Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. september 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7CoPr/4/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4619201132
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Halmešová

ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4619201132.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Halmešovej a členiek senátu

JUDr. Viery Koscelanskej a JUDr. Eriky Madarászovej v právnej veci žalobcu: Ing. Y. Y., nar. XX.X.XXXX,
bytom B. XXXX/XX, XXX XX V. proti žalovanému: PARAPETROL a.s., IČO: 36 526 606, so sídlom
Štefánikova 15, 949 01 Nitra, zastúpený: JUDr. Juraj Bilický, advokát, so sídlom Farská 8, 949 01 Nitra,
o vyplatenie mzdy, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Topoľčany zo dňa 2. júna 2020
č. k. 11Cpr/19/2019-153, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e.

Žalovaný má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a priznal žalovanému náhradu trov
konania v plnej výške. Svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 43 ods.1, § 119 ods. 3, § 129 ods. 1, §
32, § 33 ods. 1 Zákonníka práce, § 255 ods. 1, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku. Súd
prvej inštancie vo svojom odôvodnení poukázal na žalobu podanú dňa 07.05.2019, ktorou sa žalobca
domáhal uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu mzdu za mesiac apríl 2019 v sume 1.500,- eur.
Žalobu odôvodnil tým, že dňa 31.01.1996 sa s konateľom právneho predchodcu žalovaného PARAMO
SLOVAKIA, s. r. o. P. X. ústne v telefonickom rozhovore dohodli, že ho okamžite ešte v ten deň prijíma do

pracovného pomeru na pracovnú pozíciu obchodný zástupca pre východné Slovensko na dobu neurčitú
zazákladnúmesačnúmzdu9.000,-SksmiestomvýkonupráveV.soskúšobnoudobou3mesiacestým,
že prácu začne vykonávať 1.2.1996. V druhej polovici februára 1996 mu zaslal predchodca k podpisu
písomnú pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu referent odbytu. Na základe uvedeného je zrejmé, že
žalobca s predchodcom uzatvorili dva súbežné pracovné pomery. Žalobca poukázal na to, že po tom čo
dňa 31.03.1998 uzatvoril s predchodcom PARAMO SLOVAKIA, a. s., dohodu o skončení pracovného
pomeru na pracovnú opozíciu referent odbytu, mu žalovaný neprideľuje dojednanú prácu obchodného

zástupcu pre východné Slovensko, ani mu neplatí príslušnú mzdu.

2.Súdprvejinštanciezozistenéhoskutkovéhostavumalpreukázané,žežalobcasožalovanýmuzatvoril
dňa 1.2.1996 pracovnú zmluvu, kde deň nástupu do práce bol stanovený 1.2.1996, druh práce bol
referent odbytu a miestom výkonu práce Mesto Humenné, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na
dobu určitú, a to do doby ukončenia súdneho sporu o trvanie pracovného pomeru. Mzdové dojednanie
bolodohodnuténasumu9000,-Skakozákladnámesačnámzda.Zdohodyozmenepracovnejzmluvyzo

dňa 30.7.1996 vyplynulo, že došlo touto dohodou k zmene pracovnej zmluvy s účinnosťou od 1.8.1996,
kedy sa zmenili dohodou mzdové podmienky a to tak, že základná mzda bola vo výške 2700,-Sk plus
5% z objemu z realizovaného obchodu zabezpečeného pracovníkom a dohodou o zmene pracovnej
zmluvy zo dňa 5.5.1997 sa zmenila pracovná zmluva s účinnosťou od 1.5.1997 ohľadne mzdovýchpodmienok tak, že tieto sa zmenili na mzdu 10.000,-Sk plus jedno percento z objemu predaného tovaru
zabezpečeného pracovníkom. Dohodou o rozviazaní pracovného pomeru zamestnávateľ PARAMO
SLOVAKIA, a.s. a zamestnanec - žalobca došlo k rozviazaniu pracovného pomeru ku dňu 31.3.1998,

a to z dôvodu uvedeného v § 46 ods. 1 písm. c) Zákonníka práce.

3. Na základe vykonaného dokazovania súd prvej inštancie považoval žalobu za nedôvodnú a
nepreukázanú. Zastal názor, že žalobca nepreukázal žiadnym dôkazom, že by uzavrel ďalší súbežný
pracovný pomer okrem pracovného pomeru na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01.02.1996. Žalobu

a jej dôvodnosť odôvodnil tým, že skutočnosť ohľadne ďalšieho súbežného pracovného pomeru a
jeho vzniku môže potvrdiť výsluch strany v konaní N.. P. X., ktorý však na pojednávaní bol vypočutý
a túto skutočnosť nepotvrdil. Súd konštatoval, že okrem tohto dôkazu žalobca nepredložil žiaden
ďalší dôkaz, či už písomného alebo ústneho charakteru, ktorý by túto skutočnosť - vznik súbežného
pracovného pomeru potvrdil. Ďalej uviedol, že pre pracovný pomer je typické, že môže vzniknúť len so
súhlasom zamestnanca a zamestnávateľa. Takýto súhlas však v tomto konaní zo strany zamestnávateľa

preukázaný nebol, pričom v pracovnom práve platí zásada zmluvnej voľnosti. Zdôraznil tiež, že obsahom
pracovného pomeru je výkon práce za odmenu a žalobca v konaní nepreukázal ani túto skutočnosť.
Súd prvej inštancie dospel k záveru, že v konaní bolo jednoznačne preukázané, že žalobca pracoval
pre spoločnosť PARAMO SLOVAKIA s. r. o., na pozícii referenta odbytu od 01.02.1996 do 31.03.1998,
čo preukázali aj tvrdenia strán ako aj predložené listiny. Žiaden iný pracovný pomer a to ani súbežný

medzi stranami sporu nevznikol, preto žalovaný nemal povinnosť vyplácať žalobcovi mzdu. O nárok
na náhradu trov konania rozhodol súd prvej inštancie s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP tak, že
žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.

4. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnuté

rozhodnutie zmeniť a jeho žalobe vyhovieť v celom rozsahu. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie
je podľa jeho názoru dostatočne odôvodnené, je nepresvedčivé, nepreskúmateľné, nezrozumiteľné a
zmätočné. V odvolaní uviedol, že súd prvej inštancie výslovne nespochybnil nasledujúce skutočnosti:
- že dňa 31.01.1996 sa v telefonickom rozhovore s konateľom právneho predchodcu žalovaného
ústne dohodli na tom, že ho ešte v ten deň prijíma do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu

obchodný zástupca pre východné Slovensko na dobu neurčitú na pracovnú pozíciu obchodný zástupca
a dňom začatia výkonu dojednanej práce 1.2.1996; - že od 1.2.1996 začal vykonávať túto dojednanú
prácu výkonom pracovných ciest súkromným motorovým vozidlom; - že v druhej polovici februára1996
podpísal žalovaným zaslanú písomnú pracovnú zmluvu na inú pracovnú pozíciu a to referent odbytu; -
že v marci 1996 podpísal ďalšiu písomnú pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu referent odbytu; - že

následne dňa 30.7.1996 podpísal dohodu o zmene pracovnej zmluvy a že dňa 31.3.1998 uzatvoril so
žalovanýmdohoduoskončenípracovnéhopomeru.Uvedenéskutočnostipovažujezanespochybniteľné
a je zrejmá tá relevantná skutočnosť, že medzi ním a právnym predchodcom žalovaného došlo k
uzatvoreniu troch rôznych pracovných pomerov. Žalobca poukázal na ním doložený listinný dôkaz -
vyjadrenie žalovaného zo dňa 23.6.1998 v ktorom sa uvádza, že od 1.2.1998 pracoval ako obchodný

zástupca pre východné Slovensko s miestom výkonu práce V.. Predseda predstavenstva N.. P. X.
na pojednávaní dňa 2.6.2020 potvrdil, že on tento listinný dôkaz podpísal. Žalobca mal za to, že na
základe uvedeného jeho pracovný pomer na pracovnej pozícii obchodný zástupca založený 1.2.1996
trvá dodnes. Ďalej uviedol, že mu vznikol aj vedľajší pracovný pomer na pozícii referent odbytu na
dobru určitú, tento pracovný pomer bol založený až v druhej polovici februára 1996 písomnou pracovnou

zmluvou. Je zrejmé, že v čase od 1.2.1996 do druhej polovici februára 1996 trval len jeden jeho pracovný
pomer a to na pracovnej pozícii obchodný zástupca pre východné Slovensko a do 1.8.1996 mu bola
platená len mzda za výkon práce obchodného zástupcu a až od 1.8.1996 mu žalovaný začal platiť za
prácu referenta odbytu. Zdôraznil, že súd sa vôbec právne nevysporiadal s touto pracovnou zmluvou
na pozíciu referent odbytu na dobu neurčitú. Uviedol, že ani on ani právny predchodca žalovaného ani

žalovaný nedali výpoveď z pracovnej zmluvy uzatvorenej v marci 1996 na pracovnú pozíciu referent
odbytu na dobu neurčitú a žalovaný to ani netvrdil a ani nepreukázal žiadnym listinným dôkazom.
Žalobca uviedol, že je zrejmé, že žalovaný ako jeho zamestnávateľ ho obral o skoro 75% odmeny. Na
základe uvedeného nesporného skutkového stavu je jeho žaloba na uplatnenie ušlej mzdy dôvodná
v celom rozsahu. Podľa jeho názoru je zrejmé, že ak od 1.4.1998 do polovice roku 1998 poberal od

žalovaného mzdu, tak aj po 31.3.1998 keď už skončil jeho pracovný pomer na pozícii referent na dobru
určitú, tak jeho pracovný pomer u žalovaného trvá od 1.2.1996 dodnes na pracovnej pozícii obchodný
zástupca a súčasne trvá od marca 1996 jeho vedľajší pracovný pomer na pozícii referent odbytu na
dobu neurčitú, teda u žalovaného je dodnes zamestnanec na pracovnej pozícii obchodný zástupca asúčasne referent odbytu. V závere svojho odvolania uviedol, že ako žalobca uniesol dôkazné bremeno
v tomto spore.

5. V dňoch 7.7.2020, 13.7.2020, 20.7.2020, 21.7.2020, 6.8.2020 a 14.8.2020, 25.5.2021 doručil
žalobcu súdu rôzne doplnenia odvolania a doplnenia vyjadrenia. Odvolací súd po preštudovaní obsahu
uvedených podaní konštatuje, že žalobca v nich uvádzal totožné skutočnosti ako vo svojom pôvodnom
odvolaní a vyjadrení k vyjadreniu žalovaného.

6. Žalovaný sa vyjadril k odvolaniu žalobcu a žiadal napadnuté rozhodnutie potvrdiť. Uviedol, že sa
v plnej miere stotožňuje s výrokom aj odôvodnením napadnutého rozhodnutia, súd vecne správne
rozhodol, keď žalobu zamietol a žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania v plnej výške.
Žalobca v prevažnej miere len opakuje svoje tvrdenia obsiahnuté v doterajších podaniach a ústnych
prednesoch na pojednávaní, ktoré však jeho údajný nárok ani tvrdenia nijakým spôsobom nepreukazujú.
V ďalších častiach odvolania žalobca len jednotlivo vytrháva z kontextu vyjadrenia žalovaného, ktorá

nesprávne interpretuje a účelovo prekrúca podľa vlastného uváženia, následne tieto predkladá odkazmi
na popieranie alebo nepopieranie tvrdení, čim sa snaží navodiť dojem, že žalovaný postupoval procesne
nesprávne. Žalovaný s takýmto postupom nesúhlasil, pretože od počiatku konania riadne spochybnil
všetky podstatné skutkové a právne tvrdenia žalobcu, ktorými odôvodňuje uplatnený nárok. Žalovaný
zároveň poukázal na pokusy žalobcu o šikanózny výkon práv, keď vo všetkých svojich podaniach

prekrúcaskutkovéokolnostiatvrdeniazároveňsavcelomkonanívyjadrujesugestívneanapojednávaní
kladie kapciózne či inak neprípustné otázky. Čo sa týka pracovnej zmluvy na čl. 129, ktorú žalobca
predložil na pojednávaní, žalovaný mal za to, že súd sa s ňou náležite vysporiadal. Od počiatku konania
je nesporné a žalobca priznáva, že prácu na pozícii referenta odbytu prestal vykonávať na základe
dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 31.3.1998. Z tohto pohľadu pracovná zmluva na čl. 129

uzavretá na dobru neurčitú na druh práce referent odbytu, nepreukazuje vznik druhého pracovného
pomeru na druh práce obchodného zástupcu.

7. Žalobca vo svojom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného poukázal na to, že žalovaný výslovne nepoprel
pravosť dôkazu a to pracovnej zmluvy s dátumom uzatvorenia 1.2.1996, ktorú za neho podpísal bez

jeho vedomia a súhlasu N.. P. X. ako štatutárny organ- konateľ právneho predchodcu žalovaného. Má
za to, že aj keby hypoteticky netrval jeho pracovný pomer na pozícii referent odbytu na dobu neurčitú,
z vykonaného dokazovania je zrejmé, že od 1.2.1996 trvá dodnes jeho pracovný pomer na pozícii
obchodný zástupca pre východné Slovensko.

8. Žalovaný k doplneniu odvolania žalovaného uviedol, že v prípade ak by odvolací súd teraz žalobcom
predkladané dôkazy považoval za akési novoty, tak sa jedná o novoty neprípustné. Ďalej žalovaný
poukázal na to, že tieto údajné novoty majú podľa vyjadrenia samotného žalobcu slúžiť na vykreslenie
nedôveryhodnosti osoby N.. P. X., čo je irelevantné k meritu veci, keďže o nedôvodnosti žalobcom
uplatneného nároku svedčia ďalšie vykonané dôkazy a v neposlednom rade dôkazná núdza na strane

žalobcu. Uviedol, že toto konanie nie je prvým súdnym sporom so žalobcom, pričom väčšinu svojich
tvrdení žalobca už v minulosti prezentoval v predchádzajúcich sporoch, no ani v týchto svoje domnienky
fabulácie a špekulácie nepreukázal, v dôsledku čoho bol neúspešný.

9. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací v zmysle ustanovenia § 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného

sporového poriadku (ďalej len „CSP“) preskúmal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel
k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.

10. Podľa § 387 odsek 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku

vecne správne.

11. Podľa § 387 odsek 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov
napadnutého rozhodnutia, príp. doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie

dôvody.

12. V prejednávanej veci sa žalobca žalobou doručenou súdu prvej inštancie dňa 7.5.2019 domáhal
uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť mu mzdu za mesiac apríl 2019 v sume 1500,- eur do 3 dní odprávoplatnosti rozsudku. Dôvodil tým, že 31.01.1996 sa s konateľom právneho predchodcu žalovaného
PARAMO SLOVAKIA, s. r. o. P. ústne v telefonickom rozhovore dohodli, že ho okamžite ešte v ten deň
prijíma do pracovného pomeru na pracovnú pozíciu obchodný zástupca pre východné Slovensko na

dobu neurčitú za základnú mesačnú mzdu 9.000,- Sk s miestom výkonu práve Humenné so skúšobnou
dobou 3 mesiace s tým, že prácu začne vykonávať 1.0.1996. V druhej polovici februára 1996 mu zaslal
predchodca k podpisu písomnú pracovnú zmluvu na pracovnú pozíciu referent odbytu. Na základe
uvedeného je zrejmé, že žalobca s predchodcom uzatvorili dva súbežné pracovné pomery. Žalobca
bol toho názoru, že je stále platný pomer zo dňa 31.03.1996 na pracovnú pozíciu obchodný zástupca

pre východné Slovensko, a preto je žalovaný povinný mu platiť mzdu bez ohľadu na to, že on reálne
tuto prácu nevykonáva, keďže žalovaný mu ju neprideľuje. V doplnení žaloby zo dňa 7.5.2019 žalobca
žiadal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného zaplatiť mu mzdu za mesiac apríl 2019 v sume 1
136,81 eura.

13. Základnou povinnosťou žalobcu v civilnom súdnom konaní je povinnosť tvrdenia a dôkazná

povinnosť. Žalobca je nielen povinný tvrdiť skutkové okolnosti, z ktorých svoj nárok odvodzuje a ktoré
sú určené obsahom hmotnoprávnej normy, ale je zároveň povinný označiť a predložiť súdu dôkazy na
preukázanie pravdivosti svojich tvrdení. Treba zdôrazniť, že obsah dôkaznej povinnosti, ako povinnosti
označiť a predložiť dôkazy, nie je totožný s pojmom dôkazného bremena. Dôkazné bremeno predstavuje
súhrn pravidiel umožňujúcich súdu rozhodnúť vo veci, ak nastane stav tzv. objektívnej neistoty nazývaný

aj "non liquet" ("nie je jasné"), ktorý nedovoľuje súdu rozhodnúť v súlade s hmotnoprávnym stavom,
pretože výsledky vykonaného dokazovania nedávajú súdu podklad pre prijatie záveru či už o pravdivosti
alebonepravdivostitvrdenístranysporu,prípadnejetentostavdôsledkomnepredloženiadôkazovalebo
situáciou, kedy sa strana sporu dostáva do dôkaznej núdze . Ide v podstate o procesnú zodpovednosť
strany sporu za to, že v konaní neboli preukázané jej tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté

o veci samej v jej neprospech (Macur Jozef, Dukazní břemeno v civilním soudním řízení, 1.vydání,
Brno, Masarykova Univerzita v Brňe, 1995). Pokiaľ ale súd na základe vykonaných dôkazov zistí
skutkový stav a v rámci voľnej úvahy dospeje k záveru o pravdivosti alebo nepravdivosti tvrdení strany
v spore, rozhodne vo veci samej na základe zisteného skutkového stavu, t.j. neuplatnia sa pravidlá
dôkazného bremena. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena vyplývajú zo samotného rozdelenia

dôkazného bremena medzi stranami v spore, ktoré vychádza z teórie preukazovania skutočností
právo zakladajúcich. Každá strana tvrdí a dokazuje tie skutkové okolnosti, z ktorých jej právo vyplýva
a protistrana naopak tvrdí a dokazuje skutočnosti, ktoré toto právo vylučujú alebo zabraňujú jeho
uplatniteľnosti. Dôsledky neunesenia dôkazného bremena sa potom riadia jednoduchým pravidlom
neúspechu v spore stíhajúcim tú stranu, ktorá bola zodpovedná za preukázanie práva v jej prospech.

Pokiaľ teda žalobca v konaní nepreukáže pravdivosť ale ani nepravdivosť skutočností svedčiacich o
existencii jeho hmotnoprávneho nároku, súd nemôže rozhodnúť na základe ľubovôle, ale len cestou
aplikácie princípov dôkazného bremena, t.j. žalobu zamietne pre neunesenie dôkazného bremena
žalobcom. Ako už bolo uvedené, nie je povinnosťou žalovaného tvrdiť ani dokazovať skutočnosti, z
ktorých žalobca svoje právo odvodzuje, t.j. nezaťažuje ho v tomto smere dôkazné bremeno, a preto

mu neunesenie dôkazného bremena žalobcom nemôže byť na ujmu. Civilné konanie je ovládané
zásadou prejednávacou, v dôsledku ktorej povinnosť tvrdiť skutočnosti a navrhovať na ich preukázanie
dôkazy je zásadne vecou strán sporu. Dokazujú sa len tie skutočnosti, ktoré zostávajú medzi stranami
sporné. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a v priebehu
konania. Cieľom dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné

bremeno spočíva strane sporu bez ohľadu na jeho procesné postavenie. Splnenie dôkaznej povinnosti
ale automaticky neznamená unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom treba rozumieť
zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých a vykonaných
dôkazov. Dôsledkom neunesenia dôkazného bremena je nepriaznivý výsledok sporu, ktorý postihuje
stranu, na ktorej spočívalo dôkazné bremeno a tento nepreukázala, alebo nevedela preukázať súdu.

14. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku i konania, ktoré mu predchádzalo, dospel k
záveru, že súd prvej inštancie v prejednávanej veci zistil skutkový stav v dostatočnom rozsahu a na
základe toho dospel ku správnym skutkovým zisteniam a tieto aj správne právne posúdil. Z hľadiska
skutkového stavu bolo v prejednávanej veci zistené, že žalobca vykonával prácu pre žalovaného na

základe pracovnej zmluvy ( čl. 4) s nástupom do práce dňa 1.2.1996 na pracovnú pozíciu referent
odbytu, avšak na základe dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 31.3.1998 došlo medzi
žalobcom a žalovaným ku skončeniu pracovného pomeru. Žalobca v priebehu konania, ako aj vo
svojom odvolaní primárne tvrdil, že so žalovaným ústne uzavrel ešte jednu pracovnú zmluvu na pozíciuobchodného zástupcu. Odvolací súd rovnako ako súd prvej inštancie musí konštatovať, že žalobca
žiadnym spôsobom nepreukázal, že k uzatvorenie takéhoto pracovného pomeru skutočne došlo. Už
samotné tvrdenie žalobcu, že k uzatvoreniu ďalšieho pracovného pomeru malo dôjsť len na základe

ústnej dohody je irelevantné, pretože pre vznik pracovného pomeru sa vyžaduje písomná forma, v
opačnom prípade k jeho vzniku nemôže dôjsť. Je zrejmé, že žalobca by svoje tvrdenie o uzavretí
pracovného pomeru na pozíciu obchodného zástupcu musel preukázať listinným dôkazom, čo nakoniec
nebolo možné v dôsledku absencie písomnej formy daného právneho úkonu. V neposlednom rade aj
výpoveď Ing. P. X. potvrdila obranu žalovaného, ktorý poprel vznik akéhokoľvek iného pracovného

pomeru ako toho, ktorý bol uzatvorený na základe pracovnej zmluvy zo dňa 1.2.1996 s výkonom práce
referent odbytu ( v spise na čl. 4). Odvolací súd zastal názor, že žalovaný v konaní nepredložil žiadne
relevantné dôkazy, ktoré by potvrdzovali ním uvádzané skutkové tvrdenia.

15. Na základe uvedeného dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne
správe a preto ho podľa § 387 ods. 1 CSP v celom rozsahu potvrdil.

16. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 255 ods. 1 tak, že v
odvolacom konaní úspešnému žalovanému priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom
rozsahu (§ 262 ods. 1 CSP), pričom o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia (§ 262 ods. 2 CSP).

17. Toto rozhodnutie prijal odvolací senát Krajského súdu v Nitre pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutie nie je prípustné odvolanie
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote

dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).