Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. júl 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9Co/62/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2114218859
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 07. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bibiána Ťažiarová

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2114218859.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Bibiána Ťažiarová a členiek

senátu: JUDr. Zlatica Javorová a JUDr. Gabriela Brišková, v právnej veci žalobkyne: Sociálna poisťovňa
so sídlom v Bratislave, pobočka Trnava, IČO: 30 807 484, so sídlom Trnava, V. Clementisa 24/A, proti
žalovanému: Tate & Lyle Boleraz, s.r.o., IČO: 31 411 011, so sídlom Boleráz, zastúpeného AK: JUDr.
Laura Bíróová, so sídlom Bratislava, Klincová 37/B, o zaplatenie 7.148,60 Eur, o odvolaní žalovaného
proti rozsudku Okresného súdu Trnava č. k. 14C/191/2014-592 zo dňa 11. júna 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd napadnuté výroky I., II., IV., V. rozsudku súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

II. Žalobkyni n e p r i z n á v a nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom označeným v záhlaví (druhý v poradí) súd prvej inštancie I. výrokom uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.216,87 Eur a to do 15 dní od právoplatnosti rozsudku,
II. výrokom nepriznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného konania, III.
výrokom rozhodol, že žalovaný má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho
konania v rozsahu 100%, IV. výrokom rozhodol, že znalecký ústav má voči žalovanému nárok na
zaplatenieznalečnéhovrozsahu75%súdompriznanéhoznalečného,V.výrokomrozhodol,žeznalecký
ústav má voči žalobkyni nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 25% súdom priznaného znalečného.

2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou § 488, § 489, § 420 ods. 1 až 3, § 441,
§ 442 ods. 1, 3 Občianskeho zákonníka, § 238 ods. 1 a 2, § 238 ods. 6 zákona č. 461/2003 Z. z. o
sociálnom poistení (ďalej len „zákon o sociálnom poistení"), § 9 ods. 1 a 3, § 146 ods. 1, § 147 ods. 1 a
2, § 148 ods. 1 a 2, § 196 ods. 1 písm. a), § 196 ods. 2 písm. a), c), § 196 ods. 5 zákona č. 311/2001
Z. z. Zákonník práce (ďalej len „Zákonník práce"), § 6 ods. 1 písm. a), b), c), d), i), j), § 6 ods. 8 a 10,
§ 12 ods. 2 písm. a), c) bod 1, e), f), j), § 12 ods. 5 zákona č. 124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane

zdravia pri práci (ďalej len „zákon o BOZP"), § 3 ods. 1 a 2 nariadenia vlády SR č. 392/2006 Z.z., o
minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov (ďalej
len „nariadenie vlády"), s poukazom aj na procesné ustanovenia § 251, § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 a 2,
§ 396 ods. 1 a 3, § 453 ods. 1 a 3 CSP, § 257 a čl. 4 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku.

3. Súd prvej inštancie vychádzal zo skutkových zistení, že Protokolom Inšpektorátu práce Trnava
č. ITA-55-03-2.2/P-J2-12 zo dňa 25.10.2012 inšpektori práce stanovili zdroj úrazu kódom IV-45

schody, rebríky, výstupy - pády zamestnancov na nich a z nich. Príčinu úrazu stanovili kódom 2 -
chýbajúcealebonedostatočnéochrannézariadenieazabezpečeniezostranyzamestnávateľa.Riešenie
použitím dvojitého rebríka v tesnom priestore a v polohe, ktorá nebola bezpečná, nedávalo dostatočné
záruky pre bezpečnosť v súvislosti s vykonávanými prácami. Príčinou pádu zamestnanca z rebríkabolo nedostatočné zabezpečenie ochranným zariadením (t.j. použitie dvojitého rebríka v nesprávnej
polohe, keď nebolo možné jeho úplné rozovretie). Použitie prostriedku osobného zabezpečenia proti
pádu (bezpečnostný postroj) na pracovisku bunky Al zariadenia STD CSEP nie je vhodným riešením.

Bezpečnostný postroj je možné používať za predpokladu, že budú zvážené možné riziká na pracovisku,
že budú zodpovednou osobou určené miesta uchytenia a priestor pod zamestnancom bude dostatočne
voľný, teda nie v stiesnených podmienkach daného pracoviska, čo v tomto prípade nebolo vykonané.
Inšpektorát práce Trnava v protokole ďalej uviedol, že v príčinnej súvislosti s udalosťou neboli zo
strany postihnutého V. X. zistené nedostatky. V príčinnej súvislosti s udalosťou zistili nedostatky na

strane zamestnávateľa, a to porušenie povinnosti zamestnávateľa v tom, že nedostatočne zabezpečil
pracovisko na výmenu rezínov v bunke Al na zariadení STD CSEP ochranným zariadením, čím
nevytvoril bezpečné pracovné podmienky. Určený pracovný prostriedok - dvojitý rebrík, nebolo možné
v stiesnených priestorových podmienkach zariadenia použiť v bezpečnej polohe tak, aby bol zaistený
v úplnom rozovretí, čím by bola eliminovaná jeho nestabilita. Sociálna poisťovňa za obdobie od
16.9.2012 do 4.9.2013 vyplatila V. X. nemocenské dávky v celkovej sume 7.148,60 Eur (potvrdenie o

nemocenských dávkach na č.l. 11). Podľa znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v Žiline č. 252/2016 (č. l. 251) k pracovnému úrazu mohlo dôjsť tak, že poškodený V. X.
počas pohybu na dvojdielnom univerzálnom rebríku v tvare „A" s 10-timi priečkami, ktorý bol umiestnený
v priestore medzi technologickým zariadením výrobnej haly sirupárne na zariadení STD CSEP bunka
A 1, kde nebolo technicky možné rebrík rozovrieť na maximálnu šírku, aby boli popruhy napnuté,

keď stál obkročmo na druhej priečke od vrchnej časti rebríka (podľa svedka J. G.) s najväčšou
pravdepodobnosťou pri naklonení tela mimo os rebríka, či už z dôvodu predkladania nohy alebo
prechytávania sa od okolitých predmetov a rebríka stratil stabilitu a spadol na zem. Znalecký ústav
identifikoval podstatu stavu a okolnosti, v dôsledku ktorých došlo k pádu poškodeného z rebríka tak,
že poškodený vystúpil na rebrík, ktorý nebol rozovretý na maximálnu šírku. Z dôvodu svojej telesnej

výšky stál na druhej priečke rebríka od vrchu, aby mohol vykonať kontrolu technologického procesu.
Nemal technickú možnosť sa držať pevných držadiel, v čase keď stál nad postrannicami rebríka a
teda nemal stabilitu tela. Nemal rebrík upravený tak, aby bola zaistená jeho stabilita a nevychyľoval
sa. V čase zdržiavania sa na rebríku nepoužíval osobné ochranné pracovné prostriedky, ktoré mal
k dispozícii na prácu vo výške. Ako vedúci zamestnanec bezodkladne neoznámil svojmu vedúcemu

zamestnancovi zistený nedostatok pri určenom pracovnom postupe, o ktorom mal vedomosť. Ako
vedúci zamestnanec nesprávne riadil svojich zamestnancov a trpel daný stav pracovného postupu.
Ako zamestnanec nechránil svoje zdravie. Zamestnávateľ neurčil bezpečný pracovný postup na prácu
vo výške pri použití rebríka (zaistenie rebríka proti vychýleniu pri použití dvojitého rebríka ako aj pri
použití jednoduchého rebríka, neprehodnotil použitie samonavíjacej kladky k bezpečnostnému postroju

oproti brzdiacemu lanu) a neurčil miesto ukotvenia osobného ochranného pracovného prostriedku
proti pádu z výšky. K zovretiu rebríka smerom k dielu, na ktorom poškodený nestál, mohlo dôjsť
pravdepodobne pri zmene polohy tela poškodeného do takej miery, že ťažisko tela poškodeného
bolo na strane dielu, na ktorom poškodený nestál. Rebrík sa dostal do náklonu, pravdepodobne sa
oprel o prekážku, čím sa uvoľnili obidve pätky dielu, na ktorom stál poškodený a celá váha rebríka a

poškodeného bola na pätkách dielu, na ktorom poškodený nestál. Na základe technických parametrov
pracoviska,kdesamalvykonávaťpracovnýproces,zamestnávateľnesprávneurčilpracovnýprostriedok
ako vertikálnu komunikáciu - dvojitý rebrík dlhý cca 4 m. Dvojitý rebrík nebolo možné roztvoriť do
maximálnej polohy, rebrík nebol dlhší od vrchnej časti nádrže tak, aby sa zamestnanci mohli pridržiavať
postranníc rebríka pri výstupe, kontrole a zostupe. Na základe technických parametrov pracoviska a

technologického procesu by bol jednoduchý oporný rebrík bezpečnejším pracovným prostriedkom na
vertikálnu komunikáciu pri dodržaní požiadaviek zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Na základe technických parametrov pracoviska a technologického procesu bezpečnostný celotelový
postrojbolsprávnenavrhnutý.Záchytnébrzdiacelanonebolozostranyzamestnávateľaurčenésprávne,
ak sa jedná o lano, ktoré sa pri páde postupne odtrháva zo zásobníka. Zamestnanec je ohrozený

pádom z výšky tak pri výstupe a zostupe po rebríku, ako aj pri samotnej kontrole technologického
procesu. Z uvedeného dôvodu zamestnanec už pred samotným výstupom na rebrík mal mať povinnosť
sa upnúť o samonavíjaciu kladku prostredníctvom bezpečnostného celotelového postroja, ktorá sa
pri pohybe zamestnanca smerom hore navíja a pri zostupe sa odvíja. Táto samonavíjacia kladka je
pripevnená o zamestnávateľom určený kotviaci bod. Samonavíjacia kladka oproti brzdiacemu lanu je

pri takých výškach účinnejšia, pretože už pri veľmi malom trhnutí (môže byť spôsobené stratou stability
zamestnanca už pri výstupe) reaguje a pohyb sa zastaví. Poškodený porušil predpisy na zaistenie
bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, keď použil na vertikálnu komunikáciu dvojdielny univerzálny
rebrík v tvare „A" s 10-timi priečkami dlhý cca 4 m v priestore, kde nebolo technicky možné rebríkrozovrieť na maximálnu šírku, aby boli popruhy napnuté a rebrík nebol dlhší od vrchnej časti nádrže
tak, aby sa zamestnanci mohli pridržiavať postranníc rebríka pri výstupe, kontrole technologického
procesu a zostupe. Zamestnanci sú povinní používať pridelené osobné ochranné pracovné prostriedky

počas výkonu práce, tam kde to bolo určené bezpečným pracovným postupom. Poškodený vedel
o skutočnosti, kde sa bezpečnostný celotelový postroj nachádza a ako sa používa. Podľa dokladov
nachádzajúcich sa v spise súdu, poškodený sa vyjadril, že bezpečnostný celotelový postroj vedome
nepoužíval. V prípade, že by poškodený použil bezpečnostný celotelový postroj s brzdiacim lanom,
nemal vedomosť o tom, kde sa nachádza kotviaci bod, o ktorý sa môže bezpečne upnúť. Poškodený

sa mal možnosť pridržiavať okolitého technologického zariadenia. Tento spôsob výkonu prác nie je
bezpečným pracovným postupom, pretože na stabilizáciu polohy tela pri výkone práce musia byť presne
určené pravidlá a postupy s prihliadnutím na jednotlivé technologické zariadenia.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že ustálil mieru zavinenia žalovaného pri vzniku škody pracovným
úrazom v rozsahu 75 %, žalovaný zodpovedá za náhradu škody, ktorá žalobkyni vznikla vyplatením

dávok za obdobie od 16.9.2012 do 4.9.2013 v rozsahu 75 %, čo zodpovedá sume 5.361,45 Eur. Keďže
na zaplatenie sumy 2.144,58 Eur už bol žalovaný právoplatne zaviazaný prvým rozsudkom, zaviazal
žalovaného na zaplatenie zostávajúcej časti sumy vo výške 3.216,87 Eur. Nad sumu 5.361,45 Eur,
ktorá zodpovedá 25 % - nej miere zavinenia poškodeného zamestnanca bola žaloba ako nedôvodná
právoplatne zamietnutá už v poradí prvým rozsudkom okresného súdu. V konaní si žalobkyňa uplatnila

nárok na náhradu škody podľa § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení, ktorá škoda jej vznikla
vyplatením dávok nemocenského poistenia vo forme nemocenského zamestnancovi žalovaného, ktorý
utrpel u žalovaného dňa 6.9.2012 pracovný úraz pádom z dvojitého rebríka pri kontrole obsahu strednej
bunky. Nebolo sporné, že za obdobie od 16.9.2012 do 4.9.2013 boli poškodenému zamestnancovi
vyplatené nemocenské dávky v celkovej výške 7.148,60 Eur. Bolo preukázané, že poškodený

zamestnanec bol zamestnaný u žalovaného ako zamestnávateľa na základe pracovnej zmluvy zo dňa
1.4.1996, pričom v čase pracovného úrazu vykonával pracovnú funkciu vedúci zmeny, zmenový majster.
Sporným bolo, či škoda vznikla v dôsledku zavineného protiprávneho konania žalovaného, resp. aká
bola miera zavinenia žalovaného ako tretej osoby. Podľa § 238 ods. 1 zákona o sociálnom poistení má
tretia osoba povinnosť nahradiť poskytnuté dávky Sociálnej poisťovni len v takom rozsahu, v akom je jej

zavinené protiprávne konanie v príčinnej súvislosti s poskytnutými dávkami, na ktoré poistencovi vznikol
nárok v dôsledku konania tretej osoby. V rozsahu, v akom sa na vzniku nároku poistenca na poskytnutie
dávky podieľali iné okolnosti, prípadne, v akom rozsahu bol spôsobený spoluzavinením poistenca, tretia
osoba nezodpovedá. Nárok podľa tohto ustanovenia je svojím charakterom samostatným nárokom
na náhradu škody. Ide o občianskoprávny nárok, ktorý má povahu špeciálneho ustanovenia vo

vzťahu k všeobecným predpisom, t.j. k Občianskemu zákonníku, či Zákonníku práce, čo znamená,
že právny vzťah, ktorého sa uvedené ustanovenie týka, sa v otázkach, ktoré nie sú ním upravené,
riadi ustanoveniami všeobecných predpisov o náhrade škody. Mieru zavinenia tretej osoby musí súd
skúmať v každom prípade, pretože podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená
aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne, ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením,

znáša ju sám (porovnaj napr. uznesenie NS SR sp. zn. 3MCdo/19/2008). Okresný súd sa nestotožnil
s argumentáciou žalobkyne, že žalovaný mal napadnúť závery protokolu a domáhať sa zmeny určenia
zodpovedného za pracovný úraz na súde, pretože žiadne ustanovenie zákona neukladá žalovanému
takúto povinnosť. Napokon, zákon v ustanovení § 238 ods. 6 zákona o sociálnom poistení, predpokladá,
že žalobkyňa si právo na náhradu škody podľa § 238 ods. 1 uplatní v civilnom sporovom konaní, a

preto nič nebráni tomu, aby sa žalovaný zodpovednosti zbavil, či už celkom alebo sčasti, práve v tomto
konaní. Pokiaľ ide o Záznam o registrovanom pracovnom úraze zo dňa 10.9.2012 (č.l. 201), od ktorého
žalobkyňa odvodzovala 100 % rozsah zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa, je potrebné
prihliadnuť na to, že záznam bol spísaný 3 dni po pracovnom úraze, v čase, keď neboli riadne vyšetrené
príčiny pracovného úrazu. Miera zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa bola predmetom

znaleckého dokazovania v tomto konaní, pričom bolo zistené, že miera zodpovednosti žalovaného za
pracovnýúrazbolazníženázdôvodumieryzodpovednostiajpoškodenéhozamestnanca,apretorozsah
zodpovednosti zamestnávateľa je nižší ako 100 %. Z vykonaného dokazovania dospel okresný súd
k záveru, že príčinou vzniku pracovného úrazu bolo porušenie bezpečnostných predpisov zo strany
žalovaného ako zamestnávateľa, tak aj poškodeného zamestnanca, hoci u tohto v nižšej miere. V konaní

žalovaný poukazoval na to, že poškodený zamestnanec nemal činnosť, pri ktorej došlo k pracovnému
úrazu (kontrolu obsahu nádrže), vykonávať. Okresný súd nemohol uznať argumentáciu žalovaného
(ohľadom prekročenia príkazu nadriadeného zamestnanca zo strany poškodeného zamestnanca) za
opodstatnenú, pretože uvedené tvrdenie nebolo ničím preukázané. V konaní bol vypočutý ako svedokpoškodený zamestnanec V. X., z ktorého výpovede vyplynulo (rub č.l. 185), že nadriadený zamestnanec
od neho očakával aj výkon potrebnej práce pri výmene rezínu, a tiež bol vypočutý ako svedok nadriadený
zamestnanec Ing. E. I., ktorý naopak uviedol (rub č.l. 190), že poškodeného zamestnanca upozorňoval,

aby tam nešiel on sám. Výpovede svedkov si navzájom odporujú, v konaní na odstránenie tohto rozporu
nebol navrhnutý ďalší dôkaz, napríklad ich konfrontácia. Pokiaľ ide o výpoveď Ing. R. D., okresný súd
jeho výpoveď o tom, že V. X. nemal ako vedúci pracovník vykonávať túto prácu, mal iba kontrolovať a
riadiť (č.l. 186), nepovažoval za hodnovernú, keďže uvedený svedok vykonával funkciu bezpečnostného
technika, nebol priamo nadriadený poškodenému zamestnancovi, keď zároveň z výpovede tohto svedka

tiež vyplynulo, že ani nemal vedomosť, aký bol postup, pri ktorom došlo k pracovnému úrazu, keďže
ho videl až pri rekonštrukcii, a preto sa nemohol ani hodnoverne vyjadrovať k tomu, akú činnosť má
alebo nemá vykonávať zmenový majster pri výmene rezínu. Najmä však tento svedok následne, v
priamomrozporesoskôruvedeným,uviedol,ženiejemožné,abyvedúcipracovníkskontrolovalvýmenu
rezínov bez toho, aby sa fyzicky pozrel do nádrže a bez toho, aby použil rebrík, čím naopak potvrdil,
že vedúci pracovník skontrolovať obsah nádrže má. Zároveň okresný súd poukázal na svedka V.

X., že túto činnosť (t.j. kontrolu obsahu bunky z rebríka) vykonával nespočetne veľakrát (najmenej
100 krát), keď zároveň tento už od roku 2007 bol zaradený ako vedúci zmeny (viď Dohoda o zmene
pracovných podmienok zo dňa 1.7.2007 na č.l. 167), a teda kontrolu obsahu nádrže obvykle vykonával.
Zároveň okresný súd poukázal na skutočnosť, že pracovný úraz sa stal pri kontrolnej činnosti v závere
prác, išlo o kontrolu technologického procesu výmeny rezínu, v rámci ktorej sa kontroloval obsah

nádrže, teda o činnosť kontrolnú, ktorá je priamo v náplni práce poškodeného ako vedúceho zmeny
(viď. Pracovná a kvalifikačná charakteristika na č.l. 166). Svedok Ing. E. I. neuviedol, akú konkrétnu
činnosť poškodenému zamestnancovi zakázal vykonávať, keď zároveň svedok V. X. vypovedal o
viacerých konkrétnych činnostiach, ktoré sa pri výmene rezínu vykonávajú (umytie výmenníka, čo
znamená rozobratie a umytie každej jednotlivej platne a zloženie tak, aby pasovali gumičky a následne

umytie výmenníka), a preto v spojení s tým, že kontrola výmeny rezínu je sama o sebe činnosťou
kontrolnou, ale najmä v porovnaní s ostatnými vyššie menovanými činnosťami, nie je možné dospieť
k záveru, že by poškodený zamestnanec nebol oprávnený a povinný kontrolu výmeny rezínu v deň
pracovného úrazu vykonať. Rozpory vo výpovedi poškodeného zamestnanca, na ktoré poukazoval
žalovaný (či kontroloval alebo sa striedal v činnosti s p. T.), okresný súd považoval za bezpredmetné,

pretože nepotvrdzujú tvrdenie žalovaného, že by mal poškodený zamestnanec uvedenú činnosť kontroly
výmeny rezínu výslovne zakázanú. Vzhľadom na to, že v konaní nebolo jednoznačne preukázané,
že poškodený zamestnanec mal výslovný zákaz vykonať pracovnú činnosť - kontrolu obsahu strednej
bunky - vychádzal z toho, že uvedené patrilo do jeho obvyklej pracovnej náplne a bol k tomu oprávnený
a povinný. Z vykonaného znaleckého dokazovania (navrhnutého žalovaným) v spojení so svedeckými

výpoveďami mal okresný súd za preukázané, že na strane žalovaného došlo k protiprávnemu konaniu
tým, že žalovaný ako zamestnávateľ zanedbal predpisy bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Predovšetkým mal za preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ mal vedomosť, že práce na bunkách
(neskôr len na strednej) sa dlhodobo vykonávajú za pomoci rebríka a že tento postup nepovažoval za
bezpečný, z ktorého dôvodu prikročil k namontovaniu obslužných plošín na niektoré bunky, pričom len

z finančných dôvodov neboli obslužné plošiny namontované na všetkých bunkách. Uvedené vyplýva
jednak zo svedeckej výpovede V. X. (rub č.l. 184), ktorý uviedol, že: 15 rokov údržbu robievali za
pomoci rebríka; na troch zariadeniach z piatich boli nainštalované obslužné plošiny; ich nainštalovanie
bolo zásluhou bezpečnostného technika (ktorý hovoril o bezpečnosti tak, že práca na rebríku nebola
prípustná); zamestnávateľ vedel, ako jednotlivé postupy práce prebiehajú, veľakrát o tomto hovorili;

dôvodom, prečo neboli nainštalované obslužné plošiny aj na zvyšných dvoch zariadeniach, bol problém
v peniazoch. Vierohodnosť uvedeného svedka nebola zo strany žalovaného relevantne spochybnená,
pričom len samotná skutočnosť, že svedok bol pri pracovnom úraze poškodený, nie je sama o sebe
dôvodom na záver o nedôveryhodnosti svedka. Pri hodnotení vierohodnosti výpovede je súd povinný
prihliadnuť najmä na vnútornú štruktúru výpovede, teda či si neodporuje v podstatných okolnostiach

o ktorých vypovedal, na logické súvislosti o okolnostiach, o ktorých vypovedá, a či jeho výpoveď je v
súlade aj s ostatnými dôkazmi. S poukazom na uvedené mal okresný súd za to, že výpoveď svedka V.
X. je možné považovať za vierohodnú, keď vypovedal plynulo a presvedčivo, a zároveň jeho výpoveď
korešpondovala s ostatnými vykonanými dôkazmi. Rovnako to platí aj o svedeckej výpovedi L. G.
(rub č.l. 191), ktorý uviedol, že sa všeobecne vedelo, že rebrík pri strednej bunke sa nedá úplne

roztvoriť. Aj svedok Ing. R. D. (č.l. 186), bezpečnostný technik, uviedol, že vo vonkajších bunkách
na kolotoči sa výmena rezínu uskutočňovala z plošiny, vo vnútornej bunke z rebríka. Hoci svedok
Ing. R. D. pri výsluchu poprel vyjadrenie svedka V. X., že obslužné plošiny nainštalované do úrazu
zabezpečil on ako bezpečnostný technik, iný dôvod montáže plošín (ako zvýšenie bezpečnosti priobsluhe bunky) nebol zo strany žalovaného tvrdený, z vykonaného dokazovania nevyplynul a ani sa
logicky iné vysvetlenie nepodáva. Ak totiž bola (technicky) možná obsluha buniek z rebríka a takýto
postup sa vykonával 15 rokov, t.j. dlhodobo, prečo by zamestnávateľ prikročil k montáži obslužných

plošín na bunky (čo si vyžaduje nemalé finančné náklady), ak nie z dôvodu, že nepovažoval obsluhu
z rebríka za bezpečnú? Len ťažko by bolo možné dospieť k záveru, že by montáž obslužných plošín
bola samoúčelná alebo dekoratívna, ale mala svoj dôvod, a tým bolo práve zaistenie bezpečnosti a
ochrany zdravia zamestnancov pri obsluhe tej bunky, na ktorej bola plošina namontovaná. Okresný
súd dodal, že tvrdenie žalovaného, že plošiny boli namontované až po úraze, je nepravdivé a účelové.

Uvedené tvrdenie je v priamom rozpore s vykonaným dokazovaním, keď namontovanie obslužných
plošín na niektoré bunky (s výnimkou strednej) ešte pred úrazom vyplýva jednak z výpovede svedka
V. X. (rub č.l. 184 - na troch zariadeniach z piatich boli nainštalované obslužné plošiny), svedka Ing. R.
D. (č.l. 186 - na vonkajších bunkách na kolotoči sa pracovalo z plošiny, na vnútornej bunke z rebríka),
svedka Ing. E. I. (č.l. 191 - kontrola sa vykonávala buď pomocou rebríka alebo z plošiny, tu sa to dalo
len pomocou rebríka), svedka L. G. (č.l. 191 - výmena rezínov sa robievala z plošiny a na strednej

bunke z rebríka), svedka Ing. X. X. (rub č.l. 203 - nebola tam plošina kovová ako bola na vedľajších
pracoviskách), z e-mailu Ing. E. I. (č.l. 77 - stredná bunka (pozn. súdu: nie každá) nie je prístupná z
plošiny). Hoci žalovaný vo svojom podaní zo dňa 24.4.2020 reagoval na jednotlivé odseky zrušujúceho
uznesenia odvolacieho súdu, s poukazom na odsek 14. uznesenia žiadnym spôsobom nevysvetlil, kedy
a za akých okolností boli pred úrazom obslužné plošiny na niektoré bunky namontované a prípadne z

akého dôvodu na strednú bunku plošinu nenamontoval. Vzhľadom na to bolo potom potrebné vychádzať
zo svedeckej výpovede svedka V. X., ktorý uviedol, že nainštalovanie obslužných plošín bolo zásluhou
bezpečnostného technika z dôvodu bezpečnosti, pričom na strednú bunku nebola plošina namontovaná
z finančných dôvodov. Takýto záver (pri neposkytnutí iných dôvodov zo strany žalovaného) sa javí aj
ako logický (viď odsek 44.). Čo sa týka času namontovania plošín na niektoré bunky pred pracovným

úrazom, okresný súd mal za preukázané, že k nemu došlo v roku 2011. Uvedené vyplýva zo skutočnosti,
že svedok V. X. pracoval u žalovaného od roku 1996 a v rámci výsluchu uviedol, že 15 rokov používali
(iba) rebrík, a zároveň vedúci sirupárne E. I. v e-maily zo dňa 15.6.2011 uvádza, že stredná bunka
nie je prístupná z plošiny, a teda ostatné z plošiny prístupné v júni 2011 už sú. Z uvedeného možno
datovať montáž plošín na bunky (s výnimkou strednej) na rok 2011. Okresný súd teda dospel k záveru,

že žalovaný ako zamestnávateľ o nebezpečnosti obsluhy buniek z rebríka vedel, a preto za účelom
zaistenia bezpečnosti pri práci došlo k nainštalovaniu obslužných plošín na niektorých bunkách a len
z dôvodov finančných sa tak nestalo aj na strednej bunke. Je očividne vylúčené, aby k namontovaniu
obslužných plošín na vonkajšie bunky došlo bez vedomia žalovaného, keďže uvedené si vyžadovalo
finančné prostriedky, ktorých použitie muselo byť schválené štatutárnym orgánom. Zároveň, keďže

žalovaný vedel, že práce na bunkách z rebríka sú nebezpečné a plošinami zabezpečil len niektoré
bunky, musel vedieť, že práce na ostatných, plošinami nevybavených bunkách (vrátane tej, na ktorej sa
stal úraz), sa naďalej vykonávajú nebezpečným spôsobom, t.j. z rebríka. Skutočnosť, že žalovaný ako
zamestnávateľ vedel, že práce na strednej bunke sa stále vykonávajú bez plošiny, pomocou rebríka,
vyplýva aj z výpovedí svedkov Ing. R. D. a L. G.. Svedok Ing. R. D. na pojednávaní uviedol (č.l. 186), že

na vonkajších bunkách na kolotoči sa pracovalo z plošiny, na vnútornej bunke z rebríka. Zároveň svedok
L. G. na pojednávaní vypovedal (č.l. 191), že výmena rezínov sa robievala z plošiny a stredná bunka z
rebríka,pričomtiežuviedol,žesavšeobecnevedelo,žerebríkpristrednejbunkesanedáúplneroztvoriť.
Uvedené vyplýva aj zo svedeckej výpovede Ing. E. I. (č.l. 191), ktorý uviedol, že kontrola sa vykonávala
buď pomocou rebríka alebo z plošiny, pričom tu sa to dalo len pomocou rebríka, ako aj z jeho e-mailu

(č.l. 77), kde upozornil, že stredná bunka (pozn. okresného súdu: nie každá) nie je prístupná z plošiny, a
preto treba použiť rebrík. Okresný súd tiež poukázal na Vyjadrenie k protokolu č. ITA-55-03-2.2/P-J2-12
zo dňa 2.11.2012 (č.l. 111), v ktorom žalovaný namieta voči jednotlivým odrážkam protokolu, pričom
však vôbec nenamieta voči šiestej odrážke protokolu bodu F o tom, že stredná bunka zariadenia nebola
vybavená pracovnou plošinou, preto zamestnanci vykonávali práce na tejto bunke za použitia dvojitého

rebríka, a to dlhodobo. Neobstojí tvrdenie žalovaného, že zamestnávateľ nemal vedomosť o výkone
práce prostredníctvom dvojitého rebríka, ktorý nebol v úplnom rozovretí, s odôvodnením, že tomu tak
bolo preto, že poškodený zamestnanec toto zamestnávateľovi ako právnickej osobe neoznámil. Keďže
(ako už okresný súd uviedol) žalovaný vyhodnotil spôsob obsluhy na bunkách v roku 2011 (montáž
prvých obslužných plošín) ako nebezpečný (keď iný dôvod montáže ako zaistenie bezpečnosti pri práci

v konaní tvrdený ani preukázaný nebol), muselo sa tak stať na základe vyhodnotenia dovtedajšieho
spôsobu obsluhy, a teda na základe vedomosti o tom, že sa práce vykonávajú na rebríku, či už dvojitom
v neúplnom rozovretí alebo obyčajnom opretom o šmykľavú stenu bunky. Úlohou zamestnávateľa pritom
bolo zabezpečiť, aby pracovné postupy pri obsluhe ktorejkoľvek (teda aj strednej) bunky neohrozovalibezpečnosť a zdravie zamestnancov a zlepšiť tak pracovné podmienky zamestnancov v sirupárni (§
6 ods. 1 písm. b/, d/ zákona o BOZP), čo však žalovaný nesplnil. Ďalej okresný súd poukázal na
vyjadrenie znaleckého ústavu v posudkovej časti (č.l. 303), s ktorým sa stotožnil, podľa ktorého síce

zamestnávateľ prostredníctvom vedúceho zamestnanca Ing. E. I. určil pracovný postup e-mailom zo dňa
15.6.2011(č.l.77),aletentopracovnýpostupnebolspracovanýnazákladeskutkovéhostavupracoviska,
pretože ak by zamestnávateľ skontroloval pracovný postup, ktorý zadal, zistil by, že ak zamestnanci
použijú dvojitý rebrík, že tento nie je možné použiť v danom priestore v úplnom rozovretí, že musia
vystúpiť na také stupne, kde nie je možnosť sa pridržiavať postranníc rebríka, že pri pohybe po rebríku

sa musia pridržiavať okolitých predmetov, čím dochádza k možnému vychýleniu tela zamestnanca s
osou rebríka. Rovnako by zamestnávateľ podľa názoru okresného súdu zistil, že vzhľadom k stenám
bunky, ktoré podľa svedeckých výpovedí svedkov X. a G. boli šmykľavé, ani použitie jednoduchého
rebríka bez ďalších prijatých opatrení nepredstavuje bezpečný pracovný postup. Určenie pracovného
postupu uvedeným e-mailom, preto nemožno považovať za dostatočné a konkrétne, keďže z neho nie
je zrejmé, či majú zamestnanci použiť rebrík jednoduchý alebo dvojitý a akým spôsobom majú dodržať

zásady práce vo výškach, resp. nešpecifikoval ukotvenie postroja. Ak by zamestnávateľ skontroloval
pracovný postup, ktorý zadal prostredníctvom vedúceho zamestnanca Ing. E. I., zistil by uvedené
skutočnosti technologického postupu a po posúdení rizika by musel dospieť k názoru, že je potrebné
prijať účinné opatrenia na odstránenie nebezpečenstva a ohrozenia zamestnancov pri tejto pracovnej
činnosti na akceptovateľnú mieru. Okresný súd mal pritom za to, že zamestnávateľ k takémuto záveru aj

prišiel, a práve preto zabezpečil montáž obslužných plošín na okolitých bunkách, pričom z akýchkoľvek
dôvodov (z výpovede svedka X. pritom vyplýva, že z dôvodov finančných) nevybavil aj strednú
bunku obslužnou plošinou. Ak však aj túto strednú bunku plošinou nevybavil, bolo jeho povinnosťou
v zmysle § 6 ods. 1 písm. a), c), i) zákona o BOZP vykonať potrebné opatrenia, aby čo najviac
obmedzil nebezpečenstvo pri pohybe po rebríku. Z uvedeného dôvodu bolo (vychádzajúc zo znaleckého

posudku) povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa určiť použitie jednoduchého alebo dvojitého
rebríka, zabezpečiť zaistenie koncov rebríka za účelom zabránenia prípadnému vychýleniu rebríka, určiť
pracovný postup a v rámci neho určiť, kedy zamestnanec už pri výstupe na rebrík bol povinný sa zapnúť
o ukotvenú samonavíjaciu kladku s telovým bezpečnostným postrojom. Hoci sa použitie rebríka javí
ako jednoduchý pracovný postup, vzhľadom na špecifickosť prostredia (obmedzené priestory medzi

bunkami, vyčnievajúce kovové konštrukcie, vlhké prostredie, šmykľavá stena bunky) bolo zo strany
zamestnávateľa povinnosťou postupovať vyššie uvedeným spôsobom, ktorý uviedol znalecký ústav v
znaleckom posudku, ktorý dôkaz bol vykonaný na návrh žalovaného. Žalovaný však ako zamestnávateľ
neposúdil riziko pre činnosť, ktorú zamestnancom zadal a nevykonal potrebné opatrenia, aby čo najviac
obmedzil nebezpečenstvo pri pohybe po rebríku, trpel stav používania dvojitého univerzálneho rebríka

v priestore, kde nebolo technicky možné rebrík rozovrieť na maximálnu šírku, aby boli popruhy napnuté,
nezabezpečil namontovanie ochranného zariadenia, ktoré by zastavilo pád z výšky zamestnanca, ktorý
sa pohybuje po rebríku (§ 6 ods. 1 písm. j) zákon o BOZP). K námietkam žalovaného, že znalec
neoznačil rebrík za nedovolený ani za nevhodný pracovný prostriedok, okresný súd poukázal na to
zistenie znaleckého ústavu, že zamestnávateľ neurčil prostredníctvom vedúceho zamestnanca Ing. E.

I. bezpečný pracovný postup, keď sa obmedzil na pokyn použitia rebríka s postrojom, ktorý postup bez
ďalšieho (zaistenie koncov rebríka proti vychýleniu, určenie momentu zapnutia postroja, zabezpečenie
samonavíjacej kladky) nebol bezpečný. Okresný súd mal za to, že vzhľadom na špecifiká prostredia, v
ktorom sa práce na rebríku vykonávali (ktoré sú uvedené vyššie), ako aj vzhľadom na to, že išlo o práce,
ktoré boli vykonávané pravidelne v rámci výrobného procesu žalovaného, bolo povinnosťou žalovaného

ako zamestnávateľa stanoviť zodpovedajúci a bezpečný pracovný postup. Len pokyn zamestnávateľa
na použitie rebríka a postroja bez bližšie určeného postupu uvedenú požiadavku nespĺňal. Zároveň, v
konaní žalovaný ani nepreukázal, že by kontroloval dodržiavanie zadaného pracovného postupu, a že by
vyvodzoval zodpovednosť v prípadoch, ak sa tento pracovný postup nedodržiaval. Okrem znaleckého
posudku poukázal okresný súd na Správu o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného

úrazu zo dňa 4.10.2012 (č.l. 193), v ktorom žalovaný ako zamestnávateľ po prešetrení pracovného
úrazu medzi príčinami vzniku úrazu sám uviedol o.i. že zamestnávateľ neurčil presný typ pracovného
prostriedku - jednoduchý rebrík, a tiež, že rebrík neposkytuje dostatočnú mieru ochrany pred pádom z
výšky. Žalovaný uvedeným konaním resp. opomenutím konania, ako zamestnávateľ porušil ustanovenia
§ 6 ods. 1 písm. a), b), c), d), i), j) zákon o BOZP, pretože v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci nevykonal opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce pri výmene
rezínu v súlade s právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; nezlepšil
pracovné podmienky na strednej bunke, pričom to bolo v jeho možnostiach; nezisťoval nebezpečenstvá
hroziace zamestnancom pri obsluhe strednej bunky; nezabezpečil, aby pracovný postup neohrozovalbezpečnosť a zdravie zamestnancov; neurčil bezpečný pracovný postup pri práci na strednej bunke;
neurčil a nezabezpečil ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať. Uvedené závery vyplývajú aj zo
znaleckého posudku, ktoré znalecké dokazovanie bolo vykonané na návrh práve žalovaného. Žalovaný

však bez toho, aby závery znaleckého posudku účinne spochybnil (napr. iným znaleckým posudkom),
poukazuje ako na správne iba na tie závery znaleckého posudku, ktoré sú v jeho prospech a účelovo
opomína závery v jeho neprospech.

5. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že žalovaný ako zamestnávateľ sa zodpovednosti čiastočne

zbavil, pretože v konaní bolo znaleckým dokazovaním preukázané, že jednou z príčin poškodenia
zdravia zamestnanca v dôsledku pracovného úrazu, a teda následne jednou z príčin vyplatenia
dávok nemocenského poistenia, bola skutočnosť, že aj zo strany poškodeného zamestnanca došlo k
porušeniu predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Poškodený zamestnanec
nedodržal zásady bezpečnej práce a nechránil si svoje zdravie, keď vykonával práce na rebríku, ktorý
nebol rozovretý na maximálny rozsah a nepostačoval svojou výškou na danú pracovnú činnosť (z

ktorého dôvodu aj došlo k nedovolenému vychýleniu tela poškodeného zamestnanca), pričom tento
použil v rozpore s návodom na jeho použitie. Zároveň podľa záveru znaleckého ústavu bol na prácu
na strednej bunke vhodnejší jednoduchý rebrík, a teda poškodený zamestnanec si zvolil nevhodný
pracovný prostriedok na danú činnosť. Nevhodnosť výberu dvojitého rebríka mala byť poškodenému
zamestnancovi zrejmá zo skutočnosti, že dvojitý rebrík nie je možné použiť v súlade s návodom na

jeho použitie, pretože ho nebolo možné rozovrieť tak, aby boli jeho popruhy napnuté. Ak poškodený
zamestnanec nepoužil jednoduchý rebrík s odôvodnením, že tento nie je možné bezpečne oprieť,
mal požiadať podriadeného zamestnanca o pridržanie rebríka, ktorý postup by bol bezpečnejší, ako
použitie dvojitého rebríka nedostatočne rozovretého bez potrebnej stability. Poškodený zamestnanec
porušil, resp. zanedbal svoju povinnosť vyplývajúcu mu z ustanovenia § 12 ods. 2 písm. a), c) bod

1. zákona o BOZP, a síce, nedodržal právne predpisy a ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, zásady
bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady bezpečného správania na pracovisku,
s ktorými bol riadne a preukázateľne oboznámený; nepoužil pracovný prostriedok - rebrík v súlade
s návodom na používanie, s ktorým bol riadne a preukázateľne oboznámený, keďže použil dvojitý

rebrík na mieste, kde nemohol byť úplne rozovretý. Z uvedeného vyplýva, že bol naplnený zákonný
dôvod čiastočnej liberácie zamestnávateľa za pracovný úraz v zmysle ustanovenia § 196 ods. 2 písm.
a) Zákonníka práce. Pokiaľ ide o nepoužitie bezpečnostného postroja, hoci tento mal poškodený
zamestnanec k dispozícii, jeho nepoužitie nemožno hodnotiť ako porušenie povinnosti, pretože zo
znaleckého dokazovania vyplýva, že zamestnanec už pred samotným výstupom na rebrík mal mať

povinnosť sa upnúť o samonavíjaciu kladku prostredníctvom bezpečnostného celotelového postroja,
ktorá sa pri pohybe zamestnanca smerom hore navíja a pri zostupe sa odvíja, ktorá samonavíjacia
kladka je pripevnená o zamestnávateľom určený kotviaci bod. Zo svedeckej výpovede V. X. (rub č.l. 184)
vyplýva, že plafón bol 20 metrov nad zariadením; nebola tam vytvorená žiadna koľajnica na pripevnenie
postroja; v priestore je viacero trubiek rôznych materiálov a niektorými pretekali chemikálie. Svedok Ing.

E. I. pri výsluchu pritom nespochybnil vyjadrenie svedka X., že v priestore bolo viacero trubiek, cez ktoré
pretekali rôzne kvapaliny, a že preto nebolo možné kotviaci bod určiť. Skutočnosť, že bezpečnostný
postroj pri tejto práci nepoužívali, pretože sa nebolo kde ukotviť, potvrdil výpoveďou aj svedok L. G. (č.l.
191). Svedok Ing. X. X. z Inšpektorátu práce uviedol (č.l. 204), že postroj nebol bezpečný a vhodný na
dané pracovisko, a že pokiaľ zamestnávateľ určí, že by mal zamestnanec používať tento prostriedok

osobného zabezpečenia, tak by mal určiť aj miesto ukotvenia, aby sa kotviaci bod neutrhol. Z uvedeného
je zrejmé, že kotviaci bod nebol zamestnávateľom určený, hoci ho na mieste nebolo možné určiť
poškodeným zamestnancom. I keď žalovanému ako zamestnávateľovi výslovnú povinnosť „určiť miesto
kotviaceho bodu" neprikazoval žiaden všeobecne záväzný právny predpis, povinnosť zamestnávateľa
určiť kotviaci bod, resp. aspoň okruh bodov, je obsiahnutá v povinnosti podľa § 6 ods. 1 písm. i) zákona o

BOZP, teda v povinnosti určovať bezpečné pracovné postupy. Bola by účelová obrana zamestnávateľa,
ktorý by síce určil povinnosť použiť celotelový postroj s kotvením, avšak v takých podmienkach, kde
by kotviaci bod objektívne nebolo možné nájsť alebo zmysluplne použiť. Z Registra nebezpečenstiev a
nežiadúcich udalostí spracovaných pre operátorov sirupárne (č.l. 72 a nasl.), pritom nevyplýva žiaden
konkrétny postup pre použitie postroja pri práci na rebríku a nemožno z neho jasne vyvodiť, že by

použitie postroja bolo zamestnávateľom predpísané aj pri práci vo výške na rebríku a už vôbec nie
zásady pre kotvenie pri takejto práci. Zo svedeckej výpovede V. X. (rub č.l. 184) zároveň vyplýva, že
sa mu úraz stal nie pri práci vo výškach, ale pri odchode z pracoviska. Svedok Ing. E. I. uviedol, že
kontrola sa vykonáva tak, že zamestnanec vyjde sa po rebríku, ukotví sa, vykoná kontrolu, po vykonaníkontroly odopne bezpečnostný postroj a schádza dole. Keďže podľa výpovede svedka V. X. k úrazu
došlo pri schádzaní z rebríka (čo nakoniec vyplýva aj zo Správy o vyšetrení príčin a okolností vzniku
závažného pracovného úrazu zo dňa 4.10.2012 na č.l. 195 - „zdrojom úrazu bol pád pracovníka z rebríku

pri zostupovaní"), v tom čase by mal bezpečnostný postroj i tak odopnutý. V súvislosti s tým je potrebné
konštatovať, že chýbala samonavíjacia kladka pripevnená o zamestnávateľom určený kotviaci bod,
ktorá by zabezpečila, že zamestnanec by bol istený aj pri zostupe. Takéto zabezpečenie (samonavíjacia
kladka) však na danom mieste k dispozícii nebola, čo vyplýva aj z vyjadrenia žalovaného (na č.l. 443).
Samotnámožnosťpoužiťbezpečnostnýpostrojjepotombezvýznamu,akzamestnávateľvrámcisvojich

povinností, špecifikovaných vyššie, nezabezpečil samonavíjaciu kladku k bezpečnostnému postroju a
neurčil kotviaci bod, ktoré istenie by jediné malo význam počas výstupu na rebrík aj zostupu z neho
a zabránilo by pracovnému úrazu. Z uvedených dôvodov sa okresný súd nestotožnil s argumentáciou
žalovaného, že poškodený zamestnanec porušil povinnosti vyplývajúce mu z ustanovenia § 12 ods. 2
písm. e), f) zákona o BOZP.

6. Okresný súd mal za preukázané, že žalovaný ako zamestnávateľ o nebezpečnosti obsluhy strednej
bunky z rebríka vedel a trpel ho (odseky 42-48 rozsudku), poškodeného zamestnanca nezaťažovala
povinnosťupozorňovaťžalovanéhonanebezpečnosťurčenéhopracovnéhopostupu.Takétooznámenie
by bolo len formalitou, keďže by len popisovalo stav, ktorého si žalovaný beztak bol vedomý (viď
odsek 16. uznesenia odvolacieho súdu). Vzhľadom na to nebolo možné posudzovať neoznámenie

nedostatkov, ktoré by pri práci mohli ohroziť bezpečnosť alebo zdravie, t.j. nebezpečnosť obsluhy
strednej bunky z rebríka v neúplnom rozovretí, bez zbytočného odkladu vedúcemu zamestnancovi
alebo podľa potreby bezpečnostnému technikovi alebo autorizovanému bezpečnostnému technikovi,
zástupcovi zamestnancov pre bezpečnosť, príslušnému inšpektorátu práce alebo príslušnému orgánu
dozoru, ako porušenie ustanovenia § 12 ods. 2 písm. j) zákona o BOZP, a teda toto neoznámenie

nemohlo byť jednou z príčin vzniku škody. Hoci poškodený zamestnanec bol v čase pracovného
úrazu vedúcim zmeny (čo vyplýva z Dohody o zmene pracovných podmienok na č.l. 167 a z
Pracovnej a kvalifikačnej charakteristiky na č.l. 166), okresný súd dospel k záveru, že nemožno
vyvodzovať jeho zodpovednosť za pracovný úraz s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 5 zákona
o BOZP. Z vykonaného dokazovania totiž vyplýva, že pracovný úraz sa stal priamo poškodenému

zamestnancovi ako vedúcemu zmeny pri osobnom výkone kontroly práce podriadených zamestnancov.
Vedúci zamestnanec je vedúcim zamestnancom len vo vzťahu k iným zamestnancom, nemôže však byť
vedúcim zamestnancom sám voči sebe. Vedúci zamestnanec nemôže riadiť, organizovať a kontrolovať
vlastnú prácu; toto oprávnenie má len iný vedúci zamestnanec, ktorý je tomuto (nižšie postavenému)
vedúcemu zamestnancovi nadriadený. Pri posudzovaní spoluzavinenia na vzniku pracovného úrazu

u takéhoto zamestnanca je preto potrebné rozlišovať, či k úrazu došlo v súvislostiach, kedy mal a
mohol riadiť podriadených zamestnancov, alebo za okolností, kedy ich riadenie logicky neprichádzalo
do úvahy (viď odsek 12. uznesenia odvolacieho súdu). Okresný súd dospel k záveru, že v danej
situácii pracovného úrazu nevystupoval poškodený zamestnanec ako vedúci zamestnanec a jeho
postavenie nemalo vplyv na pracovný úraz. Pri povinnostiach vedúcich zamestnancov v oblasti

BOZP je totiž dôležité, že sa nimi zabezpečuje utváranie priaznivých pracovných podmienok a
zaisťovanie bezpečnosti a ochrany zdravia pre podriadených zamestnancov. V rámci funkcie vedúceho
zmeny nevykonával poškodený zamestnanec funkciu vedúceho zamestnanca sám pre seba. Prípadné
porušenie ustanovenia § 12 ods. 5 zákona o BOZP by teda mohlo byť vedúcemu zamestnancovi
kladené za vinu iba vtedy, ak by vo vzťahu ku svojim podriadeným zamestnancom neriadil práce

tak, aby bola zaistená ich bezpečnosť a ochrana zdravia pri práci a došlo by k pracovnému
úrazu niektorého z podriadených zamestnancov. Keďže k pracovnému úrazu žiadneho podriadeného
zamestnanca nedošlo, ale došlo k pracovnému úrazu poškodeného zamestnanca (ktorý sám sebe
vedúcimzamestnancomnieje),nemožnovyvodzovaťjehozodpovednosťzapracovnýúraz spoukazom
na ustanovenie § 12 ods. 5 zákona o BOZP a rovnako to platí aj pre ustanovenie § 82 písm. b) Zákonníka

práce. Zároveň okresný súd súd poukázal na to, že keďže žalovaný ako zamestnávateľ o nebezpečnosti
obsluhy strednej bunky z rebríka vedel (odseky 42.- 48. rozsudku), poškodeného zamestnanca ani
ako vedúceho zamestnanca (rovnako ako zamestnanca - viď odsek 62. rozsudku) viac nezaťažovala
povinnosť upozorňovať žalovaného na nebezpečnosť určeného pracovného postupu. Z uvedeného
dôvodu nemožno dospieť k záveru, že by poškodený zamestnanec porušil ustanovenie § 12 ods. 5

zákona o BOZP, resp. ustanovenie § 82 písm. b) Zákonníka práce.

7. Okresný súd sa nestotožnil, ako s rozhodujúcim pre posúdenie veci, s tým argumentom žalovaného,
že zamestnávateľ ako právnická osoba vystupuje vždy iba prostredníctvom konkrétnych fyzických osôb,najmä svojich zamestnancov a svojich vedúcich zamestnancov. Rovnako nemožno súhlasiť s tým,
že väčšinu porušení povinností, ktorých sa mal podľa znalca dopustiť žalovaný ako zamestnávateľ,
je potrebné v konečnom dôsledku pričítať na vrub poškodeného, lebo poškodený bol tou osobou,

ktorá za dodržiavanie konkrétnych bezpečnostných predpisov na ním riadenom úseku niesla priamu
zodpovednosť (tvrdil žalovaný). Poškodený zamestnanec predsa nemôže zodpovedať za to, že
zamestnávateľ, pre sirupáreň reprezentovaný nadriadeným zamestnancom Ing. E. I. ako vedúcim
sirupárne, sa buď nedostatočne zaoberal rizikami vyplývajúcimi z roky zaužívaného pracovného
postupu, alebo sa nimi zaoberal, ale ich správne nevyhodnotil a neprijal opatrenia v zmysle stanovenia

konkrétneho a bezpečného pracovného postupu v špecifických podmienkach sirupárne. Pracovný
postup pri výmene rezínu určil vedúci sirupárne vo svojom e-maily, a teda tento pracovný postup nebol
ponechaný na zmenového majstra, a tento nebol oprávnený ani povinný ho meniť alebo upravovať.
S poukazom na ustanovenie § 6 ods. 10 zákona o BOZP nemožno akceptovať názor žalovaného, že
povinnosť zamestnávateľa sa rovná povinnosti vedúceho zamestnanca zamestnávateľa, a že porušenie
povinností poškodeného zamestnanca sa v konečnom dôsledku môže javiť ako porušenie povinností

žalovaného ako zamestnávateľa. Takýto prístup žalovaného nemožno hodnotiť inak ako nedôvodné
zbavovanie sa zodpovednosti zamestnávateľa. Prijatie argumentácie žalovaného, že zamestnávateľ bol
v čase pracovného úrazu reprezentovaný práve poškodeným zamestnancom z titulu jeho postavenia
vedúceho zmeny by, dovedené ad absurdum, viedlo k tomu, že zodpovedným za akýkoľvek pracovný
úraz vo výrobe, by bol vždy prítomný zmenový majster. Zároveň okresný súd dodal, že v konaní ani

nebola poškodenému zamestnancovi pričítaná zodpovednosť za pracovný úraz v zmysle § 12 ods. 5
zákona o BOZP, resp. § 82 písm. b) Zákonníka práce. Okrem toho poukázal na skutočnosť, že sám
žalovaný ako zamestnávateľ v Správe o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu
zo dňa 4.10.2012 (č.l. 198) posúdil zavinenie poškodeného zamestnanca len vo výške 25 %.

8. Z vykonaného dokazovania tak vyplynulo, že taxatívne vymedzené dôvody, pre ktoré sa
zamestnávateľ môže celkom zbaviť zodpovednosti za pracovný úraz neboli naplnené (§ 196 ods. 1
písm. a/ Zákonníka práce), keď naviac žalovaný v priebehu konania uznal svoju zodpovednosť za
pracovný úraz v rozsahu 30 %. Poškodený zamestnanec síce porušil predpisy na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, s ktorými bol riadne oboznámený, avšak uvedená skutočnosť nebola

jedinou príčinou škody, pretože došlo k porušeniu povinností taktiež zo strany zamestnávateľa (§ 196
ods. 2 písm. a/ Zákonníka práce). S poukazom na uvedené skutkové a právne závery okresný súd
vyhodnotil mieru zodpovednosti poškodeného zamestnanca vo vzťahu k jeho zavineniu oproti porušeniu
povinností zamestnávateľa, pričom dospel k miere zavinenia žalovaného na vzniknutom pracovnom
úraze v podiele 75 % a miere zavinenia poškodeného zamestnanca v podiele 25 %. Z rozhodnutia

dovolacieho súdu nemožno vyvodiť zjednodušený záver uvádzaný žalovaným, a síce že miera zavinenia
poškodeného zamestnanca by mala byť v tomto konkrétnom prípade vyššia, keď zároveň okresný súd
poukazuje na to, že poškodenému zamestnancovi zodpovednosť za porušenie § 12 ods. 5 zákona
o BOZP, resp. § 82 písm. b) Zákonníka práce ani nepričítal (a to z dvoch dôvodov uvedených v
odsekoch 63-66 rozsudku: zamestnávateľ o nebezpečnosti postupu vedel; poškodený zamestnanec

sám sebe vedúcim zamestnancom nebol). Nepriamy úmysel u poškodeného zamestnanca (tvrdený
žalovaným) je vylúčený, keďže prácu z rebríka vykonával 15 rokov bez pádu, a teda len ťažko možno
konštatovať, že vedel, že porušením povinností pri BOZP dôjde k pracovnému úrazu a že by s tým
bol uzrozumený. U žalovaného ako zamestnávateľa ustálil vyššiu mieru zodpovednosti z dôvodu,
že na porušenie povinností zamestnávateľa je potrebné hľadieť prísnejšie, pretože je to on, kto je

povinný zabezpečiť bezpečné pracovné podmienky pre svojich zamestnancov vykonaním potrebných
opatrení, ktoré zo znaleckého dokazovania vyplynuli ako nevyhnutné. Zamestnávateľ dlhodobo trpel
nebezpečným spôsobom vykonávanú obsluhu strednej bunky z rebríka, pričom vedel, resp. musel
vedieť, že zaužívaný postup nie je bezpečný, o čom svedčí postupná montáž obslužných plošín. Ak by
zamestnávateľ svoje povinnosti dodržal, a po posúdení rizika vyplývajúceho z obsluhy strednej bunky

túto vybavil obslužnou plošinou alebo rebríkom so zaistenými koncami za účelom jeho stabilizácie
a zabezpečil samonavíjaciu kladku, o ktorú by sa upínal bezpečnostný postroj, k pracovnému úrazu
by s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec neprišlo. Porušenie povinností poškodeného zamestnanca
je potrebné posudzovať miernejšie z dôvodu, že pracovný postup, pri ktorom sa úraz stal, sa takým
spôsobom vykonával dlhodobo, s vedomím zamestnávateľa, a účinným prostriedkom, ktorým by sa

poškodený zamestnanec ochránil pred pracovným úrazom, by bolo iba odmietnutie výkonu práce. I keby
poškodený zamestnanec použil jednoduchý rebrík zaistený napr. podriadeným zamestnancom, nebola k
dispozíciisamonavíjaciakladka,oktorúbysiupolbezpečnostnýpostroj,abytakbolchránenýprivýstupe
a zostupe. Znamená to, že ani v takom prípade by pracovný úraz nebol úplne vylúčený. Žalovaný akozamestnávateľ sa dopustil zavineného protiprávneho konania, ktoré bolo v priamej príčinnej súvislosti
so vznikom úrazu poškodeného zamestnanca, pričom zbaviť zodpovednosti sa žalovanému podarilo iba
sčasti, a to v rozsahu 25 %. Stanovená miera zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa v rozsahu

75 %, zodpovedajúca 25 % miere zavinenia aj samotného poškodeného zamestnanca na vzniku úrazu,
je podľa názoru súdu primeraná miere zistených porušení predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri
práci zo strany zamestnávateľa (pri namontovaní obslužnej plošiny by s najväčšou pravdepodobnosťou
k pracovnému úrazu neprišlo) s prihliadnutím na mieru zodpovednosti samotného zamestnanca (ani pri
dodržaní ním porušených ustanovení by nebol pracovný úraz vylúčený). Uvedenej miere zodpovednosti

zodpovedá nakoniec aj skutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ porušil šesť ustanovení zákona o
BOZP (§ 6 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, i/, j/) kým poškodený zamestnanec dve (§ 12 ods. 2 písm. a/, c/
bod 1.), čo percentuálne pri porušení celkovo ôsmich ustanovení predstavuje u zamestnávateľa 75%
a u zamestnanca 25%. Vo veci došlo k porušeniu právnych predpisov aj zo strany žalovaného ako
zamestnávateľa, a preto nie je možná jeho úplná liberácia (čo napokon uznal aj žalovaný tým, že sa
odvolal len čo do časti vyhovujúceho výroku prvého rozsudku a uznal mieru svojho zavinenia vo výške

30 %), ale žalovaný nesie z väčšej časti zodpovednosť za vznik pracovného úrazu, a tým aj čiastočnú
zodpovednosť za škodu vzniknutú výplatou dávok z nemocenského poistenia. Vzhľadom na výšku istiny,
ku ktorej zaplateniu zaviazal žalovaného, určil žalovanému na plnenie primeranú dlhšiu lehotu 15 dní
od právoplatnosti rozsudku.

9. O nároku na náhradu trov prvoinštančného konania vo vzťahu medzi stranami sporu rozhodol okresný
súdpodľaustanovenia§262ods.1vspojenís§255ods.2Civilnéhosporovéhoporiadku,keďžalobkyni
bola zo sumy 7.148,60 Eur priznaná suma 5.361,45 Eur (2.144,58 Eur v zmysle prvého rozsudku
+ 3.216,87 Eur v zmysle rozsudku), z čoho vyplýva hrubý úspech žalobkyne 75 % a hrubý úspech
žalovaného 25 %, a teda konečný čistý úspech žalobkyne je 50 % (75 - 25). To v konečnom dôsledku

znamená nárok žalobkyne voči žalovanému na náhradu účelne vynaložených trov celého konania v
rozsahu 50 % trov konania. Keďže však žalobkyni v prvoinštančnom konaní žiadne trovy nevznikli (od
súdneho poplatku je oslobodená; v konaní nebola zastúpená advokátom; v žalobe si nárok na náhradu
trov konania ani neuplatnila), pričom takúto situáciu Civilný sporový poriadok neupravuje, vo výroku II.
rozsudku s poukazom na ustanovenie čl. 4 ods. 2 CSP (princíp racionálneho zákonodarcu) jej nárok na

náhradu trov konania voči žalovanému nepriznal.

10. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania vo vzťahu medzi stranami sporu
rozhodol okresný súd podľa ustanovení § 396 ods. 3 a § 453 ods. 3 v spojení s § 255 ods. 1 Civilného
sporového poriadku, keď žalovaný bol v odvolacom aj dovolacom konaní plne úspešný, a preto mu vo

výroku III. rozsudku priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania a dovolacieho
konania v rozsahu 100 %, keď v konaní nebol tvrdený a okresný súd sám nezistil žiaden dôvod na
aplikáciu ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku.

11. O nároku znaleckého ústavu na zaplatenie znalečného rozhodol súd podľa ustanovenia § 262 ods.

1 v spojení s § 255 ods. 2 Civilného sporového poriadku, za použitia analogie legis v zmysle čl. 4 ods. 1
Civilného sporového poriadku, keď žalobkyni bola zo sumy 7.148,60 Eur priznaná suma 5.361,45 Eur,
z čoho vyplýva hrubý úspech žalobkyne 75 % a hrubý úspech žalovaného 25 %, čo predstavuje
výsledok konania relevantný pre rozhodnutie o nároku znaleckého ústavu, a to v zmysle neúspechu
žalobkyne v konaní v rozsahu 25 % a žalovaného v rozsahu 75 %. V takom rozsahu potom vo

výrokoch IV. a V. rozsudku rozhodol o nároku na znalečné, keď priznal znaleckému ústavu voči žalobkyni
nároknazaplatenieznalečnéhovrozsahu75%súdompriznanéhoznalečnéhoavočižalovanémunárok
na zaplatenie znalečného v rozsahu 25% súdom priznaného znalečného. Pri rozhodovaní o nároku na
znalečné pritom aplikoval rovnaké východiská ako pri rozhodovaní o náhrade trov konania strán sporu
(pomer ich úspechu a neúspechu). Nebolo pritom možné prihliadať na skutočnosť, že žalobkyňa je zo

zákona oslobodená od súdnych poplatkov, pretože od účinnosti Civilného sporového poriadku je možné
prihliadať na oslobodenie strany od súdneho poplatku iba v prípade ukladania povinnosti strane zložiť
preddavok na trovy znaleckého dokazovania (§ 253 ods. 2 Civilného sporového poriadku). Zároveň
okresný súd nevidel dôvod na analogické použitie ustanovenia § 257 Civilného sporového poriadku
(dôvody hodné osobitného zreteľa), ktorého použitie je možné len vo výnimočných prípadoch (podporne

poukázalnauznesenieKrajskéhosúduvNitresp.zn.9Co/220/2016zodňa18.7.2016).Ovýškenáhrady
trov odvolacieho a dovolacieho konania a o výške priznaného znalečného (výroky III., IV. a V.) bude
rozhodnuté v zmysle § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozhodnutia
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.12. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný výlučne I., II., IV., a V. výroku, ktorým navrhol jeho
zmenu zamietnutie nároku na úhradu sumy 3.216,87 Eur, priznanie nároku na náhradu prvoinštančného

konania v rozsahu 40 %, zaviazanie žalovaného na úhradu znalečného znaleckému ústavu vo výške
30 % súdom priznaného znalečného, zaviazanie žalobkyne na úhradu znalečného znaleckému ústavu
vo výške 70 % súdom priznaného znalečného a priznanie nároku na náhradu trov odvolacieho
konania s poukazom na odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f) a h) Civilného sporového
poriadku. Argumentoval tým, že súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že

príčinou vzniku pracovného úrazu bolo porušenie bezpečnostných predpisov zo strany poškodeného
zamestnanca v nižšej miere než u žalovaného ako zamestnávateľa, keď z vykonaného dokazovania
jednoznačne vyplýva, že k porušeniu bezpečnostných predpisov došlo zo strany poškodeného
zamestnanca vo vyššej miere a vo vyššej intenzite než u žalovaného ako zamestnávateľa. V odseku
39 odôvodenia napadnutého rozsudku namieta: účelové spochybnenie svedeckej výpovede Ing. E.
I. a účelové uprednostnenie svedeckej výpovede poškodeného, vyhodnotenie dôkazu - svedeckej

výpovede Ing. D. ako nehodnovernej, pričom Ing. D. potvrdil, že kontrolná činnosť poškodeného ako
vedúceho zamestnanca spočívala aj skontrolovaní obsahu nádrže, priam nekritické hodnotenie dôkazu
- svedeckej výpovede poškodeného. Pre bližšie ozrejmenie dôveryhodnosti výpovede svedka navrhol,
aby sa odvolací súd oboznámil so svedeckými výpoveďami svedka v prejednávanej veci i vo veci
36Cb/140/2014 zo zvukových záznamom vyhotovených z pojednávaní. Namieta bod 42. odôvodnenia

v celosti, nakoľko nemá oporu vo vykonanom dokazovaní a nie je ani pravdivý s tým, že montáž
bezpečnostných plošín na vonkajších bunkách bola uskutočnená v roku 2010 na základe rozširovania
výroby, kedy na maltodextrínovej linke existujúce zariadenie kapacitne nevyhovovalo a bolo vymenené
za iný typ. Montáž plošín na dvoch vnútorných (stredových, resp. stredných) bunkách bola vykonaná
po úraze poškodeného, v súlade s platným zákonom o BOZP. Nesúhlasí so záverom o vyhodnotení

svedeckej výpovede poškodeného ako hodnovernej v odseku 43. odôvodnenia a opätovne poukazuje
na priam nekritické hodnotenie dôkazu - svedeckej výpovede poškodeného. Namieta záver o dôvode
montáže plošín uvedený v odseku 44. odôvodnenia a poukazuje na bod 4. odvolania. Záver súdu
uvedený v odseku 45. odôvodnenia o tom, že tvrdenie, že plošiny boli namontované po úraze je
nepravdivé a účelové, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že žalovaný tvrdil, že len dve plošiny

(vnútorné, stredové) boli namontované po úraze. K odseku 46 odôvodnenia uviedol, že z vykonaného
dokazovania je nesporné, že plošiny (s výnimkou dvoch vnútorných, stredových) boli namontovaná v
čase vydania písomného pokynu Ing. I. zo dňa 15.6.2011. Toto sporné nie je. Tvrdenie poškodeného, že
stredové plošiny neboli namontované z finančných dôvodov, ktoré si okresný súd nekriticky osvojil, však
oporu vo vykonanom dokazovaní nemá. Záver okresného súdu v odseku 47 odôvodnenia, o vedomosti

žalovaného o nebezpečnosti obsluhy buniek z rebríka a neinštalovaní plošiny na stredovej bunke z
dôvodov finančných, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Posledná veta odseku 47. odôvodnenia je
bezvýznamná,nakoľkovčaseúrazustrednábunkanebolavybavenáplošinouazamestnancivykonávali
práce na tejto bunke za použitia rebríka. To bol fakt a preto nemal žalovaný žiadny dôvod namietať tento
fakt v protokole IBP a preto nenamietanie tohto faktu nemôže byť vykladané v jej neprospech. Trvá na

svojom stanovisku, že neporušil ustanovenie § 6 ods. 1 písm. b), d) zákona o BOZP. Záver vyjadrený
v odseku 49. odôvodnenia považuje za chybný. K odseku 50. odôvodnenia uviedol, že okresný súd zo
znaleckého posudku č. 252/2016 vyberá len tie závery, ktoré mu vyhovujú na podporu svojich záverov,
ale tie závery znalca, na ktoré v odôvodnení svojho rozhodnutia neprihliadol, resp. rozhodol výslovne v
rozpore so závermi znalca (konkrétne str. 52, 5. odsek - bolo povinnosťou poškodeného ako vedúceho

zamestnanca zistený nedostatok bezodkladne oznámiť svojmu vedúcemu zamestnancovi v zmysle § 12
ods. 5 zákona o BOZP) už bližšie nerozvádza a nevysvetľuje, prečo sa s nimi nestotožnil, resp. prečo na
ne pri svojom rozhodovaní neprihliadol. Skutkové tvrdenie okresného súdu v odseku 51. odôvodnenia
namieta s poukazom na bod 4. odvolania. K odseku 52 odôvodnenia uviedol, že zotrváva na svojom
názore, že použitie jednoduchého alebo dvojitého rebríka bolo na rozhodnutí vedúceho zamestnanca,

ktorým bol poškodený. K bodu odseku odôvodenia argumentuje, že keď okresný súd odkazuje na správu
žalovaného z 4.10.2012 (bod 7 - príčina vzniku úrazu), mal by sa zaoberať, resp. vyhodnotiť všetky
závery uvedené v bode 7. správy, teda aj konštatovanie o porušení zákonných povinností poškodeného
ako vedúceho zamestnanca. K odseku. odôvodnenia uviedol, že ako zamestnávateľ neporušil § 6 ods.
1 písm. c), d), i), j) zákona o BOZP, že poškodený zamestnanec vedome porušil § 12 ods. 2 písm. a), c),

e), f), j), ods. 5 zákona o BOZP. K odseku 61 odôvodnenia poukázal na to, že mu povinnosť určiť miesto
kotviaceho bodu neprikazoval žiadny všeobecne záväzný právny predpis. V tom čase platná vyhláška
č. 374/1990 Zb. sa vzťahovala len na stavebné práce, pričom práca vykonávaná u žalovaného nebola
stavebnou prácou (§ 50 ods. 9). Záver v odseku 62, že žalovaný ako zamestnávateľ o nebezpečnostiobsluhy strednej bunky z rebríka vedel a trpel ho, nemá oporu ani v skutkovom stave, ani vo
vykonanomdokazovaníačosatýkazáveruotom,žepoškodenéhonezaťažovalapovinnosťžalovaného
upozorniť na nebezpečnosť určeného pracovného postupu (ktorý sa poškodenému, ako to vyplýva z

jeho svedeckej výpovede, takým javil), tak tento záver sa úplne vymyká výkladu v rámci zákonnej úpravy
povinností vedúcich zamestnancov danej Zákonníkom práce a zákonom o BOZP. Poškodeného ako
vedúceho zamestnanca zaťažovala povinnosť upozorňovať žalovaného na nebezpečnosť určeného
pracovného postupu s poukazom na § 82 písm. b) Zákonníka práce a z príslušných ustanovení zákona
č. 124/2006 Z.z. o BOZP. Zotrváva na tvrdení, že o nebezpečenstve nevedel a preto ho nemohol ani

trpieť. V tomto smere neboli v konaní produkované žiadne také dôkazy, ktoré by vedomosť žalovaného o
takomto nebezpečenstve preukázali. Súd prvej inštancie si osvojil aj úvahy vyslovené odvolacím súdom
vzrušujúcomuzneseníoúplnejliberáciípoškodenéhoakovedúcehozamestnancaaofikcii„vedomostia
trpeniazávadovéhostavužalovanýmakozamestnávateľom".Záverotom,ženeoznámenienedostatkov
zistenýchpoškodenýmnezakladáporušenie§12ods.2písm.j)zákonaoBOZPjevrozporesozákonom
o BOZP.

13. Súd prvej inštancie sa nezaoberal názorom znalca vyjadreným na str. 52 znaleckého posudku, podľa
ktorého povinnosťou poškodeného ako vedúceho zamestnanca bolo zistený nedostatok bezodkladne
oznámiť svojmu vedúcemu zamestnancovi podľa § 12 ods. 5 zákona o BOZP. K odsekom 64. a 66.
odôvodnenia uviedol, že poškodený bol vedúcim zamestnancom a na konkrétnu ním vykonávanú, prácu

- kontrola práce podriadených zamestnancov - sa vzťahovali všetky povinnosti vedúceho zamestnanca
uvedené v Zákonníku práce i v zákone o BOZP. Úvahy súdu prvej inštancie uvedené v odseku 65.
odôvodnenia vlastne znamenajú, že poškodený by porušil svoje povinnosti vedúceho zamestnanca
podľa § 12 ods. 5 zákona o BOZP len vtedy, ak by pracovný úraz utrpel jemu podriadený zamestnanec,
napr. kolega G., ale to by bolo v konečnom dôsledku bezvýznamné, nakoľko za pracovný úraz kolegu G.

by zodpovedal žalovaný, a nie poškodený. Takýto výklad je podľa žalovaného nesprávny. Okresný súd
dospel k nesprávnemu záveru, že poškodený nebol vedúcim zamestnancom a nemožno vyvodzovať
jeho zodpovednosť za pracovný úraz s poukazom na ustanovenie § 12 ods. 5 zákona o BOZP a §
82 písm. b) Zákonníka práce. K odseku 67 odôvodnenia uviedol, že v právnych predpisoch sa síce
uvádza „zamestnávateľ", ale v konkrétnych situáciách je vždy potrebné dôsledne zisťovať a ustáliť kto

bol oprávnený a povinný v mene zamestnávateľa konať a kto fakticky zabezpečoval pri konkrétnom
výkone prác všeobecne záväzné predpisy a interné smernice zamestnávateľa upravujúce bezpečnosť
a ochranu zdravia pri práci a kto bol povinný sledovať a kontrolovať ich dodržiavanie. Z vykonaného
dokazovanie je zrejmé, že touto osobou bol v danom prípade i poškodený ako vedúci zamestnanec
žalovaného. Tvrdil a tvrdí, že určité povinnosti zamestnávateľa na úseku BOZP v danom čase a

na danom mieste vykonával a za ich dodržiavanie zodpovedal poškodený ako vedúci zamestnanec.
Čo sa týka správy žalovaného z 4.10.2012, podiel 50 % zodpovednosti zamestnávateľa je potrebné
vykladať v spojení s vyššie uvedeným, teda v tom smere, že poškodený ako vedúci zamestnanec
zamestnávateľa neurčil presný typ pracovného prostriedku (pričom určenie typu pracovného prostriedku
bolo v kompetencii poškodeného). Nesúhlasí so záverom v odseku 69. odôvodnenia, a to že okresný

súd nepričítal poškodenému zodpovednosť za porušenie § 12 ods. 5 zákona o BOZP a § 82 písm. b)
Zákonníka ako aj záver v odseku 70. odôvodnenia, že ako zamestnávateľ dlhodobo trpel nebezpečným
spôsobom vykonávanú obsluhu strednej bunky z rebríka. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané,
že o tomto žalovaný ako zamestnávateľ nevedel, nakoľko žiadny zo zamestnancov vykonávajúcich túto
prácu, resp. kontrolujúcich túto prácu (poškodený) ju o takomto nebezpečenstve neinformoval.

14. Napadnutý rozsudok, že postihnutý vadou nerešpektovania právneho názoru dovolacieho súdu
vyjadrenéhovjehouzneseníz28.11.2019,pričomdovolacísúdnazákladeskutkovéhostavu(takakobol
zistený súdom prvej inštancie a v zistenom rozsahu i potvrdený súdom odvolacím) ustálil, že poškodený
bol vedúcim zamestnancom a v prípade porušenia základných povinností vedúceho zamestnanca na

úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci je potrebné posúdiť i mieru zavinenia, ktorá by v prípade
vedúceho zamestnanca mohla byť vyššia. Tento záver dovolacieho súdu bolo podľa názoru žalovaného
potrebné vykladať tak, že v tomto konkrétnom prípade mohla byť miera zavinenia poškodeného, ako
vedúceho zamestnanca, vyššia. Otázkou, ktorú mal podľa názoru žalovaného (v intenciách rozhodnutia
dovolacieho súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný) riešiť súd prvej inštancie, malo byť to, či by

mohla byť miera zavinenia vyššia ako 25 % (tak ako ju ustálil súd prvej inštancie i súd odvolací) alebo
či by mohla byť vyššia ako 50 % (obecný výklad slova vyšší, resp. väčší, keď sa tento výraz používa vo
vzťahu k celku, teda k 100 %). Má za to, že odvolací súd inštrukciami uloženými súdu prvej inštancie v
odsekoch 12. až 16. odôvodnenia svojho uznesenia (zo dňa 14.1.2020) zásadným spôsobom prekročilinštrukcie uložené dovolacím súdom jednak súdu odvolaciemu a jednak i súdu prvej inštancie a takýto
postup odvolacieho súdu vedie v konečnom dôsledku k popretiu právneho názoru dovolacieho súdu
vyjadreného v jeho rozhodnutí a takýto postup odvolacieho súdu nemá oporu v Civilnom sporovom

poriadku. Uvedenie inštrukcií a označenie spôsobu ako má súd prvej inštancie postupovať a rozhodovať
ide zásadne nad rámec rozhodnutia dovolacieho súdu, nakoľko uložil súdu prvej inštancie „opätovne
posudzovať" tie skutkové zistenia, ktoré sa majú považovať za zistené a za zistené ich považoval aj
dovolací súd. Pokyny odvolacieho súdu sú rozpore s článkami 6, 8, 9 a 16 základných princípov CSP.
Ustanovenie § 455 CSP má prednosť pred ustanovením § 391 ods. 2 CSP a to práve preto, že právny

názor odvolacieho súdu nie je konzistentný s právnym názorom dovolacieho súdu. Súd prvej inštancie
pochybil, keď sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) a nerešpektoval právny
názor dovolacieho súdu vyjadrený v uznesení z 28.11.2019 (455 CSP).

15. Žalobkyňa odvolanie nepodala, k odvolaniu žalovaného sa vyjadrila a uviedla, že napadnutý
rozsudok navrhuje potvrdiť. Inšpektorát práce Trnava na základe Protokolu zo dňa 25.10.2012, č.

ITA-55-03-2.2/P-J2-12 v spojitosti s Dodatkom č.1 k vyššie uvedenému protokolu zo dňa 22.1.2013
preskúmaval pracovnú zmluvu pána V. X. zo dňa 1.4.1996, dohodu o zmene pracovných podmienok
zo dňa 1.7.2007 v spojitosti s pracovnou a kvalifikačnou charakteristikou zo dňa 1.5.2011 a pracovný
úraz zo dňa 6.9.2012 na základe čoho, bol žalovaný uznaný vinným z nedodržania povinnosti uvedenej
v § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z.z. v nadväznosti na § 3 ods. 1 a § 4 ods.1 v nadväznosti

na Prílohu č. 1 bod 2.12. NV SR č. 392/2006 Z.z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných
požiadavkáchpripoužívanípracovnýchprostriedkov,čímspôsobilpoistencovižalobkyne,poškodenému
V. X. zranenia, na základe ktorých menovanému vznikol nárok na výplatu dávok z nemocenského
poistenia od 16.9.2012 do 4.9.2013 a následne nárok na výplatu dávok z dôchodkového poistenia
formou invalidného dôchodku od 09/2013 doposiaľ. Podľa Protokolu Inšpektorátu práce Trnava zo

dňa 25.10.2012, č. ITA-55-03-2.2/P-J2-12 v spojitosti s Dodatkom č.1 k vyššie uvedenému protokolu
zo dňa 22.1.2013 a znaleckého posudku č. 252/2016 zo dňa 16.12.2016 vypracovaného znalcom v
odbore BOZP Ing. Bartolomejom Dorovom je jednoznačné, že k protiprávnemu konaniu (preukázanie
porušenie povinností na strane zamestnávateľa) došlo v značnej miere zo strany žalovaného. Žalobkyňa
si uplatňuje náhradu škody, ktorá jej vznikla vyplatením dôchodkových dávok, ktoré majú charakter

dlhodobýchdávok,ktorésavyčísľujúspravidlarazzarok.Niejeoprávnenáanikompetentnáposudzovať
koho zavinením došlo k pracovnému úrazu, avšak tvrdí, že závery Inšpektorátu práce Trnava uvedené
v Protokole zo dňa 25.10.2012, č. ITA- 55-03-2.2/P-J2-12 v spojitosti s Dodatkom č.1 zo dňa 22.1.2013
k uvedenému protokolu sú jednoznačné, bolo v nich preukázané zavinenie žalovaného a príčinná
súvislosť medzi porušením jeho povinností a pracovným úrazom, žalovaný bol v nich jednoznačne

uznaný vinným z nedodržania povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. v
nadväznosti na § 3 ods. 1 a § 4 ods. 1 v nadväznosti na Prílohu č. 1 bod 2.12. NV SR č. 392/2006 Z.
z. o minimálnych bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov.
Závery znaleckého posudku č. 252/2016, ktorý bol v danej veci vypracovaný, jednoznačne preukázali
porušenie povinností na strane zamestnávateľa. Najvyšší súd SR uznesením č. k. 4Cdo 27/2019 zo

dňa 28.11.2019 nespochybnil ani tak rozsah miery zavinenia (i keď bolo potrebné zistiť, či poškodený
V. X. bol vedúcim zamestnancom v tom zmysle, že by bolo možné zvýšiť mieru jeho zavinenia),
ale namietal hlavne odôvodnenosť rozsudku prvej inštancie, s ktorým sa okresný súd v napadnutom
rozsudku už náležite vysporiadal. Výsledkom stále zostáva, že zamestnávateľovi priznal vinu vo výške
75 % a poškodenému 25 %, čo považuje v danom prípade za veľmi adekvátne. Podľa § 258 a §

260 Civilného sporového poriadku súd aj správne posúdil nárok na zaplatenie znalečného znaleckému
ústavu. Žalobkyňa mala úspech vo výške 75 % a žalovaný len vo výške 25 % je namieste tak aj uhradiť
znalečné, t.j. žalobkyňa vo výške 25 % a žalovaný vo výške 75 %. Nie jej známe, z akého dôvodu, resp.
podľa akého vzorca by sa mal teda nárok na zaplatenie znalečného posudzovať pomerom 70 % a 30
%. Nárok na náhradu trov prvoinštančného konania vo výške 40 % nepovažuje za právne správny.

16. K vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalovaný a uviedol, že žalobkyňa zotrváva
na svojom nepravdivom tvrdení, že Inšpektorát práce Trnava na základe protokolu z 25.10.2012 uznal
žalovaného vinou z nedodržanie povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d) zák.č. 124/2006 Z. z.
Toto tvrdenie žalovaný poprel už vo viacerých svojich písomných podania (29.12.2014, 11.5.2017).

Inšpektorát práce Trnava nezisťoval vinu, v protokole z 25.10.2012 konštatoval len nedostatky zistené
v príčinnej súvislosti s udalosťou na strane zamestnávateľa ako porušenie povinnosti uvedenej v § 6
ods. 1 písm. d/ zákona č. 124/2006 Z. z. a nasl. Konštatovanie „viny žalovaného nebolo ani predmetom
dodatku č. 1 k protokolu z 22.1.2013.17. K vyjadreniu žalovaného k vyjadreniu žalobkyne k odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa a
uviedla, že podkladom pre tvrdenia žalobkyne súd listinné dôkazy, ktoré predložila počas konania ako

aj závery, či už Inšpektorátu práce Trnava, kde bol výlučne žalovaný uznaný vinným z nedodržania
povinnosti uvedenej v § 6 ods. 1 písm. d) zákona č. 124/2006 Z. z. v nadväznosti na § 3 ods.
1 a § 4 ods.t v nadväznosti na Prílohu č. 1 bod 2.12. NV SR č. 392/2006 Z.z. o minimálnych
bezpečnostných a zdravotných požiadavkách pri používaní pracovných prostriedkov, tak aj znaleckého
posudku.Záveryznaleckéhoposudku č.252/2016jednoznačnepreukázaliporušenietýchtopovinností

na strane zamestnávateľa. Žalobkyňa nemôže tvrdiť a vychádzať z niečoho iného, než z preukázaných
dôkazov a skutočností odbornými, na tento účel zriadenými orgánmi. Predmetná vec bola už viackrát
dostatočne prešetrená, výsledkom stále zostáva, že zamestnávateľovi okresný súd priznal vinu 75 % a
poškodenému 25 %, čo považuje za adekváktne vo vzťahu k podkladom.

18. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z. z., ďalej CSP),

ktorý nahradil a zrušil do 30.6.2016 účinný zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej len
„OSP"). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe
prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 CSP (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon
aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa CSP.

19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362
ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech boli rozhodnutia vydané
(§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355
ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a
že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal

napadnuté rozhodnutia v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolaní (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380
ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie a doplnil odvolací
súd v súvislosti so svojim predchádzajúcim rozhodnutím a to bez potreby ďalej zopakovať alebo doplniť
dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a

contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na
webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru,
že odvolaniu nie je možné priznať úspech, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre potvrdenie
rozsudku súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu (I., II., IV., V. výrok) podľa § 387 CSP.

20. Pôvodne žalobou doručenou okresnému súdu dňa 11.7.2014 sa žalobkyňa od žalovaného domáhala
zaplatenia sumy 7.148,60 Eur.

21.Rozsudkomč.k.14C/191/2014-448zodňa30.3.2017(prvýmvporadí)súdprvejinštancieI.výrokom
uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 5.361,45 Eur, II. výrokom vo zvyšku (1.787,15 Eur) žalobu

zamietol, III. výrokom nepriznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov konania, IV. výrokom
priznalznaleckémuústavuvočižalovanémunároknazaplatenieznalečnéhovrozsahu75%,V.výrokom
priznal znaleckému ústavu voči žalobkyni nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 25 % znalečného. I.
vyhovujúci výrok v časti sumy 2.144,58 Eur a II. zamietajúci výrok prvého rozsudku súdu prvej inštancie
nadobudli právoplatnosť.

22. Na odvolanie žalovaného (proti I. výroku v časti sumy 3.216,87 Eur) Krajský súd v Trnave rozsudkom
č.k.26Co/141/2017-492zodňa22.5.2018rozsudoksúduprvejinštancievnapadnutejvyhovujúcejčasti,
ako aj vo výroku o trovách strán a o znalečnom potvrdil (výrok I.), žalobkyni priznal voči žalovanému
nárok na náhradu 100 % odvolacieho konania (výrok II.).

23. Na dovolanie žalovaného Najvyšší súd SR uznesením č. k. 4Cdo/27/2019-543 zo dňa 28.11.2019
rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pričom vytkol odvolaciemu súdu,
že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie, hoci jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám § 220
ods. 2 Civilného sporového poriadku, takže bol nepreskúmateľný a arbitrárny. Nad rámec dovolacieho

konania dovolací súd uviedol, že z hľadiska skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené,
že V. X. na základe pracovnej zmluvy z 1.4.1996 vykonával u žalovaného funkciu vedúceho zmeny a
zmenového majstra. Tento zamestnanec bol poverený spolu s ďalšími zamestnancami vykonať kontrolu
tzv. rezínov, pri ktorej utrpel pracovný úraz pádom z dvojitého rebríka pri kontrole obsahu strednejbunky. Za obdobie od 16.9.2012 do 4.9.2013 mu boli vyplatené nemocenské dávky v celkovej výške
7.148,60 Eur zo strany žalobkyne. Následne dovolací súd citoval § 9 ods. 1, 3 Zákonníka práce, z ktorých
vyplýva, že vedúcim zamestnancom môže byť iba taký zamestnanec (orgán zamestnávateľa), ktorému

je na základe poverenia zamestnávateľa podriadený najmenej jeden ďalší zamestnanec, ktorému je v
rozsahu poverenia oprávnený priebežne a sústavne stanoviť a ukladať pracovné úlohy, organizovať,
riadiť a kontrolovať jeho prácu a dávať mu k tomuto účelu záväzné pokyny. Pre vymedzenie pojmu
vedúci zamestnanec teda nie je podstatné (určujúce), akým spôsobom je funkcia (pracovné miesto)
formálne označená, či aké je v rámci zamestnávateľa jeho postavenie vo vzťahu k iným funkciám

(pracovným miestam); rozhodujúce je iba to, či tomuto zamestnancovi sú podriadení zamestnanci,
ktorým je oprávnený vydávať záväzné pokyny. Pretože vzťah nadriadenosti a podriadenosti nie je
otázkou faktického stavu, ale otázkou právnou, je pre posúdenie postavenia zamestnanca z tohto
hľadiska významné, či je tento stav nadradenosti funkcie zastávanej zamestnancom iným funkciám
konštituovaný právnym predpisom alebo vnútorným organizačným predpisom upravujúcim organizačnú
štruktúru zamestnávateľa. Pri splnení tejto podmienky nie je právne postavenie vedúceho zamestnanca

dotknuté ani v prípade, ak pracovné miesta, ktorú sú podľa organizačného predpisu (organizačného
aktu riadenia) podriadené, fakticky nie sú obsadené. Samotné formálne označenie funkcie spôsobom,
ktorý je vzhľadom k okolnostiam spôsobilý vyvolať predstavu, že zamestnanec patrí medzi vedúcich
zamestnancov zamestnávateľa môže navonok posilniť prestíž dotknutého zamestnanca a jeho vážnosť
vo vzťahu k ostatným zamestnancom. Je preto potrebné rozlišovať základné povinnosti zamestnanca

a základné povinnosti vedúceho zamestnanca na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci
a v prípade porušenia týchto povinností posúdiť i mieru zavinenia, ktorá by v prípade vedúceho
zamestnanca mohla byť vyššia. Následne opätovne rozhodoval Krajský súd v Trnave, ktorý uznesením
č. k. 26Co/161/2019-557 zo dňa 14.1.2020 napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil v časti, ktorou
bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobkyni 3.216,87 Eur, ako aj v nadväzujúcich výrokoch III. až V. a vec v

tejto časti vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V odôvodnení konštatoval, že
súdprvejinštanciebudevďalšomkonaní(§391ods.3CSP)vychádzaťz právnychnázorovodvolacieho
súdu vyslovených dovolacím súdom v jeho uznesení sp. zn. 4 Cdo 27/2019. Predovšetkým sa vyrovná
s otázkou, či V. X. bolo alebo nebolo možné považovať za vedúceho zamestnanca a aký to má vplyv
na jeho postavenie v konkrétnej situácii. Vedúcim zamestnancom podľa § 9 ods. 3 Zákonníka práce

sú predovšetkým orgány zamestnávateľa, ako aj ďalší zamestnanci na jednotlivých stupňoch riadenia.
Vedúcim zamestnancom je zamestnanec, ktorému je podriadený najmenej jeden ďalší zamestnanec,
ktorému je oprávnený priebežne a sústavne stanoviť a ukladať pracovné úlohy. Nie je rozhodné, ako
je funkcia formálne označená, ale len to, či tu existuje stav podriadenosti a nadriadenosti. Tento vzťah
je otázkou právnou, preto je podstatné, či je tento vzťah konštituovaný právnym predpisom alebo

vnútorným organizačným predpisom. Ako vyplýva z citovaných úvah dovolacieho súdu, podstatou
nadriadenosti a podriadenosti zamestnancov je existencia vzťahu medzi nimi. Vedúci zamestnanec
je teda vedúcim zamestnancom len vo vzťahu k iným zamestnancom, nemôže však byť vedúcim
zamestnancom sám voči sebe. Vedúci zamestnanec nemôže riadiť, organizovať a kontrolovať vlastnú
prácu; toto oprávnenie má len iný vedúci zamestnanec, ktorý je tomuto (nižšie postavenému) vedúcemu

zamestnancovi nadriadený. Pri posudzovaní spoluzavinenia na vzniku pracovného úrazu u takéhoto
zamestnanca je preto potrebné rozlišovať, či k úrazu došlo v súvislostiach, kedy mal a mohol riadiť
podriadených zamestnancov, alebo za okolností, kedy ich riadenie logicky neprichádzalo do úvahy. V
prerokúvanej veci nie je sporné, že V. X. podľa pracovnej zmluvy po zmene pracovných podmienok z
1.7.2007 a podľa pracovnej a kvalifikačnej charakteristiky (č. l. 166) mal postavenie vedúceho zmeny,

s čím boli spojené aj určité povinnosti na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Zároveň však
zo zisteného skutkového stavu (ktorý bol nenapadnutý aj v dovolacom konaní) vyplýva, že pracovný
úraz sa mu stal pri osobnom výkone kontroly ich práce. Súd prvej inštancie sa preto v tejto súvislosti
bude zaoberať otázkou, či v tejto situácii vystupoval V. X. ako vedúci zamestnanec a či toto jeho
postavenie malo vplyv na jeho pracovný úraz, teda či k tomuto úrazu došlo v príčinnej súvislosti s

prípadným výkonom pôsobnosti vedúceho zamestnanca. Súd prvej inštancie sa bude zaoberať aj
tým, do akej miery bol V. X. oprávnený či povinný meniť alebo upravovať pracovné postupy, ktoré
mu boli nariadené jeho nadriadeným vedúcim zamestnancom - vedúcim sirupárne (Ing. I.). Ďalej
objasní aj zodpovednosť V. X. za určovanie bezpečného pracovného postupu kontroly vykonaného
čistenia rezínov (keďže úraz utrpel pri kontrole, nie pri čistení). Žalovaný v dovolaní spochybnil záver

odvolacieho súdu vyslovený v predošlom rozsudku č. k. 26 Co 141/2017-492, že nenapadol záver súdu
prvej inštancie o tom, že dlhodobo vedome trpel používanie nebezpečného pracovného postupu pri
obsluhe nádrží. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie však vedú k záveru, že žalovaný si bol vedomý
nebezpečnosti obsluhy týchto nádrží z rebríkov, preto na dve nádrže už skôr namontoval obslužnéplošiny, len strednú nádrž, na ktorej došlo k úrazu, takouto plošinou nevybavil. Súd prvej inštancie sa
tak v ďalšom konaní podrobnejšie zameria na objasnenie toho, kedy a za akých okolností boli tieto dve
obslužné plošiny namontované a prípadne z akého (zmysluplného) dôvodu na strednú bunku plošinu

nenamotoval. Tieto skutočnosti posúdi najmä v časových súvislostiach, keď emailový pokyn na čistenie
rezínov s vymedzením určitého pracovného postupu bol daný 15.6.2011 a k pracovnému úrazu došlo
4.10.2012. Súd prvej inštancie teda podrobnejšie objasní činnosť žalobcu ako vedúceho zmeny, ale
aj žalovaného ako zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia za toto obdobie, najmä
z hľadiska toho, na akom základe bol vydaný pokyn z 15.6.2011 (prečo Ing. I. uložil použiť rebrík a

zásady práce vo výškach), či žalovanému boli známe problémy, ktoré jeho pracovný postup podľa
zisteného skutkového stavu vyvolával (nedostatočné rozovretie dvojitého rebríka, riziko zošmyknutia
jednoduchého rebríka, neexistencia kotviaceho bodu), akým spôsobom zamestnávateľ kontroloval
dodržiavanietohtopracovnéhopostupuačivyvodzovalzodpovednosťvprípadoch,aksatentopracovný
postup nedodržiaval tak, ako ho žalovaný vykladá v tomto konaní. Úlohou zamestnávateľa podľa § 4
ods. 1 a § 6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. je tvoriť pracovné postupy tak, aby vyhovovali

požiadavkám vyplývajúcim z právnych predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,
teda určovať bezpečné pracovné postupy. Potom podľa § 6 ods. 1 písm. b) a d) cit. zák. je povinnosťou
zamestnávateľa zlepšovať pracovné podmienky a prispôsobovať ich zamestnancom a zabezpečovať,
aby pracovné postupy, usporiadanie pracovných miest a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a
zdraviezamestnancov.Podľa§6ods.8cit.zák.tietoúlohyzabezpečujúvedúcizamestnancinavšetkých

stupňoch riadenia. Podľa § 6 ods. 10 cit. zák. povinnosti zamestnancov neovplyvňujú zodpovednosť
zamestnávateľa. Na základe vyššie uvedených zistení súd prvej inštancie znova posúdi, či pracovný
postup určený v maile z 15. júna 2011 je dostatočný a možno ho považovať za bezpečný v zmysle §
6 ods. 1 písm. i) zákona č. 124/2006 Z. z. Takisto posúdi, či možno považovať za splnenú povinnosť
zabezpečenia ochranných prostriedkov podľa § 6 ods. 1 písm. j) cit. zák., t. j. či bolo dostatočne určené,

aké prostriedky sa majú používať (rebrík), resp. ako sa majú používať v konkrétnej situácii (ukotvenie
postroja). Rovnako posúdi, či žalovaným určená povinnosť použiť celotelový postroj s kotvením bola
splniteľná, ak by kotviaci bod objektívne nebolo možné nájsť alebo zmysluplne použiť. Pritom so
žalovaným objasní, z ktorých konkrétnych položiek Registra nebezpečenstiev a nežiadúcich udalostí
spracovaných pre operátorov sirupárne (č. l. 72 a nasl.) mal V. X. vyvodiť, že by použitie postroja bolo

zamestnávateľom predpísané aj pri práci toho druhu, ktorá sa mala vykonávať pri čistení rezínov, ako aj
zásady pre kotvenie pri takejto práci. Súd prvej inštancie potom v ďalšom konaní znova posúdi otázku,
či V. X. ako zamestnanca zaťažovala povinnosť upozorňovať žalovaného na nebezpečnosť určeného
pracovného postupu. Ak aj V. X. výslovne žalovaného neupozornil na nevhodnosť tohto postupu, bude
úlohou súdu prvej inštancie posúdiť, či zamestnávateľ s ohľadom na okolnosti (dôvody, pre ktorý bol

daný pokyn 15.6.2011, dôvody montáže obslužných plošín, prípadné dlhodobé vykonávanie prác týmto
spôsobom,reálnealternatívynevykonaniatýchtopráce,prípadneichvykonaniainýmspôsobom)predsa
len o nebezpečenstve nevedel a netrpel ich. Ak by to tak bolo,
bolo by oznámenie nebezpečenstva zo strany poškodeného zamestnanca len formalitou, keďže by len
popisovalo stav, ktorého si žalovaný beztak bol vedomý. V takom prípade by ale zrejme nebolo možné

prísnejšie posudzovať porušenie povinností zamestnanca V. X. porušením ako vedúceho zamestnanca
(bez ohľadu na to, či súd prvej inštancie takto posúdi postavenie V. X. v danej situácii).

24. Výrok III. napadnutého rozsudku nebol napadnutý odvolaním strán, preto nadobudol právoplatnosť.

25. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania žalovaného
boloposúdiťčisúdprvejinštancierozhodolvovecisprávneak I.výrokomžalobevyhovelvsume
3.216,87 Eur, II. výrokom nepriznal žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov prvoinštančného
konania, IV. výrokom rozhodol, že znalecký ústav má voči žalovanému nárok na zaplatenie znalečného v
rozsahu 75 % súdom priznaného znalečného, V. výrokom rozhodol, že znalecký ústav má voči žalobkyni

nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 25% súdom priznaného znalečného.

26. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, pokiaľ ide o skutočnosti
právne rozhodné pre posúdenie žalobkyňou tvrdeného nároku, ktorý vo vyčerpávajúcom rozsahu
vykonal dokazovanie potrebné na posúdenie uplatneného nároku, výsledky dokazovania jednotlivo i

vo vzájomných súvislostiach dôkladne a správne vyhodnotil, pričom i podľa odvolacieho súdu dospel k
správnym skutkovým zisteniam, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, keď vec
v napadnutom rozsahu i správne právne posúdil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP, odvolací súd
odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudkuv napadnutom rozsahu. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej
inštancie odchýliť, a preto nemôže dať za pravdu odvolateľovi.

27. Žalovaný namietal, že súd prvej inštancie pochybil, keď sa riadil právnym názorom odvolacieho súdu
(§ 391 ods. 2 CSP) a nerešpektoval právny názor dovolacieho súdu vyjadrený v uznesení z 28.11.2019
(§ 455 CSP), keď dovolací súd na základe skutkového stavu (tak ako bol zistený súdom prvej inštancie
a v zistenom rozsahu i potvrdený súdom odvolacím) ustálil, že poškodený bol vedúcim zamestnancom
a v prípade porušenia základných povinností vedúceho zamestnanca na úseku bezpečnosti a ochrany

zdravia pri práci je potrebné posúdiť i mieru zavinenia, ktorá by v prípade vedúceho zamestnanca
mohla byť vyššia. Otázkou, ktorú mal podľa názoru žalovaného (v intenciách rozhodnutia dovolacieho
súdu, ktorým je súd prvej inštancie viazaný) riešiť súd prvej inštancie, malo byť to, či by mohla byť
miera zavinenia vyššia ako 25 % (tak ako ju ustálil súd prvej inštancie i súd odvolací) alebo či by
mohla byť vyššia ako 50 % (obecný výklad slova vyšší, resp. väčší, keď sa tento výraz používa vo
vzťahu k celku, teda k 100 %). Má za to, že odvolací súd inštrukciami uloženými súdu prvej inštancie

v bodoch 12. až 16. odôvodnenia svojho uznesenia (zo dňa 14.1.2020) zásadným spôsobom prekročil
inštrukcie uložené dovolacím súdom jednak súdu odvolaciemu a jednak i súdu prvej inštancie a takýto
postup odvolacieho súdu vedie v konečnom dôsledku k popretiu právneho názoru dovolacieho súdu
vyjadreného v jeho rozhodnutí a takýto postup odvolacieho súdu nemá oporu v Civilnom sporovom
poriadku. Pokyny odvolacieho súdu sú rozpore s článkami 6, 8, 9 a 16 základných princípov CSP.

28. Ustanovenie § 455 CSP má prednosť pred ustanovením § 391 ods. 2 CSP a to práve preto, že
právny názor odvolacieho súdu nie je konzistentný s právnym názorom dovolacieho súdu.

29. Podľa § 455 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie, súd prvej inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu.

30. Po vrátení veci súdu nižšej inštancie je tento súd viazaný právnym názorom dovolacieho súdu.
Právny názor dovolacieho súdu musí byť uvedený v odôvodnení rozsudku dovolacieho súdu a musí z
neho vyplývať, prečo bolo rozhodnutie súdu nižšej inštancie zrušené.

31. Podľa § 391 ods. 2 CSP ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu.

32. Pokiaľ odvolací súd vráti vec súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie, v odôvodnení

rozhodnutia je povinný uviesť aj to, ako má súd prvej inštancie vo veci ďalej postupovať. Súd prvej
inštancie je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu. Odvolací súd teda musí jasne vysvetliť a
odôvodniť, prečo bolo napadnuté rozhodnutie zrušené, aké úvahy ho k tomu viedli a aké dôsledky z
toho pre nové rozhodnutie súdu prvej inštancie vyplývajú. Právny názor odvolacieho súdu je záväzný v
otázkach právnych aj skutkových. Viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu sa vzťahuje len na ten

skutkový stav, z ktorého vychádza rozhodnutie súdu prvej inštancie a z ktorého vychádzal aj odvolací
súd, keď uviedol, ako ďalej postupovať.

33. K námietke žalovaného označenej v odseku 27 odvolací súd uvádza, že v danej veci Najvyšší
súd SR (ako dovolací súd) uznesením č. k. 4Cdo/27/2019-543 zo dňa 28.11.2019 zrušil (iba) rozsudok

odvolacieho súdu č. k. 26Co/141/2017-448 zo dňa 30.3.2017 (nie aj rozsudok súdu prvej inštancie)
s poukazom na § 420 písm. f) CSP, pričom mu vytkol, že potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie,
hoci jeho odôvodnenie nezodpovedalo požiadavkám § 220 ods. 2 CSP, takže bol nepreskúmateľný
a arbitrárny, taktiež mu vytkol, že sa nezaoberal pri hodnotení skutkového stavu skutočnosťami, že
na jednej strane okresný súd vychádzal zo skutočnosti, že poškodený je vedúcim zamestnancom

zamestnávateľa, ktorý je povinný dodržiavať bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a zaisťovať ich aj
pre podriadených zamestnancov a na druhej strane konštatoval, že poškodený vedúcim zamestnancom
zamestnávateľa nie je. Zároveň dovolací súd po citácii § 9 ods. 1 a ods. 3 CSP uviedol aj výklad
tohto ustanovenia, v rámci ktorého konštatoval, že ... „Je preto potrebné rozlišovať základné povinnosti
zamestnanca a základné povinnosti vedúceho zamestnanca na úseku bezpečnosti a ochrany zdravia

pri práci a v prípade porušenia týchto povinností posúdiť i mieru zavinenia, ktorá by v prípade vedúceho
zamestnanca mohla byť vyššia". Až následne odvolací súd uznesením č. k. 26Co/161/2019-557 zo
dňa 14.1.2020 zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP rozsudok súdu prvej inštancie v časti sumy
3.216,87 Eur (ako aj v nadväzujúcich výrokoch), a v súlade s názorom dovolacieho súdu (§ 455CSP), súdu prvej inštancie uložil v odseku 12 odôvodenia svojho rozhodnutia vyrovnať sa s otázkou,
či V. X. bolo alebo nebolo možné považovať za vedúceho zamestnanca a aký to má vplyv na jeho
postavenie v konkrétnej situácii. Konštatoval, že vedúci zamestnanec je teda vedúcim zamestnancom

len vo vzťahu k iným zamestnancom, nemôže však byť vedúcim zamestnancom sám voči sebe.
Vedúci zamestnanec nemôže riadiť, organizovať a kontrolovať vlastnú prácu; toto oprávnenie má len
iný vedúci zamestnanec, ktorý je tomuto (nižšie postavenému) vedúcemu zamestnancovi nadriadený.
Pri posudzovaní spoluzavinenia na vzniku pracovného úrazu u takéhoto zamestnanca je preto potrebné
rozlišovať, či k úrazu došlo v súvislostiach, kedy mal a mohol riadiť podriadených zamestnancov, alebo

za okolností, kedy ich riadenie logicky neprichádzalo do úvahy. V odseku 13 odôvodnenia konštatoval,
že V. X. mal postavenie vedúceho zmeny, s čím boli spojené aj určité povinnosti na úseku bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, že pracovný úraz sa mu stal pri osobnom výkone kontroly ich práce.
Súd prvej inštancie sa bude zaoberať otázkou, či V. X. (v súvislosti s úrazom) vystupoval ako vedúci
zamestnanec a či toto jeho postavenie malo vplyv na jeho pracovný úraz, teda či k tomuto úrazu došlo
v príčinnej súvislosti s prípadným výkonom pôsobnosti vedúceho zamestnanca, aj tým, do akej miery

bol V. X. oprávnený či povinný meniť alebo upravovať pracovné postupy, ktoré mu boli nariadené jeho
nadriadeným vedúcim zamestnancom - vedúcim sirupárne (Ing. I.), objasniť aj zodpovednosť V. X. za
určovanie bezpečného pracovného postupu kontroly vykonaného čistenia rezínov (keďže úraz utrpel
pri kontrole, nie pri čistení). V odseku 14 odôvodnenia konštatoval, že skutkové zistenia súdu prvej
inštancie vedú k záveru, že žalovaný si bol vedomý nebezpečnosti obsluhy týchto nádrží z rebríkov,

preto na dve nádrže už skôr namontoval obslužné plošiny, len strednú nádrž, na ktorej došlo k úrazu,
takouto plošinou nevybavil. Uložil súdu prvej inštancie v ďalšom konaní podrobnejšie sa zamerať na
objasnenie toho, kedy a za akých okolností boli tieto dve obslužné plošiny namontované a prípadne z
akého (zmysluplného) dôvodu na strednú bunku plošinu nenamotoval. Tieto skutočnosti posúdi najmä
v časových súvislostiach, keď emailový pokyn na čistenie rezínov s vymedzením určitého pracovného

postupu bol daný 15.6.2011 a k pracovnému úrazu došlo 4.10.2012.Podrobnejšie objasní činnosť
žalobcu ako vedúceho zmeny, ale aj žalovaného ako zamestnávateľa na úseku bezpečnosti a ochrany
zdravia za toto obdobie, najmä z hľadiska toho, na akom základe bol vydaný pokyn z 15.6.2011 (prečo
Ing. I. uložil použiť rebrík a zásady práce vo výškach), či žalovanému boli známe problémy, ktoré
jeho pracovný postup podľa zisteného skutkového stavu vyvolával (nedostatočné rozovretie dvojitého

rebríka, riziko zošmyknutia jednoduchého rebríka, neexistencia kotviaceho bodu), akým spôsobom
zamestnávateľ kontroloval dodržiavanie tohto pracovného postupu a či vyvodzoval zodpovednosť v
prípadoch, ak sa tento pracovný postup nedodržiaval tak, ako ho žalovaný vykladá v tomto konaní.
V odseku 15 odôvodnenia uložil súdu prvej inštancie znova posúdiť, či pracovný postup určený v
maile z 15. júna 2011 je dostatočný a možno ho považovať za bezpečný v zmysle § 6 ods. 1 písm. i)

zákona č. 124/2006 Z. z., posúdiť, či možno považovať za splnenú povinnosť zabezpečenia ochranných
prostriedkov podľa § 6 ods. 1 písm. j) cit. zák., t. j. či bolo dostatočne určené, aké prostriedky sa
majú používať (rebrík), resp. ako sa majú používať v konkrétnej situácii (ukotvenie postroja), posúdi,
či žalovaným určená povinnosť použiť celotelový postroj s kotvením bola splniteľná, ak by kotviaci
bod objektívne nebolo možné nájsť alebo zmysluplne použiť. Pritom so žalovaným objasní, z ktorých

konkrétnych položiek Registra nebezpečenstiev a nežiadúcich udalostí spracovaných pre operátorov
sirupárne (č. l. 72 a nasl.) mal V. X. vyvodiť, že by použitie postroja bolo zamestnávateľom predpísané
aj pri práci toho druhu, ktorá sa mala vykonávať pri čistení rezínov, ako aj zásady pre kotvenie pri
takejto práci. V odseku 16 odôvodnenia uložil súdu prvej inštancie znovu posúdiť otázku, či V. X. ako
zamestnanca zaťažovala povinnosť upozorňovať žalovaného na nebezpečnosť určeného pracovného

postupu. Ak aj V. X. výslovne žalovaného neupozornil na nevhodnosť tohto postupu, bude úlohou súdu
prvej inštancie posúdiť, či zamestnávateľ s ohľadom na okolnosti (dôvody, pre ktorý bol daný pokyn
15.6.2011, dôvody montáže obslužných plošín, prípadné dlhodobé vykonávanie prác týmto spôsobom,
reálne alternatívy nevykonania týchto práce, prípadne ich vykonania iným spôsobom) predsa len o
nebezpečenstve nevedel a netrpel ich. Ak by to tak bolo, bolo by oznámenie nebezpečenstva zo strany

poškodeného zamestnanca len formalitou, keďže by len popisovalo stav, ktorého si žalovaný beztak
bol vedomý. V takom prípade by ale zrejme nebolo možné prísnejšie posudzovať porušenie povinností
zamestnanca V. X. porušením ako vedúceho zamestnanca (bez ohľadu na to, či súd prvej inštancie takto
posúdi postavenie V. X. v danej situácii). S ohľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že možno
prisvedčiť žalovanému, že dovolací súd v zrušujúcom uznesení konštatoval, že V. X. vykonával funkciu

vedúceho zmeny a zmenového majstra a bol poverený spolu s ďalšími zamestnancami vykonať kontrolu
rzv. rezínov, avšak výslovne nekonštatoval, že V. X. pri pracovnom úraze bol vedúcim zamestnanom.
Odvolací súd však má za to, že odseku 12. až 16. odôvodnenia uznesenia odvolacieho súdu č. k.
26Co/161/2019-557 zo dňa 14.1.2020 nie sú v rozpore s názorom dovolacieho súdu vysloveného vuznesení č. k. 4Cdo/27/2019- zo dňa 28.11.2019 a tento neprekračujú, sú v súlade s čl. 6, 8, 9, 16
základných princípov CSP. S ohľadom na uvedené súd prvej inštancie nepochybil, keď sa riadil právnym
názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP) a ani nemohol nerešpektovať názor dovolacieho súdu

vyjadrený v uznesení z 28.11.2019 (§ 455 CSP), keďže dovolací súd nezrušil rozsudok súdu prvej
inštancie, ale tento bol zrušený až odvolacím súdom (uznesenie č. k. 26Co/161/2019-557 zo dňa
14.1.2020).

34.Súdprvejinštanciesprávnenárokžalobkyneposudzovalpodľa§238ods.1,2,6zákonao sociálnom

poistení, podľa ktorého Sociálna poisťovňa má právo voči tretím osobám na náhradu škody, ktorá
jej vznikla výplatou dávok v dôsledku ich zavineného protiprávneho konania; výšku škody preukazuje
Sociálna poisťovňa potvrdením príslušnej organizačnej zložky Sociálnej poisťovne o výške vyplatených
dávok, škoda podľa odseku 1 nie je dávka vyplatená poberateľovi dávky v dôsledku jeho zavineného
protiprávneho konania, právo na náhradu škody podľa odseku 1 uplatňuje Sociálna poisťovňa v súdnom
konaní podľa osobitného predpisu (Civilný sporový poriadok).

35. Okresný súd správne poukázal aj na ust. § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce, podľa ktorého,
zamestnávateľsazbavízodpovednostisčasti,akpreukáže,žea)postihnutýzamestnanecporušilsvojím
zavinením právne predpisy alebo ostatné predpisy, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci, hoci s nimi bol riadne a preukázateľne oboznámený, a že toto porušenie bolo jednou

z príčin škody.

36. Pokiaľ u poškodeného zamestnanca došlo k poškodeniu zdravia pri plnení pracovných úloh, teda
k pracovnému úrazu u žalovaného, tento zodpovedá za vzniknutú škodu. Pri pracovnom úraze ide o
objektívnu zodpovednosť zamestnávateľa. Jej predpokladom nie je zavinenie, v niektorých prípadoch

ani protiprávnosť. Pre vznik zodpovednosti sa však vyžaduje vznik ujmy, škodná udalosť a príčinná
súvislosť medzi škodou a škodnou udalosťou.

37. Dôvodom zbavenia sa zodpovednosti zamestnávateľa (liberácie) môže byť len preukázané zavinené
protiprávne konanie zamestnanca, ktoré je v príčinnej súvislosti so vznikom škody. Dôkaz neviny

zamestnávateľa je právne irelevantný. Dôkazné bremeno pri zbavení sa zodpovednosti je vždy na strane
zamestnávateľa. Ten musí preukázať, že postihnutý zamestnanec porušil právne alebo ostatné predpisy
k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia, alebo pokyny na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia,
že ide o zavinené porušenie predpisov zo strany zamestnanca, že zamestnanec bol s tými to predpismi
riadne a preukázateľne oboznámený, ich znalosť bola zo strany zamestnávateľa sústavne vyžadovaná

a kontrolovaná, a taktiež dodržiavanie týchto predpisov bolo zamestnávateľom sústavne vyžadované a
kontrolované, a že uvedené skutočnosti boli jedinou príčinou škody.

38. Na rozdiel od právnej konštrukcie úplného zbavenia sa zodpovednosti, pri čiastočnom zbavení
sa zodpovednosti stačí riadne oboznámenie zamestnanca s právnymi alebo ostatnými predpismi a

pokynmi k zaisteniu bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci. Podmienka ich sústavného vyžadovania
kontrolovania nemusí byť splnená rovnako, ako aj dodržiavanie týchto predpisov a pokynov, nemusí
byť sústavne vyžadované a kontrolované. Ani zavinenie zamestnanca, ktoré preukazuje zamestnávateľ
nemusí byť jedinou, ale jednou z príčin poškodenia zdravia.

39. Okresný súd uzavrel, že žalovanému sa podarilo zbaviť zodpovednosti v súvislosti s pracovným
úrazom poškodeného zamestnanca iba sčasti aplikujúc § 196 ods. 2 písm. a) Zákonníka práce (žalovaný
uznal v konaní svoju zodpovednosť za pracovný úraz v rozsahu 30 %), keď znaleckým dokazovaním
bolo preukázané, že jednou z príčin poškodenia zdravia zamestnanca v súvislosti s pracovným úrazom
(následne aj jednou z príčin vyplatenia dávok nemocenského poistenia) bolo, že zo strany poškodeného

zamestnanca došlo k porušeniu predpisov na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci.
Konkrétne okresný súd určil mieru zodpovednosti poškodeného zamestnanca v rozsahu 25% a mieru
zodpovednosti žalovaného ako zamestnávateľa v rozsahu 75 %. Zodpovedajúca 25 % miera zavinenia
aj samotného poškodeného zamestnanca na vzniku úrazu, je aj podľa odvolacieho súdu primeraná
miere zistených porušení predpisov o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci zo strany zamestnávateľa

(pri namontovaní obslužnej plošiny by s najväčšou pravdepodobnosťou k pracovnému
úrazu neprišlo) s prihliadnutím na mieru zodpovednosti samotného zamestnanca (ani pri dodržaní ním
porušených ustanovení by nebol pracovný úraz vylúčený). Odvolací súd sa stotožnil aj s postupom
okresného súdu, ktorý vychádzal z toho, že uvedenej miere zodpovednosti zodpovedá nakoniec ajskutočnosť, že žalovaný ako zamestnávateľ porušil šesť ustanovení zákona o BOZP (§ 6 ods. 1 písm.
a/, b/, c/, d/, i/, j/) kým poškodený zamestnanec dve (§12 ods. 2 písm. a), c) bod 1.), čo percentuálne
pri porušení celkovo ôsmich ustanovení predstavuje u zamestnávateľa 75 % a u zamestnanca 25 %. S

ohľadomnauvedenésanemožnoanistotožniťsnámietkou,žezvykonanéhodokazovaniajednoznačne
vyplýva,žekporušeniubezpečnostnýchpredpisovdošlozostranypoškodenéhozamestnancavovyššej
miere a vo vyššej intenzite než u žalovaného ako zamestnávateľa.

40. Podľa § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky

dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.

41.Vtejtosúvislostidávaodvolacísúddopozornostiajčl.15ods.2CSP,nemážiadendôkazpredpísanú
dôkaznú silu, t. j. každý dôkaz (tak listina alebo znalecký posudok) má rovnocenné postavenie a
potencionál presvedčivosti. Zákonnú silu (tzv. váhu) prepisuje jednotlivým dôkazom sudca, a to podľa
pravidiel rozumnej a presvedčivej aplikácie princípu voľného hodnotenia dôkazov.

42.Dôkazysúdhodnotípodľavlastnejúvahy,atokaždýdôkazjednotlivoavšetkydôkazyvichvzájomnej
súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo v konaní najavo /§ 132 OSP znení platnom do
30.6.2016,§191CSPvzneníúčinnomod1.7.2016/.Prihodnotenídôkazovsúdvzásadeniejeprávnymi
predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje

sa teda zásada voľného hodnotenia dôkazov. Po skončení dokazovania teda súd musí starostlivo zvážiť
dôležitosť jednotlivých dôkazov, vykonať selekciu medzi nimi a prípadne vylúčiť tie, ktoré pre rozhodnutie
vovecinemajúžiadnyvýznamazostávajúcedôkazyhodnotízhľadiskapravdivosti.Pričomprihodnotení
svedeckej výpovede je významné, ako sa svedok správal, ako sa jeho výpoveď odchyľuje od tvrdení
strán, či iných subjektov a hodnotí sa celková /ne/zaujatosť svedka. V kontradiktórnom spore sa

zásadne zmenil spôsob zadovažovania dôkazov, ktoré je zverené primárne procesnej aktivite sporových
strán.

43. K nesúhlasu žalovaného so záverom okresného súdu o vyhodnotení svedeckej výpovede
poškodeného (V. X.) ako hodnovernej v odseku 43. odôvodnenia rozsudku, odvolací súd konštatuje,

že aj dôkaz výsluchom tohto svedka, bolo treba vyhodnotiť podľa kritérií (§ 191 CSP). Z obsahu spisu
vyplýva, že V. X. bol vypočutý na pojednávaní dňa 24.2.2015, pritom uviedol, svoj vzťah k žalovanému,
u ktorého bol zamestnaný od roku 1996. Pri hodnotení tohto dôkazu pôsobia vedľa vecného obsahu
výpovede i ďalšie skutočnosti, ktoré nie sú vyjadrené v zápisnici o pojednávaní. Pri hodnotení tohto
dôkazu súd vyhodnocuje vierohodnosť výpovede svedka nielen z toho, aký má svedok vzťah k stranám

sporu a k prejednávanej veci, ale tiež s prihliadnutím k tomu, aká je jeho rozumová a duševná úroveň,
k spôsobu reprodukcie skutočností, o ktorých vypovedá a k jeho chovaniu pri výsluchu, t. j. či je svedok
presvedčivý, či vypovedá s istotou, plynule a či je ochotný odpovedať na otázky a k poznatkom zisteným
na základe hodnotenia iných dôkazov (do akej miery je dôkaz výpoveďou svedka súladný s inými
dôkazmi, či im odporuje, prípadne, či sa navzájom dopĺňajú); celkové posúdenie uvedených hľadísk

potom poskytne záver o pravdivosti, či prípadnej nepravdivosti tvrdených preukazovaných skutočností.
Súd prvej inštancie vypočul V. X. (ako už bolo uvedené) na pojednávaní dňa 24.2.2015, pričom z
obsahu zápisnice (strana 3 a 4 zápisnice z pojednávania) tiež vyplýva, že ako svedok odpovedal aj
na všetky otázky právneho zástupcu žalovaného. Okresný súd v odseku 43 odôvodnenia napadnutého
rozsudku sa hodnotením výpovede z hľadiska jej vierohodnosti zaoberal a uzavrel jeho vierohodnosť

s tým, že výpoveď korešpondovala s ostatnými vykonanými dôkazmi. Odvolací súd má za to, že súd
prvej inštancie sa riadil postupom podľa § 191 CSP a námietka žalovaného neobstojí. V tejto súvislosti
poukazuje odvolací súd na nález Ústavného súdu SR z 9. júna 2015, sp. zn. III. ÚS 276/2014-29.

44. S námietkou žalovaného, že súd prvej inštancie účelovo spochybnil svedeckú výpoveď Ing. E. I.

a uprednostnil výpoveď poškodeného sa odvolací súd nestotožnil s ohľadom na obsah namietaného
odseku 39 odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorého vyplýva záver okresného súdu o rozpore vo
výpovedi svedka V. X., podľa ktorého od neho jeho nadriadený zamestnanec Ing. I. očakával aj výkon
potrebnej práce pre výmene rezínu a naopak svedok Ing. I. uviedol, že poškodeného upozorňoval, aby
tam nešiel on sám, pričom okresný súd uzavrel, že na odstránenie uvedeného rozporu nebol navrhnutý

ďalší dôkaz (napr. ich konfrontácia). Zároveň okresný súd vyhodnotil výpoveď svedka Ing. D. o tom,
že V. X. nemal túto prácu vykonávať, mal iba kontrolovať a riadiť ako nehodnovernú s poukazom na
to, že svedok vykonával funkciu bezpečnostného technika (nebol priamym nadriadeným poškodeného
zamestnanca) ale zároveň z jeho výpovede vyplynulo, že nemal vedomosť, aký bol postup, pri ktoromdošlo k pracovnému úrazu ako aj to, že nie je možné, aby vedúci pracovník skontroloval výmenu
rezínov bez toho, aby fyzicky pozrel do nádrže a bez toho, aby použil rebrík. K uvedenému odvolací súd
dodáva, že v namietanom odseku sa okresný súd vysporiadal s tvrdením žalovaného, že poškodený

zamestnanec nemal činnosť, pri ktorej došlo k pracovnému úrazu (kontrola obsahu nádrže) vykonávať,
čo nepovažoval za opodstatnené (keďže to nebolo preukázané). Záver okresného súdu nie je ani v
rozpore s tvrdením žalovaného (v odvolaní), že Ing. D. potvrdil, že kontrolná činnosť poškodeného ako
vedúceho zamestnanca spočívala aj v skontrolovaní obsahu nádrže.

45. Pre bližšie ozrejmenie dôveryhodnosti výpovede svedka navrhol žalovaný v odvolaní, aby sa
odvolací súd oboznámil so svedeckými výpoveďami svedka (V. X.) vo veci 36Cb/140/2014 zo zvukových
záznamom vyhotovených z pojednávaní.

46. Podľa § 366 písm. a) CSP, prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré
neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú

procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť
nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo
veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

47. Podľa § 384 ods. 3 CSP, odvolací súd môže doplniť dokazovanie za podmienok uvedených v § 366.

48. V súvislosti s návrhom žalovaného označený v odseku 45, odvolací súd uvádza, že s poukazom na §
366 v spojení s § 384 ods. 3 CSP nedoplnil dokazovanie, keď neboli splnené zákonné predpoklady, keď
žalovaný nepreukázal, že návrh na doplnenie dokazovania nemohol použiť bez svojej viny v doterajšom
konaní.

49. Námietku žalovaného, že záver v odseku 42 odôvodnenia napadnutého rozsudku nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní a nie je ani pravdivý, keď montáž bezpečnostných plošín na vonkajších
bunkách bola uskutočnená v roku 2010 na základe rozširovania výroby, kedy na maltodextrínovej
linke existujúce zariadenie kapacitne nevyhovovalo a bolo vymenené za iný typ a montáž plošín na

dvoch vnútorných (stredových, resp. stredných) bunkách bola vykonaná po úraze poškodeného, v
súlade s platným zákonom o BOZP, považuje odvolací súd za nedôvodnú a poukazuje na odsek 43
odôvodnenia napadnutého uznesenie, v ktorom súd prvej inštancie konštatoval, že (napadnutý) záver
vyplýva jednak z výpovede svedka V. X., svedka L. G., svedka Ing. R. D., v ktorom aj uviedol tvrdenia
svedkov. Skutočnosť tvrdená žalovaným, že montáž bezpečnostných plošín na vonkajších bunkách bola

uskutočnená v roku 2010 na základe rozširovania výroby, kedy na maltodextrínovej linke existujúce
zariadenie kapacitne nevyhovovalo a bolo vymenené za iný typ je novotou (nové skutkové tvrdenia
žalovaným prednesené až v odvolacom konaní). Žalovaný sa však v odvolaní vôbec nezmieňuje o
tom, prečo uvedené skutkové tvrdenie na svoju neuviedol počas konania na súde prvej inštancie.
V zmysle ust. § 153 a § 366 Civilného sporového poriadku ak odvolateľ vymedzí odvolacie dôvody

podľa § 365 ods. 1 písm. f) Civilného sporového poriadku, právo na uvedenie prípadných novôt je
podmienené nezavinením doterajšieho nepoužitia týchto skutočností a dôkazov v prvoinštančnom
konaní, preto aj z tohto dôvodu nebolo možné v odvolacom konaní na túto novotu prihliadnuť. Na
základe uvedeného obrana žalovaného v odvolaní, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam neobstojí. Súd vykonáva dokazovanie zásadne na návrh

strán sporu. Súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie. Ak teda žalovaný nevyužil svoje právo
a neuvádzala skutkové tvrdenia najneskôr do vyhlásenia dokazovania za skončené (§ 182 Civilného
sporového poriadku), na skutkové tvrdenia prednesené žalovaným v odvolacom konaní už nie je možné
prihliadnuť. V odvolaní potom žalovaný neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré nemohol bez svojej viny
v doterajšom priebehu konania, v odvolaní uvádzané skutkové tvrdenia použiť. Odvolací súd preto

nemohol na novotu uvádzanú žalovaným v podanom odvolaní prihliadnuť.

50. Žalovaný namieta záver o dôvode montáže plošín uvedený v odseku 44. odôvodnenia napadnutého
rozsudku s poukazom na bod 4 svojho odvolania (novota - montáž bezpečnostných plošín na vonkajších
bunkách bola uskutočnená v roku 2010 na základe rozširovania výroby, kedy na maltodextrínovej linke

existujúce zariadenie kapacitne nevyhovovalo), s čím sa odvolací súd nestotožnil s poukazom na už
uvedené v odseku 43.51. Nesúhlas žalovaného so záverom okresného súdu v odseku 45. odôvodnenia, že tvrdenie
žalovaného, že plošiny boli namontované po úraze je nepravdivé a účelové, keď podľa žalovaného z
vykonaného dokazovania vyplýva, že tvrdil, že len dve plošiny (vnútorné, stredové) boli namontované

po úraze nemá zásadný právny význam, keďže podstatné zo záveru okresného súdu v namietanom
odseku 45 odôvodnenia rozsudku je, že obslužná plošina na konkrétnej strednej bunke, na ktorej došlo k
úrazu V. X. dňa 6.9.2012 nebola v čase úrazu namontovaná, na rozdiel od iných buniek, na ktorých bola
obslužná plošina namontovaná. Pričom žalovaný v odvolaní potvrdil, že montáž na dvoch vnútorných
(stredových) bunkách bola vykonaná po úraze poškodeného.

52. K odseku 46 odôvodnenia žalovaný uviedol, že z vykonaného dokazovania je nesporné, že plošiny
(s výnimkou dvoch vnútorných, stredových) boli namontovaná v čase vydania písomného pokynu Ing. I.
zo dňa 15.6.2011, čo je nie je sporné. Tvrdenie poškodeného, že stredové plošiny neboli namontované z
finančných dôvodov, ktoré si okresný súd nekriticky osvojil, však oporu vo vykonanom dokazovaní nemá
(má uviedol to svedok X. a žalovaný nespochybnil - odvolací súd). K uvedenému odvolací súd poukazuje

na to, že súd prvej inštancie v odseku 46 uzavrel, že montáž plošín na bunky (s výnimkou strednej)
možno datovať na rok 2011, teda čiastočne možno akceptovať argument žalovaného, že je nesporné, že
na strednej plošine nebola v čase pracovného úrazu V. X. namontovaná plošina. Odvolací sa nestotožnil
s námietkou, že záver okresného súdu o nenamontovaní plošiny z finančných dôvodov nemá oporu
vo vykonanom dokazovaní. Okresný súd uvedený dôvod vyvodil zo svedeckej výpovede V. X., ktorý

tento uviedol, pričom žalovaný neposkytol tvrdenia o iných (možných dôvodoch). K uvedenému odvolací
súd poukazuje aj na odsek 44 odôvodnenia, v ktorom aj k uvedenému prvoištančný súd poskytol svoje
zdôvodnenie, s ktorým sa aj odvolací súd stotožnil.

53. Námietka žalovaného, že záver okresného súdu v odseku 47 odôvodnenia, o vedomosti žalovaného

o nebezpečnosti obsluhy buniek z rebríka a neinštalovaní plošiny na stredovej bunke z dôvodov
finančných, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, podľa odvolacieho súdu neobstojí, keďže k
uvedenému záveru poskytol okresný súd svoje zdôvodnenie už v odsekoch 44, 46, na ktoré odkazuje
aj odvolací súd, ale aj v odseku 47, v ktorom poukázal na obsah výpovedí svedkov Ing. R. D., L. G. a
Ing. E. I.. Posledná veta odseku 47 nie je bezvýznamná oproti argumentu žalovaného, keďže okresný

súd ňou poukázal vyjadrenie k protokolu zo dňa 2.11.2012 (čl. 111), ktorý v šiestej odrážke protokolu F
obsahovalinformáciuotom,žestrednábunkazariadenianebolapracovnouplošinou,pretozamestnanci
vykonávali práce dlhodobo za použitia dvojitého rebríka.

54. K nesúhlasu žalovaného bez ďalšieho so záverom okresného súdu, že žalovaný nesplnil § 6

ods. 1 písm. b), d) zákona o BOZP odvolací konštatuje, že okresný súd správne uzavrel, že úlohou
zamestnávateľa bolo zabezpečiť, aby pracovné postupy pri obsluhe ktorejkoľvek (teda aj strednej)
bunky neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov a zlepšiť tak ich pracovné podmienky. Pričom
uvedený záver prijal v kontexte záveru uvedeného súdom prvej inštancie v odseku 48 (nenamietaného
žalovaným v odvolaní).

55. K odseku 50. odôvodnenia žalovaný namietal, že okresný súd zo znaleckého posudku č. 252/2016
vyberá len tie závery, ktoré mu vyhovujú na podporu svojich záverov, ale tie závery znalca, na ktoré
v odôvodnení svojho rozhodnutia neprihliadol, resp. rozhodol výslovne v rozpore so závermi znalca
(konkrétne str. 52, 5. odsek - bolo povinnosťou poškodeného ako vedúceho zamestnanca zistený

nedostatok bezodkladne oznámiť svojmu vedúcemu zamestnancovi v zmysle § 12 ods. 5 zákona o
BOZP) už bližšie nerozvádza a nevysvetľuje, prečo sa s nimi nestotožnil, resp. prečo na ne pri svojom
rozhodovaní neprihliadol. Odvolací súd konštatuje, že žalovaný bližšie v tejto námietke nekonkretizuje
závery znaleckého posudku č. 252/2016, ktoré si mal okresný súd vybrať na podporu svojich záverov.
Pokiaľ mal žalovaný na mysli stotožnenie sa s vyjadrením zo znaleckého posudku označeného v

odseku 50 odôvodnenia napadnutého rozsudku, odvolací súd konštatuje, že je nesporné, že z obsahu
znaleckého posudku (strana 52) vyplýva, že zamestnávateľ prostredníctvom vedúceho zamestnanca
Ing. I. určil pracovný postup e-mailom zo dňa 15.6.2012, ale tento pracovný postup nebol spracovaný
na základe skutkového stavu pracoviska, pretože ak by zamestnávateľ skontroloval pracovný postup,
ktorý zadal, zistil by, že ak zamestnanci použijú dvojitý rebrík, že tento nie je možné použiť v danom

priestore v úplnom rozovretí, že musia vystúpiť na také stupne, kde nie je možnosť sa pridržiavať
postranníc rebríka, že pri pohybe po rebríku sa musia pridržiavať okolitých predmetov, čím dochádza
k možnému vychýleniu tela zamestnanca s osou rebríka. Pričom ani odvolací súd nenachádza dôvod
od uvedeného sa odchýliť, keď z vykonaného dokazovania nevyplynul opak. Odvolací súd dáva dopozornosti, že obdobný argument o účelovom vyberaní si záverov zo znaleckého posudku vo vzťahu
k žalovanému použil už okresný súd v odseku 56 odôvodnenia napadnutého rozsudku v kontexte
ne/účinného spochybňovania znaleckého posudku žalovaným iným znaleckým posudkom. Nemožno

súhlasiť s námietkou, že okresný súd nevysvetlil prečo sa nestotožnil s povinnosťou poškodeného
oznámiť nedostatok svojmu vedúcemu zamestnancovi podľa § 12 ods. 5 zákona o BOZP, keď uvedeným
sa zaoberal v odseku 69 v spojení so závermi v odsekoch 63 a 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

56. Nesúhlas žalovaného so skutkovým tvrdením okresného súdu v odseku 51. odôvodnenia s

poukazomnabod4.odvolania,odvolacísúdnepovažujezadôvodnýsohľadomnaužuvedenévodseku
49 tohto rozhodnutia.

57. K odseku 52 odôvodnenia žalovaný namietal, že zotrváva na svojom názore, že použitie
jednoduchéhoalebodvojitéhorebríkabolonarozhodnutívedúcehozamestnanca,ktorýmbolpoškodený
odvolací súd konštatuje, že s uvedeným sa nestotožňuje, keďže uvedené žalovaný nepreukázal.

Okresný súd naopak v namietanom odseku 52 vychádzajúc zo znaleckého posudku uzavrel, že
povinnosťou žalovaného ako zamestnávateľa bolo určiť použitie jednoduchého alebo dvojitého rebríka,
zabezpečiť zaistenie koncov rebríka za účelom zabránenia prípadnému vychýleniu rebríka, určiť
pracovný postup a v rámci neho určiť, kedy zamestnanec už pri výstupe na rebrík bol povinný sa zapnúť
o ukotvenú samonavíjaciu kladku s telovým bezpečnostným postrojom. Žalovaný ako zamestnávateľ

neposúdil riziko pre činnosť, ktorú zamestnancom zadal a nevykonal potrebné opatrenia, aby čo najviac
obmedzil nebezpečenstvo pri pohybe po rebríku, trpel stav používania dvojitého univerzálneho rebríka
v priestore, kde nebolo technicky možné rebrík rozovrieť na maximálnu šírku, aby boli popruhy napnuté,
nezabezpečil namontovanie ochranného zariadenia, ktoré by zastavilo pád z výšky zamestnanca, ktorý
sa pohybuje po rebríku (§ 6 ods. 1 písm. j/ zákona o BOZP).

58. V odseku 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku tak ako argumentuje žalovaný okresný súd
odkazuje na Správu žalovaného o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu z
4.10.2012 a konštatuje, že žalovaný (Ing. R. D., bezpečnostný technik - pozn. odvolacieho súdu) medzi
príčiny úrazu uviedol okrem iných, že zamestnávateľ neurčil presný postup pracovného prostriedku

(jednoduchý rebrík), že rebrík neposkytuje dostatočnú mieru ochrany pred pádom z výšky. Označený
dôkaz okresný súd vyhodnocoval ako ďalší dôkaz vykonaný v konaní (predložený žalovaným) a je
adekvátne vykonávanému dokazovaniu, ak sa zaoberal iba jeho podstatným obsahom tým skôr, že
vo veci bol vypracovaný znalecký posudok (na návrh žalovaného), práve za účelom (nezávislého)
zistenia okolností ohľadom predmetného pracovného úrazu poškodeného. K uvedenému odvolací súd

dopĺňa, že predmetnú správu bol žalovaný povinný vyhotoviť podľa § 17 ods. 7 písm. b/ zákona č.
124/2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov
(zamestnávateľ je povinný zaslať príslušnému inšpektorátu práce alebo príslušnému orgánu dozoru
správu o vyšetrení príčin a okolností vzniku závažného pracovného úrazu a o prijatých a vykonaných
opatreniach na zabránenie opakovaniu podobného pracovného úrazu do 30 dní odo dňa, keď sa o jeho

vzniku dozvedel).

59. Podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o BOZP zamestnávateľ v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany
zdravia pri práci je povinný vykonávať opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce a v
súlade s právnymi predpismi a ostatnými predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci,

b) zlepšovať pracovné podmienky a prispôsobovať ich zamestnancom; zohľadňovať pritom meniace sa
skutočné a predvídateľné okolnosti a dosiahnuté vedecké a technické poznatky, c) zisťovať
nebezpečenstvá a ohrozenia, posudzovať riziko a vypracovať písomný dokument o posúdení rizika pri
všetkých činnostiach vykonávaných zamestnancami, d) zabezpečovať, aby pracoviská, komunikácie,
pracovné prostriedky, materiály, pracovné postupy, výrobné postupy, usporiadanie pracovných miest

a organizácia práce neohrozovali bezpečnosť a zdravie zamestnancov a na ten účel zabezpečovať
potrebnú údržbu a opravy, i) určovať bezpečné pracovné postupy, j) určovať a zabezpečovať ochranné
opatrenia, ktoré sa musia vykonať, a ak je to potrebné, určovať a zabezpečovať ochranné prostriedky,
ktoré sa musia používať,

60. Žalovaný nesúhlasil so záverom v odseku 55 (v záujme zaistenia bezpečnosti a ochrany zdravia
pri práci nevykonal opatrenia so zreteľom na všetky okolnosti týkajúce sa práce pri výmene rezínu v
súlade s právnymi predpismi na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci; nezlepšil pracovné
podmienky na strednej bunke, pričom to bolo v jeho možnostiach; nezisťoval nebezpečenstvá hroziacezamestnancom pri obsluhe strednej bunky; nezabezpečil, aby pracovný postup neohrozoval bezpečnosť
a zdravie zamestnancov; neurčil bezpečný pracovný postup pri práci na strednej bunke; neurčil a
nezabezpečil ochranné prostriedky, ktoré sa musia používať) a uviedol, že ako zamestnávateľ neporušil

§ 6 ods. 1 písm. c), d), i), j) zákona o BOZP s čím sa odvolací súd nestotožnil s poukazom na
odsek 51 odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorom okresný súd okrem iného uzavrel porušenie
§ 6 písm. c) zákona o BOZP (zisťovať nebezpečenstvá a ohrozenia, posudzovať riziko a vypracovať
písomný dokument o posúdení rizika pri všetkých činnostiach vykonávaných zamestnancami) v spojení
s odsekom 50, ako aj porušenie § 6 ods. 1 písm. i) zákona o BOZP (určovať bezpečné pracovné

postupy), keďže strednú bunku, na ktorej došlo k úrazu žalovaný nevybavil plošinou. Zároveň v odseku
52 odôvodnenia napadnutého rozsudku okresný súd konštatoval, že žalovaný ako zamestnávateľ
neposúdil riziko pre činnosť, ktorú zamestnancom zadal a nevykonal potrebné opatrenia, aby čo najviac
obmedzil nebezpečenstvo pri pohybe po rebríku, trpel stav používania dvojitého univerzálneho rebríka
v priestore, kde nebolo technicky možné rebrík rozovrieť na maximálnu šírku, aby boli popruhy napnuté,
nezabezpečil namontovanie ochranného zariadenia, ktoré by zastavilo pád z výšky zamestnanca, ktorý

sa pohybuje po rebríku, čím porušil (§ 6 ods. 1 písm. j/ zákona o BOZP).

61. Podľa § 12 ods. 2 písm. a) zákona o BOZP zamestnanec je povinný dodržiavať právne predpisy a
ostatné predpisy na zaistenie bezpečnosti a ochrany zdravia pri práci, pokyny na zaistenie bezpečnosti
a ochrany zdravia pri práci, zásady bezpečnej práce, zásady ochrany zdravia pri práci a zásady

bezpečného správania na pracovisku a určené pracovné postupy, s ktorými bol riadne a
preukázateľneoboznámený,c)vykonávaťpráce,obsluhovaťapoužívaťpracovnéprostriedky,materiály,
nebezpečné látky a ostatné prostriedky v súlade s 1. návodom na používanie, s ktorým bol riadne a
preukázateľne oboznámený, 2. poznatkami, ktoré sú súčasťou vedomostí a zručností v rámci získanej
odbornej spôsobilosti, e) náležite používať bezpečnostné a ochranné zariadenia, nevyraďovať ich

z prevádzky a svojvoľne ich nemeniť, f) používať určeným spôsobom pridelené osobné ochranné
pracovné prostriedky, j) oznamovať bez zbytočného odkladu vedúcemu zamestnancovi alebo podľa
potreby bezpečnostnému technikovi alebo autorizovanému bezpečnostnému technikovi, zástupcovi
zamestnancov pre bezpečnosť, príslušnému inšpektorátu práce alebo príslušnému orgánu dozoru tie
nedostatky, ktoré by pri práci mohli ohroziť bezpečnosť alebo zdravie, najmä bezprostredné a vážne

ohrozenie života alebo zdravia, a podľa svojich možností zúčastňovať sa na ich odstraňovaní, ods.
5 vedúci zamestnanec je povinný nedostatky zistené v oblasti bezpečnosti a ochrany zdravia pri
práci bezodkladne oznámiť svojmu vedúcemu zamestnancovi, ak vykonanie potrebných preventívnych
opatrení a ochranných opatrení je nad rámec jeho pracovných povinností.

62. K námietke žalovaného, že poškodený zamestnanec porušil § 12 ods. 2 písm. a), c), e), f), j), ods. 5
zákona o BOZP odvolací súd poukazuje na to, že už okresný súd uzavrel, že poškodený zamestnanec
porušil § 12 ods. 2 písm. a), c) bod 1 (v odseku 75) a teda v tejto časti sa možno s námietkou
žalovaného stotožniť (i keď odvolaciemu súdu nie je zrejmý zmysle uvedenej odvolacej námietky).
Súd prvej inštancie v odseku 61 odôvodnenia napadnutého rozsudku, na ktorý odvolací súd odkazuje,

sa námietkou žalovaného zaoberal a uzavrel, že sa nestotožňuje s argumentáciou žalovaného, že
poškodený zamestnanec porušil povinnosti podľa § 12 ods. 2 písm. e), f) zákona o BOZP. Obdobne sa
už okresný súd vysporiadal v odseku 62 odôvodnenia napadnutého rozsudku s námietkou žalovaného,
že poškodený zamestnanec neporušil § 12 ods. 2 písm. j) zákona o BOZP. Pokiaľ ide o námietku
žalovaného, že poškodený zamestnanec porušil § 12 ods. 5 zákona o BOZP, odvolací súd odkazuje

na svoje závery uvedené už v odseku 55. S ohľadom na uvedené sa odvolací nestotožnil s porušením
§ 12 ods. 2 písm. e), f), j), ods. 5 zákona o BOZP na strane poškodeného, keďže žalovaný ohľadom
uvedeného neuniesol dôkazné bremeno v konaní. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej
inštancie (odsek 69 odôvodnenia napadnutého rozsudku) aj v tom, že u poškodeného zamestnanca je
nepriamy úmysel vylúčený, s ohľadom na skutočnosti, že prácu z rebríka vykonával 15 rokov bez pádu

s tým, že ťažko možno mať za to, že vedel, že porušením povinností pri BOZP dôjde k pracovnému
úrazu, a že by s tým bol aj uzrozumený.

63. Námietku žalovaného k odseku 61 odôvodnenia, že povinnosť určiť miesto kotviaceho bodu mu
neprikazoval žiadny všeobecne záväzný právny predpis je čiastočne dôvodná, keďže aj okresný súd

uvedené konštatoval, avšak povinnosť zamestnávateľa určiť kotviaci bod (resp. aspoň okruh bodov)
spadá pod povinnosti zamestnávateľa v § 6 ods. 1 písm. i) zákon o BOZP, preto sa odvolací súd
nestotožnil s argumentom, že zamestnanec bol povinný určiť miesto upevnenia (kotviaci bod).64. Okresný súd podľa odvolacieho súdu dospel k správnemu názoru, že poškodeného zamestnanca
v súvislosti s jeho pracovným úrazom nemožno považovať za vedúceho zamestnanca, ktorý nemôže
kontrovať (riadiť) vlastnú prácu, toto oprávnenie má voči nemu (ako nižšie postavenému) vedúcemu

zamestnancovijehonadriadený(vyššiepostavenývedúcizamestnanec).Tedapoškodenýzamestnanec
v rámci funkcie vedúceho zmeny nevykonával funkciu vedúceho zmeny sám pre seba. V danej veci
došlo k úrazu poškodeného zamestnanca a nie k úrazu niektorého z jeho podriadených zamestnancov,
preto okresný súd správne uzavrel, že nemožno vyvodzovať jeho zodpovednosť za pracovný úraz s
poukazom na ustanovenie § 12 ods. 5 zákona o BOZP a § 82 písm. b) Zákonníka práce. Preto námietka

žalovaného k odsekom 64 a 66 odôvodnenia napadnutého rozsudku neobstojí.

65. Odvolací súd sa stotožnil so záverom súdu prvej inštancie v odseku 69 odôvodnenia napadnutého
rozsudku, že nemožno konštatovať poškodeným zamestnancom porušenie § 12 ods. 5 zákona o
BOZP (resp. § 82 písm. b/ Zákonníka práce, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalovaný
o nebezpečnosti obsluhy strednej bunky z rebríka vedel (poukaz na odseky 42. - 48. odôvodenia

napadnutého rozsudku) a takého oznámenie zo strany poškodeného zamestnanca by bolo už formálne,
s ohľadom na vedomosť žalovaného (poukaz na odsek 62 odôvodnenia napadnutého rozsudku).

66. So záverom v odseku 70 odôvodnenia napadnutého rozsudku sa odvolací súd stotožnil napriek
nesúhlasu žalovaného s tým, že okresný súd správne konštatoval, že ak by zamestnávateľ svoje

povinnosti (v súvislosti s bezpečnosťou pozn. odvolacieho súdu) dodržal, a po posúdení rizika
vyplývajúceho z obsluhy strednej bunky túto vybavil obslužnou plošinou alebo rebríkom so zaistenými
koncami za účelom jeho stabilizácie a zabezpečil samonavíjaciu kladku, o ktorú by sa upínal
bezpečnostný postroj, k pracovnému úrazu by s najväčšou pravdepodobnosťou vôbec neprišlo.

67. Odvolací súd sa nestotožnil s nesúhlasom žalovaného so záverom o tom, že dlhodobo trpel
nebezpečným spôsobom vykonávanú obsluhu strednej bunky z rebríka (na ktorej došlo k úrazu).
V tejto súvislosti odkazuje na odseky 42 až 48 odôvodnenia napadnutého uznesenia, keď odseku
47 odôvodnenia napadnutého uznesenia okresný súd špecifikoval dôkazné prostriedky (výpovede
svedkov), z ktorých vyplynulo, že zamestnávateľ vedel, že práce na strednej bunke sa stále vykonávajú

bez plošiny, pomocou rebríka. S ohľadom na uvedené neobstojí námietka žalovaného k odseku 62
odôvodnenia napadnutého uznesenia, že záver o tom, že žalovaný ako zamestnávateľ o nebezpečnosti
obsluhy strednej bunky z rebríka vedel a trpel ho, nemá oporu ani v skutkovom stave, ani vo vykonanom
dokazovaní.

68. Mieru zodpovednosti určenú okresným súdom (25 % poškodený zamestnanec, 75 % žalovaný) s
ohľadom na vyššie uvedené v spojení s odsekom 39 vzhľadom na súdnu úvahu, ktorá bola odôvodnená,
odvolací súd nemal dôvod meniť. Okresný súd správne vyčíslil žalobkyni priznaný nárok I. výrokom
napadnutého rozsudku vo výške 3.216,87 Eur. Pričom postupoval tak, že keďže žalovaný zodpovedá za
náhradu škody, ktorá žalobkyni vznikla vyplatením dávok z obdobie od 16.9.2012 do 4.9.2013 v rozsahu

75 % (zo sumy 7.148,60 Eur) vo výške 5.361,45 Eur a suma 2.144,58 Eur bola už žalobkyni priznaná
I. výrokom rozsudku okresného súdu č. k. 14C/191/2014-448 zo dňa 30.3.2017 (prvý v poradí), uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť priznanú sumu I. výrokom preskúmavaného rozsudku.

69. Žalovaný napadol odvolaním aj II. výrok o náhrade trov prvoinštančného konania (ktorý je podľa

§ 379 písm. a) CSP aj závislým výrokom), a navrhol jeho zmenu tak, že žalovanému priznať nárok v
rozsahu 40 %.

70. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie postupoval správne, ak pri rozhodovaní o nároku
na náhradu trov prvoinštančného konania podľa zásady úspechu vo veci (zásada zodpovednosti za

výsledok) v zmysle § 255 ods. 2 CSP, keď zohľadnil výšku priznanej sumy 5.361,45 Eur (2.144.58 Eur
rozsudkom č. k. 14C/191/2014-448 zo dňa 30.3.2017 + 3.216,87 Eur priznaná I. výrokom napadnutého
rozsudku) zo sumy žalovanej 7.148,60 Eur, z čoho vyčíslil hrubý úspech žalobkyne 75 % a hrubý
úspech žalovaného 25 % (zamietnutá suma 1.787,15 Eur II. výrok rozsudku č. k. 14C/191/2014-448
zo dňa 30.3.2017), keď správne zistil čistý úspech žalobkyne 50 % (75 - 25). Žalobkyne teda vznikol

zásadne nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 50 %. Avšak keďže žalobkyni v
prvoinštančnom konaní žiadne trovy nevznikli (od súdneho poplatku je oslobodená; v konaní nebola
zastúpená advokátom; v žalobe si nárok na náhradu trov konania ani neuplatnila), prvoinštačný súdpostupoval správne ak s poukazom na ustanovenie čl. 4 ods. 2 CSP (princíp racionálneho zákonodarcu)
jej nárok na náhradu trov prvoinštačného konania voči žalovanému nepriznal.

71. Žalovaný napadol odvolaním aj IV. a V. výrok rozsudku, keď navrhol ich zmenu tak, že súd zaviaže
žalovaného na úhradu znalečného znaleckému ústavu vo výške 30 % súdom priznaného znalečného a
žalobkyňu na úhradu znalečného znaleckému ústavu vo výške 70 % súdom priznaného znalečného.

72. Podľa čl. 4 ods. 1 CSP ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného

ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci, ods. 2 ak takého
ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám
zákonodarcom, a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej spravodlivosti a princípy, na ktorých spočíva
tento zákon, tak, aby výsledkom bolo rozumné usporiadanie procesných vzťahov zohľadňujúce stav a
poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít.

73. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci,
ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne
vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

74. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

75. Odvolací súd má za to, že znalec má v konaní o náhradu trov postavenie procesnej strany a z
tohto procesného postavenia pre neho vyplýva nárok na náhradu tých trov, ktoré mu vypracovaním

znaleckého posudku vznikli. Žiadne ustanovenie aktuálne účinného procesného predpisu takýto nárok
znalca výslovne nevylučuje. Súd prvej inštancie nariadil znalecké dokazovanie uznesením č. k.
14C/191/2014-218 zo dňa 5.10.2015, teda ešte za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku, znalecký
posudok bol vyhotovený znalcom už za účinnosti Civilného sporového poriadku. Ani zákon č. 382/2004
Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a ani vykonávacia vyhláška Ministerstva spravodlivosti

Slovenskej republiky č. 491/2004 Z. z. o odmenách, náhradách výdavkov a náhradách za stratu času
pre znalcov, tlmočníkov a prekladateľov, výslovnú úpravu náhrady výdavkov spojených so znaleckým
dokazovaním neobsahuje, a v tomto smere Civilný sporový poriadok neobsahuje ani prechodné
ustanovenia pre rozhodovanie súdu o náhrade výdavkov, spojených so znaleckým dokazovaním v
konaní začatom do 30.6.2016.

76. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri rozhodovaní o nároku na znalečné aplikoval rovnaké
východiská ako pri rozhodovaní o náhrade trov konania sporu, t. j. pomer ich úspechu a neúspechu s
použitím § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 2 CSP aj za použitia analogie legis podľa čl. 4 ods. 1 CSP
(za použitia § 258 CSP, ktorý upravuje problematiku svojou povahou najbližšiu trovám znalca - pozn.

odvolaciehosúdu).Vkonanívovecisamejbolažalobkyňaúspešná75%(prisúdenásuma5.361,45Eur)
a žalovaný úspešný 25 % (zamietnutá suma 1.787,15 Eur), čo predstavuje výsledok konania relevantný
aj pre rozhodnutie o trovách znaleckého ústavu, preto okresný súd správne rozhodol, že znalecký ústav
má voči žalovanej nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 75 % súdom priznaného znalečného (IV.
výrok), a že znalecký ústav má voči žalobkyni nárok na zaplatenie znalečného v rozsahu 25 % súdom

priznaného znalečného (V. výrok). S ohľadom na uvedené požiadavka žalovaného uvedená v odseku
71 neobstojí.

77. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu odvolací súd napadnuté výroku I., II., IV., V. ako vecne
správne postupom podľa § 387 CSP potvrdil.

78. V zmysle § 396 ods. 1 CSP, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú
aj na odvolacie konanie.

79. V odvolacom konaní fakticky plne úspešnej žalobkyni vznikol zásadne nárok na náhradu trov tohto

odvolacieho konania (v zmysle § 255 ods. 1, § 256 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 396 ods. 1 CSP), o
ktorom v zmysle § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP musí aj bez návrhu rozhodnúť odvolací
súd, keďže týmto rozhodnutím sa predmetné konanie končí. O výške náhrady trov konania v takom
prípade v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorýmsa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Z obsahu spisu vyplýva, že v
danom prípade si žalobkyňa náhradu trov konania neuplatnila, ani nevyčíslila a podľa obsahu spisu jej
ani žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.

80.Civilnýsporovýporiadokvýslovneneriešisituáciuakstrana,ktoránazákladeprocesnýchustanovení
má nárok na náhradu trov konania, o náhradu trov zjavne neprejavila záujem, naviac podľa obsahu
spisu jej v odvolacom konaní ani žiadne nevznikli. Na daný prípad nie sú k dispozícii ani analogicky
použiteľné ustanovenia Civilného sporového poriadku alebo iného zákona (analogia legis alebo iuris).

81. Odvolací súd preto s použitím Základných princípov čl. 4 ods. 2 CSP aplikoval na rozhodnutie o
nároku na náhradu trov konania princíp racionálneho zákonodarcu a o náhrade trov konania žalovaného
rozhodol podľa fiktívnej normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom. Vychádzal pritom z
pomyselnej normy, že ak si strana náhradu trov konania neuplatní, ani jej podľa obsahu spisu v konaní
žiadne nevznikli, je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP zakotvujúcim procesnú ekonómiu

rozhodnúť priamo tak, že sa jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. Rozhodovanie
postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu
trovkonaniaanáslednesúdomprvejinštancieovýškenáhradytrovkonania,zasituácie,keďoprávnenej
strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou
hospodárnosti civilného súdneho sporu.

82. Danou problematikou sa zaoberalo aj občianskoprávne kolégium NS SR pričom v uznesení č. 15 z
9.10.2018 prijalo právnu vetu podľa ktorej, ak podľa obsahu spisu strane v konaní žiadne trovy nevznikli,
je v súlade s čl. 17 základných princípov CSP, zakotvujúcim procesnú ekonómiu, rozhodnúť priamo tak,
že sa jej náhrada trov konania nepriznáva.

83. S ohľadom na uvedené odvolací súd žalobkyni nárok na náhradu trov tohto odvolacieho konania
nepriznal.

84. I podľa už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov súd nemusí dať

odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný
význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali
do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí
dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je
však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania

(porovnaj napríklad rozhodnutia ÚS SR II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Na
ďalšiu argumentáciu odvolateľa, už nespôsobilú ovplyvniť posúdenie rozsudku súdu prvej inštancie v
napadnutej časti, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

85. Senát odvolacieho súdu prijal toto rozhodnutie pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom

súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).