Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 1. júl 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 11CoCsp/14/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8619201285
Dátum vydania rozhodnutia: 01. 07. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Zoľáková
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8619201285.2

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Zoľákovej a členov senátu
JUDr. Milana Majerníka a JUDr. Andreja Radomského, v právnej veci žalobkyne: C. D., H.. XX.XX.XXXX,
C. M. XX/XX, XXX XX O., právne zastúpenej Mgr. Stanislavou Tichou, advokátkou, IČO: 46 484 914,
so sídlom Zakvášov 1519/55, 017 01 Považská Bystrica, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia,
s. r. o., IČO: 35 792 752, so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, právne zastúpenému Advokátskou

kanceláriou JUDr. Andrea Cviková, s. r. o., IČO: 47 233 516, so sídlom Kubániho 16, 811 04 Bratislava -
StaréMesto,ozaplatenie805,16eurspríslušenstvom,oodvolanížalovanéhoprotirozsudkuOkresného
súdu Svidník, č. k. 1Csp/68/2019-78 zo 17. februára 2020 takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vracia na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Svidník (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobkyni 805,16 eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy od
26. novembra 2019 do zaplatenia do troch dní od právoplatnosti rozsudku a priznal žalobkyni proti
žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti
rozsudku samostatným rozhodnutím.

2. 2.1 Výrok odôvodnil tým, že žalobkyňa sa žalobou podanou 18. júla 2019 domáhala, aby súd uložil

žalovanému povinnosť zaplatiť jej 805,16 eur, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžnej sumy odo
dňa nasledujúceho po dni doručenia žaloby žalovanému a trovy konania.
2.2 Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že 23. marca 2015 podpísala formulár označený ako „žiadosť
o poskytnutie úveru/zmluva o revolvingovom úvere č. XXXXXXXXXX (ďalej len „žiadosť/zmluva“ alebo
„zmluva o revolvingovom úvere“), ktorý bol vopred vyplnený žalovaným v rozsahu poskytnutá čiastka
(úverový limit) 1.200,- eur, splatnosť úveru 36 mesiacov, mesačná splátka vrátane úrokov 42,46 eur,

celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.648,56 eur, predpokladaná RPMN za úver 27,02 %, ročná
úroková sadzba úveru 17,76 %, priemerná RPMN za úver 34,42 %, poplatok za poskytnutie úveru/
revolvingu 120,- eur. Na základe toho s ňou žalovaný následne uzatvoril zmluvu o revolvingovom úvere,
ktorá obsahovala poskytnutú čiastku (úverový limit) 1.200,- eur, splatnosť úveru 36 mesiacov, mesačnú
splátku vrátane úrokov 42,46 eur, celkovú čiastku, ktorú musí dlžník zaplatiť 1.648,56 eur, RPMN za
úver 26,59 %, ročnú úrokovú sadzbu úveru 17,76 %, priemernú RPMN za úver 34,42 %, poplatok

za poskytnutie úveru/revolvingu 120,- eur, poskytnutú čiastku revolvingu 1.200,- eur a ročnú úrokovú
sadzbu úrokov z omeškania 5,05 %. Podľa oznámenia o schválení úveru bola splátka úveru navýšená
o mesačnú splátku podľa dohody o poskytnutí služby vo výške 27,32 eur, a teda celková výška splátky
za úver (mesačná splátka úveru + splátka podľa dohody o poskytnutí služby) bola vo výške 69,78 eur. V
zmluve o revolvingovom úvere absentuje údaj o konečnej splatnosti úveru; výške splátok istiny, úrokov a
inýchpoplatkov,splatnostijednotlivýchsplátok,zahŕňajúcprvúaposlednúsplátkuapresnejvýškeúveru.

Vyplatenie úveru len vo výške 1.080,- eur žalovaný odôvodnil splatnosťou poplatku za poskytnutie úveru/
revolvingu podľa bodu 5 a 6 žiadosti/zmluvy vo výške 120,- eur, a to ku dňu poskytnutia úveru. Žalovanýsi tento poplatok započítal oproti poskytnutému úveru. Podľa zmluvy o revolvingovom úvere mala byť
celkovázaplatenásumazaúver(úver+úrokyzacelúdobučerpaniaúveru)vovýške1.648,56eur,avšak
podľa oznámenia o schválení úveru, splátkového kalendára a reálnej výšky splátok bola táto suma vo

výške 2.632,08 eur (úver + úroky + splátka podľa dohody o poskytnutí služby + poplatok za úver). Údaj o
výške RPMN úveru uvedený v bode 5 žiadosti/zmluvy (27,02 %), nie je v súlade s údajom o výške RPMN
úveru uvedeným v akceptácii návrhu v bode 6 zmluvy/žiadosti (26,59 %), v dôsledku čoho je potrebné
považovať ustanovenia zmluvy o revolvingovom úvere v časti upravujúcej RPMN za neplatné. Ak by
veriteľ vychádzal zo skutočnej výšky poskytnutých peňažných prostriedkov, RPMN by predstavovala

90,79 %. Dohoda o poskytovaní služieb uzatvorená v ten istý deň a pod tým istým číslom ako zmluva o
revolvingovom úvere má povahu formulára obdobného tomu, ktorého prostredníctvom zmluvné strany
uzavreli samotnú zmluvu o revolvingovom úvere, pričom na podpis jej bola predložená spolu so zmluvou
o revolvingovom úvere. Dojednanie o výške odplaty v dohode treba vzhľadom na jej výšku považovať
za neplatnú v zmysle § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“),
pretože táto je v rozpore s dobrými mravmi. Výška odplaty za služby uvedené v tejto dohode predstavuje

sumu 27,32 eur mesačne, pričom samotná splátka istiny úveru s úrokom je 42,46 eur, čo po prepočítaní
(pri 36 mesiacoch) činí 983,52 eur, teda podiel odmeny z dohody na splátke predstavuje až 39,15 %.
Ďalejžalobkyňažalobuodôvodnilatým,ževzmluveorevolvingovomúverejeuvedenápriemernáRPMN
vo výške 34,42 % napriek tomu, že v danom čase bola pri spotrebiteľských úveroch so zabezpečením,
(ktorým je podľa § 551 Občianskeho zákonníka aj dohoda o zrážkach zo mzdy) priemerná výška RPMN

19,37 %. Vzhľadom na absenciu vyššie uvedených obligatórnych náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom
úvere je potrebné poskytnutý úver považovať za bezúročný a bez poplatkov. Keďže do 30. júna 2017
uhradila žalovanému za poskytnutý úver 1.885,16 eur, rozdiel medzi touto sumou a sumou poskytnutého
úveru predstavuje bezdôvodné obohatenie žalovaného vo výške 805,16 eur.
2.3 Súd prvej inštancie najskôr o žalobe žalobkyne rozhodol platobným rozkazom, č. k.

1Csp/68/20198-23z12.novembra2019,protiktorémupodalžalovanývčasodpor.Vodôvodneníodporu
žalovaný uviedol, že žalobkyňa mala informácie o relevantných skutočnostiach najneskôr 17. júla 2017,
kedy podpísala splnomocnenie na zastupovanie (udelené jej právnej zástupkyni). Keďže splnomocnenie
bolo udelené dištančným spôsobom (prijatie splnomocnenie je zo 14. augusta 2017), jeho podpísaniu
žalobkyňou predchádzalo poskytnutie informácií o dôvodoch pre jeho udelenie. Pri zvyčajnom využití

poštovej zásielky bolo splnomocnenie a informácie s ním súvisiace doručené žalobkyni skôr ako 17. júla
2017. Ak tento deň bol pondelok, žalobkyňa mala informácie o dôvodoch pre udelenie splnomocnenia
najneskôr 14. júla 2017 (predchádzajúci pracovný deň). Preto je nesporné, že podanie žaloby v júli 2019
sa vykonalo viac ako dva roky po tom, čo bola žalobkyňa informovaná o dôvodoch podania žaloby, a
teda žaloba bola na súd doručená po uplynutí subjektívnej premlčacej doby dva roky. Zároveň suma

uhradená žalobkyňou zahŕňa aj platby vykonané v roku 2016, v dôsledku čoho je časť žalovaného
nároku premlčaná v trojročnej objektívnej premlčacej dobe (platba realizovaná 12. júla 2016). Ďalej
žalovaný uviedol, že z ustanovenia článku 4. ods. 4.5 zmluvných dojednaní vyplýva deň splatnosti
poslednej splátky úveru podľa posledného splátkového kalendára, ktorý je dňom konečnej splatnosti
úveru. Podobne v zmluve je výslovne rozpísané, v akej časti zo sumy splátky je splátka istiny, v akej

splátka úroku a v akej výške splátka prípadných poplatkov. Z dôvodu, že údaj o RPMN sa počíta podľa
zákonného matematického vzorca výpočet RPMN nevychádza zo sumy pripísanej na účet žalobkyne,
ale zo sumy poskytnutej žalobkyni, ktorou je suma 1.500,- eur. Výška odplaty je v súlade s právnou
úpravou zohľadňujúcou priemernú odplatu obvykle požadovanú na finančnom trhu. Pred uzatvorením
zmluvy bola priemerná výška RPMN úverov bánk a pobočiek zahraničných bánk uverejnená 31.

marca 2015 (údaje za 4. štvrťrok 2014) v hodnote 13,95 %. Maximálne prípustná hodnota úrokov
(dvojnásobok priemernej RPMN bánk) predstavovala 27,90 %. Táto hodnota prekročená nebola. Na
základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol.
2.4 Súd prvej inštancie vychádzal pri rozhodovaní zo skutočností, že žalobkyňa požiadala žalovaného
žiadosťou/zmluvou o poskytnutie spotrebiteľského úveru revolvingového typu vo výške 1.200,- eur,

splatného v 36 mesačných splátkach (vrátane úrokov) vo výške 42,46 eur, pričom poplatok za
poskytnutie úveru predstavoval 120,- eur, predpokladaná RPMN za úver 27,02 %, ročná úroková
sadzba 17,76 %, priemerná RPMN za úver 34,42 % a celková čiastka, ktorú musela žalobkyňa uhradiť
predstavovala 1.648,56 eur. Podľa bodu 6. Údaje o schválenom spotrebiteľskom úvere revolvingového
typu informatívny údaj o mesačnej platbe bol vo výške 69,78 eur, RPMN za úver vo výške 26,59 % a

sadzba úroku z omeškania bola vo výške 5,05 %.
2.5 Súd prvej inštancie mal z výsledkov vykonaného dokazovania preukázané, že zmluva o
revolvingovom úvere uzatvorená medzi žalobkyňou a žalovaným 26. marca 2015 obsahuje iné údaje
v bode 5. označenom ako údaje o požadovanom revolvingovom úvere (RPMN 27,02 %) a iné v bode6. označenom ako údaje o schválenom revolvingovom úvere (RPMN 26,59 %). Žalobkyňa podpísala
zmluvu 23. marca 2015, a to po vyplnení bodu 5. a žalovaný ju podpísal 26. marca 2015 po vyplnení
bodu 6.. Žalobkyňa však neakceptovala vyplnenie bodu 6. žalovaným, ktoré je v zmysle § 44 ods. 2

Občianskeho zákonníka považované za nový návrh na uzatvorenie zmluvy, a preto nedošlo k vzniku
úverovej zmluvy.
2.6 Súd prvej inštancie predmet sporu právne posúdil podľa ustanovení § 3 ods. 1, § 39, § 44 ods.
1, 2, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 5, § 54 ods. 1, 2, § 107 ods. 1, 2, § 451 ods. 1, 2, § 457
Občianskeho zákonníka v znení účinnom ku dňu uzatvorenia zmluvy o úvere a ustanovení § 1 ods. 2,

§ 9 ods. 1, 2, § 11 ods. 1 písm. a), b) zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných
úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu
uzatvorenia zmluvy o úvere (ďalej len „zákon o spotrebiteľských úveroch“). Úrok z omeškania priznal
žalobkyni v súlade s ustanoveniami § 517 ods. 2 a § 563 Občianskeho zákonníka a ustanovením §
3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia
Občianskeho zákonníka.

2.7 Vychádzajúc z uvedeného súd prvej inštancie dospel k záveru, že zmluva o úvere neobsahovala
dobu trvania zmluvy, termín konečnej splatnosti poskytnutého úveru, ani výšku, počet a termíny splátok
istiny, úrokov a iných poplatkov, v dôsledku čoho považoval predmetný úver za bezúročný a bez
poplatkov. V súvislosti s námietkou premlčania vznesenou žalovaným poukázal na skutočnosť, že
zmluva o úvere bola podpísaná 26. marca 2015, žalobkyňa na jej základe plnila žalovanému až po

tomto dátume a žaloba bola podaná na súd 18. júla 2019, teda pred uplynutím desaťročnej objektívnej
premlčacej doby. Pokiaľ ide o subjektívnu dvojročnú premlčaciu dobu, žalobkyňa sa o bezdôvodnom
obohatení dozvedela po konzultácii s právnou zástupkyňou, plnomocenstvo pre ktorú podpísala 17.
júla 2017 a žaloba bola podaná na súd 17. júla 2019, teda v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe,
pričomsúdpoznamenal,ževsúvislostisplynutímdvojročnejsubjektívnejpremlčacejdobyjerozhodujúci

deň, keď sa oprávnený skutočne dozvie o vzniku bezdôvodného obohatenia a o subjekte, ktorý sa
na jeho úkor bezdôvodne obohatil. Súčasne súd považoval za irelevantné, kedy sa oprávnený subjekt
mohol dozvedieť o uvedených skutočnostiach. Preto súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 805,16
eur žalobkyni, ktoré predstavujú bezdôvodné obohatenie žalovaného, ktoré prijal od žalobkyne bez
právneho dôvodu a úrokov z omeškania v zákonnej výške od 26. novembra 2019 (od doručenia žaloby

žalovanému) do zaplatenia.
2.8 Súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z.z.
Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a s ohľadom na plný úspech žalobkyne v konaní (resp.
nepatrný neúspech v časti príslušenstva), jej priznal proti žalovanému náhradu trov konania v rozsahu
100 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

3. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný.
Namietal, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace
procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, konanie má inú
vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie dospel na

základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V súvislosti s neprávnym právnym posúdením ním
vznesenej námietky premlčania poukázal na skutočnosť, že k udeleniu plnomocenstva preukázateľne
došlo dištančným spôsobom, čo je zrejmé z dátumu podpisu plnomocenstva žalobkyňou a jeho „prijatia“
právnouzástupkyňoužalobkyne,aleajnaodsekprvýodôvodnenianapadnutéhorozsudku,vktoromsúd

uviedol, že „žalobkyňa sa podanou žalobou dňa 18.7.2019 proti žalovanému domáhala zaplatenia ...“.
Súčasne tvrdil, že dátum 17. júl 2017 je síce „najneskorším“ dátumom, kedy sa žalobkyňa mohla
dozvedieťouplatňovanomnároku,avšakzostranyžalobkynenebolpredloženýžiadnydôkaz,aninebolo
uvedené žiadne tvrdenie, že sa tak stalo práve v uvedený deň, a teda nie skôr. Ďalej konštatoval,
že súd prvej inštancie rozhodol nezákonne aj pokiaľ ide o objektívnu premlčaciu dobu, pretože dôvod

bezúročnosti (nerozčlenenie splátky na istinu, úrok a iné poplatky) nikdy neexistoval, najvyššie súdne
autority výklad zákona o takomto dôvode opakovane odmietli a odmietajú a už len samotná skutočnosť,
že v danej otázke by mohla existovať nejednostnosť výkladu zákona vylučuje úmysel vyžadovaný pre
aplikáciu desaťročnej objektívnej premlčacej doby, pričom poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky, sp. zn. 3Cdo 146/2017 z 22. februára 2018, podľa ktorého nie je potrebné, aby

zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba
tej-ktorej anuitnej splátky. Popritom zdôraznil, že Súdny dvor Európskej únie prijal záver, že smernica
2008/48/ES žiadne rozpisovanie splátky nevyžaduje, ale aj výklad o tom, že členský štát si nesmie
vytvárať vlastné náležitosti (čo znamená, že si to nemôže dovoliť žiadny jeho vnútroštátny orgán). Čosa týka porušenia práva na spravodlivý proces žalovaný namietal, že bolo porušené jeho ústavné právo
na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Pripomenul, že v podanom odpore uviedol podrobné
dôvody svedčiace proti výkladu § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch spôsobom, ako to

vyplýva z napadnutého rozsudku, avšak z tohto rozsudku nevyplýva nič, čo by jeho argumenty poprelo,
teda rozsudok je nepreskúmateľný. Na základe uvedených skutočností žalovaný navrhol, aby odvolací
súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamieta a žalovanému priznáva právo na náhradu trov
právneho zastúpenia v rozsahu 100 %. Zároveň si žalovaný uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania a náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadrila žalobkyňa podaním z 29. mája 2020. K namietanému porušeniu
práva na spravodlivý proces uviedla, že súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil ako vec právne
posúdil, pričom nestotožnenie sa s argumentáciou žalovaného neznamená porušenie jeho práv na
spravodlivý súdny proces. Ďalej zdôraznila, že v prejednávanej veci je nutné aplikovať § 380 ods. 1
CSP, keďže žalovaný v odvolaní napadol len dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru spočívajúci

v nerozčlenení splátky na istinu, úrok a iné poplatky, avšak nenapadol aj ďalšie dôvody, ktoré viedli
súd prvej inštancie k záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, a preto je potrebné tieto
dôvody považovať za správne tak, ako ich uviedol súd prvej inštancie. Ohľadom námietky premlčania
vznesenej žalovaným zopakovala argumenty uvádzané v odôvodnení napadnutého rozsudku. Na
základe uvedených skutočností žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil ako

vecne správny. Zároveň žiadala, aby jej odvolací súd priznal náhradu trov právneho zastúpenia v
odvolacom konaní v plnom rozsahu.

5. Žalovaný sa k vyjadreniu žalobkyne v súdom určenej lehote nevyjadril.

6. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu
prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a §
380 CSP, so zreteľom na jeho preskúmavacie oprávnenia dané týmito ustanoveniami, vec prejednal bez
nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie

je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

7. Odvolateľ mal za to, že napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne
závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je

chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny
(náležitý) právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

8.Odvolacísúdzistil,žezáverysúduprvejinštancie,naktorýchzaložilsvojerozhodnutie,niesúsprávne.

Nárokuplatnenýžalobkyňouposúdilsúdprvejinštancieakonároknavydaniebezdôvodnéhoobohatenia
získaného plnením bez právneho dôvodu, keďže úver poskytnutý žalobkyni považoval za bezúročný a
bez poplatkov.

9. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí

obohatenie vydať.
Podľa § 451 ods. 2 Občianskeho zákonníka bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa

premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto
sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného
obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa,
keď k nemu došlo.

10. Súd prvej inštancie správne uviedol, že právo na vydanie bezdôvodného obohatenia ako majetkové
právo sa premlčuje v zákonom stanovenej troj alebo desať ročnej premlčacej dobe podľa § 107 ods.
2 Občianskeho zákonníka, v rámci ktorej plynie dvojročná subjektívna premlčacia doba podľa § 107ods. 1 Občianskeho zákonníka. Avšak vzhľadom na nedostatočne vykonané dokazovanie o preukázaní
úmyselného konania žalovaného sa súd prvej inštancie nedostatočne vyporiadal s otázkou, či svoj nárok
na vydanie bezdôvodného obohatenia mohla žalobkyňa uplatniť pri aplikácii trojročnej alebo desaťročnej

premlčacej doby podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka.

11. K uvedenému nesprávnemu záveru súdu prvej inštancie odvolací súd uvádza, že okamih splnenia
všetkých predpokladov občianskoprávnej zodpovednosti za bezdôvodné obohatenie je potrebné
skúmať z viacerých hľadísk. Subjektívna premlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívna

premlčacia doba, zároveň je vylúčené, aby plynula potom, ako uplynie objektívna premlčacia doba.
V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď
bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel, či už priamy alebo nepriamy musí smerovať k
bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase získania bezdôvodného obohatenia. Nestačí
teda, aby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom by si ho úmyselne ponechal.
Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí trojročná objektívna premlčacia

doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia vôbec nezavinil, nakoľko
zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Občiansky zákonník napriek
tomu, že vymedzuje vo svojich ustanoveniach úmyselné bezdôvodné obohatenie, podstatu úmyselného
konania nevymedzuje. Preto pri skúmaní úmyslu konajúcej osoby sa vychádza z právnej úpravy
zavinenia obsiahnutej v trestnom práve. Zavinenie podľa § 15 zákona č. 300/2005 Z.z. Trestný zákon

je vybudované na dvoch zložkách, a to vedomostnej a vôľovej. Podľa stupňa vôľovej zložky sa rozlišuje
úmysel priamy alebo nepriamy.

12. V súvislosti s posudzovaním uvedenej otázky sa odvolací súd stotožňuje s právnym záverom
Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedeným v uznesení, sp. zn. 1Cdo 238/2017 z 18. októbra

2018, podľa ktorého samotné všeobecné skutočnosti (fakty) o profesionálnom podnikateľskom
postavení nebankových subjektov v oblasti poskytovania úverov a doterajšia súdna prax týkajúca sa
ochrany spotrebiteľov v obdobných prípadoch samé o sebe nemôže bez ďalšieho zakladať nepriamy
úmysel nebankového subjektu (veriteľa). Ako už bolo vyššie uvedené, v predmetnom prípade je nutné
dôsledne skúmať vôľovú a vedomostnú zložku zavinenia aplikujúc analógiu podľa trestného práva

hmotného pri právnom posúdení formy zavinenia, a to s dôrazom na čas konania protiprávneho úkonu,
resp. získania neoprávneného majetkového prospechu. Pri bezdôvodnom obohatení je preto dôležité
zistiť, kedy k obohateniu došlo z objektívneho hľadiska a v tom čase preukázať úmysel veriteľa,
resp. jeho zavinenie, aby bolo možné jednoznačne posúdiť, či je potrebné aplikovať trojročnú alebo
desaťročnú premlčaciu lehotu. Z uvedeného teda zákonite vyplýva, že v prvom rade je potrebné

správne právne posúdiť, z akého dôvodu došlo k bezdôvodnému obohateniu v zmysle § 451 ods.
2 Občianskeho zákonníka. Iná situácia nastáva napr. pri bezdôvodnom obohatení bez právneho
dôvodu ako pri bezdôvodnom obohatení z neplatného právneho úkonu z časového hľadiska, kedy k
obohateniu reálne došlo. Až po správnom určení okamihu, kedy k obohateniu došlo, je možné pristúpiť
ku skúmaniu zavinenia veriteľa, pričom dôkazné bremeno zaťažuje žalobcu. Žalobca musí preukázať,

že v čase kedy došlo k obohateniu, mal žalovaný úmysel získať majetkový prospech na jeho úkor. V
prípade nepreukázania úmyslu žalovaného (vedomostnej aj vôľovej zložky úmyslu) musí byť aplikovaná
všeobecná trojročná objektívna lehota. Zároveň dovolací súd podotýka, že v prípade, ak nebankový
subjekt (veriteľ) koná nekorektne a neuvedie do úverovej zmluvy všetky zákonom predpísané údaje, je
toto jeho konanie zo zákona sankcionované tým, že zmluva sa stáva bezúročnou a bezpoplatkovou.

Čo v podstate znamená, že spotrebiteľ je povinný zaplatiť veriteľovi len samotnú istinu úveru (pôžičky).
Táto skutočnosť má preto za následok automatickú neplatnosť tých častí zmluvy, ktoré sa týkajú práve
odplaty a úrokov za poskytnutý úver. Je preto dôležité správne posúdiť, či je zmluva platná s výnimkou
častí o úrokoch a odplate, alebo má ešte také (iné) vady, že je ako celok neudržateľná, a preto v celosti
neplatná. Uvedené má tiež dopad na posúdenie, z akého dôvodu bezdôvodné obohatenie vzniklo, čo

následne determinuje tak okamih bezdôvodného obohatenia (kedy k obohateniu došlo), ako aj začiatok
plynutia objektívnej premlčacej lehoty na uplatnenie nároku z bezdôvodného obohatenia.

13. Vzhľadom na vyššie uvedený záver odvolací súd poukazuje na to, že na preukázanie úmyslu
konajúcej osoby získať bezdôvodné obohatenie nestačia všeobecné tvrdenia o zaužívanej praxi

žalovaného pri uzatváraní spotrebiteľských zmlúv, resp. jeho vedomosť o tom, že viaceré jeho nároky
uplatnené voči spotrebiteľom boli v dôsledku súdnej kontroly spotrebiteľských zmlúv súdom vyhlásené
za neplatné, prípadne úvery poskytnuté spotrebiteľom považované za bezúročné a bez poplatkov z
dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Pre možnosťsúdu konštatovať vedomostnú zložku úmyslu žalovaného bezdôvodne sa obohacovať, by bolo nutné v
každom jednotlivom konkrétnom prípade s poukazom na okolnosti uzavretej konkrétnej úverovej zmluvy
s konkrétnymi zmluvnými stranami preukázať, že žalovaný, ako úverový veriteľ, v čase uzavretia zmluvy

a prijatia plnenia na základe tejto zmluvy skutočne vedel alebo bol aspoň uzrozumený s tým, že sa
bezdôvodne na úkor dlžníka obohacuje.

14. V súvislosti s uvedenou otázkou odvolací súd dáva do pozornosti súdu prvej inštancie aj rozsudok
súdneho dvora Európskej únie vo veci C-485/19 z 22. apríla 2021 (LH proti PROFI CREDIT Slovakia),

v ktorom súdny dvor odpovedal na v poradí prvú prejudiciálnu otázku (zo šiestich prejudiciálnych
otázok položených Krajským súdom v Prešove) v znení „Má sa článok 47 (Charty) a implicitne
právo spotrebiteľa na účinný prostriedok súdnej ochrany vykladať tak, že mu odporuje právna úprava
v § 107 ods. 2 (slovenského) Občianskeho zákonníka o premlčaní práva spotrebiteľa v trojročnej
objektívnej premlčacej dobe, podľa ktorej sa právo spotrebiteľa na vrátenie plnenia z neprijateľnej
zmluvnej podmienky premlčí aj v prípade, že spotrebiteľ sám nedokáže vyhodnotiť neprijateľnú zmluvnú

podmienku, a toto premlčanie uplynie aj za stavu, že spotrebiteľ o povahe neprijateľnej zmluvnej
podmienky nevedel?“ tak, že zásada efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej
právnej úprave, ktorá stanovuje, že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene
zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere na základe nekalých podmienok v zmysle smernice Rady
93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách alebo na základe

podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z
23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, sa vzťahuje
trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

15. Zároveň súdny dvor k tejto prejudiciálnej otázke uviedol:

49 Na úvod je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v rámci konania na
základe spolupráce medzi vnútroštátnymi súdmi a Súdnym dvorom zakotveného v článku 267 ZFEÚ
prislúcha Súdnemu dvoru poskytnúť vnútroštátnemu súdu odpoveď potrebnú na rozhodnutie vo veci,
ktorú prejednáva. Z tohto hľadiska Súdnemu dvoru prináleží v prípade potreby preformulovať otázky,
ktoré sú mu položené (pozri najmä rozsudky zo 17. decembra 2015, Neptune Distribution, C-157/14,

EU:C:2015:823, bod 33, a z 25. novembra 2020, Banca B., C-269/19, EU:C:2020:954, bod 24).
50 Hoci v prejednávanej veci vnútroštátny súd z formálneho hľadiska obmedzil svoju prvú otázku na
výklad článku 47 Charty, táto okolnosť nebráni tomu, aby Súdny dvor poskytol vnútroštátnemu súdu
všetkyprvkyvýkladu,ktorémôžubyťužitočnénarozhodnutievovecisamej,aabyzovšetkýchinformácií
poskytnutých týmto súdom, a najmä z odôvodnenia rozhodnutia vnútroštátneho súdu, abstrahoval tie

prvky práva Únie, ktoré si vyžadujú výklad vzhľadom na predmet sporu (pozri v tomto zmysle rozsudky
zo 17. decembra 2015, Neptune Distribution, C-157/14, EU:C:2015:823, bod 34, a z 8. mája 2019, PI,
C-230/18, EU:C:2019:383, bod 43).
51 V prejednávanej veci je potrebné prvú položenú otázku chápať tak, že jej cieľom je v podstate určiť,
či sa má zásada efektivity vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje,

že na žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm zaplatených neoprávnene na základe nekalých
podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v rozpore s požiadavkami
smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť odo dňa, keď došlo k
bezdôvodnému obohateniu.
52 V tejto súvislosti je potrebné pripomenúť, že podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora v prípade

neexistencie pravidiel Únie v danej oblasti prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého
členského štátu, aby na základe zásady procesnej autonómie upravil procesné podmienky týkajúce sa
žalôb určených na zaručenie ochrany práv, ktoré osobám podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú
z práva Únie, avšak pod podmienkou, že nie sú menej výhodné ako procesné podmienky, ktoré
upravujú podobné situácie podľa vnútroštátneho práva (zásada ekvivalencie), a nevedú k praktickému

znemožneniu alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právom Únie (zásada efektivity)
(pozrivtomtozmyslerozsudkyzo16.júla2020,CaixabankaBancoBilbaoVizcayaArgentaria,C-224/19
a C-259/19, EU:C:2020:578, bod 83, ako aj zo 6. októbra 2020, La Quadrature du Net a i., C-511/18,
C-512/18 a C-520/18, EU:C:2020:791, bod 223, ako aj citovanú judikatúru).
53 Pokiaľ ide konkrétne o zásadu efektivity, o ktorú ako jedinú ide v prejednávanej veci, z judikatúry

Súdneho dvora vyplýva, že každý prípad, v ktorom je nastolená otázka, či vnútroštátne procesné
ustanovenie vedie k nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práva Únie, sa musí skúmať
s prihliadnutím na postavenie tohto ustanovenia v celom konaní, jeho priebeh a jeho osobitosti na
jednotlivých vnútroštátnych súdoch. Z tohto hľadiska je v prípade potreby potrebné zohľadniť zásady,ktoré sú základom vnútroštátneho súdneho systému, ako sú napríklad ochrana práva na obranu, zásada
právnej istoty a požiadavka na riadny priebeh konania (pozri v tomto zmysle rozsudky z 15. marca 2017,
Aquino, C-3/16, EU:C:2017:209, bod 53, ako aj z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société

Générale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537, bod 60).
54 Súdny dvor tiež spresnil, že povinnosť členských štátov zabezpečiť efektivitu práv, ktoré osobám
podliehajúcim súdnej právomoci vyplývajú z práva Únie, zahŕňa, osobitne pokiaľ ide o práva vyplývajúce
zo smernice 93/13, požiadavku účinnej súdnej ochrany zakotvenú tiež v článku 47 Charty, ktorá osobitne
platí pre procesné podmienky žalôb založených na takýchto právach (pozri v tomto zmysle rozsudky zo

17. júla 2014, Sánchez Morcillo a Abril García, C-169/14, EU:C:2014:2099, bod 35, ako aj z 31. mája
2018, Sziber, C-483/16, EU:C:2018:367, bod 49).
55 S prihliadnutím na tieto skutočnosti je potrebné preskúmať, či také vnútroštátne pravidlo premlčania,
aké je uvedené v bode 51 tohto rozsudku, možno považovať za zlučiteľné so zásadou efektivity, pričom
toto preskúmanie sa musí týkať nielen dĺžky lehoty, o ktorú ide vo veci samej, ale aj podmienok jej
uplatnenia, vrátane právnej skutočnosti zvolenej pre začatie jej plynutia (pozri v tomto zmysle rozsudok

z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537,
bod 61).
56 V prvom rade, pokiaľ ide o námietku premlčacej lehoty voči žalobám podaným spotrebiteľmi na
uplatnenie práv, ktoré im vyplývajú z práva Únie, je potrebné uviesť, že takéto pravidlo nie je samo osebe
v rozpore so zásadou efektivity, pokiaľ jeho uplatnenie v praxi neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje

výkon práv priznaných osobitne smernicami 93/13 a 2008/48.
57 Súdny dvor už totiž uznal, že ochrana spotrebiteľa nie je absolútna a že stanovenie primeraných lehôt
na podanie žalôb pod hrozbou preklúzie v záujme právnej istoty je zlučiteľné s právom Únie (rozsudky z
9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537,
bod 56, ako aj zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19,

EU:C:2020:578, bod 82, ako aj citovanú judikatúru).
58 Konkrétnejšie Súdny dvor už rozhodol, že článok 6 ods. 1 a článok 7 ods. 1 smernice 93/13 nebránia
vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že žaloba o určenie neplatnosti nekalej podmienky
uvedenej v zmluve uzatvorenej medzi predajcom alebo dodávateľom a spotrebiteľom sa nepremlčuje, a
zároveň uplatňuje premlčaciu lehotu na žalobu o uplatnenie reštitučných účinkov tohto určenia, pričom

musia byť dodržané zásady ekvivalencie a efektivity (pozri v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2020,
Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537, bod 58, ako aj
zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578,
bod 84).
59 V druhom rade pokiaľ ide o stanovenú dĺžku skúmanej premlčacej lehoty, ktorá je v tomto prípade

tri roky, Súdny dvor rozhodol, že pokiaľ je táto lehota stanovená a vopred známa, zdá sa, že lehota v
takomto rozsahu je v zásade dostatočná na to, aby dotknutému spotrebiteľovi umožnila pripraviť a podať
účinný prostriedok nápravy, takže táto dĺžka sama osebe nie je nezlučiteľná so zásadou efektivity (pozri
v tomto zmysle rozsudky z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a
C-699/18, EU:C:2020:537, body 62 a 64, ako aj zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya

Argentaria, C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578, bod 87 a citovanú judikatúru).
60 Pokiaľvšakidevtreťomradeostanovenýzačiatokplynutiaskúmanejpremlčacejlehoty,zaokolností,
o aké ide vo veci samej, existuje nezanedbateľné riziko, že dotknutý spotrebiteľ sa počas stanovenej
lehoty nebude dovolávať práv, ktoré mu priznáva právo Únie (pozri v tomto zmysle rozsudok z 5. marca
2020, OPR-Finance, C-679/18, EU:C:2020:167, bod 22 a citovanú judikatúru), v dôsledku čoho by sa

ocitol v situácii, že by tieto práva nemohol uplatniť.
61 Z informácií poskytnutých vnútroštátnym súdom, a to najmä v rámci jeho prvej otázky, totiž vyplýva,
že trojročná lehota stanovená v § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka začína plynúť odo dňa, keď došlo
k bezdôvodnému obohateniu, pričom k premlčaniu dôjde aj vtedy, keď spotrebiteľ nie je sám schopný
posúdiť, či je zmluvná podmienka nekalá, alebo keď nevedel o nekalej povahe predmetnej zmluvnej

podmienky.
62 V tejto súvislosti je potrebné zohľadniť znevýhodnené postavenie, v ktorom sa spotrebitelia
nachádzajú voči predajcom alebo dodávateľom, pokiaľ ide o vyjednávaciu silu, ako aj o úroveň
informovanosti, a skutočnosť, že je možné, že spotrebitelia nevedia o svojich právach vyplývajúcich zo
smernice 93/13 alebo zo smernice 2008/48, prípadne že nepoznajú ich rozsah (pozri v tomto zmysle

rozsudky z 9. júla 2020, Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18,
EU:C:2020:537, body 65 až 67, ako aj zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria,
C-224/19 a C-259/19, EU:C:2020:578, bod 90 a citovanú judikatúru).63 Ako pritom v podstate uviedol generálny advokát v bodoch 71 až 73 svojich návrhov, zmluvy o
úvere, akou je zmluva, o akú ide vo veci samej, sa vo všeobecnosti plnia počas dlhého obdobia, a
preto, ak je udalosťou, na základe ktorej začína plynúť trojročná premlčacia lehota, akákoľvek platba

uskutočnená dlžníkom, čo musí overiť vnútroštátny súd, nemožno vylúčiť, že prinajmenšom pre časť
uskutočnených platieb môže dôjsť k uplynutiu premlčacej lehoty ešte predtým, než sa skončí platnosť
zmluvy, takže takýto režim premlčania môže spotrebiteľom systematicky odopierať možnosť domáhať
sa vrátenia platieb uskutočnených na základe zmluvných podmienok, ktoré sú v rozpore s uvedenými
smernicami.

64 Preto je potrebné dospieť k záveru, že procesné podmienky, o aké ide vo veci samej, tým, že
vyžadujú od spotrebiteľa, aby podal žalobu v lehote troch rokov od dátumu, keď došlo k bezdôvodnému
obohateniu, pričom k tomuto obohateniu môže dôjsť počas plnenia dlhodobej zmluvy, sú takej povahy,
že môžu nadmerne sťažovať výkon práv, ktoré mu priznáva smernica 93/13 alebo smernica 2008/48,
a teda že tieto podmienky sú v rozpore so zásadou efektivity (pozri analogicky rozsudky z 9. júla 2020,
Raiffeisen Bank a BRD Groupe Société Générale, C-698/18 a C-699/18, EU:C:2020:537, body 67 a

75, ako aj zo 16. júla 2020, Caixabank a Banco Bilbao Vizcaya Argentaria, C-224/19 a C-259/19,
EU:C:2020:578, bod 91).
65 Okrem toho ako uviedol generálny advokát v bodoch 87 a 89 svojich návrhov, úmysel predajcu
alebo dodávateľa, ktorý využil zmluvnú podmienku považovanú za nekalú, nemá vo vzťahu k právam
spotrebiteľov vyplývajúcim z ustanovení smernice 93/13 žiadny význam, a to isté platí aj pokiaľ ide

o článok 10 ods. 2 smernice 2008/48. Preto spotrebiteľ nemôže mať na účely uplatnenia svojich
práv vyplývajúcich z týchto ustanovení povinnosť preukazovať úmyselnú povahu konania príslušného
predajcu alebo dodávateľa. Z toho vyplýva, že možnosť predĺžiť trojročnú premlčaciu lehotu pod
podmienkou, že spotrebiteľ preukáže úmysel predajcu alebo dodávateľa, ako je stanovená v § 107
ods. 2 Občianskeho zákonníka, nemôže vyvrátiť konštatovanie uvedené v predchádzajúcom bode tohto

rozsudku.
66 Vzhľadom na všetky predchádzajúce úvahy je na prvú otázku potrebné odpovedať tak, že zásada
efektivity sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, ktorá stanovuje, že na
žalobu podanú spotrebiteľom o vrátenie súm neoprávnene zaplatených v rámci plnenia zmluvy o úvere
na základe nekalých podmienok v zmysle smernice 93/13 alebo na základe podmienok, ktoré sú v

rozpore s požiadavkami smernice 2008/48, sa vzťahuje trojročná premlčacia lehota, ktorá začína plynúť
odo dňa, keď došlo k bezdôvodnému obohateniu.

16. Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa článku 46 odsek 1
Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa článku 6 odsek 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne
a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany t. j. s uplatnením nárokov a ochranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd pritom
nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre
vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho,

aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. (Pozri III. ÚS 209/04, III. ÚS
95/06, III. ÚS 260/06).

17. Vychádzajúc z uvedeného odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie vznesenú námietku
premlčania neposúdil správne a s jeho odôvodnením v tejto otázke sa nestotožňuje, majúc za to, že

žalobkyňa právne relevantným spôsobom nepreukázala, že zo strany žalovaného v tomto prípade došlo
k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, a že by bolo potrebné na vznesenú námietku premlčania
aplikovať desaťročnú premlčaciu dobu. Keďže žalobkyňa v tomto rozsahu neuniesla dôkazné bremeno
na preukázanie svojich tvrdení, súd prvej inštancie dospel k nesprávnemu právnemu záveru.

18. Na základe uvedených skutočností považuje odvolací súd odvolanie žalovaného za dôvodné a
vzhľadom na uvádzané dôvody odvolací súd postupom vyplývajúcim z ustanovenia § 389 ods. 1 písm.
b), c) CSP rozsudok súdu prvej inštancie zrušil.

19.Vďalšomkonaníbudeúlohousúduprvejinštancieriadiťsaprávnymnázoromvyslovenýmodvolacím

súdom v tomto rozhodnutí, dostatočne zistiť skutkový stav a opätovne vec prejednať. Nové rozhodnutie
je potrebné riadne a náležite odôvodniť v súlade s ust. § 220 ods. 2 CSP tak, aby bolo presvedčivé.20. Prvoinštančný súd, ktorý je viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 191 ods. 2 CSP), v
novom rozhodnutí o veci rozhodne aj o trovách tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).

21. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 odsek 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 CSP v dovolacom konaní zastúpený
advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 odsek 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).