Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 22. február 2018

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Obdo/73/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1113225348
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 02. 2018

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ivana Izakovičová
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2018:1113225348.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: Sociálna poisťovňa, ústredie, so sídlom Ul. 29.
augusta č. 8, Bratislava, IČO: 30 807 484, proti žalovanému: JUDr. Oliver Korec, so sídlom Záhradnícka
9, 811 07 Bratislava, správca konkurznej podstaty úpadcu ELÁN - M, spol. s r.o., so sídlom Továrenská 2,
901 01 Malacky, IČO: 35 741 708, v konaní o určenie právneho dôvodu a výšky popretej pohľadávky proti
podstate, vedenom na Okresnom súde Bratislava I, pod sp. zn. 8Cbi/37/2013, o dovolaní žalovaného

proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. mája 2016, č. k. 1CoKR/80/2015-70, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 31. mája 2016, č. k.
1CoKR/80/2015-70 zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Bratislava I rozsudkom zo dňa 1. júna 2015, č. k. 8Cbi/37/2013-46, určil, že pohľadávka
žalobcu v sume 2.135,38 EUR a v sume 3.489,08 EUR je v konkurznom konaní úpadcu ELÁN - M,

spol. s r.o., so sídlom Továrenská 2, 901 01 Malacky, IČO: 35 741 708, sp. zn. 3R/3/2012 (ďalej aj
ako „úpadca“) pohľadávkou proti podstate a bude uspokojená z konkurznej podstaty úpadcu s tým, že
žalobcovi náhradu trov konania nepriznal. Vo veci konkurzného konania sp. zn. 3R/3/2012 vedeného
na Okresnom súde Bratislava I, týkajúceho sa úpadcu, správca konkurznej podstaty úpadcu poprel
žalobcom uplatnenú pohľadávku proti podstate, z uvedeného dôvodu žalobca podal žalobu zo dňa
17.07.2013 o určenie právneho dôvodu a výšky popretej pohľadávky za pohľadávku proti podstate.

2. Predmetom konania je určenie, či pohľadávka vo výške 2.135,38 EUR, ktorá vznikla žalobcovi z
titulu vyplatených dávok z garančného poistenia zamestnancom úpadcu je pohľadávkou proti podstate
v zmysle § 87 ods. 2 písm. l/ zák. č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších
predpisov (ďalej len ZKR). Ako aj určenie, či pohľadávka vo výške 3.489,08 EUR vzniknutá z titulu
neuhradeného poistného na sociálne poistenie za mesiac január - apríl 2013 je pohľadávkou proti
podstate v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. i) ZKR.

3. Súd prvej inštancie skonštatoval, že žalobca sa stal po vyhlásení konkurzu veriteľom úpadcu, z
dôvodu výplaty dávok z garančného fondu vyplatených v rámci jedného druhu sociálneho poistenia, a to
z garančného poistenia. S prihliadnutím na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd prvej
inštancie mal za to, že predmetná pohľadávka je pohľadávkou proti podstate.
4. V prípade druhej uplatnenej pohľadávky z titulu neuhradeného poistného na sociálnom poistení
po vyhlásení konkurzu sa súd prvej inštancie stotožnil s tvrdením žalobcu, ktorý skonštatoval, že pre

vznik pohľadávky žalobcu je nevyhnutné splnenie dvoch podmienok, a to: 1. predloženie mesačného
výkazu poistného a príspevkov za príslušný mesiac, z ktorého je zrejmá suma, ktorú je povinný zaplatiť
za uvedený mesiac v lehote splatnosti (až vtedy začne Sociálna poisťovňa účtovať a vedie prípadnú
pohľadávku v účtovníctve, aby sa neskôr mohlo pripojiť k prihláške vyhlásenie o jej vedení v účtovníctve
pre účely zákona o konkurze a reštrukturalizácii), a 2. splatnosť poistného na základe predloženého
mesačného výkazu poistného a príspevkov (nakoľko až neuhradením poistného v lehote splatnosti

vznikne pohľadávka a až vtedy môže Sociálna poisťovňa požadovať plnenie od dlžníka (dovtedy je
známa len výška poistného, ale nemožno povedať, že Sociálnej poisťovni vznikla pohľadávka).5. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie zistil, že po vyhlásení konkurzu nebola ukončená
registráciažalovanéhovSociálnejpoisťovni,pobočkaBratislavaažalovanýnaďalejpredkladalmesačné
výkazy poistného a príspevkov, pričom až dňa 15.04.2013 došlo k ukončeniu registrácie úpadcu v

Sociálnejpoisťovni,pobočkaBratislava.Vzhľadomnauvedené,súdprvejinštancieuviedol,žežalobcom
podaný návrh bol dôvodný a zo strany žalobcu došlo aj k preukázaniu naliehavého právneho záujmu.
6. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací, na odvolanie žalovaného, napadnutým rozsudkom zo
dňa 31. mája 2016, č. k. 1CoKR/80/2015-70, rozsudok Okresného súdu Bratislava zo dňa 1. júna
2015, č. k. 8Cbi/37/2013-46 potvrdil s tým, že žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal.

Odvolací súd skonštatoval, že podľa jeho názoru odvolanie žalovaného nie je dôvodné a stotožnil sa
s argumentáciou súdu prvej inštancie, z ktorej vyplývalo, že nárok na úhradu sumy 2.135,38 Eur a
sumy 3.489,08 Eur z titulu výplaty plnenia garančného poistenia zamestnancom úpadcu, je nárokom,
ktorý je pohľadávkou proti podstate a nárokom na uspokojenie v súlade s ust. § 87 ods. 3 ZKR v
platnom znení. S poukazom na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 31.08.2010,
sp. zn. 4Obdo/3/2010 odvolací súd poznamenal, že v prípade vzniku pohľadávky Sociálnej poisťovne z

titulu vyplatenia dávok garančného poistenia po vyhlásení konkurzu možno túto pohľadávku považovať
ako pohľadávku proti podstate. Nakoľko bol odvolací súd viazaný právnym názorom Najvyššieho súdu
SR, rozhodnutie súdu prvej inštancie v celom rozsahu potvrdil. Odvolací súd sa zároveň stotožnil so
skutkovým stavom, ktorý bol v priebehu konania pred súdom prvej inštancie zistený, podľa ktorého
pohľadávka žalobcu predstavuje pohľadávku proti podstate a má byť uspokojená z konkurznej podstaty

úpadcu v postavení žalovaného. Vzhľadom na vyššie uvedené odvolací súd posúdil rozhodnutie súdu
prvej inštancie v zmysle ust. § 219 ods. 1 O. s. p. ako vecne správne. V závere odvolací súd uviedol,
že nakoľko súd prvej inštancie dostatočne zistil skutkový stav veci a vyslovil správny právny názor,
odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
7. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu podal žalovaný dovolanie, ktorého prípustnosť odôvodnil ust. §

421 ods. 1 písm. b) C. s. p., podľa ktorého žalovaný napáda rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorým sa
potvrdilorozhodnutiesúduprvejinštanciearozhodnutieodvolaciehosúduzáviseloodvyriešeniaprávnej
otázky, ktorá v rozhodcovskej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená. V dovolaní žalovaný
zdôraznil, že podľa jeho názoru rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci v zmysle ust. § 432 ods. 1 C. s. p. V rámci dovolania žalovaný uviedol, že aplikácia

rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.08.2010, sp. zn. 4Obdo/3/2010 nebola v predmetnom
konaní na mieste, nakoľko toto bolo vydané ešte pred rokom 2012, kedy právna úprava zákona č.
7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení neskorších právnych predpisov (ďalej aj len „ZKR“)
bola odlišná práve z hľadiska vymedzenia pohľadávok proti podstate v ust. § 87 ZKR. Novela ZKR
účinná od 01.01.2012, zákon č. 348/2011 Z. z., výslovne upravila ust. § 87 ZKR tak, že stanovila

presné poradie uspokojovania pohľadávok proti podstate, a zároveň tým absolútne zmenila znenie ust.
§ 87 ods. 1 a 2 ZKR, platné a účinné do 31.12.2011. S prihliadnutím na skutočnosť, že konkurzné
konanie na majetok úpadcu sa začalo uznesením Okresného súdu Bratislava I zo dňa 21.01.2013, ktoré
bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 18/2013 dňa 25.01.2013, žalovaný apeloval, že je na dané
konkurzné konanie potrebné aplikovať právnu úpravu v tom čase platnú a účinnú. Žalovaný zastáva

názor, že sa odvolací súd nevysporiadal s jeho námietkou uvedenou v odvolaní týkajúcou sa aplikácie
neaktuálnej právnej úpravy účinnej do 31.12.2011, z ktorej vychádzalo aj rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR, sp. zn. 4Obdo/3/2010. S poukazom na vyššie uvedené žalovaný žiadal, aby dovolací súd
rozhodnutie súdu prvej inštancie zrušil v zmysle ust. § 449 ods. 1 C. s. p. a vrátil vec súdu na ďalšie
konanie.

8. K dovolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý považuje dovolanie žalovaného za neprípustné,
a to s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.10.2015, sp. zn. 1Sžso/37/2014,
rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10.07.2014, č. k. 1Cbi/2/2014-63, rozsudok Krajského
súdu v Košiciach zo dňa 28.01.2014, č. k. 4CoKR/37/2013-90, rozsudok Krajského súdu v Nitre zo
dňa 20.11.2013, č. k. 15CoKR/2/2013-73 a rozsudok Okresného súdu Nitra zo dňa 04.02.2015, č.

k. 23Cbi/39/2014-81. Z uvedených rozhodnutí podľa žalobcu jednoznačne vyplýva, že pohľadávky
vzniknuté z titulu vyplatených dávok garančného poistenia a vzniknuté z titulu neuhradeného poistného
na sociálne poistenie sú podľa právnej úpravy účinnej od 01.01.2012 pohľadávkami proti podstate.
Žalobca vo svojom vyjadrení uviedol, že súd prvej inštancia a rovnako tak odvolací súd sa pri svojej
rozhodovacej činnosti neriadili výlučne rozhodnutím Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.08.2010, sp.

zn. 4Obdo/3/2010, ale aj zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci. Nakoľko dávka
garančného poistenia nie je pracovnoprávnym nárokom, tak žalobca zastáva názor, že ust. § 87 ZKR
žiadnym spôsobom neobmedzuje výšku pohľadávky proti podstate. Žalobca v súvislosti so svojou
pohľadávkou vo výške 3 489,08 Eur, ktorá vznikla z titulu neuhradeného poistného na sociálne poistenie,poznamenal,žepokiaľbysprávcanezamestnávalžiadnychzamestnancovúpadcu,takbynebolpovinný
predkladať mesačné výkazy poistného a príspevkov na sociálne poistenie a nebol by povinný poistné
na sociálne poistenie zaplatiť a odviesť.

9. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý poukázal na rozsudok Okresného súdu Trnava zo dňa
18.09.2013, sp. zn. 36Cbi/27/2012, z ktorého vyplýva, že pohľadávka vzniknutá z titulu neuhradeného
poistného na sociálne poistenie, pokiaľ nesúvisí s prevádzkovaním podniku počas konkurzu ani so
správou a speňažovaním majetku, nejedná sa o pohľadávku proti podstate. V rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 20.05.2014, sp. zn. 37Cbi/34/2013 je zakotvený právny názor, v zmysle ktorého

po novele účinnej od 01.01.2012 ZKR klasifikáciu pohľadávok nastavil taxatívnym spôsobom, tzn.
presne s určitosťou, s nemožnosťou zaradenia iných než taxatívne vymedzených pohľadávok ako
pohľadávok proti podstate. K daným rozhodnutiam žalovaný ešte doplnil rozsudok Okresného súdu
Trenčín zo dňa 15.07.2014, sp. zn. 37Cbi/20/2014, ktorý svojím obsahom podporuje argumentáciu
žalovaného, že pohľadávky zamestnancov, ktorým správca žiadnu prácu neprideľuje a nevykonávajú
činnosť v súvislosti s prevádzkovaním podniku úpadcu, nie sú pohľadávkami proti podstate. Podľa

tvrdenia žalovaného v ust. § 87 ods. 2 písm. l/ ZKR výslovne túto pohľadávku proti podstate vzniknutú
z titulu vyplatených dávok garančného poistenia obmedzuje na dávku poskytnutú zamestnancovi za
jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate, čo potvrdzuje aj rozsudok Krajského
súdu Trenčín zo dňa 26.01.2016, sp. zn. 16CoKR/3/2015. Na podporu svojej argumentácie žalovaný
odkázaleštenarozsudokOkresnéhosúduTrenčínzodňa19.12.2014,sp.zn.36Cbi/48/2014arozsudok

Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 26.04.2016, spis. zn.: 16CoKR/8/2015.
10. S prihliadnutím na vyššie uvedené rozhodnutia žalovaný skonštatoval, že ust. § 87 ZKR obmedzuje
výšku pohľadávky proti podstate vzniknutej z titulu vyplatených dávok garančného poistenia, nakoľko
dávka garančného poistenia je pracovnoprávnym nárokom zamestnanca. V opačnom prípade by táto
garančná dávka nebola pracovnoprávnym nárokom a nebolo by možné ju priradiť k nijakému poradiu

v rámci ust. § 87 ZKR ako pohľadávku proti podstate. Žalovaný nepovažuje za pohľadávku proti
podstate ani nároky - pohľadávky vzniknuté titulom neuhradeného poistného, nakoľko nespĺňa taxatívne
vymedzené kritéria, t. j. nesúvisí prevádzkovaním podniku ani so správou a speňažovaním majetku.
Vzhľadom na skutočnosť, že sa v predmetnej otázke názory jednotlivých súdov líšia, žalovaný uviedol,
že rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v postavení odvolacieho súdu sp. zn. lSžso/37/2014 nepredstavuje

ustálené stanovisko Najvyššieho súdu ako ani ostatných súdov SR.
11.NajvyššísúdSlovenskejrepublikyakosúddovolací(ďalejajako„dovolacísúd“) [ust.§35zákonač.
160/2015Z.z.Civilnýsporovýporiadok(ďalejlen„C.s.p.“)],pozistení,žedovolaniepodalvčasžalovaný
zastúpený v súlade s ust. § 429 ods. 2 písm. a/ C. s. p., bez nariadenia dovolacieho pojednávania (ust.
§ 443 C. s. p.) preskúmal vec a dospel k záveru, že dovolaniu žalovaného prípustnému podľa ust. § 421

ods. 1 písm. b) C. s. p. je potrebné vyhovieť (ust. § 449 C. s. p.).
12. Dovolanie bolo podané stranou sporu po 1. júli 2016, kedy nadobudol účinnosť nový civilný procesný
kódex. Ak sa v tomto kódexe výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu - ktorému rozhodnutiu
odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním (§ 419 C. s. p.).
Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú vymenované v ustanoveniach

§ 420 a 421 C. s. p.
13. V zmysle ust. 420 C. s. p. dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
14. Ust. § 421 ods. 1 C. s. p. zakotvuje prípustnosť dovolania proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým

sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej
praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Podľa ust. § 421 ods. 2 C. s. p. Dovolanie v prípadoch
uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa ust.

§ 357 písm. a) až n).
15. Podľa ust. § 431 ods. 1 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v
konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.16. V zmysle ust. § 432 ods. 1 C. s. p. dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že
rozhodnutiespočívavnesprávnomprávnomposúdeníveci.Dovolacídôvodsavymedzítak,žedovolateľ
uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto

právneho posúdenia (ust. § 432 ods. 2 C. s. p.).
17. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný (§ 440 C. s. p.). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť
vytýkaná v dovolaní (porovnaj § 428 C. s. p.). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v
konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa § 447 písm. f/ C. s. p., je (procesnou) povinnosťou
dovolateľa vysvetliť, z čoho konkrétne vyvodzuje prípustnosť dovolania a tiež označiť v dovolaní

náležitým spôsobom dovolací dôvod. V dôsledku viazanosti dovolacieho súdu dovolacím dôvodom
neskúma dovolací súd správnosť napadnutého rozhodnutia odvolacieho súdu nad rozsah, ktorý
dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.
18. V zmysle § 421 ods. 1 C. s. p. je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým
sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo
od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej

praxe dovolacicho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Výpočet dôvodov uvedených v § 421 ods. 1 C. s.
p. je taxatívny. Všetky dôvody prípustnosti dovolania, ktoré sú vymenované v tomto ustanovení, sa
vzťahujú výlučne na právnu otázku, riešenie ktorej viedlo k právnym záverom vyjadreným v rozhodnutí
odvolacieho súdu.

19. Žalovaný vyvodzuje prípustnosť jeho dovolania z ustanovenia § 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.
20. Žalovaný v dovolaní konkretizoval právnu otázku, ktorá ešte v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
nebola riešená, otázku aplikácie ustanovenia § 87 ZKR, upravujúceho režim pohľadávok proti podstate,
platnéhoaúčinnéhovčasezačatiakonania,tedaplatnéhoaúčinnéhood01.januára2012,kedyvstúpila
do platnosti novela ZKR, zákon č. 348/2011 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 7/2005 Z. z. o

konkurze a reštrukturalizácii.
21. Právna úprava zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii (ďalej len „ZKR“) v znení
účinnom do 31.12.2011 zakotvovala v ust. § 87 ods. 2, že pohľadávkami proti podstate sú tiež
pohľadávky, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ako dane, poplatky, clá, poistné na zdravotné poistenie,
poistné na sociálne poistenie, mzdy alebo platy zamestnancov úpadcu a ďalšie nároky zamestnancov

úpadcu z pracovných zmlúv alebo dohôd o prácach uzatvorených mimo pracovného pomeru. Ak
správca prevádzkuje podnik úpadcu alebo jeho časť, tieto pohľadávky sa považujú za pohľadávky z
prevádzkovania podniku.
22. V súvislosti s právnou úpravou účinnou do 31.12.2011 dovolací súd judikoval v uznesení Najvyššieho
súdu SR zo dňa 31.08.2010, sp. zn. 4Obdo/3/2010, na ktoré odkazuje aj odvolací súd v odôvodnení

svojho rozhodnutia, a uznesení Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.05.2010, sp. zn. 5Obdo/2/2010, že
ust. § 87 ods. 2 ZKR neobsahuje taxatívny výpočet pohľadávok proti podstate, ale demonštratívny. To
znamená, že v tomto ustanovení sú pohľadávky proti podstate uvedené príkladmo a ZKR nevylučuje
možnosť považovať v zmysle tohto ustanovenia za pohľadávky proti podstate aj iné pohľadávky. Podľa
názoru Najvyššieho súdu SR, prezentovaného v týchto rozhodnutiach, pohľadávka Sociálnej poisťovne,

ktorá vznikla z titulu vyplatenia dávok garančného poistenia po vyhlásení konkurzu je pohľadávkou proti
podstate.
23. Nakoľko Okresný súd Bratislava I uznesením zo dňa 21.01.2013, sp. zn. 3R/3/2012 zverejneným v
obchodnom vestníku č. 18/2013 dňa 25.01.2013 vyhlásil konkurz na majetok dlžníka (úpadcu), dovolací
súd konštatuje, že na dané konanie nie je možné použiť vyššie uvedené znenie ust. § 87 ods. 2 ZKV a

teda ani odkázať na uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu. V danej veci mala byť správne aplikovaná
právna úprava ZKR v znení účinnom od 01.01.2012 a súd prvej inštancie ako aj odvolací súd nesprávne
aplikovali na danú vec neplatnú úpravu ustanovenia § 87 ZKV, z ktorej neplatnej úpravy vyvodili aj
nesprávny právny záver.
24. Podľa ust. § 87 ods. 2 ZKR v znení účinnom od 01.01.2012 do 01.10.2013 sú taxatívne určené

pohľadávky proti všeobecnej podstate, ktoré sa uspokojujú zo všeobecnej podstaty v tomto poradí:
a) náklady speňaženia všeobecnej podstaty, rozvrhu a odmena správcu,
b) právo na vrátenie kaucie zloženej pri popretí pohľadávky veriteľom,
c) náhrada nevyhnutných výdavkov správcu spojených s vedením konkurzného konania,
d) výživné pre maloleté deti, na ktoré nárok vznikol po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v

ktorom bol konkurz vyhlásený,
e) náklady súvisiace so správou konkurznej podstaty a pohľadávky, ktoré vznikli v súvislosti s
prevádzkovaním podniku počas konkurzu, vrátane pohľadávok zo zmlúv uzavretých správcom, ak nie
sú uvedené v horšom poradí,f)odmenalikvidátoraazodpovednéhozástupcuanáhradanutnýchvýdavkovzaichčinnosťpovyhlásení
konkurzu,
g) mzda zamestnanca a ďalšie nároky zamestnanca z pracovnej zmluvy alebo z dohody o práci

vykonávanej mimo pracovného pomeru (ďalej len „pracovnoprávne nároky“), ktoré vznikli po vyhlásení
konkurzu a za kalendárny mesiac, v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume určenej správcom alebo
vyplývajúcej z dohody medzi zamestnancom a správcom, ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti
so správou konkurznej podstaty,
h) pracovnoprávne nároky zamestnanca, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac,

v ktorom bol konkurz vyhlásený, v sume určenej správcom alebo vyplývajúcej z dohody medzi
zamestnancom a správcom, ktorému správca prideľuje prácu v súvislosti s prevádzkovaním podniku
počas konkurzu,
i) pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom na sociálne
poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové
sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia s prevádzkovaním podniku počas konkurzu,

j) pracovnoprávne nároky, na ktoré vznikol nárok po vyhlásení konkurzu a za kalendárny mesiac, v
ktorom bol konkurz vyhlásený, najviac vo výške štvornásobku životného minima mesačne za každý
kalendárny mesiac trvania pracovnoprávneho vzťahu po vyhlásení konkurzu, vrátane kalendárneho
mesiaca, v ktorom bol vyhlásený konkurz a kalendárneho mesiaca, v ktorom bol pracovnoprávny vzťah
ukončený, pričom toto uspokojenie sa znižuje o plnenia poskytnuté podľa písmen g) a h),

k) pohľadávky na daniach, poplatkoch, clách, poistnom na zdravotné poistenie, poistnom na sociálne
poistenie, príspevkoch na starobné dôchodkové sporenie a príspevkoch na doplnkové dôchodkové
sporenie, ktoré vznikli po vyhlásení konkurzu, ak súvisia so správou a speňažovaním majetku,
l) pohľadávky na peňažných náhradách vyplatených z garančného fondu, ak ide o dávku poskytnutú
zamestnancovi za jeho pracovnoprávne nároky, ktoré sú pohľadávkou proti podstate,

m) ostatné pohľadávky proti podstate, ktoré za pohľadávky proti podstate označuje tento zákon.

25. Žalobca uplatnil v konaní nárok na určenie právneho dôvodu a výšky popretej pohľadávky za
pohľadávku proti podstate s tým, že žiadal určiť pohľadávku vzniknutá z titulu vyplatených dávok
garančného poistenia (1) v zmysle § 87 ods. 2 písm. l/ ZKV a zároveň pohľadávku vzniknutú z titulu

neuhradeného poistného na sociálne poistenie (2) v zmysle § 87 ods. 2 písm. i) zákona č. 7/2005 Z. z.
o konkurze a reštrukturalizácii (ZKV) v znení neskorších predpisov.
26. Súd prvej inštancie odcitoval v rozhodnutí neplatné ustanovenie § 87 ods. 2 ZKV a dospel k záveru,
že pohľadávky (1, 2) sú pohľadávkami proti podstate a sú dôvodné (§ 102 ods. 1, § 169 zákona o
sociálnom poistení) aj z dôvodu, že žalobca preukázal naliehavý právna záujem na určení s tým, že

sa stotožnil s tvrdením žalobcu. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa,
„ktorý ustálil právny názor spočívajúci v tom, že zo strany navrhovateľa došlo k preukázaniu naplnenia
zákonných podmienok uvedených v § 87 ods. 1, ods. 2 a 3 ZKR s poukazom na § 102 ods. 1 zák. č.
461/2003 Z. z. o sociálnom poistení“ a odkázal na rozhodnutie NSSR, sp. zn. 4Obdo/3/2010.
27. Obidve inštancie súdov nesprávne aplikovali neplatné ustanovenie § 87 ZKV, ktorou nesprávnou

aplikáciou neplatného ustanovenia zákona nesprávne právne vec posúdili. V konaní bolo potrebné v
zmysle žaloby posúdiť oprávnenosť určenia poradia a výšky uplatnenej pohľadávky (1) v zmysle ust. §
87 ods. 2 písm. l/ ZKV platného a účinného po 01.01.2012 a určenie poradia a výšky pohľadávky (2) v
zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. i/ ZKV v znení od 01.01.2012, ktoré obdobné prípady neboli ešte riešené
v dovolacom konaní Najvyšším súdom Slovenskej republiky, nakoľko iba takéto rozhodnutia možno

považovať za ustálenú rozhodovaciu prax. Rozhodnutia okresných, krajských súdov alebo najvyššieho
súdu ako súdov prvej inštancie a odvolacích súdov, nie sú rozhodnutiami spadajúcimi pod pojem
judikatúra.
28. V prípade prvej pohľadávky (1) dovolací súd poukazuje na to, že otázka charakteru pohľadávky
vyplatenej z garančného fondu už bola riešená na úrovni odvolacích súdov a dovolací súd sa stotožňuje

so zaradením pohľadávok vyplatených z garančného fondu medzi pohľadávky proti podstate s určením
poradia v zmysle ust. § 87 ods. 2 písm. l/ ZKV v znení platného od 01.01.2012. V tejto súvislosti
sa dovolací súd stotožňuje s argumentáciu, že „záväzok na úhradu dávok garančného poistenia má
pôvod v systéme sociálneho poistenia, ide o záväzok verejnoprávny a nie záväzok súkromnoprávny.
Ide o plnenie, ktoré sociálna poisťovňa uhrádza vo svojom mene a plní tým svoju zákonnú povinnosť

ustanovenú predpismi verejného práva. Vznik pohľadávky sociálnej poisťovne voči zamestnávateľovi je
daný momentom vyplatenia garančnej dávky. Z § 102 zákona o sociálnom poistení vyplýva, že sociálna
poisťovňa neuhrádza za platobne neschopného zamestnávateľa mzdu (náhradu mzdy), ale vypláca
dávku garančného poistenia, ktorej výška vzhľadom na ustanovenie § 103 zákona o sociálnom poistenínemusí zodpovedať nároku zamestnanca na mzdu, ktorú by mu mal zamestnávateľ v skutočnosti
vyplatiť. Nevyplatením mzdy v prípade platobnej neschopnosti zamestnávateľa je len predpokladom
pre vznik nároku na dávku garančného poistenia. Je rozdiel medzi záväzkom zamestnávateľa vyplatiť

zamestnancovi mzdu a povinnosťou sociálnej poisťovne vyplatiť dávku garančného poistenia. Nárok
na mzdu a nárok na dávku garančného poistenia nie sú totožné nároky, nemožno ich zamieňať.“ Z
uvedeného dôvodu je preto potrebné pohľadávky uplatnené titulom vyplatenia dávok z garančného
fondu zaraďovať pod pohľadávky proti podstate so zaradením do poradia podľa ust. § 87 ods. 2
písm. l/ ZKV platného a účinného po 01.01.2012. Pri druhej pohľadávke (2), vzhľadom na nesprávny

právny záver odvolacieho súdu o aplikácii použitého práva, súdy nezisťovali skutkový stav v súvislosti
s potrebou výkladu ust. § 87 ods. 2 písm. i/ ZKV platného po 01.01.2012, z ktorého dôvodu by bolo
predčasné v danej veci zaujať názor dovolacieho súdu. Pri tejto pohľadávke dovolací súd dáva do
pozornosti rôzne výklady odvolacích súdov (1Sžso/37/2014, 5Obo/23/2016, 10Sžso/27/2015 a ďalšie)
v súvislosti so zisteným skutkovým stavom v tej-ktorej veci. V súvislosti s touto pohľadávkou (2) bude
potrebnésavysporiadaťs argumentácioužalovaného,žepohľadávkaniejepohľadávkouprotipodstate,

nakoľko nesúvisí so správou a speňažovaním majetku a s argumentáciou žalobcu, že žalovaný aj
po vyhlásení konkurzu neukončil registráciu úpadcu v Sociálnej poisťovni a predkladal jej mesačné
výkazy poistného a príspevkov za mesiace január až apríl 2013. Týmto postupom žalovaného došlo
k spresneniu sumy pohľadávky Sociálnej poisťovne, ktorú je povinná zaúčtovať a zaviesť do svojho
účtovníctva a dôvodnej domnienke o pokračovaní v prevádzkovaní podniku úpadcu.

29. Najvyšší súd Slovenskej republiky vzhľadom na vyššie uvedené konštatuje, že rozhodnutie
odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu
ešte nebola vyriešená a ktorá okolnosť zakladá prípustnosť dovolania (§ 421 ods. 1 písm. b/ C. s. p.)
a súčasne rozhodnutie odvolacieho súdu pri riešení tejto otázky nie je vecne správne (§ 432 ods. 1 C.
s. p.), preto podané dovolanie je dôvodne.

30. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší (§ 449 ods. 1 C. s. p.). Ak
dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo
súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého
právomoci patrí (§ 450 C. s. p.). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami napadnutý rozsudok
odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie.

31. Ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej
inštancie a odvolací súd sú viazaní právnym názorom dovolacieho súdu (§ 455 C. s. p.).
32. Ak dovolací súd zruší rozhodnutie a ak vráti vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na
ďalšie konanie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného konania a o trovách dovolacieho konania (§
454 ods. 3 C. s. p.).

33. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (ust. § 3
ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom
od 01.05.2011).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.