Uznesenie ,
Iná povaha rozhodnutia Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 26. november 2020

Súd: Najvyšší súd
Spisová značka: 2Cdo/52/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7915220462
Dátum vydania rozhodnutia: 26. 11. 2020

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Viera Petríková
ECLI: ECLI:SK:NSSR:2020:7915220462.1

Uznesenie

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcov 1/ E. A., bývajúceho v Q. a 2/ Q. A., bývajúcej v
Q., obaja zastúpení JUDr. Petrom Rychnavským, PhD., advokátom, so sídlom vo Vranove nad Topľou,
Rázusova 111/19, proti žalovanej OTP Banke Slovensko, a.s., so sídlom v Bratislave, Štúrova 5, o
zdržanie sa výkonu záložného práva, vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 6C/760/2015, o
dovolanížalobcovprotirozsudkuKrajskéhosúduvKošiciachz25.júna2019sp.zn.6Co/347/2018,takto

r o z h o d o l :

Dovolanie o d m i e t a .
Žalovaná má nárok na náhradu trov dovolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobcovia sa žalobou podanou na Okresnom súde Trebišov (ďalej ako „súd prvej inštancie“)
domáhali,abysúduložilžalovanejpovinnosťzdržaťsavýkonuzáložnéhoprávadobrovoľnoudražbouzo
zmluvyozriadenízáložnéhoprávaknehnuteľnostič.W. č.N.uzatvorenej21.februára2012,predmetom

ktorej sú nehnuteľnosti: rodinný dom zapísaný na LV č. XXX, kat. územie Q., okres Q., obec Q., Správa
katastra Q. v podiele 1/1 - rodinný dom, súp. č. XXX, na parcele č. 1628, vrátane všetkých súčastí a
príslušenstva; pozemok - č. parcely 1628, výmera 391 m2, druh: zastavané plochy a nádvoria, parcely
registra „C“; pozemok - č. parcely 1629, výmera 285 m2, druh: záhrady, parcely registra „C“, vklad
povolený Správou katastra Q. pod R..
2. Súd prvej inštancie rozsudkom z 15. januára 2018 č. k. 6C/760/2015-133 zamietol žalobu a priznal

žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že právne vec posúdil podľa § 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a
iných úveroch a pôžičkách spolu s § 497, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka,
§ 1 ods. 1 zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a § 151a, § 151j ods. 1, § 151m ods.
4 Občianskeho zákonníka. Primárne sa vysporiadal s charakterom právneho vzťahu medzi žalobcami
a žalovanou ako veriteľkou zmluvou o Z. úvere č. N. z 2. februára 2012. Uviedol, že samotná zmluva

tento zmluvný vzťah charakterizuje ako právny vzťah podľa ustanovenia § 497 a nasl. Obchodného
zákonníka. Pri posúdení tohto právneho vzťahu súd považoval za právne významnú skutočnosť, že
predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 64.884 Eur na účel nadobudnutia nehnuteľnosti -
rodinného domu. Zo zmluvy o zriadení záložného práva k nehnuteľnosti z 21. februára 2012 uzavretej
medzi zmluvnými stranami mal súd za preukázané, že zmluvou o Z. úvere č. N. z 2. februára 2012
sa záložný veriteľ zaviazal poskytnúť dlžníkovi E. A. a Q. A. úver vo výške 64.884 Eur. Podľa čl. 1

bod 2 záložným právom podľa tejto zmluvy sa zabezpečuje pohľadávka záložného veriteľa na splatenie
uvedeného úveru spolu s jeho príslušenstvom, úrokmi, úrokmi z omeškania, poplatkami a ostatnými
pohľadávkami a zmluvnými pokutami vyplývajúcimi zo zmluvy o úvere. Podľa čl. 2 bod 1 k zabezpečeniu
pohľadávky tejto zmluvy zmluvné strany zriaďujú záložné právo pre záložného veriteľa k zálohu -
nehnuteľnosť rodinný dom zapísaný na LV č. XXX kat. územie Q., okres Q., obec Q., Správa katastra
Q. vo vlastníctve E. A. a Q. A. v podiele 1/1, rodinný dom súp. č. XXX na parcele č. 1628, pozemok

č. parcely 1628, výmera 391 m2, druh - zastavané plochy a nádvoria parcely registra „C“, pozemok č.
parcely 1629, výmera 285 m2, druh - záhrady, parcely registra „C“. Súd prvej inštancie s poukazomna ustanovenie § 1 ods. 3 písm. b/ zákona č. 129/2010 Z.z. účinného v čase uzavretia Zmluvy o Z.
úvere konštatoval, že aplikácia zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je na tento právny
vzťah expressis verbis vylúčená. Mal za to, že zmluva o Z. úvere má podstatné obsahové náležitosti

zmluvy o úvere podľa ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a to záväzok žalovanej poskytnúť na
požiadanie žalobcov v ich prospech peňažné prostriedky, určenie sumy týchto peňažných prostriedkov
a záväzok žalobcov vrátiť žalovanej poskytnuté peňažné prostriedky a zaplatiť úroky. Konštatoval, že
žalobcovia preto nedôvodne namietali, že zmluva je nepreskúmateľná, nakoľko v nej absentuje ročná
percentuálnamieranákladovaneobsahujerozpissplátok naistinu,úroky,úrokyzomeškaniaapoplatky.

Teda nevzhliadol žiadne dôvody, ktoré by svedčali o dôvodnosti uplatneného nároku. Poznamenal,
že výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou je úplne legálnym inštitútom, ktorý je v zásade aj
bežným spôsobom zabezpečenia úveru, pričom pokiaľ by súd aj teoreticky aj takémuto návrhu vyhovel,
jednalo by sa tak o časovo neobmedzené odňatie práva žalovanej na realizáciu dobrovoľnej dražby. K
námietke žalobcov, že takáto žaloba je ochranou obydlia záložcu pred právom veriteľa na uhradenie
jeho pohľadávky uviedol, že nie je pochýb, že obydlie zohráva dôležitú úlohu v osobnej, rodinnej

aj spoločenskej realite každej fyzickej osoby, avšak to neznamená, že sa mu môže bez ďalšieho
priznať právna kvalita, ktorá nemá oporu v pozitívnom práve. Ústava SR neupravuje osobitné právo na
obydlie. Ústava SR chráni výlučne nedotknuteľnosť obydlia, čo je ale podľa názoru súdu úplne odlišná
právna kategória. Poznamenal, že skutočnosť, že predmetom zálohu je obydlie záložcu nemôže samo
osebe predstavovať prekážku platného zriadenia záložného práva a teda ani jeho následného výkonu.

Zdôraznil, že pri vzniku záložného práva strany sporu dobrovoľne, na základe princípu zmluvnej voľnosti
uzavreli zmluvu o zriadení záložného práva.
3. Na odvolanie žalobcov Krajský súd v Košiciach (ďalej ako „odvolací súd“) rozsudkom z 25. júna
2019 sp. zn. 6Co/347/2018 potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie a stranám sporu nepriznal nárok na
náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že upriamil pozornosť

na aktuálne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v ktorých bola riešená právna
otázka, či súd môže meritórnym rozhodnutím (rozsudkom vo veci samej) uložiť strane sporu časovo
neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva predajom vo verejnej dražbe, priamym
predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva. Dospel pritom k záveru, že rozhodnutie
súdu vo veci samej nemohlo nahradiť predbežné opatrenie, pretože takéto rozhodnutie je v podstate

nevykonateľné a zasahuje do práv žalovanej bez toho, aby bolo právoplatne rozhodnuté o platnosti
záložnej zmluvy v časti výkonu záložného práva predajom vo verejnej dražbe, priamo predajom alebo
odkúpením do svojho výhradného vlastníctva. Vychádzal zo záverov, ku ktorým dospela súdna prax, a
to, že právna úprava dobrovoľných dražieb, resp. možnosť vymáhania plnení zo spotrebiteľských zmlúv
takouto formou nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa, ktorá vyplýva z práva Európskej únie, avšak

len za predpokladu, že príslušná právna úprava umožňuje zabezpečenie ochrany práv spotrebiteľa,
resp. ju aspoň prakticky neznemožňuje alebo nadmerne nesťažuje. Konštatoval, že uvedený záver
napokon vyplýva aj z rozhodnutia Súdneho dvoru EÚ vo veci P. c/a Smart Capital a.s. (C-34/2013),
z ktorého okrem iného vyplýva, že strata obydlia žalobcov by predstavovala obrovský zásah do ich
práva, spôsobila by im veľmi nepriaznivú životnú situáciu, avšak právo na obydlie spotrebiteľa nemožno

chápať ako absolútne nedotknuteľné. Uviedol, že dovolací súd uzatvoril, že právny názor, podľa ktorého
bolo možné žalovanému, ako záložnému veriteľovi, uložiť rozsudkom časovo neobmedzenú povinnosť
zdržať sa výkonu záložného práva, ktorého predmetom sú nehnuteľnosti, predajom vo verejnej dražbe,
priamym predajom alebo odkúpením do svojho výhradného vlastníctva, nemožno považovať za správny
(uznesenie NS SR sp. zn. 8 Cdo 147/2017 a 5 Cdo 113/2017). Dôvodil, že vychádzajúc z názoru NS SR

vyjadreného v uvedených rozhodnutiach nevzhliadol žiadne dôvody, pre ktoré by sa bolo možné v tomto
konkrétnom prípade odkloniť od uvedeného názoru. Odvolací súd dospel k záveru, že nie je možné
vyhovieť predmetnej žalobe. Zároveň poukázal na to, že platnosť úverovej zmluvy bola predbežne
vyriešená v konaní vedenom na Okresnom súde Trebišov pod sp. zn. 13Csp/37/2017 vo veci strán
sporu OTP Banka Slovensko a.s. c/a E. A. a spol., o zaplatenie 61.027,15 Eur, kde súd prvej inštancie

rozsudkom z 23. februára 2018 uložil žalovaným 1/ a 2/ povinnosť spoločne a nerozdielne zaplatiť
žalobcovi sumu 61.027,15 Eur s príslušenstvom. Odvolací súd dospel k záveru, že neboli teda zistené
žiadne dôvody neplatnosti záložnej zmluvy, preto nie je možné žalovanej rozsudkom uložiť časovo
neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva. Konštatoval, že výkon záložného práva
dobrovoľnou dražbou musí byť realizovaný v intenciách zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách

(ZoDD), pričom v prípade porušenia zákona žalobcovia majú možnosť podľa § 22 ZoDD domáhať sa
určenia neplatnosti dražby, čím je zabezpečená ich ochrana (aj súdna) pred nezákonne uskutočnenou
dražbou. Mal tak za to, že správny je záver súdu prvej inštancie, že výkon záložného práva dobrovoľnoudražbou je legitímnym inštitútom zabezpečenia záväzku, ktorý v konečnom dôsledku podlieha aj súdnej
ochrane.
4. Proti uvedenému rozhodnutiu odvolacieho súdu podali žalobcovia dovolanie (ďalej ako „dovolatelia“),

ktorého prípustnosť odôvodnili poukazom na § 420 písm. f/ CSP. Uviedli, že rozhodnutie odvolacieho
súdu trpí vadou zmätočnosti a teda nepreskúmateľnosťou, z dôvodu, že odvolací súd sa v rámci
svojho odôvodnenia oprel o doposiaľ neprávoplatné rozhodnutie Okresného súdu Trebišov sp. zn.
13Csp/37/2017 vo veci strán sporu o zaplatenie 61.027,15 Eur.
5. Žalovaná uviedla, že pre rozhodnutie odvolacieho súdu nie je a nebolo podstatné a zásadné konanie

vedené na Okresnom súdu Trebišov pod sp. zn. 13Csp/37/2017. Navrhla, aby dovolací súd dovolanie
ako nedôvodné zamietol.

6. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) ako súd dovolací (§ 35 CSP) bez
nariadenia pojednávania (§ 443 CSP) dospel k záveru, že dovolanie treba odmietnuť.
7. V zmysle § 419 CSP je proti rozhodnutiu odvolacieho súdu dovolanie prípustné, ak to zákon pripúšťa.

Rozhodnutiaodvolaciehosúdu,protiktorýmjedovolanieprípustné,súvymenovanév§420a§421CSP.
8. V zmysle § 420 CSP je dovolanie prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci
samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť
samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný

opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným
postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k
porušeniu práva na spravodlivý proces.
8.1. V zmysle § 421 CSP je dovolanie prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo

alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho
súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne.
9. Dovolanie prípustné podľa § 420 CSP možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej

v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom
spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 CSP možno odôvodniť iba tým,
že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa
vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne a uvedie, v čom
spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).

10. V danom prípade dovolací súd prioritne posudzoval prípustnosť dovolania, t. j. či boli splnené
podmienky stanovené zákonom pre vecné prejednanie dovolania.
10.1. Odborná spisba rozdeľuje podmienky prípustnosti dovolania na objektívne: a/ prípustný predmet,
b/ lehota na podanie dovolania, c/ náležitosti dovolania a na subjektívne, t. j. osoba oprávnená podať
dovolanie (Ficová a kol. Občianske procesné právo, Druhé aktualizované a doplnené vydanie,

Bratislava, Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty UK, 2008, str. 344).
11. V Civilnom sporovom poriadku sú jednotlivé podmienky prípustnosti dovolania upravené
nasledovne: v ustanoveniach § 420 až § 423 je upravený prípustný predmet, v ustanovení § 427
je stanovená lehota na podanie dovolania, v ustanovení § 428 sú stanovené náležitosti dovolania a v
ustanovení § 424 až § 426 sú uvedené osoby, ktoré sú oprávnené podať dovolanie.

12. Z obsahu podaného dovolania vyplýva, že dovolatelia namietajú porušenie práva na spravodlivý
súdny proces vyplývajúci z § 420 písm. f/ CSP a teda, že rozhodnutie odvolacieho súdu je zmätočné
a nepreskúmateľné v tom, že odvolací súd sa v rámci svojho odôvodnenia oprel o neprávoplatné
rozhodnutie Okresného súdu Trebišov sp. zn. 13Csp/37/2017, v ktorom uvedený súd predbežne posúdil
platnosť úverovej zmluvy.

13. Podľa § 420 písm. f/ CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo
veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces.
13.1. Pod porušením práva na spravodlivý proces v zmysle citovaného ustanovenia treba rozumieť

nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných
ustanovení, ktoré sa vymyká nielen zo zákonného, ale aj z ústavnoprávneho rámca, a ktoré tak
zároveň znamená aj porušenie ústavou zaručených procesných práv spojených so súdnou ochranou
práva. Ide napr. o právo na verejné prejednanie sporu za prítomnosti strán sporu, právo vyjadriť sa kuvšetkým vykonaným dôkazom, právo na zastúpenie zvoleným zástupcom, právo na riadne odôvodnenie
rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné
konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutie

spravodlivosti). Z obsahu dovolania vyplýva, že dovolatelia namietali, že odvolací súd neodôvodnil svoje
rozhodnutie dostatočne.
14. V súvislosti s uvedenou námietkou arbitrárnosti rozhodnutia odvolacieho súdu dovolací súd v
tomto smere odkazuje na stanovisko najvyššieho súdu publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho
súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016, ktoré je aktuálne a pre súdnu prax

použiteľné aj po 1. júli 2016, ktorého právna veta znie: „Nepreskúmateľnosť rozhodnutia zakladá
inú vadu konania v zmysle § 241 ods. 2 písm. b/ Občianskeho súdneho poriadku. Výnimočne,
keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre
rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa § 237 ods. 1
písm. f/ Občianskeho súdneho poriadku.“ Dovolací súd pripomína, že právo na určitú kvalitu súdneho
konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je

jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Účelom odôvodnenia rozhodnutia je vysvetliť postup
súdu a dôvody jeho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu navyše musí byť aj
dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v dovolacom konaní. Ak rozhodnutie odvolacieho
súdu neobsahuje náležitosti uvedené v § 393 CSP, je nepreskúmateľné. Právo na riadne odôvodnenie
súdneho rozhodnutia patrí medzi základné atribúty spravodlivého súdneho procesu, ktorá skutočnosť

jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Z judikatúry tohto súdu
vyplýva, že na taký argument strany sporu, ktorý je pre rozhodnutie podstatný a rozhodujúci, sa vždy
vyžaduje špecifická odpoveď (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12,
Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997;
Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu SR (IV. ÚS

115/03, III. ÚS 209/04) „súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl.
46 ods. 1 Ústavy SR je aj právo účastníka na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a
zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom
súdnej ochrany; t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takémuto uplatneniu“.
15. Po preskúmaní veci dovolací súd dospel k záveru, že v danom prípade obsah spisu nedáva žiadny

podklad pre uplatnenie druhej vety stanoviska R 2/2016, ktorá predstavuje krajnú výnimku z prvej vety
a týka sa výlučne len celkom ojedinelých (extrémnych) prípadov, ktoré majú znaky relevantné aj podľa
judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (pozri napríklad Sutyazhnik proti Rusku, rozsudok z roku
2009, prípadne Ryabykh proti Rusku z roku 2003). V súvislosti s dovolacou námietkou týkajúcou sa
nepreskúmateľnosti treba pripomenúť, že konanie pred súdom prvej inštancie a odvolacím súdom tvorí

jeden celok a určujúca spätosť rozhodnutia odvolacieho súdu s potvrdzovaným rozhodnutím vytvára ich
organickú jednotu, v dôsledku čoho ich treba chápať ako celok. V odôvodnení napadnutého rozhodnutia
odvolacísúduviedol,čohoazakýchdôvodovsažalobcoviadomáhali,čonavrhovalažalovaná,zktorých
skutočností a dôkazov súdy vychádzali, akými úvahami sa riadil prvoinštančný súd; odvolací súd zaujal
aj závery k jeho právnemu posúdeniu, s ktorým sa stotožnil a vysvetlil z čoho jednoznačne vyplynulo

to, že súd prvej inštancie v rámci svojho odôvodnenia právne posúdil zmluvu o Z. č. N. ako zmluvu o
úvere. Právne vec posúdil podľa § 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch
a pôžičkách spolu s § 497, § 502 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka, § 1 ods. 1
zákona č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách a § 151a, § 151j ods. 1, § 151m ods. 4 Občianskeho
zákonníka. Primárne sa vysporiadal s charakterom právneho vzťahu medzi žalobcom 1/ ako dlžníkom,

žalobkyňou 2/ ako spoludlžníkom a žalovanou ako veriteľom Zmluvou o Z. úvere č. N. z 2. februára
2012. Samotná zmluva tento zmluvný vzťah charakterizuje ako právny vzťah podľa ustanovenia § 497 a
nasl. Obchodného zákonníka. Pri posúdení tohto právneho vzťahu súd považoval za právne významnú
skutočnosť, že predmetom zmluvy bolo poskytnutie úveru vo výške 64.884 Eur na účel nadobudnutia
nehnuteľnosti - rodinného domu. S poukazom na ustanovenie § 1 ods. 3 písm. b/ zákona č. 129/2010

Z.z. účinného v čase uzavretia Zmluvy o Z. úvere (v zmysle ktorého spotrebiteľským úverom nie je
úver zabezpečený záložným právom k nehnuteľnosti, ktorého účelom je nadobudnutie alebo zachovanie
vlastníckych práv k nehnuteľnosti alebo výstavba nehnuteľnosti) konštatoval, že aplikácia zákona č.
129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch je na tento právny vzťah expressis verbis vylúčená. Uviedol,
že predmetná zmluva má podstatné obsahové náležitosti zmluvy o úvere podľa § 497 Obchodného

zákonníka a teda, že žalobcovia nedôvodne namietali, že zmluva je nepreskúmateľná, pretože v nej
absentuje RPMN a neobsahuje rozpis splátok na istinu, úroky z omeškania a poplatky. Okrem iného
súd prvej inštancie doplnil, že čl. I bod 1 Zmluvy o Z. úvere charakterizuje úver ako účelový spotrebný
(nie spotrebiteľský) úver zabezpečený nehnuteľnosťou. Podmienkou získania Z. úveru je teda jehozabezpečenie zriadením záložného práva k nehnuteľnosti v prospech banky. Toto zabezpečenie je
prirodzeným nástrojom pre obmedzenie strát vyplývajúcich z platobnej neschopnosti dlžníka (t. j. klienta
banky).

16. Odvolací súd sa k právnemu záveru súdu prvej inštancie priklonil a konštatoval, že neboli zistené
žiadne dôvody neplatnosti záložnej zmluvy, preto nie je možné žalovanej rozsudkom uložiť časovo
neobmedzenú povinnosť zdržať sa výkonu záložného práva. Uviedol, že výkon záložného práva
dobrovoľnou dražbou musí byť realizovaný v intenciách zák. č. 527/2002 Z.z. o dobrovoľných dražbách
(ZoDD), pričom v prípade porušenia zákona žalobcovia majú možnosť podľa § 22 ZoDD domáhať sa

určenia neplatnosti dražby, čím je zabezpečená ich ochrana (aj súdna) pred nezákonne uskutočnenou
dražbou. Mal za to, že správny je teda záver súdu, že výkon záložného práva dobrovoľnou dražbou je
legitímnym inštitútom zabezpečenia záväzku, ktorý v konečnom dôsledku podlieha aj súdnej ochrane.
17. Dovolací súd na margo námietky dovolateľov dopĺňa že to, že odvolací súd odôvodnenie svojho
rozhodnutia podporne oprel aj o platnosť úverovej zmluvy, ktorá bola riešená aj v konaní pred
Okresným súdom Trebišov pod sp. zn. 13Csp/37/2017, nezakladá zmätočnosť a nepreskúmateľnosť

rozhodnutia odvolacieho súdu. Právny charakter predmetnej zmluvy a jej platnosť, resp. neplatnosť, bola
posudzovaná v tomto konaní pred súdom prvej inštancie ako aj odvolacím súdom, pričom je potrebné
zdôrazniť, že prvoinštančné a odvolacie konanie tvorí z hľadiska jeho predmetu jeden celok (sp. zn.
IV. ÚS 372/2008, IV. ÚS 350/2009). Obsah spisu preto nedáva podklad pre záver, že odvolací súd
svoje rozhodnutie náležite neodôvodnil. Za procesnú vadu konania podľa § 420 písm. f/ CSP nemožno

považovať to, že odvolací súd neodôvodnil svoje rozhodnutie podľa predstáv dovolateľov.
18. Vzhľadom na uvedené najvyšší súd dovolanie dovolateľov ako procesne neprípustné podľa § 447
písm. c/ CSP odmietol.
19. Najvyšší súd rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania o dovolaní neodôvodňuje (§
451 ods. 3 veta druhá CSP).

20. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.