Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. júl 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7CoE/216/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7214208176
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jozef Maruščák
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7214208176.1

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a členov
senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a JUDr. Jany Dudíkovej, v exekučnej veci oprávneného Mesto
Košice, Tr. SNP 48/A, Košice, IČO: 00 691 135 proti povinnému: I. Q., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom O. X., P., vedenej súdnym exekútorom JUDr. Jánom Ondášom, so sídlom exekútorského úradu
Mlynárska 16, Košice pod sp. zn: EX 628/2014, v konaní o vymoženie pohľadávky vo výške 65 Eur s

príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Košice II zo dňa 27.6.2019
č.k. 35Er/1040/2014-11 takto

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e uznesenie.

Účastníkom nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Košice II ako súd prvej inštancie uznesením označeným v záhlaví exekúciu zastavil a
oprávnenému uložil povinnosť uhradiť poverenému súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 42,88
Eur do 3 dní od právoplatnosti uznesenia.

2. V odôvodnení uviedol, že oprávnený sa návrhom zo dňa 13.3.2014 domáhal u súdneho exekútora
vykonanie exekúcie proti povinnému na vymoženie 65 Eur s príslušenstvom na základe exekučného

titulu, ktorým je právoplatný a vykonateľný rozsudok Okresného súdu Košice II č.k. 22C/155/2013-32 zo
dňa19.11.2013.Dňa27.3.2014bolvykonanímexekúciepoverenýsúdnyexekútor,ktorýdňa 15.10.2018
doručil súdu podnet na zastavenie exekúcie podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku z
dôvodu nemajetnosti povinného. Súd prvej inštancie po oboznámení sa so spisom súdneho exekútora,
vychádzajúc z listinných dôkazov založených v súdnom spise uviedol, že súdny exekútor preveroval
majetkové pomery povinného, zisťoval účty povinného súčinnosťou s bankami, na základe čoho zistil, že

povinný nemá evidovaný účet v banke a lustráciou v katastri nehnuteľnosti, že povinný nie je vedený ako
vlastník nehnuteľného majetku. Lustráciou bolo zistené, povinný nie je evidovaný v Sociálnej poisťovni.
Súdny exekútor uviedol, že povinný je nemajetný, bez domova, dlhodobo nezamestnaný. Súd po
preskúmaní exekučného spisu, najmä listinných dôkazov preukazujúcich šetrenie majetkových pomerov
povinného súdnym exekútorom dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre zastavenie exekúcie
podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, a preto exekúciu podľa uvedeného ustanovenia

zastavil.

3. O trovách exekúcie rozhodol podľa § 196, § 200 ods. 1 a 5, § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, §
3, § 14 ods. 1, 2, § 15 ods. 1, § 22 ods. 1, § 25 vyhlášky č. 288/1995 Z. z. o odmenách a náhradách
súdnych exekútorov a súdnemu exekútorovi priznal náhradu trov exekúcie spolu vo výške 42,88 Eur a
na ich úhradu v zmysle § 203 ods. 2 Exekučného poriadku zaviazal oprávneného z dôvodu, že majetok

povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie.4. Proti tomuto uzneseniu, I. výroku o zastavení exekúcie podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený,
ktorý navrhol, aby odvolací súd zastavil exekučné konanie s tým, že úhrada trov exekúcie nebude určená
oprávnenému, ale tieto bude znášať exekútor.

5. Oprávnený v odvolaní argumentoval, že súd prvej inštancie rozhodol o zastavení exekúcie nesprávne,
pokiaľ ju zastavil podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože exekúcia mala byť zastavená
z iného dôvodu, a to podľa § 57 ods. 1 písm. g) Exekučného poriadku, pretože je neprípustná a je tu iný
dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa oprávneného, predpokladom zastavenia exekúcie

je zistenie skutočnosti o tom, že majetok povinného nie je spôsobilý ani na úhradu trov exekúcie. V tom
prípade by trovy exekučného konania nemal platiť súdnemu exekútorovi oprávnený. Súdny exekútor
sa podnetom na zastavenie exekúcie snažil o to, aby exekúcia bola zastavená v zmysle § 57 ods. 1
písm. h) Exekučného poriadku, a to z dôvodu, aby dosiahol trovy konania. Oprávnený ďalej uviedol,
že Exekučný poriadok stanovuje situáciu, kedy možno pri zastavení exekúcie rozhodnúť o tom, kto
a v akej výške platí trovy exekúcie. Vyžaduje sa, aby exekúcia bola zastavená z dôvodu zavinenia

oprávneného. Oprávnený zastával názor, že v tomto prípade by nemohlo dôjsť k zastaveniu exekúcie
z dôvodu pochybenia. Návrh na vykonanie exekúcie bol podaný včas, pred uplynutím prekluzívnej
lehoty a v tejto dobe sa exekúcia nielen začala, ale mohlo dôjsť aj k vymoženiu pohľadávky. Preto má
oprávnený za to, že nie je daný žiadny zákonný dôvod, aby trovy zastaveného exekučného konania
znášal oprávnený, pretože oprávnený nezavinil zastavenie exekúcie. Oprávnený ďalej poukázal na

ustanovenie § 243j Exekučného poriadku, ktorým je súdu daná možnosť nepriznať exekútorovi trovy
exekúcie v prípade, ak sa exekúcia zastavila a existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Takýmto
dôvodom môžu byť aj zbytočné prieťahy v konaní alebo neefektívne a nehospodárne konanie exekútora.
Dôvodom pre nepriznanie trov exekúcie podľa § 243j Exekučného poriadku je nepodanie návrhu
na zastavenie exekúcie exekútorom bezodkladne po nadobudnutí pochybnosti alebo zistení dôvodov

zastavenia. Oprávnený taktiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR - nález ÚS IV. 297/2010-11
zo dňa 31.08.2010, kde sa uvádza, že exekútor má status verejného činiteľa, pričom na túto činnosť
ho splnomocnil štát. Na druhej strane však je skutočnosťou, že túto činnosť vykonáva ako slobodné
povolanie. V súlade s uvedeným súd zastával názor, že môže nastať stav, keď nebudú uspokojené
všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie. Riziko, ktoré exekútor nesie, je odôvodnené a do značnej

miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. Súd v tejto
súvislosti konštatoval, že na toto exekučné konanie je primeraným spôsobom aplikovateľný aj právny
názor Európskeho súdu pre ľudské práva vyjadrený v jeho rozhodnutí vo veci Van der Mussele proti
Belgicku, viď. rozsudok z 23.11.1983, séria A, č. 70, podľa ktorého riziko spojené s výkonom určitej
profesie, kam spadá aj riziko neuhradenia odmeny za odvedenú prácu, je na druhej strane vyvážené

výhodamisúvisiacimisvýkonomtejtoprofesie(m.m.IV.ÚS27/2008),atobezohľadunato,žeEurópsky
súd pre ľudské práva vyslovil tento právny názor vo vzťahu k výkonu povolania advokáta. Oprávnený
uviedol, že na zastavení exekúcie nenesie žiadnu zodpovednosť, pričom priznaním trov exekúcie by
podľa neho došlo len k zvýhodneniu exekútora a k znevýhodneniu oprávneného. Na základe uvedeného
sa oprávnený nestotožnil s argumentáciou súdu o priznaní náhrady trov exekúcie.

6. Povinný sa k podanému odvolaniu oprávneného nevyjadril.

7. Súdny exekútor k odvolaniu oprávneného uviedol, že nemajetnosť povinného v exekučnom spise
nespornepreukázal.Mázato,žeodvolaniejelenúčelovéaneakceptujúcejednoznačnúzákonnúúpravu

ustanovenú v Exekučnom poriadku. Poukázal na to, že podľa § 203 ods. 2 Exekučného poriadku, má
súd povinnosť zaviazať oprávneného na náhradu trov exekúcie vždy, ak došlo k zastaveniu exekúcie
z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie. V tomto prípade sa zavinenie
oprávneného pre jeho vznik povinnosti uhradiť trovy exekúcie vôbec nevyžaduje. Na základe uvedeného
navrhol odvolanie oprávneného v celom rozsahu zamietnuť z dôvodu, že exekútor dostatočne preukázal

vykonanými lustráciami nemajetnosť povinného, čo znamená, že súd zastavil exekúciu v súlade so
zákonom podľa §57 ods. 1 písm. h) v spojení s § 203 ods. 2 prvá veta Exekučného poriadku.

8. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“)
po zistení, že odvolanie podal oprávnený v zákonnej lehote, preskúmal uznesenie podľa § 379 a § 380

ods. 1 CSP, ako aj konanie mu predchádzajúce, a to bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle
§ 385 ods. 1 CSP a contrario a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného nie je dôvodné.9. V prejednávanej veci sa exekučné konanie začalo dňa 13.3.2014, pričom podľa § 243h zákona č.
233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), ak tento zákon v § 243i
až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov

účinných do 31. marca 2017.

10. Podľa § 9a zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení účinnom
do 31.03.2017 (ďalej len Exekučný poriadok), ak to povaha veci nevylučuje, v konaní podľa tohto zákona
sa primerane použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku.

11. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku
vecne správne.

12. Podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, exekúciu súd zastaví, ak majetok povinného
nestačí ani na úhradu trov exekúcie.

13. Podľa § 58 ods. 1 Exekučného poriadku, exekúciu zastaví súd na návrh alebo aj bez návrhu.

14. Exekučný poriadok v § 57 odseku 1 taxatívne vymedzuje dôvody, kedy exekučný súd musí exekúciu
zastaviťbezzreteľanato,čitoúčastníkexekučnéhokonanianavrhol(§58ods.1Exekučnéhoporiadku).

Medzi takéto dôvody patrí aj tzv. nemajetnosť povinného, a teda, že majetok povinného nestačí ani
na úhradu trov exekúcie. V prípade, že má súd preukázateľne splnené predpoklady na zastavenie
exekúcie podľa viacerých dôvodov upravených v § 57 ods. 1 Exekučného poriadku, je povinný pri
zastavení exekúcie poukázať na všetky takéto dôvody a exekúciu zastaviť s poukazom na všetky
zákonné ustanovenia, podľa ktorých sú splnené podmienky na jej zastavenie.

15. O zastavení exekúcie z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie súd
rozhodne až po náležitom preukázaní majetkových pomerov na strane povinného, keď je nemajetnosť
povinného skutočne preukázaná. Odvolací súd poukazuje na skutočnosť, že exekúcia je vedená
a vykonávaná súdnym exekútorom ako štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie

nútenéhovýkonusúdnychainýchrozhodnutí(§2ods.1Exekučnéhoporiadku).Tenvrámciexekučného
konania (exekúcie) šetrí majetkové a zárobkové pomery povinnej osoby. Zákonom určeným spôsobom
súdny exekútor zisťuje príjem povinného a stav jeho hnuteľného i nehnuteľného majetku a v závislosti
od zisteného stavu volí najvhodnejší spôsob vedenia exekúcie. V prípade, ak by na základe zistených
skutočností dospel k záveru, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, oznámi túto

skutočnosť exekučnému súdu a podá súdu podnet na zastavenie exekúcie. Exekučný súd zároveň nie
je viazaný rozhodnutím v inej veci, ohľadom majetkových pomerov povinného. Ak teda súdny exekútor v
priebehu exekučného konania dospeje k záveru, že majetok povinného nepostačuje ani na úhradu trov
exekúcie, a oprávnený nepreukáže v konaní pred súdom opak, súd exekúciu z tohto dôvodu zastaví a
rozhodne o trovách exekúcie.

16. S poukazom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že oprávneným uvádzané (tvrdené) okolnosti
nie sú dôvodom pre zrušenie napadnutého výroku uznesenia súdu prvej inštancie o zastavení exekúcie
z dôvodu podľa § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, nakoľko nemajetnosť povinného bola v
čase rozhodovania súdu prvej inštancie preukázaná a z odvolania oprávneného odvolací súd nezistil

žiadne také skutočnosti, ktoré by mali za následok nesprávne zistenie skutkového stavu. Z uznesenia
Okresného súdu Košice II č.k. 35Er/1040/2014-11 zo dňa 27.6.2019 je zrejmé, že súdny exekútor
vykonal šetrenie majetku povinného a zistil, že povinný nedisponuje žiadnym exekučne postihnuteľným
majetkom.

17. V posudzovanom prípade bolo nepochybne preukázané splnenie predpokladov pre zastavenie
exekúcie v zmysle ustanovenia § 57 ods. 1 písm. h) Exekučného poriadku, pretože po dôkladnom
prešetrení osobných a majetkových pomerov povinného zo strany súdneho exekútora bolo zistené,
že jeho majetok nestačí ani na úhradu trov exekúcie. Za tejto situácie by vykonávanie ďalších
úkonov súdneho exekútora bolo nehospodárne a neúčelné a viedlo by k zbytočnému navyšovaniu trov

exekučného konania.

18. Rozhodujúca je skutočnosť, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, pričom
oprávneným nebol v konaní preukázaný opak. Oprávnený svoje tvrdenia v odvolaní nijakým spôsobomnepreukázal, ide iba o jeho argumentačne nepodložené tvrdenie. Odvolací súd zároveň poukazuje na
tú skutočnosť, že exekučné konanie sa začalo ešte v roku 2014 pričom zistené majetkové pomery
povinného až do rozhodnutia odvolacieho súdu sa nezmenili, teda v danom prípade sa nejedná len o

prechodný stav.

19. Odvolací súd zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, ako aj z dôvodov uvedených v odôvodnení
napadnutého uznesenia, s ktorými sa stotožňuje (§ 387 ods. 2 CSP), napadnuté uznesenie vo výroku
o zastavení exekúcie, ako aj v súvisiacom výroku o trovách exekúcie ako vecne správne podľa § 387

ods. 1 CSP potvrdil.

20. Podľa § 243j Exekučného poriadku, v exekučnom konaní začatom pred 1. aprílom 2017,
ak sa exekúcia zastavila, môže súd rozhodnúť, že exekútor nemá nárok na náhradu trov exekúcie, ak
sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, a to najmä ak exekútor pri výkone exekúcie nepostupoval v
súlade so zákonom alebo ak nepredložil súdu vec na zastavenie podľa § 57 ods. 4 v znení účinnom

do 31. marca 2017.

21. Pokiaľ oprávnený v odvolaní poukázal na ustanovenie § 243j Exekučného poriadku, v zmysle
ktorého je daná možnosť súdnemu exekútorovi nepriznať náhradu trov exekúcie, k tomuto odvolací súd
uvádza, že v danom prípade nezistil dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali použitie

ustanovenia § 243j Exekučného poriadku a následné nepriznanie náhrady trov exekúcie súdnemu
exekútorovi a tieto dôvody neuviedol ani oprávnený v podanom odvolaní.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255
ods. 1 CSP tak, že účastníkom náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože oprávnený nebol

v odvolacom konaní úspešný, preto nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania a povinnému
preukázateľné trovy tohto konania nevznikli.

23. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 posledná
veta CSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný

zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1,2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie
je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§
427 ods. 1,2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v

akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP).