Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 28. september 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 6CoCsp/37/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 6119389989
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Anderlová

ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:6119389989.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Anderlovej a sudcov Mgr.

Stanislavy Kollárovej a Mgr. Marka Anovčina v spore žalobcu R. E., nar. XX.XX.XXXX, bytom R., H.
XXXX/X, zastúpeného Advokátskou kanceláriou LAW FIRM s.r.o., so sídlom, Bratislava-Staré Mesto,
Špitálska 10, proti žalovanému Všeobecná úverová banka, a.s., so sídlom Bratislava, Mlynské nivy 1,
IČO: 31 320 155, zastúpenému Advokátskou kanceláriou Remedium Legal, s.r.o., so sídlom Bratislava,
Pajštúnska 5, o zaplatenie 1.468,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného
súdu Trenčín zo dňa 19. apríla 2021, č. k. 12Csp/90/2019-124 takto

r o z h o d o l :

Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. žalobu zamietol. Výrokom II. uložil žalobcovi
povinnosť zaplatiť žalobcovi (správne má byť žalovanému) náhradu trov konania v rozsahu 100 % k
rukám jeho právneho zástupcu Remedium Legal s.r.o. v lehote 6 mesiacov po právoplatnosti uznesenia
súdneho úradníka tunajšieho súdu, ktorým bude po právoplatnosti rozsudku vyčíslená výška náhrady
trov konania. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že žalobca dňa 02.06.2006 podpísal Žiadosť o
aktiváciu bankomatky Quatro od žalovaného a základe tejto žiadosti mu žalovaný dňa 06.06.2006

podpísal túto žiadosť a schválil úverový rámec vo výške 30.000,- Sk t.j. 995,82 eur s mesačnou splátkou
vo výške 1.000,- Sk t.j. 33,19 eur. Dňa 06.06.2006 bola takto medzi stranami sporu uzavretá Zmluva
o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB a.s., na základe ktorej žalovaný poskytol žalobcovi
kreditnú kartu, ku ktorej bol vedený účet č. 0012980528. Podľa údajov vo Výpisoch z Pôžičkovej
karty Quatro žalobcu štandardná splátka bola vo výške 33,19 eur, štandardná úroková sadzba vo
výške 22,80% ročne, bez uvedenia výšky RPMN. Na rube tejto Žiadosti/Zmluvy bol uvedený spôsob
výpočtu RPMN, možnosti zmeny a spôsob ukončenia - zánik predmetnej zmluvy. Právne vec súd

posúdil podľa § 3 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z.; § 107 ods. 1,2 Občianskeho zákonníka. Z dôvodu
hospodárnosti konania súd sa najskôr zaoberal žalovaným vznesenou námietkou premlčania podľa §
107ods.1aods.2Občianskehozákonníka.Súduviedol,že právonavydaniezískanéhobezdôvodného
obohatenia sa môže premlčať tak v subjektívnej dobe (§ 107 ods. 1), ako aj v objektívnej dobe (§
107 ods. 2). V desaťročnej premlčacej dobe sa právo na vydanie bezdôvodného obohatenia premlčí
vtedy, keď bezdôvodné obohatenie bolo získané úmyselne. Úmysel (či už priamy alebo nepriamy)
musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu sa a musí existovať už v čase získania bezdôvodného

obohatenia. Nestačilo by teda, keby povinný získal bezdôvodné obohatenie neúmyselne a potom
by si ho úmyselne ponechal. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí
trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia
vôbec nezavinil. Zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou. Subjektívnapremlčacia doba nemôže začať plynúť skôr, než objektívne premlčacie doby. O tom, že došlo k získaniu
bezdôvodného obohatenia a kto ho získal, sa totiž oprávnený nemôže dozvedieť skôr, než bezdôvodné
obohatenie vôbec vzniklo. Preto ani subjektívna lehota nemôže začať plynúť skôr, než vznikne právo

na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktorého sa týka. O tom, že došlo k získaniu bezdôvodného
obohatenia a kto ho získal, sa oprávnený dozvie vtedy, keď pozná skutkové okolnosti, z ktorých možno
usudzovať na získanie bezdôvodného obohatenia na jeho úkor, a to aspoň v takej výške (objektívne
vyčíslenej v peniazoch), že právo na jeho vydanie možno dôvodne uplatniť na súde. Aj v tomto prípade
rozhoduje skutočná, a nie predpokladaná znalosť okolností uvedených v ustanovení § 107 ods. 1

Občianskeho zákonníka. Súd sa najskôr zaoberal, či sa na žalované právo vzťahuje 10-ročná objektívna
premlčacia lehota podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka, teda či išlo na strane žalovaného o
úmyselné bezdôvodné obohatenie tak, ako to tvrdil žalobca s poukazom na rozhodovaciu prax súdov
a povinnosti z toho plynúce pre žalovaného. Súd zistil, že v čase uzavretia zmluvného vzťahu medzi
stranami sporu dňa 06.06.2006 v predmetnej Žiadosti/Zmluve o úvere revolvingového typu boli splnené
zákonné podmienky podľa vyššie uvedeného § 3 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z.z. v znení ku dňu uzavretia

zmluvy ako aj súdnej praxe, pretože pri revolvingovom úvere sa nedá určiť RPMN, tak ako to uviedol
žalovaný v písomnom vyjadrení. Žalobca namietal aj chýbajúcu náležitosť úverovej zmluvy podľa a to
rozdelenie splátky na istinu, úrok a poplatky. K tomu ustanoveniu zaujal názor Súdny dvor EÚ vo svojom
rozsudku zo dňa 09.11.2016 vo veci C-42/15 Home Credit Slovakia a.s./ Klára Bíróová, podľa ktorého
článok 10 ods. 2 písm. h) až j) smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008

o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS v spojení s článkom 22
ods. 1 tejto smernice sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej právnej úprave, akou je
vnútroštátnaprávnaúpravadotknutávovecisamej,podľaktorejmusízmluvaoúverešpecifikovaťrozpis
každej splátky určenej, podľa prípadu, na amortizáciu istiny, splatenie úrokov a ostatných nákladov. Súd
považoval predmetnú úverovú zmluvu za uzavretú v súlade so zák. č. 258/2001 Z.z., preto nemohlo

dôjsť na strane žalovaného pri jej uzatváraní k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu. Súd poukázal
aj na to, že predmetná zmluva bola uzavretá v r. 2006 a žalobca v písomných vyjadreniach nepoukázal
na žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by bolo vydané pred dňom uzavretia predmetnej úverovej zmluvy
z r. 2006. Z tohto dôvodu sa na žalované právo vzťahuje žalovaným vznesená námietka premlčania
podľa § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka v 3-ročnej objektívnej lehote. Podľa vyššie uvedeného

ustanovenia i súdnej praxe začiatok plynutia 3-ročnej objektívnej premlčacej lehoty začne dňom, kedy
došlo k bezdôvodnému obohateniu, čo v danom prípade bol deň, kedy žalobca naposledy zaplatil
splátku úveru a to nesporný deň 28.08.2015 ( podľa výpisu z účtu žalobcu i tvrdenia v žalobe). Táto
3-ročná lehota uplynula dňa 28.08.2018, avšak žaloba bola podaná na súd ( OS Banská Bystrica) až
dňa 11.10.2019, teda po jej uplynutí. Keďže subjektívna premlčacia lehota nemôže predĺžiť objektívnu

lehotu, nemá právny význam skúmať v danej veci začiatok a koniec plynutia subjektívnej premlčacej
lehoty. Týmto došlo k oslabeniu žalovaného práva o jeho vymožiteľnosť a súd žalobu z tohto dôvodu
zamietol ako nedôvodnú. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd priznal plne úspešnému žalovanému náhradu
trov konania v rozsahu 100% proti neúspešnému žalobcovi. Podľa § 232 ods. 3 CSP bola určená dlhšia
lehota na plnenie vzhľadom na zhoršenú ekonomickú situáciu pre pandémiu ochorenia Covid-19.

2. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Žalobca mal za to, že na premlčanie
jeho práva je potrebné aplikovať 10-ročnú objektívnu premlčaciu lehotu, a teda, jeho právo ku dňu
podania žaloby premlčané nebolo. Žalobca uviedol, že strany sporu uzavreli dňa 6. júna 2006 zmluvu
o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty VÚB a.s., ktorá bola spracovaná ako formulárová

zmluva. Žalovaný podniká okrem iného v oblasti poskytovania úverov (je bankou), a teda mu musí
byť podľa žalobcu zrejmé, aké náležitosti musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere, ako aj
aké sankcie vyplývajú z neuvedenia zákonom požadovaných náležitostí. Žalovaný pritom pôsobí na
finančnom trhu v Slovenskej republike dlhodobo. Takýto subjekt si je vedomý toho, aké právne predpisy
regulujú jeho činnosť a aké náležitosti musí obsahovať zmluva o spotrebiteľskom úvere, pričom ak

ich neobsahuje, znamená to nepochybne úmyselné porušenie zákona, čo spôsobuje záver, že taktiež
bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo, je bezdôvodným obohatením získaným
úmyselne. Žalovaný ako osoba podnikajúca na finančnom trhu má odbornú prevahu nad žalobcom
(spotrebiteľom), ktorému poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu
sa bude správať poctivo. V tejto súvislosti je právne významné to, že rešpektovanie princípu „ignorantia

iuris nonexcusat“ (neznalosť zákona neospravedlňuje) v spotrebiteľských právnych vzťahoch zo strany
dodávateľa (poskytovateľa, podnikateľa) treba vyžadovať v najvyššej možnej miere (uznesenie NS SR
zo 16. januára 2013, sp.zn. 6MCdo/9/2012). Konanie žalovaného preto podľa žalobcu nemožno hodnotiť
inak ako konanie zamerané na získanie bezdôvodného obohatenia bez právneho dôvodu, minimálnes nepriamym úmyslom získať majetkový prospech. Žalobca navrhoval, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie
a rozhodnutie. Žalobca si uplatnil náhradu trov odvolacieho konania.

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým
rozsudkom súdu prvej inštancie. Podľa žalovaného, žalobca v podanom odvolaní neuviedol žiadne
skutočnosti a ani nepredložil žiadne dôkazy, podľa ktorých by bolo možné odvolaním dotknutý rozsudok
považovať za nesprávny a podľa názoru žalovaného sa súd správne vysporiadal so vznesenými

námietkami vo vydanom rozsudku. Počas súdneho konania neboli zo strany žalobcu predložené
žiadne dôkazy, ktorými by žalobca preukázal údajný úmysel na strane žalovaného uzavrieť zmluvu
neobsahujúcu zákonom predpísané náležitosti, či bezdôvodne sa obohacovať na jeho úkor. Žalobca
nenavrhol v tomto smere vykonať žiadne dôkazy a žiadne dôkazy v tomto smere ani vykonané neboli.
Žalovaný, práve naopak, počas konania pred súdom prvého stupňa svojimi písomnými a ústnymi
podaniami podrobne vysvetlil a zdôvodnil formálnu stránku predmetnej zmluvy, jej štruktúru a jej

obsahovú náplň, pričom žalovaný naďalej zastáva právny názor, že žalobou napadnutá zmluva o úvere
v čase jej uzavretia spĺňala všetky zákonné náležitosti v zmysle príslušných aplikovateľných právnych
predpisov. Žalobcom v jeho odvolaní prezentovaný názor a z neho plynúce závery predstavujú podľa
názoru žalovaného až absurdnú predstavu žalobcu o preukazovaní úmyslu či zavinenia. Vychádzajúc
z odvolania žalobcu, v podstate každé porušenie zákona je nutné a priori považovať za úmyselné.

Prípadná úvaha žalobcu o úmyselnom zavinení bezdôvodného obohatenia žalovaného postavenej len
na tom, že žalovaný vykonáva podnikateľskú činnosť pri poskytovaní úverov a má byť uzrozumený s
dôsledkami porušenia príslušných právnych noriem znamená, že aj sudca, ktorého rozhodnutie zmení
alebo zruší súd vyššej inštancie pre iné právne posúdenie veci by mala viesť k záveru, že dotyčný sudca
úmyselne porušil zákon, čo žalovaný považuje za absurdné. Žalovaný ďalej poukázal na judikatúru

súdov SR. Navrhoval, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne
správny. Žalovaný si zároveň uplatnil náhradu trov právneho zastúpenia v odvolacom konaní.

4.Žalobcavpísomnejreplikekvyjadreniužalovanéhozopakovalsvojeargumentyzpodanéhoodvolania
a zotrval na tom právnom názore, že je potrebné v danej veci aplikovať 10 ročnú objektívnu premlčaciu

lehotu. Žalobca poukázal na viaceré rozsudky súdov SR, ako aj na judikatúru Súdneho dvora EÚ.
Žalobca mal za to, že úmysel žalovaného bezdôvodne sa obohatiť na jeho úkor bol daný už od
uzatvorenia zmluvy.

5. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 zákona č. 160/2015 Z.z.

Civilný sporový poriadok (ďalej len "CSP"), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods.
1 CSP, keď nebolo potrebné zopakovať ani doplniť dokazovanie a nevyžadoval to ani dôležitý verejný
záujem v spojení s § 219 ods. 3 CSP a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je
potrebné podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdiť.

6. V predmetnej veci sa žalobca pôvodne v upomínacom konaní domáhal od žalovaného vrátenia
bezdôvodného obohatenia vo výške 1.468,95 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 04.09.2015
do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalovaný v podanom odpore proti platobnému rozkazu č. k.
35Up/1313/2019-24 zo dňa 24.10.2019 žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť a zároveň vzniesol
námietku premlčania. Mal za to, že podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka je nárok žalobcu

premlčaný v 2-ročnej subjektívnej lehote, ktorú počítal od zaplatenia jednotlivých mesačných splátok.

7. Podstata námietok žalobcu v podanom odvolaní spočívala v jeho nesúhlase so záverom súdu prvej
inštancie o tom, že v predmetnej veci je potrebné aplikovať 3-ročnú objektívnu premlčaciu dobu na
vydanie bezdôvodného obohatenia, keď súd prvej inštancie mal za to, že objektívna premlčacia doba

začala plynúť odo dňa, kedy došlo k bezdôvodnému obohateniu, t. j. odo dňa, kedy žalobca naposledy
zaplatil splátku úveru dňa 28.08.2015. Žalobca namietal, že v danej veci na premlčanie jeho práva je
potrebné aplikovať 10 - ročnú premlčaciu dobu, keď k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného
došlo úmyselne. Odvolací súd sa v tejto otázke, a teda v tom, že v danej veci nemohlo dôjsť na strane
žalovaného pri uzatváraní úverovej zmluvy k úmyselnému bezdôvodnému obohateniu, stotožnil s

právnym názorom súdu prvej inštancie, keď vyššie uvedené námietky žalobcu posúdil ako nedôvodné
z nasledovných dôvodov:8. V desaťročnej premlčacej dobe sa v zmysle § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia premlčí vtedy, keď bolo bezdôvodné obohatenie získané úmyselne. Úmysel,
či už priamy alebo nepriamy, musí smerovať k bezdôvodnému obohacovaniu a musí existovať už v čase

získania bezdôvodného obohatenia. Ak nie sú splnené podmienky na desaťročnú premlčaciu dobu, platí
trojročná objektívna premlčacia doba, a to aj v prípade, keď povinný získanie bezdôvodného obohatenia
vôbec nezavinil, nakoľko zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie je zodpovednosťou objektívnou.

9. Zo skutkových zistení súdu prvej inštancie vyplynulo, že žalobca poslednú splátku úveru žalovanému

zaplatil dňa 28.08.2015. Odvolací súd súhlasí s názorom súdu prvej inštancie, že týmto dňom začala
plynúť žalobcovi 3-ročná objektívna premlčacia lehota na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
na súde. Týmto dňom žalobca preukázateľne získal informácie, na základe ktorých si mohol urobiť
dostatočný úsudok o tom, že jeho platby titulom predmetnej úverovej zmluvy presiahli v úhrne výšku
istiny úveru poskytnutej zo strany žalovaného. Preto pokiaľ uplynula objektívna 3-ročná premlčacia doba
(dňa 28.08.2018), ako v danej veci, keď žaloba bola podaná až dňa 11.10.2019, nárok žalobcu bol

premlčaný, a to bez ohľadu na prípadne plynutie subjektívnej premlčacej doby.

10. Pokiaľ by ale mala byť aplikovaná 10-ročná premlčacia doba stanovená v § 107 ods. 2 Občianskeho
zákonníka pre prípad získania úmyselného bezdôvodného obohatenia, ako namietal žalobca, bolo by
podľa názoru odvolacieho súdu nutné preukázať existenciu vedomosti žalovaného o tom, že existuje

skutočnosť, od ktorej odvodzuje vznik a existenciu bezdôvodného obohatenia. Existencia úmyslu získať
bezdôvodné obohatenie nie je daná s eventualitou, že by bezdôvodné obohatenie mohlo vzniknúť.
Žalobca v konaní nepreukázal vedomosť žalovaného o tom, že by mal získavať bezdôvodné obohatenie.
Prieči sa akejkoľvek dokázanej skutočnosti či všeobecnému chápaniu, aby žalovaný mal konať s
úmyslom porušiť právne predpisy a týmto porušením získať bezdôvodné obohatenie. Podľa názoru

odvolacieho súdu nemožno uvažovať o tom, že by žalovaný úmyselne uzatváral neplatné zmluvy,
resp. zmluvy, ktoré by neobsahovali zákonom požadované náležitosti s tým úmyslom, aby získal od
svojich dlžníkov bezdôvodné obohatenie. Žalovaný je síce bankovým subjektom a jeho predmetom
podnikania je poskytovanie úverov, a teda žalovaný uzatvára viaceré obdobné zmluvy so svojimi
klientami, no táto skutočnosť, ani v prípade obsahových, či formálnych nedostatkov týchto zmlúv ešte

samotná nepreukazuje ani len nepriamy úmysel žalovaného konať tak, aby v rozpore s právom získal od
svojich klientov bezdôvodné obohatenie. Žalobca nepreukázal, že za týmto účelom žalovaný uzatváral
predmetnú zmluvu so žalobcom. Okrem uvedeného z vykonaného dokazovania a zo záverov súdu
prvej inštancie, s ktorými sa odvolací súd plne stotožňuje, nevyplýva, že by predmetná zmluva zo dňa
02.06.2006 obsahovala také nedostatky (a to vo vzťahu k námietkam o RPMN, či rozdelení splátky na

istinu, úrok a poplatky), ktoré by nasvedčovali úmyslu žalovaného, získať bezdôvodné obohatenie.

11. Odvolací súd zastáva názor, že zo strany žalovaného sa nejednalo o úmyselné bezdôvodné
obohatenie s tým, že nepriamy úmysel žalovaného získať majetkový prospech bez právneho
dôvodu na úkor žalobcu by spočíval v konaní žalovaného pri uzatváraní zmluvy, pri nerešpektovaní

povinností stanovených zákonom o spotrebiteľských úveroch a ustanoveniami zameranými na ochranu
spotrebiteľa. Odvolací súd poukazuje na to, že v predmetnom konaní nebolo preukázané, že žalovaný
pri uzatváraní vedel, že spôsobuje bezdôvodné obohatenie a takýto následok (bezdôvodné obohatenie)
chcel spôsobiť, t. j. že uzatváral zmluvu so žalobcom s tým, že chcel získať bezdôvodné obohatenie
(priamy úmysel), alebo bol aspoň s takýmto následkom uzrozumený (nepriamy úmysel).

12. Vzhľadom na uvedené, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1
CSP ako vecne správny potvrdil.

13.Onáhradetrovodvolaciehokonaniabolorozhodnutépodľa§396ods.1CSPvspojenís§255ods.1,

§ 262 ods. 1CSP. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný. Odvolací súd preto priznal žalovanému
nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

14. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Trenčíne jednomyseľne.

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).