Rozsudok ,
Potvrdzujúce, Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. september 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/131/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5815205845
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5815205845.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej
a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcu: R. P.,
nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Eva Luticová, s. r. o.,
so sídlom Hviezdoslavova 51, Námestovo, IČO: 52 620 751, proti žalovaným: 1/ R. Q., rod. P., nar. XX.
XX. XXXX, bytom K. XXX, 2/ R. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, 3/ D. B., rod. P., nar. XX. XX.

XXXX, bytom K. XXX, 4/ B. P., rod. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, žalovaní 2/ až 4/ zastúpení
splnomocneným zástupcom JUDr. Dušan Serek advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Hattalova
373/3, Námestovo, IČO: 47 258 781, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o vzájomnej
žalobe žalovaných 2/ až 4/ ako žalobcov zo vzájomnej žaloby: 1/ R. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom K.
XXX, 2/ D. B., rod. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XXX, 3/ B. P., rod. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom K.
XXX, všetci zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Dušan Serek advokátska kancelária, s. r. o.,
so sídlom Hattalova 373/3, Námestovo, IČO: 47 258 781 proti žalobcovi ako žalovanému zo vzájomnej

žaloby: R. P., nar. XX. XX. XXXX, bytom K. XX, zastúpeného splnomocneným zástupcom JUDr. Eva
Luticová, s. r. o., so sídlom Hviezdoslavova 51, Námestovo, IČO: 52 620 751, o určenie, že nehnuteľnosti
patria do dedičstva po poručiteľovi J. P., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom K. XXX, zomrelom dňa
XX. XX. XXXX, o odvolaní žalobcu a žalovaných 2/ až 4/ proti rozsudku Okresného súdu Námestovo č.
k. 5C/279/2015-350 zo dňa 26. novembra 2019, takto

r o z h o d o l :

rozsudok okresného súdu vo výrokoch II. a IV. p o t v r d z u j e.

Rozsudok okresného súdu vo výroku III., ktorým súd určil, že nehnuteľnosti - pozemky zobrazené ako
parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu ako parc. č. 567/1 - orná pôda o výmere 394
m2, parc. č. 567/2 - orná pôda o výmere 2737 m2, parc. č. 704 - trvalé trávne porasty o výmere 2870
m2, parc. č. 941 - orná pôda o výmere 12 465 m2, parc. č. 954 - trvalé trávne porasty o výmere 5925
m2, parc. č. 955 - trvalé trávne porasty o výmere 5733 m2, parc. č. 956 - orná pôda o výmere 1725 m2,
parc. č. 1327 - trvalé trávne porasty o výmere 7538 m2, parc. č. 1328 - trvalé trávne porasty o výmere

6374 m2, parc. č. 1398 - trvalé trávne porasty o výmere 40315 m2, parc. č. 1561 - orná pôda o výmere
19077 m2, parc. č. 2425 - trvalé trávne porasty o výmere 23001 m2, parc. č. 2946 - orná pôda o výmere
6675 m2, parc. č. 3225 - trvalé trávne porasty o výmere 6789 m2 zapísané na LV č. XXXX pre obec
a k. ú. K. patria v podiele 29987/141618-in účasti k celku do dedičstva po poručiteľovi J. P., nar. XX.
XX. XXXX, naposledy bytom K. XXX, zomrelom dňa XX. XX. XXXX, mení tak, že vzájomnú žalobu
žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby v tejto časti zamieta.

Rozsudok okresného súdu vo výrokoch V., VI. o trovách konania mení tak, že
- žalovaní 1/ až 4/ majú voči žalobcovi nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v rozsahu 21,5
% a odvolacieho konania v rozsahu 100 %,
- žalovaný zo vzájomnej žaloby má voči žalobcom zo vzájomnej žaloby 1/ až 3/ nárok na náhradu trov
konania o vzájomnej žalobe v rozsahu 100 %,
- štátu - Slovenskej republike nárok na náhradu trov konania nepriznáva.Rozsudok okresného súdu vo výroku I. zostáva nedotknutý.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Námestovo rozsudkom č. k. 5C/279/2015-350 zo dňa 26. 11. 2019 určil, že žalobca je

spoluvlastníkom nehnuteľností - pozemkov zobrazených ako parcely registra „E“ evidované na mape
určeného operátu ako parc. č. 567/1 - orná pôda o výmere 394 m2, parc. č. 567/2 - orná pôda o výmere
2737 m2, parc. č. 704 - trvalé trávne porasty o výmere 2870 m2, parc. č. 941 - orná pôda o výmere 12
465 m2, parc. č. 954 - trvalé trávne porasty o výmere 5925 m2, parc. č. 955 - trvalé trávne porasty o
výmere 5733 m2, parc. č. 956 - orná pôda o výmere 1725 m2, parc. č. 1327 - trvalé trávne porasty o
výmere 7538 m2, parc. č. 1328 - trvalé trávne porasty o výmere 6374 m2, parc. č. 1398 - trvalé trávne

porasty o výmere 40315 m2, parc. č. 1561 - orná pôda o výmere 19077 m2, parc. č. 2425 - trvalé trávne
porasty o výmere 23001 m2, parc. č. 2946 - orná pôda o výmere 6675 m2, parc. č. 3225 - trvalé trávne
porasty o výmere 6789 m2 zapísané na LV č. XXXX pre obec a k. ú. K. v podiele 55590/141618-in účasti
k celku (výrok I.). Vo zvyšnej časti súd žalobu zamietol (výrok II.). Ďalej súd určil, že nehnuteľnosti -
pozemky zobrazené ako parcely registra „E“ evidované na mape určeného operátu ako parc. č. 567/1 -

orná pôda o výmere 394 m2, parc. č. 567/2 - orná pôda o výmere 2737 m2, parc. č. 704 - trvalé trávne
porasty o výmere 2870 m2, parc. č. 941 - orná pôda o výmere 12465 m2, parc. č. 954 - trvalé trávne
porasty o výmere 5925 m2, parc. č. 955 - trvalé trávne porasty o výmere 5733 m2, parc. č. 956 - orná
pôda o výmere 1725 m2, parc. č. 1327 - trvalé trávne porasty o výmere 7538 m2, parc. č. 1328 - trvalé
trávne porasty o výmere 6374 m2, parc. č. 1398 - trvalé trávne porasty o výmere 40315 m2, parc. č. 1561

- orná pôda o výmere 19077 m2, parc. č. 2425 - trvalé trávne porasty o výmere 23001 m2, parc. č. 2946
- orná pôda o výmere 6675 m2, parc. č. 3225 - trvalé trávne porasty o výmere 6789 m2 zapísané na LV
č. XXXX pre obec a k. ú. K. patria v podiele 29987/141618-in účasti k celku do dedičstva po poručiteľovi
J. P., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom K. XXX, zomrelom dňa XX. XX. XXXX (výrok III.). Vo zvyšnej
časti súd vzájomný návrh (žalobu) zamietol (výrok IV.). Žiadnej zo strán sporu nárok na náhradu trov

konania nepriznal (výrok V.). Štátu nepriznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 53 % (výrok VI.).
V odôvodnení konštatoval, že žalobou podanou dňa 07. 10. 2015, v znení zmeny pripustenej uznesením
súdu dňa 30. 06. 2016, sa žalobca domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností
zapísaných na LV č. XXXX, k. ú. K.. Žalobu odôvodnil tým, že je vedený ako výlučný vlastník
nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX pre obec a k. ú. K. na základe darovacej zmluvy registrovanej

pod RI 232/73 (N 8/73, NZ 9/73), pričom ako duplicitný vlastník týchto nehnuteľností je zapísaný R. P.,
nar. XX. XX. XXXX, zomr. XX. XX. XXXX, naposledy bytom K. XX (otec žalobcu a žalovanej 1/ a starý
otec žalovaných 2/ až 4/). R. P. st. nadobudol sporné nehnuteľnosti na základe komasácie uskutočnenej
v 40-tych rokov 20. storočia a hoci komasácia nebola autentifikovaná Krajským súdom v Ružomberku,
bola technicky a reálne ukončená a jej účastníci vstúpili do úžitku komasovaných nehnuteľností.

Keďže odovzdanie vykomasovaných pozemkov a ich užívanie jednotlivými účastníkmi komasácie
je podľa platnej právnej úpravy spôsobilé založiť dobrú vieru, resp. dobromyseľnosť účastníkov
komasácie pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, R. P. st. nadobudol nehnuteľnosti v
jeho prospech vykomasované v komasačnom hárku 030 vydržaním najneskôr v roku 1959. R. P. st.
všetky nehnuteľnosti vykomasované v jeho prospech previedol darovacou zmluvou spísanou formou

notárskej zápisnice RI 232/73 (N 8/73, NZ 9/73) na žalobcu, pričom predmet prevodu bol špecifikovaný
podľa právneho stavu evidovaného v pozemkovej knihe a súčasne uvedením komasačného hárku
obsahujúceho nehnuteľnosti vykomasované v prospech prevádzajúceho. K prevodu bol daný súhlas
MNV v Liesku dňa 04. 08. 1973, z ktorého je zrejmé, že predmetom prevodu je všetka poľnohospodárska
pôda scudziteľa. Žalobca nehnuteľnosti od roku 1973 dobromyseľne, nepretržite a na základe titulu -

darovacej zmluvy z roku 1973 užíval, na základe čoho dňom 01. 01. 1992 nadobudol v zmysle § 134 a §
868 Občianskeho zákonníka vlastnícke právo vydržaním. Na základe jeho žiadosti zo dňa 27. 04. 1997
o zápis darovacej zmluvy N 8/73, NZ 9/73 do katastra nehnuteľností, bol založený nový LV č. XXXX
k. ú. K., do ktorého bol dňa 09. 05. 1997 zapísaný ako vlastník pozemkov celého komasačného hárku
030. Najneskôr teda predmetné nehnuteľnosti nadobudol k 27. 04. 2007, keďže nemal pochybnosti o

tom, že mu vlastnícke právo patrí. Naliehavý právny záujem na požadovanom určení žalobca odôvodnil
poukazom na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 3207/2010 a IV. ÚS 331/2009,
v zmysle ktorého duplicitne zapísaný vlastník má vždy naliehavý právny záujem na určení vlastníctva.
Žalovaní 2/ až 4/ podaním zo dňa 19. 02. 2019 podali proti žalobcovi vzájomnú žalobu, ktorou sa
domáhali určenia, že nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. K. patria v podiele 86028/141618-

in do dedičstva po poručiteľovi J. P., nar. XX. XX. XXXX, naposledy bytom K. XXX, zomrelom XX. XX.XXXX. Návrh odôvodnili tým, že z nimi predloženého znaleckého posudku je zrejmé, že na majetku,
ktorý bol vykomasovaný v prospech R. P. st., vedenom v komasačnom hárku 030, na LV č. XXXX pre
obec a k. ú. K. sa podieľal R. P. vedený v pk prot. č. 37 pod B17 v 1/2-ici v podiele 55590/141618 účasti v

pomere k celku, J. P. ml. vedený v pk prot. č. 93 v 1/2-ici v podiele 29987/141618 a R. P., rod. Y., vedená
v pk prot. č. 104 v 1/2-ici v podiele 21172/141618 účasti v pomere k celku a v pk prot. č. 207 v 1/2-
ici v podiele 34869/141618. Po R. P., zomr. dňa XX. XX. XXXX, vlastníctvo predmetných nehnuteľností
nadobudol jej syn J. P., ktorý teda nadobudol nehnuteľnosti zapísané na LV č. XXXX pre k. ú. K. v podiele
56041/141618 (po R. P.) a v podiele 29987/141618 (ako spoluvlastník z pk prot. č. 93), spolu v podiele

86028/141618, a preto v tomto podiele patria nehnuteľnosti do dedičstva po J. P., zomr. XX. XX. XXXX,
ktorého sú jedinými dedičmi.
Na základe vykonaného dokazovania okresný súd konštatoval, že medzi stranami nebolo sporným, že
v obci Liesek v 40-tych rokoch 20. storočia prebehla komasácia, ktorá síce bola technicky ukončená,
nebola nikdy autentifikovaná, teda nenadobudla právne účinky. Nebolo sporné ani to, že jednotliví
komasanti užívali nehnuteľnosti v hraniciach a výmerách daných touto neukončenou komasáciou.

Spornébolo,čisažalobcanazákladedarovacejzmluvyN8/73,NZ9/73moholstaťvýlučnýmvlastníkom
parciel komasovaných do 030 hárku v prospech R. P. st. a či žalobca vlastnícke právo vo vzťahu k týmto
parcelám mohol vydržať.
Súd z vykonaného dokazovania zistil, že v prospech R. P. st. boli pod por. č. 30 komasované
nehnuteľnostizpkprotokolovč.37,207,104a93dokomasačnéhohárku030ocelkovejvýmere141969

m2. Darovacou zmluvou registrovanou na Štátnom notárstve Dolný Kubín sp. zn. RI 232/73 dňa 19. 11.
1973 R. P. st. previedol/daroval svojmu synovi R. P. ml. (žalobcovi) vlastnícke právo k nehnuteľnostiam
zapísaným, okrem iných, aj v pk protokole č. 37 pod A I, 1/16 - urb. raľa Čaplova, r. č. 3-4, 6, 8-43,
45-92, 94 s uvedením čísel parciel podľa predkomasačného (pozemno-knižného) stavu, zapísané na
R. P. st. v 1/2-ici účasti s tým, že stav týchto nehnuteľností bol podľa identifikácie SG v Dolnom Kubine

neidentický a darca súhlasil s tým, aby na základe zmluvy bude na uvedené nehnuteľnosti po ich
identifikácii založený list vlastníctva a prevedený zápis vlastníckeho práva titulom daru v prospech R. P.
ml. Podľa čl. III/ darovacej zmluvy bol predmetom daru zastavaný stavebný pozemok parc. č. EN 47/1-2,
na ktorom mal obdarovaný s manželkou postavený rodinný dom a poľnohospodárske nehnuteľnosti v
obci Liesek, pričom čl. IV/ zmluvy uvádza, že pri komasácii v roku 1946 boli tieto poľnohospodárske

pozemky vykomasované pre darovateľa R. P. st. v nula protokole č. 30 obce Liesek.
Súd dospel k záveru, že z darovacej zmluvy nemožno vyvodiť vôľu darcu R. P., st. previesť vlastníctvo
ku všetkým nehnuteľnostiam vykomasovaným do komasačného hárku 030, ale len tých, ktoré boli
predmetom zmluvy, t. j. pozemkovoknižných parciel z pk protokolu č. 37 v podiele 1/2-ici účasti k celku,
ktorej bol scudziteľ spoluvlastníkom. Iné nehnuteľnosti, ktoré boli vykomasované do komasačného hárku

030, neboli predmetom prevodu na základe uvedenej darovacej zmluvy. Okrem pk protokolu č. 37 sú
ďalejakopredmetprevodu/darušpecifikovanénehnuteľnostizapísanévpkprotokoleč.642,1309,1308,
1431, 1672, ktorým podľa identifikácie parciel zodpovedali E KN parcely č. 47/1 a parc. č. 47/2, čo bol
pozemok zastavaný stavbou, na ktorom mal obdarovaný s manželkou postavený rodinný dom.
Súd poukázal i na to, že ohľadom komasačného hárku 030 a spornej darovacej zmluvy sa viedli spory

aj v rámci správneho súdnictva na Krajskom súde v Žiline pod sp. zn. 20S/7/2013, 20S/10/2013 a
20S/136/2013 o preskúmanie rozhodnutí správneho orgánu a o oprave chyby v katastrálnom operáte,
ktoré zhodne skonštatovali, že predmetom daru z komasačného hárku 030 bol len pk protokol č. 37 v
podiele 1/2-ica účasti a nie aj ostatné komasované pk protokoly, ktoré boli na základe žiadosti o zápis 24.
07. 1997 nesprávne poňaté do vlastníctva žalobcu. Ak by sa teda žalobca mal domnievať, že nadobudol

všetky pozemky z pk protokolov z komasačného hárku 030 na základe darovacej zmluvy, museli by byť
tieto protokoly do darovacej zmluvy poňaté/špecifikované ako predmet zmluvy/daru. V danom prípade
sa tak nestalo a žalobca nemohol byť titulom spornej darovacej zmluvy ohľadom ďalších pk protokol
komasovaných do hárku 030 (207, 104 a 93) ani dobromyseľný.
Vo vzťahu k splneniu podmienok vydržania okresný súd na základe vykonaného dokazovania dospel

tiež k záveru, že žalobca ani všetky pozemky nedržal, keď bolo preukázané, že pozemky mali podelené
žalobca, žalovaná 1/ a J. P., právny predchodca žalovaných 2/ až 4/, ako súrodenci, pričom každý užíval
po 1/3-ine, a to až do založenia družstva v Liesku. Ohľadne nehnuteľností zapísaných v komasačnom
hárku 030 pre kat. úz. K. sa viedli viaceré konania na Okresnom súde Dolný Kubín, a to pod sp. zn.
8C/909/93 (na základe žaloby zo dňa 08. 11. 1993) a sp. zn. 7C/267/1996, ktoré konania boli zastavené,

v ktorých sa však prejednával faktický stav sporných nehnuteľností, z ktorých vyplýva uvedený záver o
užívaní nehnuteľností. Ak teda žalobca fakticky užíval nejakú časť (1/3) z komasačného hárku 030 a nie
viac, vykonával tak práve titulom daru a nie z iného dôvodu.Vychádzajúc z uvedeného súd dospel k záveru, že u žalobcu absentuje titul k ostatným nehnuteľnostiam
z pk protokolov, ktoré boli komasované do komasačného hárku 030 (pk prot. č. 93, 104 a 207), vo vzťahu
ku ktorým bol na základe žiadosti zo dňa 27. 04. 1997 o zápis notárskej zápisnice sp. zn. N 8/73, NZ

9/73 podľa identifikácie parciel z 28. 04. 1997, pod PVZ č. 109/97, záznamom č. Z 619/97, vykonaný
zápis do katastra nehnuteľností dňa 06. 05. 1997 v prospech žalobcu (a založený LV č. XXXX k. ú. K.,
aktuálne LV č. XXXX), vo vzťahu ku ktorým sa žalobca domáhal určenia vlastníckeho práva vydržaním,
ako aj dobrá viera, ktorú u žalobcu vylučujú vedené spory, ktoré v ňom museli vyvolať pochybnosti či je
oprávneným držiteľom nehnuteľností, ktoré si mali ešte za života ich otca medzi súrodencami podeliť, z

ktorého dôvodu je žaloba žalobcu v tejto časti nedôvodná.
Z uvedeného vyplýva, že žalobca mohol nadobudnúť vlastnícke právo na základe darovacej zmluvy
registrovanej pod RI 232/73 len v podiele 1/2-ice nehnuteľností zapísaných v pk protokole č. 37 na
meno darcu R. P. st., čomu podľa súkromného znaleckého posudku č. 1/2019 zodpovedá podiel o
veľkosti 55590/141618-in účasti k celku, a nie aj vo vzťahu k ostatným pk protokolom komasovaným
do 030 hárku, v súčasnosti zapísaným na LV č. XXXX k. ú. K.. Vo vzťahu k ostatným pk protokolom

komasovaným do 030 hárku žalobcovi chýba právny titul, od ktorého by odvodzoval svoju držbu a tú
nemohla založiť identifikácia vypracovaná (bývalou) správou katastra k jeho žiadosti o zápis darovacej
zmluvy.
Súd preto podľa § 134 Občianskeho zákonníka žalobe žalobcu vyhovel v časti a určil, že žalobca je
(spolu)vlastníkom podielu o veľkosti 55590/141618 - účasti k celku titulom daru pod RI 232/73 a vo

zvyšnej časti žalobu zamietol.
Vzájomnému návrhu žalovaných 2/ až 4/ o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po neb. J. P. súd
vyhovel v časti podielu 29987/141618-in účasti k celku, vo zvyšnej časti vzájomnú žalobu žalovaných
2/ až 4/ zamietol.
Súd súhlasil s tvrdeniami žalovaných 2/ až 4/, že podľa rozhodnutia D 86/73 dedičstvo po neb. R. P.,

rod. Y., medzi ním aj pk prot. č. 104 a 207, ktoré boli komasované do komasačného hárku 030, zdedil
právny predchodca žalovaných 2/ až 4/ J. P.. Vzhľadom na vtedajšiu právnu úpravu dedenia (účinná
v roku 1973), ktorá síce priznávala dedičské právo dedičom spomedzi úzkeho okruhu dedičov prvej
skupiny, avšak celú masu dedičstva prevzal (bol preberateľom) jeden dedič, v danom prípade J. P.
ako právny predchodca žalovaných 2/ až 4/ a neskoršiu zmenu vykonanú zákonom č. 293/1992 Zb. o

úprave niektorých vlastníckych vzťahov k nehnuteľnostiam (ďalej len „zákon č. 293/1992 Zb.“), ktorou
boli pripustené návrhy na vyrovnanie dedičských podielov, ktorými pôvodní dedičia žiadali potvrdenie ich
spoluvlastníckeho podielu k nehnuteľnostiam, ktoré boli premetom dedenia po ich poručiteľovi, a ktoré
prevzal iný dedič, sa však súdu nejavilo spravodlivým vyhovieť vzájomnej žalobe žalovaných 2/ až 4/ v
celom rozsahu. V prípade vyhovenia vzájomnej žalobe v celom rozsahu by podľa súdu žalovaná 1/ ako

dedič R. P., rod. Y. (matky) a tiež potomok komasovaného vlastníka - R. P. st., nezískala žiaden podiel
na nehnuteľnostiach evidovaných v pk prot. č. 104 a 207 komasovaných do 030 komasačného hárku,
hoci bolo preukázané, že z komasovaného majetku jej otca do kom. hárku 030 žalovaná 1/ užívala
minimálne 1/3-inu.
Vychádzajúc zo zistení, že právnemu predchodcovi žalovaných 2/ až 4/ J. P. svedči titul v pk protokole č.

93 v 1/2-ici účasti, kde bol zapísaný ešte ako maloletý titulom kúpnej zmluvy, pričom na vykomasovanom
majetku na LV č. XXXX k. ú. K. sa podieľal práve podielom 22987/141618-in, súd v tejto časti vzájomnej
žalobe vyhovel a vo zvyšnej časti vzájomnú žalobu zamietol (podiel R. P., rod. Y. z pk prot. č. 104 o
veľkosti 1/2-ica, ktorý predstavuje podiel na komasovanom majetku o veľkosti 21172/141618 účasti k
celku a z pk prot. č. 207 v podiele 1/2-ica, ktorý predstavuje podiel na komasovanom majetku o veľkosti

34869/141618 účasti k celku).
O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol tak, že žiadnej strane nárok na náhradu trov nepriznal,
keďže každá strana sporu mala čiastočný úspech. Žalobca bol so svojou žalobou úspešný len v časti
svojho nároku (50 %), vo zvyšnej časti boli úspešní žalovaní. Naproti tomu žalovaní 2/ až 4/ boli úspešní
so svojim vzájomným návrhom len v časti, pričom neúspešná časť sa pripísala v prospech žalobcu a

žalovanej 1/.
Štátu nárok na náhradu trov konania vzniknutých v súvislosti so znaleckým dokazovaním, ktoré neboli
kryté zloženými zálohami v rozsahu 53 %, nepriznal z dôvodu, že znalecký posudok, vyhotovený na
oddelenie nehnuteľnosti, nie je autorizačne overený a úradne overený príslušným okresným úradom,
odborom katastrálnym, absentuje jeho autentifikácia, z ktorého dôvodu by bol pre zápis do katastra

nehnuteľností nepoužiteľný. Tieto nedostatky nemožno prenášať na ťarchu strán sporu. Znaleckým
posudkom č. 1/2019 bola zároveň deklarovaná iná výmera. Súd tiež prihliadol aj na dôvody hodné
osobitného zreteľa, ktoré vzhliadol v charaktere veci a nemožnosti aktuálne stotožniť akým komasačnýmparcelám zodpovedajú pozemno-knižné parcely pôvodne zapísané v pk prot. č. 37 pre k. ú. K., s čím
súvisí aj spravodlivé usporiadanie vzťahov.

2. Proti tomuto rozsudku, čo do výroku IV., podali žalovaní 2/ až 4/ a zároveň žalobcovia 1/ až 3/ zo
vzájomnej žaloby, z dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku (ďalej len „C.
s. p.“) odvolanie, ktorým sa domáhali zrušenia napadnutého rozsudku v tejto časti a vrátenia veci súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie, alternatívne jeho zmeny v tejto časti spočívajúcej vo vyhovení ich
vzájomnej žalobe aj v tejto časti.

Nesúhlasili s argumentom súdu prvej inštancie, ktorý ich vzájomnú žalobu v časti zamietol s
odôvodnením, že ich právny predchodca síce zdedil pk protokol č. 104 a 207, ktoré boli komasované do
komasačného hárku 030 po matke R. P., rod. Y., avšak vzhľadom na vtedajšiu právnu úpravu dedenia,
v zmysle ktorej celú masu dedičstva prevzal jeden dedič a neskoršiu zmenu vykonanú zákonom č.
293/1992 Zb., ktorou boli pripustené návrhy na vyrovnanie dedičských podielov k nehnuteľnostiam,
ktoré boli predmetom dedenia, by vyhovenie vzájomnej žalobe bolo nespravodlivé voči žalovanej 1/,

ktorá by ako dedič R. P., rod. Y., a tiež potomok komasovaného vlastníka, nezískala žiaden podiel na
nehnuteľnostiach evidovaných v pk protokole č. 104 a 207 komasovaných do 030 komasačného hárku,
keďže tento by získali žalovaní 2/ až 4/.
Uviedli, že účelom zákona č. 293/1992 Zb. bolo zmierniť majetkové krivdy vzniknuté v dôsledku platnosti
alebo osobitného použitia niektorých právnych predpisov alebo na základe iných dôvodov. Ust. § 13

citovaného zákona vymedzuje, ktoré pozemky sú, resp. boli, spôsobilé byť predmetom vyrovnania
dedičských podielov a taktiež upravuje základné predpoklady pre takéto vyrovnanie. V prípade zákona
č. 293/1992 Zb. išlo teda o osobitný prípad reštitúcie, reštitúciu sui generis, o nárok, ktorý si bolo možné
uplatniť len podľa tohto osobitného predpisu a v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote u dediča -
preberateľa poľnohospodárskych alebo lesných pozemkov v užívaní socialistickej organizácie. V čase,

kedy si žalovaná 1/ možno mohla ako prípadná oprávnená uplatniť voči ich právnemu predchodcovi,
ako prípadnému povinnému, takýto nárok a vyrovnanie dedičských podielov dosiahnuť, žalovaná 1/
takýto spôsob v zákonom stanovenej prekluzívnej lehote do 30. 06. 1993 nevyužila. V súčasnosti preto
nie je možné za žiadnych okolností v tomto súdnom konaní o určení vlastníckeho práva k sporným
nehnuteľnostiam dodatočne a bez akéhokoľvek právneho nároku vyriešiť otázku prípadnej majetkovej

krivdy voči žalovanej 1/ v zmysle zákona č. 293/1992 Zb. Takýto postup súdu neprichádza do úvahy a
hoci sa možno javí ako spravodlivý voči žalovanej 1/, je nespravodlivý voči nim ako právnym nástupcom
J. P., od ktorého si v tom čase, kedy to platná a účinná právna úprava dovoľovala, žalovaná 1/ ako
prípadná oprávnená nežiadala ako od prípadného povinného vyrovnanie svojho dedičského podielu,
čím jej tento nárok zanikol.

Vzhľadom na uvedené je tvrdenie súdu o tom, že vo vzťahu k žalovanej 1/ sa javilo spravodlivým
vyhovieť ich vzájomnej žalobe len v časti uvedenej vo výroku III. rozsudku neopodstatnené a vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci.

3. Proti rozsudku okresného súdu, čo do výrokov II., III. a V., podal odvolanie z dôvodov podľa § 365 ods.

1 písm. f), h) C. s. p. aj žalobca a zároveň žalovaný zo vzájomnej žaloby, ktorý sa podaným odvolaním
domáhal zmeny napadnutého rozsudku v tejto časti, spočívajúcej vo vyhovení jeho žalobe v celom
rozsahu a v zamietnutí vzájomnej žaloby žalovaných 2/ až 4/.
Žalobca uviedol, že v konaní nebolo rozporované, že komasácia uskutočnená v obci Liesek v 40. rokoch
minulého storočia nebola nikdy autentifikovaná na to príslušnými orgánmi. Rovnako nebolo sporné,

že osoby, v prospech ktorých boli nehnuteľnosti v obci Liesek komasované, fakticky vstúpili do držby
vykomasovaných pozemkov, avšak v právnych vzťahoch museli postupovať podľa stavu, ktorý bol
evidovaný v pozemkových knihách. Komasačný stav, tak ako bol uskutočnený v 40. rokoch 20. storočia,
bol následne v roku 1989 „vyhlásený za platný“.
V čase podpisu darovacej zmluvy spísanej vo forme notárskej zápisnice N 8/73, NZ 9/73, od ktorej

odvodzuje svoje vlastnícke právo k pozemkom, ktoré sú v súčasnosti zapísané na liste vlastníctva
č. XXXX pre k. ú. K., teda v roku 1973, platil faktický komasačný stav, kedy jednotliví „vlastníci“
mali v držbe pozemky tak ako boli vykomasované, ale právne bolo potrebné postupovať podľa stavu
pozemkovoknižného. R. P. st. teda v roku 1973 vlastnil v zmysle právnom - pozemkovoknižnom -
pozemky zapísané v pk protokole č. 37 a v zmysle faktickom mal v držbe pozemky začlenené do

komasačného hárku č. 030 (t. j. pozemky skladajúce sa z časti pk protokolov č. 207, 104 a 93, ktoré
boli v pozemkových knihách evidované na J. P.).
Nakoľko R. P. st. v zmysle právnom nebol vedený ako vlastník pozemkov zapísaných v pk protokoloch
207, 104 a 93, nemohli byť tieto pozemky uvedené v darovacej zmluve ako predmet daru. Keďže všakmal v úmysle previesť na neho všetky nehnuteľnosti, ktoré vlastnil, teda tie, ktoré mal pozemkovoknižne
evidované vo vlastníctve ako aj tie, ktoré vykomasoval, a ktoré mal vo faktickej držbe, uviedol v čl. IV.
darovacej zmluvy odkaz na poľnohospodársku pôdu vykomasovanú v hárku 030. V zmysle darovacej

zmluvy mu teda R. P. st. daroval všetky nehnuteľnosti, ktoré vlastnil (čl. I. darovacej zmluvy) a ktoré mal v
držbe (čl. IV. darovacej zmluvy). Predmetnou darovacou zmluvou teda právne nadobudol do výlučného
vlastníctva nehnuteľnosti - pozemky pk protokolu 37 a vstúpil do faktickej držby pozemkov začlenených
do komasačného hárku č. 030.
Žalobca sa nestotožnil s názorom prvoinštančného súdu, že z koncipovania darovacej zmluvy nemožno

vyvodiť vôľu scudziteľa R. P. st. previesť vlastnícke právo ku všetkým nehnuteľnostiam vykomasovaným
do komasačného hárku 030. Ak by aj v zmysle uvažovania súdu R. P. st. darovacou zmluvou nepreviedol
na neho vlastnícke právo, previedol by na neho právo faktickej držby, pričom táto držba by bola
oprávnenou držbou.
V roku 1989 bol komasačný stav z roku 1946 „vyhlásený za platný“ (pri zostavovaní evidencie
nehnuteľností v Liesku sa vychádzalo z komasačného stavu) a R. P. st. sa de jure stal vlastníkom

nehnuteľností v komasačnom hárku č. 030. Nakoľko však držbu týchto nehnuteľností previedol na neho,
vlastníkom nehnuteľností vykomasovaných v hárku 030 sa stal on, pričom táto faktická držba sa zmenila
na vlastnícke právo, najskôr vyhlásením komasačného stavu za platný v roku 1989, avšak najneskôr
vydržaním predmetných nehnuteľností k 01. 01. 1992 s účinnosťou zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa
mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník.

Nesúhlasil ani so záverom súdu prvej inštancie o absencii jeho dobrej viery, že nadobudol všetky
nehnuteľnosti vykomasované v hárku 030. Jeho dobrá viera sa opiera o to, že jeho otec chcel na neho
previesť všetku poľnohospodársku pôdu, ktorú vlastnil a ktorú mal vo faktickej držbe, ako aj skutočnosť,
že v roku 1973 platný právny stav neumožňoval previesť len časť poľnohospodárskych pozemkov ani
prevod pozemkov na viaceré osoby. Poukázal na výpoveď žalovanej 1/ na pojednávaní dňa 08. 11. 2016,

kedy uviedla, že R. P. st. všetok jeho poľnohospodársky majetok daroval jemu a ústne sa dohodli, že
všetko má ísť na 1/3, ktorú skutočnosť žalovaná 1/ uvádzala aj v predchádzajúcich konania vedených
o predmetné nehnuteľnosti. Jeho dobrá viera sa opiera aj o vyjadrenie Miestneho národného výboru v
Liesku zo dňa 04. 08. 1973, označenom ako „Žiadosť o udelenie súhlasu k prevodu nehnuteľností podľa
§ 490 Obč. zákonníka č. 40/1964 Zb.“, v ktorom sa uvádza, že predmetom prevodu (podľa darovacej

zmluvy) je všetka poľnohospodárska pôda, ktorej vlastník je scudziteľ. Na základe týchto objektívnych
dôvodov bol v čase podpisu darovacej zmluvy presvedčený, že jeho otec R. P. st. na neho prevádza
všetkypoľnohospodárskepozemky,ktorémalvofaktickejdržbe(tedavšetkypozemky,ktorébolinaneho
zapísané v pozemkovej knihe ako aj všetky pozemky vykomasované v hárku 030). Darovacia zmluva
bola spísaná v súlade s právnymi predpismi platnými v roku 1973 a bola vyhotovená podľa vtedajších

právnych zvyklostí, pričom ju spisoval štátny notár ako osoba právne vzdelaná a na to zmocnená vtedy
platným zákonom o štátnych notároch.
Ak aj prvoinštančný súd dospel k záveru, že na základe darovacej zmluvy nemohol nadobudnúť
vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným na liste vlastníctva č. XXXX z dôvodu, že v tejto zmluve
nie je obsiahnutý celý komasačný hárok č. 030, nemalo by uvedené vplyv na jeho dobromyseľnosť,

nakoľko v tomto prípade by išlo o právny omyl držiteľa, ktorý je ospravedlniteľný, keďže sa tomuto
omylu nemohol vyhnúť ani pri vynaložení obvyklej opatrnosti, ktorú možno s ohľadom na okolnosti
prípadu od každého požadovať (nadobudol predmetné nehnuteľnosti v súlade s právom platným v
roku 1973, pričom v roku 1973 nebol iný možný spôsob nadobudnutia vykomasovaných nehnuteľnosti,
ktoré neboli evidované v pozemkovoknižnom stave na prevodcu). Keďže právne predpisy v roku 1973

neupravovali spôsob prevodu „držby“ nehnuteľnosti a vtedy platný Občiansky zákonník viazal povinnú
písomnú formu len na prevod nehnuteľnosti (§ 46 ods. 1), za súčasnej registrácie zmluvy o prevode
nehnuteľnosti štátnym notárstvom, mohol na základe objektívnej skutočnosti nadobudnúť presvedčenie,
že je oprávnený držiteľ pozemkov vykomasovaných jeho otcom do 030 hárku (teda aj pozemkov pk
protokolov 207, 104 a 93) už len na základe samotnej skutočnosti, že takúto vôľu prejavil (čo i len ústne)

jeho otec, R. P. st., kedy mu chcel darovať všetku svoju poľnohospodársku pôdu, pričom túto vôľu R.
P. st. potvrdila aj samotná žalovaná 1/. V reálnom živote R. P. st., ako aj všetci jeho potomkovia v roku
1973, považovali za ich poľnohospodársky majetok všetko to, čo bolo fakticky komasované (nie to, čo
sa uvádzalo v pozemkových knihách). V roku 1973, t. j. po 27-ich rokoch faktického užívania pozemkov
v celosti tak, ako boli v roku 1946 vykomasované do hárku 030, preto nie je možné predpokladať, že

by si R. P. st. z týchto pozemkov vyčlenil len pk protokol 37 (ktorý už v tom čase zjavne ani nebolo
možné reálne vyčleniť a oddeliť od pozemkov vykomasovaných do komasačného hárku 030) a len tento
protokol mu daroval.Pokiaľ ide o spory, ktoré sa ohľadne uvedených nehnuteľností viedli od r. 1993, tieto podľa žalobcu
nie sú spôsobilé ovplyvniť vydržanie, nakoľko k nadobudnutiu vlastníckeho práva vydržaním dochádza
momentom uplynutia vydržacej (10-ročnej) doby, ktorá v jeho prípade uplynula najneskôr s účinnosťou

zákona č. 509/1991 Zb., t. j. 01. 01. 1992, kedy jeho oprávnená držba trvala nepretržite takmer celých
19 rokov. Všetky konania, na ktoré konajúci prvoinštančný súd poukázal, sa začali po uplynutí vydržacej
doby, teda po okamihu, kedy nadobudol vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam.
Vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie ohľadne faktickej držby nehnuteľností žalobca uviedol, že
ako vlastník (resp. ako držiteľ) nehnuteľností mohol podľa vlastného uváženia dať tieto nehnuteľnosti

do užívania svojim súrodencom, ako aj inej tretej osobe. Užívanie nehnuteľnosti inými osobami preto
nemá a nemôže mať vplyv na jeho dobromyseľnosť, resp. nemôže byť dôkazom toho, že nemohol byť
dobromyseľnýosvojejdržbe.Súdprisvojomrozhodovanívychádzalzozistenia,ževšetkynehnuteľnosti
užívali všetci traja súrodenci, každý v 1/3. Z vykonaného dokazovania však vyplýva, že sporné pozemky
boli užívané súrodencami od roku 1968, teda v čase pred darovaním pozemkov, kedy ich vlastnil (resp.
mal v držbe) jeho otec. Jeho súrodenci vedeli o darovacej zmluve, vedeli, že pozemky, ktoré užívali,

prešli z ich otca na neho, a teda vedeli, že ich užívajú s jeho súhlasom ako ich vlastníka (resp. držiteľa).
Okrem toho v roku 1973, hneď po tom, ako bola spísaná darovacia zmluva, bolo v Liesku založené
družstvo a všetky pozemky z komasačného hárku 030 boli v tomto roku do družstva odňaté. Po roku
1973 zo strany žalovanej 1/ a právneho predchodcu žalovaných 2/ až 4/ teda k faktickému užívaniu
pozemkov nedošlo.

Žalobca v odvolaní namietal aj výrok o trovách konania, majúc za to, že vzhľadom na čiastočný úspech
v konaní mu mal súd priznať minimálne nárok na náhradu trov konania v sume zálohy na vyhotovenie
geometrického plánu vo výške 200,- eur, a to s poukazom na odôvodnenie napadnutého rozsudku v
bode 28., v ktorom súd poukázal na nedostatky znaleckého posudku súdom ustanoveného znalca, z
ktorého dôvodu súd nepriznal nárok na náhradu trov štátu.

4. Žalovaná 1/ vo vyjadrení k odvolaniu žalovaných 2/ až 4/ (žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby)
navrhlanapadnutýrozsudokokresnéhosúduakovecnesprávnypotvrdiť,považujúctentozaspravodlivý
a zákonný.

5. Vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu (žalovaného zo vzájomnej žaloby) žalovaná 1/ rovnako navrhla
napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
Žalovaná 1/ poprela všetky skutkové a právne skutočnosti uvádzané žalobcom v odvolaní. Podľa
žalovanej 1/ z vykonaného dokazovania vyplynulo, že R. P. st. previedol darovacou zmluvou reg. č. RI
232/43 zo dňa 19. 11. 1973 len spoluvlastnícky podiel 1 k pozemnoknižnému protokolu č. 37 pre k. ú. K.

a nebolo preukázané, že touto spornou zmluvou previedol na žalobcu celý 030 hárok. Z textu darovacej
zmluvy nebola preukázaná vôľa R. P. st. previesť vlastníctvo k nehnuteľnostiam vykomasovaným do
komasačného hárku 030 v k. ú. K. na žalobcu. K uvedenému záveru dospeli aj správne súdy v konaní
sp. zn. 20S/7/213, 20S/10/2013 a 20S/136/2013 ako uviedol aj súd prvej inštancie. Tieto zhodne
konštatovali, že predmetom daru z komasačného hárku 030 bol len pk protokol č. 37 v podiele 1 účasti k

celkuanieajostatnékomasovanépkprotokoly,ktorébolinazákladežiadostiozápiszodňa24.07.1997
nesprávne poňaté do vlastníctva žalobcu. Z rozhodovania správnych súdov vyplynula aj skutočnosť, že
hárok 030 pre k. ú. K. nie je možné zapísať na meno žalobcu v celosti.
R. P. st. komasáciou, aj napriek tomu, že nebola autentifikovaná, vstúpil do držby a vzniklo mu
vlastnícke právo vydržaním titulom komasácie najneskôr k 01. 01. 1961 podľa Stredného Občianskeho

zákonníka, a teda má zato, že R. P. st. je ako výlučný vlastník na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. K.
k týmto vykomasovaným parcelám tvoriacim predmet sporu zapísaný správne a výlučným vlastníkom
vykomasovaných parciel tvoriacich predmet sporu nemôže byť žalobca.
Žalobca si nemohol byť vedomý toho, že nadobudol v celosti 030 komasačný hárok, t. j. vrátane
nehnuteľností zapísaných v pk protokole č. 207, 104 a 93, a teda u žalobcu absentuje dobromyseľnosť

ako jedna zo základných podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Žalobca podľa
nej nesplnil ani podmienku držby, keď bolo preukázané, že vykomasované nehnuteľnosti boli užívané
aj ňou a bratom J.. Dobromyseľnosť žalobcu bola napokon vyvrátená aj samotnými konaniami začatými
už v roku 1993. Tvrdenie žalobcu, že ich otec mal v úmysle previesť na žalobcu všetky nehnuteľnosti,
ktoré vlastnil, teda tie, ktoré mal pozemnoknižne evidované vo vlastníctve, ako aj tie, ktoré vykomasoval

a mal vo faktickej držbe, nevyplýva z vykonaného dokazovania a jedná sa len o svojvoľnú interpretáciu
vôle R. P. st. žalobcom.

6. Ďalšie vyjadrenia strán v zmysle § 374 C. s. p. neboli v odvolacom konaní produkované.7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolania boli podané včas, oprávnenými
stranami konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným

prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaniach (§ 380, § 379 C. s. p.), prihliadajúc na vady týkajúce sa procesných
podmienok a napadnutý rozsudok okresného súdu vo výroku II., ktorým súd žalobu žalobcu vo zvyšnej
časti zamietol a výroku IV., ktorým súd vo zvyšnej časti zamietol vzájomnú žalobu žalovaných 2/ až 4/
(žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby) podľa § 387 C. s. p. ako vecne správny potvrdil a vo výroku III.,

ktorým súd čiastočne vyhovel vzájomnej žalobe podľa § 388 C. s. p. zmenil tak, že vzájomnú žalobu i
v tejto časti zamietol a opätovne rozhodol o trovách konania.

8. Predmetom konania v preskúmavanom spore je jednak žaloba žalobcu o určenie, že je výlučným
vlastníkom parciel špecifikovaných vo výroku I. napadnutého rozsudku (ďalej len „sporné parcely“) a
vzájomná žaloba žalovaných 2/ až 4/ (žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby) o určenie, že predmetné

nehnuteľnosti v podiele 86028/141618 patria do dedičstva po ich právnom predchodcovi J. P., nar.
XX. XX. XXXX, naposledy bytom K. XXX, zomrelom dňa XX. XX. XXXX. Okresný súd napadnutým
rozsudkom žalobe žalobcu a vzájomnej žalobe vyhovel len v časti, v časti žalobu a vzájomnú žalobu
zamietol.

9. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, odvolaní žalobcu (žalovaného zo vzájomnej
žaloby) a žalovaných 2/ až 4/ (žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby), vyjadrenia žalovanej 1/ a
obsahu spisu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu nevyhnutnom pre
rozhodnutie, spôsobom zodpovedajúcim kontradiktórnej povahe konania, z vykonaného dokazovania
správne zistil skutkový stav veci, ktorý vo vzťahu k žalobe žalobcu o určenie, že je výlučným

vlastníkom sporných nehnuteľností následne i správne právne posúdil. Okresný súd sa v odôvodnení
napadnutého rozsudku vo vzťahu k rozhodujúcim skutočnostiam jasne, zrozumiteľne a logickým
spôsobom vysporiadal so všetkými skutočnosťami relevantnými pre rozhodnutie a toto spĺňa zákonné
kritériá odôvodnenia uvedené v ustanovení § 220 ods. 2 C. s. p. Odvolací súd podľa § 387 ods. 2 C.
s. p. konštatuje správnosť týchto dôvodov a v podstatných bodoch na ne odkazuje, bez potreby ich

opakovania. Odvolanie žalobcu vyhodnotil odvolací súd ako nedôvodné.

10. Pre zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia v tejto časti (čo do zamietnutie žaloby žalobcu
výrokom II. napadnutého rozsudku), v nadväznosti na odvolacie námietky žalobcu, odvolací súd uvádza,
že vlastníctvo veci možno nadobudnúť kúpnou, darovacou alebo inou zmluvou, dedením, rozhodnutím

štátneho orgánu alebo na základe iných skutočností ustanovených zákonom.

11. V predmetnej veci žalobca svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam odvodzuje od
darovacej zmluvy zo dňa 20. 01. 1973 spísanej vo forme notárskej zápisnice č. N8/73, NZ 9/73,
uzavretej medzi otcom žalobcu R. P. st., ktorý sporné nehnuteľnosti nadobudol na základe komasácie

v Obci Liesek uskutočnenej v r. 1946 a žalobcom. Z darovacej zmluvy uzavretej medzi žalobcom a
R. P. st. však nemožno vyvodiť záver o tom, že predmetom darovacej zmluvy boli (všetky) parcely,
ktoré boli v prospech R. P. st. vykomasované v komasačnom hárku 030 pre kat. úz. K., ku ktorému
záveru správne dospel i súd prvej inštancie. Z darovacej zmluvy jednoznačne vyplýva, že predmetom
darovacej zmluvy boli vo vzťahu k predmetu konania len nehnuteľnosti zapísané v pozemnoknižnom

protokole 37 obce Liesek pod A I. 1/16, raľa Čaplova, zapísané podľa predkomasačného stavu na
meno darcu v podiele 1. V čl. III/ zmluvy sa následne konštatuje, že predmetom daru je zastavaný
stavebný pozemok parc. č. EN 47/1-2, v obci Liesek a poľnohospodárske nehnuteľnosti v obci Liesek.
Pokiaľ žalobca poukazoval na čl. IV/, z ktorého má vyplývať úmysel R. P. st. previesť na neho všetky
nehnuteľnosti, ktoré vlastnil, t. j. aj tie, ktoré vykomasoval a ktoré mal vo faktickej držbe, uvedené z

darovacej zmluvy nevyplýva. Z konštatovania v čl. IV/ darovacej zmluvy, že pri komasácii v roku 1946
boli tieto poľnohospodárske pozemky vykomasované pre darovateľa v nula protokole č. 30 obce Liesek
nemožno vyvodiť, že úmyslom darcu bolo previesť na žalobcu všetky nehnuteľnosti vykomasované v
prospech darcu v uvedenom komasačnom hárku (či už vlastnícke právo alebo právo držby), ide len
o konštatovanie, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom daru, tak ako sú špecifikované v čl. I/ boli

vykomasované pre darcu. Z uvedeného nemožno v žiadnom prípade vyvodiť úmysel darcu previesť na
žalobcu aj ostatné nehnuteľnosti, ktoré boli v jeho prospech vykomasované v 030 hárku pre kat. úz. K..
Záver o tom, že predmetom daru z komasačného hárku 030 pre kat. úz. K. bol len pk protokol č. 37,
kat. úz. K. v podiele 1 účasti, bol napokon opakovane konštatovaný aj v rozhodnutiach Krajského súduv Žiline sp. zn. 20S/7/2013, 20S/10/2013 a 20S/136/2013. Žalobca tak na základe uvedenej darovacej
zmluvy mohol do svojho vlastníctva nadobudnúť len pozemky zapísané v pozemnoknižnom protokole
č. 37 obce Liesek vedené na meno darcu v 1.

12. S poukazom na uvedené závery a znenie darovacej zmluvy medzi R. P. st. a žalobcom, nemohol
následne žalobca nadobudnúť sporné pozemky (okrem pozemkov z pk prokokolu č. 37) do svojho
vlastníctva ani na základe vydržania.

13. Vydržanie je v právnej teórii a praxi považované za jeden zo spôsobov pôvodného nadobudnutia
práva, pri ktorom sa na základe splnenia zákonom osobitne určených podmienok priznávajú právne
účinky aj len domnelému právu vyplývajúcemu z domnelého právneho vzťahu medzi jeho určitými
subjektmi, ak toto právo bolo vykonávané po stanovenú dobu nerušene a nepretržite v dobrej viere, že
nejde o právo len domnelé.

14. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním, musia byť splnené zákonné
predpoklady, ktorými sú oprávnenosť držby, nepretržitosť plynutia vydržacej doby a spôsobilý predmet
vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Z hľadiska dobromyseľnosti držby ako podmienky
nadobudnutia vlastníctva veci vydržaním je právne relevantnou len tá skutočnosť, ktorá má objektívne

znaky titulu (prípadne aj len domnelého/putatívneho) nadobudnutia vlastníctva. Vlastníctvo (okrem
prípadov nadobudnutia ex lege) sa nadobúda najmä dedením, kúpou, darovaním, výmenou. Domnelým
titulom nadobudnutia vlastníctva je určitá skutočnosť, ktorá má navonok znaky riadneho nadobúdacieho
titulu, chýba pri nej ale niektorá stránka (vlastnosť), ktorú pre nadobudnutie vlastníctva vyžaduje
objektívne právo. Súdna prax je jednotná v tom, že posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky

okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv
držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t. j. či držiteľ pri
zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu požadovať
od každého subjektu, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo
nenadobudol.

15. Vychádzajúc z uvedeného a záverov uvedených v bode 11. tohto odôvodnenia (zhodnými so
závermi v bode 12. odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu) potom správne súd prvej
inštancie dospel k záveru o absencii dobromyseľnosti žalobcu, pokiaľ ide o jeho presvedčenie, že mu
sporné nehnuteľnosti patria v celom rozsahu, a to vzhľadom na absenciu právneho titulu nadobudnutia

sporných nehnuteľností v celom rozsahu. Vzhľadom na znenie darovacej zmluvy nemohol byť žalobca
presvedčený o tom, že na jej základe nadobudol nielen podiel R. P. st. v pk protokole č. 37, kat. úz.
K., ale aj ďalšie nehnuteľnosti, ktoré boli v prospech R. P. st. vykomasované v 030 hárku, kat. úz. K..
Dobromyseľnosť žalobcu vo vzťahu k nadobudnutiu sporných nehnuteľností v celom rozsahu nemožno
vyvodiť ani zo súhlasu Miestneho národného výboru zo dňa 04. 08. 1973, z výrokovej časti ktorého

vyplýva, že súhlas bol udelený k prevodu nehnuteľností zapísaných v pozemnoknižnom protokole č.
37 obce Liesek pod A. I. 1/16 na meno R. P., pričom v uvedenom rozhodnutí sa už nepoukazuje na
komasačný stav z r. 1946. Pokiaľ sa v odôvodnení aj konštatuje, že predmetom prevodu je všetka
poľnohospodárska pôda, ktorej vlastník je scudziteľ, uvedené sa konštatuje vo vzťahu k výrokovej časti
rozhodnutia. Odvolací súd len mimochodom dodáva, že skutočnosť, že predmetom prevodu nebola

všetka poľnohospodárska pôda R. P. st. možno vyvodiť aj z dotazníka a čestného vyhlásenia R. P.
st. a žalobcu zo dňa 29. 01. 1973, v ktorom sa v bode 5. - iné nehnuteľnosti, ktoré vlastní prevodca,
uvádza, že prevodca vlastní 9,80 ha poľnohospodárskej pôdy, t. j. prevodca okrem prevádzaných
nehnuteľností vlastnil i ďalšie nehnuteľnosti, ktoré neboli predmetom prevodu (t. j. neprevádzala sa
všetka poľnohospodárska pôda prevodcu).

16. Vychádzajúc z uvedeného sa odvolací súd stotožnil so záverom okresného súdu, že na strane
žalobcu neboli splnené všetky podmienky vydržania, a to už vzhľadom na absenciu titulu nadobudnutia
sporných nehnuteľností v celom rozsahu.

17. Okresný súd, potom čo dospel k záveru, že žalobca nemohol nadobudnúť sporné nehnuteľnosti
do svojho vlastníctva v celom rozsahu, pri určení podielu žalobcu na sporných nehnuteľnostiach
vychádzal z pomeru, podľa akého sa podieľajú pozemnoknižní vlastníci na celkovom majetku, ktorý bol
vykomasovanývprospechR.P.st.,pričomtentopostupžiadnazostránkonanianenamietala.Vzhľadomnauvedené,pokiaľokresnýsúdvyhovelžalobežalobcuvpodiele55590/141618,ktorýpodielzodpovedá
podielu R. P. st. v pozemnoknižnom protokole č. 37, ktorý bol darovacou zmluvou prevedený na žalobcu,
na celkovom majetku vykomasovanom v prospech R. P. st. v komasačnom hárku 030, kat. úz. K., ktorý

zodpovedá nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXXX, kat. úz. K. a vo zvyšnej časti žalobu zamietol,
odvolací súd, v celom rozsahu sa stotožniac so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v napadnutom
rozhodnutí, napadnutý rozsudok okresného súdu v tejto časti ako vecne správny podľa § 387 C. s. p.
potvrdil.

18. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaných 2/ až 4/ (žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby), odvolací
súd po preskúmaní obsahu spisu dospel k záveru o nedostatku procesných podmienok, ktoré je súd
povinný skúmať ex offo, z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva, keď
účastníkmi/subjektami konania o vzájomnej žalobe neboli všetci dedičia po R. P. st., vo vzťahu ku
ktorého podielu (potom čo výrok I. napadnutého rozsudku z dôvodu absencie odvolania nadobudol
právoplatnosť) sa žalobcovia domáhajú požadovaného určenia.

19. Odvolací súd pred rozhodnutím s poukazom na ust. § 77, § 78 C. s. p., § 460, § 136 až § 139
Občianskeho zákonníka upovedomil strany konania, že sa bude opätovne zaoberať otázkou vecnej
legitimácie a úplnosti okruhu subjektov konania vo vzťahu k vzájomnej žalobe žalovaných 2/ až 4/ proti
žalobcovi a stranám konania umožnil sa k tejto otázke vyjadriť.

20. Žalovaní 2/ až 4/ (žalobcovia 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby) vo vyjadrení k upovedomeniu súdu
uviedli, že vzájomný návrh z 19. 02. 2019 realizovali v súlade so znením § 147 ods. 1 C. s. p., ktorý
výslovne uvádza, že žalovaná strana môže uplatniť svoje právo proti žalobcovi vzájomnou žalobu. De
lege lata zákon neuvádza, že vzájomný návrh v existujúcom konaní je možné uplatniť aj voči ďalšiemu

žalovanému, výslovne uvádza len jednu konkrétnu stranu sporu, a to žalobcu. Je však zrejmé, že
vzájomný návrh bol podaný do konania 5C/279/2015, v ktorom konaní ako strana sporu vystupuje aj
žalovaná 1/. Vzájomný návrh podávali práve do tohto konania tak, aby bola splnená požiadavka úplného
okruhu účastníkov - právnych nástupcov po neb. R. P. st., a teda vzájomný návrh vzniesli aj voči tejto
žalovanej.

Poukázali na to, že súd prvej inštancie ich vzájomný návrh nevylúčil na samostatné konanie, teda konal o
tomto vzájomnom návrhu v existujúcom spore 5C/279/2015, v ktorom vystupujú všetci účastníci (právni
nástupcovia), či už na strane žalobcu, ako aj na strane žalovaných.
V ďalšom uviedli, že postup krajského súdu v tejto konkrétnej veci, kedy zrejme hodlá zmeniť výrok II.
rozsudku okresného súdu a ich vzájomný návrh zamietnuť, považujú za prísne formalistický, nakoľko

je zrejmé, že R. Q. ako žalovaná 1/ v konaní vystupuje, súd prvej inštancie jej tento vzájomný návrh
na vyjadrenie doručoval, vyjadrila sa k nemu a napokon v súlade s § 228 ods. 1 C. s. p. je tento výrok
rozsudku záväzný aj pre ňu ako účastníka konania. Z uvedeného dôvodu sa nestotožnili s postupom
naznačeným odvolacím súdom v oznámení zo dňa 07. 09. 2021. Poukázali aj na dĺžku konania a na
predchádzajúce v tejto veci prebiehajúce konania s tým, že súdy v tomto štádiu konania už môžu vec

definitívne a najmä meritórne rozhodnúť, a to čo do posúdenia, kto je v skutočnosti vlastníkom sporných
nehnuteľností.

21. Žalovaná 1/ vo vyjadrení poukázala len na rozdelenie majetku ich otcom v minulosti a jeho užívanie
všetkými súrodencami.

22. Žalobca (žalovaný zo vzájomnej žaloby) sa na základe upovedomenia odvolacieho súdu nevyjadril.

23. Vzájomnou žalobou sa žalovaní 2/ až 4/ (žalobcovia 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby) ako právni
nástupcovia J. P., zomr. XX. XX. XXXX, domáhajú určenia, že sporné nehnuteľnosti patria do dedičstva

po menovanom v podiele 86028/141618. Ako vlastník sporných nehnuteľností bol zapísaný jednak
žalobca (žalovaný zo vzájomnej žaloby), v rovnakom podiele v dôsledku duplicitného zápisu bol
zapísaný i R. P. st., právny predchodca žalovaných 2/ až 4/ (žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby),
žalobcu (žalovaného zo vzájomnej žaloby) a žalovanej 2/. Keďže R. P. st. zomrel pred podaním
vzájomnej žaloby, pokiaľ sa žalovaní 2/ až 4/ domáhajú určenia, že nehnuteľnosť, ktorej je evidovaným

vlastníkom, patrí do dedičstva po J. P., zomr. XX. XX. XXXX, je potrebné, aby vzhľadom na ust. § 460
Občianskeho zákonníka účastníkmi konania boli všetci dedičia po R. P. st. Kým nedôjde k prejednaniu
dedičstva po poručiteľovi, dedičia po evidovanom vlastníkovi tvoria nerozlučné, a v danom prípade inútené spoločenstvo, nakoľko ide o také spoločné práva, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého,
kto vystupuje ako žalobca alebo žalovaný.

24. Podľa § 460 Občianskeho zákonníka dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa.

25. Podľa § 139 Občianskeho zákonníka z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení
a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne.

26. Podľa § 77 C. s. p. nerozlučné spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom ide o také spoločné
práva alebo povinnosti, že sa rozsudok musí vzťahovať na každého, kto vystupuje ako žalobca alebo
žalovaný.

27. Podľa § 78 C. s. p. nútené spoločenstvo je procesné spoločenstvo, v ktorom osobitný predpis
vyžaduje pre úspech v spore účasť všetkých subjektov právneho vzťahu. Súd žalobu zamietne, ak nie

je splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa odseku 1.

28. Z ust. § 460 Občianskeho zákonníka vyplýva, že dedičstvo sa nadobúda už smrťou poručiteľa. Ak
poručiteľ zanechal viacero dedičov, prejavuje sa stav, aký tu vzniká v dobe od smrti poručiteľa až do
právoplatného rozhodnutia súdu o dedičstve, tiež v ich vzájomných vzťahoch k majetku patriacemu

do dedičstva. Musí sa zobrať do úvahy, že rozhodnutie súdu o dedičstve má síce účinky ku dňu
smrti poručiteľa, ale do právoplatnosti rozhodnutia o dedičstve nie je isté ako budú práva a povinnosti
dedičov k dedičstvu upravené. Uvedený „zvláštny“ vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku má potom
mimo iné za následok, že až do právoplatnosti uznesenia súdu o dedičstve sú dedičia považovaní za
vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva (všetkých vecí a majetkových práv poručiteľa) a že

z právnych úkonov, týkajúcich sa veci alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení a
povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne, pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru akou sa
navzájom podieľajú na týchto právach a povinnostiach. V sporoch s inými osobami, týkajúcich sa veci
alebo majetkových práv patriacich do dedičstva, sa uvedený vzťah dedičov k poručiteľovmu majetku
prejavuje tým, že majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov, nakoľko ide o také spoločné práva

a povinnosti, že sa rozhodnutie v spore musí vzťahovať na všetkých dedičov. Ak žalobca určí okruh
účastníkov sporného konania v návrhu na jeho začatie odchylne od okruhu účastníkov konania o
dedičstve a ako žalovaného označení len niektorého (niektorých) z nich, nemôže byť žalobe vyhovené
pre nedostatok vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva, lebo sa konania nezúčastnia všetci
nerozluční spoločníci (viď aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. 33Cdo 2374/2007).

29. Ak teda žalovaná 1/ ako dedička po evidovanom vlastníkovi R. P. st. nebola účastníkom/stranou
konania o vzájomnej žalobe žalovaných 2/ až 4/ (žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby), bolo potrebné
vzájomnú žalobu zamietnuť.

30. Pokiaľ žalobcovia zo vzájomnej žaloby vo svojom vyjadrení poukázali na to, že vzájomný návrh
realizovali v súlade § 147 ods. 1 C. s. p., ktorý výslovne uvádza, že žalovaný môže uplatniť svoje právo
proti žalobcovi vzájomnou žalobou a zo zákona nevyplýva, že vzájomný návrh v existujúcom konaní je
možné uplatniť aj voči ďalšiemu žalovanému, odvolací súd uvádza, že i keď v zmysle § 147 ods. 1 C.
s. p. možno podať vzájomnú žalobu len voči žalobcovi z pôvodnej žaloby, v konaní o vzájomnej žalobe

nie sú vylúčené ustanovenia § 79, § 80 C. s. p. (Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S.,
Bajánková, J., Tomačovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár, Praha: C. H. Beck, 2016).

31. Je potrebné si uvedomiť, že konanie o žalobe a vzájomnej žalobe, i keď sú vedené súčasne, sú
v podstate samostatné, s individuálnymi procesnými závermi, pričom nie sú navzájom podmienené.

O vzájomnej žalobe súd koná rovnako, ako keby bol ňou uplatnený nárok predmetom samostatného
konania. To, že v konečnom dôsledku prejednáva v rámci jedného konania dva samostatné spory, sa
prejaví v meritórnom rozhodnutí. Z uvedeného vyplýva, že okruh subjektov nemôže byť posudzovaný
podľa toho, či je vzájomná žaloba vylúčená na samostatné konanie (v ktorom prípade by sa prejavila
absencia žalovanej 1/) alebo či o nej koná súd v konaní o prvotne podanej žalobe žalobcu.

32. Žalobcovia vo vyjadrení uviedli, že vzájomný návrh podávali práve do tohto konania tak, aby bola
splnená požiadavka úplného okruhu účastníkov - právnych nástupcov po neb. R. P., a teda vzájomný
návrh vzniesli aj voči tejto žalovanej. Samotná skutočnosť, že niektorí žalovaní podali vzájomnú žalobuvšak neznamená, že sa automaticky stali účastníkmi konania aj ostatní žalovaní (ak by napr. v konaní
o žalobe žalobcu na zaplatenie peňažnej pohľadávky voči viacerým dlžníkom podal vzájomnú žalobu
len jeden z týchto žalovaných, neznamená to, že ostatní žalovaní sú rovnako účastníkmi konania o

vzájomnej žalobe a týchto rozhodnutie súdu o vzájomnej žalobe nezaväzuje). Pokiaľ teda žalovaná 2/
nepodala vzájomnú žalobu a žalovaní 2/ až 4/ ako žalobcovia 1/ až 3/ si voči nej neuplatnili žiaden nárok
(neoznačili ju ako žalovanú v konaní o vzájomnej žalobe), nemohla sa stať účastníkom/stranou konania
o vzájomnej žalobe. Pokiaľ by teda napr. aj žalovaná 2/ podala odvolanie proti rozhodnutiu o vzájomnej
žalobe, išlo by o odvolanie podané neoprávnenou osobu, keďže nebola účastníkom/stranou konania o

vzájomnej žalobe.

33. Na základe uvedených skutočností a záverov odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu vo
výroku III., ktorým súd vzájomnej žalobe v časti vyhovel, podľa § 388 C. s. p. zmenil a žalobu v tejto
časti z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie - neúplnosti okruhu subjektov právneho vzťahu tvoriacich
nútené spoločenstvo, zamietol. Nakoľko vo zvyšnej časti súd vzájomnú žalobu zamietol, odvolací súd

rozsudok okresného súdu na základe odvolania žalovaných 2/ až 4/ (žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej
žaloby) čo do výroku IV. ako vecne správne potvrdil, aj keď z iných dôvodov - rovnako pre nedostatok
vecnej legitimácie vyplývajúcej z hmotného práva.

34. Vzhľadom na čiastočnú zmenu napadnutého rozhodnutia odvolací súd nanovo rozhodol aj o trovách

konania, a to zvlášť o trovách konania o žalobe a zvlášť o trovách konania o vzájomnej žalobe, keďže
ide v podstate o samostatné konania.

35. Pokiaľ ide o konanie o žalobe žalobcu, i keď odvolací súd v tejto časti rozsudok okresného súdu
potvrdil, a teda nedošlo k jeho zmene v tejto časti, vzhľadom na to, že súd prvej inštancie rozhodol o

trovách konania o pôvodnej žalobe a vzájomnej žalobe jedným výrokom, bolo potrebné, aby odvolací
súd v tejto časti zmenil výrok o trovách konania.

36. O nároku na náhradu trov konania (vo vzťahu k žalobe aj k vzájomnej žalobe) odvolací súd rozhodol
podľa § 396 ods. 1, 2, § 262 ods. 1, § 255 ods. 1, 2 C. s. p.

37. Pokiaľ ide o žalobu žalobcu, okresný súd tejto vyhovel v časti podielu žalobcu na sporných
nehnuteľnostiachvovýškepodielu55590/141618-inúčastikcelku,čopredstavujeúspechžalobcu39,25
% (žalobca žiadal 141618-in, vyhovené bolo do čo 55590-in), jeho neúspech, ktorý zároveň predstavuje
úspech žalovaných 1/ až 4/, je 60,75 %, úspešnejšou stranou konania pred súdom prvej inštancie tak

boli žalovaní 1/ až 4/, a to v rozsahu 21,5 % (60,75 % - 39,25 %). Odvolací súd preto nárok na náhradu
trov prvoinštančného konania vo vzťahu k prvotne podanej žalobe žalobcu priznal žalovaným 1/ až
4/ voči žalobcovi. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

38. Pokiaľ ide o odvolacie konanie o žalobe žalobcu, odvolanie bolo podané len žalobcom čo do
zamietajúcej časti (výrok II.), ktorý výrok však bol odvolacím súdom potvrdený. Úspešnou stranou
odvolacieho konania o žalobe žalobcu tak boli žalovaní 1/ až 4/, a to v celom rozsahu, preto im súd
voči žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady
trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto

rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).

39. Pokiaľ ide o vzájomnú žalobu žalovaných 2/ až 4/ ako žalobcov 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby, okresný
súd ich vzájomnej žalobe v časti vyhovel a v časti ich vzájomnú žalobu zamietol, pričom do vyhovujúcej
častipodalodvolaniežalobca(žalovanýzovzájomnejžaloby)ačodozamietajúcejčastipodaliodvolanie

žalovaní 2/ až 4/ (žalobcovia 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby). Odvolací súd rozsudok okresného súdu čo do
zamietajúcej časti potvrdil a čo do vyhovujúcej časti zmenil a žalobu v tejto časti zamietol. Žalovaní 2/ až
4/ (žalobcovia 1/ až 3/) tak boli v konaní v celom rozsahu neúspešní, z ktorého dôvodu súd žalovanému
zo vzájomnej žaloby (t. j. žalobcovi z pôvodnej žaloby) priznal voči žalobcom 1/ až 3/ zo vzájomnej žaloby
(žalovaní 2/ až 4/ z pôvodnej žaloby) nárok na náhradu trov prvoinštančného i odvolacieho konania v

rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným
uznesením po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.).40. Odvolací súd opätovne rozhodol o trovách štátu - Slovenskej republiky, ktoré jej vznikli v súvislosti
so znaleckým dokazovaním. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie štátu nárok na náhradu trov
konania nepriznal, keď tento výrok nebol osobitne napadnutý odvolaním, jeho zmenu si však vyžadovala

nesprávna formulácia v napadnutom rozsudku, pokiaľ súd štátu nepriznal nárok na náhradu trov konania
v rozsahu 53 %. Z takejto dikcie vyplýva, že štát by mal mať nárok na náhradu trov konania v rozsahu
47 %, čo však nezodpovedá odôvodneniu napadnutého rozhodnutia. Z odôvodnenia napadnutého
rozhodnutia vyplýva, že trovy štátu predstavuje vyplatená odmena znalcovi, ktorá bola sčasti hradená
zloženými zálohami stranami konania, a to v rozsahu 47 % odmeny, vo zvyšnej časti bola odmena znalca

hradená z rozpočtových prostriedkov súdu, pričom práve vo vzťahu k tejto časti súd štátu náhradu trov
konania nepriznal. Vo vzťahu k trovám štátu však 53 % odmeny znalca predstavujú 100 % nákladov
štátu, ktoré v súvislosti s odmenou znalca hradil. Pokiaľ teda súd prvej inštancie mienil nepriznať štátu
trovy, ktoré mu vznikli v súvislosti so znaleckým dokazovaním, ktoré hradil, správne mal výrok znieť, že
štátu nárok na náhradu trov konania nepriznáva.

41. Vo zvyšnej časti (výrok I.), ktorá nebola napadnutá odvolaním žiadnej zo strán konania, ponechal
odvolací súd rozsudok okresného súdu nedotknutý.

42. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo

c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia

dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.

1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa
toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)

a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je

a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa

predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania. (§ 430 C. s. p.)