Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 13. júl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/30/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2320202277
Dátum vydania rozhodnutia: 13. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2320202277.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudcov:

JUDr. Ľubica Bundzelová a JUDr. Peter Duman, v spore žalobcu: F. F., nar. XX.XX.XXXX, bytom P.
XX, V., zastúpený: Sidor a partneri, s. r. o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635 970,
proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792 752,
zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava,
IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur, o odvolaní
žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 18Csp/84/2020 - 169 zo dňa 19. novembra
2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalobcovi sa p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči
žalovanému v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom
II. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na plnú náhradu trov konania. Súd po citovaní § 3 ods. 5 zák.
č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa rozsudok vecne odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním

mal preukázané, že medzi stranami sporu boli na Okresnom súde Galanta vedené konania pod sp. zn.
19C/21/2017, 18C/23/2017, 26C/14/2017, 17Csp/57/2017 a 8Csp/114/2017. V týchto konaniach bolo
vyhovené žalobcovi o zaplatenie celkovo sumy 5.232,83 eura (v konaní sp. zn. 19C/21/2017 - 1.267,47
eura, v konaní sp. zn. 18C/23/2017 - 765,42 eura, v konaní sp. zn. 17Csp/57/2017 - 2.751,02 eura, v
konaní sp. zn. 8Csp/114/2017 - 448,92 eura) s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia zo
strany žalovaného, pričom v konaní sp. zn. 26Csp/14/2017 bolo vyhovené žalobcovi v spore o určenie
neplatnosti zmluvy a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru. Súd v uvádzaných konaniach považoval za

preukázané, že žalobcovi ako dlžníkovi boli na základe zmlúv o spotrebiteľskom úvere reálne poskytnuté
úvery zo strany žalovaného ako veriteľa v celkovej výške 5.821,66 eura (v konaní sp. zn. 19C/21/2017
- 1.001,83 eura, v konaní sp. zn. 18C/23/2017 - 1.001,83 eura, v konaní sp. zn. 17Csp/57/2017 -
2.900 eur, v konaní sp. zn. 8Csp/114/2017 - 918 eur) za ktoré zaplatil 11.354,62 eura (v konaní sp.
zn. 19C/21/2017 - 2.569,43 eura, v konaní sp. zn. 18C/23/2017 - 1.767,25 eura, v konaní sp. zn.
17Csp/57/2017 - 5.651,02 eura, v konaní sp. zn. 8Csp/114/2017 - 1.366,92 eura). V konaní sp. zn.
26C/14/2017 (predmetom ktorého nebolo vydanie bezdôvodného obohatenia) bol žalobcovi poskytnutý

úver vo výške 1.001,83 eura a celková čiastka, ktorú mal žalobca zaplatiť predstavovala 2.632,98 eura.
Keďžeúverovézmluvyneobsahovalivyžadovanénáležitostivzmyslezák.č.129/2010Z.z.,atosprávnu
výšku RPMN či termín konečnej splatnosti úveru, s čím priamo zákon (§ 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z.
o spotrebiteľských úveroch) spája následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti takéhoto úveru, žalobcamal zaplatiť žalovanému len istinu úverov, v dôsledku čoho uplatňovaná suma v jednotlivých konaniach
tvorila bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Súd žalobám v uvádzaných konaniach
vyhovel, pričom rozsudok č. k. 19C/21/2017-126 zo dňa 26.03.2018 nadobudol právoplatnosť dňa

06.09.2019vspojenísrozsudkomKrajskéhosúduvTrnaveč.k.25Co/167/2018-177zodňa30.07.2019,
rozsudok č. k. 18C/23/2017-123 zo dňa 20.11.2017 nadobudol vo výrokoch I. a III. právoplatnosť
dňa 08.12.2017 a výroky II. a IV. nadobudli právoplatnosť dňa 10.07.2019 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Trnave č. k. 10Co/118/2018 - 182 zo dňa 11.02.2020, rozsudok č. k. 26C/14/2017-147
zo dňa 06.06.2019 nadobudol právoplatnosť dňa 11.05.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu

v Trnave č. k. 24Co/193/2019-222 zo dňa 22.04.2020, rozsudok č. k. 17Csp/57/2017-139 zo dňa
22.11.2018 nadobudol právoplatnosť dňa 20.03.2020 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Trnave
č. k. 11Co/40/2019-222 zo dňa 11.02.2020 a rozsudok č. k. 23Co/201/2018-178 zo dňa 10.06.2019
(ktorým bol zmenený rozsudok č. k. 8Csp/114/2017-143 zo dňa 08.03.2018) nadobudol právoplatnosť
dňa 16.07.2019.

2. Niet preto pochýb, že žalobcovi ako spotrebiteľovi vznikol nárok v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa, keď sa úspešne domohol uplatnenia svojho práva vo vyššie označených konaniach,
predmetom ktorých bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z predmetných zmlúv o spotrebiteľskom
úvere, resp. určenie bezúročnosti a bezpoplatkosti úveru a neplatnosti úverovej zmluvy. Rovnako
je nepochybné, že postupom žalovaného mu bola spôsobená ujma, pričom postačuje, že konanie

žalovaného bolo spôsobilé privodiť žalobcovi ujmu. Obrana žalovaného založená na neexistencii
predpokladov pre vznik nároku žalobcu na zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia (z
dôvodu, že sa vyžaduje rozhodnutie vo výroku súdu, v ktorom sa porušenie práva alebo povinnosti
konštatuje) vyznela preto pre súd nepochopiteľne a jednoznačne dôvodná nebola. Vyššie uvedenými
rozhodnutiami bolo predsa priznané žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, keďže

súd v uvedených veciach prejudiciálne vyhodnotil poskytnuté úvery ako bezúročné a bez poplatkov
z dôvodu absencie náležitostí vyžadovaných zák. č. 129/2010 Z. z., teda bolo preukázané, že
žalovaný ako dodávateľ porušil ustanovenia tohto zákona, keď sám vopred naformuloval nesprávne
náležitosti úverových zmlúv. Ostatné žalovaným namietané skutočnosti týkajúce sa zaobstarania
právneho poradenstva žalobcom, osobnej účasti žalobcu na konaní, doručenie predžalobných výziev na

vydaniebezdôvodnéhoobohateniažalovanému,čivedenieviacerýchsúdnychkonanízostranyžalobcu,
boli v prejednávanej veci bez právneho významu.

3. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia môže na účely ochrany spotrebiteľa naplniť
požiadavku účinného a odradzujúceho prostriedku ochrany. Tak právna teória, ako aj aplikačná prax

spájajú inštitút náhrady škody výlučne so znížením majetku a ušlým ziskom. Náhrada škody ako
inštitút súkromného práva v podmienkach Slovenskej republiky a konštantnej judikatúry sleduje výlučne
reparačnú funkciu. Pre porovnanie sankčná funkcia náhrady škody je taká náhrada škody, ktorej cieľom
nie je kompenzovať žalobcu, ale skôr potrestať žalovaného za protiprávne konanie, ktorého sa dopustil
vo vzťahu k žalobcovi a ktorým žalobcovi spôsobil škodu a odradil odporcu alebo akúkoľvek tretiu osobu

od opakovania takéhoto konania v budúcnosti.

4. Ako už bolo uvádzané, v konaniach vedených na Okresnom súde Galanta (ktoré boli aj podrobené
prieskumu odvolacím súdom) sa žalobca od žalovaného domohol vydania bezdôvodného obohatenia
v súvislosti s tým, že úvery poskytnuté žalovaným boli vyhodnotené ako bezúročné a bez poplatkov.

Úverové vzťahy medzi žalobcom a žalovaným boli založené spotrebiteľskými zmluvami, ktoré sa
riadia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka pri posudzovaní spotrebiteľských zmlúv, vrátane zák. č.
129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ktorý reguloval poskytovanie spotrebiteľských úverov v dobe
uzavretia úverových vzťahov. Žalovaný dlhodobo pôsobiaci na finančnom trhu, ktorého predmetom
činnosti je poskytovanie úverov, nepochybne pri uzatváraní kontraktov so žalobcom nedodržal zákonom

požadované náležitosti zmlúv o spotrebiteľskom úvere, žalobca sa z tohto titulu voči žalovanému
úspešne domohol vydania bezdôvodného obohatenia, preto je potrebné konštatovať, že takéto konanie
žalovaného bolo spôsobilé privodiť ujmu žalobcovi. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia,
táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určovaní sa zohľadňujú rôzne kritériá, a to intenzita, časové trvanie
závadného konania, satisfakčná a sankčná funkcia a pod. Za primerané v prejednávanej veci súd

považoval finančné zadosťučinenie vo výške 1.000 eur, ktoré je vyrovnaním ujmy žalobcu, ktorá mu
vzniklakonanímžalovanéhoajeurčitousatisfakciouzastav,ktorýmuselvdôsledkukonaniažalovaného
trpieť a je aj sankciou postihujúcou žalovaného, ktorý pri dojednávaní zmlúv o spotrebiteľskom úvere
nekonal v súlade so zákonom. Súd zohľadnil okolnosti daného prípadu, keď žalobca sa musel ochranysvojich práv domáhať na súde, aby neznižoval svoj majetok na úkor žalovaného, ktorý postupoval v
rámci zmluvných vzťahov so žalobcom v rozpore so zákonom, pričom odplata za poskytnutie úverov
(ako rozdiel celkovej čiastky, ktorú mal žalobca v zmysle zmlúv zaplatiť a sumou reálne poskytnutých

úverov) v danom prípade predstavovala 9.767,77 eura s tým, že žalobca nad sumu istiny úverov zaplatil
čiastku 5.533,05 eura (z toho mu bola titulom bezdôvodného obohatenia s poukazom na ust. § 216 CSP
priznaná suma 5.232,83 eura), v ktorej výške boli porušené majetkové práva žalobcu. Z uvedeného
tiež vyplýva, že súhrnná odplata za poskytnuté úvery predstavovala 143,15 %, čo nemožno hodnotiť
inak ako úžeru a zrejmú snahu žalovaného obohatiť sa na úkor žalobcu. Zároveň súd pri ustálení výšky

primeraného finančného zadosťučinenia zohľadnil aj okolnosť, aby výška finančného zadosťučinenia
plnila aj odradzovaciu funkciu uvedeného satisfakčného prostriedku, keďže nárok na primerané finančné
zadosťučinenie spotrebiteľa neplní len relutárnu funkciu, ale aj funkciu sankčnú a odradzujúcu, aby
sa žalovaný ako dodávateľ nedopúšťal recidívy konania porušujúceho práva spotrebiteľov. Spotrebiteľ
nie je povinný preukázať ujmu, ktorá mu vznikla, pretože zákon o ochrane spotrebiteľa priznáva
právo na finančné zadosťučinenie už vtedy, keď ujma v nadväznosti na porušenie práv spotrebiteľa

vzniknúť mohla a spotrebiteľ sa úspešne domohol ochrany svojich práv. Žalobca sa v tomto prípade
úspešne domohol svojho práva, a teda boli splnené zákonné predpoklady pre priznanie finančného
zadosťučinenia.

5. O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP a procesne úspešnému

žalobcovi priznal nárok na plnú náhradu trov konania voči žalovanému. O výške náhrady trov konania
rozhodnesúdpoprávoplatnostitohtorozsudkusamostatnýmuznesením,ktorévydávyššísúdnyúradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

6. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaný v odvolaní namietal, že vykonaným dokazovaním neboli preukázané skutočnosti a
odôvodnenie napádaného rozsudku ani neobsahuje žiadne skutkové a právny závery nadväzujúce na
vykonané dokazovanie, ktorým by sa preukázala dôvodnosť a výška zadosťučinenia v sume 1.000 eur. Z

odôvodnenia napádaného rozsudku nevyplýva, akým hodnotením „všetkých okolností daného prípadu“
súd dospel k tomu, že suma 1.000 eur je primeraná. Odôvodnenie rozsudku je podľa žalovaného v
rozpore s § 220 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. V
prípadoch nárokoch, ktorých výška závisí od posúdenia súdu, nie je možné len stroho konštatovať, že
určitásumajepodľapresvedčeniasudcuprimeraná.Rozhodnutiemusíbyťopretéokonkrétnedokázané

okolnosti, ktoré súd preukázateľne posudzoval, ďalej ako ich posudzoval a ako na ich základe dospel
ku konkrétnej výške nároku. Rozhodnutie, ktoré dostatočne neobjasňuje dôvody, na základe ktorých bol
zvolený určitý spôsob výkladu ustanovenia právneho predpisu, možno v zmysle judikatúry Ústavného
súdu SR považovať za „arbitrárne“ (svojvoľné) a „ústavne neakceptovateľné“. Ústavný súd SR vo
svojich rozhodnutiach často vytýka všeobecným súdom, že „neozrejmili svoje myšlienkové pochody“,

že bolo treba „hľadať odpoveď na nastolenú problematiku v rovine dohadov“, že ich záver je „iba vágne
tvrdenie, z ktorého nevyplýva vysvetlenie, na základe akých úvah k nemu ... súd dospel“ alebo že svoje
rozhodnutie „vôbec nešpecifikovali a nekonkretizovali“ (napr. nálezy sp. zn. III. ÚS 311/07, sp. zn. I. ÚS
269/05 alebo sp. zn. III. ÚS 192/09).

7. Zo znenia § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa vyplýva, že finančné zadosťučinenie má
byť primerané. Rozsudok ale túto primeranosť žiadnym spôsobom nezdôvodňuje a súčasne ani súd
neuvádza, že účel označeného zákonného ustanovenia je možné odôvodniť až pri sume 1.000 eur.
Žalovaný sumu 1.000 eur považuje za krajne neprimeranú, kedy jej výška nie je odôvodnená žiadnou
osobitnou okolnosťou. Tým, že rozsudok je obsahovo a vecne nepreskúmateľný, absentujú v ňom

základné skutočnosti, ktoré boli určitým spôsobom posudzované a na základe ktorých posúdenia súd
určil uvedenú sumu ako oprávnenú v zmysle zákona, nie je možné napádať jeho vecnú (obsahovú)
stránku.

8. K odvolaniu sa vyjadril žalobca prostredníctvom právneho zástupcu. Vo vyjadrení uviedol, že v inom

súdnom konaní si úspešne uplatnil právo na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pri rozhodovaní o
primeranom finančnom zadosťučinení treba vychádzať z toho, že toto má plniť funkciu satisfakčnú
a funkciu sankčnú tak, aby dostatočne odradilo dodávateľa od získavaní plnení vyplývajúcich z
bezdôvodného obohatenia a jednak to treba chápať ako odmenu za to, že spotrebiteľ sa pustildo sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojim úspechom priniesol
benefit aj pre ostatných spotrebiteľov v tom, že možno predpokladať, že dodávateľ sa konania,
ktorého sa dopustil voči nemu, už voči ďalším spotrebiteľom nedopustí, prípadne sa nedopustí

v takej intenzite. V konaniach vedených Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 19C/21/2017,
18C/23/2017, 26Csp/14/2017, 17Csp/57/2017, 8Csp/114/2017, 19C/22/2017 (t. j. šesť súdnych konaní
predmetom, ktorých bol súdny prieskum siedmich zmlúv o spotrebiteľskom úvere) bolo preukázané,
že veriteľ (dodávateľ služby) v riešených zmluvných vzťahoch porušil svoju povinnosť informovať
spotrebiteľa úplne pravdivo o podstatných náležitostiach, resp. informáciách o spotrebiteľskom úvere.

V dôsledku neakceptovateľného postupu dodávateľa na úvery (pri prijatí záveru o ich bezúročnosti
a bezpoplatkovosti) zaplatil žalobca podstatne viac, než bolo jeho povinnosťou. Táto skutočnosť sa
bezpochybynepriaznivoodzrkadlilaajvmajetkovejsférežalobcu,prípadnemajetkovejsférejehorodiny.
Žalovaný porušil práva žalobcu, v dôsledku čoho žalobcovi nevznikla len ujma majetková, rovnako
i nemajetková ujma. Žalobca musel vyhľadať právne poradenstvo, iniciovať spor (aby chránil svoje
majetkové práva) proti žalovanému, ktorý ako podnikateľ v oblasti poskytovania úverov postupoval v

rozpore so zákonom. Zo strany žalovaného došlo k niekoľkonásobnému porušeniu spotrebiteľského
práva, ktoré bolo bez ďalšieho spôsobilé privodiť (a i privodilo) ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu v
nezákonnom preplatení spotrebiteľských úverov, a teda k strate finančných prostriedkov žalobcu.
Žalobca poukázal na viaceré rozhodnutia iných odvolacích súdov (rozsudok Krajského súdu v Banskej
Bystrici sp. zn. 12Co/473/2016, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/99/2018 zo dňa

27.06.2018 a sp. zn. 6Co/22/2018 zo dňa 28.03.2018), ako i na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn.
6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019.

9. Podľa žalobcu výška nemajetkovej ujmy v prípadoch podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
môže zodpovedať výške finančnej ujmy, ktorá spotrebiteľovi hrozila. Ak má mať primerané finančné

zadosťučineniedostatočnesatisfakčnýúčinokprespotrebiteľaazároveňvýchovnýaodstrašujúciúčinok
pre dodávateľa možno prijať argumentáciu, že primerané finančné zadosťučinenie sa môže rovnať
majetkovej ujme, ktorá spotrebiteľovi hrozila alebo mu, ako je to v prejednávanej veci do skutočného
vydania bezdôvodného obohatenia dodávateľom, bola aj spôsobená. Výška žalobcom požadovaného
primeraného finančného zadosťučinenia je adekvátna (ak nie podhodnotená vzhľadom na množstvo

konaní - nepredstavuje ani 1/3 z výšky spôsobenej ujmy) skutočnostiam prejednávaného prípadu a
plní základný účel predmetného inštitútu, ktorým je poskytnutie satisfakcie žalobcovi - spotrebiteľovi
a odradenie žalovaného od porušovania práv spotrebiteľov. Suma finančného zadosťučinenia 1.000
eur (šesť súdnych konaní, predmetom ktorých bol súdny prieskum siedmich zmlúv o spotrebiteľskom
úvere) je plne opodstatnená s ohľadom na skutočnosť, že v predmetnom prípade spotrebiteľovi nielen

hrozilo, že žalovaný od neho na základe dohody o zrážkach zo mzdy sa bude domáhať plnení nad rámec
istiny, na ktoré nemal nárok, ale k takémuto postupu žalovaný reálne pristúpil formou podania žiadosti
o vykonanie zrážok zo mzdy zamestnávateľovi žalobcu.

10. Prvoinštančný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vzal do úvahy všetky funkcie primeraného

zadosťučinenia,oktorétiežopreldôvodnosťpožadovanejvýškyžalobcom,uviedolrozhodujúciskutkový
stav,primeranýmspôsobompopísalpriebehkonania,stanoviskoprocesnýchstránkprejednávanejveci,
výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a
z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery vysvetlil jasne, presvedčivo a zrozumiteľne.
Súd prvej inštancie postupoval procesne správne, dostatočne umožnil jednotlivým procesným stranám

konať tak, aby nedošlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces. Prvoinštančné konanie nemá
žiadnu vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci a taktiež, že súd prvej
inštancie vykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a že na základe takto
vykonanýchdôkazovdospelksprávnymskutkovýmzisteniam.Rozsudokjesprávny,riadneodôvodnený
vychádzajúci z relevantnej právnej úpravy a výsledkov dokazovania. Vzhľadom na uvedené žalobca

navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil ako vecne správny a
súčasne zaviazal žalovaného k náhrade trov odvolacieho konania žalobcu vo výške 100 %.

11. V odvolacej replike žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že podanie žalobcu
nevyvracia základnú odvolaciu námietku o tom, že napádaný rozsudok neobsahuje skutkové a právny

závery o tom, že je preukázaná dôvodne výška finančného zadosťučinenia v sume 1.000 eur. Zo znenia
§ 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. vyplýva, že finančné zadosťučinenie má byť primerané.
Rozsudok túto primeranosť žiadnym spôsobom nezdôvodňuje a súčasne ani súd neuvádza, že účel
označeného zákonného ustanovenia je možné naplniť až pri sume 1.000 eur. Rozhodnutie, ktorédostatočne neobjasňuje dôvody, na základe ktorých bol zvolený určitý spôsob výkladu ustanovenia
právnehopredpisu,možnovzmyslejudikatúryÚstavnéhosúduSRpovažovaťza„arbitrárne“(svojvoľné)
a „ústavne neakceptovateľné“. Žalobca vo svojom podaní tvrdí, že tým, že boli úvery určené za

bezúročné, a uhradil viac, sa daná skutočnosť odzrkadlila v majetkovej sfére žalobcu. K uvedenému
tvrdeniu žalovaný uviedol, že akékoľvek sekundárne dôsledky toho, že došlo k uhradeniu sumy na istinu
úveru, boli vysporiadané uhradením aj príslušenstva k bezdôvodnému obohateniu v podobe úroku z
omeškania. Ak by podľa žalobcu primerané zadosťučinenie malo súvisieť s majetkovou ujmou, táto už
predsa bola vyrovnaná v rozsahu a spôsobom, ktorý sám žalobca požadoval v príslušnej žalobe v tom

- ktorom konaní (napr. 26Csp/14/2017, 19C/21/2017, 18C/23/2017, 17Csp/57/2017). Žalovaný zároveň
považoval za sporné, aby bezúročnosť úveru bola vnímaná ako porušenie práva spotrebiteľa, pričom
poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 19Co/110/2019 zo dňa 15.07.2020.

12. Žalobca nebol nútený začať šesť súdnych konaní. Mohol viesť jedno súdne konanie. Ani v podaní
žalobcu a ani v žiadnom inom podaní (v spomenutých šiestich konaniach) nebolo a nie je tvrdené, že

by tu existovali osobitné dôvody pre podanie šiestich žalôb namiesto jednej žaloby. Z tvrdení žalobcu
vlastne nevyplýva, v akom zmysle by sa mal chápať význam a účelnosť uvedeného postupu z pohľadu
ochrany vlastných práv. Javí sa ako relevantnou teda otázka, či vlastne žalobca začatím šiestich konaní
ako spôsobu ochrany vlastných práv, skutočne sledoval tvrdený záujem, ak väčšina zo spomenutých
konaní bolo začatých v blízkom rovnakom čase, o čom svedčia aj ich spisové značky - 26Csp/14/2017,

19C/21/2017, 18C/23/2017, 17Csp/57/2017. Žalovaný preto tvrdí, že argument žalobcu o nutnosti
vedenia viacerých konaní je sporný, resp. minimálne relatívny, lebo žiadna skutočnosť potvrdzujúca
takúto nutnosť vlastne preukázaná nebola. Preto ho nie je možné považovať za relevantný ani vo vzťahu
k tvrdenému nároku.

13. Žalobca v odvolacej duplike podanej prostredníctvom právneho zástupcu nesúhlasil s tvrdením
žalovaného o absencii skutkových a právnych záverov týkajúcich sa preukázania výšky finančného
zadosťučinenia v sume 1.000 eur v napadnutom rozsudku. V tejto súvislosti poukázal na bod 15. a
19 odôvodnenia predmetného rozhodnutia a uviedol, že prvoinštančný súd sa náležite argumentačne
vysporiadal so všetkým dôležitými otázkami podstatnými pre rozhodnutie o nároku žalobcu. Riadne

odôvodnenie je obsiahnuté v rozhodnutí, ktoré žalovaný napáda len formálne. Žalobca požadoval
primerané zadosťučinenie v sume 1.000 eur, pričom bolo preukázané, že žalovaný sa na jeho úkor
bezdôvodne obohatil o sumu 5.533,05 eura a je očividné, že nežiada ani 1/5 z tejto sumy, a pritom
je potrebné dodať, že v prejednávanej veci boli dlhodobo vykonávané zrážky zo mzdy žalobcu (a to
aj prostredníctvom inkasnej spoločnosti poverenej žalovaným) a ako už bolo uvedené súdom, celková

odplata za poskytnutie úverov žalovaným dosahovala zarážajúcu výšku 143 %.

14. Žalovaný síce dôvodí, že sekundárne dôsledky porušenia práv žalobcu mali byť reparované tým,
že vydal žalobcovi bezdôvodné obohatenie, avšak neuvádza, ako reparoval (mal snahu reparovať) už
pri plnej vedomosti o tom, že žalobcu na jeho právach poškodil, primárne dôsledky svojho konania

odrážajúce sa v živote žalobcu. Žalobca, aby neprodukoval ďalší spor, vyzval žalovaného k zmiernemu
urovnaniu existujúceho a daného nároku žalobcu. Žalovaný však opätovne odignoroval žalobcov návrh
(resp. snahu k zmiernemu vyriešeniu veci). Žalobca práve v dôsledku vadnosti konania žalovaného bol
vystavený niekoľkým súdnym konaniam, neistote o ich výsledku so súčasným znášaním i prípadnej
náhrady trov konania. Žalovaný vykonával zrážky zo mzdy žalobcu (prostredníctvom zamestnávateľa

žalobcu), čím nepochybne klesla životná úroveň žalobcu až do času, kým si nezabezpečil právne
poradenstvo a súd formou neodkladného opatrenia prikázal žalovanému zdržať sa vykonávania zrážok
zo mzdy. Nemôže byť pochybnosť o tom, že suma 5.533,05 eura nepochybne zasiahne domáci finančný
rozpočet ktoréhokoľvek spotrebiteľa s priemerným príjmom.

15. V súvislosti s tvrdením žalovaného o spornosti toho, aby bezúročnosť úveru bola vnímaná ako
porušenie práva spotrebiteľa, žalobca konštatoval, že uvedená sankcia svojou podstatnou predstavuje
čiastočnú neplatnosť právneho úkonu, zmluvy o spotrebiteľskom úvere (o. i.) spôsobenú tým, že veriteľ
predostrel spotrebiteľovi také informácie o spotrebiteľskom úvere, ktoré boli svojim obsahom klamlivé,
nepravdivé,prípadnesadopustilinéhoneprijateľnéhopostupu,ktorývkonečnomdôsledkupredstavoval

rozpor so zmyslom a účelom právnej úpravy na ochranu spotrebiteľa v tejto súvislosti zák. č. 129/2010
Z. z.16. K námietkam žalovaného vo vzťahu k počtu súdnych konaní iniciovaných žalobcom, žalobca uviedol,
že je výlučne právom žalobcu akým spôsobom (či jedným alebo viacerými samostatnými podaniami)
uplatní svoje práva. Nie je zrejmé, prečo by snahou žalobcu malo byť zjednocovanie konaní, ktoré

sa týkajú samostatných zmluvných vzťahov, ktoré práve žalovaný uzatvoril ako samostatné právne
vzťahy. Žalobca si uplatnil nárok z primeraného zadosťučinenia, pritom tak nepochybne mohol urobiť
z každej zmluvy samostatne a napokon v tak zanedbateľnej výške, že proti ujme, ktorá bola žalobcovi
označeným spôsobom spôsobená, je možná iba konštatácia, že ide o sumu hlboko podhodnotenú.
Žalovaný sa mohol všetkým konaniam vyhnúť tým, že by podnikal v súlade s právnymi normami na

ochranu spotrebiteľa, ktoré ako dlhoročnému podnikateľovi v oblasti poskytovania úverov, musia byť
dobre známe.

17. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas
(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),

po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez
nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred

jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po oboznámení sa s obsahom celého spisu dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.

18. Predmetom konania je požiadavka žalobcu ako spotrebiteľa na zaplatenie sumy 1.000 eur titulom
finančného zadosťučinenia od žalovaného ako veriteľa za porušenie práv a povinností ustanovených

zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a Občianskym zákonníkom. Vzhľadom na rozsah a
dôvody odvolania žalovaného je predmetom odvolacieho konania posúdiť, či súd prvej inštancie dospel
na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam a či právne správne posúdil uplatnený
nárok.

19. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie týkajúce
sa žalovaným v odvolaní namietaných skutočností je vyčerpávajúco, správne skutkovo a právne
zdôvodnené a zodpovedá všetkým požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia. Súd prvej
inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal priebeh konania, stanoviská strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a

právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté
právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozhodnutia nevyplýva jednostrannosť, ani taká
aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich
účelu, podstaty a zmyslu. Samotný fakt, že žalovaný sa s dôvodmi uvedenými v rozhodnutí súdu prvej
inštancie nestotožňuje ešte neznamená, že závery v ňom obsiahnuté nie sú správne. Súd prvej inštancie

totiž zrozumiteľným spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel.

20. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobcom tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel
k správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci,
keď vec i správne právne posúdil, s poukazom na § 387 ods. 2 CSP odvolací súd odkazuje na
správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd
nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od týchto záverov súdu prvej inštancie odchýliť, a preto nemôže

dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa potom žiada
dodať už len nasledovné:

21. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je Občiansky zákonník,
ale zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.

372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj
Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú
úpravu danú zákonom o ochrane spotrebiteľa o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané na ochranu
spotrebiteľov. Je to zrejmé z ustanovenia § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každýspotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom
v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.

22. V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa a
osobitnými predpismi vzniká spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo
vyplýva z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností
ustanovených zákonom s cieľom ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde
domáhať ochrany svojho práva. Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo

povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné
zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a
osobitnými predpismi zodpovedá.

23. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 konštatoval, že citované
ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým

odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako
prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v
prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia
je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách
spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jediným

predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným
uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd
judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo
zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť

konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol
medzi stranami spor zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma,
nevyžaduje. Zákonodarca pri uplatňovaní tohto nároku uľahčil spotrebiteľom dôkaznú situáciu, keď
na rozdiel od nároku na náhradu škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane

spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej
súvislosti alebo majetkového prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by
bolo spravidla nereálne. Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá,
ktoré by bolo potrebné pri určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť
finančného zadosťučinenia. Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého

jednotlivého prípadu, stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

24. Žalobca si uplatnil nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške 1.000 eur
titulom úspešného uplatnenia svojich spotrebiteľských práv v sporoch vedených na Okresnom súde
Galanta pod sp. zn. 19C/21/2017, sp. zn. 18C/23/2017, sp. zn. 26C/14/2017, sp. zn. 17Csp/57/2017 a

sp. zn. 8Csp/114/2017. Ako správne konštatoval súd prvej inštancie v týchto konaniach bolo vyhovené
žalobcovi o zaplatenie celkovo sumy 5.232,83 eura (v konaní sp. zn. 19C/21/2017 - 1.267,47 eura
(Okresný súd Galanta viazaný žalobným petitom podľa § 216 ods. 1 CSP priznal žalobcovi sumu
1.267,47 eura, i keď suma bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného predstavovala sumu
1.567,70 eura), v konaní sp. zn. 18C/23/2017 - 765,42 eura, v konaní sp. zn. 17Csp/57/2017 - 2.751,02

eura, v konaní sp. zn. 8Csp/114/2017 - 448,92 eura) s príslušenstvom titulom bezdôvodného obohatenia
zo strany žalovaného, pričom v konaní sp. zn. 26C/14/2017 bolo vyhovené žalobcovi v spore o určenie
neplatnosti zmluvy a bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru (predmetom nebolo vydanie bezdôvodného
obohatenia). Keďže úverové zmluvy neobsahovali náležitosti vyžadované zák. č. 129/2010 Z. z. o
spotrebiteľských úveroch, a to správnu výšku RPMN či termín konečnej splatnosti úveru, s čím priamo

zákon (§ 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z. z.) spája následok bezúročnosti a bezpoplatkovosti takéhoto
úveru, žalobca mal zaplatiť žalovanému len istinu úverov, v dôsledku čoho uplatňovaná suma v
jednotlivých konaniach tvorila bezdôvodné obohatenie žalovaného na úkor žalobcu. Je nepochybné,
že žalobca tak splnil predpoklad, ktorý zákon o ochrane spotrebiteľa v ust. § 3 ods. 5 vyžaduje pre
vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie. V prejednávanej veci je možné konštatovať, že zo

strany žalovaného došlo k takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu
spotrebiteľovi spočívajúcu v nezákonnom preplatení úveru, a teda v strate finančných prostriedkov. Súd
prvej inštancie správne uzavrel, že žalobcovi vznikol nárok v zmysle ust. § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa.25. Čo sa týka odvolateľom namietanej výšky priznaného finančného zadosťučinenia, odvolací
súd poukazuje na to, že za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie

spotrebiteľovho komfortu vo všetkých oblastiach jeho života, najmä však vo finančnom obmedzení, ktoré
žalobcovi neoprávnenými platbami v prospech dodávateľa vznikli a potom tiež v rovine psychického
napätia, stresu a dĺžke trvania závadového stavu. Nakoľko právny predpis neustanovuje výšku
primeraného finančného zadosťučinenia, ustálenie jeho výšky je realizované na základe voľnej úvahy
súdu. Nemôže sa však jednať o svojvôľu súdu. Musí byť primeraná okolnostiam konkrétneho prípadu.

Primerané zadosťučinenie môže pozostávať z náhrady morálnej ujmy ako satisfakcie za stav, ktorý
spotrebiteľ musel trpieť, nakoľko nie vždy je postačujúce iba vrátenie neoprávnene zaplatených
finančných prostriedkov.

26. V posudzovanej veci súd prvej inštancie vychádzajúc z okolností konkrétneho prípadu priznal
žalobcovi finančné zadosťučinenie v celej uplatnenej výške 1.000 eur a odvolací súd považuje rovnako

túto sumu za primeranú. Účelom zadosťučinenia je vyjadriť určité odsúdenie protiprávneho konania
dodávateľaaodradiťhoodopakovaniapodobnýchporušeníprávnychpredpisov.Dôvodomprimeraného
finančného zadosťučinenia, ktorého sa žalobca v tomto konaní domáhal, bolo porušenie povinností
zo strany žalovaného z viacerých zmluvných vzťahov založených medzi stranami sporu zmluvami o
spotrebiteľských úveroch. Prvoinštančný súd správne konštatoval, že žalobca nad sumu istiny úveru

zaplatil žalovanému čiastku 5.533,05 eura, pričom ako už bolo vyššie uvedené v konaniach vedených
na Okresnom súde Galanta (sp. zn. 19C/21/2017, sp. zn. 18C/23/2017, sp. zn. 17Csp/57/2017 a sp.
zn. 8Csp/114/2017) bola žalobcovi priznaná voči žalovanému celková suma 5.232,83 eura. Pokiaľ by
sa žalobca nebol domáhal ochrany súdnou cestou, bol by sa žalovaný obohatil v dôsledku porušenia
zákona na jeho úkor o sumu 5.232,83 eura. Zároveň v konaní sp. zn. 26C/14/2017 Okresný súd Galanta

rozhodol o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru vyplávajúceho zo zmluvy o úvere uzatvorenej medzi
stranami sporu a o neplatnosti tejto zmluvy. Navrhovaná suma finančného zadosťučinenia predstavuje
približne pätinu sumy, o ktorú sa žalovaný stihol na úkor žalobcu reálne obohatiť inkasovaním úhrad,
ktoré mu nepatrili a ktorá bola s príslušenstvom žalobcovi priznaná titulom bezdôvodného obohatenia
v konaniach vedených na Okresnom súde Galanta.

27.Sprihliadnutímnavšetkyskutkovéokolnostidanéhoprípadu,vychádzajúcizaplikačnejpraxesúdov,
podľa odvolacieho súdu výška priznaného finančného zadosťučinenia je primeraná dôsledkom, ktoré
malo platenie neoprávnených súm žalovanému na žalobcu, ako aj intenzite zásahu do práv žalobcu
spôsobeného konaním žalovaného a možno ju považovať za adekvátny nástroj satisfakcie, úlohou

ktorého je vyrovnať narušenú rovnováhu voči tomu, kto právo spotrebiteľa porušil a zároveň bude slúžiť
na odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.

28. Je možné tiež skonštatovať, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie
zrozumiteľným spôsobom uvádza právne dôvody, pre ktoré žalobe vyhovel. Jeho rozhodnutie nemožno

považovať za svojvoľné, zjavne neodôvodnené, resp. ústavne nekonformné, pretože súd prvej inštancie
sa pri výklade a aplikácií zákonných predpisov neodchýlil od znenia príslušných ustanovení a nepoprel
ich účel a význam. Ako vyplýva aj z judikatúry Ústavného súdu SR iba skutočnosť, že odvolateľ sa
správnym názorom všeobecného súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti
alebo arbitrárnosti rozhodnutia súdu, teda k porušeniu práva na spravodlivý proces (viď uznesenie

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/218/2010 zo dňa 23.11.2010 a uznesenie Ústavného súdu SR sp.
zn. I. ÚS 188/06 zo dňa 08.06.2016). Preto odvolací súd nepovažoval za dôvodnú odvolaciu námietku,
týkajúcu sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku.

29. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci za

nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať, nakoľko by nezvrátili rozhodnutie odvolacieho
súdu. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov, súd nemusí dať
odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí

dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však
nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (por.
rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 251/04, sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. II. ÚS 200/09).30. Z týchto dôvodov odvolací súd považoval odvolanie žalovaného za nedôvodné, a preto rozsudok
súdu prvej inštancie vrátane závislého výroku o nároku na náhradu trov konania (odvolacími dôvodmi
osobitne nenapadnutého) ako vecne správny potvrdil postupom podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.

31. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnému žalobcovi vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho
konania (v zmysle § 255 ods. 1 v spojení s § 396 ods. 1 CSP), o ktorom v zmysle § 262 ods.
1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musel aj bez návrhu rozhodnúť odvolací súd, keďže týmto
rozhodnutím sa predmetné konanie končí. Z obsahu spisu vyplýva, že v danom prípade bol žalobca v

odvolacom konaní úspešný, preto mu odvolací súd priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania
voči žalovanému v plnom rozsahu. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej
inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

32. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).