Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. november 2013

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 17CoE/157/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8612206515
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jana Burešová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2013:8612206515.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v exekučnej veci oprávneného EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5,
Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava,
IČO: 36 613 843, proti povinným: 1./ Y. Z., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom N. XXX, 2./ H. Z., nar.
XX.XX.XXXX, bytom N. XXX a 3./ C. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom N. XXX, o vymoženie 8.551,46 eur s
príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Svidník č. k. 6Er/857/2012-47

zo dňa 18.03.2013 jednohlasne takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia
na vykonanie exekúcie.

Rozhodnutie právne odôvodnil podľa § 4 ods. 1 až 3 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní,
§ 44 ods. 2 a § 45 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku.

Konštatoval, že v posudzovanej veci podal oprávnený návrh na vykonanie exekúcie proti povinným
na základe exekučného titulu, ktorým je rozhodcovský rozsudok. Rozhodcovská doložka ale nebola
osobitne dojednaná v zmluve, nebola osobitne podpísaná a nevyplýva z nej, že povinní boli oboznámení

o tom, že spory medzi zmluvnými stranami môžu byť riešené rozhodcovským súdom. S poukazom
na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove 6CoE 173/2011 zo dňa 10.01.2012 prvostupňový súd
nepovažoval rozhodcovskú zmluvu za platne uzavretú z dôvodu nedodržania zákonom vyžadovanej
písomnej formy

Proti tomuto uzneseniu včas podal odvolanie oprávnený z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia

veci. Namietal, že súd prvého stupňa zamietol žiadosť o udelenie poverenia z dôvodu, že dospel
k názoru, že nedošlo k platnej dohode o rozhodcovskej zmluve. Súd v prejednávanej veci prekročil
rámec svojej preskúmavacej činnosti, ktorý mu zveril zák. č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a
exekučnej činnosti. Právoplatný rozhodcovský rozsudok má tie isté vlastnosti, ako právoplatný rozsudok
všeobecného súdu, teda je prekážkou pre opätovné prejednanie veci a spôsobilým exekučným titulom.
Súd, ktorý koná vo veci exekúcie je príslušný konať iba ako exekučný súd a nie je vecne príslušný konať

ako súd vyššej inštancie. Ak by exekučný súd skúmal súlad plnenia, na ktoré zaväzuje rozhodcovský
rozsudok, či je v súlade s hmotným právom, pôsobil by ako súd konajúci o opravnom prostriedku voči
rozhodnutiu, ktoré je exekučným titulom. Takýto výklad nie je prípustný najmä z dôvodu, že platný právny
poriadok neupravuje takýto postup exekučného súdu, keďže mu nezveruje právomoc konať vo vzťahu
k rozhodcovskému rozsudku ako súdu, ktorý rozhoduje vo veci samej. Absencia takejto právomoci
exekučného súdu v kombinácii s prípadným rozhodnutím o zastavení konania predstavuje zásah do

právaoprávnenéhonasúdnuainúprávnuochranu.Navyše§45ods.1zákonaorozhodcovskomkonaní
upravuje len možnosť zastaviť konanie a nie nevydať poverenie.Namietal, že pokiaľ ide o dôvody podľa § 45 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom
konaní, tieto dôvody sa týkajú zastavenia exekučného konania, ak sa výrokom rozhodcovského

rozsudku ukladá povinnosť uskutočniť plnenie, ktoré je buď objektívne nemožné, právom nedovolené
alebo odporujúce dobrým mravom. Exekučný súd pri zastavení exekučného konania nie je príslušný
na meritórny hmotnoprávny prieskum exekučného titulu, preto skúma len vlastnosti uloženej povinnosti,
nie rozhodnutie samotné. Dôvodom pre zastavenie exekučného konania v zmysle tohto ustanovenia
by bolo, ak by rozhodcovský rozsudok ukladal povinnosť plniť niečo, čo by bolo v rozpore s právnym

poriadkom (napr. by sa účastníkovi ukladala povinnosť spáchať trestný čin alebo by ho zaväzovalo na
iné, výslovne právnym poriadkom zakázané konanie). Existencia resp. neexistencia takéhoto dôvodu
pre zastavenie exekučného konania je priamo zistiteľná z výroku rozhodcovského rozsudku. Poukazujúc
na rozhodnutia Súdneho dvora (C-40/08; C-224/01; C-234/04; C-2/08).

Oprávnený ďalej namietal, že za súčasného právneho stavu nemožno z európskeho práva vyvodzovať

záver, podľa ktorého by exekučný súd mal povinnosť preskúmavať exekučný titul a nahradiť tak
pasivitu spotrebiteľa, ktorý síce vedel o svojich právach, ale neuplatnil si ich. Rovnako komunitárne
právo neukladá vnútroštátnemu exekučnému súdu žiadne iné priame povinnosti preskúmavať vecnú
správnosť rozhodcovského rozsudku, okrem prípadu, že by bola porušená zásada rovnocennosti.

Odvolateľ taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3M Cdo
11/2010 zo dňa 26.09.2011.

Na základe uvedeného oprávnený žiadal, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil súdu
prvého stupňa na ďalšie konanie.

Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa vydal vyšší súdny úradník. Zákonná sudkyňa súdu prvého
stupňa v predkladacej správe uviedla, že sa so stanoviskom vyššieho súdneho úradníka stotožňuje a
nariadila vec predložiť na rozhodnutie odvolaciemu súdu (§ 374 ods. 4 O.s.p.).

Odvolací súd v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. § 10 ods. 1 O.s.p. a v zmysle zásad ust. § 212
O. s. p. preskúmal napadnuté uznesenie spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 214 ods. 1, 2 O.s.p. a zistil, že odvolanie oprávneného nie
je opodstatnené.

Odvolací súd na náležité a presvedčivé odôvodnenie uznesenia súdu prvého stupňa v celom rozsahu
poukazuje. Čo do odvolacích námietok zo strany oprávneného však považuje za potrebné doplniť ďalšie
dôvody na potvrdenie správnosti uznesenia súdu prvého stupňa.

Už vo viacerých rozhodnutiach odvolací súd konštatoval, že nespochybňuje význam materiálnej

právoplatnosti súdneho rozhodnutia a to predovšetkým v záujme právnej istoty vyplývajúcej z
právoplatného súdneho rozhodnutia. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia štátneho orgánu nie je
bezvýnimočná a možno ju prelomiť v zákonom stanovených prípadoch (napr. účinky rozhodnutia v
blokovom konaní, ktorým súd nie je viazaný, § 135 ods. 1 in fine O.s.p.). O takýto prípad ide aj v
ust. § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní („ZoRK“), ktoré v odseku 2 dáva nie možnosť ale ukladá

dokonca povinnosť zastaviť exekučné konanie, a to práve to, ktoré začalo na základe rozhodcovského
rozsudku. Zastavením exekučného konania teda exekučný súd prelomuje materiálnu právoplatnosť
rozhodcovského rozsudku a zaniká zároveň prekážka rozsúdenej veci. Pre oprávneného zastavením
exekučného konania podľa § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní odpadá prekážka res iudicatae na
uplatnenie práva na súde.

Nemožno súhlasiť s odvolateľom, že exekučný súd môže zastaviť exekučné konanie až po „nariadení
exekúcie“. Exekučné konanie začína podaním návrhu u exekútora (§ 36 ods. 2 EP) a logicky sa začaté
exekučné konanie musí dať aj zastaviť v zákonom stanovených prípadoch. V tomto smere sa javí návrh
ministerstva spravodlivosti na zjednotenie aplikačnej praxe č. 34842/2009-100 dôvodný a odvolací súd

sa s uvedeným názor stotožňuje cit:

Predovšetkým je potrebné uviesť, že pojem „zastavenie“ je spravidla pojmom procesným (porov. napr.
§ 103 O. s. p.), zastavením sa konanie končí, ak nie sú splnené podmienky jeho začatia aleboďalšieho postupu. V terminológii exekučného konania (i výkonu rozhodnutia) je však tento pojem širší.
Z ustanovenia § 57 Ex. por. totiž plynie, že exekúcia sa zastavuje nielen v prípadoch procesných [ods.
1 písm. c) cit. paragrafu], ale aj z dôvodov hmotnoprávnych. Ak sa preto v súvislosti s exekúciou

používapojem„zastavenie“,nemožnohovykladaťlenvjehoprocesnomvýzname,tedaakopostupsúdu
pri zistení, že nie sú splnené podmienky (ďalšieho) konania. Naopak, dôvodmi „zastavenia“ exekúcie
sú tiež prípady, kedy je exekúcia hmotnoprávne neprípustná (zakázaná). To plynie aj z terminológie
Exekučného poriadku, ktorý na niektorých miestach rozlišuje medzi zastavením „exekučného konania“ a
„exekúcie“(porov.napr.§38ods.3a§40ods.2proti§57Ex.Por.),keďvprvomprípadeideozastavenie

z dôvodov procesných, kým v druhom prípade ide spravidla o zastavenie z dôvodov hmotnoprávnej
neprípustnosti (zákazu) exekúcie.

Dôvodom tohto rozlišovania - a tiež odlišnosti od občianskeho súdneho konania - je skutočnosť, že
exekúcia ako postup núteného vymáhania nárokov sa nekoncentruje v jednom akte súdu (súdnom
rozhodnutí), ale z nevyhnutných praktických dôvodov je rozložená na viacero aktov súdneho exekútora

postupne smerujúcich k uspokojeniu nároku oprávneného. V občianskom súdnom konaní preto možno
striktne rozlíšiť medzi „zastavením“ konania z procesných dôvodov a „zamietnutím“ návrhu z dôvodov
hmotnoprávnych, pretože hmotnoprávne podmienky uplatneného nároku súd posudzuje vždy k jednému
okamihu - k okamihu vyhlásenia rozsudku (§ 154 ods. 1 O. s. p.). V exekúcii však takáto koncentrácia -
vzhľadom na jej dlhodobejší charakter - nie je možná, preto nemôže existovať ani striktné terminologické

odlišovanie pojmov „zastavenia“ a „zamietnutia“.

Z vyššie uvedeného plynie, že súlad rozhodcovského rozsudku ako exekučného titulu s § 45 ZoRK je
hmotnoprávnym predpokladom vykonania exekúcie. Exekučný súd je tak povinný od začiatku konania
prihliadať na to, či tu sú dôvody neprípustnosti exekúcie na základe rozhodcovského rozsudku uvedené

v § 45 ZoRK. Jediným obmedzením exekučného súdu v tejto fáze je, že vzhľadom na neúčasť povinného
v tejto fáze konania sa nemôže zaoberať tými dôvodmi neprípustnosti exekúcie, na ktoré môže prihliadať
len na návrh [§ 45 ods. 1 písm. a) v spojení s ods. 2 ZoRK].

Takýto záver je aj v súlade so zásadou hospodárnosti exekučného konania (§ 6 v spojení s § 251 ods.

4 O. s. p.). Exekučný súd je v zmysle tejto zásady povinný v rámci svojich možností dbať o to, aby trovy
exekúcie tak na strane súdneho exekútora, ako aj na strane účastníkov (a konečne i na strane súdu)
boli čo najmenšie. Výklad, podľa ktorého by mal súd vydať poverenie pre súdneho exekútora aj vtedy,
ak je zjavné, že exekučný titul - rozhodcovský rozsudok odporuje ustanoveniu § 45 ZoRK, a následne
by mal exekučné konanie zastaviť, je s touto požiadavkou na exekučné konanie v priamom rozpore.

Nemožno totiž strácať zo zreteľa, že vydaním poverenia exekútorovi vzniká povinnosť postarať sa o
vykonanie exekúcie (§ 46 ods. 1 Ex. por.), teda povinnosť vydať upovedomenie, na ktoré môže povinný
reagovať námietkami. Vydanie upovedomenia, ako aj námietky povinného sú pritom procesné úkony,
ktoré sú na strane exekútora, resp. povinného spojené s trovami. Tieto povinnosti má exekútor aj v čase,
keď už bolo vydané uznesenie o zastavení exekúcie, no ešte nenadobudlo právoplatnosť, pričom proti

uzneseniu o zastavení exekúcie podľa § 45 ods. 3 ZoRK je odvolanie vždy prípustné. Navyše, tento
postup exekučného súdu by predstavoval i plytvanie časom, silami a v neposlednom rade i rozpočtovými
prostriedkami súdu na zbytočné vydávanie viacerých aktov (súdneho poverenia a uznesenia o zastavení
exekúcie).

Námietky oprávneného týkajúce sa nemožnosti zastavenia exekučného konania sú teda v zjavnom
rozpore s dikciou ustanovenia § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní . V tomto smere ani Európska
komisia vo svojich pripomienkach a ani súdny dvor vo veci C-76/10 nevzhliadli žiadny problém v
ustanovení § 45 Zákona o rozhodcovskom konaní v snahe zabrániť exekúcii, ak by sa ňou mal porušiť
záväzok štátu.

Vo vzťahu k odvolacej námietke oprávneného, týkajúcej sa právneho posúdenia veci, odvolací súd
konštatuje, že nesprávnym právnym posúdením veci sa rozumie omyl súdu pri aplikácii práva. O omyl
v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť, alebo ak použil síce
správny právny predpis, ale ho nesprávne vyložil.

Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní rozhodcovská zmluva musí mať
písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá
v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne vymenených listoch, ak je dohodnutátelefaxom alebo pomocou iných telekomunikačných zariadení, 4) ktoré umožňujú zachytenie obsahu
rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.

Rozhodcovská zmluva v tomto prípade nebola podpísaná zmluvnými stranami, ale bola len súčasťou
všeobecných obchodných podmienok (bod 18.1 VOP), na ktoré podpísaná zmluva len vo všeobecnosti
odkazovala. Takúto rozhodcovskú zmluvu ale nemožno považovať za uzavretú podľa §§ 3 a 4
zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Rozhodcovská zmluva je zmluva, ktorej obsah a
forma sú uvedené v zákone a tento vylučuje jej uzavretie len odkazom na úverové podmienky,

pokiaľ ide o spotrebiteľské zmluvy. Ustanovenie § 273 Obchodného zákonníka tu nie je možné
použiť a u spotrebiteľských zmlúv niet úpravy obdobnej ako u poistných zmlúv v prípade § 788
ods. 3 OZ. Neexistencia rozhodcovskej zmluvy znamená to, že rozhodcovský súd nemohol daný
spor prejednať. Rozhodcovská zmluva je pojmovo procesným dojednaním, ktorej cieľom je založenie
právomoci rozhodcu či Stáleho rozhodcovského súdu, a to namiesto alebo vedľa právomoci súdu
všeobecného. Možno povedať, že rozhodcovská zmluva má zmiešanú povahu, pretože sa jednak

uzatvára podľa procesného predpisu, a to zákona o rozhodcovskom konaní, ktorý stanovuje len niektoré
pravidlá uzatvárania, pokiaľ ide o obsah a formu, avšak v ostatnom, najmä pokiaľ ide o náležitosti
právnych úkonov a kontraktačného procesu, je nutné túto doložku podriadiť režimu hmotného práva.
Rozhodcovská zmluva je teda uzatváraná podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o zmluvách ako
najbližšieho právneho odvetvia. Rozhodcovská doložka nie je koherentnou súčasťou hlavnej zmluvy, v

ktorej je obsiahnutá, a platí doktrína separácie rozhodcovskej zmluvy a zmluvy hlavnej, podľa ktorej sú
obe zmluvy na sebe celkom nezávislé. V exekučnom konaní v každom štádiu treba skúmať existenciu
podmienok konania a jednou z nich je existencia exekučného titulu. Ak tento bol vydaný orgánom, ktorý
na to nemal právomoc, potom ide o akt, ktorý nemá atribúty exekučného titulu a dôsledkom je zastavenie
exekučného konania alebo zastavenie exekúcie alebo zamietnutie žiadosti o udelenie poverenia na

vykonanie exekúcie, ktoré má v konečnom ten dôsledok, že v zmysle § 44 ods. 3 Exekučného poriadku
sa exekučné konanie zastaví. Aj keď rozhodcovská doložka bola súčasťou všeobecných obchodných
podmienok,vzmyslerozhodnutiaNSSRsp.zn.2Cdo245/2010,anizosamotnéhotechnickéhospojenia
zmluvy a VOP nemožno vyvodiť, že obsahuje nepochybný prejav vôle účastníkov zmluvy.

Pokiaľ odvolateľ v podanom odvolaní poukázal na to, že vzhľadom na čas uzatvorenia predmetnej
zmluvy nie je možné aplikovať na tento vzťah ustanovenia § 52 až 54 Občianskeho zákonníka v znení
účinnom od 01.01.2008, tak tu je nutné poznamenať, že prvostupňový súd zamietol žiadosť o udelenie
poverenia z dôvodu nedodržania písomnej formy rozhodcovskej zmluvy a ustanovenia § 52 a nasl.
Občianskeho zákonníka neboli v odôvodnení súdu prvého stupňa ani spomenuté.

Judikatúra súdov vrátane europského súdu nevyžaduje, aby na každý argument strany (účastníka)
bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia (porov. rozsudok Georgiadis proti Grécku z 29. mája
1997, sťažnosť č. 21522/93, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1997-III; rozsudok Higginsová a ďalší
proti Francúzsku z 19. februára 1998, sťažnosť č. 20124/92, Zbierka rozsudkov a rozhodnutí 1998-

I; uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. júna 2004 sp. zn. III. ÚS 209/04). Odvolací
súd so zreteľom na neplatnú rozhodcovskú doložku nepovažoval za potrebné zaoberať sa ostatnými
odvolacími námietkami.

Na základe vyššie uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa podľa ustanovenia

§ 219 O. s. p. ako vecne správne potvrdil.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.