Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 12. február 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 5Sp/2/2016

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1016200570
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 02. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Blanka Malichová
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1016200570.5

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave, v konaní pred sudkyňou, JUDr. Blankou Malichovou, v právnej veci
navrhovateľa: Minister spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Župné námestie 13, Bratislava,
proti odporkyni: Slovenská komora exekútorov - Disciplinárna komisia, Disciplinárny senát č. 9, so
sídlom Šustekova 49, Bratislava, za účasti L.. L. S., súdnej exekútorky, Exekútorský úrad so sídlom Kpt.
Nálepku 22, 071 01 Michalovce, o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 01.04.2016, podanom

proti rozhodnutiu odporkyne sp. zn. DK 10/2015 zo dňa 07.03.2016 takto

r o z h o d o l :

I. Žalobu o d m i e t a.
II. Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Podaním doručeným krajskému súdu v Bratislave dňa 01.04.2016, sa minister spravodlivosti odvolal
proti rozhodnutiu Disciplinárneho senátu č. 9, Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov,

sp. zn. DK 10/2015 zo dňa 07.03.2016, ktorým rozhodol, že disciplinárne obvinená exekútorka,
L.. L. S., so sídlom exekútorského úradu v Michalovciach, sa nedopustila závažného disciplinárneho
previnenia, v zmysle ust. § 220 ods. 2 exekučného poriadku tým, že v exekučnom konaní EX 10/2007
bezdôvodne nekonala, čím mala porušiť ust. § 48 ods. 2 Ústavy SR a čI. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd v spojení s ust. §§ 13 a 46 Exekučného poriadku, pretože svojimi
procesnýmúkonmivexekučnýchkonaniachplnerešpektovalazásadupriority,hospodárnostiaefektivity

exekučného konania a preto nie je vinná a disciplinárne opatrenie sa jej neuložil.

2. Disciplinárny senát svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že disciplinárne obvinená exekútorka
vykonávala dožiadania, zisťovala majetkové pomery a prípadné kontakty na povinných, za účelom
komunikácie s nimi a efektívneho vymáhania pohľadávky. Svoje zákonné povinnosti vykonávala s
odbornou starostlivosťou a primeraným časovým odstupom úkony, ktoré v danom štádiu exekučných

konaní mohla a mala urobiť. Žiadne ustanovenie Exekučného poriadku neustanovuje prípadnú
povinnosť, s akým časovým odstupom má exekútor vykonávať lustráciu majetkových pomerov
povinného, príp. doručovať rozhodnutia niekoľkokrát povinným neprevzaté. Táto povinnosť exekútora
je regulovaná jedine zásadou účelnosti a efektivity procesných úkonov, aj vzhľadom na rozsah účelne
vynaložených nákladov exekučného konania. Disciplinárny senát tiež konštatoval, že zavinené prieťahy
v exekučnom konaní treba posúdiť z hľadiska subjektívneho, kedy súdny exekútor podľa názoru

ustálenej judikatúry exekučných súdov vystupuje ako samostatne zárobkovo činná osoba, ktorá je
svojím postavením podnikateľa povinná plne rešpektovať základné ekonomické princípy podnikania, a
to že náklady nesmú byť vyššie ako výnosy. Tento faktor bytostne limituje exekútora aj v úkonoch, ktoré
je potrebné pri vymáhaní pohľadávky vykonať. Z tohto hľadiska si môže „dovoliť“ vykonať len ten rozsah
úkonov, ktoré vie aj s predpokladom na materiálno technické zabezpečenie a obsadenie exekútorského
úradu zvládnuť časovo, technicky a finančne, aj s poukazom na doručený nápad exekučných konaní

a ich predpokladanú vymožiteľnosť.3. V preskúmavanom odvolaní navrhovateľ s odkazom na čl. 48 ods. 2 Ústavy SR, čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ust. § 13 a 46 ods. 1 Exekučného poriadku, nález
Ústavného súdu SR ÚS 5/2000, uverejnený pod č. 18/2000, v zmysle ktorého výkon vykonateľného

rozhodnutia súdu sa musí považovať za integrálnu časť súdnej ochrany v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, inak záruky, ktoré toto ustanovenie zakladá a ktoré v spojení s ostatnými článkami siedmeho
oddielu druhej hlavy Ústavy SR vyjadrujú záujem na ochrane práva na spravodlivý proces, by stratili
svoj dôvod na existenciu v Ústave SR, uviedol, že pri výklade základného práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov je potrebné si osvojiť judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k

čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote. Poukázal konkrétne
na rozsudok ESĽP zo dňa 15.11.2005, vo veci U. proti Slovenskej republike. Tiež poukázal na
rozhodnutie Disciplinárneho senátu Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov, ktorý v rámci
disciplinárneho konania vedeného pod č. DK 1/2008 uložil disciplinárne opatrenie okrem iného aj pre
spôsobenie prieťahov v exekučnom konaní a na uznesenie NS ČR sp.zn. 28 Cdo 3905/2009 zo dňa
08.06.2011, ktorým bola potvrdená existencia prieťahov v exekučnom konaní. Naostatok poukázal na

novelu Exekučného poriadku č. 299/2013 Z.z., ktorá s účinnosťou od 01.11.2013 zaviedla do ust. § 220
ods. 1 poslednú vetu v znení: „Disciplinárnym previnením je aj zavinené konanie exekútora, ktoré má
za následok prieťahy v exekučnom konaní alebo v disciplinárnom konaní.“ Vychádzajúc z uvedeného
potomoznačilrozhodnutiedisciplinárnehosenátu zavychádzajúceznesprávneho právnehoposúdenia
veci a napadnuté rozhodnutie navrhol zrušiť a vec vrátiť disciplinárnemu senátu na ďalšie konanie.

4. Rozsudkom zo dňa 07.07.2016 č.k. 5Sp 2/2016-30, tunajší súd zrušil rozhodnutie disciplinárneho
senátu č. 9, Disciplinárnej komisie Slovenskej komory exekútorov č. DK 10/2015 zo dňa 12. februára
2016 a vec jej vrátil na nové konanie.

5. Rozsudok napadla odvolaním disciplinárne obvinená súdna exekútorka L.. L. S., ktorá namietla, že
konanie na Krajskom súde v Bratislave prebiehalo a vo veci bolo rozhodnuté v jej neprítomnosti, čo
považovala za odmietnutie spravodlivosti a odňatie možnosti konať pred súdom. Rozsudok označila za
nepreskúmateľný, neodôvodnený, obsahujúci iba prevzaté vyjadrenia účastníkov konania, nie je z neho
zrejmé akou úvahou sa súd pri svojom rozhodnutí zaoberal a nie sú v ňom uvedené žiadne argumenty,

ktoré viedli súd k vydaniu napadnutého rozhodnutia, ktoré navrhla zrušiť. Súčasne s odvolaním zaslala
súdu vyjadrenie zo dňa 30.07.2015, k návrhu na začatie disciplinárneho konania č.k. 10/2015 a jeho
doplnenie zo dňa 20.08.2015.

6. Podaním doručeným súdu dňa 09.04.2018 odstránil navrhovateľ vadu podania tak, že pôvodného

navrhovateľa: C. S., ministerka spravodlivosti Slovenskej republiky, označil ako Minister spravodlivosti
Slovenskej republiky.

7. Po nadobudnutí právoplatnosti opravného uznesenia zo dňa 06.02.2018, č.k. 5Sp 2/2016-82, ktorým
tunajší súd po vrátení veci odvolacím súdom, opravil záhlavie a výrok rozsudku č.k. 5Sp 2/2016-30 zo

dňa 07.07.2016, vec opätovne predložil NS SR na konanie o odvolaní proti napadnutému rozsudku.

8. Uznesením zo dňa 25.09.2019 č.k. 10Sžo/1/2019-87, Najvyšší súd SR, ako súd odvolací, zrušil
rozsudok tunajšieho súdu č.k. 5Sp/2/2016-82 zo dňa 06.02.2019 bez meritórneho preskúmania veci a
vec mu vrátil na ďalšie konanie.

9. Z pojednávania určeného na termín 12.02.2020 sa disciplinárne obvinená súdna exekútorka L.. L.
S. ospravedlnila a súhlasila s prejednaním veci v jej neprítomnosti. Zúčastnení zástupcovia oboch strán
sa pridržiavali dôvodov argumentovaných vo svojich procesných výstupoch.

10. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) ako vecne a miestne príslušný (§ 244, § 246 ods. 1 a
§ 246a ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku, ďalej len „O.s.p.“) preskúmal vec postupom podľa
tretej hlavy piatej časti O.s.p., v rozsahu a medziach dôvodov odvolania, keďže sa nejednalo o vec,
v ktorej by k vybaveniu opravného prostriedku došlo spôsobom uvedeným v ust. § 250f, nariadil vo
veci pojednávanie a po oboznámení sa s pripojenými listinnými dôkazmi, po vypočutí účastníkov

konania v zmysle pokynu NS SR vyjadreného v uznesení č.k. 10Sžo/1/2019-87 zo dňa 25.09.2019,
po preskúmaní splnenia procesných podmienok na meritórne prejednanie veci dospel k záveru, že
odvolanie navrhovateľa je nevyhnutné podľa ust. § 250p O.s.p. odmietnuť.11. Podľa § 491 ods. 1 Správneho súdneho poriadku č. 162/2015 Z.z. (ďalej len „S.s.p.“), ak nie je
ďalej ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté podľa piatej časti Občianskeho súdneho
poriadku predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 492 ods. 1 Správneho súdneho poriadku, konania podľa tretej hlavy piatej časti Občianskeho
súdneho poriadku začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, sa dokončia podľa
doterajších predpisov.

13. Podľa § 223 ods. 1 zák.č. 233/1995 Zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj
„Exekučný poriadok“), v znení účinnom do 31.11.2019, disciplinárne konanie sa začína na návrh. Návrh
sa podáva komore. Konanie je začaté dňom, keď bol návrh doručený komore. Ak vec komore postúpil
súd alebo odovzdal orgán činný v trestnom konaní, komora predloží vec bezodkladne ministerstvu,
ktoré posúdi, či vec spĺňa znaky disciplinárneho previnenia; to neplatí, ak je vec už predmetom
začatého disciplinárneho konania. Ak ministerstvo dospeje k záveru, že vec spĺňa znaky disciplinárneho

previnenia, oznámi túto skutočnosť komore; v tomto prípade sa konanie považuje za začaté dňom, keď
bola vec postúpená alebo odovzdaná komore.

14. Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, návrh na začatie disciplinárneho konania je oprávnený podať
minister, predseda súdu, prezident komory a predseda kontrolnej komisie (ďalej len "navrhovateľ") do 12

mesiacov odo dňa, keď sa navrhovateľ dozvedel o disciplinárnom previnení, najneskôr do dvoch rokov
odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu a ak ide o disciplinárne previnenie, ktorého sa exekútor
dopustil zavineným konaním, ktoré má za následok prieťahy v exekučnom konaní, najneskôr do štyroch
rokov odo dňa, keď došlo k disciplinárnemu previneniu. Ak podanie návrhu na začatie disciplinárneho
konania vyžaduje predchádzajúce preverenie veci, oznámi predseda súdu skutočnosti rozhodujúce pre

začatie disciplinárneho konania ministrovi.

15. Podľa § 228d ods. 8 zák.č. 233/1995 Zákon o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej aj
„Exekučný poriadok“), v znení účinnom do 31.11.2019, proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu, ktorým
sa rozhodlo o tom, či sa exekútor dopustil disciplinárneho previnenia, možno podať opravný prostriedok

v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súd.

16. Podľa § 244 ods. 2 zák.č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „O.s.p.“), v správnom
súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov
územnej samosprávy, ako aj orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, ako aj

fyzickýchosôb,pokiaľimzákonzverujerozhodovanieoprávachapovinnostiachfyzickýchaprávnických
osôb v oblasti verejnej správy (ďalej len "rozhodnutie správneho orgánu").

17. Podľa ods. 3 cit. ustanovenia, rozhodnutiami správnych orgánov sa rozumejú rozhodnutia vydané
nimi v správnom konaní, ako aj ďalšie rozhodnutia, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a

povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy
alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu
sa rozumie aj jeho nečinnosť.

18. Podľa ods. 4 cit. ustanovenia, súdy v správnom súdnictve rozhodujú o návrhoch na uloženie

povinnosti orgánom verejnej správy konať o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb
v oblasti verejnej správy a o opatreniach na vynútenie plnenia svojich rozhodnutí postupom uvedeným
v § 250b a 250u.

19. Podľa § 246b ods. 2 zák.č. 99/1963 Zb., samosudca koná a rozhoduje

a/ na krajskom súde o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam orgánov verejnej správy podľa tretej
hlavy a vo veciach podľa šiestej hlavy tejto časti,
b/ vo veciach, na ktorých prejednanie sú vecne príslušné okresné súdy,
c/ vo veciach, v ktorých to ustanoví zákon.
20. Podľa § 247 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb., podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch,

v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a
postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu.21. Podľa § 250 ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb., účastníkmi konania sú žalobca a žalovaný. Súd aj bez návrhu
uznesením priberie do konania účastníka správneho konania, ktorého práva a povinnosti by mohli byť
zrušením správneho rozhodnutia dotknuté.

Podľa ods. 2 cit. ustanovenia, žalobcom je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako
účastník správneho konania bola rozhodnutím a postupom správneho orgánu ukrátená na svojich
právach. Podať žalobu môže aj fyzická alebo právnická osoba, s ktorou sa v správnom konaní nekonalo
ako s účastníkom, hoci sa s ňou ako s účastníkom konať malo.
22. Podľa § 250p zák.č. 99/1963 Zb., ak je návrh podaný oneskorene alebo ho podá ten, kto naň nie

je oprávnený, alebo ak sa napáda rozhodnutie, ktoré preskúmaniu nepodlieha, alebo ak navrhovateľ
neodstránil vady, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu návrhu, súd
uznesením opravný prostriedok odmietne. Odvolanie proti uzneseniu je prípustné.

23. Podľa § 250l ods. 1 zák.č. 99/1963 Zb., podľa ustanovení tejto hlavy (Tretia hlava Rozhodovanie
o opravných prostriedkoch proti rozhodnutiam správnych orgánov) sa postupuje v prípadoch, v ktorých

zákon zveruje súdom rozhodovanie o opravných prostriedkoch proti neprávoplatným rozhodnutiam
správnych orgánov.

24. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, pokiaľ v tejto hlave nie je ustanovené inak, použije sa primerane
ustanovenie druhej hlavy s výnimkou § 250a.

25. Podľa § 246c zák.č. 99/1963 Zb., pre riešenie otázok, ktoré nie sú priamo upravené v tejto časti, sa
použijú primerane ustanovenia prvej, tretej a štvrtej časti tohto zákona. Opravný prostriedok je prípustný,
len ak je to ustanovené v tejto časti. Proti rozhodnutiu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky opravný
prostriedok nie je prípustný.

26. Podľa § 103 ods. 1 O.s.p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za
ktorých môže konať vo veci (podmienky konania).

27. Splnenie procesných podmienok a ich nedostatky súd skúma z úradnej povinnosti. Všeobecné

procesné podmienky Občiansky súdny poriadok vymedzuje tak, že kedykoľvek v priebehu konania súd
prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci.

28. Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 191/2018 zo dňa 13.11.2018,
či bude žalobca v spore úspešný, závisí od toho, či je účastníkom hmotno-právneho vzťahu, z

ktorého vyvodzuje žalobou uplatnený nárok. Pre označenie stavu vyplývajúceho z hmotného práva,
kedy je jeden účastník subjektom práva a účastník na opačnej procesnej strane subjektom povinnosti,
ktoré sú predmetom konania, sa v občianskom procesnom práve užíva pojem vecná legitimácia. Z
hľadiska posúdenia vecnej legitimácie nie je rozhodujúce, či a na základe čoho sa určitá fyzická alebo
právnická osoba len subjektívne cíti byť účastníkom určitého hmotno-právneho vzťahu, ale vždy iba to,

či účastníkom objektívne je alebo nie je. Nedostatok aktívnej vecnej legitimácie znamená, že ten, kto
o sebe tvrdí, že je nositeľom hmotno-právneho oprávnenia (žalobca), nie je nositeľom toho hmotno-
právneho oprávnenia, o ktoré v konaní ide; o nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide naopak vtedy,
ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom
hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide (rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 192/2004

citovaný v uznesení ústavného súdu III. ÚS 473/2017).

29. Podľa rozsudku najvyššieho súdu vo veci sp. zn. 2 Cdo 205/2009 z 29.06.2010, aktívnou
vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu - žalobcovi
ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok

uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane
žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou
každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiaden
z účastníkov konania nenamieta.

30. Po vrátení veci Najvyšším súdom SR bez jej vecného preskúmania, pre závažné procesné
pochybenie krajského súdu konaním a rozhodnutím v merite veci bez účasti disciplinárne obvinenej
súdnej exekútorky L.. L. S., súd riadiac sa názorom odvolacieho súdu, na vytýčenom pojednávaní (dňa
12.02.2020) konal bez dotknutej exekútorky, pre jej ospravedlnenie a súhlas s prejednaním veci vjej neprítomnosti. Primárne však skúmal splnenie procesných podmienok konania, ako základného
predpokladu pre meritórne rozhodovanie o podanej správnej žalobe a pre naplnenie účelu správneho
súdnictva,ktorýmjeposkytnutieochranyprávamaprávomchránenýmzáujmomfyzickýchaprávnických

osôb v oblasti verejnej správy tak, ako to predpokladá čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

31. Správny súd vychádzajúc z obsahu odvolania a argumentácie v ňom obsiahnutej, najskôr
posudzoval či navrhovateľ, minister spravodlivosti (pôvodne ministerka spravodlivosti C. S.) je osobou
oprávnenou na podanie žaloby v súlade s ust. § 247 v spojení s ust. § 250 ods. 2 O.s.p., ktoré

upravuje aktívnu žalobnú legitimáciu, ako procesnú podmienku, robiacu procesný subjekt osobou
oprávnenou na podanie odvolania a zahŕňajúcu v sebe kumulatívne dva predpoklady, a to postavenie
účastníka v administratívnom konaní, v ktorom bolo vydané napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie
orgánu verejnej správy a súčasne ukrátenie fyzickej alebo právnickej osoby na subjektívnych právach,
spojené s vydaním napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy. Len samotné
tvrdenie navrhovateľa o nesprávnosti záverov rozhodnutia správneho orgánu a ich rozpor so zákonom

nestačí. Súd preto v každej konkrétnej veci, v intenciách citovaných zákonných ustanovení jednotlivo
posudzuje, či navrhovateľ v správnom súdnictve spĺňa zákonom stanovené podmienky procesnej
aktívnej legitimácie na podanie odvolania na súd.

32. Je nesporné, že navrhovateľ bol ako minister spravodlivosti, účastníkom administratívneho

konania, keďže na základe ust. § 223 ods. 1, 2 zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch
a exekučnej činnosti (ďalej aj „Exekučný poriadok“), bol orgánom oprávneným na podanie návrhu na
začatie disciplinárneho konania, ktorý proti disciplinárne obvinenej súdnej exekútorke, L.. L. S., doručil
do sídla Slovenskej komory exekútorov dňa 29.04.2015. Oprávnením vyplývajúcim z odseku 2 ust.
§ 223 je teda automaticky osvedčené splnenie prvej podmienky, resp. predpokladu aktívnej vecnej

legitimácie navrhovateľa - ministra v disciplinárnom konaní.

33. Splnenie druhého, kumulatívne vyžadovaného predpokladu aktívnej procesnej legitimácie, že
rozhodnutím alebo postupom správneho orgánu, došlo k ukráteniu jeho subjektívnych práv, však
v danom prípade absentuje. Uvedený predpoklad je nutné chápať v dvoch rovinách, a to v rovine

subjektívneho práva a jeho ukrátenia.

34. Subjektívne právo je podľa právnej teórie, možnosť subjektov práva, garantovaná objektívnym
právom, konať v právnom vzťahu určitým spôsobom. Objektívne právo tak subjektom práva dáva
možnosť realizovať svoje právom uznané záujmy podľa vlastnej vôle a v nevyhnutnom prípade ich

právne presadiť. Pod subjektívnym právom je však potrebné rozumieť vlastné práva alebo právom
chránené záujmy. Inak povedané, fyzická a právnická osoba sa nemôže všeobecnou správnou žalobou
domáhať ochrany subjektívnych práv inej osoby, resp. pod jej subjektívne práva nemožno podriadiť také
účinky rozhodnutia alebo opatrenia orgánu verejnej správy, ktoré neovplyvňujú jej právnu pozíciu, t.j.
nezasahujú do jej právnej sféry, ani nespôsobujú zmenu jej právneho postavenia.

35. Skutočnosť, že musí ísť o vlastné subjektívne práva fyzickej alebo právnickej osoby, súčasne
vylučuje, aby pod tento druh aktívnej žalobnej legitimácie bolo možné podriadiť prípad, keď fyzická alebo
právnickáosoba,akoúčastníkadministratívnehokonaniavjehorámcirealizujesvoje verejno-mocenské
oprávnenia. Pod ukrátením subjektívneho práva je totiž nutné rozumieť taký stav, keď žalovaným

rozhodnutím alebo opatrením orgánu verejnej správy, bolo priamo zasiahnuté do práv alebo právom
chránených záujmov fyzickej alebo právnickej osoby.

36. Podľa § 228d ods. 8 Exekučného poriadku (v znení do 30.06.2016), proti rozhodnutiu disciplinárneho
senátu, ktorým sa rozhodlo o tom, či sa exekútor dopustil disciplinárneho previnenia, možno podať

opravný prostriedok v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súd.

37. Minister spravodlivosti Slovenskej republiky bol účastníkom disciplinárneho konania, ktorého
výsledkom je odvolaním napadnuté rozhodnutie. Iných ako subjektívnych práv, sa môže domáhať len
prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom, minister spravodlivosti však takýmto

subjektom, oprávneným na podanie odvolania proti rozhodnutiu disciplinárnej komisie o disciplinárnom
opatrení v zmysle Exekučného poriadku nie je. V rámci uvedeného konania realizoval svoje verejno-
mocenské oprávnenie, vyplývajúce mu z ust. § 223 ods. 2 Exekučného poriadku, t.j. oprávnenie podať
návrh na začatie disciplinárneho konania. Rozhodnutie, ako procesný výsledok tohto konania, však nieje právnym aktom meniacim jeho právnu pozíciu, zasahujúcim do jeho právnej sféry, resp. prinášajúcim
zmenu v jeho právnom postavení, vyvolávajúcu ukrátenie jeho práv.

38. Rozhodnutie ako výsledok konania o disciplinárnom obvinení sa subjektívne dotýka len subjektu -
osoby o disciplinárnom previnení ktorej sa konalo a svojimi právnymi účinkami rozhodne nezasiahlo
do právnej sféry a neukrátilo subjektívne práva navrhovateľa, ktorý tak, aj keď v pozícii ministra,
nespĺňaprocesnúpodmienkuosobyoprávnenejnapodaniežaloby,inakpovedanénedisponujeaktívnou
procesnou legitimáciou, vyplývajúcou z ust. § 250 ods. 2 O.s.p.

39. Otázka aktívnej procesnej legitimácie vo vzťahu k správnemu trestaniu je vyriešená rozsiahlou
judikatúrou NS SR, potvrdenou rozhodovacou praxou Ústavného súdu. Ide napr. o rozhodnutie NS
SR sp.zn. 3 Sži/1/2011 zo dňa 31.05.2011, ktoré prešlo testom ústavnosti rozhodnutím sp.zn. IV. ÚS
143/2012 zo dňa 15.03.2012, sp.zn. 3 Sži/10/2009 zo dňa 21.04.2010, ktoré prešlo testom ústavnosti
rozhodnutím sp.zn. IV. ÚS 242/2011 zo dňa 09.06.2011, sp.zn. 5 Sži/2/2011 zo dňa 24.02.2011, ktoré

prešlo testom ústavnosti rozhodnutím sp.zn. II. ÚS 259/2011 zo dňa 04.07.2012, sp.zn. 6 Sži/2/2011 zo
dňa 30.03.2011, ktoré prešlo testom ústavnosti rozhodnutím sp.zn. IV. ÚS 228/2011 zo dňa 02.06.2011
a pod.

40. Na ozrejmenie veci súd ešte upriamuje pozornosť na rozhodnutia Ústavného súdu sp.zn. III.

ÚS 502/2015 a IV. ÚS 596/2012, podľa ktorých správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany
subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne
je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými
slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej
správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu

pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale
účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa
v jednotlivom prípade vykonávaná.

41. Na záver súd dáva do pozornosti znenie ust. § 228d ods. 8 Exekučného poriadku, v znení novely č.

233/2019 Z.z. účinnej od 01.12.2019, podľa ktorej proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu nie je možné
podať opravný prostriedok. Proti rozhodnutiu disciplinárneho senátu, ktorým sa disciplinárne konanie
končí, okrem rozhodnutia o zastavení disciplinárneho konania podľa § 228a písm. b/, e/ a f/, môže v
lehote podľa Správneho súdneho poriadku podať správnu žalobu účastník disciplinárneho konania.
Správnu žalobu podľa predchádzajúcej vety môže vo verejnom záujme podať minister aj vtedy, ak nie

je navrhovateľom. Na konanie o správnej žalobe je kauzálne príslušný Krajský súd v Banskej Bystrici;
jeho obvodom je celé územie Slovenskej republiky.

42. Z uvedených dôvodov preto súd odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 250p O.s.p., ako podané
zjavne neoprávnenou osobou odmietol.

43. O trovách konaniach súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania,
nakoľko návrh - odvolanie bolo odmietnuté.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd

Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo troch vyhotoveniach.

V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je
určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie
treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde

a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet
rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom
rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa
odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p).Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie
má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne
zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich

skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým
zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy,
ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho
právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).