Rozsudok ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 19. máj 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 7Co/218/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5909201602
Dátum vydania rozhodnutia: 19. 05. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. František Dulačka

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5909201602.14

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Františka Dulačku

a členiek senátu Mgr. Márie Kašíkovej a JUDr. Jany Kotrčovej, v spore žalobcu: G.. P. O., nar.
XX.XX.XXXX, bytom H., Š. P. XX, právne zastúpený spoločnosťou PETKOV & Co s.r.o., so sídlom
Šoltésovej 14, Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 50 430 742, proti žalovanej: Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom v Bratislave, Župné
námestie 13, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 21 905 eur, na odvolanie žalobcu proti rozsudku
Okresného súdu Ružomberok z 22. septembra 2016, č. k. 5C/138/2015-658, takto

r o z h o d o l :

Žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 21 905 eur z a m i e t a .

Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho konania
v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zaviazal žalovanú k povinnosti zaplatiť žalobcovi
nemajetkovú ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím o väzbe vo výške 25 000 eur (výrok I.) a vo
zvyšnejčasti,pokiaľsažalobcadomáhalzaplatenianemajetkovejujmyzanezákonnúväzbudovýšky67
400 eur, žalobu ako nedôvodnú zamietol (výrok II.). V súlade s ustanovením § 255 ods. 2 CSP, vzhľadom
na rovnaký úspech a neúspech strán v spore, žiadnej zo strán nárok na náhradu trov konania nepriznal

(výrok III.). Vykonaným dokazovaním zistil, že uznesením vyšetrovateľa KR PZ v Žiline č. ČVS:KRP-65/
OVEK-ZI-2004 zo dňa 29.06.2004 bol žalobca stíhaný pre trestný čin vydierania podľa § 235 ods. 1, 2
písm. e) Trestného zákona (ďalej len „TZ“) a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 TZ. Uznesením
OkresnéhosúduRužomberokč.k.Tp38/04zodňa30.06.2004bolžabcavzatýdoväzbypodľa§67 ods.
1 písm. c) Trestného poriadku (ďalej len „TP“), keď podľa uvedeného uznesenia bola zistená dôvodná
obava, že obvinený bude pokračovať v trestnej činnosti, z čoho ho mali usvedčovať vypočutí svedkovia.
Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1Tpo155/2004 zo dňa 10.08.2004 bola sťažnosť obvineného

proti väzbe zamietnutá. Uznesením Okresného súdu Ružomberok č. k. Tp 38/04 zo dňa 02.09.2004
nebola prijatá záruka matky obvineného ani písomné sľuby obvineného a žiadosť o prepustenie z väzby
bola zamietnutá, nakoľko pretrvávala obava v pokračovaní trestnej činnosti. Uznesením Krajského súdu
v Žiline č. k. 2Tos 81/05 zo dňa 01.06.2005 bol žalobca z väzby prepustení. Z uvedeného vyplýva, že
žalobca ako obvinený bol vo výkone väzby od 29.06.2004 do 01.06.2005 celkovo 337 dní. Rozsudkom
Okresného súdu Ružomberok z 01.08.2007 sp. zn. 7T22/2005, bol žalobca oslobodený spod obžaloby
vo vzťahu ku skutku podľa § 235 ods. 1, 2 písm. e) TZ, a to z dôvodu, že vykonané dôkazy súd viedli

k záveru, že skutok ako je popísaný v obžalobe nebol preukázaný žiadnym priamym, resp. súborom
nepriamych dôkazov, keď zo strany svedka S. - poškodeného sa výpoveď javila ako vykonštruovaná a
vymyslená. Vo vzťahu ku skutku pre trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 TZ prokurátorka Okresnejprokuratúry Ružomberok v priebehu hlavného pojednávania, v zmysle § 182 ods. 2 TP ustúpila od
obvinenia.

2. Vo vzťahu k uplatnenému nároku žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu,
vychádzal z podmienok zákona č. 58/69 Zb., keďže k rozhodnutiu o vzatí žalobcu do väzby došlo pred
účinnosťou zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejne moci
a o zmene niektorých zákonov. Vychádzal z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR vo veci sp. z.
6Cdo 37/2012, z rozsudku z 30.05.2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005, v zmysle ktorých vzniká nárok na

náhradu nemajetkovej ujmy (podstata odškodnenia spočíva v nemateriálnej ujme) priamo z Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) v zmysle čl. 5 ods. 1 a ods. 5.
Ustanovenie čl. 5 ods. 5 Dohovoru je hmotnoprávnym ustanovením, podmienkou práva na odškodnenie
je porušenie niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru. Jedná sa o objektívnu zodpovednosť,
zavinenie zodpovednej osoby sa nevyžaduje. Vychádzal ďalej aj zo stanoviska Najvyššieho súdu
SR v uznesení z 29.02.2012 sp. zn. 1Cdo 68/2010, v ktorom bol vyslovený záver, že v dôsledku

oslobodenia obžalovaného spod obžaloby stáva sa pôvodne zákonná väzba nezákonnou a tým sa
zakladá zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú oslobodenému obžalovanému vykonanou väzbou.

3. Vychádzajúc už zo zaužívanej súdnej praxe pri posudzovaní otázky premlčania nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy (R 58/2014, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Cdo 194/2011, sp. zn. 5Cdo

278/2009), keď u nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu výkonu nezákonnej väzby sa jedná
o nárok majetkovej povahy, tento sa premlčuje vo všeobecnej trojročnej lehote podľa ustanovenia §
101 Občianskeho zákonníka. Začiatok plynutia premlčacej lehoty nastal dňa 02.08.2007, teda deň
nasledujúci po vyhlásení oslobodzujúceho rozsudku súdom. V danom prípade žalobca sa obrátil na
Ministerstvo spravodlivosti SR so svojím nárokom na náhradu škody listom zo dňa 29.01.2008 a

po negatívnej odpovedi listom Ministerstva spravodlivosti SR zo dňa 21.11.2008, podal žalobu proti
žalovanej na súde dňa 09.04.2009, na základe čoho nedošlo k premlčaniu jeho práva na náhradu
nemajetkovej ujmy.

4. Pri určení výšky náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu, priznávanú v zmysle čl. 5 ods. 5

Dohovoru, vychádzal tak z výsledkov vykonaného dokazovania a s prihliadnutím na rozsah odškodnenia
aj v iných, v obdobných prejednávaných veciach ako napr. z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III.ÚS
147/06 z 06.12.2006, a z neho nadväzujúceho rozsudku ESĽP z 17.07.2012 v prípade Winkler proti
Slovenská republika, z rozhodnutia občiansko-právneho a obchodno-právneho kolégia Najvyššieho
súdu ČR uverejneného v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk sp. zn. 3Cdo 2357/2010, z rozsudku

ESĽP vo veci Bruncko proti Slovenská republika, Kormoš proti Slovenská republika, na základe čoho
dospel k záveru, že za jeden deň trvania väzby, ktorá trvala celkovo 337 dní je dôvodné priznať náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 74 eur. Vychádzal z výsledkov vykonaného dokazovania, keď zistil, že
žalobca bol personálnym rozkazom Ministerstva vnútra SR č. 317 zo dňa 12.08.2004 prepustený zo
služobného pomeru príslušníka policajného zboru podľa § 192 ods. 1 písm. e) zák. č. 73/1998 Z.z.

Prepustenie žalobcu zo služobného pomeru malo priamo súvislosť s jeho obvinením a vzatím do
väzby. Podľa pracovného posudku Úradu pre ochranu ústavných a diplomatických činiteľov zo dňa
07.07.2004, žalobca za dôsledné plnenie pracovných povinností bol 4 x finančne odmenený a so
spolupracovníkmi nemal žiadne konflikty. Žalobca sa do služobného pomeru po skončení trestného
konania späť nevrátil. Aj keď sa po prepustení z väzby zamestnal vo firme svojej matky a neskôr bol aj

samostatne zárobkovo činnou osobou, je možné konštatovať, že výkonom väzby došlo k závažnému
zásahu do jeho osobnostných práv, na základe čoho bolo dôvodné priznať mu náhradu nemajetkovú
ujmu za nezákonnú väzbu vo výške 25 000 eur.

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie vo výroku, ktorým žalobcovi priznal nárok na náhradu

nemajetkovej ujmy vo výške 25 000 eur, podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaná.
Nesúhlasila so záverom súdu prvej inštancie o priznaní výšky nemajetkovej ujmy v rozsahu 25 000 eur,
ktorú považovala za neprimeranú, v tejto súvislosti poukázala na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu
SR sp. zn. 6MCdo 15/2012 a sp. zn. 6Cdo 37/2012 na rozhodnutie ESĽP vo veci Winkler proti Slovenskej
republike, v ktorom ESĽP priznal sťažovateľovi odškodnenie za väzbu v trvaní 6 mesiacov vo výške

8 000 eur, ako aj na rozhodnutia ESĽP vo veciach Bruncko, Kormoš vs. Slovenská republika, ktorých
závery bolo potrebné aj aplikovať vo vzťahu k okolnostiam tejto prejednávanej veci.6. Na základe podaného odvolania žalobcu a žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok
z 22.09.2016 č. k. 5C/130/2015-658 Krajský súd v Žiline ako súd odvolací rozsudkom z 22.02.2017 č.
k. 7Co 2/2017-733 rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovanú zaviazal k povinnosti zaplatiť

žalobcovititulomnáhradynemajetkovejujmyzanezákonnúväzbuvovýške16850euravozvyšnejčasti
žalobu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu zamietol. Žalobcovi priznal proti žalovanému
nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu. Stotožnil sa so záverom súdu prvej inštancie, že nárok
žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu, ktorého podmienky neboli upravené v
zákone č. 58/69 Zb. v znení do 30.06.2004, je potrebné priznať podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru, vychádzajúc

užzrozhodovacejpraxeNajvyššiehosúduSRvoveciachsp.zn.6Cdo37/2012asp.zn.4Cdo177/2005,
uverejneného v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR, publikovaného pod č.
R13/2009.

7. Odvolací súd sa ďalej stotožnil so záverom súdu prvej inštancie a nepovažoval za dôvodnú odvolaciu
námietku žalovanej, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy sa nepremlčuje podľa 23 zákona č. 58/69

Zb., ale že nárok sa premlčuje v trojročnej premlčacej lehote podľa § 101 Občianskeho zákonníka,
keďže v danom prípade sa jedná o nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným
obmedzením osobnej slobody, priznávaný priamou aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru. Vychádzajúc zo
skutkových zistení súdom prvej inštancie nepovažoval za dôvodný záver súdu prvej inštancie o priznaní
náhrady nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu vo výške 74 eur za každý deň strávený žalobcom vo

väzbezaprimerané.Zvýsledkovvykonanéhodokazovaniajezrejmé,žežalobcapersonálnymrozkazom
Ministerstva vnútra SR č. 317 zo dňa 12.08.2004, bol prepustený zo služobného pomeru príslušníka
policajného zboru, pričom zo svojimi nárokmi v správnom konaní úspešný nebol. Po prepustení z väzby
žalobca sa zamestnal ako zamestnanec vo firme jeho matky v období roku 2006, v tomto období sa stal
spoločníkom aj konateľom obchodnej spoločnosti KML s.r.o. spolu so svojou matkou. Pri rozhodovaní

o výške priznania náhrady prihliadal na povahu trestnej veci, celkovú dĺžku obmedzenia osobnej
slobody a následky v osobnej sfére žalobcu. Poukázal na kritéria priznávania náhrady nemajetkovej
ujmy za nezákonnú väzbu podľa čl. 5 ods. 5 Dohovoru podľa rozsudku ESĽP vo veci Stafford proti
Spojenému Kráľovstvu, Shillyayev proti Rusku (sťažnosť č. 9647/02) - prihliadajúc tak na spoločenské a
ekonomické podmienky Slovenskej republiky v porovnaní s praxou Európskeho súdu pre ľudské práva

v rozhodnutiach iných štátov, na ustálenú prax súdov v Českej republike, pričom vychádzajúc z toho,
že sa jednalo o výkon väzby u policajta Slovenskej republiky, že žalobca po prepustení z väzby a po
personálnych rozkazoch sa nemohol vrátiť späť do výkonu predošlej práce policajta, že za skutok,
pre ktorý bolo mu znesené obvinenie a súvislosti s čím bol aj vzatý do väzby, bol oslobodený, keďže
tvrdenia voči žalobcovi ako príslušníkovi policajného zboru boli vykonštruované, prihliadajúc ďalej na

to, že v dôsledku výkonu väzby u žalobcu spôsobilo psychickú traumu a malo to priamy dôsledok na
jeho osobný, spoločenský a pracovný život, dospel k záveru, že za jeden deň výkonu väzby v tejto
konkrétnej prejedávanej veci je dôvodné priznať náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 eur, t. j. za 337
dní náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú väzbu v celkovej výške 16 850 eur.

8. Proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 7Co/2/2017-733, podali v zákonom stanovej lehote
dovolanie žalobca a žalovaný.

9. Najvyšší súd SR uznesením z 30.07.2019 č. k. 4Cdo 34/2018 dovolanie žalovanej proti výroku, ktorým
krajský súd priznal nemajetkovú ujmu žalobcovi v sume 16 850 eur, odmietol. Rozsudok krajského súdu

v časti, ktorou bola žaloba vo zvyšnej časti zamietnutá a v súvisiacom výroku o trovách konania zrušil
a vec mu v tejto časti vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Najvyšší súd SR v záveroch svojho
rozhodnutia konštatoval, že odvolací súd porušil u žalobcu právo na spravodlivý proces, na základe čoho
rozsudok odvolacieho súdu podľa ustanovenia § 420 písm. f) CSP zrušil a vec v rozsahu zrušenia vrátil
odvolaciemu súdu na ďalšie konanie. V dôvodoch svojho rozhodnutia Najvyšší súd SR [viď najmä body

4 (iv) - (viii)] uviedol, že odvolací súd pokiaľ zmenil rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o priznaní
nemajetkovej ujmy v peniazoch (zo sumy 74 eur na sumu 50 eur), rozhodol tak na základe odlišného
(žiadneho) hodnotenia dôkazov ním vykonaných, a to bez toho, aby ich sám zopakoval, pričom porušil
práva žalobcu na to, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonaným dôkazom. Trestne stíhanie trvajúce
3 roky a jeden mesiac za závažnú trestnú činnosť s výkonom väzby v trvaní 337 dní predstavuje veľmi

závažný zásah do súkromnej a osobnej sféry jednotlivca a v právnom štáte je nevyhnutné, aby bol za
taký závažný zásah odškodnený (čl. 46 ods. 3 ústavy). Vytýkal ďalej odvolaciemu súdu, že chýba nielen
zrozumiteľné vysvetlenie, prečo výrazne znížil okresným súdom priznanú náhradu, ku ktorej dospel
na základe podrobnejšieho zhodnotenia konkrétnych okolností, za ktorých došlo k začatiu trestnéhostíhania a k jeho skončeniu, a najmä prihliadol na následky spôsobené trestným konaním v osobnostnej,
pracovnej, rodinnej a sociálnej sfére poškodenej osoby, ale tiež skutkové zistenie, že sa žalobca po
prepustení z väzby síce zaradil do pracovného pomeru, ale iba v rodinnej firme na pozíciu, na ktorej

nevyužíva dosiahnuté vzdelanie a prax. Požiadavka individualizácie odškodnenia žalobcu sa zúžila na
jednoduchýmechanickývýpočetbeztoho,abykrajskýsúdzreteľneodôvodnil,akoknemudošielpráveu
žalobcu. Chýba rovnako zhodnotenie konkrétnych okolností, ku ktorým dospel po náležitom dokazovaní
okresný súd a tiež chybné je vyhodnotenie zamestnania žalobcu po oslobodení spod obžaloby. Ak je
deklarovaná ujma, v danom prípade spočíva v strate prestíže, vybratého zamestnania, ovplyvnenie

rodinného života, zdravia, ako súdy sami konštatovali, štát (súd) nemôže bagatelizovať závažnosť ujmy
nepriznaním žiadnej, alebo len symbolickej náhrady.

10. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie podala včas (§ 362 ods.
1 CSP) strana sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP) proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 255 ods. 1 CSP) po nariadení odvolacieho pojednávania (§ 385 ods.

1 CSP) preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v intenciách § 379 a § 380 CSP, a rozhodol
tak, že žalobu, ktorou žalobca žiadal zaviazať žalovanú na náhradu nemajetkovej ujmy za nezákonnú
väzbu vo výške 21 905 eur, zamietol.

11. V prejednávanej veci žalobca na základe podanej žaloby si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej

ujmy za väzbu (vo výške 67 400 eur), tak ako vyplýva zo skutkových tvrdení uvádzaných v žalobe (§ 79
ods. 1 OSP - v znení platnom do 30.06.2016), zo žiadosti žalobcu o predbežné prejednanie nároku na
náhradu škody adresovanej Ministerstvu spravodlivosti SR (č. l. 31 spisu) a ďalších podaní a vyjadrení
žalobcu (jeho právneho zástupcu) - doplnenia dôvodov návrhu na začatie konania z 12.02.2010 (č.
l. 180 spisu), ako aj podľa výpovede právneho zástupcu žalobcu na pojednávaní konanom na súde

prvej inštancie dňa 20.06.2012 (č. l. 317 spisu). Žalobca na základe podanej žaloby si uplatnil nárok na
náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu v trvaní od 29.06.2004 do 01.06.2005, ktorá celkovo trvala 337 dní.

12. Už na základe doposiaľ vykonaného dokazovania bolo zistené, že uznesením vyšetrovateľa KR PZ
v Žiline č. ČVS:KRP-65/OVEK-ZI-2004 zo dňa 29.06.2004 bol žalobca stíhaný pre trestný čin vydierania

podľa § 235 ods. 1, 2 písm. e) TZ a trestný čin výtržníctva podľa § 202 ods. 1 TZ. Uznesením Okresného
súdu Ružomberok č. k. Tp 38/04 zo dňa 30.06.2004 bol žalobca vzatý do väzby podľa § 67 ods. 1
písm. c) TP, keďže podľa uznesenia bola zistená dôvodná obava, že obvinený bude pokračovať v
trestnej činnosti. Uznesením Krajského súdu v Žiline č. k. 1Tpo 155/2004 zo dňa 10.08.2004 bola
sťažnosť obvineného proti väzbe zamietnutá. Uznesením Okresného súdu Ružomberok č. k. Tp 38/04

zo dňa 02.09.2004 nebola prijatá záruka matky obvineného ani písomné sľuby obvineného a žiadosť
o prepustenie z väzby bola zamietnutá, nakoľko pretrvávala obava v pokračovaní trestnej činnosti.
Uzneseniami č. k. Tp 38/0454 zo dňa 22.10.2004, Tp 38/04-62 zo dňa 16.11.2004 bola žiadosť žalobcu
o prepustenie z väzby zamietnutá pre dôvodnú obavu v pokračovaní trestnej činnosti. Uznesením
Krajského súdu v Žiline č. k. 2Tos 81/05 zo dňa 01.06.2005 bol žalobca z väzby prepustený. Rozsudkom

Okresného súdu Ružomberok sp. zn. 7T 22/2005, ktorý nadobudol právoplatnosť 01.08.2007, bol
žalobca oslobodený spod žaloby vo vzťahu ku skutku podľa § 235 ods. 1, 2 písm. e) TZ, a to z dôvodu, že
vykonané dôkazy súd viedli k záveru, že skutok ako je popísaný v obžalobe nebol preukázaný žiadnym
priamym, resp. súborom nepriamych dôkazov. Vo vzťahu ku skutku pre trestný čin výtržníctva podľa
§ 202 ods. 1 Trestného zákona, prokurátorka Okresnej prokuratúry Ružomberok v priebehu hlavného

pojednávania, v zmysle § 182 ods. 2 TP ustúpila od obvinenia.

13. Vzhľadom na skutkové zistenie, že žalobca, ako obvinený bol vzatý do väzby už od 29.06.2004, v
súlade s ustanovením § 27 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z. bolo potrebné nárok žalobcu na náhradu
nemajetkovej ujmy za väzbu posudzovať na základe podmienok zákona č. 58/69 Zb. Súd prvej inštancie

správne posúdil nárok žalobcu na náhradu nemajetkovej ujmy, aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a ods.
5 Dohovoru, i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č. 58/69 Zb., a to
s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 31.05.2007 sp. zn. 4Cdo 177/2005 (uverejnený v
Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR č. R13/2009). Podľa záverov vyslovených v odôvodnení
rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 177/2005, zákon č. 58/69 Zb. neumožňuje náhradu

nemajetkovej ujmy pri zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o väzbe. Z § 5 zákona č.
58/69 Zb. okrem iného vyplýva, že právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má voči
štátu len ten, na kom bola väzba vykonaná, ak bolo proti nemu trestné stíhanie zastavené, alebo ak
bol spod obžaloby oslobodený. Nárok na náhradu škody za väzbu zaručuje nielen vnútroštátna právnaúprava - zákon č. 58/69 Zb., vykonávajúci čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, podľa ktorého každý má právo na
náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu verejnej moci, alebo
nesprávnym úradným postupom, ale aj čl. 5 ods. 5 Dohovoru. V zmysle tohto článku Dohovoru, každý

máprávonasloboduaosobnúbezpečnosťakaždýktobolobeťouzatknutia,alebozadržaniavrozpores
ustanoveniami tohto článku, má nárok na odškodnenie. Podmienkou práva na odškodnenie je porušenie
práva niektorého ustanovenia čl. 5 ods. 1 až 4 Dohovoru, alebo že pozbavenie osobnej slobody bolo
v rozpore s vnútroštátnym právom. Predpokladom tohto nároku je vznik škody v príčinnej súvislosti s
namietaným porušením čl. 5 Dohovoru. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva sa škodou

v zmysle čl. 5 ods. 5 Dohovoru rozumie škoda materiálna, tak i nemateriálna.

14. Ústavou právny základ nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je
skončené oslobodením spod obžaloby (či zastavením trestného stíhania) je však potrebné hľadať nielen
v čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny, ale vo všeobecnej rovine aj v princípoch materiálno-právneho
štátu. Ak má byť štát považovaný za právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich

orgánov, ktorými zasahujú do základných práv jednotlivca.

15. Vedenie trestného stíhania na základe nezákonného uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či
bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/69 Zb., alebo za účinnosti zákona č. 514/2003 Z.z. odôvodňuje
s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 Ústavy a čl. 36 ods. 3 Listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy.

Vychádzajúc zo záverov uvádzaných v rozhodnutiach Ústavného súdu SR II. ÚS 163/2013 a III. ÚS
754/2016, priznaná náhrada nemajetkovej ujmy sa môže vzťahovať tak na väzbu, ako aj na samotné
trestné stíhanie. Zatiaľ čo vo vzťahu k náhrade nemajetkovej ujmy za väzbu súdna prax vytvorila
postupne stabilizujúce sa kritériá určenia jej výšky (povaha trestnej veci, dĺžka, časové okolnosti väzby,
preukázaný dopad väzby do osobnostnej sféry poškodeného a širšie okolnosti, za ktorých k vzniku

nemajetkovej ujmy došlo, korigované všeobecnými princípmi spravodlivosti) vo vzťahu k rozhodovaniu
o výške náhrady nemajetkovej ujmy za trestné stíhanie (pokiaľ bolo začaté za účinnosti zákona č.
58/69 Zb.), takéto kritériá stabilizované súdnou praxou neboli (viď závery vyjadrené v bode 31 nálezu
Ústavného súdu SR III. ÚS 754/2016). Preto aj v danom prípade (obdobne ako konštatoval Ústavný súd
SR vo vyššie uvádzaných rozhodnutiach), odvolací súd pri rozhodovaní o náhrade nemajetkovej ujmy

vychádzal zo skutočností, že žalobca na základe podanej žaloby (rovnako ako v žiadosti o predbežné
prejednanienárokupodľa§15zákonač.58/69Zb.)siuplatňovalnároknanáhradunemajetkovejujmyza
väzbu,anieajnároknanáhradunemajetkovejujmyzatrestnéstíhanie,keďajkritériápreichpriznávanie
sú odlišné.

16. Pri posudzovaní primeranosti výšky náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu odvolací súd zohľadnil
hmotnoprávne predpisy tuzemského právneho poriadku upravujúce odškodnenie a aj judikatúru ESĽP.
Primeranosť nemajetkovej ujmy treba vždy posudzovať, resp. určovať (okrem iného) aj v kontexte s
ďalšími právnymi predpismi upravujúcim obdobnú problematiku, kde výška príslušného odškodnenia
vyplýva priamo zo zákona, ale aj v kontexte s rozhodnutiami Európskeho súdu pre ľudské práva a

Ústavného súdu SR.

17. V prípade Winkler proti Slovenskej republike (sťažnosť č. 25416/07) ESĽP vyslovil porušenie čl. 5
ods. 1 Dohovoru v súvislosti s nezákonnou väzbou, pričom 17.07.2012 rozhodol o tom, že Slovenská
republika porušila čl. 5 Dohovoru (právo na slobodu a osobnú bezpečnosť) a sťažovateľovi, ktorý bol

nezákonne vo väzbe od 26.05.2005 do 15.11.2005 (6 mesiacov) priznal z titulu nemajetkovej ujmy
sumu 8 000 eur. V tejto veci Európsky súd pre ľudské práva zrekapituloval aj relevantné prípady
(Bruncko ods. 46-59; Kormoš ods. 57-69; Kováčik ods. 48-61; Žúbor ods. 47-59), v ktorých sa skutkový
a právny stav zásadne neodlišuje. Podľa názoru ESĽP (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené Kráľstvo)
náhrada nemajetkovej ujmy v obdobných prípadoch musí byť rozumne primeraná utrpenej ujme na

povesti. ESĽP tiež konštatoval, že pri určovaní výšky náhrady ujmy treba vychádzať z dôkazov
preukázajúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko; Style Morris v. Spojené Kráľovstvo). Okrem toho
ESĽP vyjadril názor, podľa ktorého výška náhrady v konkrétnom prípade musí zohľadňovať výšku
náhrady priznávanú vnútroštátnymi súdmi v iných prípadoch týkajúcich sa poškodenia dobrej povesti
(napr. Público-Comunicacáo, Social, S.A. v. Portugalsko). Napokon ESĽP zdôraznil, že pri určení výšky

náhrady za porušenie osobnostných práv musí byť zohľadnená výška náhrady, ktorá je priznávaná za
telesné zranenia, alebo ktorá je priznávaná obetiam násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných
osobnostnýchprávbynemalabezexistenciezávažnýchadostatočnýchdôvodovprevyšovaťmaximálnu
výšku náhrady priznávanú za telesné zranenia, alebo násilné činy (napr. Iltalechti a Karhuvara v.Fínsko). Rovnako tak nie je možné ani mechanicky prevziať závery rozhodovacej praxe súdov iných
štátov, či ESĽP a to s ohľadom na odlišnosť životnej úrovne v jednotlivých štátoch, ktorá rovnako tak
musí byť zohľadnená, pokiaľ priznaná výška náhrady nemajetkovej ujmy má zodpovedať predstavám

spravodlivosti a slušnosti v danom časom a na danom mieste. Ústavný súd SR v náleze III. ÚS 754/2016
sa v tejto súvislosti vyjadril (bod 39 - odkazujúc na širokú komparáciu rozhodovacej praxe ESĽP a súdov
inýcheurópskychštátovužlenpríkladompremietnutýchdorozhodnutiaNSČRsp.zn.30Cdo2357/2010
z 11.01.2012), že nepovažuje sa za neprimerané odškodnenie väzby vo výške 1 000 eur za mesiac jej
trvania. Zároveň ústavný súd konštatoval, že stanoviť presnou sumou výšku náhrady nemajetkovej ujmy

zadeň,čimesiactrvaniaväzby,alebovedeniatrestnéhostíhaniavopredprevšetkyprípadyniejemožné,
pretože primeranosť výšky náhrady nemajetkovej ujmy musí zohľadňovať vždy osobitné okolnosti
prípadu, ktorých rozmanitosť nemožno vopred postihnúť. Odvolací súd pri rozhodovaní primeranosti
náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu sa oboznámil aj s kritériami, ktoré sú uvedené napr. v rozhodnutia
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Cdo 171/2005, sp. zn. 6Cdo 37/2012, sp. zn. 6MCdo 15/2012, sp. zn. 3
Cdo 7/2017, sp. zn. 3Cdo 19/2018 (ktorých kritériá sú podrobne vysvetlené v časopise Zo súdnej praxe

č. 5/2019 - Zodpovednosť za škodu - úvaha súdu o výške primeranej náhrady v peniazoch).

18. Vo vzťahu k okolnostiam prejednávanej veci je potrebné konštatovať, že už samotná väzba
predstavovala pre žalobcu závažnú ujmu, pretože obmedzenie osobnej slobody touto formou bolo
nedôvodné, ako sa neskôr ukázalo bolo nedôvodné i celé trestné stíhanie žalobcu. V tomto kontexte je

nerozhodné, či si žalobca svojim konaním väzbu zapríčinil sám (takéto skutkové zistenia z výsledkov
vykonaného dokazovania ani nevyplývajú), pretože nebyť nedôvodného trestného stíhania, nebol by
žalobca vôbec vystavený požiadavke obmedzenia osobnej slobody v podobe väzby.

19. Z výsledkov vykonaného dokazovania bolo preukázané, že personálnym rozkazom Ministerstva

vnútra SR č. 317 zo dňa 12.08.2004 bol žalobca prepustený zo služobného pomeru príslušníka
policajného zboru, a to na základe dôvodov, pre ktoré bolo trestné stíhanie začaté a neskôr bola podaná
obžaloba na súde t. j. pre trestný čin vydierania a trestný čin výtržníctva, na tom skutkovom základe,
že ako príslušník policajného zboru, mal pôsobiť na svedka S. za účelom zmeny výpovede. Žalobca
sa v správnom konaní domáhal zrušenia uvedeného personálneho rozkazu (po rozhodnutí súdu v

trestnom konaní, keď bol oslobodený spod obžaloby), podanou žalobou na Krajskom súde v Bratislave
sp. zn. 2S 97/08, v ktorom sa domáhal obnovy konania vo veci už právoplatného personálneho rozkazu
Ministerstva vnútra SR o prepustení zo služobného pomeru. Krajský súd v Bratislave žalobu na obnovu
konania rozsudkom z 26.01.2011 zamietol. Najvyšší súd SR na základe podaného odvolania zo strany
žalobcu,rozsudkomz25.01.2012sp.zn.2Sžo24/2011rozsudokkrajskéhosúdupotvrdil.Protirozsudku

Najvyššieho súdu SR podal žalobca dovolanie, pričom Najvyšší súd SR, ako súd dovolací, uznesením
z 27.09.2012 sp. zn. 1Sdo 8/2012 dovolacie konanie zastavil.

20. Je zrejmé, že výkon väzby, tak ako vyplýva z výpovede samotného žalobcu na odvolacom
pojednávaní, spôsobil u neho psychickú traumu, a to vzhľadom k tomu, že sa jednalo o výkon

väzby príslušníka Policajného zboru SR, pričom negatíva počas výkonu väzby pociťoval tak zo strany
samotných príslušníkov justičnej a väzenskej stráže, ako aj zo strany ostatných obvinených vo výkone
väzby. Žalobca vo svojej výpovedi ďalej poukázal, že už v dôsledku prepustenia zo služobného pomeru
sa nemôže uplatniť v policajnom zbore, ani v ďalších silových zložkách (napr. NBÚ, SIS a pod.)
vzhľadom na nemožnosť vykonávania tohto povolania pre dôvody, pre ktoré bol personálnym rozkazom

Ministerstva vnútra SR zo služobného pomeru prepustený. Z výsledkov vykonaného dokazovania
vyplýva, že po oslobodení spod obžaloby a po prepustení z väzby na slobodu sa žalobca najskôr
zamestnal vo firme svojej matky, stal sa konateľom a spoločníkom obchodnej spoločnosti KML s.r.o. so
sídlom v Kysuckom Novom Meste, v ktorej vykonáva opravu registračných pokladní až doposiaľ.

21. Na základe rozsudku Krajského súdu v Žiline z 22.02.2017 č. k. 7Co/2/2017-733, ktorým bola
žalovanej uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi titulom náhrady nemajetkovej ujmy suma 16 850
eur, rozsudok v tejto časti nadobudol právoplatnosť a podľa vyjadrenia žalovanej, uvedená náhrada
žalobcovi bola už vyplatená. Hodnotiac preto okolnosti tejto prejednávanej veci v spojitosti so
stabilizujúcimi sa kritériami určenia výšky nemajetkovej ujmy za väzbu, ktorú súdna prax postupne

vytvorila (povaha trestnej veci, dĺžka, časové okolnosti väzby, preukázaný dopad väzby do osobnostnej
sféry žalobcu), odvolací súd dospel k záveru, že priznaná náhrada nemajetkovej ujmy žalobcovi na
základe predchádzajúceho rozhodnutia odvolacieho súdu vo výške 16 850 eur zodpovedá kritériám
vyslovených vo vyššie citovaných rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva (konštatovaných vbode 15 tohto odôvodnenia), zodpovedá aj názorom vyslovených Ústavným súdom SR (viď konštatácie
v náleze III. ÚS 754/2016) a zodpovedajúce kritériám, ktoré boli vyslovené v rozhodnutiach Najvyššieho
súdu SR (ako bolo konštatované v bode 15 tohto odôvodnenia), prípadne v ďalších rozhodnutiach NS

SR (sp. zn. 3Cdo 19/2018, sp. zn. 3Cdo 191/2017, sp. zn. 3Cdo 25/2019), z ktorých nevyplýva, že by v
skutkovo obdobných a právnych veciach z titulu uplatnenej náhrady nemajetkovej ujmy by bolo dôvodné
priznať aj vyššiu sumu, než ktorá bola už žalobcovi priznaná a žalovanou aj vyplatená. Z uvedených
dôvodov preto odvolací súd žalobu na uloženie povinnosti žalovanej zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy
za väzbu vo výške 21 905 eur zamietol.

22. O trovách (prvostupňového, odvolacieho a dovolacieho) konania odvolací súd rozhodol tak, že
žalobcovi priznal nárok na náhradu týchto trov v plnej výške, vychádzajúc tak z okolností prejednávanej
veci. Rozhodovanie o nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za väzbu záviselo od úvahy súdu a to
na základe výsledkov vykonaného dokazovania. Preto aj keď žalobca so svojim uplatneným nárokom
nebol v prevažnej miere úspešný, vychádzajúc zo základných princípov uvedených v čl. 4 ods. 1 CSP, s

prihliadnutím aj na dĺžku trvania tohto sporu, keď aj rozhodovacia prax súdov sa v priebehu plynutia času
(tohto sporu) vytvárala v názore stanovenia kritérií primeranosti náhrady nemajetkovej ujmy za väzbu,
bolo by nespravodlivé (pokiaľ si pôvodne žalobca uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy v neprimeranej
výške), aby za takýchto okolností náhrada trov konania nebola mu priznaná v plnom rozsahu.

23. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
(§ 420 CSP)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému

súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP)