Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 21. júl 2020

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 18CoCsp/15/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8119216100
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 07. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daniela Babinová
ECLI: ECLI:SK:KSPO:2020:8119216100.1

Uznesenie

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Daniely Babinovej a členov
senátuJUDr.MarianyMuránskejaMgr.MilošaKolekavsporežalobkyne:V.P.,nar.XX.XX.XXXX,bytom
H. L. XXXX/XX, XXX XX L. právne zastúpená: JUDr. Igor Šafranko, advokát, IČO: 31954448, so sídlom
Sovietskych hrdinov 163/66, 089 01 Svidník proti žalovanému: Poštová banka, a.s., IČO: 31 340 890, so
sídlom Dvořákovo nábrežie 4, 811 02 Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária RELEVANS

s. r. o., IČO: 47232471, so sídlom Dvořákovo nábrežie 8A, 811 02 Bratislava, o vydanie bezdôvodného
obohatenia 365,33 eura s prísl. a o určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, o odvolaní žalobkyne proti
rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 23.01.2020, č. k. 9Csp/230/2019 -59, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto cit.:

,,I. Žalobu v časti o vydanie bezdôvodného obohatenia spolu s príslušenstvom z a m i e t a.

II. Žalobu v časti o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky uvedenej v časti 3. bode 6 zmluvy o úvere
č. XXXXXXXXXX zo dňa XX.XX.XXXX z a m i e t a.

III. Žalobca j e p o v i n n ý zaplatiť žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %, a to do 3 dní
odo dňa právoplatnosti rozhodnutia súdu I. inštancie o výške týchto trov.“

2. Rozhodnutie právne odôvodnil podľa ust. § 53 ods. 1 a 5, § 107 ods. 1 až 3 zákona č. 40/1964 Zb.
Občiansky zákonník (ďalej len ,,OZ“), čl. 2 ods. 2 a 3 a § 298 ods. 1 a 2 zákona č. 160/2015 Z. z.
Civilného sporového poriadku (ďalej len ,,CSP“).

3. V odôvodnení súd prvej inštancie okrem iného uviedol, že sa primárne zaoberal vznesenou
námietkou premlčania a dospel k záveru, že je dôvodná. Súd prvej inštancie dospel k záveru, že ak by
zmluva o úvere mala vady vedúce k bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru, tak objektívna premlčacia
lehota by začala plynúť dňom nasledujúcim po dni preplatenia istiny úveru, keďže týmto dňom by
bezdôvodnéobohatenievzniklo.Úverbolvyplatený13.10.2014.Objektívnapremlčacialehotatakzačala

plynúť dňa 14.10.2014 a uplynula dňa 14.10.2017. Žaloba podaná na súde dňa 24.10.2019, tak bola
podaná po uplynutí objektívnej premlčacej lehoty a preto aj v prípade jej hypotetickej dôvodnosti by
jej nebolo možné vyhovieť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn.
5Cdo/291/2015 a 1Cdo/238/2017, uznesenie ÚS SR sp. zn. III. ÚS 448/2017 a rozhodnutia Krajského
súdu v Žiline sp. zn. 11Co/471/2014 a Krajského súdu v Prešove sp. zn. 9Co/39/2019. Pokiaľ ide o
plynutie subjektívnej premlčacej doby uviedol, že v prípade, ak bezdôvodné obohatenie má vzniknúť

na základe nedostatku zákonných náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak skutkové okolnosti
svedčiace o bezdôvodnom obohatení má spotrebiteľ k dispozícii už uzavretím vadnej zmluvy v spojenís preplatením úveru. Ak k hypotetickému preplateniu úveru došlo dňa 13.10.2014, dňom 14.10.2014
začala plynúť subjektívna premlčacia lehota a táto skončila dňom 14.10.2016. Žaloba podaná na súde
dňa 24.10.2019, tak bola podaná po uplynutí subjektívnej premlčacej lehoty a preto aj v prípade

jej hypotetickej dôvodnosti by jej nebolo možné vyhovieť. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/167/2017, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 26Cdo/785/2011,
Ústavného súdu ČR sp. zn. III. ÚS 258/03, Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Odo/1688/2005, Krajského
súdu vPrešovevovecisp.zn.11Co/46/2017aKrajskéhosúduvTrenčínesp.zn.17Co/341/2017.Pokiaľ
ide o naliehavý právny záujem týkajúci sa určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok, tento mal súd

prvej za daný a z hľadiska právnej argumentácie poukázal napr. na závery Najvyššieho súdu SR vo veci
sp. zn. 6Cdo/127/2017. Konštatoval, že vzhľadom na to, že žalobca sa domáhal určenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky, ktorú sporná zmluva neobsahuje, zamietol súd žalobu aj v tejto časti. Žalobca sa
domáhalurčenianeprijateľnostizmluvnejpodmienkyuvedenejvčasti3.Bode6spornejúverovejzmluvy,
pričomčasť3.bod6zmluvysajejnetýka.Prihliadolnato,žežalobcabolzastúpenýprávnymzástupcom,
nevyhľadával v spornej zmluve, kde a v akom znení sa nachádza rozhodcovská doložka. Vychádzal

zo záveru uznesenia Krajského súdu v Prešove sp. zn. 24Co/102/2017 dňa 29.11.2018 podľa ktorého
skúmanie neprijateľnosti zmluvnej podmienky má preto význam iba v prípade, ak súd dospeje k záveru,
že takáto zmluvná podmienka bráni priznaniu plnenia, na ktoré by inak vznikol nárok.“ Posudzovanie
neprijateľnosti zmluvných podmienok vo vzťahu inter partes má teda súd ex offo vykonať iba vtedy, ak
by tieto neprijateľné zmluvné podmienky mali vplyv na prejednávanú vec a na meritórne rozhodnutie

súdu. V prejednávanej veci tomu tak nebolo, pretože na základe rozhodcovskej doložky sa vzťahy medzi
žalobcom a žalovaným nerealizovali a zmluvné vzťahy medzi sú už ukončené.

4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle zásady úspechu podľa § 255 ods. 1 a 262
ods.1CSP.Vkonaníbolplneúspešnýžalovaný.Súdnezistilazostranyžalobcuneboliuvádzanéžiadne

dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by nemali viesť k priznaniu nároku na náhradu trov konania
úspešnému žalobcovi a preto mu tento nárok bol v plnom rozsahu priznaný.

5. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Odvolanie podala z
dôvodu nesprávnych skutkových zistení a z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia veci, súdom prvej

inštancie. Namietala, že z odôvodnenia rozsudku sa nedá zistiť, čo sa premlčalo, teda či sa žalovaný
na môj úkor bezdôvodne obohatil a ak áno, z akého právneho dôvodu. V tomto smere, či bezdôvodné
obohatenie, ktoré má byť premlčané vzniklo, alebo nie, teda či existuje predmet premlčania, je rozsudok
nepreskúmateľný, ale zrejme sa žalovaný musel na môj úkor bezdôvodne obohatiť. Domáhala sa
toho, aby rovnaké veci boli na Okresnom súde Prešov a Krajskom súde Prešov posudzované rovnako.

Poukázala na to, že vo vzťahu k žalovanému, v skutkovo a právne obdobnej veci Krajský súd Prešov
uznesením sp. zn. lCo/35/2019, zo 07.01.2020, zrušil rozsudok Okresného súdu Prešov, sp. zn.
11Csp/187/2018, z 01.02.2019, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu o vydanie bezdôvodného
obohatenia a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky z obdobných dôvodov, z akých vychádza
súd v súdenej veci, čo sa týka premlčania bezdôvodného obohatenia a určenia neprijateľnosti zmluvnej

podmienky. Obdobne vo vzťahu k žalovanému poukázala aj rozsudky Krajského súdu Prešov sp. zn.
2Co/60/2019 z 26.08.2019, sp. zn. 19Co/23/2019 z 30.05.2019 a sp. zn. 23Co/43/2017 z 28.03.2018. K
posudzovaniupremlčania,bezobjektivizáciezačatiaplynutiasubjektívnejpremlčacejdobyasaplikáciou
desaťročnej objektívnej premlčacej doby, vo vzťahu k iným dodávateľom, ako je žalovaný, poukázala
napr.narozhodnutieKrajskéhosúduPrešov,sp.zn.lCo/43/2019,z19.12.2019.Považovalaodvolávanie

sa súdu prvej inštancie na niektoré rozhodnutia súdov SR a ČR za mylné a účelovo prispôsobujúce
(napr. NS SR sp. zn. 1Cdo/238/2017). Pokiaľ ide o plynutie subjektívnej premlčacej lehoty poukázala
na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 25Cdo/2930/2019 zo 14.11.2019. Čo sa týka určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, bola toho názoru, že súd prvej inštancie je s odôvodnením 7.6.
napadnutého rozsudku v rozpore s tým, čo cituje v odôvodnení 7.1. a 7.2. napadnutého rozsudku.

Nakoľko napadnutý rozsudok bol vydaný po 01.01.2018, tak poukazuje aj na ustanovenie § 11 ods.
4 zák. č. 129/2010 Z. z., v znení zák. č. 279/2017 Z. z., s účinnosťou od 1.1.2018, podľa ktorého:
Spotrebiteľ sa môže pred súdom domáhať určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo
určenia bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého spotrebiteľského úveru žalobou. “Poznámka pod
čiarou k odkazu 18ba) znie: „I8ba) § 137 ods. c) a d) Civilného sporového poriadku. “ Nemali by preto

už byť žiadne pochybnosti o tom, že od 01.01.2018 sa môže spotrebiteľ pred súdom domáhať určenia
neprijateľnosti zmluvnej podmienky, keď to ustanovenie § 11 ods. 4 zák. č. 129/2010 Z. z. výslovne
umožňuje, a to práve s odkazom na § 137 CSP. Bola toho názoru, že ak ustanovenie § 11 ods. 4 zák.
č. 129/2010 Z. z., v platnom znení, práve s odkazom na § 137 CSP, umožňuje spotrebiteľovi domáhaťsa určenia neplatnosti zmluvy žalobou, tak v zmysle zásady, že vo väčšom je obsiahnuté menšie, ak
sa spotrebiteľ môže domáhať žalobou určenia neplatnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere, tak sa môže
domáhať žalobou aj určenia neplatnosti ktorejkoľvek neplatnej časti zmluvy o spotrebiteľskom úvere,

teda aj určenia neprijateľnosti zmluvnej podmienky, lebo určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, je
taktiež určením neplatnosti zmluvy. Z uvedených dôvodov navrhla rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť
a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

6. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý bol toho názoru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie

je po vecnej aj právnej stránke správne, pričom súd sa riadne vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi
skutočnosťami a tieto správne právne posúdil. Vo vzťahu k odvolacej námietke o nepreskúmateľnosti
rozhodnutia súdu prvej inštancie uviedol, že súd v napadnutom rozhodnutí riadne uviedol, čoho sa v
konaní domáhal žalobca, teda vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 365,33 eura s prísl., ktoré
malo vzniknúť titulom platieb žalovanému na základe Zmluvy o úvere č. XXXXXXXXXX z XX.XX.XXXX,
ako aj to, v akom období malo toto bezdôvodné obohatenie vzniknúť. Vzhľadom k tomu, že žalovaný

vzniesol námietku premlčania žalobcom uplatneného nároku, pričom súd prvej inštancie vyhodnotil
túto námietku premlčania ako dôvodnú, nebol už povinný sa zaoberať v odôvodnení napadnutého
rozhodnutia meritom veci v tom smere, či je zmluva o úvere bezúročná a bezpoplatková a či a v akej
výške vzniklo bezdôvodné obohatenie. Pokiaľ žalobkyňa v podanom odvolaní namietala vyhodnotenie
jeho nároku súdom v napadnutom rozhodnutí ako premlčaného v objektívnej aj subjektívnej lehoty

uviedol, že sa plne stotožňuje s posúdením veci súdom. Žalovaný je toho názoru, že početná
rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Prešove, na ktorú sa odvoláva žalobkyňa, je v priamom rozpore
s ustálenou rozhodovacou praxou dovolacieho súdu uvedenou v napadnutom rozhodnutí. Čo sa týka
žalobcom uplatneného nároku na určenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, žalovaný sa v plnom
rozsahu stotožňuje so závermi Okresného súdu, predovšetkým s tým, že žalobca bol zastúpený v konaní

advokátom, ním tvrdenú neprijateľnú zmluvnú podmienku v žalobe ani neoznačil, a teda aj vzhľadom
k aplikácii § 291 ods. 3 CSP vylučujúcej použitie § 296 CSP nebol súd povinný zaoberať sa údajnou
neprijateľnou podmienkou, pokiaľ táto nemala vplyv na prejednávanú vec a meritórne rozhodnutie súdu
- na základe rozhodcovskej doložky sa vzťahy medzi žalobcom a žalovaným nerealizovali a zmluvné
vzťahy medzi nimi sú už dávno ukončené. Na záver dodal, že, že výlučným účelom tohto konania

nie je ochrana spotrebiteľa, ale len umelé navyšovanie trov právneho zastúpenia právnym zástupcom
žalobcu, ktorý sa veľkým množstvom takmer totožných súdnych konaní snaží takýmto spôsobom získať
na žalovanom čo najvyššiu čiastku na trovách právneho zastúpenia. Vzhľadom na vyššie uvedené
skutočnosti navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu
potvrdil a aby zároveň žalovanému priznal právo na náhradu trov konania proti žalobcovi v rozsahu 100

%.

7. Krajský súd v Prešove ako odvolací súd príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP), vzhľadom
na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle
zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a § 380 CSP, bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že

rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konane a nové rozhodnutie

8. Podľa § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí
obohatenie vydať.

9.Podľa§451ods.2Občianskehozákonníkabezdôvodnýmobohatenímjemajetkovýprospechzískaný
plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho
dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.

10. Podľa § 456 Občianskeho zákonníka predmet bezdôvodného obohatenia sa musí vydať tomu, na

úkor koho sa získal. Ak toho, na úkor koho sa získal, nemožno zistiť, musí sa vydať štátu.

11. Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky
odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.

12. Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí
za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo13. Z obsahu spisu nateraz vyplýva, že strany sporu uzavreli dňa 21.11.2013 zmluvu o úvere
konsolidácia č. XXXXXXXXXX, na základe ktorej bol žalobkyni poskytnutý úver vo výške 2.000 eur, ktorý
sazaviazalasplatiťv24-tichmesačnýchsplátkachpo107eur,t.j.,tedacelkovomalazaplatiťsumu2.568

eur. Žalobkyňa považuje poskytnutý úver za bezúročný a bez poplatkov pre absenciu údajov podľa § 9
ods. 2 písm. f), j) a y) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách
pre spotrebiteľov a žaluje o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 365,33 eura ako rozdiel medzi
jej platbami žalovanému vo výške 2.365,33 eura a sumou poskytnutej istiny úveru 2.000 eur.

14. Predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie,
ktorý dospel k záveru vzhľadom na vznesenú námietku premlčania žalovaným, že nárok žalobkyne na
vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému (dodávateľovi) vo výške 365,33 eura je premlčaný
tak v trojročnej objektívnej premlčacej lehote, ako aj v rámci dvojročnej subjektívnej premlčacej lehote.

15. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že pripadne dôvodné vznesenie námietky premlčania

v civilnom procese má za následok, že súd nemôže oprávnenej osobe právo (nárok) priznať (§ 100
ods. 1 tretia veta Občianskeho zákonníka). Pritom zásada hospodárnosti konania musí viesť konajúci
súd k tomu, aby prednostne posúdil v konaní vznesenú námietku premlčania vzhľadom na to, že v
prípade jej oprávnenosti takýto postup vedie k rýchlemu vydaniu rozhodnutia vo veci samej, bez potreby
vykonávania ďalších dôkazov.

16. Občiansky zákonník v ust. § 107 upravuje premlčaciu dobu pre vydanie bezdôvodného obohatenia,
pričom rozlišuje medzi subjektívnou (§ 107 ods. 1) a objektívnou premlčacou dobou (§ 107 ods. 2).
Začiatky ich plynutia sú upravené odlišne.

17. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie vyplýva, že ten dospel k záveru, že žalobkyňa sa o skutkových
okolnostiach bezdôvodného obohatenia žalovaného dozvedela v čase hypotetického preplatenia úveru
a neakceptoval názor o plynutí dvojročnej subjektívnej premlčacej lehoty až od času, kedy sa žalobkyňa
mala dozvedieť o bezdôvodnom obohatení žalovaného od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa
HOOS.

18. Javí sa, že v danej právnej veci bezdôvodné obohatenie vzniklo v dôsledku bezúročnosti a
bezpoplatkovosti úveru. Doposiaľ nebola prekonaná judikatúra súdneho dvora Európskej únie o
existencii nezanedbateľného nebezpečenstva, že priemerný spotrebiteľ nepoukáže na neprijateľnosť
zmluvnej podmienky v čase jej uzatvárania (porov. spojené prípady C-240 až 244/98). Tým sa ale

zákonite natíska otázka, že ak takéto obavy existujú v čase vzniku zmluvy, o čo menšie obavy existujú
v čase, keď spotrebiteľ vykonáva reálne plnenie z takejto zmluvnej podmienky.

19. Odvolací súd je toho názoru, že skutkovými okolnosťami, ktoré sú právne významné z pohľadu
premlčania nárokov uplatňovaných žalobkyňou v tomto konaní, je hypotetická absencia vyššie

uvedených obligatórnych náležitosti v úverovej zmluve, pričom aj pri rešpektovaní zásady, že neznalosť
zákona neospravedlňuje, nie je možné spravodlivo žiadať od priemernej spotrebiteľky akou je
nepochybne žalobkyňa, aby pri podpise zmluvy, respektíve (v zmysle vyššie uvedeného) pri následných
splátkach dojednaného úveru, mala skutočne skutkové vedomosti tohto charakteru.

20. Je úplne logické sa domnievať, že spotrebitelia by asi sotva platili, ak by mali vedomosť, že platiť
nemajú. Nie sú však chránení neobmedzenú dobu, ale len kým im neuplynie objektívna premlčacia
doba, ktorá začína plynúť bez ohľadu na to, či sa dozvedeli o bezdôvodnom obohatení a o tom, kto sa
na ich úkor obohatil.

21. Odvolací súd preto zásadne nemôže súhlasiť s názorom súdu prvej inštancie, že už v čase, kedy
došlo k plneniu nad rámec poskytnutej čiastky, žalobkyni začala plynúť premlčacia doba.

22. Odvolací súd poukazuje na rozhodnutie Ústavného súdu Českej republiky, ktorý v náleze II
ÚS/2460/17 z 19.03.2018 zdôraznil subjektívny moment vedomostí oprávnenej osoby o rozhodných

skutkových okolnostiach týkajúcich sa bezdôvodného obohatenia, pričom ustálil, že až momentom
ukončenia súdneho konania týkajúceho sa spornej výpovede zo zmluvy, získala sťažovateľka
(žalobkyňa v konaní pred všeobecným súdom) skutočnú vedomosť subjektívneho charakteru o vzniku
bezdôvodného obohatenia na strane žalovaného, a to aj za situácie, že samotná sťažovateľka tútozmluvu vypovedala. Spornosť tejto výpovede zo zmluvy o poskytovaní elektronických služieb a okolnosť,
žetátospornosťbolariešenávinomkonanínavšeobecnomsúde,bolapreÚstavnýsúdČeskejrepubliky
dostatočným dôvodom pre „posunutie“ začiatku plynutia premlčacej doby na vydanie bezdôvodného

obohatenia až do momentu skončenia tohto súdneho konania pred všeobecným súdom. Ústavný súd
teda neakceptoval závery všeobecných súdov o tom, že o rozhodujúcich skutkových okolnostiach mala
sťažovateľka (žalobkyňa) vedomosť už pred týmto súdnym konaním o neplatnosť výpovede zo zmluvy
o poskytovaní elektronických služieb, pretože sama túto zmluvu vypovedala. Spornosť tejto okolnosti
vnímal aj Ústavný súd Českej republiky v kontexte bezpečnej subjektívnej vedomosti sťažovateľky

(žalobkyne) o všetkých rozhodujúcich okolnostiach právne významných pre bezdôvodné obohatenie.

23. Ďalej odvolací súd poukazuje na uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.
ÚS 430/2018 z 05.12.2018, v ktorom ústavný súd nepochybne podporil úvahy odvolacieho súdu
o tom, že žalobkyňa (vo veci 22Co/53/2017 Krajského súdu v Prešove, ktorého rozhodnutie bolo
predmetom ústavnej sťažnosti vo vyššie uvedenom konaní Ústavného súdu Slovenskej republiky) sa o

bezdôvodnom obohatení dozvedela od Združenia na ochranu spotrebiteľa HOOS, ktoré túto skutočnosť
písomne potvrdilo dňa 08.08.2016.

24. V zmysle vyššie uvedeného odvolací súd v tejto inej veci (22Co/53/2017 Krajského súdu v Prešove)
uvažoval so začiatkom plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia od

momentu konzultácie a poučenia daného žalobkyni v danej veci združením na ochranu spotrebiteľa, a
takétoúvahyodvolaciehosúdupovažovalzaústavnekonformnéajústavnýsúd,keďžesťažnosťpodanú
žalovanou v tejto veci odmietol pre zjavnú neopodstatnenosť.

25. Odvolací súd preto zástava názor, že subjektívna premlčacia doba začína plynúť od okamihu, kedy

oprávnený zistí skutkové okolnosti, z ktorých možno vyvodiť vznik bezdôvodného obohatenia na strane
zodpovedného subjektu a orientačne aj jeho rozsah tak, aby bolo možné približne určiť výšku náhrady
v peniazoch. Vyžaduje sa pritom skutočná, nie iba predpokladaná vedomosť oprávneného o tom, že
na jeho úkor bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Nie je podstatná a rozhodujúca
okolnosť, kedy sa oprávnený subjekt pri náležitej starostlivosti musel alebo mohol dozvedieť, že

na jeho úkor došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia, ale to, kedy sa o tejto okolnosti skutočne
dozvedel. Rozhodujúci je teda subjektívny moment, kedy sa oprávnený dozvie o okolnostiach, ktoré
sú rozhodujúce pre uplatnenie tohto práva. Začiatok plynutia subjektívnej premlčacej doby na vydanie
plnenia z bezdôvodného obohatenia sa neviaže na čas, od kedy sa žalobkyňa dozvedieť mala a mohla
s poukazom na to, že mala poznať právo, ale na okamih, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela že na

jej úkor sa žalovaný bezdôvodne obohatil, teda vtedy, kedy mala žalobkyňa k dispozícii údaje, ktoré jej
umožňovali podať žalobu na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia, teda keď sa dozvedela, že
právny dôvod na plnenie úrokov a poplatkov z jednotlivých zmlúv nebol od začiatku daný.

26. Za týchto okolností treba prisvedčiť názoru odvolateľky v predmetnej veci, že začiatok plynutia

subjektívnej premlčacej doby na vydanie bezdôvodného obohatenia by mal byť v súlade s vyššie
uvedenou judikatúrou posunutý na moment, kedy sa žalobkyňa skutočne dozvedela o vzniku
bezdôvodného obohatenia, čo v prejednávanej veci možno posunúť na moment, kedy získala potrebné
informácie od Združenia na ochranu občana spotrebiteľa HOOS.

27. Vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe odvolací súd poukazuje na to, že Občiansky zákonník
tak v § 107 ods. 2 rozlišuje dve rôzne dĺžky lehôt vo vzťahu k objektívnej premlčacej dobe, pričom to,
ktorá z nich bude aplikovaná na ten-ktorý prípad bude závisieť od toho, akým spôsobom bolo získané
bezdôvodné obohatenie. Občiansky zákonník síce v uvedenom ustanovení hovorí o bezdôvodnom
obohatení získanom úmyselne, avšak v uvedenom a ani v inom ďalšom ustanovení nevymedzuje

podstatu úmyselného konania. Z uvedeného dôvodu preto treba z hľadiska právnej teórie vychádzať
z právnej úpravy úmyselného zavinenia podľa definície úmyselného zavinenia upravenom v Trestnom
zákone. O priamy úmysel tak ide vtedy, ak ten, kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatil, vedel, že
svojím konaním získa bezdôvodné obohatenie a súčasne ho aj získať chcel. O nepriamy úmysel ide
vtedy,akten,ktosanaúkorinéhoobohatil,vedel,žesvojímkonanímobohatenie,ktorémunepatrí,môže

získať a s týmto následkom bol pre prípad, že nastane, uzrozumený. Pre oba prípady je rozhodujúcim
znakom úmyslu predchádzajúca vedomosť subjektu, ktorý sa neoprávnene obohatil o tom, že svojím
konaním získava alebo môže získať hodnoty vyjadriteľné v peniazoch, ktoré mu nepatria.28. Ďalej vo vzťahu k aplikovaniu 10-ročnej alebo 3-ročnej objektívnej premlčacej doby odvolací súd
poukazuje na bod 42. v spojení so záverom Písomných pripomienok Európskej komisie vo veci C-485/19
zodňa07.10.2019,kdeEurópskakomisiauviedla,žečl.6ods.1ačl.7ods.1SmerniceRady93/13/EHS

z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách sa má vo svetle zásady efektivity
vykladať tak, že mu odporuje taká vnútroštátna úprava, v zmysle ktorej spotrebiteľ, ktorý uplatňuje
svoj nárok na vrátenie plnenia bezdôvodného obohatenia vzniknutého na základe plnenia spotrebiteľa
z nekalej zmluvnej podmienky má pre uplatnenie 10-ročnej objektívnej premlčacej doby povinnosť
dokázať, že veriteľ úmyselne porušil práva spotrebiteľa.

29. Na tomto mieste odvolací súd poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci
C-449/13,CA Consumer Finance SA proti Ingrid Bakkausovej a spol., v ktorom sa okrem iného uvádza,
cit.:„...UstanoveniasmerniceEurópskehoparlamentuaRady2008/48/ESz23.apríla2008ozmluvácho
spotrebiteľskomúvereaozrušenísmerniceRady87/102/EHSsamajúvykladaťvtomzmysle,že:jednak
bránia vnútroštátnej právnej úprave, podľa ktorej dôkazné bremeno nesplnenia povinností upravených

v článkoch 5 a 8 smernice 2008/48 zaťažuje spotrebiteľa, ...“

30. Vo vzťahu k uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č.k. 1Cdo/238/2017 zo dňa
18.10.2018 odvolací súd konštatuje, že s týmto sa aj vzhľadom na vyššie uvedené argumenty nemôže
stotožniť. Podľa názoru odvolacieho súdu je nemysliteľné, aby dôkazné bremeno ohľadne preukázania

úmyslu dodávateľa bezdôvodne sa obohatiť zaťažovalo spotrebiteľa. V tomto smere je preto potrebné
konštatovať, že prejednávanej veci sa žiadalo vykonať dokazovanie , najmä v rovine zistenia všetkých
rozhodných okolností, ku ktorým došlo pri uzavretí predmetnej zmluvy.

31.Žalovanýakoosobapodnikajúcanafinančnomtrhumáodbornúprevahunadspotrebiteľom,ktorému

poskytuje svoje služby, a preto možno od neho očakávať, že vo vzťahu k nemu sa bude správať
poctivo. V predmete činnosti má okrem iného i poskytovanie úverov, teda jeho povinnosťou bolo poznať
a dodržiavať právne predpisy vzťahujúce sa na poskytovanie úverov, obzvlášť pokiaľ ide uvádzanie
obligatórnych náležitosti podľa § 9 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
V zmysle § 2 ods. 1 zákona č. 1/1993 Zb. o Zbierke zákonov platnom a účinnom do 31.12.2015, o

všetkom, čo bolo v Zbierke zákonov uverejnené, platí domnienka, že dňom uverejnenia sa stalo známym
každému, koho sa to týka; domnienka o znalosti vyhlásených všeobecne záväzných právnych predpisov
je nevyvrátiteľná (od 01.01.2016 túto problematiku upravuje § 15 zákona č. 400/2015 Z.z. o tvorbe
právnych predpisov a o Zbierke zákonov Slovenskej republiky).

32. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie tykajúceho sa zamietnutia žaloby vo výroku o
vyslovenie neprijateľnej zmluvnej podmienky, odvolací sú sa nestotožňuje s dôvodmi uvádzanými
konajúcim súdom. Pokiaľ ide o označenie neprijateľnej zmluvnej podmienky podľa uzavretej zmluvy bol
nesprávne označený bod 6 (správne bod 9) tykajúci sa obsahovo rozhodcovskej doložky a súdom 1.
Inštancie bol posúdený prísne formálne vychádzajúc z čísla uvedeného v navrhovanom petite žaloby.

Napriek tomu, že v texte žaloby uvádzaný dôvod neprijateľnosti zmluvnej podmienky je zrejmý a v
konečnom dôsledku súd je povinný ex offo preskúmať celú spotrebiteľskú zmluvu a posúdiť každú
zmluvnúpodmienku osobitne.Pretosamotnézléočíslovaniezmluvnejpodmienkynemôžebyťdôvodom
pre takéto rozhodnutie, aj keď bol žalobca - spotrebiteľ zastúpený advokátom. Neobstojí ani tvrdenie
súdu 1. Inštancie, že zmluvný vzťah strán sporu je ukončený. Spotrebiteľ v zmysle osobitnej právnej

úpravy sa môže domáhať určitých nárokov aj po ukončení trvania zmluvy.

33. K časovému aspektu uplatnenia práv spotrebiteľa voči dodávateľovi z neprijateľných zmluvných
podmienok či dojednaní odporujúcim dobrým mravom odvolací súd poukazuje na rozsudok Súdneho
dvora Európskej únie v spojených veciach C-154/15, C-307/15 a C-308/15 Francisco Gutiérrez Naranjo

proti Cajasur Banco SAU (C-154/15), Ana María Palacios Martínez proti Banco Bilbao Vizcaya
Argentaria SA (BBVA) (C-307/15), Banco Popular Espanol SA proti Emiliovi Irlesovi Lópezovi, Terese
Torresovej Andreuovej (C-308/15), zo dňa 21.12.2016, v ktorom Súdny dvor vyslovil, že: „Článok 6 ods.
1 smernice 93/13 sa má vykladať v tom zmysle, že zmluvnú podmienku, ktorá bola vyhlásená za nekalú,
treba v zásade chápať tak, že nikdy neexistovala, takže nemôže voči spotrebiteľovi vyvolávať účinky.

Určenie nekalej povahy tejto podmienky súdnym rozhodnutím v zásade musí viesť k navráteniu právnej
a skutkovej istoty pre spotrebiteľa, z ktorej by bolo zrejme, že podmienka neexistovala.34. Neexistencia tohto reštitučného účinku by totiž mohla spochybniť odradzujúci účinok, ktorý článok
6 ods. 1 smernice 93/13 v spojení s článkom 7 ods. 1 tejto smernice rozšíril na určenie nekalej
povahy podmienok obsiahnutých v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo

dodávateľa.

35. Hoci členským štátom v dôsledku toho prislúcha, aby prostredníctvom svojho vnútroštátneho
práva definovali metódy, v rámci ktorých je preukázané určenie nekalej povahy podmienky obsiahnutej
v zmluve, a či konkrétne právne účinky tohto určenia sú materiálnej povahy, nič to nemení na

skutočnosti, že toto určenie musí umožniť navrátenie právnej a skutkovej situácie, v ktorej by sa
spotrebiteľ nachádzal, ak by táto nekalá podmienka neexistovala, najmä na základe práva vrátenia
výhod, ktoré predajca alebo dodávateľ neoprávnene prijal na základe uvedenej nekalej podmienky na
ujmu spotrebiteľa.“

36. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie s použitím ustanovenia § 389 ods. 1 písm. c) CSP

zrušil a podľa ustanovenia § 391 ods. 1 CSP vec mu v zrušenom rozsahu vrátil na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie.

37. Úlohou súdu prvej inštancie tak bude znova vo veci konať v intenciách naznačených odvolacím
súdom - opätovne posúdiť podanie žaloby vo vzťahu k plynutiu subjektívnej a objektívnej premlčacej

doby, preskúmať uzatvorenú spotrebiteľskú zmluvu, či táto spĺňa zákonmi predpísané náležitosti a v
dôsledku uvedeného opätovne posúdiť, či na strane žalovaného došlo alebo nedošlo k bezdôvodnému
obohateniu, prípadne rozhodnúť o výške bezdôvodného obohatenia, ktoré je povinný vrátiť. Umožniť
žalobkyni navrhnúť dokazovanie na preukázanie priameho, či nepriameho úmyslu žalovaného sa na jej
úkor obohatiť. Ak by žalobkyňa zostala pasívna, nič nebráni súdu prvej inštancie, aby v tomto smere

vykonal dokazovanie sám v zmysle § 295 CSP. Zároveň bude úlohou súdu prvej inštancie rozhodnúť
o neprijateľnosti zmluvnej podmienky, ktorá je touto žalobou uplatňovaná. Následne vo veci znova
rozhodne, a samozrejme, svoje rozhodnutie v zmysle zásad uvedených v § 220 ods. 2 CSP aj náležite
odôvodní.

38. Súd prvej inštancie rozhodne aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 CSP).

39. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote
dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý
rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom.
Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).