Rozhodnuté bolo na súde Krajský súd Košice
Rozhodutie vydal sudca JUDr. Jarmila Čabaiová
Forma rozhodnutia – Rozsudok
Povaha rozhodnutia – Zmeňujúce
Zdroj – pôvodný dokument (odkaz už nemusí byť funkčný)
Predpisy odkazované v rozhodnutí
Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11CoCsp/100/2020
Identifikačné číslo súdneho spisu: 7817210407
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Čabaiová
ECLI: ECLI:SK:KSKE:2021:7817210407.2
ROZSUDOK V MENE
SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov
JUDr. Martina Kolesára a JUDr. Borisa Brondoša v spore žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so
sídlom Hodžova 11, Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovaným: 1/ B. I., nar. X.X.XXXX, bytom J. XXX, O.
a 2/ M. I., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. XXX, O., o zaplatenie 8.126,27 € istiny s prísl., o odvolaní žalobcu
proti rozsudku 9Csp/210/2017-222 zo dňa 22.7.2020 Okresného súdu Rožňava
r o z h o d o l :
M e n í rozsudok v časti napadnutého zamietavého výroku III., v ktorej bola zamietnutá žaloba o
zaplatenie úrokov vo výške 13,90 % ročne z dlžnej istiny 8.126,27 € od 24.10.2017 do zaplatenia tak,
že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úroky z úveru vo výške
13,9 % ročne zo sumy 8.126,27 € od 24.10.2017 do zaplatenia, najviac však v sume 3.655,75 €, do 3
dní od právoplatnosti rozsudku.
V ostávajúcej časti napadnutého zamietavého výroku rozsudok p o t v r d z u j e.
Žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcovi 100 % trov konania pred
súdom prvej inštancie a trov odvolacieho konania.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Rožňava (ďalej „súd prvej inštancie“ alebo len „súd“) napadnutým rozsudkom:
I. určil lehotu na plnenie peňažnej povinnosti uvedenej vo výroku I. rozsudku Okresného súdu Rožňava
č.k. 9Csp/210/2017-78 zo dňa 31.1.2018 v dĺžke troch dní od právoplatnosti rozsudku,
II. žalovaným v 1. a 2. rade určil povinnosť zaplatiť žalobcovi spoločne a nerozdielne 5 % úroky z
omeškania ročne zo sumy 3.315,05 € od 3.11.2017 do 14.12.2017, istinu 4.811,25 €, úrok 383,88 €,
úroky z omeškania 7,18 €, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 4.811,25 € od
3.11.2017 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku,
III. v prevyšujúcej časti o zaplatenie úroku 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny 8.126,27 € od 24.10.2017
do zaplatenia, o zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 383,88 € od
24.10.2017 do zaplatenia a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.126,27 € od 24.10.2017
do 2.11.2017 žalobu zamietol a
IV. priznal žalobcovi náhradu trov konania v rozsahu 100 % proti žalovaným v 1. a 2. rade s tým, že
o výške prisúdenej náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny
úradník po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal uloženia povinnosti žalovaným zaplatiť mu
spoločne a nerozdielne sumu 8.126,27 € s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny
8.126,27€od24.10.2017dozaplatenia,kapitalizovanýúrokvsume383,88€,úrokyzomeškaniavsume
7,18 €, úroky vo výške 13,90 % ročne z nezaplatenej istiny 8.126,27 € od 24.10.2017 do zaplatenia,úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 383,88 € od 24.10.2017 do zaplatenia,
skutkovo odôvodnenej tým, že so žalovanými uzatvoril dňa 20.3.2014 úverovú zmluvu č. XXXXXXXX,
na základe ktorej poskytol žalovaným peňažné prostriedky vo výške 10.000,- € a žalovaní sa zaviazali
ich vrátiť s dohodnutým úrokom 13,90 % ročne v pravidelných mesačných anuitných splátkach po dobu
120 mesiacov, výška splátky 155,98 € mesačne a celý úver mali zaplatiť v lehote do 20.3.2024. Keďže
žalovaní porušili svoju povinnosť splácať poskytnutý úver v dohodnutých splátkach riadne a včas, preto
žalobca dňa 23.10.2017 úver predčasne zosplatnil a vyzval žalovaných písomne na zaplatenie celého
zostatku úveru ku dňu 2.11.2017 vyčísleného vo výške 8.622,33 €, pozostávajúceho z istiny 8.126,27 €,
kapitalizovanéhoúroku383,88€,úrokovzomeškania7,18€,sankčnýchpoplatkov105,-€zaupomienky
(ktorú sumu si žalobca v konaní neuplatňuje), ktorý však žalovaní v určenej lehote splatnosti a ani
neskôr dobrovoľne ani len sčasti nesplnili; do zosplatnenia úveru žalovaní zaplatili na istinu celkom sumu
6.184,98 € a po zosplatnení úveru už nevykonali žiadne úhrady.
3. Súd prvej inštancie rozhodol vo veci predchádzajúcim rozsudkom č.k. 9Csp/210/2017-78 zo dňa
30.1.2018, ktorým uložil žalovaným v 1. a 2. rade povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi
sumu 3.315,02 € s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 15.12.2017 do zaplatenia s tým, že povolil
žalovaným splácať dlh v splátkach po 80,- € mesačne a určil podmienky ich splatnosti, v prevyšujúcej
časti žalobu zamietol a stranám sporu náhradu trov konania nepriznal. Na základe odvolania podaného
žalobcom Krajský súd v Košiciach uznesením č.k. 11Co/342/2018-155 zo dňa 31.10.2019 zrušil tento
rozsudok v odvolaním napadnutých výrokoch o lehote na plnenie peňažnej povinnosti a o zamietnutí
žaloby v prevyšujúcej časti, ako aj vo výroku o trovách konania a v zrušenom rozsahu vec vrátil súdu
prvej inštancie na ďalšie konanie. Uložil mu odstrániť nedostatky doterajšieho rozhodovania vo vzťahu
k rozhodnutiu o zamietnutí nároku v prevyšujúcej časti a výroku o lehote na plnenie, pokúsiť sa o
zmierlivé vyriešenie sporu, zohľadniť v konaní tiež špecifické potreby strán sporu vyplývajúce z ich
zdravotného stavu a sociálneho postavenia (čl. 6 ods. 2 CSP), umožniť žalovaným doplniť ich tvrdenia o
skutočnostiach významných pre rozhodnutie o lehote na plnenie, predovšetkým o ich schopnosti splniť
peňažný záväzok a svoje tvrdenia i náležite preukázať a po vyjadrení sa žalobcu k týmto skutočnostiam
a po prípadnom doplnení dokazovania k nim na základe návrhov sporových strán, o nároku v zrušenej
časti a o lehote na plnenie peňažnej povinnosti žalovaných (i vo vzťahu k už právoplatne prisúdenej
sume) opätovne rozhodnúť.
4. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že v ďalšom konaní predmetom
sporu zostal nárok na zaplatenie istiny 4.811,25 € s 5 % úrokmi z omeškania ročne od 3.11.2017 do
zaplatenia, 5 % ročných úrokov z omeškania zo sumy 3.315,05 € od 3.11.2017 do 14.12.2017, 5 %
úrokovzomeškaniaročnezosumy8.126,27€od24.10.2017do2.11.2017,kapitalizovanéhozmluvného
úroku 383,88 € a úrokov z omeškania 7,18 €, zaplatenie 13,90 % ročného úroku z nezaplatenej istiny
8.126,27 € od 24.10.2017 do zaplatenia, 5 % ročných úrokov z omeškania z nezaplatených úrokov
383,88 € od 24.10.2017 do zaplatenia. Po vykonanom dokazovaní aplikoval na vec ustanovenia § 52 a
nasl. Občianskeho zákonníka (ďalej len „OZ“), § 9 ods. 1, 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských
úveroch v platnom znení; právne posúdil vzťah strán ako záväzkový zo spotrebiteľskej úverovej zmluvy,
dospel k záveru, že zmluva obsahuje náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 1, 2 zák. č. 129/2010 Z.z. o
spotrebiteľských úveroch a vyvodil právnu povinnosť žalovaných spoločne a nerozdielne vrátiť žalobcovi
poskytnuté peňažné prostriedky - istinu vo výške 4.811,25 € (dlžná istina 8.126,27 € - 3.315,02 €
právoplatne prisúdená suma istiny rozsudkom 9Csp/210/2017-78 z 30.1.2018), 5 % úroky z omeškania
ročne zo sumy 3.315,05 € od 3.11.2017 do 14.12.2017, kapitalizovaný úrok 383,88 € a úroky z
omeškania 7,18 € a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatenej istiny 4.811,25 € od 3.11.2017
do zaplatenia a žalobe v tejto časti ako dôvodnej vyhovel. V prevyšujúcej časti žalobu ako nedôvodnú
zamietol v časti nárokov na zmluvný úrok vo výške 13,9 % ročne za dobu po jeho zosplatnení, t.j. od
24.10.2017 do zaplatenia, úroky z omeškania vo výške 5 % ročne z nezaplatených úrokov 383,88 € od
24.10.2017 do zaplatenia a úroky z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.126,27 € od 24.10.2017 do
2.11.2017, vychádzajúc z právneho názoru, že dohodnuté úroky žalobcovi patria len do splatnosti dlhu
(jeho splátok), t.j. do 23.10.2017 a počnúc od 24.10.2017, keďže žalovaný bol v omeškaní s plnením
splatného úverového záväzku, žalobcovi patria už len úroky z omeškania a zmluvný úrok mu nepatrí.
Konštatoval v tejto súvislosti, že zmluvné úroky sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške, na
akej sa zmluvné strany dohodli. V prejednávanej veci predmetom konania je zaplatenie neuhradeného
zostatku spotrebiteľského úveru, pričom spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania,
teda nie je zrejmé, kedy dôjde k splneniu dlhu. Pokiaľ by súd žalobe vyhovel a zaviazal žalovaných
zaplatiť zmluvný úrok žiadaný žalobcom až do zaplatenia dlhu - istiny, zmluvný úrok by sa navyšovalneobmedzene, čo by spôsobilo značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa a bolo by v rozpore s ust. § 53 ods. 1 OZ, preto žalobe o zaplatenie zmluvných
úrokov od zosplatnenia úveru až do zaplatenia dlžnej istiny úveru nevyhovel. Nárok na zaplatenie
úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne z dlžných kapitalizovaných zmluvných úrokov 383,88 € od
24.10.2017 do zaplatenia rovnako posúdil ako nedôvodný, nakoľko úroky z omeškania aj úroky z úveru
sú príslušenstvom pohľadávky v zmysle ust. § 121 ods. 3 OZ a Občiansky zákonník neumožňuje
veriteľovipožadovaťoddlžníkapríslušenstvo,úrokyzomeškaniapreprípadomeškaniasplateníminého
príslušenstva pohľadávky. Žiadosť žalovaných o povolenie splácať dlh v splátkach po 80,- € mesačne
z dôvodu ich nepriaznivej finančnej situácie, posúdil podľa § 232 ods. 2 a 4 CSP a po neúspešnom
pokuse o zmierlivé vyriešenie sporu ich žiadosti nevyhovel vzhľadom na to, že na strane žalovaných
nie je predpoklad, aby dlžnú sumu žalobcovi uhradili v splátkach v primeranom čase. Pri rozhodovaní
zohľadnil výšku dlhu, dobu, po ktorú by plnením v splátkach navrhovaných zo strany žalovaných došlo
k zaplateniu dlžnej sumy a prístup žalovaných k plneniu svojich zmluvných povinností, ktorí v priebehu
súdneho konania svoj záväzok ani čiastočne nesplnili. Za omeškanie žalovaných s plnením peňažného
záväzku súd priznal žalobcovi úroky z omeškania v súlade s ust. § 517 ods. 2 OZ vo výške určenej podľa
ust. § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. od 3.11.2017, teda dňa nasledujúceho po márnom uplynutí
lehoty uvedenej vo výzve na úhradu celého dlhu. O nároku strán na náhradu trov konania rozhodol podľa
ust. § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol v spore neúspešný iba ohľadne príslušenstva, priznal proti
žalovaným nárok na plnú náhradu trov konania.
5. Rozsudok iba v časti zamietavého výroku III., ohľadne nepriznaného zmluvného úroku a úrokov z
omeškania z nezaplatených úrokov, napadol včas podaným odvolaním žalobca z odvolacieho dôvodu
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, t.j. že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia
veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti zamietavého výroku zmenil tak, že žalobe
vyhovie v celom rozsahu a prizná mu plnú náhradu trov odvolacieho konania. Žalobca nesúhlasil s
právnym názorom súdu prvej inštancie, podľa ktorého jeho nárok na zaplatenie zmluvného úroku trvá
iba do zosplatnenia, a teda že nemá nárok na zmluvný úrok aj po predčasnom zosplatnení úveru.
Tento názor podľa argumentácie žalobcu nemá oporu v právnych predpisoch, naopak z úpravy úverovej
zmluvy v ust. § 497 a nasl. Obchodného zákonníka vyplýva, že obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť
len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania.
Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou zakladajúcou
vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje.
Citoval znenie ust. § 502 ods. 1 a § 503 ods. 3 Obchodného zákonníka, z ktorých podľa žalobcu vyplýva,
že povinnosť platenia úrokov sa spája s obdobím skutočnej držby požičaných peňažných prostriedkov.
Uvedené potvrdzuje aj ust. § 16 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z., v zmysle ktorého ak spotrebiteľ splatí
spotrebiteľský úver úplne alebo čiastočne pred dohodnutou lehotou splatnosti, je povinný uhradiť úrok
a náklady vzniknuté len za časové obdobie od poskytnutia spotrebiteľského úveru do jeho splatenia.
Poukázal tiež na ust. § 13 zák. č. 129/2010 Z.z. a konštatoval, že ak zákon č. 129/2010 Z.z. ukladá
spotrebiteľovi povinnosť pri odstúpení zaplatiť zmluvne dohodnuté úroky až do dňa splatenia istiny,
musí mať tomu zodpovedajúce právo na zmluvne dohodnuté úroky po zosplatnení aj veriteľ. Uviedol,
že nemožno stotožniť zmluvné úroky so zákonnými úrokmi z omeškania, nakoľko úroky sú odplatou za
poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu
ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní.
Na úrok z úveru nemá vplyv omeškanie dlžníka ani prípadné zosplatnenie dlhu, ktoré je skutočnosťou
zakladajúcou vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, pričom nárok na úrok z úveru neovplyvňuje.
Iný výklad by musel byť odôvodnený priamo príslušnými ustanoveniami (ktoré však neexistujú) alebo
nepriamo extenzívnym výkladom existujúcich zákonných ustanovení, ktorý nebol predložený. Výklad
prezentovaný súdom v napadnutom rozhodnutí by znamenal, že porušenie zmluvy zo strany dlžníka
sankcionuje veriteľa, ktorý prichádza o dohodnutý zmluvný úrok a zvýhodňuje dlžníka vo forme zníženia
úroku na úroveň zákonného úroku z omeškania, s čím nemožno súhlasiť. Pokiaľ majú súdy záujem
chrániť spotrebiteľa v obdobných prípadoch omeškania, majú možnosť tak urobiť v zmysle zákona a
nie nad jeho rámec, a to najmä tak, že po adekvátnom preskúmaní objektívnosti príčin omeškania
spotrebiteľa ako dlžníka, ktoré viedlo k predčasnému zosplatneniu, použitím ust. § 232 ods. 3 CSP určia
dlžníkovi dlhšiu lehotu na splatenie dlžnej sumy. Bol toho názoru, že ak by bolo úmyslom zákonodarcu
dobu nároku veriteľa na dohodnutý úrok ohraničiť, nepochybne by tak učinil. Citoval ďalej z dôvodovej
správy k zákonu č. 106/2014 Z.z., pričom za rozhodujúce pokladal, že pôvodne navrhovaná zmena
ust. § 53 ods. 6 OZ nebola nikdy legislatívne prijatá a zákon č. 106/2014 Z.z., ani žiadna iná zákonná
novelizácia, takéto ani iné obdobné ustanovenie odopierajúce veriteľovi nárok na zmluvné úroky pozosplatnení neobsahuje. Úroky z úveru podľa názoru žalobcu patria veriteľovi aj pokiaľ sa dlžník dostane
s plnením úveru do omeškania a popri úroku v prípade omeškania s plnením úverového záväzku má
veriteľnárokajnaúrokyzomeškania.Napodporusvojejargumentáciepoukázalnavybranérozhodnutia
krajských súdov, ako aj na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR č. 6Cdo 113/2018 zo dňa 30.7.2019, 5Cdo
42/2020 zo dňa 16.6.2020, rozhodnutie Najvyššieho súdu SR publikované v odbornom časopise Zo
súdnej praxe pod č. 55/1996, tiež rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 33Cdo/212/2014 zo dňa
21.8.2014, z ktorých citoval právny názor. Nesúhlasil ani s názorom súdu prvej inštancie, že mu nepatrí
úrok z omeškania z úrokov. V tejto súvislosti dôvodil, že keďže zmluvné úroky ku dňu zosplatnenia
celého dlhu boli vyčíslené pevnou sumou, ktorá pripadá na časť anuitných splátok neuhradených
dlžníkom, pripadajúca na zmluvný úrok, naakumulovaná ku dňu zosplatnenia a táto sa ďalej (t.j. po
zosplatnení celého dlhu) nenavyšuje, nejde ohľadom nároku na tento úrok z omeškania o rozpor so
zásadou anatocizmu, ktorá má zamedziť neodôvodnenému navyšovaniu nárokov veriteľov ohľadom
príslušenstva. Podľa žalobcu nárok na úroky z omeškania zo zmluvného úroku ku dňu zosplatnenia je
nárokom, ktorý predpokladá aj ust. § 497 Obchodného zákonníka a žiadne iné zákonné ustanovenie
tento nárok svojím znením nespochybňuje. Na podporu svojej argumentácie vo vzťahu k tomuto nároku
žalobca poukázal na rozhodnutia krajských súdov, ako aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky sp. zn. 6Cdo 113/2018 zo dňa 30.7.2019.
6. Žalovaní v 1. a 2. rade sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrili.
7. Rozsudok vo výroku o paričnej lehote (I.), vo vyhovujúcom výroku (II.) a v časti zamietavého III. výroku
ohľadne úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 8.126,27 € od 24.10.2017 do 2.11.2017, nebol
odvolaním napadnutý a nadobudol právoplatnosť (ust. § 227 ods. 1 CSP, § 367 ods. 1 a contrario CSP),
preto v tejto časti nebol v odvolacom konaní preskúmavaný.
8. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas
(§ 362 CSP) oprávnenou osobou (§§ 359 až 361 CSP) proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustné (§§
355 až 358 CSP), bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), v rozsahu vyplývajúcom z
ust. § 379 CSP a z hľadiska uplatneného odvolacieho dôvodu podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP, s
prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP
a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
9. Rozsudok odvolacieho súdu bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 22.10.2021
o 10.00 h., po predchádzajúcom oznámení miesta a času tohto procesného úkonu na úradnej tabuli a
webovej stránke tunajšieho súdu a pri zachovaní lehoty podľa ust. § 219 ods. 3 CSP.
10. Žalobca podané odvolanie odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci, t.j. odvolacím dôvodom
podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP.
11. K uplatnenému odvolaciemu dôvodu odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu,
priktorejaplikujekonkrétnuprávnunormuzazistenýskutkovýstav,t.j.vyvodzujezoskutkovéhozistenia,
aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Nesprávnym právnym
posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav, pričom o mylnú aplikáciu
právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť alebo
aplikoval správny právny predpis, ale nesprávne ho vyložil, prípadne ho na daný skutkový stav inak
nesprávne aplikoval a vyvodil nezodpovedajúce právne závery o právach a povinnostiach sporových
strán.
12. Odvolací súd po preskúmaní rozsudku v jeho napadnutej zamietavej časti dospel k záveru, že
žalobcom uplatnený odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h) CSP vo vzťahu k nároku žalobcu na
zmluvné úroky po zosplatnení úveru, v prejednávanej veci je preukázaný. Žalobca v odvolaní dôvodne
namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie v zamietavej časti, pokiaľ súd zamietol žalobu o zaplatenie
úrokov z úveru vo výške 13,9 % ročne z dlžnej istiny 8.126,27 € za obdobie po zosplatnení úveru, je
založené na nesprávnom právnom posúdení spornej otázky nároku veriteľa na úroky z úveru po dátume
predčasnej splatnosti úveru vyhlásenej veriteľom v dôsledku omeškania žalovaného dlžníka.
13. Súd prvej inštancie v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia veci zo zistených skutočností
vyvodil nesprávny záver o nedôvodnosti žaloby v časti nároku žalobcu na zaplatenie úrokov zúveru 13,9 % ročne z dlžnej úverovej istiny 8.126,27 € po zosplatnení úveru, a to za obdobie od
24.10.2017 do 20.3.2024 (dátum dohodnutej konečnej splatnosti úveru). Pri svojom rozhodovaní v
tejto otázke si osvojil právny názor vyslovený vo vybraných rozhodnutiach krajských (odvolacích)
súdov, podľa ktorého povinnosť dlžníka platiť úroky z úveru zaniká uplatnením práva veriteľa na
mimoriadne zosplatnenie celého úveru a nevrátením prenechaných peňazí po zosplatnení úveru vzniká
protiprávny stav, s ktorým sú ako následok spojené sankčné úroky z omeškania a veriteľ už nemá
nárok na úroky za úver po jeho predčasnom zosplatnení popri úrokoch z omeškania. Odvolací súd v
kontexte odvolacích námietok a relevantnej argumentácie žalobcu poukazuje na to, že otázka, či úrok
z úveru si veriteľ môže úspešne uplatňovať aj po dátume predčasnej splatnosti celého úveru, veriteľom
vyhlásenej v dôsledku omeškania dlžníka (a to aj popri úroku z omeškania), v doterajšej právnej praxi
nebola riešená jednotne a jednoznačne. V praxi vznikali preto interpretačné spory, či sa poskytnutý
úver úročí až do skutočného vrátenia poskytnutých peňazí alebo či povinnosť dlžníka platiť úroky
zaniká splatnosťou dlhu pri predčasnom zosplatnení úveru veriteľom v dôsledku porušenia zmluvných
povinnostídlžníkomadlžníkovivzniknepovinnosťplatiťúrokyzomeškaniavzákonnejvýške.Vsúčasnej
rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sú však známe viaceré rozhodnutia (napr.
uznesenie 5Cdo/42/2020 zo dňa 16.6.2020, uznesenie 3Cdo/113/2019 zo dňa 29.6.2020, uznesenia
8Cdo/118/2020, 8Cdo/135/2020 zo dňa 26.8.2020 a ďalšie), ktoré danú právnu otázku riešia jednotne a
možnopovedať,žeaktuálnerozhodovaciapraxsaužustálilananázore,podľaktoréhoajpopredčasnom
zosplatnení úveru zostáva záväzok platiť úrok z úveru rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. patrí
v rovnakej výške a za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru
došlo alebo nedošlo, teda v prípade vyhlásenia predčasnej splatnosti úveru veriteľovi náleží úrok z
istiny vo výške, akú by pri riadnom plnení povinnosti dlžník zaplatil ako cenu peňazí. Súčasne bol
vyslovený názor, že dojednanie, podľa ktorého veriteľovi patria v prípade omeškania dlžníka úroky až
do skutočného vrátenia istiny úveru, je pre dlžníka - spotrebiteľa nevýhodné, a preto v zmysle ust. § 54
ods. 1 Občianskeho zákonníka neplatné. Ak teda dlžník porušil povinnosť splácať úver, v dôsledku čoho
došlo k jeho zosplatneniu, musí platiť úroky z úveru, ktoré sú odplatou za poskytnutý úver, a to vo výške,
na akej sa s veriteľom dohodol. Peňažnými prostriedkami, resp. protihodnotou za nich získanou dlžník
disponuje, zmluvné povinnosti porušil a z porušenia povinnosti profitovať nemôže, keďže zmluvné úroky
sú spravidla vyššie ako úroky z omeškania.
14. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „zosplatnenie je inštitút slúžiaci ochrane veriteľa,
podstata úverového vzťahu a jeho existencia zostáva zachovaná, veriteľ nemá peňažné prostriedky,
patrí mu za ne dohodnutá odmena, záväzok dlžníka v zmysle platenia dohodnutej odmeny zostáva
nedotknutý a aplikuje sa na dobu, na ktorú bola zmluva dohodnutá ako doba riadneho splácania úveru,
keďže dohodnuté úroky majú zmluvný základ. Rozdiel je len v tom, že pre omeškanie k povinnosti
platiť zmluvné úroky pristupuje povinnosť platiť úroky z omeškania. Inak povedané dlžníkovi zostáva
záväzok platiť úrok rovnaký, ako v čase jeho dojednania, t.j. veriteľovi patrí úrok v rovnakej výške a
za rovnaké obdobie, bez ohľadu na to, či k omeškaniu dlžníka s platením úveru došlo alebo nedošlo.
Pre spotrebiteľa je však nevýhodné, aby platil úroky až do skutočného zaplatenia istiny. Dojednanie,
ktorého obsahom je platenie dohodnutých úrokov až do zaplatenia istiny, jeho postavenie zhorší. Pokiaľ
by totiž spotrebiteľ, ktorý sa pre svoju ekonomickú situáciu dostal s plnením splátok úveru do omeškania,
musel v dôsledku vyhlásenia predčasnej doby splatnosti úveru platiť dohodnuté úroky až do úplného
splatenia istiny, zaplatil by v konečnom dôsledku sumu neprimerane vysokú ako náhradu za poskytnutie
peňazí. Dohodnuté úroky predstavujú cenu peňazí za ich poskytnutie na vopred dohodnuté obdobie, to
znamená že jej výška musí byť stanovená v čase uzatvorenia zmluvy o úvere. Dlžník teda presne vie,
koľko bude povinný za poskytnuté peniaze veriteľovi zaplatiť. Túto vedomosť však dlžník - spotrebiteľ
nemávprípadedojednania,ktoréumožňujenavyšovanietejtocenybezjejpresnéhoohraničenia.Keďže
spotrebiteľ nevie predpokladať časový úsek svojho omeškania, nie je možné ani určiť celkovú výšku
zmluvného úroku, ktorý sa môže bez fixného ohraničenia navyšovať neobmedzene. Takto stanovená
cena teda nie je vyjadrená určito, jasne a zrozumiteľne. Z tohto dôvodu potom dojednanie, ktorým
sa dlžník - spotrebiteľ zaväzuje platiť dohodnuté úroky až do úplného zaplatenia istiny po vyhlásení
predčasnej doby splatnosti úveru, spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných
strán v neprospech spotrebiteľa. Takéto dojednanie je teda porušením ust. § 53 ods. 1 OZ. Na druhej
strane postavenie veriteľa - dodávateľa sa aj bez uvedeného dojednania nezhorší, pretože v prípade,
ak mu v dôsledku nesplatenia úveru v dohodnutej dobe vznikne škoda, jeho právo zostáva zachované,
pravda po zohľadnení zaplatených úrokov z omeškania, ktoré plnia funkciu paušalizovanej náhrady
škody“ (uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo 42/2020 zo dňa 16.6.2020).15.Vuznesenísp.zn.1Cdo/94/2019zodňa18.8.2020NajvyššísúdSRspoukazomnaust.§497,§502
ods. 1, § 503 ods. 1 prvá veta, § 503 ods. 2 a 3 Obchodného zákonníka uviedol, že „inštitút predčasného
zosplatnenia v dôsledku omeškania dlžníka predstavuje zmenu záväzkovo-právneho vzťahu, ktorá
spočíva v tom, že sa mení obsah pôvodne dohodnutého záväzku (zmluvy o úvere) v časti práv a
povinností zmluvných strán, a to ohľadne povinnosti dlžníka vrátiť predmet zmluvy, pričom zmena tejto
povinnosti spočíva v zmene formy vrátenia zostatku predmetu zmluvy zo splátkovej na jednorazovú.
Úrokzúveruaúrokzomeškaniasúdvaodlišnéinštitúty,ktoréjepotrebnédôsledneodlišovaťanemožno
ich zamieňať. Po zosplatnení úveru teda z nesplatenej istiny ďalej beží úrok z úveru (ako odmena
za poskytnuté finančné prostriedky, ktoré dlžník v dohodnutej dobe nevrátil) až do ich vrátenia a v
prípade omeškania dlžníka beží zároveň taktiež úrok z omeškania (ako sankcia za omeškanie s úhradou
peňažného záväzku)“. Dovolací súd v cit. rozhodnutí taktiež zdôraznil, že akceptácia záveru odvolacieho
súdu by viedla k absurdnému dôsledku, kedy by spotrebiteľ po dobu trvania zmluvy platil dojednaný
úrok z úveru v prejednávanej veci 13,9 % ročne, ale kvôli porušeniu zmluvných povinností by došlo k
zosplateniu úveru a platil by len nižší zákonný úrok z omeškania 5 % ročne, v dôsledku rozhodnutia
odvolacieho súdu by preto bolo pre dlžníka výhodnejšie byť v omeškaní než úver riadne splácať.
16. Vzhľadom na uvedené interpretačné závery právnej praxe, podľa ktorých zmluvný úrok z istiny
patrí veriteľovi vo výške, akú by pri riadnom plnení povinností dlžník zaplatil ako cenu peňazí, treba
považovať za nesprávny právny názor súdu prvej inštancie, z ktorého vyšiel pri rozhodovaní sporu,
že žalobcovi po termíne predčasnej splatnosti úveru nárok na (dohodnutý) úrok z úveru nevznikol. V
prejednávanej veci zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. XXXXXXXX uzatvorenej medzi stranami sporu
dňa 20.3.2014 (č.l. 6 - 7) vyplýva, že výška úrokovej sadzby 13,9 % p.a. bola dohodnutá ako fixná
do splatnosti úveru a splatnosť úveru bola dňom 20.3.2024. Úrok bol jednoznačne zmluvne dohodnutý
do splatnosti úveru, a nie až do skutočného vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov, a preto
žalobca má nárok na úroky z úveru v dohodnutej výške 13,9 % ročne z dlžnej úverovej istiny 8.126,27
€ tiež za obdobie od 24.10.2017, teda aj po zosplatnení úveru, najdlhšie však do 20.3.2024, ktorý bol v
zmluve dohodnutý ako dátum konečnej splatnosti úveru a v takej sume, v akej by ich žalovaní (dlžníci)
zaplatili pri riadnom splácaní úveru. Dlžné úroky z úveru v dohodnutej výške odvolací súd vyčíslil v sume
3.655,75 € ako rozdiel medzi dohodnutými úrokmi (kapitalizovanou sumou) a sumou, ktorú na úrokoch
žalovaní už žalobcovi zaplatili. Vychádzal pritom z prehľadu splácania úveru do zosplatnenia a prepočtu
zmluvných úrokov predložených žalobcom (č.l. 23 - 25 spisu), správnosť ktorých listinných dôkazov
žalovaní v konaní nespochybňovali a z ktorých je zrejmé, že na úrokoch do dátumu zosplatnenia úveru
23.10.2017žalovanízaplatiližalobcovicelkomsumu4.219,57€adlžnýúrokdozosplatneniajevyčíslený
v sume 383,88 € (táto suma bola žalobcovi prisúdená právoplatným vyhovujúcim výrokom napadnutého
rozsudku). Podľa úverovej zmluvy žalovaní mali zaplatiť na úver poskytnutý vo výške 10.000,- €, celkovú
čiastku 19.217,60 €, ktorá predstavuje súčet výšky úveru a celkových nákladov klienta spojených s
úverom, do ktorých bol zahrnutý poplatok za poskytnutie úveru 500 € ako aj poplatok za poistenie
schopnosti splácať úver celkom vo výške 458,40 € (3,82 € x 120). Z uvedených údajov možno vyvodiť, že
podľa úverovej zmluvy žalovaní by mali zaplatiť žalobcovi na úrokoch z úveru ešte dlžnú sumu 3.655,75
€(19.217,60-10.000-500-458,40-4.219,57-383,88€).Pretopreprípad,žežalovaníistinuúverového
dlhuvrátiažalobcoviažpotermínedohodnutejdobysplatnostiúveru(20.3.2024),odvolacísúdvovýroku
rozsudku limitoval priznané zmluvné úroky z úveru touto maximálnou (dlžnou) sumou úrokov z úveru vo
výške 3.655,75 €. V tejto súvislosti odvolací súd považuje za potrebné zároveň pripomenúť, že plnenie
zosplatneného dlhu nie je realizácia práva dlžníka splatiť dlh predčasne, a preto v prípade vrátenia
zosplatneného dlhu ešte pred termínom dohodnutej doby splatnosti, sú žalovaní povinní v súlade s ust. §
503 ods. 3 Obchodného zákonníka zaplatiť úroky len do vrátenia poskytnutých peňažných prostriedkov.
17.Súdprvejinštanciesprávnerozhodol,pokiaľzamietolžalobuozaplateniezmluvnýchúrokovvovýške
13,90 % ročne z dlžnej istiny 8.126,27 €, ktoré žalobca požadoval priznať „do zaplatenia“ a správne tiež
zamietol žalobu aj v časti požadovaných úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne za dobu od 24.10.2017
do zaplatenia zo sumy zmluvných úrokov 383,88 € vyčíslenej do zosplatnenia úveru, preto v tejto časti
zamietavého výroku odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa ust. § 387 ods. 1 CSP
potvrdil.
18. Pokiaľ ide o úroky z omeškania zo zmluvných úrokov, odvolací súd sa bez výhrad stotožňuje
s názorom súdu prvej inštancie o právnej nedovolenosti požadovať od dlžníka úroky z omeškania
za omeškanie s platením úrokov z úveru. Tento záver, predstavujúci vyjadrenie v našom právnom
prostredí všeobecne akceptovaného zákazu brania úrokov z úrokov (tzv. anatocizmus), zodpovedápodľa odvolacieho súdu zákonnej úprave, kedy Občiansky zákonník v ust. § 517 ods. 2 zakotvuje
majetkovú sankciu pre prípad omeškania len s platením peňažného dlhu, nie však príslušenstva
pohľadávky. Napriek presvedčeniu žalobcu o opaku, Občiansky zákonník vo svojom ust. § 121 ods.
3 za príslušenstvo pohľadávky výslovne určuje tiež úroky (porov. napr. Jehlička O., Švestka, J. a kol.:
Občanský zákoník. Komentář, 8. vydání. Praha: C.H.Beck, 2003, str. 675 a tiež rozhodnutie Najvyššieho
súdu ČR sp. zn. 35Odo 101/2002 zo dňa 24.3.2004, v spojení s uznesením Ústavného súdu ČR sp.
zn. I.ÚS 1893/08 zo dňa 13.11.2008). V kontexte odvolacej argumentácie žalobcu možno poukázať
tiež na rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 29Odo/689/2006 a rozsudok sp. zn. 29Cdo/601/2008
zo dňa 8.6.2011, ako aj rozsudok Veľkého senátu občianskoprávneho a obchodnoprávneho kolégia
Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 31Cdo/2036/2009 zo dňa 17.8.2011.
19. Z uvedených dôvodov odvolací súd postupom podľa ust. § 388 CSP rozsudok v napadnutej časti
zamietavého výroku, v ktorej bola zamietnutá žaloba o zaplatenie úrokov vo výške 13,90 % ročne z
dlžnej istiny 8.126,27 € od 24.10.2017 do zaplatenia zmenil tak, že žalovaní v 1. a 2. rade sú povinní
spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi úroky z úveru vo výške 13,9 % ročne zo sumy 8.126,27 €
od 24.10.2017 do zaplatenia, najviac však v sume 3.655,75 €, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku a
v ostávajúcej časti napadnutého zamietavého výroku rozsudok podľa § 387 ods. 1, 2 CSP potvrdil ako
vecne správny.
20. Vzhľadom na zmenu rozhodnutia súdu prvej inštancie, rozhodol odvolací súd v súlade s ust. § 396
ods. 2 CSP o trovách celého konania podľa ust. § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 CSP a priznal žalobcovi, ktorý
v celom konaní, teda v jeho prvoinštančnom štádiu i v odvolacom konaní, mal v konečnom dôsledku
plný procesný úspech, keďže žaloba bola zamietnutá len v nepatrnej časti uplatneného príslušenstva,
preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na 100 % náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a
trov odvolacieho konania proti žalovanému, ktorý bol v spore neúspešný. O výške náhrady trov konania
rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí (§ 262 ods. 2 CSP).
21. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený
sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje
dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP). Dovolanie len protidôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech
bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho
súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné
uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 1, 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť
v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané
advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má
vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec
alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v
sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou
založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej
obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).
Informácie o súdnom rozhodnutí boli získané z pôvodného dokumentu, ktorého posledná aktualizácia bola vykonaná . Odkaz na pôvodný dokument už nemusí byť funkčný, pretože portál Ministerstva spravodlivosti mohol zverejniť dokument pod týmto odkazom iba na určitú dobu.