Rozsudok ,
Prvostupňové nenapadnuté opravnými prostriedkami Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 19. október 2021

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14Csp/100/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8120206468
Dátum vydania rozhodnutia: 20. 10. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2021:8120206468.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobkyne: V. A., G..

XX.XX.XXXX, K. I. XX, XXX XX I., právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát so sídlom ul. Sov.
hrdinov 163/66, 089 01 Svidník, proti žalovanému: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická
7434/147, 921 22 Piešťany, IČO: 36 234 176, právne zastúpený: Advokátska kancelária GOLIAŠOVÁ
GABRIELA s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín 911 01, IČO: 47 234 679, o primerané finančné
zadosťučinenie 1.044,40 EUR, takto

r o z h o d o l :

I. žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobkyni sumu 300 EUR, v lehote do 3 dní odo dňa právoplatnosti
tohto rozsudku,

II. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

III. p r i z n á v a žalobkyni nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 % z
prisúdenej istiny s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením,
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou súdu doručenou dňa 02.06.2020 navrhla žalobkyňa, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť jej sumu 1.044,40 EUR z titulu primeraného finančného zadosťučinenia. V rámci odôvodnenia

žaloby žalobkyňa poukázala na to, že vo veci vedenej tunajším súdom pod sp. zn. 8Csp/216/2018 bola
úspešná v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia a určenie neprijateľných zmluvných podmienok.
Uviedla, že prvostupňový súd v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem iného poukázal na to, že:
„6. Dňa 11.11.2013 uzavreli strany Úverovú zmluvu č. 4311044148, na základe ktorej žalovaný poskytol
žalobkyni úver vo výške 3.000,- €, ktorý mal žalobca uhradiť formou 84. splátok po 59,30 € mesačne.
Úroková sadzba bola dohodnutá vo výške 15,54 % ročne, údaj o RPMN bol v zmluve uvedený vo výške
16,8 %. Podľa zmluvy mala žalobkyňa zaplatiť celkovú čiastku vo výške 4.956,- €. Lehota splatnosti bola

dohodnutá ako 84 mesiacov po poskytnutí úveru, a to do 15. dňa v poslednom mesiaci. Prvá splátka
bola splatná po mesiaci od dátumu poskytnutia úveru, dátum splatnosti druhej a nasledujúcich splátok
bol vždy 15. deň v kalendárnom mesiaci, počínajúci kalendárnym mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v
ktorom je splatná práv splátka. V bode 55 bola dohodnutá služba zmena výšky a počtu splátok za ktorú
sa žalobkyňa zaviazala platiť poplatok vo výške 0,30 €, ktorý bol zahrnutý v splátke.
15. Vzhľadom na uvedené je zrejmé, že v zmluve nebola dojednaná podstatná náležitosť, a to ročná
percentuálna miera nákladov a taktiež neobsahovala ďalšie obligatórne náležitosti vyplývajúce z § 9

ods. 2 písm. f/ a písm. k/ cit. zákona, a preto aj úver poskytnutý na základe úverovej zmluvy uzavretej
medzi stranami konania je potrebné považovať za bezúročný a bez poplatkov.
17. S prihliadnutím na uvedené súd dospel k záveru, že zmluva uzavretá stranami sa má považovať za
bezúročnú a bez poplatkov, a teda ak žalobkyňa uhradila z titulu úrokov, poplatkov sumu 3..444,40 €,ide o plnenie bez právneho dôvodu, preto na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, ktoré
je povinný v zmysle § 451 ods. 1 Obč. zákonníka vydať tomu, na úkor koho sa obohatil.
24. S prihliadnutím na vyššie uvedené, súd dospel k záveru, že zmluvné pokuty a upomienky, ktoré je

dlžník povinný zaplatiť v prípade omeškania s úhradou splátky úveru predstavujú neprijateľné zmluvné
podmienky. Vyššie uvedené zmluvné podmienky uvedené v hlave 18 § 1 a § 2 úverových zmluvných
podmienok neboli so spotrebiteľom individuálne dojednané a zakladajú tak značnú nerovnováhu v
právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Pri dojednaní zmluvných pokút v
úverových podmienkach žalovaného tak predovšetkým absentuje predpísaná písomná forma v zmysle

§ 544 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Zmluvné pokuty sú obsiahnuté v úverových podmienkach
žalovaného, ktoré predstavujú typové ustanovenia formulované výlučne žalovaným bez možnosti
spotrebiteľa tieto ustanovenia ovplyvniť a individuálne dojednať, resp. dosiahnuť ich zmenu. Úverové
podmienky nie sú osobitne podpísané spotrebiteľom. Súd poukazuje na to, že i v spotrebiteľských
zmluvách je možné všeobecné obchodné/zmluvné podmienky uplatniť, avšak takáto aplikácia má nielen
formálne obmedzenie, ale aj obmedzenie obsahové. Je treba zdôrazniť, že obchodné podmienky v

spotrebiteľských zmluvách na rozdiel napríklad od obchodných zmlúv majú slúžiť predovšetkým k
tomu, aby nebolo nevyhnutné do každej zmluvy prepisovať dojednania technického a vysvetľujúceho
charakteru, naopak nesmú slúžiť k tomu, aby do nich často v neprehľadnej, zložite formulovanej a malým
písmenom písanej forme skryl dodávateľ dojednania, ktoré sú pre spotrebiteľa nevýhodné, o ktorých
predpokladá, že pozornosti spotrebiteľa najskôr uniknú. Pokiaľ tak i napriek tomu dodávateľ urobí,

nepočína si v právnom vzťahu poctivo a takémuto konaniu nemožno priznať právnu ochranu. Otázku
základnýchnáležitostíspotrebiteľskejzmluvyaotázkusankciízanesplneniezáväzkovspotrebiteľatreba
považovať za tak dôležité, že musia byť uvedené v samotných zmluvách a nie v úverových zmluvných
podmienkach, ktorým spotrebiteľ vo všeobecnosti prikladá menší dôraz ako zmluve samotnej. Zmluvné
ustanovenia upravujúce povinnosť spotrebiteľa zaplatiť zmluvné pokuty a poplatky za upomienky sú

navyše písané drobnými, ťažko čitateľnými písmenami a tak splývajú s ostaným obsahom úverových
podmienok žalovaného.
25. Súd prvej inštancie zastáva názor, že upomienky, resp. zmluvné pokuty v prejednávanej veci majú
jednoznačne sankčný charakter (viď ich výšku, ako aj rozdielnu cenu za prvú a druhú upomienku,
hospodárskymi nákladmi na ich zhotovenie nepreukázanú), čo treba považovať za neprípustné. Navyše

tieto sankcie rovnako ako aj zmluvná pokuta sú netransparentne uvedené iba v úverových podmienkach
a nie priamo v zmluve. Preto súd vyhlásil tieto zmluvné podmienky za neprijateľnú a uviedol ich vo
výrokovej časti tohto rozsudku.“
Žalobkyňa v rámci odôvodnenia žaloby ďalej poukázala na to, že ako spotrebiteľka si uplatňuje
primerané finančné zadosťučinenie za porušenie jej spotrebiteľských práv, ktoré bola nútená brániť v

základnom konaní. Primerané finančné zadosťučinenie má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby
sa dodávateľ nedopúšťal recidívy. Zároveň má mať aj funkciu relutárnu. Keďže si úspešne uplatnila
porušenie svojho práva na súde, došlo k splneniu hypotézy vyššie právnej normy (§ 3 ods. 5 zákona
č. 250/2007 Z.z.). Žalobkyňa poukázala na to, že v pôvodnom konaní bolo preukázané viacnásobné
porušenie práv žalobkyne, pričom primerané finančné zadosťučinenie požaduje vo výške 1.044,40 EUR,

a to vzhľadom na to, že žalovaný sa na jej úkor bezdôvodne obohatil o sumu 444,40 EUR a za každú
z neprijateľných zmluvných podmienok požaduje sumu po 300 EUR.

2. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia zo dňa 24.06.2020 k žalobe uviedol, že žalobkyňa má
so žalovaným uzavretých niekoľko úverových zmlúv, pričom aktívne žaluje každú zmluvu a následne

si z nich uplatňuje primerané finančné zadosťučinenia (žalovaný označil 8 konkrétnych súdnych
konaní), pričom žalobkyňa aktívne žaluje každú zmluvu za účelom získania finančného prospechu a v
každom konaní je zastúpená právnym zástupcom. Žalovaný považuje takéto konanie za špekulatívne,
zneužívajúce inštitút spotrebiteľa a považuje ho za neodôvodnené a nepodložené obohacovanie sa,
ktoré nie je v súlade s podmienkami, ktoré pre priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

ukladá § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. Zároveň poukázal na to, že podmienkou pre uplatnenie
tohto nároku je, že žalovaný svojim konaním porušil súčasne - kumulatívne ustanovenia zákona o
ochrane spotrebiteľa a osobitného právneho predpisu. Ďalej uviedol, že predpokladom uplatnenia tohto
inštitútu je to, aby aspoň potencionálna hrozba ujmy v dôsledku porušenia práv alebo povinnosti
vznikla, inak nie je čo reparovať. Žalovaný nepoprel, že súd v pôvodnom konaní rozhodol o vydaní

bezdôvodného obohatenia a vyhlásení neprijateľných zmluvných podmienok, ale ani toto rozhodnutie
nemožno podľa žalovaného považovať za úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovených zákonom o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný taktiež poukázal na veľmi rôznorodú a
nejednoznačnú judikatúru jednotlivých súdov pri posudzovaní náležitosti úverových zmlúv, keďžerovnakú náležitosť, ktorú jeden súd vyhodnotí za uvedenú správne, iný súd považuje za nevyhovujúcu.
Žalovaný uviedol, že pri koncipovaní zmluvy postupoval v dobrej viere, že plní literu zákona konkrétne
a komplexne, preto zastáva názor, že je nesprávne, aby bol sankcionovaný za svoj výklad zákona, pri

ktorom sa ani výklad súdov nedokáže zjednotiť. Aplikovať za danej situácie ešte inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia určite nie je zákonným, ani správnym postupom, ktorý smeruje výlučne k
jeho zneužívaniu spotrebiteľom, ktorý úver chcel, s podmienkami úveru bol pred podpisom oboznámený
a uzrozumený, súhlasil s nimi a na znak toho zmluvu podpísal a neskôr aj plnil. Žalovaný poukázal aj na
to, že žalobkyni nie len že žiadna, ani potencionálna ujma nevznikla, ale naopak získala najvýhodnejší

úver, aký by jej neposkytla žiadna banka. Uviedol, že pri takomto type konania namiesto zabezpečenia
rovnosti účastníkov konania, by duplicitné sankcionovanie spôsobilo vznik nerovnováhy v neprospech
žalovaného - dodávateľa. Súčasne by sa takýmto rozhodovaním súdov podporila špekulatívnosť
spotrebiteľov, ktorým by súd v prípade podania žaloby nie len vyhlásil úver za bezúročný a bez
poplatkov, ale pri priznaní ešte aj ďalšieho umelo navýšeného primeraného finančného zadosťučinenia,
by sa z poskytovania úverov stala príjmová činnosť pre spotrebiteľov, ktorým by sa ešte platilo za

poskytnutie úveru. Pre žalobkyňu predstavuje takýto stav výlučne výhodu a nie škodu, pričom jediným
poškodeným, ktorý po takomto rozhodnutí súdu zostane je samotný veriteľ. Podľa žalobcu účelom
priznania primeraného finančného zadosťučinenia pri porušení práv, nemá byť na jednej strane len
odradenie dodávateľa od nekalých praktík, ale na druhej strane nemá byť ani nástrojom obohatenia
sa pre druhú stranu sporu. Preto vyplatenie žalovanej sumy vo výške 1.044,40 eur považujeme za

nedôvodné, nepreukázané a v rozpore s cieľom normy, ktorú zákonodarca primeraným finančným
zadosťučinením sledoval. Žalovaný počas celého trvania úverového zmluvného vzťahu od žalobcu
požadoval len plnenie zmluvných povinností, ku ktorým sa slobodne a vážne zaviazal pri podpise
zmluvy. Takéto konanie jednoznačne nemožno vyhodnotiť ako porušenie práv a povinností žalobcu zo
strany žalovaného, ktoré by zakladalo nárok na vyplatenie primeraného finančného zadosťučinenia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keď nárok žalobcu na vyplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia uplatňovaný v tomto konaní nemá žiadne opodstatnenie, tak čo do dôvodu i výšky,
žalovaný navrhol, aby súd žalobu ako nedôvodnú zamietol a priznal žalovanému náhradu trov konania
a trov právneho zastúpenia.

3. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, tento zákon upravuje práva
spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich, dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov
verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie právnických osôb založených alebo
zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a označovanie výrobkov cenami.
Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, každý spotrebiteľ má právo na ochranu

pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom
do 09.06.2013, osoba, ktorá na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, koho
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi je spôsobilé

privodiť spotrebiteľovi ujmu.
Podľa § 3 ods. 5 posledná veta zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od
10.6.2013, spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej
týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto
za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

4.Vovzťahukvyššiecitovanémuustanoveniuzákonač.250/2007Z.z.,čiužvpôvodnomaleboterajšom
znení, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv. relatívne neurčitou hypotézou, ktorá neustanovuje
žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavuje primerané finančné zadosťučinenie a ako treba
určiť jeho výšku. Zároveň treba uviesť, že novšie znenie zákona o ochrane spotrebiteľa dokonca ešte

zmiernilo podmienky poskytnutia primeraného finančného zadosťučinenia, pretože toto sa v súčasnosti
poskytuje aj bez toho, aby porušenie práva alebo povinnosti spotrebiteľa ustanovené zákonom o
ochrane spotrebiteľa a osobitným predpisom, bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi, pričom nie je
právne významné, či sa žalobkyňa aktívne v pôvodnom konaní domáhala svojich práv v procesnom
postavení žalobcu, resp., či svoje práva uplatnila v rámci obrany, v procesnom postavení žalovaného.

V tomto ohľade súd odkazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/127/2017, z ktorého
okrem iného vyplýva, že jediným predpokladom pre priznanie takéhoto nároku je, že spotrebiteľ sa na
súde úspešne domohol svojich práv a nie je potrebné preukazovať, že spotrebiteľovi bola privodená
konkrétna ujma, teda žalobca v danom prípade nemusí preukazovať existenciu a výšku vzniknutej ujmy.V konaní vedenom tunajším súdom pod sp. zn. 8Csp/216/2018 sa žalobkyňa úspešne domohla vydania
bezdôvodného obohatenia z dôvodu absencie obligatórnych zákonných náležitosti, resp. nesprávnych
údajov v zmluve, ako aj určenia neprijateľných zmluvných podmienok.

5. Žalovaný v rámci písomného vyjadrenia k žalobe poukázal na to, že v danom prípade nebolo
preukázanésplneniekumulatívnejpodmienky,tedažedošlokporušeniuprávspotrebiteľaustanovených
týmto zákonom a osobitnými predpismi, teda zákonom 250/2007 Z.z. a ďalších osobitných právnych
predpisov. V tomto ohľade súd poukazuje na to, že rozsudok v pôvodnom konaní nadobudol

právoplatnosť za účinnosti zákona č. 250/2007 Z.z., čo je podstatné pre posúdenie možnosti priznania
uplatnenéhonárokuazároveňboliporušenéajosobitnépredpisy,tedazákonospotrebiteľskýchúveroch
č. 129/2010 Z.z., resp. Občiansky zákonník.

6. Základným zákonným predpokladom úspešného uplatnenia primeraného finančného zadosťučinenia
v zmysle citovaného zákonného ustanovenia je teda porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

zákonom č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa alebo podľa osobitných predpisov, ktorými sú predpisy
na ochranu spotrebiteľa. Podľa názoru súdu uvedený nárok je teda daný, ak dodávateľ porušil osobitnú
právnu úpravu predstavujúcu normy na ochranu spotrebiteľov, ktorými sú Občiansky zákonník, zákony o
spotrebiteľských úveroch, o finančných službách na diaľku a podobne. Účelom týchto právnych noriem
je zvýšená ochrana spotrebiteľa ako slabšieho účastníka zmluvného vzťahu založeného spotrebiteľskou

zmluvou a citované zákonné ustanovenie § 3 ods. 5 zákona č. 250/2007 Z.z. má postihnúť nečestného
dodávateľa, ktorý tieto osobitné právne normy nerešpektuje.

7. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu. Pri jej určení súd vychádzal
z toho, že finančné zadosťučinenie má sankčnú povahu a jeho účelom je odradiť nečestného dodávateľa

od porušovania práv spotrebiteľov. Finančné zadosťučinenie nemožno vnímať ako kompenzáciu, ale
ako poskytnutú satisfakciu spotrebiteľovi a tiež ako odmenu pre žalobcu ako spotrebiteľa, ktorý privodil
vyhlásenie rozsudku, ktorým sa sledujú rovnaké účinky ako opatrenia orgánov dohľadu, ktorých
sankcie by boli neporovnateľne prísnejšie. Na druhej strane však nemôže predstavovať neprimerané
obohacovanie spotrebiteľov. Pri rozhodovaní o nároku na finančné zadosťučinenie je potrebné tiež

prihliadať na okolnosti prípadu. Vzhľadom na okolnosti daného prípadu súd považuje výšku priznaného
finančného zadosťučinenia za primeranú s tým, že priznaním tejto sumy bude podľa názoru súdu
naplnený aj účel predmetného ustanovenia z hľadiska odškodnenia žalobcu z titulu jeho zadosťučinenia
a zároveň je naplnená aj jeho výchovná funkcia tým, že priznanie takéhoto nároku bude na žalovaného
vyplývať tak, aby v budúcnosti v zmluvách jednoznačne a správne uvádzal všetky obligatórne zákonné

náležitosti a nepoužíval neprijateľné zmluvné podmienky. Súd považuje sumu vo výške 300 EUR za
primeranú a dostatočnú, aj s ohľadom na všetky vyššie uvedené kritéria. Súd má teda za to, že priznaná
suma je primeraná, a to jednak s ohľadom na priznané bezdôvodné obohatenie, ale aj s ohľadom na
určenie neprijateľných zmluvných podmienok, preto v prevyšujúcej časti žalobu zamietol.

8. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.
Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti
rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. O trovách konania súd rozhodol na základe vyššie citovaných zákonných ustanovení, pričom z ich
výkladu a praxe súdov je zrejmé, že pokiaľ rozhodnutie o uplatnenom nároku záviselo od úvahy súdu,
takakotobolovtomtoprípade,jenamiestepriznaťžalobkyninároknanáhradutrovkonaniazprisúdenej
sumy, preto súd v danej veci rozhodol o priznaní nároku na náhradu trov konania tak, ako je to uvedené

vo výrokovej časti rozsudku.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia cestou tunajšieho súdu na
Krajský súd v Prešove.Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti
(Exekučný poriadok).