Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 11. december 2019

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2ObdoV/11/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7010234443
Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Katarína Pramuková

ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7010234443.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Pramukovej

a členiek senátu JUDr. Aleny Priecelovej, JUDr. Viery Pepelovej, Ľubomíry Kúdelovej a JUDr. Gabriely
Mederovejvsporežalobcu:Bratislavskétlačiarne,akciováspoločnosť,sosídlomPrístavná1,Bratislava,
IČO: 17 336 414, zastúpeného advokátom JUDr. Františkom Kočkom, so sídlom Timonova 13, Košice,
proti žalovanej: doc. Ing. Alexandra Chapčáková, PhD., so sídlom Mirka Nešpora 11, Prešov, správkyňa
konkurznej podstaty úpadcu BIANCO NEGRO HOLDING, spol. s r.o., v likvidácii, so sídlom Pražská 2,
Košice, IČO: 31 338 429, zastúpenej advokátom JUDr. Miroslavom Katunským, so sídlom Floriánska
16, Košice, o určenie existencie právneho vzťahu, vedenom na Krajskom súde v Košiciach pod sp. zn.

5Cbi/6/2010, o dovolaní žalobcu proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára
2019, sp. zn. 2Obo/4/2017, takto

r o z h o d o l :

I. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 21. februára
2019, sp. zn. 2Obo/4/2017 m e n í tak, že rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 11. mája 2016,
č. k. 5Cbi/6/2010-84 potvrdzuje.

II.Žalobcamávočižalovanejnároknanáhradutrovodvolaciehoadovolaciehokonaniavrozsahu100%.

III. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesenie Krajského súdu v Košiciach z 1. apríla 2019, č. k.
5Cbi/6/2010-136 zrušuje.

o d ô v o d n e n i e :

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „súd prvej inštancie“ alebo „krajský súd“) rozsudkom z 11. mája
2016, č. k. 5Cbi/6/2010-84 I. určil, že právny vzťah založený zmluvou o nájme k pozemku zo dňa
29. januára 1998 uzatvorenou medzi prenajímateľom Bratislavské tlačiarne, a. s., IČO: 17 336 414,
Prístavná 1, Bratislava, zapísaným v Obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I v oddiele Sa,
vložka číslo 571/B a nájomcom BIANCO NEGRO HOLDING, spol. s r. o. v likvidácii v konkurze, IČO:

31 338 429, so sídlom Pražská 2, Košice, zapísaným v Obchodnom registri Okresného súdu Košice I,
oddiel Sro, vložka č. 13562/V, trvá aj po 31. máji 2010, II. v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a III. uložil
žalovanému povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania vo výške 459,07 eur na účet jeho právneho
zástupcu do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že žalobca preukázal existenciu naliehavého právneho
záujmu na podaní určovacej žaloby, pretože rozhodnutie o predmete daného sporu môže vyriešiť spornú

právnuotázkustránsporuapodľajehovýsledkutiežpredísťďalšiemusporu,môževytvoriťpevnýprávny
základ pre právny vzťah žalobcu a žalovaného, resp. môže vytvoriť predpoklady pre vyriešenie sporu
mimosúdnou dohodou, bez potreby riešiť spor v konaní o plnenie. Pokiaľ teda predmetná určovaciažaloba môže odstrániť stav právnej neistoty a vytvoriť pevný základ strán sporu, nemožno podľa názoru
krajského súdu žalobcovi určovaciu žalobu odoprieť.
2.1 Súd prvej inštancie mal za preukázané, že medzi stranami bola uzatvorená zmluva o nájme

pozemku z 29. januára 1998 (vrátane dodatku č. 1 z 8. júla 2002), ktorou žalobca ako vlastník a
prenajímateľ prenechal spoločnosti BIANCO NEGRO HOLDING, spol. s r. o. (ďalej aj „úpadca“ v
príslušnom gramatickom tvare) ako nájomcovi pozemky (parcela č. XXXX a parc. č. XXXX/X) do nájmu
na dobu určitú (30 rokov). Zmluvné strany sa dohodli, že zmluvu nemožno vypovedať a že ju možno
ukončiť pred ukončením platnosti vzájomnou dohodou zmluvných strán. Rovnako nebolo sporné, že v

ten istý deň ako nájomná zmluva bola uzatvorená podnájomná zmluva (zmluva o dlhodobom podnájme
pozemku), ktorú uzavrel úpadca ako nájomca s obchodnou spoločnosťou R., s. r. o. ako podnájomcom
na obdobie 30 rokov, t. j. na dobu totožnú s dobou nájmu podľa zmluvy o nájme pozemku uzatvorenej
medzižalobcomakoprenajímateľomažalovanýmakonájomcomanatenistýpredmetnájmu.Vrovnaký
deň ako nájomná a podnájomná zmluva bola uzavretá aj kúpna zmluva, ktorou žalobca ako predávajúci
previedol vlastnícke právo k stavbe so súp. č. XXXX na kupujúceho spoločnosť Nákupné centrum s.r.o.,

pričom prenajaté pozemky neboli predmetom kúpnej zmluvy a ich vlastníkom ostal naďalej žalobca.
Predmetné zmluvy spolu obsahovo, časovo a vecne súvisia a práva a povinnosti v nich boli dohodnuté s
ohľadom na celé platné obdobie trvania nájmu, s tým že všetky plnenia na základe predmetných zmlúv
mali byť poskytnuté pred vyhlásením konkurzu (na majetok úpadcu bol vyhlásený konkurz uznesením
krajského súdu z 30. apríla 2003 č. k. 3K/183/02-25), v dôsledku čoho prenajímateľ, nájomca ani

podnájomca žiadne plnenia, pokiaľ ide o platby nájomného, neposkytli po jeho vyhlásení.
2.2. Žalovaná správkyňa konkurznej podstaty listom z 18. februára 2010 doručeným žalobcovi dňa 19.
februára 2010 oznámila, že nájomnú zmluvu z 29. januára 1998 vypovedá v zmysle ustanovenia §
14 ods. 3 zákona č. 328/1991 Zb. o konkurze a vyrovnaní (ďalej aj „ZKV“ alebo „zákon o konkurze a
vyrovnaní“), s čím žalobca nesúhlasil, čo oznámil žalovanej svojim listom z 24. februára 2010. Následne

listomz21.mája2010doručenýmžalobcovidňa25.mája2010žalovanáoznámila,žeodvolávavýpoveď
z 18. februára 2010, následkom čoho nájomný pomer podľa zmluvy o nájme pozemku z 29. januára 1998
naďalej trvá, čo žalovaná v rámci súdneho konania potvrdila a túto skutočnosť nerozporovala. Žalobca
s odvolaním výpovede súhlasil, čo oznámil správkyni listom z 31. mája 2010.
2.3. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že pokiaľ žalovaná jednostranným právnym úkonom v rámci

výpovednejlehotyodvolalavýpoveďznájmupredmetnýchpozemkovazároveňdeklarovala,ženájomný
pomer naďalej trvá, je potrebné považovať jej výzvu z 8. októbra 2010 adresovanú žalobcovi na vydanie
nespotrebovaného nájomného za rozpornú s existujúcim právnym stavom. S prihliadnutím na vyššie
uvedené vyhodnotil žalobu žalobcu o určenie existencie právneho vzťahu za dôvodnú, pretože právne
postavenie žalobcu v nadväznosti na zmluvu o nájme pozemkov z 29. januára 1998 je vzhľadom na

rozporné úkony žalovanej neisté a práve podaná určovacia žaloba je procesné vhodným nástrojom,
ktorý tento spor rieši, teda odstraňuje neistotu vzťahu strán sporu a zároveň môže vytvoriť pevný základ
pre právny vzťah strán, resp. môže vytvoriť predpoklady pre vyriešenie sporu o plnenie mimosúdnou
dohodou, teda vytvára pevný základ pre jeho usporiadanie.
2.4. K námietke žalovanej o nedostatku naliehavého právneho záujmu s poukazom na jej žalobu podanú

dňa 17. decembra 2010 vedenú na krajskom súde pod sp. zn. 5Cbi/7/2010 (t. j. po podaní predmetnej
určovacej žaloby), ktorou si uplatnila nárok na vrátenie nespotrebovaného nájomného za obdobie od
1. júna 2010 do 31. decembra 2028, krajský súd uviedol, že uvedenej žalobe predchádzalo zo strany
žalovanej odvolanie výpovede z nájmu vo výpovednej lehote, ktorou zároveň deklarovala, že nájomný
vzťah v zmysle nájomnej zmluvy naďalej trvá.

2.5. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalobu žalovanej na plnenie je potrebné považovať za
účelovú. Na podporu tohto záveru krajský súd k účelovej snahe žalovanej (v snahe zmariť doposiaľ
vykonané dokazovanie v prejednávanej veci s poukazom na ňou podanú žalobu o plnenie) dodal, že
v incidenčnom spore vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 5Cbi/74/2005 medzi žalobcom R. s. r.
o. Bratislava a žalovanou o určenie pravosti podmienenej pohľadávky, je procesná obrana žalovanej

založená aj na tom, že nedošlo k skončeniu podnájomného vzťahu (ide o ten istý predmet nájmu ako
v zmluve o nájme pozemku uzavretej medzi účastníkmi konania), čím sama potvrdzuje aj existenciu
nájomného vzťahu, od ktorého sa odvíja aj podnájomný vzťah.
2.6. Na základe uvedeného súd prvej inštancie žalobe o určenie existencie právneho vzťahu vyhovel
a určil, že právny vzťah založený zmluvou o nájme pozemku z 29. januára 1998 uzatvorenej medzi

prenajímateľom (žalobcom) a nájomcom (úpadcom) trvá aj po 31. máji 2010.
2.7. Žalobu v časti určenia neplatnosti výpovede zmluvy o nájme pozemku z 18. februára 2010 krajský
súd zamietol, keď prisvedčil žalovanému, že tento žalobný návrh je nadbytočný s poukazom na žalobný
návrh, ktorým sa žalobca domáhal určenia trvania právneho vzťahu.3. O odvolaní žalovaného rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“)
rozsudkom z 21. februára 2019, sp. zn. 2Obo/4/2017 tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej

vyhovujúcej časti a v súvisiacom výroku o trovách konania zmenil tak, že žalobu zamietol a žalovanej
priznal nárok na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

4. V odôvodnení svojho rozhodnutia odvolací súd poukázal na to, že počas prebiehajúceho konania
podala žalovaná dňa 17. decembra 2010 žalobu o zaplatenie 2.638.445,69 eur s príslušenstvom,

titulom vrátenia nespotrebovaného nájmu v zmysle zmluvy o nájme pozemku zo dňa 29. januára 1998
v znení dodatku č. 1. V konaní vedenom na krajskom súde pod sp. zn. 5Cbi/7/2010 sa žalovaná v
predmetnom spore domáhala voči obchodnej spoločnosti Bratislavské tlačiarne, akciová spoločnosť,
zaplatenia predmetnej pohľadávky titulom vrátenia bezdôvodného obohatenia, a to plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol. Z obsahu žaloby na plnenie vyplýva, že správkyňa dňa 18. februára 2010 podľa
§ 14 ods. 3 ZKV vypovedala nájom založený zmluvou o nájme pozemku z 29. januára 1998, následkom

čoho začala plynúť výpovedná doba nájmu nehnuteľností. Listom z 21. mája 2010 správkyňa výpoveď
nájomnej zmluvy z 18. februára 2010 jednostranne odvolala. Súhlas žalovaného ako prenajímateľa s
odvolaním výpovede nájomnej zmluvy však správkyni počas plynutia trojmesačnej výpovednej doby,
t. j. do 31. mája 2010 doručený nebol, a preto mala správkyňa za to, že nájomný vzťah zanikol k 31.
máju 2010. Úpadca uhradil v prospech prenajímateľa cenu nájmu i za obdobie po platnom skončení

trvania nájmu, t. j. za obdobie od 1. júna 2010 do 31. decembra 2028 v celkovej výške 2.638.445,69 Eur.
Krajský súd uznesením 26. septembra 2014, č. k. 5Cbi/7/2010-109 konanie prerušil až do právoplatného
skončenia veci vedenej na krajskom súde pod sp. zn. 5Cbi/6/2010. Z uvedeného teda vyplýva, že
konanie o žalobe na plnenie v súčasnosti stále prebieha.
4.1. Odvolací súd v tejto súvislosti skonštatoval, že ak žalovaná podala žalobu na plnenie ešte pred

skončením predmetného konania o podanej určovacej žalobe a bol by aj daný prípadný naliehavý
právny záujem v tomto určovacom konaní, podaním žaloby o plnenie zanikol. Vo všeobecnosti, v
prípade konania o plnenie, súd rieši ako prejudiciálnu otázku, či medzi sporovými stranami došlo k
porušeniu subjektívneho práva, ktoré zakladá žalobcov nárok na plnenie. Z uvedeného teda vyplýva,
že o určovacom petite rozhodne ako o predbežnej otázke krajský súd v konaní vedenom pod sp. zn.

5Cbi/7/2010.
4.2. V tejto súvislosti odvolací súd doplnil, že základným procesným predpokladom úspešnosti určovacej
žaloby, akou je aj žaloba v preskúmavanej veci, je v zmysle ustanovenia § 80 písm. c/ vtedy platného
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „O. s. p.“) existencia naliehavého právneho záujmu na
požadovanom určení. V súčasnosti sa jedná o ustanovenie § 137 písm. c/ a písm. d/ C. s. p. Súd sa musí

zaoberať otázkou existencie naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe už po začatí konania,
pričom naliehavý právny záujem na požadovanom určení musí byť daný aj v čase jeho rozhodovania.
Určovacia žaloba predpokladaná uvedenými ustanoveniami je preventívneho charakteru a má miesto
jednak tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva, alebo neistoty v právnom vzťahu
a k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak, jednak v prípadoch v ktorých určovacia žaloba

účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej
prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia
budúcich sporov strán sporu.
4.3. V nadväznosti na uvedené odvolací súd skonštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal naliehavý
právny záujem, jednak podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O. s. p., ako ani podľa ustanovenia § 137

písm. c/ a písm. d/ C. s. p. Žalobcom požadované určenie nepredstavuje také určenie, ktoré by napriek
meritórnemu rozhodnutiu s definitívnou platnosťou aj pre budúcnosť vyriešilo spory medzi stranami
sporu, jednak odstránilo spornosť medzi nimi, zamedzilo ďalším sporom a odstránilo právnu neistotu
žalobcu voči žalovanej. Uvedené určenie, ktorého sa žalobca domáha v tomto konaní, nemôže v
žiadnom prípade vytvoriť pevný základ právneho vzťahu medzi stranami sporu a nemá ani spôsobilosť

zamedziť ďalším sporom o plnenie. Podaná žaloba o plnenie tak, ako už bolo i vyššie uvedené, podľa
odvolacieho súdu bude riešiť celý obsah a dopad právneho vzťahu alebo práva a teda predstavuje
komplexný právny prostriedok ochrany práv žalobcu. Preto odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie
zmenil tak, že žalobu žalobcu zamietol.

5. Proti rozsudku odvolacieho súdu podal žalobca dňa 16. apríla 2019 dovolanie, ktorým sa domáhal,
aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že potvrdí rozsudok súdu prvej inštancie.
Prípustnosť dovolania vyvodzoval z ustanovenia § 420 písm. f/ C. s. p. a zároveň z ustanovenia § 421
ods. 1 písm. a/ C. s. p.6. Namietanú vadu zmätočnosti videl dovolateľ v prekvapivosti rozhodnutia odvolacieho súdu, ktorý
podľa jeho názoru nepostupoval v súlade s ustanovením § 382 C. s. p. Konkrétne vytýkal odvolaciemu

súdu, že pokiaľ ide o jeho záver - že nájomný vzťah mal zaniknúť 31. mája 2010 z dôvodu, že súhlas
žalobcu s odvolaní výpovede žalovanej nebol doručený počas trojmesačnej výpovednej lehoty, t. j.
do 31. mája 2010 - žalovaná predmetnú skutočnosť nikdy netvrdila a krajský súd z tohto hľadiska
predmetný spor neposudzoval. Žalobca tak nemal možnosť sa k tejto právnej kvalifikácii (aj keď ju
považuje za nesprávnu) v priebehu konania vyjadriť a prvýkrát sa o nej dozvedel až z odôvodnenia

rozsudku odvolacieho súdu.

7. Nesprávne právne posúdenie videl žalobca v otázke posudzovania existencie a preukázania
naliehavého právneho záujmu, pričom namietal, že odvolací súd sa pri vyriešení tejto právnej otázky
odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, pričom poukázal na rozhodnutia sp. zn.
4Cdo/136/2009, 5Cdo/31/2011 a rozhodnutie publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č. 40/1996,

na ktoré pri svojom rozhodovaní poukázal súd prvej inštancie.
7.1. Za nesprávny označil dovolateľ záver odvolacieho súdu, podľa ktorého žaloba na plnenie iniciovaná
žalovanou správkyňou konkurznej podstaty vyrieši celý obsah a dopad právneho vzťahu medzi stranami
sporu a rovnako tak nie je pravdou, že žaloba na plnenie (vedená na krajskom súde pod sp. zn.
5Cbi/7/2010) predstavuje komplexný právny prostriedok ochrany práv žalobcu, nakoľko nájomnou

zmluvou vznikla žalobcovi povinnosť prenechať úpadcovi do užívania predmet nájmu a povinnosťou
úpadcu bolo zaplatiť mu za takéto užívanie nájomné. Úpadca následne prenechal predmet nájmu do
podnájmu obchodnej spoločnosti R., s.r.o. Predmetom konania vedeného pod sp. zn. 5Cbi/7/2010 je
„vrátenie nespotrebovaného nájomného“, a nejde o plnenia, ktoré by mal žalobcovi poskytnúť úpadca,
ale naopak plnení sa domáha žalovaná od žalobcu, a teda predmetom sporu nie je ochrana práv žalobcu

alebo ochrana údajných práv žalovanej. Z uvedeného je zrejmé, že predmetom sporu vedeného na
krajskom súde pod sp. zn. 5Cbi/7/2010 je iba jedno z práv týkajúcich sa nájomného vzťahu, presnejšie
iba jedno právo žalovanej, ktoré by prichádzalo do úvahy, ak by k skončeniu nájomného vzťahu došlo
výpoveďou. V žiadnom prípade nie je predmetom uvedeného sporu celý obsah práv a povinností
vyplývajúcich z nájomného vzťahu medzi žalobcom a úpadcom, a preto v žiadnom prípade nemôže

žaloba na plnenie predstavovať komplexný prostriedok ochrany práv žalobcu (a ani žalovanej).
7.2. Žalobca taktiež vytkol odvolaciemu súdu, že nevzal do úvahy, aký vplyv môže mať prípadné
ukončenie nájomného vzťahu na podnájomný vzťah medzi úpadcom a obchodnou spoločnosťou R.,
s.r.o.
7.3. Podľa názoru dovolateľa meritórne rozhodnutie v konaní vedenom na krajskom súde pod sp.

zn. 5Cbi/7/2010 za žiadnych okolností s definitívnou platnosťou nevyrieši spory medzi žalobcom a
žalovanou. Akékoľvek meritórne rozhodnutie o žalobe na plnenie neodstráni spornosť v nájomnom
vzťahu medzi žalobcom ako prenajímateľom a žalovanou v ďalších súvisiacich vzťahoch medzi nimi a
ani v podnájomnom vzťahu medzi úpadcom a obchodnou spoločnosťou R., s.r.o. a nezamedzí ďalším
sporom medzi nimi. Rovnako tak neodstráni právnu neistotu voči žalovanej (resp. voči úpadcovi) a ani

medzi ďalšími osobami. Za konkrétnych skutkových okolností a právnych dôvodov je podľa žalobcu
určovacia žaloba najvhodnejším, najúčinnejším a najsprávnejšie zvoleným procesným nástrojom za
účelom nastolenia právnej istoty v nájomnom vzťahu (ako aj vzťahu podnájomnom, a vzťahu založenom
kúpnou zmluvou medzi žalobcom a podnájomníkom) a rozhodnutie o nej by neviedlo k zbytočnému
rozmnožovaniu ďalších súdnych sporov. Určovací výrok tak považuje dovolateľ za potrebný aj z hľadiska

občianskoprávnej prevencie.
7.4. Žalobca v dovolaní zároveň namietal, že rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
otázok, či môže správca konkurznej podstaty odvolať výpoveď z nájomnej zmluvy podanú podľa § 14
ods. 3 ZKV, a či právo správcu konkurznej podstaty vypovedať nájomnú zmluvu podľa § 14 ods. 3 ZKV
podlieha premlčaniu.

8. Žalovaná vo vyjadrení zo 14. júna 2019 navrhla dovolanie žalobu ako nedôvodné zamietnuť.
8.1. Uviedla pritom, že žaloba na plnenie je procesne prípustná aj vtedy, ak sa skôr začalo konanie
o určovacej žalobe a v takom prípadne žalobný nárok na plnenie konzumuje určovací žalobný nárok.
Žalobca tak v dôsledku podania žaloby na plnenie stratil naliehavý právny záujem na určení ním

požadovaného práva.9. Najvyšší súd ako súd dovolací [podľa § 35 Civilného sporového poriadku (ďalej aj „C. s. p.“)] po
zistení, že dovolanie podal včas žalobca - v neprospech ktorého bol napadnutý rozsudok odvolacieho
súdu vydaný - zastúpený advokátom (§ 429 ods. 1 C. s. p.), dospel k záveru, že dovolanie je dôvodné.

K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 420 písm. f/ C. s. p.

10. Žalobca vymedzil dovolací dôvod podľa § 431 C. s. p. (vadu zmätočnosti uvedenú v ustanovení §
420 písm. f/ C. s. p.) tak, že odvolací súd nepostupoval v súlade s ustanovením § 382 C. s. p. a zaujal

právne závery, s ktorými nemal možnosť sa oboznámiť pred rozhodnutím odvolacieho súdu, a preto
napadnutý rozsudok považuje za prekvapivý.

11. Dovolací súd uvádza, že predmetnú dovolaciu námietku môže posudzovať len v rozsahu, v akom
dovolateľ vymedzil ním tvrdenú nesprávnosť procesného postupu odvolacieho súdu rešpektujúc tak
zásadu kontradiktórnosti sporového konania, aby rozhodnutie dovolacieho súdu bolo založené len na

skutočnostiach, ktoré boli uvedené v dovolaní, a s ktorými mala možnosť oboznámiť sa protistrana
(prípadne k ním zaujať stanovisko vo vyjadrení k dovolaniu podľa § 436 ods. 3 C.s.p.).

12. Konanie na odvolacom súde je poznačené vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/
C.s.p. zakladajúcou prípustnosť dovolania v súvislosti s námietkou „prekvapivosti“ rozhodnutia výlučne

vtedy, ak sú splnené nasledujúce kumulatívne podmienky:
1/ Odvolací súd vo veci meritórne rozhodol (t. j. potvrdil alebo zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie),
2/ Na hmotnoprávne posúdenie uplatneného nároku aplikoval „nové“ ustanovenie právneho predpisu
(t. j. zákonné ustanovenie, ktoré bolo prvýkrát v priebehu súdneho sporu použité až v meritórnom
rozhodnutí odvolacieho súdu),

3/ Predmetné ustanovenie bolo pre rozhodnutie odvolacieho súdu rozhodujúce a zároveň
4/ Odvolací súd nevyzval strany sporu, aby sa k použitiu tohto „nového“ ustanovenia vyjadrili (k tomu
viď aj 3Obdo/1/2019).
12.1. Ak nebola splnená čo i len jedna z vyššie uvedených podmienok, nie je vo veci daná prípustnosť
dovolania podľa § 420 písm. f/ C.s.p.

13. V predmetnej veci sa o „prekvapivé“ rozhodnutie v kontexte postupu odvolacieho súdu v rozpore s
ustanovením § 382 C.s.p. nejedná. Odvolací súd neaplikoval iné zákonné ustanovenie než súd prvej
inštancie, pričom jeho rozhodnutie záviselo výlučne od aplikácie ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. (resp.
tomu zodpovedajúceho ustanovenia Civilného sporového poriadku), ktoré aplikoval na rozhodnutie vo

veci aj súd prvej inštancie.
13.1. Rovnako tak tvrdenie, ktoré označil dovolateľ ako právnu argumentáciu (resp. právnu kvalifikáciu),
nie je právnym posúdením, ale skutkovým záverom odvolacieho súdu, pričom dovolateľ nenamietal
prípadnú nesprávnosť procesného postupu odvolacieho súdu pri zisťovaní skutkového stavu veci, resp.
pri zaujímaní skutkových záverov.

14. Vzhľadom na uvedené dovolací súd konštatuje, že konanie na odvolacom súde nebolo poznačené
dovolateľom tvrdenou vadou zmätočnosti uvedenou v ustanovení § 420 písm. f/ C.s.p. Prípustnosť
dovolania podľa označeného zákonného ustanovenia preto nie je daná.
K dôvodu prípustnosti dovolania podľa § 421 ods. 1 písm. a/ C.s.p.

15. Pre dovolací dôvod podľa § 432 C.s.p. (t. j. nesprávne právne posúdenie veci, v zmysle ktorého má
byť dovolanie prípustné podľa § 421 ods. 1 C.s.p.) platí, že povinnosťou dovolateľa je vymedziť ho tak,
že uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť
tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C. s. p.).

15.1. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a
na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. Nesprávne právne posúdenie je chybnou
aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny (náležitý)
právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak
zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

16. Z obsahu dovolania je zrejmé, že právnou otázkou, pri ktorej riešení sa odvolací súd podľa
žalobcu odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, je otázka posúdenia (ne)existencienaliehavého právneho záujmu na žalobe na určení existencie právneho vzťahu, osobitne v situácii, keď
po podaní určovacej žaloby podala protistrana žalobu na plnenie.
16.1. Pre rozhodnutie dovolacieho súdu je relevantná výlučne právna otázka týkajúca sa naliehavého

právneho záujmu na požadovanom určení. V tejto časti zároveň vymedzenie dovolacieho dôvodu zo
strany žalobcu zodpovedá zneniu ustanovenia § 432 ods. 2 C. s. p., a preto sú naplnené všetky
predpoklady pre posúdenie prípustnosti podaného dovolania.
16.2. Otázky vymedzené dovolateľom, ktoré sa týkali posúdenia - či správca konkurznej podstaty
môže odvolať výpoveď z nájomnej zmluvy podanú podľa § 14 ods. 3 ZKV, a či právo správcu

konkurznej podstaty vypovedať nájomnú zmluvu podľa § 14 ods. 3 ZKV podlieha premlčaniu -
neboli vôbec predmetom posudzovania odvolacím súdom, a teda ich vyriešenie bolo pre rozhodnutie
odvolacieho senátu najvyššieho súdu irelevantné. Ich posudzovanie v dovolacom konaní by malo
výlučne akademický charakter, a preto v tejto časti nie je daná prípustnosť podaného dovolania.

17. Zo skutkového stavu veci ustáleného súdmi nižšej inštancie vyplýva, že žalovaná ako správkyňa

konkurznej podstaty vypovedala nájomnú zmluvu uzatvorenú na dobu určitú (na 30 rokov) medzi
žalobcom ako prenajímateľom a úpadcom ako nájmom, ktorú vzala počas plynutia výpovednej doby
späť, pričom žalobca takýto prejav vôle žalovanej akceptoval. Následne však žalovaná v rozpore s
predchádzajúcim späťvzatím výpovede z nájomnej zmluvy vyzvala žalobcu na vrátenie nespotrebovanej
časti vopred zaplateného nájomného, pričom v inom súdnom konaní žalovaná tvrdila, že podnájomný

vzťah medzi úpadcom a obchodnou spoločnosťou R., s. r. o. - ktorého existencia je závislá od existencie
nájomného vzťahu medzi žalobcom a úpadcom - trvá. Od existencie nájomnej zmluvy sa odvíjajú ďalšie
zmluvy, predovšetkým podnájomná zmluva medzi úpadcom a obchodnou spoločnosťou R., s. r. o.,
ktorá bola dohodnutá rovnako na 30 rokov, a na základe ktorej podnájomník zaplatil úpadcovi vopred
dohodnuté nájomné na celé obdobie. Rovnako tak od nájomnej zmluvy sú závislé práva a povinnosti

z kúpnej zmluvy na stavbu postavenú na prenajatých pozemkoch uzatvorenej medzi žalobcom ako
predávajúcim a obchodnou spoločnosťou R., s. r. o. ako kupujúcim.
17.1. Práve skutkový stav veci ustálený súdmi nižšej inštancie (resp. žalobcom uvádzané skutkové
tvrdenia) je významný, pri posúdenie právnej otázky existencie, resp. neexistencie naliehavého
právneho záujmu na požadovanom určení podľa § 80 písm. c/ O.s.p. (k tomu viď aj R 22/2017).

18. Podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p. účinného v čase začatia konania (ktoré je pre rozhodnutie vo
veci podstatné s poukazom na prechodné ustanovenie § 470 ods. 2 C.s.p. - pozn. dovolacieho súdu),
návrhom na začatie konania možno uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo
je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

19. Z početnej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu (t. j. nielen dovolateľom uvedenej) k ustanoveniu
§ 80 písm. c/ O.s.p. vyplýva, že
I. Návrh na určenie neplatnosti právneho úkonu vyžaduje preukázanie naliehavého právneho záujmu.
Takýto návrh sa uplatní najmä v prípade, keď určovací výrok je potrebný z hľadiska občianskoprávnej

prevencie (predchádzania ďalším sporom), alebo v prípade, keď výrok o neplatnosti je potrebný v
konaní pred iným orgánom právnej ochrany alebo pred orgánom, ktorému bola zverená časť právomoci
inak patriacej súdom. Právny záujem musí byť naliehavý v tom zmysle, že navrhovateľ v danom
právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť odstránenie spornosti a ochranu svojich práv
a oprávnených záujmov. Naliehavý právny záujem sa viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho

sa navrhovateľ v konaní domáha) a súvisí s vyriešením otázky, či sa návrhom na začatie konania
s daným petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva alebo právnej neistoty. Záver súdu o
(ne)existencii naliehavého právneho záujmu navrhovateľa predpokladá posúdenie, či podaný určovací
návrh je vhodným (správne zvoleným a prípustným) procesným nástrojom ochrany jeho práva alebo
návrhom, ktorý spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak

nasledovať ešte iné konanie (viď 4Cdo/136/2009).
II. Právny záujem na určení je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu
ohrozené, alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Ak však k porušeniu
práva už došlo, a je teda možné žalovať na splnenie povinnosti, ktorá z porušenia práva vyplýva (§ 80
písm. b/ O.s.p.), nemá preventívna ochrana poskytovaná inak podľa ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p.

žiadny zmysel (viď R 17/1972).
III. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu ide o posúdenie, či podaná žaloba je vhodný
(účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť
odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť ajtak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v
prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo jeho
právne postavenie neistým (porovnaj R 17/1972). Za nedovolenú možno považovať určovaciu žalobu,

pokiaľ neslúži potrebám praktického života, ale len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov; ak však
určovacia žaloba vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu, je prípustná aj napriek
tomu, že je možná (prípadne) i iná žaloba (k tomu viď 5Cdo/31/2011 a obdobne aj 4Cdo/89/2007).
IV. Určovacia žaloba má spravidla preventívny charakter - jej účelom je poskytnúť ochranu práva
žalobcu predovšetkým skôr, než dôjde k porušeniu právneho vzťahu alebo práva (určovacia žaloba

preto vo všeobecnosti nie je opodstatnená tam, kde už právny vzťah alebo právo boli porušené a kde
je namieste žaloba o splnenie povinnosti (§ 80 písm. b/ O.s.p.). V prípade možnosti žalovať priamo
splnenie povinnosti treba preto vždy považovať za neprípustnú určovaciu žalobu, ktorá neslúži potrebám
praktickéhoživota,spornosťnerieši(neodstraňuje)alenvedieknárastupočtusúdnychsporov.Uvedená
zásada, že žalobca sa nemôže žalobou úspešne domáhať určenia právneho vzťahu alebo práva tam,
kde sa môže domáhať splnenia povinnosti podľa § 80 písm. b/ O.s.p., však neplatí vtedy, ak žalobca

(napriek možnosti domáhať sa priamo splnenia povinnosti) preukáže, že má naliehavý právny záujem na
určení určitého práva alebo právneho vzťahu; v takomto prípade treba jeho určovaciu žalobu považovať
za procesne prípustnú. Právny záujem, ktorý je podmienkou prípustnosti takejto žaloby, musí byť
naliehavý v tom zmysle, že žalobca v danom právnom vzťahu môže navrhovaným určením dosiahnuť
odstránenie spornosti a ochranu svojich práv a oprávnených záujmov (ide najmä o prípady, v ktorých sa

určením, či tu právny vzťah alebo právo je či nie je, vytvorí pevný základ pre právne vzťahy účastníkom
sporu a predíde sa žalobe na plnenie). Treba zdôrazniť, že nejde o určovaciu žalobu samu, ale o to, čoho
(akého určenia) sa žalobca domáha a z akých právnych pomerov vychádza. Naliehavý právny záujem
sa teda viaže na konkrétny určovací petit (to, čoho sa žalobca v konaní domáha) a súvisí s vyriešením
otázky, či sa žalobou s daným určovacím petitom môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho

práva alebo neistoty v jeho právnom vzťahu; záver súdu o (ne)existencii naliehavého právneho záujmu
žalobcu predpokladá teda posúdenie, či podaná určovacia žaloba je procesne prípustným nástrojom
ochrany jeho práva a či snáď spornosť neodstraňuje a len zbytočne vyvoláva konanie, po ktorom bude
musieť aj tak nasledovať iné konanie [k tomu viď 3Cdo/112/2004 (publikované v časopise Zo súdnej
praxe pod č. 81/2006) a obdobne aj 4Cdo/49/2003 (publikované v časopise Zo súdnej praxe pod č.

75/2003) a 3Cdo/53/2007].
V. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, keď sa nemožno domáhať priamo plnenia, tiež
vtedy, ak by bez tohto určenia bolo ohrozené právo navrhovateľa alebo ak by bez tohto určenia jeho
právne postavenie bolo neisté. V tejto spojitosti si teda treba ujasniť, či a ako sa následne požadované
určenie môže dotknúť právnych pomerov účastníkov (t. j. či môže založiť právne významný následok

v týchto pomeroch). Určovacia žaloba bude zvyčajne prípustná vtedy, ak sa ňou odstraňuje spornosť
vzťahu účastníkov a predchádza vzniku ďalších sporov, prípadne ak sa vytvára pevný základ právneho
vzťahu medzi nimi (viď 1Cdo/26/2007).
VI. Judikatúra ustálila, že žalobca má právny záujem na žiadanom určení, ak by bez tohto určenia
bolo ohrozené jeho právo alebo právny vzťah, ktorého je účastníkom, alebo ak by sa jeho právne

postavenie bez takéhoto určenia stalo neistým. Cieľom určovacej žaloby je vydanie rozsudku, výrok
ktorého odstraňuje žalobcovu neistotu určením, či tu právo alebo právny vzťah je alebo nie je. Zákon pre
procesnú prípustnosť určovacej žaloby teda predpokladá existenciu stavu neistoty žalobcu v tom, či ten-
ktorý právny vzťah alebo právo je alebo nie je a zároveň tiež preukázanie, že uvedenú neistotu je možné
odstrániť navrhovaným výrokom rozsudku. Naliehavý právny záujem na určení je daný vtedy, ak je tu

aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho
právneho postavenia a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť; nezáleží na to, ako táto
neistota vznikla (viď 5Cdo/136/2007).
VII. Zásadne platí, že možnosť podania žaloby na plnenie spravidla vylučuje právny záujem na žalobe
určovacej, tento predpoklad však nemožno chápať všeobecne. Ak žalobca môže preukázať, že má

právny záujem na tom, aby rozhodnutím súdu bolo určené určité právo alebo právny pomer napriek
tomu, že by mohol žalovať priamo na plnenie, nemožno mu určovaciu žalobu odoprieť. Za nedovolenú -
pri možnosti žaloby na plnenie - možno považovať určovaciu žalobu len tam, kde by neslúžila potrebám
praktickéhoživota,alelenkzbytočnémurozmnožovaniusporov.Akvšakurčovaciažalobavytvárapevný
právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou predísť žalobe na plnenie, je určujúca

žaloba prípustná aj napriek tomu, že je možná i žaloba na plnenie (viď 5Obdo/51/2011).
VIII. Žalobca síce mohol žalovať aj na splnenie povinnosti, v ktorom konaní súd otázku platnosti
právnych úkonov mohol riešiť prejudiciálne, ako to uvádza odvolací súd, dovolací súd je však toho
názoru, že v danej veci pri posúdení existencie naliehavého právneho záujmu bolo potrebné skúmať, čiurčovacia žaloba (ne)vytvára pevný právny základ pre právny vzťah účastníkov sporu a môže sa ňou
predísť žalobe na plnenie. Určovacia žaloba podaná žalobcom rieši medzi účastníkmi otázku samotnej
(ne)existencie právneho vzťahu založeného zmluvou. Od rozhodnutia súdu o platnosti prejavov vôle

žalovanej smerujúcich k odstúpeniu od zmluvy závisí, či právny vzťah účastníkov nezanikol a trvá aj
naďalej (v prípade vyhovenia žalobe) alebo či došlo k zrušeniu zmluvy a teda k zániku zmluvného vzťahu
(v prípade, že žalobe vyhovené nebude). Dovolací súd dospieva preto k záveru, že určovacia žaloba
nepochybne vytvorí pevný právny základ pre právny vzťah medzi žalobcom a žalovanou a môže sa
ňou prípadne predísť aj ďalším sporom o splnenie povinnosti. V prípade vyhovenia žalobe možno totiž

očakávať, že účastníci sa určovaciemu rozsudku dobrovoľne podrobia a dôsledky vyvodia bez ďalšieho
donucovania (viď 6Cdo/392/2013).

20. Dovolací súd pre komplexnosť poukazuje aj na ďalšie rozhodnutia - ktoré síce nepredstavujú
rozhodovaciu prax dovolacieho súdu, ako to predpokladá ustanovenie § 421 ods. 1 písm. a/ C. s. p. -
avšak je v nich posudzovaná otázka naliehavého právneho záujmu, vrátane vzťahu určovacej žaloby a

žaloby na plnenie, vo vzťahu ku ktorej boli vyslovené uvedené právne závery:
I. Naliehavosť právneho záujmu je v tom smere, že navrhovateľ nemá možnosť domáhať sa ochrany
svojich práv a oprávnených záujmov iným procesným spôsobom, a že existujúca rozpornosť právneho
vzťahu medzi účastníkmi môže byť odstránená práve len podaným návrhom s petitom určovacím (viď
6Obo/232/2007).

II. Taká interpretácia a aplikácia ustanovenia § 80 písm. c/ O.s.p., ktorá vo svojich dôsledkoch
znemožňuje poskytnutie súdnej ochrany postupom podľa tretej, resp. štvrtej časti Občianskeho súdneho
poriadku v otázke patriacej do primárnej právomoci všeobecných súdov, je popretím samej podstaty
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 36 ods.
1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj obdobného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane základných práv a slobôd (k tomu viď predovšetkým II. ÚS 137/08).
III.Voveciach,kedymožnožalovaťnaplnenie,môžebyťdanýnaliehavýprávnyzáujemnaurčení,pokiaľ
sa žalobou vytvorí pevný právny základ pre právne vzťahy účastníkov sporu a tým sa potom zabráni
prípadným ďalším žalobám na plnenie, prípadne vtedy, pokiaľ by sa žalobou na plnenie nemohol vyriešiť
celý obsah sporného právneho vzťahu (k tomu viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn.

29Cdo/2349/99 a obdobne aj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 32Cdo/1002/2009).
IV. Pre posúdenie otázky naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je
rozhodný právny záujem žalobcu a nie záujem žalovanej strany (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 22Cdo/1848/2000).
V. Účelom určovacích žalôb podľa § 80 písm. c/ O.s.p. je vyriešiť právny vzťah účastníkov, v rámci

ktorého je potrebné naisto rozhodnúť, či určité právo existuje (viď rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky sp. zn. 28Cdo/2938/2010).
VI. Zmysel zákonnej požiadavky naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení je možné
nájsť v chápaní určovacej žaloby ako prostriedku preventívnej právnej ochrany, ktorej účelom má byť
vytvorenie pevného právneho základu pre právne vzťahy účastníkov sporu, odstránenie neistoty v

postavení žalobcu a predídenie prípadným budúcim sporom. Pre posúdenie existencie naliehavého
právneho záujmu je významná i skutočnosť, či žalobcom nebola poskytnutá iná možnosť ochrany ich
práv, ak výlučne žalovaná je aktívne legitimovaná na podanie žaloby na plnenie. Ústavný súd stanovil
dve procesné kritéria, ktorých naplnenie vyzdvihuje intenzitu závažnosti veci nad rámec diskrečných
oprávnení všeobecných súdov a signalizuje extrémnu úroveň vybočenia z tohto rámca. Prvým z nich je

hmotnoprávny i procesný stav konkrétnej veci, za ktorého účastníkom neostáva nič iné, len aktivovať
určovaciu žalobu ako ‚ultimum refugium', teda posledné východisko obrany a následnej ochrany svojich
práv. Druhým je potom situácia, kedy je účastník vystavený dlhotrvajúcej neistote z hľadiska ochrany
svojich práv, resp. následkov, ktoré pre neho môže zmluva predstavovať (k tomu viď nález Ústavného
súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1440/14).

21. Vo veci rozhodujúci dovolací senát najvyššieho súdu uvádza, že z vyššie citovanej judikatúry
vyplývajú nasledovné závery:
21.1. Povinnosťou súdu pri skúmaní naliehavého právneho záujmu je posúdiť, či určovací žalobný návrh
jevhodnýmasprávnezvolenýmnástrojomochranyjehopráva,t.j.akneistotužalobcuvprávnomvzťahu

je možné odstrániť navrhovaným určovacím výrokom (tu ide predovšetkým o prípady, kedy určovací
výrok vytvorí pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu, ktorým sa predíde prípadným sporom
o splnenie povinnosti).21.1. Otázku existencie, resp. neexistencie naliehavého právneho záujmu treba posudzovať výlučne
s ohľadom na právny záujem žalobcu, záujem žalovaného je pri posudzovaní tejto otázky súdom
irelevantný.

21.2. Žalobca má naliehavý právny záujem na určovacej žalobe vždy vtedy, ak nemá možnosť domáhať
sa ochrany svojich práv alebo oprávnených záujmov iným procesným spôsobom. Ide predovšetkým o
prípady, kedy žalobca nemá možnosť podať žalobu na plnenie a kedy má legitimáciu na podanie žaloby
na plnenie výlučne žalovaná strana.
21.3. Aj v prípadoch, kedy žalobca, ktorý podal určovaciu žalobu, má možnosť podania žaloby na

plnenie (t. j. nie vtedy, ak žalovaný v konaní o určovacej žalobe môže podať, resp. následne podal
žalobu na plnenie - pozn. dovolacieho súdu), všeobecne neplatí, že by nebol daný naliehavý právny
záujem žalobcu na požadovanom určení. Ide predovšetkým o prípady, kedy by žalobou na plnenie nebol
vyčerpaný celý predmet konania o určovacej žalobe, alebo kedy sa určovacím výrokom rozsudku vytvorí
pevný právny základ vzťahu medzi stranami sporu.
21.4. Naliehavý právny záujem na určovacej žalobe nie je daný vtedy, ak by požadované určenie viedlo

len k zbytočnému rozmnožovaniu sporov. Tu ide predovšetkým o prípady, kedy sa žalobca domáha
žalobou určenia neplatnosti právneho úkonu s tým, aby následne mohol žalobca podať žalobu na
plnenie (napr. žalobu na vydanie bezdôvodného obohatenia alebo žalobu na náhradu škody), alebo inú
určovaciu žalobu (napr. žalobu o určenie vlastníckeho práva). Určovacia žaloba je tak neprípustná vtedy,
ak rozhodnutie o merite sporu by predstavovalo len rozhodnutie o predbežnej otázke podstatnej pre

rozhodnutie iného (žalobcom následne iniciovaného) súdneho sporu.

22. Odvolací súd sa vyslovením záverov, že podaním žaloby na plnenie zo strany žalovanej došlo k
strate naliehavého právneho záujmu, a že žalobou na plnenie podanej žalovanou sa bude riešiť celý
obsah právneho vzťahu predstavujúc komplexný právny prostriedok ochrany práv žalobcu - okrem

nesprávneho konštatovania, že v konaní o žalobe na plnenie podanej odlišným subjektom (žalovanou)
bude poskytnutá komplexná ochrana práv žalobcu - odklonil od vyššie citovanej judikatúry, čo má za
následok prípustnosť podaného dovolania.
22.1. Zároveň podľa dovolacieho senátu najvyššieho súdu odvolací súd vec nesprávne právne posúdil,
v dôsledku čoho je dovolanie žalobcu aj dôvodné.

23. Podľa názoru dovolacieho súdu ani prípadná možnosť podať žalobu na plnenie (resp. jej podanie
na súd) nemá automaticky za následok stratu naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe.
Rozhodnutie súdu o určení existencie alebo neexistencie práva alebo právneho vzťahu môže vytvoriť
pevný základ vzťahu medzi stranami sporu aj tým, že sa ním predíde žalobe na plnenie, ktorá môže byť

v nadväznosti na rozhodnutie súdu o určovacej žalobe nedôvodná.
23.1. Ako už bolo pritom uvedené vyššie (viď bod 21.4. vyššie), žalobca nemá naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe, ak predmetom má byť určenia iba rozhodnutie o predbežnej otázke, aby mohol
žalobca na základe určovacieho rozhodnutia podať žalobu na plnenie. V rozhodovanej veci však o
taký prípad nejde. V nadväznosti na ustálený skutkový stav veci je zrejmé, že žalobca sa predmetnou

určovacou žalobou domáha určenia, či vzhľadom na vzájomne rozporné úkony žalovanej, zakladajúce
spornosťexistencienájomnéhovzťahu(výpoveďzozmluvy;späťvzatievýpovede;oznámeniežalovanej,
že žiada vrátiť nespotrebovanú časť nájomného, hoci v inom konaní tvrdí, že podnájomný vzťah závislý
od existencie nájomného vzťahu trvá), tento nájomný vzťah naďalej trvá.
23.2. Dovolací súd dodáva, že požadovaným určením sa žalobca ako prenajímateľ domáha, či nájomný

vzťah trvá, alebo je predmet jeho vlastníctva právne voľný s tým, že toto požadované určenie má dopad
na ďalšie právne vzťahy uvedené vyššie (viď bod 17. vyššie). Je tak zrejmé, že ani prípadné rozhodnutie
o žalobe žalovanej na plnenie by nepokrylo celý obsah právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovanou
(resp. úpadcom).
23.3. Osobitne pritom dovolací súd poukazuje na to, že žalovaná počas súdneho sporu netvrdila, že

by predmet nájmu po podaní žaloby na plnenie vrátila žalobcovi ako jeho vlastníkovi. V situácii, keď
žalovaná predmet nájmu naďalej užíva, resp. má z neho majetkový prospech v podobe nájomného
plynúceho jej z podnájomnej zmluvy, je nepochybné, že prípadné rozhodnutie súdu o jej žalobe na
plnenie (o vrátení nespotrebovanej časti nájomného ako nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia)
nepokrýva celý obsah právneho vzťahu (práv a povinností) strán sporu. Predmetnú skutočnosť odvolací

súd pri svojom rozhodovaní žiadnym spôsobom nezohľadnil.
23.4. Dovolací súd má za to, že naopak len v konaní o určovacej žalobe iniciovanej žalobcom môže byť
rozhodnuté o všetkých sporných otázkach tvoriacich obsah právneho vzťahu, ktorý sa týka strán sporu.23.5. Z uvedeného dôvodu dovolací senát najvyššieho súdu považuje záver odvolacieho súdu za
nesprávny.

24. Rovnako tak považuje dovolací súd za nesprávne, ak odvolací súd postavil záver o nedostatku
naliehavého právneho záujmu na neskôr podanej žalobe na plnenie zo strany žalovanej. Otázku
naliehavého právneho záujmu, ako aj prípadnú alternatívu v podobe možnosti podať žalobu na plnenie
je možné posudzovať len z hľadiska tej strany sporu, ktorá podala určovaciu žalobu. Prípadná žaloba
na plnenie iniciovaná druhou stranou nemôže mať za následok absenciu naliehavého právneho záujmu

na požadovanom určení zo strany žalobcu.
24.1. Prístup, ktorý zvolil odvolací súd, treba podľa názoru dovolacieho súdu odmietnuť, nakoľko by len
predstavoval návod pre tú stranu sporu - proti ktorej smeruje určovacia žaloba - ako uspieť v konaní
bez toho, aby bolo vo veci ‚meritórne' rozhodnuté (t. j. bez toho, aby sa súd vecne zaoberal dôvodmi
uvedenými v určovacej žalobe), keď by jej stačilo podať (hoc aj špekulatívnu ničím nepodloženú) žalobu
na plnenie.

25. Záver odvolacieho súdu o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcu na požadovanom
určení v okolnostiach rozhodovanej veci považuje vo veci rozhodujúci dovolací senát najvyššieho súdu
za formalistický, ktorý má za následok odňatie prístupu žalobcu k súdu, a ktorý je v rozpore so základným
právom na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

25.1. V nadväznosti na skutkový stav rozhodovanej veci je zrejmé, že žalobca nemá k dispozícii
žalobu na plnenie (napr. žalobu na zmluvné plnenie, žalobu o náhradu škody a ani žalobu na vydanie
bezdôvodnéhoobohatenia)ajedinýmprípustnýmprostriedkomochranyjehosubjektívnychprávjepráve
podaná určovacia žaloba. Určovací žalobný návrh tak predstavuje vhodný a správne zvolený nástroj
ochrany práva žalobcu.

25.2. Tu len v krátkosti na opätovné zvýraznenie nesprávnosti záveru odvolacieho súdu dovolací
súd poznamenáva, že prípadné rozhodnutie súdu o žalobe žalovanej na plnenie môže prípadne
predstavovať prostriedok ochrany práv žalovanej, avšak nemôže sa jednať o prostriedok ochrany práv
žalobcu, a už vôbec nie prostriedok komplexnej ochrany jeho práv, ako to skonštatoval odvolací súd.
Dovolací senát pritom poukazuje aj na to, že konanie o žalobe žalovanej na plnenie je prerušené do

skončenia konania o predmetnej určovacej žalobe, čo odvolací súd pri svojom rozhodovaní žiadnym
spôsobom nezohľadnil.

26. Dovolací súd v nadväznosti na uvedené konštatuje, že pokiaľ žalobca nemá inú právnu možnosť
domáhať sa ochrany svojich práv než určovacou žalobou (napr. podaním žaloby na plnenie), má žalobca

naliehavý právny záujem na požadovanom určení podľa § 80 písm. c/ O. s. p. v znení účinnom do 30.
júna 2016 (rovnako aj § 137 písm. c/ C. s. p.). Uvedené platí aj vtedy, ak má legitimáciu na podanie
žaloby na plnenie výlučne žalovaná strana.

27. Na základe skutočností uvedených vyššie (viď body 23., 24., 25. a 26. vyššie) má dovolací súd

za preukázané, že odvolací súd dospel k nesprávnemu právnemu záveru, že žalobca nemá naliehavý
právny záujem na podanej určovacej žalobe. Zároveň má dovolací súd za to, že súd prvej inštancie
posúdil otázku naliehavého právneho záujmu správne, a to tak, že žalobca má na podanej určovacej
žalobe naliehavý právny záujem.

28. Dovolací súd poukazuje na to, že jediným dôvodom odvolania žalovaného proti rozsudku
krajského súdu bola námietka nesprávneho právneho posúdenia otázky existencie (resp. neexistencie)
naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení v nadväznosti na prebiehajúce konanie o
žalobe na plnenie, čo vzal odvolací súd za základ svojho rozhodnutia. Zohľadňujúc túto skutočnosť
v nadväznosti na konštatovanú nesprávnosť právnych záverov odvolacieho súdu (a správne právne

posúdenie tejto otázky súdom prvej inštancie), má dovolací súd za to, že nie je nevyhnutné zrušiť
rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátiť na ďalšie konanie, ale vzhľadom na dôvodnosť dovolania
žalobcu sú splnené podmienky, aby mohol sám rozhodnúť vo veci.

29. Na základe uvedeného dovolací senát najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 449 ods. 3 C. s. p.

rozsudok odvolacieho senátu najvyššieho súdu z 21. februára 2019, sp. zn. 2Obo/4/2017 zmenil tak, že
rozsudok Krajského súdu v Košiciach z 11. mája 2016, č. k. 5Cbi/6/2010-84 v napadnutej vyhovujúcej
časti a v súvisiacom výroku o trovách prvoinštančného konania potvrdil (výrok I.).30. O nároku na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania rozhodol dovolací súd podľa
ustanovenia § 453 ods. 2 C. s. p., tak že v spore úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnej žalovanej
nárok na náhradu trov odvolacieho a dovolacieho konania v rozsahu 100% (výrok II.).

31. Dovolací súd zároveň zrušil uznesenie súdu prvej inštancie (výrok III.), ktorým rozhodol o výške trov
prvoinštančného a odvolacieho konania (uznesenie z 1. apríla 2019, 5č. k. 5Cbi/6/2010-136), keďže v
danom prípade nebol viazaný rozsahom podaného mimoriadneho opravného prostriedku s poukazom
na ustanovenie § 439 písm. a/ C. s. p.

31.1. Vydanie uznesenia o výške trov konania totiž v rozhodovanom prípade bolo jednostranne závislé
od existencie rozhodnutia o priznaní nároku na náhradu trov prvoinštančného a odvolacieho konania,
pričomzmenourozhodnutiaodvolaciehosúdurozsudkomdovolaciehosúdustratilouzneseniekrajského
súdu o výške trov konania svoj podklad.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 5 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.