Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 21. marec 2018

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/523/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715207105
Dátum vydania rozhodnutia: 21. 03. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2018:7715207105.2

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov

JUDr. Zuzany Matyiovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobcu: mal. I. V., nar. XX.X.XXXX, trvale
bytom S., Budkovce XXX, zast. zákonnou zástupkyňou S. V., nar. 3.7.1979, bytom S., G. XXX,
zastúpenou Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom, so sídlom Žilina, Veľká Okružná 39, proti žalovanej:
KOOPERATIVA poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 4, IČO: 00
585 441, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy 16.500,- € s prísl., o odvolaní žalovanej proti rozsudku
8C/195/2015-74 z 26.10.2015 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j e rozsudok.

Priznáva žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Michalovce (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) rozsudkom uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 16.500,- € do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zaplatiť náhradu trov
konania vo výške 1.092,44 € k rukám právneho zástupcu žalobcu, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa mal. žalobca I. V., nar. XX.X.XXXX, v zastúpení matkou S. V.
ako zákonnou zástupkyňou, domáhal proti žalovanej (po späťvzatí žaloby podanej pôvodne aj proti

I. I. a S. I., bytom N. XX, L. H., a zastavení konania proti žalovaným v 1. a 2. rade právoplatným
uznesením 8C/46/2012 z 31.8.2012, ktorým bol nárok proti žalovanej poisťovni vylúčený na samostatné
konanie vedené pod sp. zn. 8C/195/2015) zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 16.500,-
€ spolu s 9 % úrokmi z omeškania ročne od 17.2.2012 do zaplatenia a náhradou trov konania za
neoprávnený zásah do osobnostných práv, konkrétne do práva na súkromie a rodinný život chránených
ust. § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), skutkovo odôvodnenej tým, že pri dopravnej
nehode dňa 8.4.2009 neďaleko Obce Haniska zavinenej I. I., vodičom osobného motorového vozidla,

vlastníkom a prevádzateľom ktorého bola S. I., povinne zmluvne poisteného pre prípad zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovanej poisťovne, došlo k usmrteniu I. V.,
nar. XX.XX.XXXX, otca mal. žalobcu, v dôsledku čoho mal. žalobca stratil možnosť viesť rodinný a
súkromný život s obeťou dopravnej nehody, vytvárať, udržovať a rozvíjať vzájomné vzťahy a v ich rámci
uplatňovať vlastnú osobnosť, preto z titulu usmrtenia jemu blízkej osoby uplatnil si nárok na náhradu
nemajetkovejujmyvovýške16.500,-€,považujúcjuzaprimeranúsprihliadnutímnanásledkydopravnej
nehody, pri ktorej došlo k usmrteniu otca žalobcu v dôsledku trestného činu spáchaného I. I., a na trvalý

a neodstrániteľný zásah do osobnostných práv.3. Podaním doručeným súdu 7.4.2014 vzal žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie úrokov z omeškania
vo výške 9 % ročne zo sumy 16.500,- € od 17.2.2012 do zaplatenia, preto súd uznesením zo 17.9.2015
konanie v tejto časti zastavil.

4. Po vykonanom dokazovaní, právne posúdiac nárok podľa ustanovení § 11, § 13 ods. 1 a 2, § 420 ods.
1 Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 4 ods. 1, § 4 ods. 2 písm. b/, § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
Z.z.opovinnomzmluvnompoistenízodpovednostizaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 381/2001

Z.z.“ alebo „zákon o PZP“), čl. 3 ods. 1 Smernice Rady (ES) 72/166/EHS zo dňa 24.4.1972, čl. 1
ods. 1 Smernice Rady (ES) 84/5/EHS zo dňa 30.12.1983, čl. 1 Smernice Rady 90/232/EHS zo dňa
14.5.1990 a vychádzajúc tiež z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12 zo dňa 24.10.2013, súd uplatnil
extenzívny výklad (uvedený v bode 47 tohto rozsudku) pojmov „ujma na zdraví“, „osobná ujma“, citoval
tiež závery z rozsudku Súdneho dvora EÚ č. 106/77 zo dňa 9.3.1978 (Simmenthal) a dospel k záveru,
že je preukázaná zodpovednosť vodiča motorového vozidla zn. Škoda 120L, EVČ: MI 664 AL I. I.

podľa ust. § 420 ods. 1 OZ za smrť otca mal. žalobcu I. V., nar. XX.XX.XXXX, ktorý zavinil dopravnú
nehodu zo dňa X.X.XXXX, a takýmto konaním I. I. zároveň zasiahol do práva žalobcu na ochranu jeho
osobnosti, konkrétne do práva na jeho súkromie a smrť otca spôsobila žalobcovi ujmu v podobe vážneho
a nenapraviteľného narušenia rodinného života. Žalobca totiž smrťou svojho otca stratil možnosť byť
vychovávaný v kompletnej rodine oboma svojimi rodičmi, pričom súd poukázal na to, že absencia otca

pri výchove žalobcu môže mať negatívny vplyv na osobnostný, psychický a citový vývoj mal. žalobcu. Na
základe uvedených skutočností dospel k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch
je dôvodný a požadovaná náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 16.500,- € vzhľadom na závažnosť
a nenapraviteľnosť vzniknutej ujmy je za daných okolností primeraná. Vzhľadom na to, že S. I., nar.
X.X.XXXX, bytom N. XX, okr. S., mala v čase dopravnej nehody uzavretú so žalovanou poistnú zmluvu

o zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, z uzavretej zmluvy a zo zákona
č. 381/2001 Z.z. vyplýva povinnosť žalovanej nahradiť žalobcovi škodu na zdraví a náklady pri usmrtení
(ust. § 4 ods. 2 cit. zákona). Podľa názoru súdu medzi škody, ktoré sa musia nahradiť a ktorú by malo
pokrývať povinné poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, patrí aj
nemajetková ujma spôsobená blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ktorej náhradu

na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo (§ 13 ods. 2 OZ), pričom
súd vychádzal z chápania pojmu škoda v komunitárnom práve a aplikoval extenzívny výklad „ujmy na
zdraví“ v súlade s rozsudkom Súdneho dvora EÚ vo veci C- 22/12 (body 47 a 49 tohto rozsudku), podľa
ktorého pod tento pojem patrí akákoľvek ujma, ak jej náhradu na základe zodpovednosti poisteného
za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v danom spore, ktorá bola spôsobená zásahom do

osobnej integrity, čo zahŕňa tak fyzickú, ako aj psychickú traumu, a podľa ktorého medzi škody, ktoré
sa musia nahradiť podľa čl. 3 ods. 1 Smernice Rady (ES) 72/166/EHS zo dňa 24.4.1972, čl. 1 ods. 1
a 2 Smernice Rady (ES) 84/5/EHS zo dňa 30.12.1983, a čl. 1 Smernice Rady (ES) č. 90/232/EHS zo
dňa 14.5.1990, patrí aj nemajetková ujma upravená v ust. § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Súd
prvej inštancie argumentoval tiež poukazom na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ č. 106/77 zo dňa

9.3.1978 (Simmenthal), podľa ktorých ustanovenia tzv. motorových smerníc musia byť aplikované v
Slovenskej republike odo dňa ich účinnosti a počas celej doby trvania ich platnosti, preto aplikujúc na
danú vec aj právo Spoločenstva súd dospel k záveru, že povinné poistenie zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej
blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, v danom prípade žalobcovi. Z uvedených

dôvodov žalobe vyhovel a zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi náhradu nemajetkovej ujmy vo výške
16.500,- €, v lehote do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142
ods. 1 O.s.p. a žalobcovi, ktorý mal v spore plný úspech, priznal náhradu trov konania pozostávajúcich
z trov právneho zastúpenia advokátom Mgr. V. H., a to za účelne poskytnuté úkony právnej služby a
vynaložené cestovné výdavky v celkovej výške 1.092,44 €.

5. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná, odôvodniac ho odvolacími dôvodmi podľa
ust. § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) Občianskeho súdneho poriadku. Vytkla súdu, že existenciu jej
pasívnej legitimácie založil výlučne s odkazom na rozsudky Súdneho dvora EÚ, konkrétne rozsudok
C- 22/12 vo veci Haasová a rozsudok č. 106/77 vo veci Simmenthal, pričom vôbec sa nezaoberal s

právnou argumentáciou obsiahnutou v rozsudkoch slovenských súdov, na ktoré žalovaná poukazovala
v priebehu konania, resp. nevysvetlil, prečo tieto rozsudky na posudzovaný prípad neaplikoval, čím
žalovaná postráda náležitosti odôvodnenia rozsudku v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Naproti cit.
rozsudkom Súdneho dvora EÚ žalovaná dala do pozornosti odvolacieho súdu právne závery obsiahnutév rozsudku Okresného súdu Námestovo č.k. 8C/27/2011-234 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom
Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/403/2011-264 (pripojila iba argumentačnú časť). V ďalšom namietala,
že prvoinštančný súd sa vôbec nezaoberal vznesenou námietkou premlčania, čím rovnako absentuje

naplnenie dikcie ust. § 157 ods. 2 O.s.p. Žalovaná mala za to, že priznaná výška odškodnenia vôbec
nekorešponduje skutočnostiam, ktoré vyplynuli z prevedeného dokazovania, a dokonca nie je naplnený
ani právny základ nároku. V konaní bolo stranou žalobcu tvrdené, že žalobca svojho otca za života ani
len nevidel, nepoznal, nieto, že by si ho mal ešte aj pamätať. Podľa názoru žalovanej je preto otázne
hovoriť o narušení, či o zásahu do citových, resp. interpersonálnych väzieb medzi samotným žalobcom

ako synom a zomrelým ako jeho otcom. Citová a interpersonálna väzba sa vytvára priamou vzájomnou
interakciou (vnímaním) dvoch osôb, čo žiaľ v danom prípade naplnené nebolo. Preto podľa žalovanej
súdnedôsledneaplikovalobčianskoprávnyinštitútochranyosobnosti,predovšetkýmust.§13ods.3OZ,
o to viac, že žalovaná poisťovňa priamo, ale ani nepriamo do osobnosti žalobcu nijako (oprávnene ani
neoprávnene) nezasiahla, ani zasiahnuť nemohla. Vzhľadom na uvedené skutočnosti žalovaná žiadala,
aby odvolací súd rozsudok zmenil podľa § 220 O.s.p. a žalobu v celom rozsahu zamietol a žalobcu

zaviazal k náhrade trov konania, alternatívne aby v zmysle § 221 O.s.p. napadnutý rozsudok zrušil a
vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

6. Žalobca vo vyjadrení k odvolaniu uviedol, že súd prvej inštancie správne poukázal na rozsudok
Súdneho dvora EÚ č. C- 22/12 z 24.10.2013 a jeho relevantné časti, ako aj na príslušné ustanovenia

slovenskýchprávnychpredpisov,pričomprisvojomrozhodovanínemuselodpovedaťnakaždýargument
účastníka konania, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie vo veci samej.
Správne sa nestotožnil s právnou argumentáciou žalovanej, ani s rozhodnutiami ňou predloženými v
rámci prvostupňového konania, ktorých závery boli prekonané neskoršou súdnou praxou na podklade
cit. rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. V tejto súvislosti žalobca poukázal aj na súčasnú slovenskú

súdnu prax k otázke pasívnej legitimácie žalovanej (poisťovní) v oblasti náhrady nemajetkovej ujmy z
povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a
pripojil vybrané rozsudky krajských súdov v Banskej Bystrici (12Co/465/2014 z 30.7.2015) a v Trenčíne
(6Co/810/2014 zo 7.7.2015, 4Co/658/2014 z 21.5.2015 a 6Co/609/2014 z 27.1.2015), tiež rozsudok
Krajského súdu v Prešove 2Co/135/2014 z 15.6.2015, pre ktoré je spoločný právny záver vo svetle

rozsudku Súdneho dvora EÚ, podľa ktorého ak ust. § 11 a nasl. OZ umožňuje rodinným príslušníkom
obete dopravnej nehody požadovať náhradu utrpenej nemajetkovej ujmy, náhrada tejto ujmy musí byť
krytá povinným poistením motorových vozidiel. K námietkam týkajúcim sa priznanej výšky odškodnenia
uviedol, že presvedčenie žalovanej, podľa ktorého nemohlo dôjsť k narušeniu či zásahu do citových,
resp. interpersonálnych väzieb medzi žalobcom ako synom a jeho zomrelým otcom, je absolútne

scestné a zavádzajúce. Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozsudku a výpoveď matky žalobcu na
pojednávaní, ktorá uviedla, že síce na svojho otca nepamätá, pozná ho z fotografií, videí a z rozprávania
a z rozhovorov so žalobcom je zrejmé, že mu otec chýba, častokrát sa žalobca rozplače pri rozhovore o
zomrelomotcoviajemuľúto,keďvidíkamarátov,ktorímajúotcaatensaonichstará.Súdprvejinštancie
zdôraznil, že smrť otca spôsobila žalobcovi ujmu v podobe vážneho a nenapraviteľného narušenia

rodinného života, pretože žalobca smrťou svojho otca stratil možnosť byť vychovávaný v kompletnej
rodine oboma svojimi rodičmi, pričom absencia otca pri výchove žalobcu môže mať negatívny vplyv na
jeho osobný, psychický a citový vývoj. Tragickým úmrtím otca pri dopravnej nehode došlo k porušeniu
osobnostného práva žalobcu a k neoprávneného zásahu do práva na súkromie a rodinný život. Poukázal
nato,žestratilotca,ktorýmalzastávaťfunkciuživiteľaaprirodzenejautorityvrodine,ktorýsamaloneho

(svoje dieťa) starať po stránke výchovy, starostlivosti, rozvíjania záujmov, či budovania vzťahu otec -
syn. Niektoré následky tragickej udalosti budú vo väčšej či menšej miere pretrvávať naďalej tak, ako je to
obvyklé v bežných rodinných vzťahoch. Tragickou udalosťou došlo k nezvratnému a nenahraditeľnému
narušeniu zväzku otec - dieťa, došlo k rozpadu úplnej a harmonickej rodiny, pričom ujma vzniknutá
žalobcovi je zvýraznená stratou otca vo veľmi nízkom veku spojená so stratou mužského vzoru.

Neoprávneným zásahom došlo nielen k strate života otca žalobcu, ale aj k ničím nenahraditeľnému
zásahu do väzieb, ktoré majú deti so svojím otcom ako rodičom. Žalobca zdôraznil, že vzniknutá trauma
je z jeho života prakticky neodstrániteľná, došlo k nezvratnej deštrukcii medziľudských väzieb, tvoriacich
základ a rámec súkromného života žalobcu. V tejto súvislosti napokon poukázal aj na výstižný právny
názor Krajského súdu v Banskej Bystrici obsiahnutý v rozsudku č.k. 12Co/465/2014 z 30.7.2015, ktorý

citoval. Na základe uvedených skutočností žalobca navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny a
zákonný potvrdiť podľa § 219 ods. 1 O.s.p. a priznať mu náhradu trov odvolacieho konania vo výške
119,84 € na účet jeho právneho zástupcu.7. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu (podanie zo dňa 11.11.2016 na č.l. 136 - 138, tzv.
odvolacia replika) poukázala najmä na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo
301/2012 zo dňa 31.3.2016, v ktorom spore odvolací súd (Krajský súd v Žiline) pri posudzovaní otázky

pasívnej legitimácie žalovanej v 2. rade vychádzal z názoru, že pojem škoda v zmysle zákona č.
381/200l Z.z. nesubsumuje v sebe aj nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za zásah do osobnostných
práv pozostalých a že táto náhrada nie je predmetom poistného krytia v zmysle ust. § 4 ods. 2 písm.
a) uvedeného zákona, z ktorého dôvodu žalovaný v 2. rade nie je v konaní pasívne legitimovaný.
Najvyšší súd SR v dovolacom konaní dospel k jednoznačnému záveru, že povinnosť žalovaného v

2. rade na plnenie z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla sa nevzťahuje na nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúci z ust. § 13 ods.
2 OZ, a teda žalovaný v 2. rade nie je v konaní o tomto nároku pasívne legitimovaný. Najvyšší súd
SR sa pri rozhodovaní stotožnil s argumentmi žalovaného v 2. rade, keď uviedol, že ust. § 4 ods. 2
zákona č. 381/2001 Z.z. vymedzuje rozsah poistného krytia, a to tým spôsobom, že pod písmenami
a) až d) tohto ustanovenia obsahuje taxatívny výpočet prípadov, na ktoré sa vzťahuje poistné krytie.

So zreteľom na uvedené zákonné ust. nemožno dospieť k inému záveru, ako k tomu, že povinným
zmluvným poistením zodpovednosti za škodu je krytá výlučne škoda, nie nemajetková ujma za zásah
do osobnostných práv poškodených osôb v zmysle § 13 Občianskeho zákonníka. Dovolací súd za
správny považoval aj záver odvolacieho súdu, že pri nárokoch podľa § 13 OZ je možné uplatňovať
si nemajetkovú ujmu len voči osobe, ktorá sa takéhoto zásahu do integrity osobnosti dopustila, čo vo

vzťahu k žalovanej poisťovni nie je splnené. Pri zodpovedaní druhej položenej otázky dospel dovolací
súd k zhodnému záveru, aký prezentoval v konaní žalovaný v 2. rade, a teda, že priamy účinok tzv.
motorových smerníc je vylúčený. Priamy účinok (priama aplikácia) ustanovení smernice prichádza do
úvahy len subsidiárne, ak eurokonformný výklad problematického vnútroštátneho ustanovenia nie je
možný, napr. keď členský štát neprijal včas opatrenia potrebné na vykonanie smernice. Podľa rozsudku

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Cdo 301/2012 z 31.3.2016 Aj v takomto prípade je
však priamy účinok smerníc vylúčený, ak ide o tzv. horizontálny priamy účinok smernice, kedy by mal
byť tento uplatnený v spore medzi jednotlivcami. Dovolací súd tak cit. rozhodnutím potvrdil doterajšiu
rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorý už v rozsudku z 20. apríla 2011 sp. zn. 4Cdo/168/2009
konštatoval, že pasívna legitimácia poisťovne v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č.

381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení nie je daná. Záverom žalovaná zdôraznila skutočnosť, že
Najvyšší súd SR pri svojom rozhodovaní zohľadňoval aj rozhodnutie Súdneho dvora EÚ C- 22/12 vo
veci Hassová proti Petrikovi a Holingovej. Na základe uvedeného žalovaná zastávala názor, že nie je
pasívne vecne legitimovaná v tomto konaní, preto navrhla, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil
tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne a zaviaže žalobcu na náhradu trov konania.

8. Žalobca reagoval na repliku žalovanej v podaní zo dňa 31.5.2017 (tzv. odvolacia duplika na č.l. 157
- 158), v ktorom na podporu svojich tvrdení poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. III.
ÚS 666/2016 z 11.10.2016, ktorým bola odmietnutá sťažnosť obchodnej spoločnosti KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, podaná proti rozhodnutiu odvolacieho súdu o priznaní nároku

na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu povinného zmluvného poistenia. Podľa žalobcu závery cit.
uznesenia Ústavného súdu SR zarezonovali tak z hľadiska definitívneho vyriešenia posudzovanej
právnej otázky, ako aj z pohľadu konkrétne vyjadreného záveru vo vzťahu k domnelej „precedenčnej“
záväznosti recentného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/301/2012 z 31.3.2016, a tým
Ústavný súd SR definitívne vyslovil pasívnu legitimáciu na strane žalovanej poisťovne v konaní o

náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode.
Ústavný súd SR vo svojom uznesení konštatoval nevyhnutnosť eurokonformného výkladu pojmu
„škoda na zdraví“ podľa ust. § 4 ods. 2 písm. zákona č. 381/2001 Z.z. a v tejto súvislosti kreoval
zásadný právny záver, podľa ktorého tradičné chápanie pojmu škoda musí ustúpiť európskemu
významu. Uvedené bolo reakciou na argument, podľa ktorého škodu možno chápať iba materiálne,

v dôsledku čoho nemožno hradiť z poistného plnenia aj nemajetkovú ujmu. Názor o materiálnom
ponímaní pojmu škoda a imateriálnom ponímaní pojmu ujma v slovenskom právnom poriadku nie
je na účely výkladu „škody na zdraví“ relevantný, keďže vnútroštátny súd je povinný uprednostniť
cieľ proklamovaný úniovým normotvorcom, čo súvisí s požiadavkou na jednotný výklad práva EÚ.
Zásada eurokonformného výkladu má absolútnu interpretačnú prednosť. Ústavný súd tiež ustálil, že

priamy účinok smernice neprichádza v danom prípade do úvahy, keďže ten existuje len vo vzťahu
k jednotlivým členským štátom. Z tohto dôvodu nemôže priamo ukladať povinnosti jednotlivcom, ale
nepriamo by tieto mali byť uložené práve vnútroštátnym súdom prostredníctvom eurokonformného
výkladu vnútroštátnej normy. Z hľadiska konformity úniového práva s vnútroštátnymi právnymi úpravamimajú transponované smernice tzv. nepriamy účinok, ktorý ukladá vnútroštátnemu súdu povinnosť
vykladať objektívne právo v súlade s pravidlami práva EÚ. Ústavný súd SR v zmysle eurokonformného
výkladu akceptoval rozšírenie pojmu „škoda na zdraví“ aj na náhradu nemajetkovej ujmy a v tejto

súvislosti nezistil žiadny dôvod na konštatovanie ústavnej arbitrárnosti. Za osobitne významný považuje
žalobca právny názor Ústavného súdu SR k záverom obsiahnutým v rozsudku Najvyššieho súdu SR
sp. zn. 3Cdo/301/2012, na ktorý odkazuje vo svojom vyjadrení žalovaná, nakoľko tento obsahuje
opozitnú argumentačnú líniu k otázke odškodňovania náhrady nemajetkovej ujmy v rámci povinného
zmluvného poistenia. Ústavný súd SR osobitne zdôraznil, že „nemá dôvod odchýliť sa od svojho

meritórneho postoja vyjadreného v predchádzajúcich uzneseniach odmietajúcich sťažnosti sťažovateľa
ako zjavne neopodstatnené ani na podklade rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31.
marca 2016 vo veci sp. zn. 3Cdo/301/2012. Žalobca poukázal na to, že Najvyšší súd SR vo vzťahu k
podanému dovolaniu bol bezpodmienečne viazaný obsahom konkrétne vymedzených otázok, v tomto
rozsudku riešil výlučne problematiku priameho účinku smernice a nebol nútený sa vyjadrovať k otázke
prípustnosti eurokonformného výkladu pojmu „škoda na zdraví“ a z tohto dôvodu nemôže mať uvedené

rozhodnutie judikatórnu záväznosť vo vzťahu k otázke prípustnosti eurokonformného výkladu sporných
pojmov zákona o PZP. Ústavný súd k rozsudku Súdneho dvora EÚ C-22/12 vo veci E. uviedol, že
úvahy súdneho dvora v predmetnom rozsudku sú osobitne významné, nakoľko interpretácia výroku
bez zohľadnenia predchádzajúcich úvah, stanovísk a právnych záverov je nepredstaviteľná. Pokiaľ
ide o slovenskú právnu úpravu, súdny dvor zistil, že sú splnené všetky predpoklady na subsumpciu

nemajetkovej ujmy pod poistné krytie. Vzhľadom na to, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
vznikol v dôsledku dopravnej nehody, má občianskoprávnu povahu a vyplýva z ust. § 11 a 13
OZ, vzťahuje sa naň právna úprava zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Uvedená úvaha má osobitne významnú právnu silu, nakoľko autoritatívny výklad práva EÚ
fakticky vylučuje akýkoľvek výklad systematiky vnútorného zákonodarstva, ktorý v zmysle zásady

absolútnej interpretačnej prednosti eurokonformného výkladu, musí ustúpiť. Ústavný súd SR zdôraznil,
že nepochybne postačuje, ak vo vnútroštátnom poriadku existuje zodpovednostný mechanizmus,
ktorý sa aktivizuje v prípade vzniku neoprávneného zásahu do práva na ochranu osobnosti. Pokiaľ
usmrtenie pri dopravnej nehode vyvoláva nielen občianskoprávnu zodpovednosť za škodu v zmysle
§ 444 OZ, ale aj občianskoprávnu zodpovednosť za neoprávnený zásah do osobnostných práv, musí

byť táto ujma predmetom poistného krytia. Žalobca mal za to, že cit. uznesením Ústavný súd SR
odstraňuje doterajšiu bipolárnosť interpretačných a aplikačných výstupov k danej problematike, ako
aj argumentačné úsilie, ktoré nerešpektuje autonómiu, prednosť práva EÚ a výkladovú záväznosť
prejudiciálnych rozsudkov Súdneho dvora EÚ. Na základe vyššie uvedených skutočností preto žalobca
navrhol odvolaním napadnutý rozsudok ako vecne správny a zákonný potvrdiť a priznať mu náhradu

trov odvolacieho konania.

9. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len
„CSP“), ktorý platí aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP). Z
ust. § 470 ods. 2 veta prvá CSP vyplýva, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom

nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

10. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalovanej ako včas podané
oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho
pojednávania podľa ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario, v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379, § 380 ods.

1, 2 CSP a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov [§ 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) Občianskeho
súdneho poriadku účinného do 30.6.2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu a podania odvolania, v spojení
s § 470 ods. 2 prvej vety CSP] a napadnutý rozsudok potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP, lebo je vecne
správny.

11. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 21.3.2018 o 10,10 hod. v pojednávacej miestnosti č.
dverí 215/2. posch., po predchádzajúcom oznámení miesta a času verejného vyhlásenia rozsudku
odvolacieho súdu na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Košiciach v súlade s ust. § 219
ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 CSP.

12. Odvolací súd v súlade s prechodným ust. § 470 ods. 2 prvá veta CSP posúdil podmienky
prípustnosti podaného odvolania a žalovanou uplatnené odvolacie dôvody podľa príslušných ustanovení
Občianskeho súdneho poriadku, ktorý bol účinný do 30.6.2016, t.j. v čase rozhodnutia súdu a podania
odvolania. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a procesného postupu súdu z hľadísk uplatnenýchodvolacích dôvodov [podľa § 205 ods. 2 písm. a), b), c), d) a f) O.s.p.] dospel k záveru, že
odvolanie podané žalovanou nie je opodstatnené a ňou uplatnené, resp. označené odvolacie dôvody v
prejednávanej veci nie sú preukázané.

13. Odvolací súd nezistil, že by skutkové zistenia súdu prvej inštancie nezodpovedali vykonaným
dôkazom, alebo že by súd opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi
preukázané, alebo vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov účastníkov
nevyplynuli alebo v konaní nevyšli najavo. Skutkový stav bol objasnený v dostatočnom rozsahu

potrebnom pre rozhodnutie, správne skutkové zistenia boli súdom prvej inštancie podradené pod
relevantné hmotnoprávne normy, ktoré súd správne vyložil, v podstate správne aj aplikoval na zistený
skutkový stav a vyvodil zodpovedajúce závery o právach a povinnostiach sporových strán.

14. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so správnymi skutkovými zisteniami a právnymi závermi
súdu prvej inštancie a zároveň v súlade s ust. § 387 ods. 2 CSP konštatuje aj správnosť dôvodov

uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku, na ktoré poukazuje.

15. Skutočnosti a argumenty, ktoré žalovaná uvádza v podanom odvolaní, nie sú spôsobilé spochybniť
vecnú správnosť napadnutého rozsudku z hľadiska zisteného skutkového stavu, právneho posúdenia
prejednávanej veci alebo právnych záverov, ku ktorým dospel súd prvej inštancie v posudzovanom

spore, a to pokiaľ vykonaným dokazovaním mal za preukázaný základ nároku i dôvodnosť uplatnenej
peňažnej náhrady nemajetkovej ujmy (jej výšky) podľa ust. § 13 ods. 2, 3 OZ spôsobenej mal. žalobcovi
ako pozostalému synovi po obeti (usmrtenom otcovi I. V., nar. XX.XX.XXXX) dopravnej nehody, a tiež
aj vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej poisťovne v konaní, ktorú súd vyvodil na základe extenzívneho
(eurokonformného)výkladuvnútroštátnejprávnejúpravypovinnéhozmluvnéhopoisteniazodpovednosti

zaškoduspôsobenúprevádzkoumotorovéhovozidla(zákonač.381/2001Z.z.),apreúčelytohtozákona
správne vyložil pojem „ujma na zdraví“ v zmysle záverov vyslovených v rozsudku Súdneho dvora EÚ
vo veci C- 22/12 a v súlade s cieľmi tzv. motorových smerníc cit. v odôvodnení rozsudku, neopomínajúc
pritom samotný zmysel a účel povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škody spôsobené
prevádzkou motorových vozidiel.

16. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku i k odvolacím námietkam žalovanej,
odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že Zmluva o fungovaní Európskej únie zaväzuje členské
štáty dodržiavať a podľa zásady prednosti práva aplikovať únijné právo, teda právo EÚ a orgánov
EÚ, súčasťou ktorého sú aj smernice Rady (ES) a rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Základnou

charakteristikou únijného práva je jeho prednosť pred právom vnútroštátnym, preto v prípade, že dôjde
ku konfliktu únijného práva s vnútroštátnou právnou normou, je povinnosťou orgánu aplikujúceho právo
vykladať vnútroštátne právo v súlade s právom únijným (tzv. eurokonformný výklad). Pritom povinnosť
vnútroštátneho orgánu aplikácie práva na eurokonformný výklad sa nevzťahuje len na vnútroštátne
ustanovenia osobitne prijaté na vykonanie smernice, ale na vnútroštátne právo ako celok (nepriamy

účinok práva Únie). Zásadou je tu eurokonformný výklad vnútroštátneho práva s priamou aplikáciou
komunitárneho práva len tam, kde eurokonformný výklad nie je možný. Účelom poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla upraveného smernicami Rady (ES), týkajúcimi
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel je chrániť obete
dopravných nehôd a zabezpečiť, aby predmetom poistného krytia bola akákoľvek škoda alebo ujma,

ktorá vznikla v súvislosti s dopravnou nehodou a náhradu ktorej predpokladá vnútroštátne právo.
Právo Slovenskej republiky v ust. § 11 a 13 Občianskeho zákonníka umožňuje blízkym osobám
obetí usmrtených pri dopravných nehodách priznať náhradu nemajetkovej ujmy, ktorá nepochybne
má byť krytá z povinného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového
vozidla. Súdny dvor EÚ vo veci C- 22/10 jasne a zrozumiteľne vyslovil: „Článok 3 ods. 1 smernice

Rady 72/166/EHS z 24. apríla 1972 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich
sa poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami a kontroly plnenia povinnosti
poistení tejto zodpovednosti, článok 1 ods. 1 a 2 druhej smernice Rady 84/5/EHS z 30. decembra 1983
o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti za škodu
spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, zmenenej a doplnenej smernicou Európskeho parlamentu

a Rady 2005/14/ES z 11. mája 2005, a článok 1 prvý odsek tretej smernice Rady 90/232/EHS zo 14.
mája 1990 o aproximácii právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel sa majú vykladať v tom zmysle, že povinné
poistenie zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla má pokrývať aj náhradunemajetkovej ujmy spôsobenej blízkym osobám obetí usmrtených pri dopravnej nehode, ak jej náhradu
na základe zodpovednosti poisteného za škodu upravuje vnútroštátne právo uplatniteľné v spore vo veci
samej.“

17. Zákon č. 381/2001 Z.z. v ust. § 15 od 1.1.2002 zaviedol všeobecný priamy nárok (právo)
poškodeného na náhradu škody proti poisťovateľovi zodpovednej osoby (action direct) tak, ako to
poznajú všetky obdobné právne úpravy v Európe; vo vzťahu k poisťovni ide o špecifické právo
poškodeného na výplatu plnenia za poisteného škodcu, a to vo výške (v tom rozsahu), v akom za škodu

zodpovedá poistený škodca, pričom predpokladom vzniku povinnosti poistiteľa plniť je preukázanie
zodpovednosti poisteného za škodu, ktorá poškodenému vznikla. Právny vzťah medzi žalobcom a
žalovanou je teda založený osobitným zákonom č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (§ 15), v ktorom žalobca ako poškodený uplatňuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči
žalovanej ako poisťovateľovi zodpovedného subjektu (v posudzovanom prípade I. I., vodiča motorového

vozidla, prevádzateľom ktorého v čase dopravnej nehody bola S. I., nar. X.X.XXXX, bytom N. XX, okr. S.)
nazákladepovinnéhozmluvnéhopoisteniazodpovednostizaškodyspôsobenéprevádzkoumotorového
vozidla. V danom právnom vzťahu, keďže ide o spor medzi súkromnoprávnymi osobami, nie sú smernice
EÚ priamo aplikovateľné (smernice sú právne akty so všeobecnou pôsobnosťou ukladajúce pozitívny
záväzok členskému štátu), avšak do úvahy prichádza ich nepriama aplikácia, ktorá je založená na tzv.

eurokonformnomvýkladepojmovčiustanovenízákonač.381/2001Z.z.vsúladespríslušnousmernicou
EÚ.

18. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z uvedených zásad a zo správneho právneho názoru,
podľa ktorého náhrada nemajetkovej ujmy peňažnou formou podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ požadovaná

mal. žalobcom ako pozostalou blízkou osobou po obeti dopravnej nehody, spadá do rozsahu povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona
č. 381/2001 Z.z. Svoje rozhodnutie, ktorým žalobe vyhovel, správne založil na eurokonformnom výklade
vnútroštátnej právnej úpravy povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú
prevádzkou motorových vozidiel (zákona č. 381/2001 Z.z.) a dospel k správnemu záveru, že žalovaná

poisťovňajevecnepasívnelegitimovanýmsubjektomvdanomspore,keďžeuplatnenýnároknanáhradu
nemajetkovej ujmy z titulu občianskoprávnej zodpovednosti za zásah do osobnostných práv, spočívajúci
v neoprávnenom zásahu do práva žalobcu na súkromný a rodinný život, má pôvod v prevádzke
motorového vozidla a je predmetom poistného krytia z povinného zmluvného poistenia zodpovednosti
za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel, preto odvolacie námietky žalovanej v tejto časti

sú neopodstatnené. Otázka vecnej pasívnej legitimácie poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej
ujmy spôsobenej pozostalým osobám po obeti dopravnej nehody neoprávneným zásahom do ich
osobnostných práv je v súčasnej súdnej praxi už vyriešená. Odvolací súd v tejto súvislosti poukazuje
napr. na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6MCdo 1/2016 z 31. júla 2017, 8Cdo
1361/2015 z 26.6.2017, tiež uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 474/2016-17 zo 17.8.2016 a

uzneseniesp.zn.III.ÚS666/2016z11.10.2016,vktorýchnajvyššiesúdneustanoviznedospelikzáveru,
že pojem „škoda“ použitý v zákone č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za
škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný
extenzívnetak,žezahŕňaajnemajetkovú(imateriálnu)ujmupodľaustanoveníObčianskehozákonníkao
ochraneosobnosti,scieľommaximálnejmožnejmieryrešpektovaniacieľovrelevantnejúnijnejregulácie.

Takýto záver nad akúkoľvek pochybnosť treba považovať i za obraznú vnútroštátnu bodku v diskusii
na témy: 1/ krytia nárokov pozostalých po obetiach dopravných nehôd na náhradu nemajetkovej ujmy
povinným zmluvným poistením zodpovednosti za škodu a 2/ otázky pasívnej legitimácie povinných
zmluvných poisťovní v sporoch o náhradu nemajetkovej ujmy pred všeobecnými súdmi.

19. Skutočnosti uvedené v odvolaní neodôvodňujú zmenu preskúmavaného rozhodnutia v prospech
žalovanej, ani pokiaľ ide o výšku žalobcovi prisúdenej náhrady nemajetkovej ujmy podľa ust. § 13
ods. 3 OZ, ktorú súd prvej inštancie posúdil v súlade so zákonom, pri dostatočnom zvážení všetkých
skutkových okolností daného prípadu majúcich pre toto posúdenie právny význam z hľadiska kritérií
ustanovených v ust. § 13 ods. 2 a 3 OZ. Námietka žalovanej, že mal. žalobca svojho otca nepoznal

a si ho nepamätá, a preto (podľa názoru žalovanej) nemožno hovoriť o zásahu do citových, resp.
interpersonálnych väzieb medzi nimi, je zjavne nepatričná. K uvedenej odvolacej námietke je potrebné
uviesť, že žalobca I. V., nar. 11.8.2008, stratil svojho otca v útlom veku svojich 8 mesiacov, a preto
pochopiteľnesihonemôžepamätaťavosvojomživotetaksvojhootca,vovzťahukuktorémuprítomnosťúzkych a najintenzívnejších interpersonálnych väzieb na emocionálnom základe je nespochybniteľná,
mohol spoznávať iba na základe fotografií a informácií o ňom získavaných od svojej matky, príp.
ostatných členov rodiny, keď strata najbližšieho člena rodiny z objektívneho hľadiska je závažnou a

neodčiniteľnou ujmou, ktorá nepochybne aj v prípade žalobcu negatívne ovplyvnila jeho osobnostný,
psychický a citový vývoj a mala nepriaznivý dopad na celý jeho život. Podľa názoru odvolacieho súdu
vyššieuvedenéokolnostiznásobujúzávažnosťvzniknutejnemajetkovejujmyaintenzituneoprávneného
zásahu do práva mal. žalobcu na súkromie a rodinný život, a sú tak mimoriadnej povahy, že zakladajú
dôvod pre priznanie peňažnej kompenzácie žalobcovi vo vyššej sume.

20. Vzhľadom na uvedené odvolací súd konštatuje, že napadnutým rozsudkom žalobcovi prisúdená
peňažná náhrada nemajetkovej ujmy je dôvodná a jej výška 16.500,- € je primeraná závažnosti
spôsobenej ujmy, neodstrániteľnosti následkov a okolnostiam porušenia osobnostných práv chránených
ust. § 11 OZ, pričom preskúmavané rozhodnutie je konzistentné s ustálenou rozhodovacou praxou
súdov v podobných, resp. porovnateľných prípadoch, porov. napr. rozsudky Krajského súdu v Košiciach

6Co/883/2014-238 z 19.1.2016, 6Co/157/2014-263 z 20.1.2015, rozsudok Okresného súdu Prievidza
7C/69/2011-409 z 21.2.2014 v spojení s potvrdzujúcim rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne
6Co/609/2014, rozsudok Krajského súdu Žilina 9Co/256/2013, rozsudok Krajského súdu v Košiciach
11Co/152/2016-777 zo 16.11.2016 a ďalšie.

21. Odvolacie námietky žalovanej neumožňujú prijať záver o nesprávnom procesnom postupe súdu v
konaní, ani záver o nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku a odvolacím súdom nebola zistená ani
žiadna iná vada konania, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci v dôsledku odňatia
možnosti stranám sporu konať pred súdom alebo porušenia práva na spravodlivý proces. Odôvodnenie
preskúmavaného rozsudku obsahuje zákonom požadované náležitosti v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p.

účinného v čase rozhodnutia súdu (§ 220 ods. 2 CSP účinného od 1.7.2016), súd v ňom dáva jasné a
zrozumiteľné odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky súvisiace s uplatneným nárokom
a obranou žalovanej, dostatočným spôsobom sa vyporiadáva s relevantnou argumentáciou sporových
strán (i žalovanej) uplatnenými v konaní a dôvody rozhodnutia, na základe ktorých súd žalobe vyhovel,
sú zrozumiteľne, výstižne a presvedčivo podané, preto taktiež odvolacia námietka o nepreskúmateľnosti

napadnutého rozsudku je neopodstatnená a odvolací súd konštatuje, že postupom (rozhodnutím) súdu
nebola stranám sporu ani žalovanej odňatá možnosť konať pred súdom a nebolo porušené právo na
spravodlivý proces.

22. Námietku premlčania nároku vznesenú v konaní žalovanou odvolací súd neuznal za účinne

uplatnenú a dôvodnú, preto súd prvej inštancie na ňu správne v spore neprihliadol. Keďže žaloba
bola podaná na súde dňa 5.4.2012 (sp. zn. 8C/46/2012), nárok nie je premlčaný a žalobcom bol včas
uplatnený v rámci všeobecnej trojročnej premlčacej doby podľa ust. § 101 Občianskeho zákonníka,
počítanej od 9.4.2009, t.j. od nasledujúceho dňa, kedy došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných
práv žalobcu a vzniku nemajetkovej ujmy spôsobenej dňa 8.4.2009 smrťou I. V., otca mal. žalobcu.

23. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 378 ods. 1, 2 CSP potvrdil napadnutý rozsudok ako
vecne správny.

24. O nároku strán na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1 CSP

v spojení s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 CSP. Žalobca mal v odvolacom konaní plný procesný úspech,
preto mu bol v celom rozsahu priznaný nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanej, ktorá
bola v spore neúspešná. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (§ 262 ods. 2 CSP).

25. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerov hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať

pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov
od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom

odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z
akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická
osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).