Uznesenie – Vyživovacie povinnosti ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. august 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoP/42/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1419203061
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Záhumenská
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:1419203061.1

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Záhumenskej a členiek
senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a Mgr. Martiny Trnavskej v právnej veci navrhovateľky/manželky: D., proti
manželovi/osobe povinnej na výživné: D., o určenie výživného na manželku, na odvolanie navrhovateľky
a manžela navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. februára 2021, č.k.
9Pc/17/2019-1046, takto

r o z h o d o l :

Rozsudoksúduprvejinštancie zrušuje avecmu vracia naďalšiekonanieanovérozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. zrušil uznesenie Okresného súdu Prievidza
9Pc/17/2019-55, ktorým bolo vydané neodkladné opatrenie manželovi D.. F. V., X.., nar.
XX.XX.XXXX - povinnosť prispievať na výživu navrhovateľky sumou 200 eur mesačne počnúc dňom
vykonateľnosti uznesenia vždy do 15. dňa v mesiaci vopred. Výrokom II. návrh manželky

na určenie výživného na manželku zamietol. Výrokom III. žiadnemu z účastníkov nárok na náhradu
trov konania nepriznal. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 18, § 19, § 75 ods. 1, 2, článkom
4, 5 Zákona o rodine, § 150 ods. 1, 2 CSP, článkom 1, článkom 6 CMP. Mal za preukázané, že
navrhovateľka a manžel navrhovateľky uzatvorili manželstvo dňa XX.XX.XXXX. Z manželstva sa im
narodil dňa XX.XX.XXXX syn F.. Manželstvo nie je stále rozvedené. V odôvodnení svojho rozhodnutia
konštatoval, že manžel mal mesačný príjem v roku 2018 4.545 eur, v roku 2019 (teda počas rozhodného

obdobia od podania návrhu), mal priemerný mesačný príjem 2.869,50 eur, z čoho platí výživné 150 eur
mesačne, podľa neodkladného opatrenia výživné na manželku 200 eur. Tiež spláca hypotéku 800 eur,
300 eur platí mesačne na bývanie. Napriek tomu, že sa stretnutia so synom podľa vyjadrenia manžela
na poslednom pojednávaní z dôvodov na strane matky posledné tri mesiace vôbec nerealizovali, musí
vynakladať sumu 300 eur na cesty z B. do B. za účelom realizácie styku s maloletým. Manžel má
cenné papiere v hodnote 10.000 eur a úspory v podielovom fonde. Vlastní osobné motorové vozidlo

V. K. T. r.v.XXXX, na ktoré mu prispel zamestnávateľ. V Q. má sporenie 5.000 eur.
Iné výdavky sú na stravu 280 eur mesačne, na hygienu 35 eur mesačne, na ošatenie a obuv 160 eur
mesačne, na zdravotníctvo a rehabilitáciu 70 eur mesačne, pohonné hmoty okrem styku s maloletým,
poistenie motorového vozidla 98 eur, splátka úveru 844 eur, nájom a energie 300 eur, zasielané
výživné 350 eur, iné výdavky 100 eur mesačne, celkove 2.662 eur. Zároveň konštatoval, že manželka
od 02/2020 poberá rodičovský príspevok 378 eur, manželka naďalej poberá aj prídavok na dieťa. Teraz

býva v jednej izbe v RD so synom u rodičov. Manžel od apríla 2019 začal posielať 200 eur na stravu
na syna. Od novembra 2019 od vydania NO v tejto veci posiela spolu s výživným na manželku 200
eur a 150 eur. Mesačne manželka rodičom prispieva podľa tvrdení v návrhu 200 eur na domácnosť,
následne manželka zmenila tvrdenia tak, že sumu 200 eur rodičom neplatí, je im za domácnosť i stravu
dlžná. Ďalšie výdavky má na lieky a ošetrenia. Platí paušál 15,50 eur za telefón, poplatok za bankový
účet 8 eur mesačne, 110 eur ročne za PZP auta, vlastní osobné motorové vozidlo F. z roku XXXX,

hypotekárny úver splácala do 01/2019. Diaľničná známka stojí 50 eur za rok, drogériu, kozmetiku cca 50
eur mesačne. Náklady na auto a benzín sú mesačne 50 eur. Od XX.XX.XXXX poberala materskú 1.350eur mesačne do marca 2019. Predtým do XX.XX.XXXX, mala príjem 1.900 eur, potom asi 2 mesiace
2.000 eur. Manželka tiež pred odsťahovaním zo spoločnej domácnosti darovala svojim rodičom sumu
72.000 eur. Mal za to, že dôvod darovania je z právneho hľadiska irelevantný. Teda vzdala sa sumy

72.000 eur a tak si privodila zníženie vlastnej životnej úrovne a bola uzrozumená so skutočnosťou, že
koncom mesiaca marec 2019 stráca nárok na materskú dávku vo výške 1.350 eur. Súd prvej inštancie
ďalej uviedol, že manželka nezospornila tvrdenia manžela, že jej ponúkol, že jej zabezpečí byt v B.,
aby sa mohla realizovať striedavá starostlivosť o maloletého, resp. aby sa mohol lepšie realizovať. Mala
teda možnosť bez nákladov bývať s maloletým samostatne, čo odmietla. Tvrdenia manželky, že ju tak

chcel ovládať, považoval za nepodložené a nedôvodné. Uviedol, že manželka tiež nepoprela, že manžel
potraviny nakupoval, ale také, ktoré ona nemohla jesť. Z jej výpovede a z výpisu z jej účtu maz za zrejmé,
že začala manželovi posielať sumu 200 eur, z čoho však vyvodil, že na domácnosť predtým nijako
neprispievala, materskú si ponechávala pre svoje potreby. Ďalej mal súd prvej inštancie za preukázané,
že bez vzájomnej dohody s manželom, čo vyplýva z elektronickej komunikácie, sa manželka
odsťahovala aj s maloletým k rodičom do B., pričom od podania návrhu na určenie výživného manželke

vo svojich vyjadreniach uvádzala prostredníctvom právneho zástupcu, že má záujem udržiavať vzťah
manžela s maloletým. Aj vo vyjadrení k návrhu na rozvod XX.XX.XXXX č.l. 873 uviedla, že odišla do
B., aby nemusela bývať v byte manžela, ktorý by ju tak mohol manipulovať a pripomínať jej, že býva
v jeho byte. Mal za je nesporné, že by tak nemusela vynakladať na bývanie sumu 200 eur. Uviedol,
že pokiaľ by manželkine tvrdenia o nedostatočnom financovaní domácnosti manželom, ktoré sa malo

prehĺbiť už narodením maloletého F., boli pravdivé, manželka už v tomto čase mohla predpokladať,
že bude potrebné disponovať dostatočnými prostriedkami na zabezpečenie svojho živobytia. Manželka
si bola v tom čase pritom plne vedomá toho, že stratí nárok na materskú dávku vo výške 1.350 eur.
Napriek týmto skutočnostiam darovala 72.000 eur z predaja bytu v prospech svojich rodičov. Ide o
výdavok, ktorý nemusela vynaložiť, nakoľko tento výdavok nebol podmienený žiadnym relevantným,

právne uplatniteľným záväzkom. Niekoľko mesiacov po uskutočnení týchto transakcií sa odsťahovala
zo spoločnej domácnosti. Argumentácia manželky, že jej rodičia darovali na kúpu bytu, ktorý predali
14.09.2018 za 148.000 eur, zrejme nezodpovedá skutočnosti. V prvom rade prečo by
jej mali rodičia darovať sumu 72.000 eur v roku 2008, ak na byte kúpou nadobudli vlastnícke právo v
polovici, teda mali aj zaplatiť polovicu kúpnej ceny, 3.429.128,- Sk čo je 113.826 eur, teda 56.913 eur.

Pokiaľ by manželke požičali ako tvrdí 72.000 eur, tak to zrejme nebolo celé na kúpu bytu, pretože pri
jeho predaji dňa 14.09.2018 išla suma 70.687,72 eur na vyplatenie hypotekárneho úveru v K.. Pokiaľ
by bol na kúpu bytu, ako to tiež tvrdí manželka a je to aj uvedené v kúpnej zmluve zo 14.09.2018,
použitý hypotekárny úver, zrejme nebol nižší, ako zostatok úveru v roku 2018, teda 70.687,72 eur,
čo je 2.129.538 eur, a ak bola kúpna cena 3.429.128,- Sk čo je 113.826 eur, z hypotéky

bolo pokrytých minimálne 2.129.538 Sk, a zvyšok kúpnej ceny je 1.299.490 Sk, čo je 43.135 eur. Súd
prvej inštancie mal za to, že tvrdenie manželky že dar 72.000 eur v r. 2008 prijala na kúpu
bytu č. XXX od svojich rodičov, nekorešponduje so skutočnosťou. Súd prvej inštancie sa počas celého
konania snažil o zmierne riešenie vzťahov medzi manželmi, aby sa začal riadne uskutočňovať styk otca
s maloletým. Manželku opakovane počas pojednávania žiadal o plnenie manželskej povinnosti umožniť

manželovi spoločnú starostlivosť a výchovu maloletého, preto aj pojednávanie odročoval. Vyzval ju, ak
myslí vážne, že chce, aby si otec uchoval vzťah s maloletým, aby otcovi po tom, ako sa nezrealizoval
styk otca s maloletým podľa neodkladného rozhodnutia KS v Trenčíne, aby preukázala vážnu vôľu
umožniť otcovi styk s maloletým, a dala otcovi náhradný termín stretnutia s maloletým. Napriek jej
prísľubu sa styk nezrealizoval. Postoj manželky sa však nezmenil, naopak v čase rozhodovania súdu

sa už manžel s maloletým nevidel viac ako 3 mesiace. Manželka ponúkla prostredníctvom právneho
zástupcu realizáciu styku otca s maloletým tri krát do týždňa po tri hodiny, súc si vedomá,
že manžel dochádza na styk z B. a v B. aj pracuje. Tiež mal súd za preukázané, že styk
otca s maloletým sa neuskutočnil a neuskutočňuje ani podľa sľubu manželky ani podľa neodkladných
opatrení vydaných súdom. Konštatoval, že z oboznámených záznamov kolízneho opatrovníka a polície,

z videozáznamov prehratých na pojednávaní vyplýva, že matka odmieta umožniť manželovi stretnutia
s maloletým, že maloletý nie je po psychickej stránke na stretnutia pripravený. Pri posudzovaní matkou
tvrdeného odporu maloletého považoval za potrebné zdôrazniť, že maloletý má dva a pol roka, je
teda vo veku, kedy by mal byť zásadne vedený a ovládaný rodičom. Súd prvej inštancie považoval
za skutočnosť, ktorú nie je potrebné dokazovať, že dieťa vo veku maloletého nie je schopné o sebe

racionálne rozhodovať a túto kompetenciu majú jeho rodičia, teda aj matka - manželka a je na nej, aby
dieťa presvedčila, ak sa správa iracionálne. Otec mu predsa nijakým spôsobom neublížil a netvrdí to
ani manželka. Z prehraných videí na pojednávaní z realizácie predchádzajúcich stykov a predložených
fotiek z ihriska vyvodil, že maloletý na otca aj dobre reagoval, nemal problém s ním ostať. Avšak tiežz nich vyplývalo, že sa stretnutia odohrávali aj za stáleho sledovania otca matkou a starým otcom zo
strany matky, že pri týchto stretnutiach manželka a jej otec používali difamujúce vyjadrenia k manželovi
(že je chudák, že si má kúpiť svoj kočiar). Z fotiek predložených otcom vyplýva, že maloletý počas

stretnutí s otcom bol veselý a uvoľnený. Naproti tomu však bolo na poslednom pojednávaní prehraté
ďalšie video zo 06.02.2021, z ktorého vyplýva traumatizácia maloletého, ktorý plakal
a hovoril že nechce ísť k tatíkovi. Manželka pritom na pojednávaní nepopísala žiadne neprimerané
správanie manžela k maloletému, okrem „kamienkov v plienke“, ktoré našla a ktoré
sú podľa názoru súdu dôsledkom spôsobu stretávania otca s maloletým, ktorý v B. nemá zázemie a

bol nútený byť s maloletým vonku a takto ho aj prebaľovať, alebo si prenajímať na ten účel (na tri
hodiny styku) izbu v hoteli alebo v penzióne. Manželka v ďalšom podaní už argumentuje, že maloletý
mal po styku s otcom kamienky v plienke, údajne preto, aby plakal, keď ho bude otec odovzdávať,
uvádza že jej otec vracia dieťa precikané, že manžel dieťaťu nedal pláštenku, keď pršalo, že je vo
fusaku, keď je teplo, pričom ale neberie do úvahy, že na realizáciu styku na tri hodiny si manžel musí
doviesť všetko potrebné v aute, pričom zmeny počasia sa nie vždy prispôsobujú predpovediam počasia.

Na pojednávaní bol prehratý videozáznam, na ktorom manželovi odmietla manželka dať k dispozícii
kočiar, musel si maloletého vybrať z kočiara. Na tomto videu je zrejmé aj to, že v prítomnosti maloletého
manželka manželovi nadávala do chudákov a žobrákov. Teda tvrdenia manželky, že mu tak nenadávala,
neobstojí. Uvedený záznam súd prvej inštancie prehral po vyjadrení jej právneho zástupcu, že jeho
prehranie ponecháva na úvahu súdu. Pokiaľ manželka argumentuje, že dieťa sa na stretnutie samé

neoblieklo a neobulo, je tento postoj matky neprimeraný veku dieťaťa, ktoré sa samé ešte nevie obliecť
a odpor dieťaťa musia matky bežne prekonávať, napríklad pri návštevách lekára, zubného lekára, alebo
aj keď len dieťa neposlúcha. Nešlo teda o reálnu prekážku realizácie styku otca s maloletým. Súd
prvej inštancie poukázal na to, že sama manželka v podaní z 22.02.2021, oboznámenom v tomto
konaní poukázala, že dieťa nevie, čo je styk a nechápe ani časové súvislosti. To manželka uvádza

v súvislosti s tvrdením manžela, že dieťa s ním chce byť dlhšie. Túto argumentáciu však neprijíma,
keď sa má realizovať styk maloletého s otcom, pretože tu už argumentuje, že maloletý chce byť len s
ňou, žiada si ísť domov, nechce ísť za tatom. Tu už je maloletý dostatočne zrelý, aby vedel posúdiť,
s kým chce byť, odkedy dokedy, kde chce byť. Ďalej uviedol, že v podaní z 22.02.2021 tiež manželka
argumentuje,ževeďzadvehodinyčosamanželhrásdieťaťomnaihriskunemôžepreukázaťschopnosť

sa o maloletého postarať, zároveň však neumožňuje manželovi iný spôsob stretávania. Argumentáciu
manželky považuje za vnútorne zásadne protirečivú, o čom svedčí aj fakt, že ešte na pojednávaní v
septembri jej právny zástupca tvrdil, že manželka má záujem manželovi rozširovať styk, avšak realita
bola taká, že sa neuskutočnili ani stretnutia podľa uznesenia súdu sp. zn. 12P/44/2019 o neodkladnom
opatrení. Pokiaľ manželka argumentuje zákazom vychádzania od 24.10.2020 podľa uznesenia vlády o

zákaze styku č. XXX/XXXX, tiež v uznesení vlády 306/2020 (zákaz od 9.11. do 14.11.2020),
bola stanovená výnimka cesta za účelom starostlivosti o blízku osobu alebo príbuzného, ktorý je na takú
starostlivosť odkázaný a cestu späť, v čom je podľa názoru súdu zahrnutá ako starostlivosť o
maloleté dieťa, teda aj styk s maloletým dieťaťom a takto bol zákaz aj interpretovaný. Súd pojednávanie
dňa 02.09.2020 výslovne odročil za účelom zistenia, či matka umožňuje manželovi stretnutia so synom

podľa vykonateľného rozhodnutia súdu, po tom, ako matka prisľúbila náhradný termín stretnutia otca s
maloletým na 18.09.2020 - 20.09.2020 za neuskutočnenie styku manžela s maloletým podľa uznesenia
súdu o neodkladnom opatrení sp. zn. 18P/54/2019, ktoré bolo zmenené uznesením KS v Trenčíne a
styk sa mal uskutočniť od 24.08.do 26.08.2020. Styk v dňoch 18.09. až 20.09.2020 sa neuskutočnil,
manželka nevyšla z domu, policajti boli aj vnútri sa presvedčiť, či je tam maloletý. Bol tam, bol

spokojný, syna manželovi manželka nedala. Tiež sa neuskutočnil styk 19.10.2020, kedy neplatil zákaz
vychádzania. Pokiaľ ide o zákaz vychádzania platný od 19.12, nevzťahoval sa podľa uznesenia vlády
386/2020 Z.z. výslovne na cestu rodiča na realizáciu styku s maloletým dieťaťom, podobne aj uznesenie
vlády č. 453/2020 Z.z. účinné od 01.01.2021, ako aj ďalšie uznesenia vlády o zákaze vychádzania do
rozhodnutia súdu. Neobstojí ako dôvod nerealizácie stykov manžela s maloletým v nepárne týždne v

sobotu ani za december 2020 a január - február 2021, teda nepárne týždne v sobotu zákaz vychádzania,
ako argumentuje manželka. Tiež tvrdenia manželky, že spala, resp. si neuvedomovala aký je deň,
nesledovala telefón, tak nevedela, že sa má styk uskutočniť preukazujú jej skutočný záujem, a to záujem
minimalizovať a mariť stretnutia manžela s maloletým, čo súd prvej inštancie hodnotil ako konanie
poškodzujúce závažným spôsobom manžela a v neposlednom rade aj maloletého F.. Súd prvej inštancie

mal preukázané aj z videonahrávok, tvrdení manžela a spôsobu vyjadrovania manželky na pojednávaní,
že manželka manžela verbálne uráža a fyzicky ho na verejnosti napadla, ak ju neposlúchne ohľadom
stravy maloletého, a to aj v prítomnosti ich maloletého syna. Manželka tvrdila v návrhu, že o všetkom
rozhodoval manžel, napriek tomu chodila proti jeho vôli do B.. Tvrdila, že jej nijako neprispieval, na inommieste už uviedla že jej posielal 200 eur mesačne na malého a kupoval plienky a vlhčené utierky. Že jej
vyjadrenia vníma manžel ako urážlivé svedčí aj jeho vyjadrenie bod 7 odôvodnenia rozsudku. Manželka
v priebehu konania, aj počas pojednávaní vo veci, produkuje tvrdenia, ktoré majú difamačný charakter a

sú spôsobilé znížiť dôstojnosť manžela. Ide predovšetkým o sústavne predkladané a opakované podľa
zistení súdu nepravdivé tvrdenia, že manžel počas spolužitia v spoločnej domácnosti neprispieval na
jej chod (platil celé bývanie, kupoval stravu, plienky mlieko), s ničím manželke nepomáhal (počas jej
pobytu v nemocnici sa v noci staral o maloletého, kŕmil ho), po pôrode manželky sa
o manželku nestaral ani o ich maloletého syna (sama manželka priznala, že stravu kupoval, ale nie

takú, ktorá by jej vyhovovala, tiež jej kúpil odsávačku), nekupoval a nekupuje veci pre maloletého syna
(priznala, že na stretnutia chodil s hračkami pre maloletého, kúpil mu kočiar, keďže mu ho nechcela
požičať, postieľku normálnu i cestovnú, odrážadlo), že manžel požiadal manželku, aby opustila spoločnú
domácnosť, z komunikácie manželov vyplýva, že ju volal, aby sa z B. vrátila, nesúhlasil s jej odchodom,
podal návrh na súd o návrat maloletého do miesta jeho obvyklého pobytu. Manželka tvrdí „Manžel
mi kupoval len rožky a balenú šunku. Keď som niečo pýtala, vyčítal mi, že či som to už zožrala.“;

nemala doma čo jesť okrem rožkov s maslom, čo navarila jej mama, všetko zožral a pod. ..., ktoré
skutočnosti ako je už vyššie uvedené súd nepovažuje za preukázané, lebo sama manželka priznala,
že potraviny doma boli, ale nie také, ktoré by jej vyhovovali. Manželka mala v tom čase celú materskú
len pre seba a maloletého, na bývanie a domácnosť ničím neprispievala okrem osobnej starostlivosti
o maloletého. Za nepravdivé a tiež difamačné považoval súd aj tvrdenia manželky, že ju manžel

nútil, aby predala svoj byt. Všetky vyššie uvedené tvrdenia manželky ostali v konaní nepreukázané,
alebo vyvrátené. Označené tvrdenia sú spôsobilé znížiť dôstojnosť manžela, ale jeho dôstojnosť aj
znižujú. Manželka týmto konaním jednak porušuje platné právo vrátane svojich manželských povinností
vyplývajúcich zo Zákona o rodine, jednak zasahuje do osobnostných práv manžela. Súd prvej inštancie
konštatoval, že manželka sa správala k manželovi v rozpore s dobrými mravmi, keď mu počas marca

a apríla 2020 napriek dohode neumožnila ani videohovory s maloletým. Uvádzala, že otec nevolal,
alebo že volal v nevhodnom čase. Manželka pri realizácii dohodnutých videohovorov tvrdila, že nemala
neprijaté hovory, že je teda manžel nevolal, čo dokladovala správou zo spoločnosti H., hoci vedela
že manžel jej volal cez internet. K argumentácii manželky, ako vyplýva z elektronickej komunikácie
medzi ňou a manželom, je súd toho názoru, že ak jej vadil videohovor zo strany otca v čase, keď

maloletý údajne spal, alebo jedol, vzhľadom na jej vlastné vyjadrenie, že nemal v tom čase presný režim,
mohla, keďže išlo o dohodu rodičov, sama iniciovať videohovor v čase, ktorý by bol pre maloletého
vhodný.Neurobilatak.Súdprvejinštancietedaokremživotnejúrovnemanželovskúmalzákladnúotázku
priznania manželského výživného, a to otázku súladu, či rozporu priznania takého výživného s dobrými
mravmi. Po vykonanom dokazovaní sa stotožnil s argumentáciou právneho zástupcu manžela. Mal za

to, že bránením manželovi v styku s maloletým bez vážneho dôvodu (odpor maloletého vo
veku X,X roka vážnym dôvodom nie je, ani zákaz vychádzania nikdy neobmedzoval realizáciu súdnych
rozhodnutí o styku rodiča s maloletým), manželka nielenže porušuje platné právo, ale také konanie
nie je ani v súlade s uznávanými spoločenskými normami a zákonmi Slovenskej republiky. Mal za to, že
manželka konaním, ktoré popísal v bode 53 písm. c), d), e), f) odôvodnenia, porušuje svoju povinnosť

manželky podľa Zákona o rodine: povinnosť vzájomne si s manželom pomáhať a priznať rodičovské
práva a povinnosti manželovi, starať sa spoločne o deti a vytvárať zdravé rodinné prostredie. Naopak,
svojvoľne odopiera manželovi rodičovské práva resp. do nich zasahuje, koná zjavne v jeho neprospech
ako rodiča, avšak aj v rozpore so záujmom maloletého, ktorý má právo na stretnutia s otcom. Čo sa
týka verbálnych a fyzických útokov na manžela zo strany manželky, navyše v prítomnosti ich maloletého

syna, na verejnom priestranstve, manželka tak zasahuje do osobnostnej integrity manžela, jej správanie
manžela ponižuje, dieťa vystrašuje. Súd prvej inštancie konštatoval, že za danej situácie preto nemôže
byť manželke priznaná akákoľvek výška manželského výživného z dôvodu rozporu takého
priznania s dobrými mravmi. Preto návrh v celom rozsahu zamietol. Zároveň vyhovel návrhu na zrušenie
neodkladného opatrenia a zrušil aj vydané neodkladné opatrenie o priznaní manželského výživného s

odôvodnením, že zanikli dôvody (osvedčený nárok na manželské výživné), pre ktoré bolo vydané. O
trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

2. Proti rozsudku vo výroku o trovách konania podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie manžel
navrhovateľky, ktorý navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti výroku

III. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, alebo aby svojím rozhodnutím rozsudok v
napadnutej časti zmenil a manželovi priznal voči navrhovateľke nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu. Súdu prvej inštancie vytýkal, že odôvodnenie rozsudku v súvislosti s nepriznaním náhrady
trov manželovi nenapĺňa základné požiadavky na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia, nakoľkosúd prvej inštancie iba vágne konštatuje, že aj napriek manželovmu návrhu, náhradu trov nepriznal ani
jednej zo strán. Mal za to, že sú nesporné a preukázané okolnosti, na základe ktorých sa javí priznanie
náhrady trov manželovi ako spravodlivé. Dôvodil, že navrhovateľka si musela byť vedomá už pri podaní

návrhu, že jej konanie voči manželovi je konaním porušujúcim práva manžela, a teda aj dobré mravy.

3. Proti rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote rozsiahle odvolanie (61 strán) navrhovateľka.
Navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že návrhu navrhovateľky vyhovie a
uloží manželovi platiť výživné vo výške 500 eur mesačne od 12.09.2019 a žiadnemu z účastníkov nárok

nanáhradutrovkonanianeprizná.Uviedla,žeuplatňujeodvolaciedôvodypodľa§365ods.1písm.a/,b/,
c/, d/, e/, f/, g/ a h/ CSP. Zdôrazňovala, že v podanom odvolaní uvádza skutočnosti, ktoré z dokazovania
vyplynuli, na ktoré v konaní dlhodobo upozorňovala, avšak súd prvej inštancie v napádanom rozsudku
tieto skutočnosti nesprávne vyhodnotil a takmer žiadnou z námietok navrhovateľky, ktoré prezentovala,
sa v rozsudku nevysporiadal, objektívne zistené nesporné skutočnosti svojvoľne prekrúcal, konaním
a rozhodnutím súdu došlo k porušeniu základného práva navrhovateľky na spravodlivý súdny proces

spočívajúcivodmietnutíprístupuksúduaajtým,žesúdprvejinštancienesprávnymúradnýmpostupom,
keď zamietol dôvodný návrh navrhovateľky, zrušil neodkladné opatrenie zo 14.10.2019, hoci k tomu
neboli splnené podmienky a procesne, keď odklon od ustálenej judikatúry neodôvodnil a prvoinštančný
súd procesným postupom, keď porušil zákonnú povinnosť riadne bez prekrúcania objektívne nesporne
zistených okolností odôvodniť svoje rozhodnutie. V podanom odvolaní citovala ustanovenia Charty

základných práv Európskej únie, ustanovenia Ústavy SR, Dohovoru, poukazovala na rozhodnutia iných
súdov. Mala za to, že odôvodnenie napadnutého rozsudku, aj keď je rozsiahle, je naďalej nedostatočné,
nepresvedčivé a nepreskúmateľné. Zdôrazňovala, že napádaný rozsudok odporuje ustálenej súdnej
praxi, ktorá vyžaduje, že určenie vyživovacej povinnosti manželom na manželku nie je podmienené
sociálnou odkázanosťou manželky, ale je dôvodné a dané aj vtedy, keď je spravodlivé dorovnať ich

rozdielnu životnú úroveň, aplikujúc zásahu solidarity, ktorá nepripúšťa, aby sa niektorý z manželov
dostal do nevýhodnejšieho postavenia, napríklad v dôsledku starostlivosti o domácnosť alebo o deti.
Starostlivosť o deti (maloletého F.) Zákon o rodine aj Občiansky zákonník stavajú na roveň finančným
príspevkom,ktorýminapotrebyrodinyprispievatenzmanželov,ktorýjezárobkovočinný.Výkonosobnej
starostlivosti o deti a rodinu je cenený rovnako ako zárobková činnosť. Mala za to, že v konaní bolo

a je absolútne nesporné, že mesačný príjem manželky (rodičovský príspevok 220,70 eur, prídavok na
dieťa 24,34 eur, výživné na syna od manžela 200 eur, resp. neskôr od 01.01.2020 rodičovský príspevok
370 eur, prídavok na dieťa 24,95 eur, výživné na syna od manžela určené súdom 150 eur) je niekoľko
násobne nižší ako mesačný príjem manžela (minimálne 4.316 eur až 12.000 eur), o maloletého F.
sa stará navrhovateľka, nie manžel. Manžel vlastní a užíva vlastný byt výlučne sám, navrhovateľka

žiadnu vlastnú nehnuteľnosť nemá. Navrhovateľka nemá žiadne vedľajšie väčšie úspory, hospodári
so svojimi rodičmi pri starostlivosti o maloletého syna F., naopak, manžel investuje svoje úspory v
rádovo desaťtisícoch eur na finančných trhoch a burzách. Z toho vyplýva, že životná úroveň manžela
je niekoľkonásobne väčšia ako životná úroveň navrhovateľky. Prednosť pred investovaním úspor do
rizikových finančných trhov na strane manžela má nepochybne najskôr zákonná vyživovacia povinnosť

manžela na výživu maloletého syna F. a aj na výživu manželky / navrhovateľky, ktorá sa fakticky stará
o ich spoločného syna F. a ktorú manžel v 5-6/2019 požiadal o odsťahovanie z manželovho
bytu. Z dôvodov navrhovateľkou v konaní uvádzaných je zrejmé, že jej návrh na určenie výživného
500 eur mesačne je absolútne dôvodný a súd bol povinný mu vyhovieť. Navrhovateľka namietala, že
neobstojí paušálne hodnotenie súdu, že by paušálne marila styk syna s manželom, a to nielen preto,

že príčiny odmietania otca synom môže ako odbornú okolnosť určiť len znalecké dokazovanie v konaní
sp. zn. 18P/54/2019 a nie je oprávnením súdu v tomto konaní príčinu zistiť a hodnotiť, ale aj preto,
že drvivú väčšinu času za čas konania (12.09.2019 až 23.02.2021) sa styky uskutočnili, nehovoriac
o tom, že styky sa uskutočňovali aj pred 12.09.2019 či pred 14.10.2019 (neodkladné opatrenie sp.
zn. 12P/44/2019), o čom svedčí podrobná tabuľka realizovaných stykov od 13.07.2019 do rozsudku

23.02.2021. Styky sa príležitostne neuskutočnili buď len z dôvodu choroby syna (napr. 09.11.2019 bol
nahradený hneď 16.11.2019, 29.08.2020 choroba syna preukázaná lekárskym potvrdením, 05.11.2020
choroba matky) alebo z dôvodu prvej vlny Covid-19 (14.03.2020, 28.03.2020, 11.04.2020), ktoré sa
dohodou nahradili videohovormi, alebo z dôvodov odmietania syna ísť na styk aj s prespaním (letné
školské prázdniny 2020), alebo z dôvodu zákazu vychádzania (24.10.2020 s ponukou náhradného

termínu matkou), alebo z dôvodu Covid karantény u rodičov navrhovateľky (02.01.2021, 09.01.2021).
Tvrdenia manžela o tom, že musel chodiť údajne zbytočne z B. do B. na styk so synom považuje
za účelové, keďže dôsledne dodržiavala neodkladné opatrenie, kde styky sa v súlade s uvedeným
neodkladným opatrením diali nepretržite až do júla 2020, keď maloletý F. nebol ochotný ísť s otcom naviacdňové styky s prenocovaním u neho. Poukazovala na to, že konštantná ustálená súdna prax súdov
všetkých stupňov (nielen v SR ale aj v ČR) nepovažuje za rozpor s dobrými mravmi (ako dôvod na
nepriznanie výživného) skutočnosť, keď rodič (manželka) sledujúc najlepší záujem maloletého dieťaťa,

t.j. legitímny cieľ - v snahe ochrániť dieťa pred stresom z dlhodobého odlúčenia od matky s prespatím
u druhého rodiča, len rešpektuje urputnú neochotu dieťaťa ísť na dlhodobejší styk k druhému rodičovi
(manželovi), alebo ísť na styk vôbec, alebo keď manželka chráni zdravie dieťaťa pred nákazou (v čase
rozsiahlej pandémie) a dodržuje dočasný zákaz vychádzania z dôvodu pandémie. Svedčia o tom rôzne
súdne rozhodnutia, kde neexistuje žiadne súdne rozhodnutie, ktoré by podporovalo tvrdenie manžela pri

takomto skutkovom stave. Dokonca ani neumožnenie styku (čo sa tu však nedeje) nie je podľa ustálenej
súdnej praxe dôvodom na nepriznanie manželského výživného pre rozpor s dobrými mravmi. Príčiny
rozvratu manželstva (ktoré pochopiteľne nie sú na strane navrhovateľky) majú vplyv len pri rozhodovaní
(§ 72 ods. 2 Zákona o rodine) o príspevku na výživu rozvedeného manžela, vôbec sa takého okolnosti
nezohľadňujú pri manželskom výživnom. Navrhovateľka ďalej uviedla, že maloletého pripravuje, aby sa
na návštevu u otca tešil a aby ho odovzdávanie a neprítomnosť matky nerozrušili, aby všetko prebehlo v

najlepšomzáujmedieťaťa.Odovzdávanieajpreberanievždyprebiehabezjedinéhoslovamedzirodičmi.
Stretnutia matky s otcom sú vždy za prítomnosti svedkov, aby bolo otcovi znemožnené provokovanie
a vyvolávanie konfliktov za účelom zhotovovania nahrávok, ktoré si otec účelovo upravuje a posiela na
súdy, a aby svedkovia mohli dosvedčiť, že nedochádza k žiadnym konfliktom alebo hádkam. Otec si
každé preberanie a odovzdávanie nahráva, čiže ak otec by chcel tvrdiť, či preukázať, že údajne prebehli

nejakévýmenynázorovalebonejakákomunikácia,aleboúdajnedokoncaútokyzostranymatkyalebojej
rodiny, tieto nahrávky by na súde otec už dávno predložil. Matka je na svoju obranu tiež nútená nahrávať
si priebeh odovzdávania a preberania, takže dokáže súdu predložil ako dôkaz uvedené nahrávky.
Tvrdenia manžela o údajnom nevhodnom správaní (nadávky, nevhodné poznámky v prítomnosti syna)
manželky pri odovzdávaní a preberaní syna a ktoré nepochopiteľne považoval za preukázané aj súd,

sú podľa navrhovateľky absolútne nepravdivé, práve naopak, po októbri 2019 odovzdávanie syna
prebieha bez slova, manžel si opakovane preberanie a odovzdávanie syna natáča. Manželom v konaní
predložené fotografie, absolútne nesúvisiace s predmetnom konania, sú z roku 2019, t.j. sú absolútne
neaktuálne, zvlášť, keď pre súd sú rozhodujúce skutočnosti v čase vyhlásenia rozhodnutia. Manžel
namiesto toho, aby sa počas návštev v lete 2019 venoval synovi, si neustále fotil a natáčal manželku, či

celý čas jej vypisoval SMS správy. Navrhovateľka ďalej uvádzala, že manžel sa snaží svojimi neustálymi
vyjadreniami a množstvom fotiek presviedčať súd o tom, že má s dieťaťom vytvorený hlboký vzťah.
Týmto účelovým tvrdeniam následne súd zrejme uveril. Manžel ignoruje fakt, že dieťa aj napriek veľkej
snahe navrhovateľky, aby sa na manžela tešilo, často odmieta odovzdanie manželovi na styk, plače,
uteká, bráni sa odovzdaniu. Manžel zamlčal vo svojich vyjadreniach skutočnosti, že dieťa sa ho bálo,

utekalo, plakalo, bránilo sa už pri odovzdávaní na každý styk počas vianočných sviatkov (december
2019 až január 2020), kde jedno odovzdávanie trvalo 30 minút a manžel každý raz hrubo syna odobral
aj napriek tomu, že sa syn bránil, pripútal ho do autosedačky a odišiel s ním. V tom čase malo dieťa
16 mesiacov, takže ťažko môže súd tvrdiť niečo o manipulácii zo strany navrhovateľky, keďže dieťa
bolo vo veku, kedy ešte nevie hovoriť a nechápe ani význam väčšiny slov. Zdôrazňovala, že proti vôli

dieťaťa matka nemôže odovzdať plačúce a vzpierajúce sa dieťa otcovi. Syna sa snaží chrániť pred
traumami a pred tým, aby si otec svojím konaním a vyžadovaním si styku, ktorý nie je úmerný veku
ani citovým potrebám dieťaťa a jeho pochopenie sa vymyká rozumovým schopnostiam dieťaťa v tomto
veku si zhoršil vzťah medzi otcom a synom. Uviedla, že vzťah otca s dieťaťom sa nemôže budovať
tak, že dieťa bude proti jeho vôli odobraté od matky a strávi niekoľko dní a nocí v domácnosti otca za

prítomnosti ľudí, na ktorých nie je zvyknutý a v jemu cudzom prostredí. V uvedenej súvislosti dávala do
pozornosti, že súdy aj otec dieťaťa sú povinné konať v najlepšom záujme dieťaťa pri budovaní jeho
vzťahu k rodičovi, ale takýmto skokovým priebehom styku je dieťa len traumatizované. V takomto útlom
veku si dieťa buduje vzťah k niekomu cez osobu, s ktorou už má vybudovaný vzťah, to znamená cez
matku. Uviedla, že podporuje syna v tom, aby si s otcom budoval vzťah, je to predsa jeho otec a je v

záujme dieťaťa, aby mal vytvorený dobrý vzťah s otcom. Tento vzťah sa ale buduje postupne a preto
bude podporovať syna v tom, aby sa styk s manželom rozširoval, ale aby sa tak dialo postupne tak, aby
to bolo v záujme dieťaťa a aby súd aj manžel brali do úvahy vek dieťaťa, jeho preferencie, jeho psychický
a fyzický vývoj, aby sa traumatizovaním dieťaťa nezničil vzťah medzi otcom a synom. Mala za to, že
súd prekročil svoje oprávnenie posudzovať odborné skutočnosti - príčiny prečo maloletý F. odmieta ísť

na styk s otcom a sám svojvoľne a nesprávne zistil, že príčinou neochoty syna stýkať sa s otcom je v
bránení matkou, ktorému nesprávnemu a predčasnému zisteniu súdu odporuje skutkový stav konania
sp. zn. 18P/54/2019 (ktorý súd poznal z pripojenia spisu), v ktorom len prebieha znalecké dokazovanie
za účelom úpravy práv a povinností k maloletému F.. Nesprávne zistenie súdu o bránení (marení)manželkou v styku maloletého s manželom vyplýva aj zo správy C.., ktorá sa od 09.03.2021 nachádza
v spise sp. zn. 18P/54/2019. Z uvedených správ okrem iného vyplýva, že ani odborné orgány C. a Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny X., špecializujúce sa na maloletých si nedovolili vykonať taký odborný

záver, aký urobil súd v napádanom rozsudku, že manželka bráni (marí) styky maloletého F. s manželom.
Poukázala aj na správu ÚPSVaR X., ktorá sa od 17.03.2021 nachádza v spise sp. zn.18P/54/2019. Z
uvedených správ o.i. vyplýva, že manželka sa snaží o spoluprácu s manželom, že pozorované styky
neboli marené zo strany manželky a že styk maloletého F. s manželom sa do 21.11.2020 vykonával.
Navrhovateľka uviedla, že jej nie je zrejmé, z čoho súd vychádza, keď tvrdí, že bráni (kde posúdenie

neochoty syna je otázka na znalecké skúmanie, bez ktorého nemôže súd zistiť príčinu) v styku manžela
so synom. Do 18.07.2020 sa uskutočnil každý styk určený súdom, okrem 21.12.2019, kedy bolo dieťa
choré a bol o tom dopredu informovaný manžel, kolízna opatrovníčka aj súd. Počas pandémie Covid-19
boli po dohode rodičov styky nahradené videohovormi, ktoré prebiehali aj po tom, ako už styky riadne
prebiehali podľa uznesenia súdu. Navrhovateľka ďalej zdôrazňovala, že účelové a opakované tvrdenia
manžela o tom, že manželka údajne disponuje sumou 72.782,28 eur z predaja svojho bytu boli v konaní

jednoznačne vyvrátené, s čím sa stotožnil aj súd v rámci právnej úvahy na pojednávaní v máji 2020,
avšak v napádanom rozsudku napriek nezmeneným skutkovým pomerom od pôvodnej právnej úvahy
sa odklonil. Opakovane dávala do pozornosti, že rodičia v roku 2008 poskytli navrhovateľke dar 72.000
eur (v tom čase 2.169.072 Sk) ako svojej dcére, ktorý jej slúžil na úhradu celej kúpnej ceny na kúpu
predmetného bytu. Uvedený byt bol následne predaný kúpnou zmluvou zo 14.09.2018. Dar 72.000 eur,

ktorý v roku 2008 navrhovateľka na kúpu bytu prijala od svojich rodičov, tak ako darkyňa darovacou
zmluvou z 02.11.2018 svojim rodičom ako obdarovaným poskytla späť, a to v 4 splátkach. Dávala do
pozornosti, že predmetný byt bol kupovaný dávno pred zoznámením sa manželov, aj pred ich sobášom,
t.j. byt nepatril do BSM. Navrhovateľka ďalej dôvodila tým, že v každom vyjadrení, aj na pojednávaní
tvrdila, že manžel jej navrhol, aby sa presťahovala do ďalšieho bytu, ktorý si on kúpi, rovnako ako byt,

ktorý je v jeho vlastníctve. Nikdy nenavrhol, že bude za navrhovateľku hradiť náklady na bývanie v ňom.
Tvrdenie o tom, že by hradil náklady na bývanie za manželku je v rozpore s konaním manžela, ktorý
v septembri 2018, teda 2 týždne po tom, ako sa presťahovali z bytu manželky, si zobral od manželky
200 eur a tieto pokadal za príspevok na bývanie. Manžel teda žiadal od navrhovateľky, aby si platila
za bývanie v jeho domácnosti. Dovtedy žili manželia spoločne v byte navrhovateľky a počas celej doby

všetky náklady na byt aj chod domácnosti hradila navrhovateľka, manžel nikdy žiadnou sumou neprispel
na chod domácnosti alebo náklady spojené s bývaním u navrhovateľky, ani pred uzavretím manželstva a
ani po uzavretí manželstva. V žiadnom prípade navrhovateľke nenavrhol, že bude uhrádzať jej náklady
na bývanie. Takéto zistenie súdu nie je pravdivé. Keďže manžel žiadal o príspevok na bývanie už v
spoločnej domácnosti, po odsťahovaní z jeho domácnosti by nebol ochotný nechať navrhovateľku bývať

v jeho druhom byte bez toho, aby si musela náklady na bývanie hradiť sama. Pri takomto usporiadaní
rodinných vzťahov, keď navrhovateľka by bývala v samostatnej domácnosti, tak isto by mala náklady na
životné potreby seba a dieťaťa vyššie, ako je suma rodičovského príspevku a rodinného prídavku, v tom
čase 245 eur. Aj pri príspevku manžela na stravu dieťaťa vo výške 200 eur by manželka a dieťa mali
mesačný príjem 445 eur. Navrhovateľka odišla k rodičom do B., keďže nedisponovala žiadnym iným

bývaním. Momentálne je na rodičovskej dovolenke, takže z príjmu z rodičovského príspevku si nemôže
dovoliť žiadne iné bývanie. Miesto, kde navrhovateľka býva, nijako neovplyvňuje možnosť udržiavať
vzťah manžela s maloletým, pretože vzdialenosť B. - B. nie je neprekonateľná. Súd prvej inštancie
svojimi úvahami podľa navrhovateľky ignoruje slobodnú vôľu manželky ako rovnoprávneho človeka.
Navrhovateľka ďalej súdu prvej inštancie vytýkala, že bol povinný v zmysle § 57 CSP zdržať sa vydania

rozhodnutia vo veci samej, alebo rozhodnutia, ktorým sa konanie končí - vydania napádaného rozsudku,
keďže po vznesení námietky zaujatosti voči konajúcej sudkyni nebolo o tejto námietke rozhodnuté
napriek tomu, že 7-dňová lehota na vznesenie námietky bola dodržaná. Predovšetkým súdu prvej
inštancie vytýkala, že po vypočutí zvukového záznamu z pojednávania navrhovateľka vzniesla námietku
zaujatosti voči sudkyni z dôvodu možného podozrenia, že dochádza ku kontaktom medzi sudkyňou a

žalovaným mimo súdneho konania. V uvedenej súvislosti poukazovala na to, že na pojednávaní po
otázke žalovaného, kam má poslať dôkazy, sudkyňa odpovedá, že môže poslať na g-mail, potom sa
ospravedlní, že dá oficiálny mail, nakoniec nadiktuje mailovú adresu svojej asistentky, ktorý dialóg vedie
navrhovateľku k pochybnostiam o nezaujatosti sudkyne k osobe žalovaného. Rovnako správanie a
konanie sudkyne na pojednávaniach vzbudzuje podozrenie zo zaujatosti. Sudkyňa na pojednávaniach

na navrhovateľku a jej právneho zástupcu kričí, spochybňuje vyjadrenia navrhovateľky, jej právneho
zástupcu, prekrúca ich vyjadrenia, snaží sa diktovať do zápisnice prekrútené vyjadrenia, neustále
právnemu zástupcovi navrhovateľky skáče do reči, dopovedá jeho vyjadrenia, aby zmenila ich význam,
diktuje do zápisnice konštatovania súdu, v ktorých spochybňuje vyjadrenia navrhovateľky, dáva sa dopozície znalca z odboru psychológie a všeobecného lekárstva, osočuje navrhovateľku aj jej právneho
zástupcu, o navrhovateľke sa vyjadruje dehonestujúcim spôsobom, uráža ju ako matku aj ako človeka,
pričom k manželovi a jeho právnemu zástupcovi má opačný prístup. Všetky jeho vyjadrenia a jeho

právneho zástupcu sú zaznamenané bez jedinej pripomienky alebo otázky sudcu, ani raz nedošlo k
spochybneniu ich vyjadrení. Takéto správanie považuje navrhovateľka za vysoko neprofesionálne a v
rozpore so všetkými normami slušného správania a zásadami sudcovskej etiky, vzbudzujúce podozrenie
zo zaujatosti sudkyne voči navrhovateľke. Odpoveď sudkyne, kde strane sporu v konaní navrhne poslať
mail na súkromnú adresu, ktorú podľa formulácie odpovede odporca pozná, pretože mu nediktuje celú

mailovú adresu, ale odpovedá tak, ako by žalovaný adresu dobre poznal, vytvára v navrhovateľke
oprávnené podozrenie, že sudkyňa a odporca spolu komunikujú mimo oficiálneho konania. Mala za to,
že došlo k pochybeniu súdu, keď námietku z 27.11.2020 súd prvej inštancie nepovažoval za námietku
zaujatosti a na ňu neprihliadal.

4. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k odvolaniu manžela uviedla, že konanie o manželské výživné

patrí medzi konania, kde zo zákona (§ 52 CMP) nevzniká nárok na náhradu trov konania. Pri takejto
jednoznačnej právnej úprave odôvodnenie výroku 3 napádaného rozsudku spĺňa náležitosti riadneho
odôvodnenia. Uviedla, že z detailného naštudovania súdneho spisu je nesporne preukázané, že manžel
ani jeho právny zástupca v žiadnom písomnom podaní ani v ústnom vyjadrení na pojednávaniach nikdy
neuplatnili nárok na náhradu trov konania počas celého konania od prvého úkonu až po vyhlásený

rozsudok.Zároveňnamietalaneexistenciudôvodovnaaplikáciu§55CMP.Vsnaheneopakovaťtvrdenia
a preukázané skutočnosti zo svojho odvolania ďalej poukazovala na jeho obsah, ktorého sa v plnom
rozsahu pridržiava a žiada, aby bolo považované za súčasť vyjadrenia k odvolaniu manžela.

5. Manžel v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu

prvej inštancie vo výroku I. a II. potvrdil. Uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s výrokom I. a
II. napadnutého rozsudku. Mal za to, že súd prvej inštancie ohľadom uvedeného rozsahu výrokovej
časti rozsudku riadne zistil skutkový stav, zistený skutkový stav správne právne posúdil, pričom svoje
rozhodnutie riadne odôvodnil, a to v súlade s ustanoveniami CSP. V uvedenej súvislosti poukazoval
predovšetkým na bod 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku, kde súd prvej inštancie zhrnul a vysvetlil

dôvody svojho rozhodnutia. V reakcii na argumentáciu navrhovateľky v odvolaní zdôrazňoval, že v
konaní boli nesporne preukázané skutočnosti, ktoré predstavovali relevantný podklad pre rozhodnutie
vo veci, a to: a/ manželka sústavne bráni manželovi v styku s ich maloletým synom. Manželka v
tejto súvislosti nerešpektuje vykonateľné rozhodnutia súdov, manželovi v rozpore s nimi odmieta dieťa
odovzdať na styk; b/ manželka manžela verbálne uráža a fyzicky napáda, a to aj v prítomnosti ich

maloletého syna; manželka v priebehu konania, aj počas pojednávaní vo veci produkuje tvrdenia, ktoré
majú difamačný charakter a sú spôsobilé znížiť dôstojnosť manžela. Ide predovšetkým o sústavné
predkladané a opakované tvrdenia, ktoré nesúvisia s meritom veci. Čo sa týka skutočností ohľadom
bránenia manželovi v styku s maloletým, takým konaním navrhovateľka svojvoľne odopiera manželovi
rodičovské práva, resp. do nich zasahuje. Čo sa týka verbálnych a fyzických útokov na manžela zo

strany manželky, navyše v prítomnosti ich maloletého syna, na verejnom priestranstve, také správanie
manželky znižuje manželovu dôstojnosť. Čo sa týka produkcie tvrdení v konaní, ktoré sú spôsobilé
znížiť dôstojnosť manžela, tieto tvrdenia manželka aj napriek námietkam manžela nijakým spôsobom
nepreukázala (ba naopak, tieto boli dokazovaním vyvrátené) a navyše sústavne tieto tvrdenia vo
svojich podaniach, či prednesoch opakuje. Manželka tak koná za účelom očiernenia manžela pred

súdom s cieľom získať na základe tohto konania čo najväčší prospech. Ide o nesporne difamačné
konanie zo strany manželky voči manželovi. Ohľadom predaja bytu manželky a následného darovania
príjmu z predaja tohto bytu zdôraznil, že ide o mimoriadne špekulatívne konanie manželky. Finančné
prostriedky vo výške 72.872,28 eur bez logického dôvodu previedla na svojich rodičov, a to už v
čase svojich manželských problémov, ktoré sa majú týkať financovania domácnosti. Manželka si bola

v tom čase pri tom plne vedomá toho, že ani nie o 3 mesiace stratí nárok na materskú dávku vo
výške 1.350 eur. Manželka sa teda sama zbavila vyššieho obnosu financií, z ktorých mohla čerpať
po odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti, pričom jej životná úroveň by nebola nižšia ako životná
úroveň manžela. Zároveň manžel vyvracal akékoľvek tvrdenia navrhovateľky o jej „snahe“ umožniť
manželovi styk s maloletým a dodržiavanie právoplatných a vykonateľných súdnych rozhodnutí, ktoré

určujú styk manžela s maloletým. Uviedol, že ku dňu vyhlásenia rozsudku sa z dôvodov sústavného
porušovania právoplatných a vykonateľných rozhodnutí o určení styku s maloletým nemal možnosť
stýkať sa s maloletým nepretržite 3 mesiace. Tento stav sa nezmenil a od vyhlásenia rozsudku matka
marí styk manžela s maloletým v tak závažnom rozsahu, že manželovi maloletého sa odvtedy tento styks maloletým stále nepodarilo zrealizovať, čo už predstavuje obdobie takmer 7 mesiacov. V uvedenej
súvislosti poukázal na zhodné tvrdenia oboch účastníkov konania v rámci uskutočňovania znaleckého
dokazovania v konaní vedenom pod sp. zn. 18P/54/2019 znaleckým posudkom č. XXX/XXXX zo dňa

29.04.2021, vypracovaným ustanovenou znalkyňou X.. F. O., X.., v ktorom znalkyňa konštatuje viacero
záverov popierajúcich tvrdenia manželky o jej „snahe“ umožniť styk s manželom. Mal za to, že akákoľvek
argumentácia navrhovateľky ohľadom nedostatočného alebo nesprávneho zistenia skutkového stavu
súdom prvej inštancie neobstojí s tým, že súd správne rozhodoval podľa stavu existujúcemu v čase
vyhlásenia súdneho rozhodnutia tak, že návrh matky zamietol. V kontexte v písomnom vyjadrení

uvedených skutočností súd prvej inštancie ani nemohol rozhodnúť inak, nakoľko je vylúčené, aby
tak závažné a úmyselné zásahy manželky do viacerých osobnostných a rodičovských práv manžela
ostali v konaní o určenie manželského výživného na manželku nepovšimnuté. Priznanie výživného pre
manželku v akejkoľvek výške by v kontexte zistených a riadne preukázaných skutočností súdom prvej
inštancie bolo v absolútne zrejmom rozpore s dobrými mravmi.

6. Navrhovateľka v písomnom vyjadrení k vyjadreniu manžela uviedla, že v snahe neopakovať tvrdenia
a preukázané skutočnosti zo svojho odvolania ďalej odkazuje na obsah svojho rozsiahleho (61 strán)
odvolania, ktorého sa v plnom rozsahu pridržiava a žiada, aby bolo považované za súčasť vyjadrenia k
vyjadreniu manžela. Pokiaľ sa týka údajného marenia styku s maloletým F., naviac uviedla, že manžel
sa účelovo snaží poukazovať na zistenia z konania sp. zn. 18P/54/2019 a neúspešne interpretovať

závery ZP č. XXX/XXXX z 29.04.2021 vo svoj prospech, pritom selektívne vyberá len skutočnosti,
ktoré mu vyhovujú a ignoruje objektívne zistené skutočnosti v zmysle uvedeného znaleckého posudku,
ktoré nesvedčia jeho účelovým tvrdeniam. Zároveň citovala výber z komunikácie medzi účastníkmi s
tým, že tieto presným spôsobom odzrkadľujú výsledky znaleckého dokazovania, prezentácie osobnosti
manžela.

7. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 65 a § 66 zák. č. 161/2015 Z.z.
Civilného mimosporového poriadku (ďalej len CMP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa §
385 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) a dospel k záveru, že rozsudok
súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP zrušiť.

8. Predmetom odvolacieho konania bolo odvolanie navrhovateľky proti rozsudku súdu prvej inštancie,
ktorým súd prvej inštancie jej návrh na určenie výživného na manželku zamietol a ktorým zároveň
zrušil uznesenie súdu prvej inštancie, ktorým bolo vydané neodkladné opatrenie manželovi o povinnosti
prispievať na výživu navrhovateľky z dôvodu, že mal za to, že konanie navrhovateľky voči manželovi

ako povinnému je v rozpore s dobrými mravmi.

9. Podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z
manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň
oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd

prihliadne na starostlivosť o domácnosť.

10. Podľa § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby
oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti
a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá z dôležitého dôvodu

výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané
majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Výživné nemožno priznať, ak by to bolo v rozpore s
dobrými mravmi; to neplatí, ak ide o výživné pre maloleté dieťa.

11. Citované zákonné ustanovenie § 71 ods. 1 upravuje vyživovaciu povinnosť medzi manželmi, ktorá

vzniká uzavretím manželstva a trvá do jeho zániku, bez ohľadu na to, či manželia spolu žijú alebo
nie, pričom sa vyžaduje ich rovnaká životná úroveň. Znenie zákona predpokladá, že manželia si budú
plniť vyživovaciu povinnosť dobrovoľne, keď jej úprava súdnym rozhodnutím prichádza do úvahy len
vtedy, ak druhý manžel vyživovaciu povinnosť neplní vôbec alebo nie v plnej miere, v dôsledku čoho
vzniká rozdiel v životnej úrovni manželov. Inštitút manželstva okrem svojej právnej stránky je založený

aj na určitých morálnych a etických pravidlách, ktorých dodržiavanie sa sleduje aj v rámci majetkových
vzťahov súvisiacich s manželstvom. Práve z tohto dôvodu môže byť rozpor s dobrými mravmi zreteľnejší
ako pri iných druhoch vyživovacej povinnosti. Manželstvo je právnym zväzkom, v ktorom manželia sú
povinní žiť spolu, navzájom si pomáhať, rešpektovať sa, byť si verní, starať sa spoločne o deti a podľaschopností a možností a majetkových pomerov aj o uspokojovanie potrieb rodiny. Automaticky však
neplatí záver o tom, že pri porušení niektorej z uvedených povinností zaniká vyživovacia povinnosť.
Každé konkrétne porušenie povinnosti je potrebné posudzovať individuálne, vzhľadom na okolnosti

daného prípadu.

12. Odvolací súd zdôrazňuje, že výživné podľa ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine nemožno priznať len v
prípade, ak preto existujú dôvody na strane oprávnenej (v tomto prípade navrhovateľky) spočívajúce v
takom jej správaní sa voči povinnému manželovi, ktoré spôsobí stratu práva priznať jej výživné. Dobré

mravy sú nepísané pravidlá slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, ktoré nie sú presne
definované, ale sú všeobecne akceptovateľné v spoločnosti ako mravné princípy. Súd ich preto musí
posudzovať konkrétne v každom individuálnom prípade ako konanie účastníkov v určitom čase a mieste.

13. Podľa názoru odvolacieho súdu konštatovanie porušenia dobrých mravov je vždy výsledkom
posúdenia vysoko individuálnych jedinečných skutkových okolností každej prejednávanej veci, ktoré

sú nezameniteľné s okolnosťami relevantnými v iných veciach, pretože kritériá na určenie porušenia
dobrých mravov sú rozdielne v každej veci a odlišujú sa od prípadu k prípadu. Vyriešením takto vysoko
individuálnej otázky sa ani nemôže vytvoriť ustálená rozhodovacia prax. Pri posúdení a hodnotení
zákonom ustanovených východísk na určenie porušenia dobrých mravov postupujú totiž súdy vždy
diferencovane v každom konkrétnom prípade a nezotrvávajú na určitých striktných hraniciach. V takto

individualizovanom rámci zovšeobecnenie neprichádza do úvahy.

14. V zmysle ústavnej judikatúry dôvodom pre postup podľa § 75 Zákona o rodine nemôže byť akékoľvek
nevhodné správanie sa navrhovateľky voči manželovi, ale len také nevhodné správanie, ktoré z hľadiska
nazerania spoločenských vzťahov je úplne neprijateľné vo vzťahu medzi manželmi. Muselo by teda ísť

o natoľko nevhodné a závadné správanie sa, kedy by navrhovateľka v určitom rozsahu, či s určitou
intenzitou prejavovala neúctu manželovi, správala sa takým spôsobom, ktorý je plne spoločensky
nezlúčiteľný. V konaní by však muselo byť jednoznačne vylúčené, že negatívne správanie navrhovateľky
nie je dôsledkom aj konania manžela. Tak ako už bolo uvedené, automaticky neplatí záver o tom, že
pri porušení niektorej z povinností v zmysle § 18 Zákona o rodine zaniká vyživovacia povinnosť. Podľa

konkrétnych okolností prichádzajú do úvahy prípady fyzického, psychického násilia, nevery a opustenia
manžela. Žiadne takéto skutočnosti v konaní neboli zistené do odvolacieho konania ani v odvolacom
konaní. Preto aplikácia ust. § 75 ods. 2 Zákona o rodine v súdenej veci neprichádza do úvahy, v konaní
neboli zistené žiadne skutkové dôvody, pre ktoré by nebolo možné priznať navrhovateľke nárok na
výživné pre rozpor s dobrými mravmi. V konaní nebol produkovaný žiaden dôkaz, že by navrhovateľka

voči manželovi spáchala trestný čin, správala sa k nemu tak dehonestujúcim spôsobom, alebo by
mu úmyselne spôsobila majetkovú resp. nemajetkovú ujmu. I keď vzťahy medzi účastníkmi sú vážne
narušené, keď absentuje komunikácia medzi nimi, nie je naplnený skutkový dôvod pre nepriznanie
nároku navrhovateľke na výživné voči manželovi.

15. V prejednávanej veci nie je sporné, že medzi účastníkmi došlo za trvania ich manželstva k vážnemu
narušeniu vzťahov, pričom rozpory medzi nimi a evidentnú vzájomnú neznášanlivosť sa účastníkom
doposiaľ nepodarilo urovnať. Z obsahu spisu nepochybne vyplýva, že negatívne emócie a správanie
účastníkov je vzájomné, z ktorého dôvodu nie je možné výlučne tvrdené správanie sa navrhovateľky
voči manželovi hodnotiť ako správanie v rozpore s dobrými mravmi. Za dobré mravy je nevyhnutné

považovať úctu k zásadám rodinného a manželského spolužitia a rešpektovanie manželského spolužitia
s ohľadom na jeho princípy zakotvené v Zákone o rodine a za rozpor s dobrými mravmi potom následne
nedodržanie tejto úcty ako i správanie a konanie, ktoré je v príkrom rozpore s touto úctou a princípmi
upravujúcimi manželské spolužitie.

16. Faktom je, že medzi účastníkmi dochádza k závažným nezhodám, ktoré každý vníma zo svojho
pohľadu, ktoré i napokon vyústili do situácie, že navrhovateľka s maloletým opustili spoločnú domácnosť.
Nemôže ísť na ťarchu navrhovateľky skutočnosť, že sa zo spoločnej domácnosti odsťahovala a rozhodla
sa bývať s maloletým dieťaťom u svojich rodičov, a to práve z dôvodu, že vzťahy medzi navrhovateľkou
a manželom sú značne narušené. V konaní nebolo preukázané, že by sa navrhovateľka prestala

starať o domácnosť, že by požívala alkohol, nestarala sa o maloleté dieťa, za ktorej situácie by súd
nemusel zaviazať druhého manžela k plneniu si vyživovacej povinnosti. Navrhovateľka sa o maloletého
riadne stará, voči jej starostlivosti neboli vznesené námietky. V konaní nebolo sporné, že o dieťa
je zo strany matky náležite postarané, nebolo zistené, že by navrhovateľka jeho výživu či výchovuzanedbávala. Zo strany navrhovateľky došlo k opusteniu spoločnej domácnosti, keď navrhovateľka
pociťovala správanie manžela za také, že ju manžel neuznával, podceňoval, o čom predkladala ich
vzájomnúkomunikáciu.Malazato,žetakétosprávaniesamanželavovzťahuknavrhovateľkejuviedlok

opusteniuspoločnejdomácnostiprenezvládaniesituácievspoločnejdomácnosti.Právepreskutočnosti,
pre ktoré navrhovateľka nezvládala situáciu v spoločnej domácnosti s manželom a spolu s maloletým
dieťaťom odišla bývať ku svojim rodičom, nemôže byť posudzovaná ako rozpor s dobrými mravmi a
je práve dôvodom na podanie žaloby na priznanie manželského výživného. Súd prvej inštancie podľa
názoru odvolacieho súdu nezvážil, či navrhovateľka si nenesie traumu práve z narušenia vzťahov s

manželom, ktorá má za následok práve negatívne emócie voči manželovi.

17. Pokiaľ súd prvej inštancie ako dôvod pre nepriznanie výživného pre rozpor s dobrými mravmi
zohľadňovalskutočnosťtvrdenúmanželom,žemunavrhovateľkabránivstykusmaloletým,neumožňuje
mu starostlivosť o maloleté dieťa, odvolací súd konštatuje, že uvedené je pri vyživovacej povinnosti
manželov bez právneho významu a nemôže mať dopad na vyživovaciu povinnosť manželov. Uvedené

skutočnosti môžu byť predmetom dokazovania len v konaní o úpravu práv a povinností rodičov k
maloletým deťom, kde súd vykonáva v tomto smere náležité dokazovanie a ich porušenie je možné riešiť
len zákonnými prostriedkami. Tvrdenie manžela, že priznanie manželského výživného navrhovateľke
by bolo v rozpore s dobrými mravmi z dôvodu, že mu bráni v styku s maloletým dieťaťom neznamená
samo o sebe rozpor s dobrými mravmi.

18. Prvoinštančný súd pri posudzovaní otázky, či požiadavka navrhovateľky na výživné voči manželovi
nie je v rozpore s dobrými mravmi, nesprávne posudzoval aj otázku sumy, ktorú navrhovateľka
mala vrátiť svojim rodičom, nakoľko tieto skutočnosti je potrebné posúdiť len z hľadiska meritórneho
posudzovania samotného nároku o priznanie výšky požadovaného výživného. Odvolací súd je pritom

toho názoru, že nakladanie s premetom svojho vlastníctva (nebolo tvrdené, že sa o vlastníctvo
navrhovateľky predmetnej sumy nejednalo) je základným oprávnením vlastníka (§ 123 Obč. zákonníka)
a preto bez ďalšieho nemôže byť výkon tohto práva považovaný za konanie v rozpore s dobrými mravmi.

19. Vyhodnotiac vykonané dokazovanie odvolací súd ustálil, že nebolo preukázané, že by navrhovateľka

sa voči manželovi správala v rozpore s pravidlami slušnosti a občianskeho spolužitia. S prihliadnutím na
všetky okolnosti, ktoré v súdnom konaní vyšli najavo, možno konštatovať, že správanie navrhovateľky
nie je v rozpore so všeobecne uznávanými pravidlami spolužitia, a preto mu nie je možné priznať
právo na súdnu ochranu. Je nesporné, že vzťahy medzi účastníkmi sú narušené, čo vyústilo do
podania návrhu na rozvod manželstva. K neurčeniu vyživovacej povinnosti zo strany manžela pre

navrhovateľku z dôvodu rozporu s dobrým mravmi možno pristúpiť len skutočne v mimoriadnych
prípadoch preukázaného protiprávneho konania navrhovateľky voči manželovi. Pritom nemusí ísť o
konanie, ktoré je sankcionované podľa príslušných ustanovení Trestného zákona, avšak intenzita tohto
konania musí byť spoločensky a ľudsky odsúdenia hodná. O takýto prípad sa v prejednávanej veci
u navrhovateľky nejedná ani z dôvodu, pokiaľ mala navrhovateľka manžela verbálne urážať, nadávať

mu do chudákov, žobrákov... nemožno ponechať bez povšimnutia, že uvedené sa udialo pred viac
ako 2 rokmi, následne k takému správaniu prestalo dochádzať, nakoľko sa účastníci pri vzájomných
kontaktoch nahrávali. Avšak uvedené konanie, vyjadrovanie sa navrhovateľky, nemožno vyhodnotiť tak,
že by napĺňalo intenzitu, ktorá by mohla spôsobiť stratu práva priznať výživné.

20. Po preskúmaní veci odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie neposúdil vec v zmysle vyššie
uvedených záverov.

21. Pokiaľ ide o rozsah vyživovacej povinnosti, odvolací súd ďalej zdôrazňuje, že rozsah vyživovacej
povinnosti manželov je spolu s výživným dieťaťa najvyšší. Týka sa všetkých potrebných osobných

potrieb, t.j. predovšetkým stravy, ošatenia, bývania, kultúrneho vyžitia a východiskom je v zásade
rovnaká životná úroveň manželov. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov
znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí.
Súd je pri rozhodovaní povinný vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných,
zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Rozdielne potreby a náklady

môžu vyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia, spôsobu života a podobne. Uvedené
ustanovenie bude naplnené, pokiaľ manželia budú mať približne rovnakú možnosť zabezpečovať si
svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti. Zákon tiež súdu ukladá povinnosťobligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť, pričom už nehovorí o spoločnej domácnosti, na
základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa.

22. Súd musí dôkladne poznať životnú úroveň oboch manželov, aby dokázal zhodnotiť ich rozdielnosť,
najmä ich osobné, príjmové a majetkové pomery a výdavky a pred konečným rozhodnutím vo veci tak
bude musieť vykonať nielen rozsiahle dokazovanie, ale i právne vyhodnotenie na zodpovedanie vyššie
uvedených parciálnych otázok, z čoho vyplýva, že súdne konanie si vyžiada nemálo času ako i úkonov
zo strany súdu i účastníkov, ktorí sú zastúpení advokátmi. Zo strany účastníkov je preto rozumné zvážiť,

či skutočne ani za pomoci svojich advokátov nedokážu dospieť k vzájomnej dohode a k ukončeniu
predmetného sporu mimosúdne.

23. Odvolací súd zdôrazňuje, že predmetné konanie je mimosporovým konaním upraveným v § 154
a § 157 Civilného mimosporového poriadku, ktoré je typické dominanciou princípu oficiality a princípu
materiálnej pravdy. Tieto vyžadujú od súdu, aby zistil skutočný stav veci a teda v rámci dokazovania

sa nemôže spoliehať len na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale aplikuje vyšetrovací resp.
vyhľadávací princíp civilného procesu. Preto je súd povinný vykonať aj iné dôkazy ako navrhli účastníci,
ak je to potrebné na zistenie skutočného stavu veci.

24. Z uvedených dôvodov odvolací súd podľa § 389 ods. 1 písm. b/ CSP rozsudok súdu prvej inštancie

zrušil a podľa § 391 ods. 1 CSP mu vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

25. Po vrátení veci bude úlohou súdu prvej inštancie doplniť dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom
na získanie dostatočného a spoľahlivého základu pre rozhodnutie vo veci, či už vykonaním dôkazov
navrhnutých účastníkmi konania, vrátane dôkazov navrhnutých v odvolacom konaní, ako aj dôkazov

získaných vlastným šetrením súdu. Povinnosťou súdu bude riadne sa zaoberať návrhmi, argumentmi a
námietkami účastníkov, dať na ne jasnú odpoveď, aby bolo celkom zrejmé ako, z akých dôvodov a za
akých dôkazov rozhodol, uviesť ustanovenia právnych predpisov, ktoré aplikuje a z ktorých vyvodzuje
svoje právne závery. Pred novým rozhodnutím vo veci rozhodujúce skutočnosti vyhodnotí podľa zásad
uvedenýchv§191ods.1CSP,pričomsavysporiadasovšetkýminámietkamiprodukovanýmiúčastníkmi

a tiež uvedenými v odvolaní.

26. Záverom odvolací súd uvádza, že pokiaľ navrhovateľka namietala, že vo veci rozhodol nezaujatý
sudca, odvolacia námietka nie je dôvodná.

27. Podľa § 49 ods. 1 CSP, sudca je vylúčený z prejednávania a rozhodovania sporu, ak so zreteľom
na jeho pomer k sporu, k stranám, ich zástupcom alebo osobám zúčastneným na konaní, možno mať
odôvodnené pochybnosti o jeho nezaujatosti.

28. Podľa § 49 ods. 3 CSP okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej

veci, alebo v jeho rozhodovacej činnosti, nie sú dôvodom na vylúčenie sudcu.

29. Inštitútom vylúčenia sudcu z prejednávania veci pre zaujatosť, sa v občianskom súdnom konaní
garantuje základné právo na prerokovanie a rozhodnutie veci nestranným súdom podľa čl. 46 ods.
1 ústavy. Nestrannosť sa obyčajne definuje ako neprítomnosť predsudku (zaujatosti) a straníckosti

(nadŕžania určitej procesnej strane). Obsahom práva na nestranný súd je, aby rozhodnutie v konkrétnej
veci bolo výsledkom konania nestranného súdu, čo znamená, že súd musí každú vec prerokovať a
rozhodnúť tak, aby voči účastníkom postupoval nezaujato a neutrálne, žiadnemu z nich nenadŕžal a
objektívneposúdilvšetkyskutočnostizávažnéprerozhodnutievoveci.Nestrannýsúdposkytujevšetkým
účastníkom konania rovnaké príležitosti na uplatnenie všetkých práv, ktoré im zaručuje právny poriadok,

pokiaľ súd má právomoc o takomto práve rozhodnúť (II. ÚS 71/97).

30. Obsahom základného práva na prerokovanie veci pred nestranným súdom nie je však povinnosť
súdu vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prerokovávania a
rozhodovania veci pre zaujatosť. Obsahom tohto práva je len povinnosť súdu prerokovať každý návrh

oprávnenej osoby na vylúčenie sudcu z ďalšieho prerokovávania a rozhodnutia veci a rozhodnúť o tomto
návrhu (I. ÚS 73/97, I. ÚS 27/98, II. ÚS 121/03).31. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že existenciu zaujatosti sudcu možno vyvodiť len z
jeho konkrétneho pomeru k sporu, k stranám alebo ich zástupcom, alebo k iným osobám zúčastneným
na konaní. Sudca je totiž pri výkone svojej funkcie nezávislý a je povinný zákony a iné všeobecné právne

predpisy vykladať podľa svojho najlepšie vedomia a svedomia, rozhodovať nestranne, spravodlivo,
bez zbytočných prieťahov, len na základe skutočností a v súlade so zákonom. Vylúčenie sudcu z
prejednávania a rozhodovania veci, v ktorom je zákonným sudcom, je teda možné len v
mimoriadnych prípadoch, za podmienok upravených citovaným ustanovením § 49 ods. 1 (príp. ods. 2)
CSP, ktoré predpokladajú existenciu takých závažných skutočností, v dôsledku ktorých aj pri uplatňovaní

zásady nezávislosti rozhodovania, by mohli vzniknúť pochybnosti o nezaujatosti sudcu. K takejto situácii
môže dôjsť len vtedy, ak je evidentné, že vzťah sudcu k danej veci, ich účastníkom, alebo ich zástupcom,
dosahuje takú intenzitu, že i napriek zákonom stanovej povinnosti sudca nebude môcť, alebo nebude
schopný nezávisle a nestranne rozhodnúť. Zákon teda zakladá vylúčenie sudcu na existencii určitého
dôvoduvymedzenéhotakýmikonkrétneoznačenýmiazistenýmiskutočnosťami,vosvetlektorýchsajaví
sudcova nezaujatosť pochybnou. Vylučuje sa tým subjektívny pohľad na vylúčenie sudcu; na to, aby bol

sudca vylúčený, nemôžu postačovať pochybnosti o možnej zaujatosti. Sudcov pomer k účastníkom, ich
zástupcom, aleboosobámzúčastnenýmnakonaní,môžebyťzaloženýpredovšetkýmnapríbuzenskom,
alebo jemu obdobnom vzťahu, ktorému na roveň môže v konkrétnom prípade stáť vzťah priateľský, či
naopak zjavne nepriateľský. Do úvahy prichádza i vzťah ekonomickej závislosti. Uplatnená námietka
zaujatosti pre pomer sudcu k veci musí byť v príčinnej súvislosti s predmetom daného konania.

(Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. II. ÚS 76/1999 z 20. júla 1999).

32. U vec prejednávajúcej sudkyne súdu prvej inštancie, však v konkrétnostiach z tvrdení odvolateľky
nevyplýva existencia príbuzenského, či jemu obdobnému vzťahu, prípadne priateľského vzťahu, alebo
vzťahu ekonomickej závislosti voči ktorémukoľvek účastníkovi konania, ktorý by objektívne bol vo

svetle ust. § 49 CSP spôsobilý vec prejednávajúcu sudkyňu diskvalifikovať z prejednávania a
rozhodovania predmetnej veci z hľadiska pochybnosti o jej nezaujatosti, či už zo subjektívneho,
alebo objektívneho hľadiska. Z obsahu spisu, či postupu súdu nevyplývajú také skutočnosti, ktoré
by v prospech tvrdení navrhovateľky nasvedčovali, jej tvrdenia sú výlučne subjektívneho charakteru,
formulované spôsobom, ktorý nie je spôsobilý bez ďalšieho objektivitu sudkyne spochybniť. Meradlom

hodnotenia objektivity sudcu nemôže byť subjektívne hľadisko účastníka konania. Odvolací súd tiež
zdôrazňuje, že pokiaľ navrhovateľka spochybňuje objektivitu sudkyne spôsobom, ktorý sa javí, že má
pôvod v jej nespokojnosti s hodnotením dôkazov a následnom vydanom rozhodnutí, tak okolnosti, ktoré
spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, alebo v jeho rozhodovacej činnosti, nie sú
dôvodom na vylúčenie sudcu (§ 49 ods. 3 CSP).

33. Posúdením namietaných skutočností tak odvolací súd dospel k záveru, že z hľadiska nich nedošlo
k naplneniu uplatneného odvolacieho dôvodu uvedeného v ust. § 365 ods. 1 písm. c/ CSP.

34. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).