Uznesenie ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 8. jún 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 2To/21/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8319010424
Dátum vydania rozhodnutia: 08. 06. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Ivo Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8319010424.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Iva Maruščáka a sudcov JUDr.
Moniky Halkociovej a JUDr. Rastislava Vargu, PhD., LL.M., MBA na verejnom zasadnutí konanom dňa
08.06.2021, v trestnej veci proti obžalovanému V. F. pre prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d/
Tr. zákona, o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Humenné sp. zn. 3T/71/2019 zo
dňa 22.04.2020, takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. poriadku z a m i e t a odvolanie obžalovaného V. F..

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obžalovaného V. F. vinným zo spáchania prečinu krádeže
podľa § 212 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že

presne nezisteného dňa koncom mesiaca január 2019 v čase okolo 02.00 hod. na chodníku pred

vchodom do obytného domu č. XX na ul. F. v S. pristúpil zozadu k poškodenému T. A. z S. a následne
mu z ľavého vrecka nohavíc vybral mobilný telefón Huawei P9 čiernej farby a z pravého vrecka vetrovky
mu vytrhol peňaženku, v ktorej mal poškodený uložené doklady, občiansky preukaz, vodičský preukaz,
bankomatovú kartu Unicredit bank, preukaz z ÚPSVaR, ako aj finančnú hotovosť vo výške okolo 10,-
eur, kde následne s takto odcudzenými vecami ušiel na presne nezistené miesto, čím k zraneniu osoby
poškodeného nedošlo a poškodenému bola spôsobená škoda na odcudzených veciach vo výške 130,-

eur.

Za to mu podľa § 212 ods. 1 Tr. zákona, za použitia § 37 písm. m/, § 38 ods. 2, ods. 4 Tr. zákona uložil
trest odňatia slobody vo výmere 9 (deväť) mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Tr. zákona ho na výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradil do ústavu

na výkon trestu so stredným stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal obžalovaný v zákonom stanovenej lehote odvolanie, ktoré aj dodatočne
prostredníctvom ustanoveného obhajcu písomne odôvodnil, smerujúc ho proti výroku o vine ako
aj o treste. V jeho dôvodoch po rekapitulácii výroku odvolaním napadnutého rozsudku uviedol, že
sú pochybnosti o správnosti skutkových zistení, na ktorých objasnenie treba dôkazy opakovať alebo

vykonať ďalšie dôkazy, pre chyby v napadnutých výrokoch rozsudku, najmä z dôvodu nejasnosti a
neúplností skutkových zistení, ako aj z dôvodu, že súd sa nevysporiadal so všetkými okolnosťami
významnými pre rozhodnutie ako aj pre podstatné chyby konania, ktoré napadnutým výrokom
predchádzali, najmä preto, že boli porušené ustanovenia, ktorými sa má zabezpečiť objasnenie veci a
právo obhajoby, z dôvodu, že napadnutým rozsudkom bolo porušené ustanovenie Trestného zákona,
ako aj z dôvodu, že uložený trest je neprimeraný. Skutok, z ktorého bol uznaný za vinného, sa nestal,

resp. ho nespáchal. Má za to, že v konaní nebolo preukázané, že predmetný skutok sa stal. Súd prvého
stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel kzáveru a presvedčeniu, že sa dopustil skutku tak, ako je tento popísaný v obžalobe prokurátora sp.
zn. 1Pv84/19/7702 zo dňa 11.07.2019, no skutok posúdil podľa iného ustanovenia Tr. zákona ako
ho posudzovala obžaloba. Podľa súdu prvého stupňa uvedeným skutkom obžalovaný naplnil všetky

pojmové znaky skutkovej podstaty prečinu krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona a to tak po
subjektívnej, aj po stránke objektívnej, na základe čoho ho uznal vinným zo skutku tak, ako je uvedené
vo výroku rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že ku konečnému rozhodnutiu sa dopracoval po
vyhodnotení všetkých vykonaných dôkazov, ktoré preukazujú, že obžalovaný si prisvojil cudziu vec tým,
že sa jej zmocnil a čin spáchal na veci, ktorú mal iný na sebe alebo pri sebe. Podľa súdu prvej inštancie je

nepochybné a výpoveďou poškodeného T. A. bolo preukázané, že obžalovaný presne nezisteného dňa
koncom mesiaca január 2019 pred vchodom do obytného bloku na F. ulici v S. pristúpil k menovanému
a tomu z vrecka nohavíc vybral mobilný telefón a z vrecka vetrovky mu vzal peňaženku s dokladmi,
bankomatovú kartu a s finančnou hotovosťou a s takto odcudzenými vecami, ktoré mal poškodený pri
sebe, odišiel na nezistené miesto. Podľa súdu prvej inštancie zo skutku ho údajne usvedčila výpoveď
poškodenéhoA.,ktorýajprirekogníciinapolíciijednoznačneakopáchateľaoznačilobžalovaného.Ďalej

súd prvej inštancie uviedol, že výpovedi svedka poškodeného A. nemal dôvod neveriť, aj napriek tomu,
že v priebehu konania menil svoje výpovede, no v podstatnej okolnosti potvrdil, že bol to obžalovaný,
ktoréhospoznalaoznačilakoosobu,ktoráhookradlaouvedenéveci,nojednoznačneuviedol,žežiadne
násilie proti nemu nepoužil, čo súd aj zohľadnil, tým, že na rozdiel od prokurátora upravil žalovaný skutok
a konanie obžalovaného prekvalifikoval na prečin krádeže. Výpoveď jeho osoby, ako obžalovaného, súd

prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú v snahe vyhnúť sa trestnej zodpovednosti za spáchaný skutok
a zároveň uviedol, že na druhej strane výpovedi svedka - poškodeného súd nemal dôvod neveriť, lebo
jeho výpoveď bola presvedčivá. Podľa súdu prvej inštancie nič nemení na tom skutočnosť, že poškodený
urobil oznámenie o skutočnostiach nasvedčujúcich spáchanie trestného činu s istým časovým odstupom
po skutku. Má za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že skutok, z ktorého bol uznaný

za vinného, sa stal, ani to, že ho spáchal. Skutočnosti, ktoré vo svojich výpovediach uvádza poškodený
A., sú vymyslené a nepravdivé a pred súdom prvej inštancie neboli žiadnym spôsobom preukázané. V
podaní vysvetlenia na Obvodnom oddelení PZ v Humennom dňa 18.02.2019 poškodený k tomu, kedy
sa mal stať skutok, uviedol, že to bolo v noci z 13.02. na 14.02.2019, následne vo výpovedi zo dňa
21.02.2019, že to bola streda koncom mesiaca január 2019 a potom pri výsluchu dňa 24.05.2019, že

to bola streda, buď z utorka na stredu alebo zo stredy na štvrtok. V podaní vysvetlenia dňa 18.02.2019
poškodený uviedol, že v noci z 13.02.2019 na 14.02.2019 popíjal v herni R. M. v S. a potom pri odchode
do miesta bydliska v čase okolo 02.00 hod. sedel na lavičke pred vchodom s nejakým Rómom, ktorého
nepoznal a následne po príchode do miesta bydliska zistil, že mu chýbajú mobilné telefóny Samsung
Galaxy J3 a Huawei P9 a tiež peňaženka s dokladmi a dňa 20.02.2019 už vo výpovedi uviedol, že

koncom mesiaca január 2019 malo to byť v stredu, mu neznámy Róm vo veku 35 rokov mal z nohavíc
vytiahnuť mobilný telefón zn. Huawei P9 (už len jeden telefón) a peňaženku s dokladmi a že tento Róm
ho jedenkrát mal udrieť otvorenou dlaňou do oblasti tváre. Následne vo výpovedi zo dňa 21.02.2019,
na otázku vyšetrovateľa, či tá osoba voči nemu použila násilie, poškodený uviedol, že jednoznačne
nie. Pri výsluchu poškodeného dňa 21.02.2019 poškodený na otázku vyšetrovateľa PZ, aby detailnejšie

popísal, akým spôsobom mu vlastne V. F. mal vybrať z vrecka telefón a peňaženku, uviedol: „Pristúpil
ku mne zo zadu, lebo ma sledoval vopchal mi ruku do vrecka a vytiahol mobil. Ďalej ma začal ošahávať,
čo tam mám vo vetrovke, nahmatal peňaženku a vybral mi ju.“ Zároveň poukázal na skutočnosť, že
poškodený vo svojej prvej výpovedi uviedol, že asi po týždni od skutku, kedy bol okradnutý, túto osobu
stretol v krčme M. v S., kde vtedy tam táto osoba sedela s W. X. z S. a on sedel za vedľajším stolom.

Vo výpovedi zo dňa 21.02.2019 na otázku vyšetrovateľa, prečo oznámil skutok s takým odstupom času,
keď sa tento mal stať koncom mesiaca január 2019, odpovedal, že najprv čakal asi 4 dni, že sa mu
nejakým spôsobom aspoň doklady vrátia a potom ochorel a mal teploty a asi dva týždne nevyšiel z bytu.
Uvedené rozpory vo výpovediach poškodeného aj napriek vráteniu veci prokurátorom vyšetrovateľovi
na ich odstránenie, neboli v prípravnom konaní ani v konaní pred súdom prvého stupňa odstránené.

Na hlavnom pojednávaní dňa 05.02.2020 už poškodený uviedol, že bol v R. M., ale nie v herni, ale v
časti reštauračnej a keď sa vracal domov, tak zozadu ku nemu pristúpil obžalovaný, prišiel pred neho a
vybral mu z vrecka mobil a tu mal peňaženku, aj s dokladmi (rukou ukázal na pravé náprsné vrecko).
Pokiaľ ide o čas, kedy malo dôjsť ku skutku, poškodený na hlavnom pojednávaní dňa 05.02.2020
uviedol, že deň si nepamätá presne, ani ho neuviedol, mohlo to byť niekedy koncom januára alebo

začiatkom februára. Rovnako obžalovaný poukázal na skutočnosť, že na hlavné pojednávanie dňa
13.11.2019 sa svedok poškodený dostavil pod vplyvom alkoholu, čo aj sám potvrdil. Na otázku súdu,
z akého dôvodu požil pred hlavným pojednávaním alkoholické nápoje, svedok poškodený uviedol, že
bol pod stresom, tak si vypil. Vzhľadom na podstatné rozpory vo výpovediach poškodeného a častépožívanie alkoholických nápojov poškodeným, jeho výpoveď nemožno považovať za vierohodný dôkaz
na preukázanie toho, že skutok, z ktorého bol uznaný za vinného, sa stal a že ho spáchal obžalovaný. O
nepravdivosti tvrdení poškodeného svedčí to, že výpovede poškodeného sú plné zásadných rozporov

ohľadne toho, kedy sa mal stať skutok, počtu telefónov, ktoré poškodenému mali byť údajne odcudzené,
okolnosti ako mu mali byť telefóny odcudzené, skutočnosti, či voči nemu malo byť použité násilie, ako aj
ohľadne jeho stretnutia s obžalovaným v krčme vo M., ku ktorému malo dôjsť údajne po skutku, ktorý je
predmetom obžaloby. O nepravdivosti výpovedí poškodeného svedčí aj skutočnosť, že sám poškodený
pred súdom priznal, že osobu obžalovaného nepravdivo obvinil z použitia násilia voči jeho osobe a tak

ho nepravdivo obvinil zo závažného trestného zločinu lúpeže. Aj napriek týmto podstatným rozporom
súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k záveru, že výpovedi svedka poškodeného
nemal dôvod neveriť a to aj napriek tomu, že v priebehu konania poškodený menil svoje výpovede. Súd
prvej inštancie aj napriek vyššie uvedeným rozporom uviedol, že zo skutku ho nepochybne usvedčila
výpoveď poškodeného. Z dôvodu podstatných rozporov vo výpovediach poškodeného a závažnosti
skutku, z ktorého ho poškodený nepravdivo obvinil, preto po doručení obžaloby písomnosťou zo dňa

22.08.2019, Okresnému súdu Humenné doručenou dňa 23.08.2019 navrhol vyšetrenie duševného
stavu poškodeného ako aj pribratie znalca z odboru psychológie za účelom posúdenia špecifickej
vierohodnosti výpovede poškodeného, kde tento návrh prostredníctvom obhajcu opäť predniesol aj
na hlavnom pojednávaní konanom dňa 05.02.2020, preto nerozumel námietke súdu prvej inštancie,
keď ho dotazoval, že prečo takýto návrh predkladá až teraz a to aj napriek tomu, že sa nachádzal v

súdnom spise od 23.08.2019 a hlavne za neodôvodnený potom považoval jeho postup na totožnom
pojednávaní, keď tento návrh bez odôvodnenia zamietol. Rovnako súd prvej inštancie zamietol aj
návrh na výsluch svedkýň - čašníčky a vedúcej herne R. M.. Na hlavnom pojednávaní dňa 22.04.2020
zároveň v rámci záverečnej reči namietal nezákonnosť vykonanej rekognície zo dňa 21.02.2019, pri
ktorej podľa obžaloby mal poškodený bez váhania, aj po zmene postavenia a označenia figurantov

jednoznačne označiť jeho ako páchateľa a to z dôvodu, že poškodenému bola policajtom pred jej
vykonaním ukázaná fotografia obžalovaného, čo vyplýva z výpovede samotného poškodeného zo dňa
24.05.2019, v ktorej uviedol: „Ja som ho spoznal, nakoľko mi fotku v telefóne ukázal jeden policajt a
ja som ho spoznal, tiež medzi ďalšími osobami na polícii.“ Na hlavnom pojednávaní dňa 05.02.2020
poškodený na otázku obhajcu, či mu niekto ukázal fotku obžalovaného pred rekogníciou, obžalovaný

jednoznačne uviedol: „Hej, V. M. z facebooku, z internetu“. Aj napriek nezákonnej rekognícii podľa
súdu prvej inštancie ma zo skutku údajne usvedčila výpoveď poškodeného A., ktorý aj pri rekognícii na
polícii jednoznačne ako páchateľa označil obžalovaného. Z uvedeného je zrejmé, že pre súd prvého
stupňa je na preukázanie skutku, z ktorého bol uznaný za vinného postačujúca výpoveď svedka -
poškodeného opakovane meniaceho výpovede a to v podstatných skutočnostiach, čo sám poškodený

priznal a ktorý sa na hlavné pojednávanie dostavil pod vplyvom alkoholu, bez existencie akéhokoľvek
ďalšieho dôkazu preukazujúceho, že predmetný skutok sa stal a že ho spáchal obžalovaný. Naopak jeho
výpoveď súd prvej inštancie vyhodnotil ako účelovú. Nepravdivosť výpovedí poškodeného potvrdzuje aj
podanie trestného oznámenia v dlhšom časovom odstupe potom, kedy sa mal skutok údajne stať, čo
však súd prvej inštancie vyhodnotil ako nepodstatnú skutočnosť. Nepravdivosť výpovede poškodeného

potvrdzuje aj výpovede svedka Q. M., ktorý v čase, keď bol v krčme M., kde bol prítomný aj poškodený,
počul ako sa poškodený pred osobami, s ktorými sedel pri stole, vyjadril, že obžalovaný sedí nevinne.
Uvedené potvrdil aj svedok T. F.. Zároveň poukazujeme na skutočnosť, že výpoveď svedka X. ohľadne
údajného stretnutia poškodeného s obžalovaným v krčme M. vyvracajú tvrdenia poškodeného. Rovnako
tvrdenia poškodeného ohľadne údajného odcudzenia jeho predchádzajúceho telefónu v lete 2018

vyvracia výpoveď svedkyne N. C.. Uvedené výpovede znova potvrdzujú, že výpovede poškodeného nie
sú vierohodné. S poukazom na zásadu in dubio pro reo preto navrhol, aby ho súd v zmysle § 285 písm. a/
Tr.poriadkuspodobžalobyoslobodilatozdôvodu,ženebolopreukázané,žeskutok,ktorýjepredmetom
obžaloby, sa stal. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu
Humenné zo dňa 22.04.2020, sp. zn. 3T/71/2019 v celom rozsahu zrušil a spod obžaloby Okresnej

prokuratúry v Humennom zo dňa 11.07.2019, sp. zn. 1Pv 84/19/7702-50 ho oslobodil, resp. aby vec
vrátil na prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa.

Obsah odvolacích námietok v písomnej forme doplnil vlastným podaním aj obžalovaný V. F.. V jeho
písomných dôvodoch uviedol, že obžaloba zo dňa 11.07.2019 absolútne vôbec nevykazuje znaky

spáchania trestného činu lúpeže a taktiež ani trestného činu krádeže jeho osobou. Žiadny relevantný
priamy dôkaz o tom neexistuje, neuvádza sa to ani v obžalobe a neobsahuje ho ani rozsudok Okresného
súdu Humenné zo dňa 22.04.2020 sp. zn. 3T/71/ 2019. Poukázal na to, že dôkazy sa delia na priame
a nepriame, pričom priamymi dôkazmi sa páchateľ usvedčuje ľahšie než nepriamymi dôkazmi. Má zato, že v jeho prípade jeden nepriamy dôkaz a to niekoľko výpovedí poškodeného T. A., ktoré sa jedna
od druhej líšia a sú v rozpore. Sú to výpovede poškodeného T. A., ktorého považuje za nedôveryhodnú
osobu. Jeden nepriamy dôkaz nestačí na to, aby preukázal vinu páchateľovi a usvedčil ho zo spáchania

trestného činu - nepriamych dôkazov musí byť vo svojom celku viac, aby jeden nepriamy dôkaz súvisle
nadväzoval na druhý spolu a tvorili reťazec, to znamená harmonicky celok - súhrn nepriamych dôkazov
musí tvoriť logickú a ničím nenarušovanú sústavu navzájom sa doplňujúcich dôkazov, ktoré vo svojom
celku nielen spoľahlivo preukazujú všetky okolnosti žalovaného skutku a usvedčujú z jeho spáchania
obvineného, no súčasne vylučujú možnosť akéhokoľvek iného záveru. Na základe vyššie uvedeného

doplnenia odvolania navrhol, aby odvolací súd rozsudok okresného súdu v celom rozsahu zrušil a spod
obžaloby okresnej prokuratúry ho oslobodil.

Krajský súd na podklade podaného odvolania podľa § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a
odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť
postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len

vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku.

Po takomto preskúmaní veci odvolací súd dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného V. F. nie je
dôvodné.

Prvostupňový súd totižto vykonal dokazovanie náležitým spôsobom. Vykonané dôkazy potom vyhodnotil
v súlade so zákonom, preto správne zistil skutkový stav a to v rozsahu potrebnom pre jeho rozhodnutie.
Vzhľadom k tomu, preto urobil zákonu zodpovedajúce rozhodnutie o vine. Svoje skutkové a právne
záverysúdprvéhostupňavnapadnutomrozsudkuvpotrebnomrozsahuapresvedčivoodôvodnilapreto
sa odvolací súd s jeho argumentáciou stotožnil a v podrobnostiach na ňu odkazuje. Aj preto vzhľadom

na uvedené a na skutočnosť, že odvolacie konanie pred krajským súdom je v spojení s konaním pred
prvostupňovým súdom konaním tvoriacim jeden celok, keďže predmet konania je totožný - krajský súd
nemádôvodopätovnebližšierekapitulovať(opakovať),dôkazyaskutočnostiznichplynúce,napodklade
ktorých prvostupňový súd urobil záver o vine obžalovaného a druhu a výmere trestu tak, ako je to
uvedené vo výroku napadnutého rozsudku.

Odvolací súd preto upriamil pozornosť už len na reakciu proti odvolacím námietkam obžalovaného, a
pritom zohľadnil len tie, ktoré sú právne relevantné, týkajúce sa podstaty (predmetu) konania, majúce
vplyv na posúdenie zákonnosti a dôvodnosti odsúdenia obžalovaného a určeného druhu trestu a jeho
výmery.

Najsamprv krajský súd považuje za potrebné zvýrazniť, že každý obžalovaný v rámci práva na obhajobu
má právo brániť sa, ako uzná za vhodné, uvádzať všetky skutočnosti, argumenty na svoju obranu, oproti
skutočnostiam, ktoré sa mu kladú za vinu a dôkazom o nich.

Nosúčasneplatí,žesúdprihodnotenívykonanýchdôkazov(vovzájomnýchsúvislostiach)jednotlivoako
aj v celom ich súhrnne v súlade s pravidlami stanovenými pre hodnotenie dôkazov bez toho, aby narušil
rovnováhuhodnoteniadôkazov,produkovanýchakovprospechtakajvneprospechobžalovaného,musí
prihliadať na obranu obžalovaného v kontexte všetkých dôkazov, a teda či argumentácia obžalovaného
v rámci obhajoby sa nevymyká pravidlám logiky, inak povedané, či skutočnosti, ktoré obžalovaný v rámci

obhajoby tvrdí, sú ním predkladanými dôkazmi, resp. argumentmi nielen overiteľné, ale či sú súčasne
aj spôsobilé dôkazy predložené spolu s obžalobou spochybniť, či dokonca vyvrátiť do takej miery, že
prokurátor nie je schopný uniesť dôkazné bremeno a bez rozumných pochybností nie je možné potom
na ich podklade obžalovaného uznať vinným zo spáchania žalovanej trestnej činnosti.

V tejto súvislosti je preto potrebné uviesť, že obsah námietok obžalovaného prezentovaného v rámci
obrany na hlavnom pojednávaní ako aj v prípravnom konaní nemá oporu vo vykonanom dokazovaní,
resp. niektoré dôkazy účelovo hodnotí a vykladá vo svoj prospech, nie úplne a bez konfrontácie s
dôkazmi inými produkovanými v rámci dokazovania.

Súčasne platí, že časť odvolacích námietok obžalovaného, ktorými argumentoval, už boli prednesené
v priebehu dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa, s ktorými sa v odôvodnení napadnutého
rozsudku prvostupňový súd vysporiadal a ktoré si aj krajský súd osvojil.Krajský súd preto v ďalšom postupe túto argumentáciu len dopĺňa o fakty plynúce z vykonaného
dokazovania, ktoré v súhrnne s dôvodmi už uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu
prvého stupňa vedú k záveru o náležitom zistení skutkového stavu veci pre meritórne (konečné)

rozhodnutie v posudzovanej veci obžalovaného V. F..

Obžalovaný v rámci odvolacích námietok najsamprv vyčerpávajúcim spôsobom podrobne konfrontuje
všetky vyjadrenia obžalovaného k samotnému skutku od jeho prvotného podania vysvetlenia ešte
na Obvodnom oddelení PZ v Humennom dňa 20.02.2019 až po jeho samotnú výpoveď na hlavnom

pojednávaní konanom dňa 05.02.2020 so záverom o zásadných rozporoch v jeho výpovediach.
Zvýrazňuje, že obžalovaný pôvodne meno útočníka ani nepoznal, opakovane menil, kedy sa skutok mal
stať - najsamprv, že vo februári, potom opravil, že to bolo v januári, s uvedením aj konkrétnych dátumov,
dokonca uvádzal aj v ktorej časti týždňa. Obžalovaný tiež menil, akým spôsobom a za akých okolností
mu mal byť odcudzený mobil a osobné doklady, keďže mal byť “pôvodne prepadnutý“ obžalovaným
za použitia fyzického násilia, poškodený totižto v ďalšej svojej výpovedi už pred vyšetrovateľom mal

vyslovene uviesť, že osoba, ktorá ho mala okradnúť, voči nemu násilie nepoužila. Rozdielne vypovedal,
akým spôsobom mal byť okradnutý, že k nemu páchateľ mal pristúpiť zozadu a vytiahnuť mu mobil z
vrecka a následne ho šacovať a vybrať mu peňaženku z bundy, následne opravil, že k nemu páchateľ
(v tom čase už vedel, že to bol obžalovaný) pristúpil a postavil pred neho oproti nemu čelom a až vtedy
mu mal mobil a osobné doklady z bundy proti jeho vôli odcudziť. Rovnako vyčíta obžalovanému, že aj

napriek tomu, že sa s ním ako podozrivým - páchateľom pár dní potom, kedy mal byť okradnutý, stretol
v krčme M. v S. a to v prítomnosti svedka W. X. aj napriek tomu ihneď nepodal trestné oznámenie, ale
až s odstupom dvoch, resp. troch týždňov, odkedy sa skutok mal stať. Svedok poškodený nevypovedal
rovnako ani o mieste, z ktorého sa mal v nočných hodinách, resp. nad ránom vracať domov, keď mal
byť okradnutý, nebolo to ako pôvodne tvrdil v bare herne R. M., ale v jeho reštauračnej časti. Napokon

obžalovaný zvýraznil, že poškodený požíval a požíva nadmerne alkoholické nápoje, čoho dôkazom je aj
jeho účasť na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.11.2019 pod vplyvom alkoholu, čo dôveryhodnosť
jeho vyjadrení zásadne spochybňuje.

V prvom rade je potrebné obžalovanému priznať, že výpovede poškodeného v kontexte všetkých jeho

vyjadrení v posudzovanej veci zjavne obsahujú rozpory, no nie v takom rozsahu a intenzite, aby jeho
výpovede bolo možné považovať v zásade za nedôveryhodné, ktoré nie je možné oprieť o skutkové
zistenia rozhodné pre ustálenie skutkového stavu a jeho právne posúdenie v posudzovanom prípade.

Na druhej strane krajský súd považuje za potrebné zdôrazniť, že je pochopiteľné a prirodzené, že

svedok v dôsledku procesu zabúdania spojeného s plynutím času si nebude pamätať na všetky detaily
prejednávanej veci, a to aj časového charakteru. Nie je možné od svedka spravodlivo požadovať,
aby ním vnímanú udalosť opakovane aj s väčším časovým odstupom popisoval absolútne zhodne so
všetkými detailmi. Naopak práve skutočnosť, pokiaľ by svedok absolútne opakovane zhodne aj s väčším
časovým odstupom priebeh sporných udalostí popisoval zhodne, mohlo by to vzbudiť pochybnosti o

pravdivosti jeho tvrdení, pretože takýto jeho prejav by bol v rozpore s prirodzeným procesom zabúdania
spojeným s plynutím času.

Aj krajský súd preto odlišnosti vo výpovediach poškodeného hodnotil len ako dôsledok plynutia času
a prirodzenej neschopnosti človeka zapamätať si každý jeden okamih útoku na jeho osobu a jeho

časovú postupnosť, a to aj (okrem plynutia času) v dôsledku strachu, rozrušenia, či stresu. Je nutné
poškodenému prisvedčiť, že pokiaľ už s obžalovaným mal mať negatívnu skúsenosť z minulosti (leto
2018), mal dôvod sa jeho konania obávať a logicky taktiež vyznieva jeho odôvodnenie, že k neskoršiemu
podaniu trestného oznámenia došlo práve z dôvodu z obavy z osoby obžalovaného, mysliac si, že to
oznamovať nemá zmysel, keď mu telefón aj tak nevráti, no aspoň osobné doklady mu budú vrátené.

Krajský súd v súvislosti s argumentáciou obžalovaného, ktorou poukazoval na rozpory ju vo
vyjadreniach poškodeného v posudzovanej veci, tiež považuje za potrebné zdôrazniť, že v rámci
dokazovania na hlavnom pojednávaní je možné prihliadať len na dôkazy, ktoré boli vykonané zákonným
spôsobom v súlade s procesným predpisom - Trestným poriadkom.

Za neprípustné je potom možno považovať pri hodnotení dôveryhodnosti výpovede poškodeného,
pokiaľobžalovanýkonfrontujevýpovedepoškodenéhoT.A. povzneseníobvineniavprípravnomkonaní
a na hlavnom pojednávaní s vyjadreniami poškodeného, ktoré uviedol v rámci podania vysvetlenia naObvodnom oddelení PZ v Humennom dňa 20.02.2019. Úradný záznam z vyťaženia osoby podľa § 17a
zákona č. 171/1993 o policajnom zbore už v znení neskorších právnych predpisov, totižto nie riadnym
výsluchom - výpoveďou osoby v procesnom postavení poškodeného v súlade s procesným predpisom

- podľa § 130 a nasl. Tr. poriadku.

Krajský súd preto pri hodnotení obsahu výpovedí poškodeného v posudzovanom prípade bral do úvahy
len jeho výpoveď po vznesení obvinenia, v tom čase obvinenému V. F. dňa 21.02.2019. Poškodený T. A.
už vo svojej výpovedi dňa 21.02.2019 a to v prítomnosti obvineného ako aj jeho obhajcu zrozumiteľne a

v logicky súvislostiach opísal spôsob a okolnosti, za akých mu mal obžalovaný odcudziť mobil a osobné
doklady z jeho bundy, a to v blízkosti bytového domu na ulici F. v S., kde býva. Už v tejto výpovedí
zvýraznil, že obžalovaný voči nemu nepoužil násilie, snažil sa síce svojimi rukami mu v tom zabrániť,
no ako to uviedol (a to opakovane), aj v nasledujúcich vyjadreniach, obžalovaný bol tzv. šikovnejší,
silnejší. Ako to správne hodnotil aj okresný súd (pri právnom posúdení ustálený skutkových zistení) a
poškodený zdôrazňoval, že fyzické násilie pri odcudzení uvedených vecí zo strany obžalovaného teda

použité nebolo. Následne opakovane v jeho ďalších vyjadreniach vo veci a to aj v rámci konfrontácie
medzi ním a v tom čase obvineným V. F. realisticky a logicky v súvislostiach vysvetlil, akým spôsobom
mu mal byť mobil a osobné doklady odcudzené tak, že sa mal obžalovaný postaviť oproti nemu, opisujúc
totožne spôsob prisvojenie si týchto vecí.

Z doposiaľ uvedeného vo svojom súhrne krajský súd uzatvára, že poškodený T. A. bol v rámci svojich
výpovedí tzv. zorientovaný v čase (skutok sa mal stať v nočných hodinách pri verejnom osvetlení), v
mieste - priestore (na ulici F. v S. pred bytovým domom, kde býva), no predovšetkým bol orientovaný
v osobe páchateľa, aj keď hneď v úvode nepoznal presne meno osoby, ktorá ho okradla, poznal ju len z
videnia, ako to od začiatku tvrdil. No práve na podklade tohto tvrdenia (presvedčenia), že pozná osobu

páchateľa, spolu s príslušníkmi kriminálnej polície prostredníctvom zamestnancov pohostinstva M. v S.
identifikovali osobu páchateľa ako V. F..

Opierajúc sa o doposiaľ uvedené, preto krajský súd rovnako ako okresný súd hodnotí výpoveď
poškodeného T. o podstatných okolnostiach prípadu a spôsobu, akým mu mal obžalovaný odcudziť

uvádzané veci za dôveryhodný a vytvárajúci podklad pre ustálenie skutkových zistení, ktoré sa preniesli
do skutkovej vety odvolaním napadnúť v rozsudku.

Tento záver o dôveryhodnosti výpovede poškodeného je možné podložiť aj skutočnosťami plynúcimi
z vyšetrovacieho úkonu vo forme rekognície - opoznania osoby obžalovaného - tváre a celej postavy

poškodeným.

V prvom rade je potrebné uviesť, že tvrdenia obžalovaného rámci odvolacích námietok k nezákonnosti
vykonania rekognície z dôvodu, že sám poškodený mal vo svojej výpovedi uviesť, že bezprostredne
pred samotnou rekogníciou mu bola príslušníkom polície ukázaná fotka obžalovaného a ihneď nato

mal osobne spomedzi figurantov bezchybne dvakrát označiť ako osobu páchateľa osobu obžalovaného
- za zjavne vytrhnuté z kontextu. Poškodený totižto túto skutočnosť uvádzal v kontexte svojej výpovede,
keď spolu s príslušníkom kriminálnej polície a zamestnankyňou pohostinstva M. v S. mali identifikovať
ako osobu podozrivú pod menom - V. F., práve za tým účelom pre stotožnenie tejto osoby, keďže
ide o osobu závadovú, ktorá už v minulosti sa opakovane dopúšťala trestnej činnosti, za ktorú bola aj

súdne trestaná, mu mala byť príslušníkom polície ukázaná fotka obžalovaného, prostredníctvom ktorej
identifikovali osobu páchateľa ako osobu obžalovaného V. F..

K zákonnosti a spôsobu vykonania tohto vyšetrovacieho úkonu - rekognície krajský súd považuje za
potrebné zvýrazniť, že rekognícia je špecifickou formou výsluchu a jej zmyslom je, aby poznávajúca

osoba znovu poznala konkrétnu osobu alebo vec, poznávajúca osoba tak robí na základe skutočností,
ktoré sama bezprostredne vnímala svojimi zmyslami. Podľa charakteru identifikačných znakov sa
rozlišuje za a/ rekognícia podľa anatomicko-morfologických /statických/ znakov osôb a zvierat za b/
rekognícia podľa vonkajších znakov vecí /hnuteľných i nehnuteľných/, miest a ich častí za c/ rekognícia
podľa funkčných znakov osôb /chôdza, držanie tela, hlas a pod./.

Podstatouidentifikácieznovupoznávanímsúpsychofyziologicképrocesyprebiehajúcevmozgučloveka,
ktoré umožňujú zapamätanie si vnímaného, vybavenie si skôr vnímaného objektu a porovnanie tohto
obrazu /predstavy/ s momentálnym vnemom predvádzaného objektu. Pri rekognícii tak dochádza buďk vylúčeniu alebo k stotožneniu predvádzaných objektov, jej subjektom môže byť iba osoba, ktorá
predvádzaný objekt v minulosti vnímala.
V kontexte doposiaľ uvedeného vo svojom súhrne krajský súd má za to, že predmetná rekognícia

podľa anatomicko-morfologických /statických/ znakov - tváre a postavy osoby páchateľa bola vykonaná
zákonne, procesne a v súlade s ustanovením § 126 Trestného poriadku.

Napokon v rámci vykonaného dokazovania neboli reálne produkované žiadne dôkazy, na podklade
ktorých by bolo možné ustáliť, že poškodený mal motív (pohnútku) poškodiť osobe obžalovaného V. F..

Inak povedané, pokiaľ platí, že ani v jednom prípade tak, ako ich mal popísať poškodený, či už to bolo
v lete roku 2018, no predovšetkým v posudzovanom prípade v januári 2019, nie je pravdou, ako to tvrdí
poškodený, že si mal obžalovaný privlastniť jeho mobilné telefóny, a ak neboli produkované dôkazy,
ktoré by verifikovali dôvod, pre ktorý by si to mal poškodený na obžalovaného vymyslieť, z akého dôvodu
by potom poškodený chcel poškodiť obžalovaného.

Na druhej strane obrana obžalovaného tak, ako ju opísal v rámci svojej výpovede, nebola
zamestnancami baru v Z. v S. - F. M., W. S. a W. B., vrátane v tom čase jeho priateľky, verifikovaná,
nevedeli jednoznačne potvrdiť, že uvedenú noc, resp. až skoro do rána mal tráviť čas v tomto bare.
Obžalovaný aj keď opakovane verbalizoval, že v tom čase mal dosť finančných prostriedkov a nebol
odkázaný na krádež tohto telefónu, nebol zamestnaný, nemá pravidelný príjem a príjem mu mala v

tom čase zabezpečovať len jeho priateľka. Obžalovaný sám priznáva, že sa s poškodeným v minulosti
poznali a zo svojho pohľadu tiež opísal situáciu z leta roku 2018, pri ktorej mal sám a dobrovoľne
poškodený mu odovzdať svoj mobilný telefón ako protihodnotu za využite služby taxíka, pričom z tejto
časti výpovede ako obžalovaného, tak poškodeného je zrejmé, že obžalovaný vedel, kde poškodený
býva.

Nakoniec ako jedna z neprehliadnuteľných skutočností posudzovaného prípadu pri ustálení skutkového
stavu sa javí, samozrejme nie trestnoprávna minulosť obžalovaného z hľadiska početnosti (16
záznamov v registri trestov), ale predovšetkým spôsob a okolnosti, za akých mal obžalovaný v minulosti
trestnú činnosť páchať. Z informačného systému databáz PZ - IPOLDAT na čl. 183 - 191, totižto plynie,

že obžalovaný tento tzv. modus operandi - pristúpenie k poškodenej osobe a odcudzenie jej veci, ktoré
má na sebe alebo pri sebe (napr. vytiahnutím peňaženky odzadu z vrecka nohavíc), používal v minulosti
opakovane a v niektorých prípadoch aj za použitia násilia.

Hore opísaným postupom si okresný súd teda splnil povinnosť vykonané dôkazy vyhodnotiť jednotlivo,

ako aj vzájomných súvislostiach, v celom ich súhrnne (úplne) v súlade s pravidlami stanovenými pri
hodnotení dôkazov bez toho, aby hodnotil dôkazy produkované len v neprospech obžalovaného, ako to
v rámci dokazovania namietal samotný obžalovaný.

Všetky tieto skutočnosti potom vo svojom súhrne podľa názoru krajského súdu tak, ako to správne

uzavrel aj okresný súd, vytvárajú reťaz navzájom sa doplňujúcich priamych, ale aj nepriamych dôkazov,
ktoré vedú bez rozumných pochybností k dôvodnému záveru o tom, že skutok ktorý sa kladie
obžalovanému za vinu, sa stal, je trestným činom tak, ako bol právne posúdený v napadnutom rozsudku
ako prečin krádeže podľa § 212 ods. 1 písm. d/ Tr. zákona, pretože bolo dokázané, že si prisvojil cudziu
vec tým, že sa jej zmocnil a čin spáchal na veci, ktorú mal iný na sebe alebo pri sebe.

Ani vo výroku o druhu a výmere trestu krajský súd nezistil také skutočnosti, ktoré by viedli k záveru o
potrebe tento výrok naprávať a to v prospech obžalovaného.

Okresný súd pri ukladaní druhu trestu a jeho výmery sa zjavne riadil a prihliadal najmä na jednotlivé

hľadiská ukladania trestov vyplývajúcich z ustanovenia § 34 ods. 4 Tr. zákona, ktorými sú spôsob
spáchaniačinu,jehonásledok,zavinenie, pohnútka,priťažujúceokolnosti,poľahčujúceokolnosti,osoba
páchateľa a jeho pomery, možnosti jeho nápravy, majúc na zreteli aj účel trestu vyplývajúci z ustanovenia
§ 34 ods. 1 Tr. zákona, ktorým je ochrana spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní
ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život, súčasne

odradí od páchania trestných činov, ako aj morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. Prihliadal tiež
aj na ustanovenie § 34 ods. 3 Tr. zákona, podľa ktorého trest má postihovať iba páchateľa tak, aby bol
zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho rodinu a jemu blízke osoby.Okresný súd následne správne určil trestnú sadzbu postupom podľa § 38 ods. 2, 4 Tr zákona, keďže
správne vyhodnotil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, v prospech priťažujúcich, keď priznal
obžalovanému jednu priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m) Tr. zákona a teda, že bol už za trestný

čin odsúdený, bez priznania poľahčujúcich okolností upravených v ustanovení § 36 Tr. zákona.

Okresný súd potom po zohľadnení všetkých uvádzaných hľadísk a kritérií, podľa názoru krajského
súdu, určil zákonne druh trestu ako trest odňatia slobody, pričom trest uložený vo výmere 9 mesiacov
spojený s jeho výkonom v ústave na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia je

podľa krajského súdu trestom síce zákonným, no skôr sa javí vzhľadom na trestnoprávnu minulosť
obžalovaného (16 záznamov v registri trestov, z toho 8-krát uložený nepodmienečný trest odňatia
slobody), ktorý nezodpovedá plne zásadám ukladania trestov a neodráža závažnosť protiprávneho
konania obžalovaného, ako aj jeho osobu, a preto tento trest je skôr neprimerane mierny a
nezodpovedajúci naplneniu individuálnej ako aj generálnej prevencie pre dosiahnutie účelu trestu. Pri
absencii odvolania prokurátora, však krajský súd výrok rozsudku o treste v neprospech obžalovaného

zmeniť nemohol vzhľadom zásadu tzv. zákaz zmeny k horšiemu upravenej v ust. § 322 ods. 3 Tr.
poriadku.

Toto boli dôvody, pre ktoré považoval krajský súd odvolanie obžalovaného za nedôvodné a postupom
podľa § 319 Tr. poriadku toto zamietol.

jednohlasne

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.