Rozsudok ,
Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 22. jún 2020

Súd: Okresný súd Prievidza
Spisová značka: 17C/37/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3815219225
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Robert Šorl PhD.

ECLI: ECLI:SK:OSPD:2020:3815219225.7

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prievidza samosudcom JUDr. Robertom Šorlom, PhD. v spore žalobcu: H. G., narodený

XX.X.XXXX, E. cesta XX, U., zastúpený advokátom Pavlom Trnkom, Novomeského 1322/16, Bánovce
na Bebravou proti žalovaným: 1/ S. E., narodený XX.X.XXXX, T. XXX, B., zastúpený advokátom JUDr.
Jánom Kokindom, Mišíka I. 780/19A, Prievidza a 2/ G. poisťovňa, a.s., A. cesta X/A, T., O.: XX XXX XXX,
zastúpený advokátkou JUDr. Gabrielou Reichovou, Pavla Mudroňa 36, Martin o zaplatenie náhrady
škody takto

r o z h o d o l :

Konanie sa sčasti o zaplatenie 2 684 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne z tejto sumy
od 4.12.2015 do zaplatenia z a s t a v u j e.

Žalovaný 1/ a žalovaný 2/ s tým, že v rozsahu plnenia jedného z nich zaniká povinnosť druhého, sú p
o v i n n í zaplatiť žalobcovi 11 170,07 eur s úrokom z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne z tejto sumy
od 5.12.2015 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
V prevyšujúcej časti sa žaloba z a m i e t a.
Žiadna zo strán n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1.Žalobcasaprotižalovaným1/a2/spoločneanerozdielnedomáhalzaplatenia25444,95eursúrokom
z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne z tejto sumy od 4.12.2015 do zaplatenia a náhrady trov konania.
Tvrdil, že 16.7.2012 mu bola prevádzkou motorového vozidla žalovaného 1/ spôsobená škoda. Žiadal

náhradu za bolesť 9 821 eur, náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia 5 932,80 eur, náhradu
liečebných nákladov 582,15 eur a náhradu škody na motorke a osobných veciach 9 109 eur. Podaním
doručeným súdu 2.12.2019 zobral žalobca žalobu späť sčasti o zaplatenie škody na motorke 2 684 eur.
Preto súd konanie v tejto časti podľa § 145 ods. 2 CSP zastavil.
2. Žalovaný 2/, ku ktorého obrane sa pripojil žalovaný 1/, žiadali žalobu zamietnuť. Namietol, že by
žalovaný 1/ zodpovedal za škodu spôsobenú žalobcovi v plnom rozsahu, keďže škoda bola spôsobená
stretom ich motorových vozidiel. Namietol premlčanie škody spôsobenej na motorke a osobných veciach

žalobcu, náhrady za bolesť a náhrady liečebných nákladov žalobcu. Nakoniec spochybnil dôvodnosť
uplatneného úroku z omeškania.
3. Súd vykonal dokazovanie lekárskymi posudkami (čl. 19 - 20), čestným prehlásením (čl. 21), dokladmi
o úhradách na zdravotnú starostlivosť (čl. 21 - 31), dokladmi ku škode na veciach (čl. 33 - 36), lekárskymi
správami (čl. 37 - 57), znaleckým posudkom (čl. 147 - 204), lekárskym posudkom (čl. 268), lekárskymi
správami (čl. 282 - 312), znaleckým posudkom (čl. 320 - 333), doplnením lekárskeho posudku (čl. 345)
a listinami z trestného konania (čl. 351 - 354).

4. Medzi stranami bolo nesporné a zo znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej
univerzity v Žiline číslo úkonu 55/2017 (čl. 147 - 204) vyplynulo, že 16.7.2012 došlo k stretu motorky
Ducati Monster prevádzanej a vedenej žalobcom a auta Suzuki Swift prevádzaného a vedeného
žalovaným 1/ na ceste I/50 z Prievidze do Handlovej, v časti s dvoma jazdnými pruhmi v smere jazdyžalobcu a žalovaného 1/. Žalobca na motorke jazdil v ľavom jazdnom pruhu, pričom žalovaný 1/ prešiel
z pravého jazdného pruhu do ľavého jazdného pruhu. Následne žalobca narazil s motorkou do auta
žalovaného 1/. Žalobca vykonával predchádzanie žalovaného 1/, pričom v tom čase bola jeho rýchlosť

najmenej 126 km/h, hoci na uvedenom úseku je maximálna povolená rýchlosť 90 km/h. Ak by žalobca
šiel rýchlosťou 90 km/h, na vzniknutú situácia po prechode žalovaného 1/ z pravého do ľavého jazdného
pruhu mohol reagovať nenáhlym brzdením a nedošlo by k stretu motorky a auta. Žalovaný 1/ v čase
začatia prechádzania z pravého do ľavého jazdného pruhu jazdil rýchlosťou 80 až 90 km/h. Žalovaný 1/
mohol vidieť žalobcu v spätných zrkadlách, pritom vo vzťahu ku skutočnej rýchlosti žalobcu ohrozil. Ak

by žalobca jazdil rýchlosťou 90 km/h kolízna situácia by nevznikla, keďže žalobca by mohol nenáhlym
brzdením spomaliť ešte pred žalovaným 1/, ktorý by ho v takomto prípade len obmedzil, čím by mu v
zmysle dopravných predpisov dal prednosť v jazde. Žalovaný 1/ pozorovaním rýchlosti jazdy žalobcu
(sledovanímjehopribližovania)moholvyhodnotiťrýchlosťžalobcu,atotak,žebysadospätnéhozrkadla
pozrel približne päť sekúnd pred začiatkom zmeny jazdného pruhu, no v tomto čase ešte mohol žalobca
byť v oblasti zakrytého výhľadu za ostatnými vozidlami, resp. v takejto vzdialenosti bolo ťažké sledovať

jeho rýchlosť. Žalovaný 1/ mohol vyhodnotiť neprimeranú rýchlosť žalobcu aj v čase bezprostredne
pred tým, ako začal manéver prechodu z pravého do ľavého jazdného pruhu, teda v čase približne 2,8
sekundy pred zrážkou, pričom mohol pozorovaním v trvaní pol až jednej sekundy vyhodnotiť rýchlosť
približovania žalobcu tak, že by rozpoznal, že žalobca sa približuje rýchlosťou, ktorá spôsobí to, že ho
prechodom do ľavého pruhu ohrozí.

5. Medzi stranami bolo sporné obodovanie bolesti žalobcu. Zatiaľ čo žalobca tvrdil, že toto obodovanie
predstavovalo 610 bodov, žalovaný 2/ tvrdil, že obodovanie predstavuje 585 bodov. Z lekárskeho
posudku predloženého žalobcom (čl. 19) vyplynulo, že žalobca utrpel zlomeniny rebier s posunom,
poúrazové krvácanie do hrudníka s operačným riešením, viaceré tržné rany horných končatín, hlbokú
ranu dolnej končatiny, zlomeninu oboch kostí predkolenia, ktorá bola operovaná, a teda týmito

zraneniami spôsobená bolesť žalobcu predstavuje 610 bodov. Z lekárskeho posudku predloženého
žalovaným 2/ (čl. 268) vyplynulo, že žalobca utrpel zranenia, ktoré boli obodované na 585 bodov.
Rozdiel medzi oboma ohodnoteniami spočíval v tom, že zatiaľ čo lekársky posudok žalobcu vychádzal
z toho, že žalobca utrpel zlomeniny rebier s dislokáciou, ktoré boli obodované na 60 bodov (zákonom
predpísané rozmedzie bodového ohodnotenia predstavuje 35 - 60 bodov), lekársky posudok žalovaného

2/ vychádzal z toho, že žalobca utrpel zlomeniny rebier bez dislokácie, ktoré boli obodované na 35
bodov (zákonom predpísané rozmedzie bodového ohodnotenia predstavuje 30 - 40 bodov). Žalobca, v
prospech ktorého bolo preukázanie skutočnosti, že bodové ohodnotenie zranenia rebier predstavuje 60
a nie 35 bodov, na odstránenie tohto rozporu nenavrhol vykonanie žiadneho ďalšieho dôkazu. V tomto
prípade ide o dve odborne rovnocenné posúdenia a správnosť či už jedného, alebo druhého posúdenia

by si vyžalovalo ďalšie odborné posúdenie, či už výsluchom lekárov, ktoré obodovanie vykonali alebo
znaleckým posudkom. Žalobca žiaden takýto dôkaz nenavrhol. Preto mal súd za preukázanú správnosť
bodového ohodnotenie bolesti žalobcu na žalovaným 2/ tvrdenú hodnotu 585 bodov.
6. Medzi stranami nebolo sporné obodovanie sťaženia spoločenského uplatnenia. Z lekárskych
posudkov žalobcu a žalovaného 2/ zhodne vyplynulo, že žalobca v dôsledku zranení utrpel sťaženie

spoločenského uplatnenia, a to ľahké obmedzenie pohyblivosti bedrového kĺbu a kolena a kožné jazvy
po operácii a úraze, za ktoré bodové ohodnotenie predstavuje 360 bodov.
7. Medzi stranami bolo sporné, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu. Podľa posudku
žalobcu bol zdravotný stav žalobcu ustálený 23.4.2014. Podľa posudku žalovaného 2/ bol zdravotný stav
žalobcu ustálený z hľadiska obodovania náhrady za bolesť 31.8.2013 a z hľadiska náhrady za sťaženie

spoločenského uplatnenia 30.4.2014. K otázke ustálenia zdravotného stavu žalobcu z lekárskych správ,
ktoré predložil (čl. 282 - 312, 349) vyplynulo, že v dôsledku zranení bol žalobca hospitalizovaný od
16.7.2012 do 7.8.2012 s tým, že po prepustení sa mal hlásiť u obvodného lekára, kde sa hlásil už
8.8.2012. Následne bol na kontrolách v traumatologickej ambulancii 10.8.2012, 15.8.2012, 22.8.2012,
5.9.2012. 12.9.2012 mu bola vybratá kovová vložka, ktorá mu bola voperovaná pri prvej hospitalizácii.

Následne absolvoval ambulantné kontroly 19.9.2012, 23.9.2012, 2.10.2012, 17.10.2012, 18.10.2012,
21.11.2012, 19.12.2012, 15.1.2013, 24.1.2013, 4.2.2013, 7.2.2013. 22.2.2013 bol žalobca opäť s
otvorenou ranou na predkolení hospitalizovaný až do 4.3.2013. Rana bola ďalej liečená ambulantne.
22.5.2013 bola žalobcovi odporučená plná záťaž s odkladaním bariel s ďalšou kontrolou 28.8.2013. Od
3.10.2013 do 6.10.2013 bol žalobca prijatý na vybratie osteosyntetického materiálu. Od 6.3.2014 do

9.3.2014 bol hospitalizovaný na vybratie rekonštrukčného klinca a ešte 23.4.2014 bol na kontrole, keď
jeho ošetrujúci lekár uviedol, že stav považuje za zhojený, liečbu ukončuje a odporúča plnú záťaž. V tejto
súvislosti súd nevyhovel návrhu žalovaného 2/ na nariadenie znaleckého dokazovania, ktorým by bolo
určené, kedy došlo k ustáleniu zdravotného stavu žalobcu. Všetky rozhodné skutočnosti na posúdenietejto právnej otázky vyplynuli z lekárskych správ žalobcu, z ktorých bolo zrejmé, že liečba jeho zranení
bola spojená nielen s prvotným operačným zákrokom, ale aj s následnými zákrokmi, pri ktorých mu bol
odstraňovaný voperovaný materiál.

8. Medzi stranami bolo nesporné, že žalobca si v súvislosti s liečbou svojich zranení kupoval rôzne
lieky a kúpeľnú liečbu, za ktoré zaplatil 582,15 eur, pričom do 8.12.2013 vynaložil 545,72 eur a po
8.12.2013 36,43 eur. Zo znaleckého posudku predloženého žalobcom (čl. 320 - 333) vyplynulo, že škoda
na motorke žalobcu predstavovala 5 816 eur. Z čestného prehlásenia žalobcu vyplynulo, že škoda na
jeho osobných veciach predstavovala 609 eur.

9. Takto zistené skutočnosti súd právne posúdil nasledovne. Čo sa týka náhrady za bolesť a náhrady
za sťaženie spoločenského uplatnenia z vykonaného dokazovania vyplynulo, že náhrada za bolesť
predstavuje 585 bodov a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia predstavuje 360 bodov,
čo je spolu 945 bodov. Podľa § 5 ods. 2 a 4 zákona č. 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a o
náhrade za sťaženie spoločenského uplatnenia v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o
náhrade za bolesť“) výška náhrady sa určuje sumou 2 % z priemernej mesačnej mzdy zamestnanca v

hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky za kalendárny rok
predchádzajúci roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu, za jeden bod a výsledná suma sa zaokrúhli na
najbližšie celé euro smerom nahor, pričom ministerstvo zdravotníctva ustanoví výšku náhrady opatrením
vyhláseným v Zbierke zákonov Slovenskej republiky uverejnením oznámenia o jeho vydaní najneskôr do
31. mája príslušného kalendárneho roka. Opatrením ministerstva zdravotníctva č. 149/2012 bola výška

bodu na rok 2012 určená na 15,72 eura. Preto nárok žalobcu podľa § 444 Občianskeho zákonníka na
náhradu za bolesť predstavuje 9 197 eur a na náhradu za sťaženie spoločenského uplatnenia 5 660 eur.
10. Súd nepovažoval za správny právny názor žalobcu, ktorý pri určení bodovej hodnoty vychádzal z
hodnoty bodu v roku 2014. Pre určenie rozhodnej hodnoty bodu zákon stanovuje, že bodová hodnota
sa vzťahuje k roku, v ktorom vznikol nárok na náhradu. Nárok na náhradu za bolesť a nárok na náhradu

za sťaženie spoločenského uplatnenia vzniká bezprostredne potom, ako dôjde k poškodeniu zdravia.
K tomu došlo v roku 2012 a je bez právneho významu to, kedy došlo k obodovaniu, či už bolesti alebo
sťaženiaspoločenskéhouplatnenia.Opačnýnázorbyviedolkabsurdnémuzáveru,pripoužitíktoréhoby
poškodenýmoholovplyvniťvýškusvojhonárokutým,žebydalneskôrpodnetnavyhotovenielekárskeho
posudku. Náhrada za bolesť a náhrada za sťaženie spoločenského uplatnenia sa poskytujú na základe

lekárskych posudkov, čo však neznamená, že bodové ohodnotenie sa vzťahuje k momentu vydania
týchto posudkov alebo k momentu ustálenia zdravotného stavu poškodeného, keďže k rozhodujúcemu
zásahu do zdravotného stavu dochádza vždy bezprostredne po škodovej udalosti, ktorá je príčinou či
už bolesti alebo sťaženia spoločenského uplatnenia.
11. Voči uplatnenému nároku na náhradu za bolesť nebola dôvodná námietka premlčania, ktorú vzniesli

žalovaní, keď vychádzali z toho, že zdravotný stav žalobcu bol z hľadiska obodovania náhrady za bolesť
ustálený 31.8.2013. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že žalobca aj po tomto dni ďalej podstupoval
liečbu, a to tak, že od 3.10.2013 do 6.10.2013 bol hospitalizovaný na vybratie osteosyntetického
materiálu a od 6.3.2014 do 9.3.2014 bol hospitalizovaný na vybratie rekonštrukčného klinca. Ešte
23.4.2014 bol žalobca na kontrole, keď jeho ošetrujúci lekár uviedol, že stav považuje za zhojený, liečbu

ukončuje a odporúča plnú záťaž. Podľa § 8 ods. 4 zákona o náhrade sa lekársky posudok vydáva len
čo zdravotný stav poškodeného možno považovať za ustálený. Podľa § 3 ods. 1 zákona o náhrade
náhrada za bolesť sa poskytuje jednorazovo; musí byť primeraná zistenému poškodeniu na zdraví,
priebehu liečenia alebo odstraňovaniu jeho následkov. Z uvedeného je zrejmé, že účelom náhrady za
bolesťjeodškodniťpoškodenéhonielenzasamotnúbolesťspôsobenúškodovýmdejom,aleajzabolesť

následnú, ku ktorej dochádza liečbou. Žalobca sa kontinuálne liečil, pričom lekárske zákroky, ktorým sa
podrobil v októbri 2013, v marci a v apríli 2014 boli predpokladaným pokračovaním jeho liečby. Nešlo o
zákroky, ktoré definuje § 3 ods. 4 zákona o náhrade, podľa ktorého ak sa po skončení liečenia vykoná
v súvislosti s poškodením na zdraví operačný výkon, ktorý sa pôvodne nepredpokladal, poškodený má
nárok na ďalšiu náhradu za bolesť ako za poškodenie na zdraví, s ktorým možno tento operačný výkon z

hľadiska bolesti najlepšie porovnať. Preto premlčacia doba jeho nároku na náhradu za bolesť nezačala
plynúť 31.8.2013 tak, ako sa nesprávne domnievali žalovaní, ale 23.4.2014, keď lekár žalovaného po
predpokladaných lekárskych zákrokoch dospel k záveru, že liečba žalobcu je skončená a nie je potrebná
ďalšia kontrola.
12. Žalovaní vzniesli námietku premlčania aj vo vzťahu k ostatným nárokom žalobcu. Z vykonaného

dokazovania vyplynulo, že ku škode na motorke žalobcu 5 816 eur a osobných veciach 609 eur došlo
zničením bezprostredne pri dopravnej nehode 16.7.2012. Vtedy aj vznikol nárok žalobcu na náhradu
tejto škody podľa § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého sa poškodenému uhrádza
skutočná škoda. Žalobca si túto škodu uplatnil až žalobou, ktorá bola súdu doručená 8.12.2015. Podľa§ 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka právo na náhradu škody sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa
poškodený dozvie o škode a o tom, kto za ňu zodpovedá. Skutkové okolnosti dopravnej nehody boli
žalobcovi známe, keďže sám bol na tejto dopravnej nehode účastný a bolo zrejmé, kým a aká škoda mu

bola spôsobená. Dvojročná premlčacia doba podľa § 106 ods. 1 Občianskeho zákonníka začala plynúť
16.7.2012 a podľa § 122 ods. 2 Občianskeho zákonníka a uplynula 16.7.2014. Žalovaní sa podľa § 100
ods. 1 Občianskeho zákonníka tejto premlčacej doby dovolali, a preto žalobcovi právo na náhradu škody
na motorovom vozidle a osobných veciach nemožno priznať. Z rovnakého dôvodu žalobcovi nemožno
priznať nárok na náhradu liečebných nákladov podľa § 449 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktoré boli

žalobcom vynaložené v období do 8.12.2013 vo výške 545,72 eur. Dôvodne boli žalobcom uplatnené
len tie náklady na liečbu, ktorú vynaložil po 8.12.2013 vo výške 36,43 eur.
13. Voči dôvodne uplatnenej námietke premlčania nebola dôvodná námietka rozporu dobrých mravov,
ktorú vzniesol žalobca. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich
z občianskoprávnych vzťahov nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi. V tom, že žalovaní takúto
námietku vzniesli nemožno vidieť výkon ich práva v rozpore s dobrými mravmi. Takéto právne posúdenie

nevyplýva ani zo žalobcom tvrdených a nesporných skutočností, keď bolo zrejmé, že žalobca bol
v súvislosti s dopravnou nehodou obvinený, následne aj obžalovaný, no nakoniec spod obžaloby
oslobodený, pričom jeho následné trestné oznámenie voči žalovanému 1/ bolo odmietnuté. Samotný
priebeh trestných konaní nevyplynul z konania žalovaných a žalobcovi priebeh trestného konania
žiadnym spôsobom nebránil v tom, aby sa svojich práv domáhal v civilnom sporovom konaní.

14. Na posúdenie základu nároku žalobcu proti žalovanému 1/, ktorých oboch treba považovať za
prevádzateľov motorových vozidiel, sa vzťahujú ustanovenia § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka,
podľa ktorého fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú
osobitnou povahou tejto prevádzky; § 428 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého svojej zodpovednosti
sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke.

Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého
úsilia, ktoré možno požadovať a § 431 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého ak sa stretnú prevádzky
dvoch alebo viacerých prevádzateľov a ak ide o vyporiadanie medzi týmito prevádzateľmi, zodpovedajú
podľa účasti na spôsobení vzniknutej škody. Vo vzťahu žalobcu a žalovaného 1/ je vylúčené použitie §
428 Občianskeho zákonníka, keďže z vykonaného dokazovania nevyplynuli žiadne skutočnosti, ktoré

by zakladali možnosť zbavenia sa zodpovednosti, či už žalobcu alebo žalovaného 1/ za vzniknutú
škodu. Okolnosti, ktoré prispeli k vzniku škody mali povahu v prevádzke motorových vozidiel žalobcu a
žalovaného 1/, keďže vznikli výlučne tým, že obaja viedli zisteným spôsobom svoje motorové vozidlá. K
vzniku škody prispelo len to, ako žalobca a žalovaný 1/ viedli svoje motorové vozidlá.
15. Žalobca a žalovaný 1/ mali možnosť pri vynaložení úsilia, ktoré možno od nich požadovať, zabrániť

vzniku dopravnej nehody. Žalobca mohol vzniku dopravnej nehody zabrániť tým, že by motorku
neviedol rýchlosťou najmenej o 36 km/h vyššou ako maximálne povolenou rýchlosťou. Žalovaný 1/
nemusel v čase piatich sekúnd predtým ako začal prechádzať do pravého jazdného pruhu žalobcu
vidieť, a ak ho videl, mal značne sťaženú možnosť rozpoznať jeho rýchlosť. Žalovaný 1/ 2,8 sekundy
predtým, ako začal prechádzať do pravého jazdného pruhu mal možnosť rozpoznať žalobcu v spätnom

zrkadle a pozorovaním jeho rýchlosti po dobu pol až jednej sekundy mohol rozpoznať jeho rýchlosť
tak, že si musel byť vedomý toho, že ho prechodom do pravého jazdeného pruhu ohrozí. Z týchto
skutočností je zrejmé, že účasť na spôsobenej nehode žalobcu a žalovaného 1/ je prevažne určovaná
subjektívnymi okolnosťami, a to opomenutím oboch strán pri plnení si ich povinnosti pri predchádzaní
vznikudopravnýchnehôd.Žalobcavedomedlhšietrvajúcimkonanímspočívajúcimvtom,ževiedolsvoje

motorové vozidlo neprimeranou rýchlosťou, porušil svoju povinnosť viesť motorové vozidlo rýchlosťou
nie vyššou ako 90 km/h. Žalovaný 1/ v priebehu piatich sekúnd predtým, ako začal prechádzať do
ľavého jazdného pruhu, nevyužil objektívne možnosti spočívajúce v tom, že by sa v čase približne troch
sekúnd pred začatím svojho manévru na čas pol až jednej sekundy nezahľadel a zo svojich spätných
zrkadiel nepozoroval žalobcu pri identifikácii jeho rýchlosti. Hlavnou príčinou stretu prevádzok žalobcu

a žalovaného 1/ bolo nedanie prednosti v jazde žalovaným 1/ pritom, ako prešiel do jazdnej dráhy
žalobcu. Konanie žalobcu spočívajúce v neprimeranej rýchlosti bolo vedľajšou príčinou, keďže nebyť
toho, že by žalovaný 1/ neprešiel do jeho jazdného pruhu, nedošlo by ku kolízii motorky žalobcu s
autom žalovaného 1/. Konanie žalovaného 1/ bolo rozhodujúcou skutočnosťou, ktorá viedla k dopravnej
nehode. Žalovaný 1/ mal možnosť zabrániť dopravnej nehode tým, že by sa presvedčil, že môže prejsť

do jazdného pruhu žalobcu a dal mu prednosť v jazde. Danie prednosti v jazde rýchlejšiemu vozidlu je
základným pravidlom pri manévri prechodu do iného jazdného pruhu. Toto pravidlo žalovaný 1/ porušil.
Preto mieru zodpovednosti žalobcu a žalovaného na vzniknutej škode súd určil v pomere 3 žalovaného
1/ a 1 žalobcu.16. V tejto súvislosti treba odmietnuť použitie rozhodnutia českého Najvyššieho súdu sp.zn.
25Cdo/1097/2014,ktorépoužilprisvojomprávnomposúdenížalovaný2/.Vtomtoprípadevodičmotorky
prekročil povolenú rýchlosť dvojnásobne, keď svoju motorku viedol na úseku s povolenou rýchlosťou 60

km/h rýchlosťou 121 km/h. Pri tejto situácii Najvyšší súd považoval za nesprávny záver nižších súdov,
ktoré mieru zodpovednosti vodiča motorky ustálili na 30 % a dospel k záveru, že miera jeho účasti na
dopravnej nehode je prinajmenšom rovnaká alebo väčšia. O takýto prípade v tejto veci nejde, keďže
v tomto prípade nešlo o cestu s povolenou rýchlosťou 60 km/h, ale 90 km/h a prekročenie rýchlosti
vodičom motocykla nebolo v takom nepomere ako v tomto prípade.

17. Vychádzajúc z toho, že dôvodne uplatnená škoda žalobcu predstavuje súčet náhrady za bolesť
9 197 eur, náhrady za sťaženie spoločenského uplatnenia 5 660 eur a náhrady liečebných nákladov
36,43 eur, čo je spolu 14 893,43 eur, je žaloba žalobcu dôvodná sčasti o zaplatenie 3/4 , teda 11
170,07 eur, pričom nárok žalobcu voči žalovanému 2/ je daný podľa § 15 ods. 1 zákona č. 381/2001
o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla
v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o povinnom poistení“), podľa ktorého náhradu škody

uhrádza poisťovateľ poškodenému a poškodený je oprávnený uplatniť svoj nárok na náhradu škody
priamo proti poisťovateľovi.
18.Žalovaný2/nakoniecnamietolsvojupovinnosťzaplatiťžalobcoviuplatnenýúrokzomeškaniapričom
vychádzal z ustanovení § 11 ods. 6 - 8 zákona o povinnom poistení, podľa ktorých: (6) Poisťovateľ
je povinný bez zbytočného odkladu začať prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti

poskytnúť poistné plnenie a do troch mesiacov odo dňa oznámenia poškodeného o škodovej udalosti a)
skončiť prešetrovanie potrebné na zistenie rozsahu jeho povinnosti poskytnúť poistné plnenie a oznámiť
poškodenému výšku poistného plnenia, ak bol rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie
a nárok na náhradu škody preukázaný, b) poskytnúť poškodenému písomné vysvetlenie dôvodov,
pre ktoré odmietol poskytnúť alebo pre ktoré znížil poistné plnenie alebo poskytnúť poškodenému

písomné vysvetlenie k tým uplatneným nárokom na náhradu škody, v ktorých nebol v ustanovenej
lehote preukázaný rozsah povinnosti poisťovateľa poskytnúť poistné plnenie a výška poistného plnenia;
písomné vysvetlenie sa považuje za doručené dňom, keď ho poškodený prevzal, odmietol prevziať,
alebo dňom, keď ho pošta vrátila ako nedoručené. (7) Poisťovateľ je povinný poskytnúť poistné
plnenie do 15 dní po skončení prešetrovania potrebného na zistenie rozsahu povinnosti poisťovateľa

poskytnúť poistné plnenie alebo po doručení právoplatného rozhodnutia súdu o výške náhrady škody
poisťovateľovi, ak z tohto rozhodnutia nevyplýva iná lehota na poskytnutie poistného plnenia. (8) Ak
poisťovateľ nesplní povinnosť podľa odseku 6, je povinný zaplatiť poškodenému úroky z omeškania
podľa osobitného predpisu.
19. Z týchto ustanovení je zrejme, že žalovaný 2/ ako poisťovateľ má vo vzťahu k žalobcovi ako

poškodenému osobitné postavenie a umožňuje mu to, aby pred vyplatením nároku od poškodeného
žiadal jeho preukázanie. Tieto ustanovenia, ktorých účelom je podpora mimosúdneho vyriešenia sporu a
ochrana prostriedkov z povinného zmluvného poistenia však nemožno vyložiť tak, že by poškodenému
nebolo možné vôbec priznať úrok z omeškania, ak je jeho nárok na náhradu škody daný. Účelom
týchto ustanovení je ochrana poisťovateľa pred uplatnením nedôvodných nárokov, a to prostredníctvom

osobitnej lehoty na prešetrenie škodovej udalosti. Tieto ustanovenia však nemôžu viesť k takému
výkladu, ktorý by viedol k nepriznaniu úrokov z omeškania z dôvodnej mimosúdne uplatňovanej istiny.
Inak povedané tieto ustanovenia chránia poisťovateľa predtým, aby nemusel platiť úroky z omeškania
v tom prípade, ak je nárok poškodeného dôvodný a jeho dôvodnosť je zistená v komunikácii, ktorú
predpokladá § 11 ods. 6 až 8 zákona o povinnom zmluvnom poistení. Ak by žalovaný 2/ postupoval

tak, že by žalobcovi vyplatil jeho dôvodné uplatnené nároky v lehote troch mesiacov (§ 11 ods. 6) a
15 dní (§ 11 ods. 7) od uplatnenia si nárokov žalobcu, by za túto dobu nevznikol nárok na zaplatenie
úroku z omeškania z jeho dôvodného nároku, keďže v tomto období žalovaný 2/ nebol v omeškaní,
keďže vykonával svoje oprávnenia podľa § 11 ods. 6 a 7 zákona o povinnom poistení. Žalovaný 2/ však
žiadnu časť žalobcom uplatnenej škody nezaplatil. Preto je žalobcovi povinný spolu so žalovaným 1/

zaplatiť úrok z omeškania. Žalovanému 2/ bola výzva na plnenie doručená 4.12.2015. Žalovaný 2/ mal
od tohto do 4.3.2015 čas na to, aby uplatnenú škodu preskúmal a do 15 dní od 4.3.2015 žalobcovi
škodu zaplatil. Ak by tak urobil, nedostal by sa do omeškania so zaplatením dôvodne v tomto konaní
uplatnenej čiastky 11 170,07 eur. Žalovaný 2/ však tak neurobil, a preto má žalobca nielen proti nemu,
ale aj proti žalovanému 1/ nárok na zaplatenie úrokov z omeškania podľa osobitného predpisu, ktorým

je v tomto prípade Občiansky zákonník. Žalovanému 2/ bola výzva na plnenie doručená 4.12.2015,
pričom nezaplatením žalobcom uplatnenej čiastky v tento deň sa žalovaný 2/ a spolu s ním aj žalovaný 1/
5.12.2015 podľa § 563 v spojení s § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka dostal do omeškania, a preto je
žalobcovi povinný zaplatiť úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, a to v sadzbepodľa § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho
zákonníka v znení neskorších predpisov. Preto súd žalobcovi priznal z dôvodne uplatneného nároku 11
170,07 eur úrok z omeškania v sadzbe 5,05 % ročne od 5.12.2015 do zaplatenia. Preto súd rozhodol

tak, že sa odchýlil od právneho názoru vysloveného v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp.zn. 3Cdo/145/2017, keďže názor tam vyjadrený považuje za nesprávny.
20. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP tak, že žiadna zo strán nemá právo na
náhradu trov konania. Žalobe bolo vyhovené sčasti 43,90 % a v prevyšujúcej časti 56,10 % bola žaloba
zamietnutá a konanie bolo pre čiastočné späťvzatie zastavené. Okrem toho je zrejmé, že k zamietnutiu

žaloby nedošlo len v dôsledku premlčania niektorých zložiek náhrady škody, ale aj v dôsledku toho, že
rozhodnutie záviselo od úvahy súdu, ktorá sa týkala vyjadrenia pomeru účasti žalobcu a žalovaného
1/ na vzniknutej škode. Pri strete viacerých faktorov, ktoré viedli procesnému neúspechu žalobcu a v
súvislosti s tým, že pomer úspechu a neúspechu oboch strán je približne rovnaký, bolo dôvodné, aby
súd rozhodol tak, že žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Prievidza do 15 dní odo dňa jeho
doručenia písomne v dvoch vyhotoveniach, pričom v odvolaní treba popri všeobecných náležitostiach
podania uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh

na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.