Uznesenie – Ostatné ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 12. január 2016

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 14Cob/118/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5396899790
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 01. 2016

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Nemčeková
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2016:5396899790.5

Uznesenie

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v právnej veci žalobcu: A. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. - O. XXX,
zastúpeného advokátskou kanceláriou: JUDr. Bohuslav MAJCHRÁK, advokát, spol. s r.o., so sídlom
023 05 Nová Bystrica 850, IČO: 36 416 525, proti žalovaným: 1/ M. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom U
A. XXXX, XXX XX R., zastúpený právnym zástupcom JUDr. Milanom Vysockým, advokátom, N. XXX,
XXX XX R., 2/ Jaroslav Machovčiak, nar. XX.XX.XXXX, s miestom podnikania Staškov 444, IČO: 14

242 346, 4/ Jaroslav Machovčiak, nar. XX.XX.XXXX, s miestom podnikania Staškov 444, IČO: 31 057
110, obom zastúpeným advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária Andrea Havelková, s.r.o., so
sídlom Daniela Dlabača 2748/28, 010 01 Žilina, IČO: 36 854 956, 5/ W. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom O.
XXX, v konaní o zaplatenie 4.468,73 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaných 2/ a 4/ proti rozsudku
Okresného súdu v Čadci č.k. 14Cb/108/1996-880 zo dňa 07. mája 2015, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok Okresného súdu v Čadci č.k. 14Cb/108/1996-880 zo dňa 7. mája 2015 v napadnutých

výrokoch o povinnosti žalovaných v 2/ a 4/ rade spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi 4.468,73 Eur
spolu so 17,6 %-ým úrokom z omeškania ročne od 2.5.1994 do zaplatenia a nahradiť žalobcovi trovy
konania včítane trov právneho zastúpenia z r u š u j e a v r a c i a súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom č.k. 14Cb/108/1996-880 zo dňa 07. mája 2015 (ďalej aj len „rozsudok č.l.

108“) okresný súd I/ žalovaných 2/ a 4/ zaviazal povinnosťou spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi
4.468,73 Eur spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 02.05.1994 do zaplatenia, všetko do 3 dní
po právoplatnosti rozsudku. II/ žalobný návrh žalobcu proti žalovanej 5/ v celom rozsahu zamietol. III/
žalovaných 2/ a 4/ zaviazal povinnosťou hradiť žalobcovi trovy konania včítane trov právneho zastúpenia
v sume 4.657,74 Eur do 3 dní po právoplatnosti rozsudku s tým, že trovy právneho zastúpenia vo výške
2.971,02 Eur sú žalovaní 2/ a 4/ povinní solidárne zaplatiť na účet právneho zástupcu žalobcu do 3

dní po právoplatnosti rozsudku. IV/ žalobcu zaviazal povinnosťou hradiť žalovanému 1/ trovy konania
včítane trov právneho zastúpenia na účet právneho zástupcu žalovaného 1/ JUDr. Milana Vysockého,
advokáta, v sume 2.971,08 Eur, do 3 dní po právoplatnosti rozsudku. V/ žalovanej 5/ náhradu trov
konania neprisúdil.

Okresný súd v odôvodnení rozsudku č.l. 880 uviedol, že žalobca sa žalobou (návrhom) dňa 02.05.1996

domáhal proti žalovaným 1/, 2/, 4/ a 5/ zaplatenia sumy 16.694,21 Eur (pôvodne 502.930,- Sk) s úrokom
z omeškania 22 % ročne zo žalovanej sumy od 02.05.1994 do zaplatenia, pričom uznesením zo dňa
21.04.2004 bola pripustená zmena žaloby tak, aby žalovaní 1/ až 4/ boli povinní zaplatiť žalobcovi
134.625,- Sk spolu s úrokom z omeškania 17,6 % od 02.05.1994 do zaplatenia.

Podľa obsahu spisového materiálu však podľa krajského súdu malo byť správne uvedené, že pôvodne

žalobu zo dňa 02.05.1996, doručenú okresnému súdu dňa 02.05.1996, podal žalobca proti žalovaným:
1/ M. B., 2/ Jaroslavovi Machovčiakovi, nar. v r. XXXX, 3/ B. B. a 4/ Jaroslavovi Machovčiakovi, nar.v r. XXXX, od ktorých požadoval solidárne zaplatenie sumy 502.930,- Sk s 22 % úrokom odo dňa
02.05.1994 do zaplatenia a trovy konania. Dňa 14.06.1996 žalobca doručil okresnému súdu doplnenie
žaloby, v ktorom uviedol, že jeho činnosťou v združení v dôsledku vystúpenia zo združenia skončila

dňom 04.11.1993 a žalovanej sumy voči žalovaným 1/ - 4/ sa domáha ako podiel na majetku združenia
titulom výplaty podľa § 839 Občianskeho zákonníka (ďalej aj len „OZ“) a titulom vysporiadania majetku
združenia podľa § 841 OZ. Na pojednávaní 06.09.1996 žalobca predniesol, že sumu 502.930,- Sk žiada
„z vysporiadania majetku združenia“ so žalovaným 1/-4/ a tiež zo združenia, ktoré uzavrel (po dátume
04.11.1993 do 31.12.1993) len so žalovaným 1/.

Dňa 21.04.2004 okresný súd na pojednávaní vyhlásil uznesenie, v písomnom vyhotovení pod č.k. 14Cb
108/1996-275, ktorým podľa § 95 ods. 1 OSP súhlasil so zmenou žaloby tak, že žalovaní 1/ až 4/ sú
povinní solidárne žalobcovi zaplatiť sumu 134.625,- Sk spolu so 17,6 % úrokom z omeškania za obdobie
od 02.05.1994 do zaplatenia, žalovaný 1/ je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 377.238,- Sk spolu so
17,6 % úrokom z omeškania za obdobie od 02.05.1994 do zaplatenia; žalovaní 1/-4/ sú povinní zaplatiť

žalobcovi všetky trovy konania a právneho zastúpenia do 3 dní po právoplatnosti rozsudku.

Žalovaný 3/, B. B., dňa XX.XX.XXXX zomrel a na jeho miesto do konania vstúpila dedička, žalovaná 5/
W. B. (rozhodnutie o dedičstve na č.l. 305 a nasl. spisu).

Okresný súd poukázal na priebeh prvostupňového konania, vykonané dokazovanie a jeho výsledky,
na svoj predchádzajúci rozsudok č.k. 14Cb 108/1996-447 zo dňa 14.06.2010 v spojení s rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č.k. 14Cob/297/2010-522 zo dňa 16.05.2012, jeho závery. Týmito rozhodnutiami
došlo k právoplatnému zamietnutiu žaloby voči žalovanému 1/ (podľa doložky právoplatnosti dňom
05.06.2012).Predmetomprvostupňovéhokonania,vzhľadomnazrušujúcivýrokIVvrozsudkukrajského

súdu č.l. 522, zostal nárok žalobcu voči žalovaným 2/, 4/ a 5/ na solidárne zaplatenie sumy 4.468,73
Eur (pôvodne 134.624,96 Sk) spolu so 17,6 % úrokom z omeškania ročne od 02.05.1994 do zaplatenia
a rozhodovanie o trovách konania.

Okresný súd s odkazom na opätovné a doplnené dokazovanie, z neho vyvodené skutkové zistenia a

závery za aplikácie § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka, § 829 ods. 1, 2 OZ, § 835 ods. 1, 2 OZ, §
839 OZ, § 460 OZ, § 470 ods. 1, 2 OZ, § 472 OZ, konštatoval nedôvodnosť žaloby voči žalovanej 5/
z titulu právneho nástupníctva po žalovanom 3/, vzhľadom na postup žalobcu pri uplatňovaní nárokov
primárne nie v dedičskom konaní po poručiteľovi a v nesúlade s ust. § 470 ods. 2 OZ. Vo vzťahu k
žalovaným 2/ a 4/ okresný súd konštatoval dôvodnosť žaloby. Konštatoval, že žalobca zo združenia

„Machovčiak a spol.“ vystúpil dňa 04.11.1993 podobne ako žalovaný 1/ z vážnych dôvodov. Osvojil
si závery znaleckého posudku znalca Ing. Rudolfa Marca, ktorého úlohou bolo preskúmať podklady
združenia s názvom Machovčiak a spol. so stavom k 31.12.1993. Poľa okresného súdu nemal dôvod
nariaďovať iné dokazovanie, pričom poukázal na (predchádzajúce) rozhodnutie druhostupňového súdu.
Keďže aj pri pôvodnom rozhodovaní vo veci samej, v rozsudku zo 14.06.2010 vychádzal okresný súd

z uvedeného znaleckého posudku, ktorý dospel k záveru, že k 31.12.1993 žalobcovi prináleží podiel
na majetku vo výške 134.625,- Sk, t.j. 4.468,73 Eur, tak nepovažoval za potrebné nariaďovať ďalšie
dokazovanie. Uvedenú sumu priznal žalobcovi ako podiel na majetku združenia ku dňu 04.11.1993 v
zmysle na § 839 OZ, ako dôsledok jeho vystúpenia zo združenia k tomuto dňu.

Okresný súd nepovažoval námietku premlčania žalovaného nároku, vznesenú žalovanými 2/ a 4/ v
prvostupňovom konaní, za dôvodnú. Poukázal na žalobu žalobcu, jeho následné podania a prednesy,
z ktorých bolo zrejmé, že od podania žaloby nedošlo k zmene predmetu konania. Okresný súd uviedol,
že z návrhu, ktorý právny zástupca uviedol v rozsudočnom návrhu, je zjavné, že pôvodne uplatneným
žalobným návrhom žalobcu bola suma 502.930,- Sk, v prepočte predstavujúca 16.694,21 Eur. Teda

pokiaľ návrhom zo dňa 21.04.2004 právny zástupca žalobu upravil na sumu 134.625,- Sk, čo v prepočte
predstavuje sumu 4.468,73 Eur, nemožno takto špecifikovaný žalobný návrh považovať za nový návrh,
ktorý je podaný po uplynutí premlčacej lehoty, pretože z tohto podania vyplýva, že ide o čiastočné
späťvzatienávrhuspríslušenstvomaokresnýsúdprirozhodovanívuznesenízodňa21.04.2004,ktorým
pripustil zmenu návrhu, vlastne rozhodol o takto upravenej sume na 134.625,- Sk, v prepočte 4.468,73

Eur. Uznesenie zo dňa 21.04.2004 sa v odôvodení úpravou a zmenou rozsudočného návrhu zaoberá a
podľa názoru okresného súdu na základe vznesenej námietky premlčania zo strany právnej zástupkyne
žalovaných 2/ a 4/ by bolo potrebné posudzovať vznesenú námietku za predpokladu, že by išlo o zmenunávrhu rozšírením návrhu o ďalšiu sumu a nie čiastočným späťvzatím návrhu. Okresný súd preto na
takto vznesenú námietku premlčania neprihliadal.

S otázkou príslušenstva pohľadávky sa okresný súd vysporiadal tak, že aplikoval na základný
záväzkový vzťah ustanovenia Občianskeho zákonníka a vzhľadom na vtedy platnú právnu úpravu výška
príslušenstva v občiansko-právnych vzťahoch bola určená percentuálnou výškou 17,6 %, preto okresný
súd takýto úrok žalobcovi priznal a to odo dňa nasledujúceho k vyrubeniu, kedy došlo k vyrubeniu
dane, čo vyplýva z daňového priznania k dani z príjmov fyzických osôb za rok 1993, ktoré bolo podané

01.05.1994,kedyajdošlokvyrubeniudaneužalobcuapretookresnýsúdmalzato,žežalovaní2/a4/sa
dostali do omeškania nasledujúcim dňom, kedy došlo k ustáleniu základu dane z príjmov fyzických osôb.
Okresný súd preto priznal žalobcovi istinu s úrokom z omeškania vo výške 17,6 % ročne od 02.05.1994
do zaplatenia. Pri rozhodovaní o trovách konania okresný súd postupoval v zmysle § 142 ods. 1 OSP
u žalovaného 1/, ktorý bol plne úspešný v súdnom spore. Žalovanej 5/ náhradu trov konania neprisúdil,
keďže si ich náhradu neuplatnila. O náhrade trov konania medzi žalobcom a žalovaným 2/ a 4/ okresný

súd rozhodol v zmysle § 142 ods. 1 OSP podľa výsledku konania.

Proti tomuto rozsudku okresného súdu podali v zákonnej lehote odvolanie žalovaní 2/ a 4/, a to jednak
v podaní ich právneho zástupcu (č.l. 892-900 spisu) a tiež v samostatnom písomnom podaní podanom
priamo žalovanými 2/ a 4/ (č.l. 901-915 spisu). S odkazom na ust. § 205 ods. 2 písm. a), f) OSP žalovaní

2/ a 4/ namietli, že napadnutý rozsudok č.l. 880 vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci,
že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné
na zistenie rozhodujúcich skutočností, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k
nesprávnym skutkovým zisteniam a žalovaným 2/ a 4/ sa postupom súdu prvého stupňa odňala možnosť
konať pred súdom. Žalovaní 2/ a 4/ zdôraznili svoje námietky voči záverom znaleckého dokazovania,

z ktorých pri rozhodovaní vychádzal súd prvého stupňa. Namietali znenie znaleckej úlohy, navrhovali
vykonať „kontrolné“ znalecké dokazovanie, ktoré by zahrňovalo nielen bežné bankové účty združenia
„Machovčiak a spol.“ vedené v SR vo A., pobočka R. a v ČR v I. S., a.s., pobočka L., ale aj účet
žalovaného 1/, ktorý mal založený v rozpore so zmluvou o združení. Oneskorený postup okresného súdu
pri zabezpečovaní navrhovaného dokazovania zistením tohto ďalšieho účelu žalovaného 1/ v ČR, čo

okresný súd v odôvodnení rozsudku nezdôvodnil, považovali žalovaní 2/ a 4/ za postup, ktorým im bola
odňatámožnosťkonaťpredsúdom,porušenéprávonaspravodlivýprocesanarušenierovnováhymedzi
zákonnosťou a spravodlivosťou. V dôsledku tohto postupu okresného súdu bolo vykonané dokazovanie
len v rozsahu, ktorý nepostačuje pre spravodlivé rozhodnutie vo veci. Samotný žalovaný 1/ v konaní
tvrdil, že po vystúpení zo združenia Machovčiak a spol. si otvoril účet v Y. S. v L. v prospech združenia

Machovčiak spol. a teda záver súdu o tom, že sa nepodarilo existenciu tohto účtu preukázať, nie je
správny. Jeho existenciu potvrdil aj pôvodný žalovaný 1/ a tvrdili ju aj žalovaní 2/ a 4/, pričom nejestvuje
žiaden dôkaz, ktorý by tieto tvrdenia vyvrátil. Okresný súd Čadca v napadnutom odôvodnení opätovne
len konštatuje, že „sa nepodarilo zistiť konkrétne dotazom na R. L. S.alšie dôležité údaje, ktoré tvrdili
odporcovia v rade 2/ a 4/", a aj toto odôvodnenie považujú žalovaní 2/ a 4/ za nepresvedčivé, nakoľko

už od roku 1999 navrhovali súdu vykonať predmetné dokazovanie, avšak súd po dobu viac ako 10
rokov k jeho vykonaniu nepristúpil, čím odňal žalovaným 2/ a 4/ možnosť konať pred súdom, zmaril ich
obranu v tomto konaní, porušil zásadu rovnosti účastníkov a zároveň nezistil skutkový stav potrebný pre
meritórne rozhodnutie. Žalovaní 2/ a 4/ poukázali na vznesenú námietku premlčania, pričom poukázali
na obsah žaloby z 02.05.1996, doplnenie žaloby v podaní zo 14.06.1996, závery Krajského súdu v Žiline

v uznesení sp.zn. 20Cob/319/01 z 18.09.2001, úpravu žaloby dňa 21.04.2004, ktorú žalovaní 2/ a 4/
považovali za kvantitatívnu i kvalitatívnu zmenu petitu, t.j. uplatnenie iného než pôvodne žalovaného
nároku až od 21.04.2004. Vzhľadom na požadovaný aliud došlo k premlčaniu tohto nového nároku.
Žalobca ani nezdôvodnil zmätočnosť svojho podania z 21.04.2004 v časti späťvzatia žaloby. Aj keby
malo podanie z 21.04.2004 náležitosti vyžadované OSP, tak i tak by išlo o premlčaný nárok, keďže takto

kvantitatívne špecifikovaný bol uplatnený po uplynutí premlčacej doby, keďže do tohto času sa žalobca
v konaní domáhal nároku, ktorý aj krajský súd vyhodnotil ako nejasný, nešpecifikovaný a neurčitý, t.j.
do skončenia plynutia premlčacej doby žalobca neuplatnil svoj nárok riadne a určito, následkom čoho
došlo k jeho premlčaniu. V tejto súvislosti žalovaní 2/ a 4/ zdôraznili, že žalobca bol v konaní od počiatku
právne zastúpený. Vo vzťahu k rozhodovaniu o trovách konania žalovaní 2/ a 4/ uviedli, že ak je v jednom

návrhu na začatie konania uplatnených niekoľko samostatných nárokov, postupuje sa pri rozhodovaní
o náhrade trov konania podľa uvedených zásad pri každom nároku samostatne. Nemôže teda úspech
žalobcu v spore ohľadne iba niektorého nároku založiť právo na náhradu trov konania ohľadne všetkých
nárokov. Trovy, ktoré účastník súčasne vynaložil na viac spoločne prejednávaných nárokov, je potrebnérozdeliť podľa pomeru výšky jednotlivých nárokov, t.j. podľa toho, ako sa tá ktorá vec zo spoločne
prejednávaných vecí podieľala na vzniku týchto trov (Števček, M. a kol.: Občiansky súdny poriadok.
Komentár. l. vydanie. Praha: C.H.Beck, 2009. s. 373). Okresný súd podľa názoru žalovaných 2/ a 4/ mal

pri rozhodovaní vziať do úvahy, že v konaní si žalobca uplatnil dva samostatné nároky, pričom len jeden
z nich voči žalovaným 2/ a 4/ a teda pri rozhodovaní o výške trov konania mal okresný súd vychádzať z
hodnotynárokužalobcuuplatnenéhovočižalovaným2/a4/podanímzodňa21.04.2004aniezpôvodne
uplatňovanej sumy 502.930,- Sk. Nakoľko k zníženiu žalovanej sumy nedošlo z dôvodu plnenia zo strany
žalovaných, nemožno vychádzať pri rozhodovaní o náhrade trov konania z pôvodne uplatnenej sumy,

z ktorej žalobca napokon „vysúdil" aj svojim negatívnym pričinením len sumu vo výške cca 25% a teda
je na mieste uvažovať popri vyššie uvedenom aj o postupe podľa § 142 ods. 2 OSP. Žalovaní 2/ a 4/
navrhli odvolaciemu súdu, aby rozsudok Okresného súdu Čadca č.k. 14Cb/108/1996 zo dňa 07.05.2015
včastinapadnutejtýmtoodvolanímzmeniltak,žežalobuvcelomrozsahuzamietaazároveň,abypriznal
žalovaným 2/ a 4/ náhradu trov konania, vyčíslenú v písomnom vyhotovení rozsudku. Žalovaní 2/ a 4/ vo
svojom samostatnom podaní datovanom 25.05.2015, doplnili odvolanie v podaní datovanom 22.05.2015

o rekapituláciu a chronológiu doterajšieho priebehu súdneho konania, vlastné vnímanie a hodnotenie
tvrdení,vyjadreníapodaníúčastníkov,svedkov,vykonanýchdôkazovazdôraznilinesúhlassprocesným
postupom a meritórnym rozhodnutím, ktoré vyústilo do napadnutých výrokov prvostupňového rozsudku
č.l. 880 o ich povinnosti zaplatiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur s príslušenstvom a náhradou trov konania.
Navrhli, aby odvolací súd v časti napadnutej odvolaním prvostupňový rozsudok č.l. 880 zrušil a vec vrátil

súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) postupom v medziach podľa § 212 ods. 1, 3 OSP
beznariadeniapojednávaniapodľa§214ods.2OSProzsudokokresnéhosúduč.k.14Cb/108/1996-880
zo dňa 07. mája 2015 v napadnutých výrokoch vo vzťahu k žalovaným 2/ a 4/ podľa § 221 ods. 1 písm.

h) OSP zrušil a podľa § 221 ods. 2 OSP vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.

Podľa § 212 ods. 1 OSP, odvolací súd je rozsahom a dôvodmi odvolania viazaný.

Podľa § 212 ods. 3 OSP, na vady konania pred súdom prvého stupňa prihliada odvolací súd, len ak mali

za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Primárne k predmetu tohto odvolacieho konania krajský súd uvádza, že v zmysle § 212 ods. 1
OSP bol viazaný rozsahom a tými odvolacími dôvodmi, ktoré žalovaní 2/ a 4/ vyjadrili v rámci odvolacej
lehoty v dvoch podaniach, zo dňa 22.05.2015 a zo dňa 25.05.2015, ktoré však odvolací súd obsahovo

považoval za jediné odvolanie žalovaných 2/ a 4/, aj keď pozostávajúce z dvoch samostatných podaní
uskutočnených právnym zástupcom žalovaných 2/ a 4/ a samostatne priamo žalovanými 2/ a 4/. Čo do
rozsahu boli odvolaním napadnuté len tie výroky, ktoré sa týkali uvedených žalovaných, a teda ktorými
boli obaja spoločne a nerozdielne zaviazaní povinnosťou zaplatiť žalobcovi sumu 4.468,73 Eur spolu so
17,6 % úrokom z omeškania ročne od 02.05.1994 do zaplatenia a nahradiť mu trovy konania. Len tieto

výroky mohli byť preskúmavané krajským súdom v tomto odvolacom konaní.

Odvolacie dôvody žalovaných 2/ a 4/ sa týkali procesnej i vecno-právnej roviny postupu a rozhodovania
okresného súdu.

K námietke žalovaných 2/ a 4/ o postupe okresného súdu, ktorým jednak oneskorene reagoval na návrhy
žalovaných 2/ a 4/ na nariadenie dokazovania vo vzťahu k bankovému účtu v ČR, ktorý v rozhodnej dobe
mal zriadiť žalovaný 1/ M. B. v rozpore so zmluvou o združení i so žalovanými 2/ a 4/, pričom aktuálne už
došlo k skartovaniu relevantnej dokumentácie a tiež, že okresný súd neakceptoval návrhy žalovaných 2/
a 4/ na nariadenie „kontrolného“ znaleckého dokazovania, pričom svoj postup nedostatočne zdôvodnil,

tak odvolací súd uvádza, že v tomto namietanom postupe nezistil odňatie možnosti žalovaných 2/ a 4/
konať pred súdom.

Predovšetkým je potrebné dať za pravdu žalovaným 2/ a 4/ v tom smere, že v prvostupňovom konaní
došlo k prieťahom, ktoré konštatoval Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojom Náleze č.k. II.

ÚS 189/2015-34 zo dňa 29. júla 2015. Ústavný súd Slovenskej republiky v tomto náleze vyslovil,
že základné právo žalovaných 2/ a 4/ na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súduČadca v konaní vedenom pod sp.zn. 14Cb 108/1996 porušené boli a prikázal mu, aby v tomto konaní
konal bez zbytočných prieťahov. Ústavný súd v odôvodnení nálezu o.i. konštatoval, že predmetom
napadnutého konania pred okresným súdom je rozhodovanie o návrhu na zaplatenie peňažného

plnenia s príslušenstvom z titulu zmluvy o združení, v ktorom mali sťažovatelia (žalovaní 2/ a 4/,
poznámka odvolacieho súdu) procesné postavenie žalovaných. Uviedol, že: „Po právnej stránke ide o
vec, ktorá patrí do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecných súdov... Ústavný súd nezistil žiadnu
takú okolnosť, ktorá by odôvodňovala záver o právnej zložitosti veci. Zo skutkového hľadiska ústavný
súd zastáva názor, že ide o vec, ktorú možno považovať za fakticky zložitejšiu (potreba vykonania

znaleckého dokazovania, ako aj zabezpečenia väčšieho množstva listinných dôkazov)“. Uvedené
prieťahy v prvostupňovom konaní však podľa odvolacieho súdu netvoria samé o sebe relevantné
odvolacie dôvody v zmysle § 205 ods. 1, 2 OSP. K tomu odvolací súd podporne a len primerane
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. júla 2012, sp.zn. 3Cdo 139/2011,
v zmysle ktorého: „Prieťahy v súdnom konaní nie sú judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
považované za dôvod, ktorý by zakladal procesnú vadu konania v zmysle § 237 písm. f) OSP (viď

napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré bolo uverejnené v časopise Zo
súdnej praxe pod č. 4/2005). Námietka, že v konaní dochádzalo k prieťahom, sa netýka okolnosti
spôsobilej založiť prípustnosť dovolania v zmysle § 237 písm. f) OSP“.

Pokiaľ odvolatelia namietali odňatie možnosti konať pred súdom tým, že okresný súd neakceptoval

ich návrhy na „kontrolný“ znalecký posudok, tak ani v tomto smere odvolací súd dôvodnosť odvolania
nezistil. Je zrejmé, že dokazovanie v občianskom súdnom konaní prebieha vo viacerých fázach; od
navrhnutia dôkazu cez jeho zabezpečenie, vykonanie a následné vyhodnotenie. Kým navrhovanie
dôkazov je právom a zároveň procesnou povinnosťou účastníkov konania, len súd rozhodne, ktorý
z označených (navrhnutých) dôkazov vykoná. Uvedené predstavuje prejav zákonnej právomoci

všeobecného súdu korigovať návrhy účastníkov na vykonanie dokazovania, sleduje tak rýchly a
hospodárny priebeh konania a súčasne zabezpečiť, aby sa zisťovanie skutkového stavu dokazovaním
držalo v mantineloch predmetu konania a aby sa neuberalo smerom, ktorý z pohľadu podstaty
prejednávanej veci nie je relevantný. V prípade, že súd odmietne vykonať určitý účastníkom navrhovaný
dôkaz, je jeho zákonnou povinnosťou v odôvodnení rozhodnutia uviesť, prečo nevykonal ďalšie

navrhnuté dôkazy (§ 157 ods. 2 OSP). (k tomu porovnaj Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky
sp.zn. I. ÚS 350/08 z 30. septembra 2010). Podľa odvolacieho súdu je zrejmé, že okresný súd
neakceptoval návrh žalovaných 2/ a 4/ na doplnenie dokazovania „kontrolným“ znaleckým posudkom.
Je nepochybné, že OSP tento pojem ako osobitý dôkazný prostriedok nepozná. Podľa odvolacieho súdu
tak v danom prípade návrh odvolateľov smeroval k doplnenému alebo novému znaleckému dokazovaniu

snovoformulovanouznaleckouúlohou.Okresnýsúdvodôvodnenínapadnutéhorozsudkuvšakuviedol,
prečo nevykonal tento navrhnutý dôkaz, čím rešpektoval i úpravu v § 157 ods. 2 OSP. Skutočnosť, že
nepostupoval podľa dôkazného návrhu odvolateľov, nemôže sama osebe viesť k záveru o porušení ich
práv v rovine odňatia možnosti konať pred súdom.

Za porušenie práva odvolateľov na spravodlivý proces, či rovnosť strán v sporovom konaní, nemožno
bez ďalšieho vidieť v tom, ak okresný súd považoval doteraz vykonané dôkazy za dostatočné pre
rozhodnutie vo veci samej. Z ust. § 120 ods. 1, 2 OSP vyplýva, že účastníci sú povinní označiť dôkazy
na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. V danom prípade
teda okresný súd procesne postupoval v súlade s ust. § 120 ods. 2 veta druhá OSP, ak neakceptoval

návrh odvolateľov na doplnenie dokazovania a len z toho procesno-formálneho hľadiska jeho postup v
prvostupňovom konaní nemožno hodnotiť ako nezákonný.

Pokiaľsaodvolatelianestotožnilishodnotenímvykonanýchdôkazovokresnýmsúdom,takzprocesného
hľadiska uvedené rovnako nebolo možné považovať za postup v prvostupňovom konaní, ktorým by

okresný súd žalovaným 2/a 4/ odňal možnosť konať pred súdom. V tomto smere odvolací súd podporne
poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 14.09.2011, sp.zn. 3Cdo 204/2009,
s ktorým sa stotožňuje, podľa ktorého: „Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz
jednotlivo a všetky dôkazy v ich v nájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za
konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 OSP). Hodnotením dôkazov je činnosť súdu,

pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie.
Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým
výsledkom má z hľadiska pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade
nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Rozhodnutie súdu, ktorého
podkladom sú dôkazy nesprávne vyhodnotené, môže byť prípadne z tohto dôvodu vecne nesprávne,
avšak táto skutočnosť sama osebe nezakladá prípustnosť dovolania v zmysle § 237 OSP. Do obsahu

základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať
sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého
spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). V prípade nesprávnosti hodnotenia dôkazov
nejde o dôvod, ktorý by zakladal prípustnosť dovolania podľa § 237 OSP (viď R 42/1993)“. Z vyššie

uvedených dôvodov odvolací súd v procesnom postupe okresného súdu v prvostupňovom konaní
nasledujúcom po predchádzajúcom zrušení prvostupňového rozsudku voči žalovaným 2/, 4/ a 5/ a
vrátení veci na ďalšie konanie odvolacím súdom, nezistil také vady, ktoré by predstavovali odňatie
možnosti žalovaným 2/ a 4/ konať pred súdom.

Ďalej aj vo vecno-právnej rovine žalovaní 2/ a 4/ namietli, že okresný súd nemohol dospieť k správnym

a úplným skutkovým zisteniam, ak nevykonal navrhnuté „kontrolné“ znalecké dokazovanie. Hoci tento
postup okresného súdu z hľadiska procesného neznamenal odňatie možnosti žalovaným 2/ a 4/
konať pred súdom, tak z hľadiska správnosti zistenia skutkového stavu veci odvolací súd konštatoval
dôvodnosť tohto odvolacieho dôvodu.

Z obsahu spisového materiálu vyplýva, že žalobca sa voči žalovaným 2/ a 4/ už od podania žaloby
02.05.1996 domáhal vysporiadania - vyplatenia peňažného nároku, t.č. v rozsahu už len 4.468,73 Eur
s príslušenstvom, z titulu podielu žalobu na majetku združenia „Machovčiak a spol.“ podľa stavu ku
dňu jeho vystúpenia zo združenia, 04.11.1993. Voči žalovaným 2/ a 4/ pritom zostali skutkové a právne
tvrdenia, teda hmotnoprávny základ uplatneného nároku žalobcu, totožné a nemali na ne relevantný

vplyv neskoršie podania žalobcu, ktoré vyústili do procesného uznesenia okresného súdu o pripustení
zmeny žaloby (č.l. 275 spisu). K tomu odvolací súd uvádza, že o zmenu návrhu nejde, ak žalobca na
základe rovnakého opisu rozhodných skutočností požaduje menej než pôvodne žiadal, čo bol aj prípad
návrhuvočižalovaným2/a4/,keďoprotisolidárneuplatňovanémunárokupôvodnevočižalovaným1/-4/
v sume 16.694,22 Eur, žalobca podaním z 21.04.2004 obmedzil nárok na zaplatenie sumy 134.625,- Sk,

t.j. 4.468,73 Eur s príslušenstvom. Žalobca i vo vyjadrení z 10.09.2003 (č.l. 207-208) len upresňoval, že
podanou žalobou a jej doplnením zo 14.06.1996 (č.l. 27 spisu) uplatnil nárok vyplývajúci z jeho účasti
v združení „Machovčiak a spol.“.

K vyššie uvedenému odvolací súd podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky z 28.09.2010, sp.zn. 6Cdo 99/2010, podľa ktorého: „Je nesprávny právny názor, že zúženie
návrhujezmenounávrhu,vzmysle§95OSP.„Zúženienávrhu“jetotižprocesnýmúkonom,ktorýsariadi
podľa svojej povahy režimom čiastočného späťvzatia návrhu podľa § 96 OSP. O zmenu žaloby ide vtedy,
ak sa domáha žalobca niečoho iného než v pôvodnej žalobe, alebo ak požaduje na základe rovnakého
skutkového základu viac, než požadoval v pôvodnej žalobe, alebo ak požaduje žalobca síce rovnaké

plnenie (rovnakej kvality a rovnakého rozsahu), ale na základe iného skutkového stavu (skutkového
základu veci) než aký uviedol v pôvodnej žalobe“.

Z uvedeného za opodstatnené krajský súd nepovažoval, zhodne s okresným súdom, námietku
žalovaných 2/ a 4/ o premlčaní žalovaného nároku voči nim, ak základom tejto námietky bolo tvrdenie,

že až podaním z 21.04.2004 malo dôjsť k zmene žaloby voči žalovaným 2/ a 4/ (§ 95 OSP), ktorú
pripustil okresný súd a ak podľa nej rozhodol, tak ku dňu 21.04.2004 bol už peňažný nárok žalobcu voči
odvolateľom premlčaný.

Na tomto mieste odvolací súd akcentuje, že už v žalobe podanej na súd 02.05.1996 žalobca kvalitatívne,

skutkovo a právne kvalifikoval svoj nárok uplatnený voči žalovaným 2/ a 4/ ako nárok zo zmluvy o
združení podnikateľov zo dňa 01.01.1992 medzi ním a žalovanými 1/ až 4/, pričom mu nebol vyplatený
podiel na zisku dosiahnutý združením v r. 1993. V doplňujúcom podaní zo 14.06.1996 upresnil, že
výplatou podielu na zisku je potrebné rozumieť jeho nároky súvisiace s jeho vystúpením zo združenia
dňom 04.11.1993, a to titulom výplaty - podielu podľa § 839 OZ na majetku združenia, čo sa pôvodne

malo týkať žalovaných 1/ - 4/. Preto vo vzťahu k žalovaným 2/ a 4/ k zmene žaloby, ktorá by mala mať
vplyv na premlčanie nároku, nedošlo. Pre úplnosť, tiež v súvislosti s uvedenou námietkou premlčania
je potrebné sa vyjadriť i otázke okamihu skončenia žalobcu v združení „Machovčiak a spol.“. K tejto
otázke bolo okresným súdom vykonané dostatočné dokazovanie a bol prijatý vecne správny závero vystúpení žalobcu zo združenia dňom 04.11.1993. V tomto smere odvolací súd poukazuje na ust.
§ 838 ods. 1 veta druhá OZ, podľa ktorého účastník združenia z vážnych dôvodov však môže zo
združenia vystúpiť kedykoľvek, a to aj keď bola dohodnutá výpovedná lehota. O vystúpení žalobcu zo

združenia svedčia listiny na č.l. 12-19 spisu, tiež výpoveď žalovaného 2/ na pojednávaní 06.09.1996
a následné správanie/konanie ostatných troch účastníkov združenia, žalovaných 2/ až 4/, ktorí aj v
Dodatkukzmluveozdruženípodnikateľov,uzavretomžalovanými2/až4/samikonštatovali,žeúčastníci
Zmluvy o združení podnikateľov platnej od 01.01.1992, a to žalobca a žalovaný 1/ M. B., „vystúpili
zo združenia v nevhodnej dobe a na ujmu nás ostatných účastníkov združenia podľa OZ § 838 ods.

1“. Žalovaní 2/ až 4/ vyhlásili, že „i odchodom účastníkov A. I. a M. B., týmto dodatkom k Zmluve o
združení podnikateľov sa na základe čl. 9 základnej zmluvy zaväzujeme plniť všetkých deväť článkov
Zmluvy o združení podnikateľov platnej od 1.1.1992“. Aj keď ide o priamo v texte nedatovaný Dodatok,
bolo vychádzané z ručne podpísaného dovetku: „Písané 12/93 platné od 1.1.94“, teda už v decembri
1993 bolo zostávajúcimi členmi združenia, vrátane žalovaných 2/ a 4/ deklarované vystúpenie žalobcu a
žalovaného 1/ zo združenia „v nevhodnej dobe“, čo tiež dotvrdzuje akceptovanie vystúpenia žalovaného

1/ zo združenia dňom 26.10.1993 a žalobcu 04.11.1993. Podľa odvolacieho súdu z doteraz vykonaného
dokazovania tiež vyplýva, že vážnym dôvodom pre vystúpenie žalobcu zo združenia mohli byť aj vážne
rozpory medzi účastníkmi združenia pri výkone činnosti v rámci združenia, pri nakladaní so spoločne
získaným majetkom, s jeho spravovaním a pod. Tento dôvod pre vystúpenie zo združenia ako vážny
z hľadiska jeho intenzity pritom mohol byť vnímaný jednotlivými účastníkmi združenia rôzne. Ak bolo

cieľom združenia spoločné vykonávanie podnikateľskej činnosti, tak dôvody uvádzané v liste žalobcu
na č.l. 15-16 spisu bolo potrebné považovať za splnenie podmienky podľa § 838 ods. 1 veta druhá OZ.
O existencii vážnych rozporov medzi účastníkmi združenia v súvislosti s existenciou vážnych dôvodov
na strane žalobcu pre vystúpenie zo združenia ku dňu 04.11.1993 svedčí i podnet žalobcu a žalovaného
1/, adresovaný polícii, na začatie šetrenia trestnej veci voči ostatným trom účastníkom združenia (č.l.

19 spisu). Preto bolo dôvodné ustálenie vystúpenia žalobcu zo združenia dňom 04.11.1993 podľa § 838
ods. 1 veta druhá OZ.

V prípade nárokov bývalých členov združenia po ich vystúpení zo združenia, v zmysle úpravy v § 829
a nasl. OZ, je potrebné uviesť, že podľa názoru odvolacieho súdu, sa premlčacia doba spravovala

úpravou v § 100 a nasl. OZ o premlčaní, pričom pre žalované nároky v zmysle § 839 OZ, platí všeobecná
premlčacia podľa § 101 OZ, teda trojročná, ktorá beží odo dňa, kedy právo mohlo byť vykonané po
prvýkrát. Ak žalobca zo združenia vystúpil dňa 04.11.1993, tak žalovaných 2/ a 4/ mohol požiadať o
vyplatenie majetkových nárokov podľa § 839 OZ najskôr 05.11.1993. Podľa § 563 OZ, ak nie je doba
splnenia dohodnutá, stanovená právnym predpisom alebo určená v rozhodnutí, je dlžník povinný splniť

dlh prvého dňa po tom, kedy bol o plnenie veriteľom požiadaný. Z uvedeného vyplýva, že žalovaný nárok
mohol žalobca na súde uplatniť najskôr dňa 06.11.1993, pričom 3-ročná premlčacia doba by uplynula
06.11.1996. Žalobca však žalobu podal už 02.05.1996, teda jeho nárok sa nepremlčal. Odvolací súd
dodáva, že ust. § 100 a nasl. OZ bolo potrebné aplikovať cez ust. § 261 ods. 6 veta prvá OBZ v znení
platnom ku dňu uzavretia zmluvy o združení podnikateľov, 01.01.1992, i ku rozhodnému dňu pre nároky

žalobcu, 04.11.1993, podľa ktorého zmluvy medzi osobami uvedenými v odsekoch 1 a 2, ktoré nie sú
upravené v hlave II tejto časti zákona a sú upravené ako zmluvný typ v Občianskom zákonníku, sa
spravujú iba ustanoveniami Občianskeho zákonníka.

Z právnej úpravy v § 839 OZ vyplýva, že v tomto zákonnom ustanovení sú upravené majetkovoprávne

dôsledky vystúpenia (alebo vylúčenia) účastníka zo združenia. Účastník, ktorý vystúpil zo združenia,
pokiaľ ide o nároky zo spoločného majetku účastníkov združenia, má nárok na podiel na majetku podľa
stavu v deň vystúpenia (alebo vylúčenia). Tento podiel sa mu vyplatí v peniazoch, a to v rozsahu
ustanovenom v § 835 ods. 1 OZ. S uvedeným nekorešponduje postup a napadnuté rozhodnutie súdu
prvého stupňa, ktorý na jednej strane správne konštatoval okamih vystúpenia žalobcu zo združenia

podľa zmluvy z 01.01.1992 (č.l. 63 a nasl. spisu), a to dňom 04.11.1993, no na strane druhej vychádzal
zo záverov znaleckého posudku znalca Ing. Rudolfa Mareca (č.l. 130 a nasl. spisu, výsluch znalca na č.l.
149,173spisu),ktorýskutočnostirozhodnépreurčeniedôvodnostižalovanýchnárokovžalobcuodborne
skúmal a zisťoval a znalecky uzavrel ku dňu 31.12.1993. V tomto smere neobstojí správnosť a úplnosť
skutkovýchzisteníazáverovokresnéhosúduanesprávnebolotiežneakceptovanienávrhovžalovaných

2/ a 4/ na pokračovanie v znaleckom dokazovaní. Neobstojí zo strany okresného súdu len poukaz na
predchádzajúce závery odvolacieho súdu v rozsudku zo 16.05.2012, sp.zn. 14Cob/297/2010 s tým,
že dátum 31.12.1993, ku ktorému znalec podľa súdom určenej znaleckej úlohy vypracoval posudok,
osobitne odvolací súd nehodnotil. V tomto smere dáva odvolací súd do pozornosti súdu prvého stupňa,že na strane 10 dotknutého písomného vyhotovenia predchádzajúceho rozsudku, vo vzťahu k zrušeným
výrokom a vrátenej časti veci na ďalšie konanie, odvolací súd uviedol, že okresný súd „Len v prípade, ak
z dokazovania okresný súd zistí ďalší majetok alebo iné okolnosti, ktoré by mali vplyv na vysporiadanie

žalobcu z činnosti združenia Machovčiak a spol. k 04.11.1993, doplní dokazovanie prípadne i znalecky“.
V súvislosti s uvedeným (§ 226 OSP) odvolací súd poukazuje, že v ďalšom konaní žalovaní 2/ a 4/ žiadali
o nové znalecké dokazovanie (č.l. 616 spisu), doložili viaceré dokumenty (napr. č.l. 619-712 spisu),
vrátane vlastných výpočtov, o majetkovej situácii združenia v rozhodnej dobe, ďalej bol doložený výpis z
bankového účtu M. B. v r. 1993 v Y., pobočka L. (č.l. 731-735 spisu), ktoré nepochybne vyžadujú v rámci

dokazovania odborné znalosti pre prijatie skutkových ako i následne právnych záverov potrebných pre
vecne správne rozhodnutie veci.

Z vyššie uvedených dôvodov došlo k naplneniu podmienok § 221 ods. 1 písm. h), ods. 2 OSP, teda
pre zrušenie napadnutých výrokov vo vzťahu k žalovaným 2/ a 4/ a pre vrátenie veci v tomto rozsahu
na ďalšie konanie. Ostatné výroky napadnutého rozsudku zostali odvolaním a teda i týmto rozhodnutím

odvolacieho súdu nedotknuté.

V ďalšom konaní vo veci samej okresný súd primárne doplní dokazovanie znaleckým posudkom, v
ktorom za rozhodný dátum bude určený deň vystúpenia žalobcu zo združenia, 04.11.1993, pričom
bude potrebné, aby znalec preskúmal aj všetky doteraz v konaní doložené relevantné listiny obsiahnuté

v spise, ktoré neboli skúmané pri podaní doterajšieho znaleckého posudku. Vykonané dokazovanie
okresný súd vyhodnotí za dodržania § 132 OSP a nové rozhodnutie vo veci náležite odôvodní (§ 157
ods. 2 OSP). Je potrebné zobrať do úvahy právnu úpravu v ust.§ 829 a nasl. OZ s akcentom na ust.
§ 839 OZ ako i § 840 OZ.

Odvolací súd len pripomína,že dôkazné bremeno vo vzťahu k uplatnenému nároku spočíva na žalobcovi
a vo vzťahu k obrane voči žalobe na žalovaných 2/ a 4/.

Pri rozhodovaní o trovách konania sa okresný súd bude zaoberať aj námietkami žalovaných 2/ a 4/
vyjadrenými v podanom odvolaní.

Podľa § 226 OSP, ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie, je súd prvého stupňa viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa § 224 ods. 3 OSP, ak odvolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie, rozhodne o náhrade trov súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci.

Toto rozhodnutie prijal odvolací súd hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.