Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. júl 2020

Súd: Okresný súd Námestovo
Spisová značka: 5C/351/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815207148
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Gabriela Kyseľová

ECLI: ECLI:SK:OSNO:2020:5815207148.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Námestovo, sudkyňou JUDr. Gabrielou Kyseľovou, v právnej veci žalobcov: 1/ L. Z.,

nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. B. XX/XX, 2/ L. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. I. XXX/XXX, 3/
L. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. Y. XX/XX, 4/ P. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom B., ul. I. XXX/
XXX, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom vnútra Slovenskej republiky, so
sídlom Bratislava, ul. Pribinova 2, IČO: 00 151 866, v konaní o náhradu škody v sume 2 796,68 Eur s
príslušenstvom, takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu žalobcov 1/ - 4/ v celom rozsahu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa proti žalobcom 1/ - 4/ p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou podanou na súd dňa 29.12.2015 sa žalobcovia 1/ a 2/ proti žalovanému domáhali zaplatenia
istiny a to žalovaný 1/ v sume 681,88 eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne za obdobie od
11.01.2013 do zaplatenia, žalobca 2/ v sume 751,04 eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne za
obdobie od 11.11.2013 do zaplatenia, žalobca 3/ v sume 681,88 eur spolu s 8,75 % úrokom z omeškania
ročne za obdobie od 11.1.2013 do zaplatenia a žalobca 4/ v sume 681,88 eur spolu s 8,75 % úrokom
z omeškania ročne za obdobie od 11.1.2013 do zaplatenia v lehote do troch dní od právoplatnosti
rozsudku.

2. Žalobu odôvodnili tým, že uznesením povereného príslušníka Policajného zboru Okresného
riaditeľstva PZ SR v Dolnom Kubíne, Obvodné oddelenie PZ Námestovo ČVS: ORP-209/NO-DK-2010
zo dňa 04.06.2010 bolo žalobcom 1/ až 4/ vznesené obvinenie za prečin ublíženia na zdraví podľa § 156
ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona spáchaný
formou spolupáchateľstva. Uznesením Okresnej prokuratúry Námestovo, sp. zn. Pv 219/10/5507 zo
dňa 11.12.2012 bolo podľa § 215 ods. 1 písm. b/ Trestného poriadku zastavené trestné stíhanie proti

žalobcom, lebo skutok nie je trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci. Žalovaný je pasívne
vecne legitimovaný podľa § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu
spôsobenú pri výkone verejnej moci - (ďalej len "zákon č. 514/2003 Z. z."), pretože škodu spôsobil v
trestnom konaní poverený príslušník policajného zboru. V dôsledku trestného stíhania vznikla žalobcom
skutočná škoda v sume 2 796,68 eur, ktorú predstavujú trovy obhajoby vynaložené v tomto trestom
konaní advokátom L.. L. X.. Ide o nárok podľa § 18 zákona č. 514/2003 Z. z.. Žalobcovi 1/ vznikla škoda
v sume 681,88 eur, žalobcovi 2/ v sume 751,04 eur, žalobcovi 3/ v sume 681,88 eur a žalobcovi 4/ v

sume 681,88 eur. Po právnej stránke žalobu odôvodnili aj ustanovením § 3 ods. 1 písm. a/, § 4 ods. 1
písm. b/ a § 18 zákona č. 504/2003 Z. z..3. Žalovaný v písomnom vyjadrení poukázal na to, že hoci si žalobcovia uplatňujú proti nemu nárok
na náhradu škody podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., ich úspech závisí okrem iného aj
do toho, či je žalovaný účastníkom hmotnoprávneho vzťahu. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie

účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj v procesnom právnom vzťahu), ktoré v
konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom
hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca
žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu
zamietne z dôvodu nedostatku pasívnej vecnej legitimácie (a poukázal na uznesenie NS SR č. 6Cdo

214/2001). Ohľadom pasívnej vecnej legitimácie a označenia strany sporu na strane žalovaného
poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR č. I.ÚS/ 137/2007, v zmysle ktorého bez ohľadu na to,
ktorý štátny orgán škodu spôsobil, zodpovedným (vecne pasívne legitimovaným) je štát. Túto výnimku
zo zásady o zodpovednosti za škodu však možno uplatniť len v medziach pôsobnosti zákona o
zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Žalovaný vzniesol námietku nedostatku
pasívnej vecnej legitimácie v konaní, pretože Ministerstvo vnútra SR nie je nositeľom hmotnoprávnej

povinnosti na náhradu škody vzniknutej v dôsledku nesprávneho rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu orgánu verejnej moci podľa zákona č. 514/2003 Z. z.. Jediným zodpovedným
subjektom je štát - Slovenská republika, za ktorú v jej mene koná príslušný orgán vymedzený ust. §
4 tohto zákona. Vo vyjadrení poukázal ďalej na povinnosť danú ustanovením § 17 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z. z., podľa ktorého je potrebné nárok na náhradu škody predbežné prerokovať na základe

písomnej žiadosti poškodeného o predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom a to ešte
predtým než si žalobcovia uplatnia svoj nárok na súde. Žalobcovia k žalobe nepredložili dôkaz o tom,
že požiadali žalovaného o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody. Hlavným dôvodom, pre
ktorý žalovaný nesúhlasil so žalobou je to, že nie je splnená ani len podmienka existencie nezákonného
rozhodnutia, pričom poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1, § 5 ods. 1, § 17 ods. 1 a 18 ods. 1 zákona č.

514/2003 Z. z.. Všetky uvedené podmienky musia byť splnené súčasne, inak nárok na náhradu škody
podľa zákona č. 514/2003 Z. z. zaniká.

4. Údajným nezákonným rozhodnutím, na základe ktorého sa žalobcovia domáhajú náhrady škody
je uznesenie OR PZ v Dolnom Kubíne, Obvodné oddelenie PZ Námestovo zo dňa 04.06.2010 č.

ČVS: ORP-209/NO-DK-2010, ktorým bolo žalobcom vznesené obvinenie pre prečin ublíženia na
zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a)
Trestnéhozákonaspáchanýformouspolupáchateľstva.Predmetnéuznesenieniejenezákonné,pretože
nebolo preukázané, že by v konaní došlo k porušeniu niektorých z hlavných zásad § 2 Trestného
poriadku, naopak uznesenie bolo vydané v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku. Žalobcovia

nepreukázali, že by došlo k takým pochybeniam, ktoré by ich oprávňovali domáhať sa náhrady škody
podľa zákona č. 514/2003 Z.z.. Nezákonnosť rozhodnutia o vznesení obvinenia nemožno v žiadnom
prípade odvodzovať iba z toho, že trestné konanie neskočilo právoplatným odsúdením žalobcov, ale
bolo zastavené rozhodnutím prokurátora Okresnej prokuratúry Námestovo. Vznesenie obvinenia pre
trestný čin konkrétnej osobe nie je rozhodnutie o vine, ale opatrenie smerujúce k tomu, aby orgány

činné v trestnom konaní zistili skutkový stav. Až po vznesení obvinenia sa v rozhodujúcej miere
otvára priestor pre dokazovanie v prípravnom konaní, preto by bolo nelogické predpokladať, že už
pri vznesení obvinenia musí byť trestný čin jednoznačne preukázaný, keďže zadovažovanie dôkazov
je cieľom následného vyšetrovania v prípravnom konaní, ako aj súdneho konania nasledujúceho po
podaní obžaloby. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave z 22.05.2012

sp. zn. 8Co/251/2010, ktorý konštatoval, že pri posudzovaní zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú
rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, ak k takému rozhodnutiu došlo preto,
že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. V tomto rozhodnutí
je ďalej konštatované, že i keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a teda aj zákonnosti začatia

a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, nemožno paušálne považovať
za nezákonné každé vznesenie obvinenia, ktoré nevyústilo v právoplatný odsudzujúci rozsudok
obvineného, ale v každej trestnej veci je potrebné s prihliadnutím na konkrétne okolnosti daného prípadu
pozorne zvážiť aj priebeh trestného konania z hľadiska vývoja dôkaznej situácie, ako aj základných
zásad trestného konania. Tento záver vyplýva aj z nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. III ÚS 162/02,

pričom názor citovaného krajského súdu bol v rozhodnutí ústavného súdu sp. zn. I. ÚS 548/2012 za plne
akceptovateľný a korektný, keď aj napriek ustálenej judikatúre je potrebné posudzovať ne/zákonnosť
uznesenia o vznesení obvinenia vždy aj s ohľadom na okolnosti konkrétneho prípadu. Vyšetrovateľ v
trestnom konaní pri rozhodovaní o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia konkrétnej osobevychádza z úrovne poznatkov, ktoré má k dispozícii v tom čase, t.j. ešte pred vykonávaním úkonov v
trestnom konaní. Až v priebehu trestného konania, po vykonaní vyšetrovacích úkonov je možné dospieť
k záveru, že existuje dôvodné podozrenie, že obvinený spáchal skutok, ktorý sa mu kladie za vinu a

ako je potrebné skutok kvalifikovať. Žalobcovia teda nepreukázali existenciu nezákonného rozhodnutia,
ktoré by odôvodňovalo nimi uplatnený nárok na náhradu škody, keďže uznesenie vyšetrovateľa, o ktoré
svoj nárok opierajú, za nezákonné rozhodnutie nie je možné považovať. V závere svojho vyjadrenia
poukázal na ustanovenie § 17 ods. 1 a § 18 ods. 3 zákona č. 504/2003 Z. z., v zmysle ktorých žalobcovia
nepreukázali nijakým spôsobom, že by vyúčtovanú sumu (trovy právneho zastúpenia) aj skutočne

uhradili, teda že by utrpeli ujmu spočívajúcu v zmenšení ich majetku. Nepreukázali vznik škody, ktorá
im mala vzniknúť titulom náhrady trov právneho zastúpenia v trestnom konaní.

5. O podanej žalobe súd rozhodol v zmysle intencií Krajského súdu v Žiline zo dňa 29.05.2018, sp
zn.11Co/77/2018-203, ktorým zrušil v poradí prvé rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žaloby tak,
žeuznesenímkonaniezastavilavec(spor)poprávoplatnostipostúpilSlovenskejrepublike-Ministerstvu

vnútra Slovenskej republiky. Toto v poradí druhé rozhodnutie prvostupňového súdu bolo zrušené a vec
bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie uznesením krajského súdu zo dňa 30.05.2019 sp.
zn. 11Co/30/2019-252. Krajský súd poukázal na náležitý odkaz žalobcov v odvolaní odvolávajúc sa na
vyslovenénázor občianskoprávnehokolégiaNSSRvstanovisku sp.zn.Cpjf145/78zodňa15.01.1980,
t.j.nanesprávnezastaveniekonaniazdôvoduneodstrániteľnejprekážkykonania,pretožeakpoškodený

uplatnil nárok na súde bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd ani zamietnuť
návrh a ani bez ďalšieho konanie zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto
podmienky so stanovením primeranej lehoty (poukaz na ust. § 43 ods. 1. O.s.p. v tom čase účinného).
Bolo preto povinnosťou prvostupňového súdu preveriť, či žalobcovia podali Ministerstvo vnútra SR ako
zastupujúci orgán štátu žiadosť o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody listom zo dňa

29.10.2018. Aj napriek tomu, že žalobcovia podali žiadosť o predbežné prerokovanie nároku až dňa
17.07.2020 a nie k dátumu uvádzam v odvolaní, súd vo veci opätovne konal a rozhodol, keď vychádzal z
judikatúry,predovšetkýmzrozhodnutiaKrajskéhosúduvŽilinezodňa30.01.2020,sp.zn.9Co/249/2019
týkajúceho sa obdobnej právnej veci, ktorý prezentoval názor, že vzhľadom na postoj žalovaného v
konaní, ktorý je totožný s postojom žalovaného v súdenej veci, je v záujme spravodlivého a rýchleho

vyriešenia sporu nevyhnutné, aby súd konal a vo veci bez zbytočných prieťahov rozhodol. Aj preto súd
vo veci konal a opätovne vo veci rozhodol.

6. Strana žalobcu žiadala opäť vydať rozsudok pre zmeškanie z dôvodu, že žalovaný sa k žalobe
nevyjadril a jeho vyjadrenie nemožno považovať za vyjadrenie žalovaného, pretože ho podala osoba,

ktorá nebola splnomocnená na podanie vyjadrenia - spochybnil podpis JUDr. Róberta Kaliňáka.
Poukázal na judikatúru Najvyššieho SR a Ústavného súdu SR, ktorým rozhodnutím je súd viazaný, a
z ktorých je zrejmé, že uznesením prokurátora o zastavení trestného stíhania je takým rozhodnutím,
ktoré nesporne preukazuje nezákonnosť rozhodnutia polície zo dňa 04.10.2010 a žalovanému je táto
skutočnosť známa. Poukázal na ustanovenie § 3 ods. 1 písm. a) a ods. 2 zákona č. 504/2003 Z. z., z

ktorých je zrejmé, že štát zodpovedá za škodu objektívne - bez ohľadu na zavinenie. Poškodený má
teda nárok na náhradu každej majetkovej ujmy, ktorá mu bola spôsobená nesprávnym rozhodnutím
štátu. Judikatúra dospela k opačnému názoru ako je názor protistrany o tom, že ak dôjde k zastaveniu
trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba vychádzať z toho, že občan trestný čin
nespáchal a trestné stíhanie nemalo byť ani začaté. Z napadnuté uznesenia je zrejmé, že bolo vydané

predčasne, nebol odôvodnený konkrétnymi skutočnosťami záver policajta o tom, že žalobcovia sa mali
dopustiť prečinu výtržníctva a ublíženia na zdraví - takéto rozhodnutie sa v súdnej a prokurátorskej praxi
pokladá za nepreskúmateľné, pretože nemá náležitosti § 176 ods. 2 Trestného zákona a vôbec nemalo
byť vydané. Tým, že 2,5 roka sa vo veci vykonávalo vyšetrovanie vznikla všetkým žalobcom majetková
škoda z titulu trov obhajoby. Žalobcovia by sa mohli domáhať aj náhrady nemajetkovej ujmy, pretože

rozsiahlym dokazovaním v trestnom konaní došlo k zníženiu ich dobrej povesti a dobrého mena medzi
občanmi obce B.. Prokurátor tým, že zastavil trestné stíhanie žalobcov potvrdil, že voči nim nikdy nemalo
byť vnesené obvinenie. K námietke strany žalovaných, že žalobcovia pred podaním žaloby nepodali
o predbežné prejednanie nároku podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uviedol, že tvrdenie je
síce pravdivé, ale podľa § 15 ods. 1 tohto zákona, nepodanie žiadosti nemá žiadne sankčné dôsledky.

Neexistuje žiadne súdne rozhodnutie, v ktorom by bolo uvedené, že ak žalobca pred podaním žaloby
nepodá žiadosť podľa § 15 ods. 1 zákona, súd má jeho žalobu zamietnuť.7. Strana žalovaného zotrvala na svojom písomnom vyjadrení, keď poukázala na to, že označený
žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, a preto žiadala žalobu zamietnuť a to aj z dôvodu, že
žalobou uplatnený nárok nebol predbežné prerokovaný v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. k čomu

predložil rozhodnutie Krajského súdu Bratislava sp. zn. 7Co/187/2016 zo dňa 29.06.2016.Nesúhlasil so
spresnením označenia žalovaného označeným ako "oprava", keďže ministerstvo vnútra a Slovenská
republika sú dva samostatné právne subjekty, ktoré nie je možné zamieňať, nejde o formálnu
opravu. Žalovaný nie je pasívne vecne legitimovaný, keďže z § 4 ods. 1 písm. b), bod 1 je zrejmé,
že prokurátor zamietol sťažnosť žalobcovi proti uzneseniu vyšetrovateľa, pričom v podmienkach je

uvedené, že ministerstvo vnútra zodpovedá za škodu v prípade, ak nezamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa a nepodal obžalobu. Poukázal tiež na to, že len žalobcovia 2/ a 3/ (ako súd oboznamoval)
podali sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia, a preto v zmysle § 6 ods. 2 zo strany ostatných
žalobcov neboli splnené podmienky na priznanie nároku na náhradu škody. Tú má iba poškodený, ktorý
podal proti nezákonnému rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Vo vzťahu k žalobcom 2/ a 3/ bola
sťažnosť prokurátorom zamietnutá.

8. Okrem výsluchu strán sporu a doplnenia ich vyjadrenia, sa súd oboznámil s obsahom pripojeného
spisu ČVS: ORP-209/NO-DK-2010, osobitne s uznesením okresného prokurátora z 11.12.2012 sp. zn.
Pv 219/10/5507 o zastavení trestného stíhania obvinených a obsahom listín tvoriacich súčasť spisu,
kópiami príjmových pokladničných dokladov, doručenkou o podaní žiadosti o predbežné prerokovanie

nároku a zistil, že žalobca nie je dôvodná.

9. Prokurátor Okresnej prokuratúry Námestovo uznesením zo dňa 11.12.2012 vydaným pod sp. zn. Pv
219/10/5507 trestné stíhanie vedené proti obvineným žalobcom - L. Z., nar. XX.X.XXXX, bytom B., B. č.
XX/XX, L. M., nar. XX.X.XXXX, bytom B., I. XXX/XXX, L. U., nar. 04.XX.XXXX, B., Y. XX/XX a P. L., nar.

XX.XX.XXXX, B., I. č. XXX/XXX, na tom skutkovom základe, že dňa 4.12.2010 v ranných hodinách na
chodbe kultúrneho domu v obci B., okres O., počas konania disko-zábavy, obvinení žalobcovia napadli
poškodeného L. E., nar. XX.XX.XXXX tak, že ho udierali päsťami do oblasti tváre a hrudníka, čím mu
spôsobili otras mozgu ľahkého stupňa, pomliaždenie tváre v oblasti lícnej kosti vľavo a pomliaždenie
hrudníka vpravo s dobou liečenia a práceneschopnosti do 28.02.2010, konanie právne kvalifikované

ako prečin ublíženia na zdraví podľa § 156 ods. 1 Trestného zákona a prečin výtržníctva podľa § 364
ods. 1 písm. a/ Trestného zákona, zastavil z dôvodu, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci.

10. Uznesenie okresného prokurátora o zastavení trestného stíhania obvinených žalobcov nadobudlo

právoplatnosť 08.01.2013. Trestné stíhanie sa začalo na podklade uznesenia o začatí trestného stíhania
vydaného povereným príslušníkom PZ SR Obvodného oddelenia Námestovo zo dňa 20.03.2010 a
uznesenia o vznesení obvinenia zo dňa 04.06.2010 vydaného podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku č.
ČVS:ORP-209/NO-DK-2010.Sťažnosťprotiuzneseniuovzneseníobvineniapodaliobvinenížalobcovia
a to žalobca 2/ L. M., pričom jeho sťažnosť bola zamietnutá ako nedôvodná uznesením okresného

prokurátora vydaným dňa 29.09.2010, pod sp. zn. Pv/219/10-13 a žalobca 3/ L. U., pričom jeho sťažnosť
bola tiež ako nedôvodná zamietnutá uznesením okresného prokurátora vydaným 09.05.2011, sp. zn. Pv
219/10. Žalobcovia 1/ a 4/ sťažnosť proti uzneseniu o vznesení obvinenia nepodali.

11. Z obsahu uznesenia o zastavení trestného stíhania okresného prokurátora obvinených žalobcov súd

ďalej zistil, že obvinení skutočne prišli do fyzického kontaktu s poškodeným, avšak vzhľadom na všetky
okolnosti prípadu, t.j. že skutok sa stal v ranných hodinách, počas tanečnej zábavy, bol vyprovokovaný
poškodeným, ktorý bol zjavne pod vplyvom alkoholu a snahou obvinených bolo zabrániť poškodenému
v agresívnom správaní bez úmyslu mu nejakým spôsobom ublížiť, okresný prokurátor vyhodnotil, že
závažnosť stíhaného skutku je nepatrná v zmysle § 10 ods. 2 Trestného zákona. Z jeho obsahu ďalej

vyplýva,žežiadenzvypočutýchsvedkovnepopísal,resp.neuviedol,žebyvidelakovchodbekultúrneho
domu, obvinení poškodeného udierali päsťami alebo kopali, pričom svedok U. B. v svedeckej výpovedi
len potvrdil, že poškodeného L. E. vonku 1x udrel päsťou, čo sa však udialo po tom, čo ho mal tento
poškodený udrieť do tváre. Pravdivosť tvrdení poškodeného bola spochybnená inými svedkami. Z
uvedeného vyplýva, že k zastaveniu trestného stíhania došlo potom, čo prokurátor vyhodnotil okolnosti

spáchaného činu a mieru zavinenia páchateľov na súdenom trestnom čine, za menej závažné.

12. Žalobcovia prostredníctvom svojho zástupcu podali žalobu o náhradu škody na súd (faxom dňa
28.12.2015), pričom rozhodnutie okresného prokurátora o zastavení trestného stíhania obvinenýchnadobudlo právoplatnosť dňa 08.01.2013 (po tom, čo proti nemu podal poškodený z trestného konania
sťažnosť). Z obsahu pripojeného spisu nie je možné zistiť doručenie (oznámenie) uznesenia o zastavení
trestného stíhania stranám prípravného trestného konania. Pri počítaní lehoty súd preto vychádzal z

dátumu právoplatnosti (najneskorší možný začiatok plynutia lehoty). Žaloba bola podaná v premlčacej
lehote troch rokov, ktorá skončila najneskoršie dňa 08.01.2016, a v ktorej sa poškodení žalobcovia
dozvedeli, že im rozhodnutím o vznesení obvinenia a následne zastavením trestného stíhania mala byť
spôsobená škoda.

13. Vo vzťahu k označeniu žalovaného žalobcovia (prostredníctvom svojho zástupcu) spresnili osobu
žalovaného, ktorým je Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky so
sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2, IČO: 00 151 866, ktorú považovali za orgán zodpovedný za škodu.

14. Podľa § 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. tento zákon upravuje zodpovednosť štátu za škodu
spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci.

15. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z. z. štát zodpovedá za podmienok ustanovených
týmto zákonom za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona,
pri výkone verejnej moci nezákonným rozhodnutím.

16. Podľa § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. vo veci náhrady škody, ktorá bola spôsobená
orgánom verejnej moci podľa § 3 ods. 1, koná v mene štátu Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, ak
v trestnom konaní škodu spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného
zboru, a 1. prokurátor nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa Policajného zboru alebo
povereného príslušníka Policajného zboru a nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu alebo

2. vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru nekonal na základe
záväzného pokynu prokurátora.

17. Podľa § 4 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z. z. ak bol nárok na náhradu škody uplatnený na orgáne,
ktorý nie je príslušný vo veci konať podľa odsekov 1 a 2, je tento orgán povinný bezodkladne postúpiť

žiadosť (§ 15) príslušnému orgánu a upovedomiť o tom žiadateľa. Účinky uplatnenia nároku zostávajú
zachované.

18. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto

konaní.

19. Podľa § 6 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie,
ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom.

Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. (2) Právo podľa odseku 1
možnopriznaťibavtedy,akpoškodenýpodalprotinezákonnémurozhodnutiuriadnyopravnýprostriedok
podľaosobitnýchpredpisov.Splnenietejtopodmienkysanevyžaduje,akideoprípadyhodnéosobitného
zreteľa.

20. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím
o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej
nesprávnym úradným postupom je potrebné vopred predbežne prerokovať na základe písomnej žiadosti
poškodeného o predbežné prerokovanie nároku (ďalej len "žiadosť") s príslušným orgánom podľa § 4

a 11.

21. Podľa § 17 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný
predpis neustanovuje inak.

22. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu účelne vynaložených
trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo
rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbaveníosobnej slobody alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo
trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu.

23. Najskôr sa súd zaoberal námietkou nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného, teda tým, či
označený žalovaný je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti k predmetu sporu. Pri posudzovaní pasívnej
vecnej legitimácie žalovaného je potrebné vychádzať z ustanovenia § 1 písm. a/, § 3 ods. 1 písm. a/ v
spojení s § 4 ods. 1 písm. b/ zákona č. 514/2003 Z. z., kedy zodpovedným subjektom za škodu vzniknutú
v súvislosti s nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je štát - Slovenská

republika.Ústrednýorgánštátnejsprávy,vybavenýsamostatnouspôsobilosťoubyťúčastníkomkonania/
stranou sporu, za štát pred súdom len koná. Ústredný orgán štátu pritom nekoná vo vlastnom mene, ale
vystupuje a koná v mene za škodu zodpovedného štátu. Otázka, ktorý orgán štátu vzhľadom na obsah
a povahu daného sporu má v mene žalovaného konať, nie je otázkou pasívnej legitimácie žalovaného.
Zistené nedostatky v zastúpení žalovaného majú povahu nedostatku procesných podmienok konania
(R 48/1967). V prípade, ak súd je názoru, že za štát má konať iný orgán ako bol označený stranou sporu

v žalobe, je súd povinný žalobcu poučiť o tom, ktorého štátneho orgánu sa prejednávaná vec týka.

24. Žalobcovia na pojednávaní (dňa 13.09.2017) spresnili označenie žalovaného, ktorým je SR, za ktorú
koná (je zastúpená) Ministerstvo (m) vnútra Slovenskej republiky so sídlom v Bratislave, Pribinova č. 2,
IČO: 00 151 866, teda označili subjekt žalovaného. V tejto súvislosti súd odkazuje na už citovaný nález

Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 675/2016. Vo vzťahu k pasívnej vecnej legitimácii žalovaného súd
ďalej zistil, že uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané povereným príslušníkom Policajného zboru
Okresného riaditeľstva PZ SR v Dolnom Kubíne, Obvodné oddelenie PZ Námestovo zo dňa 04.06.2010
č. ČVS: ORP-209/NO-DK-2010 a trestné konanie bolo zastavené uznesením okresného prokurátora
Okresnej prokuratúry Námestovo zo dňa 11.12.2013 sp. zn. Pv 219/10/5507 z dôvodu, že skutok nie je

trestným činom a nie je dôvod na postúpenie veci.

25. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. b) zákona č. 514/2003 Z. z. určuje Ministerstvo vnútra SR za orgán
konajúci v mene štátu (len) vtedy, ak sú kumulatívne splnené podmienky, že v trestnom konaní škodu
spôsobil vyšetrovateľ Policajného zboru alebo poverený príslušník Policajného zboru, a prokurátor

nezamietol sťažnosť proti uzneseniu vyšetrovateľa alebo povereného príslušníka Policajného zboru a
nepodal v trestnej veci obžalobu príslušnému súdu. Prokurátor hoci zamietol sťažnosť proti uzneseniu
vyšetrovateľa o vznesení obvinenia (podanú však len dvomi obvinenými), avšak nepodal obžalobu v
tejto trestnej veci, preto je súd názoru, že príslušným orgánom konajúcim za štát je Ministerstvo vnútra
Slovenskej republiky, ktoré je pasívne vecne legitimované. Pasívne vecne legitimovaný nie je iný štátny

orgán (Generálna prokuratúra SR) konajúci za štát - SR.

26. Pokiaľ ide o uplatnený nárok na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania
a vznesení obvinenia je už ustálená judikatúra v tom, že nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako

zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenia obvinenia pre nezákonnosť, ale rovnaké
dôsledky má aj zastavenie trestného stíhania preto, že skutok nie je trestným činom a nie je dôvod
na postúpenie veci. V tejto súvislosti prvostupňový súd poukazuje na judikatúru prezentujúci názor,
že nemožno lipnúť len na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia, ale je
potrebné splnenie tejto podmienky vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať

výklad, v zmysle ktorého z hľadiska zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí
trestného stíhania a vznesení obvinenia má zastavenie trestného stíhania (ak k takému rozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným), rovnaké dôsledky ako
zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky

rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla najavo nezákonnosť rozhodnutia o začatí
trestného stíhania (NS SR 4Cdo 15/2009).

27. Hoci zmyslom a účelom zákona č. 514/2003 Z. z. je stanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 Ústavy SR
podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu,
iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy či nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom
umožňujúcim odškodniť všetky prípady spôsobenia škody poškodeným, rozhodnutím orgánu verejnejmoci, ktorý sa ukázal neskôr ako nezákonný, nemožno tento záver o nezákonnom obvinení prijímať
automaticky a mechanicky bez zreteľa na splnenie ostatných zákonom stanovených podmienok. Inými
slovami povedané, že i keď rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti a teda aj zákonnosti začatia

a vedenia trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania, nemožno paušálne z každého
nezákonného rozhodnutia automaticky vyvodiť nárok na náhradu škody, ale súd musí skúmať splnenie
ostatných zákonom stanovených podmienok nároku na náhradu škody.

28. Súd skúmal tieto podmienky pre priznanie nároku a žalobu žalobcov 1/ a 4/ musel v celom

rozsahu zamietnuť. Vychádzal z ustanovenia § 6 ods. 2 veta prvá zákona č. 514/2003 Z.z. a zistil,
že pre priznanie nároku na náhradu škody sa vyžaduje, aby poškodení podali proti nezákonnému
rozhodnutiu riadny opravný prostriedok. Žalobcovia 1/ a 4/ ako poškodení nepodali proti nezákonnému
rozhodnutiu, ktorým malo byť uznesenie o vznesení obvinenia riadny opravný prostriedok (sťažnosť),
ktorého podanie je podmienkou priznania nároku na náhradu škody. Prokurátor Okresnej prokuratúry
Námestovo uznesením z 29.09.2010 č. Pv 219/10 - 12 - 13 ako nedôvodnú zamietol sťažnosť žalobcu

2/ L. M. a žalobcu 3/ L. U. a nie aj žalobcov 1/ a 4/. Aj keď citované ustanovenie vo svojej druhej vete v
ust. § 6 ods. 2 splnenie podmienky formou podania riadneho opravného prostriedku nevyžaduje ale len
vtedy, ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa. V súdenej veci o taký prípad nejde. Súd je názoru,
že za prípad hodný osobitného zreteľa by bolo možné považovať vedenie trestného stíhania voči osobe
mladistvého obvineného, resp. voči osobe, ktorá nemôže samostatne konať, nachádza v nevedomom

stave, resp. by tu existovali iné vážne dôvody spôsobilé založiť tzv. iný dôležitý dôvod „hodný osobitného
zreteľa“. Súd preto žalobu žalobcov 1/ a 4/ zamietol. Nestotožnil sa s obranou žalobcov (v odvolaní proti
skoršiemu rozsudku) o tom, že judikatúra v tomto smere je už prekonaná, pretože zákon a judikatúra
jasne definujú povinnosť vyčerpať (podať) riadny opravný prostriedok proti nezákonnému rozhodnutiu.

29. Odhliadnuc od vyššie konštatovaných dôvodov pre zamietnutie žaloby žalobcov 1/ a 4/, ďalším
dôvodom, pre ktorú súd žalobu žalobcov 1/ a 4/, ale aj žalobcov 2/ a 3/ zamietol je to, že žalobcovia
1/ až 4/ nepreukázali, že im nejaká škoda vznikla. Sporové konanie sa spravuje zásadou koncentrácie
konania - § 153 ods. 1 CSP, čo znamená, že strany sporu sú povinné procesné úkony vykonať včas,
inak ich procesný úkon nespôsobuje procesnoprávne účinky a súd na taký procesný úkon neprihliada.

Procesné úkony strán sporu, ktoré podliehajú koncentrácii konania, sú prostriedky procesného úkonu a
prostriedky procesnej obrany. Strana žalobcov aj napriek tomu, že žalovaný poprel ich skutkové tvrdenia
v písomnom vyjadrení k žalobe o tom, že nedeklarovali vznik úhrady trov obhajoby obhajcovi z trestného
konania L.. L. X., teda poprel to, že by uhradili vyúčtovanú odmenu a náhradu hotových výdavkov, v
dôsledku čoho by im mala vzniknúť škoda, tento dôkaz predložili súdu až v odvolacom konaní. Žalovaný

1/ až 4/ síce predložili doklady o úhrade trov obhajoby formou príjmových pokladničných dokladov, ale
až v podanom odvolaní a po tom, čo prvostupňový súd založil na ich absencii svoje prvé rozhodnutie.
Preto, hoci ide o dôkazy, ktoré žalobná strana mohla predložiť už skôr, ak by konala starostlivo, teda
nezachovala zásadu sudcovskej koncentrácie, súd týmto dôkazom nielenže nepriznal procesné účinky,
ale ich vyhodnotil aj ako dodatočne vyhotovené prostriedky procesného útoku. Takémuto záveru o

dodatočnom vyhotovení príjmových pokladničných dokladov (odhliadnuc od toho, že na ich absencii
založil súd svoje rozhodnutie a že ich absenciu namietala strana žalovaného vo vyjadrení k žalobe)
svedčí aj správanie sa žalobcov (prípadnej jeho právneho zástupcu), ktorí (ý) v odvolaní tvrdili, že
dňa 29.10.2018 podali žiadosť o predbežné prerokovanie nároku, hoci sa táto skutočnosť ukázala ako
nepravdivá. Zo správy MV SR zo dňa 27.08.2019 a zo dňa 19.12.2019 totiž vyplynulo, že k dátumu ich

oznámenia neevidujú žiadnu písomnú žiadosť žalobcov o predbežné prerokovanie nároku na náhradu
škody. Žiadosť o predbežné prerokovanie nároku pritom žalobcovia podali až dňa 17.07.2020, t.j. po
vytýčení termínu pojednávania, na ktorom bolo vydané toto rozhodnutie. Žalobcovia prostredníctvom
svojho právneho zástupcu tvrdili skutočnosť, ktorá sa ale ukázala nepravdivá a svetlo nepravdivosti vrhá
potom aj na príjmové pokladničné doklady, ktoré súd považoval za dodatočne vyhotovené, a na ktoré

nemohol už aj z vyššie uvedených dôvodov prihliadať a priznať im procesnoprávne účinky. Žalobcovia
teda nepreukázali tvrdenú ujmu v ich majetkovej sfére úhradou trov obhajoby a ich dôkazom nemožno
priznať žiadne procesnoprávne účinky a na taký dôkaz prihliadať. Aj z toho dôvodu súd zamietol žalobu
žalobcov 2/ a 3/ (a 1/ a 4/).

30. Pokiaľ strana žalovaného namietala nesplnenie podmienky podľa 15 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z. z. formou nepodania písomnej žiadosti na predbežné prerokovanie nároku s príslušným orgánom
(pred podaním žaloby) v tomto smere súd odkazuje na stanovisko občianskoprávneho kolégia NS
ČSSR zo dňa 15.01.1980, sp. zn. Cpjf 145/78, na ktorý poukazovali žalobcovia v odvolaní protiskoršiemu rozsudku okresného súdu a napokon aj krajský súd vo svojom zrušujúcom uznesení
11Co/30/2019 zo dňa 30.09.2019. A teda v súhrnne už skôr prezentovaný názor prvostupňového súdu,
že nepodanie žiadosti o predbežné prerokovanie nároku podľa § 15 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.

zákon nesankcionuje a táto skutočnosť sama o sebe nemôže byť dôvodom pre nepriznanie nároku na
náhradu škody. Má význam len z hľadiska priznania úrokov z omeškania, ktoré potom možno priznať
najskôr od doručenia žaloby protistrane.

31. Strana žalovaného opätovne namietala nespôsobilosť, resp. neoprávnenosť splnomocnenej osoby

konať za žalovaného (najskôr to bolo na pojednávaní dňa 13.09.2017, keď za žalovaného konala osoba
- U.. Y. B., ktorý sa prezentoval poverením zo dňa 14.07.2016 č. p. KM-OPS4-2016/000623-116 ako
osoba oprávnená konať za Slovenskú republiku - Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky pred súdmi
Slovenskej republiky a aj za subjekt Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky v plnom rozsahu) a neskôr
na pojednávaní dňa 22.07.2020 (v tom smere, že žalobcovia uvádzali, že žalovaný sa bezdôvodne a bez
riadneho ospravedlnenia nedostaví na pojednávanie, z ktorého dôvodu žiadali rozhodnúť rozsudkom

pre zmeškanie podľa § 274 CSP práve pre to, že žalovaný nepredloží originál resp. overenú fotokópiu
platného poverenia podpísaného ministrom vnútra SR, a preto nemôže zastupovať žalovaného) sa už
súd skôr vyjadril. Súd ma za to, že predmetnému rozhodnutiu predchádzalo zastúpenie žalovaného
osobou na to poverenou, preukazujúcou sa originálom poverenia predloženého súdu. Za žalovaného
ako právnickú osobou konali iní jej pracovníci, keďže je to v ich vnútorných predpisov určené - § 20

ods. 2 OZ.

32. Pokiaľ súd nevykonal dokazovanie navrhnuté stranou žalobcov, bolo to z dôvodu, že ďalšie
dokazovanie považoval súd za nadbytočné, naviac strana žalobcov neozrejmila aké skutkové tvrdenia
sa majú nimi navrhnutými (a dosiaľ) nevykonanými dôkazmi preukázať.

33. Žalovanému ako úspešnej strane sporu súd priznal proti žalobcom 1/ až 4/ nárok na náhradu trov
konania v plnom rozsahu podľa § 255 ods. 1 CSP. O výške týchto trov bude rozhodnuté samostatným
uznesením vydaným vyšším súdnym úradníkom - 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde,
proti ktorého rozhodnutiu smeruje. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 362 ods. 1,2 CSP).

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 CSP) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu

smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie
dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh)(§ 363 CSP).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že:
a) neboli splnené procesné podmienky,

b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,

f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo
h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
(§ 365 ods. 1C.s.p.).

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný rozsudok, môže oprávnený podať návrh na

exekúciu podľa zákona č. 233/1995 Z. z. Exekučný poriadok, v znení neskorších predpisov.