Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. august 2021

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 19CoCsp/10/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8216206133
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zlata Simková

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2021:8216206133.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zlaty Simkovej a členov senátu

JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Karola Krochtu v spore žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: F. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y.
XXX/X, XXX XX T., pr. zastúpená: JUDr. Mgr. Drahoslav Magdziak, advokát, so sídlom Dlhý rad 16, 085
01 Bardejov, o zaplatenie 6.624,31 Eur s prísl., o odvolaniach žalobkyne aj žalovanej proti rozsudku
Okresného súdu Bardejov č. k. 7Csp/130/2016 -217 zo dňa 30.12.2020, takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok s upresnením, že o výške trov prvoinštančného konania rozhodne súd
prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

II. Stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom č.k. 7Csp/130/2016 -217 zo dňa 30.12.2020 Okresný súd Bardejov (ďalej
len ,,súd prvej inštancie“) o zaplatenie 6.624,31 Eur s prísl. rozhodol tak, že výrokom I. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 3.006,81 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo
sumy 51,92 Eur od 21.01.2017 do zaplatenia a zo sumy 62,87 Eur od 21.02.2017 do zaplatenia; od
21.03.2017 do zaplatenia; od 21.04.2017 do zaplatenia; od 21.05.2017 do zaplatenia; od 21.06.2017 do
zaplatenia; od 21.07.2017 do zaplatenia; od 21.08.2017 do zaplatenia; od 21.09.2017 do zaplatenia; od

21.10.2017 do zaplatenia; od 21.11.2017 do zaplatenia; od 21.12.2017 do zaplatenia; od 21.01.2018 do
zaplatenia; od 21.02.2018 do zaplatenia; od 21.03.2018 do zaplatenia; od 21.04.2018 do zaplatenia; od
21.05.2018 do zaplatenia; od 21.06.2018 do zaplatenia; od 21.07.2018 do zaplatenia; od 21.08.2018 do
zaplatenia; od 21.09.2018 do zaplatenia; od 21.10.2018 do zaplatenia; od 21.11.2018 do zaplatenia; od
21.12.2018 do zaplatenia; od 21.01.2019 do zaplatenia; od 21.02.2019 do zaplatenia; od 21.03.2019 do
zaplatenia; od 21.04.2019 do zaplatenia; od 21.05.2019 do zaplatenia; od 21.06.2019 do zaplatenia; od
21.07.2019 do zaplatenia; od 21.08.2019 do zaplatenia; od 21.09.2019 do zaplatenia; od 21.10.2019 do

zaplatenia; od 21.11.2019 do zaplatenia; od 21.12.2019 do zaplatenia; od 21.01.2020 do zaplatenia; od
21.02.2020 do zaplatenia; od 21.03.2020 do zaplatenia; od 21.04.2020 do zaplatenia; od 21.05.2020 do
zaplatenia; od 21.06.2020 do zaplatenia; od 21.07.2020 do zaplatenia; od 21.08.2020 do zaplatenia; od
21.09.2020 do zaplatenia; od 21.10.2020 do zaplatenia; od 21.11.2020 do zaplatenia a od 21.12.2020
do zaplatenia, a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške po 150,- Eur splatných vždy
do 25. dňa v mesiaci s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti rozsudku s tým, že v
prípade omeškania sa s plnením čo i len jednej splátky stane sa splatným celý dlh. Výrokom II. žalobu

v prevyšujúcej časti zamietol. Výrokom III. priznal žalovanej voči žalobkyni 9,22 % nárok na náhradu
účelne vynaložených trov konania a výrokom IV. žiadnej zo strán nárok na náhradu trov odvolacieho
konania nepriznal.2. Svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 160 ods. 1, 3 písm. b), § 232 ods. 2, 3, 4, § 255
ods. 1, 2, § 256 ods. 1, § 257, § 262 ods. 1, 2, § 290, § 291 ods. 3, § 295, § 296, § 396 ods. 1, 3 zák.
č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“); § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 1, 2, 4

písm. a), 5, 9, § 54 ods. 1, 2, § 517 ods. 1, 2, § 563, § 565, § 657, § 658 ods. 1 zák. č. 40/1964 Zb.
Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“); § 1 ods. 2, 8, § 2 písm. d), § 7 ods. 1, 2, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1,
2 zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov; §
3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.; s poukazom na čl. 3 ods. 2, čl. 6 ods. 1 Smernice Rady č. 93/13/
EHS z 5. apríla o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách.

3. Rozhodol tak o žalobe, ktorú žalobkyňa odôvodnila tým, že dňa 07.10.2015 uzavrela so žalovanou
a jej teraz už nebohým manželom úverovú zmluvu č. XXXXXX., na základe ktorej poskytla žalovanej
a jej manželovi pôžičku v sume 7.000,- Eur s fixnou úrokovou sadzbou vo výške 11,9 % ročne pri
RPMN 13,7 %, ktoré finančné prostriedky sa žalovaná a jej manžel zaviazali žalobkyni splatiť v 108
anuitných splátkach po 106,- Eur mesačne, vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci počnúc splatnosťou

prvej splátky k 20.10.2015 a s konečným dátum splatnosti k 20.09.2024, pri priemernej RPMN ku dňu
uzavretia úverovej zmluvy 10,07%. Celková suma úveru, ktorú museli žalovaná a jej manžel zaplatiť
tak podľa úverovej zmluvy predstavovala sumu 11.658,- Eur. Podľa žalobkyne v zmysle zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov niektoré z
podstatných náležitostí určených týmto zákonom sa nachádzajú v úverovej zmluve a ostatné podmienky

sa nachádzali jednak v Obchodných podmienkach pre úvery občanom a jednak vo Všeobecných
obchodných podmienkach (ďalej len ,,VOP“), ktoré mali byť súčasťou úverovej zmluvy. Pokiaľ ide o
poplatky, podľa žalobkyne sadzby tých poplatkov, ktoré boli predvídateľné už v čase uzavretia úverovej
zmluvy, boli uvedené priamo v úverovej zmluve, avšak tie poplatky, ktoré v čase uzavretia úverovej
zmluvy neboli predvídateľné, boli upravené vo VOP tvoriacich súčasť úverovej zmluvy. Vzhľadom na

to, že žalovaná a jej manžel boli v omeškaní so splácaním svojho záväzku, výzvou zo dňa 19.08.2016
žalobkyňa upozornila žalovanú a jej manžela na ich omeškanie, pričom ich upozornila na možnosť
predčasného zosplatnenia úveru podľa ust. § 565 OZ a keďže žalovaná a jej manžel k úhrade svojho
záväzku napriek tejto výzve nepristúpili, žalobkyňa listom z 24.10.2016 s poukazom na čl. 19, bod 19.8.
VOP, podľa ktorých sa písomnosť banky adresovaná klientovi považuje za doručenú tretím dňom po

jej odoslaní prostredníctvom poštového podniku, celý úver zosplatnila. V žalobe žalobkyňa uviedla, že
ku dňu zosplatnenia úveru bola celková výška dlhu žalovanej a jej manžela voči žalobkyni v sume
6.963,06 Eur, pričom táto suma pozostávala: z istiny v sume 6.624,31,- Eur, keďže zo sumy 7.000,- Eur
na istinu zaplatili žalovaná a jej manžel do zosplatnenia úveru sumu 375,69 Eur; z bežného úroku v
sume 275,90 Eur (11,9 % ročne); z úroku z omeškania v sume 2,85 Eur a z poplatkov celkovo v sume

60, - Eur, pričom uvedený poplatok sa skladal zo sumy 15,- eur za každú z výziev na zaplatenie dlžnej
čiastky a 30,- Eur za oznámenie o predčasnom zosplatnení úveru. Žalobkyňa požadovala dohodnutý
úrok ku dňu vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru a úroky z omeškania žiadala z istiny a z úrokov
dňom nasledujúcim po zosplatnení úveru, pričom v tejto súvislosti odkázala na ust. § 369, § 502 a § 503
Obchodného zákonníka. Keďže žalovaná a jej manžel ani po výzve o predčasnej splatnosti úveru tento

neuhradili, žalobkyňa (banka) si uplatnila svoj nárok z úverovej zmluvy žalobou.

4. Žalovaní sa k žalobe vyjadrili tak, že ju navrhli zamietnuť s poukazom na to, že v zmluve nie sú
uvedené všetky zákonné údaje a že nedošlo k platnému zosplatneniu úveru.

5. Súd prvej inštancie vo svojom prvšom rozsudku konštatoval, že žalobkyňa pred uzavretím úverovej
zmluvy so žalovanou a jej manželom nepostupovala s náležitou odbornou starostlivosťou, pretože
náležite neposúdila schopnosť žalovanej a jej manžela splácať spotrebiteľský úver, čo je v danom
prípade skutočnosť nanajvýš znepokojujúca a alarmujúca obzvlášť s prihliadnutím na fakt, že v čase
uzavretia dotknutej úverovej zmluvy, ktorá bola uzavretá 07.10.2015 už žalobkyňa mala vedomosť, že

žalovaná a jej manžel majú s ňou uzavreté aj ďalšie dve úverové zmluvy z 28.08.2014 (známe zo spisu
sp. zn. 1 Csp 169/2016, pozn.) a zo dňa 14.04.2015 (známe zo spisu sp. zn. 6 Csp/130/2016), a to
na nie zanedbateľné sumy, so splácaním ktorých boli žalovaná a jej manžel tiež v omeškaní. Napriek
uvedenej skutočnosti žalobkyňa bez náležitého skúmania majetkových a osobných pomerov žalovanej
a jej manžela im poskytla ďalší nemalý úver, v ktorom dôsledku možno mať za to, že zo strany žalobkyne

mohlo dôjsť k zneužitiu ľahkovážnosti a finančnej núdze dlžníkov ako spotrebiteľov. Uvedenú skutočnosť
žalovaná žiadnym spôsobom nevyvrátila. Žalobkyňa nepreukázala, žeby ju zaujímala skutočná bonita
dlžníkov, stav ich núdze alebo skutočnosť, či budú schopní plniť záväzky z úverového vzťahu. Vzhľadom
na uvedené okolnosti kvalifikoval súd prvej inštancie postup žalobkyne ako hrubé porušenie povinnostipodľa cit. § 7 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, s porušením povinnosti ktorej zákonodarca
v ust. § 11 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch spája bezpoplatkovosť a bezúročnosť úveru.

6. V odôvodnení predchádzajúceho rozsudku súd prvej inštancie vo vzťahu k § 9 ods. 2 písm. f)
a g) zákona o spotrebiteľských úveroch poukázal na nedostatky úverovej zmluvy spôsobujúce jej
zmätočnosť a nejasnosť, čo sa týka doby trvania zmluvy a aj celkovej výšky úveru. V úverovej zmluve
absentuje aj zákonná náležitosť podľa § 9mods. 2 písm. f) cit. zákona, a to uvedenie doby trvania
úverového vzťahu medzi žalobkyňou a žalovanou, ktorú náležitosť si nemožno zamieňať s údajom o

dátume konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, a to už aj z dôvodu, že ak by zákonodarca mal
v úmysle stotožniť tieto dva pojmy, neuvádzal by ich v zákonnom znení osobitne, ako aj z dôvodu,
že neuvedením tejto skutočnosti sa úverová zmluva stáva pre spotrebiteľa málo transparentná a
výpovedná, keďže spotrebiteľ by mal mať poskytnuté prehľadné informácie o úvere bez potreby použitia
kalkulačky, pričom žalobkyňa poskytuje úverové služby neurčitému počtu klientov na rôznej úrovni
vyspelosti,pričomajspotrebiteľspriemernýmischopnosťamibymalmaťreálnupredstavuodobe,počas

ktorej bude zaťažený bremenom splácania svojho finančného záväzku pochádzajúceho z úverového
vzťahu. Ani výšku úveru nemožno považovať za individuálne dojednanú, keďže úverová zmluva bola
vopred predtlačená bez možnosti vpisovania nových údajov, takže žalovaná (spotrebiteľka) nemala
možnosť toto dojednanie ani osobitne vyjednať ani ovplyvniť jeho znenie. Na uvedenom nič nezmení ani
skutočnosť, že toto zmluvné dojednanie je súčasťou úverovej zmluvy. Jedná sa o dojednanie poplatku

za poskytnutie úveru v sume 210,- Eur, o ktorú sumu bola ponížená celková suma poskytnutého úveru.
V úverovej zmluve je uvedený údaj o výške úveru v sume 7.000,- Eur, avšak reálne bolo zo strany
žalobkyne plnené v prospech žalovanej a jej manžela 6.790,- Eur. Tak už v základnej náležitosti úverovej
zmluvy a to v uvedení výšky sumy poskytnutého plnenia (sumy úveru) je úverová zmluva zavádzajúca,
vyvolávajúca dojem, že dlžníkovi bude poskytnutá tam uvedená suma, čo možno tiež považovať za

klamanie spotrebiteľa a nekalú praktiku. Dojednanie poplatku za poskytnutie úveru pritom nemožno
považovať za hlavný predmet plnenia tak, ako to vo svojej obrannej argumentácii uviedla žalobkyňa.
Jedná sa iba o podmienené plnenie, resp. o plnenie, ktorým žalobkyňa podmienila hlavný predmet
plnenia, t.j. žalobkyňa vo vopred pripravenom formulárovom type zmluvy zaplatením tohto poplatku
podmienila poskytnutie úveru spotrebiteľovi, ktoré dojednanie nielenže spotrebiteľ nemohol ovplyvniť

ak mal záujem o úver, ale takéto dojednanie možno v súlade s ust. § 53 ods. 4 písm. a) a ods. 5 OZ
považovať za neprijateľnú podmienku, a teda za neplatné dojednanie, ktoré vzhľadom na formulárový
typ úverovej zmluvy nebolo individuálne dojednané a dlžníci nemali možnosť s nutnosťou tohto plnenia
sa oboznámiť pred uzavretím úverovej zmluvy, resp. žalobkyňa v zmysle ust. § 53 ods. 2 a 3 OZ
nepreukázala opak. Aj napriek tomu, že už na základe tohto zistenia by bolo možné žalobu žalobkyne

ako nedôvodnú zamietnuť v časti čo do uplatneného nároku na zaplatenie úrokov a poplatkov tiež
uviedol, že preskúmavaná úverová zmluva nemá ani ďalšie zákonné náležitosti v zmysle ust. § 9 ods.
2 zákona o spotrebiteľských úveroch, s absenciou ktorých tento zákon taktiež spája bezpoplatkovosť a
bezúročnosť úveru. Nie je zrejmé, akým spôsobom bola stanovená výška celkovej sumy úveru, ktorú
boli dlžníci povinní zaplatiť, keďže táto suma bola v úverovej zmluve uvedená ako 11.658,- Eur, avšak

táto suma nezodpovedá násobku výšky splátky s celkovým počtom dojednaných splátok (106,- Eur x
108 = 11.448,- Eur), čo nekorešponduje s princípom transparentnosti. V danom prípade sa navyše javí,
že žalovaná by mala zaplatiť sumu 210,- Eur žalobkyni dvakrát, a to raz titulom poplatku za poskytnutie
úveru a raz v rámci celkového splatenia úveru, keďže iba po pripočítaní tejto sumy 210,- Eur k sume
vyššie uvedeného súčinu sa dosiahne suma, ktorá je v úverovej zmluve zadefinovaná ako celková

čiastka, ktorú je žalovaná povinná zaplatiť (t.j. 210,- Eur + 11.448,- Eur = 11.658,- Eur).

7. V odôvodnení uvedeného rozsudku bolo tiež konštatované, že úverová zmluva neobsahuje uvedenie
výšky, počtu a termínov splátok istiny, úrokov a iných poplatkov a to, v akom poradí a sume
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia podľa cit. § 9 ods. 2 písm. l) zákona o spotrebiteľských
úveroch. V predmetnej úverovej zmluve je uvedená len výška celkovej mesačnej splátky, z ktorej
však nevyplýva, koľko z tejto splátky bude započítaných na splátku úveru, koľko na splátku úroku
a koľko na prípadnú splátku poplatkov. Zo zmluvy má byť zrejmá okrem iného výška splátky istiny,
výška splátky úrokov a výška splátky poplatkov, pričom uvedená skutočnosť má byť v zmysle ust. §

9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch bezprostredne súčasťou a náležitosťou úverovej zmluvy
a nie Obchodných podmienok alebo amortizačnej tabuľky. Tieto údaje nevyplývajú ani z Obchodných
podmienok. Uzavrel, že časť obsahu zmluvy možno určiť aj odkazom na Obchodné podmienky, avšak
nemalo by sa to týkať podstatných náležitostí zmluvy, ale len dojednaní technického a vysvetľujúcehocharakteru. Okrem toho určitosti a zrozumiteľnosti úverovej zmluvy ako dvojstranného právneho úkonu
nesvedčí ani rozsiahlosť a neprehľadnosť textu Obchodných podmienok napísaná drobným písmom
so súčasným zakomponovaním viacerých podstatných zmluvných náležitostí zmluvy o úvere na ich

viacerých miestach.

8. Na základe uvedeného dospel súd prvej inštancie k záveru, že úverová zmluva neobsahuje náležitosti
požadované ust. § 9 ods. 2 písm. f), g) a l) zákona o spotrebiteľských úveroch a taktiež žalobkyňa hrubo
porušila povinnosť podľa ust. § 7 ods. 1 a 2 zákona o spotrebiteľských úveroch, ktoré skutočnosti majú v

zmysleust.§11ods.1písm.b),ods.2zákonaospotrebiteľskýchúverochzanásledok,žespotrebiteľský
úver poskytnutý žalovanej a jej manželovi na základe úverovej zmluvy je bezúročný a bez poplatkov.
Preto súd prvej inštancie v časti nad sumu 5.836,- Eur s prísl. žalobu zamietol.

9. Majúc za to, že úver je bezúročný a bezpoplatkový, súd prvej inštancie priznal žalobkyni nárok na
zaplatenie sumy 5.836,- Eur. Žalovanej strane bol poskytnutý úver vo výške 6.790,- Eur (poplatok za

poskytnutie úveru 210,- Eur súd nezapočítal do výšky poskytnutého úveru, keďže jeho dojednanie je
neplatnýmdojednanímažalovanáhovzmysleúverovejzmluvymuselazaplatiť)adozosplatneniaúveru
žalovaná zaplatila 954,- Eur, teda rozdiel predstavuje 5.836,- Eur.

10. Žalovaná sa so splnením svojho záväzku dostala do omeškania, preto jej vznikla povinnosť zaplatiť

žalobkyni aj úroky z omeškania. Súd prvej inštancie preto priznal žalobkyni aj nárok na úrok z omeškania
vo výške 5% ročne zo sumy 5 836,- Eur počnúc od 25.10.2016 (t.j. deň nasledujúci po dni zosplatnenia
úveru) do zaplatenia. V prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

11.Vzhľadomnavýškuistinyspríslušenstvom,kuktorejzaplateniusúdprvejinštanciezaviazalžalovanú

sprihliadnutímnajmänajejnepriaznivúsociálnusituáciu(akovdova,keďpôvodnežalovanýajjejmanžel
dňa 08.12.2017 zomrel, spláca viaceré nie malé úvery), jej priemerný čistý príjem 473,04,- Eur, mal súd
prvej inštancie za to, že je dôvodné povoliť žalovanej splácanie dlhu v pre ňu primeraných splátkach
vo výške po 100,- Eur mesačne so splatnosťou do 25. dňa v mesiaci s tým, že v prípade, že dôjde k
omeškaniu s plnením čo i len jednej splátky, stane sa splatným celý dlh.

12. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie právne podľa ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1,
2 CSP. Konštatoval, že týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto rozhodol aj o nároku na náhradu trov
konania. Žalobkyňa sa v konaní domáhala zaplatenia sumy 6.624,31 Eur, pričom úspech mala v časti
o zaplatenie 5.836,- Eur, t.j. úspech mala v rozsahu 88,1 % a neúspech v rozsahu 11,9 %. Pomerne

úspešnejšia žalobkyňa má voči žalovanej nárok na pomernú náhradu trov konania v rozsahu 76,2 %
(88,1 % - 11,9 %). O samotnej výške trov konania súd prvej inštancie rozhodne po právoplatnosti tohto
rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

13. Súd prvej inštancie prvším rozsudkom preto rozhodol tak, že výrokom I. uložil žalovanej povinnosť

zaplatiť žalobkyni sumu 5.836,- Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,00 % ročne zo sumy 5.836,-
Eur od 25.10.2016 do zaplatenia a to všetko v pravidelných mesačných splátkach vo výške po 100,-
Eur splatných vždy do 25. dňa v mesiaci s účinnosťou od mesiaca nasledujúceho po právoplatnosti
rozsudku s tým, že v prípade omeškania sa s plnením čo i len jednej splátky stane sa splatným celý
dlh. Výrokom II. zamietol žalobu v prevyšujúcej časti a výrokom III. priznal žalobkyni voči žalovanej

nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania v rozsahu 76,2 %, o výške ktorých rozhodne súd
samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku.

14. Predmetný rozsudok bol odvolaním napadnutý žalobkyňou vo výrokoch II. a III. ako aj žalovanou
vo výrokoch I. a III. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie

uznesením č.k. 19CoCsp/2/2020 -192 zo dňa 18.06.2020 zrušil a vrátil vec prvoinštančnému súdu s
vyslovením právneho názoru, že úver je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov, ale je v
ďalšom konaní nevyhnutné vyhodnotiť, či v predmetnom prípade došlo k zákonnému zosplatneniu úveru
a vychádzajúc zo zistení posúdiť, či žaloba nebola podaná predčasne.

15. Súd prvej inštancie po vrátení sporovej veci a po doplnení dokazovania opätovne konštatoval, že
žalobkyňa uzavrela so žalovanou a jej manželom 07.10.2015 úverovú zmluvu č. XXXXXX na základe
ktorej im žalobkyňa (banka) mala poskytnúť pôžičku v sume 7 000,- Eur, ktorú sumu im vyplatila po
zrazení (odpočítaní) sumy 210,- Eur, ktorá predstavovala manipulačný poplatok za poskytnutie pôžičky,t.j. žalobkyňa vyplatila žalovanej a spol. pôžičku reálne v sume 6 790,- Eur. Poskytnutú pôžičku sa
žalovaná a spol. zaviazali splácať v mesačných, celkovo v 108-tich anuitných splátkach po 106,- Eur
mesačne, vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci, počnúc prvou splátkou splatnou k 20.10.2015 a s

konečnou splatnosťou k 20.09.2024, pri fixnej úrokovej sadzbe 11,9 % ročne; pri RPMN 13,7 %, a pri
priemernej RPMN 10,07%, pričom celková čiastka, ktorú musela žalovaná a spol. zaplatiť (súčet výšky
pôžičky a celkových nákladov klienta spojených s pôžičkou), tak podľa úverovej zmluvy predstavovala
suma 11 658,- Eur. Pre prípad omeškania žalovanej a spol. so splácaním bol v úverovej zmluve
dojednaný úrok z omeškania 5 % p.a. a taktiež boli v úverovej zmluve dojednania o poplatkoch a to

o poplatku za vklad hotovosti 2,50 Eur, za predčasné splatenie úveru, 1%, 0,5 %, 0 % za predčasne
splatenej čiastky; za dodatok k zmluve 40,- Eur; za upomienku 15,- Eur; za výzvu 30,- Eur; za potvrdenia
a súhlasy k úveru 25,- Eur; za potvrdenie o zostatku úveru s budúcim dátumom 50,- Eur. Úverová
zmluva bola podpísaná žalobkyňou ako aj žalovanou a spol. s tým, že bola vopred naformulovaná a
predtlačená. Súčasťou úverovej zmluvy sú aj VOP v znení účinnom od 01.03.2015, ktoré sú taktiež
vopred naformulované, bez možnosti meniť individuálne ich obsah. Rovnako bol súdu predložený

sadzobník poplatkov, ktorý žalobkyňa predložila v znení účinnom k 01.07.2016.

16. Ďalej konštatoval, že žalovaná namietala neplatnosť zosplatnenia úveru žalobkyňou počas celého
konania iba raz a to až na pojednávaní konanom 24.06.2019, pričom túto svoju námietku v tom čase
odôvodnila tým, že oznámenie žalobkyne o zosplatnení úveru nemalo všetky zákonné náležitosti,

bez konkretizácie o ktoré náležitosti by sa malo jednať a nie žalovanou neskôr v odvolacom konaní
uvádzaným argumentom o absencii dohody medzi žalobkyňou a žalovanou ohľadom možnosti využitia
a za akých podmienok, inštitútu zosplatnenia úveru. Pre účinné a zákonné zosplatnenie úveru ustanovil
zákonodarca v cit. § 565 OZ imperatív, podľa ktorého k zosplatneniu úveru s jeho zamýšľaným právnym
dôsledkom spočívajúcim v možnosti veriteľa žiadať od dlžníka zaplatenie svojej pohľadávky v celku

(naraz) aj napriek pôvodnej dohode o možnosti jej splácania v splátkach, môže dôjsť iba za predpokladu,
že využitie tohto inštitútu zosplatnenia bolo medzi stranami (veriteľom a dlžníkom) „dohodnuté“. V
uvedenom smere, keďže „dohoda“ o ktorej pojednáva ust. § 565 OZ je nepochybne dvojstranným
právnym úkonom tak, ako aj akákoľvek iná dohoda, t.j. na jej uzavretie sa vyžaduje výslovný súhlas
oboch zmluvných strán a nie iba prehlásenie jednej zmluvnej strany (napr. vo VOP) bez verifikácie napr.

podpisom (signom) tohto prehlásenia aj druhou zmluvnou stranou, mal okresný súd za to, že na účinné
uzavretie takejto dohody aj v tomto prípade, by táto musela byť uvedená buď bezprostredne v úverovej
zmluve zo 07.10.2015, ktorá je podpísaná obidvoma zmluvnými stranami, t.j. žalobkyňou aj žalovanou,
alebo by musela byť uzavretá v inom dokumente taktiež signovanom oboma sporovými stranami na znak
ich nespochybniteľného a preukazného súhlasu s touto dohodou. Nepostačuje, aby možnosť aplikácie

inštitútu zosplatnenia v zmluvnom vzťahu bola uvedená iba napr. vo VOP, ktoré sú iba jednostranným
prehlásením veriteľa, bez možnosti druhej zmluvnej strany, t.j. dlžníka sa k možnosti využitia tohto
inštitútu vyjadriť, napr. jeho podpisom na VOP. Preto súhlasil s názorom žalobkyne a ňou označenou
judikatúrou, podľa ktorej VOP veriteľa, zaväzujú dlžníka aj keď ich nepodpísal, avšak iba potiaľ, pokiaľ
sa tieto VOP týkajú prehlásení ku ktorým je jednostranne veriteľ oprávnený, t.j. k platnosti ktorých sa

nevyžaduje „dohoda“, t.j. slobodný, vážny, zrozumiteľný a určitý prejav vôle obidvoch zmluvných strán.

17. Okrem iného tiež uviedol, že už z označenia VOP - „všeobecné“ vyplýva, že ide o všeobecne platné
obchodné podmienky, t.j. platné pre neurčité množstvo obdobných prípadov, a teda takéto prehlásenie
vo VOP nemožno mať za individuálne dojednané medzi bankou a klientom (spotrebiteľom) v zmysle

požiadavky§53ods.2OZ.VOPsúbankou(žalobkyňou)dopredupripravenépreširokýokruhjejklientov
bez možnosti žalovanej akýmkoľvek spôsobom sa podieľať na ich tvorbe a ovplyvniť ich obsah.

18. V danom prípade prvoinštančný súd tak vyhodnotil, že úverová zmluva zo 07.10.2015 neobsahuje
dohodu žalobkyne (veriteľa) a žalovanej (dlžníka), ktorá by žalobkyňu oprávňovala vyhlásiť okamžitú

splatnosť celého dlhu (t.j. dlh „zosplatniť“) a zmluvné strany v tomto smere neuzavreli ani žiadnu inú
dohodu predpokladanú ust. § 565 OZ, takže splatnosť jednotlivých splátok sa tak nezmenila a tieto
zostali splatnými tak, ako to bolo pôvodne dohodnuté v tejto úverovej zmluve, t.j. úver mal byť splatený
celkom v 108-ich anuitných splátkach po 106,- Eur mesačne, vždy k 20. dňu v kalendárnom mesiaci,
počnúc prvou splátkou splatnou k 20.10.2015 a poslednou splátkou splatnou k 20.09.2024.

19. Vzhľadom na všetky uvedené dopĺňajúce dôvody, ako aj vzhľadom na stotožnenie sa odvolacieho
súdu s pôvodným názorom prvoinštančného súdu o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úverovej zmluvyzo 07.10.2015 uzavretej medzi žalobkyňou a žalovanou, preto v časti žalovaných úrokov a poplatkov,
súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol.

20. Súd prvej inštancie tak vyhodnotil, že k platnému zosplatneniu úveru nedošlo a úver bol žalovanej
poskytnutý v sume 6.790,- Eur (7.000 - 210, t.j. poplatok za poskytnutie úveru 210,- Eur nezapočítal
do výšky poskytnutého úveru, keďže jeho dojednanie je neplatným dojednaním a žalovaná ho v zmysle
úverovej zmluvy musela zaplatiť), ktorý úver mala žalovaná splácať v počte splátok 108, tak pri posúdení
úveruakobezúročnéhoabezpoplatkov,bymesačnásplátkaistinyúverumalabyť62,87Eur(6790:108

splátok) a keďže žalovaná splatila už sumu 954,- Eur, to znamená že zaplatila už 15 splatných splátok
v sume 943,05 Eur (15 splátok x 62,87) a zo 16-tej splatnej splátky zaplatila iba časť v sume 10,95
Eur (954 - 943,05), t.j. so 16 splátkou, ktorá bola splatnou 20.01.2017 je v omeškaní so sumou 51,92
Eur (62,87 - 10,95), pričom v poradí 17. - 63. splatné splátky (t.j. zvyšných 47 splátok splatných ku dňu
rozhodnutia súdu, pre ktorý je záväzný skutkový stav ku dňu rozhodovania) ku dňu vyhlásenia rozsudku,
v sume istiny každá po 62,87 Eur, boli splatnými vždy 20. deň v mesiaci. Z uvedeného vyplýnulo,

že do vyhlásenia rozsudku zo 63 splatných splátok úveru, bola žalovaná na istine, t.j. po zohľadnení
bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a po zohľadnení toho čo žalovaná už zaplatila, v omeškaní so
zaplatením sumy 3.006,81 Eur [51,92 + (47 x 62,87)], na úhradu ktorej ju súd zaviazal a vo zvyšnej časti
istiny úveru čo do nesplatených splátok úveru žalobu ako predčasne podanú zamietol. Tiež zamietol
žalobu vo vzťahu k úrokom a poplatkom.

21. Vo vzťahu k žalobkyňou uplatnenému úroku z omeškania mal okresný súd za to, že žalovaná sa so
zaplatením jednotlivých, do vyhlásenia rozsudku splatných splátok istiny úveru (jedna splatná splátka
nesplatená čiastočne a 47 splatných splátok nezaplatených vôbec), dostala do omeškania, preto jej
vznikla povinnosť zaplatiť žalobkyni aj úroky z omeškania a to podľa v rozhodnom čase omeškania

účinných právnych predpisov vo výške 5 % zo sumy istiny každej jednej nezaplatenej, omeškanej a
splatnej splátky osve a v zmysle cit. § 563 OZ počnúc dňom nasledujúcim po dni splatnosti tej ktorej
omeškanej splátky, tak ako to uviedol vo výroku I. napadnutého rozhodnutia.

22. Súd prvej inštancie vo vzťahu k rozhodnutiu o povolení žalovanej splácať podlžnosť v splátkach

uviedol, že aj v jeho skoršom rozsudku vychádzal jednako zo žalovanou predloženého potvrdenia o
zamestnaní, z ktorého vyplývalo, že žalovaná mala príjem zo závislej činnosti, ktorý bol navyše len
na dobu určitú (do 31.08.2019), pričom mesačne bol jej priemerný čistý príjem 473,04 Eur a taktiež
vychádzal aj zo záverov právoplatných rozhodnutí okresného súdu v iných veciach, podľa ktorých
žalovaná taktiež spláca nie malé sumy úveru, konkrétne na základe právoplatného rozsudku okresného

súdu sp. zn. 1 Csp 169/2016 z 14.11.2017 spláca sumu 4 251,51 Eur s 5% úrokom z omeškania od
05.12.2016 do zaplatenia v splátkach po 100,- Eur. Aktuálne z lustra v Sociálnej poisťovni o príjme
žalovanej vyplýva, že je zamestnanou a jej priemerný čistý mesačný príjem vrátane príjmu z invalidného
a vdovského dôchodku je nie celých cca 800,- Eur. Zohľadniac uvedené príjmové pomery žalovanej
vo vzťahu k potrebe zabezpečenia aj jej základných životných potrieb a s ohľadom na výšku istiny s

príslušenstvom, ku ktorej zaplateniu okresný súd zaviazal žalovanú v tomto konaní, ktorá sama (vdova)
spláca už aj iné nie malé úvery a jednako vzhľadom na skutočnosť, že napriek uvedenej situácii k
čerpaniu ďalšieho úveru žalovanou na základe v tomto konaní preskúmavanej úverovej zmluvy prispela
svojim prístupom aj žalobkyňa, ktorá s náležitou odbornosťou nevyhodnotila sociálnu situáciu žalovanej,
považoval za dôvodné povoliť žalovanej splácanie dlhu v pre ňu primeraných splátkach vo výške po

150,- Eur mesačne, ktorú sumu na pojednávaní navrhol ako prijateľnú sám právny zástupca žalovanej
a to so splatnosťou do 25. dňa v mesiaci s tým, že v prípade, že dôjde k omeškaniu s plnením čo i len
jednej splátky, stane sa splatným celý dlh. Žalobkyňa aj vďaka svojmu prístupu v danej veci musí strpieť
takéto splácanie jej nároku, pričom na jej ochranu slúži strata výhody splátok v prípade omeškania sa
žalovanej s plnením čo i len jednej splátky, a dobu cca 2 rokov na splatenie žalobkyni priznaného nároku,

podľa okresného súdu ani z pohľadu žalobkyne nie je možné kvalifikovať ako dobu neprimeranú, ktorá
by akokoľvek mohla poškodiť finančné záujmy žalobkyne.

23. O nároku na náhradu trov konania a to podľa ust.§ 255 CSP v spojení s ust. § 256 ods. 1 CSP,
súd prvej inštancie rozhodol tak, že žalobkyňa sa v predmetnom konaní domáhala zaplatenia sumy

6.624,31 Eur, pričom úspech mala v časti o zaplatenie 3.006,81 Eur, t.j. úspech mala v rozsahu 45,39
% a neúspech v rozsahu 54,61 %, tak rozsahu neúspechu žalobkyne korešponduje úspech žalovanej
a naopak. Vzhľadom na uvedené, pomerne úspešnejšej žalovanej priznal voči pomerne neúspešnejšej
žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 9,22 % (54,61 % - 45,39 %) a pokiaľide o odvolacie konanie pred odvolacím súdom, vzhliadnuc v tejto skutočnosti dôvod hodný osobitného
zreteľa, podľa ust.§ 257 CSP a žiadnej zo sporových strán nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. O výške náhrady trov prvoinštančného konania rozhodne súd po právoplatnosti rozhodnutia,

ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Proti tomuto rozsudku podala odvolanie žalobkyňa a to v rozsahu výroku II. Odvolanie odôvodnila
ust § 365 ods. 1 písm. b) a h) CSP. Žalobkyňa mala za to, že pokiaľ súd považoval návrh za neúplný
tak ako to vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku mal žalobkyňu vyzvať na jeho doplnenie

alebo opravu v zmysle ust. § 129 ods. 1 CSP. Súd žalobkyňu na doplnenie žaloby nevyzval avšak
napriek tomu vo veci meritórne rozhodol pričom uvedený postup je procesne vadný a žalobkyni ním
bola odňatá možnosť uplatňovať si procesné práva za účelom určenej ochrany jej práv. Žalobkyňa
poukázala na uznesenie Krajského súdu v Košiciach sp.zn. 5Co/262/2018 zo dňa 18.01.2018 ktorým
odvolací súd zrušil rozsudok a vec vrátil na ďalšie konanie. Z uvedeného uznesenia vyplýva, že v
prípadoch neúplných podaní súd obligatórne vyzve na doplnenie takéhoto podania. Pokiaľ tak neurobí

súd svojim procesným postupom znemožní žalobkyni, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva
a preto dôjde k porušeniu jej práv na spravodlivý proces a to spôsobom na ktorý výslovne poukázala.
Rozhodnutie pripojila žalobkyňa k odvolaniu. Zároveň poukázala na uznesenie Krajského súdu Žilina
č.k. 11Co/33/2017-53 zo dňa 27.06.2017 ktorým bol tiež zrušený rozsudok súdu prvej inštancie a vec
vrátená na ďalšie konanie. Jednalo sa tiež o prípad keď žaloba neobsahovala dostatočné skutkové

odôvodnenie a išlo o vadu žaloby a je povinnosťou súdu pokúsiť sa postupom podľa ust. § 129 ods. 1
CSP o jej opravu alebo doplnenie. Z tohto rozhodnutia vyplýva, že súd je povinný podľa ust. § 129 ods.
1, 2 CSP poučiť stranu sporu o nedostatkoch žaloby s uvedením lehoty a spôsobu ako má uvedené
nedostatky odstrániť. Zároveň žalobkyňa poukázala na uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici
č.k. 43Co/25/2018-257 zo dňa 26.07.2018, v ktorom súd uviedol, že skutkové tvrdenia majú v sporovom

procese osobitné postavenie aj vzhľadom k tomu, že sú jednou z formálnych náležitostí žaloby. Ak
však žalobca uvedie skutkové tvrdenia ktoré nie sú dostatočne konkrétne alebo nekorešpondujú s
predloženými dôkazmi súd ich nemôže posúdiť. Môže len skonštatovať, že nemá k dispozícii dostatok
skutkových tvrdení na to, aby v spore rozhodol či uplatnený nárok je alebo nie je oprávnený. Zamietnutím
žaloby súd totiž rozhodne, že žalobca vo veci samej nárok voči žalovanému nemá a to či už preto, že

mu nevyplýva z určitého skutkového základu alebo preto, že neuniesol dôkazné bremeno. Ak však súd
nedisponuje skutkovými tvrdeniami nevyhnutnými na to, aby dospel k záveru o neexistencii nároku alebo
neunesení dôkazného bremena nemá ako v tomto okamihu rozhodnúť o zamietnutí žaloby. Nemôže
v odôvodnení rozhodnutia podľa ust. § 220 ods. 2 CSP uviesť ani to ako posúdil skutkové tvrdenia
strán pokiaľ sú skutkové tvrdenia natoľko neurčité a neúplné, že ich nie je možné posúdiť. Aj v tomto

prípade odvolací súd dospel k záveru, že súd mal postupovať podľa ustanovenia ust. § 129 ods. 1 CSP a
žalobcu vyzvať, aby jeho skutkové tvrdenia konkretizoval tak, aby bol skutkový základ natoľko zrejmý, že
umožní súdu prvej inštancie o nároku uplatnenom v žalobe rozhodnúť. Poukázala na to, že všeobecné
obchodné podmienky (VOP) sú súčasťou zmluvy, a to jednak vzhľadom na text zmluvy, ktorý VOP
uvádza ako neoddeliteľnú súčasť zmluvy, s ktorou sa žalovaná oboznámila a vyslovila súhlas svojim

podpisom a jednak tiež s odkazom na rozhodnutie SD EÚ z 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit
Slovakia, a. s. proti Kláre Biroovej, podľa ktorého zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená
ako jediný dokument. V neposlednom rade tento záver vyplýva aj zo samotného ust. § 273 Obchodného
zákonníka v spojení s povahou úverovej zmluvy ako absolútneho obchodu; konkrétne poukázal na ust
§ 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka, ktoré výslovne možnosť úpravy povinností zo zmluvy v

obchodnýchpodmienkachupravuje.Klientpreštudovaniezmluvnejdokumentácieasúhlassňoupotvrdil
svojim podpisom na zmluve, t.j. preukázateľne sa oboznámil so zmluvnou dokumentáciou upravujúcou
daný zmluvný vzťah. Zdôraznila, že ak aj z hľadiska formy je právny úkon uzavretý prostredníctvom
formulárovej predtlače, takýto spôsob uzatvárania zmluvy nie je právom zakázaný a samotné použitie
formulára nemôže automaticky znamenať, že spotrebiteľka sa s jeho obsahom neoboznámila alebo s

jeho obsahom nesúhlasila, keď súhlas s údajmi a dohodami uvedenými v predtlači osobne potvrdila
svojim podpisom. V tejto súvislosti poukázala na rozhodnutie Krajského súdu v Banskej Bystrici č.
41Co/39/2018 zo dňa 23.01.2019, rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. 5Co/190/2018 zo dňa
15.11.2018 a č. 5Co/241/2018 zo dňa 11.12.2018. Navrhla, aby odvolací súd v zmysle § 388 CSP
rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutom rozsahu zmenil a vyhovel žalobe v plnom rozsahu.

25. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie aj žalovaná, ktoré podľa obsahu bolo
vyhodnotené ako odvolanie nepodané proti II. výroku rozsudku, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti
zamietnutá.Odvolanieodôvodnilaust.§365ods.1písm.h).Uviedla,žesúdprvejinštancievychádzalprisvojom rozhodnutí z názoru, že k platnému zosplatneniu úveru nedošlo, s čim samozrejme je potrebné
súhlasiť, avšak uvedená skutočnosť nemôže byť v príčinnej súvislosti s nezaplatenými splátkami úveru
splatnými ku dňu rozhodnutia prvoinštančného súdu, k úhrade ktorých žalovanú zaviazal vo výroku I.

napadnutého rozhodnutia. Poukázala na ust. § 560 OZ, na základe ktorého by žalovaná nemala byť
povinná plniť svoj záväzok voči žalobkyni, keď sama ho neplnila. Ďalej poukázala na ust. § 521 OZ a
uviedla, že medzi stranami súdneho konania nebolo výslovne dohodnuté splnenie už splatného dlhu v
splátkach, v dôsledku čoho okresný súd nad rámec zákona nahradil prejav vôle žalobkyne a rozhodol
ultra petitum. Ide o neprimeraný zásah súdnej moci do zmluvnej voľnosti zmluvných strán. S výrokom o

náhradetrovodvolaciehokonania sažalovanánestotožnila,nakoľkoodvolaciedôvodyžalobkyneneboli
odvolacím súdom posúdené ako dôvodné a ako dôvodné boli posúdené odvolacie dôvody žalovanej,
ktorésaodzrkadlilivodôvodnenísúdnehorozhodnutia,včastio„zákonnosti“resp.platnostizosplatnenia
úveru. Navrhla, aby odvolací súd žalobu žalobkyne zamietol v celom rozsahu. Zároveň navrhla, aby jej
súd priznal voči žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

26. K odvolaniu žalovanej sa vyjadrila žalobkyňa. Uviedla, že sa naďalej pridržiava svojich doterajších
vyjadrení a to, že zosplatnenie bolo platné a bolo v súlade so zákonom a preto má žalobkyňa nárok aj na
zvyšnúčasťsúdomnepriznanéhonároku.Vzhľadomnavyjadreniažalovanejvodvolaní,žalobkyňamala
za to, že súd prvej inštancie pri svojej úvahe o neplatnom zosplatnení úveru dospel k správnemu záveru,
keď priznal žalobkyni časť nároku na nezaplatené splátky splatné ku dňu rozhodnutia súdu. Tvrdenie

žalovanej o rozhodnutí súdu ultra petitum je nesprávne a v danom prípade nebol daný žiadny dôvod na
zamietnutiecelejžaloby.Pritompoukázalanajudikatúrusúdov-rozhodnutieKrajskéhosúduvKošiciach
pod sp. zn. 11Co/368/2019 zo dňa 15.01.2020, rozhodnutie Krajského súdu v Košiciach pod sp. zn.
9Co/359/2019 zo dňa 15.07.2020, rozhodnutie Krajského súdu v Prešove pod sp. zn. 17CoCsp/23/2020
zo dňa 26.09.2020 so záverom, že pokiaľ súd prvej inštancie dospel k tomu, že k platnému predčasnému

zosplatneniu nedošlo z dôvodu nedostatočného skúmania bonity žalovaného pred poskytnutím úveru,
na základe čoho zamietol žalobu v celom rozsahu, postupoval potom nesprávne. Zo záverov o tom, že
k platnému predčasnému zosplatneniu úveru nedošlo a žalovaná je povinná platiť aj úroky a poplatky k
úveru vyplýva, že žalobkyni možno priznať splátky splatné ku dňu rozhodnutia prvoinštančného súdu.

27. Žalovaná k odvolaniu žalobcu sa nevyjdrila.

28. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolania boli podané v zákonom
stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenými subjektmi (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti
ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie ako aj konanie mu

predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozsudku oznámil na úradnej
tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke dňa 19.08.2021, t.j. najmenej 5 dní vopred
a dospel k záveru, že odvolania strán sporu nie sú dôvodné.

29. Odvolací súd s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP uvádza, že sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia čo do záveru o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru a aj čo do neplatnosti
jeho predčasného zosplatnenia, preto sa obmedzuje len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia v uvedenom smere. Na doplnenie a zdôraznenie správnosti, ako aj k
odvolacím dôvodom uvádza, že napadnutý rozsudok spĺňa zákonné predpoklady riadneho odôvodnenia

rozhodnutia v zmysle ust. § 220 CSP.

30. K odvolacej námietke žalobkyne, že došlo k porušeniu jej práva na spravodlivý proces, lebo ju
súd nevyzval na doplnenie alebo opravu návrhu odvolací súd uvádza, že nezávislosť rozhodovania
súdov sa musí uskutočňovať v ústavnom a v zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako
vyplývajú z čl. 46 ods. 1 a násl. Ústavy SR a z čl. 6 ods. 1 Dohovoru. To, že prvoinštančný súd
vyhodnotil úkon žalovanej, týkajúci sa predčasného zosplatnenia úveru za neplatný, nie je možné v
žiadnom prípade vyhodnotiť tak, ako to nesprávne vníma žalobkyňa, že najprv mal súd ju vyzvať na
doplnenie žaloby v zmysle § 129 ods. 1 CSP. Z obsahu spisu totiž bolo možné posúdiť, či k predčasnému

zosplatneniu došlo po splnení zákonných podmienok alebo nie. Ak nebol platne uzavretá dohoda
o možnosti zosplatniť úver podľa § 565 OZ, žalobkyňa nemohla platne zosplatniť celú pohľadávku
tak, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Navyše už z odôvodnenia uznesenia Krajského
súdu v Prešove č. k. 19CoCsp/2/2020 z 18.06.2020 bolo zrejmým, že v ďalšom konaní je nutnévyhodnotiť žalobkyňou zosplatnený úver, preto žalobkyňa mala vedomosť o tomto závere vyslovenom
už v zrušujúcom uznesení a mohla a mala súdu prvej inštancie produkovať o oprávnenosti svojho
nároku príslušné dôkazy. To, že oprávnenosť svojho nároku v celom jeho rozsahu nepreukázala, nie je

možnévyhodnotiťakonesprávnyprocesnýpostupprvoinštančnéhosúdu.Pretotietoodvolacienámietky
neboli naplnené. Jedným z princípov, predstavujúcim súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcim
ľubovôľu pri rozhodovaní, je aj povinnosť súdu svoje rozhodnutie odôvodniť, a to spôsobom zakotveným
v ust. § 220 ods. 2 CSP, ktoré stanovuje základné obsahové náležitosti a kvalitatívne požiadavky na
odôvodnenie rozsudku a jeho záväznú logickú štruktúru. Odvolací súd má za to, že prvoinštančný súd

náležite odôvodnil v napadnutom rozsudku svoj záver aj o neplatnosti zosplatnenia úveru.

31. K námietke o nesprávnom právnom posúdení odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je
činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu
normunazistenýskutkovýstav.Nesprávnymprávnymposúdenímvecijeomylsúdupriaplikáciiprávana
zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval

správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov
vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. Najvyšší súd SR, sp. zn. 7 Cdo 7/2010). Prvoinštančný
súd vec správne právne posúdil.

32. Odvolací súd konštatuje, že Všeobecné obchodné podmienky neboli individuálne dojednané medzi

stranami sporu tak, ako to správne vyhodnotil aj súd prvej inštancie. Obsahujú podmienky, ktoré
vypracovala a presadzuje žalobca. Keďže ide o tzv. „firemné podmienky“, v prípade uzatvárania zmlúv
so spotrebiteľom, tieto musia byť ním individuálne dojednané, čo predpokladá aj ust. § 53 ods. 2
OZ. Teda ide o také podmienky, s ktorými sa mal možnosť spotrebiteľ oboznámiť pred podpisom
zmluvy a mohol ovplyvniť ich obsah. V zmysle ust. § 53 ods. 3 OZ, ak dodávateľ (v danom prípade

žalobkyňa) nepreukáže opak, takéto ustanovenia, ktoré mali byť dohodnuté medzi dodávateľom a
spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. VOP, na ktoré zmluva odkazuje, nemožno
považovať za individuálne dojednané. Individuálnosť ich dojednania nie je daná ani tým, že na VOP
zmluva odkazuje. Nakoniec, ne individuálnosť dojednania VOP vyplýva aj z toho, že neboli nikým
podpísané ani datované. VOP predstavujú dokumenty k zmluve formulárového charakteru, ktoré ak aj

obsahujú dojednania o prípadných poplatkoch, sankciách, odplate prípadne o možnosti zosplatnenia
úveru, tieto splývajú so všetkými nespočetnými informáciami do jedného celku tak, že priemerný
spotrebiteľ v kontraktačnej fáze zmluvy je viac dezorientovaný než seriózne dodávateľom informovaný
o význame týchto podmienok. VOP predstavujú rozsiahly súbor najrozmanitejších ustanovení s
množstvom právnických, či ekonomických/„bankových“ termínov, v ktorých je problematické zorientovať

sa osobe znalej práva, nieto ešte priemernému spotrebiteľovi. Uvedené tak spôsobuje ich neprijateľnosť
a neplatnosť. Tieto závery musia byť žalobcovi známe už aj zo skorších rozhodnutí odvolacieho súdu.

33. Treba akceptovať judikatúru súdov, že VOP sa stavajú súčasťou zmluvy len za predpokladu, že na
nich odkazuje perfektná inkorporačná doložka, ktorá predstavuje akýsi adhézny mostík medzi zmluvou

a VOP. Aj keby bola inkorporačná doložka v súlade s pravidlami morálky dostatočne transparentná, VOP
sú netransparentné (neprijateľné), ak neobsahujú len technické vysvetľujúce klauzuly, ale aj klauzuly
zaväzujúce spotrebiteľa na plnenie. Obchodné podmienky v spotrebiteľských zmluvách (na rozdiel od
zmlúv obchodných) majú slúžiť predovšetkým na to, aby nebolo potrebné do každej zmluvy dávať
dojednania technického a vysvetľujúceho charakteru. Naopak, nezodpovedá zásade profesionality a

poctivosti, ak sa dávajú do nich dojednania, ktoré sú pre uzavretie zmluvy podstatné, z hľadiska
informovaniaspotrebiteľadôležité,resp.ktorésúprespotrebiteľanevýhodnéaoktorýchsapredpokladá,
že si ich spotrebiteľ nevšimne.

34. Všeobecné obchodné podmienky predstavujú rozsiahly, pre priemerného spotrebiteľa na

porozumenienáročnýtext,vopredpripravenýdodávateľom,bezmožnostispotrebiteľazmeniťichobsah.
Z tohto dôvodu existuje nezanedbateľné riziko, že spotrebiteľ si nebude v čase uzavretia zmluvy vedomý
svojich zmluvných povinností a zaviaže sa tak splneniu povinnosti, pri znalosti ktorej by k uzavretiu
zmluvy nepristúpil.

35. Odvolací súd rešpektujúc výklad Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, v zmysle ktorého
čl. 10 ods. 1 a 2 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS v spojení s čl. 3 písm. m) tejto
smernice, sa má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovenáako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 uvedenej Smernice musia byť
vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči, poznamenáva, že aj napriek tejto skutočnosti
musí byť zachovaná požiadavka dobrej viery v záväzkovo-právnom vzťahu. V tomto smere odvolací

súd pripomína závery Ústavného súdu Českej republiky vo veci sp. zn. I ÚS 3512/11 cit.: „Je třeba
zdůraznit, že obchodní podmínky ve spotřebitelských smlouvách na rozdíl třeba od obchodních smluv
majísloužitpředevšímktomu,abynebylonezbytnédokaždésmlouvypřepisovatujednánítechnickéhoa
vysvětlujícího charakteru. Naopak nesmějí sloužit k tomu, aby do nich v často nepřehledné, složitě
formulované a malým písmem psané formě skryl dodavatel ujednání, která jsou pro spotřebitele

nevýhodná a o kterých předpokládá, že pozornosti spotřebitele nejspíše uniknou (například rozhodčí
doložka nebo ujednání o smluvní pokutě). Pokud tak i přesto dodavatel učiní, nepočíná si v právním
vztahu poctivě a takovému jednání nelze přiznat právní ochranu.“

36. Žalobkyňou uvádzané odvolacie námietky preto odvolací súd vyhodnotil všetky ako nedôvodné.

37. K odvolacím námietkam žalovanej vo vzťahu k výroku I. rozsudku, že žalovaná by nemala
byť povinná plniť svoj záväzok voči žalobkyni, keď táto ho neplnila, odvolací súd uvádza, že plne
súhlasí s odôvodnením súdu prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozsudku priznal žalobkyni nárok na
zaplatenie splátok, ktoré boli splatné ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku, preto konštatuje, že súd
postupoval správne a teda jeho rozhodnutie je v napadnutej časti vecne správne a zákonné, nakoľko

odzrkadľuje stav aktuálny v čase jeho vyhlásenia. Ak by súd prvej inštancie žalobkyni nepriznal nárok na
zaplatenieužsplátoksplatných,jehorozhodnutiebybolonesprávne,nezákonnéavkonečnomdôsledku
nespravodlivé, pretože žalobkyňa si tieto splátky (aj keď ich žiadala ako celok, a ako zosplatnenú
istinu) riadne uplatnila žalobou a ku dňu rozhodovania súdu prvej inštancie boli už splatné a žalovanou
nesporne neuhradené. V konaní bolo preukázané, že z dôvodu neplatného jednostranného úkonu

žalobkyne nedošlo k platnému zosplatneniu celej sumy úverovej istiny, preto nenastala zmena úhrady
úveru v splátkach tak, ako to tvrdila žalobkyňa, preto zaplatenie úveru sa riadi podľa dohodnutej úverovej
zmluvy. Správne preto boli priznané neuhradené splátky po splatnosti a bola žaloba o zaplatenie ďalších
splátok, ktoré ešte neboli splatné, zamietnutá. K poukazu žalovanej na § 560 a § 521 OZ odvolací súd
uvádza, že nie je mu vôbec jasné, aký vzájomný záväzok žalobkyňa nedodržala, keď z dokazovania

vyplynulo, že na základe úverovej zmluvy zo dňa 07.10.2015 poskytla žalovanej a jej manželovi sumu
6.790 eur. Nie je možné sa stotožniť ani s ďalším názorom žalovanej, že súd vstúpil do zmluvnej voľnosti
strán sporu, lebo rozhodol práve v súlade s úverovou zmluvou nimi uzavretou. Napadnutým rozsudkom
nebolo rozhodnuté ani ultra petitum, k čomu sa vyjadril už aj prvoinštančný súd, s čím súhlasí aj odvolací
súd. Na základe týchto skutočnosti vyhodnotil odvolací súd odvolacie námietky žalovanej ako absolútne

nedôvodné a nespôsobilé privodiť zrušenie alebo zmenu rozsudku v napadnutom rozsahu výroku I.

38. Odvolací súd taktiež preskúmal výrok o trovách konania, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o
nároku na náhradu trov konania v zmysle ust. § 255 ods. 1, 2, § 256 ods. 1 v spojení s ust. § 262 ods. 1,
2 CSP podľa zásady úspechu v spore tak, že žalovanej priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu

jej čistého úspechu v spore 9,22 %, a jeho preskúmaním dospel k totožnému záveru ako súd prvej
inštancie, preto konštatuje správnosť napadnutého rozsudku aj v tejto časti. Rovnaký záver konštatuje
aj o výroku o trovách prvšieho odvolacieho konania.

39. Na základe vyššie uvedeného odvolací súd v zmysle ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP rozsudok súdu prvej

inštancie ako vecne správny potvrdil s upresnením, že o trovách aj prvoinštančného konania rozhodne
súd prvej inštancie v zmysle § 362 ods. 2 CSP..

40. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255
ods. 1, 2 CSP. V odvolacom konaní nebola úspešná ani žalobkyňa, ani žalovaná, preto odvolací súd

vyslovil, že sporovým stranám nárok na náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

41. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
(§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak

a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti

uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému
súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne /(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľapredpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého
stupňa. (§ 429 CSP)

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 CSP).