Rozsudok – Zodpovednosť za škodu ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 27. november 2019

Predpisy odkazované v rozhodnutí

Rozhodnutie

---

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 3Cdo/253/2018
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7715207105
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2019
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Dušan Čimo
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2019:7715207105.1

ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Dušana Čima a sudcov
JUDr. Daniely Sučanskej a JUDr. Emila Franciscyho v spore žalobcu maloletého I. V., narodeného XX.
augusta XXXX, trvale bytom v G., zastúpeného zákonnou zástupkyňou S. V., trvale bytom ako žalobca a
právne Mgr. Róbertom Kučerom, advokátom v Žiline, Veľká Okružná 39, proti žalovanej KOOPERATIVA
poisťovňa, a.s. Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, Štefánikova 4, zastúpenej JUDr. Felixom
Neupauerom, advokátom v Bratislave, Dvořákovo nábrežie 8/A, o zaplatenie náhrady nemajetkovej ujmy
16.500 € s príslušenstvom, vedenom na Okresnom súde Michalovce pod sp.zn. 8C/195/2015, o dovolaní
žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach z 21. marca 2018 sp.zn. 11Co/523/2016, takto

r o z h o d o l :

Dovolanie z a m i e t a .
Žalobca má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa v konaní pôvodnou žalobou domáhal, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť mu
16.500 € spolu s 9% úrokmi z omeškania ročne od 17. februára 2012 do zaplatenia (a náhradu
trov konania) titulom náhrady nemajetkovej ujmy za neoprávnený zásah do osobnostných práv, a
to konkrétne do práva na súkromie a rodinný život, chránených ustanovením § 11 Občianskeho
zákonníka (zákona č. 40/1964 Zb. v znení neskorších zmien a doplnení, ďalej tiež len „O.z.“), skutkovo
odôvodnenej tým, že pri dopravnej nehode dňa 8. apríla 2009 zavinenej vodičom osobného motorového
vozidla I. I., ktorého vlastníkom a prevádzkovateľom bola S. I., povinne zmluvne poisteného pre prípad
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla u žalovanej poisťovne, došlo k
usmrteniu otca maloletého žalobcu I. V., v dôsledku čoho žalobca stratil možnosť s obeťou dopravnej
nehody viesť rodinný a súkromný život.

2. Okresný súd Michalovce (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 26. októbra 2015 č.k.
8C/195/2015-71 uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 16.500 € a zaplatiť mu k rukám jeho
právneho zástupcu náhradu trov konania vo výške 1.092,44 € žalobcu, všetko do 3 dní od právoplatnosti
rozsudku. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 11, § 13 ods. 1
až 3 a § 420 ods. 1 O.z. a § 4 ods. 1 a ods. 2 písm. b/ a § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001 Z.z.
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o PZP“
alebo „zákon č. 381/2001 Z.z.“), čl. 3 ods. 1 Smernice Rady (ES) 72/166/EHS zo dňa 24. apríla
1972, čl. 1 ods. 1 Smernice Rady (ES) 84/5/EHS zo dňa 30. decembra 1983, čl. 1 Smernice Rady
90/232/EHS zo dňa 14. mája 1990 a vychádzajúc tiež z rozsudku Súdneho dvora vo veci C-22/12
zo dňa 24. októbra 2013, a rozsudku Súdneho dvora EÚ č. 106/77 zo dňa 9. marca 1978. Dospel k
záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy je dôvodný a požadovaná náhrada 16.500 € vzhľadom
na závažnosť a nenapraviteľnosť vzniknutej ujmy je za daných okolností primeraná. Vychádzal z

toho, že povinnosť krytia poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú tretím osobám motorovými
vozidlami je zabezpečená a definovaná právnou úpravou Európskej únie (rozsudok ESD C-22/12
Haasová, bod 39), a preto i v preskúmavanej veci bolo nutné riešiť spornú právnu otázku v súlade s
komunitárnym právom. Tzv. motorové smernice upravujú porovnateľné zaobchádzanie s poškodenými
účastníkmi nehôd spôsobených motorovými vozidlami, bez ohľadu na miesto nehody na únijnom území
a ukladajú členským štátom povinnosť zabezpečiť, aby zodpovednosť za škodu spôsobenú prevádzkou
motorových vozidiel bola krytá poistením. Ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré upravujú náhradu
škody pri nehodách spôsobených prevádzkou motorových vozidiel, nemôžu pritom odňať dotknutým
smerniciam potrebný účinok, a majú tiež zaručiť, aby náhrada škody podľa ich vnútroštátneho práva
zodpovednosti za škodu z dôvodu nemajetkovej ujmy, ktorú utrpeli blízki rodinní príslušníci osôb, ktoré
sa stali obeťami dopravnej nehody, bola krytá povinným poistením.

3. Krajský súd v Košiciach (ďalej len „odvolací súd“) na odvolanie žalovanej rozsudkom z 21. marca
2018 sp.zn. 11Co/523/2016 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny podľa § 378
ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku (zákona č. 160/2015 Z.z. v znení zákona č. 87/2017 Z.z.
a dnes už i zákona č. 350/2018 Z.z., ďalej len „C.s.p.“); žalobcovi tiež priznal nárok na náhradu trov
konania v celom rozsahu. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie správne právne posúdil
vecnú pasívnu legitimáciu žalovanej vyplývajúcu z aplikácie ustanovenia § 4 ods. 2 zákona o PZP. Na
zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého rozsudku i k odvolacím námietkam žalovanej uviedol, že
Zmluva o fungovaní Európskej únie zaväzuje členské štáty dodržiavať a podľa zásady prednosti práva
aplikovať únijné právo, teda právo EÚ a orgánov EÚ, súčasťou ktorého sú aj smernice Rady (ES) a
rozhodnutia Súdneho dvora EÚ. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie pri rozhodovaní
správne vychádzal z uvedených zásad a zo správneho právneho názoru, podľa ktorého náhrada
nemajetkovej ujmy peňažnou formou podľa ust. § 13 ods. 2 a 3 O.z. požadovaná maloletým žalobcom
ako pozostalou blízkou osobou po obeti dopravnej nehody, spadá do rozsahu povinného zmluvného
poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona o PZP. Plne
sa stotožnil so správnym eurokonformným výkladom súdu prvej inštancie v otázke vnútroštátnej právnej
úpravy povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových
vozidiel, ktorého dôsledkom bol rovnako správny záver, že žalovaná poisťovňa je vecne pasívne
legitimovaným subjektom v danom spore. Odvolací súd poukázal na to, že otázka pasívnej legitimácie
poisťovne v spore o náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pozostalým osobám po obeti dopravnej
nehody neoprávneným zásahom do ich osobnostných práv je v súdnej praxi vyriešená a v tejto súvislosti
poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“ alebo „dovolací
súd“) sp.zn. 6 MCdo 1/2016 a tiež uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný
súd“) sp.zn. I. ÚS 474/2016 a III. ÚS 666/2016, v ktorých najvyššie súdne ustanovizne dospeli k
záveru, že pojem „škoda“ použitý v zákone o PZP je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný
extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú ujmu podľa ustanovení O.z. o ochrane osobnosti, s cieľom
maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Rozhodnutie o trovách
konania odvolací súd odôvodnil ustanoveniami §§ 396 a 255 C.s.p.

4. Proti rozsudku odvolacieho súdu podala žalovaná dovolanie, prípustnosť ktorého vyvodzovala z § 421
ods. 1 písm. c/ C.s.p. Uviedla, že odvolací súd nesprávne vec právne posúdil, keď dospel k záveru, že
nemajetková ujma pozostalých po obetiach dopravných nehôd spadá pod rozsah krytia podľa povinného
zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla podľa zákona
č. 381/2001 Z.z. a že z tohto dôvodu je v spore pasívne legitimovaná. Mala za to, že pri riešení tejto
právnej otázky dovolací súd rozhoduje rozdielne a poukázala na rozhodnutia najvyššieho súdu vo
veciach sp.zn. 4 Cdo 168/2009, 4 Cdo 139/2011, 3 Cdo 176/2012, 3 Cdo 301/2012 a 8 Cdo 219/2016,
ktoré vyslovili závery, že „slovenské právo neupravuje takúto náhradu nemajetkovej ujmy v rámci úpravy
zodpovednosti poisteného za škodu, preto nie je potrebné, aby tento nárok (v zmysle rozsudku ESD)
bol zahrnutý v poistnom krytí z povinného zmluvného poistenia“ a „dovolací súd nevzhľadal dôvod na
odlišný výklad § 4 ods. 2 písm. a/ zákona č. 381/2001 Z.z. ani po rozhodnutí SD rozsudkom C-22/12 ...
preto nijakým spôsobom nespochybnil závery doterajšej judikatúry aplikujúcej vnútroštátne právo v
zmysle ktorej takáto náhrada nemajetkovej ujmy nespadá do povinného zmluvného poistenia“, a tiež
uviedla opačný názor uvedený v rozhodnutí dovolacieho súdu sp.zn. 6 MCdo 1/2016. Ďalej uviedla,
že z rozsudku odvolacieho súdu je zrejmé, že odvolací súd sa pokúša údajným eurokonformným a
extenzívnym výkladom pojmu škoda dosiahnuť cieľ priznať smerniciam EÚ vo vzťahu k žalovanej priamy
účinok. Je však (dovolateľka) toho názoru, že v zmysle súčasne platného a účinného vnútroštátneho
práva uplatniteľného vo veci samej nie je pasívne legitimovaným na uplatňovanie nárokov z titulu

zásahu do osobnostných práv žalobcu, nakoľko zákon č. 381/2001 Z.z. sa nevzťahuje na náhradu
nemajetkovej ujmy a povinnosť zahrnúť tento inštitút do poistných zmlúv žalovanej žiadnym spôsobom
neukladá. Súdny dvor Európskej únie podáva výklad práva Únie, teda v predmetnej veci podal výklad
smerníc zaoberajúcich sa poistením zodpovednosti za škodu spôsobenú motorovými vozidlami, za
žiadnych okolností však nepodal a ani nemohol podať výklad vnútroštátnych predpisov. Žalovaná preto
dovolaciemu súdu navrhla, aby rozhodol o odklade vykonateľnosti napadnutého rozsudku odvolacieho
súdu v spojení s rozsudkom súdu prvej inštancie, a to až do právoplatného rozhodnutia o dovolaní; vo
veci samej potom navrhla, aby dovolací súd rozsudok odvolacieho súdu zmenil tak, že žalobu zamietne.

5. Žalobca dovolací návrh nepodal.

6. Najvyšší súd ako súd dovolací (§ 35 C.s.p.) po zistení, že dovolanie bolo podané včas (§ 427 C.s.p.)
osobou, v ktorej neprospech bolo napadnuté rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.), zastúpenou v súlade s
ustanovením § 429 ods. 1 C.s.p. dospel k záveru, že dovolanie síce treba považovať za prípustné, toto
však nie je opodstatnené, a preto je potrebné ho zamietnuť (§ 448 C.s.p.).

7. Žalovaná v dovolaní uviedla, že prípustnosť jej dovolania vyplýva z § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.
Podľa tohto ustanovenia je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo
alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, ktorá „je“ dovolacím súdom riešená rozdielne.

8. Z hľadiska prípustnosti dovolania v zmysle § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. je relevantná právna otázka,
ktorá už bola dovolacím súdom riešená, pri jej riešení ale ešte nedošlo k ustáleniu rozhodovacej praxe
dovolacieho súdu preto, lebo jeho jednotlivé senáty naďalej zastávajú odlišné (rozdielne) právne názory,
čo sa prejavuje v ich pretrvávajúcom rozdielnom rozhodovaní.

9. Aby určitá otázka mohla byť relevantná z hľadiska § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., musí mať zreteľné
charakteristické znaky. Predovšetkým musí ísť o otázku právnu (nie skutkovú) hmotnoprávnej alebo
procesnoprávnej povahy, ktorú odvolací súd riešil a na jej riešení založil svoje rozhodnutie. Otázka
relevantná podľa ustanovenia § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p. musí byť procesnou stranou vymedzená v
dovolaní jasným, určitým, zrozumiteľným spôsobom, ktorý umožňuje posúdiť prípustnosť (prípadne aj
dôvodnosť) dovolania. Dovolateľ by mal aj uviesť, ako je dovolacím súdom právna otázka rozhodovaná
rozdielne a doložiť konkrétne označené rozhodnutia dovolacieho súdu.

10. V danom prípade z obsahu dovolania je zrejmé, že žalovaná za otázku, ktorá je podľa jej názoru
relevantná podľa § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p., označila „otázku pasívnej vecnej legitimácie poisťovateľov
na náhradu nemajetkovej ujmy pozostalých po obetiach dopravných nehôd podľa zákona č. 381/2001
Z.z.“ a s ňou súvisiacu otázku „či v zmysle zákona č. 381/2001 Z.z. treba pod pojmom škoda rozumieť
tiež nemajetkovú ujmu spôsobenú pozostalým po obetiach dopravnej nehody.“

11. Podľa názoru dovolacieho súdu žalovaná takto v dovolaní riadne vymedzila právnu otázku
spôsobom, ktorý zodpovedá § 421 ods. 1 písm. c/ C.s.p.; zároveň náležite konkretizovala rozhodnutia
dovolacieho súdu, ktorými bola ňou nastolená otázka riešená rozdielne. Vzhľadom na to, že právne
účinky dovolania nastávajú podaním tohto mimoriadneho opravného prostriedku, bolo potrebné
prípustnosť dovolania posudzovať podľa stavu v čase jeho podania, to znamená k 31. júlu 2018.

12. Do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu v zmysle § 421 ods. 1 C.s.p. treba zahrnúť
aj naďalej použiteľné, legislatívnymi zmenami a neskoršou judikatúrou neprekonané civilné rozhodnutia
a stanoviská publikované v Zbierkach súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávaných Najvyššími súdmi
ČSSR a ČSFR, ďalej v Bulletine Najvyššieho súdu ČSR a vo Výbere rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho
súdu SSR a napokon aj rozhodnutia, stanoviská a správy o rozhodovaní súdov, ktoré boli uverejnené
v Zborníkoch najvyšších súdov č. I., II. a IV. Vydaných SEVT Praha v rokoch 1974, 1980 a 1986 (viď
R 71/2018).

13. Dovolací súd dospel k záveru, že dovolanie žalovanej je prípustné v zmysle § 421 ods. 1 písm.
c/ C.s.p., keďže v čase začatia dovolacieho konania 31. júla 2018 za ustálenú rozhodovaciu prax
dovolacieho súdu bolo možné považovať rozhodnutia najvyššieho súdu označené dovolateľkou.

14. K problematike rozdielnosti rozhodovania dovolacieho súdu je potrebné uviesť, že právny
poriadok Slovenskej republiky už v čase vydania rozhodnutí najvyššieho súdu, na ktoré poukazuje
dovolateľka, predvídal možnosť existencie rozdielnych právnych názorov súdov v skutkovo rovnakých
alebo podobných veciach, zároveň však upravoval procedúru, prostriedky a nástroje zabezpečujúce
koherentnosť judikatúry (k tomu viď napríklad ustanovenie § 22 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a
o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). Tento mechanizmus [ktorý je
v súčasnosti doplnený inštitútom veľkého senátu (§ 48 ods. 1 C.s.p.)], spočíval najmä v zverejňovaní
súdnych rozhodnutí zásadného významu najvyšším súdom, v prijímaní stanovísk k zjednocovaniu
výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov plénom najvyššieho súdu alebo
príslušným kolégiom najvyššieho súdu.

15. Dovolací súd konštatuje, že dovolateľka pravdivo uvádza, že v uznesení sp.zn. 4 Cdo 168/2009
najvyšší súd dospel k záveru, že povinnosť poisťovne na plnenie z povinného zmluvného poistenia
zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla sa nevzťahuje na náhradu
nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 O.z. Aj rozhodnutie sp.zn. 3 Cdo 301/2012 založil najvyšší
súd (o.i.) na závere o nedostatku pasívnej legitimácie poisťovne v zmysle § 4 ods. 2 písm. a/ zákona
č. 381/2001 Z.z. Na totožných záveroch spočívalo tiež jeho rozhodnutie sp.zn. 8 Cdo 219/2016, v
ktorom zotrval na tom, že povinné zmluvné poistenie upravené zákonom č. 381/2001 Z.z. nekryje
ujmu spôsobenú zásahom do osobnostných práv pozostalých po obeti dopravnej nehody. Na druhej
strane je ale tiež pravdou, že najvyšší súd v rozhodnutí sp.zn. 6 MCdo 1/2016 pri riešení predmetných
otázok zaujal opačné právne závery. Niet pochýb, že rozhodovacia prax dovolacieho súdu „bola“ v istom
časovom rozmedzí (vrátane času podania dovolania v prejednávanej veci) rozdielna.

16. Na zasadnutí občianskoprávneho kolégia dovolacieho súdu, ktoré sa konalo 9. októbra 2018, však
bol schválený na uverejnenie v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej
republiky (ďalej len „Zbierka“) aj rozsudok najvyššieho súdu z 31. júla 2017 sp.zn. 6 MCdo 1/2016, ktorý
bol publikovaný v Zbierke č. 8/2018 pod č. R 61/2018 s nasledovnou právnou vetou : „Škodou pre účely
zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou
motorového vozidla a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zmien a doplnení je
aj nemajetková ujma spočívajúca v zásahu do osobnostných práv pozostalých obete dopravnej nehody
spôsobenej prevádzkou motorového vozidla. V spore o náhradu takejto ujmy je poisťovňa pasívne
legitimovaná“.

17. V práve spomínanom (pod 16. zhora) rozhodnutí dovolací súd vysvetlil, že pri výklade pojmu škoda
pre účely zákona č. 381/2001 Z.z. treba vychádzať z chápania tohto pojmu v komunitárnom práve,
pretože zákon, o ktorom je reč, bol výsledkom transpozície smerníc Európskej únie, ktoré boli nahradené
toho času platnou smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/103/ES zo 16. septembra 2009
o poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorových vozidiel a o kontrole plnenia
povinnosti poistenia tejto zodpovednosti. Táto smernica síce nedefinuje pojem škoda, ale z jej textu je
zrejmé, že pod týmto pojmom rozumie osobnú ujmu a škodu na majetku, resp. používa slovné spojenie
utrpenie „ujmy alebo škody“, či používa pojmy „akákoľvek ujma alebo škoda“ alebo „akákoľvek škoda“,
z čoho je zrejmé, že komunitárne právo chápe škodu ako majetkovú a aj nemajetkovú ujmu, resp. za
ujmu považuje škodu majetkovú aj nemajetkovú.

18. Právny názor, vyjadrený v judikáte R 61/2018 je potrebné aplikovať aj na daný prípad, i keď
rozhodnutie najvyššieho súdu sp.zn. 6 MCdo 1/2016 nebolo ešte v čase rozhodovania odvolacieho súdu
publikované v Zbierke. Dovolací súd na vysvetlenie tohto konštatovania pripomína, že už v niektorých
svojich skorších rozhodnutiach (8 MCdo 4/2014, 3 Cdo 233/ 2015, 3 Cdo 223/2016) vyjadril právny
názor, podľa ktorého nový (judikatúrou nanovo, prípadne inak formulovaný) právny názor sa aplikuje
aj do minulosti (retrospektívne). Vychádza sa z prevažujúceho prístupu, že súd právo netvorí, ale iba
nachádza. Pokiaľ dôjde k zmene judikatúry bez zmeny právnej normy, nejde o zmenu právneho pravidla;
ide o tú istú normu, iba je nanovo vyjadrený jej obsah. Z toho vyplýva, že účinky zmeny judikatúry
nemožno obmedziť len do budúcnosti. Súd, ktorý rozhoduje po zmene judikatúry, nemôže vedome
aplikovať nesprávny, judikatúrou už prekonaný názor. Nový právny názor je vzhľadom na to potrebné
aplikovať aj na všetky už prebiehajúce konania. Tým sa prípustné retrospektívne pôsobenie zmeny
judikatúry líši od neprípustného retroaktívneho pôsobenia právnych noriem.

19. Z už uvedeného preto musí byť zrejmá neopodstatnenosť námietky žalovanej, že napadnuté
rozhodnutie odvolacieho súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 C.s.p.).

20. Dovolací súd preto dovolaniu žalovanej, ktoré síce bolo prípustné, ale nie aj dôvodné, nemohol
vyhovieť a dovolanie podľa § 448 C.s.p. zamietol.

21. Rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní najvyšší súd neodôvodňuje (§ 451 ods.
3 veta druhá C.s.p.).

22. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0, v časti trov konania pomerom
hlasov 2 : 1.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná 17. 10. 2022. Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.