Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 24. august 2021

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 7Co/7/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7217226431
Dátum vydania rozhodnutia: 24. 08. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Frederika Zozuľáková
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7217226431.2

Uznesenie

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Frederiky Zozuľákovej a
členov senátu JUDr. Jozefa Maruščáka a JUDr. Jany Dudíkovej v právnej veci navrhovateľa S. P., nar.
X.XX.XXXX, trvale bytom v H. na H. XX, zastúpeného JUDr. Michalom Michalovčíkom, advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom Makovická 768/20, Svidník, adresa na doručovanie Pri jazdiarni 1,
Košice, proti povinnému S.. S. P., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom v H., L. XX, v konaní o určenie výživného

pre plnoleté dieťa, o odvolaní povinného proti rozsudku Okresného súdu Košice II zo dňa 27.4.2018 č.k.
19Pc/115/2017-131 takto

r o z h o d o l :

Z r u š u j e rozsudok a vracia vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom rozhodol, že S.. S. P., nar. XX.X.XXXX, je povinný
prispievať na výživu S. P., nar. X.XX.XXXX, mesačným výživným vo výške 450 eur, vždy do 15. dňa

v mesiaci vopred k jeho rukám, s účinnosťou od 6.12.2017. Dlžné výživné za obdobie od 6.12.2017
do 30.4.2018 v celkovej výške 2.190 eur uložil S.. S. P., nar. XX.X.XXXX, zaplatiť k rukám S. P., nar.
X.XX.XXXX, do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. Rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok
na náhradu trov konania.

2. V odôvodnení uviedol, že na základe vykonaného dokazovania mal za preukázané, že boli splnené

zákonné kritériá pre určenie vyživovacej povinnosti povinného voči navrhovateľovi. Navrhovateľ sa
od septembra 2017 pripravuje na budúce povolanie štúdiom na dvoch vysokých školách, a to v
dennej forme na Ekonomickej univerzite, Podnikovohospodárskej fakulte Košice, a v externej forme na
Paneurópskej vysokej škole, Fakulte práva. Konštatoval, že pre existenciu vyživovacej povinnosti je
relevantná denná forma štúdia, avšak súčasne prebiehajúca externá forma štúdia má vplyv na výšku
výživného, pretože sa podieľa na opodstatnených výdavkoch oprávneného. Vzhľadom ku skutočnosti,

že ako stredný stupeň vzdelania má navrhovateľ ukončené gymnázium, vysokoškolské štúdium je
prirodzeným pokračovaním smerujúcim k získaniu predpokladov pre jeho uplatnenie sa na trhu práce.
Konajúci súd ďalej uviedol, že aj keď u navrhovateľa nejde o plynulé pokračovanie vo vysokoškolskom
štúdiu po skončení gymnázia, považoval za relevantné, že v čase, keď neštudoval na vysokej
škole, výživné od povinného nežiadal. Keďže bol v medziobdobí po skončení gymnázia evidovaný
v evidencii nezamestnaných, pracoval brigádne, následne aj ako zamestnanec, uvedené nesvedčí

tvrdeniu povinného, že ide len o zneužitie inštitútu výživného navrhovateľom, ktorý vedie záhaľčivý
životný štýl. Vypočutím svedkyne (matky oprávneného) a oboznámením sa s obsahom rozvodového
spisu mal konajúci súd za preukázané, že povinný si svoju vyživovaciu povinnosť neplnil dlhodobo.
Vychádzal z toho, že navrhovateľ deklaroval svoju snahu získať vysokoškolské vzdelanie a neúspech
v predchádzajúcom štúdiu pripísal nevhodnému výberu vysokej školy. Konštatoval, že vzťahy v rodine
sú narušené, avšak svoj vzťah s oprávneným povinný vyhodnotil pozitívne, pričom neuviedol žiadnu

skutočnosť spočívajúcu v správaní sa oprávneného voči nemu, ktorá by predstavovala prekážku pre
priznanie výživného v rozpore s dobrými mravmi.3. Konajúci súd právne posúdil vec podľa § 62 ods. 1, 2, 4 a 5, § 65 ods. 3, § 75 Zákona o rodine. O
trovách konania rozhodol podľa § 52 CMP.

4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie povinný z dôvodov podľa § 365 ods.
1 písm. b), d), e), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil
súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania.
Podstatou jeho odvolacej argumentácie je tvrdenie, že napadnutý rozsudok síce obsahuje príslušné

paragrafové znenia Zákona o rodine a všeobecné frázy k nároku, avšak nie je splnená podmienka
jasného objasnenia skutkového stavu, pretože nie je daná odpoveď na otázky právne podstatného
významu. Z napadnutého rozsudku podľa neho nevyplýva žiaden preukázaný argument vo vzťahu k
výroku, ktorý je postavený iba na tvrdených skutočnostiach navrhovateľa. V tejto súvislosti poukazuje
na potrebu jasného a zrozumiteľného odôvodnenia súdneho rozhodnutia, ktoré je integrálnou súčasťou
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 60/04,

III. ÚS 209/04). Namieta, že konajúci súd sa nevysporiadal s jeho stanoviskom k veci, prednesenom
v písomnom vyjadrení zo dňa 24.4.2018, obsahujúcim jeho relevantnú obranu. Konštatuje, že pokiaľ
navrhovateľ v návrhu uvádzal, že je študentom denného štúdia 1. ročníka Ekonomickej univerzity,
okrem toho diaľkovo študuje právo na Paneurópskej vysokej škole, pričom ako odôvodnené potreby
uviedol výdavky na školné na Ekonomickej univerzite 450 eur, ubytovanie 233 eur, osobné potreby 150

eur, na pojednávaní spresnil, že na Ekonomickej univerzite stoja učebnice na jeden semester 100 eur
(neuvádzal, koľko na nich investuje), náklady na dopravu mesačne 30 eur, školné na dva semestre
900 eur. Ďalej uviedol, že výdavky na externé štúdium práva v Bratislave sú na knihy 100 eur na
semester, doprava mesačne 60 eur, ubytovanie na tri dni počas pobytu v Bratislave 140 eur, školné
na jeden semester 1.120 eur. Ostatné výdavky zahŕňajú stravu mesačne cca 300 eur, mobil 35 eur,

oblečenie cca 200 - 300 eur, posilňovňa 30 eur a airsoft 80 eur. Býva s matkou, ktorá uhrádza platby
spojené s bývaním 233,34 eur. Okrem toho navrhovateľ uvádzal, že odvolateľ ako otec sa o neho nikdy
nestaral a finančne na nič neprispieval. Podľa odvolateľa však nepreukázal žiadnym dôkazom ani jednu
z tvrdených skutočností. Pokiaľ matka navrhovateľa ako svedkyňa potvrdila navrhovateľovu výpoveď
v tom smere, že sa o syna nikdy finančne nestaral, toto tvrdenie je v zrejmom rozpore s tým, že si

ako manželia spoločne kúpili byt, ktorý v rozpore s jej tvrdením aj on splácal, pričom doposiaľ v tomto
byte býva matka so synom, za čo s ohľadom na syna nežiada žiadnu náhradu. Odvolateľ namieta aj
to, že svedkyňa síce uviedla, že platí inkaso 233,34 eur mesačne, o čom však nie je dôkaz (pričom
táto suma nekorešponduje s ňou prezentovaným súčtom nájmu, VSE, UPC a RTVS). Má za to, že zo
strany navrhovateľa neboli relevantne preukázané ani úhrady školného na dvoch vysokých školách,

ktoré navštevuje. Na margo uviedol, že práve odmietanie rôznych synových irelevantných požiadaviek
aj v minulosti z jeho strany v ňom a jeho matke vyvolalo pocit „odopierania“ starostlivosti napriek tomu,
že mu zo svojho príjmu zabezpečoval bývanie, stravu, stredoškolské vzdelanie, dovolenky a ostatné
veci, pre ktoré je dnes spôsobilý pokračovania vo vysokoškolskom štúdiu. Z dokazovania je však zrejmé,
že nejde o plynulé pokračovanie štúdia, pričom pre všetky okolnosti uvedené v jeho podaní zo dňa

24.4.2018 nie je daný nárok na výživné. V odvolaní povinný namieta externú formu štúdia navrhovateľa,
ktorú konajúci súd nesprávne zohľadnil do podkladu pre výživné, ako aj výdavok na airsoft (strieľanie sa
plastovýmiguľôčkami),ktorévýdavkynepovažujezarelevantnépreúčelyzákonnéhonárokunavýživné.
Zdôraznil, že dospelý 26 ročný muž, ktorý popri štúdiu a posilňovni zvláda aj túto aktivitu (airsoft), by v
tomto čase určite zvládol aj brigádnickú prácu.

5. Navrhovateľ (oprávnený) vo vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny
potvrdiť. Trvá na tom, že jeho tvrdenia boli preukázané viacerými listinnými dôkazmi a tiež výpoveďou
svedkyne - jeho matky. Dôvodom podania jeho návrhu je najmä fakt, že povinný si voči nemu vyživovaciu
povinnosť nikdy neplnil, pričom jeho schopnosti, možnosti a finančné pomery ako špecializovaného

lekára mu to dovoľovali a dovoľujú, čo potvrdila svedkyňa, pričom povinný nepredložil žiaden relevantný
dôkaz o plnení si vyživovacej povinnosti, a to ani za skoršie obdobie. Poukázal na to, že štúdium na
dvoch vysokých školách nie je preňho žiadnym výstrelkom, naopak, považuje to za konkurenčnú výhodu
na trhu práce. Zdôraznil, že s odstupom času vníma výber lekárskej fakulty ako nesprávny, avšak po
skončení strednej školy bol k tomu motivovaný práve tým, že obaja rodičia sú lekári. Poukázal na to,

že vzhľadom na jeho dátum narodenia do základnej školy nastupoval o rok neskôr, absolvoval aj 9.
ročník, čo pre porovnanie doby štúdia nie je zanedbateľné. Svoju situáciu preto považuje za štandardnú,
pričom zásadne odmieta špekulatívnosť na jeho strane. Potvrdil, že jeho osobné vzťahy s povinným sú
narušené, priznanie výživného v rozpore s dobrými mravmi však nevidí.6. Povinný v odvolacej replike zotrval na svojom stanovisku uvedenom v odvolaní. Navrhovateľ podľa
neho nepreukázal ani jednu z ním tvrdených skutočností, pričom aj jeho tvrdenia uvedené vo vyjadrení k

odvolaniu sú len jeho názorom, avšak bez dôkazov. Zopakoval, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal
s jeho obranou v písomnom vyjadrení z 24.4.2018, súčasne nemal preukázanú žiadnu navrhovateľom
predkladanú položku (okrem obedov vo výške 100 eur). Konajúci súd sa nevysporiadal s otázkou
neúspešných opakovaných štúdií navrhovateľa a účelovosti jeho konania s ohľadom na výživné. Takisto
sa nijako nevysporiadal s otázkou dobrých mravov, keď navrhovateľ na pojednávaní 27.4.2018 sa po

kritike jeho nezáujmu o neho na otázku jeho vlastného záujmu o otca vyjadril, že mu ani nezavolá,
ani mu neponúkne pomoc. Podľa odvolateľa to dáva obraz o silne nenávistnom postoji navrhovateľa k
nemu, pričom jeho tvrdenia, ktorými ho osočoval (o fyzickom útoku a pod.), ničím nepreukázal, avšak
dostatočne očiernili jeho osobu. Aj v tom vidí odvolateľ otázku dobrých mravov, keď navrhovateľ za
účelom dosiahnutia výživného neváhal o ňom uviesť lživé a hrubo znevažujúce informácie.

7. Krajský súd v Košiciach o odvolaní povinného rozhodol rozsudkom zo dňa 28.2.2019 č.k.
8Co/72/2018-205 tak, že zmenil napadnutý rozsudok zo dňa 27.4.2018 č.k. 19Pc/115/2017-131 a
návrh zamietol. Náhradu trov konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že
navrhovateľ nemá nárok na výživné od povinného rodiča, u ktorého došlo k zániku vyživovacej
povinnosti, pretože navrhovateľ prerušil prípravu na budúce povolanie bez toho, aby pre to existovali

ospravedlniteľné dôvody. Za relevantné v danej veci považoval to, že navrhovateľ ukončil v roku
2012 gymnázium, následne sa zaevidoval na úrade práce, v roku 2013 začal študovať na Slovenskej
zdravotníckej univerzite, kde si povinnosti študenta riadne neplnil, po troch rokoch bol vylúčený z
druhého ročníka a ďalej nikde neštudoval, bol zamestnancom a dohodárom v spoločnosti TETRAO
s.r.o. (od 18.5.2015 do 3.9.2017). Od septembra 2017 začal študovať v dennej forme na Ekonomickej

univerzite, Podnikovohospodárskej fakulte Košice, a v externej forme na Paneurópskej vysokej škole,
Fakulte práva. Konštatoval, že pokiaľ navrhovateľovi učebný odbor na prvej vysokej škole nevyhovoval,
nič mu nebránilo, aby sa uchádzal o status študenta v nasledujúcom školskom roku na vysokej škole
pre neho vhodnejšej, čo ale neučinil, preto jeho prípravu na budúce povolanie nepovažoval odvolací
súd za cieľavedomú a sústredenú. Mal za to, že za situácie, keď doba štúdia nie je obmedzená vekom,

nemôže byť skutočnosť, že navrhovateľ opakovane začína študovať rôzne študijné odbory (pretože si
riadne neplnil školské povinnosti), na škodu rodiča, ktorý nie je ochotný toto nadštandardné štúdium
hradiť a podporovať platením výživného. Keďže navrhovateľ zmenil v podstate už tretíkrát študijný
odbor, nemožno akceptovať vznik vyživovacej povinnosti rodiča pri každom jeho „vzdelávacom pokuse“,
nakoľko navrhovateľ by takto mohol zahajovať a ukončovať štúdium ešte mnoho rokov bez toho, aby

niektoré štúdium riadne dokončil. Na základe uvedeného dospel k záveru, že vyživovacia povinnosť otca
navrhovateľa zanikla v zmysle ust. § 62 ods. 1 Zákona o rodine v máji 2015, t.j. v okamihu skončenia
predchádzajúceho štúdia, keď sa stal navrhovateľ zárobkovo činným, t.j. schopným samostatne sa živiť,
pričom sa neobnovila v septembri 2017 ďalším jeho štúdiom, ktoré už nemožno považovať za riadnu
prípravu na budúce povolanie.

8. Proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.2.2019 č.k. 8Co/72/2018-205 podal navrhovateľ
dovolanie, v ktorom navrhol, aby dovolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil odvolaciemu súdu
na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. V dovolaní namietal, že odvolací súd, na rozdiel od súdu prvej
inštancie, vec právne posúdil tak, že z dôvodu nevhodného výberu vysokej školy a následne iným ako

riadnym skončením štúdia na takejto vysokej škole došlo u povinného k zániku vyživovacej povinnosti,
pričom jeho vylúčenie zo štúdia pre nezvládnutie skúšok v druhom ročníku posúdil odvolací súd ako
prerušenie prípravy na budúce povolanie bez ospravedlniteľných dôvodov. Za nesprávne považoval
tvrdenie odvolacieho súdu o tom, že zmenil v podstate už tretíkrát študijný odbor, pretože po skončení
gymnázia najprv študoval medicínu na lekárskej fakulte Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave,

čoistýmspôsobompredurčovalotiežto,žeobajarodičiasúúspešnílekári.Výberlekárskejfakultyneskôr
vyhodnotil ako nevhodný, preto si následne zvolil iný smer, teda štúdium spoločenských vied, v ktorých
našielsvojzáujemvdosiahnutievzdelaniaavbudúceuplatnenie.Dňa4.9.2017začalštudovaťnadruhej
vysokej škole - Podnikovohospodárskej fakulte Košice na Ekonomickej univerzite, teda nešlo o prípad
ďalšieho (nového) štúdia na vysokej škole po dosiahnutí vysokoškolského štúdia, ale o začatie štúdia na

inej vysokej škole, teda o pokračovanie v sústavnej príprave na budúce povolanie. Podľa navrhovateľa
skutočnosťnevhodnejvoľbyvysokejškolyodvolacísúdnepovažovalzarelevantnú,pričomzarelevantný
považoval iba odstup času medzi začatím štúdií na vysokých školách. Odvolací súd preto nesprávne
neprihliadol na záujem oprávneného, najmä na jeho nezáujem o štúdium medicíny, naopak záujem oďalšie štúdium spoločenských vied, dokonca zvýšenou snahou o rozšírenie vzdelania aj v oblasti práva
v externej forme. Navrhovateľ ďalej v dovolaní rozoberá obdobie po jeho vylúčení z prvej vysokej školy,
kedy mal byť zamestnaný ako dohodár (najprv brigádnicky ako študent, potom na základe inej dohody)

v spoločnosti TETRAO s.r.o., čo odvolací súd považoval za moment samostatnej schopnosti sa živiť,
hoci mu riadny pracovný pomer ani nevznikol, pretože išlo o práce na základe dohôd mimo pracovného
pomeru. Takáto brigádnická práca v spoločnosti jeho matky mu mala pomôcť finančne popri štúdiu, resp.
preklenúť obdobie do opätovného začatia štúdia na správne zvolenej vysokej škole.

9. Povinný vo vyjadrení k dovolaniu zdôraznil, že skutková situácia tak, ako ju vykreslil navrhovateľ,
sa nezakladá na pravde. Trvá na tom, že u navrhovateľa nejde o systematické, cieľavedomé štúdium
na vysokej škole, ale o nezodpovedné a ľahostajné správanie, založené na nepriaznivých študijných
výsledkoch už od stredoškolského štúdia, následnú vypočítavosť, ako si predĺžiť „mladosť“ a s tým
spojený bezstarostný život ďalším štúdiom, počas ktorého bude živený rodičmi. Okrem iného o tom
svedčí aj jeho záľuba v strieľaní sa guličkami, čo subjektívne považuje za „nevyhnutnú potrebu“, ktorú

si vo veku 26 rokov vyžaduje platiť od otca v rámci inštitútu vyživovacej povinnosti. Toto správanie
samo osebe svedčí o nezodpovednosti a vypočítavosti navrhovateľa ako dospelého človeka, ohľadne
celého jeho vysokoškolského „štúdia“, ktoré s prestávkami trvá už 9 rokov, čo je za riadnych okolností
neštandardné. Poukázal na to, že navrhovateľ ukončil prvú vysokú školu - Slovenskú zdravotnícku
univerzitu v Bratislave, nie z vlastného zodpovedného rozhodnutia a v primeranom čase po uvedomení

si jej nevhodnosti, ale zotrval na nej 3 roky (teda väčšinu jej času), kde v treťom ročníku opakoval druhý
ročník a kedy ani v tomto čase nezložil predpísané skúšky (bol takpovediac vyhodený z vysokej školy).
Následne sa zaradil do pracovného procesu v spoločnosti svojej matky, o čom sa povinný bližšie vyjadril
v podaní z 24.4.2018. Trvá na tom, že keby navrhovateľ uvažoval zodpovedne, namiesto strieľania
guľôčkami (čo je skutočne jednou z jeho priorít) mohol vysokoškolské štúdium ukončiť v primeranom

čase, aj po prípadnej zmene školy, alebo sa zaradiť do pracovného procesu a popritom aj študovať.

10. Najvyšší súd Slovenskej republiky na základe dovolania oprávneného uznesením zo dňa 28.4.2021
č.k. 2 Cdo 24/2021 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach zo dňa 28.2.2019 č.k. 8Co/72/2018-205
a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že odvolací súd, hoci dospel k odlišným skutkovým zisteniam

ako súd prvej inštancie a od jeho skutkových zistení sa odchýlil, na základe čoho vyvodil iný právny
záver, nenariadil vo veci pojednávanie a nevykonal potrebné dokazovanie.

11. Podľa § 2 ods. 1 CMP na konania podľa tohto zákona sa použijú ustanovenia Civilného sporového
poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak.

12. Podľa § 32 CMP účastníci sú povinní úplne a pravdivo opísať skutkové okolnosti potrebné na
rozhodnutie. Účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich skutkových tvrdení.

13. Podľa § 35 CMP súd je povinný zistiť skutočný stav veci.

14. Podľa § 36 CMP súd je povinný vykonať aj iné dôkazy, ako navrhli účastníci, ak je to potrebné na
zistenie skutočného stavu veci.

15. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP, v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal,

aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci
vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí, ako posúdil
podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a
ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal
ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax.

Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Z formulácie ust. § 191 ods. 1 CSP vyplýva, že
súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá
za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne prečo
sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol zaoberať. Zásada voľného hodnotenia dôkazov zakotvená
vo vyššie uvedených ustanoveniach totiž neznamená, že by súd vo svojom rozhodovaní mal na výber,

ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a ktoré nie, alebo o ktoré z vykonaných dôkazov svoje skutkové
závery oprie a ktoré opomenie. Súd je povinný vysporiadať sa so všetkým, čo vyšlo v priebehu
konania najavo, ak to má vzťah k prejednávanej veci, pričom svoj výklad musí prispôsobiť konkrétnym
okolnostiam prejednávanej veci, najmä rozsahu dokazovania, zložitosti zisťovania skutkového stavuveci, množstvu návrhov účastníkov na vykonanie dôkazov a pod. a uviesť ho tak, aby jeho závery o
rozhodujúcich skutočnostiach (skutkových zisteniach) neboli pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok
dôvodov nepreskúmateľné. Nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku môže byť dôsledkom obsahovej

a gramatickej nezrozumiteľnosti, neurčitosti alebo neodôvodnenosti, prípadne úplne chýbajúceho
skutkového stavu a právneho posúdenia veci, ale rovnako aj diametrálnou rozpornosťou výroku
rozhodnutia s jeho dôvodmi, vecnou rozdielnosťou medzi vyhláseným rozhodnutím a jeho písomným
vyhotovením, ale aj rozpornosťou jednotlivých výrokov rozhodnutia. Jednotlivé preukázané skutočnosti
je následne potrebné premietnuť do záverov o skutkovom stave, ktorý je rozhodujúci pre právne

posúdenie. Právnym posúdením veci je potrebné rozumieť výklad o tom, z ktorých ustanovení zákona
alebo iného právneho predpisu súd vychádzal (prečo pod tieto ustanovenia podriadil zistený skutkový
stav)aakohoprípadnevyložilavýkladotom,akémajúúčastnícinazákladezistenéhoskutkovéhostavu
podľa týchto ustanovení k predmetu konania práva a povinnosti a ako bola preto vec rozhodnutá. Takéto
nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia, ktorá je vo svojej podstate
porušením základného práva účastníka súdneho konania na spravodlivý proces, ktoré právo zaručujú

v podmienkach právneho poriadku Slovenskej republiky okrem zákonov aj čl. 46 a nasl. Ústavy SR.
Okrem porušenia uvedeného práva účastníka konania dozvedieť sa o príčinách rozhodnutia práve
zvoleným spôsobom, ktorým sa mu odníma možnosť náležite skutkovo a právne argumentovať proti
rozhodnutiu súdu v rámci využitia prípadných opravných prostriedkov, táto vada bráni odvolaciemu súdu
v jeho preskúmavacej právomoci. Preto, ak je rozhodnutie súdu nepreskúmateľné, lebo obsahuje iba

nedostatočné dôvody, prichádza do úvahy len zrušenie rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie
na ďalšie konanie.

16. Podľa ust. § 389 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zruší, len ak
b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ak tento nedostatok nemožno
napraviť v konaní pred odvolacím súdom
c) súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci nevykonal navrhované dôkazy,
ak nie je účelné doplniť dokazovanie odvolacím súdom.

17.Zcitovanéhozákonnéhoust.§36CMPvyplýva,ževmimosporovýchkonaniach,ktorýmjeajkonanie
vo veciach výživného plnoletých osôb (§ 154 a nasl. CMP), platí vyšetrovacia zásada, ktorá znamená,
že súd je povinný zisťovať čo najdôslednejšie skutočný stav veci. Súd pritom určí, ktoré z navrhnutých
dôkazov je potrebné vykonať, pričom vykoná aj iné dôkazy potrebné na zistenie skutočného stavu, aj
keď ich účastníci konania nenavrhli. Nie je vylúčené, aby si súd osvojil (fakultatívne) zhodné tvrdenia

účastníkov, ale len za splnenia podmienky, že nemá pochybnosti o ich pravdivosti a zároveň nie sú v
rozpore s vykonaným dokazovaním.

18. Po preskúmaní napadnutého rozsudku a konania, ktoré mu predchádzalo, dospel odvolací súd
k záveru, že súd prvej inštancie sa dôsledne neriadil ust. § 36 CMP a nezisťoval všetky okolnosti

významné pre rozhodnutie o určení výživného, predovšetkým sa dôkladne nevenoval skúmaniu obdobia
piatich rokov, ktoré predchádzalo nástupu navrhovateľa na dve vysoké školy v septembri 2017. Práve
toto obdobie považuje odvolací súd v tomto prejednávanom prípade za dôležité pre posúdenie nároku
navrhovateľa na priznanie výživného, pretože je nepochybné, že tak súd prvej inštancie v napadnutom
rozsudku, ako aj Krajský súd v Košiciach v rozsudku zrušenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky,

z dôvodu nedostatočne zisteného skutočného stavu veci vychádzali pri svojom rozhodovaní z odlišných
skutkových zistení, na základe čoho vyvodili iné právne závery.

19. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že koncepcia úpravy vyživovacej povinnosti vychádza
z predpokladu dobrovoľného zabezpečovania výživy dieťaťa jeho rodičmi a len v prípade, ak rodič túto

povinnosť dobrovoľne neplní, je potrebný zákrok súdu, ktorý svojím rozhodnutím určí rozsah jej plnenia
podľa zákonných kritérií vyplývajúcich zo Zákona o rodine. Ide o zákonnú povinnosť rodičov, ktorá trvá
do času, kým dieťa nie je schopné samo sa živiť, to znamená samo uspokojovať svoje potreby. Kedy
nastane takýto stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom nadobudnutie takejto schopnosti
nie je viazané na vek dieťaťa. Tradične za dôvod trvania vyživovacej povinnosti rodiča k dieťaťu je

potrebné akceptovať prípravu dieťaťa na budúce povolanie riadnym denným štúdiom do dosiahnutia
prvého najvyššieho stupňa vzdelania. Avšak aj v takomto prípade sa vyžaduje, aby študijné výsledky
oprávneného dieťaťa vykazovali určitú kvalitu, a teda dôsledné plnenie si študijných povinností tak, aby
dĺžka štúdia nepresiahla primeranú dobu potrebnú na jeho absolvovanie. Prerušenie štúdia, ukončenieštúdia, prípadne započatie ďalšieho štúdia, je potrebné posudzovať individuálne z hľadiska, či existovali
pre to závažné dôvody, napríklad zhoršený zdravotný stav, prípadne iné relevantné dôvody, pre ktoré
dieťa nepokračovalo v štúdiu na pôvodne zvolenej vysokej škole, ale začalo študovať na inej, pre neho

vhodnejšej. Jedným z účelov poskytovania výživného zo strany rodičov je umožniť dieťaťu dosiahnuť
čo najvyšší stupeň vzdelania, a tým mu umožniť získať v budúcnosti sociálne istoty, ktoré sú spojené
so začlenením jedinca do pracovného procesu. Vyživovaciu povinnosť rodičov však nie je možné
vnímať ako bezhraničnú, pretože povinnosťou plnoletého dieťaťa je cieľavedomá a sústavná príprava
na budúce povolanie, ktorá vo svojej podstate predstavuje spoločensky akceptovanú alternatívu k

výkonu pracovnej činnosti. Pokiaľ štúdium nevykazuje znaky sústavnosti a cieľavedomosti, nemožno od
rodičov spravodlivo požadovať, aby vynakladali finančné prostriedky, ktoré by vo výsledku neprispievali
k osobnému rozvoju dieťaťa. Vyššie uvedené však neznamená, že pokiaľ dieťa preukáže po uplynutí
určitej doby štúdia, resp. po prerušení štúdia, svoj skutočný záujem štúdium riadne dokončiť, tak by
mu právo na výživné nemalo byť priznané, práve naopak, toto právo je namieste mu priznať. Zároveň je
potrebné podotknúť, že rodičia sú zodpovední za všestranný rozvoj svojich detí, z čoho vyplýva aj to, že

sú povinní dbať o to, aby dieťa našlo zdroj svojej obživy práve v takom odbore, pre ktorý má schopnosti
a nadanie, a v ktorom sa vie náležite uplatniť. Je dôležité, aby sa súd starostlivo zaoberal konkrétnymi
okolnosťami daného prípadu a predovšetkým účelnosťou takéhoto štúdia.

20. Odvolací súd konštatuje, že súd prvej inštancie síce v odôvodnení napadnutého rozhodnutia

reagoval na námietky povinného uvedené v jeho podaní z 24.4.2018, ale bez toho, aby vychádzal z
akéhokoľvek relevantného základu spočívajúceho v riadnom zistení skutočného stavu veci, keďže jeho
závery sú založené predovšetkým na neverifikovaných tvrdeniach navrhovateľa, spochybňovaných zo
strany povinného.

21. Na to, aby mohol odvolací súd relevantne posúdiť, či prerušenie prípravy na budúce povolanie
ukončením štúdia navrhovateľa na Slovenskej zdravotníckej univerzite v roku 2015 nastalo z
ospravedlniteľných dôvodov tak, ako tvrdí navrhovateľ, alebo naopak, išlo o prerušenie prípravy na
budúce povolanie bez ospravedlniteľných dôvodov, ako tvrdí povinný, je potrebné dôkladne zistiť
skutočný stav veci, to znamená vykonať dokazovanie ohľadom 5 - ročného obdobia, ktoré nastalo

po ukončení jeho stredoškolského štúdia na gymnáziu v roku 2012. V konaní bolo preukázané,
že rok po maturite, v septembri 2013, navrhovateľ začal študovať v 1. ročníku lekárskej fakulty
Slovenskej zdravotníckej univerzity v Bratislave. Podľa vyjadrenia povinného navrhovateľ neukončil
medicínu z dôvodu jeho nezodpovedného a ľahostajného správania, založeného na zlých študijných
výsledkoch už od stredoškolského štúdia. Trval na tom, že u neho nejde o systematické a cieľavedomé

štúdium na vysokej škole, ale o jeho vypočítavosť s cieľom predĺžiť si mladosť. S týmto názorom
povinného sa stotožnil aj Krajský súd v Košiciach, ktorý v odôvodnení rozsudku zo dňa 28.2.2019 č.k.
8Co/72/2018-205 konštatoval, že navrhovateľ prerušil prípravu na budúce povolanie bez toho, aby pre
to existovali ospravedlniteľné dôvody, preto vyživovacia povinnosť povinného k synovi zanikla v máji
2015, t.j. v okamihu skončenia štúdia na Slovenskej zdravotníckej univerzite, keď sa stal zárobkovo

činným, pričom sa neobnovila ani v septembri 2017 ďalším štúdiom navrhovateľa.

22. Naopak, súd prvej inštancie bez toho, aby vykonal akékoľvek relevantné dokazovanie zamerané
na zistenie tejto skutočnosti, v napadnutom rozsudku konštatoval, že „navrhovateľ neúspech v
predchádzajúcom štúdiu pripísal nevhodnému výberu vysokej školy“. Odvolací súd po dôkladnom

preskúmaní obsahu spisu však žiadne takéto tvrdenie navrhovateľa, ktoré by vysvetľovalo dôvody
smerujúce k ukončeniu jeho štúdia na prvej vysokej škole v roku 2015, ďalej okolnosti ohľadom jeho
zamestnania v spoločnosti matky ako aj následného výberu ďalších dvoch vysokých škôl v roku 2017,
zo spisu pred vyhlásením napadnutého rozsudku nezistil, dokonca nevyplýva to ani z jeho návrhu na
začatie konania, kde navrhovateľ rozoberá skutkový stav až od jeho nástupu na vysoké školy v roku

2017. Uvedené nevyplýva ani z jeho výpovede na pojednávaní 6.3.2018, ani zo zápisnice o pojednávaní
27.4.2018, na ktorom bol vyhlásený napadnutý rozsudok. Je zrejmé, že navrhovateľ sa k ukončeniu
štúdia medicíny na Slovenskej zdravotníckej univerzite v roku 2015, a teda k okolnostiam, ktoré by mohli
vysvetliť nadštandardnú dĺžku jeho štúdia, prvýkrát stručne vyjadril až vo svojom vyjadrení k odvolaniu
povinného, pričom následne tieto skutočnosti rozoberá až v dovolaní proti rozsudku zo dňa 28.2.2019

č.k. 8Co/72/2018-205.

23. Na základe vyššie uvedených skutočností je nutné konštatovať, že súd prvej inštancie pri
rozhodovaní o výživnom vychádzal predovšetkým z výpovedí účastníkov konania, ktoré aj napriekich značnej protichodnosti nijakým spôsobom nevyhodnotil, avšak nekriticky sa stotožnil s tvrdeniami
navrhovateľa, podporenými svedeckou výpoveďou jeho matky (napr. o tom, že otec sa o neho
nikdy nestaral, ani ničím na neho neprispieval), ktoré napriek odlišným vyjadreniam a námietkam

povinného otca žiadnym spôsobom neverifikoval. Súd prvej inštancie sa doslova priklonil k argumentácii
navrhovateľa,pričomjehotvrdeniarelevantnéprerozhodnutieovyživovacejpovinnostinebolipreverené
žiadnymi inými dôkaznými prostriedkami, predovšetkým listinnými dôkazmi, prípadne výpoveďami
ďalších svedkov. Konajúci súd teda nevykonal riadne dokazovanie tak, ako mu to ukladá ust. § 35 a
36 CMP, podľa ktorého mimosporové konanie ovláda princíp materiálnej pravdy vyžadujúci od súdu

úplné zistenie skutočného stavu veci, čomu je prispôsobená i koncepcia dokazovania v tom smere, že
sa nemôže spoliehať na dôkaznú iniciatívu účastníkov konania, ale dôkladne aplikuje tzv. vyšetrovací
princípcivilnéhoprocesu.Uvedenénevylučuje,abysúdvychádzalzozhodnýchtvrdeníúčastníkov,ktoré
ale musia byť konfrontované s výsledkami vykonaného dokazovania. V danom prípade však tvrdenia
účastníkov zhodné nie sú, napriek tomu konajúci súd akceptoval len tvrdenia navrhovateľa, vôbec sa
nevysporiadal s tvrdeniami povinného a v tomto smere ani nevykonal žiadne dokazovanie, ktoré by

prispelo k odstráneniu týchto rozporov.

24. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vydal nepreskúmateľné a zmätočné rozhodnutie,
ktorým postupom znemožnil účastníkom uskutočňovať im patriace procesné práva, teda relevantne
argumentovať v odvolacom konaní, čím došlo k porušeniu ich práva na spravodlivý proces a zároveň

nevykonal dokazovanie za účelom zistenia skutočného stavu veci, nemohol vec ani správne právne
posúdiť. Odvolací súd preto musel rozsudok podľa § 389 ods. 1 písm. b) a c) CSP zrušiť a podľa §
391 ods. 1 CSP vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, nakoľko rozsah
dokazovania, ktorý je potrebné vo veci vykonať, nie je účelné doplniť odvolacím súdom a rovnako
napraviť nedostatky spočívajúce v nepreskúmateľnosti rozsudku súdu prvej inštancie.

25. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvej inštancie odstrániť dôvody zmätočnosti a
nepreskúmateľnosti rozsudku, dôsledne zistiť skutočný stav veci a vykonať, resp. doplniť dokazovanie
v naznačenom smere, prípadne v širšom rozsahu, ak sa ukáže byť potrebným, a to cieleným výsluchom
oprávneného, povinného, matky oprávneného ako svedkyne, prípadne ďalších svedkov, ktorých

výpoveďami bude možné potvrdiť, resp. vyvrátiť účastníkmi tvrdené sporné skutočnosti, vysporiadať
sa s odvolacími dôvodmi povinného, odstrániť rozpory vo vyjadreniach účastníkov konania, ktoré v
prípade ich odlišných vyjadrení musia byť verifikované a preukázané aj inými dôkaznými prostriedkami,
to znamená s poukazom na tvrdenia otca o nezodpovednom správaní a zlých študijných výsledkoch
syna preveriť okolnosti ohľadom jeho štúdia na lekárskej fakulte od roku 2013, ako aj jeho ukončenia

v roku 2015, aj s poukazom na prípadné negatívne vplyvy spôsobené predrozvodovým stavom v
manželstve jeho rodičov tak, aby bolo možné relevantne dospieť k záveru, či išlo o prerušenie štúdia
z ospravedlniteľných dôvodov, následne preveriť obdobie nasledujúce po ukončení jeho štúdia na
lekárskej fakulte, počas ktorého bol zamestnaný v spoločnosti svojej matky, okolnosti, ktoré viedli k jeho
rozhodnutiu od septembra 2017 začať študovať na dvoch vysokých školách, odstrániť rozpory týkajúce

sa tvrdení o prispievaní, resp. neprispievaní povinného otca na výživu syna počas trvania spoločnej
domácnosti, ako aj rozpory ohľadom odôvodnených potrieb navrhovateľa, následne zistený skutočný
stav veci posúdiť podľa príslušných zákonných ustanovení, opäť vo veci rozhodnúť, v súlade s § 191
ods. 1 CSP vyhodnotiť dôkazy jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti a následne svoje rozhodnutie
jednoznačne odôvodniť v súlade s § 220 ods. 2 CSP tak, aby rozhodnutie a úvahy, ktorými sa riadil pri

rozhodovaní, boli spätne preskúmateľné a boli logicky správne a presvedčivé.

26. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci (§ 396 ods.
3 CSP).

27. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP)
v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia

opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).