Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 27. október 2020

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 9CoCsp/46/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2719200313
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 10. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Holič

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2020:2719200313.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu: JUDr. Martin Holič a sudkýň: Mgr. Renáta

Gavalcová a JUDr. Bibiána Ťažiarová, v právnej veci žalobcu: EOS KSI Slovensko, s. r. o., so sídlom
Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, právne zastúpeného advokátskou kanceláriou: Remedium
Legal, s. r. o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 53 255 739, proti žalovanej: A. S., nar.
XX.XX.XXXX, trvalo bytom Q. XX, o zaplatenie 2.877,45 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7Csp/13/2019-232 zo dňa 18.02.2020, takto

r o z h o d o l :

I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanej sa voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie prvým odsekom výroku žalobu zamietol a druhým
odsekom výroku žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov konania.

2. Svoje rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil použitím ustanovenia § 497 Obchodného
zákonníka, § 2 písm. a), b) zákona č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, § 52 ods. 1 až 4,
§ 524 ods. 1 a 2, § 39 Občianskeho zákonníka, § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách.
Vecne argumentoval tým, že v obsahu samotnej žaloby žalobca uvádza postúpenie pohľadávky a že

listom z 24.01.2017 SLSP, a.s. vypovedala žalovanej zmluvu. Žalobca tvrdenie o vypovedaní zmluvy
preukázal listom z 24.01.2017, v ktorom bola vyhlásená aj mimoriadna splatnosť a výzva na zaplatenie.
Nakoľko žalobca nepredložil dôkaz preukazujúci, že by bol výpoveď zo zmluvy a výzvu na zaplatenie dal
aspoň na poštovú prepravu, súd si ustálil, že žalobca nepreukázal výpoveď od zmluvy. V prejednávanej
veci sa žalobca domáhal zaplatenia sumy 2.877,45 eur s príslušenstvom, ktorá suma podľa žalobcu
predstavovala rozdiel debetných a kreditných operácií na účet žalovanej. Žalobca odvodzoval svoju
aktívnu vecnú legitimáciu v spore od Zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 21.05.2018 s SLSP,

a. s., ktorú zmluvu o postúpení pohľadávok považoval za platnú. Splnenie podmienky vyzvať žalovanú
na splatenie dlžnej sumy pred postúpení pohľadávky žalobca preukazoval výzvu SLSP, a. s. zo dňa
23.01.2018, ktorou vyzval na zaplatenej dlžnej sumy. Na tejto listine je uvedený síce dátum 23.01.2018,
ale žalobca nepreukázal, či bola predmetná výzva aspoň daná na poštovú prepravu (pr. Doložením
„riadneho“ podacieho poštového hárka) a to je aj dôvod, pre ktorý súd výzvu nepovažuje za „písomnú
výzvu dlžníkovi podľa 92 ods. 8 zákona o bankách“. Listinu žalobcom označovanú ako poštový hárok,
dôkaz o zaslaní výzvy na zaplatenie žalovanej, súd vyhodnotil za nedostatočnú z dôvodov, že nejde o

doloženýpoštovýhárok,leboniejeopatrenýanilenpečiatkoupríslušnejpošty.Taktiežjetolenzväčšený
obsah z inej listiny, pritom z listiny nevyplýva ani len adresát, ktorému bola listina určená. Súd sa
snažil vyhnúť prílišnému formalizmu, ale aspoň skutočnosť o existencii poštového hárku je povinnosťou
žalobcu preukázať, pričom v konaní sa mu to i napriek výzve súdu (priamo výzvou žalobcu na 1.pojednávaní) nepodarilo. Súd k tomuto záveru dospel preto, lebo žalobca neuniesol dôkazné bremeno,
kedy bola žalovaná bankou vyzvaná na zaplatenie a či to bolo pred postúpení pohľadávky. Žalobca
ani nepreukázal svoje tvrdenie, že SLSP, a. s. vypovedala zmluvu so žalovanou pred postúpením

pohľadávky (pr. doložením podacieho poštového hárka), preto súd na tvrdenie o výpovedi zo zmluvy
ani neprihliadal.

3. V súdenom spore žalobca uzavrel dňa 21.05.2018 (na čl. 30 spisu) Zmluvu o postúpení pohľadávok s
obchodnou spoločnosťou SLSP, a. s. V zmysle § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 z. z. o bankách a o zmene

a doplnení niektorých zákonov môže banka (postupca) v prejednávanej veci postúpiť svoju pohľadávku
voči klientovi (odporcovi), ak je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením
čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke a to aj napriek písomnej výzve banky. V konaní však
nebolo preukázané, že by obchodná spoločnosť SLSP, a. s. vyzvala pred uzavretím zmluvy o postúpení
pohľadávok písomne žalovanú na splnenie omeškaných splátok poskytnutého úveru, táto skutočnosť
nevyplynula ani z obsahu spisu. Vychádzajúc z uvedených skutočností tak dospel súd k záveru, že

neboli splnené podmienky pre postúpenie pohľadávky z obchodnej spoločnosti SLSP, a. s. na žalobcu.
Takéto postúpenie pohľadávky je tak neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka pre rozpor so
zákonom, a to pre nedodržanie zákonnej podmienky uvedenej v § 92 ods. 8 zákona číslo 483/2001 z. z.
o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorou je existencia písomnej výzvy banky klientovi
na plnenie peňažného záväzku, s ktorou je klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní.

Po vykonanom dokazovaní dospel súd k záveru, že návrh je potrebné zamietnuť pre nedostatok aktívnej
vecnej legitimácie. Súd návrhu vyhovie len vtedy, ak navrhovateľ preukáže, že má subjektívne právo na
plnenie od odporcu uplatnené v konaní. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom
o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom aktívnej
vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorý ale v konaní nevystupuje ako žalobca. O takýto prípad išlo aj

v prejednávanej veci, keď súd dospel k záveru, že postúpenie pohľadávky uplatnenej žalobou bolo
neplatné. Práve nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu mal vecný dopad na výsledok sporu v
podobe vydania meritórneho rozhodnutia, ktorým súd žalobu voči žalovanému zamietol. Pri rozhodovaní
o náhrade trov konania súd vychádzal z § 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. V konaní bola úspešnou
žalovaná, ktorá si však trovy konania neuplatnila ani jej z obsahu spisu žiadne nevyplývali, preto jej súd

nepriznal nárok na náhradu trov konania.

4. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, ktorým
navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť a žalobe vyhovieť, alternatívne zrušiť a vrátiť
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, namietajúc, že súd prvej inštancie dospel

na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, súd nesprávnym procesným postupom znemožnil
žalobcovi, aby uskutočňoval jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva
na spravodlivý proces. Žalobca si v predmetnom konaní uplatnil nárok zo Zmluvy o kontokorentnom
úvere (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej žalovaná čerpala prostredníctvom platobnej karty peňažné

prostriedky v celkovej sume 53.631,61 eur (debetné operácie) a na splatenie úveru uhradila sumu
49.243,44 eur (kreditné operácie), pričom rozdiel týchto debetných a kreditných operácií na účte
žalovanej ku dňu ukončenia Zmluvy (výzva zo dňa 24.01.2017) predstavoval sumu 4.388,17 eur.
Podanou žalobou sa však žalobca domáhal len úhrady časti postúpenej pohľadávky, t.j. istiny vo výške
2.877,45 eur. Žalobca sa preto nestotožňuje s právnym posúdením súdu, z ktorého vyplýva, že žalobca

nie je v konaní aktívne vecne legitimovaným, nakoľko žalobca má za to, že súdu predložil všetky
relevantné dôkazy k preukázaniu dôvodnosti svojho nároku a jeho uplatneniu na súde v súlade so
zákonom. Z vykonaných dôkazov v súdnom konaní jednoznačne vyplýva, že v Zmluve absentovala
medzipostupcomažalovanoudohodaoplnenívsplátkach,načosúdvosvojomnapadnutomrozhodnutí
neprihliadol a touto skutočnosťou sa už ďalej nezaoberal. V rámci uvedeného preto žalobca poukazuje

na skutočnosť, že posudzovaný druh spotrebiteľského úveru je špecifickým bankovým produktom, na
základektoréhožalovanáčerpalapeňažnéprostriedky(debetnéoperácie),ktorévšakbolapovinnávrátiť
formou vkladov na účet (kreditné operácie). V Zmluve bol zároveň určený konečný termín splatnosti
úveru, avšak v súlade s čl. III. Zmluvy sa trvanie Zmluvy predlžovalo vždy o dobu jedného roka, pokiaľ
dlžník veriteľovi neoznámil, že na predĺžení doby trvania Zmluvy netrvá. Je preto možné uzavrieť,

že termín konečnej splatnosti kontokorentného úveru v zmysle vyššie uvedeného nebol jednoznačne
určený, a preto je žalobca názoru, že postupca si sám stanovil čas povinnosti pre vyplatenie dlhu
dlžníčkou, a to zaslaním jej výzvy zo dňa 24.01.2017, ako aj výzvy zo dňa 23.01.2018 s podacím hárkom
preukazujúcim jej odoslanie, v ktorých dlžníčku vyzval na splnenie dlhu v zmysle ust. § 563 OZ. Vsúlade s ust. § 563 OZ, preto došlo predmetnými výzvami k uplatneniu si svojho práva, keď od dlžníčky
požadoval splatenie dlhu, nakoľko v čase trvania dlhu nebol dohodnutý čas jeho úplného splatenia a až
touto výzvou pôvodný veriteľ určil splatnosť predmetného záväzku žalovanej.

5. Konajúci súd v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia v bode 26. a 28. uviedol, že povinnosťou
postupcu bolo pred postúpením pohľadávky písomne vyzvať žalovanú na splatenie peňažného záväzku
a preukázať doručenie takejto výzvy žalovanému ako zákonnému predpokladu pre spôsobilé postúpenie
pohľadávky podľa ustanovenia § 92 ods. 8 ZoB. Súd teda skúmal, či pred postúpením pohľadávky banka

klienta písomne vyzvala na splnenie záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so zaplatením
svojho záväzku viac ako 90 dní, pričom dospel k záveru, že k preukázaniu týchto skutočností nedošlo.
Žalobca poukazuje na skutočnosť, že v konaní bolo celkom nesporne preukázané, že pred postúpením
pohľadávky postupca dodržal všetky podmienky, ktoré mu ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB ukladá. V konaní
bolo preukázané, že žalovaná bola v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku
voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (výzva na úhradu zo dňa 24.01.2017 a

zo dňa 23.01.2018, pričom k postúpeniu pohľadávky došlo až ku dňu 21.05.2018), a zároveň bolo
preukázané, že žalovaná bola postupcom opakovane vyzvaná na úhradu dlžnej sumy a to okrem iných
výziev aj Výzvou označenou ako „Výpoveď zmluvy“ zo dňa 24.01.2017, Výzvou zo dňa 23.01.2018,
ku ktorej žalobca pripojil kópiu podacieho hárku, ktorá preukazovala odoslanie tejto výzvy žalovanej
v súlade s teóriou dôjdenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na to, že v konaní tvrdil a tvrdí, že

žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky v omeškaní so splnením čo i len časti svojho peňažného
záväzku voči postupcovi po dobu dlhšiu ako 90 kalendárnych dní (od okamihu, kedy prestala svoj
záväzok splácať spôsobom, akým si to s postupcom dojednala v Zmluve) a zároveň bola postupcom
opakovane vyzvaná na úhradu peňažného záväzku, pričom doručenie predmetných výziev žalovaná
v konaní nijakým spôsobom nepoprela. Zároveň je podľa názoru žalobcu preukázané, že predmetná

výzva zo dňa 23.01.2018 sa dostala do dispozičnej sféry žalovanej a postupca splnil svoju zákonnú
povinnosť podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB. Aj napriek skutočnosti, že žalobca k výzve zo dňa 23.01.2018
pripojil dôkaz preukazujúci, že predmetná výzva bola daná na poštovú prepravu (doložením podacieho
poštového hárka), súd v odôvodnení svojho napadnutého rozhodnutia v bode 25. uzavrel, že predložený
podací poštový hárok o zaslaní výzvy nemá dostatočnú dôkaznú silu. S uvedeným názorom súdu sa

žalobca absolútne nestotožňuje, nakoľko má za to, že poštový podací hárok obsahuje všetky potrebné
údaje na identifikáciu adresáta, pošty, ktorá podanie prijala, číslo podacieho hárka, ako aj identifikačné
číslo odoslanej zásielky, t.j. RE952818642SK. Žalobca má preto v tejto súvislosti za to, že súd sa nevyhol
prílišnému formalizmu a arbitrárnosti pri posudzovaní predloženého dôkazu o odoslaní zásielky. Na
základe uvedeného považuje žalobca odôvodnenie súdneho rozhodnutia za nepreskúmateľné, čím súd

nesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilžalobcovi,abyuskutočňovaljemupatriaceprocesnépráva
v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Žalobca má za to, že pri doručení
písomností žalovanému sa aplikuje teória dôjdenia. V tomto prípade sa nevyžaduje skutočné doručenie
a prevzatie písomností obsahujúcej právny úkon. Účinnosť adresovaného právneho úkonu v režime OZ
predpokladá, že prejav vôle dôjde adresátovi, t. j. dostane sa do sféry jeho dispozície, pričom už týmto

okamihom začína úkon pôsobiť voči druhej strane. Rozumie sa ním objektívna možnosť neprítomnej
osoby oboznámiť sa s jej adresovaným právnym úkonom. Z hľadiska prejavu vôle nie je dôležitá
skutočná vedomosť adresáta právneho úkonu, pretože inak by adresát mohol účinkom prejavu vôle
druhého účastníka zabrániť nepreberaním písomností. Odvolateľ poukázal na rozsudok Najvyššieho
súdu ČR zo dňa 15.01.2004, sp. zn. 32 Odo 442/2003

6. Keďže skutkové tvrdenia žalobcu neboli protistranou popreté, v zmysle ust. § 151 ods. 1 CSP ich
bolo podľa názoru žalobcu potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho
bolo v konaní potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať
ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že žalovaná bola v čase postúpenia pohľadávky i napriek

písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku nepretržite
dlhšie ako 90 kalendárnych dní, podporne poukazujúc na uznesenia Krajského súdu v Trnave, sp.
zn. 24Co/124/2018 zo dňa 04.12.2018. Žalobca taktiež zdôrazňuje, že žalovaná sa vo veci žiadnym
relevantným spôsobom nevyjadrila a nepredložila žiadne dôkazy alebo tvrdenia spochybňujúce nárok
žalobcu. Procesná pasivita žalovanej v konaní sa prejavuje tým, že si neplní základné povinnosti

sporovej strany a nakoľko žalovaná predmetné skutočnosti nijakým spôsobom nerozporovala, žalobca
má za to, že je nutné tieto skutočnosti považovať za nesporné. Na základe uvedeného žalobca
zastáva názor, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, nakoľko v konaní bolo predloženými listinnými dôkazmi nesporne preukázané, že žalovanábola v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej výzve postupcu v omeškaní so splnením čo len
časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní, a teda bolo
preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu ust. § 92 ods. 8 ZoB.

7. Žalobca v súvislosti s aplikáciou ust. § 92 ods. 8 ZoB na prejednávaný prípad poukazuje (ako
opakovane poukazoval aj v konaní pred súdom prvej inštancie, s čím sa však súd prvej inštancie v
odôvodnení napadnutého rozsudku ničím nevysporiadal) na čl. 18 bod 18.14 Všeobecných obchodných
podmienok, podľa ktorého: „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť

akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo
nepodmienené, bež ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka
vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu
osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim
písomným súhlasom Banky.“ Nakoľko ustanovenie § 89 ods. 1 ZoB pripúšťa úpravu vzťahov medzi
bankou a klientom odchýlne od ustanovení ZoB, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 ZoB nevylučuje

odchýlnu úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany (postupca a žalovaná) si v posudzovanom
prípade dohodli otázku postúpenia odchýlne od predmetného zákona, a to v bode 18.14 Všeobecných
obchodných podmienok. Na základe uvedeného žalobca zastáva názor, že preukázanie splnenia
podmienok v zmysle ust. § 92 ods. 8 ZoB v konaní nebolo potrebné, keďže žalobca preukázal, že
zmluvné strany si vzájomné práva a povinnosti upravili v súdenom prípade odchýlne od ust. § 92

ods. 8 ZoB. Na tomto mieste si žalobca dovoľuje dať do pozornosti aj skutočnosť, že dojednanie
vzájomných práv a povinností bankou s jej klientom odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB bolo opakovane
vystavené súdnej kontrole zo strany vyšších súdnych autorít, poukazujúc na rozhodnutia Krajského súdu
v Prešove sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 02.05.2017, sp. zn. 10Co/76/2016 zo dňa 07.12.2016, sp. zn.
9Co/145/2015 zo dňa 05.10.2016. Obdobný právny záver bol vyslovený aj v uznesení Krajského súdu

v Prešove, sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 05.10.2016, rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn.
11Co/11/2015 zo dňa 25.08.2016, uznesení Krajského súdu v Trnave, sp. zn. 24Co/147/2017 zo dňa
10.01.2018 a uznesení Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/57/2017 zo dňa 08.02.2018. Žalobca
záverom poukazuje aj na skutočnosť, že v konaní opakovane poukazoval na to, žalovaná a postupca
si v súlade s ust. § 89 ods. 1 ZoB dojednali vzájomné práva a povinnosti odchýlne od ust. § 92 ods. 8

ZoB, avšak súd uvedenú argumentáciu v odôvodnení napadnutého rozhodnutia prakticky odignoroval
a nezaujal k nej žiadne stanovisko. Je samozrejmé, že súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať
odpoveďnavšetkyotázky,ktorébolistranamisporunastolenévkonaní,avšaksohľadomnarozhodnutia
Krajských súdov Slovenskej republiky, ktoré žalobca na podporu svojej argumentácie doložil bolo podľa
názoru žalobcu povinnosťou súdu vysporiadať sa s otázkou, z akého dôvodu neprihliadol na zákonom

dovolené dojednanie vzájomných práv a povinností odchýlne od ust. § 92 ods. 8 ZoB a prelomil
tak zmluvnú slobodu strán sporu (resp. postupcu a žalovanej). V nadväznosti na uvedené žalobca
zastáva názor, že odôvodnenie napadnutého rozhodnutia je nepreskúmateľné a navyše absolútne
nerešpektujúce skutkový stav veci, kedy sa súd jednoducho „odmietol“ zaoberať odchýlnym dojednaním
práv a povinností zmluvných strán od ust. § 92 ods. 8 ZoB, ktoré zmluvným stranám dovoľuje samotný

ZoB vo svojom ust. § 89 ods. 1. Súd takýmto postupom odňal žalobcovi možnosť konať pred súdom
a porušil žalobcove právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR v spojení s
porušením práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd.

8. Žalobca si záverom dovoľuje uviesť, že má za to, že „ochrana spotrebiteľa“, ktorú sa napadnutým
rozhodnutím zrejme snažil dosiahnuť súd, je v konečnom dôsledku takou ochranou, ktorá spotrebiteľov
poškodzuje. Zamietnutie žaloby pre nepreukázanie platného postúpenia pohľadávky pre spotrebiteľov
znamená, že síce nie sú nútení podrobiť sa nútenému výkonu súdneho rozhodnutia, avšak prakticky
sa dostávajú do stavu právnej neistoty vo vzťahu k tomu, kto je ich veriteľom a komu teda majú svoj

dlh vlastne splniť, aby dosiahli napr. výmaz z úverového registra. Postupca totiž naďalej zastáva názor,
že postupoval v prísnom súlade s ust. § 92 ods. 8 ZoB (aj súd v napadnutom rozhodnutí uvádza,
že postup podľa ust. § 92 ods. 8 ZoB nebol podľa jeho názoru preukázaný, čo však samo o sebe
neznamená, že tento postup nebol postupcom dodržaný) a zmluva o postúpení pohľadávky nebola
výrokom súdneho rozhodnutia nikdy vyhlásená za neplatnú, v dôsledku čoho na ňu ako na neplatnú

ani nemožno nazerať. Žalobca zostane veriteľom žalovanej aj v prípade, ak sa súdne rozhodnutie,
ktorým súd zamietol žalobu pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie žalobcu stane právoplatným,
nakoľko táto pohľadávka na neho bola postúpená zmluvou o postúpení pohľadávok, ktorá nebola nikdy
výrokom súdneho rozhodnutia určená ako absolútne neplatná, čím nie je dôvod na vrátenie pohľadávkypostupcovi. Žalobca naopak - pri rešpektovaní názoru súdu ohľadom postúpenia pohľadávky - je síce
veriteľom spotrebiteľa (keďže zmluva o postúpení nebola výrokom vyhlásená za absolútne neplatnú),
avšak nemal by od neho titulom dlhu prijať žiadne ďalšie plnenia, nakoľko by sa vystavil riziku súdneho

konania a posúdenia, že koná v rozpore s odbornou starostlivosťou, pokiaľ má vedomosť o zamietnutí
žaloby pre nedostatok aktívnej vecnej legitimácie a napriek tomu prijal plnenia titulom pohľadávky,
ktorej postúpenie je sporné. Ak by mal preto spotrebiteľ záujem dobrovoľne splniť svoj dlh (nakoľko
napr. chce plniť záväzky, k splneniu ktorých sa zaviazal, resp. by chcel napr. dosiahnuť výmaz z
úverového registra, etc.), tak dôsledkom napadnutého rozhodnutia sa dostáva do situácie absolútnej

právnej neistoty, nakoľko v reálnej praxi nevie komu má plniť, keďže obaja domnelí veritelia (postupca
a žalobca) sa z pochopiteľných vyššie uvedených dôvodov zdráhajú takto poskytnuté plnenie titulom
dlhu prijať, aby sa nevystavili riziku prijatia bezdôvodného obohatenia a konania v rozpore s odbornou
starostlivosťou. Z uvedeného dôvodu považuje žalobca napadnuté rozhodnutie za len veľmi zdanlivo
ochraňujúce spotrebiteľa (v rovine zamietnutia žaloby), nakoľko v skutočnosti môže byť spotrebiteľ v
konečnom dôsledku uvedeným rozhodnutím zo strany súdu poškodený.

9. Žalovaná odvolanie nepodala, k odvolaniu žalobcu sa nevyjadrila.

10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (34 Civilného sporového poriadku), po zistení, že odvolanie
bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo

rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie
pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (akt. § 127
a § 365 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal
napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1
CSP), s prihliadnutím ex offo na príp. vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods.

2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať
alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385
ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej
tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k
záveru, že odvolaniu žalobcu nie je možné priznať úspech, keďže rozsudok súdu prvej inštancie je vecne

správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.

11. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, na
základe ktorého dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre
posúdenie žalobou uplatneného nároku a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery

súduprvejinštancievoveci,ktorýnavecaplikovalsprávnehmotnoprávneustanoveniaatietovsúvislosti
s danou vecou i správne vyložil a preto sa stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s
poukazomnaust. §387ods.2CSPodvolacísúdkonštatujesprávnosťjehodôvodovaužibaodkazuje
na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na uplatnené
odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť

a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvej inštancie sa
potom žiada dodať už len nasledovné:

12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu vymedzeným rozsahom a dôvodmi odvolania bolo tu
posúdiť,čisúdprvejinštancierozhodolvovecisprávne,akžalobuzamietol zdôvodunedostatkuaktívnej

vecnej legitimácie žalobcu, a to s poukazom na odvolacie argumenty uplatnené odvolateľom.

13. Žalobca namietal, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil v dôsledku nesprávnej
aplikácie § 92 ods. 8 zákona o bankách. Odvolací súd sa s týmto názorom žalobcu nestotožnil.

14. Z obsahu spisu vyplýva, že SLSP, a.s. ako právnická osoba uzatvorila so žalovanou dňa 20.02.2008
zmluvu o poskytnutí balíka produktov a služieb pre Fyzické osoby v zmysle Obchodného zákonníka a
poskytol žalovanej bankové produkty v kombinácii Balíka EXTRA PLUS, konkrétne išlo o poskytnutie
povoleného prečerpania po splnení podmienok uvedených v Obchodných podmienkach banky pre
poskytovanie úverov a povolených prečerpaní privátnym klientom. SLSP, a.s. listom z 24.01.2017

vypovedala žalovanej zmluvu, na základe ktorej jej poskytla povolené prečerpanie k konkrétnemu číslu
účtu. Oznámila výšku pohľadávky 4.235,35 eur ku dňu vyhotovenia tejto výpovede. V rámci výpovede
zo zmluvy SLSP, a. s. vyhlásila mimoriadnu splatnosť pri výpovednej dobe 2 mesiacov plynúcej odprvého dňa mesiaca nasledujúceho po doručení tejto výpovede. Žalovaná neuhradila vyčerpanú sumu
v určenej lehote, dostala sa do omeškania.

15. Na základe Zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 21.05.2018 medzi postupcom
Slovenská sporiteľňa, a.s., Tomášikova 48, Bratislava, IČO: 00 151 653 (ďalej len „SLSP, a.s.“) a
žalobcom ako postupníkom bola na žalobcu postúpená okrem iného i pohľadávka voči žalovanej. Z
obsahu špecifikácie odovzdanej pohľadávky súd zistil, že suma istiny 2.877,45 eur a ďalšie údaje sa
viažu k číslu účtu 5128770592. Z obsahu oznámenia SLSP, a.s. o postúpení pohľadávky z 21.05.2018

(na čl. 30 spisu) mal súd preukázané, že v oznámení sa uvádza ako číslo účtu, kam majú žalovaná
splatiťdlžnúsumu.Listomz04.06.2018zaslalaSLSP,a.s.žalovanej„opravené“oznámenieopostúpení
pohľadávky s výzvou na úhradu dlžnej sumy na konkrétne uvedené číslo postupníkovi.

16. Predmetom konania je pohľadávka, ktorej zaplatenia sa žalobca domáha ako postupník pôvodného
veriteľa (Slovenská sporiteľňa, a.s.) zo zmluvy, ktorú tento uzavrel so žalovaným, bolo preto potrebné,

aby v prvom rade preukázal svoju aktívnu legitimáciu, teda legitímne nadobudnutie v žalobe uplatnených
práv od pôvodného veriteľa. Zo spisu vyplýva, že na preukázanie svojej aktívnej legitimácie súdu prvej
inštancie predložil kópiu zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 21.05.2018 uzavretú medzi
Slovenskou sporiteľňou, a.s., a spoločnosťou EOS KSI Slovensko, a.s. teda žalobcom. Stranou v
spore sa niekto môže stať bez toho, aby bol účastníkom hmotno-právneho vzťahu, o ktorý v konaní ide;

stačí, ak podá žalobu (v takom prípade sa stáva žalobcom) alebo aby bola proti nemu podaná žaloba
(v takom prípade sa stáva žalovaným). Či však bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je
účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z ktorého sa vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie
stavu vyplývajúceho z hmotného práva, kedy je jedna strana subjektom práva a strana na opačnej
procesnej strane subjektom povinnosti, ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom

práve užíva pojem vecná legitimácia. Z hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na
základe čoho sa určitá fyzická alebo právnická osoba len subjektívne cíti byť stranou určitého hmotno-
právneho vzťahu, ale vždy iba to, či stranou objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej
legitimácie znamená, že ten, kto o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca),
nie je nositeľom toho hmotno-právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej

legitimácie ide naopak vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti
(žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (por. rozsudok Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 192/2004).

17. Podľa § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách (ďalej len zákon o bankách), ak je

napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako
90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke
alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku
zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe,
ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka

zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo
pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to
neplatí,aksúčetvšetkýchomeškaníklientasosplnenímčolenčastitohoistéhopeňažnéhozáväzkuvoči
banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo
pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu,

na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže
postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo
pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

18. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi

za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti
pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní
a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka
banky nie je postupiteľná. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne
neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so

zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami
zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti
dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy
dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadneod nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom
prípade zrejme nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu
splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená

mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od
zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými
do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.

19. Z ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu

iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu
(pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia
svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda
banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore
s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. o bankách. Totiž keďže ku dňu postúpenia pohľadávky
nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená

postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení
pohľadávok z 23.10.2015 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka
(prerozporsozákonom).ObdobnerozsudokNajvyššiehosúdusp.zn.7Cdo/26/2017:„Podmienkypodľa
§ 92 ods. 8 prvej vety zákona o bankách za splnenia ktorých môže banka postúpiť svoju pohľadávku
inému subjektu sú z povahy veci podmienkami, bez splnenia ktorých k postúpeniu prísť nesmie (je

zakázané). Nerešpektovanie takejto úprava má potom za následok neplatnosť zmluvy o postúpení
pohľadávky pre rozpor so zákonom (§ 39 OZ)“.

20. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli
oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek

písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla
určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkové vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a
nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky,
úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa
požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa.

Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas
trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad
nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona
o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom
upravenou činnosťou.

21. Ustanovenie § 525 ods. 1 Občianskeho zákonníka zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky,
ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať
práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne
spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zákona

o bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. zákona o bankách). Tieto požiadavky a
povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky
z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah
právneho vzťahu medzi veriteľom-postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom-
postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1

Občianskeho zákonníka bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ
povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú
zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky
voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom
postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní

aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené,
pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 Občianskeho
zákonníka. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné,
zakázané),potomjej„postúpenie“jesvojímobsahomaúčelom vpriamomrozporesozákonomaako
také je neplatné v zmysle § 39 Občianskeho zákonníka, a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení,

ale aj navonok, voči dlžníkovi. Kým teda v iných prípadoch neplatnosti zmluvy o postúpení (napr.
kvôli nedostatočnej identifikácii pohľadávky) sa účinky tejto neplatnosti prejavia len medzi postupcom a
postupníkom, no voči dlžníkovi je takéto postúpenie podľa § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinné,
ak mu ho oznámi postupca, v prípadoch uvedených v § 525 Občianskeho zákonníka ani prípadnéoznámenie postupcu v zmysle § 526 Občianskeho zákonníka nemá voči dlžníkovi žiadne účinky. Dlžník
teda nie je povinný plniť postupníkovi bez toho, aby bol oprávnený domáhať sa preukázania zmluvy o
postúpení.

22. Z už uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 Občianskeho zákonníka, ktoré má
za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ak
je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v
cit. § 92 ods. 8 zákona o bankách, je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku

uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 CSP tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie,
teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. I keď pre platnosť postúpenia pohľadávky
v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách podľa odvolacieho súdu nevyplýva podmienka jej splatnosti,
predmetné zákonné ustanovenie ale vyžaduje predchádzajúcu písomnú výzvu banky na splnenie si
povinnosti dlžníkom. Postupca, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného
povinný tvrdiť a dokázať, že banka klienta (dlžníka) pred postúpením písomne vyzvala na splnenie

jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní.
Nepreukázanie už len týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

23. Pokiaľ ide o posudzovanie plynutia lehoty 90 dní omeškania dlžníka, odvolací súd poukazuje
na odôvodnenie rozhodnutia Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp.zn. 1 Cdo 147/2017, ktoré bolo

podkladom aj pre prijatie zjednocujúceho stanoviska R 60/2018, podľa ktorého rozhodujúcou okolnosťou
v prejednávanom prípade je v prvom rade vo všeobecnosti fakt, ktorý nemožno opomínať, že sa jedná
o spotrebiteľský spor (pohľadávka banky zo spotrebiteľského úveru). Zároveň ďalšími zo zákona o
bankách vyplývajúcimi skutočnosťami (podmienkami) je preukázateľné zaslanie písomnej výzvy banky
dlžníkovi (v omeškaní) a dlžníkovo následné nepretržité omeškanie dlhšie ako 90 dní. Toto sú zákonné

špeciálne podmienky, ktoré musia byť splnené v prípade postúpenia čo i len časti pohľadávky banky na
tretiu (nebankovú) osobu, nakoľko zákon o bankách je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Občianskemu
zákonníku.

24. V danom prípade zo spisu nevyplýva, že by žalobca preukázal, že v čase, kedy mala byť pohľadávka

Slovenskej sporiteľne, a.s., voči žalovanej naňho dňa 21.05.2018 postúpená, boli podmienky postúpenia
podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách splnené. Teda žalobca nepreukázal, že jeho právny predchodca
pred postúpením pohľadávky vyzval žalovaného na splnenie jeho záväzku (§ 92 ods. 8 zákona o
bankách vyžaduje, aby bol žalovaný na splnenie svojho záväzku zo zmluvy o úvere vyzvaný) a poskytol
mu lehotu 90 dní na splnenie dlhu. Žalobca síce preukázal existenciu výzvy zo dňa 23.01.2018,

nepreukázal však jej odoslanie a ani doručenie, a teda nepreukázal, či bola zachovaná lehota 90 dní
omeškaniapredpostúpenímpohľadávky. Žalobcatedanepreukázal,žesaplatneaúčinnestalveriteľom
uplatňovanej pohľadávky, nepreukázal svoju aktívnu legitimáciu na jej uplatňovanie.

25. Podľa § 89 ods. 1 zákona o bankách v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy (20.02.2008) banka

a pobočka zahraničnej banky sú povinné pri každom obchode požadovať preukázanie totožnosti klienta
okrem obchodov uvedených v odseku 4; pri každom obchode je klient povinný vyhovieť každej takejto
žiadosti banky alebo pobočky zahraničnej banky. Vykonávanie obchodu so zachovaním anonymity
klienta banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné odmietnuť.

26. Podľa § 89 ods. 1 posledná veta zákona o bankách v znení účinnom od 10.6.2013 banka alebo
pobočka zahraničnej banky si so svojim klientom môžu zmluvne upraviť práva a povinnosti z obchodov
odchylne od zákona alebo osobitného predpisu, ak to zákon ani osobitný predpis výslovne nezakazuje
alebo ak z povahy ich ustanovení nevyplýva, že sa od nich nemožno odchýliť; takáto zmluva musí mať
formu a podobu vyžadovanú zákonom alebo dohodou účastníkov, pričom banka a pobočka zahraničnej

banky zodpovedá za jej preukázateľné vyhotovenie v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu
najneskôr pri uzavretí obchodu a za jej uchovávanie a ochranu podľa § 42 ods. 1.

27. Právna úprava ustanovenia § 89 ods. 1 zákona o bankách, na ktorú sa žalobca v podanom odvolaní
odvoláva, nebola účinná v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy. Preto ani účastníci zmluvy uzatvorenej

dňa 20.02.2008 nemali možnosť upraviť si postupovanie pohľadávok (súčasných i budúcich) odchýlne
od vtedy účinného a platného zákona o bankách (§ 92 ods. 8 zákona o bankách). Odvolací súd sa teda
nemohol stotožniť s odvolacou argumentáciou žalobcu, v ktorej odkazoval na možnosť odchylnej úpravy
postúpenia od ustanovenia § 92 ods. 8 zákona o bankách.28. S poukazom na uvedené, pokiaľ súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom vo zamietol žalobu
žalobcu, rozhodol vecne správne a preto odvolací súd po vysporiadaní sa s podstatnou odvolacou

argumentáciou odvolateľa, s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom
výroku vo veci samej, vrátane správneho závislého výroku o náhrade trov konania (nenapadnutého
odvolaním) potvrdil.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovení § 255

ods. 1, § 262 ods. 1 v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, pričom v
odvolacom konaní úspešnej žalovanej nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko
nebolo preukázané, že by jej nejaké trovy odvolacieho konania vznikli.

30. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské

právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).

Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).