Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. október 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoE/69/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2310223541
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Renáta Gavalcová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2310223541.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: Mgr. Renáta Gavalcová a sudcov:
JUDr. Martin Holič a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v exekučnej veci oprávneného: Slovenská konsolidačná,
a.s., so sídlom Cintorínska 21, Bratislava, IČO: 35 776 005, proti povinnému: X. K., nar. XX.XX.XXXX
trvale bytom K. XXX/X, M., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Ing. Romanom Liščákom, zastúpený
súdnym exekútorom: JUDr. Lukáš Liščák, so sídlom Hlohovec, Nám. Sv. Michala 5/A, o vymoženie 50,00

Eur s príslušenstvom a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Galanta
č. k. 20Er/1208/2010-31 zo dňa 26. júna 2018, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Povinnému voči oprávnenému nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu zastavil, výrokom II.
oprávneného zaviazal povinnosťou zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a náhradu trov exekúcie vo
výške 56,83 eur, do troch dní od právoplatnosti napadnutého uznesenia. Svoje rozhodnutie odôvodnil
právne použitím ustanovení § 57 ods. 1 písm. h), § 58 ods. 1, § 196, § 197 , § 200 ods. 1, 5, § 203
ods. 2, § 243h ods. 1 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej aj „Exekučný poriadok“), § 14 ods. 1,2, § 15 ods.

1, § 22 vyhlášky MS SR č. 288/1995 Z.z. o odmenách a náhradách súdnych exekútorov.

2. Vecne argumentoval tým, že súdny exekútor prešetril majetkové pomery povinného a zistil, že povinný
nevlastní žiaden majetok vhodný na exekúciu a nakoľko nie je ani reálny predpoklad zmeny majetkových
pomerov povinného, súd prvej inštancie exekučné konanie zastavil. Uviedol, že pre rozhodovanie o
zastavení, respektíve nezastavení exekúcie je určujúci stav a majetkové pomery povinného ku dňu

vydania rozhodnutia. Nie je preto možné vziať do úvahy eventuálnu zmenu majetkových pomerov
povinného v budúcnosti, ak takýto predpoklad nie je možné reálne vyvodiť zo zistených skutočností
(teoretická zmena pomerov je daná vždy). Podľa názoru súdu prvej inštancie, by ďalšie úkony boli v
rozpore so zásadou hospodárnosti konania a spôsobovali by neúčelne navyšovanie trov, preto súd prvej
inštancie rozhodol o zastavení konania podľa § 57 ods. 1, písm. h) Exekučného poriadku. Na náhradu
trov exekúcie zaviazal povinného.

3. Proti tomuto uzneseniu, v časti zastavenia konania, podal odvolanie oprávnený, ktorý navrhol
napadnuté uznesenie zrušiť a pokračovať v exekučnom konaní s tým, aby boli vymožené trovy
exekúcie. Podľa jeho názoru, súdny exekútor v tomto konaní nevykonal dostatočné úkony na

vymoženie dlžnej sumy, keďže jedna výzva oprávneného adresovaná povinnému, donútila povinného,
k úhrade pohľadávky, ktorá je predmetom tohto exekučného konania. V odvolaní upriamil pozornosťna rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne podľa ktorého zastaviť exekúciu v zmysle ustanovenia § 57
ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku je možné, keď majetok povinného nestačí nielen na úhradu trov
exekúcie, ale aj na úhradu vymáhanej pohľadávky oprávneného. V danom prípade bola pohľadávka

oprávneného uhradená v plnej výške a preto je dôvodné pochybovať o tom, či súdny exekútor vykonal
všetky potrebné úkony pre vymoženie dlžnej sumy. Navyše, zaviazanie súdneho exekútora na úhradu
trov exekúcie, v prípade, keď si oprávnený vymohol sám pohľadávku, považuje za rozpor s dobrými
mravmi.

4. K odvolaniu oprávneného podal vyjadrenie súdny exekútor, ktorý navrhol odvolaciemu súdu
napadnuté uznesenie potvrdiť. Uviedol, že voči povinnému je vedených 29 exekučných konaní.
Povinnému bolo zo strany súdneho exekútora doručované upovedomenie o začatí exekúcie, ako aj
ďalšie listiny obsahujúce zákonom uloženú povinnosť na splnenie vymáhaného nároku. Skutočnosť, že
povinný na základe výzvy oprávneného uhradil vymáhanú istinu, nemá nič spoločné so skutočnosťou,
že ním opakovane lustrovaný majetok povinného, nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

5. Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací podľa § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok
(ďalej aj „CSP“) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávnenou osobou v zákonom stanovenej
lehote, preskúmal napadnuté rozhodnutie, viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380
CSP), prejednal odvolanie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie

oprávneného nie je dôvodné, preto uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa § 387 ods.
1 CSP potvrdil.

6. Účelom exekučného konania je nútená realizácia exekučného titulu vykonaná zásahom do
absolútnych majetkových práv povinného. Uskutočňuje sa za podmienok a predpokladov vymedzených

procesnými predpismi s cieľom uspokojiť pohľadávku oprávneného, ktorá mu bola priznaná
vykonateľným rozhodnutím súdu alebo iného orgánu, prípadne vo verejnej listine (notárska zápisnica)
a dobrovoľne sa nesplnila. Exekučný súd preto musí postupovať v súlade s príslušnými ustanoveniami
Exekučného poriadku a umožniť pokračovanie v exekúcii, ak zistí, že povinný dobrovoľne nesplnil svoju
povinnosť z exekučného titulu, alebo sa nezistí iný dôvod na to, aby sa v exekúcii dočasne alebo

trvalo nepokračovalo (odklad alebo zastavenie exekúcie). Opačným postupom by exekučný súd odoprel
základné právo na súdnu ochranu oprávnenej osobe.

7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

8. Podľa § 470 ods. 2 CSP právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia
účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom
prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v

neprospech strany.

9. Podľa § 9a ods. 1 Exekučného poriadku, ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona

sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

10. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku v znení účinnom od 01. 04. 2017, ak tento
zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia
podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.

11. Podľa § 41 ods. 2 písm. h) Exekučného poriadku podľa tohto zákona možno vykonať exekúciu aj
na podklade vykonateľných rozhodnutí a výkazov nedoplatkov vo veciach sociálneho zabezpečenia,
sociálneho poistenia, starobného dôchodkového sporenia a vo veciach verejného zdravotného
poistenia.

12. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku v znení platnom a účinnom v čase začatia exekúcie,
exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.13. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

14.Podľa§387ods.2CSP,aksaodvolacísúdvcelomrozsahustotožňujesodôvodnenímnapadnutého

rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého
rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

15. Nútený výkon súdnych a iných rozhodnutí uskutočňovaný podľa Exekučného poriadku je súčasťou
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a čl. 36 ods.

1 Listiny základných práv a slobôd č. 23/1991 Zb. Záver o tom, že súdna exekúcia je súčasťou
základného práva na súdnu ochranu vychádza z toho, že exekúciu síce vykonáva súdny exekútor, ale na
základe splnomocnenia štátom, ktoré sa materializuje v konkrétnej veci poverením exekučného súdu na
vykonanie exekúcie. Toto poverenie potvrdzuje, že súdny exekútor koná, rozhoduje a exekvuje v mene
súdnej moci (čl. 142 ods. 1 Ústavy). Účastníci v exekúcii a v exekučnom konaní sú si rovní aj napriek
tomu, že súdneho exekútora vybral oprávnený. Súdnu exekúciu riadi exekučný súd, ktorý je určený

pevnými pravidlami a má dosah na zákonnosť vykonávaných exekúcií v rozsahu zabezpečujúcom pre
oprávneného a povinného uplatnenie rovnakých práv a plnenie len zákonom vyžadovaných povinností.

16. Odvolací súd preskúmaním spisového materiálu zistil, že súdny exekútor podal dňa 16.11.2010 na
súd prvej inštancie žiadosť o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie proti povinnému. Exekučným

titulom je Blok na pokutu nezaplatenú na mieste č. A 0462058, ktorý vydalo Obvodné oddelenie PZ
Galanta. Súd prvej inštancie poverením č. 5502 072634 zo dňa 02.12.2010 poveril vykonaním exekúcie
súdneho exekútora. Dňa 23.08.2017 doručil súdny exekútor súdu prvej inštancie podanie označené
ako „Podnet na zastavenie exekúcie“, v ktorom uviedol, že zistil nemajetnosť povinného, preto navrhol
súdu prvej inštancie, aby predmetnú exekúciu zastavil s poukazom na § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného

poriadku. Následne súd prvej inštancie rozhodol napadnutým uznesením tak, že I. výrokom zastavil
exekúciu a II. výrokom oprávneného zaviazal povinnosťou zaplatiť súdnemu exekútorovi odmenu a
náhradu trov exekúcie vo výške 56,83 Eur, a to do troch dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia.

17. Odvolací súd k danej veci uvádza, že nezistil žiaden dôvod, pre ktorý by mal napadnuté

rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušiť. V celom rozsahu sa stotožňuje s právnym názorom súdu prvej
inštancie, ako aj s odôvodnením napadnutého uznesenia, na ktoré v ďalšom odkazuje. Pokiaľ ide o
odvolacie námietky oprávneného v tom smere, že súdny exekútor nezistil dostatočne majetkové pomery
povinného, nevykonal všetky potrebné úkony pre vymoženie dlžnej sumy, odvolací súd konštatuje,
že mal zo súdneho spisu dostatočne za preukázané, že súdny exekútor vykonal dostatočné šetrenie

majetkových pomerov povinného, dokumenty preukazujúce nemajetnosť povinného sú súčasťou
spisového materiálu, a teda takéto tvrdenie je potrebné považovať len za domnienku. Odvolací súd sa
v tomto smere nestotožňuje ani s námietkami oprávneného ohľadom toho, že na základe jeho výzvy,
povinný uhradil celú sumu istiny a že zaviazanie oprávneného na úhradu trov súdneho exekútora,
považuje za konanie v rozpore s dobrými mravmi. V tomto smere odvolací súd poznamenáva, že

uhradenie pohľadávky nepreukazuje majetnosť povinného. Nakoľko nie je zrejmé, či skutočne povinný
predmetné pohľadávky uhradil (pohľadávku mohol za neho uhradiť aj niekto iný). V tejto súvislosti súd
uvádza, že takéto hypotetické úvahy oprávneného nie sú dostatočne podložené, a preto odvolací súd,
ako aj súd prvej inštancie musí vychádzať z listinných dôkazov založených v exekútorskom spise.
Nemajetnosť povinného bola dostatočne preukázaná súdnym exekútorom a uhradením pohľadávok zo

strany „povinného“ ju nemožno vyvrátiť. V prípade, ak by sa zmenili majetkové pomery povinného, má
oprávnený možnosť opätovne podať návrh na vykonanie exekúcie, keďže zastavenie exekúcie z dôvodu
nemajetnosti povinného nezakladá prekážku res iudicata.

18. Iba relevantné tvrdenie oprávneného, že v skutočnosti existuje aktuálne prítomný exekvovateľný

majetok povinného (dostatočne nezistený súdnym exekútorom), nakoľko povinný dobrovoľne uhradil
istinu, nie však trovy exekúcie, je dôvodom, pre ktorý subjekty exekučného konania prostriedkami
exekučnej činnosti pokračujú v exekúcii sledujúc tak cieľ exekučného konania, ktorým je vymoženie
(spravidla) pohľadávky oprávneného. Cieľom exekučného konania a exekúcie nie je množenie trov
exekúcie, prípadne udržiavanie „živej“ veci hoci podmienky pre splnenie cieľa exekúcie absentujú.

Inou otázkou, keďže normatívna úprava „starého“ exekučného konania nepozná „dotovanie“ trov
exekúcie oprávneným, je vhodnosť legislatívnej úpravy, ktorá umožní oprávnenému preddavkovým
dotovaním trov exekúcie dosiahnuť udržanie behu exekúcie aj v situácii (síce aktuálnej nemajetnosti)
predpokladanej budúcej majetnosti povinného.19. Na zdôraznenie správnosti napadnutého uznesenia dodáva, že v prípade zastavenia exekúcie pre
nedostatok majetku je nevyhnutné uvažovať o celom majetku povinného a nie iba o časti, ktorá sa v

konkrétnom prípade exekvuje. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že jedným z dôvodov zastavenia
exekúcie podľa ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h/ Exekučného poriadku je práve nemajetnosť povinného.
Existenciu dôvodov na zastavenie exekúcie skúma exekučný súd (súd prvej inštancie) na návrh alebo
aj bez návrhu a predmetom tejto prieskumnej činnosti súdu je zistenie, či existujú dôvody, pre ktoré
nemožno v exekúcii pokračovať. V prípade zistenia niektorého dôvodu na zastavenie exekúcie je súd

povinný exekúciu zastaviť, a to aj bez zreteľa na návrh účastníka konania. Súdu prvej inštancie bol
doručený podnet súdneho exekútora na zastavenie exekúcie z dôvodu nemajetnosti povinného, keďže
vykonaným šetrením majetku povinného bolo zistené, že povinný nedisponuje majetkom, ktorý by
postačoval aspoň na úhradu trov exekúcie, čo je zároveň dôvodom na zastavenie exekúcie.

20. Ďalej odvolací súd uvádza, že súd prvej inštancie postupoval správne, keď exekúciu zastavil,

pričom správne konštatoval, že dôvodom jej zastavenia bola nemajetnosť povinného, teda že majetok
povinného nestačil ani na úhradu trov exekúcie v zmysle § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku.
Odvolací súd dodáva, že pre rozhodnutie o náhrade trov exekúcie bolo preto potrebné zaoberať sa
otázkou, z akého dôvodu došlo k zastaveniu exekúcie, pretože táto skutočnosť má dopad na dôvod
zastavenia exekúcie v zmysle § 57 Exekučného poriadku a následne aj na rozhodnutie o trovách

exekúcie. Ak totiž dôvod zastavenia exekúcie spočíva v dôvode uvedenom v § 57 ods. 1 písm. h/
Exekučného poriadku (čo je daný prípad) o trovách exekúcie treba rozhodnúť podľa § 203 ods. 2 vety
prvejExekučnéhoporiadku,vktoromprípademusíuhradiťtrovyexekúcieoprávnený(vtýchtointenciách
postupoval napokon aj Najvyšší súd Slovenskej republiky napríklad pri rozhodovaní vo veci sp. zn. 3M
Cdo/13/2011).

21. Poukazujúcnavyššieuvedenédôvodyodvolacísúddospelkzáveru,žesúdprvejinštancierozhodol
vo výroku vecne správne, preto napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie ako vecne správne podľa §
387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.

22. Podľa § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

23. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

24. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

25. V súlade s vyššie uvedenou právnou úpravou odvolací súd rozhodol o nároku na náhradu trov
odvolacieho konania tak, že inak úspešnému povinnému nepriznáva nárok na náhradu trov odvolacieho

konania, pretože mu žiadne nevznikli a ani si žiadne neuplatnil.

26. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta
zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné dovolanie.