Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 30. november 2018

Súd: Okresný súd Nitra
Spisová značka: 31Cb/9/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4113237328
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2018
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Marek Janigloš

ECLI: ECLI:SK:OSNR:2018:4113237328.27

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Nitra sudcom Mgr. Marekom Janiglošom v právnej veci žalobcu: G.. C. D., I.., A. záhrady

G./6, XXX XX W., občan SR proti žalovanému: BL Slovakia, spol. s r.o., Mostná 72, 949 01 Nitra, IČO:
31 396 054 právne zast.: Advokáti Heinrich s.r.o., Skautská 12, 949 01 Nitra, IČO: 36 865 966 v konaní
o zaplatenie 65.134,17 eur s príslušenstvom

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu zamieta.

II. Žalovaný má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 04.11.2013 domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť
zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 65.134,17 eur spolu s príslušenstvom.

2. Podanú žalobu žalobca odôvodnil tým, že ho Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 28Cb
83/2000-472 zo dňa 20.04.2011, právoplatným dňa 16.12.2011 vylúčil zo spoločnosti BLOCK
SLOVAKIA, spol. s r.o. (aktuálne BL Slovakia, spol. s r.o.). Na základe uvedeného sa žalobca podanou
žalobou domáhal vyplatenia vyrovnacieho podielu spolu s úrokmi z omeškania s poukazom na príslušné
ustanovenia Obchodného zákonníka ako aj Spoločenskej zmluvy spoločnosti BL Slovakia, spol. s r.o..

3. Súd vo veci vydal platobný rozkaz č. k. 23Rob/429/2013-23 zo dňa 05.12.2013, ktorým uložil
žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 65.134,17 eur spolu s príslušenstvom.
4. Voči uvedenému platobnému rozkazu podal žalovaný odpor zo dňa 19.12.2013, v ktorom poukázal
na to, že žalobca nesprávne určil výšku čistého obchodného imania spoločnosti žalovaného. Správnou
hodnotou obchodného majetku spoločnosti žalovaného má byť jeho Netto hodnota v riadku 001, a to
484.744,00 eur. Žalovaný uviedol, že záväzky sú v súvahe, ktorú doložil žalobca, uvedené nesprávne.
Žalovaný má viaceré daňové záväzky, jednak na dani z príjmu, jednak na dani z pridanej hodnoty, ktoré

vznikli na dani z príjmu za rok 2000 a následne ako dovyrubená daň daňovým úradom z dôvodu, že
žalobca mal použiť finančné prostriedky žalovaného na súkromné účely. Následne žalovaný v ďalšom
texte poukázal na viaceré súdne konania, ktoré vedie voči žalobcovi, kde činnosťou žalobcu malo
byť spôsobené to, že žalovaný nemal žiadne reálne finančné prostriedky na zaplatenie či už dane z
príjmov alebo dane z pridanej hodnoty. Záväzky žalovaného tak majú predstavovať sumu presahujúcu
obchodný majetok žalovaného, preto výsledná suma čistého obchodného imania spoločnosti je nulová,
teda žalobcovi nevychádza požadovaný vyrovnací podiel.

5. Žalobca v reakcii k podanému odporu doručenému súdu dňa 07.05.2014 poukázal na to, že majetok
žalovaného k 31.12.2010 bol vo výške 517.507,00 eur, pretože taký je aj k 01.01.2011. Záväzky
žalovaného k 31.12.2010 a k 01.01.2011 sú vo výške 300.404,00 eur a tie sú tam v oboch rokoch pocelý čas ich trvania rovnaké. Súvahu za rok 2011 použil žalobca ako dôkaz preto, lebo týmto jediným
účtovným dokladom sú preukázané všetky náležitosti potrebné k zisteniu výšky jeho vyrovnacieho
podielu a zároveň je ňou preukázané aj splnenie zákonnej podmienky, t. j. že k zániku jeho účasti v

spoločnosti žalovaného došlo mimo akúkoľvek pochybnosť za trvania spoločnosti. Tiež je touto súvahou
preukázané, že daňové priznanie za rok 2011 bolo podané, a preto muselo byť schválené najneskôr
31.03.2012.Pretožalobcovnároknavyplatenievyrovnaciehopodieluvznikolnajneskôrdňa01.07.2012.
Podľa žalobcu, žalovanému nebolo možné vyrubiť sankčné úroky. Ak by aj bol vyrubený, zo zákona
zanikol preklúziou. Ak by aj nejaké sankčné úroky skutočne existovali, boli by vo vzťahu k žalovanému

majetkovo neutrálne. Tieto sankcie by boli škodou, ktorú žalovanému spôsobili jeho právni zástupcovia.
Podľa názoru žalobcu, žalovaný odporom zo dňa 27.12.2013 spochybňuje svoje vlastné daňové
priznanie. Zákon ale neumožňuje, aby súd v tomto konaní preskúmal správnosť jednotlivých položiek
riadnej individuálnej účtovnej závierky a stanovuje povinnosť vychádzať z nej tak, ako bola podaná.
Žalobca už nedisponuje vecnou legitimáciou, ktorá by mu umožňovala byť účastníkom daňového
konania o daňových povinnostiach žalobcu. Právo na vyrovnací podiel vzniká priamo zo zákona, jeho

vznik a existencia teda nezávisia od rozhodnutia spoločníkov respektíve valného zhromaždenia. V
priebehu konania tiež bolo zo strany žalobcu podaných viacero návrhov na nariadenie predbežného
opatrenia, ktoré žalobca podal za účelom zabezpečenia svojho nároku uplatneného v tomto konaní, a
to zákazom vydania peňazí zložených do úschovy Okresného súdu Žilina vo výške 4.971.490,00 Sk
spoločnosťou INA KYSUCE, a.s. žalovanému, respektíve priamo zákazom žalovanému disponovať s

týmito finančnými prostriedkami do určitej výšky. Jednotlivé návrhy žalobcu na nariadenie predbežného
opatrenia boli zamietnuté.

6. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 02.12.2016 uviedol, že sa má vyrovnací podiel žalobcu určiť
podľaúčtovnejzávierkyzarok2011,t.j.ideopodielnačistomobchodnomimaníspoločnostižalovaného

k 31.12.2011. Záväzky spoločnosti žalovaného neboli k rozhodnému obdobiu vo výške 300.404,00 eur,
ale vo výške 330.970,00 eur. Dôvodom je rozdiel v daňových záväzkoch - uvedené na čísle riadku 115.
Rozdiel vznikol na základe sankcií vyrubených správcom dane rozhodnutiami č. 827/230/2466/08/GAS,
č.827/230/2474/08/GAS,č.827/230/2464/08/GAS,č.827/230/2481/08/GAS,č. 827/230/2502/08/GAS,
všetky zo dňa 17.01.2008 a výzvami na zaplatenie daňového nedoplatku na dani z príjmov právnickej

osoby za zdaňovacie obdobie r. 2000 a obdobie r. 2002, spolu sankcie vo výške 30.566,18 eur. Rozdiel
vznikol aj v obchodnom majetku spoločnosti z dôvodu opravných položiek k nedobytným pohľadávkam,
ktoré uvádzal žalovaný v podanom odpore. Z tohto dôvodu bol obchodný majetok spoločnosti v zmysle
čísla riadku 01 vo výške 285.393,00 eur. Výsledné vlastné imanie spoločnosti žalovaného bolo v
rozhodnom období - 45.577,00 eur. Zo záporného čistého obchodného imania nemôže byť žalobcovi

vyplatený vyrovnávací podiel. K uvedenému podaniu žalovaný priložil potvrdenie Daňového úradu Nitra
I. zo dňa 04.06.2014 o tom, že prevzal daňové priznanie žalovaného za rok 2010 ako aj súvahy za rok
2011 a 2012. Predložené boli tiež súvahy žalovaného k 31.12.2010 a 31.12.2011.

7. Žalobca v reakcii zo dňa 06.01.2017 doručenej súdu dňa 12.01.2017 uviedol, že neexistuje jediný

dôkaz o existencii sankčných úrokov. Nárok štátu podľa § 35b zákona č. 511/1992 Zb. zanikol preklúziou
a žalovaný ho nikdy neuhradil. Žalovaný nepredložil o existencii týchto povinností žiaden dôkaz. Záväzky
vo výške 30.566,18 eur sú len vymyslené, neexistujú zo zákona ako ani fakticky. Dodatočné daňové
priznania žalovaného sú vypracované nepravdivo a sú porušením platného zákona o daní z príjmov.
Na finančných účtoch mal žalovaný držať sumu vo výške 58.998,00 eur, z toho v pokladni sumu vo

výške 58.976,00 eur, pričom ak by boli peniaze použité na úhradu dane, žiadne sankcie by žalobca
neobdržal. Súvahy predložené žalovaným nie sú vypracované na tlačivách platných pre rok 2010 a
2011. Táto okolnosť spôsobuje nemožnosť ich porovnania so súvahou riadnej účtovnej závierky za rok
2010, pretože platná súvaha za rovnaké účtovné obdobie sa líši rôznymi číselnými údajmi od tých, ktoré
predložil žalovaný. Oprava týchto dokladov pritom už ale nie je možná, keďže na podanie dodatočného

daňového priznania majú vplyv aj lehoty, s ktorými zákon spája zánik práva vyrubiť daň, ktorú nemožno
vyrubiť po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla daňovému subjektu povinnosť podať
riadne daňové priznanie. Žalobca ďalej poukázal na to, že žalovaný nemá žiadne pohľadávky, ktoré by
boli nedobytnými. Žalobca tiež uviedol, že žalovaný používa nepreskúmateľný pojem "vlastné imanie
žalovaného", keď tvrdí, že je záporné, a preto z neho nemôže byť žalobcovi nič vyplatené. Žalobca

vyjadril názor, že takéto imanie je retroaktívne zmanipulované, dosiahnuté tým spôsobom, že jeho
skutočná hodnota bola presunutá do nerozdelených ziskov a vymyslených záväzkov. Zákon takýto
pojem nepozná a nie je z neho zrejmé, či hodnota čistého obchodného imania bola určená v súlade s § 6
Obchodného zákonníka. Nie je z neho zrejmá nadväznosť na jednotlivé položky súvahy a predovšetkýmštruktúra položky -45.577,00 eur. Bez nespochybniteľných originálnych účtovných dokladov nemožno
zistiť, aké položky túto položku tvoria a nemožno posúdiť, či to sú záväzky podnikateľa v zmysle § 6
ods. 3 Obchodného zákonníka.

8. Na pojednávaní konanom dňa 13.04.2017 sa žalobca pridržal písomne podanej žaloby. Žalovaný sa
tiež pridržal písomne podaného stanoviska s tým, že žalobca nemá nárok na vyrovnací podiel, pretože
vzhľadomnaupravenúsúvahu,kdejezápornévlastnéimanie,nevychádzapozitívnyvýsledokvplusovej
hodnote a to z dôvodu, že do súvahy neboli pripočítané záväzky voči daňovému úradu a jednak neboli

realizované opravné položky týkajúce sa nevymožiteľných pohľadávok. Výpočet má vychádzať z § 61
Obchodného zákonníka s tým, že tento poukazuje na reálne čisté obchodné imanie, ktoré môže byť
zistené aj znaleckým posudkom. Súvaha je len jedným z dôkazných prostriedkov k určeniu hodnoty
čistého obchodného imania. Pokiaľ sa ukáže tento dôkaz ako nesprávny, je potrebné vychádzať z
ďalších dôkazov, ktorými môže byť opravná súvaha alebo aj znalecký posudok na určenie hodnoty
reálneho čistého obchodného imania.

9. Súd uvedené pojednávanie odročil na neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania vo veci.

10. Žalobca vo svojom podaní doručenom súdu dňa 21.04.2017 namietal nariadené znalecké
dokazovanie ako neoprávnené, nakoľko žiaden výsledok znaleckého dokazovania nemôže ničím zmeniť

žiadenúdajzávierkyžalovanéhozroku2010,ktorájekogentnýmustanovenímzákonaurčenáakojediný
dôkaz pre určenie čistého obchodného majetku spoločnosti. Akékoľvek znalecké dokazovanie čistého
obchodného majetku spoločnosti za účtovné obdobie, v ktorom spoločnosť už uzavrela účtovné knihy za
účelom jeho zmeny možné nie je a takéto dokazovanie je zakázané zákonom. Všetky korekcie súvah,
ktorými sa tento majetok znižuje, sú po štyroch rokoch od posledného nákupu hmotného a nehmotného

investičného majetku nemožné, keďže žalovaný nemá žiaden majetok s dlhšou než 4 ročnou dobou
odpisovania majetku. Spoločnosť žalovaného tiež nemá žiadne záväzky po uplynutí 4 ročnej premlčacej
lehoty, pretože tieto sú nevymáhateľné z dôvodu premlčania. To znamená, že čistý obchodný majetok
spoločnosti je v skutočnosti totožný s brutto majetkom spoločnosti podľa riadku 1 súvahy za účtovné
obdobie roku 2010. Neoprávnené použitie korekcie, ako i záväzkov žalovaného, bezdôvodne znižujú

hodnotuvyrovnaciehopodielužalobcu.Žalobcatiežpoukázalnato,žemajetokspoločnostik31.12.2010
(netto riadku 1 súvahy k 31.12.2010), nie je totožný s majetkom spoločnosti k 01.01.2011 (brutto riadku
1 súvahy k 31.12.2011), preto podľa názoru žalobcu je správna tá hodnota, ktorá je viac v neprospech
tej spoločnosti, ktorá rôzny výraz hodnoty svojho majetku svojimi súvahami z roku 2010 a 2011 použila.
Čistým obchodným majetkom žalovaného preto musí byť suma vo výške 517.507,00 eur.

11. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 18.05.2017 poukázal na právnu teóriu a
rozhodovaciu prax všeobecných súdov, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj na rozhodovaciu
prax Najvyššieho súdu Českej republiky, v zmysle ktorej je vždy potrebné prihliadať na skutočnú hodnotu
čistého obchodného imania. Neprihliadnutie na iné dôkazy a len formálne rozhodnutie súdu o priznaní

vyrovnacieho podielu žalobcovi na základe ním predloženej účtovnej závierky za rok 2010 bez toho,
aby sa súd zaoberal zisťovaním skutočnej hodnoty čistého obchodného imania, z ktorej je vyrovnací
podiel pre spoločníka vypočítavaný, je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou súdov. Účtovná
závierka (hoci bola schválená valným zhromaždením žalovaného) predložená žalobcom za rok 2010 nie
je jediným a nezvratným dôkazom, na základe ktorého respektíve len na základe ktorého by mala byť

žalobcovi priznaná suma vyrovnacieho podielu, keďže by bola vypočítaná z nesprávnej hodnoty čistého
obchodného imania spoločnosti za rozhodné obdobie. Nesprávne je poukazovanie žalobcu na zákon
o účtovníctve ako aj závery o tom, do akého obdobia sa mali zistené nesprávnosti účtovnej závierky
zaúčtovať. Žalovaný uviedol, že zmeny účtovnej závierky nastali z okolností, ktoré sa prejavili a zistili
počas roka 2010 - jednak zaúčtovanie záväzkov voči daňovému úradu pre vyrubené sankcie, jednak

zaúčtovanie opravných položiek k niektorým pohľadávkam. Žalovaný ďalej poukázal na nesprávnosť
záverov žalobcu, že majetok spoločnosti k 31.12.2010 (netto riadok 1 súvahy k 31.12.2010) musí byť
totožný s majetkom spoločnosti k 01.01.2011 (brutto riadok súvahy k 31.12.2011). Brutto riadok 1 súvahy
k 31.12.2011 nepredstavuje stav k 01.01.2011. Aj brutto stav predstavuje stav majetku k 31.12.2011 a
počas roka 2011 mohli nastať rôzne zmeny majetku, ktoré sú zachytené jednak v brutto stave, jednak

netto stave, avšak oboje k 31.12.2011. Rovnako nesprávne sú tvrdenia o akýchsi odpisoch majetku s
4 ročnou dobou, či premlčaní všetkých pohľadávok po 4 ročnej dobe. Existujú rôzne odpisové skupiny,
rôzne dôvody, pre ktoré sa premlčacia prerušuje, či opätovne začína.12. Žalobca v podaní zo dňa 19.06.2017 doručenom súdu dňa 21.06.2017 označil súvahy doručené
žalovaným dňa 06.04.2014 daňovému úradu za sfalšované. Pravé súvahy sú len a výlučne tie, ktoré
schválilo valné zhromaždenie žalovaného podľa ust. § 125 ods. 1 Obchodného zákonníka a ktoré boli

vypracované v riadnych termínoch ako súčasť zákonom predpísaných závierok a boli schválené valným
zhromaždením žalovaného. Osoby konajúce v mene žalovaného v roku 2014 a v súčasnosti sú totožné
s osobami, ktoré v mene žalovaného konali v rokoch 2010 a 2011. Tieto osoby preto predložili súdu
sfalšované súvahy úmyselne. V ďalšom texte žalobca poukázal na nesprávnosť na strane žalovaného v
používaní pojmov vlastné imanie, čisté obchodné imanie a pojem rozdiel majetku a záväzkov s odkazom

na žalobcom citované ustanovenia zákona. Ďalej tiež akékoľvek znalecké dokazovanie, ktorého dôvod
nariadenia nepoznal, odmietol.

13. Súd uznesením č. k. 31Cb/9/2014-332 zo dňa 07.07.2017 ustanovil do konania znalca za účelom
posúdenia súvah predložených žalovaným, či tieto súvahy poskytujú pravdivý a verný obraz účtovnej
situácie žalovaného a výsledku jeho hospodárenia k 31.12.2010 a k 31.12.2011, či sú vyhotovené

správne a v súlade s účtovnými predpismi, ďalej za účelom určenia čistého obchodného imania
spoločnosti žalovaného k 31.12.2010 a k 31.12.2011 a za účelom určenia výšky vyrovnacieho podielu
žalobcu z čistého obchodného imania spoločnosti žalovaného k 31.12.2010 a k 31.12.2011. Sťažnosť
žalobcu voči tomuto uzneseniu súd zamietol uznesením č. k. 31Cb/9/2014-338 zo dňa 23.08.2017.
Okrem vyššie uvedených otázok súd uložil znalcovi povinnosť určiť čisté obchodné imanie z účtovnej

závierky k 31.12.2010 zostavenej ku dňu 07.03.2011, bez ohľadu na reálny stav účtovníctva alebo
opravy účtovnej závierky a vysvetliť, či a prečo pri stanovení čistého obchodného imania vychádza
zo stavu vstupných údajov k začiatku roka rozhodujúceho účtovného obdobia, alebo ku koncu roka
rozhodujúceho účtovného obdobia.

14. Dňa 22.12.2017 bol súdu doručený znalecký posudok č. 20/2017, vypracovaný znalkyňou Ing.
Gabrielou Šulákovou, znalkyňou z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo,
z ktorého vyplynulo, že žalovaný pri zostavení účtovnej závierky za roky 2009 a 2010 a za roky 2010 a
2011 dodržal zásadu bilančnej kontinuity, teda začiatky účtov, ktoré sa vykazujú v súvahe k poslednému
dňuúčtovnéhoobdobia,bolizhodnésozačiatočnýmistavmikprvémudňubezprostrednenasledujúceho

účtovného obdobia. Nebolo možné zistiť, či súvahy žalovaného k 31.12.2010 a k 31.12.2011 zostavené
v roku 2014 poskytujú pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného, pretože prvotné účtovné
doklady žalovaného za rok 2010 a 2011 neboli poskytnuté k znaleckému skúmaniu, z tohto dôvodu
nebolo možné zistiť, či súvahy boli vyhotovené správne a v súlade s účtovnými predpismi. Výšku čistého
obchodného imania žalovaného k 31.12.2010 určila znalkyňa v sume 184.263,00 eur, z toho výška

vyrovnacieho podielu predstavuje čiastku vo výške 55.281,66 eur. Výšku čistého obchodného imania
žalovaného k 31.12.2011 určila znalkyňa v sume 184.340,00 eur, z toho výška vyrovnacieho podielu
predstavuje čiastku vo výške 55.304,77 eur. Vyrovnací podiel žalobcu sa mal určiť na základe riadnej
individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie - rok 2010, ktoré predchádza účtovnému obdobiu,
v ktorom zanikla účasť spoločníka v spoločnosti.

15. K záverom vyššie uvedeného znaleckého posudku sa vyjadril žalovaný v podaní doručenom súdu
dňa 07.02.2018, v ktorom uviedol, že sa znalkyňa vôbec nevenovala okolnostiam, ktoré žalovaný
popisoval vo svojich písomných vyjadreniach (daňové záväzky, opravné položky), ku ktorým doložil
príslušné účtovné doklady. Znalkyňa uviedla, že nemala doložené príslušné prvotné účtovné doklady

žalovaného, tieto si ale nikdy nevyžiadala od žalovaného. Ak teda nemala prvotné účtovné doklady, ako
mohla bez obáv vychádzať z pôvodnej súvahy, keď ani k nej nemohla vedieť overiť, či je správna. Pokiaľ
ide o otázku, aké bolo reálne čisté obchodné imanie spoločnosti v roku 2010 respektíve v roku 2011, a to
vzhľadom na vzniknuté záväzky voči daňovému úradu na základe právoplatných rozhodnutí daňového
úradu a zníženie majetku z dôvodu opravných položiek k nedobytným pohľadávkam, k odpovedi na túto

okolnosť sa znalkyňa vôbec nedostala.

16. Žalobca vo svojom vyjadrení zo dňa 09.02.2018 opätovne označil závierky predložené žalovaným
za sfalšované a neplatné, preto, že nie sú schválené valným zhromaždením žalovaného, navyše
porušujúce zákaz retroaktivity. Žalobca ďalej uviedol, že účtovanie opravných položiek po desiatich

rokoch od údajného evidovania pohľadávky zákon č. 366/1999 Z. z. nepovoľuje a nepovoľuje ho ani
žiaden iný zákon. Zákon č. 366/1999 Z. z. nepovoľuje odpis pohľadávky v 100% výške a žiaden zákon
nepovoľuje odpis pohľadávky, ktorá bola riadne splatená uložením do notárskej úschovy. Ďalej poukázal
na to, že najdlhšia doba odpisovania majetku, ktorý vlastní spoločnosť žalovaného je v dĺžke 4 roky.Nečinná spoločnosť nenakupuje majetok, a preto nemôže mať ani žiadne korekcie (odpisy) hodnoty
tohto majetku. Všetok majetok, ktorý spoločnosť žalovaného v roku 2010 mala, bol len ten, ktorý jej ostal
po ukončení odpisovania. Z tohto dôvodu stĺpec netto 2 závierky na riadku č. 001 závierky za rok 2010,

z ktorého znalkyňa pri hodnotení čistého obchodného imania žalovaného vychádzala (a ktorý je totožný
s riadkom č. 067, vlastné imanie), musí byť totožný so stĺpcom brutto tohto riadku a rovnaké hodnoty sa
musia nachádzať i v stĺpcoch brutto a netto riadkov 001 a 067. Pretože odpisy (korekcie) v roku 2010
a ani 2011 možné nie sú, rovnaké čísla sa povinne musia nachádzať i v rovnakých stĺpcoch rovnakých
riadkov súvahy aj v roku 2011. Bez prvotných účtovných dokladov však nikto nemôže s istotou tvrdiť,

aká položka sa má v ktorom stĺpci nachádzať, či tam má byť čiastka 484.667,00 eur alebo tam má byť
517.430,00 eur. Podľa žalobcu má ísť o prejav vôle žalovaného pripúšťajúci rôzny výklad, ktorý má ísť na
ťarchu žalovaného. Pri určení čistého obchodného imania má súd vychádzať z čiastky 517.507,00 eur
- 300.404,00 eur = 217.103,00 eur, z toho vyrovnací podiel predstavuje čiastku vo výške 65.134,16 eur.

17. Žalovaný predložil súdu dňa 09.05.2018 súkromný znalecký posudok č. 2/2018 vypracovaný T.D.,

znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo. Znalec v uvedenom
znaleckom posudku skonštatoval, že tak účtovná závierka žalovaného k 31.12.2010 zostavená dňa
07.03.2011 ako aj účtovná závierka žalovaného k 31.12.2011 bez uvedenia dátumu zostavenia
neposkytujú pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného a výsledku jej hospodárenia k
31.12.2010 respektíve k 31.12.2011, pretože v závierke neboli premietnuté a v účtovníctve zaúčtované

existujúce splatné záväzky voči Daňovému úradu Nitra z titulu vyrubených sankčných úrokov a rovnako
neboli premietnuté v účtovníctve zaúčtované opravné položky k pohľadávkam so splatnosťou v intervale
rokov 1998 až 2000. Znalec ďalej skonštatoval, že uvedené účtovné prípady súvisiace so záväzkami
z titulu sankčných úrokov a tvorbou opravných položiek sú doložené príslušnými prvotnými dokladmi,
boli správne zaúčtované na príslušných syntetických účtoch a rovnako boli správne vykázané v

účtovnej závierke. Znalec ďalej uviedol, že účtovná závierka k 31.12.2010 zostavená dňa 30.05.2014
a účtovná závierka k 31.12.2011 zostavená 03.06.2014 vyjadrujú reálny stav finančnej situácie a
výsledok hospodárenia žalovaného, pričom čisté obchodné imanie žalovaného k 31.12.2010 ako aj
31.12.2011 predstavuje zápornú hodnotu. Znalec tiež uviedol, že žalovaný bol povinný a oprávnený
zúčtovať príslušné rozhodnutia o vyrubení sankčných úrokov a tvorbu opravných položiek k príslušným

pohľadávkam čo najskôr v nasledujúcich obdobiach, t.j. aj v období roka 2010 .

18. K uvedenému znaleckému posudku sa vyjadril žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 25.05.2018 a
stanovisku zo dňa 14.06.2018, kde skonštatoval, že je uvedený znalecký posudok nepravdivý, pretože
medzi podkladmi nie je uvedený žiaden účtovný doklad, pričom dôvody rozvinul v 14. bodoch, ktoré súd

uvádza v znení v akom boli súdu predložené:
Zmienený posudok považoval žalobca za nepravdivý preto, že:
1. Podľa bodu 1.4. cit. posudku znalec nemal k dispozícii žiaden účtovný doklad a predsa účtovníctvo
zhodnotil.
2. Znalec potvrdil správnosť závierky podľa sfalšovanej súvahy z r. 2010, ktorá bola vytvorená postupom

podľa zák. č. 431/2002 Z. z. i napriek tomu, že na účtovanie o pohľadávke podľa tejto súvahy sa v
zmysle § 52, ods. 1 zák. č. 595/2003 Z. z. vzťahuje zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov, zákon
č. 563/1991 Zb. o účtovníctve a primerané ustanovenia zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní.
3. Znalec použil podklady:
- "Hlavná kniha spoločnosti za r. 2009-str. 43 až str. 44", vyhotovená 1.2.2018.

- "Hlavná kniha za r. 2010 po zaúčtovaní zmien" 30.1.2018
- "Hlavná kniha za r. 2011 po zaúčtovaní zmien" z 2.5.2018, pričom posudok samotný bol vytvorený
2.5.2018. Nielenže preštudovať, skontrolovať, spísať, zviazať a schváliť nemohol za jediný deň, ale s
ohľadom na § 4, ods. 3 zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve, resp. § 12, ods. 3 zák. č. 536/1991 Zb. o
účtovníctve, by znalec musel predložiť dôkaz o zhodnosti pôvodnej a novej formy účtovného záznamu.

Znalec zhodnotil "Účtovný denník" za r. 2010, ktorý bol vyhotovený až 24.1.2018 bez toho, aby zistil,
ako vyzeral tento denník za r. 2010, vyhotovený v r. 2010 alebo dokonca v r. 2014.
4. I samotný nesprávny zákon o účtovníctve zakazuje vo svojom ustanovení § 16, ods. 9, 10 a 11 zák.
č. 431/2002 Z. z. spätné účtovanie, teda otváranie už zatvorených účtov.
5. Znalec sa vyhol konštatovaniu, že u pohľadávok, ktoré sú uhradené uložením do súdnej úschovy

neexistuje žiadne riziko, že ich dlžník úplne alebo čiastočne nezaplatí.
6. Znalec pripustil možnosť zaúčtovania 100% odpisu z pohľadávky i napriek výslovnému zneniu § 25
ods. 1 písm. v) zák. č. 366/1999 Z. z..7. v bode II.C/ posudku znalec rozporuplné potvrdil, že sankčný úrok mal byť zaúčtovaný v r. 2005, 2007
a 2008 a zároveň ako správne označil jeho zaúčtovanie v r. 2010
8. Postupom podľa bodu 7. tohto podania znalec potvrdil správnosť zaúčtovania sankčného úroku v

položkách znižujúcich daňový základ, v rozpore s § 25 bod. 1, písm. f) zák. č. 366/1999 Z. z., resp.
dokonca i s § 21, ods. 2. písm. a) zák. č. 595/2003 Z. z..
9. Znalec prehlásil, že sankčný úrok bol v r. 2014 správne zaúčtovaný do r. 2010 i napriek výslovnému
zákazu podľa § 16, ods. 11. zák. č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve. Znalec nevysvetlil, ako mohol sankčný
úrok vôbec existovať, ak § 35b zák. č. 511/1992 Zb. platí len od 1.4.2004.

10. Znalec nevysvetlil, čo znamená skratka DPV v rozhodnutiach o vyrubení sankčného úroku, ani či
sa daňový subjekt vôbec odvolal, alebo si tento záväzok neoprávnene dohodol so správcom dane on
samotný.
11. Znalec sa nevyjadril k otázke, ako môže vôbec existovať povinnosť platiť sankčný úrok, ak platí §
35b ods. 9 zák. č. 511/1992 Zb., ktorý túto sankciu anuluje.
12. Znalec sa nevyjadril k otázke, kedy sa premlčuje právo štátu vymáhať úrok a najmä, ako vôbec mohli

vzniknúť rozhodnutia z 17.1.2008, 18.7.2007, 5.12.2005, ak zákon vo svojom ustanovení § 35b, ods. 9
zák. č. 511/1992 Zb. vyrubovanie sankcií 5 rokov po uplynutí povinnosti zakazuje.
13. Znalec v bode II.B/schválil ako správne zaúčtovanie sankčného úroku na účte 545 (kurzové straty)
voči účtu 343 (daň z pridanej hodnoty). Ide o podvod, účtovanie malo byť vedené medzi bodmi 542
(ostatné pokuty a penále) a 346 (zúčtovanie so štátnym rozpočtom). To je ten podvod, ktorým znalec

ako správne schválil zaúčtovanie sankcií, vyrubených štátom za porušenie finančnej disciplíny, do
oprávnených nákladov kontrolovaného subjektu.
14. Ako správne schválil znalec i účtovanie odpisov v r. 2010 a 2011. Pritom uvedené odpisy sú
evidované jediným nepreskúmateľným číslom na účte "oprávky" č. 073, 082 a 089. Ide o zrejmý podvod,
pretože v r.2010 nemôže byť odpis totožný s odpisom v r. 2011. Znalec neuvádza, ako zistil druh

odpisovaného majetku a ani odpisovú triedu.

S ohľadom na uvedené skutočnosti žalobca konštatoval, že znalecký posudok č. 2/2018 je nepravdivý
a navrhol, aby na neho súd pri rozhodovaní neprihliadal.

19. K uvedenému stanovisku žalobcu si súd vyžiadal vyjadrenie znalca, ktoré bolo súdu doručené
mailom dňa 05.09.2018. K jednotlivým bodom sa znalec vyjadril nasledujúco:

Ad 1) K uvedenému tvrdeniu žalobcu, že znalec nemal pri vypracovávaní znaleckého posudku žiadny
účtovný doklad konštatujem, že účtovníctvo sa v zmysle § 4 ods.5 zákona č. 431/2002 Z.z. o účtovníctve

v znení neskorších zmien (ďalej len "zákon o účtovníctve") vedie ako sústava účtovných záznamov,
ktorých súhrn tvorí účtovnú dokumentáciu. Účtovný záznam môže mať rôzny charakter a formu
(viď § 31 zákona o účtovníctve), pričom medzi najbežnejšie používané účtovné záznamy je možné
zaradiť napríklad účtovnú závierku, výročnú správu, účtovné doklady, účtovné knihy, inventúrne súpisy,
inventarizačné zápisy, účtovné knihy, ako hlavná kniha a účtovný denník a ďalšie účtovné záznamy. Z

uvedeného vyplýva, že pri posudzovaní účtovníctva sa musí vychádzať z celej účtovnej dokumentácie,
ktorej súčasťou sú samozrejme aj účtovné doklady. V ich prípade pri vypracovaní znaleckého posudku
boli použité tie účtovné doklady, ktoré preukazovali posudzované skutočnosti (viď I. Úvodná časť, bod
4., odrážky v poradí 7 až 9).
Ad 2) K uvedenému konštatovaniu žalobcu uvádzam, že pri vedení účtovníctva sa musia používať

právne predpisy platné v čase jeho vedenia (uvedené napríklad vyplýva zo zásady verného obrazu
účtovníctva uvedeného v § 7 ods. 1 a 2 pojem "ustanovené účtovné zásady"), čo znamená, že pri
účtovnej závierke za rok 2010 zostavenej k 30.5.2014 a účtovnej závierke za rok 2011 zostavenej k
3.6.2014 museli byť použité relevantné právne predpisy platné v tomto období (viď I. Úvodná časť, bod
4., odrážky v poradí 10 a 11).

Ad 3) K uvedenému uvádzam, že znalecký posudok bol vypracovávaný od 15.3.2018 do 2.5.2018 (viď
I. Úvodná časť, bod 2. a 3.). pričom v konečnej fáze znaleckého posudku z dôvodu posúdenia zásady
kontinuity účtovných období, t. j. roku 2010 a nasledujúcich rokov bol dodatočne pre tento účel posúdený
aj rok 2011 (viď časť II. Posudok písm. D/). K uvedenému tiež uvádzam, že je potrebné, aby žalobca
rozlišoval medzi dátumom vytlačenia príslušnej zostavy (uvedené na konci zostavy), ďalej dátumom,

ktorého sa týka zostava (uvedené v hlavičke) a dátumom zaúčtovania, ktorý sa však v týchto prípadoch
na týchto zostavách neobjavuje.
Ad 4) K uvedenému konštatovaniu žalobcu o porušení §16 zákona o účtovníctve uvádzam, že uvedené
nebolo predmetom objednávky znaleckého posudku, pričom ja ako znalec odvetvia účtovníctvo adaňovníctvo nie som oprávnený posudzovať právne otázky. Na druhej strane z pohľadu účtovníctva,
vzhľadom na skutočnosť, že účtovná jednotka v účtovníctve nevykazovala existujúce záväzky voči
správcovi dane z titulu predmetných daňových sankcií týkajúcich sa rokov 2005, 2007 a 2008, tak

účtovníctvo a účtovné závierky od roku 2005 a následných rokov neboli v súlade so základnou zásadou
účtovníctva, a to "aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú
predmetom účtovníctva a finančnej situácie účtovnej jednotky" (viď §7 ods. l zákona o účtovníctve).
Uvedené konštatovanie platí aj pre vykazovanú výšku vlastného imania, t.j. čistého obchodného imania
v príslušných pôvodných účtovných závierkach, t.j. že tieto nevyjadrujú ich verný a pravdivý obraz.

Ad 5) K uvedenému konštatovaniu žalobcu uvádzam, že účtovná jednotka je povinná na základe zásady
opatrnostipodľa§18OpatrenieMinisterstvafinanciíSRč.23054/2002-92(ďalejlen"postupyúčtovania")
tvoriť opravné položky, keď je opodstatnené predpokladať, že nastalo zníženie hodnoty majetku oproti
jeho oceneniu v účtovníctve, pričom predpoklad zníženia hodnoty majetku je opodstatnený, ak nastala
skutočnosť, ktorá je dôvodom na odhad zníženia budúcich ekonomických úžitkov z tohto majetku. Z
uvedeného vyplýva, že vzhľadom na skutočnosť, že sa jednalo o pohľadávky z rokov 1998 až 2000 a

neboli uhradené ani v roku 2014, tak tento predpoklad bol v plnej miere naplnený. Dôkazom uvedeného
je aj súčasná skutočnosť, keď uvedené pohľadávky podľa vyjadrenia účtovnej jednotky nie sú dodnes
uhradené.
Ad6)Vuvedenomžalobcanesprávnepodmieňujemožnosťzaúčtovaniaúčtovnéhoprípadusozákonom
odanizpríjmov,avšaktentozákonvprípadevýdavkovpodľa§25posudzujelento,čimôžubyťzahrnuté

do základu dane z príjmov ako daňové výdavky, resp. nemôžu byť zahrnuté do základu dane.
Ad 7) K uvedenej výhrade žalobcu konštatujem, že účtovná jednotka je povinná účtovať a vykazovať
účtovné prípady v období, s ktorým časovo a vecne súvisia (viď § 3 zákona o účtovníctve), čo znamená,
že predmetné sankčné úroky mali byť zaúčtované v rokoch 2005, 2007 a 2008. Pokiaľ uvedené účtovná
jednotka nesplní je povinná uvedené naplniť, čo najskôr v najbližšom ďalšom účtovnom období tak, aby

boladodržanázásadavernéhoapravdivéhozobrazeniaskutočnosti(viď§7ods.lzákonaoúčtovníctve).
Ad 8) V uvedenom žalobca opätovne nesprávne podmieňuje možnosť zaúčtovania účtovného prípadu
so zákonom o dani z príjmov, avšak tento zákon v prípade výdavkov posudzuje len to, či môžu byť
zahrnuté do základu dane z príjmov ako daňové výdavky, resp. nemôžu byť zahrnuté do základu dane.
Ad 9) K uvedenému konštatovaniu žalobcu o porušení §16 zákona o účtovníctve uvádzam, že uvedené

nebolo predmetom objednávky znaleckého posudku, pričom ja ako znalec odvetvia Účtovníctvo a
daňovníctvo nie som oprávnený posudzovať právne otázky.
Ad 10) až Ad 12) K uvedenému konštatovaniu žalobcu uvádzam, že predmetom znaleckého posudku
nebolo skúmať oprávnenosť vyrubenia sankčného úroku zo strany správcu dane, možnosti odvolania
sa voči nemu resp. jeho anulovania, prípadne premlčania.

Ad 13) K uvedenému konštatovaniu žalobcu o nesprávnom účtovaní a dokonca podvodnom konaní
znalca uvádzam, že v tomto prípade žalobca pravdepodobne vychádzal z Postupov účtovania platných
pre tzv. neziskové organizácie (viď Opatrenie Ministerstva financií Slovenskej republiky zo 14. novembra
2007 č. MF/24342/2007-74, ktorým sa ustanovujú podrobnosti o postupoch účtovania a účtovej osnove
pre účtovné jednotky, ktoré nie sú založené alebo zriadené na účel podnikania), avšak pre posudzovanú

účtovnú jednotku platia Postupy účtovania pre podnikateľov (viď Opatrenie Ministerstva financií SR
č.23054/2002-92) v zmysle, ktorých sú predmetné účtovné prípady aj zaúčtované. Rovnako nesprávne
je konštatovanie žalobcu o "porušení finančnej disciplíny", keďže uvedené pripadá do úvahy len
v prípade poberania nenávratných finančných prostriedkov od subjektov verejnej správy a s tým
súvisiaceho nedodržania stanovených rozpočtových pravidiel.

Ad 14) K uvedenému konštatovaniu žalobcu týkajúce sa odpisov konštatujem, že uvedené nebolo
predmetom objednávky znaleckého posudku, avšak k samotnej zhode oprávok vyjadrujúcich
opotrebenie odpisovaného majetku uvádzam, že uvedená skutočnosť môže nastať v prípade, ak sa
majetok v danom účtovnom období vôbec nepoužíva na účely podnikania.
Závery uvedené v stanovisku znalec zároveň v doslovnom znení prezentoval aj na pojednávaní

nariadenom na deň 06.09.2018, kde súd jeho stanovisko zároveň predložil stranám sporu.

20. Na pojednávaní nariadenom na deň 06.09.2018 sa žalobca vyjadroval k stanovisku znalca a jeho
jednotlivým konštatáciám. Pokiaľ ide o bod 1 uviedol, že v znaleckom posudku nie je uvedený jediný
účtovný doklad za rok 2010.

K bodu 2 na otázku žalobcu, či sa na daňové povinnosti za rok 2000 nepoužije zákon č. 366/1999 znalec
uviedol, že uvedené nebolo predmetom znaleckého posudku, v ktorom sa posudzoval obraz účtovníctva
anieobrazdaní.Naotázkužalobcu,čivýškačistéhoobchodnéhoimaniasúvisísvýškouuhradenejdaneznalec uviedol, že čisté obchodné imanie predstavuje rozdiel medzi majetkom spoločnosti a záväzkami
tak, ako to vyplýva z Obchodného zákonníka.
K bodu 3 na otázku žalobcu, či znalec vypracoval posudok na základe tlačiva zo dňa 02.05.2018,

keď dňa 02.05.2018 ukončil znalecké dokazovanie, znalec uviedol, že predmetná zostava sa týka roku
2011, pričom "gro" posudku je posudzované v r. 2010 a tak, ako to vyplýva z bodu 3 jeho stanoviska,
táto zostava bola použitá len na posúdenie dodržania zásady kontinuity účtovných období, čo bolo
potvrdené. Právny zástupca žalovaného doplnil vyjadrenie znalca v tom zmysle, že mali spoločnú
mailovú komunikáciu, v rámci ktorej žalovaný poskytoval znalcovi podklady a dátum 02.05.2018, ktorý

napáda žalobca, je dátumom vytlačenia tejto listiny v tlačiarni, nie dátum jeho vyhotovenia. Na otázku
žalobcu, či uvedené doklady dostal mailom, znalec uviedol, že niektoré doklady dostal mailom, niektoré
poštou a už nevie presne určiť, akým spôsobom mu bol tento doklad doručený. Žalobca následne vyjadril
názor, že tento doklad nebol predmetom znaleckého dokazovania.
K bodu 4 žalobca uviedol, že znalec nazýva zákon o účtovníctve právnym hodnotením veci.
K bodu 5 žalobca uviedol, že uvedené pohľadávky boli uhradené v roku 2014 zo súdnej úschovy

z Okresného súdu Žilina. Na otázku žalobcu ohľadom tvrdenia znalca, že pohľadávky podľa
rekapitulácie na strane 52 posudku sú pohľadávkami žalovaného znalec uviedol, že predmetné
pohľadávky reprezentované vystavenými faktúrami boli predmetom účtovníctva účtovnej jednotky,
pričom z náležitosti týchto faktúr ako aj náležitosti predloženej dokumentácie nevyplývajú nezrovnalosti
tykajúce sa vystavovateľa. Na otázku žalobcu, či by nebolo lepšie, keby mal znalec k dispozícii účtovné

doklady a nie účtovné záznamy znalec uviedol, že účtovným záznamom sa rozumie akákoľvek účtovná
dokumentácia, jedným z týchto záznamov sú aj účtovné doklady a všetky účtovné záznamy, ktoré boli
použité v posudku sú uvedené v posudku. Právny zástupca žalovaného doplnil, že skutočnosť zloženia
finančnej sumy do súdnej úschovy neznamenala pre žalovaného uhradenie tejto sumy, lebo tam naďalej
prebiehal súdny spor o vydanie peňazí z úschovy, takže uhradenie tejto pohľadávky bolo stále neisté.

K bodu 8 na otázku žalobcu, či vplýva sankčný daňový záväzok na výšku obchodného imania znalec
uviedol, že každý záväzok ovplyvňuje výšku čistého obchodného imania, čisté obchodné imanie
predstavuje rozdiel medzi majetkom a záväzkami.
K bodom 10-12 na otázku žalobcu, či bola predmetom znaleckého dokazovania oprávnenosť záväzkov
žalovanej spoločnosti, znalec uviedol totožnú odpoveď ako jeho stanovisko k bodom 10-12, t.j. že

predmetom znaleckého posudku nebolo skúmať oprávnenosť vyrubenia sankčného úroku. Právny
zástupca žalovaného k tejto otázke žalobcu uviedol, že o vyrubení rozhodol daňový úrad a nie znalec,
a preto nemôže ani znalec skúmať oprávnenosť vyrubenia, ale musí vychádzať z faktu právoplatného
rozhodnutia daňového úradu. Právoplatné rozhodnutie daňového úradu bolo zaúčtované správne.
Právny zástupca žalovaného ďalej namietol tvrdenia žalobcu v bode 10, podľa ktorého mal žalovaný

neoprávnene dohadovať so správcom dane vyrubenie sankčného záväzku, kde je nelogické, aby
žalovaný išiel za správcom dane a aby si tam nejako pokútne vybavoval sankčný záväzok. Žalobca k
uvedenému tvrdil, že sankčný úrok si dohodol žalovaný s daňovým úradom dobrovoľne bez podania
odvolania, s cieľom zakryť okolnosť, že mu v pokladni chýba 1.700.000,00 Sk, ktoré nepoužil na úhradu
dane ale na vlastné nevyúčtovateľné potreby.

K bodu 13 žalobca skonštatoval, že podľa zdroja www.akouctovat.sk voči účtu 545 sa účtuje 341 a 342 a
nie 343. Ďalej sa účet 545 povinne má zaúčtovať voči účtu 710, preto je znalecký posudok v tomto bode
nepravdivý. Znalec k uvedenému konštatovaniu uviedol, že sa sankčné úroky týkali dane z príjmov,
ktorá sa účtuje na účet 341 ako daň z príjmov a súčasne aj dane z pridanej hodnoty, ktorá sa účtuje na
účet 343, čo je v súlade so zaúčtovaným sankčným úrokom v posudzovanej účtovnej jednotke. Uvedené

vyplýva z č. l. 52 znaleckého posudku.
Žalobca ďalej uviedol, že mu znalecký posudok nedáva odpoveď, či boli tieto výmery daňových úradov
uhradené alebo nie. Keďže je možné odpustiť daňové sankcie a keďže tieto daňové sankcie ako tvrdil
odpustené boli, je znalecký posudok, ktorý tvrdí opak nepravdivý. Právny zástupca žalovaného v reakcii
uviedol, že zo strany daňového úradu nebolo vydané žiadne odpustenie.

K bodu 14 na otázku žalobcu, či znalec videl nejaký investičný list k oprávkam, ktoré schválil ako
oprávnené, znalec uviedol, že tak ako vyplýva z časti D posudku, v rámci účtovnej závierky k 30.5.2014
za rok 2010 došlo k dodatočnému zaúčtovaniu siedmych účtovných prípadov týkajúcich sa sankčných
úrokov a 13 účtovných prípadov týkajúcich sa tvorby opravných položiek, k iným zmenám oproti
pôvodnej účtovnej závierke za rok 2010 nedošlo. Vychádzajúc z uvedeného nebol dôvod skúmať

nezmenené položky, ktoré účtovná jednotka deklarovala aj svojimi podpismi v pôvodnom účtovnom
výkaze za rok 2010. Na vysvetlenie žalobcovi k bodu 14, pokiaľ by boli účtované odpisy za rok 2010,
tak by došlo k zníženiu výsledku hospodárenia a následne aj zníženiu čistého obchodného imania.Na otázku žalobcu, koľko programov je odpísaných oprávkami softvéru, koľko samostatných hnuteľných
vecí je odpísaných oprávkami k samostatným hnuteľným veciam a aký je dlhodobý hmotný majetok
odpísaný oprávkami k nemu, kedy boli tieto investície vykonané, v akej sú odpisovej triede, aká je doba

ich odpisovania, znalec uviedol, že predmetom znaleckého posudku, tak ako vyplýva z jeho zadania,
bolo posúdenie správnosti zúčtovania a preukázania zmien dodatočne vykonaných v rámci účtovníctva
a účtovnej závierky spoločnosti za rok 2010 a vyčíslenie výšky čistého obchodného imania.
Na otázku žalobcu, ako znalec určil výšku čistého obchodného imania, ak nepoznal odpisy investičných
celkov, ktoré táto spoločnosť vlastní, znalec uviedol, že spôsob výpočtu čistého obchodného imania

vyplýva z časti II posudku písmeno E.
Na otázku žalobcu, či znalec určil čisté obchodného imanie bez toho, aby vedel aké imanie táto
spoločnosť vlastní, znalec uviedol, že spôsob stanovenia vlastného imania vyplýva z časti II posudku.
Na otázku žalobcu, či existuje súvis medzi hodnotou investičného majetku spoločnosti a obchodným
imaním spoločnosti znalec uviedol, že účtovaná hodnota čistého obchodného imania predstavuje rozdiel
majetku a záväzkov.

Žalobca na záver skonštatoval, že znalec vyhotovil znalecký posudok bez toho, aby poznal čo len jediný
účtovný doklad spoločnosti v danom období, ďalej bez toho, aby vedel, ktoré záväzky a pohľadávky sú
uhradené a napríklad žalobcovi nezdôvodnil, prečo urobil oprávky ku všetkým položkám rekapitulácie
na strane 53 posudku, s výnimkou pohľadávky Miran Michal Raninec. K uvedenému konštatovaniu
znalec uviedol, že žalobca je v tejto oblasti laikom a preto jeho úvahy o majetku, o oprávkach majetku,

záväzkoch a ich vplyvy na čisté obchodné imanie sú nesprávne.
Na otázku právneho zástupcu žalovaného, či skutočnosti, ktoré boli preberané na dnešnom pojednávaní
mali vplyv na závery znalca uvedené v znaleckom posudku ohľadne reálneho finančného stavu
spoločnosti a stanovenú výšku čistého obchodného imania v bode 6,7 znaleckého posudku, znalec
uviedol, že spôsob zaúčtovania dodatočne zaúčtovaných účtovných prípadov zodpovedá platným

postupomzúčtovaniapodnikateľov.Pokiaľideovýškučistéhoobchodnéhoimania,znalecnevideldôvod
meniť závery znaleckého posudku.
Na otázku žalobcu k strane 53 znaleckého posudku - rekapitulácia, kde znalec celý tento doklad zaradil
do oprávnených položiek, odkiaľ znalec vie, že je to pravdivé, znalec uviedol, že pri znaleckom posudku
vychádzal z účtovných záznamov poskytnutých účtovnou jednotkou a ich zoznam ako obsahové

náležitosti sú súčasťou znaleckého posudku. Z uvedených účtovných dokladov vyplývajú aj závery
znaleckého posudku. Pokiaľ sa zmenia predmetné účtovné záznamy, zmení sa aj obsah znaleckého
posudku.

21. Dňa 24.09.2018 bolo súdu doručené vyjadrenie žalobcu, v ktorom žalobca zotrval na svojich

tvrdeniach o tom, že znalec nemal k dispozícii účtovné doklady.
Žalobca ďalej uviedol, že účtovné doklady za rok 2000 musia byť vystavené podľa zákona platného v
roku 2000. Ak teda znalec na zistenie daňových povinností za rok 2000 použil daňový zákon a zákon o
účtovníctve platný pre účtovné prípady za rok 2010, potom porušil zákaz retroaktivity.
Takisto žalobca zotrval na svojom tvrdení z pojednávania konaného dňa 06.09.2018, keď je systémovým

dátumom počítača preukázané vytlačenie posudku písm. D/ podľa prílohy na str. 46 posudku dňa
2.5.2018, teda v deň, kedy bol vyhotovený samotný posudok a kedy bol tento posudok odovzdaný
do podateľne súdu. Znalec mal svedeckou výpoveďou priznať, že hoci je zmienená príloha súčasťou
posudku, nikdy ju nehodnotil, pretože ten doklad, ktorý hodnotil bol nejaký iný doklad, ktorý mu bol
doručený mailom, čiže elektronickou poštou. Ten doklad, ktorý znalec k svojmu posudku priložil, bol

vytlačený a pripojený k posudku v deň podania posudku a znalec ho nikdy nevidel. S ohľadom na takto
preukázaný precedens je možné, že ani ostatné výpisy z hlavnej knihy a denníka podľa prílohy posudku
nie sú tými, ktoré znalec hodnotil, respektíve možno predpokladať, že ten, kto posudok vypracoval v
skutočnosti nebol znalec samotný.
Podľa názoru žalobcu mal znalec úmyselne klamať zdôvodnením, že sa podľa kogentných ustanovení

§ 16 ods. 10 a 11 zákona č. 431/2002 Z. z. pravdivý a verný obraz účtovníctva zisťuje aj s určením
účtovného obdobia, v ktorom sa prípadná nezrovnalosť v pravdivosti účtovnej závierky zistila.
Znalec neuviedol žiadnu okolnosť, ktorou je v zhode s § 25, ods. 1 písm. v) bod 3. zák. č. 366/1999
Z. z. naplnený predpoklad nepremlčaných pohľadávok, pri ktorých je riziko, že ich dlžník úplne alebo
čiastočne nezaplatí, ktoré boli zahrnuté do príjmov, pričom ich splatnosť nastala po 31. decembri 2001.

Dlžník svoj záväzok vo výške 100% splatil do súdnej úschovy na Okresnom súde Žilina. Riziko, že dlžník
nesplatí záväzok, ktorý v celosti splatil, nemohlo existovať. Nepravdivé je i tvrdenie znalca podľa tohto
bodu o nezískaní pohľadávky. V júli r. 2014, v čase, kedy žalovaný podal "opravné daňové priznanie",bola uvedená pohľadávka právoplatne priznaná, pričom prvostupňový rozsudok v tejto vedci žalovaná
obdržala už v marci 2013.
Žalobca ďalej poukázal na to že sankčné úroky nie sú daňovým výdavkom ani v prípade, že o nich

účtovná jednotka účtovala. Výška čistého obchodného imania predstavuje rozdiel medzi majetkom
spoločnosti a jej záväzkami s výnimkou tých záväzkov, ktoré výšku dane neovplyvňujú a ktoré preto
nie sú daňovými záväzkami. Ak znalec znížil imanie spoločnosti o sankčný úrok, sfalšoval o hodnotu
sankčného úroku imanie spoločnosti. Podľa žalobcu tiež znalec krivo svedčil, ak tvrdil, že odpisy majetku
neboli predmetom skúmania znaleckého posudku s odkazom na uznesenie č. k. 31Cb/9/2014-332.

22. Právny zástupca žalovaného na pojednávaní nariadenom na deň 08.10.2018 uviedol, že pokiaľ ide
o polemiku žalobcu ohľadom dátumu na prílohe k posudku s názvom hlavná kniha, tak znalec nikdy
neuviedol, a to ani na pojednávaní, že by tento doklad nikdy nevidel, naopak potvrdil, že mu je známy,
videl ho aj predtým v rámci komunikácie so žalovaným. Len táto príloha bola vytlačená zadávateľom
aj v deň tlačenia posudku, znalec túto prílohu riadne zviazal s posudkom a uvádza sa aj v podkladoch
posudku časť 1. bod 4. Polemika žalobcu o názvosloví /účtovný doklad verzus účtovný záznam/ je v

samotnej veci irelevantná. Z uvedeného hľadiska sa žalovaný priklonil k tvrdeniam znalca, ktorý má na
to príslušné vzdelanie, avšak s ohľadom na vec samotnú to nemá význam, pretože aké podklady boli
predmetom skúmania, je zo znaleckého posudku zrejmé a to bez ohľadu na to, ako sa pomenujú. Čo
sa týka vytvorenia opravných položiek, pohľadávka viac ako 10 rokov po splatnosti, toto bolo dôvodné,
pretože dlžník firma INA Kysuce síce uhradila svoj dlh, ale spôsobom vloženia do súdnej úschovy,

pričom iné subjekty si uplatňovali nárok na túto sumu na základe akýchsi dohôd o postúpení a z toho
vzniknuté spory, ktoré stále trvali v čase vykonania opravných položiek a ešte v r. 2015 stále prebiehalo
súdne konanie o vydanie peňazí z úschovy. O tie peniaze sa uchádzal samotný žalobca. Právny
zástupca žalovaného ďalej poukázal na definíciu čistého obchodné imanie, ako obchodný majetok po
odpočítanízáväzkovvzniknutýchpodnikateľovivsúvislostispodnikaním.Tvrdeniežalobcuvovyjadrení,

že môže ísť len o záväzky, ktoré sú daňovým predpisom uznané ako daňové výdavky, nie je správny.
Znalec správne odpovedal, že je potrebné rozlišovať účtovné a daňové položky. Žalobca nesprávne
uvádza len tzv. daňové položky. Okolnosť, že podstatné sú účtovné položky vyplýva aj z toho, že
čisté obchodné imanie sa zisťuje z účtovnej závierky nie z daňového priznania. Sankčné úroky za
neuhradenie dane sú bezpochyby záväzkami vzniknutými podnikateľovi v súvislosti s podnikaním, a

preto majú vplyv na výpočet čistého obchodného imania. Záverom polemika o používaní správneho
predpisu účtovného či daňového resp. otváranie účtovných kníh je pre samotné konanie bezpredmetné,
pretože jeho predmetom je vyplatenie vyrovnacieho podielu z čistého obchodného imania spoločnosti,
pričom v priebehu konania bola doložená ustálená rozhodovaciu prax súdov, v zmysle ktorej pri takomto
predmete súdneho konania je súd povinný zisťovať reálnu hodnotu čistého obchodného imania, čo bolo

práve predmetným znaleckým posudkom Ing. Bojňanského vykonané.

23. Podaním doručeným súdu dňa 12.10.2018 sa žalobca vyjadril k rozhodovacej praxi všeobecných
súdov, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ako aj k rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Českej
republiky, na ktorú poukazoval žalovaný v podaní doručenom súdu dňa 18.05.2017. Žalobca doslovne

skonštatoval, že v celom texte uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obo/33/2010 nenašiel žiadne
povzbudenie preto, aby žalovaný za účelom svojho obohatenia predložil v konaní dôkaz, o ktorom
vie, že je sfalšovaný alebo pozmenený, na účel použiť ho ako pravý. Žalovaný podľa názoru žalobcu
dezinterpretoval citovaný judikát, keď tvrdil, že slovenská právna prax pripúšťa postup odporujúci
ustanoveniu § 61 ods. 2 Obchodného zákonníka. Obdobne platí to isté aj pokiaľ ide o ďalšie rozhodnutie

Najvyššieho súdu SR č. k. 3Obo/15/2016. Pokiaľ ide o rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Českej
republiky, žiadne stanovisko k právnej praxi iných štátov žalobca nemá, tamojšiu legislatívu nepozná a
jej účinkov sa v Slovenskej republike ani nedomáha. Rozhodovaciu prax Okresného súdu Nitra nemožno
považovať za ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. Súd nariadením znaleckého
dokazovania vyhovel nezákonným požiadavkám žalovaného. Žalobca ďalej uviedol, že na to, aby boli

nevymožiteľné pohľadávky určené za nevymožiteľné tak, aby znížili daňový základ a teda hodnotu
spoločnosti, je potrebné predložiť dôkaz o ich nevymožiteľnosti, čo nie je možné, lebo tieto pohľadávky
žalovaný vymohol a získal. Výsledok hospodárenia podľa účtovnej závierky je totožný s daňovým
základom a čisté obchodné imanie sa preto určuje z účtovnej závierky rovnako, ako sa z nej zisťuje aj
daňovýzákladpredaňovépriznanie.Žalovanýaznalectvrdia,žesfalšovanázávierkajesprávnanapriek

tomu, že obaja priznali, že nedokážu predložiť žiadne doklady už ani len k odpisovanému majetku,
pretože neodpísaný majetok vôbec neexistuje a že nedokážu predložiť ani len žiaden dôkaz o tom, či
vôbecbolizaúčtovanétiepoložky,oktorýchtvrdia,žeonichúčtovaliažeonichúčtovanébyťmalo-nikto
nikdy nevidel a ani neuvidí žiaden účtovný doklad k týmto položkám. Pretože tieto položky v účtovníctveneexistujú a nikdy doň zaúčtované neboli. Na záver žalobca poukázal na minulé vzťahy so žalovaným,
keď mal žalovaný neustále vykazovať v platnej závierke sumu 1,8 milióna Sk napriek manku, ktoré
spôsobil tým, že ich mal podľa doslovného vyjadrenia žalobcu ukradnúť. Preto tieto peniaze, ktoré mimo

akúkoľvek pochybnosť patria žalovanému, nikdy nepoužil ani len na úhradu dane, ktorou bol žalovaný
povinný. Tak vyvolal povinnosť správcu dane žalovaného sankcionovať.

24. Žalovaný vo svojom vyjadrení doručenom súdu dňa 22.10.2018 skonštatoval, že pokiaľ spoločenská
zmluva neurčuje spôsob vyporiadania inak, tak musí byť vyporiadanie medzi spoločníkmi poctivé

v tom zmysle, aby hodnota vyrovnacieho podielu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti skončila,
odpovedala hodnote majetku pripadajúceho na jeho podiel, pričom ak plynie z účtovnej závierky, že
účtovná hodnota čistého obchodného imania spoločnosti je v hrubom nepomere ku skutočnej hodnote,
je k tomu treba pri stanovení vyporiadania podielu prihliadnuť. Je teda nevyhnutné vychádzať z toho,
že zásadám poctivého obchodného styku odpovedá, aby vyporiadanie medzi spoločníkmi bolo poctivé
v tom zmysle, aby hodnota vyrovnacieho podielu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti skončila,

odpovedala hodnote majetku pripadajúceho na jeho obchodný podiel. K rovnakému záveru dochádza aj
pri aplikácii zásady proporcionality. Z týchto dôvodov je správny doterajší postup súdu, keď súd v rámci
vykonávania dokazovania zisťoval reálnu hodnotu čistého obchodného imania a neobmedzil sa len na
hodnotu čistého obchodného imania uvedenú v účtovnej závierke predloženej žalobcom, najmä keď
žalovaný túto hodnotu rozporoval a predložil súdu dôkazy preukazujúce, že účtovná závierka (súvaha)

predložená žalobcom bola vypracovaná nesprávne a v rozpore s účtovnými predpismi. Nakoniec,
znalecký posudok Doc. Ing. Jozefa Bojňanského poukázal, že pôvodné účtovné závierky doložené do
súdneho spisu žalobcom pri uplatnení nároku, neposkytujú pravdivý a verný obraz finančnej situácie
žalovaného a výsledku jej hospodárenia (odpovede 1 a 2) a naopak nové účtovné závierky reálny stav
vyjadrujú (odpovede 3 a 4) a určil výšku čistého obchodného imania (odpovede 6 a 7). Nesprávne

sú právne názory žalobcu, ktorý opakovane cituje rôzne ustanovenia predpisov o "zisťovaní základu
dane". Okolnosť, že podstatné sú účtovné položky vyplýva aj z toho, že čisté obchodné imanie sa
zisťuje z účtovnej závierky (nie z daňového priznania). K uvedenému sa opakovane vyjadril aj znalec
Ing. Bojňanský. Polemika žalobcu o odpisoch nie je správna. Pokiaľ ide o odpisy majetku, tak tieto v
rovnakej výške uvádzala aj Ing. Šuláková (Ing. Bojňanský v tejto časti nevykonával zmeny) a tu žalobca

neuvádzal žiadne námietky, dokonca uviedol, že s posudkom pani Ing. Šulákovej súhlasí. Tvrdenie
žalobcuo"krádeži"1,8miliónaSkjeabsolútnalož.Tátoskutočnosťnesúvisíspredmetomtohtokonania,
avšak bol to žalobca, ktorý po odvolaní z funkcie konateľa spoločnosti žalovaného neodovzdal viacero
účtovných dokladov a najmä neodovzdal pokladňu spoločnosti. Vykonanou rekonštrukciou účtovníctva
sa zistilo, že žalobca vyberal peniaze v hotovosti z banky, avšak nezúčtoval ich použitie. Z účtovného

hľadiskasavýberzbankovéhoúčtuzapisujeakovkladdopokladneaažnáslednýdokladopoužitítýchto
peňazí je spárovaný s výdavkom z pokladne. Keďže žalobca nedoložil doklady, na čo sa peniaze použili,
tak "formálne účtovne" boli peniaze stále vedené ako v pokladni. Žalobca však pokladňu s takýmto
finančným stavom neodovzdal.
25. Žalobca v záverečnej reči namietol zastúpenie žalovaného, ďalej uviedol, že slovenská úprava

zisteniahodnotyvyrovnaciehopodielujevýslovnedispozitívna.Spoločnícisimôžuurčiťzisteniehodnoty
vyrovnaciehopodieluľubovoľne,mohlibysijuurčiťnapríkladiakohodnotuvloženéhopodielu,môžusiju
určiť pokojne i ako hodnotu zistenú zo závierky, v ktorej sa bude o ktorejkoľvek položke tam dohodnutým
spôsobom klamať. A zákon súdu nepriznáva k tam predpísanej zmluvnej voľnosti spoločníkov žiadne
moderátorské právomoci. S ohľadom na citovanú dispozitívnosť určenia výšky vyrovnacieho podielu

bolo plne oprávnené očakávanie žalobcu, že neexistuje jednoduchší spor, než tu prejednávaný. Žalobca
súdu predložil riadnu individuálnu závierku zostavenú väčšinovým spoločníkom a tú on zostavil k
rozhodnému obdobiu dohodnutému spoločníkmi v spoločenskej zmluve. Tým je závierka za účtovné
obdobie, v ktorom zanikla jeho účasť v spoločnosti, teda závierka za r. 2010. Zákon definuje v § 6 ods. 3
Obchodného zákonníka čisté obchodné imanie ako majetok podniku (aktíva), od ktorého sa odpočítajú

tie záväzky (pasíva), ktoré podnikateľovi vznikli v súvislosti s podnikaním. Z uvedenej dispozitívnosti
potom vyplýva, že tá závierka za r. 2010, ten majetok a tie záväzky, ktoré si ako platné schválili
spoločníci v r. 2010 sú potom tie, ktoré vyhovujú definícii vyrovnacieho podielu. Následne súd určil
výškuvyrovnaciehopodielužalobcupoužitímčeskéhopráva.Česképrávodohoduspoločníkovzakazuje
a kogentne predpisuje zisťovanie hodnoty vyrovnacieho podielu znaleckým dokazovaním. Podľa §

61 ods. 2 písm. b) českého Obchodního zákonníka je základom pre výpočet veľkosti vyrovnacieho
podielu ten čistý obchodný majetok spoločnosti, ktorého rozsah určí posudok nezávislého znalca. V
tu prejednávanej veci teda súd konal podľa práva českého. Najprv súd ustanovil znalca žalovanému,
kde sa ale výsledok súdom nariadeného znaleckého dokazovania právnemu zástupcovi nepáčil. Pretovyužilslovensképrávoanechalsivypracovaťnepravdivýsúkromnýznaleckýposudok.Otomtoposudku
žalobca súdu dokázal, že je nepravdivý natoľko, že dokonca i znalec samotný potvrdil, že odporuje
zákonu, pretože priznal, že nemal k dispozícii ani jediný účtovný doklad. Potvrdil, že nedokáže posúdiť

správnosť zaúčtovania odpisov majetku, potvrdil, že pripustil zníženie imania spoločnosti z r. 2014 v
rozpore so zákonom tak, akoby boli vykonané v r. 2010 a že pripustil odpisy takých pohľadávok, o
ktorých ani netušil, že nie sú pohľadávkami žalovanej. Potvrdil tiež, že v rozpore so zákonom zaúčtoval
sankcie, vyrubené konateľovi za manko v pokladni tak, akoby znižovali imanie a podobne. Zisťovanie
"reálnej hodnoty" čistého imania súd nariadil bez toho, aby mu žalovaný predložil akékoľvek dôkazy, že

platná účtovná závierka, ktorú ale tiež predložil ten istý žalovaný, je vypracovaná nesprávne. Naopak v
zmysle § 151 ods. 1 C.s.p. sa nesporným stalo konštatovanie žalobcu podľa jeho písomného podania
zo dňa 10.10.2018, kde preukázal, že žiadna z položiek, ktoré žalovaný použil na zníženie svojho
imania nebola nikdy evidovaná v jeho účtovníctve. Preukázal, že znalec nemá ani tušenia, aké odpisy
žalovaný zaúčtoval. Námietka právneho zástupcu žalobcu, že tieto odpisy neopravila ani Ing. Gabriela
Šuláková je úplne scestná, tá totiž svoj záver založila na konštatovaní, že bez akéhokoľvek účtovného

dokladu nedokáže posúdiť nič. Doc. Ing. Bojňanský, PhD., na rozdiel od Ing. Šulákovej, so sfalšovanou
závierkou,kuktorejneexistuježiadenúčtovnýdoklad,problémnemal.Žalobcapreukázal,žeinedobytné
pohľadávky by boli súčasťou imania, ak by vôbec boli v účtovníctve také evidované. Miesto toho ale
žalovaný peniaze, získané súdnym sporom, ktoré vydobyl tým, že súd podviedol, použil na zníženie
toho imania, ktoré ale ani pôvodne túto pohľadávku nikdy neobsahovalo. Ďalšie vyjadrenie sa týkalo

už iba minulých vzťahov medzi žalobcom a žalovaným pokiaľ ide o sumu vo výške 60.000,00 eur,
ktorá ale nie je predmetom tohto konania. Na záver žalobca vyjadril nádej, že sa súd nenechá zmiasť
dezinterpretáciami právneho zástupcu žalovaného typu napr., že čisté imanie sa zisťuje zo závierky a
nie z daňového priznania, keď z § 17 ods. 1 písm b) zák. č. 595/2003 Z.z. o dani z príjmov plynie, že
je to výlučne závierka, ktorá je obsahom daňového priznania. A dokonca i súkromný znalec žalovanej

závierku zisťoval z daňového priznania, z toho, ktoré bolo sfalšované.

26. Právny zástupca žalovaného v záverečnej reči uviedol, že dňa 06.02.2018 doložil súdu plnú moc
na zastupovanie v tejto veci, prvá námietka žalobcu o nedôvodnosti konania právneho zástupcu je
nedôvodná. V ďalšej časti právny zástupca žalovaného poukázal na svoje písomné vyjadrenia ako aj

ústne prednesy a na znalecký posudok Ing. Bojňanského, ktorý poukázal jednak na okolnosť, že účtovné
závierky doložené žalobcom pri uplatnení nároku neposkytujú pravdivý a verný obraz finančnej situácie
žalovaného a výsledku jej hospodárenia a naopak nové účtovné závierky tento reálny stav vyjadrujú a sú
správne. Poukázal nielen na judikatúru českých súdov ale aj slovenských súdov, ktoré potvrdzujú právnu
prax, že je potrebné posúdiť reálny stav majetku a účtovných výsledkov spoločnosti a z nich vychádzať

pri určení vyrovnacieho podielu. Výšku vyrovnacieho podielu podľa skutočného stavu hospodárenia
stanovil Ing. Bojňanský v odpovediach 6-7 svojho znaleckého posudku ako záporné, preto aj vyrovnací
podiel žalobcu je v tomto prípade nulový. Z týchto dôvodov navrhol žalobu v celom rozsahu zamietnuť
a zaviazať žalobcu, aby žalovanému nahradil trovy konania v celom rozsahu.

27. Podľa ust. § 132 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP"), v žalobe sa okrem
všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich
skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

28. Podľa ust. § 191 ods. 1 CSP, dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a

všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania
najavo.

29. Podľa ust. § 215 ods. 1 CSP, súd rozhodne na základe zisteného skutkového stavu.

30. Podľa ust. § 215 ods. 2 CSP, skutkový stav sa zisťuje procesným postupom podľa tohto zákona.

31. Podľa ust. § 218 ods. 1 CSP, obsah rozhodnutia vo veci samej vysloví súd vo výroku rozsudku. Vo
výroku rozhodne tiež o nároku na náhradu trov konania, ak sa o ňom nerozhoduje samostatne.

32. Súd vykonal dokazovanie nasledujúcimi listinami: Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k.
28Cb 83/00-472 zo dňa 20.04.2011 z č. l. 3-4, Spoločenská zmluva spoločnosti žalovaného zo dňa
3.5.1995 spolu s prílohou č.1 na č. l. 6-10, Súvaha spoločnosti žalovaného za rok 2011 bez uvedenia
dátumu zostavenia z č. l. 11-14, Uznesenie Nc/a/1/2002-23 OS Žilina zo dňa 5.6.2003 o prijatí sumy4.971.490,-Sk do úschovy súdu z č. l. 72, Potvrdenie DÚ Nitra I zo dňa 04.06.2014 o prevzatí daňového
priznania žalovaného za zdaňovacieho obdobia 2010-2012 z č. l. 232, Súvaha spoločnosti žalovaného
k 31.12.2010 zostavená dňa 30.05.2014 z č. l. 233-240, tiež na liste č. 317-325 spolu so zoznamom

záväzkových dokladov na č. l. 326, Súvaha spoločnosti žalovaného k 31.12.2011 zostavená dňa
3.6.2014 z č. l. 241-248, Zápisnica z VZ spoločnosti žalovaného zo dňa 16.5.2011 z č. l. 266-268,
Súvaha spoločnosti žalovaného k 31.12.2010 zostavená dňa 7.3.2011 z č.l.291-294, znalecký posudok
č. 20/2017 vypracovaný Ing. Gabrielou Šulákovou z č. l. 350-368, znalecký posudok č. 2/2018
vypracovaný Doc. Ing. Jozefom Bojňanským PhD. z č. l. 408-446, písomné vyjadrenia žalobcu a

žalovaného; a ústnymi vyjadreniami strán sporu.

33. Podľa ust. § 6 ods. 1 Obchodného zákonníka, obchodným majetkom na účely tohto zákona sa
rozumie súhrn majetkových hodnôt (vecí, pohľadávok a iných práv a peniazmi oceniteľných iných
hodnôt), ktoré patria podnikateľovi a slúžia alebo sú určené na jeho podnikanie.

34. Podľa ust. § 6 ods. 2 Obchodného zákonníka, na účely tohto zákona sa súbor obchodného majetku
a záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním označuje ako obchodné imanie (ďalej
len "imanie").

35. Podľa ust. § 6 ods. 3 Obchodného zákonníka, čistým obchodným imaním je obchodný majetok po

odpočítaní záväzkov vzniknutých podnikateľovi v súvislosti s podnikaním.

36. Podľa ust. § 6 ods. 4 Obchodného zákonníka, vlastné imanie tvoria vlastné zdroje financovania
obchodného majetku podnikateľa podľa osobitného predpisu.

37. Podľa ust. § 61 ods. 1 Obchodného zákonníka, podiel je miera účasti spoločníka na čistom
obchodnom imaní spoločnosti.

38. Podľa ust. § 61 ods. 2 Obchodného zákonníka, pri zániku účasti spoločníka v spoločnosti za
trvania spoločnosti vzniká spoločníkovi právo na vyplatenie podielu (ďalej len "vyrovnací podiel"). Výška

vyrovnacieho podielu sa určí na základe riadnej individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie
predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom zaniká účasť spoločníka v spoločnosti, ak spoločenská
zmluva neurčuje niečo iné. Vyrovnací podiel sa vyplatí v peniazoch, ak zákon neustanovuje alebo
spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú iný spôsob vyrovnania podielu.

39. Podľa ust. § 61 ods. 3 Obchodného zákonníka, ak spoločenská zmluva alebo stanovy neurčujú inak,
právo na vyplatenie vyrovnacieho podielu je splatné uplynutím troch mesiacov od schválenia riadnej
individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom
zanikla účasť spoločníka v spoločnosti, alebo ak takáto riadna individuálna účtovná závierka schválená
nebola, uplynutím troch mesiacov odo dňa, keď mala byť schválená.

40. Podľa ust. § 150 ods. 1 Obchodného zákonníka, spoločníkovi, ktorého účasť v spoločnosti súd zrušil,
alebo ktorý bol vylúčený, vzniká právo na vyrovnací podiel (§ 61 ods. 2 a 3). Rovnaké právo má dedič
alebo právny nástupca spoločníka, pokiaľ naňho neprešiel obchodný podiel (§ 116).

41. Podľa ust. § 150 ods. 2 Obchodného zákonníka, vyrovnací podiel sa vypočíta pomerom splateného
vkladu spoločníka, ktorého účasť v spoločnosti zanikla, k splateným vkladom všetkých spoločníkov, ak
spoločenská zmluva neurčuje inak.

42. Podľa ust. § 7 ods. 1 zákona č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve (ďalej len "zákon o účtovníctve"),

účtovná jednotka je povinná účtovať tak, aby účtovná závierka poskytovala verný a pravdivý obraz o
skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva, a o finančnej situácii účtovnej jednotky.

43. Podľa ust. § 7 ods. 2 zákona o účtovníctve, zobrazenie v účtovnej závierke je verné, ak obsah
položiek účtovnej závierky zodpovedá skutočnosti a je v súlade s ustanovenými účtovnými zásadami a

účtovnými metódami. Zobrazenie v účtovnej závierke je pravdivé, ak sú pri ňom použité účtovné zásady
a účtovné metódy, ktoré vedú k dosiahnutiu verného zobrazenia skutočností v účtovnej závierke.44. Podľa ust. § 8 ods. 2 zákona o účtovníctve, účtovníctvo účtovnej jednotky je správne, ak účtovná
jednotka vedie účtovníctvo podľa tohto zákona a ostatných osobitných predpisov.

45. Podľa ust. § 26 ods. 4 zákona o účtovníctve, ocenenie majetku sa upraví opravnými položkami,
ak existuje opodstatnený predpoklad zníženia hodnoty majetku pod jeho účtovnú hodnotu. Opravné
položky sa zrušia alebo sa zmení ich výška, ak nastane zmena predpokladu zníženia hodnoty.

46. Podľa § 18 Opatrenia Ministerstva financií R č. 23054/2002-92, opravná položka sa tvorí na

základe zásady opatrnosti, ak je opodstatnené predpokladať, že nastalo zníženie hodnoty majetku
oproti jeho oceneniu v účtovníctve. Predpoklad zníženia hodnoty majetku je opodstatnený, ak nastala
skutočnosť, ktorá je dôvodom na odhad zníženia budúcich ekonomických úžitkov z tohto majetku.
Opravná položka sa účtuje v sume opodstatneného predpokladu zníženia hodnoty majetku oproti jeho
oceneniu v účtovníctve.

47. Podľa čl. VIII ods. 4 spoločenskej zmluvy žalovaného, spoločník má právo na vyplatenie
vyporiadacieho podielu v prípade zániku jeho účasti na spoločnosti po dobu trvania spoločnosti.

48. Podľa čl. XIII ods. 6 spoločenskej zmluvy žalovaného, pri zániku účasti spoločníka v spoločnosti
bude tomuto spoločníkovi vydaný vysporadúvací podiel do troch mesiacov po schválení ročnej účtovnej

uzávierky, spracovanej za obdobie, v ktorom k zániku účasti spoločníka v spoločnosti došlo.

49. Súd mal z predložené rozsudku Krajského súdu v Bratislave za preukázané, že žalobca bol
zo spoločnosti žalovaného vylúčený, pričom uvedené rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa
16.12.2011. Súd si ďalej ustálil, že vyrovnací podiel žalobcu sa mal určiť na základe riadnej individuálnej

účtovnej závierky za účtovne obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu v ktorom zanikla účasť
spoločníka v spoločnosti. Pri stanovení vyrovnacieho podielu žalobcu sa teda má vychádzať z účtovnej
závierky za účtovné obdobie roku 2010. Predložená spoločenská zmluva zo dňa 03.05.1995 uvedené
iným spôsobom neupravovala, keď len stanovovala, že má byť vyrovnací podiel vyplatený do troch
mesiacov po schválení ročnej účtovnej uzávierky, spracovanej za obdobie, v ktorom k zániku účasti

spoločníka v spoločnosti došlo.

50. Pretože žalovaný v celom konaní namietal správnosť žalobcom predložených účtovných závierok
s odôvodnením, že neposkytovali pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného v období
rozhodnom pre určenie vyrovnacieho podielu, súd dospel k názoru, že je potrebné sa zaoberať

správnosťou predložených účtovných závierok, t. j. či poskytujú pravdivý a verný obraz, keď vyrovnací
podiel mal byť žalobcovi vyplatený na základe účtovnej závierky za rok 2010. Súd mal za to, že vzhľadom
na prostriedky procesnej obrany žalovaného, t. j. najmä tvrdenia, že účtovná závierka neobsahuje
vzniknuté záväzky žalovaného voči daňovému úradu a zníženie majetku z dôvodu tvorby opravných
položiek k neuhradeným pohľadávkam, bolo potrebné objasniť správnosť vedenia účtovníctva a zistiť

skutočnú výšku čistého obchodného imania v období rozhodnom pre určenie vyrovnacieho podielu.
Priznanie nároku žalobcovi len na základe údajov uvedených v predloženej účtovnej závierke za
rok 2010, ktorej správnosť je rozporovaná a teda otázna, súd nepovažoval za správny postup.
Súd mal za to, že v danom prípade bolo potrebné ustáliť správnosť respektíve nesprávnosť výšky
čistého obchodného imania uvedenej v účtovnej závierke za rok 2010 a následne na základe tejto

skutočnosti určiť výšku vyrovnacieho podielu, ktorý žalobcovi patrí. Podľa názoru súdu je nutné zaoberať
sa aj samotným účelom inštitútu vyrovnacieho podielu a nielen doslovným znením Obchodného
zákonníka, ktorý ustanovuje spôsob jeho výpočtu. Účelom inštitútu vyrovnacieho podielu by malo
byť spravodlivé určenie majetku a záväzkov pripadajúcich na spoločníka spoločnosti, ktorého účasť
za trvania spoločnosti zaniká, pri zohľadnení reálnej hodnoty spoločnosti ku dňu zostavenia riadnej

individuálnej účtovnej závierky za účtovné obdobie predchádzajúce účtovnému obdobiu, v ktorom
účasť spoločníka v spoločnosti zanikla. Vyrovnací podiel je možné definovať ako majetkovú hodnotu,
ktorá predstavuje podiel na majetku spoločnosti. Určenie vyrovnacieho podielu len na základe údajov
účtovnej závierky, ktorých správnosť je navyše rozporovaná, bez ďalšieho skúmania správnosti vedenia
účtovníctva, súd považuje za príliš formalistický prístup, nezohľadňujúci skutočný účel daného inštitútu.

V odôvodnených prípadoch je podľa názoru súdu namieste aplikácia teleologického výkladu ust. § 61
Obchodného zákonníka, teda výkladu vychádzajúceho z účelu a zmyslu daného ustanovenia zákona.
Za účelom ustálenia správnosti vedenia účtovníctva a správnosti údajov uvedených v účtovnej závierke
za rok 2010 súd pribral do konania znalca z odboru ekonómia a manažment, odbor účtovníctvo adaňovníctvo.Súdvychádzal podporneajzrozhodnutíNajvyššiehosúduSR,naktorépoukázalžalovaný
vo svojich vyjadreniach (3Obo/33/2010, 3Obo/15/2016), aj keď tieto sa týkali iných skutkových okolností,
všeobecne z nich však vyplynul záver, že pre určenie výšky vyrovnacieho podielu je potrebe preskúmať

správnosť údajov, ktoré sú podkladom pre výpočet. Potrebnosť preskúmania správnosti účtovnej
závierky za rok 2010 vyplýva aj zo vzájomných vzťahov žalobcu a žalovaného, keď medzi stranami
sporu prebieha viacero súdnych sporov, kde napr. z rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 28Cb
83/00-72 zo dňa 20.04.2011 vyplýva, že ešte k 20.04.2011 žalobca, v rámci vedeného súdneho konania
o vylúčenie žalobcu ako spoločníka zo spoločnosti žalovaného, nemal preukázať, že by na základe

odvolania z funkcie konateľa odovzdal žalovanému spisový materiál, účtovné doklady, pokladničné
doklady, vyúčtovanie peňažnej hotovosti, doklady personálnej agendy a dokumenty súvisiace so
vznikom a plnením daňových povinností, čiže doklady potrebné pre chod spoločnosti a dodržanie
právnych predpisov v oblasti účtovníctva a správy daní.

51. Pokiaľ ide o znalecký posudok vypracovaný znalkyňou Ing. Gabrielou Šulákovou, tu mal súd

za to, že tento posudok nezodpovedal všetky nastolené otázky, ktoré bolo potrebné v tomto konaní
vyriešiť, a to najmä správnosť účtovania žalovaného ako aj správnosť výšky čistého obchodného
imania vyplývajúceho z účtovnej závierky za rok 2010 predloženej žalobcom. Samotná znalkyňa totiž
v znaleckom posudku uviedla, že jej neboli poskytnuté prvotné účtovné doklady žalovaného, ktoré
si ale ani sama nežiadala, teda súd nemohol bez akýchkoľvek pochybností vychádzať z jej záverov

v predloženom znaleckom posudku v otázke správnosti určenia výšky čistého obchodného imania
respektíve celkovej správnosti účtovania v danom období.

52. Súd preto pri rozhodnutí vychádzal najmä zo záverov znaleckého posudku vypracovaného doc.
Ing. Jozefom Bojňanským, PhD., znalcom z odboru ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a

daňovníctvo,ktorýkomplexneriešilvšetkynastolenéproblémyaotázky,ktorébolopotrebnézodpovedať
pre účely, či žalobcom predložené účtovné závierky poskytovali pravdivý a verný obraz finančnej situácie
žalovaného v rozhodnom období alebo nie, a teda či sú údaje uvedené v účtovnej závierke za rok 2010
predloženej žalobcom správne.

53. Pre rozhodnutie súdu boli podstatné najmä závery znalca o tom, že účtovná závierka k 31.12.2010
zostavená k 07.03.2011 neposkytuje pravdivý a verný obraz finančnej situácie žalovaného a výsledku jej
hospodárenia k 31.12.2010. Znalec v odôvodnení uviedol, že v tejto účtovnej závierke neboli zúčtované
sankčné úroky vyrubené príslušnými rozhodnutiami k 05.12.2005, k 18.07.2007 a k 17.01.2008, čo
znamená, že k uvedeným dátumom mali byť aj zúčtované v účtovníctve. Vzhľadom na skutočnosť,

že k uvedenému nedošlo, bola účtovná jednotka povinná predmetné skutočnosti zúčtovať čo najskôr
v nasledujúcom období, pričom k ich zúčtovaniu došlo v rámci účtovníctva za rok 2010. Predmetné
sankčné úroky boli zúčtovane do nákladov, čo v konečnom výsledku znížilo hodnotu vlastného imania,
a to celkom o 30.566,18 eur. Znalec ďalej na základe písomnosti "Rekapitulácia" zo dňa 27.07.2000 a
s ňou súvisiacich faktúr skonštatoval, že sa jedná celkom o 13 pohľadávok so splatnosťou v intervale

rokov 1998 až 2000, kde bola účtovná jednotka vzhľadom na uvedenú splatnosť oprávnená a povinná
tvoriť opravné položky k týmto pohľadávkam už v priebehu účtovných období do roku 2010, tak aby
zabezpečila verný a pravdivý obraz o skutočnostiach, ktoré sú predmetom účtovníctva. Predmetná
tvorba opravných položiek bola zúčtovaná do nákladov až v roku 2010, čo v konečnom dôsledku znížilo
hodnotu vlastného imania o 199.351,02 eur. Znalec skonštatoval, že vyššie uvedené účtovné prípady

súvisiace so záväzkami z titulu sankčných úrokov a tvorbou opravných položiek sú doložené príslušnými
prvotnými dokladmi, t. j. sú preukázané a boli správne zaúčtované na príslušných syntetických účtoch.
Znalec tiež poukazujúc na skutočnosť, že žalovaný nezúčtoval predmetné rozhodnutia o vyrubení
sankčných úrokov k 05.12.2005, k 18.07.2007 a k 17.01.2008 a nevykazoval reálnu výšku pohľadávok
po lehote splatnosti prostredníctvom opravných položiek tak, aby bola dodržaná zásada verného a

pravdivého obrazu, skonštatoval, že žalovaný bol povinný a oprávnený uvedené skutočnosti zúčtovať
čo najskôr v nasledujúcich obdobiach, t.j. aj v období roka 2010. Z uvedených skutočností vyplynul aj pre
rozhodnutie súdu konečný záver o zápornej hodnote čistého obchodného imania, keď táto bola znalcom
určená na mínusovú hodnotu 45.653,38 eur.

54. Súd hodnotil presvedčivosť znaleckého posudku, čo do jeho úplnosti vo vzťahu k zadaniu, logickému
odôvodneniu, ako aj v nadväznosti na ďalšie závery znalca prezentované v jeho stanovisku a na
pojednávaní nariadenom na deň 06.09.2018 v spojení s predloženými listinnými dôkazmi, pričom
hodnoteniu by nemali podliehať znalecké závery v zmysle ich odbornej správnosti. Z predmetnéhoznaleckého posudku vyplýva v akom časovom období bol znalecký posudok vypracovaný, z akých
podkladov znalec pri vypracovaní znaleckého posudku vychádzal, ktoré právne predpisy použil za
účelom vypracovania znaleckého posudku a k akým záverom znalec dospel. Súd nemal dôvod

pochybovať o správnosti záverov znalca, a to ani z hľadiska použitých právnych predpisov, keďže sa
posudzoval obraz vedenia účtovníctva v roku 2010, navyše závery znalca boli doložené aj prílohami
znaleckého posudku, či už je to hlavná kniha žalovaného za rok 2010 a za rok 2011, účtovný denník
za rok 2010, oznámenie Daňového úradu Nitra o postúpení daňového nedoplatku zo dňa 03.04.2014,
rekapitulácia zo dňa 27.07.2000 a k nej prináležiace faktúry, teda podklady z ktorých vyplývali údaje,

ktoré boli rozhodujúce pre závery znalca. Znalec je štátom aprobovanou osobou, ktorej ustanovením do
konkrétneho konania vzniká zodpovednosť za riadne a včasné splnenie zadanej znaleckej úlohy pod
sankciou poriadkového, administratívneho alebo trestného postihu, pričom aj pri súkromnom znaleckom
posudku, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje znaleckú doložku o tom, že si je
znalec vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, sa pri vykonávaní tohto dôkazu
postupuje tak, ako keby šlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. Preto ak chcela strana

žalobcu spochybniť závery znalca, bolo jej povinnosťou predložiť k jednotlivým tvrdeniam znalca také
relevantné dôkazné prostriedky respektíve také vysoko erudované tvrdenia, ktoré by jednoznačne
odborné závery znalca spochybnili.

55. Žalobca vo svojich vyjadreniach zo dňa 14.06.2018 a zo dňa 24.09.2018 spochybňoval závery

znalca, súd ale na základe jeho vyjadrení spolu s k tomu podaným stanoviskom znalca nepovažoval
závery znalca za chybné. Čo bolo pre súd podstatné, je to, či bola nejakým relevantným spôsobom
spochybnená práve existencia sankčných úrokov respektíve existencia 13 pohľadávok, teda položiek,
ktoré znížili hodnotu vlastného imania spoločnosti žalovaného. V súvislosti s daňovými sankčnými
úrokmi spochybňoval žalobca ich existenciu, respektíve tvrdil, že boli odpustené, týmto smerom ale

nenavrhol žiadne dokazovanie, len tvrdil, že si uvedené sankčné úroky mal žalovaný dohodnúť s
daňovým úradom s cieľom zakryť okolnosť, že mu v pokladni chýba 1.700.000,00 Sk. Tieto skutočnosti
ale boli žalobcom iba tvrdené, relevantným spôsobom nepreukázané, navyše ich existencia bola
doložená oznámením daňového úradu zo dňa 03.04.2014, pričom suma o ktorú bola znížená hodnota
vlastného imania o sumu 30.566,18 eur, tiež vyplýva z predloženého oznámenia Daňového úradu Nitra.

Súd teda vychádzal z faktu existencie a oprávnenosti týchto záväzkov, keďže nemal za preukázaný
opak, t. j. že by tieto záväzky boli prípadne napadnuté opravnými prostriedkami a prípadne aj ako
nezákonné zrušené v rámci preskúmavania zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov súdom. Pokiaľ
ide o v znaleckom posudku predložené faktúry týkajúce sa 13 účtovných prípadov, ich existenciu
žalobca relevantne nespochybnil, boli pripojené k znaleckému posudku, nevyplývajú z nich pochybnosti

ohľadom vystaviteľa, ktorým je žalovaný, sú podpísané samotným žalobcom, vrátane rekapitulácie zo
dňa 27.07.2000. Ďalej súd poukazuje na vyjadrenie znalca, ktorý ohľadom týchto položiek konštatoval,
že je účtovná jednotka povinná na základe zásady opatrnosti podľa § 18 Opatrenia Ministerstva financií
SR č. 23054/2002-92 (postupy účtovania) tvoriť opravné položky, keď je opodstatnené predpokladať,
že nastalo zníženie hodnoty majetku oproti jeho oceneniu v účtovníctve, pričom predpoklad zníženia

hodnoty majetku je opodstatnený, ak nastala skutočnosť, ktorá je dôvodom na odhad zníženia budúcich
ekonomických úžitkov z tohto majetku. Tento predpoklad bol naplnený, keďže pohľadávky z rokov 1998
až 2000 neboli uhradené ešte ani v roku 2014 (teda ani v období roka 2010), čo súd opätovne považuje
za logický záver s tým, že k rozhodujúcemu obdobiu, t. j. k roku 2010, tieto pohľadávky splatné v intervale
rokov 1998 až 2000 neboli uhradené, respektíve v konaní nebol preukázaný opak.

56. Súd sa ďalej nestotožnil s tvrdením žalobcu, že mal dokonca aj znalec samotný potvrdiť respektíve
priznať, že nemal k dispozícii ani jediný účtovný doklad, ďalej potvrdiť, že nedokáže posúdiť správnosť
zaúčtovania odpisov majetku, potvrdiť, že pripustil zníženie imania spoločnosti z r. 2014 v rozpore so
zákonom tak, akoby boli vykonané v roku 2010 a že pripustil odpisy takých pohľadávok, o ktorých ani

netušil,ženiesúpohľadávkamižalovanejanakoniecanistvrdeniamižalobcu,žeznalecnepoužilžiaden
účtovný doklad. Zo žiadneho vyjadrenia znalca nie je možné vyvodiť, a to ani extenzívnejším výkladom
akékoľvek priznanie, potvrdenie respektíve pripustenie vyššie uvedených tvrdení žalobcu, a to ešte aj
pokiaľ ide o prílohu posudku - hlavná kniha, kde sa znalec vyjadril, že mu je tento doklad známy, bol mu
doručený v rámci komunikácie so žalovaným a tento doklad bol prílohou znaleckého posudku. Samotný

znalecký posudok bol súdu doručený dňa 09.05.2018 a nie dňa 02.05.2018, ako to tvrdil žalobca vo
svojom stanovisku k podaniu znalca zo dňa 24.09.2018. Zo znaleckého posudku, ale aj zo stanoviska
znalca, vyplýva doba vypracovania znaleckého posudku (od 15.03.2018 do 02.05.2018) ako aj to, z
akých podkladov znalec vychádzal, teda tvrdenie žalobcu o tom, že znalec nemal k dispozícii žiadenúčtovný doklad nie je správne. Účtovné záznamy ako aj ďalšie podklady z ktorých znalec vychádzal boli
napokon pripojené k znaleckému posudku.

57. Žalobca ďalej odkazuje vo svojich vyjadreniach na viacero ustanovení právnych predpisov, či už ust.
§ 25 ods. 1 zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov alebo ust. § 21 ods. 2. písm. a) zák. č. 595/2003
Z. z. o dani z príjmov, z ktorých ale vyplýva len to, čo môže byť zahrnuté do základu dane ako daňový
výdavok, respektíve čo sa za daňový výdavok nepovažuje, nie nemožnosť zaúčtovania predmetných
účtovných prípadov. Ďalej žalobca odkazuje na ust. § 52 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov,

ktoré upravuje, že "na daňové povinnosti za rok 2003 a predchádzajúce roky s výnimkou podľa odseku
14 a na zdanenie príjmov zo závislej činnosti a funkčných požitkov zúčtovaných do 31. decembra 2003
podľa zákona č. 366/1999 Z. z. o daniach z príjmov v znení neskorších predpisov a vyplatených do 31.
januára 2004 a na vykonanie ich ročného zúčtovania sa použije zákon č. 366/1999 Z. z. o daniach z
príjmov v znení neskorších predpisov. Na sankcie vyrubené od 1. januára 2004 sa použijú ustanovenia
osobitného predpisu" a tiež na ust. § 3 ods. 1 písm. e) vyššie uvedeného zákona, podľa ktorého "podiel

na zisku (dividenda) vyplácaný zo zisku obchodnej spoločnosti alebo družstva určeného na rozdelenie
osobám, ktoré sa podieľajú na ich základnom imaní, alebo členom štatutárneho orgánu, alebo členom
dozorného orgánu tejto obchodnej spoločnosti alebo družstva, pričom za podiel na zisku (dividendu)
sa považuje aj príjem plynúci zo zníženia základného imania obchodnej spoločnosti alebo družstva v
časti, v akej bolo predtým zvýšené zo zisku po zdanení, ako aj výplata prostriedkov z kapitálového

fondu z príspevkov, ktorý bol tvorený prerozdelením vlastných zdrojov obchodnej spoločnosti zo zisku
po zdanení, podiel na likvidačnom zostatku obchodnej spoločnosti alebo družstva, vyrovnací podiel,
podiel na výsledku podnikania vyplácaný tichému spoločníkovi, ak nejde o plnenia uvedené v písmene
f); za obchodnú spoločnosť alebo družstvo sa považuje aj zahraničná osoba vyplácajúca obdobný
príjem." Súdu nie je zrejmá spojitosť týchto ustanovení s predmetom konania, t. j. nárokom žalobcu na

vyplatenie vyrovnacieho podielu a s tým súvisiacim nariadeným znaleckým dokazovaním, či boli dané
účtovné prípady zaúčtované. Napadnutie znaleckého posudku týmito závermi nie je podľa názoru súdu
relevantné, nakoľko predmetom posudzovania bola správnosť účtovania, teda obraz účtovníctva a nie
obraz daní, keďže aj výška vyrovnacieho podielu sa určuje podľa účtovnej závierky a nie z daňového
priznania.

58. Znalec sa ďalej vyjadril aj k správnosti zaúčtovania sankčného úroku odkazom na Opatrenie
Ministerstva financií SR č. 23054/2002-92, ktoré upravuje postupy účtovania pre podnikateľov. Sankčné
úroky sa týkali dane z príjmov ako aj dane z pridanej hodnoty, čo vyplýva z prílohy č. 1 Oznámenia
Daňového úradu Nitra. Správnosť zaúčtovania je už odbornou otázkou, keďže ale súd nemá v

zmysle dostupnej judikatúry preberať bezvýhradne závery znalca, súd overoval tvrdenie žalobcu, že
zaúčtovanie sankčného úroku malo byť vedené medzi bodmi 542 (ostatné pokuty a penále) a 346
(zúčtovanie so štátnym rozpočtom). Z vyššie uvedeného opatrenia súd zistil, že účty 542 a 346, tak
ako ich uviedol žalobca, nekorešpondujú s účtami uvedenými v opatrení, keď účet 346 je označený ako
dotácia zo štátneho rozpočtu a účet 542 ako predaný materiál, ale korešpondujú s účtami uvedenými

v Opatrení Ministerstva financií Slovenskej republiky zo dňa 14.11.2007 č. MF/24342/2007-74, na čo
poukázal aj znalec vo svojom stanovisku, keď uviedol, že žalobca pravdepodobne vychádzal z postupov
účtovania platných pre tzv. neziskové organizácie. Žalobcom uvedený zdroj www.akouctovat.sk súd
nemal ako overiť, pretože žalobca žiaden výstup z tohto zdroja nepredložil. Súd ale poukazuje na to,
že v porovnaní s vyjadrením znalca, ktorý je štátom aprobovanou osobou s príslušným vzdelaním v

odbore ekonómia a manažment, odvetvie účtovníctvo a daňovníctvo, odkaz na internetovú stránku,
ktorej správnosť a relevantnosť je otázna, neobstojí.

59. K tvrdeniu žalobcu, že v roku 2010 nemôže byť odpis totožný s odpisom v roku 2011, znalec
uviedol, že uvedená skutočnosť môže nastať v prípade, ak sa majetok v danom účtovnom období vôbec

nepoužíva,čobyzodpovedalostavuvyplývajúcemuajzozápisnicezvalnéhozhromaždeniažalovaného
zo dňa 16.05.2011, kde bolo konštatované, že žalovaný nevykazoval v roku 2010 žiadnu hospodársku
činnosť.

60. Súd v zmysle vyššie uvedených skutočností konštatuje, že v danom prípade žalobca nepredložil

k jednotlivým tvrdeniam znalca také relevantné dôkazné prostriedky, ktoré by jednoznačne odborné
závery znalca spochybnili. Žalobca nenavrhol súdu nariadiť kontrolný znalecký posudok za účelom
zistenia, či sú závery predloženého znaleckého posudku správne alebo nie. Naopak poskytol len svoje
jednotlivé subjektívne tvrdenia, často bez bližšej konkretizácie len odkazom na jednotlivé ust. zákona,s ktorými sa súd nestotožnil respektíve, ktoré podľa názoru súdu nesúvisia s posudzovaním obrazu
účtovníctva žalovaného. Súd z tohto dôvodu ani nepovažoval za potrebné opätovne vyzývať znalca
na jeho ďalšie stanovisko, respektíve opätovne predvolávať znalca, za účelom jeho ďalších vyjadrení

k spochybňovaniu jeho záverov zo strany žalobcu, pretože súdu nevyplýval žiaden predpoklad na
zmenu týchto záverov zo strany samotného znalca, aj vzhľadom na vyjadrenia znalca na pojednávaní
nariadenom na deň 06.09.2018, keď znalec jednoznačne skonštatoval, že spôsob zaúčtovania
dodatočne zaúčtovaných účtovných prípadov zodpovedá platným postupom zúčtovania podnikateľov a
čo sa týka výšky čistého obchodného imania, nemal znalec dôvod meniť závery znaleckého posudku.

Takistožalobcomnavrhovanýdopytnadaňovéorgánysúdnepovažovalzapotrebnývzhľadomnavšetky
vyššie uvedené skutočnosti.

61. Súd uvádza, že všeobecný súd nemusí v odôvodnení rozhodnutia dať odpoveď na všetky otázky
nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne
objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu

uvádzaných stranami sporu. Z tohto súd vychádzal, preto sa aj v odôvodnení tohto rozhodnutia venoval
skutočnostiam, ktoré považoval za rozhodujúce pre rozhodnutie vo veci samej.

62. Súd preto vychádzal z toho, že účtovná závierka za rok 2010 predložená žalobcom nevyjadrovala
skutočný stav pre absenciu vyššie uvedených účtovných prípadov, ktoré mali byť zaúčtované už v

predchádzajúcich obdobiach pred rokom 2010 s rovnakým negatívnym vplyvom na výšku čistého
obchodného imania, teda tento stav tu bol aj v roku 2010. Z tohto dôvodu bolo potrebné skúmať skutočnú
hodnotu čistého obchodné imanie žalovaného pre určenie výšky vyrovnacieho podielu, pričom táto
bola podľa záverov znaleckého posudku po zohľadnení uvedených účtovných prípadov záporná, teda
vyrovnací podiel žalobcu je v tomto prípade nulový. Z uvedeného dôvodu súd žalobu zamietol.

63. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v súlade s § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods.
1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Keďže
žalovaný bol vo veci v celom rozsahu úspešný, súd mu priznal nárok na náhradu trov konania v celom
rozsahu. O ich výške rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku s poukazom

na § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého
rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných

náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých
dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha
(odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty
na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len dôvodmi uvedenými v § 365 CSP.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na
podanie odvolania. Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli
uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak

a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne
rozhodnutie vo veci alebo

d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38
zákona č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon
neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).