Uznesenie ,
Zastavujúce odvolacie konanie Rozhodnutie bolo vynesené dňa piatok 27. február 2015

Súd: Krajský súd Nitra
Spisová značka: 11CoE/324/2014

Identifikačné číslo súdneho spisu: 4413214563
Dátum vydania rozhodnutia: 27. 02. 2015

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Vargová
ECLI: ECLI:SK:KSNR:2015:4413214563.1

Uznesenie

Krajský súd v Nitre, v exekučnej veci oprávneného: PRO CIVITAS s.r.o., Vajnorská 100/A, Bratislava,
IČO: 45 869 464, zastúpeného advokátskou kanceláriou verita, s.r.o., Karpatská 18, Bratislava, IČO:
35 940 875, proti povinnému: W. W., nar. XX. XX. XXXX, J. XXX, J., o vymoženie 556,03 eur s
príslušenstvom, vedenej na Okresnom súde Nové Zámky pod sp. zn. 15Er/767/2013 a u súdnej
exekútorky Mgr. Jany Virličovej (rod. Sitášovej), Vajnorská 100/A, Bratislava pod sp. zn. Ex 1183/13,

o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 1. júla 2013 č. k.
15Er/767/2013-8, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd odvolacie konanie z a s t a v u j e .

Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol žiadosť súdnej exekútorky Mgr. Jany Sitášovej zo
dňa 19. 06. 2013 o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Svoje rozhodnutie odôvodnil citáciou
ustanovení § 44 ods. 2 veta tretia Exekučného poriadku, § 35, § 45 ods. 1, 2 zákona č. 244/2002
Z. z. o rozhodcovskom konaní, ako aj základnou charakteristikou spotrebiteľských zmlúv upravenou v
Občianskom zákonníku a v zákone č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch v znení neskorších
predpisov (s účinnosťou od 11. 06. 2010 je tento zákon zrušený zákonom číslo 129/2010 Z. z. o

spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov). Uviedol, že oprávnený sa
návrhom na vykonanie exekúcie domáhal voči povinnému vykonania exekúcie, keď poukazoval na
Rozhodcovský rozsudok sp. zn. IIB12100303 vydaný dňa 05. 01. 2012 Stálym rozhodcovským súdom
zriadeným pri ROZHODCOVSKEJ, ARBITRÁŽNEJ A MEDIAČNEJ, a.s., ktorého vydaniu predchádzala
Zmluva o úvere zo dňa 20. 04. 2007 č. 7320022907, ktorú súd posúdil ako zmluvu spotrebiteľskú.

Po preskúmaní predmetnej zmluvy o úvere súd vychádzal z toho, že ak rozhodcovská zmluva
nebola osobitne spotrebiteľom vyjednaná, ale vyplývala zo štandardnej zmluvy a teda zo vzťahu
fakticky nerovnovážneho, obavy, že slabšia strana si svoj osud v závažnej veci, akou je prípadný
neskorší rozhodcovský proces, nedokázala náležite naplánovať, boli plne namieste. Ďalej poukázal
na to, že rozhodcovská doložka v predmetnej veci, ktorá mala založiť legitimitu pre exekučný titul v
predmetnom konaní, znemožňovala voľbu spotrebiteľa dosiahnuť rozhodovanie sporu štátnym súdom,

ak dodávateľ ešte pred spotrebiteľom podal žalobu na rozhodcovskom súde. Rozhodcovskú doložku si
spotrebiteľ osobitne nevyjednal a nemal na výber vzhľadom na jej splynutie s ostatnými štandardnými
podmienkami. Mohol len zmluvu ako celok odmietnuť alebo podrobiť sa všetkým Všeobecným
obchodným podmienkam, a teda aj rozhodcovskému konaniu. Rozhodcovský súd bol pritom paušálnym
spôsobom zakotvený v zmluvných podmienkach ešte pred vznikom samotnej štandardnej zmluvy, a
teda dodávateľ musel mať istotu, že si ho môže do zmluvy uvádzať. Súd prvého stupňa bol tiež toho

názoru, že rozhodcovský rozsudok bol vydaný na základe neplatnej rozhodcovskej doložky, a preto
nebol spôsobilým exekučným titulom. S poukazom na uvedené žiadosť súdneho exekútora o udeleniepoverenia na vykonanie exekúcie zamietol podľa § 44 ods. 2 zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych
exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok), nakoľko mal za to, že oprávneným predložený
rozhodcovský rozsudok nie je vykonateľným exekučným titulom, pretože bol vydaný na základe

neprijateľnej zmluvnej podmienky. Rozhodcovskú doložku obsiahnutú v obchodných podmienkach pre
úver, tvoriacich súčasť úverovej zmluvy, súd vyhodnotil ako neprijateľnú zmluvnú podmienku, keď
od spotrebiteľov vyžadovala, aby spory vzniknuté zo spotrebiteľskej zmluvy boli riešené výlučne v
rozhodcovskom konaní. Rozhodcovský rozsudok vydaný na základe neprijateľnej zmluvnej podmienky
je teda nulitným právnym aktom.

Proti tomuto uzneseniu podal oprávnený prostredníctvom právneho zástupcu v zákonom stanovenej
lehote odvolanie. Namietal prekročenie zákonných limitov pre skúmanie žiadosti o vydanie poverenia,
a to skúmaním iných listín ako pripúšťa výslovné znenie zákona § 44 ods. 2 Exekučného poriadku. Bol
toho názoru, že ak exekučným titulom je rozhodcovský rozsudok, súd príslušný na výkon rozhodnutia
alebo na exekúciu nie je vecne príslušný vo veci konať či už ako súd vyššej inštancie, kasačný súd

alebo súd konajúci o opravnom prostriedku, ale práve a len ako tzv. exekučný súd. Z povahy veci teda
nebolo možné priznať exekučnému súdu väčší rozsah vecnej preskúmavacej pôsobnosti, než akou v
prospech uvedenej interpretácie nesvedčia len jazykové, logické, axiologické a systematické dôvody,
ale aj premenné historického výkladu. Uvedené podľa neho potvrdil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky
v uznesení zo dňa 16. júna 2009 sp. zn. 4Cdo 159/2009. V ďalšej časti odvolania oprávnený namietal

prekročenie zákonných limitov pre skúmanie exekučného titulu § 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom
konaní a prekážku rozsúdenej veci, a to skúmaním rozhodcovskej doložky. S poukazom na ustanovenie
§ 45 ods. 1, 2 Zákona o rozhodcovskom konaní mal za to, že exekučný súd je oprávnený skúmať
rozhodcovský rozsudok ako exekučný titul len v zákonom určených medziach. Okrem toho bol toho
názoru, že o platnosti rozhodcovskej doložky rozhoduje rozhodcovský súd, a preto prekážka rozsúdenej

veci bráni tomu, aby bola opätovne posúdená. Vzhľadom na to, že tu bola prekážka res iudicata,
konaním súdu došlo k porušeniu článku 2 odsek 2 Ústavy SR, pretože súd svojím konaním išiel na
rámec zákona. V tejto súvislosti poukázal aj na nález Ústavného súdu SR ÚS 2/2000 a v celom rozsahu
sa stotožnil s odôvodnením nálezu Ústavného súdu II.ÚS 499/2012 a nálezu sp. zn. PL. ÚS 21/08 z
23. septembra 2009. Okrem toho namietal, že oprávnený ako právny nástupca Poštovej banky, a.s.,

bol povinný postupovať v súlade s ustanoveniami rozhodcovského zákona. Dal pritom do pozornosti,
že v zmysle ustanovenia II: časti bodu 10 Všeobecných obchodných podmienok, Poštová banka, a.s.,
postupovala v súlade s § 93b zákona o bankách, ktorý jej ukladá povinnosť ponúknuť klientovi návrh
rozhodcovskej doložky s tým, že v predmetnom bode je klientovi daná možnosť neprijať túto zákonom
stanovenú ponuku. Vytýkajúc nesprávnu aplikáciu § 53 ods. 4 Občianskeho zákonníka a porušenie §

153 ods. 1 OSP sa opätovne stotožnil s nálezom Ústavného súdu II.ÚS 499/2012, ako aj poukázal na
nález Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 242/207 z 3. júla 2008 a rozsudok Najvyššieho súdu Českej
republiky zo dňa 29. 06. 2010 sp. zn. N23 Cdo 1201/2009, uznesenie Najvyššieho súdu zo dňa 28. 04.
2010 sp. zn. 23Cdo 4895/2009. Zároveň bol toho názoru, že OSP, ani exekučný poriadok, ani Zákon
o rozhodcovskom konaní neposkytujú absolútne žiadnu oporu pre záver, že by exekučný súd mohol

vo vzťahu k rozhodcovskému rozsudku rozhodovať ako súd, konajúci vo veci samej a teda napríklad
vykonať vo veci samej dokazovanie alebo rozsudok zrušiť či zmeniť jeho výrok. Ohľadom aplikácie
sekundárneho práva Európskej únie uviedol, že smernica je záväzná pre každý členský štát, ktorému je
určená, a to vzhľadom na výsledok, ktorý sa má dosiahnuť, pričom sa voľba foriem a metód ponecháva
vnútroštátnym orgánom. Pokiaľ by aj súd zvažoval rozhodcovskú doložku ako neprijateľnú zmluvnú

podmienku, nebolo možné záver o neplatnosti rozhodcovskej doložky oprieť o Smernicu EHS č. 93/13/
EHS. Taktiež pokiaľ by súd uvažoval o neprijateľnosti rozhodcovskej doložky, nebolo možné brať do
úvahy judikatúru ESD, nakoľko judikatúra ESD vzťahujúca sa na rozhodcovské doložky všeobecne
alebo rozhodcovské doložky v spotrebiteľských zmluvách, nebola voči jednotlivcom - a teda ani voči
účastníkom tohto konania - bezprostredne záväzná. V neposlednom rade vytkol porušenie právnej istoty

a legitímnych očakávaní, pričom poukázal na rozhodnutia iných súdov v obdobných veciach, ako aj
namietal neprimerané zvýhodňovanie povinného pred exekučným súdom na základe jeho postavenia,
pričom poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR III.ÚS 23/2013-8. S poukazom na uvedené dospel
k záveru, že exekučný súd svojim postupom znemožnil uplatniť právo priznané exekučným titulom,
ktorého účinky sa v zásade zhodujú s účinkami právoplatného rozsudku, a preto navrhol, aby príslušný

súd napadnuté uznesenie v celom rozsahu zmenil tak, že žiadosti súdneho exekútora o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie vyhovie, alternatívne, aby príslušný súd napadnuté uznesenie v celom
rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie.Sudca súdu prvého stupňa predložil vec na rozhodnutie odvolaciemu súdu, nakoľko odvolaniu
oprávneného nemienil vyhovieť (§ 374 ods. 4 OSP).

Odvolaciemu súdu bolo dňa 07. 01. 2015 doručené písomné podanie oprávneného zo dňa 21. 12. 2014,
v rámci ktorého navrhol exekúciu zastaviť a vrátiť zaplatený súdny poplatok, v dôsledku čoho odvolací
súd vyzval oprávneného, aby sa vyjadril, či trvá na podanom odvolaní. Oprávnený písomným podaním
zo dňa 11. 02. 2015, doručeným odvolaciemu súdu dňa 16. 02. 2015, oznámil, že predmetné odvolanie
berie v zmysle § 207 ods. 3 OSP v celom rozsahu späť a žiadal, aby súd konanie o odvolaní zastavil.

Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu
predchádzalo podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 214 ods. 2 OSP)
a dospel k záveru, že odvolacie konanie je potrebné podľa § 207 ods. 3 OSP zastaviť, nakoľko došlo k
späťvzatiuodvolaniaskôrakooňombolorozhodnutéodvolacímsúdom,pričomtaktorozhodolpomerom
hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení

neskorších predpisov).

Podľa § 207 ods. 2 OSP, dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak niekto vzal
odvolanie späť, nemôže ho podať znova.

Podľa§207ods.3OSP,aksaodvolanie,oktoromnebolorozhodnutévzalospäť,odvolacísúdodvolacie
konanie zastaví.

Podľa § 222 ods. l OSP, ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia
nastane, ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti

napadnutého rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho
konania.

Späťvzatie odvolania je dispozitívnym úkonom účastníka konania a odvolanie možno vziať späť až
dovtedy, kým o ňom nebolo rozhodnuté. Odvolanie môže vziať späť iba ten účastník, ktorý ho podal,

pričom späťvzatie odvolania nemôže dodatočne účinne odvolať. Na účinnosť späťvzatia odvolania nie je
potrebný súhlas súdu, ani súhlas ostatných účastníkov a po späťvzatí odvolania odvolací súd rozhodne
už len o zastavení odvolacieho konania.

S poukazom na to, že oprávnený vzal svoje odvolanie jasným a zrozumiteľným podaním späť v celom

jeho rozsahu skôr, ako o ňom odvolací súd rozhodol, odvolací súd odvolacie konanie podľa § 207
ods. 3 OSP zastavil. Zastavením tohto odvolacieho konania v dôsledku späťvzatia odvolania
nadobudlo napadnuté uznesenie právoplatnosť, a to spätne dňom, ktorým by nadobudlo právoplatnosť,
keby odvolanie nebolo podané.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 224 ods. 1 a ust. § 146 ods. 1 písm.
c) OSP tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože odvolacie
konanie bolo zastavené.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.