Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 23. máj 2017

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 6Co/98/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7110230517
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 05. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alexander Husivarga

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2017:7110230517.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Alexandra Husivargu a sudkýň

JUDr. Viktórie Midovej a JUDr. Moniky Koščovej v spore žalobkyne F. Q., narodenej XX. T. XXXX,
bývajúcej V. A., G.Á. XX, zastúpenej JUDr. Danicou Holováčovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach,
Poštová č. 14, proti žalovanému X. Č., narodenému X. G. XXXX, bývajúcemu V. A., I. Č.. X, o zaplatenie
33.200 € s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice I zo dňa 12.
novembra 2015 č.k. 18C/28/2011-280 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok súdu prvej inštancie.

N e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom zo dňa 12. novembra
2015 č.k. 18C/28/2011-280 zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala voči žalovanému zaplatenia
sumy 33.200 € s úrokom z omeškania od 1. júla 2005 vo výške platnej úrokovej sadzby Národnej banky
Slovenska až do zaplatenia. Účastníkom náhradu trov konania nepriznal.

2. Rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobkyňa v žalobe a počas konania tvrdila, že žalovanému poskytla
finančné prostriedky dňa 2. októbra 2012 v sume 360.000,- Sk, dňa 3. októbra 2013 v sume 100.000,-

Sk, dňa 31. marca 2004 v sume 120.000,- Sk, v máji 2004 v sume 140.000,- Sk, dňa 7. apríla 2004 v
sume 100.000,- Sk a v roku 2005 v sume 250.000,- Sk.

3. Napriek tomu, že žalovanému takto požičala postupne žalovanú istinu, žalovaný jej nikdy žiaden
doklad o pôžičke nepodpísal, a preto žalobkyňa takýto doklad predložiť súdu nevedela. Predložila súdu
písomné prehlásenie zo dňa 8. marca 2006 o výške záväzku žalovaného: 750.000,- Sk ku dňu 31. marcu
2005, 1.000.000,- Sk za trojizbový byt č. 15, Berlínska č. 5 a 250.000,- Sk úhrada faktúry za kovový

odpad pre Rudné bane Banská Bystrica, ktorý však nie je podpísaný žalovaným, iba žalobkyňou a X. Q..

4. Po vykonaní dokazovania výpismi z účtu o vykonaní výberov zo dňa 1. októbra 2002, 1. apríla 2004, 7.
apríla2004,3.októbra2003,akoajvýberuhotovostidňa29.marca2004adokladovovloženífinančných
čiastok, kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 2. októbra 2002, kópiou trestného oznámenia a uznesenia
Okresného riaditeľstva Policajného zboru Košice, Úradu justičnej a kriminálnej polície - odboru justičnej
polície ČVS ORP 467-5-OJP-KE-2008, a výsluchu svedkov D.. P. Š., B. D. , X. Q., P. Q. a po citácii §

657 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), § 658 ods. 1 OZ, § 100 ods. 1,2 OZ, § 101 OZ, § 563 OZ
a § 112 OZ konštatoval, že pre platnosť zmluvy o pôžičke sa nevyžaduje osobitná forma, a možno ju
uzavrieť aj ústne alebo konkludentným prejavom. Pokiaľ zmluva o pôžičke nebola uzavretá v písomnejforme, dôkazné bremeno na preukázanie skutočností súvisiacich s poskytnutím pôžičky, prípadne s
podmienkami vrátenia tejto pôžičky, musí preukázať ten kto pôžičku poskytol, v tomto konaní žalobkyňa.

5. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že všetky pôžičky, ktoré sú predmetom konania mala poskytnúť
žalobkyňa žalovanému na základe ústnej dohody. Pôžičky mali byť poskytnuté ako pôžičky medzi
fyzickými osobami. Všetky pôžičky mali byť poskytnuté v období rokov 2002 až 2005 s tým, že posledná
pôžička bola ňou datovaná v roku 2005, presný dátum poskytnutia pôžičky žalobkyňa neuviedla.

6. Žalovaný v priebehu konania popieral akúkoľvek pôžičku od žalobkyne a vzniesol aj námietku
premlčania práva žalobkyne.

7. Po vznesení námietky premlčania práva súd sa zaoberal posúdením námietky premlčania v súlade
s § 100 až § 101 OZ. Pre rozhodnutie o námietke premlčania bol rozhodujúci dátum splatnosti dlhu
žalovaného, a pretože žalobkyňa tvrdila, že dátum splatnosti dohodnutý nebol, žalovaný jej mal dlh vrátiť

potom, čo mu zaplatia dlh jeho dlžníci alebo keď peniaze zarobí. Nepopierala však, že od roku 2005 do
roku 2009 žalovaného opakovane žiadala o vrátenie dlhu, ale on stále iba sľuboval a nič nesplnil. Ešte
aj v roku 2006 chodil do jej bytu, resp. do bytu jej matky a stále od neho peniaze pýtala.

8. Z výpovede žalobkyne vyplýva, že „precitla“ až v novembri 2005, keď žalovaný odišiel z jej bytu a

rovno ho zobrali do vyšetrovacej väzby. Od novembra 2005 mu už nič nepožičala, a od toho času začala
žiadať od žalovaného späť svoje peniaze. Tvrdila, že pýtala od neho peniaze denno-denne a žalovaný
jej stále iba sľuboval a nič nesplnil, a nič nechcel ani podpísať. Nepoprela, že jej nejaké dielčie čiastky
vracal, ale stále jej dlhoval žalovanú istinu. Podľa žalobkyne je dôležitý dátum, kedy naposledy žiadala
žalovaného o zaplatenie dlhu, t.j. 7.2.2009 a určila mu splatnosť dlhu dňa 8.2.2009.

9. Z vykonaného dokazovania mal súd preukázané, že žalobkyňa sama vyhotovila listinu - „prehlásenie“
o uznaní záväzku žalovaného, okrem iného aj na sumu 1.000.000,- Sk, ktoré sú predmetom tohto
konania, a datovala túto listinu dňom 8. marca 2006. Z tejto listiny je zrejmé, že už k tomuto dátumu bola
zrejmá výška jej pohľadávky voči žalovanému ako aj to, že žalovaný tento doklad odmietol žalobkyni

podpísať. Žalobkyňa predložila tento doklad spolu s podanou žalobou. Uvedený doklad však potvrdzuje
jednoznačnetúskutočnosť,ženajneskôrdňomnasledujúcimpotomtodátumesapohľadávkažalobkyne
stala splatnou, a od tohto dátumu začala plynúť trojročná premlčacia doba, kedy žalobkyňa mohla svoju
pohľadávku uplatniť na súde. Pre posúdenie splatnosti dlhu nie je dôležitý posledný dátum, kedy veriteľ
o splatenie dlhu požiadal, ale prvý dátum, čo v tomto prípade bol rok 2006. Súd vyslovil názor, že

pohľadávka žalobkyne sa premlčala dňa 8. marca 2009. Pretože žaloba bola podaná dňa 13. decembra
2010, bola podaná po uplynutí premlčacej doby, a preto súd žalobu žalobkyne zamietol. V dôsledku
premlčania nároku žalobkyne, súd sa vyhodnotením ďalších dôkazov v tomto konaní nezaoberal. Súd
posúdil aj otázku, či v dôsledku trestného oznámenia žalobkyne v konaní ČVS: ČVS:ORP-467/5-OJP-
KE-2008 premlčacia doba nespočívala, resp. či došlo k prerušeniu jej plynutia, a dospel k záveru, že

vzhľadom na odmietnutie podania žalobkyne uznesením Okresného riaditeľstva Policajného zboru zo
dňa 26. marca 2008, (nakoľko nebol dôvod pre začatie trestného stíhania), nemohlo dôjsť k neplynutiu
premlčacej doby, lebo trestné konanie voči žalovanému nebolo ani začaté.

10. Výrok o náhrade trov konania odôvodnil súd aplikáciou § 142 ods. 1 O.s.p., t.j. tým, že žalobkyňa

nebola úspešná a žalovanému trovy konania nevznikli.

11. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonnej lehote odvolanie. Navrhla zrušiť napadnutý
rozsudok a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. Uviedla odvolací dôvod podľa § 205 ods.
2 písm. a/ O.s.p. (s odkazom na ust. § 221 ods. 1 O.s.p.) a § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie

súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozhodnutie súdu považovala
za nedostatočne odôvodnené. Vyčítala súdu, že sa nesprávne vyporiadal s námietkou premlčania
vznesenou žalovaným v konaní s ohľadom na prehlásenie o „uznaní“ záväzku žalovaného zo dňa 8.
marca 2006. Zdôraznila, že pokiaľ ide o jednotlivé pôžičky, ktoré žalobkyňa poskytla žalovanému v
celkovej sume 33.200 €, medzi žalobkyňou a žalovaným nebol dohodnutý termín ich vrátenia, a to z

dôvodu, že žalovaný nemal peniaze. Vzhľadom na to, že medzi účastníkmi konania nebol dohodnutý
termín splatnosti jednotlivých pôžičiek, potom platí § 563 Občianskeho zákonníka (ďalej len OZ), a
prehlásenie o uznaní záväzku žalovaného zo dňa 8. marca 2006 nemožno považovať za žiadosť, resp.
výzvu žalobkyne ako veriteľa na splnenie dlhu. Žiadosť o plnenie podľa občianskoprávnej teórie jejednostranným (adresným) právnym úkonom veriteľa, ktorým je záväzne determinovaná splatnosť dlhu.
Prehlásenie o uznaní záväzku žalovaného zo dňa 8. marca 2006 nebolo žalovanému doručené, a nie je
ním ani podpísané, a preto tento úkon žalobkyne nemožno považovať za výzvu adresovanú žalovanému

na splnenie dlhu. Naopak žalobkyňa v priebehu konania uviedla, že žalovaného vyzvala na vrátenie dlhu
dňa 7. februára 2009, kedy ju osobne navštívil v rodinnom dome v Barci, kam doniesol matke žalobkyne
sumu 1.000 €, ktorú si od matky žalobkyne požičal. Termín splatnosti pôžičky bol tak 7. február 2009
a všeobecná trojročná premlčacia doba začala plynúť odo dňa 8.2.2009 a uplynula 8.2.2012. Žaloba
bola podaná dňa 13. decembra 2010, a tak žalobkyňa uplatnila svoj nárok na zaplatenie žalovanej

sumy počas premlčacej doby. V odvolaní poukázala na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 4Cdo/146/2008. Ak by aj teoreticky pripustila možnosť, že došlo k premlčaniu nároku
žalobkyne,poukázalnaustálenújudikatúručeskýchajslovenskýchsúdov(ÚstavnýsúdČeskejrepubliky
I. ÚS 718/2011 z 26. júna 2012 a Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 19. novembra 2009 sp.
zn. 25Cdo/539/2008), ktoré sa vyporiadali aj s otázkou posudzovania námietky premlčania v prípade
rozporu s dobrými mravmi.

12. Žalovaný žalobkyňu jednoznačne zavádzal, keď jej tvrdil, že jej požičané peniaze vráti, a že
to nebude problém, a to len za tým účelom, aby ho žalobkyňa nevyzývala na vrátenie peňažných
prostriedkov. Následne žalovaný v súdnom konaní v roku 2015 na pojednávaní tvrdil, že peniaze má
a vzniesol námietku premlčania práva, čo možno považovať jednoznačne za výkon práva v rozpore s

dobrými mravmi. V závere odvolania poukázala na to, že žalovaný bol v konaní vedenom na Okresnom
súde Košice I rozsudkom zo dňa 5. februára 2009 sp. zn. 7T/66/03 uznaný vinným z trestného činu
podvodu, že v mesiaci apríl - máj 1999 vylákal od X. Q. sumu 60.000,- Sk na kúpu osobného motorového
vozidla Opel Calibra, ktoré mu mal odovzdať do 4. júna 1999, čo však neurobil a ani peniaze nevrátil.
Žiadala priznať náhradu trov odvolacieho konania.

13. Žalovaný sa na odvolanie žalobkyne písomne nevyjadril.

14. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 Civilného sporového poriadku účinného od 1.
júla 2016, ďalej len CSP), prejednal odvolanie žalobkyne ako včas podané oprávnenou osobou proti

rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a dospel k záveru, že
odvolaniu žalobkyne nie je možné vyhovieť.

15. Rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, a preto ho odvolací súd podľa § 387 ods. 1 CSP

potvrdil.

16. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 23. mája 2017 o 13.35 hod., v
pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia
boli zverejnené dňa 17.5.2017 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach podľa § 219 ods. 1,3 CSP,

§ 378 ods. 1 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario.

17.Žalobkyňapodalaprotirozsudkusúduprvejinštancieodvolaniedňa26.januára2015,t.j.zaúčinnosti
Občianskeho súdneho poriadku.

18. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo
dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

19. Podľa § 470 ods. 2 prvá veta CSP (ale) právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom
nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

20. Keďže odvolanie tu bolo podané ešte pred 1. júlom 2016, podmienky prípustnosti odvolania, ako
aj dôvody odvolania bolo nutné posúdiť podľa právneho stavu existujúceho v čase podania odvolania,
teda podľa príslušných ustanovení O.s.p..

21. Dôvodom pre takýto postup je nevyhnutnosť rešpektovania základných princípov CSP o spravodlivej
ochrane porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej
istoty, vrátane naplnenia legitímnych očakávaní účastníkov odvolacieho konania, ktoré začalo, avšakneskončilo za účinnosti skoršej úpravy procesného práva (Čl. 2 ods. 1,2 CSP), ako aj potrebe ústavne
konformného i eurokonformného výkladu noriem vnútroštátneho práva (Čl. 3 ods. 1 CSP).

22. Žalobkyňa namietala odvolací dôvod podľa § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p., v spojení s § 221 ods. 1
O.s.p., ktorý bližšie nešpecifikovala a podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p., že rozhodnutie súdu prvého
stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

23. K odvolaciemu dôvodu podľa § 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p. odvolací súd uvádza, že právnym

posúdením je činnosti súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje
konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri
aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný
právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho
interpretoval na daný prípad.

24. Odvolací súd dospel k záveru, že uvedené odvolacie dôvody nie sú naplnené.

25. Rozhodnutiu súdu nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do
úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov nevyplynuli, ani nevyšli
za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi

preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho
hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 133 až §
135 O.s.p., alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité
zákonné ustanovenia nesprávne vyložil.

26. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená iná vada, ktorá by mala za následok
nesprávne rozhodnutie vo veci.

27. Súd prvého stupňa vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie a náležite zistil skutkový stav. Vykonané
dôkazy vyhodnotil podľa § 132 O.s.p. a z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na

ktorých aj založil svoje rozhodnutie. Zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver,
pričom nebola zistená žiadna vada, ktorá by mal za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a preto
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

28. Mimoriadne podrobné, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody napadnutého rozsudku,

s ktorými sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje a na tieto odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP).

29. Žalobkyňa v odvolaní argumentuje skutočnosťami, ktoré uvádzala už v konaní pred súdom prvého
stupňa a ktoré boli predmetom dokazovania a súd prvého stupňa sa s nimi náležite a správne vyporiadal
aj pri rozhodovaní v danej veci, a preto odvolacie námietky nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť

napadnutého rozsudku.

30. Súd prvého stupňa vykonal vo veci všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi konania a tieto vyhodnotil
tak, že každý hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo
za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci, a preto mu nemožno vytýkať porušenie postupu

pri hodnotení dôkazov podľa § 132 O.s.p..

31. K dôvodom, ktoré obsahuje rozsudok súdu prvej inštancie a k odvolacím námietkam žalobkyne
odvolací súd považuje za potrebné uviesť nasledovné :

32. Ak sa účastník (dlžník) premlčania dovolá, nemôže súd premlčané právo (nárok) priznať (§ 100 ods.
1 tretia veta OZ). Žalobu súd v takomto prípade zamietne bez toho, aby v čase rozhodovania musela
byť preukázaná existencia uplatneného práva (nároku).

33. Keďže v predmetnej veci žalovaný vzniesol námietku premlčania, bolo potrebné skúmať začiatok

plynutia všeobecnej trojročnej premlčacej doby, ktorá pre daný zmluvný vzťah prichádza do úvahy (v
zmysle § 101 OZ) a ktorá plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Ak čas splnenia
dlhu (záväzku) nebol účastníkmi dohodnutý, ani inak stanovený právnym predpisom alebo určený vrozhodnutí, je dlžník podľa § 563 OZ povinný splniť dlh prvého dňa potom, čo ho o plnenie veriteľ
požiadal.

34. Z toho treba vyvodiť, že veriteľ mohol svoje právo vykonať vtedy, keď mohol (z objektívneho, nie
subjektívneho hľadiska) požiadať o plnenie dlhu. O plnenie dlhu mohol teda požiadať hneď ako dlh
vznikol, takže začiatok plynutia premlčacej doby nastáva nasledujúcim dňom po vzniku právneho vzťahu
zo zmluvy o pôžičke, pri ktorej nebola dohodnutá splatnosť predmetu pôžičky.

35. Okresný súd začiatok plynutia premlčacej doby vyvodil z vykonaného dokazovania, podľa ktorého
žalobkyňa sama vyhotovila „prehlásenie o uznaní záväzku žalovaného, okrem iného aj na sumu
1.000.000,- Sk“, ktorá je predmetom tohto konania. Uvedená listina je zo dňa 8. marca 2006.

36. Z tejto listiny vysvitá, že už k tomuto dátumu bola zrejmá výška jej pohľadávky voči žalovanému, ako
aj to, že žalovaný tento doklad odmietol žalobkyni podpísať. Uvedený doklad potvrdzuje jednoznačne tú

skutočnosť, že najneskôr dňom nasledujúcim po tomto dátume sa pohľadávka žalobkyne stala splatnou,
a od tohto dátumu začala plynúť trojročná premlčacia doba, v ktorej mohla žalobkyňa svoju pohľadávku
uplatniť na súde.

37. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že pre posúdenie splatnosti dlhu nie je

dôležitý posledný dátum, kedy veriteľ o splatnosť dlhu požiadal dlžníka, ale prvý dátum (v tomto prípade
najneskôr) deň 9. marec 2006. Nárok žalobkyne sa premlčal dňa 9. marca 2009.

38. Žalobkyňa doručila žalobu súdu dňa 13. decembra 2010, teda po uplynutí premlčacej doby, a tak
správne súd prvej inštancie zamietol žalobu z dôvodu premlčania práva.

39. Úvaha žalobkyne, že naposledy požiadala žalovaného o zaplatenie dlhu dňa 7. februára 2009 a
splatnosť dlhu nastala dňom 8. februára 2009, je nesprávna.

40. Pozornosti odvolacieho súdu neušla tá skutočnosť, že žalobkyňa počas konania niekoľkokrát

uviedla (naposledy aj na pojednávaní dňa 30. apríla 2015), kde žalobkyňa konštatovala, že „pýtala od
žalovaného peniaze už koncom roku 2004“ (viď č.l. 226 spisu). Na spomínanom pojednávaní žalobkyňa
uviedla, že vyzvala žalovaného na vrátenie peňazí koncom roka 2004, ale aj v roku 2006 a žiadala, aby
jej peniaze vrátil (viď č.l. 226 spisu).

41. Pre určenie začiatku plynutia premlčacej doby správne súd prvej inštancie vychádzal zo záveru,
že žalobkyňa mohla právo po prvýkrát vykonať už nasledujúcim dňom, t.j. 9. marca 2006 (výsledkami
vykonaného dokazovania nebolo preukázané tvrdenie žalobkyne o predĺžení splatnosti pôžičky do 8.
februára 2009 formou dohody so žalovaným), a tak trojročná premlčacia doba uplynula dňa 9. marca
2009.

42. K odvolacej námietke žalobkyne, že námietka premlčania práva zo strany žalovaného je v rozpore
s dobrými mravmi, odvolací súd uvádza nasledovné :

43. V právnej teórii, ako aj v justičnej praxi panuje vzácna zhoda v tom, že dobrým mravom

zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, pretože inštitút
premlčania prispieva k istote právnych vzťahov, je inštitútom zákonným, a teda použiteľným vo vzťahu
k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Uplatnenie premlčacej námietky by sa priečilo
dobrým mravom len v tých výnimočných prípadoch, kde by bolo výrazom zneužitia tohto práva na úkor
účastníka, ktorý márne uplynutie premlčacej doby nezavinil, a voči ktorému za takejto situácie zánik

nároku na plnenie v dôsledku plynutia premlčacej doby by bol neprimerane tvrdým postihom v porovnaní
s rozsahom a charakterom ním uplatňovaného práva, a dôvody, pre ktoré svoje právo včas neuplatnil.
Tieto okolnosti by pritom museli byť naplnené v natoľko výnimočnej intenzite, aby bol odôvodnený tak
významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odopretie práva uplatniť námietku premlčania.
Žalobkyni nič nebránilo uplatniť nároky na súde, a to že sa spoliehala na sľuby žalovaného, nemožno

vo vzťahu k vznesenej námietke premlčania kvalifikovať ako výkon práva v rozpore s dobrými mravmi.
Prelomenie princípu právnej istoty, akým by bolo odopretie práva uplatniť námietku premlčania, preto v
danej veci nemôže byť odôvodnené ani požiadavkou na výkon práv v súlade s dobrými mravmi.44. Odvolaciemu súdu sú známe rozhodnutia, ktoré označila žalobkyňa v odvolaní ako aj Nálezy
Ústavného súdu Českej republiky II. ÚS 309/95, ako aj I. ÚS 634/04, ale závery týchto rozhodnutí a
nálezov nemožno aplikovať na daný stav.

45. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení napadnutého
rozsudku, odvolací súd rozsudok prvej inštancie ako vecne správny potvrdil.

46. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1 CSP v

spojení s § 255 ods. 1,2 CSP a § 262 ods. 1,2 CSP. Žalobkyňa nebola úspešná v odvolacom konaní, a
tak nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný aj keď mal úspech v odvolacom konaní,
trovy odvolacieho konania mu nevznikli, a preto odvolací súd rozhodol, že nepriznáva stranám sporu
náhradu trov odvolacieho konania.

47.TotorozhodnutieprijalsenátKrajskéhosúduvKošiciachpomeromhlasov3:0(§393ods.2posledná

veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je

podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).