Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 30. august 2021

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 1To/25/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1621010140
Dátum vydania rozhodnutia: 31. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2021:1621010140.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Zelenayovej a sudkýň

Mgr. Marcely Kosovej a JUDr. Márie Šimkovej, v trestnej veci proti obžalovanému K. N., pre pokus
zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 k § 155 ods. 1 Tr. zák. a iné o odvolaní okresnej prokurátorky
proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 7T/17/2021 z 13. mája 2021, na verejnom zasadnutí
konanom dňa 31. augusta 2021 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. d/, ods. 2 Tr. por. z r u š u j e sa rozsudok Okresného súdu Malacky, sp.
zn. 7T/17/2021 z 13. mája 2021 vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por. sa obžalovanému

K. N., nar. XX.XX.XXXX v M., trvale bytom
M., G. XXXX/XX, prechodne bytom
J. č. XXX, vo väzbe v ÚVV a ÚVTOS Bratislava od 18.10.2020,

u k l a d á

podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. s použitím § 36 písm. j/, písm. l/ Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. a § 41
ods. 2 Tr. zák. úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 4 (štyri) roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. sa obžalovaný pre výkon uloženého trestu zaraďuje do ústavu na
výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Vo zvyšných častiach napadnutý rozsudok zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Malacky, sp. zn. 7T/17/2021 z 13. mája 2021 bol obžalovaný
K. N. uznaný za vinného z pokusu zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 k § 155 ods. 1 Tr. zák. a
prečinu neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1 Tr. zák., v súbehu
s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Tr. zák. na tom skutkovom základe, že

dňa 18.10.2020 navigoval v skorých ranných hodinách poškodeného Z. W. ako taxikára, ktorý ho
odviezol z Bratislavy, aby zastavil na parkovisku pri hoteli Q. v meste Malacky pod zámienkou vybratia

peňažných prostriedkov potrebných na zaplatenie jazdy z bankomatu, kde poškodeného po zastavení
motorového vozidla zn. Z. W., EC: BL-XXXGK, v čase okolo 04.51 h. opakovane porezal otváracím
nožom s čepeľou dlhou 9cm do oblasti krku, načo poškodený vystúpil z vozidla a utiekol na C. námestie,
následne obvinený K. N. tiež odišiel od predmetného motorového vozidla, avšak potom sa k tomutomotorovému vozidlu v hodnote 6.000,- Eur vrátil a odviezol sa ním domov do obce J., pričom v
motorovom vozidle sa nachádzali aj rôzne veci patriace poškodenému, a to okrem iného osobné doklady
s platobnou kartou, dioptrické okuliare, načúvacie prístroje zn. H., finančná hotovosť vo výške 80,- Eur,

tablet zn. Lenovo TAB 8, mobilný telefón zn. Honor 7A, strešné svietidlo „TAXI“ a taxameter zn. Kienzle
s prenosnou tlačiarňou, ktoré z časti vyhodil na neznámom mieste, čím poškodenému Z. W. spôsobil
v prednej časti krku reznú ranu v tvare písmena V o celkovej dĺžke 10 cm a reznú ranu o dĺžke 7 cm,
ktorou zasiahol jugulárnu vénu - hlavnú hrdlovú žilu, čo si vyžiadalo okamžitú operáciu a nevyhnutnú
dobu liečenia do 6 týždňov, ako aj škodu na odcudzených veciach najmenej vo výške 390,- Eur.

Za to bol prvostupňovým súdom odsúdený podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., s poukazom na § 36 písm. j),
písm. 1), § 37 písm. h), § 38 ods. 3 Tr. zák. na trest odňatia slobody vo výmere 4 roky.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovaného na výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu
s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 60 ods. 1 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanému uložil trest prepadnutia veci a to l ks kovového
nožíka s čiernou rukoväťou a čepeľou dlhou 9 cm s tým,, že podľa § 60 ods. 5 Tr. zák. vlastníkom
prepadnutej veci sa stáva štát.

Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. súd obžalovanému K. N. uložil povinnosť nahradiť poškodenému Z. W., nar.
XX.XX.XXXX v M., trvale bytom C. č. XXX škodu vo výške 190,- Eur a povinnosť nahradiť poškodenému
Z. zdravotná poisťovňa, a.s,, T.: XX XXX XXX, so sídlom O. cesta 2, XXX XX Bratislava, škodu vo výške
2.349,18 Eur.

Podľa § 288 ods. 2 Tr. por. súd poškodeného Z. W. so zvyškom nároku na náhradu škody odkázal na
civilný proces.

Proti tomuto rozsudku, hneď po jeho vyhlásení sa obžalovaný výslovne vzdal práva podať odvolanie a
to aj za osoby oprávnené podať odvolanie v jeho prospech, ale prokurátor hneď podal odvolanie a to do

výroku o treste, teda v zákonnej lehote, ktoré následne písomným podaním doručeným prvostupňovému
súdu 04.06.2021 prokurátorka poverená výkonom funkcie okresného prokurátora ho odôvodnila tým, že
výrok o treste napadnutého rozsudku je nesprávny a uložený trest, s ohľadom na okolnosti spáchania
skutkov aj za neprimeraný. Namietala, že súd pri ukladaní sankcie neaplikoval ustanovenia § 41 ods. 1,
ods. 2 Tr. zák., hoci sa K. N. dopustil viacerých trestných činov, ktoré sú rôznorodého (nie rovnorodého)

charakteru, pričom vzhľadom na priebeh jeho konania a existenciu deliaceho momentu, po porezaní
krku poškodeného došlo k vystúpeniu z motorového vozidla, následne k úteku od tohto vozidla a až po
chvíli k vráteniu k tomuto vozidlu a jeho použitiu a odcudzeniu vecí vo vozidle, niet pochýb, že v tomto
prípade nemôže ísť o jednočinný súbeh trestných činov. Zhrnul teda, že súd mal okrem iného pristúpiť
k aplikovaniu asperačnej zásady, t.j. k zvýšeniu hornej hranice trestnej sadzby a následne ukladať trest

odňatia slobody z takto upravenej sadzby. Vzhľadom na uvedené skutočnosti s akcentom na okolnosti
spáchania skutkov, pre vysokú mieru brutality útoku s bezprostredným ohrozením života a následné
spáchanie ďalších trestných činov, považuje trest odňatia slobody na samej spodnej hranici trestnej
sadzby za absolútne neprimeraný, nakoľko závažnosť konania obžalovaného považuje za vysokú a z
tohto dôvodu je podľa jej názoru namieste uloženie nepodmienečného trestu odňatia slobody dlhšieho

trvania.

Navrhla preto Krajskému súdu v Bratislave, aby podľa § 321 ods. 1 písm. b), písm. e) Tr. por. zrušil
napadnutý rozsudok a obžalovanému uložil nepodmienečný trest odňatia slobody v trvaní 6 rokov so
zaradením do Ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Vsúladesustanovením§314Tr.por.boloodvolanieprokurátorky zaslanévšetkýmprocesnýmstranám,
teda obžalovanému, jeho obhajcovi a poškodenému na prípadné vyjadrenie, čo ku dňu rozhodovania
odvolacieho súdu využil obžalovaný, ktorý prostredníctvom obhajcu zaslal písomné vyjadrenie doručené
okresnému súdu 18.06.2021, v ktorom s poukazom na napadnutý rozsudok a vyhlásenie obžalovaného

na hlavnom pojednávní v zmysle § 257 ods. 1 písm. b) Tr. por., na základe ktorého súd pokračoval
v dokazovaní len čo sa týka výšky trestu uviedol, že odôvodnenie odvolania prokurátora, podľa neho,
pôsobízmätočne,nakoľkovprvomodsekuniesúuvedenésprávneúdajeobžalovaného,spoukazomna
chybný dátum narodenia obžalovaného, že trestný čin, pre ktorý je stíhaný, sa nezhoduje s rozsudkoma aj nesprávne uvedenú spisovú značku obžaloby a dátum jej nápadu na Okresný súd Malacky
s tým, že sa prevdepodobne jedná o administratívnu chybu, avšak považoval za potrebné tento
rozpor zo strany prokurátora vysvetliť. Obžalovaný má za to, že konajúci súd postupoval správne,

keď nepoužil sprísňujúce ustanovenie podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., nakoľko podľa názoru súdu nejde o
skutok spáchaný dvoma a viacerými skutkami. Krátke, doslova niekoľko sekundové vzdialenie sa od
motorového vozidla na vzdialenosť maximálne 10 metrov, nemožno považovať za deliaci moment a
dôvodiť tým spáchanie trestných činov obžalovaným dvomi alebo viacerým skutkami. Preto podľa neho
súd konal správne, keď nepoužil pri ukladaní trestu asperačnú zásadu vyjadrenú v ustanovení § 41

ods. 2 Tr. zák. Následne poukázal na judikát R 32/2009, podľa ktorého, ak pri rozhodovaní o treste
majú byť použité ustanovenia o úprave trestnej sadzby uvedenej v osobitnej časti Trestného zákona, z
dôvodov uvedených v ustanoveniach § 38 ods. 3, ods. 4, ods. 5, ods. 6 a § 39 ods. 4, a § 41 ods. 2 Tr.
zák., že konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určí tak, že najprv sa urobí úprava trestnej sadzby podľa
príslušných ustanovení § 38 Tr. zák. a až následne sa vykoná úprava takto stanovenej trestnej sadzby
podľa režimu § 41 ods. 2 Tr. zák., čo by znamenalo, že asperačná zásada by bola aplikovaná na rozpätie

trestnej sadzby 4 roky až 8 rokov a teda v konečnom dôsledku by bola horná hranica trestnej sadzby ešte
nižšia, ako je zákonom stanovených 10 rokov. Poznamenal, že prokurátor vo svojom odvolaní absolútne
opomenul prevažujúci pomer poľahčujúcich okolností, pri ktorých sa v zmysle ustanovenia § 38 ods.
3 Tr. zák. znižuje horná hranica trestnej sadzby, že pri určovaní výmery trestu musí súd prihliadnuť,
okrem iného, aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy, čo správne konajúci súd aj

zohľadnil pri určovaní výšky trestu, ktorú stanovil na dolnej hranici trestnej sadzby. V trestnom konaní
neboli zistené žiadne okolnosti, ktoré by boli dôvodom na to, aby bol trest ukladaný v polovici alebo pri
hornej hranici trestnej sadzby. Súd musí vychádzať z okolností, ktoré sa odohrali a nie z hypotéz „čo by
sa mohlo stať keby“. Podotkol, že k spáchaniu skutku sa priznal, riadne ho oľutoval a už v prípravnom
konaní vyjadril vôľu napraviť škodu, ktorú svojim konaním napáchal. Pri rozhodovaní o trvaní dôvodov

väzby po podaní obžaloby, obžalovaný návrh prokurátora na jeho ponechanie vo väzbe akceptoval a
proti rozhodnutiu o ponechaní vo väzbe sťažnosť nepodal. Z uvedených dôvodov považoval obžalovaný
rozsudok za vecne správny.

Na verejnom zasadnutí odvolacieho súdu prokurátorka krajskej prokuratúry zotrvala na podanom

odvolaní, ktoré predniesla zhodne s písomným podaním a navrhla zrušiť napadnutý rozsudok a
obžalovanému uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 6 rokov, so zaradením do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Obhajca obžalovaného v konečnom návrhu, v súlade s písomným vyjadrením k odvolaniu prokurátora,

navrhol odvolanie zamietnuť s poukazom na síce prísny trest odňatia slobody uložený obžalovanému,
ale zákonný a spravodlivý.

Obžalovaný právom posledného slova uviedol, že ho mrzí, čo spáchal a po vykonaní trestu chce
poškodeným stranám uhradiť škodu.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 ods. 1 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť
odvolania (306 ods. 1 Tr. por.) a tým absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo
ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých
výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľka podala odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré

im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len
vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie
prokurátorky je len čiastočne dôvodné.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že povinnosťou odvolacieho súdu na základe revízneho princípu,

determinovaný uvedeným ustanovením, je preskúmanie len tých výrokov, proti ktorým odvolateľ podal
odvolanie a preskúmanie správnosti konania, ktoré predchádzalo týmto napadnutým výrokom rozsudku.
Výnimkou z uvedenej zásady a to, že odvolací súd musí prihliadnuť aj na chyby, ktoré síce odvolaním
neboli vytýkané, ale ktoré sú takej povahy, že by odôvodňovali (po právoplatnosti rozsudku) podanie
mimoriadneho opravného prostriedku, t.j. dovolania.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav
veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnomkonaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti,
ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé
rozhodnutie.

Podľa § 2 ods. 12 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným
spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých
okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom
konaní alebo niektorá zo strán.

Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1 alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na
chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1.

Podľa § 321 ods.1 písm. d/ Tr. por. odvolací súd napadnutý rozsudok zruší, ak bolo napadnutým
rozsudkom porušené ustanovenie Trestného zákona.

Podľa § 321 ods. 2 Tr. por. ak bolo odvolanie obmedzené podľa § 317 ods. 1 alebo 3, odvolací súd z

dôvodu uvedeného v odseku 1 zruší len napadnutý výrok rozsudku. Ak však odvolací súd zruší hoci i
len sčasti výrok o vine, zruší vždy súčasne celý výrok o treste, ako aj ďalšie výroky, ktoré majú vo výroku
o vine svoj podklad.

Podľa § 322 ods. 3 Tr. por. veta prvá odvolací súd rozhodne sám rozsudkom vo veci, ak možno nové

rozhodnutie urobiť na podklade skutkového stavu, ktorý bol v napadnutom rozsudku správne zistený
alebo doplnený dôkazmi vykonanými pred odvolacím súdom.

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti zistil, že súd konal na základe podanej obžaloby
prokurátora, pre vyššie uvedený skutok a právne kvalifikovaný ako pokus zločinu ublíženia na

zdraví podľa § 14 k § 155 ods. 1 Tr. zák. a prečin neoprávneného používania cudzieho motorového
vozidla podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., v súbehu s prečinom krádeže podľa § 212 ods. 1
písm. a) Tr. zák. a vzhľadom k tomu, že obžalovaný bol väzobne stíhaný už od vznesenia obvinenia
od 18.10.2020, súd potvrdil tzv.súdnu väzbu obžalovaného právoplatným uznesením 15.04.2021. Na
hlavnom pojednávaní 13.05.2021 obžalovaný K. N., po zákonnom poučení podľa § 257 Tr. por. urobil

vyhlásenie, že sa cíti byť vinným zo spáchania žalovaného skutku v zmysle podanej obžaloby a po
zákonnom poučení kladne odpovedal na všetky položené otázky v zmysle § 333 ods. 3, písm. c/, d/,
f/, g/, h/ Tr. por., pričom prokurátor navrhol toto vyhlásenie prijať a súd uznesením podľa § 257 ods. 7
Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného o vine a zároveň vyhlásil, že dokazovanie o vine obžalovaného
zo spáchania skutku uvedeného v obžalobe sa nevykoná a budú vykonané dôkazy len súvisiace s

výrokom o treste, náhrade škody a ochrannom opatrení, pričom tak oboznámil aktualizovaný odpis z
registra trestov, lustráciu z registra priestupkov, vyjadrenie Z. zdravotnej poisťovne ku škode, vyjadrenie
A. poisťovne ku škode, zápisnicu o vydaní veci - kovového nožíka zo dňa 18.10.2020, uznesenia a
zápisniceovydanívecíavrátenívecí,odbornévyjadrenianataxameter,strešnésvietidlomobilnýtelefón
Honor 7A, tablet Lenovo a motorové vozidlo zn. Volkswagen Golf.

V odôvodnení napadnutého rozsudku v intenciách ustanovenia § 168 ods. 1 Tr. por. súd prvého
stupňa podrobne a vyčerpávajúcim spôsobom rozviedol, ktoré skutočnosti vzal za dokázané a o ktoré
dôkazy oprel svoje skutkové zistenie a napokon tiež, akými právnymi úvahami sa riadil, keď posudzoval
dokázané skutočnosti podľa ustanovení Trestného zákona v otázke viny obžalovaného.

Krajský súd v tejto súvislosti poukazuje na podanú obžalobu, skutkovú vetu a právne posúdenie
konania obžalovaného, jeho vyhlásenie o vine a následný postup súdu v tejto súvislosti, pričom
zrejmou nesprávnosťou bolo pri vyhlásení rozsudku právne posúdenie konania obžalovaného aj ako
prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1 Tr. zák., hoci

vzhľadom na podanú obžalobu, vyhlásenie obžalovaného o vine a aj právnu vetu vyhláseného rozsudku,
že obžalovaný sa zmocnil cudzieho motorového vozidla väčšej hodnoty v úmysle prechodne ho
používať, správne mal byť tento prečin právne posúdený ako prečin neoprávneného používania
cudzieho motorového vozidla podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák., v zmysle podanej obžaloby,ktoré zrejmé pochybenie nemohol odvolací súd napraviť, vzhľadom na vyššie uvedený procesný postup
okresnéhosúduaobmedzenéodvolanieprokurátorky,lendouloženéhotrestu.Napokonajzodôvodenia
napadnutého rozsudku ohľadne viny obžalovaného a právneho posúdenia, prvostupňový súd evidentne

v tejto časti odôvodňoval ako prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa §
216 ods. 1, ods. 2 písm. c/ Tr. zák.

V ostatnom si senát odvolacieho súdu osvojuje skutkové závery prvostupňového súdu a v
podrobnostiach odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku. Aj senát odvolacieho súdu dospel

k záveru, že skutok popísaný v napadnutom rozsudku sa stal a spáchal ho obžalovaný spôsobom v
ňom popísaným. Nemá preto pochybnosti, že skutkové zistenia uvedené v skutkovej vete napadnutého
rozsudku sú v súlade so stavom veci a je nimi preukázané, že obžalovaný v kritickej dobe a nezákonným
spôsobom, uvedeným v skutkovej vete napadnutého rozsudku, dopustil sa konania, ktoré bezprostredne
smerovalo k dokonaniu trestného činu, ktorého sa dopustil v úmysle spôsobiť inému ťažkú ujmu na
zdraví, avšak k dokonaniu trestného činu nedošlo, zmocnil sa cudzieho motorového vozidla väčšej

hodnoty v úmysle prechodne ho používať a prisvojil si cudziu vec tým, že sa jej zmocnil a spôsobil tak
malú škodu.

Odvolací súd si teda prehlásenie obžalovaného učinené podľa § 257 ods.1 písm. b/ Tr. por. v celom
rozsahu osvojil a odkazuje na príslušnú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, bez potreby v celom

rozsahu ho opakovať.

V nadväznosti na vyššie uvedené, ako aj vzhľadom k podanému odvolaniu prokurátorky len do trestu
a z toho vyplývajúceho rozsahu prieskumnej povinnosti, odvolací súd nepreskúmaval výrok o vine,
vrátane právneho posúdenia skutku, nakoľko konanie, ktoré týmto výrokom prvostupňového rozsudku

predchádzalo nebolo odvolaním žiadnej procesnej strany napadnuté odvolaním.

Ani krajský súd, podobne ako okresný súd, nemal dôvodné pochybnosti o skutkových tvrdeniach
uvedených v obžalobe a preto priznanie viny obžalovaným K. N. považoval za logický dôsledok
dôkazného stavu zisteného a prezentovaného prokurátorom v podanej obžalobe.

Logickým dôsledkom rozhodnutia súdu prvého stupňa o prijatí vyhlásenia obžalovaného že je vinný, bol
aj ďalší postup súdu, keď nevykonal dokazovanie v rozsahu priznanej viny a vykonal len dokazovanie
ohľadne trestu a náhrady škody.

Nakoľko na hlavnom pojednávaní pred okresným súdom nebolo vykonané dokazovanie súvisiace so
skutkovými zisteniami obžaloby, nemohol ani krajský súd, ako súd odvolací preskúmavať, zasahovať,
meniť, či prípadne spochybňovať skutkové zistenia a závery súdu prvého stupňa, prezentované vo
výroku o vine v napadnutom rozsudku. Napokon odvolanie prokurátorky, smerovalo len proti výroku o
treste odňatia slobody.

Vzhľadom k tomu odvolací súd nezistiac žiadne procesné pochybenie v postupe súdu prvého stupňa v
súvislosti s vyhlásením obžalovaného a jeho prijatím v zmysle § 257 ods. 6, ods. 7 Tr. por. a následného
uznania viny podľa obžaloby, nezaoberal sa z hľadiska správnosti, resp. nesprávnosti skutkových a
právnych záverov v napadnutom rozsudku a zaoberal sa len výrokom o treste.

Odvolací súd však pri preskúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku zistil zákonný dôvod na jeho
zrušenie, resp. zmenu a to ako z pohľadu odvolania prokurátorky, i keď neakceptoval všetky jej tvrdenia
uvedené v písomne odôvodnenom odvolaní.

Vo všeobecnosti je potrebné skonštatovať, že pri ukladaní trestu musí súd vychádzať zo závažnosti
spáchaného trestného činu. Túto závažnosť určuje sám zákonodarca a to stanovením rozpätia trestnej
sadzby a tým, že jednotlivé trestné činy podľa stanovenej trestnej sadzby a formy zavinenia zaraďuje
medzi prečiny, zločiny, prípadne obzvlášť závažné zločiny. Tomuto zaradeniu potom zodpovedá buď
možnosť súdu ukladať rôzne druhy trestov, napríklad alternatívnych, nespojených s odňatím slobody,

alebo povinnosť súdu ukladať len trest odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život asúčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.

Podľa § 34 ods. 2 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je to
ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu
odňatia slobody.

Podľa § 34 ods. 3 Tr. zák. trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv

na jeho rodinu a jemu blízke osoby.

Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery
prihliadne aj na to, že páchateľ trestného činu získal trestným činom majetkový prospech; ak tomu

nebránia majetkové alebo osobné pomery páchateľa alebo to nebude na ujmu náhrady škody, uloží
mu s prihliadnutím na výšku tohto majetkového prospechu popri inom treste aj niektorý trest, ktorým
ho postihne na majetku, pokiaľ mu takýto trest za splnenia podmienok podľa odseku 6 neuloží ako
samostatný.

Podľa § 34 ods. 5 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne c) pri príprave na zločin
a pri pokuse trestného činu aj na to, do akej miery sa konanie páchateľa priblížilo k dokonaniu trestného
činu, ako aj na okolnosti a na dôvody, pre ktoré k dokonaniu trestného činu nedošlo.

Podľa § 34 ods. 6 Tr. zák. tresty uvedené v § 32 možno uložiť samostatne alebo možno uložiť viac
týchto trestov popri sebe. Za trestný čin, ktorého horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody
ustanovená v osobitnej časti zákona prevyšuje päť rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody.
Pri ukladaní trestu súd musí obligatórne prihliadnuť na všetky poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm.
a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák.

Podľa § 38 ods. 1 Tr. zák. na okolnosť, ktorá je zákonným znakom trestného činu, nemožno prihliadnuť
ako na poľahčujúcu okolnosť, priťažujúcu okolnosť, okolnosť, ktorá podmieňuje uloženie trestu pod
zákonom ustanovenú dolnú hranicu trestnej sadzby, alebo okolnosť, ktorá podmieňuje použitie vyššej
trestnej sadzby.

Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a mieru
závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Podľa§38ods.3Tr.zák.akprevažujepomerpoľahčujúcichokolností,znižujesahornáhranicazákonom

ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu.

Podľa § 38 ods. 8 Tr. zák. zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice trestnej sadzby podľa
odsekov 3 až 6 sa vykoná iba v rámci zákonom ustanovenej trestnej sadzby; základom na zníženie
alebo zvýšenie trestnej sadzby je rozdiel medzi hornou a dolnou hranicou zákonom ustanovenej trestnej

sadzby. Zníženie hornej hranice alebo zvýšenie dolnej hranice zákonom ustanovenej trestnej sadzby
sa nepoužije v prípadoch, keď v osobitnej časti zákona je ustanovený iba trest odňatia slobody na
dvadsaťpäť rokov alebo doživotie.

Podľa § 41 ods. 1 Tr. zák. ak súd odsudzuje páchateľa za dva alebo viac trestných činov, uloží mu úhrnný

trest podľa toho zákonného ustanovenia, ktoré sa vzťahuje na trestný čin z nich najprísnejšie trestný.
Popri treste prípustnom podľa takého zákonného ustanovenia možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj
iný druh trestu, ak jeho uloženie by bolo odôvodnené niektorým zo zbiehajúcich sa trestných činov. Ak
sú dolné hranice trestných sadzieb trestov odňatia slobody rôzne, je dolnou hranicou úhrnného trestu
najvyššia z nich.

Podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. ak súd ukladá úhrnný trest odňatia slobody za dva alebo viac úmyselných
trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, spáchaných dvoma alebo viacerými skutkami,
zvyšuje sa horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu z nich najprísnejšie trestnéhoo jednu tretinu. Horná hranica zvýšenej trestnej sadzby nesmie prevyšovať dvadsaťpäť rokov a pri
mladistvých trestnú sadzbu uvedenú v § 117 ods. 1 alebo .

Popri treste odňatia slobody možno v rámci úhrnného trestu uložiť aj iný druh trestu, ak by jeho uloženie
bolo odôvodnené niektorým zo súdených trestných činov.

Podľa § 48 ods. 1 Tr. zák. trest odňatia slobody sa vykonáva diferencovane v ústavoch na výkon trestu
odňatia slobody (ďalej len „ústav na výkon trestu“) minimálneho, stredného alebo maximálneho stupňa

stráženia.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák. súd zaradí páchateľa na výkon trestu odňatia slobody spravidla
do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, ak v posledných desiatich rokoch pred
spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný
trestný čin.

Prvostupňový súd pri ukladaní trestu obžalovanému K. N. ukladal trest odňatia slobody v trvaní štyroch
rokov s odôvodnením, že pri ukladaní trestu vychádzal z toho, že bol uznaný vinným z troch trestných
činov a preto musel ukladať jeden úhrnný trest podľa § 41 ods. 1 Tr. zák., a to podľa § 155 ods. 1
Tr. zák., ktorý je prísnejším trestným činom, pričom vychádzal zo závažnosti tohto zločinu ublíženia

na zdraví, pretože za prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 216
ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., je určená sadzba trestu odňatia slobody v rozpätí 1 rok až 5 rokov a
za prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Tr. zák., je určená sadzba trestu odňatia slobody až
na 2 roky, z pokusu ktorého bol obžalovaný uznaný za vinného a ktorú určuje primárne zákonodarca
stanovením rozpätia trestnej sadzby, pričom v danom prípade je výška trestnej sadzby stanovená

zákonom podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., v rozpätí 4 roky až 10 rokov. V tejto súvislosti aplikoval aj § 14
ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého pokus trestného činu je trestný podľa trestnej sadzby ustanovenej na
dokonaný trestný čin. Pokiaľ ide o druh trestu ukladaný obžalovanému, súd vychádzal aj z toho, že ak
bol obžalovaný uznaný vinným z trestného činu, ktorého horná hranica trestnej sadzby, ustanovená v
osobitnej časti Trestného zákona, prevyšuje 5 rokov, musí súd uložiť trest odňatia slobody podľa § 34

ods. 6 Tr. zák., pričom podmienečne odložiť uložený výkon trestu odňatia slobody možno len vtedy,
ak sa ukladá trest odňatia slobody neprevyšujúci 2 roky (§ 49 ods. 1 Tr. zák.), respektíve 3 roky (§
51 ods. 1 Tr. zák.) a že súd mohol uložiť obžalovanému len nepodmienečný trest odňatia slobody,
nakoľko dolná hranica trestnej sadzby u trestného činu, podľa ktorého sa obžalovanému ukladá trest,
prevyšuje 3 roky a preto musel obžalovanému uložiť nepodmienečný trest odňatia slobody, nakoľko iný

druh trestu vylučuje v danom prípade priamo Trestný zákon. Súd odôvodnil, prečo nepoužil sprísňujúce
ustanovenie podľa § 41 ods. 2 Tr. zák., podľa ktorého pri ukladaní úhrnného trestu odňatia slobody
za dva alebo viac úmyselných trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom, nakoľko mal za to,
že v danom prípade nejde o skutok spáchanými dvoma a viacerými skutkami. Pod pojmom „skutok“
podľa súdu treba rozumieť udalosť vo vonkajšom svete vyvolanú aktívnym alebo pasívnym prejavom

vôle páchateľa (t.j. konaním), ktoré sa stáva trestným činom, ak vyčerpáva znaky skutkovej podstaty
niektorého trestného činu uvedeného v osobitnej časti Trestného zákona. Išlo o charakterovo rovnorodé
konanie obžalovaného, ktorým boli vyvolané viaceré následky (ublíženie na zdraví, zmocnenie sa
cudzieho motorového vozidla a odcudzenie vecí) a že jeho konanie nie je možné oddeliť na viac
skutkov, nie je možné v ňom vidieť deliaci moment, ktorý delí konanie obžalovaného na viacčinný skutok.

Konštatoval, že obžalovaný sa k spáchaniu skutku priznal, oľutoval ho a deklaroval, že by chcel čo
najskôr škodu uhradiť. Súd tak u obžalovaného zistil dve poľahčujúce okolnosti podľa § 36 písm. j),
písm. l) Tr. zák. v tom, že pred spáchaním trestného činu viedol riadny život a k spáchaniu skutku sa
priznal a skutok úprimne oľutoval. Zistil jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. h) Tr. zák., keďže
obžalovaný spáchal viac trestných činov. Vzhľadom na prevahu poľahčujúcich okolností upravil trestnú

sadzbu podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., teda znížil hornú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby o
jednu tretinu, pretože prevažovali poľahčujúce okolnosti. Súd nezohľadnil u obžalovaného poľahčujúcu
okolnosť podľa § 36 písm. d) Tr. zák. aj napriek tomu, že v čase páchania skutku obžalovaný nemal
dovŕšený 21. rok života z dôvodu, že jeho vek nemal vplyv na spáchanie skutku, v bežnom živote riadne
fungoval, chodil do práce. Žiadne popísané správanie, či už samotným obžalovaným alebo jeho starými

rodičmi, ktorí boli vypočutí, nenasvedčuje tomu, že jeho rozumová alebo vôľová vyspelosť mala vplyv na
jeho konanie. Taktiež nezohľadnil poľahčujúcu okolnosť v prospech obžalovaného podľa § 36 písm. h)
Tr, zák. z dôvodu, že z vyšetrovania nevyplynulo, že by sa v čase spáchania skutku nachádzal v ťažkej
životnej situácii. Námietku obhajoby v tom, že v detstve bol obžalovaný týraný svojou matkou, od ktorejmusel utiecť, nemá časový súvis so spáchaním skutku. Neboli zistené žiadne skutočnosti poukazujúce
na zdravotné problémy psychického rázu. Následne súd pristúpil k úprave trestnej sadzby, pričom pri
výpočte postupoval podľa § 38 ods. 8 Tr. zák. s tým, že rozdielom medzi hornou a dolnou hranicou

zákonom stanovenej trestnej sadzby je 6 rokov (10 rokov mínus 4 roky), pričom jedna tretina zo 6 rokov
sú 2 roky. Po úprave trestnej sadzby podľa § 38 Tr. zák. je trestná sadzba v rozpätí od 4 rokov do 8 rokov.
Súd potom vyhodnotil kritériá podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. a ktoré sú fakticky vyjadrením znakov skutkovej
podstaty trestného činu a to objektívnej stránky (spôsob spáchania činu a jeho následok), subjektívnej
stránky (zavinenie a pohnútka), subjektu (osoba páchateľa) a ďalej tiež priťažujúcich a poľahčujúcich

okolností ako aj pomerov páchateľa a možnosťami jeho nápravy. Pokiaľ ide o spôsob spáchania činu
a jeho následok, tak súd konštatoval, že podstatou skutkového deja bolo to, že obžalovaný vediac,
že nemá dostatok peňazí na zaplatenie jazdy taxíkom opakovane (dve rezné rany) porezal otváracím
nožom s čepeľou 9 cm taxikára do krku a to s úmyslom mu utiecť. Znalec konštatoval, že útok smeroval
na krk a oblasť veľkých ciev, pri hlbšom zásahu alebo pôsobení väčšej sily mohlo dôjsť k poškodeniu
vitálne dôležitých ciev alebo hlavových nervov s rizikom vykrvácania na mieste činu. Taktiež hrozilo riziko

vzniku vzduchovej embólie, ktorá je smrtiaca pri poškodení hlbokých žilových kmeňov krku. Konaním
obžalovaného teda vznikli stredne závažné poranenia s nutnosťou okamžitej operácie. Obžalovaný
uvedeným spôsobom zaútočil bez predchádzajúceho varovania na poškodeného, ktorý takýto útok
vôbec nečakal. Skutočnosti, ktoré sa týkajú spôsobu spáchania činu a jeho následku súd vyhodnotil
v neprospech obžalovaného, nakoľko tento nečakane, prekvapivo zaútočil na poškodeného a to len z

dôvodu, že nemal dostatok peňazí na zaplatenie odvozu. Len duchaplným konaním poškodeného, ktorý
reagoval tak, že mu chytil ruku, snažil mu ju odtlačiť, následne vybehol z auta a volal o pomoc, nedošlo
k tragickému následku konania obžalovaného. Pri posúdení zavinenia obžalovaného súd konštatoval,
že obžalovaný musel vedieť, s ohľadom na všetky okolnosti prípadu, akú ujmu na zdraví môže spôsobiť,
aj keď deklaroval, že ho chcel „iba“ pichnúť do ruky, resp. do ramena, napokon namieril na oblasť krku,

ako životne dôležitého orgánu, teda vedel, že môže byť priamo ohrozený život poškodeného (čo aj bol),
čiže konal v nepriamom úmysle podľa § 15 písm. b) Tr. zák. Pri vyhodnotení osoby obžalovaného a
možnosti jeho nápravy zistil, že obžalovaný síce nebol doposiaľ súdne trestný a nemá ani záznam v
registri priestupkov, na druhej strane obžalovaný skutok úprimne oľutoval, prostredníctvom starého otca
poštovou poukážkou uhradil časť škody vo výške 200,- Eur. a v prospech obžalovaného pričítal aj jeho

neľahké detstvo, keďže podľa jeho vlastného vyjadrenia, ako aj z vyjadrenia jeho starých rodičov, žil do
svojichdvanástichrokovsmatkou,ktorábolaalkoholička,neskôrnatoajzomrela.Starírodičaajpopísali
správanie matky voči obžalovanému, že po ňom pľula, nadávala mu, posielala ho po alkohol až do doby,
kýmobžalovanýutiekolzdomuaprišielbývaťstarýmrodičomateda,žeobžalovanýnežilvúplnejrodine,
jeho otec bol vo výkone trestu odňatia slobody, pričom s jeho správaním nemali starí rodičia problémy,

učenie mu síce nešlo, ale bol pracovitý a riadne chodil do práce. Z hľadiska určenia výmery trestu
preto súd okolnosti ohľadne osoby obžalovaného vyhodnotil v prospech obžalovaného. Súd dospel
k záveru, že na ochranu spoločnosti a pre nápravu obžalovaného je potrebné uložiť nepodmienečný
trest odňatia slobody, pretože spáchaný skutok je pomerne závažný (čo vyjadruje tak zákonodarca
stanovením trestnej sadzby, ako aj spôsob spáchania činu, jeho mimoriadne závažný následok a forma

zavinenia obžalovaného). Nezistil žiadne okolnosti, ktoré by boli dôvodom na to, aby trest bol ukladaný
v polovici, či pri hornej hranici upravenej trestnej sadzby a vychádzal aj z toho, že trest odňatia slobody
bol obžalovanému ukladaný podľa trestného činu, ktorý obžalovaný spáchal v štádiu pokusu a preto bolo
nutné vziať do úvahy nielen povahu a závažnosť spáchaného pokusu, ale aj to do akej miery sa konanie
obžalovaného priblížilo k dokonaniu trestného činu, ako aj okolnosti a dôvody, pre ktoré k dokonaniu

trestného činu nedošlo podľa § 34 ods. 5 písm. c) Tr. zák. Uviedol tiež, že vo všeobecnosti považuje
útokynožomnaľudízamimoriadnezávažnékonanie,ktorémôžemaťčastonenapraviteľnénásledkyaz
pohľaduspoločnostijeneprijateľnéuvedenékonanieobžalovaného,kedypritakombanálnomprobléme,
ako je nedostatok peňazí na zaplatenie, vytiahne nôž a zozadu bezdôvodne zaútočí na krk človeka.
V posudzovanom prípade, práve s poukazom na vyššie uvedené okolnosti týkajúce sa pokusu, súd

vzal do úvahy skutočnosť, že obžalovaný poškodeného síce zasiahol, ale iba takým spôsobom, že
následok v podobe ťažkej ujmy na zdraví v konečnom dôsledku u poškodeného nenastal a doposiaľ
pretrváva ľahké obmedzenie pohyblivosti krku. Zohľadnenie uvedených okolností súd vyjadril tým, že
obžalovanému uložil trest odňatia slobody vo výmere 4 roky, ktorý je podľa názoru súdu postačujúci pre
nápravu obžalovaného a na ochranu spoločnosti. Vzhľadom na to, že obžalovaný nebol v posledných

desiatich rokoch vo výkone trestu odňatia slobody za úmyselný trestný čin, zaradil ho súd na výkon
trestu do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.Záverom sa súd zaoberal aj možnosťou mimoriadneho zníženia trestu odňatia slobodu pod dolnú
hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby podľa § 39 ods. 1 Tr. zák., nakoľko obhajca navrhol
obžalovanému uložiť podmienečný trest odňatia slobody, avšak nezistil také pomery páchateľa a ani

okolnosti prípadu, ktoré by takýto postup umožňovali. V tejto súvislosti súd pripomenul, že za pomery
páchateľa sa považujú okolnosti, ktoré sa týkajú jeho osoby, nesúvisia so spáchaným trestným činom,
avšak môžu ovplyvniť úvahy o treste a v podstate ide o rodinné a osobné pomery, ktoré existujú
nie v čase spáchania skutku, ale v čase rozhodovania o treste. Žiadne takéto, prípadne iné výrazné
okolnosti, ktoré by umožňovali uvedený postup však neboli zistené ani počas prípravného konania a

ani na hlavnom pojednávaní (napr. majetkové pomery páchateľa, jeho zdravotný stav a zdravotný stav
jeho rodiny, starostlivosť o početnú rodinu, tehotenstvo potenciálnej družky a pod.). Rovnako podľa
súdu neboli zistené ani žiadne okolnosti prípadu (všetky skutočnosti, ktoré majú vplyv na posúdenie
povahy, charakteru a závažnosti trestného činu, vrátane možnosti nápravy páchateľa) odôvodňujúce
mimoriadne zníženie trestu odňatia slobody. Navyše ani samotná prísnosť zákonom stanovenej trestnej
sadzby nemôže byť sama o sebe okolnosťou, ktorá by odôvodňovala uloženie trestu pod dolnú hranicu

zákonom ustanovenej trestnej sadzby (R 24/1966 - III).

Primárne je potrebné uviesť, že okresný súd správne postupoval, keď ukladal obžalovanému
nepodmienečný trest odňatia slobody s odôvodnením, ako detailne odôvodnil, ale pri jeho ukladaní sa
dopustil viacerých nesprávností a to v prospech a aj v neprospech obžalovaného, nakoľko boli v rozpore

so zákonom.

Odvolací súd sa zhoduje s názorom prokurátorky, že predmetná trestná činnosť obžalovaného K. N. bola
spáchaná vo viacčinnom súbehu tak, ako správne na to poukázala odvolateľka v odôvodnení svojho
odvolania, nakoľko vo viacčinnom súbehu bolo potrebné posúdiť konanie obžalovaného v súvislosti

s porezaním krku poškodeného, teda pokusu zločinu ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1 Tr. zák.
a následným ďalším konaním obžalovaného tým, že vystúpil z motorového vozidla a snažil sa pred
poškodeným ujsť, čo sa mu pre jeho prenasledovanie poškodeným nedarilo, po krátkej chvíli sa vrátil
späť k tomuto vozidlu, dokonca z neho aj odcudzil veci, ktorú túto časť konania obžalovaného bolo
potrebné právne posúdiť ako prečin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa §

216 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák. spáchaný v jednočinnom súbehu s prečinom krádeže podľa § 212
ods. 1 písm. a) Tr. zák. Uvedený zločin a dva prečiny boli preto spáchané obžalovaným vo viacčinnom
súbehu, ktorý absorboval jednočinný súbeh uvedených dvoch prečinov.

Vzhľadom na všetky vyššie podrobne uvedené okolnosti Krajský súd v Bratislave uzatvára, že skutok

obžalovaného bolo potrebné právne kvalifikovať ako pokus zločinu ublíženia na zdraví podľa § 14 k §
155 ods. 1 Tr. zák. spáchaného vo viacčinnom súbehu s prečinom neoprávneného používania cudzieho
motorového vozidla podľa § 216 ods. 1, ods. 2 písm. c) Tr. zák., v jednočinnom súbehu s prečinom
krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. a) Tr. zák.

V danom prípade najprísnejšie trestným je vyššie uvedený zločin ublíženia na zdraví, pri ktorom
zákonodarca upravil trestnú sadzbu odňatia slobody od 4 do 10 rokov tak, ako správne konštatoval aj
prvostupňový súd.

V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pochybil však okresný súd jednak v tom, že vôbec neukladal

úhrnný trest obžalovanému, nakoľko evidentne aj on vychádzal z toho, že obžalovaný spáchal viac
trestných činnov v súbehu, i keď nesprávne z jednočinného, pričom neaplikoval ani príslušné zákonné
upravujúce tento postup.

Správne mal však prvostupňový súd ukladať úhrnný trest obžalovanému za viacčinný súbeh podľa

§ 41 ods. 2 Tr. zák. tak, ako správne namietala prokurátorka v odvolaní a v tomto smere preto aj
senát odvolacieho súdu postupoval a za uvedený súbeh trestných činov obžalovanému uložil trest,
podľa najprísnejšieho trestného činu podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., v podstate zhodne, ako postupoval
prvostupňový súd a podrobne odôvodnil.

Odvolací súd musel pritom opätovne obligatórne posudzovať u obžalovaného aj všetky poľahčujúce
okolnosti podľa § 36 písm. a/ - o/ Tr. zák. a priťažujúce okolnosti podľa 37 písm. a/-m/ Tr. zák.Uvedený postup pri ukladaní úhrnného trestu odňatia slobody podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. za viacčinný
súbeh mal však dopad na zmenu pri skúmaní poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, v prospech
obžalovaného, nakoľko mu zhodne s prvostupňový súdom odvolací súd priznal dve poľahčujúce

okolnosti podľa § 36 písm. j), písm. l) Tr. zák. teda, že obžalovaný pred spáchaním trestného činu
viedol riadny život a k spáchaniu skutku sa priznal a skutok úprimne oľutoval, ako vyplýva z vykonaného
dokazovania pred okresným súdom.

Na druhej strane odvolací súd v neprospech obžalovaného nepriznal ani jednu priťažujúcu okolnosť

a pochybil preto prvostuňový súd, že obžalovanému priznal priťažujúcu okolnosť, že spáchal viac
trestných činov podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. Spáchanie druhého (aj ďalšieho) trestného činu, ako
priťažujúca okolnosť podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. sa totiž nepoužije pri ukladaní úhrnného trestu pri
viacčinnom súbehu trestných činov, z ktorých aspoň jeden je zločinom a aplikuje sa tzv. asperačná
zásada v zmysle § 41 od. 2 Tr. zák. Spáchanie druhého trestného činu, popri zločine, je totiž okolnosťou
podmieňujúcou použitie prísnejšej trestnej sadzby podľa naposledy citovaného ustanovenia. Platí teda,

že okolnosť podmieňujúca použitie prísnejšej trestnej sadzby môže byť takto použitá nielen podľa úpravy
obsiahnutej v ustanovení osobitnej časti Trestného zákona (jeho príslušnom vyššom odseku), ale aj v
ustanovení všeobecnej časti Trestného zákona (§ 41 ods. 2). Ak je potom takto použitá, jej duplicitnému
použitiu ako priťažujúcej okolnosti podľa § 37 písm. h/ Tr. zák. bráni zásada „ne bis in idem“ vyjadrená
v § 38 ods. 1 Tr. zák.

Základná trestná sadzba odňatia slobody za najprísnejší zločin ublíženia na zdraví podľa § 155 ods. 1
Tr. zák. je 4 až 10 rokov, pričom nižšie uvedeným postupom bolo nakoniec potrebné obžalovanému
ukladať úhrnný trest odňatia slobody v rozpätí trestnej sadzby od 4 rokov do 10 rokov.

Pri úprave trestnej sadzby podľa osobitnej časti Trestného zákona podľa § 155 ods. 1 Tr. zák. a § 38
ods. 2, ods. 3 a § 41 ods. 2 Tr. zák., konkrétne rozpätie trestnej sadzby sa určuje tak, že najprv sa urobí
úprava trestnej sadzby podľa § 38 Tr. zák. a až následne podľa § 41 ods. 2 Tr. zák. Keďže obžalovaný K.
N. mal prevahu poľahčujúcich okolností postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák., znižovala sa horná hranica
zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu tretinu, teda na 8 rokov, výkladom postupu podľa § 38 ods.

8 Tr. zák. a následne sa takto znížená horná hranica trestnej sadzby zvyšovala o jednu tretinu, ale nie už
postupom podľa § 38 ods. 8 Tr. zák., teda o jednu tretinu z 8. rokov (96 mesiacov), teda o 32 mesiacov,
čiže na desať rokov a 8 mesiacov. Odvolací súd tak následne postupoval a ukladal trest obžalovanému v
rozpätí trestnej sadzby 4 roky až 10 rokov a 8 mesiacov. Zhodne s prvostupňovým súdom mu uložil trest
nadolnejhranicitrestnejsadzby,tedavtrvaníštyrochrokovspoukazomnaúvahyprvostupňovéhosúdu,

v ktorých podrobne v odôvodnení rozsudku rozviedol všetky kritériá pre ukladanie druhu a výmery trestu,
s poukazom aj na osobné a majetkové pomery obžalovaného, bez potreby ich opätovne uvádzať. Pri
týchtoúvaháchodvolacísúdnemalžiadnepripomienky,plnesastotožnilsokresnýmsúdomatoajpokiaľ
ide o nepriznanie ďalších poľahčujúcich okolností u obžalovaného, ktorých sa prostredníctvom obhajcu
domáhalichpriznanianaokresnomsúdeaajpokiaľideonepoužitiemimoriadnehozníženiatrestupodľa

§ 39 Tr. zák. Preto v tejto časti odvolanie prokurátorky, pokiaľ žiadala sprísnenie trestu obžalovanému,
považoval odvolací súd za nedôvodné, nakoľko aj senát odvolacieho súdu považoval uloženie úhrnného
nepodmienečného trestu 4 roky, nielen za zákonný, ale aj za dostatočný na spravodlivé potrestanie
obžalovaného.

Odvolací súd pritom pripomína, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá
odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú
rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní a zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie
dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní. V tejto súvislosti
odvolací súd poukazuje na to, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdu prvého a druhého

stupňa tvoria jednotu, a preto je nadbytočné, aby odvolací súd opakoval vo svojom rozhodnutí správne
skutkové a právne závery súdu prvého stupňa.

Odvolací súd dodáva, že takto uložený trest je aj v súlade so zásadou, že trest je právnym následkom
trestného činu a teda musí byť úmerný k spáchanému zločinu a prečinom (zásada proporcionálnosti

trestu). Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho
funkcia v tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon, na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom
trestného činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok
individuálnej prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia) a jednak aj voči ďalším občanom -potencionálnym páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie
trestu na ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie
páchateľa (retribúcia). Konanie obžalovaného, ktorý doposiaľ nebol súdne trestaný, považoval odvolací

súd za jednorázové skratové konanie v situácii, ktorú nesprávne a v rozpore so zákonom obžalovaný
vyhodnotil, ktoré vyústilo do následkov uvedeného skutku. Verí, že sa nielen takého, ale ani iného
protiprávneho konania obžalovaný už viac nedopustí. Preto takto uložený trest podľa druhostupňového
súdu dôsledne vychádza zo zásad pre ukladanie trestov zmysle ustanovenia § 34 Tr. zák. a
zahŕňa tak individuálnu, ako aj generálnu prevenciu a zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa

spoločnosťou.

Keďže zrušením výroku o treste bolo potrebné zrušiť aj výrok o spôsobe jeho výkonu, v súlade so
zákonom bol obžalovaný tak, ako rozhodol správne už okresný súd, že na výkon trestu odňatia slobody
zaradil obžalovaného K. N. do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia,
zodpovedajúco ustanoveniu § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zák., pretože obžalovaný v posledných desiatich

rokoch pred spáchaním trestného činu nebol vo výkone trestu odňatia slobody, ktorý mu bol uložený za
úmyselný trestný čin, teda v danom prípade nebol doposiaľ súdne trestaný.

Odvolací súd viazaný obmedzenou revíznou povinnosťou a v súlade s 321 ods. 2 Tr. por. zrušil
len napadnutý výrok o treste odňatia slobody a spôsob jeho výkonu, pričom ponechal nedotknuté v

napadnutom rozsudku, okrem uznanej viny a právneho posúdenia, aj uložený trest prepadnutia veci
podľa § 60 ods. 1 písm. a), ods. 5 Tr. zák., ako aj výroky adhézneho konania, podľa § 287 ods. 1, 288
ods. 2 Tr. por., ktoré nielenže neboli napadnuté odvolaním žiadnou procesnou stranou, ale boli aj v
súlade so zákonom.

Na základe vyššie uvedeného a na základe odvolania prokurátorky, podaného v neprospech
obžalovaného len do výroku o treste odňatia slobody, Krajský súd v Bratislave zrušil napadnutý rozsudok
len vo výroku o treste odňatia slobody a spôsobe jeho výkonu a sám rozhodol tak, ako je uvedené
vo výrokovej časti tohto rozsudku. Aj preto odvolací súd rozhodol, že vo zvyšnej, nezrušenej časti
napadnutý rozsudok prvostupňového súdu zostal nedotknutý.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku riadny opravný prostriedok nie je prípustný.