Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. apríl 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 9Co/363/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7114209591
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 04. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Táňa Veščičiková

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7114209591.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Táne Veščičikovej a členiek

senátu JUDr. Dany Popovičovej a JUDr. Gizely Majerčák v spore žalobcov 1. H.. P. V., K.. XX.XX.XXXX,
X. R. V., K.. XX.X,XXXX U. X. X. V., K.. X.X.XXXX, všetkých bytom Košice, Česká 45, všetkých
zast. JUDr. Rastislavom Cestickým, advokátom, Advokátska kancelária, Košice, Štúrova 27, proti
žalovanej Univerzitná nemocnica L. Pasteura Košice, Rastislavova 43, IČO: 00 606 707, zast. JUDr.
Alenou Zadákovu, advokátkou, Advokátska kancelária, Košice, Kováčska 32, za účasti intervenienta
Kooperatíva poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group Bratislava, Štefanovičova 4, IČO: 00 585 441, o
náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 24C/131/2014-343 z

19.02.2019 Okresného súdu Košice I

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania.

Žalobcom p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie (ďalej len „súd") rozsudkom žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi v 1.
rade náhradu škody titulom pohrebných nákladov vo výške 3.054,18 eur v lehote do troch dní od
právoplatnosti rozsudku, žalobu o náhradu škody titulom náhrady pohrebných nákladov vo vzťahu k
žalobcom v 2. a 3. rade zamietol. Žalovanej uložil povinnosť zaplatiť titulom náhrady nemajetkovej ujmy

žalobcovi v 1. rade sumu 30.000 eur, žalobcovi v 2. rade sumu 30.000 eur a žalobcovi v 3. rade sumu
30.000 eur v lehote do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalobcom v 1. až 3. rade priznal náhradu
trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol o žalobe z 11.04.2014, ktorou sa žalobcovia domáhali, aby zaviazal žalovanú zaplatiť
im spoločne a nerozdielne náhradu škody vo výške 3.054,18 eur a každému zo žalobcov osobitne
náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000 eur. Žalobu žalobcovia odôvodnili skutočnosťami, že

29.12.2011 bola H.. U. V., manželka žalobcu v 1. rade a matka žalobcov v 2. a 3. rade privezená
na oddelenie urgentného príjmu žalovanej cestou rýchlej lekárskej pomoci pre náhlu nevoľnosť, pocit
tlaku na hrudi, zahmlenie pred očami, zhoršenie zraku a bolesti hlavy. Následne bola vyšetrená na
internej ambulancii, v ten istý deň na neurologickej ambulancii a opäť na internej ambulancii. Dňa
30.12.2011 bola po predchádzajúcom gastrofibroskopiskom vyšetrení prijatá na II. chirurgickú kliniku,
kde bola vyšetrená, pričom 31.12.2011 bola v ranných hodinách nájdená na toalete, kedy jej tlak
krvi aj pulz boli nemerateľné, dýchanie nebolo prítomné, bolo zahájené oživovanie, avšak životné

funkcie sa nepodarilo obnoviť a právna predchodkyňa žalobcov o 6:20 hod. daného dňa zomrela.
Žalobcovia mali za to, že pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti ich nebohej právnej predchodkyni
došlo k porušeniu povinností žalovanej. Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou v oznámení o
výsledku šetrenia konštatoval, že zdravotná starostlivosť nebola poskytnutá štandardným spôsobom asprávne, nakoľko na internej ambulancii oddelenia urgentného príjmu žalovanej neboli využité všetky
diagnostické možnosti na zistenie príčin bolesti hrudníka, čím došlo k porušeniu § 4 ods. 3 zák. č.
576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,

podľa ktorého bola žalovaná ako poskytovateľ povinná poskytovať zdravotnú starostlivosť správne.
Žalovaná nevykonala všetky zdravotné výkony na správne určenie choroby so zabezpečením včasnej
a účinnej liečby s cieľom uzdravenia nebohej a so všetkými dostupnými poznatkami lekárskej vedy. Na
základe uvedeného bolo v správnom konaní 6.9.2012 vydané rozhodnutie o uložení pokuty žalovanej vo
výške 700 eur. Medzi zavineným konaním, resp. opomenutím žalovanej a smrťou právnej predchodkyne

žalobcov je tak príčinná súvislosť, ktorá zakladá ich právo na náhradu škody a na náhradu nemajetkovej
ujmy,pretožedošlokneoprávnenémuzásahudoprávanaochranusúkromiažalobcovvdôsledkuúmrtia
člena rodiny. Vo vzťahu k náhrade škody žalobcovia žiadali nahradiť náklady spojené s pohrebom ich
právnej predchodkyne. Vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy mali žalobcovia za to, že smrť manželky
a matky je neodvrátiteľným faktom, ktorý natrvalo, rozhodujúcim spôsobom pretrhol rodinné a citové
väzby s manželom, ako aj oboma deťmi. Smrť nebohej bola nečakaná a má dôsledky na existujúci

súkromný život žalobcov, s čím sa vyrovnávajú len veľmi ťažko. Nemateriálne zadosťučinenie je preto
absolútne nepostačujúce. Súd, vychádzajúc z § 11, § 13 ods. 1, 2, 3 a § 15 Obč. zák. (ich znenie citoval),
poukázal na to, že predmetom tohto konania bol nárok žalobcov na priznanie finančnej náhrady za
nemajetkovú ujmu, ktorá im vznikla smrťou neb. H.. U. V. (manželky žalobcu v 1. rade a matky žalobcov
v 2. a 3. rade), podľa cit. ust. Obč. zák. o ochrane osobnosti, ako aj nárok na náhradu škody. Nároky

boli uplatnené proti žalovanej ako poskytovateľovi zdravotnej starostlivosti. Predpokladmi vzniku nároku
na náhradu nemajetkovej ujmy sú: 1. porušenie právnej povinnosti, resp. protiprávny úkon (spočívajúci
v konaní tretej osoby zodpovednej za zásah do osobnostných práv žalobcov), 2. existencia ujmy v
osobnostnýchprávacha3.príčinnásúvislosťmedzitoutoujmouaprotiprávnymkonaním.Predpokladom
úspešného uplatnenia práva na ochranu osobnosti je jednak to, že došlo k neoprávnenému zásahu a

jednak to, že tento zásah bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených ust. § 11 a
nasl. Obč. zák. Konštatoval, že na právo na ochranu zdravia a života garantované článkom 40 Ústavy
SR nadväzuje občianskoprávna úprava práva na telesnú integritu podľa § 11 a nasl. Obč. zák. v rámci
ochrany osobnosti, avšak realizácia tohto práva v konkrétnostiach je daná ďalšími zákonmi. Právny
základ pre ochranu tohto práva je daný najmä zák. č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách

súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti. Zdôraznil, že právo na telesnú integritu ako súčasť
všeobecného osobnostného práva pôsobí voči všetkým ostatným právnym subjektom s rovnakým
postavením, teda aj voči všetkým poskytovateľom zdravotnej starostlivosti, či už ide o štát, obec,
právnickú osobu alebo fyzickú osobu. Zo zmluvného vzťahu o poskytovaní zdravotnej starostlivosti,
ktorého právny základ je daný práve zákonom o zdravotnej starostlivosti, vznikajú obidvom stranám

práva a povinnosti. Pacient, ktorému sa poskytuje zdravotná starostlivosť, má predovšetkým právo na
ochranu dôstojnosti a rešpektovanie jeho telesnej a psychickej integrity, humánny, etický a dôstojný
prístup zdravotníckych pracovníkov, zmiernenie utrpenia, informácie súvisiace s jeho zdravotným
stavom, informácie o účele, povahe, následkoch a rizikách poskytnutia zdravotnej starostlivosti, o
možnostiach voľby navrhovaných postupov a rizikách odmietnutia zdravotnej starostlivosti. Podľa §

1 zák. č.576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o zdravotnej starostlivosti“),
v znení účinnom v čase vzniku zmluvného vzťahu účastníkov, t.j. do 31.03.2005, tento zákon upravuje
poskytovanie zdravotnej starostlivosti a služieb súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti,
práva a povinnosti fyzických osôb a právnických osôb pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, postup

pri úmrtí a výkon štátnej správy na úseku zdravotnej starostlivosti. Vychádzajúc zo znenia § 2 ods.
1, 9, 10, § 4 ods. 3, § 8 ods. 1 a § 9 ods. 1 zák. č.576/2004 Z.z., v danom prípade mal súd
vykonaným dokazovaním nepochybne za preukázané, že zdravotná starostlivosť zo strany žalovanej
ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebola právnej predchodkyni žalobcov poskytnutá správne,
pretože neboli bezodkladne vykonané všetky zdravotné výkony potrebné na určenie správnej choroby

a preto nebol zabezpečený správny liečebný postup. Poukázal na to, že v konaní nebolo sporné, že
diagnóza nebohej právnej predchodkyne žalobcov spočívala v disekcii aneuryzmy hrudníkovej aorty,
ruptúre disekujúcej aneuryzmy torakálnej aorty nad chlopňami s rozšírením intramurálneho hematómu
po bifurkáciu brušnej aorty (tzv.typ Stanford A). Táto diagnóza však bola zistená až pitvou nebohej. Čo sa
týka určenia času, kedy choroba prepukla, zo záverov znaleckého posudku mu vyplynulo, že krvácanie

do perikardu (osrdcovníka), ako následok postupujúcej disekcie aorty, s vysokou pravdepodobnosťou
začalo už dňa 29.12.2011 okolo 15,00 hod., t.j. už v čase prvého vyšetrenia právnej predchodkyne
žalobcov u žalovanej. Uvedený záver opodstatňoval jednak pitevný nález u nebohej pacientky - 500
g zrazenej krvi + 60 ml tekutej krvi v perikarde a jednak symptómy, ktoré sa u pacientky prejavovaliuž v čase prvého vyšetrenia u žalovanej (poruchy videnia, bolesti brucha, vracanie, slabosť). Totožný
záver učinil aj ďalší odborník, konzultant Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Q.. Q. P.,
ktorý uviedol, že disekcia bola rozsiahla už v deň prvých vyšetrení. Čo sa týka otázky, či symptómy,

prítomné u pacientky, indikovali podozrenie na uvedenú diagnózu, uviedol, že je pravdou, že súdny
znalec, ako aj ostatní oslovení odborníci sa zhodli na tom, že ide o vzácne ochorenie, s ktorým
sa väčšina lekárov počas svojej celoživotnej praxe nestretne ani raz, pričom príznaky (symptómy)
môžu byť necharakteristické a prekrývajúce sa so symptómami, ktoré sú charakteristické pre akútny
koronárny syndróm (anginu pectoris či srdcový infarkt). Zo zdravotnej dokumentácie a záverov súdneho

znalca mu však jednoznačne vyplynulo, že u právnej predchodkyne žalobcov boli už dňa 29.12.2011
v čase prvých vyšetrení prítomné niektoré príznaky tejto choroby a to poruchy videnia, bolesť v krku,
slabosť, bolesť brucha. U pacientky teda neboli prítomné všetky prejavy, ktoré sú typické pre disekciu
aorty, ale niektoré príznaky prítomné boli. Poruchy videnia vznikajú práve v súvislosti s postihnutím
krčných artérií. Ako uviedol súdny znalec, u skúseného lekára, ktorý sa v minulosti už s podobným
prípadom stretol, mali príznaky, ktoré boli u pacientky prítomné, vzbudiť podozrenie na disekciu

aneuryzmy. Zdôraznil, že požiadavka postupovať pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti „lege artis“, t.j.
v súlade s dostupnými poznatkami lekárskej vedy, tvorí pilier lekárskeho povolania. Právny základ tejto
požiadavky je vyjadrený v Etickom kódexe zdravotníckeho pracovníka tak, že poslaním zdravotníckeho
pracovníka je vykonávať zdravotnícke povolanie svedomito, statočne, s hlbokým ľudským vzťahom
k človeku, v súlade s právnymi predpismi, v súlade s dostupnými poznatkami lekárskych vied a

biomedicínskymi vedami, s prihliadnutím na technické a lekárske vybavenie zdravotníckeho zariadenia,
v ktorom sa zdravotná starostlivosť poskytuje. V rámci svojej odbornej spôsobilosti a kompetencie
vykonáva zdravotnícky pracovník preventívne výkony, diagnostické výkony, liečebné výkony spôsobom
zodpovedajúcim súčasným poznatkom lekárskej vedy. Pre posúdenie, či zdravotnícke zariadenie splnilo
povinnosť poskytovať zdravotnú starostlivosť „lege artis“, t.j. v súlade s dostupnými poznatkami lekárskej

vedy, je potrebné vymedziť, čo možno pokladať za súčasné poznatky lekárskej vedy a zároveň, kedy je
možné požadovať, aby tieto poznatky boli skutočne aplikované v lekárskej praxi. Za poznatky lekárskej
vedy sa pokladá všetko, či lekárska veda dosiahla; samozrejme, využiteľnosť resp. aplikácia týchto
poznatkov v praxi je podmienená aj inými aspektmi ako medicínskymi. Vo všeobecnosti, z hľadiska
vymedzenia pojmu „lege artis“, treba brať do úvahy tie medicínske poznatky, ktoré sú obsahom výučby

na lekárskych fakultách a sú uznávané odbornou lekárskou obcou, v odbornej lekárskej tlači, na
konferenciách a kongresoch. Za porušenie požiadavky poskytovať zdravotnú starostlivosť „lege artis“
je preto možné považovať napríklad nedostatočnú odbornosť (napr. neatestovaný lekár, nedostatok
praxe, exces, t.j. vybočenie z prislúchajúceho oprávnenia atď.), preceňovanie vlastných schopností
(nevyžiadanie konziliárneho vyšetrenia v prípade, kedy malo byť vyžiadané, neskoré odoslanie

resp. neodoslanie pacienta na nadväzujúce vyšetrenie, neskoré odovzdanie alebo neodovzdanie
pacienta do starostlivosti odborníkov iného odboru, podcenenie informácií o akútnom stave, neskoré
zabezpečenie hospitalizácie, nezabezpečenie včasného prevozu na kvalifikovanejšie pracovisko atď.),
ďalšie odborné chyby (zanedbanie určitých príznakov, nevykonanie nutných diagnostických výkonov,
nesprávna interpretácia výsledkov vyšetrení atď.), technické chyby, zlyhanie zručnosti a pod. V danom

prípade zo záverov súdneho znalca, ako aj ďalšieho odborníka - konzultanta Úradu pre dohľad nad
zdravotnou starostlivosťou mal za zrejmé, že súčasné medicínske poznatky podrobne popisujú príčiny,
príznaky, diagnostické metódy, ako aj liečebné postupy pri diagnóze disekujúcej aneuryzmy aorty. Súd
zastával jednoznačný záver, že z objektívneho hľadiska je preto irelevantné, či je dané ochorenie
vzácne, že väčšina lekárov sa počas svojej celoživotnej praxe s ním nestretne, resp. že v danom

čase a na danom mieste sa nevyskytoval lekár, ktorý by mal skúsenosť s podobným prípadom. Mal
za irelevantné, že žiaden z vyšetrujúcich lekárov (internista, neurológ, chirurg) nemal podozrenie na
túto diagnózu (ako uviedol súdny znalec, ako aj Q.. Q. P. “na túto diagnózu sa nepomyslelo“). Za
porušenie požiadavky poskytovať zdravotnú starostlivosť „lege artis“ je preto v danom prípade možné
považovať nedostatočnú odbornosť. Ako súdu napokon vyplynulo z vykonaného dokazovania, Úrad pre

dohľad nad zdravotnou starostlivosťou uložil žalovanej povinnosť usporiadať pre lekárov pracujúcich
na oddeleniach centrálneho príjmu odborný seminár na tému štandardné diagnostické a terapeutické
postupy pri bolestiach na hrudníku, diferenciálna diagnostika bolesti na hrudníku s akcentáciou na
problematiku disekujúcej aneuryzmy aorty a jej polyformnej symptomatológie zasahujúcej do pôsobnosti
mnohých medicínskych odborov. Súd v tomto smere (len na okraj) dodal, že zo znaleckého posudku

je zrejmé, že symptómy, prítomné u pacientky, boli viac typické pre anginu pectoris či srdcový infarkt.
Súdny znalec uviedol, že na bezpečné potvrdenie, resp. vylúčenie týchto diagnóz s maximálnou
možnou istotou, je potrebné vykonať vyšetrenie kardiošpecifických enzýmov, tzn. Troponinu T alebo
N. Ani tieto vyšetrenia však vykonané neboli. Boli vykonané len EKG a neurologické vyšetrenie, sozáverom, že „klinický ani EKG nález tohto času pre akútny koronárny syndróm ani pľúcnu embolizáciu
nesvedčia“. Z vykonaného dokazovania (výsledkov pitevného nálezu) súdu nesporne vyplynulo, že
tieto diagnózy skutočne u pacientky zistené neboli. Súd sa touto otázkou zaoberal len z toho hľadiska,

že hoci symptómy poukazovali skôr na akútny koronárny syndróm, žalovanej postačovalo pre jeho
„vylúčenie“ EKG vyšetrenie a neurologické vyšetrenie, napriek tomu, že pre jeho bezpečné vylúčenie
by bolo potrebné vykonať aj ďalšie vyšetrenie. Z hľadiska vykonania všetkých zdravotných výkonov,
potrebných na určenie správnej choroby, zo záverov súdneho znalca jednoznačne vyplynulo, že existujú
tri vyšetrenia, ktorými sa dá diagnóza disekcie aorty najbezpečnejšie určiť. Sú nimi: 1. transesofageálne

echokardiografické vyšetrenie (ultrazvukové vyšetretrenie aorty sondou zavedenou do pažeráka,
2. kontrastné CT vyšetrenie (vyšetrenie počítačovou tomografiou s predchádzajúcim vstrieknutím
kontrastnej látky do krvného obehu pacienta) a 3. vyšetrenie aorty magnetickou rezonanciou. Každé z
týchto vyšetrení by odhalilo prítomnosť disekcie aorty s takmer 100 % istotou. Na vyšetrenie množstva
tekutiny v perikarde postačuje klasické transthorakálne echokardiografické vyšetrenie. Poukazoval
na to, že v danom prípade nebolo vykonané ani jedno z týchto troch vyšetrení. Z hľadiska ich

aplikovateľnostivpraxipritomzvykonanéhodokazovaniajednoznačnevyplynulo,žemetódydiagnostiky
disekcie aorty boli u žalovanej ľahko dostupné. Žalovaná disponovala všetkými troma zariadeniami na
vykonanie týchto diagnostických metód. CT vyšetrenie a vyšetrenie magnetickou rezonanciou mohli
byť vykonané už dňa 29.12.2011, aj v čase po 16,00h hod., t.j. po pracovnej dobe. Echokardiografické
vyšetrenie, vzhľadom na neprítomnosť odborníkov po pracovnej dobe, mohlo byť vykonané nasledujúci

deň, 30.12.2011. Zhrnúc uvedené urobil záver, že v dôsledku nevykonania (aspoň niektorého) z
uvedených vyšetrení, lekári žalovanej nezistili správnu diagnózu a pacientku dňa 29.12.2011 pustili
domov. Správnu diagnózu nezistili ani nasledujúci deň, kedy sa pacientka pre pretrvávajúce ťažkosti
opätovne dostavila k žalovanej a pre bolesti brucha, vracanie a nevoľnosť bola hospitalizovaná na II.
chirurgickej klinike, kde po 18 hodinách umrela. Ako vyplynulo zo záverov súdneho znalca, disekcia

aorty je akútny, život bezprostredne ohrozujúci stav, ktorý vyžaduje okamžitú hospitalizáciu, urgentnú
operáciu a následnú intenzívnu pooperačnú starostlivosť v trvaní niekoľkých dní až týždňov. Nezistenie
správnej diagnózy viedlo k tomu, že zdravotnícky personál žalovanej nezvolil správny liečebný postup,
zodpovedajúci disekcii aorty - prevoz na Kardiochirurgickú kliniku VÚSCH v Košiciach a okamžitý
kardiochirurgickýoperačnývýkon,zvolenývzávislostiodzistenéhorozsahudisekcie:a)suprakoronárna

náhrada asendentnej aorty (náhrada postihnutého úseku vzostupnej aorty), b) náhrada vzostupnej
aorty a koreňa aorty vrátane aortálnej chlopne (Bentallova operácia), c/ parciálna alebo totálna
náhrada aortálneho oblúka (vrátane náhrady vzostupnej aorty), d/ náhrada aortálneho oblúka spolu s
implantáciou stentgraftu do descendentnej aorty. Podľa záverov súdneho znalca, v prípade takéhoto
(správneho) postupu by nádej na prežitie pacientky bola približne v rozsahu 70 - 75 % v období od

operácie do prepustenia z nemocnice. K existencii nemajetkovej ujmy ,ako ďalšieho predpokladu - ujmy
na osobnostných právach, súd vo vzťahu k otázke dôvodnosti základu uplatneného nároku, ako aj vo
vzťahu k otázke danosti aktívnej vecnej legitimácie žalobcov poukázal na právnu argumentáciu, ktorá
vychádza z ustálenej súdnej judikatúry, a to z článku 8 odseku l Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných práv a slobôd, publikovaného pod č. 209/1992 Zb., každý má právo na rešpektovanie svojho

súkromného a rodinného života, obydlia a korešpondencie. Z ustanovenia článku 17 Medzinárodného
paktu o občianskych a politických právach publikovaného pod č 120/1976 Zb. súdu vyplynulo, že
nikto nesmie byť vystavený svojvoľnému zasahovaniu do súkromného života, rodiny, domova alebo
korešpondencie a každý má právo na zákonnú ochranu proti takým zásahom alebo útokom. Právo na
súkromie v rôznych poňatiach môže zahŕňať tak ochranu rodinného života, súkromie obydlia, listové

tajomstvo, ako aj ochranu cti, povesť človeka, či ochranu pred neoprávneným zhromažďovaním údajov o
osobe. V ústavnej rovine je toto právo zakotvené v čl. 16 Ústavy Slovenskej republiky - nedotknuteľnosť
osoby a jej súkromia je zaručená, obmedzená môže byť len v prípadoch ustanovených zákonom a v
článku 19 ods. 1 - každý má právo na ochranu pred neoprávneným zasahovaním do súkromného a
rodinného života. Súčasťou práva na súkromie je právo na rodinný život. Európsky súd pre ľudské práva

v rozsudku z 21. júna 1988 vo veci Berrhab proti Holandsku. Zhrnúc uvedené, čo sa týka existencie
ujmy na osobnostných právach, vykonaným dokazovaním mal súd nesporne za preukázané, že medzi
nebohou H.. U. V. a žalobcom v 1. rade ako jej manželom a rovnako aj žalobcami v 2. a 3. rade
ako jej synmi v čase jej smrti existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci
ich súkromného a rodinného života v takej intenzite, že smrť manželky a matky zasiahla do práva

žalobcov na súkromie a rodinný život. Žalobcovia utrpeli vážnu citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo
straty najbližšej osoby a nenávratne stratili možnosť udržiavať a rozvíjať vzťahy, založené na silných
citovýchväzbách.Súdmalzapreukázanúprítomnosťnajintenzívnejšíchinterpersonálnychväziebmedzi
žalobcami a nebohou, výsostne na emocionálnom základe. Smrť manželky a matky bola pre žalobcovtraumatizujúcim zážitkom, ktorý sa prejavil v ich psychike vo forme smútku zo straty blízkej osoby,
ktorý smútok neustále pretrváva. Žalobcovia s nebohou tvorili plne fungujúcu rodinu, s dobre vyvinutými
sociálnymi a citovými väzbami a z nečakanej smrti doposiaľ prežívajú pocity úzkosti, smútku, zúfalstva.

Odo dňa smrti manželky a matky stratili možnosť viesť s ňou súkromný život, stratili možnosť ďalšieho
udržiavania a rozvíjania vzťahov a túto stratu doposiaľ prekonávajú s ťažkosťami. Ide o stav trvalý a
nenapraviteľný. Trauma, ktorú žalobcovia utrpeli, je neodstrániteľná. Ľudský život nie je obchodovateľný
tovar a jeho hodnota je v peniazoch nevyčísliteľná. Možno iba zmierniť ťažkú citovú ujmu pozostalých
formou právnych prostriedkov upravených v Občianskom zákonníku. Uviedol, že je nutné vcítiť sa do

prežívania pozostalých blízkych osôb, akú ujmu a traumu predstavuje pre nich smrť blízkej osoby, ktorú
stratili v dôsledku zavineného protiprávneho konania tretej osoby. Urobil záver, že nemajetkovú ujmu,
ktorú žalobcovia utrpeli, nie je možné odstrániť inak, ako priznaním zadosťučinenia vo forme finančnej
náhrady; žalobcom doposiaľ nikto neposkytol ani len morálne zadosťučinenie vo forme ospravedlnenia.
Vzhľadom na to, že nemajetková ujma vzniknutá porušením osobnostných práv sa vo všeobecnom
zmysle slova ani nedá odškodniť a jej rozsah nie je možné ani exaktne kvantifikovať a vyčísliť, namiesto

nej je možné len poskytnutie zadosťučinenia. Po ustálení záveru, že boli splnené všetky predpoklady
vzniku nároku na náhradu nemajetkovej ujmy, sa súd zaoberal výškou náhrady za nemajetkovú ujmu.
Pri úvahe o primeranosti a výške priznanej náhrady prihliadol na typ príbuzenského pomeru medzi
žalobcami a zomrelou, ktorí boli rodičmi žalobcov, na ich vek, ako aj intenzitu ich vzťahov. Ako mu
nesporne vyplynulo z vykonaného dokazovania, medzi žalobcami a nebohou existovali intenzívne

interpersonálne väzby postavené na vysoko pozitívnom emocionálnom základe. Žalobca v 1. rade a
nebohá žili v čase jej smrti už 27 rokov v harmonickom manželskom zväzku a bývali v spoločnej
domácnosti spolu s mladším synom - žalobcom v 2. rade, ktorý bol v tom čase síce plnoletý (20 ročný),
avšak odkázaný výživou na rodičov, pretože študoval prvý semester vysokej školy. Manželia boli v
aktívnom veku (žalobca mal 56 rokov a nebohá 52 rokov), obaja pracovali. Nebohá bola zdravá, v dobrej

kondícii a hoci štyri roky pred smrťou začala pracovať v zahraničí, na kvalitu vzťahov táto skutočnosť
vplyv nemala. Ako mal za zrejmé z výpovedí žalobcov, členovia rodiny sa veľmi ľúbili a ako rodina
spolu intenzívne trávili voľný čas, mali mnoho spoločných aktivít, pomáhali si navzájom, zaujímali sa o
seba. Žalobca v 3. rade mal v čase smrti svojej matky 26 rokov a hoci už 3 roky (po skončení vysokej
školy) nežil s rodičmi a bratom v spoločnej domácnosti, vzťahy s matkou ostali nadštandardné. Naďalej

ostali v úzkom kontakte, pravidelne si telefonovali a vždy, keď to bolo možné, stretli sa. Žalobcovia
zhodne vypovedali, na akej úrovni sa nebohá zhostila role manželky a matky; obetavo a s láskou sa
venovala domácnosti i deťom a keď nastal útlm po finančnej stránke a žalobca v 1. rade už nemal
dostatočný príjem z podnikateľskej činnosti, neváhala a našla si prácu v Anglicku. V danom prípade
bol preto významnou okolnosťou aj fakt, že nebohá umrela v čase, kedy jej syn, žalobca v 2. rade ešte

nebol schopný sám sa živiť, pričom príjem nebohej značne zvyšoval životnú úroveň celej rodiny. Hoci
žalobca v 3. rade bol už v tom čase zárobkovo činný, jeho nástupný plat po skončení vysokej školy
bol pomerne nízky, pričom nebohá mu aj naďalej i po tejto stránke vypomáhala, napríklad mu kúpila
aj jeho prvé auto. Nebohá mala výborný vzťah aj s priateľkou žalobcu v 3. rade, pričom po jej smrti sa
žalobcovi v 3. rade narodil syn. Žalobca v 3. rade preto prirodzene pociťoval smútok a ľútosť, že sa jeho

mama nedožila vnúčaťa. Zhrnúc uvedené, po vyhodnotení všetkých okolností daného prípadu uzavrel,
že suma 30.000 eur pre každého zo žalobcov je primeraná a predstavuje optimálne a účinné vyváženie
a zmiernenie nepriaznivého následku neoprávneného zásahu do práv žalobcov. Súd pri rozhodovaní
o tejto otázke prihliadol aj na judikatúrnu činnosť súdov, ktorá vytvorila rámcový podklad, v ktorom je
možné sa orientačne pohybovať. Súd tiež konštatoval, že hľadiská vyplývajúce z § 13 ods. 3 Obč. zák.,

t.j. závažnosť (intenzita) vzniknutej ujmy a 2. okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, sa dotýkajú
všetkých troch žalobcov v rovnakom rozsahu. Súd nezistil žiadne skutočnosti na strane žalobcov,
ktoré by odôvodňovali záver, že by niektorému zo žalobcov patrila, či už vyššia alebo nižšia náhrada
nemajetkovejujmy.Intenzitavzťahužalobcovsnebohoubolasohľadomnanajužšiepríbuzenskévzťahy
obdobná. Žalobca v 1. rade nenávratne stratil životnú družku, s ktorou zdieľal spoločný život 27 rokov a

vychoval s ňou dve deti. Žalobcovia v 2. a 3. rade v podstate v porovnateľnom veku stratili nenávratne
svoju matku, ktorá sa od narodenia do dospelosti o nich starala a vychovávala ich. Súd za takýchto
okolností nevidel dôvod nato, aby zo svojej moci diferencoval, že vzťah medzi nebohou a niektorým zo
žalobcov bol viac alebo menej intenzívnejší. Zhrnúc uvedené, urobil záver, že žalovaná porušila ust. § 4
ods. 3 zák. č.576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej

starostlivosti, pretože zdravotnú starostlivosť neposkytla správne, keď nevykonala bezodkladne všetky
zdravotné výkony potrebné na určenie správnej choroby a nezabezpečila správny liečebný postup.
Nezistenie správnej diagnózy a nezabezpečenie správneho liečebného postupu vylúčili existujúcu
nádej právnej predchodkyne na prežitie. V tom spočíva aj príčinná súvislosť medzi uvedenýmprotiprávnym konaním (opomenutím) žalovanej a následkom - smrťou pacientky. Inak povedané, nebyť
tohto porušenia, nebohá právna predchodkyňa žalobcov mohla žiť. Mal zároveň za nepochybné, že
spôsobená ujma je jediným a priamym následkom protiprávneho konania žalovanej; inak povedané,

nebyť protiprávneho konania žalovanej, ktorým bola spôsobená smrť H.. U. V., žalobcovia by ujmu
neutrpeli. Spomenul, že žalovaná pred vyhlásením medzitýmneho rozsudku (22.06.2017) a rovnako
aj pred vyhlásením tohto rozsudku (19.02.2018) navrhla vykonať ďalšie dokazovanie a to súkromným
znaleckým posudkom z odboru zdravotníctva, odvetvia kardiológie, s tým, že oslovený súdny znalec
Q.. Č. si vyžiadal na vypracovanie posudku tri mesiace. Posudok mal spochybniť danosť príčinnej

súvislosti medzi porušením práva a následkom. Ako už súd uviedol v odôvodnení medzitýmneho
rozsudku, návrhu na vykonanie tohto dôkazu nevyhovel a to z dôvodu, že vykonané dokazovanie,
t.j. znalecký posudok ako aj doplňujúci výsluch súdneho znalca postačovali pre záver, že zo strany
žalovanej došlo k protiprávnemu úkonu spočívajúcemu v nesprávnom alebo v nedostatočnom postupe
pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, pričom smrť nebohej právnej predchodkyne žalobcov bola v
príčinnej súvislosti s týmto postupom. Žalobcovia si okrem náhrady nemajetkovej ujmy uplatnili aj nárok

na náhradu škody, ktorá im mala vzniknúť vynaložením nákladov, spojených s pohrebom H.. U. V..
Vychádzajúc z § 16 a § 420 ods. 1 Obč. zák., uviedol, že protiprávny úkon žalovanej predstavujúci
neoprávnený zásah do práva na ochranu osobnosti spočíval v tom, že žalovaná porušila ust. § 4 ods.
3 zák. č.576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti a službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej
starostlivosti, pretože zdravotnú starostlivosť neposkytol správne, keď nevykonala bezodkladne všetky

zdravotné výkony potrebné na určenie správnej choroby a nezabezpečila správny liečebný postup.
Nezistenie správnej diagnózy a nezabezpečenie správneho liečebného postupu vylúčili existujúcu nádej
právnej predchodkyne žalobcov na prežitie. V tom spočíva aj príčinná súvislosť medzi uvedeným
protiprávnym konaním (opomenutím) žalovanej a následkom - smrťou pacientky a teda, aj príčinná
súvislosť medzi neoprávneným zásahom a skutočnou škodou, ktorú predstavujú náklady, ktoré museli

byť vynaložené na jej pohreb. Škodou je majetková ujma, ktorú možno vyjadriť v peniazoch. Na
preukázanie existencie škody a jej rozsahu žalobcovia predložili faktúry, príjmové pokladničné a účtovné
doklady z 02.01.2012, 03.01.2012, 04.01.2012 a 05.01.2012, z ktorých súd zistil, že žalobca v 1. rade
vynaložil spolu 3.054,18 eur. Výšku skutočnej škody žalovaná nespochybňovala. Čo sa týka aktívnej
vecnej legitimácie žalobcov, žalobcovia zhodne uviedli, že náklady na pohreb vynaložil zo svojich

finančných prostriedkov výlučne len žalobca v 1. rade. Žalobcovia vo vzťahu k tomuto nároku netvoria
spoločné a nerozlučné spoločenstvo. Preto súd nárok na náhradu škody priznal len žalobcovi v 1. rade.
V danom prípade na základe výsledkov dokazovania vo vzťahu k otázke protiprávneho úkonu, resp.
neoprávneného zásahu do osobnostných práv súd konštatoval, že zavinenie žalovanej možno hodnotiť
ako nedbanlivostné. Konkrétne išlo o nedbanlivosť nevedomú. Žalovaná pri výkone svojej činnosti, t.j.

pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti nevykonala bezodkladne všetky zdravotné výkony potrebné na
určenie správnej choroby a nezabezpečila správny liečebný postup a teda, nechcela spôsobiť škodu -
smrť pacientky, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na svoje pomery vedieť mala alebo vedieť mohla. O
náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p.. Súd žalobe v časti nároku na odškodnenie
nemajetkovej ujmy vyhovel v celom rozsahu, preto priznal žalobcom v 1. až 3. rade nárok na náhradu

trov konania proti žalovanej v rozsahu 100 %. Priznaná náhrada trov konania vo vzťahu k žalobcovi v 1.
rade zahŕňa aj náhradu trov konania vo vzťahu k časti nároku na náhradu skutočnej škody, ktorú mu súd
priznal v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov rozhodne súd po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

3. Proti rozsudku, okrem výroku o zamietnutí žaloby na náhradu škody titulom náhrady pohrebných
nákladov vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade, podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná z odvolacích
dôvodov uvedených v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p., t.j., že súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniuprávanaspravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,ktorámohlamaťzanásledoknesprávne

rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam
a že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

4. Namietala, že súd nerešpektoval povinnosť uloženú mu odvolacím súdom v uznesení z 23.11.2018,
ktorým odvolací súd zrušil medzitýmny rozsudok, t.j., že povinnosťou súdu bolo vysporiadať sa so

všetkými skutočnosťami, ktoré uviedla žalovaná vo svojom odvolaní. Tvrdila, že súd sa nevysporiadal
s jej námietkami a že ich opätovne ignoroval, že dôkazy svedčiace v prospech žalobcov kládol do
popredia a v podstate iba na nich založil svoje rozhodnutie, ktorým žalobe v plnom rozsahu vyhovel
a naopak vyhol sa hodnoteniu skutočnosti, ktoré svedčili v jej prospech a tým ich nemohol hodnotiťv súvislosti s ostatnými dôkazmi. Tvrdila, že tým sa rozsudok stal nedostatočne odôvodneným a to
v ústavne významnej miere, že súd nezodpovedal na všetky skutkové relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany. Citujúc sčasti z odôvodnenia rozsudku vo vzťahu k jeho záverom o

poskytnutí zdravotnej starostlivosti non lege artis, poukázala na to, že nie je zrejmé, čo súd považuje
za bezodkladné vykonanie všetkých zdravotných výkonov potrebných na určenie správnej choroby.
Ďalej uviedla, že nie je v moci ošetrujúcich lekárov urobiť „bezodkladne“, či už personálne, ako aj s
ohľadom na materiálne a technické vybavenie všetky dostupné zdravotné výkony potrebné na určenie
správnej choroby. Zdôraznila, že svojím diagnostickým postupom vylúčila diagnózy, ktoré boli typické

pre symptómy nebohej, že uvedené konštatoval aj znalec v znaleckom posudku č. 12/2016 v odpovedi
7 na str. 14 posudku (uvedenú odpoveď citovala). Z uvedeného jej vyplýva, že v čase vyšetrenia nič
nenasvedčilo pre disekciu aneuryzmy. Odkázala na svoje vyjadrenie zo 04.04.2016, kde podrobne
rozoberala priebeh poskytovania zdravotnej starostlivosti na jednotlivých oddeleniach, z ktorého je
nepochybné, že ošetrujúci lekári sa z pohľadu informácií, ktoré mali v tom čase snažili postupne
stanoviťsprávnudiagnózu.Vytýkalasúdu,žesavrámciodôvodneniasvojhorozhodnutiaskutočnosťami

uvedenými v tomto stanovisku nezaoberal. Závery súdu ako aj znalca, čo by bolo keby vykonali ďalšie
diagnostické postupy, t.j. slovíčko „ keby boli urobili“ nie je podľa nej z odborného hľadiska na mieste,
nakoľko sa jedná o hodnotenie zdravotnej starostlivosti ex post - z pohľadu, kedy už poznáme priebeh
ochorenia, rovnako sa vie, či liečba bola úspešná alebo nie, či mala nežiaduce účinky alebo komplikácie
anieexante-tedazpohľaduinformácií,ktorémalijejošetrujúcilekárikdispozíciivtomčase.Zdôraznila,

že nie je možné vedieť a poznať prvotnú diagnózu, ktorá vyplýva z pitevného protokolu a postaviť si
otázku, čo všetko mali lekári urobiť, aby zistili pitevnú diagnózu. Takýto postup posúdenia zdravotnej
starostlivosti nie je možný. Navyše stanovenie správnej diagnózy, tak ako uviedli vyššie, je proces,
ktorý sa nedá urýchliť, resp. urobiť bezodkladne, tak ako to uzavrel súd prvej inštancie, nakoľko sa
jedná o postupný proces približovania sa medicínskym možnostiam diagnostiky správnej diagnózy.

Súd za nesprávne považoval nevykonanie transsesofageálnehop echokardiografického vyšetrenia,
kontrastného CT vyšetrenia, alebo vyšetrenie aorty magnetickou rezonanciou, pričom v danom prípade
nebolo vykonané ani jedno vyšetrenie. Ako vyplýva z výpovede znalca na pojednávaní konanom
22.06.2017 ,Echokardiografické vyšetrenie nie je dostupné počas služby, t.j. po pracovnej dobe. Nebohá
pacientka prišla na ambulanciu práce ku koncu pracovnej doby o 16:00 hod a teda takéto vyšetrenie

bolo k dispozícii až na druhý deň. Z uvedeného mala za zrejmé, že echokardické vyšetrenie nebolo v
danom čase k dispozícii a preto nie je možné vyčítať ošetrujúcim lekárom, že toto nevyužili. Zostávajú
ďalej kontrastné CT vyšetrenie alebo vyšetrenie aorty magnetickou rezonanciou. Ďalej citovala sčasti z
výsluchu žalobcu v 1. rade z pojednávania konaného 22.06.2017, z ktorého jej vyplynulo, že ošetrujúci
lekár uvažoval o CT vyšetrení, ktoré by mohlo odhaliť správnu diagnózu, čo tiež vyvracia záver súdu

o neodbornosti ošetrujúceho lekára. Položila otázku, prečo odišli domov a či sa žalobca v 1. rade,
resp. jeho nebohá manželka informovali, že CT vyšetrenie už nie je potrebné. Vytýkala súdu, že sa
touto skutočnosťou nezaoberal, že v prospech žalobcov uvádza, že v dôsledku nevykonania (aspoň
niektorého) z vyššie uvedených vyšetrení, lekári žalovanej nezistili správnu diagnózu a pacientku dňa
29.12.2011pustilidomov,čojevrozporeajsozávermiÚradupredohľadnadzdravotnoustarostlivosťou,

ktorý konštatoval, že nebohej nemusela byť 29.12.2011 poskytnutá ústavná zdravotná starostlivosť.
Mala za nepochybné, že ošetrujúci lekár uvažoval o CT vyšetrení, ktoré však urobené nebolo, keďže
nebohá z nemocnice odišla, bez toho aby sa informovala, či jej bude, alebo nebude robené CT
vyšetrenie. Poukázala na to, že v rámci svojej úvahy súd prihliada taktiež na okolnosti prípadu, napr. na
podiel poškodeného na priebehu vzniknutého stavu, ktorý viedol k neoprávnenému zásahu. (Rozsudok

NS ČR z 28.07.2007, sp. zn. 30 Cdo 2625/2007. Tvrdila, že súd konal v rozpore s § 13 ods. 3 Obč.
zák., kde sú taxatívne ustanovené dve kritériá, z ktorých musí súd pri svojom rozhodovaní vychádzať
ex offo a to závažnosť vzniknutej ujmy a okolnosti, za ktorých k neoprávnenému zásahu do osobnosti
fyzickej osoby došlo. Samotná závažnosť ujmy vzniknutej v dôsledku neoprávneného zásahu do práva
na ochranu osobnosti nie je jediným a výlučným kritériom na určenie výšky nemajetkovej ujmy v

peniazoch. Pri určení výšky súd musí prihliadať aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Tieto okolnosti môžu byť významné tak u postihnutej osoby, ako aj u osoby, ktorá neoprávnený zásah
spôsobila. (Rozsudok NS SR z 28.4.1998, sp. zn. 1Cdo 89/97, R 21/2001/ . Podľa jej názoru si samotné
závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou a záverov znaleckého posudku odporujú. Úrad
konštatoval, že nie je možné výkonom dohľadu jednoznačne potvrdiť, že v čase interného vyšetrenia

dňa 29.12.2011 bola disekcia aorty RTG vyšetrením, ktorého nevykonanie je poskytovateľovi vytýkané,
diagnostikovateľná. Vzhľadom na uvedené nie je možné jednoznačne preukázať, že zistené pochybenia
boli v priamej príčinnej súvislosti s úmrtím. Naopak so záverov znaleckého posudku vyplynulo, že čas
určenia prepuknutia choroby s vysokou pravdepodobnosťou začalo už dňa 29.12.2011 okolo 15:00.Rozpor videla tiež vo vyjadrení o percentuálnom prežití pacientov , že znalcom uvádzané 75 % možné
prežitie, je v rozpore s údajmi uvedenými konzultantom úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou
Q.. U. S. - kardiochirurgom, že 40 % pacientov zomiera bezprostredne pri prvých príznakoch aortálnej

disekcie a 50 % v priebehu prvých 24 hodín po prijatí do nemocnice. Súd podľa jej názoru v rozsudku
nevysvetlil, prečo nebral do úvahy závery úradu, ktorý hoci konštatoval porušenie povinnosti, zároveň
uviedol, že nie je možné konštatovať, či zistené pochybenia zapríčinili smrť a rovnako percentuálne
vyjadrenie prežitia je oveľa nižšie ako to konštatoval znalec. Súd nevysvetlil, prečo sú pre neho
dôveryhodnejšie závery jedného znalca oproti záverom úradu, na ktorom sa podieľali: Q.. Y., Q.. Š., Q..

R., P.. Q.. Q. P.Š., V., Q., P.. Q.. P. Q., V.. Dôvodom na vypracovanie súkromného znaleckého posudku
bola predovšetkým tá skutočnosť, že tak úrad, ako aj znalec posudzovali zdravotnú starostlivosť ex
post a rovnako tiež to, že jej otázky, ktoré súdu doručili 04.04.2016 (hoci boli súdom vyzvaní na ich
predloženie) pribratému znalcovi položené v uznesení z 22.07.2016 položené neboli. Vytýkala súdu, že
nepripustenie dať si vyhotoviť súkromný znalecký posudok neodôvodnil. K výške nemajetkovej ujmy,
uviedla, že súd priznal každému zo žalobcov sumu 30.000 eur, ktorú považoval za primeranú, že pri

rozhodovaní o tejto otázke prihliadal aj na judikatúrnu činnosť súdov, ktorá vytvorila rámcový podklad,
v ktorom je možné sa orientačne pohybovať. Hoci sa súd odvoláva na judikatúrnu činnosť súdov, túto
bližšie nekonkretizoval a nepoukázal ani na jedno rozhodnutie zo súdnej praxe, o ktoré oprel svoje
rozhodnutie vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy. Tvrdila, že odôvodnenie priznanej výšky náhrady
nemajetkovej ujmy obsahujúce všeobecný odkaz na (možnú) satisfakčnú úlohu rozsudku z trestného

konania, rozsudku vo vlastnom posudzovacom konaní, odkaz na bližšie neurčenú vlastnú judikatúru v
obdobnýchveciach,prípadneodkaznavýškunáhradposkytovanýchpodľaplatnýchprávnychpredpisov
týkajúcich sa náhrady škody na zdraví bez toho, aby vyslovil vlastnú úvahu o primeranosti náhrady
nemajetkovej ujmy, ktoré ho viedli k jeho úvahe, je nepreskúmateľné. Zastávala názor, že súd rozhodol
v rozpore s ustálenou judikatúrou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské

práva ako aj vlastnou rozhodovacou činnosťou. Ustálená súdna judikatúra zaviedla princíp primeranosti
náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch k iným formám finančných kompenzácií, čo znamená, aby
výška náhrady na jednej strane nevytvárala priestor pre obohacovanie, ale na strane druhej umožňovala
spravodlivé zadosťučinenie. V tejto súvislosti poukázala na rozsudok NS SR, pod sp. zn. 4Cdo 171/2005
zo dňa 27.04.2006, v zmysle ktorého je nepredstaviteľné, aby výška nemajetkovej ujmy presahovala

výšku odškodnenia obetí násilných trestných činov. Aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské
práva by priznaná finančná náhrada, napr. v konaniach o ochranu osobnosti nemala byť neprimeraná
iným finančným kompenzáciám (napr. Karhuvaara a Iltalehti vs. Fínsko). V tejto súvislosti poukázala
na zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilným trestným činom, § 5 ods. 1, že v
prípade smrti sa odškodňuje najviac vo výške 50-násobok minimálnej mzdy a v prípade obetí znásilnení,

sexuálnych násilí a sexuálneho zneužívania odškodňuje maximálne vo výške 10 násobku minimálnej
mzdy. V čase zásahu do osobnosti, t.j. v roku 2011 minimálna mesačná mzda predstavovala sumu 317
eur, t.j. maximálna náhrada pre obete sexuálnych trestných činov je vo výške 3.170 eur a v prípade
smrti maximálne vo výške 15.850 eur. Priznaním čiastky spolu vo výške 90.000 eur vzniká rozpor,
nakoľko v danom prípade je zásah do osobnostných práv žalobcov - práva na súkromie hodnotený

vyššie ako ľudský život, od ktorého by sa mali odvodzovať ostatné hodnoty upravené v § 11 Obč. zák.
Poukázala na to, že súd svojim rozhodnutím dostal ošetrujúcich lekárov do postavenia osôb, ktorí sú
„horší„ ako vrahovia a páchatelia sexuálnych trestných činov. Okrem iného, uviedla, že rozhodnutie
súdu je vo vzťahu k výške nemajetkovej ujmy tiež v rozpore s jeho vlastnou rozhodovacou činnosťou,
že pri určovaní sumy nemajetkovej ujmy musia všeobecné súdy zároveň zohľadňovať svoju vlastnú

rozhodovaciu činnosť, a teda v súlade s princípom rovnosti rozhodovať v porovnateľných veciach
rovnako a v ich judikatúre by tak mal existovať vzťah priamej úmernosti medzi závažnosťou ujmy
a výškou priznanej náhrady. (Nález ÚS SR sp. zn. III.ÚS 288/2017 z 05.12.2017). V tejto súvislosti
poukázala na rozsudok Okresného súdu Košice II zo dňa 15.03.2017 pod č.k. 12C/391/2001 v spojení s
rozsudkom Krajského súdu v Košiciach zo dňa 24.07.2018, ktorým bolo pozostalej manželke priznaná

suma 13.000 eur a deťom (v čase zásahu maloletým) 12.000 eur a 15.000 eur. Samotní žalobcovia si
svoj nárok uplatnil už skôr v konaní vedenom pred Okresným súdom Košice I pod č.k. 15C/204/2012,
v ktorom žiadali nemajetkovú ujmu spolu vo výške 30.000 eur. Toto konanie bolo zastavené uznesením
z 20.01.2014. Ak vtedy považovali sumu 30.000 eur pre všetkých za dostačujúcu, v dobe kedy
zásah do ich súkromia bol bezprostrednejší a určite aj intenzívnejší, je otázkou, prečo v tomto konaní

odrazu požadovali sumu spolu vo výške 90.000 eur. Za nesprávny záver súdu považovala tiež jeho
odôvodnenie, že nezistil žiadne skutočnosti na strane žalobcov, ktoré by odôvodňovali záver, že by
niektorému zo žalobcov patrila , či už vyššia alebo nižšia náhrada nemajetkovej ujmy, keďže intenzita
vzťahu žalobcov s nebohou bola s ohľadom na najužšie príbuzenské vzťahy obdobná. Podľa jej názorubolo povinnosťou súdu odôvodniť ako sa zásah do súkromia - teda smrť nebohej prejavila u žalobcov v 1.
až3.radepojejsmrti.Smrťblízkejosobyjenepochybneveľkýmzásahomprekaždého,otoviacakodíde
nečakane. Nie je však možné, aby sa zásah do súkromia prejavoval u každého zo žalobcov rovnakým

spôsobom, aj napriek tomu, že svoju mamu a manželku mali všetci rovnako radi. Životné udalosti
(rozvod, ochorenie, smrť) prežívame odlišne a zvládame ich každý s ohľadom na naše charakteristické
povahového črty. Lepšie znáša hoci aj nepriaznivé životné situácie niekto, kto je pokojný oproti osobe,
ktorá je aj pri bežných situáciách emočne labilnejšia. U niekoho môže zásah vyvolať až depresívne
stavy a pod. V tejto súvislosti opakovane zdôraznila, že nespochybňuje dobré rodinné vzťahy, ktoré

mali žalobcovia s nebohou. Bolo však ich úlohou, aby preukázali zásah do ich osobnostných práv, čo
preukázanéneboloasúdtoodžalobcovaninepožadoval.Podľajejnázoružalobcovianeunieslidôkazné
bremeno vo vzťahu k preukázaniu ich skutkových tvrdení. Tvrdila, že záver súdu o nemateriálnej
ujme, ktorá mala žalobcom vzniknúť sa žiadnym spôsobom nepremietla do odôvodnenia rozhodnutia o
priznanej výške, že odôvodnenie rozsudku je arbitrárne, zjavne neodôvodnené, neprimerane prísne a
nezohľadňujúce okolnosti prejednávanej veci. Tvrdila, že doterajšie konanie a rozhodnutie súdu možno

považovať za jednostranné, pretože súd bral do úvahy len dôkazy v prospech žalobcov a nezaoberal sa
navrhnutým dôkazom, ktorý mohol mať vplyv na posúdenie skutkového stavu z hľadiska jej tvrdenia, v
dôsledku čoho dospel k nesprávnemu právnemu názoru. Navrhla rozsudok zmeniť a žalobu zamietnuť,
alebo ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.

5. Rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby o náhradu škody titulom náhrady pohrebných nákladov
vo vzťahu k žalobcom v 2. a 3. rade, odvolaním nebol napadnutý, nadobudol právoplatnosť, preto v
uvedenom rozsahu v odvolacom konaní nebol preskúmavaný.

6. Odvolací súd bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. - na prejednanie odvolania nariadi

odvolací súd pojednávanie vždy, ak je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie alebo to vyžaduje
dôležitý verejný záujem), prejednal odvolanie v rozsahu vyplývajúcom z § 380 ods. 1 C.s.p. a rozsudok
v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o trovách konania potvrdil ako vecne správny podľa § 387
ods. 1, 2 C.s.p., lebo súd úplne zistil skutkový stav veci a správne ho právne posúdil, odôvodnenie
rozsudku má podklad v zistenom skutkovom stave a odvolací súd sa s jeho odôvodnením v celom

rozsahu stotožňuje, na dôvody ktoré aj odkazuje.

7. Odvolanie žalovanej nie je dôvodné.

8. Žalovaná v odvolaní uplatnila odvolacie dôvody uvedené v § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) C.s.p.,

t.j., že súd súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesnéprávavtakejmiere,žedošlokporušeniuprávanaspravodlivýproces,žekonaniemáinúvadu,
ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, že súd dospel na základe vykonaných
dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z
nesprávneho právneho posúdenia veci.

9. Ani jeden z vyššie uvedených odvolacích dôvodov nie je daný.

10. Vo vzťahu k odvolaciemu dôvodu uvedenom v § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. žalovaná namietala
čiastočnú nepreskúmateľnosť rozhodnutia.

11. Namietala, že súd sa nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré uviedla vo svojom odvolaní
voči predchádzajúcemu medzitýmnemu rozsudku, ktorý odvolací súd uznesením 9Co/425/2017 z
23.11.2018 zrušil. Ďalej tvrdila, že súd sa nedostatočným odôvodnením v ústavne významnej miere
nezodpovedal všetky skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, že svoje

rozhodnutiezaložilnaskutočnostiachuvádzanýchžalobcamiažesavyholhodnoteniuskutočností,ktoré
svedčili v jej prospech.

12. Výhrada žalovanej o nepreskúmateľnosti rozhodnutia v naznačenom smere je neopodstatnená.

13. Písomné vyhotovenie rozhodnutia a jeho odôvodnenie zodpovedá všetkým kritériám uvedeným v
§ 220 ods. 2 C.s.p., je presvedčivé a preskúmateľné. Súd sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami, ktoré považoval za preukázané, uviedol úvahy, ktorými sa pri rozhodovaní a pri
hodnotení dôkazov riadil a ako vec právne posúdil. Pokiaľ žalovaná namieta, že súd sa nevysporiadalso všetkými skutočnosťami, ktoré uviedla vo svojom prvom odvolaní voči medzitýmnemu rozsudku,
je potrebné uviesť, že súd nie je povinný zodpovedať na všetky výhrady uvádzané v odvolaní strany
sporu, ale len na tie, ktoré sú v prejednávanej veci právne významné a ktoré po ich vyhodnotení,

dávajú relevantnú odpoveď pre správne rozhodnutie súdu. V prejednávanej veci pritom súd prihliadol
na všetky vykonané dôkazy, ktoré vo veci vykonal. Jeho dokazovanie bolo veľmi obsiahle a podrobné.
Vysporiadal sa so všetkými listinnými dôkazmi, s obsahom výsluchu strán sporu, aj s výhradami
žalovanej, vychádzajúc aj zo záverov vykonaného znaleckého dokazovania, ktoré bolo opätovne veľmi
obsiahle a podrobné, urobil správne závery a uviedol, čo považoval v konaní za nesporné a ktoré

skutočnosti boli v konaní sporné, ktoré vyhodnotil. Súd sa dostatočným spôsobom a podrobne zaoberal
jednak základom, ako aj výškou nároku žalobcov v 1. - 3. rade, na ktoré závery v celom rozsahu odvolací
súdodkazuje. Pokiaľvytýkasúdu,ženevysvetlil,resp.žejejniejezrejmé,čopovažujeza„bezodkladné“
poskytnutie zdravotnej starostlivosti, je potrebné uviesť, že súd v tomto kontexte dôvodil, že u nebohej
nebolivykonanévšetkypotrebnévyšetreniaatoužvprvýdeňpopríchodedozdravotníckehozariadenia,
čo vyplynulo aj zo záverov znaleckého dokazovania. Tento výraz znamená stav, aký sa javil pri vyšetrení

a vo vzťahu k nevykonaniu bezodkladne všetkých zdravotných výkonov potrebných na určenie správnej
choroby a nezabezpečenia správneho liečebného postupu. Tento svoj záver vysvetlil súd podrobne
v odôvodnení svojho rozhodnutia počínajúc bodom 56. a nasl. Zo záverov znaleckého posudku, na
ktoré poukázal súd, o.i., vyplynulo, že krvácanie do perikardu (osrdcovníka) ako následok postupujúcej
disekcie aorty s vysokou pravdepodobnosťou začalo 29.12.2011 okolo 15.00 hod., t.j. v čase prvého

vyšetrenia právnej predchodkyne žalobcov u žalovanej. Súd pritom poukázal aj na totožný záver, ktorý
učinil a ďalší odborník konzultant Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou Q.. Q. P., ktorý
uviedol, že disekcia bola rozsiahla už v deň prvých vyšetrení. V bode 59. rozsudku súd poukázal na
to, že u právnej predchodkyne žalobcov boli už 29.12.2011 v čase prvých vyšetrení prítomné niektoré
príznaky tejto choroby a to poruchy videnia, bolesť v krku, slabosť, bolesť brucha. I keď u pacientky

neboli prítomné všetky prejavy, ktoré sú typické pre disekciu aorty, ale že niektoré príznaky prítomné boli,
ktoré mohli vzbudiť podozrenie na disekciu aneorizmy. Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia v bode 65.
napokon poukázal na to, že z hľadiska vykonania všetkých zdravotných výkonov potrebných na určenie
správnej choroby zo záverov súdneho znalca jednoznačne vyplynulo, že existujú tri vyšetrenia, ktorými
sa dá diagnóza disekcie aorty najbezpečnejšie určiť, že sú nimi transesofagenálne echo kardiografické

vyšetrenie (ultrazvukové vyšetrenie aorty sondou zavedenou do pažeráka, kontrastné CT vyšetrenie
(vyšetrenie počítačovou tomografiou s predchádzajúcim vstreknutím kontrastnej látky do krvného obehu
pacienta) a vyšetrenie aorty magnetickou rezonanciou a že každé z týchto vyšetrení by odhalilo
prítomnosť disekcie aorty takmer so 100 % istotou. A že v danom prípade nebolo vykonané ani jedno z
týchto troch vyšetrení, pričom žalovaná disponovala všetkými troma zariadeniami na vykonanie týchto

diagnostických metód. Zhrnúc možno urobiť záver, že odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie je
presvedčivé a nemožno mu vytknúť nepreskúmateľnosť.

14. Podľa ustálenej súdnej praxe inými vadami, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie
veci sú všetky vady prejavujúce sa v inom postupe súdu prvej inštancie pri dokazovaní v nesprávnom

posudzovaní procesných otázok, ktoré neboli predmetom samostatného rozhodovania, chybnom
poučovaníúčastníkovavďalšíchnedostatkochjehočinnosti,kuktorýmdošlovpriebehukonaniaalebov
súvislosti s rozhodovaním, pričom spôsobilým odvolacím dôvodom nie sú bez ďalšieho, ale len vtedy, ak
súdôsledkomtakéhoporušovaniapredpisovprocesnéhopráva,ktorémohlomaťzanásledoknesprávne
rozhodnutie vo veci.

15. V odvolaní žalovanej sa neuvádza žiadna skutočnosť, ktorá by zakladala existenciu tohto
odvolacieho dôvodu, preto ani tento odvolací dôvod nie je daný.

16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) C.s.p. sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci

spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je
nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré
je nesprávne lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a
chybamiprávnehoposúdeniajeúzkavzájomnásúvislosť,keďžepríčinounesprávnych(nedostatočných)
skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp.

zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným
dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 C.s.p., a to vzhľadom na to, že buď
vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak
nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmipreukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na
chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, príp. poznatkov,
ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti),

zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá
tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 132 až § 135 O.s.p.

17. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, že súd vzal do úvahy iba skutočnosti,
ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, resp. vyšli počas konania najavo a neopomenul žiadnu

skutočnosť, ktorá z vykonaných dôkazov vyplynula, resp. vyšla počas konania najavo, jeho skutkové
zistenia nie sú založené na chybnom hodnotení dôkazov, nie je logický rozpor v hodnotení dôkazov,
príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti
(dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, event. vierohodnosti a výsledok hodnotenia dôkazov zodpovedá
tomu, čo bolo zistené spôsobom vyplývajúcim z § 191 C.s.p.

18. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje s dôvodmi rozsudku, pokiaľ ide o vyhodnotenie
skutkového stavu súdom prvej inštancie, ktorý vyčerpávajúco dáva odpovede na všetky spochybňované
skutočnosti uvádzané žalovanou v odvolaní, na ktoré dôvody poukazuje aj odvolací súd.

19. Právnym posúdením je činnosť súdu prvej inštancie, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na

zistený skutkový stav, t. zn. vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany i podľa
príslušného právneho predpisu a nesprávnym právnym posúdením veci je jeho omyl pri aplikácii práva
na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), pričom o mylnú aplikácii právnych predpisov ide, ak použil
iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo aplikoval správny predpis, ale nesprávne ho
vyložil, príp. ho na daný skutkový stav inak nesprávne aplikoval (z podradenia skutkového stavu pod

právnu normu vyvodil nesprávne právne závery o právach a povinnostiach strán sporu).

20. Súd použil správny právny predpis, správne ho aj vyložil a na daný skutkový stav ho i správne
aplikoval, tzn. z podradenia skutkového stavu pod právnu normu vyvodil správne závery o právach a
povinnostiach strán sporu, na čom nič nemenia ani skutočnosti uvedené v odvolaní žalovanej.

21. Odvolací súd sa vo vzťahu k záverom súdu o poskytnutí zdravotnej starostlivosti non lege artis v
celom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu uvedenými v odôvodnení rozsudku.
Námietky žalovanej, že nie je v moci ošetrujúcich lekárov urobiť „bezodkladne“, či už personálne, ako aj s
ohľadomnamateriálneatechnickévybavenievšetkydostupnézdravotníckevýkonypotrebnénaurčenie

správnej choroby, sú bez právneho významu. Celý postup žalovanej pri určovaní -diagnostikovaní
správnej (nesprávnej) diagnózy právnej predchodkyne žalobcov je opísaný a súdom vyhodnotený v
odôvodnení rozsudku, s ktorými závermi, ktoré z tohto postupu vyplynuli stotožňuje aj odvolací súd.
Záver súdu, že vykonaným dokazovaním bolo nepochybne preukázané, že zdravotná starostlivosť
zo strany žalovanej ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti nebola právnej predchodkyni žalobcu

poskytnutá správne, pretože neboli bezodkladne vykonané všetky zdravotné výkony potrebné na
určenie správnej choroby a preto nebol zabezpečený správny liečebný postup, je správny. Odvolací
súd predovšetkým odkazuje na bod 66. odôvodnenia rozsudku, v ktorom súd konštatoval, že v
danom prípade nebolo vykonané ani jedno z troch vyšetrení, t.j. ultrazvukové vyšetrenie aorty sondou
zavedenou do pažeráka, kontrastné CT vyšetrenie, ani vyšetrenie aorty magnetickou rezonanciou, ktoré

každé z týchto vyšetrení by odhalilo prítomnosť disekcie aorty takmer so 100 % istotou, že z vykonaného
dokazovania jednoznačne vyplynulo, že metódy diagnostiky disekcie aorty boli u žalovanej ľahko
dostupné, že žalovaná disponovala všetkými troma zariadeniami na vy konanie týchto diagnostických
metód, že CT vyšetrenia a vyšetrenie magnetickou rezonanciou mohli byť vykonané už 29.12.2011 aj v
čase po 16.00 hod., t.j. po pracovnej dobe a echokardiografické vyšetrenie vzhľadom na neprítomnosť

odborníkov po pracovnej dobe mohlo byť vykonané nasledujúci deň, t.j. 30.12.2011. Zhrnúc uvedené
súd urobil správny záver, že v dôsledku nevykonania aspoň niektorého z uvedených vyšetrení, lekári
žalovanej nezistili správnu diagnózu a pacientku 29.12.2011 pustili domov, že správnu diagnózu nezistili
ani nasledujúci deň, kedy sa pacientka pre pretrvávajúce ťažkosti opätovne dostavila k žalovanej a pre
bolesti brucha, vracanie a nevoľnosť bola hospitalizovaná na II. chirurgickej klinike, kde po 18 hodinách

zomrela. Zo záverov znaleckého dokazovania vyplynulo, tak ako to uvádza súd prvej inštancie, že
disekcia aorty je akútny život bezprostredne ohrozujúci stav, ktorý vyžaduje okamžitú hospitalizáciu,
urgentnú operáciu a následnú intenzívnu pooperačnú starostlivosť v trvaní niekoľkých dní až týždňov
a že nezistenie správnej diagnózy viedlo k tomu, že zdravotnícky personál žalovanej nezvolil správnyliečebný postup zodpovedajúci disekcie aorty - prevoz na kardiochirurgickú kliniku VÚSCH v Košiciach a
okamžitý kardiochirurgický operačný výkon zvolený v závislosti od zisteného rozsahu disekcie. Odvolací
súd v zhode so súdom prvej inštancie poukazuje na to, že v prípade správneho postupu by nádej na

prežitie pacientky bola približne v rozsahu 70 - 75 % v období od operácie do prepustenia z nemocnice. K
výhradám žalovanej ohľadom hodnotenia diagnostických postupov súdom ex post ,že takéto hodnotenie
nie je z odborného hľadiska namieste, je potrebné uviesť, že v tomto prípade ide o doktrínu „straty
šancí“ a že v prípade poskytnutia zdravotnej starostlivosti lege artis zo strany žalovanej, by k úmrtiu
právnej predchodkyne žalobcov s pravdepodobnosťou 70 - 75 % nebolo došlo, keďže diagnóza disekcia

aorty by mohla byť riešená prevozom na kardiochirurgickú kliniku VÚSCH v Košiciach a okamžitým
kardiochirurgickým operačným výkonom zvoleným v závislosti od zisteného rozsahu disekcie by bola
šanca prežitia u pacientky približne 70 - 75 %. Je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že u žalovanej
ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti ide v prípade otázky hodnotenia, či došlo k protiprávneho
úkonu, resp. neoprávneného zásahu do osobnostných práv, o jej objektívnu zodpovednosť , bez ohľadu
na zavinenie. Odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu, že žalovaná nevykonala bezodkladne

všetky zdravotné výkony potrebné na určenie správnej choroby a nezabezpečila správny liečebný
postup, teda že nechcela spôsobiť škodu - smrť pacientky, hoci o tom vzhľadom na okolnosti a na
svoje pomery vedieť mala alebo vedieť mohla, že išlo o nedbanlivosť nevedomú. Výhrada žalovanej, že
pacientka mala ísť na CT vyšetrenie a že naň nepočkala a išla domov, pretože pred ňou urobili vyšetrenie
inému naliehavejšiemu prípadu a museli čakať, je nedôvodná. Žalovaná v tomto smere špekuluje, lebo

zdravotnícke zariadenie ako poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný urobiť všetky potrebné
vyšetrenia včas pre správne určenie diagnózy, že okrem nevykonaného CT vyšetrenia žalovaná
nevykonala ani ďalšie potrebné vyšetrenia, ktoré by včas a správne diagnostikovali zdravotný stav
pacientky, t.j. nevykonalo sa ultrazvukové vyšetrenie aorty a vyšetrenie aorty magnetickou rezonanciou,
pritom každé z týchto vyšetrení by odhalilo prítomnosť disekcie aorty s takmer 100 % istotou. Preto

sú uvedené výhrady žalovanej v tomto smere nedôvodné a bez právneho významu. V prejednávanom
spore z týchto dôvodov nebolo preukázané ani spoluzavinenie poškodenej pacientky, ako to tvrdí
žalovaná v odvolaní.

22. K doplneniu dokazovania - návrhu žalovanej dať si vypracovať súkromný znalecký posudok je

potrebné uviesť, že súd v rozsudku v bode 95. presvedčivo zdôvodnil prečo mu nevyhovel t.j., že
vykonané dokazovanie, znalecký posudok, ako aj doplňujúci výsluch súdneho znalca postačovali
pre záver súdu, že zo strany žalovanej došlo k protiprávnemu úkonu spočívajúcemu v nesprávnom
alebo nedostatočnom postupe pri poskytovaní zdravotnej starostlivosti, pričom smrť nebohej právnej
predchodkyne žalobcov bola v príčinnej súvislosti s týmto postupom. Je potrebné dodať, že žalovaná

mala dostatok času od začatia sporu do rozhodnutia súdu takýto súkromný znalecký posudok súdu
predložiť, čo však neurobila.

23. Nezanedbateľná je aj tá skutočnosť, že Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou zistil
u žalovanej nedostatky (bod 24. odôvodnenia rozsudku), ktorým bola žalovanej uložená povinnosť

usporiadať pre lekárov pracujúcich na oddeleniach Centrálneho príjmu v termíne do 30.06.2012,
odborný seminár na tému štandardné diagnostické a terapeutické postupy pri bolestiach na hrudníku,
diferenciálna diagnostika bolesti na hrudníku s akcentáciou na problematiku disekujúcej auneryzmy
aorty a jej polyformnej symptomatológie zasahujúcej do pôsobnosti mnohých medicínskych odborov
(bod 26. odôvodnenia rozsudku), že žalovaná 19.06.2012 písomne oznámila Úradu pre dohľad nad

zdravotnou starostlivosťou, že splnila uložené nápravné opatrenie a uvedený seminár na uloženú
tému sa konal 12.06.2012. K námietkam žalovanej, z akého dôvodu súd nevysvetlil, prečo sú pre
neho dôveryhodnejšie závery jedného znalca, oproti záverom úradu, je potrebné uviesť, že súd
predovšetkým vychádzal zo znaleckého dokazovania znalca z odboru zdravotníctva, farmácie, odvetvie
interná medicína a kardiológia zo znaleckého posudku č. 12/2016 súdneho znalca Q.. V. I., V., ktorý

bol, o.i. vypočutý pred súdom na návrh žalovanej, ktorý jednoznačne zodpovedal na otázky žalovanej
a to vo vzťahu k príčinnej súvislosti, t.j. či k úmrtiu nebohej došlo v priamej príčinnej súvislosti s
konaním,resp.opomenutímžalovanej(body30.-34.odôvodneniarozsudku).Pritomzáveryvyplývajúce
zo znaleckého dokazovania a závery Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou sú totožné v
podstatných dôvodoch a to, že pri internom vyšetrení 29.12.2012 neboli realizované všetky dostupné

vyšetrenia na zistenie príčin bolesti na hrudníku (laboratórne vyšetrenie krvi, RTG vyšetrenie hrudníka,
echokardiografické vyšetrenie), že EKG záznam bol nesprávne interpretovaný ako vylučujúci akútny
koronárny syndróm a pľúcnu embolizáciu, rovnako aj klinický nález bol označený ako nesvedčiaci pre
akútny koronárny syndróm a pľúcnu embolizáciu.24. Odvolací súd sa stotožňuje aj so závermi súdu o existencii nemajetkovej ujmy na strane žalobcov,
čo do základu a výšky, ktoré sú podrobne zdôvodnené v odôvodnení rozsudku (body 70. a nasl.) a na

ktoré v celom rozsahu odkazuje. V konaní bolo nesporne preukázané, že medzi nebohou a žalobcami
v 1., 2., 3. rade a to medzi žalobcom v 1. rade ako jej manželom a rovnako žalobcami v 2., 3. rade
ako jej synmi v čase smrti existovali sociálne, morálne, citové a kultúrne vzťahy vytvorené v rámci ich
súkromného rodinného života v takej intenzite, že smrť manželky a matky zasiahla do práva žalobcu
na súkromný a rodinný život, že žalobcovia utrpeli vážnu citovú ujmu vo forme šoku, smútku zo straty

najbližšej osoby a nenávratne stratili možnosť udržiavať a rozvíjať vzťahy založené na silných citových
väzbách.Súdsprávnemalzapreukázanúprítomnosťnajintenzívnejšíchinterpersonálnychväziebmedzi
žalobcami a nebohou výsostne na emocionálnom základe s tým, že smrť manželky a matky bola pre
žalobcov traumatizujúcim zážitkom, ktorý sa prejavil v ich psychike vo forme smútku zo straty blízkej
osoby, ktorý smútok v ňom stále pretrváva s tým, že žalobcovia s nebohou tvorili plne fungujúcu rodinu
s dobre vyvinutými sociálnymi, citovými väzbami a z nečakanej smrti doposiaľ prežívajú pocity úzkosti,

smútku a zúfalstva a odo dňa smrti manželky a matky stratili možnosť viesť s ňou súkromný život,
možnosť ďalšieho udržiavania a rozvíjania vzťahov a túto stratu doposiaľ prekonávajú s ťažkosťami,
že ide o stav trvalý a nenapraviteľný a trauma, ktorú žalobcovia utrpeli je neodstrániteľná. Odvolací
súd poukazuje na správne závery súdu aj vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy
(bod 92. odôvodnenia rozsudku), kedy súd prihliadol na typ príbuzenského pomeru medzi žalobcami a

zomrelou (matka žalobcov v 2. a 3. rade a manželka žalobcu v 1. rade ), na ich vek, ako aj intenzitu ich
vzťahov. Poukazovanie na zák. č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilným trestným
činom - § 5 ods. 1, je bezpredmetné, lebo tento zákon sa vzťahuje na uplatňovanie iných nárokov, v
súvislosti s odškodňovaním osôb poškodených násilným trestným činom, ktoré osoby odškodňuje štát,
nie však páchateľ trestného činu. V prejednávanej veci sa nesúdia konkrétni lekári, pričom to nie je

ani účelom tohto konania ale sa posudzuje zodpovednosť zdravotníckeho zariadenia pri poskytovaní
zdravotnej starostlivosti, či bola alebo nebola poskytnutá lege artis a z toho vyplývajúci nárok na náhradu
nemajetkovej ujmy žalobcov.

25. Výška priznanej nemajetkovej ujmy, nie je v rozpore s rozhodovacou činnosťou súdu, ako

to tvrdí žalovaná. Súdna prax v obdobných právnych veciach priznala príbuzným v obdobnom
príbuzenskom vzťahu, ako sú žalobcovia s ich právnou predchodkyňou (deťom, resp. manželom)
náhradu nemajetkovej ujmy v sumách, ktoré nie podstatne vyššie, resp. nižšie, ako priznaná náhrada v
prejednávanejveci.Napr.rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 9Co/271/2019 z 20.05.2020, v prípade
smrti rodičov bola pozostalým deťom priznaná nemajetková ujma pri strate oboch rodičov každému

po 40.000 eur. Odvolací sú upriamuje pozornosť napr. aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky - uznesenie 5Cdo/244/2011 zo 04.04.2012, ktorým dovolací súd dovolanie žalovanej proti
rozsudku Krajského súdu v Prešove 16Co/29/2011 z 20.06.2011 odmietol, ktorý potvrdil rozsudok
Okresného súdu Prešov 8C/46/2005 zo 14.10.2010, okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej
časti, ktorý zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi v 1. rade nemajetkovú ujmu 30.000 eur, žalobkyni

v 2. rade nemajetkovú ujmu v sume 30.000 eur a žalobkyni v 3. rade nemajetkovú ujmu v sume
10.000 eur a to v súvislosti s konštatovaním, že neboli včas vykonané sledovania a špecializované
vyšetrenia, ktoré boli v danom prípade nevyhnutné v súvislosti s poskytnutím zdravotnej starostlivosti u
žalovanej, v ktorom spore bolo vykonané znalecké dokazovanie a ktoré preukázalo príčinnú súvislosť
medzi konaním, resp. opomenutím povinnosti žalovanej a smrťou nebohého syna žalobcov a brata

žalobkyne. Išlo v danom prípade o spôsobenie úmrtia člena rodiny ako neodvrátiteľného faktu, ktorý
natrvalo rozhodujúcim spôsobom pretrhal rodinné a citové väzby s rodičmi, ako aj jediným súrodencom.
Išlo teda o obdobnú právnu vec, ako je prejednávaná vec, že v dôsledku nevykonania potrebných
vyšetrení zdravotníckym zariadením, ktoré by stanovili správnu diagnózu, došlo u poškodených osôb,
resp. rodinných príslušníkov k úmrtiu pacienta a zásahu do práva na ochranu súkromia žalobcov.

26. Z uvedených dôvodov výhrady žalovanej k celej výške priznaného nároku sú nedôvodné.

27.Súdprvejinštancievodôvodnenírozhodnutiapodrobneapresvedčivovysvetlil,akodospelkusvojim
záverom ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy na strane žalobcov vo vzťahu k rodinným väzbám
voči nebohej. Vo svojich záveroch poukazoval na to, že závažnosť, teda intenzita vzniknutej ujmy a

okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo sa dotýka všetkých troch žalobcov v rovnakom rozsahu a nezistil
žiadne skutočnosti na strane žalobcov, ktoré by odôvodňovali záver, že by niektorému zo žalobcov
patrila, či už vyššia alebo nižšia náhrada nemajetkovej ujmy, z ktorého závermi sa odvolací súd v celom
rozsahu stotožňuje a na ktoré odkazuje.28. Z uvedených dôvodov odvolací súd potvrdil rozsudok v napadnutej vyhovujúcej časti a vo výroku o
trovách konania ako vecne správny.

29. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p.
a úspešným žalobcom bola priznaná náhrada trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

30. Výsledok hlasovania - pomer hlasov: 3 hlasy za (§ 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 C.s.p.).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je
podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427
ods. 1,2 C.s.p.).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 C.s.p.).