Rozsudok – Právo duševného vlastníctva ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 11. apríl 2019

Súd: Okresný súd Bratislava I
Spisová značka: 11Ca/12/2017

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117230638
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 04. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Bošková

ECLI: ECLI:SK:OSBA1:2019:1117230638.5

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava I v konaní pred sudkyňou JUDr. Magdalénou Boškovou v právnej veci žalobcu:

LITA, autorská spoločnosť, so sídlom Mozartova 9, 810 01 Bratislava, IČO: 00 420 166, právne
zastúpený: JUDr. Dagmar Kubovičová, advokátka, so sídlom Nám. Biely Kríž 3, P. O. BOX 39, 830 03
Bratislava, proti žalovanému: VÍNO MATYŠÁK, s.r.o., Holubyho 85, 902 01 Pezinok, IČO: 35 836 113,
právnezastúpený:Petkov&Co,s.r.o.advokátskakancelária,sosídlomŠoltésovej14,81108Bratislava,
IČO 50 430 742, v konaní o zaplatenie 910,- Eur s príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 910,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne zo sumy 910,- Eur odo dňa 15.12.2017 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od nadobudnutia

právoplatnosti tohto rozhodnutia.

Súd žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

Súd návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písmeno a) CSP zamieta.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou zo dňa 15.12.2017 doručenej súdu dňa 19.12.2017 sa žalobca domáhal uloženia povinnosti
žalovanému zaplatiť sumu 910,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 910,-
eur od 15.12.2017 do zaplatenia, titulom ochrany autorských práv. Žalobu dôvodil tým, že v zmysle

medzinárodnej právnej úpravy, právnej úpravy EÚ a právnej úpravy SR sa duševné vlastníctvo
považuje za integrálnu súčasť vlastníctva. Akýkoľvek zásah a obmedzenie vlastníckeho práva, a teda
aj duševného vlastníctva, je preto možné len v rozsahu stanovenom zákonom. Zásadnú úlohu pri
ochrane duševného vlastníctva zohráva autorskoprávna ochrana, ktorej pilierom je v SR zákon č.
185/2015 Z.z. Autorský zákon (ďalej len "Autorský zákon") ale aj medzinárodné dohovory, ktorými je
SR viazaná, právo EÚ a judikatúra Súdneho dvora EÚ. Uviedol, že jedným z významných inštitútov
v autorskoprávnej úprave je kolektívna správa práv. Prostredníctvom tohto inštitútu sa zabezpečuje

uplatňovanie a efektívny výkon majetkových práv autorov a nositeľov práv súvisiacich s autorským
právom, kedy autori a nositelia práv by prakticky nemali možnosť vykonávať svoje majetkové práva,
alebo len s neúmernými ťažkosťami. Na druhej strane je to inštitút, ktorý umožňuje používateľom
dosiahnuť legálne používanie predmetov ochrany tam, kde by pre nich bolo prakticky nemožné
získavať súhlasy jednotlivých autorov a nositeľov práv, alebo len s neúmernými ťažkosťami a vysokými
nákladmi. Kolektívnu správu práv zveruje štát subjektom, ktorým štát, zastúpený Ministerstvom kultúry
SR, po splnení podmienok stanovených v autorskom zákone, udelí oprávnenie na výkon kolektívnej

správy a teda prizná postavenie organizácie kolektívnej správy. Žalobca ďalej uviedol, že na základe
Oprávnenia Ministerstva kultúry SR č.k. MK-1587/2016-232/10421 zo dňa 18.08.2016 má postavenie
organizáciekolektívnejsprávyvzmysle§144ods.1autorskéhozákona.Vzmysleuvedenýchoprávnení
vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym,dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým, audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam
výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia. Žalobca ďalej uviedol, že
žalovaný je prevádzkovateľom ubytovacieho zariadenia Hotel Matyšák, kedy sa jedná o zariadenie

zaradené podľa § 3 vyhlášky Ministerstva hospodárstva SR č. 277/2008 Z.z. do kategórie 3*. Mal za
to, že žalovaný v roku 2016 realizoval v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení verejný prenos,
a to prostredníctvom 35 kusov zvukovoobrazových zariadení umiestnených v izbách ubytovacieho
zariadenia. Tiež mal za to, že zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a
to neoprávneným vykonávaním verejného prenosu, keď žalovaný realizoval verejný prenos uvedenými

technickými prostriedkami bez súhlasu autorov. Žalovaný ako prevádzkovateľ ubytovacieho zariadenia
poskytuje svojim zákazníkom ubytovacie služby, kedy v izbách určených pre hostí poskytuje zákazníkom
v rámci vybavenia ubytovacích jednotiek aj zvukovoobrazové zariadenie (TV).

1.1. V zmysle právnych predpisov, judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu
prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos

diel. To znamená, že ak má žalovaný vo svojej prevádzke umiestnené zvukovoobrazové zariadenia
vybavené príjmom, tak týmto samotným dochádza k verejnému prenosu. Žalobca v tejto súvislosti
poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ, a to na rozsudok zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedad
General de Autores y Editores De Espana c/a Rafael Hoteles SA, sp. zn. c-306/05, rozsudok zo dňa
12.03.2012 vo veci Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku, sp. zn. C-162/10. Tiež

poukázal na výrok uznesenia Súdneho dvora EÚ C-136/09 zo dňa 18.03.2010 vo veci Organismos
Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai Optikoakoustikon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki
kai Touristiki Etairai: "Prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a
napojí ich na centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samostatnej skutočnosti verejný prenos
v zmysle článku 3 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2001/29/ES zo dňa 22.05.2001 o

zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti".
Žalobca dal do pozornosti súdu aj výzvu generálneho sekretariátu Komisie európskych spoločenstiev z
18.10.2005 zaslanú MZV ČR. ČR vo svojej právnej úprave zaviedla režim, kedy poskytla ubytovacím
zariadeniam výnimku v tom zmysle, že poskytovanie televízneho a rozhlasového vysielania v izbách
ubytovacích zariadení nepovažovala za sprístupňovanie diel. Komisia ES však vyjadrila názor, že

prenášanie signálu do hotelových izieb je druhotným použitím, je sprístupňovaním verejnosti, teda
verejným prenosom, a vyžaduje súhlas autorov a nositeľov práv. Na základe uvedenej výzvy ČR
vypustila zo svojej právnej úpravy uvedenú výnimku. Ďalej poukázal na § 19, § 19 ods. 4 písm. f) bod
3, § 164, § 152 a § 79 ods. 1 a 2 Autorského zákona a taktiež na dôvodovú správu k § 79. Konštatoval,
že rozšírená hromadná licenčná zmluva je novým inštitútom v autorskoprávnej úprave kolektívnej

správy v SR, ktorého zmyslom a cieľom je zabezpečiť ochranu práv všetkých autorov a zabrániť
tak neoprávneným zásahom do ich vlastníctva. Samotní autori a nositelia práv objektívne nemajú
možnosť riadnej kontroly nakladania s ich vlastníctvom. Na druhej strane inštitút rozšírenej hromadnej
licenčnej zmluvy napomáha aj používateľom, ktorí sa často dostávajú do situácie, keď nemajú reálnu
možnosť vyhľadávať jednotlivých autorov a nositeľov práv a dostávajú sa tak nechcene do postavenia

porušovateľov autorského práva. Uviedol, že je organizáciou kolektívnej správy, ktorá je oprávnená
uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy o.i. aj na vyššie uvedené použitie diel - "verejný
prenos diela v prevádzkarni alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia". Mal za
nesporné, že bolo povinnosťou žalovaného disponovať pri používaní jeho spravovaných diel verejným
prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov, získaným rozšírenou hromadnou licenčnou

zmluvou s ním uzatvorenou. Konštatoval, že on vykonáva kolektívnu správu majetkových práv autorov
a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatický, choreografický, audiovizuálnym,
fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam úžitkového umenia.
SOZA,vykonávakolektívnusprávumajetkovýchprávautorovainýchnositeľovprávkhudobnýmdielam.
SLOVGRAM vykonáva kolektívnu správu majetkových práv výkonných umelcov, výrobcov zvukových

záznamov a výrobcov zvukovoobrazových záznamov a vysielateľov a iných nositeľov týchto práv.

1.2. Žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácii SR (ďalej len "ZHR SR"), ktorý na svojej
oficiálnej webovej stránke oznamoval, že pre rok 2016 uzatvoril so SOZA a SLOVGRAM kolektívne
licenčné zmluvy podľa § 77 Autorského zákona. Mal tak za to, že sa dôvodne domnieval, že

žalovaný získal súhlasy uvedených organizácii na používanie diel verejným prenosom. Nezískal však
súhlas autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatický, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia. Je však notorietou, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli amuseli byť diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické,
výtvarného umenia, architektonické a úžitkového umenia, t.j. diela režisérov, prekladateľov, autorov
úpravy dialógov, scenáristov, výtvarníkov, choreografov, autorov literárnych predlôh atď.. Uviedol, že

zastupujenielenslovenskýchautorov,alenazákladerecipročnýchzmlúvsozahraničnýmiorganizáciami
kolektívnej správy alebo na základe osobitných poverení zastupuje aj zahraničných autorov z celého
sveta,pričomnasvojejwebovejstráneuverejňujezoznamynositeľovpráv,ktorýchnazmluvnomzáklade
zastupuje. Ako už uviedol, zároveň v zmysle § 79 Autorského zákona udeľuje súhlas na používanie
všetkých diel verejným prenosom technickými prostriedkami aj za tých autorov a nositeľov práv, ktorých

nezastupuje na základe osobitnej zmluvy o zastupovaní. Mal tak za nesporné, že žalovaný bol povinný
mať s ním uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu na používane predmetov ochrany verejným
prenosom technickými prostriedkami, ktorú však neuzatvoril. Nezískal súhlas autorov diel a napriek
tomu s týmito dielami nakladal formou verejného prenosu technickými prostriedkami. Dopúšťal sa tak
neoprávneného používania autorských diela a tým zasahoval do práv autorov bez súhlasu autorov
alebo nositeľov práv, resp. jeho ako ich zástupcu. Dal do pozornosti súdu znenie § 58 ods. 1 písm.

i), § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona a tiež § 458a a § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka.
Žalobca ďalej konštatoval, že pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania
bezdôvodného obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú rozšírenú
hromadnú licenčnú zmluvu, čo vyššie uvedeným preukázal. Bol názoru, že vykonávanie dokazovania
preukazovaním použitia jednotlivých konkrétnych predmetov ochrany, ktoré boli súčasťou vysielaní

v roku 2016 je nereálne, objektívne nemožné a nezmyslené, čomu svedčí aj ustálená judikatúra.
Práve pre vylúčenie takýchto situácii s cieľom zabezpečenia ochrany práv autorov je zavedený
inštitút kolektívnej správy, rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a tiež osobitná právna úprava nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia a právna úprava výšky bezdôvodného obohatenia v prípade
neoprávnených zásahov do autorských práv. Nad rámec nevyhnutného dokazovania a z dôvodu právnej

istoty predložil štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením zoznamu
vysielaných audiovizuálnych diel. Podotkol, že súčasťou každého audiovizuálneho diela sú nevyhnutne
diela autorov, ktorých kolektívnu správu vykonáva. V prípade audiovizuálneho diela sa jedná najmä
o dielo režiséra, scenáristu, autora literárnej predlohy, výtvarného grafika (ak je dielo animované),
výtvarného bábkara (ak je dielo animované), výtvarníka preexistentného výtvarného diela (ak je v diele

použitý obraz, socha, fotografia), choreografa (vyskytuje sa v dielach s ľudovým, tanečným, zábavným
charakterom). V prípade zahraničného audiovizuálneho diela s dabingom ide aj o ďalšie diela - dielo
režiséra slovenského znenia (prípadne českého znenia), autora prekladu slovenského znenia (prípadne
českého znenia), autora úpravy dialógov slovenského znenia (prípadne českého znenia). Bol názoru, že
zo strany žalovaného došlo k zásahu do výhradných autorských práv, a to neoprávneným vykonávaním

verejného prenosu prostredníctvom technických zariadení, keď žalovaný realizoval verejný prenos bez
súhlasuautorov.VtejtosúvislostipoukázalnaSmernicuEurópskehoparlamentuaRadyč.2001/29/ESz
22. mája 2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej
spoločnosti (ďalej Smernica), ktorej poznanie a rešpektovanie je pre eurokonformný výklad Autorského
zákona nevyhnutné.

1.3. Žalobca ďalej uviedol, že predmetom žaloby je vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy jeho výška
sa odvíja od zvyčajnej odmeny, súd preto mal skúmať, za akú odmenu zvyčajne v čase, keď došlo
zo strany žalovaného k neoprávnenému zásahu do žalobcom kolektívne spravovaných práv, žalobca
poskytovallicencieinýmpoužívateľom.Zvyčajnáodmenamôžebyťlentaká,zaakúvrozhodnomobdobí

skutočne boli poskytované licencie iným používateľom a za akú používatelia získavali licenciu. Žalobca
uzatvorilvroku2016celkovo300rozšírenýchhromadnýchlicenčnýchzmlúv,kedyprivšetkýchzmluvách
bolaodmenadohodnutápodľajehoSadzobníka,čojurobíodmenouzvyčajnou.Nerešpektovanietakejto
dohodnutej odmeny by znamenalo poskytnutie neoprávnenej výhody pre porušovateľov autorských
práv oproti takým používateľom, ktorí si plnia svoje povinnosti. Spolu so žalobou predložil súdu CD

nosič, kde sú všetky rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktoré uzatvoril v roku 2016 a ktorými
poskytol licencie na ďalší verejný prenos. Z uvedených zmlúv mal za nesporné, že uzatváral v roku
2016 s používateľmi rozšírené hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena dohodnutá
podľa Sadzobníka autorských odmien za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických,
choreografických a audiovizuálnych diel účinného od 01.01.2015. V tejto súvislosti žalobca osobitne

poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 101/2011 z 24.03. 2011, v ktorom Ústavný
súd SR konštatoval, že "ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie
autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za "rovnakú
a primeranú" odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výškyodmien za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve
tým by dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany." Uzatvorenie licenčných
zmlúv s inými používateľmi podľa sadzobníka odmien Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň

považoval za dôkaz toho, že iní používatelia na rozdiel od sťažovateľa považovali odmenu za primeranú.
Žalobca podotkol, že za rok 2016 uzatvoril k dnešnému dňu aj 187 dohôd o urovnaní s neoprávnenými
používateľmi, ktorí dobrovoľne vydali bezdôvodné obohatenie vo výške licenčnej odmeny stanovenej
podľa jeho Sadzobníka. Dúfajúc, že žalovaný v budúcnosti upustí od neoprávnených zásahov do práv
autorov a nositeľov práv, uplatnil si v tomto konaní vydanie bezdôvodného obohatenia iba vo výške

zvyčajnej odmeny, teda v minimálnej výške, pričom pri určení výšky zvyčajnej odmeny vychádzal z
jeho Sadzobníka a z počtu technických zariadení podľa údajov samotného žalovaného zverejnených
na jeho webovej stránke. Na základe vyššie uvedeného si uplatnil voči žalovanému nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia za neoprávnené použitie diel, a to za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016,
vo výške 910,- eur. Záverom dal do pozornosti súdu, že pred podaním žaloby opakovane vyzýval
žalovaného k uzatvoreniu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy, ponúkal mu aj mimosúdne riešenie

uzatvorením dohody o urovnaní, na čo žalovaný nereflektoval. Pred podaním žaloby vyzýval žalovaného
k vydaniu bezdôvodného obohatenia, a to aj prostredníctvom právneho zástupcu, avšak žalovaný mu
dobrovoľne nevydal bezdôvodné obohatenie. Na základe vyššie uvedeného si žalobca týmto uplatňuje
vočižalovanémuvydaniebezdôvodnéhoobohateniavovýške910,-eurazároveňsiuplatňujezaplatenie
zákonného úroku z omeškania, ako aj náhradu trov konania.

2. Vo veci bol vydaný platobný rozkaz č.k. 11Ca/12/2017-27 zo dňa 14.03.2018, ktorým súd uložil
žalovanému povinnosť aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi sumu
910,- eur, úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 910,- eur od 15.12.2017 do zaplatenia. Súd
uložil žalovanému povinnosť, aby do 15 dní odo dňa doručenia platobného rozkazu zaplatil žalobcovi

k rukám právnej zástupkyne žalobcu náhradu trov konania za zaplatený súdny poplatok v sume 54,50
eura a náhradu trov právneho zastúpenia v sume 144,70 eura.

3. Žalovaný prostredníctvom e-mailu doručil dňa 13.04.2018 odpor proti platobnému rozkazu č.k.
11Ca/12/2017-27 zo dňa 14.03.2018, v ktorom žalovaný uviedol, že konanie súdu, ktoré predchádzalo

vydaniu platobného rozkazu považoval za predčasné, keďže neboli doposiaľ splnené procesné
podmienky na jeho vydanie, čo je skutočnosť, ktorá sama o sebe postačuje na konštatovanie vecnej
nesprávnosti jeho výrokov. Na základe uvedeného tak žiadal platobný rozkaz v celom rozsahu zrušiť.
Žalovaný v podanom odpore uviedol, že podanie žalobcu označené ako žaloba je podľa jeho názoru
vadným podaním vo veci samej, keďže žalobca neuviedol konkrétne skutkové tvrdenia vo vzťahu k

ním uplatňovanému nároku. Žalobca poskytuje iba neurčité generické tvrdenia, voči ktorým sa nevie
a ani objektívne nemôže účinným spôsobom brániť. Mal za to, že žalobca vo svojom podaní vôbec
netvrdí a nepreukazuje také skutočnosti, ktoré sú podstatné pre posúdenie otázky (ne)existencie ním
uplatňovaného nároku. S prihliadnutím na zásadu hospodárnosti a rýchlosti sporového konania z
opatrnosti popiera všetky (či už úplné alebo neúplné) skutkové tvrdenia žalobcu uvedené v jeho podaní

označenom ako žaloba. Žalovaný k nepreukázaniu aktívnej vecnej legitimácie žalobcu s ohľadom na
čl. 8 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") v spojení s § 150 ods. 1
CSP mal za to, že žalobca dosiaľ nedostatočne (neurčito a v rozpore s § 132 ods. 1 a 2 CSP) tvrdí (a
teda účinne netvrdí) a relevantnými dôkazmi vôbec nepreukazuje, že má v tomto spore aktívnu vecnú
legitimáciu. Naopak, na preukázanie svojej aktívnej vecnej legitimácie žalobca súdu predkladá vo veľkej

miere iba generické, neúplné a neurčité tvrdenia, ktoré sa navyše snaží preukázať listinami, z ktorých
obsahu nie je možné aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu vyvodzovať.

3.1. K rozporu inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy vzťahujúcej sa na spôsob použitia
predmetu ochrany formou verejného prenosu žalovaný poukázal na čl. 2 písm. a) Smernice Európskeho

parlamentu a Rady 2001/29/ES z 22.05.2001 o zosúladení niektorých aspektov autorských práv a s nimi
súvisiacich práv v informačnej spoločnosti (ďalej len "smernica 2001/29/ES"). Na základe uvedených
skutočností bol žalovaný názoru, že § 79 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Autorského zákona sú v rozpore
s obsahom a účelom Smernice 2001/29/ES. Otázkou posúdenia obdobnej právnej úpravy z hľadiska
európskeho autorského práva sa totiž už zaoberal aj Súdny dvor EÚ vo veci C-301/15 Soulier a Doke,

týkajúcej sa francúzskej úpravy používania - sprístupňovania verejnosti obchodne nedostupných diel.
ESD už teda riešil po právnej stránke rovnakú otázku vo vzťahu k obdobnej právnej úprave iného
členského štátu. Žalovaný mal za to, že na rovnakej zásade resp. na rovnakom mechanizme, aký ESD
už označil za rozporný s právom EÚ, je založený aj inštitút rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa§ 79 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Autorského zákona. Bez právneho významu považoval v tomto ohľade
skutočnosť, že vec C-301/15 sa skutkovo týkala iného spôsobu verejného prenosu (nešlo o verejný
prenos prostredníctvom TV prijímačov) a iného druhu diel (nešlo o audiovizuálne diela). Za podstatné

považoval to, že ESD riešil právne totožnú otázku, a to otázku verejného prenosu diel prostredníctvom
technických prostriedkov. Mal tak za to, že na úrovni Európskej únie už bolo (práve rozsudkom C-301/15)
rozhodnuté, že taká právna úprava, akou je úprava rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy podľa §
79 ods. 1 písm. b) a ods. 2 Autorského zákona je v rozpore s právom EÚ. Uvedená skutočnosť má
potom kardinálny význam aj pre toto konanie. Pri posudzovaní vzájomného vzťahu medzi právom EÚ a

vnútroštátnym právnym poriadkom Slovenskej republiky zohráva kľúčovú úlohu zásada prednosti práva
EÚ pred vnútroštátnym právnym poriadkom. Mal tak za zrejmé, že ak sa vo vnútroštátnom právnom
poriadku prijalo opatrenie (napr. zákon), ktoré je v rozpore s prijatým právnym poriadkom EÚ, tak potom
nie je takéto opatrenie záväzné a účinné pre uvedený vnútroštátny právny poriadok, a práve takýmto
spôsobom naň musia nazerať aj vnútroštátne orgány aplikácie práva. Judikatúra ES priznáva úniovej
norme vo vzťahu k vnútroštátnemu právu aprobačný účinok a teda prednosť úniového práva spôsobuje

neaplikovateľnosť či už skorších alebo neskorších vnútroštátnych právnych noriem, ktoré sú v rozpore
s úniovými normami a núti vnútroštátne orgány aplikácie práva neaplikovať vnútroštátne ustanovenie,
ktoré je v rozpore s úniovým právom bez toho, aby takýto orgány aplikácie práva (t.j. súd) musel žiadať
alebo čakať na predbežné odstránenie takéhoto ustanovenia legislatívnou cestou alebo iným ústavným
postupom.

3.2. Žalovaný uviedol, že vzhľadom na zrejmý rozpor inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy
podľa slovenskej právnej úpravy s právom EÚ a vzhľadom na povinnosť súdu neaplikovať s právom
EÚ rozpornú vnútroštátnu právnu úpravu v tomto spore je potom potrebné konštatovať, že žalobca
objektívne nemôže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu v spore vo vzťahu k nositeľom práv, ktorých

nezastupuje na zmluvnom základe. Žalovaný mal ďalej za to, že žalobca si dosiaľ v spore nesplnil
ani len povinnosť účinne tvrdiť koho (ktorých nositeľov práv) a v akom rozsahu (vo vzťahu ku
ktorým predmetom ochrany) zastupuje. Na preukázanie (a teda asi aj za účelom špecifikovať) údajne
"zastupovaných nositeľov práv" k podaniu označenému ako žaloba žalobca predložil 13 formulárových
zmlúv uzatvorených s údajnými slovenskými nositeľmi majetkových práv, ktorým údajne výkon týchto

majetkových práv prislúcha (a teda im údajne prislúcha aj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia).
Zo žalobcom predložených formulárových zmlúv však nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany, ktoré
na základe uvedenej zmluvy mali dať títo údajní nositelia majetkových práv žalobcovi do správy.
Konštatoval, že žalobca zároveň nepriložil a ani nenavrhol vykonať žiaden iný dôkaz, ktorým by bolo
možné preukázať špecifikáciu predmetov ochrany daných žalobcovi zo strany nositeľov práv na základe

uvedených zmlúv do správy. Z uvedeného potom nie je možné verifikovať, či žalobcovi vôbec nejaký
predmet ochrany do správy dali a už vôbec nie je možné verifikovať, či žalobcovi dali do správy práve
taký predmet ochrany, ktorý mal on údajne v žalovanom období neoprávnene použiť.

3.3. Žalovaný považoval za potrebné uviesť, že uvedené zmluvy je nutné považovať za absolútne

neplatné právne úkony s poukazom na ust. § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, z dôvodu ich neurčitosti.
Konštatoval, že zo žalobcom predloženej recipročnej zmluvy uzatvorenej so zahraničnou organizáciou
kolektívnej správy nevyplýva ani špecifikácia nositeľov majetkových práv a ani špecifikácia predmetov
ochrany, ktoré na základe uvedenej zmluvy mali dať v zmluve neuvedení nositelia majetkových
práv žalobcovi prostredníctvom zahraničnej organizácie kolektívnej správy do správy. Menný zoznam

údajných slovenských nositeľov majetkových práv nie je podľa názoru žalovaného dôkaz spôsobilý
akýmkoľvek spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore. Mal za to, že tú možno
preukázať výlučne písomnou dohodou s nositeľom práv, pričom z jej obsahu musí byť zrejmá
konkretizácia predmetov ochrany daných do správy v spojení s preukázaním tej skutočnosti, že
práve tieto predmety ochrany boli žalovaným neoprávnene použité. Menný zoznam údajných nositeľov

majetkových práv nijakým spôsobom nepreukazuje, že by mal žalobca s ktorýmkoľvek z nich uzatvorenú
dohodu o zastupovaní, rovnako z neho nevyplýva špecifikácia predmetov ochrany daných do správy a
tedaaniniejemožnéúčinneoveriť,čidošlozostranyžalovanéhovžalovanomobdobíkneoprávnenému
použitiu práve tých predmetov ochrany, ktorých výkon prislúcha práve v mennom zozname uvedených
subjektov. Podobne ako v prípade menného zoznamu údajných nositeľov majetkových práv, tak aj

v prípade zoznamu zahraničných partnerských organizácií, ide o dôkaz nespôsobilý relevantným
spôsobom preukázať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v spore.3.4. Žalovaný ďalej vyjadril názor, že rovnako ako v prípade špecifikácie nositeľov práv, neuniesol
žalobca bremeno tvrdenia ani dôkazné bremeno vo vzťahu k špecifikácii predmetov ochrany, ktoré
údajne spravuje a ktoré mali byť zo strany žalovaného údajne použité v roku 2016. Žalobca opäť

poukázal iba na prílohu k podaniu označeného ako žaloba, ktorou sú štatistiky žalobcom vybraných
slovenských televíznych staníc (ďalej aj ako "štatistika vysielania"). Zo štatistiky vysielania vyplývajú
výlučne tie skutočnosti, že nejaké audiovizuálne dielo bolo vysielané v určitom čase a konkrétnym
vysielateľom. Zo štatistiky vysielania ale už nie je možné zistiť, kto má byť nositeľom majetkových
práv ku konkrétnemu predmetu ochrany, a teda ani nie je možné identifikovať, či ide o takého nositeľa

práv, ktorý so žalobcom uzatvoril dohodu o správe práv a teda nie je možné ani zistiť, či konkrétny
nositeľ dal žalobcovi to-ktoré dielo do správy. Z vyššie uvedeného potom nevyhnutne plynie záver
vo vzťahu k povinnosti žalobcu tvrdiť podstatné a rozhodujúce skutočnosti podľa § 150 ods. 1 CSP
(uniesť bremeno tvrdenia), že žalobca doposiaľ (procesne neúčinne - odkazom na prílohu) tvrdí len
toľko, že zastupuje nositeľov majetkových práv uvedených v zozname nositeľov a súčasne (procesne
neúčinne odkazom na prílohu) tvrdil, že došlo k údajnému neoprávnenému použitiu audiovizuálnych

diel zaradených do vysielania podľa štatistiky vysielania. Netvrdil však, že vo vzťahu k jednotlivým
dielam zaradeným do štatistiky (a teda údajne neoprávnene použitým dielam) zastupuje konkrétnych
nositeľov majetkových práv označením ich identifikačných údajov, ktorí si dané konkrétne audiovizuálne
dielo u žalobcu prihlásili za účelom zaradenia do zoznamu predmetov ochrany. Inými slovami, z tvrdení
žalobcu nie je možné zistiť rozhodujúcu skutočnosť a síce - kto je nositeľom majetkových práv k

audiovizuálnemu dielu a súčasne potom nie je možné účinne konfrontovať žalobcove (dosiaľ neúčinné)
tvrdenia týkajúce sa zoznamu ním údajne zastúpených nositeľov majetkových práv. Ak nevieme, kto
nositeľom majetkových práv k určitému dielu, nevieme ani to, či žalobca vôbec tvrdí, že ho na základe
dohody a v dohodnutom rozsahu aj zastupuje. Mal tak za to, že ak potom absentuje takéto zásadné
tvrdenie vo vzťahu ku zásadnej skutočnosti týkajúcej sa aktívnej vecnej legitimácie, nemôže si ani

riadne uplatňovať svoje procesné právo navrhovať dôkazy, ak realizácia tohto práva má smerovať k
vyvracaniu takéhoto neexistujúceho tvrdenia. V tomto kontexte navrhol, aby súd postupoval v zmysle
§ 150 ods. 2 CSP a požiadal žalobcu o ďalšie skutkové tvrdenia vo vzťahu k tým skutočnostiam,
kto je nositeľom majetkových práv pri jednotlivých audiovizuálnych dielach podľa štatistiky vysielania
predloženej žalobcom súdu. Ak teda žalobca vykonáva rozúčtovanie prijatých peňažných plnení na

účet ním zastúpených nositeľov práv na základe skutočného použitia toho ktorého individuálneho diela,
celkom zrejme vedie presné zoznamy, z ktorých je zrejmé, ktoré dielo a ktorého nositeľa práv (menovite)
bolo použité vo vysielaní uvedenom v štatistike vysielania a na základe tejto skutočnosti mu potom
poukazuje prijaté peňažné plnenia (licenčnú odmenu, príjmy z bezdôvodného obohatenia a pod.). Pokiaľ
nie je zo strany žalobcu na základe jeho tvrdení vytvorené prepojenie medzi zoznamom nositeľov

majetkových práv na zoznam audiovizuálnych diel použitých vo vysielaní podľa štatistiky vysielania v
roku 2016, nemožno overiť, či nositelia majetkových práv, ktorých zoznam predložil do konania žalobca,
sú práve tými subjektami, ktorých diela boli obsahom vysielania v roku 2016. Ak potom žalobca ďalej
tvrdil, že žalovaný používa predmety ochrany, ku ktorým sú nositeľmi práv práve subjekty, ktoré žalobca
zastupuje pri výkone správy a súčasne, že túto správu vykonáva práve ku konkrétnym predmetom

ochrany, ktoré mu títo nositelia práv do "správy" zverili, musí toto svoje oprávnenie v tomto konaní
preukázať a až následne môže preukazovať, či vôbec k použitiu tých ktorých predmetov ochrany v
rozhodujúcom období došlo.

3.5. Žalovaný bol toho názoru, že nemožno po každom ubytovacom či reštauračnom zariadení paušálne

požadovať, aby platilo bezdôvodné obohatenie za použitie "nevedno čoho" práve žalobcovi len preto, že
je registrovanou organizáciou kolektívnej správy a to bez znalosti nositeľov majetkových práv a rozsahu
ich diel, ktoré žalobca v súlade s ustanoveniami Autorského zákona zastupuje a zároveň, ktoré boli
preukázateľne obsahom vysielania a teda aj verejného prenosu, a tak podstúpiť riziko, že následne
bude čeliť žalobe samotného nositeľa práv, ktorý sám zastúpený žalobcom nie je, alebo síce je, ale

nie práve vo vzťahu k predmetu ochrany, ktorého sa prípadný verejný prenos bude týkať. Uviedol, že
súd nemôže automaticky a bez ďalšieho považovať aktívnu vecnú legitimáciu za preukázanú len na
základe neurčitých zmlúv, či akéhosi menného zoznamu osôb vyhotoveného žalobcom a pripojeného
"televízneho programu" s týmto zoznamom osôb nesúvisiacim, ktorého zdroj je navyše neznámy.
Žalobca žiada o vydanie bezdôvodného obohatenia z titulu použitia audiovizuálnych diel zaradených

do vysielania. V týchto prípadoch ale nevykonávajú majetkové práva k audiovizuálnemu dielu samotní
autori ako osoby, ktoré dielo vytvorili (pôvodcovia diela), ale naopak vykonávajú ich producenti, ktorým
autori nimi vytvorené "čiastkové diela" dodali "do audiovizuálneho diela ako celku" na základe medzi nimi
uzatvorených zmlúv a za ktoré im bola producentmi riadne vyplatená odmena na základe výhradnýchlicenčných zmlúv. Teda je pravidlom, že výkon majetkových práv súvisiacich s dielom v oblasti audiovízie
prislúcha iným osobám odlišným od autorov. Objektívne nemôže a ani nemohlo dôjsť k porušeniu práv
autorov vykonaním verejného prenosu audiovizuálneho diela, keďže títo v požadovanom rozsahu nie

sú nositeľmi dotknutých majetkových práv hoci naďalej zostávajú autormi svojich "čiastkových diel" a
teda osobnostná zložka ich subjektívnych autorských práv ostáva nedotknutá. Tak sa potom podľa
názoru žalovaného deje a deje sa tak už veľmi dlhý čas, že autori dostávajú za "to isté" zaplatené
dvakrát, a to by bol z pohľadu autorov ešte ten lepší prípad, keďže finančné plnenia sú smerované
žalobcovi ako organizácii kolektívnej správy a im samým v mnohých prípadoch v konečnom dôsledku

nie je prerozdelené nič, alebo len symbolické plnenie. Bol si vedomý, že do úvahy prichádzajúcich
predmetov ochrany môže byť väčšie množstvo. A teda mohol nastať procesný stav non liquet (t. j.
preukazovanie podstatných okolností v celom rozsahu nie je možné alebo hospodárne). Avšak aj v
takomto prípade má súd povinnosť vykonať dokazovanie na "relevantnej vzorke" (napr. 50 prípadov).
Nič by žalobcovi nemalo brániť, aby takýto počet tvrdení súdu poskytol a riadne preukázal ale tak
neurobil. A neurobil tak práve z dôvodu, že v oblasti audiovízie nezastupuje žiadneho oprávneného

nositeľa majetkových práv, a teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za niekoho, kto mu na
to nedal mandát. Žalovaný dal do pozornosti súdu, že za účelom preukázania tejto vyššie uvedenej
skutočnosti si preto náhodne vybral zo štatistiky vysielania niekoľko predmetov ochrany, vo vzťahu ku
ktorýmchcelpreukázať,žežalobcaoprávnenéhonositeľamajetkovýchprávktýmtopredmetomochrany
nezastupuje (resp. že žalobca dosiaľ nepreukázal, že by oprávneného nositeľa na základe zmluvy

a s nositeľom dohodnutom rozsahu naozaj zastupoval). Paradoxne aj z uvedenej "vzorky" (program
RTVS Jednotka) náhodne vybratých zmlúv bolo jednoznačne preukázané, že žalobca v audiovízií
reálne nevykonával žiadne majetkové práva na účet žiadneho z autorov predmetov ochrany a naopak
neoprávnene uplatňoval nároky, ktoré mu nepatria. Žalovaný uviedol, že na verejne dostupnom portáli
Centrálneho registra zmlúv (www.crz.gov.sk) dohľadal zmluvy týkajúce sa vyššie uvedených predmetov

ochrany a zistil, že RTVS mala s jednotlivými autormi prekladu (resp. úprav dialógov) uzatvorenú Zmluvu
o vytvorení audiovizuálneho diela a o udelení licencie na jeho použitie. Ďalej argumentoval, že autori
sa síce autorsky podieľali na výrobe audiovizuálnych diel, zároveň však tí istí Autori zmluvami udelili
RTVS ako výrobcovi zvukovo-obrazového záznamu súhlas, aby RTVS ich dielo použila spôsobom
dohodnutým v zmluve. Následne podľa čl. IV zmlúv Autori zmluvami udelili RTVS výhradný súhlas

(výhradnú licenciu) na všetky spôsoby použitia konkrétneho predmetu ochrany, okrem iného aj na
verejný prenos diela a/alebo rozmnoženiny diela akýmkoľvek spôsobom, a to aj sprístupňovania diela
a/alebo jeho rozmnoženiny verejnosti. Autori sa tiež v čl. V. zmlúv zaviazali neudeliť tretej osobe licenciu
na spôsoby použitia udelené výhradnou licenciou vyplývajúcou z týchto Zmlúv a tiež sa zaviazali konať
tak, aby RTVS nebránili vo využití jej majetkových práv vyplývajúcich z postavenia výrobcu zvukovo -

obrazového záznamu. Z uvedených zmlúv teda jednoznačne vyplýva, že v týchto prípadoch by nárok na
vydaniebezdôvodnéhoobohateniaztituluneoprávnenéhopoužitiapredmetuochranyakooprávnenému
nositeľovi práv prislúchal jedine a výlučne RTVS. Zároveň z opatrnosti žiadal a navrhoval súdu, aby
postupom podľa § 189 a § 190 CSP vyžiadal od prevádzkovateľa Televízie Joj všetky koprodukčné
zmluvy, zmluvy o vytvorení diela a všetky licenčné zmluvy, na základe ktorých bol oprávnený vysielať

seriál Aféry v roku 2016 a na základe ktorých bol oprávnený použiť vo vysielaní v roku 2016 predmetný
seriál.

3.6. Žalovaný ďalej uviedol, že nepopiera práva autorov požadovať súhlas na každé použitie ich diela
i na poskytnutie odmeny za každé takéto použitie. V tomto konaní je predmetom uplatnenie nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia za údajné neoprávnené použitie doposiaľ nevedno akých diel.
Konštatoval, že ak žalovaný aj vykonával verejný prenos prostredníctvom technického zariadenia, nie je
možné tvrdiť, že vykonával verejný prenos práve tých diel, ktoré spravoval žalobca, a že tým žalovaný
neoprávnene zasiahol do práv práve tých nositeľov práv, ktorých zastupuje žalobca. V tomto smere
žalobca neprodukuje žiadne dôkazy a z jeho vyjadrení je zrejmé, že ani produkovať nemieni, čo rovnako

musí nevyhnutne viesť ku strate sporu. Žalobca tvrdil, že dokazovanie predmetov ochrany, ktoré mali byť
neoprávnene použité a teda aj dokazovanie skutočností vo vzťahu "na úkor koho" a "v akom rozsahu"
malo údajne dôjsť k bezdôvodnému obohateniu, nie je možné a je nezmyselné. Sám však potvrdil presný
opak, keď k svojmu podaniu priložil štatistiku vysielania za rok 2016 na CD nosiči. O nepravdivosti
tvrdenia žalobcu vo vzťahu k objektívnej nemožnosti dokazovania svedčila aj skutočnosť, že hoci v

obmedzenom rozsahu, ale predsa k tomuto odporu predložil relevantné dôkazy, resp. navrhol vykonanie
ďalších.Žalobcavšakneurobilanilento.Vsporochovydaniebezdôvodnéhoobohateniasapredpokladá
preukázanie reálneho použitia predmetov ochrany, ktoré na základe dohody s nositeľom práv spravuje
práve žalobca. V ďalšom svoje tvrdenia podporil ustanoveniami § 451 ods. 1 a 456 Občianskehozákonníka a § 58 ods. 1 písm. i) a § 164 ods. 1 Autorského zákona. K rozsudku SGAE v. Rafael Hoteles
SA sa ESD zaoberal inter alia povahou verejného prenosu vo vzťahu k posúdeniu, či samotná existencia
TV prijímača na hotelovej izbe a súčasného poskytovania televízneho signálu hotelovým zariadením

do tohto TV prijímača spĺňa povahu "verejného prenosu". Záverom bolo, že na to, aby dochádzalo k
verejnémuprenosupostačujefunkčnýTVprijímačaTVsignálsprostredkovanýhotelomprostredníctvom
tohto TV tzv. "novej verejnosti". Za predpokladu, že takýmto verejným prenosom dochádza aj k šíreniu
predmetov ochrany, je potrebné na toto použitie uzavretie licenčnej zmluvy. Rozsudok ESD neriešil ani
len v náznakoch vzťahy bezdôvodného obohatenia, ktoré by mali vzniknúť v súvislosti s neoprávneným

verejným prenosom predmetov ochrany. Na tomto mieste teda žalovaný poukázal na existenciu dvoch
odlišných právnych vzťahov, ktoré žalobca zrejme cielene neustále zamieňa a spája neakceptovateľným
spôsobom. Prvým je licenčný vzťah a druhým vzťah bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že žalobca
nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by skutočne mal vo svojom ubytovacom zariadení čo
i len jeden TV prijímač (pričom túto skutočnosť nemožno odvodzovať výlučne z reklamnej informácie
na internetovej stránke žalovaného, ktorá môže byť neaktuálna alebo nepravdivá). Taktiež žalobca

nijakým relevantným spôsobom nepreukázal, že by prijímal televízny signál (pričom príjem televízneho
signálu nemožno odvodzovať výlučne z reklamnej informácie na jeho internetovej stránke, ktorá môže
byť nepravdivá alebo neaktuálna), žalobca dosiaľ žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, čo i
len v jednom jedinom prípade, že skutočne mal voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť (stále tvrdí, že
takúto povinnosť voči žalobcovi nemal, pričom aj za účelom preukázania tejto skutočnosti navrhol v bode

III. tohto odporu dokazovanie). Ak teda platí, že nemal voči žalobcovi kontraktačnú povinnosť (keďže
žalobca túto v minulosti a ani v tomto konaní riadne nepreukázal, a to v súlade s § 43 Občianskeho
zákonníka v spojení s § 165 ods. 2 Autorského zákona a v spojení s § 177 ods. 1 Autorského zákona),
tak potom platí, že nemá voči žalobcovi ani povinnosť vydať bezdôvodné obohatenie, vzniknuté na úkor
údajných a dosiaľ žalovanému neznámych oprávnených nositeľov práv.

3.7. K argumentom žalobcu ohľadom "obvyklej" licenčnej odmene žalovaný uviedol, že je v zmysle
§ 3 ods. 1 zákona č. 136/2001 Z. z. o ochrane hospodárskej súťaže a o zmene a doplnení zákona
Slovenskej národnej rady č. 347/1990 Zb. o organizácii ministerstiev a ostatných ústredných orgánov
štátnej správy Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len "ZOHS") podnikateľom a

to aj napriek skutočnosti, že ide o združenie autorov (fyzických osôb) a iných nositeľov práv založené
bez účelu dosahovania zisku, vykonáva činnosti a konania, ktoré súvisia alebo môžu súvisieť so
súťažou bez ohľadu na to, či tieto činnosti a konania sú alebo nie sú zamerané na dosahovanie
zisku. Súčasne nie je činnosť žalobcu vyňatá z pôsobnosti ZOHS ani podľa § 2 ods. 2 ZOHS, keďže
táto činnosť nie je vykonávaná vo všeobecnom verejnom záujme. Prospech z činnosti žalobcu nemá

celé obyvateľstvo všeobecne, prípadne celé hospodárstvo SR, ale majú ho výlučne nositelia práv,
ktorých žalobca zastupuje. Podľa názoru žalovaného je žalobca ako organizácia kolektívnej správy
totiž svojim spôsobom "prostredníkom" medzi nositeľmi práv k dielam a používateľmi týchto diel.
Vstupuje do právnych vzťahov s nositeľmi práv, ktorých "kolektívne zastupuje" a tiež s používateľmi
autorských diel. Žalobca teda svojou činnosťou môže ovplyvňovať a aj ovplyvňuje dva trhy a síce

(i) trh služieb kolektívnej správy vo vzťahu k nositeľom práv a (ii) trh licenčných služieb vo vzťahu k
používateľom. Preto primárnou otázkou pri aplikácii súťažného práva na činnosti vykonávané žalobcom
je posúdenie, ktorý trh sa má súťažným právom chrániť v danom prípade a síce, aké je vymedzenie
relevantného trhu podľa § 3 ods. 2 ZOHS. Žalobca je zároveň jediným subjektom, ktorý môže licenciu
za ňou zastúpených nositeľov práv (autorov) na území SR udeliť, sú títo používatelia voči žalobcovi vo

vertikálnom vzťahu analogickému vzťahu odberateľ - dodávateľ. Žalobca potom v tomto ohľade pôsobí
na slovenskom trhu poskytovania súhlasu s verejným prenosom audiovizuálnych diel zastúpených
autorov prostredníctvom akéhokoľvek technického zariadenia (trh licenčných služieb). Nesporná je aj
aplikácia súťažného práva EÚ na činnosť OKS, čo je potvrdené ESD v množstve rozhodnutí, napr. vo
veci BRT v. SABAM (127-73), kde súd potvrdil, že správanie OKS s dominantným postavením na trhu

musí podliehať kontrole aplikujúc článok 102 Zmluvy o fungovaní európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") a
tiež objasnil, že OKS neposkytuje služby vo "všeobecnom ekonomickom záujme" a z tohto dôvodu nie
je aplikácia súťažného práva obmedzená v zmysle článku 106 ZFEÚ. Bol tak názoru, že žalobca je
teda podnikateľom podľa slovenského súťažného práva i podľa práva EÚ a jeho činnosť nepochybne
podlieha kontrole zo strany autorít aplikujúcich súťažné právo v SR i EÚ, a teda aj zo strany súdov,

aplikujúc okrem vnútroštátneho súťažného práva aj právo EÚ, osobitne priamo aplikovateľný článok 102
ZFEÚ. Žalobca je podnikateľom, ktorý má na relevantnom trhu tzv. licenčných služieb opísaných vyššie
dominantné postavenie, nakoľko v súlade s § 8 ods. 1 ZOHS nie je vystavený podstatnej súťaži, a ktorý
sa vzhľadom na svoju ekonomickú silu môže správať nezávisle. Ďalej uviedol, že od 01.01.2015 začalžalobca uplatňovať voči používateľom sadzobník licenčných odmien, ktoré sú neprimerane vysoké.
Svoje tvrdenie žalovaný podporil aj listom Protimonopolného úradu SR z roku 2015, kde úrad uviedol
že sadzby odmien uplatňovaných zo strany žalobcu sú jedny z najvyšších v Európe. V súvislosti s

vyššie uvedeným prebiehali v roku 2015 a začiatkom roku 2016 rokovania medzi žalobcom a Zväzom
hotelov a reštaurácií SR (ďalej len "ZHR SR"), ktorého je aj žalovaný členom. Žalobca žiadne informácie
týkajúce sa rozhodujúcich skutočností pre posúdenie, či licenčné odmeny uplatňované podľa neho
jednostranne určeného sadzobníka spĺňajú kritériá primeranosti doteraz neposkytla. Motívom ZHR SR
žiadať preukázanie toho, či vôbec žalobca skutočne zastupuje nositeľov práv, o ktorých to tvrdí ("tisícky

autorov domácich aj zahraničných a milióny predmetov ochrany") a súčasne aj prezentovanie informácii
týkajúcich sa predmetov ochrany, vo vzťahu ku ktorým vykonáva kolektívnu správu autorských práv,
bola, a stále je, legitímna požiadavka, a to jednak z dôvodu posúdenia (ne)existencie kontraktačnej
povinnosti aj jednak z dôvodu potreby konfrontovať návrh licenčnej odmeny žalobcu vychádzajúceho
z jeho sadzobníka s požiadavkou primeranosti vo vzťahu k spôsobu, rozsahu, účelu a času použitia
diel. To všetko samozrejme vo vzťahu ku tzv. verejnému prenosu audiovizuálnych diel prostredníctvom

"šírenia" vysielania televíznymi prijímačmi v prípadoch, ak členovia ZHR SR skutočne takýto verejný
prenos vykonávajú. Žalobca žiadne informácie vo vzťahu ku kritériám a metodike určovania výšky
licenčných odmien, ani žiadne informácie týkajúce sa ekonomického zdôvodnenia niekoľkonásobne
vyšších licenčných odmien oproti iným štátom Európy ani ZHR SR ani jeho členom neposkytla. V
odpore zdôraznil, že žalobca pri určení výšky žalobou uplatňovaného bezdôvodného obohatenia teda

vychádza zo svojho jednostranne určeného sadzobníka odmien uplatňovaného v roku 2016. Žalobca
výšku odmien jednostranne určenú podľa svojho sadzobníka prezentuje ako obvyklú licenčnú odmenu
pri obdobných zmluvných podmienkach s odôvodnením, že v roku 2016 uzavrela hromadné licenčné
zmluvy na identický obsah, rozsah a spôsob použitia audiovizuálnych diel, pričom licenčná odmena
bola vo všetkých prípadoch dohodnutá v súlade so sadzobníkom žalobcu. Podľa názoru žalovaného je

neprijateľné, ak žalobca z pozície monopolu jednostranne "vnucuje" svoju ničím nepodloženú predstavu
o výške licenčnej odmeny, o ktorej len bez ďalšieho tvrdí, že spĺňa podmienky primeranosti.

3.8. Ďalej žalovaný uviedol, že vo vzťahu ku tejto odmene nie sú zrejmé, ani zverejnené, ani verejne
diskutované kritéria, či metodika jej určenia, čo neumožňuje žiadnu kontrolu vo vzťahu k podmienkam jej

primeranosti, prípadne posúdenia jej "pomeru k hospodárskej hodnote poskytnutého plnenia". Žalovaný,
nad rámec svojej povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti predložil súdu komparatívnu analýzu
vypracovanú na podnet ZHR SR spoločnosťou KPMG, a to s cieľom preukázania (na základe v analýze
použitej metódy komparácie) neprimeranosti výšky licenčnej odmeny uplatňovanej žalobcom (od ktorej
sa odvíja aj výška bezdôvodného obohatenia) v porovnaní s inými štátmi Európy. Výsledkom analýzy

je porovnanie stavu v SR so stavom vo vybratých krajinách Európy (Nemecko, Rakúsko, Francúzsko,
Česko, Švajčiarsko, Španielsko) a tiež návrh optimálnej výšky licenčnej odmeny v podmienkach
Slovenskej republiky zohľadňujúc priemernú výšku licenčných odmien v porovnávaných krajinách, HDP
per capita, počet lôžok a pod. Výsledkom tejto analýzy je zistenie, že v Slovenskej republike je sadzba
licenčných odmien uplatňovaných všetkými organizáciami kolektívnej správy najvyššia zo všetkých

porovnávaných krajín. Kým vo Švajčiarsku sa uplatňuje priemerná mesačná sadzba za jednu izbu vo
výške 0,30 eura (mes./izba) v SR je to 7,30 eura (mes./izba; čo je cca 24-násobne viac). Pokiaľ ide
o sadzby uplatňované organizáciami kolektívnej správy zastupujúcich autorov audiovizuálnych diel,
je výsledok porovnania analogický. Žalovaný sa preto domnieval, že v konaní či pôsobení žalobcu
ako je opísané vyššie, je možné identifikovať také správanie, konania a činnosti, ktoré sú podľa §

8 ods. 2 písm. a) ZOHS zakázané, ale aj iné reprobované správanie s odkazom na demonštratívny
výpočet uvedený v tomto ustanovení ZOHS a tiež podľa článku 102 ZFEÚ. Výška uplatňovaných
licenčných odmien (5-násobok priemeru krajín Európy) uplatňovaných v SR zo strany žalobcu nie
je žiadnym spôsobom odôvodnená, a akékoľvek snahy o jej zdôvodnenie zo strany ZHR SR boli
zo strany žalobcu ignorované. Žalobca nikdy nezdôvodňoval ani nezverejňoval hospodársku hodnotu

poskytnutého plnenia pre používateľov, ani sa len nesnažil o otvorenie diskusie na túto tému. Žalovaný
taktiež spomenul rozsudok SDEÚ C-52/07 Kanal 5 et. Al. v STIM, kde súd uviedol, že objem vysielania
je významný pre posúdenie dôvodnosti výšky uplatňovanej odmeny a v tomto kontexte poznamenal, že
systém odmien je akokoľvek považovaný za zneužitie, ak existuje spôsob, ktorý umožňuje precíznejšie
identifikovanie použitia diel ako aj identifikovanie "divákov", teda tých, ktorí majú z vysielania týchto

diel úžitok. Pokiaľ žalobca neviedol a nevedie riadne štatistiky vysielaní vo vzťahu k ňou spravovaným
dielam na základe dohôd s autormi, hoci takéto vedenie štatistík objektívne možné je, čo už v priebehu
súdnych konaní, ktoré žalobca v súčasnosti vedie proti členom ZHR SR, aj vyšlo najavo, a súčasne, ak
žalobca nezohľadňuje počty osôb, ktorým môžu byť tie isté diela aj reálne verejným prenosom paralelnealebo následne sprístupňované v ubytovacích zariadeniach. Bol tak názoru, že konanie žalobcu je
jednoznačnýmprejavomzakázanéhozneužitiadominantnéhopostaveniažalobcunarelevantnomtrhua
súčasne z toho dôvodu ide zo strany žalobcu aj o nekalosúťažné konanie podľa § 44 ods. 1 Obchodného

zákonníka,atedaajkonanievrozporezozásadamipoctivéhoobchodnéhostyku,ktorénepožívaprávnu
ochranu podľa § 265 Obchodného zákonníka a súčasne ide aj o výkon práva v rozpore s dobrými
mravmipodľa§3ods.1Občianskehozákonníka.Žalobcaargumentovalajtým,ževedieveľkémnožstvo
súdnych sporov z titulu o vydanie bezdôvodného obohatenia, v ktorých uplatňuje nárok na vydanie
bezdôvodného obohatenia s tým, že odmenu podľa sadzobníka prezentuje ako "obvyklú" licenčnú

odmenu, od ktorej sa odvíja aj výška bezdôvodného obohatenia. Keďže riešenie otázky, či zo strany
žalobcu prišlo k porušeniu zákazu zneužitia dominantného postavenia na trhu v zmysle ZOHS, patrí
výlučne do právomoci iného orgánu verejnej moci a síce Protimonopolného úradu Slovenskej republiky,
žalovaný bol toho názoru, že v predmetnej veci je daný dôvod na obligatórne prerušenie konania v
zmysle § 162 ods. 1 písm. a) CSP. Svoje tvrdenia podporil rozsudkom ESD vo veci C-177/16, zo dňa
14.09.2017.

3.9. Záverom žalovaný zdôraznil, že žalobca si sám zvolil spôsob a formu ochrany ním tvrdených
práv patriacich niekomu, koho údajne zastupuje, keď sa rozhodol žalovať o vydanie bezdôvodného
obohatenia. Rozhodol sa tak pre prípady tzv. verejných prenosov predmetov ochrany uvedomujúc si
aktuálny legislatívny stav a aj jeho vlastné (ne)možnosti dokazovania ním tvrdených skutočností. Ak

žalobca sám implicitne aj explicitne tvrdil, že základné predpoklady vzniku bezdôvodného obohatenia
preukazovať vôbec nemusí a ani nebude, hoci túto formu žaloby si zvolil sám, niet podľa názoru
žalovaného inej možnosti, ako žalobu zamietnuť pre neunesenie dôkazného bremena i absenciu
rozhodujúcich skutkových tvrdení zo strany žalobcu.

4. Uznesením č.k. 11Ca/12/2017-196 zo dňa 10.05.2018 súd zrušil platobný rozkaz Okresného súdu
Bratislava I č.k. 11Ca/12/2017-27 zo dňa 14.03.2018, vzhľadom na splnenie zákonných podmienok
citovaného § 267 ods. 3 CSP, teda skutočnosti, že žalovaný podal odpor s vecným odôvodnením v
lehote 15 dní od doručenia platobného rozkazu, súd zrušil platobný rozkaz č.k. 11Ca/12/2017-27 zo dňa
14.03.2018.

5. V replike doručenej súdu dňa 15.06.2018 žalobca uviedol, že sa nestotožňuje s názorom žalovaného
týkajúceho sa vád podania. Bol názoru, že podanie z 15.12.2017 je žalobou, a že spĺňa všeobecné
náležitosti vyžadované § 127 ods. 1 CSP, ako aj osobitné náležitosti vyžadované § 132 CSP a nasl., a
že konajúci súd na rozdiel od žalovaného v žalobe našiel opis rozhodujúcich skutočnosti a aj konkrétne

skutkové tvrdenia vo vzťahu k uplatňovanému nároku, dôkazy a aj žalobný návrh. Poukázal na § 151
ods. 1 a 2 CSP a uviedol, že generálne popretie skutkových tvrdení uvedených v žalobe žalovaným, je v
rozpores§151CSPajetedaneúčinné. Žalobcamalzato,žepreukázalsvojuaktívnuvecnúlegitimáciu,
a tak nesúhlasil ani s názorom žalovaného uvedeným v odpore ohľadne jej nepreukázania. K rozporu
inštitútu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy vzťahujúce na spôsob použitia predmetu ochrany formou

verejného prenosu žalobca uviedol, že inštitút rozšírených licenčných zmlúv je v krajinách EÚ pomerne
bežným inštitútom, pričom je zakotvený v právnych úpravách viacerých členských štátov, a to napríklad
v Českej republike, Rakúsku, Maďarsku, Nemecku, Veľkej Británii, Švédsku, Fínsku, Dánsku a Nórsku,
kedy ide o inštitút, ktorý je používaný dokonca už od 60. rokov minulého storočia. Zmyslom a účelom
inštitútu rozšírených licenčných zmlúv je predovšetkým reagovať na obdobné spôsoby používania diel,

ako je predmetom tohto konania, kedy ide o masové použitie diel, pri ktorom je individuálny výkon
práv jednotlivými nositeľmi práv prakticky nemožný, nakoľko by bol neprimerane náročný a náklady
s ním spojené by ďaleko prevyšovali prípadné príjmy z licenčných odmien autorov. Tento inštitút je
teda formou výkonu práv autorov a spôsobom jeho zabezpečenia, a teda jeho cieľom a účelom je
práve ochrániť právo autora a zabezpečiť, aby za každé použitie diel získal jemu pariacu odmenu.

Inštitút rozšírených licenčných zmlúv je dôležitým právnym nástrojom aj pre samotných používateľov
tým, že im poskytuje možnosť získať oprávnenie na takéto masové použitie diel, zabezpečenie čoho,
by individuálnym jednaním s jednotlivými nositeľmi práv bolo pre používateľa neprimerane náročné
a nákladné, taktiež s ohľadom na skutočnosť, že samotný používateľ pri takomto spôsobe použitia
sám ani nevie a nemá možnosť zistiť, ktoré predmety ochrany bude takto používať. Používateľ má

podpísaním rozšírenej licenčnej zmluvy právnu istotu, že všetky diela určitého druhu, ktoré používa
daným spôsobom používa legálne a záruku, že žiadny nositeľ práv bez ohľadu na skutočnosť, či je alebo
nie je zastupovaný žalobcom na zmluvnom základe dodatočne nevznesie voči nemu žiadne nároky
súvisiacespoužitímdiel.Poukázalnato,ženaexistenciuinštitúturozšírenýchlicenčnýchzmlúvpamätalaj normotvorca v žalovaným citovanej Smernici, kedy v samotnom znení smernice, v jej úvodných
ustanoveniach v bode 18 uvádza, že: "Táto smernica platí bez toho, aby boli dotknuté tie ustanovenia v
členských štátoch, ktoré sa týkajú spravovania práv, ako sú rozšírené licencie ochranných spoločností."

Vzhľadom na uvedené mal tak za zrejmé, že samotný obsah a výslovné znenie Smernice uvádza, že
jej ustanoveniami nie je dotknutá platnosť právnych úprav členských štátov, ktoré ustanovujú inštitúty
rozšírených licenčných zmlúv, ktoré v členských štátoch poskytujú organizácie kolektívnej správy práv.
Samotný tvorca tejto normy v jej obsahu teda výslovne zakotvil, že existencia a uplatňovanie inštitútu
rozšírených licenčných zmlúv je súlade s ustanoveniami Smernice, a teda v súlade s právom EÚ, pričom

opätovne podotýkol, že tento inštitút je uplatňovaný vo viacerých členských krajinách a bol uplatňovaný
vo viacerých členských krajinách už aj v čase tvorby danej Smernice. Žalobca poukázal aj na Smernicu
Európskeho parlamentu a Rady 2014/26/EÚ o kolektívnej správe autorských práv a práv súvisiacich
s autorským právom a o poskytovaní multiteritoriálnych licencií na práva na hudobné diela na online
využívanie na vnútornom trhu a to na bod 12 úvodných ustanovení. Žalobca bol tak názoru, že právo
EÚ tak nespochybniteľne inštitút rozšírených hromadných licenčných zmlúv ako aj inštitút povinnej

kolektívnejsprávypoznáadokoncahovurčitýchoblastiachpoužívaniapredmetovochranyajpreferujes
cieľom zabezpečenia udelenia súhlasu na používanie všetkých druhov diel pre daný spôsob používania
a s cieľom zabezpečenia vyplácania odmeny všetkým nositeľom práv za používanie diel, ktoré by sami
nemohliriadnekontrolovaťčipresadzovať.Pokiaľtedažalovanýtvrdíopak,ateda,žeinštitútrozšírených
licenčných zmlúv je v rozpore so Smernicou, tak v tom prípade bol názoru, že žalovaný buď nie je

oboznámený s celým znením danej Smernice, alebo považuje metódy systematického a teleologického
výkladu právnych noriem za neexistujúce a bezobsažné pojmy a mal za to, že môže z izolovaného
znenia jedného ustanovenia Smernice vyvodzovať závery, ktoré sú v priamom rozpore s jej ostatnými
výslovnými ustanoveniami a následne žiadať súd, aby v súlade s ním prezentovanými názormi ignoroval
výslovné ustanovenia právneho poriadku EÚ, čo má zrejme byť podľa žalovaného obsahom tzv. zásady

prednosti únijného práva, tzv. eurokonformného výkladu atď..

5.1. Žalobca poukázal na skutočnosť, že v Slovenskej republike okrem neho uzatvára rozšírené
hromadné licenčné zmluvy aj ďalšia organizácia kolektívnej správy práv, a to SOZA vo vzťahu k
hudobným dielam. SOZA uzatvorila pre rok 2016 so ZHR SR kolektívnu licenčnú zmluvu v zmysle §

77 Autorského zákona, ktorá sa vzťahuje aj na žalovaného. SOZA je oprávnená uzatvárať rozšírené
hromadné licenčné zmluvy a tak pri uzatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy využíva inštitút rozšírenej
hromadnej licencie a uzatvára s organizáciou združujúcou používateľov (v tomto prípade ZHR SR,
ktorého je žalovaný členom) takú kolektívnu licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas za všetkých autorov
na použitie všetkých diel, t.j. aj nezastupovaných na zmluvnom základe. Aj vo svetle tejto skutočnosti

považoval argumentáciu žalovaného za účelovú a majúcu za cieľ poškodiť práva autorov a dosiahnuť
svoju ochranu, ako subjektu dlhodobo vedome porušujúceho práva autorov. K rozsudku Súdneho dvora
EÚ C-301/15, o ktorý žalovaný opiera svoju argumentáciu uviedol, že predmetom prejudiciálnej otázky
bolo, či konkrétna právna úprava Francúzska, týkajúca sa rozmnožovania obchodne nedostupných diel
a verejného prenosu obchodne nedostupných diel v digitálnej podobe je v súlade so Smernicou, čo

je skutkovo a aj právne odlišné od verejného prenosu diel technickými zariadeniami, čo je predmetom
tohto konania. Nesúhlasil tak s názorom žalovaného, že je bez právneho významu skutočnosť, že
vec C-301/15 sa skutkovo týka iného spôsobu verejného prenosu a iného druhu diel. Každý, kto
sa oboznámi s obsahom tohto rozsudku zistí, že Súdny dvor EÚ rozhodol tak ako rozhodol nie
preto, že by organizácia kolektívnej správy vo Francúzsku nemohla vykonávať práva aj za nositeľov

práv nezastupovaných na zmluvnom základe, teda formou rozšírenej licencie, ale preto, že konkrétne
podmienky právnej úpravy Francúzska v prípade obchodne nedostupných kníh pre daný výkon práv
považuje Súdny dvor EÚ za nesúladné so Smernicou. V prípade audiovizuálnych diel je nesporné,
že ich autori môžu predpokladať, že predmety ochrany budú obsahom televízneho vysielania a aj
verejného prenosu technickými zariadeniami. Mal tak za nesporné, že právna úprava § 79 Autorského

zákona nijak neobmedzuje ani nepodmieňuje právo nositeľa práv vylúčiť kolektívnu správu. Žalobca
ďalej konštatoval, že súhlasí s názorom žalovaného, že princípy práva EÚ, o prednosti práva EÚ,
priameho a nepriameho účinku smerníc sú bezpochyby základné princípy práva EÚ, ktorými sú členské
štáty, a teda aj vnútroštátne súdy viazané, a to rovnako aj v tejto prejednávanej veci. Poukázal však na
skutočnosť, že žiaden z princípov práva EÚ, a to ani princíp prednosti práva EÚ, ani žiaden iný, nemôže

mať za dôsledok to, čo má za snahu dosiahnuť žalovaný, a to priznanie právnej ochrany osobe, ktorá
dlhodobo vedome porušuje práva autorov a používa ich diela bez akéhokoľvek súhlasu alebo aspoň len
snahy takýto súhlas získať, a zároveň mať za dôsledok odoprenie právnej ochrany autorov diel, ktoré
žalovaný dlhodobo flagrantným spôsobom neoprávnene používa. Zároveň žiaden z princípov práva EÚnemôže priznať účinnosť a prednosť takému výkladu únijného práva uvádzaného žalovaným, ktorý je
v priamom rozpore z výslovným znením, zmyslom a účelom relevantného únijného práva, ani nemôže
žiaden z princípov práva EÚ vyvolať stav, v ktorom sa na základe účelového a hrubo skresľujúceho

výkladu žalovaného bude považovať rozsudok Súdneho dvora EÚ, ktorý bol vydaný v právne a skutkovo
značne odlišnej veci za analogický veci prejednávanej vnútroštátnym súdom. Pokiaľ žalovaný uvádza
argumentáciu o princípoch práva EÚ, tak tu len odkázal na skutočnosti, ktoré sme už podrobne uviedol,
a to, že relevantné únijné právo je založené na prísnej a účinnej ochrane práv autorov, a teda sleduje
úplne opačný cieľ ako ten, ktorý sa žalovaný svojou argumentáciou zjavne snaží dosiahnuť. Mal tak za

to, že žalovaného tvrdenie o tom, že § 79 ods. 1 písm. b) Autorského zákona je v rozpore s obsahom
a cieľom Smernice je bezbrehou snahou presvedčiť súd, aby neprihliadal na platnú právnu úpravu SR
a EÚ a postupoval v rozpore s čl. 16 CSP.

5.2. K nemožnosti účinne tvrdiť a preukazovať aktívnu vecnú legitimáciu v spore o vydanie
bezdôvodného obohatenia oprávnením na výkon kolektívnej správy práv predovšetkým poukázal na

§ 164 ods. 1 veta prvá a ods. 5 Autorského zákona. Ako už uviedol, v zmysle § 79 ods. 1 a 5
Autorského zákona uzatvára rozšírené hromadné licenčné zmluvy, ktorými udeľuje súhlas na používanie
predmetných diel verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov, a to jednak za
nositeľov práv zastupovaných podľa § 164 Autorského zákona na zmluvnom základe a jednak za
nositeľov práv, ktorí ním nie sú zastupovaní podľa § 164 Autorského zákona. Podľa § 169 ods. 4 je

organizácii kolektívnej správy uložená povinnosť vyberať v súlade s Autorským zákonom a zmluvami
podľa § 165 ods. 1 pre nositeľa práv licenčné odmeny a domáhať sa vo vlastnom mene v prospech
nositeľov práv nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Podľa § 143 ods. 1 Autorského zákona
"Kolektívnou správou práv je správa výkonu majetkových práv nositeľa práv podľa tohto zákona
prostredníctvom organizácie kolektívnej správy."Majetkové práva autora sú uvedené v § 19 Autorského

zákona. Autorský zákon v § 58 ods. 1 demonštratívne uvádza, čoho sa môže domáhať autor, do ktorého
práva (t.j. aj majetkového práva) sa neoprávnene zasiahlo. Jedným z nárokov autora je v zmysle §
58 ods. 1 písm. i) Autorského zákona vydanie bezdôvodného obohatenia, kedy sa tohto nároku v
zmysle § 63 ods. 2 písm. d) Autorského zákona môže domáhať vo svojom mene a na účet autora
aj organizácia kolektívnej správy, pričom zároveň ale v zmysle § 169 ods. 4 Autorského zákona je

organizácia kolektívnej správy dokonca aj povinná sa domáhať nároku na vydanie bezdôvodného
obohatenia. Túto povinnosť nemá iba v tom prípade, pokiaľ nositeľ práv prejavil výslovne vôľu domáhať
sa tohto nároku sám alebo ak je to nehospodárne. Ustanovenie § 456 prvá veta Občianskeho zákonníka,
na ktoré žalovaný poukázal, síce uvádza, že predmet bezdôvodného obohatenia sa má vydať tomu,
na úkor koho sa získal, avšak z osobitnej právnej úpravy v Autorskom zákone, ktorá má v danom

prípade prednosť, vyplýva, že organizácia kolektívnej správy sa môže a zároveň aj musí domáhať jeho
vydania a teda povinný subjekt má povinnosť jej ho vydať. Z právnej úpravy Autorského zákona teda
vyplýva, že organizácia kolektívnej správy vykonáva kolektívnu správu majetkových práv za nositeľov
práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe podľa § 164 Autorského zákona v písomne dohodnutom
rozsahupredmetovochrany,kedynositeľprávjeoprávnenývylúčiťkolektívnusprávumajetkovýchprávk

niektorýmalebovšetkýmpredmetomochrany,apokiaľtakneurobímásazato,žekvylúčeniukolektívnej
správy práv nedošlo a nositeľ práv je stále zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Organizácia
kolektívnej správy v rámci výkonu kolektívnej správy je oprávnená a aj povinná pri porušení majetkových
práv nositeľa práv domáhať sa nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký režim ochrany
práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na

zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia
rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou.

5.3. Tvrdenie žalovaného, že môže preukázať aktívnu vecnú legitimáciu iba tak, že preukáže
konkrétnymi zmluvami o zastupovaní či vôbec, v akom rozsahu a pre ktoré konkrétne predmety ochrany

vykonáva kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých nositeľov práv, a zároveň preukáže, že sa
jedná o také konkrétne predmety ochrany, ktoré žalovaný v žalovanom období naozaj neoprávnene
použil, je v prípade hromadného používania predmetov ochrany verejným prenosom technickými
zariadeniami v hlbokom rozpore s princípmi, na ktorých je Autorský zákon založený, je ignoranciou
inštitútu kolektívnej správy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy a hromadnej licenčnej zmluvy.

Žalobca mal tak za to, že interpretácie žalovaného sú v hlbokom rozpore aj s cieľmi zákonodarcu,
uvedených v dôvodovej správe k Autorskému zákonu. K právnemu názoru žalovaného ako by mohla
byť aktívna vecná legitimácia preukázaná žalobca súdu uviedol, že aby nedochádzalo k neoprávneným
zásahom do práv autorov a iných nositeľov práv, pre ktorých je najmä pri hromadnom používanípredmetov ochrany takmer nemožné alebo veľmi obtiažne zisťovať a kontrolovať používanie predmetov
ochrany a uplatňovať svoje práva individuálne, a na druhej strane kedy je pre používateľov získavať
individuálne súhlasy nositeľov práv obtiažne, resp. takmer nemožné a pokiaľ áno tak iba so značnými

ekonomickými nákladmi, je v právnej úprave v Autorskom zákone (a nielen v právnej úprave SR)
založený systém kolektívnej správy, inštitút hromadnej licenčnej zmluvy a rozšírenej hromadnej licenčnej
zmluvy. Takýmto spôsobom štát zabezpečuje realizáciu verejného záujmu - ochranu subjektívnych
práv autorov a nositeľov práv v zmysle medzinárodného práva a zjednodušuje legálny prístup k
používaniu predmetov ochrany širokej verejnosti. Požiadavka žalovaného na predloženie zoznamov

tisícov nositeľov práv, tisícok zmlúv, zoznamov státisícov predmetov ochrany je teda v rozpore s
princípom kolektívnej správy, v kontexte platnej právnej úpravy je nelegitímna a šikanózna, kedy jediným
cieľom žalovaného, ako neoprávneného používateľa predmetov ochrany, je odvrátiť pozornosť súdu
od merita veci a upriamiť ju na dokazovanie odporujúce hmotnému právu. Žalobca v tejto súvislosti
poukazuje na Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 2186/14 bod 32. Uviedol, že je notoricky známou
skutočnosťou, že súčasťou každého verejného prenosu v roku 2016 nevyhnutne boli a museli byť

diela literárne, dramatické, hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného
umenia, architektonické a úžitkového umenia. Pri každom televíznom vysielaní dochádza k vysielaniu
audiovizuálnych diel, v ktorých sú prvotným, nevyhnutným a podstatným základom tvorivé zložky, ktoré
zastupuje (najmä réžia, scenár, literárna predloha, dialógy). Bez týchto zložiek by sa ani nemohlo
hovoriť o audiovizuálnom diele, tobôž nie o jeho televíznom vysielaní, prípadne verejnom prenose

technickými zariadeniami. Navyše mal za nesporné, že diela okruhu autorov ním zastupovaných tvoria
výraznú väčšinu tvorivej, autorsko-právne relevantnej zložky televízneho vysielania, keď ide najmä o
diela autorov audiovizuálnych diel, ktorými sú medzi inými aj režisér a scenárista audiovizuálneho diela,
alebo aj autorov literárnych diel - predlôh, prekladu a úpravy dialógov zahraničných audiovizuálnych
diel, autori výtvarných diel napr. pri animovaných filmoch atď.. Napriek tejto notoriete a teda nad rámec

potrebnéhodokazovaniazaložildospisuprehľadtakýchdruhovpredmetovochrany,kuktorýmvykonáva
v zmysle oprávnenia Ministerstva kultúry SR správu a ktoré boli použité v r. 2016 vo vysielaniach aspoň
základných slovenských televíznych staníc. Žalovaný sa domáhal predloženia detailných zoznamov s
uvedením konkrétnych autorov tvrdiac, že to je technicky možné a pre rozhodnutie vo veci podstatné.
Takétodokazovaniejesícetechnickymožné,avšakvrozporesosamotnýmzmyslominštitútukolektívnej

správy a pre rozhodnutie vo veci samej nepodstatné.

5.4. Žalobca uviedol, že už nad rámec potrebného a účelného dokazovania súdu predložil k
už predloženým zoznamom použitých audiovizuálnych diel v r. 2016 na základných slovenských
televíznych staniciach aj štatistiku, v zmysle ktorej vyplatil za použitie predmetov ochrany verejným

prenosom technickými zariadeniami nositeľom práv licenčné odmeny vybraté podľa rozšírených
hromadných licenčných zmlúv za 147.536 použití diel (2.050 strán). Z predmetnej štatistiky tak vyplýva,
že za použitie predmetov ochrany verejným prenosom v r. 2016 uskutočňoval platby nositeľom práv,
ktorí sú v tejto štatistike uvedení, a to za diela, ktoré boli predmetom televízneho vysielania (a teda
následného verejného prenosu zo strany žalovaného) a ku ktorým vykonáva správu, a to buď na základe

zmlúv o zastupovaní uzatvorených s jednotlivými nositeľmi práv, alebo na základe recipročných zmlúv
uzatvorenýchsozahraničnýmiorganizáciamikolektívnejsprávy,alebopriamonazákladeprávnejúpravy
rozšírenej licenčnej zmluvy obsiahnutej v Autorskom zákone. Na objasnenie predložil súdu aj čiastkové
štatistiky vybraných konkrétnych autorov, ktorým vyplácal za konkrétne použité diela odmeny za ich
použitie formou ďalšieho verejného prenosu. Vychádzajúc z inštitútu kolektívnej správy a ustálenej

judikatúry pre vznik nároku organizácie kolektívnej správy na domáhanie sa vydania bezdôvodného
obohatenia je potrebné preukázanie povinnosti používateľa mať uzatvorenú hromadnú alebo rozšírenú
hromadnú licenčnú zmluvu, pričom je postačujúce keď organizácia kolektívnej správy preukáže aspoň
druhovo akých nositeľov práv zastupuje a že dochádzalo alebo aspoň s pravdepodobnosťou hraničiacou
s istotou dochádzalo k produkcii diel autorov zastupovaných danou organizáciou kolektívnej správy.

Žalobca v zmysle uvedeného riadne preukázal aktívnu vecnú legitimáciu. Uvedený právny názor zaujali
všeobecné súdy v desiatkach rozsudkov, osobitne poukázal na skutočnosť, že vyhovujúce rozsudky
súdov prvej inštancie boli potvrdené Krajským súdom v Bratislave v konaní sp. zn. 6Co/232/2017,
Krajským súdom v Banskej Bystrici v konaniach sp. zn. 41Cob/131/2017, sp. zn. 16Co/168/2017 a sp.
zn.12Co/339/2017, Krajským súdom v Trenčíne sp. zn. 4Co/103/2017, Krajským súdom v Prešove sp.

zn. 1Cob/58/2017.5.5. V replike uviedol, že sa so žalovaným prezentovaným ponímaním kolektívnej správy a
preukazovania aktívnej vecnej legitimácie nestotožňuje, tak ako aj všeobecné súdy, nakoľko je v
hlbokom rozpore so základnými princípmi kolektívnej ochrany autorských práv a v hlbokom rozpore s

inštitútom kolektívnej správy práv, ktorý je zavedený práve na ochranu práv autorov a aj používateľov,
aby mali istotu oprávneného používania predmetov ochrany. Žalovaný, odkazujúc na § 150 ods.
2 CSP, sa domáhal, aby mu súd uložil povinnosť, aby k zoznamom státisícov predmetov ochrany
použitých na vybraných slovenských televíznych staniciach v roku 2016 priradil jednotlivých nositeľov
práv a preukazoval či vykonával v r. 2016 k nim správu predložením zmlúv. Žalovaný interpretuje

nárok žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia ako súčet dielčích nárokov jednotlivých nositeľov
práv, keď trvá na tom, že je potrebné v konaní preukázať, do práv ktorého konkrétneho nositeľa
práv a zásahom do ktorého konkrétneho diela a kedy v r. 2016 vysielaného, žalovaný skutočne
zasiahol. Žalobca v tejto súvislosti uviedol, že licencia vo svojej podstate znamená udelenie práva na
používanie predmetov ochrany. Licenčnou zmluvou vo všeobecnosti udeľuje autor používateľovi právo
používať jeho dielo. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou

a rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou používateľom licenciu - t.j. právo do budúcna používať
predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje a to za licenčnú odmenu. Licenčná odmena je odmena za
získanieprávapoužívaťpredmetyochranyaniezareálnepoužívaniepredmetovochrany.Bezohľaduna
to, aké predmety ochrany budú použité počas licencovaného obdobia, používateľ je v zmysle hromadnej
licenčnej zmluvy a rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy oprávnený používať všetky predmety ochrany

kolektívne spravované danou oprávnenou organizáciou kolektívnej správy. Licenčná odmena sa preto
stanovuje paušálnou sumou, kedy iný spôsob určenia výšky licenčnej odmeny ani objektívne nie je
možný s ohľadom na povahu a rozsah používania predmetov ochrany a nositeľov práv. Takýto postup
je ako jediný možný postup celosvetovo používaný a akceptovaný.

5.6. Žalobca konštatoval, že, ktorého vydania sa v konaní domáha je v zmysle § 458a a § 442a ods. 2
Občianskeho zákonníka určená ako suma zodpovedajúca najmenej odmene, ktorá by za získanie takej
licencie bola zvyčajná v čase neoprávneného zásahu do tohto práva. Pre určenie výšky bezdôvodného
obohatenia v kontexte aplikovateľnej právnej úpravy je tak irelevantné preukazovať skutočné použitie
všetkých konkrétnych predmetov ochrany. Za relevantné je podľa jeho názoru iba preukázať, či bola

povinnosť zo strany žalovaného mať uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, čo preukázal, a
relevantné je tiež preukázať aká bola zvyčajná licenčná odmena, teda odmena za akú by žalovaný dostal
predchádzajúci súhlas nositeľov práv na použitie predmetov ochrany a to bez ohľadu na to, ktoré všetky
konkrétne diela akých všetkých konkrétnych nositeľov by použil. Žalobca preukázal výšku zvyčajnej
licenčnej odmeny. Žalobca v nadväznosti na uvedené poukázal na rozsudok Súdneho dvora EÚ v

právnej veci Stowarzyszenie "Oławska Telewizja Kablowa" proti Stowarzyszenie Filmowców Polskich,
sp.zn. C-367/2015 z 27.01.2017. Ďalej uviedol, že vedie celkové štatistiky použitia diel ním kolektívne
spravovaných, slúžiace ako podklad pre rozúčtovanie príjmov za použitie diel káblovou retransmisiou,
čo je odbor použitia spadajúci pod povinnú kolektívnu správu. V zmysle jeho interného predpisu
- Rozúčtovacieho poriadku - sa odmeny a príjmy z bezdôvodného obohatenia vybraté za verejný

prenos technickými zariadeniami rozúčtovávajú podľa zásad platných pre rozúčtovanie za káblovú
retransmisiu s tým, že príjmy za verejný prenos technickými zariadeniami z hromadných licenčných
zmlúv, rozšírených hromadných licenčných zmlúv a z bezdôvodného obohatenia sa priradia k vybratým
odmenám za použitie diel káblovou retransmisiou. Rozúčtovací poriadok ako jeho interný predpis je
schvaľovaný jeho najvyšším orgánom, t.j. Valným zhromaždením, a je verejne dostupný na jeho webovej

stránke. Licenčné odmeny vybraté podľa paušálne určených súm ako aj prijaté bezdôvodné obohatenia
sa teda následne rozdeľujú medzi jednotlivých nositeľov práv v súlade s jeho rozúčtovacím poriadkom
všetkým nositeľom práv, ktorých diela boli súčasťou verejného prenosu technickými prostriedkami.
Žalobcaďalejkonštatoval,ženechápeargumentáciižalovaného,žemajetkovéprávakaudiovizuálnemu
dielu nevykonávajú samotní autori ako soby, ktoré dielo vytvorili (pôvodcovia diela), ale naopak

vykonávajú ich producenti. K tomuto tvrdeniu uviedol, že audiovizuálne dielo nie je podľa Autorského
zákona spoločným dielom, ale dielom s osobitnou právnou úpravou (§ 82 až 86 Autorského zákona),
na ktoré sa podľa § 83 Autorského zákona primerane použijú ustanovenia § 15 o spoluautorstve.
Audiovizuálne dielo nebolo považované za spoločné dielo v právnom režime zamestnaneckého diela
ani podľa zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej Starý AZ), ale za osobitný druh diela spoluautorov, ako to

vyplýva z § 5 ods. 2 Starého AZ. Pokiaľ teda žalovaný prisudzuje na základe predložených zmlúv
medzi RTVS a autormi prekladu a/alebo úpravy dialógov RTVS postavenie producenta, tak tak činí
bez opory v platnom práve. Autorom audiovizuálneho diela je najmä režisér, scenárista, autor literárnej
predlohy, animátor, autor dialógov. Žalovaný predložil súdu 15 zmlúv, z ktorých vyplýva, že sa autorizaviazali pre RTVS vyhotoviť pre už existujúce audiovizuálne dielo preklad, prípadne úpravu dialógov.
Samotný dabing nie je audiovizuálne dielo a RTVS nie je výrobcom prvého originálu audiovizuálneho
diela. RTVS tak môže mať a aj má iba postavenie výrobcu zvukového záznamu, prípadne zvukovo-

obrazového záznamu a tomu zodpovedajúce práva. RTVS v zmysle uvedeného nie je producentom
a ak by aj bol, tak nesplnil podmienky pre výkon majetkových práv autorov ako to žalovaný vykladá.
Podľa predložených zmlúv by mala RTVS dokonca ako výrobca zvukovoobrazového záznamu získať
licenciu aj na káblovú retransmisiu, čo je v priamom rozpore s Autorským zákonom a Starým AZ, keďže
káblová retransmisia patrila a patrí do povinnej kolektívnej správy práv. Ako už uviedol, licenčné odmeny,

ktoré mu používatelia na základe rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy uhrádzajú v prípade verejného
prenosu technickými prostriedkami sú stanovené paušálnou sumu, kedy predom nie je známe ktorému
nositeľovi práv a za použitie ktorých diel bude vyplatená. Samotné rozdeľovanie odmien je už na jeho
ťarchu a zodpovednosť, kedy uviedol, že odmeny z verejného prenosu technickými prostriedkami sa
rozdeľujú tak, že sa priraďujú k odmenám za káblovú retransmisiu, čo je povinná kolektívna správa.

5.7. Žalovaný v roku 2016 realizoval verejný prenos technickými prostriedkami, bolo teda jeho
povinnosťou uzavrieť so žalobcom rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu pred začatím verejného
prenosu. Svoju povinnosť si nesplnil a tak je povinný vydať bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej
licenčnej odmeny. Žalobca konštatoval, že žalovaným predložených 15 vyššie uvedených zmlúv tak
nemá pre posúdenie jeho nároku aj z tohto dôvodu žiadnu relevanciu. Navyše nositelia práv uvedení

v predmetných zmluvách mu písomne neoznámili vylúčenie daných predmetov ochrany z kolektívnej
správy. S poukazom na § 55 ods. 2 Starého AZ ako aj na § 86 Autorského zákona mal za to, že
uvedený výkon majetkový práv nebol a ani nie je teda právom pôvodným a ex lege ako to prezentuje
žalovaný, ale odvodeným od práv autora. Uviedol, že je nesporne organizáciou kolektívnej správy
aktívne vecne legitimovanou v tomto konaní, a to s poukazom na platnú právnu úpravu Autorského

zákona, s poukazom na Oprávnenie č.k. MK-1587/2016-232/10421 a Oprávnenie č. 2/2004, vydanými
Ministerstvom kultúry SR, s poukazom na osobitné oprávnenie uzatvárať rozšírené hromadné licenčné
zmluvy na verejný prenos diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických,
audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového umenia
v prevádzkarni alebo v inom priestore prostredníctvom technického zariadenia. Pre doplnenie uviedol,

ak by sa výrobca originálu audiovizuálneho diela, samotný autor alebo iný nositeľ práva, obrátil na
žalovaného ako neoprávneného používateľa s nárokom o vydanie bezdôvodného obohatenia, tak
nemôže nastať situácia, že by došlo k dvojitému plneniu za použitie jedného a toho istého predmetu
ochrany. Uviedol, že sa síce v tomto konaní domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo vlastnom
mene ale v prospech nositeľa práv a plnením zaniká povinnosť žalovaného plniť inému zástupcovi

nositeľa práv alebo aj priamo samotnému nositeľovi práv, ktorý by sa takéhoto plnenia domáhal. Dal do
pozornosti súdu skutočnosť, že ani producenti ani vysielatelia nemôžu podľa AZ uzatvárať hromadné
ani rozšírené hromadné licenčné zmluvy. Žalovaný, ignorujúc rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu,
tvrdí, že nemal kontraktačnú povinnosť voči žalobcovi. Z uvedeného názoru žalovaného potom plynie,
že žalovaný tak mal povinnosť získavať súhlasy nositeľov majetkových práv individuálne, mal teda

povinnosť zisťovať si aké audiovizuálne diela budú vysielané (už či na dennej alebo týždennej báze),
kto ich bude vysielať, kto je nositeľom práv, či je to autor, príslušná organizácia kolektívnej správy,
producent, či vysielateľ a následne ich mal požiadať o uzatvorenie licenčných zmlúv a tak získavať
súhlasy k verejnému prenosu technickými zariadeniami. Pokiaľ tak žalovaný nekonal, tak je vážna
indícia, že vedome a úmyselne páchal pokračujúci trestný čin podľa § 283 Trestného zákona. K tvrdeniu

žalovaného, že autori dostávajú "za to isté" zaplatené dvakrát uviedol, že žalovaný opomína, že autori
majú právo udeľovať súhlas na každé použitie diela a majú nárok na odmenu za každé použitie diela,
a opomína, že použitie diela v audiovizuálnom diele je jeden spôsob použitia, vysielanie diela je ďalší
spôsob použitia diela, káblová retransmisia je tiež jedným zo spôsobom použitia diela a verejný prenos
technickými prostriedkami je ďalším samostatným spôsobom použitia diela. Žalobca preto uzatvára

licenčné zmluvy s vysielateľmi, káblovými operátormi a aj používateľmi - prevádzkovateľmi ubytovacích
zariadení. V podanom odpore žalovaný konštatoval, že zmluvy o zastupovaní s nositeľmi práv, ktoré
založil do spisu a recipročná zmluva založená do spisu sú absolútne neplatnými právnymi úkonmi.
Uvedené tvrdenia žalovaného, žalobca namietal a uviedol, že predmetné zmluvy sú platné, účastníci
týchto zmlúv sa nimi riadia a za platné ich považovalo aj Ministerstvo kultúry SR, keď mu boli v

zmysle § 148 Autorského zákona predkladané v súvislosti s konaním o vydanie oprávnenia. O žiadnej z
predložených zmlúv nebolo právoplatne rozhodnuté, že je neplatná, ani sa nevedie a ani nikdy neviedlo
žiadne konanie o určenie ich neplatnosti. Žalovaný ďalej v duchu spochybňovania a neuznávania
všetkého čo uviedol, prehlásil, že štatistiku vysielania na vybraných televíznych staniciach v r. 2016predloženú žalovaným, považuje za nedôveryhodnú, nakoľko mu nie je známy zdroj. On vyhotovuje
zoznamy vysielaných diel na účely káblovej retransmisie, kedy údaje získava z viacerých zdrojov -
od nositeľov práv, od vysielateľov, vlastnými aktivitami, od zahraničných partnerov, medzinárodných

databáz predmetov ochrany a nositeľov práv, a pod..

5.8. K nepreukázaniu existencie verejného prenosu a k nepreukázaniu neoprávneného použitia
predmetov ochrany zo strany žalovaného, ktoré namietal v podanom odpore žalobca uviedol, že
žalovaný prostredníctvom ZHR SR uzatvoril zmluvy so SLOVGRAM a SOZA, na základe ktorých

získal súhlasy uvedených organizácii na používanie nimi kolektívne spravovaných predmetov ochrany
verejným prenosom technickými zariadeniami. Žalobca tak považoval za paradox, že žalovaný práva
autorov, ktorých on zastupuje, popiera a zároveň akceptuje práva (vrátane práva na primeranú odmenu)
výkonných umelcov, ktorí len vykonávajú diela vytvorené autormi ktorých on zastupuje. Považoval za
fakt, že súčasťou každého verejného prenosu nevyhnutne boli a museli byť diela literárne, dramatické,
hudobnodramatické, choreografické, audiovizuálne, fotografické, výtvarného umenia, architektonické

a úžitkového umenia, t.j. diela režisérov, scenáristov, výtvarníkov (najmä pri animovaných dielach),
choreografov, autorov literárnych predlôh, prekladateľov, autorov úpravy dialógov atď., bez ktorých
by ani k vysielaniu a následnému verejnému prenosu technickými zariadeniami ani nemohlo dôjsť -
táto skutočnosť je notorietou, ktorú nie je potrebné osobitne dokazovať. Žalovaný navyše nemohol z
verejného prenosu technickými prostriedkami realizovaného v zmysle zmlúv so SOZA a SLOVGRAM

žiadnym spôsobom "vyňať" uvedené predmety ochrany a nepoužívať ich. Je teda isté, že k používaniu
uvedených predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami, bez ktorých verejný
prenos nemôže ani existovať, došlo a ako už v žalobe a v tomto podaní preukázal, je to práve on,
ktorý je oprávnený k poskytnutiu licencie na používanie týchto druhov predmetov ochrany verejným
prenosom technickými prostriedkami. Žalovaný sa snaží prezentovať právny názor, že v sporoch o

vydanie bezdôvodného obohatenia sa predpokladá preukázanie reálneho použitia predmetov ochrany,
ktorénazákladedohodysnositeľomprávspravuje.Uvedenéjepodľanázoružalobcuvhlbokomrozpore
s významom a obsahom inštitútu kolektívnej správy a inštitútom rozšírenej hromadnej a hromadnej
licenčnej zmluvy. v tejto súvislosti opätovne poukázal na Nález Ústavného súdu ČR II.ÚS 2186/14.
Predmetný právny názor najvyššej českej súdnej autority je plne rešpektovaný nielen v ČR ale aj súdmi

v SR. Žalovaný v odpore ďalej uviedol, že síce rešpektuje rozsudok Súdneho dvora EÚ (ESD) vo
veci SGAE v. Rafael Hoteles SA, sp. zn.: C-306/05, aj keď s ním nesúhlasí a celkom pochopiteľne
sa prikláňa k opačnému právnemu názoru švajčiarskeho Federálneho súdneho dvora. Švajčiarsko
však nie je súčasťou EÚ a pokiaľ by bolo, uvedený právny názor švajčiarskeho Federálneho súdneho
dvora by neobstál. Žalovaný v odpore uviedol, že rozsudok SDEÚ sp. zn. C-306/05 nerieši ani len

v náznakoch vzťahy bezdôvodného obohatenia, ktoré by mali vzniknúť v súvislosti s neoprávneným
verejným prenosom predmetov ochrany a poukazuje na existenciu dvoch odlišných právnych vzťahov,
ktoré podľa žalovaného žalobca cielene neustále zamieňa a spája neakceptovateľným spôsobom -
licenčný vzťah a vzťah bezdôvodného obohatenia. Žalobca k uvedenému konštatoval, že netvrdí,
že predmetný rozsudok rieši vzťah bezdôvodného obohatenia, ale to, že dáva odpoveď na otázku,

čo je treba považovať za verejný prenos. Ako žalovaný správne uvádza, judikatúra Súdneho dvora
EÚ dáva odpoveď na otázku, či je potrebné uzavretie licenčnej zmluvy v prípade, ak dochádza k
šíreniu chránených predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami - odpoveď je
jednoznačná: používateľ musí uzatvoriť licenčnú zmluvu. Následok spojený s porušením tejto povinnosti
Súdny dvor EÚ v uvádzanom rozsudku neriešil, keďže nebol ani predmetom prejudiciálnej otázky, avšak

následok je riešený v hmotnoprávnom predpise nášho právneho poriadku, t.j. v § 58 Autorského zákona.

5.9. Žalobca sa taktiež nestotožnil s tvrdením žalovaného, že nepreukázal, že žalovaný mal skutočne
vo svojom ubytovacom zariadení čo i len jeden TV prijímač a že prijímal televízny signál. Mal za to, že
to preukázal verejnými vyhláseniami žalovaného, že v r. 2016 prevádzkoval ubytovacie zariadenie Hotel

Matyšák a verejne vyhlasoval, že každá z izieb daných zariadeniach je o.i. vybavená satelitným TV.
Verejné deklarovanie zvukovoobrazových zariadení v ubytovacích zariadeniach žalovaného znamená
to, čo sa pod tým obvykle vykladá, teda, že na izbách ubytovacieho zariadenia sú umiestnené zariadenia
vybavené signálom tak, aby tieto mohli ubytovaní hostia používať na účely, na ktoré sú určené, teda
na sledovanie televíznych programov. Takéto verejné vyhlásenia sú prednostne adresované klientom

ubytovacieho zariadenia, teda spotrebiteľom, a nepravdivosť takéhoto vyhlásenia znamená klamlivú
obchodnú praktiku podľa § 8 ods. 1 zákona č. 372/1990 Z.z. a klamlivú reklamu podľa § 45 Obchodného
zákonníka., tiež poukazujeme na § 496 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Z vyššie uvedeného vyplýva, že
verejné vyhlásenia žalovaného sú pre neho, voči klientom ubytovacieho zariadenia, aj právne záväzné,ažalovanýmalprávnupovinnosť,vnadväznostinasvojevyhlásenia,poskytnúťvšetkýmklientomsvojho
zariadenia izby s televízorom, ktorý bol aj riadne vybavený signálom a spôsobilý na také použitie, na
ktorý je určený. Pokiaľ by tak žalovaný neučinil, vznikla by mu občianskoprávna zodpovednosť voči jeho

klientom ako spotrebiteľom, nakoľko porušil ich práva a zmluvné dojednanie, a taktiež zodpovednosť
za správny delikt spočívajúci v klamlivej obchodnej praktike. Mal za to, že aj zo samotnej povahy veci
vyplýva, že žalovaný poskytoval klientom funkčné televízne prijímače, ktoré boli spôsobilé slúžiť na účel,
na ktorý boli určené, a boli riadne vybavené aj televíznym signálom. Takýto predpoklad je notorietou a
vyplýva z povahy veci, pričom v spojení so žalobcom predloženými dôkazmi ho možno mať za riadne

a plne preukázaný. Aj napriek tomu, že žalovaný v odpore konštatuje, že autori audiovizuálnych diel
nie sú nositeľmi majetkových práv a žalobca "v oblasti audiovízie nezastupuje žiadneho oprávneného
nositeľa majetkových práv, a teda požaduje vydanie bezdôvodného obohatenia za niekoho, kto mu na
to nedal mandát." Napriek tomu v zastúpení ZHR SR s ním rokoval v roku 2015 a začiatkom roka
2016 o uzatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy a v časti V. odporu opakovane konštatuje, že žalobca
zneužíva dominantné postavenie na trhu, keďže je jediným subjektom, ktorý "pôsobí na slovenskom trhu

poskytovania súhlasu s verejným prenosom audiovizuálnych diel zastúpených autorov prostredníctvom
akéhokoľvek technického zariadenia."

5.10. Taktiež nesúhlasil s tvrdením žalovaného, že začal uplatňovať voči používateľom od 01.01.2015
neprimerane vysoké licenčné odmeny. Dal do pozornosti súdu, že od roku 2009, kedy uzatvoril

dohodu o spoločnom výbere odmien s OZIS, organizáciou kolektívnej správy zastupujúcou úzky okruh
slovenských výkonných umelcov, uplatňoval voči používateľom obdobné odmeny. Podľa vtedajšieho
spoločného sadzobníka, voči ktorému ZHR SR, ani iné subjekty nikdy nevzniesli žiadne výhrady.
Vzhľadom na skutočnosť, že OZIS vykonával správu pre oveľa menej nositeľov práv, pre oveľa
menej spravovaných predmetov ako on, a že OZIS vyberal pre seba len primerané odmeny a nie

licenčné odmeny, tak OZISu z vyberaných odmien prislúchal výrazne minoritný podiel pre použitie
predmetov ochrany ďalším verejným prenosom v ubytovacích zariadeniach. Pri schvaľovaní nového
sadzobníka platného od 01.01.2015 tak vychádzal z dovtedajšieho sadzobníka, pričom zohľadnil viacero
skutočností, ako napr. rozšírenie vysielacích kanálov jednotlivých TV, medziročnú infláciu. Poukázal
na skutočnosť, že od 01.01.2016 OZIS vyberá odmeny spoločne so SLOVGRAM, pričom "priradenie"

odmien pre nositeľov práv zastupovaných OZIS sa v spoločnom sadzobníku neprejavilo zvýšením,
nakoľko OZIS skutočne zastupuje minoritný počet nositeľov práv v porovnaní s celkovým počtom
nositeľov práv zastupovaných inými organizáciami kolektívnej správy. K rokovaniam medzi ním a
žalovaným, ktoré prebiehali v roku 2015 a začiatkom roka 2016 žalobca uviedol, že žalovaný účelovo
nepopísal pravdivo skutkový stav. Uviedol, že prvé rokovanie medzi ním a ZHR SR vo veci uzatvorenia

kolektívnej licenčnej zmluvy na rok 2015 sa uskutočnilo dňa 12.02.2015. ZHR SR v priebehu roka
2015 nepožadoval zoznamy nositeľov práv a predmetov ochrany, kedy rokovania sa týkali výlučne
výšky odmien. Na rokovaniach opakovane vysvetľoval dôvodnosť svojho sadzobníka, aký rozsah a
druh práv kolektívne spravuje a tak ako iné organizácie kolektívnej správy ponúkol ZHR SR v prípade
uzatvorenia kolektívnej licenčnej zmluvy zľavu 40 %. ZHR SR neakceptoval ponuku na 40 % zľavu

zo sadzobníka a jeho protinávrhom bola emailová ponuka vyplatiť ročnú licenčnú odmenu vo výške 1
000,- eur za všetkých svojich členov (viac ako 206 prevádzok podľa tvrdenia ZHR SR) a za všetky
technickézariadeniaspôsobiléverejnéhoprenosu(viacako10000technickýchzariadenípodľatvrdenia
ZHR SR). Takáto ponuka bola viac ako neprimeraná a z jeho strany považovaná za odporujúcu dobrým
mravom a to aj pri značnej snahe o pochopenie záujmu ZHR SR hájiť svojich členov. Vzhľadom na

uvedené tak oznámil, jednotlivým členom ZHR SR, že k dohode nedošlo a prostredníctvom právneho
zástupcuvyzvaljednotlivýchpoužívateľovkvydaniubezdôvodnéhoobohatenia.Reakcioubolainiciatíva
ZHR SR na ďalšie spoločné rokovanie, ktoré sa uskutočnilo 15.10.2015, kedy ZHR SR predložilo ďalší
návrh, ktorý bol neakceptovateľný. Následne sa konalo už iba jedno rokovanie 13.01.2016, ktorého sa
za ZHR SR zúčastnil iba právny zástupca Mgr. Ivan Petkov, advokát, kedy predmetom rokovania boli

iba jeho nároky za rok 2015. Na predmetnom rokovaní ponúkol právny zástupca ZHR SR ako ústretové
riešenie zaplatenie odmeny za členov ZHR SR vo výške cca 10 % ročnej licenčnej odmeny. Na tomto
rokovaní po prvý krát zaznelo, že v prípade podania žalôb, bude členom ZHR SR odporúčané požadovať
preukazovanie všetkých zmlúv autorov a nositeľov práv a všetkých predmetov ochrany, čo bude viesť
k dlhoročným sporom a čo aj žalovaný činí. Žalobca mal za to, že ZHR SR teda nespochybňoval jeho

legitimáciu k uzatvoreniu licenčnej zmluvy, naopak v roku 2015 zaslal svojim členom informáciu k ich
povinnostiach a aj informáciu vo vzťahu k žalobcovi, v ktorej výslovne konštatuje povinnosť členov
ZHR SR vysporiadať si povinnosti vyplývajúce zo zákona voči žalobcovi s tým, že ZHR SR pripravuje
žalobu o určenie obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy a žiadal členov o zaslanie finančných prostriedkovv termíne do 30.09.2016 vo výške 50% licenčnej odmeny podľa sadzobníka žalobcu, ktorú si údajne
vie zdôvodniť. Samotnú žalobu o určenie obsahu hromadnej licenčnej zmluvy však ZHR SR nepodal a
ako nás informovali niektorí členovia ZHR SR, vybraté finančné prostriedky koncom roka 2015 svojim

členom vrátil. Nepovažoval teda za pravdivé tvrdenie žalovaného, že mu neposkytol "žiadne informácie
vo vzťahu ku kritériám a metodike určovania výšky licenčných odmien, ani žiadne informácie týkajúce sa
ekonomického zdôvodnenia niekoľkonásobne vyšších licenčných odmien oproti iným štátom Európy."
NavyšežalovanýzískaldostatokinformáciíajzkonaniavedenéhomedzinímažalobcomnaOSPezinok
sp.zn. 34Cb/23/2016, kedy predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia za r. 2015 a

kedy bol žalobca úspešný.

5.11. K žalovanému predloženej "Analýze licenčných platieb spoločnosti KMPG" zo dňa 12.09.2016,
ktorá bola vypracovaná KPMG Česká republika, s.r.o. na základe objednávky ZHR SR žalobca
upriamil pozornosť súdu na skutočnosť, že samotní autori konštatujú, že "vykonali určité analytické
procedúry na základe dostupných informácií" a že "nemožno vylúčiť prípadné nezrovnalosti či skreslenie

informácií spôsobené zámerným poskytnutím nepravdivých údajov zdrojovými subjekty." Mal za to,
že z nižšie uvedeného vyplýva, že takéto opatrné vyjadrenie autorov je dôvodné a bolo namieste.
Žalobca bol názoru, že analýza vykazuje celý rad nedostatkov, a to najmä malý a účelovo vybratý
počet porovnávaných krajín, odlišnú legislatívnu autorskoprávnu úpravu v porovnávaných krajinách,
čo Analýza vôbec nezohľadňuje, nevyjasnenosť základných pojmov. Za vážny nedostatok považoval

skutočnosť, že z Analýzy nie je vôbec jasné, kto sa v jej kontexte považuje za autora audiovizuálneho
diela. Určenie obsahu tohto pojmu je však nevyhnutné, aby predložená štúdia mohla vôbec vykonávať
komparáciu sadzieb organizácií kolektívnej správy na rovnakom základe. Neúplnosť a nesprávnosť
údajov ako uviedol pri jednotlivých krajinách a porovnávanie sadzieb (výšky poplatkov) na nerovnakom
základe.ZAnalýzytaktiežvyplýva,žeprikomparáciilicenčnýchodmiensaautorisústreďovalinaautorov

audiovizuálnych diel, pričom ostatné, podľa subjektívneho tvrdenia autorov Analýzy minoritné časti,
nebrali pri porovnávaní licenčných odmien do úvahy. S takýmto skresľujúcim postupom však nemožno
súhlasiť. Žalobca sa vyjadril k prípadovým štúdiám a to k Českej republike, Nemecku, Švajčiarsku,
Francúzsku, Taliansku, Španielsku a Rakúsku. Z uvedeného mal za zrejmé, že samotné analýzy v
jednotlivých krajinách často nezahŕňajú všetky organizácie kolektívnej správy, a to obzvlášť nie tie,

ktoré vykonávajú práva autorov audiovizuálnych diel a diel v audiovizuálnych dielach použitých. Žalobca
poukázal na to, že v tejto súvislosti na zoznam zahraničných organizácii kolektívnej správy, s ktorými má
uzatvorené recipročné zmluvy a pre ktoré vykonáva kolektívnu správu na území Slovenskej republiky.
Predmetný zoznam bol a je verejne prístupný na jeho webovej stránke a navyše ho založil do spisu.
Autori Analýzy tento zoznam nesporne nezohľadňovali a pri viacerých krajinách neboli schopní ani len

približne zistiť, aký je podiel autorov audiovizuálnych diel na celkovo vyberaných odmenách, resp. pri
niektorých odmenách označených ako odmeny autorov audiovizuálnych diel je zrejmé, že patria len istej
časti autorov audiovizuálnych diel. Vyššie uvedené skutočnosti majú za dôsledok, že Analýza vykonáva
porovnanie odmien, ktoré však majú v skutočnosti odlišný základ, čím sa porovnáva neporovnateľné.
Bez ohľadu za skutočnosti, ktoré preukázal vyššie, a to, že samotný základ porovnania sadzieb je hrubo

nepresný a Analýza porovnáva odmeny s úplne odlišným základom, tak aj samotný výpočet údajnej
výšky priemerných poplatkov je arbitrárnym spôsobom znížený o rozdiel v hrubom domácom produkte
(ďalejlen"HDP")porovnávanýchkrajín,auvádzataktourčenýpoplatokakokebytobolpoplatok,ktorýsa
v danej krajine aj skutočne vyberá, čo však tak nie je. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na Uznesenie
ÚstavnéhosúduSlovenskejrepublikyII.ÚS101/2011z24.marca2011,vktoromÚstavnýsúdSlovenskej

republiky konštatoval, že "ak by autori diel nemali zaručené právo na udelenie súhlasu na použitie
autorských diel pre používateľov alebo pre právnické osoby združujúce používateľov iba za "rovnakú a
primeranú" odmenu, nepochybne by to pre nich znamenalo, najmä pokiaľ ide o určovanie výšky odmien
za používanie autorských - hudobných diel, úplné vystavenie sa svojvôli používateľov, a práve tým by
dochádzalo k popretiu významu a účelu autorsko-právnej ochrany." Uzatvorenie licenčných zmlúv s

inými používateľmi podľa sadzobníka odmien Ústavný súd Slovenskej republiky zároveň považoval za
dôkaztoho,žeinípoužívatelia(celkovo150)narozdielodsťažovateľapovažovaliodmenuzaprimeranú.

5.12. Žalovaným predložená Analýza je vzhľadom na vyššie uvedené nielen, že nepoužiteľná na určenie
výšky zvyčajnej odmeny, ale je nepoužiteľná aj na určenie primeranej výšky licenčnej odmeny a nemá

žiadnu vypovedaciu schopnosť.

5.13.Vodporežalovanýsodkazomna§8ods.2písm.a)ZOHSačl.102ZFEÚkonštatovalreprobované
správanie žalobcu, ktoré malo spočívať v uplatňovaní neprimeraných vysokých licenčných odmien;netransparentnom a neoveriteľnom spôsobe stanovenia výšky licenčných odmien, kedy nevytvoril, ani
nezverejnil metodiku kalkulácie výšky licenčnej odmeny; paušálne uplatňovanie práv nositeľov bez
preukázania mandátu na zastupovanie; zneužívania práva domáhať sa ochrany na súde; vedomom a

úmyselnom kreovaní "obvyklej licenčnej odmeny". S odkazom na konkrétne rozsudky ESD konštatoval,
že uplatňovanie licenčných odmien podľa sadzobníka žalobcu je jednoznačným prejavom zakázaného
zneužitia jeho dominantného postavenia na relevantnom trhu a súčasne z toho isteného dôvodu
ide z jeho strany aj o nekalosúťažné konanie podľa § 44 ods. 1 Obchodného zákonníka a podľa
§ 265 Obchodného zákonníka nemôže požívať právnu ochranu. V tejto súvislosti žalobca poukázal

na skutočnosť, že predmetom prebiehajúceho konania pred súdom nie je rozhodovanie o zneužití
dominantného postavenia, ani obchodno-právny vzťah jeho a žalovaného, ale vydanie bezdôvodného
obohatenia z dôvodu porušenia autorského práva, ktoré patrí do skupiny občiansko-právnych vzťahov
a preto dožadovanie sa aplikácie ustanovení Obchodného zákonníka - a to § 44 ods. 1 aj § 265 zo
strany žalovaného je neudržateľné. Podľa § 3 zákona č. 136/2001 Z.z. má postavenie podnikateľa,
avšak len na účely tohto zákona. O zneužívaní dominantného postavenia na trhu rozhoduje výlučne

Protimonopolný úrad SR (ďalej PMÚ) v konaní podľa § 25 a nasl. zákona č. 136/2001 Z.z., pričom
konanie sa začína vždy z vlastného podnetu úradu. Podľa § 25 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. úrad
môže začať konanie z vlastného podnetu aj na základe písomného oznámenia fyzickej alebo právnickej
osoby. Žalovaný síce založil do spisu list predsedu PMÚ zo 14.07.2015 adresovaný Ministrovi kultúry
SR ako dôkaz, že PMÚ považuje sadzby jeho odmien za najvyššie v Európe. Opomenul však uviesť,

že tento list bol zaslaný v súvislosti s podnetom ZHR SR na PMÚ zo dňa 17.06.2015, kedy ZHR
SR podalo podnet na prešetrenie nimi tvrdeného zneužitia dominantného postavenia a že PMÚ SR
listom zo dňa 14.07.2015 oznámil ZHR SR, že podnetom sa nebude zaoberať. Predseda PMÚ v liste
zaslanom Ministrovi kultúry SR iba konštatuje získanie informácii z podnetu ZHR SR a dáva na zváženie
legislatívne úpravy. Žalobca dal do pozornosti súdu, že žalovaný opomenul uviesť, že PMÚ sa aj v roku

2016 zaoberal podnetom na prešetrenie konania žalobcu ohľadom systému a výšky licenčných odmien,
kedy vzhľadom na aspekty a charakter posudzovanej veci podnet odmietol a nezačal konanie. Žalovaný
opomenul v rámci pravdivého opísania skutkového stavu uviesť, že ZHR SR podal dňa 19.12.2016 na
PMÚ ďalší podnet vo veci podozrenia na možné zneužívanie jeho dominantného postavenia, ktorý je
tak tretím podnetom založeným na tom istom skutkovom a právnom stave. Na základe tohto podnetu

PMÚ konanie voči nemu dodnes nezačal a vo viacerých skutkovo a právne obdobných konaniach ešte
v lete minulého roku oznamoval súdom, že vyhodnocuje či vôbec začne konanie. Žalobca konštatoval,
že žalovaný vo svojej argumentácii na zneužívanie jeho dominantného postavenia odkazuje na rad
rozhodnutíSúdnehodvoraEÚ,zktorýchvšakvyberácitáciesvedčiacejehotvrdeniam,kedysaväčšinou
jedná o rozsudky vydávané v skutkovo a právne úplne odlišných veciach. Žalovaný cituje jednotlivé

časti rozhodnutí bez zohľadnenia kontextu preskúmavanej veci a bez kontextu celého rozsudku, kedy
vytrhnutýmčastiamrozhodnutíarbitrárnedávatakýobsahavýznam,akývôbecnemajúpretotokonanie.

5.14.Žalobcaďalejnesúhlasilsnázoromžalovaného,žesúdjevprejednávanejvecipovinnýpostupovať
podľa § 158 CSP a oznámiť začatie tohto konania PMÚ a aj Európskej komisii. Mal za to, že predmetom

tohto konania je vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny
za získanie licencie pri obdobných zmluvných podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva.
Predmetom tohto konania nie je rozhodovanie o tom, či porušil pri zostavovaní svojho sadzobníka
predpisy o ochrane hospodárskej súťaže a teda súd pri rozhodovaní nebude používať predpisy o
ochrane hospodárskej súťaže. Členovia ZHR SR podávajú v skutkovo a právne obdobných konaniach

návrhy na postup súdu podľa § 158 CSP, avšak žiaden z konajúcich súdov sa s tvrdením žalovaného o
povinnosti súdu podľa § 158 CSP nestotožnil. Žalovaný taktiež navrhol, aby súd konanie v zmysle § 162
ods. 1 písm. a) CSP prerušil, do času, kým PMÚ právoplatne nevyrieši otázku či konanie žalobcu je alebo
nie je zakázaným zneužitím dominantného postavenia. Žalobca mal za to, predložený návrh žalovaného
na prerušenie konania podľa § 162 ods. 1 písm. a) CSP je účelový, kedy úmyslom žalovaného je

len dosiahnuť prieťahy v konaní. Žalobca sa taktiež nedomnieval, že je v dôkaznej núdzi, tak ako
to tvrdí žalovaný, práve naopak, a ponechal súdu, aby spravodlivo vyhodnotil a posúdil žalovaného
demagogické interpretácie právnych predpisov a judikátov, na základe ktorých žalovaný vyvodzuje jeho
dôkaznú núdzu. Takisto namietal žalovaným prezentovaný názor, že právna úprava týkajúca sa ochrany
práv autorov je taká, že súdu nezostáva nič iné ako žalobu zamietnuť. Žalobca upriamil pozornosť súdu,

že medzi ním a ZHR SR nikdy neprebehli žiadne rokovania o uzatvorení kolektívnej licenčnej zmluvy
na rok 2016, ZHR SR nikdy neoslovil žalobcu s tým, že má záujem za svojich členov aspoň rokovať
o kolektívnej licenčnej zmluve na rok 2016. Nad rámec svojich povinností vyzýval priamo žalovaného
k uzatvoreniu rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy. Žalovaný však neprejavil záujem o rokovanie ouzatvorenie licenčnej zmluvy pre rok 2016, nepredložil mu žiadosť podľa § 165 ods. 4 Autorského
zákona, nepodal návrh na súd v zmysle § 165 ods. 8 Autorského zákona a nedohodol sa na ukladaní
peňažných prostriedkov podľa § 165 ods. 9 Autorského zákona - žalovaný však počas celého roka 2016

používal predmety ochrany ním spravované a snaží sa súd presvedčiť, že takéto jeho konanie má
požívať súdnu ochranu. Pred podaním žaloby vyzýval žalovaného k vydaniu bezdôvodného obohatenia.
Nakoľko žalovaný nesplnil svoje povinnosti obrátil sa na súd.

5.15.Žalobcazáveromuviedol,žeprávnyzástupcažalovaného,ktorýjeajprávnymzástupcomZHRSR,

uvedenéponímanieautorskýchprávuplatňujeibavočinemu,vočiinýmorganizáciámkolektívnejsprávy-
SOZA a SLOVGRAM nie. S týmito organizáciami uzatvoril ZHR SR kolektívne licenčné zmluvy nielen
pre rok 2015 ale aj pre rok 2016, 2017 a 2018. Niet však pochybnosti, že predmety ochrany spravované
uvedenými organizáciami kolektívnej správy sú takisto súčasťou audiovizuálnych diel tvoriacich súčasť
vysielania, a v prípade SOZA sú uzatvorené rozšírené hromadné licenčné zmluvy, na základe ktorých
jeho členovia získali súhlasy nositeľov práv na používanie predmetov ochrany verejným prenosom za

všetkých autorov hudobných diel bez ohľadu na zmluvný vzťah autorov so SOZA. Mal za to, že konanie
žalovaného je v rozpore s Ústavou SR, keď bez súhlasu nositeľov majetkových práv, a to vedome a
dlhodobo, zasahuje do duševného vlastníctva, ktoré v plnom rozsahu požíva ochranu vlastníctva a jeho
nedotknuteľnosti podľa Ústavy a Listiny základných práv a slobôd.

6. Podaním zo dňa 03.10.2018 doručeným súdu dňa 04.10.2018 žalobca súdu predložil dôkaz, ktorý
mu nebol dostupný, a to Príkaznú zmluvu uzatvorenú medzi žalovaným a ZHR SR, z ktorej vyplýva,
v spojitosti s jej prílohou, že žalovaný vo svojej prevádzke v roku 2015 vykonával verejný prenos
prostredníctvom technických zariadení umiestnených v ním prevádzkovanom ubytovacom zariadení,
poveril ZHR SR na vysporiadanie práv a povinností vyplývajúcich žalovanému z toho, že vykonáva

verejnýprenosdielpožívajúcichautorskoprávnuochranu,pričomtaktiežvprílohedanejzmluvyžalovaný
uvádza počet technických zariadení, prostredníctvom ktorých verejný prenos vykonáva. Príkaznú
zmluvu uzatvoril žalovaný v roku 2015, je platná dodnes, a dodnes ňou žalovaný argumentuje vo
vzťahu k iným organizáciám kolektívnej správy v Slovenskej republike ako je žalobca. Mal za to,
že daným je taktiež preukázané, že žalovaný v roku 2015 vykonával verejný prenos predmetov

ochrany spravovaných žalobcom, a to dokonca vo väčšom rozsahu (t.j. prostredníctvom väčšieho počtu
technických zariadení), než uviedol žalobca v žalobe. Žalobca ohľadne skutočností týkajúcej sa spôsobu
nadobudnutia tohto dôkazného prostriedku uviedol, že ZHR SR, ktorý zmenil svoj názov na Asociáciu
hotelov a reštaurácií Slovenska (ďalej AHRS), pričom jej členom je aj žalovaný. AHRS podala dňa
23.04.2018 žalobu na Okresný súd Bratislava I v zmysle § 165 ods. 8 zákona č. 185/2015 Z.z. (ďalej AZ),

ktorou sa voči piatim žalovaným organizáciám kolektívnej správy, vrátane žalovaného, domáha určenia
obsahu kolektívnej licenčnej zmluvy. Dané konanie je vedené pod sp. zn. 4Ca/1/2018.

7. Podaním zo dňa 18.03.2019 doručeným súdu v tej istý deň, žaloba dal do pozornosti súdu skutočnosť,
že všeobecné súdy v 89 rozsudkoch (z toho 73 riadnych a 16 rozsudkoch pre zmeškanie) v skutkovo

a právne obdobných konania mu vyhoveli a mali za nepochybné, že je aktívne vec legitimovaný a ním
preukázaná odmena uvedená v sadzobníku bola odmenou obvyklou a žalobe vyhoveli. V predmetnom
podaní poukázal 19 rozsudkov odvolací súdov, ktorými boli vyhovujúce rozhodnutia súdov prvej
inštanciepotvrdené.OsobitnepoukázalnarozsudokKrajskéhosúduvBratislavesp.zn.4Cob/231/2017,
ktorý sa týka sporu medzi tými istými stranami sporu ako sú v tomto konaní a kedy predmetom sporu

bol jeho nárok za rok 2015.

8. Súd vykonal vo veci dokazovanie a to oboznámením sa s listinnými dôkazmi a to:

8.1. Oprávnením na výkon kolektívnej správy práv č. 2/2004 podľa zákona č. 618/2003 Z.z. č.k.:

MK-663/2010-70/6165 zo dňa 11.05.2010, z ktorej mal súd za preukázané, že Ministerstvo kultúry
SR udelilo spoločsti LITA, autorská spoločnosť oprávnenie na výkon kolektívnej správy majetkových
práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatický, choreografický,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia, povinnú kolektívnu správu práv podľa § 78 ods. 3 Autorského zákona ako aj

dobrovoľnú kolektívnu správu podľa Autorského zákona.8.2. Webovou stránkou žalovaného, z ktorej mal súd za preukázané, že žalovaný ako súčasť hotelových
izieb ponúka v rámci vybavenia izby satelit TV, safe, minibar, free wifi. Ďalej súd zistil, že žalovaný
ponúka 35 dvojposteľových izieb, z toho 3 apartmány, pričom ide o 3* hotel.

8.3. Výzvou k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 01.12.2017, ktorou si žalobca uplatnil jeho
nárok z používania predmetov ochrany v roku 2016, na ktoré sa vzťahuje právna úprava obsiahnutá v
zákona č. 185/2015 Z.z.

8.4. Vyjadrením k záverom rokovania zo dňa 13.01.2016-odpoveď, z ktorej mal súd za preukázané, že
vzhľadom na neúspešné rokovania medzi žalobcom a ZHR SR, žalobca pokračoval v riešení vzniknutej
situácie priamo z členmi ZHR SR, ktorí sa nachádzali v pozícii neoprávnených užívateľov.

8.5. Podľa Analýzy licenčných platieb hotelových a reštauračných zariadení kolektívnym správcom
vo vybraných krajinách Európy, mal súd za preukázané, že bola vypracovaná správa, týkajúca sa

jednotlivých poplatkov v krajinách EÚ s tým, že v časti C je odhad optimálnej výšky poplatkov v SR a v
časti D je odhad optimálnej výšky poplatkov v SR pre autorov AV

8.6. E-mailom zo dňa 27.04.2015, predmetom ktorého bolo odmietnutie návrhu ZHR SR žalobcom o
určení autorskej odmeny.

8.7. Listom zo dňa 10.07.2015 adresovaným spoločnosti LITA, autorská spoločnosť od ZHR SR, ktorým
ZHR SR uviedla, že má záujem riešiť uzatvorenie zmluvných vzťahov pri rešpektovaní oprávnených
záujmov zúčastnených strán.

8.8. Stručným prehľadom ZHR SR pre členov zväzu o povinnostiach a poplatkoch organizáciám
kolektívnej správy, zo dňa 26.05.2015, z ktorého mal súd za preukázané, že od 01.01.2015 žalobca
vystupoval samostatne a vo svojom mene. ZHR SR napriek deklarovanému ukončeniu rokovania
zo strany žalobcu naďalej trval na rokovaniach o podmienkach pre členov zväzu. Sadzobník
žalobcu nezohľadňuje obsadenosť a samotnú výšku odmien definovanú v sadzobníku považoval za

neprimeranú. ZHR SR v tomto smere koná naďalej. Odporúčame neuzatvárať licenčnú zmluvu, odvolať
sa na uzatvorenú príkaznú zmluvu so ZHR SR, na základe ktorej Vás zastupujeme a čakať na pokyny
ZHR SR.

8.9. Žiadosťou o poskytnutie informácií a dokladov na účely výkonu dohľadu nad výkonom kolektívnej

správy práv v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon v znení zákona č. 125/2016 Z.z. zo dňa
26.04.2017.

8.10. Odpoveďou žalobcu zo dňa 12.06.2017 na žiadosť o poskytnutie informácií a dokladov na účely
výkonu dohľadu nad výkonom kolektívnej správy práv v zmysle zákona č. 185/2015 Z.z. Autorský zákon

v znení zákona č. 125/2016 Z.z., kde žalobca vysvetlil svoj postoj k predmetnej veci.

8.11. Podnetom na prešetrenie správania sa spoločnosti LITA, autorská spoločnosť adresovaným
Protimonopolnému úradu SR, zo dňa 17.06.2015, ktorý adresoval ZHR SR za zneužívanie
dominantného postavenia.

8.12. Odpoveďou Protimonopolného úradu SR na podnet ZHR SR zo dňa 14.07.2015, v ktorom uviedol,
že vzhľadom na aspekty daného prípadu, charakter konania v danom prípade a na jeho možný vplyv
na hospodársku súťaž sa vecou ďalej nebude zaoberať. Vzhľadom na skutočnosť, že oblasť kolektívnej
správy práv patrí do pôsobnosti Ministerstva kultúry SR, predseda úradu upozornil na skutočnosti

obsiahnuté v podnete ministra kultúry SR.

8.13. Oznámením podľa § 25 ods. 2 zákona č. 136/2001 Z.z. o ochrane hospodárskej súťaže zo dňa
16.12.2016 adresovanému Protimonopolnému úradu SR, kde ZHR SR ako sťažovateľ podal podnet
na spoločnosť LITA, autorská spoločnosť vo veci podozrenia na možné zneužívanie dominantného

postavenia Podnikateľa jeho činnosťou v hospodárskej súťaži.8.14. Odpoveďou Protimonopolného úradu SR na žiadosť o poskytnutie informácii zo dňa 25.07.2017,
z ktorej mal súd za preukázané, že úrad vyhodnocoval, či začne prešetrovania na účel zistenia, či je
dôvod na začatie konania vo veci možného zneužívania dominantného postavenia podľa zákona.

8.15. Opätovným návrhom na uzatvorenie licenčnej zmluvy na rok 2016 adresovaný žalovanému zo
dňa 19.02.2016, ktorým žalobca opätovne informoval o náležitostiach udelenia licencie za použitie diel
autorov zastupovaných žalobcom verejným prenosom prostredníctvom technických zariadení na rok
2016 ako i o zmenách ktoré prináša nový Autorský zákona účinný od 01.01.2016

8.16. Opätovnou výzvou na uzatvorenie rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy na rok 2016 zo dňa
16.05.2016 adresovanou žalovanému

8.17. Podaním označeným ako - Posledná výzva na uzatvorenie licenčnej zmluvy na rok 2106, návrh
na uzatvorenie dohody o urovnaní na rok 2015 zo dňa 01.12.2016 adresovaným žalovanému, ktorým

žalobca oslovil žalovaného za účelom uzatvorenia licenčnej zmluvy na použitie diel v roku 2016, ako aj
vysporiadania autorskoprávnych vzťahov za rok 2015.

8.18. Výzvou k vydaniu bezdôvodného obohatenia zo dňa 01.12.2017, ktorou sa spoločnosť LITA,
autorská spoločnosť domáhala vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 910,- eur a trov právneho

zastúpenia vo výške 144,70 eura, vrátane DPH.

8.19. Príkaznou zmluvou uzavretou medzi príkazcom: Víno Matyšák s.r.o. a príkazníkom: ZHR SR.
Príkaznou zmluvou sa príkazník zaväzoval usporiadať v mene príkazcu s organizáciou kolektívnej
správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z použitia diel požívajúcich autorskoprávnu ochranu v

súvislosti s verejným prenosom.

8.20. Žalobca na svojej webovej stránke www.lita.sk uverejňuje zoznamy nositeľov
práv, ktorých zastupuje na základe uzatvorených zmlúv o zastupovaní. V roku 2016 žalobca zastupoval
na základe zmlúv o zastupovaní 3.370 slovenských nositeľov práv. Žalobca i napriek tomu, že zoznam

nositeľov práv v SR zastupovaných žalobcom je verejne prístupný, predložil zoznam nositeľov práv
v SR zastupovaných žalobcom na zmluvnom základe na CD nosiči. Žalobca zároveň predložil na CD
nosiči štatistiku vysielania základných slovenských televíznych staníc s uvedením predmetov ochrany.

8.21. Podľa Sadzobníka žalobcu účinného od 01.01.2015 - Sadzobník autorských odmien za použitie

literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel, časť B.
Sadzby licenčných odmien za použitie diel verejným prenosom, bod 2 Ďalší verejný prenos vysielania
(retransmisia) prostredníctvom technických zariadení základná sadzba pre ubytovacie zariadenie: izby
v hotely *** za zvukovoobrazové zariadenie je suma 26,00 eur.

8.22. Žalovaný je členom Zväzu hotelov a reštaurácií Slovenskej republiky.

8.23. Dňa 01. januára 2015 žalovaný ako príkazca uzatvoril so Zväzom hotelov a reštaurácií Slovenskej
republiky ako príkazníkom príkaznú zmluvu v zmysle § 724 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktorou
sa príkazník Zväz hotelov a reštaurácii Slovenskej republiky zaviazal usporiadať v mene žalovaného s

Organizáciou kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z použitia diel požívajúcich
autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom. Zmluva bola uzatvorená na dobu neurčitú.
Prílohou č. 1 k príkaznej zmluve bola špecifikácia počtu technických zariadení - TV v zariadení
žalovaného, a podľa ktorej v ubytovacom zariadení žalovaného je v izbách ubytovacieho zariadenia
počet TV - 35.

9. Na pojednávaní konanom dňa 11.04.2019 žalobca uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava žaloby a
svojich podaní. Uviedol, že žalovaný porušoval svoje povinnosti v roku 2015, o ktorých bolo právoplatne
rozhodnuté Okresným súdom Pezinok v konaní vedenom pod sp. zn. 34Cb/23/2016 v spojení s
rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 4Cob/232/2017. K skutočnosti namietanej žalovaným,

že ak prevádzkuje hotel neznamená to, že došlo k ubytovaniu hostí, žalobca uviedol, že predložil
Hodnotenie ubytovaných hostí. K návrhu na prerušenie konania, na ktoré sa žalovaný odvolával v
spojení s inými rozhodnutiami okresného súdu, žalobca doložil uznesenie Krajského súdu v Košiciach
sp. zn. 11Co/67/2019, ktorým rozhodnutie zmenil tak, že návrh žalovaného na prerušenie konaniazamietol. Ak poukázal žalovaný na rozhodnutia, ktorými súd zamietol žalobu, išlo o sudkyňu JUDr.
B. z Okresného súdu Banská Bystrica, voči ktorej už jednému rozhodnutiu zaujal stanovisko odvolací
súd tak, že jej rozhodnutie zrušil v plnom rozsahu a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie,

išlo o rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 15Co/214/2018. K námietke žalovaného,
že by tu mala byť zohľadnená obsadenosť ubytovania, žalobca poukázal na to, že autorský zákon
rozlišuje medzi právami autorov a právami súvisiacimi s autorským právom. Zároveň rozlišuje medzi
odmenou autorov a tzv. odmenou autorov, ktorá prislúcha nositeľom práv súvisiacich s autorskými
právami. Kým autori udeľujú súhlas na použitie diela predom formou licenčnej zmluvy a za licenčnú

odmenu, tak nositelia práv súvisiacich s autorskými právami majú nárok na odmenu len za skutočné
použitiepredmetovochrany.ZuvedenéhodôvoduvrozhodnomobdobíonakoajSOZA,ktorívykonávajú
kolektívnusprávuprávautorovnezohľadňovaliobsadenosť,tedarozsahpoužívanialicencie.Licenciavo
svojej podstate znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany. V tejto súvislosti poukázal
na § 69 ods. 6 Autorského zákona a konštatoval, že pokiaľ chcel žalovaný v roku 2016 realizovať
verejný prenos, bol povinný pred začatím takejto činnosti získať licenciu na používanie predmetov

ochrany. Žalovaný si bol tejto skutočnosti vedomí, napriek tomu vedome neoprávnene zasahoval
do práv autorov. V prípade neoprávneného zásahu vzniká nárok autorov na vydanie bezdôvodného
obohatenia, kedy jeho výška je stanovená minimálne vo výške licenčnej odmeny, ktorá bola za dané
používanie v danom období zvyčajná. Konštatoval, že preukázal aká bola zvyčajná odmena a tiež,
že nebolo v nej kritérium obsadenosti. Mal za to, že je potrebné takto určenú odmenu akceptovať v

opačnom prípade, by žalovanému ako neoprávnenému používateľovi bola poskytnutá výhoda oproti
iným dobromyseľným používateľom, ktorí si riadne plnili svoje povinnosti. Tiež by došlo k popretiu jeho
povinnosti postupovať voči všetkým používateľom za rovnakých podmienok. Poukázal na rozhodnutia
súdov, vrátane odvolacích súdov, v ktorých žalovaní namietali obsadenosť, čo však nebolo súdmi
akceptované. Žalobca na pojednávaní poukázal na príkaznú zmluvu, ktorú uzatvoril žalovaný s ZHR

SR, ktorou ho poveril vysporiadaním povinností v súvislosti s verejným prenosom, v zmysle tejto zmluvy
žalovaný aj pre rok 2016 vysporiadal svoje povinnosti voči SOZE a SLOVGRAM od ktorých získal
licenciu na nimi spravované predmety ochrany pri verejnom prenose však nemohol vyňať predmety,
ktoré on spravuje, kontrakčnú povinnosť mal. Dal do pozornosti súdu, že žiaden z rozsudkov ESD
na ktoré žalovaný poukázal nepojednáva o spôsobe určenia výšky licenčnej odmeny a zohľadňovanie

obsadenosti. Poukázal na rozsudok ESD, na ktorý poukázal už aj v priebehu konania, v zmysle ktorého
v prípade porušenia práv nie je potrebné preukazovať konkrétnu škodu, ale je možné požadovať
dvojnásobok licenčnej odmeny za akú by neoprávnený používateľ získal právo používať predmet
ochrany. Vzhľadom na uvedené teda trvá na podanej žalobe v plnom rozsahu.

9.1. Žalovaný na pojednávaní uviedol, že v celom rozsahu trvá na svojich argumentoch. Nad rámec
uviedol, že žalobca podľa jeho názoru nepreukázal svoj nárok v celom rozsahu a teda, že mu má
zaplatiť práve 910,- eur. Opätovne poukázal na rozsudok ESD vo veci C-306/05 ako aj rozsudok ESD
vo veci C-316/09. Konštatoval, že žalobca až na dnešnom pojednávaní predložil dôkazy v rozsahu
cca 20 recenzií, ktoré by mohli svedčiť o tom, že v jeho hotely boli ubytovaní nejakí hostia, avšak si

žalobca uplatňuje nárok v rozsahu, ktorý zodpovedá úplnej obsadenosti hotela počas celého žalovaného
obdobia.Takétodokazovanieadôkazy,ktorébypreukazovalitakútoobsadenosť,dosiaľžalobcomneboli
predložené. Dal do pozornosti súdu, že sadzobníkova odmena žalobcu je 26 eur za rok na jednu izbu,
tak potom za deň je táto odmena 7 centov. Žalobca desiatimi recenziami preukázal obsadenosť desiatich
izieb nevedno na ako dlho, a tak na jeden deň je to 70 centov. Zdôraznil, že tento dôkazný prostriedok

bol predložený neskoro a žalobca mohol a mal tento dôkazný prostriedok, resp. iný relevantný dôkazný
prostriedkov navrhnúť už v samotnej žalobe. Uviedol, že v zmysle zákona č. 253/1998 Z.z. sú hotelové
zariadenia povinné viesť knihu ubytovaných hostí, z ktorej by bolo možné obsadenosť hotela preukázať
a teda zistiť aj rozsah bezdôvodného obohatenia. Mal za to, že nebolo jeho povinnosťou preukazovať
skutočnosti, z ktorých by pre seba dôvodil v spore negatívne skutočnosti, a teda jedine a výlučne

žalobca bol ten, kto mal povinnosť preukázať všetky prvky bezdôvodného obohatenia, totiž izba, ktorá
nie je obsadená hosťom nespĺňa tretí predpoklad verejného prenosu, novú verejnosť. Na takejto izbe
nedochádza k používaniu diel a nie je potrebné mať pre v prípade neobsadenosti izby uzatvorenú
licenčnú zmluvu. Žalovaný bol tak názoru, že žalobca tým, že nezohľadňuje obsadenosť izieb, tak
týmto zároveň porušuje resp. nedostatočne zohľadňuje kritérium primeranosti odmeny a prípadných

používateľov donucuje k uzatváraniu licenčných zmlúv v rozsahu, ktorý nezodpovedá skutočnému
rozsahu používania diel. Ďalej považoval za nepravdivé tvrdenie, že by namietal nepreukázanie
obsadenosti až na tomto pojednávaní, a poukázal na podaný odpor kde bolo namietané, že žalobca
žiadnym relevantným dôkazom nepreukázal čo i len v jednom jedinom prípade, že by žalovaný mal vočinemu kontraktačnú povinnosť. Osoba ktorá nepoužíva autorské diela nepotrebuje licenčnú zmluvu a
nemá povinnosť zmluvu uzatvoriť. Povinnosť uzatvoriť licenčnú zmluvu má len ten, kto ide autorské dielo
použiť. Ak licenčnú zmluvu uzatvorí aj osoba, ktorá následne licenciu nepoužije vôbec alebo v celom

rozsahu, tak je to jej právo, aby sa takto rozhodla a potom zákon naozaj stanovuje, že nemá možnosť
žiadať časť licenčnej odmeny späť. Konštatoval, že v tomto prípade k uzatvoreniu licenčnej zmluvy
nedošlo.Žalobcasivtomtokonaníuplatňujebezdôvodnéobohatenie,ktoréhovýškasalenodvodzujeod
výšky licenčnej odmeny. Čo sa však týka rozsahu bezdôvodného obohatenia toto musí byť založené na
tzv.reálnejfakticiteakopíšenapr.ajprof.Števček.VtejtosúvislostipoukázalnarozhodnutieNajvyššieho

súduČRsp.zn.25Cdo/845/2009.Žalobcavšakžiadnymspôsobomnezohľadniltúskutočnosť,žereálna
obsadenosť bola iná a túto skutočnosť sa nesnažil vôbec preukázať. Nárok tak ako si ho žalobca uplatnil,
by mu patril iba vtedy a v takom rozsahu, ak by z dokazovania vyplynulo, že obsadenosť bola úplná
počas celého obdobia a teda, že mal povinnosť uzatvoriť licenčnú zmluvu na použitie diel práve v takom
rozsahu. Záverom žalovaný uviedol, že s stotožňuje s názorom žalobcu, že nemusí preukazovať reálnu
škodu a teda, že k zásahu došlo, ale musí preukázať existenciu verejného prenosu, t.z. tri prvky -

funkčný TV prijímač, jeho napojenie na TV signál a existenciu novej verejnosti, ak žalobca nepreukáže
tieto tri prvky znamená to, že nepreukázal verejný prenos a teda použitie diel. Zdôraznil, že k použitiu
diel dochádza len pri existencii troch kumulatívnych prvkov verejného prenosu. Ak ktorýkoľvek z týchto
prvkov nie je v konaní preukázaný, nie je preukázané ani použitie diel, nie je preukázaný nárok, čo do
základu. Ak nová verejnosť, čo i len v čiastočnom rozsahu preukázaná je, tak nárok čo do základu možno

považovať za preukázaný avšak k tomuto pristupuje následne aj preukazovanie nároku, čo do rozsahu.

10. Podľa § 19 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, autor má právo použiť svoje dielo
a právo udeliť súhlas na použitie svojho diela.

10.1. Podľa § 19 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, dielo je možné použiť iba so
súhlasom autora, ak tento zákon neustanovuje inak.

10.2. Podľa § 19 ods. 3 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, za použitie diela má autor právo
na odmenu, ak tento zákon v štvrtej hlave neustanovuje inak; tým nie je dotknuté ustanovenie § 65 ods.

1 druhej vety.

10.3. Podľa § 19 ods. 4 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, použitím diela je najmä
a) spracovanie diela,
b) spojenie diela s iným dielom,

c) zaradenie diela do databázy podľa § 131,
d) vyhotovenie rozmnoženiny diela,
e) verejné rozširovanie originálu diela alebo rozmnoženiny diela
1. prevodom vlastníckeho práva,
2. vypožičaním,

3. nájmom,
f) uvedenie diela na verejnosti
1. verejným vystavením originálu diela alebo rozmnoženiny diela,
2. verejným vykonaním diela,
3. verejným prenosom diela.

10.4. Podľa § 58 ods. 1 písm. i) zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, autor, do ktorého práva sa
neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, sa môže domáhať najmä vydania
bezdôvodného obohatenia.

10.5. Podľa § 63 ods. 2 písm. d) zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, nárokov podľa § 58 ods.
1 písm. b) až i) a ods. 2 sa môže domáhať vo svojom mene a na účet autora aj organizácia kolektívnej
správy.

10.6. Podľa § 79 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy,

ktorá zastupuje najviac nositeľov práv podľa § 164 ods. 1 na území Slovenskej republiky a je takto
uvedená v evidencii organizácií kolektívnej správy podľa § 152 ods. 4, môže uzavrieť s nadobúdateľom
rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu, ktorou udeľuje súhlas na použitie všetkých diel nositeľov práv
a) zastupovaných podľa § 164, ku ktorým vykonáva správu majetkových práv ab) ktorí nie sú touto organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164 a nevylúčili kolektívnu
správu práv k týmto dielam podľa odseku 2.

10.7. Podľa § 79 ods. 2 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, nositeľ práv podľa odseku 1 písm.
b) je oprávnený vylúčiť kolektívnu správu svojich majetkových práv ku všetkým alebo k niektorému zo
svojich diel prostredníctvom rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy písomným oznámením organizácii
kolektívnejsprávypodľaodseku1,ktoráotombezzbytočnéhoodkladuinformujenadobúdateľalicencie.

10.8. Podľa § 79 ods. 3 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, nositeľovi práv podľa odseku 1
písm. b) patria rovnaké práva a povinnosti vyplývajúce z rozšírenej hromadnej licenčnej zmluvy ako
nositeľom práv, ktorí sú organizáciou kolektívnej správy zastupovaní podľa § 164, vrátane primeraného
uplatnenia práv a povinností vo vzťahu k organizácii kolektívnej správy, pokiaľ ide o výber, prerozdelenie
a vyplatenie odmien a iných peňažných plnení.

10.9.Podľa§143ods.1zákonač.185/2015Z.z.Autorskéhozákona,kolektívnousprávouprávjespráva
výkonu majetkových práv nositeľa práv podľa tohto zákona prostredníctvom organizácie kolektívnej
správy.

10.10. Podľa § 152 ods. 4 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, ministerstvo na svojom

webovom sídle vedie evidenciu organizácií kolektívnej správy, ktorým udelilo oprávnenie, vrátane
digitálnej rozmnoženiny oprávnenia. Evidencia obsahuje
a) názov organizácie kolektívnej správy,
b) sídlo organizácie kolektívnej správy,
c) označenie štatutárneho orgánu a meno a priezvisko osoby, ktorá je štatutárnym orgánom, alebo osôb,

ktoré sú jeho členmi, označenie orgánu riadenia a meno a priezvisko osoby, ktorá je orgánom riadenia,
alebo osôb, ktoré sú jeho členmi, ak je odlišný od štatutárneho orgánu,
d) vymedzenie odboru kolektívnej správy práv ae) informáciu o tom, či organizácia kolektívnej správy
uzatvára rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu podľa § 79 v danom kalendárnom roku.

10.11. Podľa § 164 ods. 1 zákona č. 185/2015 Z.z. Autorského zákona, organizácia kolektívnej správy je
povinná zastupovať za rovnakých podmienok a bez ohľadu na členstvo v organizácii kolektívnej správy
každého nositeľa práv pri výkone jeho majetkových práv v písomne dohodnutom rozsahu predmetov
ochrany a v odbore kolektívnej správy práv v súlade s vydaným oprávnením, ak o to nositeľ práv
požiada. Organizácia kolektívnej správy môže odmietnuť zastupovanie nositeľa práv len na základe

preukázaných objektívnych dôvodov, najmä ak by zastupovanie nositeľa práv bolo v rozpore s vydaným
oprávnením alebo majetkové práva k predmetu zastúpenia nevznikli. Pred uzavretím dohody podľa
prvej vety je organizácia kolektívnej správy povinná poskytnúť nositeľovi práv informácie o podmienkach
zastupovania pri výkone kolektívnej správy práv. Organizácia kolektívnej správy je povinná začať výkon
činností súvisiacich so zastupovaním od uzavretia dohody podľa prvej vety, ak nie je dohodnuté inak.

10.12. Podľa § 458a Občianskeho zákonníka ak pri porušení alebo ohrození práva duševného
vlastníctva nemožno určiť bezdôvodné obohatenie sa inak, na určenie peňažnej náhrady sa použije
primerane ustanovenie § 442a ods. 2.

10.13. Podľa § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka pri porušení alebo ohrození práva duševného
vlastníctva, ktoré môže byť predmetom licenčnej zmluvy, výška náhrady škody, ak ju nemožno určiť
inak, určí sa najmenej vo výške odmeny, ktorá by za získanie takej licencie bola zvyčajná v čase
neoprávneného zásahu do tohto práva; to sa primerane vzťahuje aj na práva duševného vlastníctva,
ktoré môžu byť predmetom prevodu.

10.14. Podľa ods. 9 úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo
dňa22.05.2001ozosúladeníniektorýchaspektovautorskýchprávasnimisúvisiacichprávvinformačnej
spoločnosti, akákoľvek harmonizácia autorských práv a s nimi súvisiacich práv musí byť založená na
vysokej úrovni ochrany, pretože tieto práva sú podstatou pre duševnú tvorbu. Ich ochrana pomáha

zaistiť udržiavanie a rozvoj tvorivosti v záujme autorov, interpretov, producentov, spotrebiteľov, kultúry,
priemysluaverejnostiakocelku.Duševnévlastníctvosapretopovažujezaintegrálnusúčasťvlastníctva.10.15. Podľa ods. 10 úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo
dňa 22.05.2001, ak majú autori alebo výkonní umelci pokračovať vo svojej tvorivej a umeleckej práci,
musia za používanie svojej práce dostávať primeranú odmenu, rovnako ako producenti, aby boli schopní

financovať túto prácu. Investície potrebné na výrobu produktov, ako sú zvukové záznamy, filmy alebo
multimediálne produkty a služby, ako sú služby "na požiadanie", sú značné. Primeraná právna ochrana
práv duševného vlastníctva je nevyhnutná na zaručenie dostupnosti takejto odmeny a na zaistenie
uspokojivej návratnosti týchto investícií.

10.16. Podľa ods. 11 úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo
dňa 22.05.2001, jedným z hlavných spôsobov zabezpečenia potrebných zdrojov pre európsku kultúrnu
tvorivosť a produkciu a zabezpečenia nezávislosti a dôstojnosti umeleckých tvorcov a interpretov je
prísny a účinný systém ochrany autorských práv a súvisiacich práv.

10.17. Podľa ods. 22 úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES

zo dňa 22.05.2001, cieľ, ktorým je primeraná podpora šírenia kultúry sa nesmie dosahovať za cenu
obetovania prísnej ochrany práv alebo tolerovaním nelegálnych foriem distribúcie falšovaných alebo
pirátskych diel.

10.18. Podľa ods. 58 úvodných ustanovení Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES

zo dňa 22.05.2001, členské štáty zabezpečia účinné sankcie a opravné prostriedky za porušenie práv
a záväzkov, ako sú uvedené v tejto smernici. Prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili, že
uvedené sankcie a opravné prostriedky sa budú uplatňovať. Takto zabezpečené sankcie budú účinné,
primerané a varujúce a budú zahŕňať aj možnosť zistenia škôd a/alebo súdneho príkazu na nápravu a
v prípade potreby aj možnosť žiadať zabavenie neoprávnene získaného materiálu.

10.19. Podľa čl. 8 bod 1. Smernice Európskeho parlamentu a Rady č. 2001/29/ES zo dňa 22.05.2001,
členské štáty zabezpečia primerané sankcie a opravné prostriedky vo vzťahu k porušovaniu práv a
povinností ustanovených v tejto smernici a prijme všetky nevyhnutné opatrenia, aby sa tieto sankcie a
opravné prostriedky uplatňovali. Takto ustanovené sankcie musia byť účinné, primerané a musia mať

odrádzajúci účinok.

11. Súd po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po právnom vyhodnotení veci dospel k záveru,
že žaloba žalobcu na vydanie bezdôvodného opatrenia vzniknutého neoprávneným zásahom do
autorských práv žalovaným za obdobie od 01.01.2016 do 31.12.2016 vo výške 910 eur je dôvodná.

11.1. Súd sa stotožnil s dôvodmi uvádzanými žalobcom a jeho argumentáciou v rámci konania a mal za
preukázané, že žalobcom uplatnený nárok voči žalovanému je dôvodný.

11.2. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy vykonával a vykonáva kolektívnu správu majetkových

práv autorov a iných nositeľov práv k literárnym, dramatickým, hudobnodramatickým, choreografickým,
audiovizuálnym, fotografickým dielam, dielam výtvarného umenia, architektonickým dielam a dielam
úžitkového umenia a túto kolektívnu správu vykonáva v odbore použitie uvedených diel uvedením na
verejnosti iným spôsobom verejného prenosu. Žalobca ako organizácia kolektívnej správy je aktívne
legitimovaný na uplatnenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, keď oprávnenie domáhať sa

vydania bezdôvodného obohatenia (§ 58 ods. 1 písmeno i Autorského zákona) sa môže vo svojom
mene a na účet autora domáhať ako organizácia kolektívnej správy (§ 63 ods. 2 písmeno d Autorského
zákona). Žalobca v konaní preukázal, že je oprávnený a zároveň aj povinný domáhať sa nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia. Z právnej úpravy Autorského zákona vyplýva, že organizácia
kolektívnej správy majetkových práv za nositeľov práv, ktorých zastupuje na zmluvnom základe podľa

§ 164 Autorského zákona v písomne dohodnutom rozsahu predmetov ochrany, kedy nositeľ práv je
oprávnený vylúčiť kolektívnu správu majetkových práv k niektorým alebo všetkým predmetom ochrany.
Pokiaľ tak neurobí má sa za to, že k vylúčeniu kolektívnej správy práv nedošlo a nositeľ práv je
zastupovaný organizáciou kolektívnej správy. Organizácia kolektívnej správy v rámci výkonu kolektívnej
správy je oprávnená a aj povinná pri porušení majetkových práv nositeľa práv domáhať sa nároku

na vydanie bezdôvodného obohatenia. Rovnaký režim ochrany práv sa vzťahuje aj na tých nositeľov
práv, ktorých organizácia kolektívnej správy nezastupuje na zmluvnom základe, pokiaľ sa jedná o
spôsob použitia predmetov ochrany, na ktoré sa udeľuje licencia rozšírenou hromadnou licenčnou
zmluvou. Súd sa s tvrdením žalovaného, že žalobca nepreukázal aktívnu vecnú legitimáciu v konaní,nakoľko nepreukázal konkrétnymi zmluvami o zastupovaní či vôbec a ak áno v akom rozsahu
a pre ktoré predmety ochrany vykonáva kolektívnu správu majetkových práv jednotlivých nositeľov
práv a že nepreukázal, že žalovaný v predmetnom období neoprávnene použil predmety ochrany,

nestotožnil. Súd má za to, že pre vznik nároku žalobcu ako kolektívnej správy na vydanie bezdôvodného
obohatenia je nutné preukázať vznik povinnosti používateľa, v tomto prípade žalovaného, uzatvoriť
hromadnú alebo rozšírenú licenčnú zmluvu, pričom žalobca preukáže druhovo akých nositeľov práv
zastupuje a skutočnosť, že v predmetnom období dochádzalo k produkcii diel žalobcom zastupovaných
autorov. Licencia znamená udelenie práva na používanie predmetov ochrany a licenčnou zmluvou sa

udeľuje používateľovi právo používať dielo autora, pričom žalobca ako organizácia kolektívnej správy
udeľuje hromadnou licenčnou zmluvou a rozšírenou hromadnou licenčnou zmluvou používateľovi právo
používať predmety ochrany, ktoré kolektívne spravuje a to za licenčnú odmenu. Je nemysliteľné, aby
žalobca predložil zoznamy všetkých nositeľov práv, všetky zmluvy a zoznamy predmetov ochrany
použitých na vybraných slovenských televíznych staniciach v roku 2016 s priradením jednotlivých
nositeľov práv. Vykonanie takéhoto dokazovania je podľa názoru súdu nereálne až nemožné a bolo by

v rozpore s hospodárnosťou konania. Naviac, ak by sa súd stotožnil s takto prezentovaným tvrdením
žalovaného ohľadne preukázania aktívnej legitimácie žalobcu, bolo by to popretie samotného zmyslu a
účelu právnej úpravy ochrany majetkových práv prostredníctvom organizácie kolektívnej správy.

11.3. Súd mal tiež za preukázané, že žalovaný prevádzkuje ubytovacie zariadenie Hotel Matyšák 3* v

období od 01.01.2016 do 31.12.2016, táto skutočnosť medzi stranami sporu ani nebola sporná. Súd
mal tiež za preukázané, že predmetné ubytovacie zariadenie žalovaného malo 35 izieb, v ktorých
boli umiestnené zvukovoobrazové zariadenia - TV prijímače, prostredníctvom ktorých bolo umožnené
klientom sledovať televízne vysielanie. Táto skutočnosť vyplynula z webovej stránky predmetného
ubytovacieho zariadenia, na ktorej boli tieto skutočnosti uvedené. Uvedené tiež vyplynulo z prílohy č. 1

k Príkaznej zmluve uzatvorenej medzi žalovaným a Zväzom hotelov a reštaurácii SR dňa 01.01.2015
predmetom ktorej bol záväzok Zväzu hotelov a reštaurácii SR usporiadať v mene žalovaného s
organizáciou kolektívnej správy vzájomné práva a povinnosti vyplývajúce z použitia diel požívajúcich
autorskoprávnu ochranu v súvislosti s verejným prenosom.

11.4. Súd sa nestotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobca nepreukázal, že i v prípade, že izby v
ubytovacom zariadení žalovaného boli vybavené TV prijímačmi tak je nutné preukázať, že skutočne aj
bol vykonávaný verejný prenos práve tých predmetov ochrany zaradených do programovej štruktúry,
ku ktorým na základe dohody a v rozsahu dohodnutom s nositeľmi práv vykonáva správu žalobca a
že čo i len jeden TV prijímač prijímal televízny signál. Súd mal za to, že žalovaný poskytol klientom

funkčné televízne prijímače spôsobilé slúžiť na obvyklý účel. Žalovaným uvedenú námietku posúdil ako
účelovú obranu. V zmysle právnych predpisov judikatúry, právnej teórie a praxe sa poskytovanie signálu
prostredníctvom technických zariadení pre klientov ubytovacích zariadení považuje za verejný prenos
diel. Ak teda žalovaný mal v ubytovacom zariadení umiestnené zvukovoobrazové zariadenia vybavené
príjmom, tak u žalovaného dochádzalo k ďalšiemu verejnému prenosu. Podľa rozsudku Súdneho dvora

EÚ zo dňa 07.12.2006 vo veci Sociedad General de Autores y Editores De Espana (SGAE) c/a Rafael
Hoteles SA sp. zn. C-306/05, poskytovanie signálu hotelovým zariadením prostredníctvom televíznych
prijímačov klientom, ktorí sú ubytovaní v izbách tohto zariadenia, predstavuje nezávisle od používanej
techniky prenosu signálu verejný prenos. V rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 12.03.2012 vo veci
Phonographic Performance (Ireland) limited proti Írsku sp. zn. C-162/10 Súdny dvor EÚ uviedol, že

prevádzkovateľ hotelového zariadenia, ktorý poskytuje v izbách svojich hostí televízne alebo rozhlasové
prijímače, do ktorých prenáša signál, je používateľom, ktorý uskutočňuje verejný prenos. V uznesení
Súdneho dvora EÚ C-136/09 z 18.03.2010 vo veci Organismos Sillogikis Diacheirisis Theatrikon kai
Optikoakoustokon Ergon c/a Divani Akkropolis Anonimi Xenocheaki kai Touristiki Etairai Súdny dvor EÚ
uviedol, že prevádzkovateľ hotela tým, že umiestni do izieb svojho zariadenia televízory a napojí ich na

centrálnu anténu, uskutočňuje na základe tejto samotnej skutočnosti verejný prenos v zmysle článku 3
ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2001/29/ES z 22. mája 2001 o zosúladení niektorých
aspektov autorských práv a s nimi súvisiacich práv v informačnej spoločnosti.

11.5. Súd v tejto súvislosti uvádza, že sa tiež nestotožnil s tvrdením (obranou) žalovaného, že

žalobca si nedôvodne uplatňoval vydanie bezdôvodného obohatenia za celkový počet 35 izieb (35 TV
prijímačov)bezzohľadnenia obsadenostiubytovaciehozariadeniavpriebehuroka2016,nakoľkomalza
jednoznačné, že v prejednávanej veci išlo o verejný prenos chránených diel neurčitému počtu adresátov.
Je zrejmé, že žalovaný vzhľadom už na vyššie uvedené mal povinnosť uzatvoriť so žalobcom zmluvuna používanie predmetov ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami na rok 2016, ale túto
povinnosť si neplnil a teda má povinnosť vydať žalobcovi bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej
odmeny za akú by boli poskytnuté licencie iným používateľom na daný spôsob a rozsah používania

predmetov ochrany teda vo výške licenčnej odmeny stanovenej paušálnou sumou za daný počet TV
prijímačov.

11.6. Vo vzťahu k námietke žalovaného ohľadom neprimerane vysokej licenčnej odmene uplatňovanej
žalobcom voči používateľom súd uvádza, že predmetom konania bolo vydanie bezdôvodného

obohatenia, ktorého výška sa odvíja od zvyčajnej odmeny za získané licencie pri obdobných zmluvných
podmienkach v čase neoprávneného zásahu do práva. Žalobca v konaní preukázal, že v roku 2016
uzatvoril aj s inými subjektami rozšírené hromadné licenčné zmluvy, v ktorých bola licenčná odmena
dohodnutá podľa sadzobníka žalobcu účinného od 01.01.2015, teda Sadzobníka autorských odmien
za použitie literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických a audiovizuálnych diel
účinného od 01.01.2015. Za stavu, keď žalobca uzatvoril s inými používateľmi rozšírené hromadné

licenčné zmluvy za odmenu podľa sadzobníka, mal súd za to, že ide o odmenu zvyčajnú, obvyklú. Výška
bezdôvodného obohatenia sa v prípade porušenia alebo ohrozenia práva duševného vlastníctva určí
najmenejvovýškeodmeny,ktorábyzazískanielicenciebolazvyčajnávčaseneoprávnenéhozásahudo
tohto práva (§ 458a, § 442a ods. 2 Občianskeho zákonníka). Za daného stavu mal súd za preukázané,
že žalobca si v konaní uplatnil nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške zvyčajnej odmeny,

teda v minimálnej výške.

11.7. Podľa názoru súdu v prejednávanej veci bola bez významu argumentácia žalovaného vo vzťahu
k tvrdeniu ohľadne neprimerane vysokých licenčných odmien žalobcu, a tiež ohľadne ním predloženej
Analýzy licenčných platieb spoločnosti KMPG z 12.09.2016. Súd opätovne zdôrazňuje, že predmetom

konania bolo vydanie bezdôvodného obohatenia z dôvodu, že žalovaný ako používateľ predmetov
ochrany nemal udelený súhlas na používanie diel, nemal so žalobcom ako organizáciou kolektívnej
správy uzatvorenú rozšírenú hromadnú licenčnú zmluvu a teda keď bez súhlasu žalobcu používal
predmety ochrany verejným prenosom technickými zariadeniami porušoval výhradné autorské práva.
Analýza KMPG bola vypracovaná na základe objednávky ZHR a samotní autori túto analýzu označujú

ako štúdiu, uvádzajúc, že jej cieľom je analyzovať spôsob a výšku úhrady poplatku kolektívnym
správcom vo vybraných krajinách Európy a na základe multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú
výšku poplatku. Autori tejto analýzy súčasne uvádzajú v časti dôležité upozornenia, že primárne zdroje
predstavovali predovšetkým dáta, poskytnuté ZHR a rozhovory so zástupcami a zamestnancami OKS
jednotlivých krajín. O aké dáta sa jednalo, nie je v analýze bližšie uvedené. Sekundárny zber informácií

bol podľa autorov tejto analýzy čerpaný z dát štatistického úradu Európskej komisie, dokumentov
poskytnutých ZHR a dostupných sadzobníkov. Autori nemali k dispozícií všetky informácie, všetky
sadzobníky a nezohľadňovali všetky organizácie kolektívnej správy v porovnávaných krajinách. Samotní
autori analýzy tiež konštatujú, že vykonali určité analytické procedúry na základe dostupných informácií,
aženemožnovylúčiťprípadnénezrovnalostičiskreslenieinformácií,spôsobenézámernýmposkytnutím

nepravdivých údajov zdrojovými subjektmi. Analýza vychádza z porovnávania vybraných krajín -
Taliansko, Francúzsko, Nemecko, Rakúsko, Španielsko, Česká republika a Slovenská republika. Krajiny
bolivybranévspoluprácizozadávateľom,čoznamená,žeužvýberkrajínboltendenčnýaúčelovýnajmä
z toho dôvodu, že vo Švajčiarsku, ktoré nie je členom EÚ, vôbec nedochádza k výberu poplatkov za
verejný prenos, realizovaný technickými zariadeniami v izbách ubytovacích zariadení. Autorom analýzy

sa napr. vôbec nepodarilo zistiť výšku poplatkov za verejný prenos v Rakúsku. Pri komparácii licenčných
odmien sa autori sústreďovali na autorov audiovizuálnych diel, pričom ostatné, podľa tvrdenia autorov
analýzy minoritnej časti, nebrali pri porovnávaní licenčných odmien do úvahy. S takýmto skresľujúcim
postupom nemožno súhlasiť. Navyše z analýzy nie je zrejmé, kto sa v jej kontexte považuje za autora
audiovizuálneho diela. Ohľadom analýzy okresný súd uzavrel, že ide o porovnávaciu štúdiu - analýzu

licenčných platieb v hotelových a reštauračných zariadeniach kolektívnym správcom vo vybraných
krajinách EÚ, pričom nejde o nezávislú štúdiu, samotní autori ju označujú len ako štúdiu, ktorej cieľom
je analyzovať spôsob a výšku poplatku kolektívnym správcom vo vybraných krajinách EÚ a na základe
multikriteriálnej kalkulácie navrhnúť vhodnú výšku poplatkov, odvádzaných hotelovými a reštauračnými
zariadeniami kolektívnym správcom. Ak používateľ nesúhlasí s podmienkami príslušnej organizácie

kolektívnej správy, má legálnu možnosť podať žalobu na súd o určenie obsahu hromadnej licenčnej
zmluvy. Žalovaný tak neurobil napriek výzve žalobcu, že má možnosť usporiadať si vzťahy voči nemu
takýmto spôsobom. Ani podanie takejto žaloby (podľa §82 ods. 1 AZ) by samo osebe neznamenalo
oprávnenie používateľa používať predmety ochrany. Pokiaľ by totiž používateľ podal takúto žalobu, bolojeho povinnosťou zložiť bankovú záruku alebo zložiť peňažné prostriedky do notárskej úschovy alebo
úschovy súdu. Predmetom tohto sporu a dokazovania však nie je určovanie primeranej odmeny. Preto
analýza KPMG je nepoužiteľná v tomto spore.

11.8. Sumarizáciou uvedeného mal súd za to, že žalobca preukázal dôvodnosť ním uplatneného nároku
na vydanie bezdôvodného obohatenia žalovaným, keď preukázal, že je organizáciou kolektívnej správy,
ktorá je oprávnená uzatvárať rozšírené hromadné licenčné zmluvy o.i. aj na použitie diel "verejný prenos
diela v prevádzkarni alebo inom priestore prostredníctvom technického zariadenia" a môže sa domáhať

vo svojom mene (§ 63 ods. 2 písmeno d Autorského zákona) vydania bezdôvodného obohatenia,
nakoľko žalovaný neoprávnene zasiahol do práva autorov (§ 58 ods. 1 písmeno i Autorského
zákona). Žalovaný v uplatnenom období od 01.01.2016 do 31.12.2016 nedisponoval pri použití
žalobcom spravovaných diel (diel literárnych, dramatických, hudobnodramatických, choreografických,
audiovizuálnych, fotografických, diel výtvarného umenia, architektonických diel a diel úžitkového
umenia) verejným prenosom technickými prostriedkami súhlasom autorov, získaným rozšírenou

hromadnou licenčnou zmluvou uzatvorenou so žalobcom a teda je povinný zaplatiť žalobcovi
bezdôvodné obohatenie vo výške zvyčajnej odmeny teda odmeny, ktorá bola za získanie licencie v
relevantnom čase zvyčajná. Podľa sadzobníka žalobcu platného v roku 2016 bola ročná odmena za
jedno zvukovoobrazové zariadenie v hoteli 3* vo výške 26,00 eur, čo pri počte 43 zvukovoobrazových
zariadení v ubytovacom zariadení žalovaného predstavuje sumu 910,00 eur za rok. Súd mal za

preukázané, že žalovaný sa vyššie uvedeným spôsobom bezdôvodne obohatil a teda je povinný toto
obohatenie žalobcovi vydať.

12. Žalobca si voči žalovanému uplatnil i nárok na zaplatenie úrokov z omeškania z uplatneného nároku
navydaniebezdôvodnéhoobohatenieato5%ročnezosumy910eurododňa15.12.2017dozaplatenia.

12.1. Podľa § 517 ods. 1 veta prvá Občianskeho zákonníka dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní
je v omeškaní.

12.2. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má

veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný
platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací
predpis.

12.3. Podľa § 3 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré

ustanovenia Občianskeho zákonníka v znení účinnom v čase omeškania žalovaného výška úrokov z
omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej
banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

12.4. Súd priznal žalobcovi i ním uplatnený úrok z omeškania vo výške 5% ročne od 15.12.2017 do

zaplatenia a to v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995
Z.z., podľa ktorého výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná
úroková sadzba ECB platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Žalobca vyzval
žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 910 eur do 5 dní listom zo dňa 01.12.2017. Nezaplatením
žalobcom uplatnenej sumy sa žalovaný dostal do omeškania.

13. Žalovaný v priebehu konania žiadal, aby súd prerušil konanie do právoplatného skončenia konania
vedeného na Protimonopolnom úrade Slovenskej republiky, konania začatie ktorého inicioval Zväz
hotelov a reštaurácií SR podnetom doručeným Protimonopolnému úradu Slovenskej republiky dňa
19.12.2016 vo veci prešetrenia správania žalobcu z dôvodu podozrenia na zneužívanie dominantného

postavenia .

13.1. Podľa § 162 ods. 1 písmeno a) Civilného sporového poriadku súd konanie preruší, ak rozhodnutie
závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť.

13.2. Podľa § 162 ods. 3 Civilného sporového poriadku o zamietnutí návrhu na prerušenie konania súd
rozhodne spolu s rozhodnutím vo veci samej.13.3. Súd návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol, nakoľko jednak mal za preukázané, že
správne (administratívne) konanie pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, konanie do
skončenia ktorého žiadal žalovaný konanie prerušiť sa nevedie a tiež z dôvodu, že ani výsledok,

závery, prípadné konania pred Protimonopolným úradom Slovenskej republiky, by nemali žiaden vplyv
na posúdenie nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia a jeho výšky. Navyše rozhodnutie
v tejto veci nie je závislé od vyriešenia otázky súladu cenovej politiky žalobcu so zákazom zneužívania
dominantného postavenia v hospodárskej súťaži, ale predmetom konania je nárok zoo zodpovednosti za
bezdôvodné obohatenie, posúdenie dôvodnosti výšky skutkovom zistení o obvyklej odplate za obdobné

autorské licencie. Súd v tejto veci dokazuje na uznesenie Krajského súdu v Košiciach vedeného pod
sp.zn. 11Co/67/2019.

14. Súd rozhodol, že žalovaným navrhnuté dokazovanie listinnými dokladmi a návrhmi uvedených v
odpore nevykoná. Vykonanie tohto dokazovanie považoval za nadbytočné, neúčelne a nehospodárne,
nakoľko navrhované dokazovanie nesúviselo s preukázaním relevantných skutočností podstatných pre

posúdenie opodstatnenosti žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia.

15. Podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa
pomeru jej úspechu v konaní

15.1. Podľa § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj
bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.

15.2. Podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku o výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré

vydá súdny úradník.

15.3. Súd o nároku na náhradu trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 Civilného sporového poriadku
teda podľa úspešnosti žalobcu v spore, keď žalobca bol v konaní plne úspešný. Súd žalobcovi priznal
voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania

rozhodne súd podľa § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku po právoplatnosti tohto rozsudku
samostatným uznesením.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje.

Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody)
a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že
a) neboli splnené procesné podmienky,
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,

g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania.
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,

b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za
následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak žalovaný nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže žalobca podať návrh na vykonanie
exekúcie podľa Exekučného poriadku.