Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 29. september 2021

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 7Co/259/2018

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4102899711
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Erika Madarászová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2021:4102899711.9

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eriky Madarászovej a sudkýň
JUDr. Viery Koscelanskej a JUDr. Lenky Halmešovej, v spore žalobcov: 1. N. D., bytom C. XXX/X, XXX
XX H., 2. R. D., bytom C. XXX/X, XXX XX H., 3. E. D., bytom C. XXX/X, XXX XX H., všetci právne
zastúpení JUDr. Gabrielou Košudovou, advokátkou so sídlom Svätoplukovo nám. 3, 949 01 Nitra, IČO:
35611456, proti žalovanému: T. Z., bytom XXX XX N. L. XXX, právne zastúpený Advokátska kancelária

JUDr. René Hudzovič, s.r.o., so sídlom Štefánikova tr. 49, 949 01 Nitra, IČO: 36860697, za účasti
intervenienta: Slovenská kancelária poisťovateľov, Trnavská 82, Bratislava, IČO: 36062235, zastúpený
Allianz-Slovenskápoisťovňa,a.s.,Dostojevskéhorad4,Bratislava,IČO:00151700,onáhradunákladov
na výživu pozostalých žalobcov v 1.,2. a 3.rade a iné, o odvolaní žalobcov, žalovaného a intervenienta
proti rozsudku Okresného súdu Nitra č.k. 15C/56/2002-1188 zo dňa 27. apríla 2018, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobkyne v 1.rade (1.
výrok) p o t v r d z u j e .

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o trovách konania vo vzťahu k žalobcom v 1. až
3. rade , žalovanému a intervenientovi (2., 3., 4. výrok) m e n í tak, že žiadna zo strán nemá
nárok na náhradu trov konania.
Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby žalobcov v 2. a 3. rade (1.
výrok) zrušuje a konanie vo vzťahu k nim z a s t a v u j e .
Žalobcom v 2. až 3. rade, žalovanému a intervenientovi nepriznáva nárok na náhradu trov konania v

časti zastaveného konania.
Žalovanému a intervenientovi priznáva voči žalobkyni v 1. rade náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov v 1.,2.a 3.rade, žalobcu v 2.rade
zaviazal na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 868 833/1122803
%, žalovanú v 3.rade zaviazal na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 802 184/ 1189452
%. Súd prvej inštancie nepriznal náhradu trov konania žalovanému a intervenientovi vo vzťahu voči
žalobkyni v 1.rade. Rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 448 ods.1 Občianskeho

zákonníka (ďalej len „OZ“) účinného v čase smrti neb. N. D., ustanoveniami § 450, § 488, § 489, § 100
ods.1, § 106 ods.1, § 517 ods. 2 OZ, § 191 ods.1, § 215 ods.1,2, § 216 Civilného sporového poriadku
( ďalej len „CSP“) a dospel k záveru, že žalobu žalobcov je potrebné zamietnuť.

1.1 Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázal na podanú žalobu žalobcov, ktorou
sa po poslednej úprave petitu domáhali, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie náhrady nákladov

na výživné pozostalých a to žalobkyni v1.rade sumu 86 578,28 eur a úroky zo sumy 85 772,14 eur od
01.02.2013 do zaplatenia vo výške 15,5% ročne a zo sumy 86 578,28 eur od 01.03.2013 do zaplatenia
a uložil žalovanému povinnosť počnúc dňom 01.04.2013 platiť žalobkyni v 1.rade sumu 806,14 eur akoopakujúcu sa dávku a aby zaviazal žalovaného na zaplatenie žalobcovi v 2 .rade sumu 1. 269,85 eur a
žalobkyni v 3. rade sumu 1936,34 eur, spolu s úrokmi z omeškania vo výške 15,5 % od 01.11.2006 do
zaplatenia. Svoj nárok odôvodňovali tým, že majú nárok na náhradu nákladov na výživu ako pozostalí

po nebohom N. D., ktorý zahynul dňa XX.XX.XXXX pri dopravnej nehode, ktorú zavinil žalovaný a
ktorá skutočnosť bola preukázaná v príslušnom trestnom konaní. Súd prvej inštancie poukázal na to,
že vo veci viackrát rozhodol, pričom predmetom konania je žaloba tak, ako súd zmenu petitu pripustil
na pojednávaní dňa 15.03.2013. Vina žalovaného za dopravnú nehodu pri ktorej zahynul nebohý N. D.
dňa 07.07.1999 bola preukázaná v trestnom konaní Okresného súdu Nitra sp.zn. 3T/7/2000. Žalovaný

tak zodpovedá za škodu, ktorá vznikla v dôsledku zavinenia dopravnej nehody, následkom ktorej došlo k
usmrteniu N. D.. Z tohto záveru vychádzal súd prvej inštancie pri rozhodovaní o uplatnených nárokoch
žalobcov na náhradu škody. Uviedol, že vec bola právoplatne skončená ohľadne náhrady nákladov
spojených s pohrebom, žalobcom bol právoplatne priznaný nárok na nemajetkovú ujmu a konanie
ohľadne sumy 2 934,10 Sk (v odôvodnení rozsudku omylom nesprávne uvedené 9.934,10 Sk ) bolo
právoplatne zastavené. Ďalej poukázal na to, že na pomník bolo žalobkyni v 1.rade vyplatených 20.000

Sk ( 663,87 eur) v mesiaci júl 2003 a výživné vo výške 4 214 Sk (139,87 eur) v mesiaci júl 2003.
Žalobcovi v 2. rade bolo vyplatené ušlé výživné za obdobie od 07.07.1999 do 31.08.2001 vo výške
4.757,75 Sk ( 157,92 eur, žalobkyni v 3. rade ušlé výživné za obdobie od 07.07.1999 do 31.08.2002
vo výške 6.125,75 Sk ( 203,33 eur). Okrem toho bolo v trestnom konaní (Krajský súd v Nitre sp.zn.
4To/146/2000) žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni v 1.rade sumu 103 237,90 Sk (3

426,87 eur) . Právnická osoba Allianz- Slovenská poisťovňa túto sumu zaplatila žalobkyni v 1.rade dňa
17.05.2001.

1.2 Súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalovaný zodpovedá za škodu, ktorá
vznikla v dôsledku zavinenej nehody dňa 07.07.1999 následkom ktorej došlo k úmrtiu neb. N. D.,
manžela žalobkyne v 1. rade a otca žalobcov v 2. a 3. rade, pričom k deťom mal vyživovaciu povinnosť.
Žalobkyňa v 1.rade neuniesla dôkazné bremeno a nepreukázala základ a výšku nároku a neexistuje
žiadne súdne alebo iné rozhodnutie, na základe ktorého by bol povinný neb. N. D. poskytovať jej výživu.

Čo sa týka nároku žalobcov v 1.,2. a 3.rade, sú ako pozostalí podľa zákonných ustanovení § 488,
§ 449 a § 448 OZ oprávnenými osobami. Výživné určené nebolo, preto súd posúdil výšku výživného
ako predbežnú otázku a u každého žalobcu samostatne posúdil splnenie podmienok a ich výšku. Pri
žalobkyni v 1.rade sa riadil kritériami ako pri určení výživného medzi manželmi a pri žalobcoch v 2. a
3. rade ako pri určení výživného na deti. Bral do úvahy charakter výživného primeraného pomerom

strán a zomrelého, ako aj životnú úroveň manželov. Prihliadol tiež na výšku vdovského dôchodku a
sirotských dôchodkov. Žaloba nebola formulovaná tak, aby boli splnené podmienky ustanovenia § 448
OZ, uplatnená suma a jej zdôvodnenie bolo iba hypotetické. Žalobcovia v 1., 2. a 3. rade dostatočne
nepreukázali všetky podmienky pre priznanie nároku. Žalobkyňa v 1.rade nepreukázala odkázanosť na
výživné zo strany manžela a predpokladané výživné sa súdu nepodarilo zistiť.

1.3 Súd prvej inštancie poukázal i na námietku premlčania, ktorú vzniesli žalovaný a intervenient, ktorí
namietali,žepremlčaciadoba začalaplynúťodsmrtiN.D.t.j.od07.07.1999anieododňaprávoplatnosti
skončenia trestného konania, pričom žaloba bola podaná na súd dňa 25.03.2002. Podľa názoru súdu
prvej inštancie sa právo nepremlčalo lebo poškodení sa jednoznačne dozvedeli o škode a o tom kto za

ňu zodpovedá až dňom právoplatnosti trestného rozsudku. Táto podmienka bola splnená až potom, keď
sa v trestnom konaní dozvedeli kto zodpovedá za škodu - deň právoplatného trestného rozhodnutia.

1.4 Súd prvej inštancie prijal záver, že táto škoda nebola spôsobená úmyselne. To mal za preukázané
výsledkami trestného konania. Uviedol, že súd sa zaoberal aj tým, či sú tu aj dôvody hodné osobitného

zreteľa. Vzal zreteľ najmä na to ako ku škode došlo. Z doterajšieho konania je zrejmé, že súd škodu
neznížil (ide o nároky, ktorým vyhovel), bral do úvahy osobné a majetkové osoby fyzickej osoby, teda
žalovaného, ktorý škodu spôsobil. Z listiny Sociálnej poisťovne je zrejmé, že v čase od 02.12.2013 do
05.06.2017 bol žalovaný evidovaný ako samostatne zárobkovo činná osoba. Jeho vymeriavacie základy
sú od 429 eur do 441,50 eur. Napokon súd pripomína, že žalobu ohľadne nákladov na výživu zamietol.

Je toho názoru a mal za preukázané, že vo veci nemožno aplikovať zákonné ustanovenie § 450 OZ.
Prihliadol aj na pomery žalobcov v 1.,2.a 3.rade, ktorí boli poškodení. Žalobca v 2.rade mal v čase
dopravnej nehody 17 rokov a žalobkyňa v 3.rade mala 20 rokov. Podľa LV č. XXXX k.ú. H. je žalobkyňa
v 1.rade evidovaná ako vlastníčka bytu č. XX v k.ú. H. a podľa LV č. XXX k.ú. S. je žalobca v 2.radeevidovaný ako vlastník jednej polovice nehnuteľnosti parcela č. 12/2, zastavané plochy a nádvoria o
výmere 971 m2, parcela č. 12/3, záhrada o výmere 680 m2 a parcela č. 12/4, zastavané plochy a dvor,
o výmere XX m2 a dom s.č. XXX.

1.5 Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie o trovách celého konania oprel o ustanovenia § 255 ods.2, §
257 a § 262 ods.1,2 CSP. Vo vzťahu žalobkyňa v 1.rade a žalovaný a intervenient súd aplikoval zákonné
ustanovenie § 257 CSP, podľa ktorého výnimočne súd neprizná náhradu trov konania ak existujú dôvody
hodnéosobitnéhozreteľa.Súdmalzapreukázané,ženastranežalobkyne1.radeexistujúdôvodyhodné

osobitného zreteľa. Súd zohľadnil osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery oboch strán. Dôvody
hodné osobitného zreteľa zhrnul ako neprimeraná tvrdosť, podiel oboch strán na vzniku a priebehu
sporu - žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, povaha a okolnosti sporu, zložitosť doposiaľ nevyriešenej
právnej problematiky, osobné pomery strán sporu a príjmy žalobkyni v 1.rade a žalovaného. Žalovaný
doposiaľ žalobcom v 1.,2.a 3.rade nezaplatil žiadnu sumu. To čo bolo plnené bolo plnené len poisťovňou
Allianz- Slovenská poisťovňa.

1.6Vovzťahužalobcoviav2.a3.radeažalovanýaintervenientsúdaplikovalzákonnéustanovenie§255
ods. 2 CSP, podľa ktorého ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu konania pomerne
rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Súd náhradu trov
konania preto primerane rozdelil. Vychádzal z toho, že žalobca v 2.rade mal úspech vo výške priznanej

sumy 9 958,18 eur a neúspech vo výške zamietnutej sumy 1269,85 eur (výpočet 9 958,18 + 1269,85=
11 228,03 eur. Rozdiel medzi 9 958,18 eur - 1 269,85 eur je 8 688,33 eur) Súd preto priznal žalobcovi v
2.rade pomerne rozdelené trovy v podiele 868833/1122803. Žalobkyňa v 3.rade mala úspech vo výške
priznanej sumy 9 958,18 eur a neúspech vo výške zamietnutej sumy 1 936,34 eur (výpočet 9958,18
eur + 1936,34 eur = 11 894,52 eur. Rozdiel medzi 9958,18 - 1936,34eur = 8021,84 eur.) Súd pomer

úspechu žalobkyni v 3.rade vyčíslil v podiele 802184/1189452.

2. Proti tomuto rozsudku podali písomne v zákonnej lehote odvolanie žalobcovia v 1.,2. a 3. rade,
ktorí navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobe v plnom
rozsahu vyhovie, žalobcom v 1. až 3. rade prizná nárok na náhradu trov konania voči žalovanému

v plnej výške, alternatívne, aby rozhodnutie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
Žalobcovia si uplatnili voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania. V dôvodoch svojho
odvolania uviedli, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je nepreskúmateľný, trpí zásadnými
nedostatkami a absenciou odôvodnenia. Z odôvodnenia rozsudku vôbec nevyplýva, z ktorých dôkazov
súd vychádzal, ako ich vyhodnotil a nevyplýva ani ako vec právne posúdil. Odôvodnenie rozsudku je

chaotické, nepresvedčivé, nachádzajú sa v ňom nezrozumiteľné konštatovania. Žalobcovia sú toho
názoru, že uplatnený žalobný nárok bol v konaní dostatočne skutkovo aj právne odôvodnený a taktiež
dostatočne preukázaný. Zároveň sú toho názoru, že bol aj dostatočne jasne špecifikovaný, ku dňu
vyhlásenia rozsudku bol u žalobcov v 2. a 3. rade vyčíslený a u žalobkyne v 1. rade bol vyčísliteľný
s tým, že bolo žalované aj plnenie do budúcna. Žalobcovia poukázali najmä na ich posledné písomné

vyjadrenie vo veci zo dňa 09.01.2013 a na rozšírenie žaloby u žalobkyne v 1. rade na pojednávaní dňa
15.03.2013, s odkazom na citované vyjadrenie, pričom súd v tomto smere zmenu žaloby uznesením
pripustil. Čo sa týka právneho odôvodnenia základu aj výšky nárokov, toto bolo podrobne zdôvodnené v
písomných vyjadreniach žalobcov, ako aj v ústnych prednesoch do zápisníc o súdnych pojednávaniach.
Z uvedeného vyplynulo, že predmetom konania je titulom náhrady nákladov na výživu žalobcov v 1., 2.

a 3. rade (pozostalostnej úrazovej renty) podľa § 448 OZ a to konkrétne u žalobkyne v 1. rade suma
86.578,28 eur (vyčíslená za obdobie od 07.07.1999 do 15.03.2013) a zároveň následne do budúcna
počnúc dňom od 01.04.2013 mesačne suma vo výške 806,14 eur ako opakujúca sa dávka, na ktorú
sa vzťahuje zákonná valorizácia, spolu s úrokmi z omeškania tak, ako boli špecifikované v písomnom
vyjadrení zo dňa 09.01.2013, u žalobcu v 2. rade suma 1.269 eur a u žalobkyne v 3. rade suma 1.936,34

eur. Žalobcovia poukázali na odôvodnenie rozsudku - bod 24., z ktorého vyplynulo, že ako nedostatok,
pre ktorý bolo potrebné žalobu voči žalobkyni v 1. rade zamietnuť, súd vytkol neprodukovanie dôkazov
ohľadom životnej úrovne žalobkyne v 1. rade. K tomuto tvrdeniu žalobkyňa uviedla, že je nepochybné,
že v dôsledku smrti jej nebohého manžela došlo k poklesu životnej úrovne nielen žalobkyne v 1. rade,
ale aj žalobcov v 2. a 3. rade. H. N. D. bol osobou v produktívnom veku, so stálym príjmom, o ktorý

po jeho smrti rodina, nielen manželka, prišla. Ďalej žalobcovia poukázali na konštatovanie súdu prvej
inštancie, že žalobkyňa nepreukázala odkázanosť na výživné zo strany nebohého manžela. Žalobcovia
poukázali na ustanovenie § 71 Zákona o rodine, podľa ktorého medzi manželmi vzniká už samotným
uzavretím manželstva priamo zo zákona vzájomná vyživovacia povinnosť a ak jeden z manželov si tútopovinnosť nesplní, súd môže na návrh niektorého z manželov určiť rozsah vyživovacej povinnosti a to
tak, aby životná úroveň obidvoch manželov bola zhruba rovnaká. Nevyžaduje sa tu výslovná odkázanosť
manžela na výživné. Žalobcovia sú toho názoru, že zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov

vyplýva, že nemusí byť splnená podmienka odkázanosti, ako je to napríklad pri vyživovacej povinnosti
detíkrodičom.Uplatňovanievýživnéhomedzimanželmi jemožnéajvprípadoch,keďsúobajamanželia
zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, ale vznikla disproporcia ich celkovej životnej
úrovne. Občiansky zákonník zakladá a priznáva nárok na pozostalostnú úrazovú rentu každému, voči
komu mal zomrelý v čase svojej smrti vyživovaciu povinnosť a to bez ohľadu na to, či bola alebo nebola

deklarovaná súdom. Zákon o sociálnom poistení ako vykonávací predpis k Občianskemu zákonníku
nemôže prístup k nároku na pozostalostnú úrazovú rentu obmedzovať a podmieňovať rozhodnutím
súduovýškevyživovacejpovinnosti.Žalobcoviatiežnamietali,žezodôvodneniarozsudkuniejezrejmé,
z akých dôvodov zamietol súd žalobu voči žalobcom v 2. a 3. rade.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal písomne v zákonnej lehote odvolanie aj žalovaný a to

voči tým výrokom rozsudku, ktorými súd prvej inštancie rozhodol o náhrade trov konania a žiadal, aby
odvolací súd rozsudok v týchto výrokoch zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
rozhodnutie. Žalovaný nepovažuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti za vecne správny,
keď na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalovaný poukázal na to, že pôvodnou žalobou

sa žalobcovia domáhali viacerých nárokov a z rozsahu takto pôvodne uplatnených nárokov každým zo
žalobcov je nutné vychádzať pri posudzovaní pomeru úspechu strany sporu v prejednávanej veci v
súvislosti s rozhodovaním súdu o náhrade trov konania. Vzhľadom k tomu, že žalobcovia v predmetnej
žalobe uplatnili niekoľko samostatných nárokov, je nutné postupovať pri rozhodovaní o náhrade trov
konania podľa zásad pre priznanie náhrady trov konania pri každom nároku samostatne. Poukázal

tiež na to že žalobcovia počas konania niekoľkokrát menili rozsah uplatnených nárokov a v niektorých
nárokoch zobrali žalobu späť. Žalobcovia v rámci zmeny petitu pri niektorých nárokoch požadovali
menej ako si pôvodne uplatnili a pri niektorých žalobu rozšírili, konkrétne napríklad o úroky z omeškania
z náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, pričom zásada úspechu sa uplatní aj pri otázke príslušenstva
uplatneného nároku, avšak žalobcovia v nároku na príslušenstvo úspešní neboli. Žalovaný uviedol,

že zo všetkých uplatňovaných nárokov mali žalobcovia úspech len v nimi uplatnených nárokoch na
náhradu nemajetkovej ujmy, nemali však úspech vo veci príslušenstva k nemajetkovej ujme a ani
v žiadnom z ďalších uplatnených nárokov žalobcovia úspech nemali, keď žaloba ohľadne nich bola
zamietnutá alebo bolo konanie v dôsledku späťvzatia zastavené. Žalovaný následne zhodnotil úspech
každého žalobcu vo vzťahu ku každému uplatnenému nároku a dospel k názoru, že mal plný úspech vo

všetkých žalobcami uplatnených nárokoch, ktoré boli zamietnuté alebo konanie o nich bolo zastavené
a pri nároku na nemajetkovú ujmu mali žalobcovia plný úspech v istine a neúspech v príslušenstve,
preto ohľadne tohto nároku mal súd rozhodnúť minimálne tak, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo. Žalovaný je toho názoru, že v prejednávanej veci neexistujú výnimočné okolnosti
a ani dôvody hodné osobitného zreteľa vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade. Uviedol, že rozhodnutie

súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia, pričom dôvody hodné osobitného
zreteľa odôvodňujúcich aplikáciu § 257 CSP nevyplývajú ani z dôkazov vykonaných v predmetnej veci.
Existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd vo svojom rozhodnutí riadne a presvedčivo
odôvodniť, čo však súd prvej inštancie neurobil a obmedzil sa iba na výpočet dôvodov, ktoré opísal z
odbornej literatúry. Žalovaný je toho názoru, že v prejednávanej veci neexistujú výnimočné okolnosti

a ani dôvody hodné osobitného zreteľa a nevyskytujú sa ani sociálne aspekty, ktoré by odôvodňovali
postup v zmysle ustanovenia § 257 CSP. Na takýto postup nesvedčia majetkové, sociálne, osobné,
zárobkové a ani iné pomery žalobkyne v 1. rade a žalovaného a to tobôž v kontexte zohľadnenia
okolností, ktoré viedli strany k uplatneniu nároku na súde a ich postoja v konaní. K sociálnym aspektom
žalovaný uviedol, že jeho majetkové, osobné, rodinné a zárobkové pomery nesvedčia o dôvodnosti

aplikácie§ 257CSPvpredmetnejveciaaplikáciauvedenéhoustanoveniabyzasiahlaveľminepriaznivo
do jeho majetkovej sféry. Žalovaný by považoval za nespravodlivé, ak by mal znášať náklady na
vedenie 16 rokov trvajúceho sporu, v ktorom sa musel brániť voči nedôvodným a likvidačným nárokom
uplatneným najmä žalobkyňou v 1. rade. Žalovaný uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je v
jeho výroku, ktorým rozhodol o nepriznaní náhrady trov konania žalovanému a intervenientovi vo vzťahu

voči žalobkyni v 1. rade vecne správne. Žalovaný je toho názoru, že mu súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil uskutočňovať jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu
práva na spravodlivý proces.4. Proti rozsudku čo do výroku, ktorým súd nepriznal žalovanému a intervenientovi náhradu trov
konania vo vzťahu k žalobkyni v 1.rade podal písomne odvolanie intervenient a žiadal, aby odvolací súd
zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, že žalovanému a intervenientovi prizná

právo na náhradu trov konania vo výške 100% voči žalobcom v 1. až 3. rade. Výslovne uviedol, že
odvolanie sa netýka výroku vo veci samej, ktorým súd žalobu ohľadom nároku na náhradu nákladov na
výživu pozostalých zamietol a nenapáda ani druhý a tretí výrok rozsudku, ktorým súd priznal nárok
na náhradu trov konania žalobcom v 2. a 3. rade. Pokiaľ ide o samotné rozhodnutie o náhrade trov
konania vo vzťahu k intervenientovi považuje nepriznanie náhrady trov konania v rozpore so zásadou

úspechu stanovenou v § 255 ods.1 CSP. Poukázal na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie ohľadne
trov celého konania je nepreskúmateľné a súd sa nezaoberal pomerom úspechu a neúspechu strán
sporu vrátane intervenienta pri jednotlivých uplatnených nárokoch. Pokiaľ ide o posledný rozhodnutý
nárok žalobcov na náhradu nákladov ušlej výživy pozostalých boli žalovaný a intervenient úspešní v
rozsahu 100%. Intervenientovi vznikli v súvislosti s účelnou obranou proti neoprávnenému nároku zo
stranyžalobcovtrovyspočívajúcevzaplatenísúdnehopoplatkuzaodvolanie16.150Sk(536,08eur)dňa

15.01.2005. V dôsledku podaného odvolania bol rozsudok Okresného súdu Nitra č.k. 15C/56/02-345 zo
dňa 27.07.2004 zrušený a vec vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konania. Žalovaný a intervenient
tak boli plne úspešní nielen v odvolacom konaní, ale vzhľadom k zamietnutiu žaloby žalobcov v 1.
až 3. rade posledným rozsudkom aj v celom konaní. Okrem trov spočívajúcich v zaplatení súdneho
poplatku za odvolanie, ktorých vynaloženie intervenientom vyplýva zo samotného súdneho spisu, si

intervenient podaním zo dňa 23.07.2004 uplatnil náhradu trov titulom cestovného za účelom účasti na
pojednávaniach v období od 10.07.2003 do 22.07.2004. Vzhľadom k výsledku sporu je intervenient
toho názoru, že súd v rozhodnutí o trovách konania vec nesprávne právne posúdil, keď žalovanému a
intervenientovi nepriznal náhradu trov konania a aplikoval ustanovenie § 257 CSP. Podľa uvedeného
ustanovenia CSP výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného

zreteľa. Podľa názoru intervenienta, z odôvodnenia súdu nie je jasné a zrozumiteľné v čom má spočívať
výnimočnosť prípadu a existencia dôvodov hodných osobitného zreteľa, pre ktoré súd postupoval
podľa § 257 CSP a preto je jeho rozhodnutie aj nepreskúmateľné. Z priebehu dokazovania a konania
nevyplývajú žiadne skutočnosť, ktoré by odôvodňovali postup súdu podľa § 257 CSP.

5. K odvolaniu žalobcov sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý navrhol, aby odvolací súd napadnutý
rozsudok vo výroku, ktorým súd žalobu žalobcov v 1., 2. a 3. rade zamietol, ako vecne správny potvrdil.
Žalovaný uviedol, že pokiaľ ide o uplatnený nárok žalobkyne v 1. rade, tak rozhodnou skutočnosťou pre
ktorú súd žalobu žalobkyne v 1. rade zamietol, je tá okolnosť, že žalobkyňa v 1. rade ako manželka
nebohého nepreukázala základ nároku spočívajúci v jej odkázanosti na poskytovanie výživného od

manžela v zmysle Zákona o rodine. Túto skutočnosť konštatoval i odvolací súd vo svojom rozhodnutí č.k.
7Co/19/2009-871 zo dňa 25.06.2009. Žalovaný je toho názoru, že od momentu vyhlásenia citovaného
rozsudku, t.j. od 25.06.2009 žalobkyňa v 1. rade neprodukovala, dokonca ani nenavrhla vykonať žiadny
dôkaz, ktorý by mohol vyššie uvedenú rozhodnú skutočnosť preukazovať. Žalobcovia v 2. a 3. rade
nepreukázali dôvodnosť svojich nárokov vo výške tak, ako si ich v predmetnom konaní uplatňovali.

Nároky žalobcov v 2. a 3. rade boli uspokojené sirotským dôchodkom a poistným plnením intervenienta.
Žalobcovi v 2. rade bol vyplácaný sirotský dôchodok v období od decembra 1999 do 31.08.2001 v
priemernej mesačnej výške 1.484,42 Sk (49,27 eur) a plnením od intervenienta obdržal za obdobie od
07.07.1999 do 31.08.2002 sumu 4.757,75 Sk (157,92 eur) . Žalobkyni v 3. rade bol vyplácaný sirotský
dôchodok v období od 07.07.1999 do 31.08.2002 v priemernej mesačne výške 1.532,44 Sk (50,86

eur) a plnením od intervenienta obdržala za obdobie od 07.07.1999 do 31.08.2002 sumu 6.125,75 Sk
(203,33 eur). Zo zárobku neb. N. D., otca žalobcov v 2. a 3. rade, ktorý dosahoval v rozhodnom období
„hrubý príjem“, t.j. príjem pred zdanením vo výške 15.138,01 Sk (502,49 eur), čo po zdanení (tzv.
čistý príjem) predstavuje sumu 12.792,10 Sk (424,62 eur), by pri určovaní výšky vyživovacej povinnosti
nebolo pre žalobcu v 2. rade a pre žalobkyňu v 3. rade určené výživné v sume vyššej ako je súčet

dávok vyplatených im ako sirotský dôchodok a plnenia poskytnutého im intervenientom. Žalobcovia v
2. a 3. rade v predmetnom konaní netvrdili a nepreukázali skutočnosti, ktoré by odôvodňovali priznanie
náhrady nákladov na ich výživu v sume vyššej ako už boli uspokojené sirotským dôchodkom a plnením
poskytnutým im intervenientom.

6. Intervenient sa k odvolaniu žalobcov nevyjadril a žalobcovia sa nevyjadrili k odvolaniu žalovaného a
intervenienta. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcov sa žalobcovia a intervenient, ktorému bolo
doručené, tiež už nevyjadrili.7. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací (§ 34 zák.č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku) po
zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( § 359, § 362 ods.1 CSP) preskúmal
rozhodnutie súdu prvej inštancie bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že

rozhodnutie súdu prvej inštancie vo vzťahu k nároku žalobcov v 2. a 3. rade nie je správne, preto v
tejto časti rozhodnutie podľa § 388 CSP zmenil a konanie podľa § 161 ods. 2 CSP zastavil a vo vzťahu
k žalobkyni v 1.rade je vo výroku vecne správne, i keď z iných právnych dôvodov, preto v tejto časti
rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. CSP potvrdil.

8. Odvolací súd z obsahu spisu zistil, že predmetom konania v zmysle pôvodne podanej žaloby zo
dňa 25.03.2002 bol nárok žalobcov v 1., 2. a 3. rade na náhradu škody a náhradu nemajetkovej ujmy.
Žalobcovia sa domáhali voči žalovanému náhrady nákladov spojených s pohrebom ( pomník, oblečenie,
fotky) vo výške 120.857,30 Sk ( 4.011,72 eur), výdavkov spojených s úmrtím N. D. (inzercia, sviečky
na hrob, kvety na hrob, oznámenie v novinách, keramika) vo výške 2.662,90 Sk (88,39 eur), nákladov
dedičského konania vo výške 20.340 Sk (675,16 eur), náhrady nákladov na výživu pozostalým za

obdobie od 01.07. 1999 do podania žaloby, a to žalobkyni v 1.rade vo výške 229.575 Sk (7.620,46 eur)
a od 01.10.2001 po 7.000 Sk mesačne ( 232,36 eur), žalobcovi v 2.rade 47.500 Sk ( 1.576,71 eur) a
od 01.10.2001 po 2.500 Sk mesačne ( 82,98 eur), žalobkyni v 3.rade 47.500 Sk ( 1.576,71 eur) a od
01.10.2001 po 2.500 Sk mesačne ( 82,98 eur) a náhrady nemajetkovej ujmy žalobcom v 1., 2. a 3 rade
vo výške 1.000.000 Sk (33.193,92 eur). Žalobcovia podaním zo dňa 16.06.2004 upravili petit žaloby tak,

že žalobkyňa v 1.rade žiadala priznať titulom nemajetkovej ujmy sumu 400.000 Sk (13.277,56 eur),
náhradu nákladov na výživné pozostalej za obdobie od 08.07.1999 do 16.06.2004 vo výške 407.866 Sk
(13.538,67 eur) a následne po 7.000 Sk (232,36 eur) mesačne do 31.10.2021. Žalobca v 2. rade žiadal
priznať titulom nemajetkovej ujmy 300.000 Sk (9.958,17 eur) a titulom náhrady nákladov na výživné
pozostalého sumu 89.032 Sk (2.955,32 eur) za obdobie od 08.07.1999 do 27.06.2002. Žalobkyňa v

3.rade žiadala priznať titulom nemajetkovej ujmy sumu 300.000 Sk ( 9.958,17 eur) a titulom náhrady
nákladov na výživné pozostalého sumu 91.833 Sk ( 3.048,29 eur) za obdobie od 08.07.1999 do
30.08.2002. Žalobcovia v 1., 2. a 3.rade žiadali priznať spoločne a nerozdielne náhradu nákladov
spojených s pohrebom vo výške 120.857 Sk ( 4.011,72 eur) a náhradu nákladov dedičského konania
vo výške 20.340 Sk (675,16 eur ). Súd túto zmenu petitu na pojednávaní dňa 17.06.2004 pripustil.

8.1 V poradí prvým rozsudkom č.k. 15C/56/02-345 zo dňa 27. júla 2004 súd prvej inštancie žalovaného
zaviazaltitulomnákladovnavýživupozostalejmanželkyžalobkyniv1.radeplatiťzadobu od01.09.2002
a naďalej sumu 3.456 Sk (114,72 eur ) splatnú vždy do 20. dňa každého mesiaca. Zaostalé náklady na
výživu pozostalej manželky žalobkyne v 1.rade za dobu od 01.09.2002 do 31.07.2004 vo výške 79.488

Sk ( 2.638,51 eur) je povinný zaplatiť žalovaný žalobkyni v 1.rade do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Titulom nákladov na pomník žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni v 1.rade 93.000 Sk (3.087,03 eur)
do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Titulom škody žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni v 1.rade sumu
6.110Sk(202,81eur)do3dníodprávoplatnostirozsudku.Vozvyškusúdprvejinštanciežalobuzamietol
a konanie o zaplatenie sumy 2.934,10 Sk ( 97,39 eur) zastavil. O trovách konania rozhodol tak, že

žiadnyzúčastníkovnemáprávonanáhradutrovkonania.Súdprvejinštanciežalovanémuavedľajšiemu
účastníkovi (intervenientovi) nepriznal náhradu trov konania voči žalobcom v 2. a 3.rade. Zároveň súd
prvej inštancie rozhodol medzitýmnym rozsudkom tak, že určil, že nárok žalobcov v 1., 2. a 3. rade
titulom zaplatenia nemajetkovej ujmy je opodstatnený, pričom o výške nároku a o náhrade trov konania
súd rozhodne v konečnom rozsudku. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný čo do vyhovujúcej

časti, vrátane medzitýmneho rozsudku a vedľajší účastník (intervenient), ktorý napadol vyhovujúcu
časť rozsudku. Žalobcovia v 1., 2. a 3. rade odvolanie nepodali. Odvolací súd uznesením č.k.
7Co/162/2006-415 zo dňa 31. mája 2007 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej
vyhovujúcej časti, vo výroku o medzitýmnom rozsudku a o trovách konania zrušil a vec mu vrátil na
ďalšie konanie.

8.2 Súd prvej inštancie v poradí druhým rozsudkom č.k. 15C/56/2002-823 zo dňa 6. mája 2008 rozhodol
tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť titulom náhrady nákladov na výživu pozostalej manželke - žalobkyni
v 1. rade sumu 571.604 Sk ( 18.973,77 eur) do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal
titulom nákladov na výživu žalobcovi v 2. rade zaplatiť sumu 64.435 Sk ( 2.138,85 eur), do 3 dní od

právoplatnosti rozsudku. Žalovaného zaviazal titulom nákladov na výživu žalobkyni v 3. rade zaplatiť
sumu 91.835 Sk ( 3.048,36 eur), do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalobu vo zvyšku zamietol.
O trovách konania rozhodol tak, že žiadny z účastníkov nemá na ich náhradu právo. Žalobcov v 1., 2.
a 3. rade a žalovaného zaviazal titulom náhrady trov, ktoré platil štát, zaplatiť na účet Okresného súduNitra, a to každý osobitne po 7.357,50 Sk ( 244,22 eur), do 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
Voči tomuto rozsudku podali odvolanie žalobcovia, žalovaný aj intervenient. Odvolací súd rozsudkom
č.k. 7Co/19/2009-871 zo dňa 25. júna 2009 rozhodol tak, že potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku o zamietnutí žaloby v časti nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom. V
ostatných častiach rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

8.3 V poradí tretím rozsudkom č.k. 15C/56/2002-991 zo dňa 16. marca 2010 súd prvej inštancie rozhodol
tak, že titulom nároku na náhradu nemajetkovej ujmy zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni v 1. rade

sumu 13.277,57 eur s 15,5% úrokom z omeškania od 25.03.2002 do zaplatenia. Žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcovi v 2. rade a žalobkyni v 3. rade každému po 9.958,18 eur s 15,5% úrokom z omeškania
od 25.03.2002 do zaplatenia, a to všetko do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaného
zaviazal zaplatiť žalobcom v 1., 2. a 3. rade náhradu trov konania spolu vo výške 26.658,54 eur, do rúk
advokátky JUDr. Gabriely Košudovej, a to do troch dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Voči tomuto
rozsudku podal odvolanie žalovaný. Odvolací súd rozsudkom č.k. 7Co/147/2010-1015 zo dňa 29.

novembra 2011 rozhodol tak, že rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch o povinnosti žalovaného
zaplatiť žalobkyni v 1. rade sumu 13.277,57 eur, žalobcom v 2. a 3. rade každému po 9.958,18 eur
potvrdil a v časti výrokov o povinnosti zaplatiť úroky z omeškania zmenil tak, že žalobu v tejto časti
zamietol. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania zrušil a vec mu
vrátil na ďalšie konanie.

8.4 Súd prvej inštancie v poradí štvrtým rozsudkom č.k. 15C/56/2002-1093 zo dňa 15. marca 2013
rozhodoltak,žetitulomnáhrady nákladovnavýživupozostalýchzaviazal žalovanéhozaplatiť žalobkyni
v 1. rade sumu 86.173,04 eur spolu s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 15.03.2013 do zaplatenia, do
3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi v 2. rade sumu 1.311,93

eur s 8,75% úrokom z omeškania ročne od 15. 03. 2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti
tohto rozsudku. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobkyni v 3. rade sumu 1.733,01 eur s 8,75% úrokom
z omeškania ročne od 15.03.2013 do zaplatenia, do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Súd
žalobu vo zvyšku zamietol a rozhodol, že o náhrade trov konania bude rozhodnuté samostatným
rozhodnutím. Zároveň rozhodol dopĺňacím rozsudkom tak, že žalovaného zaviazal platiť žalobkyni v

1.rade pozostalostnú úrazovú rentu vo výške 806,14 eur mesačne ako opakujúci sa nárok počnúc dňom
01.04.2013 až naďalej, ktorú je žalovaný povinný platiť vždy do rúk žalobkyne v 1.rade do 15.- teho
dňa v každom mesiaci a vo zvyšku súd žalobu zamietol. Voči tomuto rozhodnutiu podali odvolanie
žalobcovia, žalovaný a intervenient. Odvolací súd uznesením č.k. 7Co/767/2015-1149 zo dňa 28. apríla
2017 rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové

rozhodnutie.

8.5 Súd prvej inštancie v poradí piatym ( posledným) rozsudkom č.k. 15C/56/2002-1188 zo dňa
27.04.2018 rozhodol tak, že zamietol žalobu žalobcov v 1., 2.a 3. rade. Žalobcovi v 2. rade priznal nárok
na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 868833/1122803 %. Žalobkyni v 3. rade priznal

nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 802184/1189452 %. Súd prvej inštancie
nepriznal náhradu trov konania žalovanému a intervenientovi vo vzťahu voči žalobkyni v 1. rade. Voči
tomuto rozhodnutiu čo do merita veci podali odvolanie žalobcovia a čo do trov konania aj žalovaný a
intervenient. Uvedené odvolania sú predmetom tohto odvolacieho konania.

9. Odvolací súd s poukazom na priebeh doterajšieho konania, počas ktorého súd prvej inštancie
vydal vo veci celkom päť meritórnych rozhodnutí, ktorými bolo postupne o viacerých uplatnených
nárokoch žalobcov v 1., 2. a 3. rade právoplatne rozhodnuté, zdôrazňuje, že súd prvej inštancie
si dostatočne neujasnil, čo zostalo predmetom konania pred posledným rozhodnutím súdu prvej
inštancie a teda o čom bolo potrebné ešte rozhodnúť. Odvolací súd poukazuje na v poradí prvý

rozsudok súdu prvej inštancie č.k. 15C/56/02-345 zo dňa 27. júla 2004, ktorým bolo rozhodnuté o
uplatnených nárokoch žalobcov v 1., 2. a 3. rade tak, že nároku žalobkyne v 1.rade bolo vyhovené
v rozsahu uvedenom vo výroku rozsudku, v konaní uplatnené nároky žalobcov v 2. a 3. rade boli
zamietnuté, konanie o zaplatenie sumy 2.934,10 Sk bolo z dôvodu späťvzatia zastavené a zároveň bolo
medzitýmnym rozsudkom rozhodnuté, že nárok žalobcov na nemajetkovú ujmu je opodstatnený. Voči

tomuto rozhodnutiu vo vyhovujúcej časti podali odvolanie iba žalovaný a intervenient. Žalobcovia v 1.,
2. a 3. rade odvolanie nepodali. Predmetom odvolacieho konania sa tak stali iba žalovaným napadnuté
vyhovujúce výroky a výrok o medzitýmnom rozsudku a o trovách konania. Odvolací súd v odôvodnení
svojho rozhodnutia č.k. 7Co/162/2006-415 zo dňa 31. mája 2007 jasne uviedol, že výrok rozsudku,ktorým bola žaloba zamietnutá a ktorým bolo konanie zastavené neboli odvolaním napadnuté a preto
nadobudli právoplatnosť. Z rozsudku súdu prvej inštancie je zrejmé, že v rámci výroku súdu, že žalobu
vo zvyšku zamieta, boli okrem nákladov na oblečenie, fotografie, trovy právneho zastúpenia, notársky

poplatok v dedičskom konaní zamietnuté i nároky žalobcov v 2. a 3. rade na náhradu nákladov na
pozostalostné výživné, ktoré súd prvej inštancie, tak ako to vyplýva z odôvodnenia rozsudku, zamietol z
dôvodu, že tieto náklady boli uhradené dávkami dôchodkového-sociálneho zabezpečenia. Vychádzajúc
z uvedeného je potom zrejmé, že rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktorým nároky žalobcov v 2. a 3. rade
zamietolnadobudloprávoplatnosťaďalejužnebolipredmetomkonania.Odvolacísúdsvojimuznesením

č.k. 7Co/162/2006-415 zo dňa 31. mája 2007 zrušil rozhodnutie súdu prvej inštancie iba vo vyhovujúcej
časti, teda v časti týkajúcej sa nárokov žalobkyne v 1.rade (náklady na pomník, výdavky dedičského
konania, náklady na výživu pozostalej manželky) a zároveň zrušil aj medzitýmny rozsudok týkajúci sa
nároku žalobcov v 1., 2. a 3. rade na nemajetkovú ujmu a výrok o trovách konania a teda iba v týchto
častiach vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. O nemajetkovej ujme žalobcov v 1., 2. a 3.
rade bolo rozhodnuté rozsudkom súdu prvej inštancie č.k. 15C/56/2002-991 zo dňa 16. marca 2010,

ktorý bol odvolacím súdom v časti priznanej nemajetkovej ujmy potvrdený a nadobudol právoplatnosť
dňa 20.03.2012. Čo sa týka nárokov žalobkyne na náhradu škody ( náklady na pomník a výdavky
dedičskéhokonania) súdprvejinštancieonichrozhodolrozsudkomč.k.15C/56/2002-823zodňa6.mája
2008, tak že ich zamietol. S poukazom na rozhodnutie odvolacieho súdu č.k. 7Co/19/2009-871 zo dňa
25.júna 2009, ktorý výrok o zamietnutí nároku na náhradu nákladov spojených s pohrebom ( náklady

na pomník, výdavky dedičského konania) potvrdil, predmetom konania tak zostal už iba nárok žalobkyne
v 1.rade na náhradu nákladov na výživné pozostalej manželky. Súd prvej inštancie tak mal rozhodovať
iba o tomto nároku, avšak konal i o nárokoch na pozostalostné výživné žalobcov v 2. a 3.rade a
posledným ( napadnutým) rozsudkom, tento nárok zamietol, čo odôvodnil tým, že žalobcovia dostatočne
nepreukázali všetky podmienky pre priznanie nároku.

10. Podľa § 161 ods.1 CSP, ak tento zákon neustanovuje inak, súd kedykoľvek počas konania prihliada
na to, či sú splnené podmienky za ktorých môže konať a rozhodnúť.

11. Podľa § 161 ods.2 CSP, ak ide o nedostatok procesnej podmienky, ktorý nemožno odstrániť, súd

konanie zastaví.

12. Podľa § 230 CSP, ak sa o veci právoplatne rozhodlo, nemôže sa prejednávať a rozhodovať znova.

13. Podľa § 380 ods.2 CSP, na vady týkajúce sa procesných podmienok prihliadne odvolací súd, aj keď

neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené.

14. Podľa § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení ak nie sú splnené podmienky
na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie.

15. Ustanovenie § 161 CSP má povahu generálneho procesného ustanovenia týkajúceho sa skúmania
procesných podmienok. V zásade platí, že danosť procesných podmienok je súd povinný skúmať ex
offo v ktoromkoľvek štádiu konania, teda od momentu jeho začatia až do právoplatného skončenia. Ak
súd kedykoľvek v priebehu konania zistí nedostatok procesnej podmienky, postupuje podľa toho, či ide
o odstrániteľný alebo neodstrániteľný nedostatok podmienky konania. Medzi neodstrániteľné prekážky

konania patrí i prekážka právoplatne rozhodnutej veci. Ak súd zistí, že o tej istej veci bolo už právoplatne
rozhodnuté, musí konanie zastaviť.

16. Odvolací súd postupoval podľa § 380 ods.2 CSP a s prihliadnutím na procesnú vadu, spočívajúcu
v tom, že súd prvej inštancie opätovne rozhodol o nárokoch žalobcov v 2. a 3. rade napriek tomu,

že o nich už bolo právoplatne rozhodnuté rozsudkom č. k. 15C/56/02-345 zo dňa 27. júla 2004, bolo
potrebné rozhodnutie súdu prvej inštancie v časti, v ktorej bol nárok žalobcov v 2. a 3. rade zamietnutý,
s poukazom na § 388 CSP zmeniť a konanie o týchto nárokoch žalobcov v 2. a 3. rade podľa § 161
ods.2 CSP zastaviť.

17. Pokiaľ ide o nárok žalobkyne v 1. rade na náhradu nákladov na výživné, z odôvodnenia rozsudku
súdu prvej inštancie vyplýva, že jej nárok bol zamietnutý z dôvodu, že neuniesla dôkazné bremeno,
nepreukázala základ a výšku nároku, ani odkázanosť na výživné zo strany manžela, pričom ani súdu
sa nepodarilo zistiť predpokladané výživné. K uvedenému záveru dospel súd prvej inštancie potom,ako žalovaným a intervenientom vznesenú námietku premlčania nároku vyhodnotil ako nedôvodnú.
Žalovaný v námietke premlčania poukazoval na to, že subjektívna premlčacia lehota začala plynúť
žalobcom odo dňa 07.07.1999, pretože v protokole o nehode bolo policajným orgánom, vykonávajúcim

vyšetrovanie dopravnej nehody, jednoznačne ustálené, že vinu na dopravnej nehode nesie vodič
Magyar, teda už týmto dňom sa žalobcovia dozvedeli o tom, že im vznikla škoda a kto za ňu zodpovedá,
pričom aj ustálená judikatúra má v tomto jasné stanovisko. Intervenient tiež namietal premlčanie
vzhľadom na uplynutie subjektívnej premlčacej lehoty. Žalobcovia naopak tvrdili, že k premlčaniu ich
nároku nedošlo, nakoľko subjektívna premlčacia lehota začala plynúť až nadobudnutím právoplatnosti

rozhodnutia v trestnom konaní dňa 31.10.2000, kedy sa žalobcovia dozvedeli, kto je zodpovedný za smrť
ich príbuzného. Súd prvej inštancie sa s námietkou premlčania vysporiadal v odôvodnení rozhodnutia
( bod. 27), keď nárok na pozostalostné výživné nepovažoval za premlčaný a priklonil sa k názoru,
že poškodení sa jednoznačne dozvedeli o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá až dňom právoplatnosti
trestného rozsudku. Rozsudok Okresného súdu Nitra sp.zn. 3T /7/2000 zo dňa 12.04.2000, v spojení
s rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp.zn. 4To/146/2000 zo dňa 31.10.2000 nadobudol právoplatnosť

dňa 31.10.2000 a predmetná žaloba bola podaná na súd dňa 25.03.2002, teda podľa názoru súdu prvej
inštancie včas. Odvolací súd sa však s uvedeným názorom súdu prvej inštancie nestotožnil.

18. V prípade existencie premlčania a jeho dovolania sa povinnou osobou zákon neumožňuje
premlčané právo priznať. Z hľadiska hospodárnosti konania je potrebné otázku premlčania riešiť vždy

ako otázku prvotnú a to aj v prípadoch, v ktorých nie je ešte preukázaná zodpovednosť za škodu alebo
výška škody (R 29/1983). Odvolací súd sa preto primárne zaoberal posúdením správnosti skutkových
a právnych záverov súdu prvej inštancie v tejto otázke a na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k
inému právnemu záveru.

19. Podľa § 100 ods.1 OZ, právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej ( §
101 až 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá,
nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

20. Podľa § 100 ods.2, prvá veta OZ, premlčujú sa všetky majetkové práva s výnimkou vlastníckeho

práva .

21. Podľa § 106 ods.1 OZ, právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa poškodený
dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

22. Premlčanie je uplynutie času stanoveného v zákone na vykonanie práva, ktorý uplynul bez toho,
že by právo bolo vykonané, v dôsledku čoho môže povinný subjekt čeliť súdnemu uplatneniu práva
námietkou premlčania. Účelom inštitútu premlčania je na jednej strane viesť oprávneného k tomu, aby v
prípade nesplnenia záväzku povinným zbytočne neodkladal uplatnenie svojho práva, na druhej strane
poskytnúť dlžníkovi nástroj na ochranu proti veriteľovi, ktorý svoje právo neuplatnil v stanovenej lehote.

Premlčacou dobou sa rozumie doba, v ktorej musí byť vykonané právo, aby nedošlo k jeho premlčaniu.
Vznesenie tejto námietky po márnom uplynutí premlčacej doby nemá za následok zánik samotného
práva, ale povinným účinne vznesená námietka premlčania bráni súdnej vymáhateľnosti premlčaného
práva. Ak teda súd zistí, že vznesenie námietky premlčania je dôvodné a nárok je premlčaný, nezostáva
mu nič iného než žalobu zamietnuť. Námietku premlčania môže povinný subjekt uplatniť v ktoromkoľvek

štádiu konania až do právoplatného skončenia veci.

23. Občiansky zákonník rozlišuje všeobecnú premlčaciu dobu a osobitné premlčacie doby, pričom
všeobecná premlčacia doba má subsidiárny charakter, teda platí iba v prípade, keď pre konkrétne právo
nie je ustanovená osobitná premlčacia doba. Nárok na náhradu škody, je majetkovým právom, ktoré sa

premlčuje v osobitnej premlčacej dobe upravenej v ustanovení § 106 OZ. Toto ustanovenie upravuje
kombinovanú premlčaciu dobu a to subjektívnu, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa poškodený dozvie
o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá a je dvojročná a objektívnu, ktorá začína plynúť odo dňa, kedy
došlo k udalosti, z ktorej škoda vnikla a je trojročná, a ak ide o škodu spôsobenú úmyselne, desaťročná,
čo neplatí, ak ide o škodu na zdraví. Ich vzájomný vzťah je taký, že ak sa skončí plynutie jednej z

nich, právo sa premlčí aj napriek tomu, že poškodenému ešte plynie druhá premlčacia doba. V prípade
práva na náhradu škody spôsobenej na zdraví však platí len subjektívna premlčacia doba. Začiatok
plynutia subjektívnej dvojročnej premlčacej doby je viazaný na subjektívnu stránku poškodeného a to,
kedy sa dozvedel o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Pri škode na zdraví s následkom smrti jemožné uplatniť viaceré nároky (náklady liečenia, náklady spojené s pohrebom, vecná škoda, nárok
na náhradu nákladov na výživu pozostalých ) a tiež je možné uplatniť nárok na náhradu nemajetkovej
ujmy z dôvodu zásahu do práva na ochranu osobnosti ( § 11 a nasl. OZ). Ide o samostatné nároky, keď

predpoklady ich vzniku sú odchylné a tiež sa môžu časovo odchylne napĺňať, čo treba mať na zreteli pri
posudzovaní ich prípadného premlčania. Jedným z nárokov na náhradu škody je aj nárok na náhradu
nákladov na výživu pozostalých podľa ustanovenia § 448 OZ, ktorý má charakter opakujúceho plnenia
a premlčuje sa ako celok (R 68/2003). Nárok na náhradu nákladov na výživu pozostalých sa premlčuje
v dvojročnej subjektívnej premlčacej dobe, ktorá v zmysle § 106 ods.1 OZ začína plynúť odo dňa, kedy

sa poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá.

24.Pojem„dozvedieťsaoškode“vyjadrujenielenvedomosťpoškodenéhooprotiprávnomúkonealeboo
udalosti,ktoroubolaškoda spôsobená,aleajotom,ževzniklamajetkováujmaurčitéhodruhuarozsahu,
ktorú možno objektívne vyjadriť - vyčísliť v peniazoch, aby poškodený mohol svoj nárok uplatniť aj na
súde.Premlčanieprávananáhraduškodyzačínaplynúťažvtedy,keďsúpoškodenémuznámeokolnosti

rozhodné pre určenie celkovej výšky škody. Nie je však potrebné, aby poškodený poznal rozsah (výšku)
škody presne (napr. na základe posudku), ale poškodený sa o škode dozvie aj vtedy, ak má údaje, ktoré
mu umožňujú podať žalobu o náhradu škody na súde, keď nadobudol vedomosť o rozsahu majetkovej
ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a to aspoň v približnej sume s možnosťou jej dodatočného spresnenia
( rozhodnutie NS ČR z 29.11.2006, sp.zn. 25Cdo 721/2005).

25.Otom,ktozaškoduzodpovedásapoškodenýdozviehneď,akozískainformáciu,nazákladektorejsi
môžeurobiťúsudokoosobekonkrétnehoškodcu,tedalenčozískavedomosťoskutkovýchokolnostiach
rozhodujúcich pre vymedzenie zodpovedného subjektu. Nemusí pritom ísť o istotu, stačí, aby skutkové
okolnosti, ktorými disponuje, boli spôsobilé urobiť záver o tom, kto zodpovedá za škodu, ktorá mu

vznikla. Rozhodujúce teda je, kedy sa o týchto skutkových okolnostiach preukázateľne dozvedel a nie či
a kedy si na ich základe utvoril právny záver o zodpovednosti určitej osoby. Deň právoplatnosti trestného
rozsudku, ktorým bolo rozhodnuté o vine obžalovaného (škodcu), nemožno bez ďalšieho považovať za
deň, kedy sa poškodený dozvedel o osobe škodcu ( rozhodnutia NS ČR z 30.09.2003, sp.zn. 25Cdo
871/2002, NS ČR z 28.01.2004,sp.zn. 25Cdo 61/2003).

26. Súd prvej inštancie, keďže bol toho názoru, že premlčacia lehota začala plynúť až právoplatnosťou
trestného rozsudku sp.zn. 3T/7/2000 zo dňa 12.04.2000, kedy sa žalobcovia dozvedeli o škodcovi
a o výške škody, nepovažoval za potrebné zaoberať sa tým, či sa žalobcovia o výške škody a o
tom kto za ňu zodpovedá nemohli dozvedieť už aj skôr. Odvolací súd uvedený postup a vyjadrený

právny názor súdu prvej inštancie nepovažuje za správny a poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí súdov SR pod R 16/2014, podľa ktorého sa
poškodený dozvie o tom, kto za škodu zodpovedá v okamihu preukazateľného získania informácie o
skutkových okolnostiach, na základe ktorých si môže urobiť dostatočný úsudok o tom, konkrétne ktorá
fyzická alebo právnická osoba za škodu zodpovedá, pričom v uvedenom okamihu nemusí byť daná

z rozhodnutia súdu vyplývajúca nespochybniteľná istota poškodeného o zodpovednom subjekte a o
jeho zodpovednosti. Je teda potrebné vychádzať z predpokladu, že od osoby, ktorá má vedomosť o
vzniku škody možno požadovať, aby nárok uplatnila na súde, len čo má k dispozícii také informácie o
okolnostiachvznikuškody,nazáklade ktorýchsajavízodpovednosťurčitejkonkrétnejosobydostatočne
pravdepodobná ( rozhodnutie NS ČR z 29. septembra 2009 sp.zn. 25 Cdo 2891/2001 a z 20. júla 2008

sp.zn. 25Cdo 615/2006).

27. Z obsahu spisu je zrejmé, že dopravná nehoda, pri ktorej došlo k úmrtiu neb. N. D. sa stala dňa
XX.XX.XXXX. Žalobkyňa sa už v tento deň mohla dozvedieť, že úmrtím manžela jej vnikla škoda,
ako aj to, kto je s najväčšou pravdepodobnosťou za túto nehodu a teda aj za vzniknutú škodu

zodpovedný, avšak nemusela mať ešte dostatok informácii na to, aby si mohla uplatniť svoj nárok na
súde. Kvalifikovane sa o výške nároku na náhradu nákladov na pozostalostné výživné, t.j. tak, aby
ho mohla aj vyčísliť, dozvedela najneskôr potom, ako jej bol priznaný vdovský dôchodok, na ktorý je
potrebné pri vyčíslení výšky tohto nároku prihliadať. O priznaní vdovského dôchodku od 07.07.1999
bolo Sociálnou poisťovňou rozhodnuté dňa 03.08.1999 a prvý krát bolo žalobkyni vyplatené v auguste

1999. O tom, kto je vinníkom dopravnej nehody a nesie zodpovednosť za škodu sa žalobkyňa najneskôr
dozvedela pri jej výsluchu v trestnej veci obvineného T. na polícii dňa 25.10.1999, kedy jej bolo
vyšetrovateľom oznámené, že za tento trestný čin je stíhaný obvinený T. Z.. Od uvedeného dňa t.j.
najneskôr od 25.10.1999, kedy už mala vedomosť o škodcovi a aj o výške škody jej začala plynúťsubjektívna dvojročná premlčacia doba, ktorá uplynula dňom 24.10.2001. Žalobkyňa si svoj nárok na
pozostalostné výživné podľa § 448 OZ v rámci trestného konania neuplatňovala, uplatnila si ho až
podaním predmetnej žaloby dňa 25.03.2002, teda už po uplynutí premlčacej lehoty, čím sa jej nárok v

dôsledku vznesenej námietky premlčania stal nevymáhateľným.

28. S poukazom na uvedené odvolací súd považuje právny názor súdu prvej inštancie o tom, že nárok
žalobkyneniejepremlčaný,zanesprávny aprivlastnomposúdení námietkypremlčania dospelkinému
právnemu záveru, a to že nárok žalobkyne v 1.rade premlčaný je. Nakoľko žalovaný a intervenient sa

premlčania v priebehu konania úspešne dovolali, bolo potrebné žalobu žalobkyne zamietnuť, a to bez
toho, aby súd posudzoval danosť nároku z iných hľadísk. Vzhľadom k účinnému vzneseniu námietky
premlčania, ktorá bráni priznaniu nároku žalobkyne v zostávajúcom predmete sporu, odvolací súd podľa
§ 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietajúcom výroku ako vecne správne potvrdil,
i keď z iných právnych dôvodov, a to bez toho, aby preskúmaval opodstatnenosť tých dôvodov, pre
ktoré súd prvej inštancie žalobu zamietol.

29. Podľa § 262 ods.1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

30. Podľa § 255 ods.1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

31. Podľa § 255 ods.2 CSP, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania
pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

32. Podľa § 256 ods.1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov

konania protistrane.

33. Podľa čl. 4 ods.1 CSP, ak sa právne vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného
ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré
upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

34. Podľa čl.4 ods.2 CSP, ak takéhoto ustanovenia niet, súd prejedná a rozhodne právnu vec podľa
normy, ktorú by zvolil, ak by bol sám zákonodarcom a to s prihliadnutím na princípy všeobecnej
spravodlivostiaprincípy,naktorýchspočívatentozákontak,abyvýsledkombolorozumnévysporiadanie
procesných vzťahov zohľadňujúce stav a poznatky právnej náuky a ustálenú rozhodovaciu prax
najvyšších súdnych autorít.

35. Ustanovenie § 256 CSP vyžaduje pre priznanie náhrady trov konania zodpovednosť za zavinenie
účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Podstatou zásady zavinenia je
sankčná náhrada nákladov konania, ktoré by inak nevznikli, uložená rozhodnutím súdu tomu, kto ich
vznik zavinil. Tam, kde nie je možné aplikovať ustanovenie § 256 CSP z dôvodu, že zastavenie konania

nezavinila ani jedna zo strán sporu, môže súd postupovať podľa čl. 4 ods.1,2 Základných princípov CSP.

36. O nároku na náhradu trov konania v časti, v ktorej odvolací súd zastavil konanie o nároku žalobcov
v 2.a 3. rade rozhodol tak, že stranám nárok na náhradu nepriznal, nakoľko s ohľadom na okolnosti
prípadu dospel k názoru, že nie je možné pripísať zavinenie na vzniknutom procesnom stave ani jednej

zo strán konania. K vzniknutej situácii došlo najmä preto, že po vrátení veci z odvolacieho súdu na
základe rozsudku č.k. 7Co/162/2006-415 zo dňa 31. mája 2007 si súd prvej inštancie dostatočne
neujasnil zostávajúci predmet konania a naďalej sa zaoberal i nárokom žalobcov 2. a 3. rade na
pozostalostné výživné, hoci o ňom bolo už právoplatne rozhodnuté, čo uniklo pozornosti aj stranám
sporu. Odvolací súd tak postupoval podľa čl. 4 ods.2 CSP, keď takéto rozhodnutie je výsledkom

rozumného a spravodlivého vysporiadania procesných vzťahov.

37. Pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov celého prvoinštančného
konania, odvolací súd výrok rozsudku ( II., III., a IV.), okrem toho, že nie je dostatočne zrozumiteľný,
nepovažoval ani za správny.

38. Pre sporové konania je charakteristická zásada zodpovednosti za výsledok sporu. Úspech vo veci sa
skúma čo do právneho základu veci a čo do výšky priznaného nároku. Pomer úspechu je základným
meradlom pre nárok na náhradu trov konania. Ak mala strana plný úspech v spore, prizná sa jej celá
náhrada trov konania. Ak žiadna zo strán nemala plný úspech, má každá z nich úspech čiastočný,teda každá zo strán sporu je sčasti úspešná a sčasti neúspešná. Aby čiastočný úspech založil nárok
na čiastočnú náhradu trov konania, musí to byť prevažujúci úspech, teda aby po porovnaní procesnej
úspešnosti oboch sporových strán zostala ešte suma opodstatňujúca záver o prevažujúcom úspechu

jednej zo strán sporu. Ak sa navzájom vyvážia úspech a neúspech, náhrada trov konania sa spravidla
neprizná žiadnej zo strán sporu. Pri zásadne rovnakých čiastkových úspechoch súd môže vysloviť, že
žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Úspech vo veci sa zisťuje porovnaním žalobnej
žiadosti ( petitu) a výroku rozhodnutia , ktorým sa vo veci rozhodlo. U žalobcu ide o plný úspech vo veci
vtedy, ak sa výrok meritórneho rozhodnutia zhoduje so žalobným petitom , teda ak sa žalobe vyhovelo

v plnom rozsahu. Úspech jednej zo strán je zároveň neúspechom procesného odporcu. Ak je pomer
úspechu a neúspechu oboch strán rovnaký alebo približne rovnaký, súd vysloví, že žiadny z účastníkov
nemá na náhradu trov právo.

39. Predmet sporu v prejednávanej veci boli nároky žalobcov v 1., 2. a 3. rade na náhradu škody a
náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovanému, ktorý spôsobil dopravnú nehodu s následkom smrti neb.

N.. Pozostalí (manželka a deti) si uplatňovali viaceré nároky (výdavky spojené s pohrebom, výdavky
spojené s úmrtím, výdavky dedičského konania, náklady na výživu pozostalým, náhradu nemajetkovej
ujmy), ktoré počas konania upravovali a to ich zúžením alebo aj rozšírením. Pri rozhodovaní o
nárokoch bolo vydaných celkom päť prvostupňových meritórnych rozhodnutí, na základe ktorých bolo
o jednotlivých uplatnených nárokoch žalobcov postupne právoplatne rozhodnuté. Z týchto rozhodnutí

vyplýva, že žalobcovia v 1., 2. a 3. rade boli úspešní v nároku na náhradu nemajetkovú ujmu, kde
im bola priznaná nemajetková ujma v peniazoch a to žalobkyni v 1.rade vo výške 13.277,57 eur a
žalobcom v 2. a 3. rade každému po 9.958,18 eur tak, ako požadovali a iba v časti príslušenstva bol
tento nárok zamietnutý. Keďže ich nárok na nemajetkovú ujmu, ktorý bol čo do základu preukázaný a
výška závisela od úvahy súdu, možno konštatovať, že žalobcovia mali ohľadne tohto nároku úspech

v plnom rozsahu. V ostatných nimi uplatnených nárokoch ( náklady súvisiacich s pohrebom N. D.,
výdavky dedičského konania a náklady na výživné pre pozostalých) neboli úspešní, keď ohľadne týchto
nárokov bola žaloba zamietnutá a ohľadne nárokov na náhradu výdavkov spojených s úmrtím (sviečky,
kvety atď.) bolo konanie zastavené pre späťvzatie, čo procesne zavinili žalobcovia. V tejto časti teda
boli v plnom rozsahu úspešní žalovaný a intervenient. Z hľadiska pomeru úspechu a neúspechu vo veci

má odvolací súd za to, že v konaní o nároku na nemajetkovú ujmu boli žalobcovia úspešní v rozsahu
100% a v ostatných nárokoch boli v rozsahu 100% neúspešní, čomu zodpovedá opačný, ale čo do
rozsahu rovnaký pomer úspechu a neúspechu druhej strany konania t.j. žalovaného a intervenienta,
keďže úspech jednej zo strán je zároveň neúspechom druhej procesnej strany. S ohľadom na uvedené
mal odvolací súd zato, že je daný dôvod na aplikáciu ustanovenia § 255 ods.2 CSP, podľa ktorého

ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd môže vysloviť, že žiadna zo strán nemá na náhradu
trov konania právo.

40. Odvolací súd na základe uvedeného dospel k názoru, že pomer úspechu a neúspechu oboch strán
konania je rovnaký, preto podľa § 388 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov

konania zmenil a rozhodol podľa § 255 ods.2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu
trov konania.

41. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods.1 a § 262 ods.1 CSP a
žalovanému a intervenientovi priznal voči neúspešným žalobcom v 1.,2. a 3.rade nárok na náhradu trov

odvolacieho konania v plnom rozsahu.

42. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).