Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 14. december 2020

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 8Co/182/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5718202983
Dátum vydania rozhodnutia: 14. 12. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Zuzana Hartelová

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2020:5718202983.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Zuzany Hartelovej

a členiek senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a JUDr. Táne Rapčanovej, v právnom spore žalobcov: 1/ Ing.
E. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom U. XXX/X, D., 2/ Ing. E. U., nar. XX. XX. XXXX, bytom J. XXXX/XX,
D. - E., žalobcovia 1/, 2/ zastúpení splnomocneným zástupcom JUDr. Tomášom Zbojom, advokátom so
sídlom U. X, D., proti žalovanej: Slovenská republika, zastúpená Generálnou prokuratúrou Slovenskej
republiky, so sídlom Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím
orgánu verejnej moci, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 15C/44/2018-172
zo dňa 24. júna 2019, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. čo do uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1/
sumu 5.606,53 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 5.606,53 eur od 27. 06. 2018 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu vo výroku I. mení tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku III. čo do uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 2/

sumu 3.488,13 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.488,13 eur od 27. 06. 2018 do zaplatenia,
do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdzuje.

Vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu vo výroku III. mení tak, že žalobu v tejto časti zamieta.

Vo výrokoch II. a IV. zostáva rozsudok okresného súdu nedotknutý.

Žalobca 1/ m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77 %.

Žalobca 2/ m á voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 74 %.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Martin rozsudkom č. k. 15C/44/2018-172 zo dňa 24. 06. 2019, výrokom I. uložil žalovanej
povinnosť zaplatiť žalobcovi 1/ sumu vo výške 10.606,53 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy
10.606,53eurod27.06.2018dozaplatenia,dotrochdníodprávoplatnostirozsudkuavýrokomII.žalobu
žalobcu 1/ vo zvyšku zamietol. Výrokom III. uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi 2/ sumu vo
výške 11.488,13 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 11.488,13 eur od 27. 06. 2018 do zaplatenia,

do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom IV. žalobu žalobcu 2/ vo zvyšku zamietol. Výrokom V.
priznal žalovanej voči žalobcovi 1/ právo na náhradu trov konania v rozsahu 10 % a výrokom VI. priznal
žalovanej voči žalobcovi 2/ právo na náhradu trov konania v rozsahu 32 % s tým, že o výške náhrady
trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.V odôvodnení konštatoval, že žalobcovia 1/, 2/sa žalobou doručenou súdu 21. 08. 2018 domáhali voči
žalovanej náhrady škody predstavujúcej trovy obhajoby a nemajetkovú ujmu spôsobené nezákonným
rozhodnutím orgánu verejnej moci s poukazom na obžalobu sp. zn. 2Pv 564/10 podanú prokurátorom

Okresnej prokuratúry Martin dňa 06. 10. 2011 pre skutky právne posúdené ako zločin ublíženia na zdraví
podľa § 155 ods. 1 Tr. zák., v spolupáchateľstve a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Tr. Zák.
v spolupáchateľstve, spod ktorej boli oslobodení.
Náhrada trov obhajoby si žalobca 1/ uplatnil vo výške 3.366,06 eur a žalobca 2/ vo výške 3.380,73 eur
a odmenu znalca. Nemajetkovú ujmu si žalobca 1/ uplatnil vo výške 20.000 eur, žalobca 2/ vo výške

30.000 eur. Zároveň si uplatnili aj úrok z omeškania od 27. 06. 2018, t. j. nasledujúci deň po rozhodnutí
žalovaného o tom, že žalobcom nebude z titulu náhrady škody plniť.
Citujúc ust. § 3 ods. 1, 2, § 4 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri
výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinného v čase vydania nezákonného rozhodnutia
(ďalej len „zákon č. 514/2003 Z. z.“) súd konštatoval, že v prípade oslobodenia spod obžaloby sa
za nezákonné rozhodnutie považuje uznesenie o vznesení obvinenia. Nakoľko prokurátor nezamietol

sťažnosťprotiuzneseniupolicajtaovzneseníobvineniavočižalobcomapodalobžalobu,dospelkzáveru
o pasívnej vecnej legitimácii Slovenskej republiky, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej
republiky.
Súd mal preukázané i splnenie podmienky predbežného prerokovania nároku na náhradu škody podľa
§ 15 ods. 1, § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z. z. účinného v čase podania návrhu na predbežné

prerokovanie nároku na náhradu škody,
Súd následne rozhodol aplikujúc § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2 zákona č. 514/2003 Z. z.
Súd z vykonaného dokazovania zistil, že voči žalobcom 1/, 2/ bolo vznesené obvinenie uznesením
Okresného riaditeľstva Policajného zboru v Martine ČVS: ORP-848/OVK-MT-2010 zo dňa 29. 12. 2010,
sťažnosť žalobcov proti tomuto uzneseniu bola prokurátorom Okresnej prokuratúry v Martine č. k. 2Pv

564/10-8 zamietnutá ako nedôvodná. Dňa 06. 10. 2011 podal prokurátor na žalobcov 1/ a 2/ obžalobu na
súd. Výsledkom trestného konania vedeného na Okresnom súde Martin pod sp. zn. 13T/146/2011 bol
rozsudok Okresného súdu Martin, potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Žiline, ktorými boli žalobcovia
1/, 2/ spod obžaloby oslobodení.
Vychádzajúczustálenejjudikatúry,vzmyslektorejoslobodeniespodobžalobyzhľadiskaust.§6zákona

č. 514/2003 Z. z. má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia mal súd zato,
že uznesenie o vznesení obvinenia je nezákonným rozhodnutím, ktoré bolo zrušené oslobodzujúcim
rozsudkom,atedajedanázodpovednosťštátuzaškoduuplatnenúžalobcami.Podľazáverovokresného
súdu boli kumulatívne splnené predpoklady zodpovednosti štátu za škodu v zmysle zákona č. 514/2003
Z. z., a to nezákonné rozhodnutie - uznesenie o vznesení obvinenia, vznik škody na strane žalobcov

pozostávajúcej z účelne vynaložených a vyplatených trov advokátov v trestnom konaní a príčinná
súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody, nakoľko v prípade, ak by k vydaniu
uznesenia o vznesení obvinenia nedošlo, nebolo by došlo k podaniu obžaloby voči obvineným ani ku
konaniu pred súdom, pred ktorým ich zastupovali právni zástupcovia - advokáti, v súvislosti s ktorou
činnosťou boli žalobcovia povinní účelne vynaložené trovy advokátov uhradiť.

Pokiaľ ide o výšku škody a nemajetkovej ujmy, súd rozhodol s poukazom na ust. § 17 ods. 1 až 5, §
18 ods. 1, 3 zákona č. 514/2003 Z. z.
Žalobca 1/ si uplatnil nárok na náhradu škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby v súvislosti s
trestným konaním sp. zn. 13T/146/2011 v sume 3.366,06 eur. Išlo o trovy obhajoby JUDr. Mária Buksu
vo výške 1.000,- eur, ktoré však súd žalobcovi 1/ nepriznal, nakoľko z faktúry predloženej žalobcom 1/

nevyplýva, aké úkony právnej služby boli vykonané a v akej veci bolo právne zastúpenie poskytnuté. Súd
žalobcovi 1/, posúdiac jednotlivé vykonané úkony a výšku odmeny advokáta za úkony právnej služby,
priznal náhradu škody predstavujúcej trovy obhajoby JUDr. Jánom Repáňom, vo výške 2.606,53 eur,
zohľadniac námietky žalovanej.
Žalobca 2/ si uplatnil nárok na náhradu škody spočívajúcej v náhrade trov obhajoby JUDr. Máriom

Buksom v sume 1.000,- eur, ktorú súd žalobcovi 2/ rovnako nepriznal pre nepreukázanie nároku v tomto
smere. Súd žalobcovi 2/ priznal náhradu škody spočívajúcu v náhrade trov obhajoby JUDr. Tomášom
Zbojom v sume 2.488,13 eur, zohľadniac námietky žalovanej vo vzťahu k výške odmeny za niektoré
právne úkony a vo zvyšku uplatnených trov obhajoby žalobu zamietol.
Žalobcovi 2/ súd zároveň priznal i znaleckú odmenu vyplatenú JUDr. Jozefovi Molitorovi v súvislosti s

podaným znaleckým posudkom.
Súd dospel k záveru, že žalobcovia 1/, 2/ ako poškodení majú nárok aj na nemajetkovú ujmu v zmysle
ust. § 17 ods. 1 až 4 zákona č. 514/2003 Z. z., majúc za to, že samotný oslobodzujúci rozsudokOkresného súdu Martin č. k. 13T/146/2011-620 zo dňa 28. 06. 2016 nie je dostatočným zadosťučinením,
vzhľadom na ujmu, ktorú utrpeli trestným stíhaním.
Žalobca 1/ si uplatnil náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 20.000,- eur. Súd žalobcovi 1/ priznal nárok

na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 8. 000,- eur v súvislosti so zásahom do spoločenského,
politického, súkromného, zdravotného života žalobcu 1/. Súd poukázal na dĺžku trvania trestného
konania, skutočnosť, že žalobca 1/ bol pred začatím trestného stíhania bezúhonným občanom, bol
politicky a spoločensky aktívny, zastával vysokú funkciu v rámci orgánov verejnej správy. Súd mal
preukázaný zásah do súkromného života žalobcu 1/, avšak nie v takej miere ako uvádzal žalobca 1/,

keď z výpovede manželky žalobcu 1/ vyplynulo, že dôverovala manželovi, ich vzťah zostal nezmenený,
ako aj vzhľadom na skutočnosť, že ani dcéry žalobcu 1/ nevedeli o trestnom konaní.
Žalobcu 2/ si uplatnil nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 30.000,- eur, súd mu priznal
nemajetkovú ujmu vo výške 9.000,- eur, majúc za preukázané, že došlo k narušeniu jeho súkromného
rodinného života v dôsledku trestného konania. Trestné konanie malo výrazný vplyv na to, že žalobca
2/ nemá deti, nakoľko bol prvotne odsúdený v r. 2013 a z tohto dôvodu sa rozhodli ako manželia nemať

deti. Žalobca 2/ určité obdobie nepracoval, musela pracovať jeho manželka, znížili sa mu podnikateľské
aktivity, a teda došlo k zníženiu príjmov v domácnosti žalobcu 2/ v priebehu trestného konania. V
konaní však nebolo preukázané, že by žalobca prišiel o zamestnanie v Rakúsku z dôvodu vedenia
trestného konania, v dôsledku vedeného trestného stíhania sa rozhodol, že neabsolvuje skúšku na
stavbyvedúceho. Súd mal tiež preukázané, že došlo k zhoršeniu zdravotného stavu žalobcu 2/ ako

dôsledok vedeného trestného konania.
Súd žalobcovi 1/ priznal náhradu škody a nemajetkovej ujmy spolu v sume 10.606,53 eur spolu s
uplatneným úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. Občianskeho zákonníka a § 16 ods. 4 zákona
č. 514/2003 Z. z. vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od 27. 06. 2018 do zaplatenia, vo zvyšku jeho
nároky zamietol.

Žalobcovi 2/ súd priznal náhradu škody a nemajetkovej ujmy spolu vo výške 11.488,13 eur spolu s
uplatneným úrokom z omeškania v zmysle § 517 ods. Občianskeho zákonníka a § 16 ods. 4 zákona č.
514/2003 Z. z. vo výške 5 % ročne z priznanej sumy od 27. 06. 2018 do zaplatenia a vo zvyšku jeho
nároky zamietol.
O trovách konania súd rozhodol podľa § 262 ods. 1, v spojení s § 255 ods. 1 Civilného sporového

poriadku (ďalej len „C. s. p.“). Vychádzajúc zo žalobcom 1/ uplatneného nároku vo výške 23.366,06
eur, predstavuje úspech žalobcu priznaný nárok v sume 10.606,53 eur, t. j. 45 %. Úspech žalovanej
predstavuje časť nároku, ktorý súd zamietol, t. j. 55 %. Úspešnejšou stranou konania tak bola žalovaná,
pričom jej čistý úspech predstavuje 10 % (55 % - 45 %). Súd preto priznal žalovanej právo na náhradu
trov konania vo vzťahu k žalobcovi 2/ v rozsahu 10 %.

Žalobca 2/ si uplatnil nárok vo výške 33.380,73 eur, úspešný bol čo do sumy 11.488,13 eur, t. j. 34
%. Úspech žalovanej tak predstavuje 66 %. Úspešnejšou stranou konania bola žalovaná, s čistým
úspechom 32 % (66 % - 34 %). Súd preto priznal žalovanej právo na náhradu trov konania vo vzťahu
k žalobcovi 2/ v rozsahu 32 %.

2. Proti tomuto rozsudku, čo do výrokov I. a III., ktorými súd žalobe v časti vyhovel, podala žalovaná
odvolanie, ktorým sa domáhala jeho zmeny v tejto časti, spočívajúcej v zamietnutí žaloby.
Žalovaná sa nestotožnila so záverom súdu o nezákonnosti uznesenia o vznesení obvinenia s poukazom
na súdnu prax, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení
obvinenia má rovnaké dôsledky ako zrušenie tohto uznesenia pre nezákonnosť v zmysle § 6 ods. 1

zák. č. 514/2003 Z. z. aj oslobodenie spod obžaloby. Poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. II.
ÚS/163/2013, v ktorom sa uvádza, že uznesenie o vznesení obvinenia nemožno automatiky považovať
za nezákonné len z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní trestného
činu sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Vyšetrovateľ policajného zboru v danej veci na základe
zistenýchskutočnostíaznichvyplývajúcehopredpokladu,žetrestnýčinspáchalaurčitáosobanemalinú

zákonnú možnosť na postup v predmetnej veci ako vydať uznesenie o vznesení obvinenia, ak nechcel
postupovať v rozpore s ustanovením § 206 Tr. por.
V konaní nebolo preukázané porušenie žiadnych základných zásad trestného konania, išlo o štandardný
postup orgánov činných v trestnom konaní v medziach zákona, pričom uznesenie o vznesení obvinenia
nebolo v prípravnom konaní zrušené ako nezákonné. Aj keď v danom prípade boli žalobcovia

spod obžaloby oslobodení, pričom tento postup má v zmysle ustálenej judikatúry v zásade rovnaké
následky ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť, nemožno podľa žalovanej pri
posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím vychádzať len z tohto
uvedeného dôsledku oslobodenia spod obžaloby bez prihliadnutia aj na osobitné okolnosti konkrétnejtrestnej veci. V konečnom dôsledku boli Ing. E. U. st. a Ing. E. U. ml. spod obžaloby oslobodení v súlade
so zásadou "in dubio pro reo", pričom aj samotný odvolací súd konštatoval, že nie je síce vylúčené a
skutočne to mohlo byť, že skutok sa stal, ako tvrdí obžaloba, ale len úvahy a domnienky nepostačujú na

pozitívne rozhodnutie o vine a v takomto prípade je súd povinný aplikovať zásadu in dubio pro reo.
Podľa žalovanej nie je teda v danej veci splnená už prvá základná podmienka - existencia nezákonného
rozhodnutia podľa ustanovenia § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z., a preto nie je daný už samotný
prvotný právny základ, a teda nie je možné náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. priznať.
Z tohto dôvodu považovala žalovaná za neopodstatnenú aj žalobcami požadovanú nemajetkovú ujmu,

ktorá nebola v konaní preukázaná.
Žalovaná namietala, že tvrdenia žalobcu Ing. E. U. st. o negatívnom dopade trestného stíhania na
jeho zdravotný stav aj po vykonanom dokazovaní ostalo len v rovine subjektívneho tvrdenia. Žalobca
žiadnym relevantným spôsobom nepreukázal, že by jeho zdravotné ťažkosti vznikli alebo sa rozvinuli v
dôsledku vedeného trestného konania, keď ním popisované zdravotné ťažkosti mohli vzniknúť aj iným
spôsobomnapr.ajvdôsledkuzvyšujúcehosavekuatď.Žalovanávtejtosúvislostipoukázalanalekársku

správu MUDr. J. zo dňa 11. 04. 2019, z ktorej vyplýva, že žalobca 1/ mal subjektívne ťažkosti typu
bolesť na hrudníku už pred začatím trestného stíhania. Podľa žalovanej nebol preukázaný ani zásah
do jeho osobnostných vzťahov. Ukončenie politickej činnosti bolo jeho osobné rozhodnutie nesúvisiace
s trestným stíhaním, nakoľko z vyjadrenia predsedu Smeru SD zo dňa 25. 03. 2019 vyplýva, že s ním
počítali na kandidátku v r. 2012 až 2018. Nebolo preukázané ani ochabnutie spoločenských vzťahov,

keď ani jeho dcéry sa o vedení trestného stíhania voči nemu nedozvedeli.
Rovnako žalovaný 2/ nepreukázal nárok na nemajetkovú ujmu. Čo sa týka negatívneho dopadu
trestného konania na jeho zdravotný stav, sám uviedol, že psychológa navštevoval z dôvodu, že sa
pokúšali o dieťa a nie z dôvodu prebiehajúceho trestného konania. Taktiež nepreukázal zníženie príjmov
v dôsledku prebiehajúceho trestného konania, nie je pravdivé ani jeho tvrdenie, že mu nebolo umožnené

z dôvodu záznamu v registri trestov absolvovať skúšku na stavbyvedúceho, nakoľko do registra sa
zapisujú len právoplatné odsúdenia, v ktorej súvislosti poznamenala, že žalovaný 2/ už bol v minulosti
dvakrát právoplatne odsúdený pre trestné činy, ktoré mal vedené v registri trestov aj keď v dnešnej dobe
sa už na neho hľadí ako keby nebol odsúdený. V rámci dokazovania nebolo ani u neho preukázané
ochabnutie spoločenských vzťahov, ani v rodinnom živote, keď napriek trestnému konaniu sa oženil a

manželka mu dôverovala po celý čas.

3. Žalobcovia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli napadnutý rozsudok potvrdiť.
Žalobcovia zotrvali na svojich tvrdeniach a stanoviskách prezentovaných v konaní. Žalovaná podľa nich
v odvolaní neuviedla žiadne skutočnosti, s ktorými by sa prvoinštančný súd v konaní nevysporiadal.

Súd v napadnutom rozhodnutí odkázal na zákonné ustanovenia a dôkazy, z ktorých pri posudzovaní
skutkového a právneho stavu vychádzal a svoje rozhodnutie zdôvodnil s prihliadnutím na všeobecnú
rozhodovaciu prax súdov.
Podľa žalobcov bolo v rámci konania preukázané, že došlo k zásadnému zásahu do ich osobnostných
sfér, a preto samotné oslobodenie spod obžaloby v tomto smere krivdu, ktorú utrpeli, nemôže

dostatočným spôsobom zhojiť.
Uviedli, že štát nesie zodpovednosť za prípadnú škodu spôsobenú nezákonným trestným stíhaním,
na základe právoplatného oslobodzujúceho rozsudku. To, že sa v priebehu konania zmenila dôkazná
situácia, nemôže byť prisudzované na ťarchu obvinených, ktorí sú v danom smere poškodení.
Pokiaľ niekto v rámci konania produkuje nesprávny dôkaz, nesie za túto skutočnosť zodpovednosť.

Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti zákonnosti začatia vedenia trestného stíhania nie je to, že
trestné stíhanie prebiehalo v medziach zákona, ale to, aký je neskorší výsledok trestného konania.
Uvedeným sa zaoberal aj Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 4Cdo 183/2009 a 4NCdo
15/2009. Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.
03. 2011, zodpovednosť štátu za rozhodnutia, ktorými sú napr. uznesenia o vznesení obvinenia,

je zodpovednosťou za výsledok konania, čiže v danom prípade je objektívna zodpovednosť štátu
a neposudzuje sa správnosť rozhodnutia orgánu činného v trestnom konaní, t. j. či porušil právnu
povinnosť a škodu zavinil. Podstatný pre vznik nároku je výsledok konania.
V súvislosti s nemajetkovou ujmou žalobcovia poukázali na bod 25. odôvodnenia napadnutého
rozsudku. Podľa žalobcov bolo zhoršenie zdravotného stavu v dôsledku vedeného trestného stíhania

preukázané výpoveďami svedkov a predloženými listinnými dôkazmi. Z dokazovania tiež vyplynulo, že
ich v rodinnom živote v dôsledku trestného konania panovala značná nervozita a hádky, čo nepochybne
prispeloajtomu,žežalobca2/ nemádeti.Vpracovnejaspoločenskejoblastibolžalobca1/bezúhonným
občanom, bol politicky aktívny. Žalobca 2/ bol zasa podnikateľom, ktorého príjmy boli v čase vedeniatrestného konania preukázateľne nižšie. To, že žalobca 2/ neabsolvoval skúšku odbornej spôsobilosti na
stavbyvedúceho možno bolo jeho osobné rozhodnutie, ale toto bolo jednoznačne ovplyvnené vedením
trestného konania. Keby k trestnému konaniu nedošlo, mohli viesť usporiadaný život ako predtým.

4. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcov (v tzv. replike) zotrvala na dôvodoch uvedených v
podanom odvolaní, nestotožniac sa s argumentmi žalobcov.

5. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 C. s. p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas, oprávnenou

stranou konania (§ 362, § 359 C. s. p.), proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto opravným
prostriedkom (§ 355 ods. 1 C. s. p.), preskúmal rozsudok okresného súdu v napadnutom rozsahu a z
dôvodov uvedených v odvolaní (§ 380, § 379 C. s. p.) .) a po zopakovaní dokazovania na nariadenom
pojednávaní pred odvolacím súdom v zmysle § 384 ods. 1 C. s. p. oboznámením listinných dôkazov, a
to rozsudku Okresného súdu Martin č. k. 13T/146/2011-237 zo dňa 16. 04. 2013, uznesenia Krajského
súdu v Žiline č. k. 1To/88/2013-335 zo dňa 19. 11. 2013, rozsudku Okresného súdu Martin č. k.

13T/146/2011-620 zo dňa 28. 06. 2016, uznesenia Krajského súdu v Žiline č. k. 1To/91/2016-668 zo
dňa 13. 12. 2016, zdravotného záznamu žalobcu 2/ zo dňa 10. 10. 2017, vyjadrenia MUDr. O. G., PhD.
- Kardiovaskulárne centrum, s. c. o., Martin zo dňa 25. 03. 2019, výpisu zo zdravotnej dokumentácie
žalobcu 1/ zo dňa 11. 04. 2019 a odpisu registra trestov žalobcov 1/, 2/ z pripojeného spisu Okresného
súdu Martin sp. zn. 13T 146/2011, rozsudok okresného súdu vo výroku I. čo do uloženia povinnosti

žalovanej zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5.606,53 eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 5.606,53 eur od
27. 06. 2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdil, vo zvyšnej časti rozsudok
okresnéhosúduvovýrokuI.zmeniltak,žežalobuvtejtočastizamietolarozsudoksúduprvejinštancievo
výroku III. čo do uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 3.488,13 eur, úrok z omeškania
5 % ročne zo sumy 3.488,13 eur od 27. 06. 2018 do zaplatenia, do troch dní od právoplatnosti rozsudku,

potvrdil a vo zvyšnej časti rozsudok okresného súdu vo výroku III. zmenil tak, že žalobu v tejto časti
zamietol.

6. Strany konania na pojednávaní na odvolacom súde zotrvali na svojich podaniach produkovaných v
odvolacom konaní.

7. Predmetom konania v danej veci bol nárok žalobcov na náhradu škody pozostávajúcej z trov obhajoby
a nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v trestnom konaní, v ktorom boli žalobcovia spod obžaloby
oslobodení, pretože nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý boli stíhaní.

8. V konaní bolo nesporné, že uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ v Martine ČVS:
ORP-848/OVK-MT-2010 zo dňa 29. 12. 2010, proti ktorému žalobcovi podali sťažnosť, bolo žalobcom
1/, 2/ vznesené obvinenie za zločin ublíženia na zdraví podľa § 20, § 155 ods. 1, 2 písm. b) Trestného
zákona, dňa 07. 10. 2011 bola na žalobcov podaná obžaloba pre zločin ublíženia na zdraví podľa §
155 ods. 1 a prečin výtržníctva podľa § 364 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, oba v spolupáchateľstve

podľa § 20 Trestného zákona, spod ktorej boli žalobcovia rozsudkom Okresného súdu Martin č.
k. 13T/146/2011-620 zo dňa 28. 06. 2016, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k.
1To/91/2016-668 zo dňa 13. 12. 2016 oslobodení z dôvodu, že nebolo dokázané, že sa stal skutok, pre
ktorý sú obžalovaní stíhaní. V súvislosti s predmetným trestným stíhaním si žalobcovia podaním zo dňa
01. 02. 2018 uplatnili v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. nárok na náhradu škody, žalobca 1/ vo výške

3.366,06 eur, žalobca 2/ vo výške 3.380,73 eur a nemajetkovej ujmy, žalobca 1/ vo výške 20.000,- eur
a žalobca 2/ vo výške 30.000,- eur.

9. Pokiaľ ide o posúdenia právneho základu veci, tento bol okresným súdom posúdený správne.
Okresný súd pri posúdení nároku žalobcov správne vychádzal zo zákona č. 514/2003 Z. z., pod

ktorého ustanovenia zistený skutkový stav i správne subsumoval a ustálenej judikatúry, v zmysle ktorej
oslobodenie spod obžaloby má rovnaký následok ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre
nezákonnosť a ten, proti komu bolo trestné stíhanie zastavené alebo ten, kto bol spod obžaloby
oslobodený, má zásadne právo na náhradu škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia (R
35/1991).

10. V súvislosti s odvolaním žalovanej dáva odvolací súd do pozornosti rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky sp. zn. 4 MCdo 15/2009, ktoré sa týkalo náhrady škody podľa zákona č. 514/2003
Z. z. a bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republikyako judikát R 37/2014, právna veta ktorého znie: „Zmyslu a účelu § 6 ods. 1 veta prvá zákona č.
514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých
zákonov zodpovedá interpretácia tohto ustanovenia, v zmysle ktorej rovnaké dôsledky ako zrušenie

nezákonného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia, má tiež rozhodnutie o
zastavení trestného stíhania vydané z dôvodu, že sa nepotvrdil predpoklad o spáchaní trestného činu
obvineným. V súlade so závermi vyjadrenými v uvedenom rozhodnutí boli i rozhodnutia najvyššieho
súdu sp. zn. 4 Cdo 54/2011, 7 Cdo 145/2011, 7 Cdo 87/2012, 7 MCdo 27/2012, 4Cdo 66/2018 a 1Cdo
133/2018 zo dňa 30. 04. 2019. Tieto rozhodnutia spočívajú na právnych záveroch zodpovedajúcich

záverom ústavného súdu, ktorý v rozhodnutí sp. zn. I. ÚS 320/2016 zo dňa 07. 07. 2016 konštatoval, že
„nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti)
začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania", a ktorý k tomu v ďalšej
časti svojho rozhodnutia dodal, že „pre posúdenie nezákonnosti rozhodnutia, resp. postupu orgánu
činného v trestnom konaní, nie je rozhodujúce, ako orgány činné v trestnom konaní vyhodnotili pôvodné

podozrenie, ale to, či sa ich podozrenie v trestnom konaní potvrdilo. Ústavný súd konštatuje, že ak bolo
trestné stíhanie konkrétnej osoby zastavené z dôvodu, že sa skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie,
nestal, že skutok nie je trestným činom, resp. že skutok nespáchal obvinený, uznesenie, ktorým bolo
obvinenému obvinenie vznesené a tiež aj záväzný pokyn prokurátora na vznesenie obvinenia (ak bolo
obvinenie vznesené na základe pokynu prokurátora) sú vždy nezákonné, zasahujúce do základných

práv jednotlivca". Od publikovania judikátu R 37/2014 sa rozhodovacia prax najvyššieho súdu ustálila
v tom, že vtedy, keď došlo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s prihliadnutím na konkrétne okolnosti
a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal a že trestné stíhanie proti nemu nemalo byť
začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa preto posudzuje ako nárok
na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom zákonnosti začatia

(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania.

11. Na základe uvedeného sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že boli splnené
predpoklady zodpovednosti štátu za škodu podľa zákona č. 514/2003 Z. z., ktorými sú nezákonné
rozhodnutie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím, ako to

konštatoval súd prvej inštancie v bode 15. odôvodnenia napadnutého rozhodnutia.

12. Odvolaciu námietku žalovanej, vytýkajúcu súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie vo
vzťahu k nezákonnosti rozhodnutia preto odvolací súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

13. Žalobcovia si v žalobe uplatnili náhradu škody, žalobca 1/ vo výške 3.366,06 eur, žalobca 2/ vo výške
3.380,73 eur. Súd žalobe žalobcu 1/ v tejto časti vyhovel čo do sumy 2.606,53 eur, vo zvyšku žalobu
žalobcu 1/ v tejto časti zamietol, žalobe žalobcu 2/ v tejto časti súd vyhovel čo do sumy 2.488,13 eur, vo
zvyšnej časti žalobu žalobcu 2/ zamietol. Samotnú výšku škody priznanú súdom prvej inštancie odvolací
súd s poukazom na ust. § 380 a § 379 C. s. p. nepreskúmaval, keď žalovaná, okrem samotného základu

nároku, výšku škody tak ako ju priznal súd prvej inštancie nenamietala.

14. Ako čiastočne dôvodné však odvolací súd vyhodnotil odvolanie žalovanej, pokiaľ ide o výšku
priznanej nemajetkovej ujmy žalobcom, vychádzajúc i z dokazovania zopakovaného odvolacím súdom.

15. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu, súd prvej inštancie žalobcovi 1/ priznal sumu 8.000,- eur, žalobcovi
2/ sumu 9.000,- eur majúc zato, že došlo k zásahu do ich osobného, rodinného a spoločenského života,
k zhoršeniu zdravotného stavu. Odvolací súd sa s uvedeným záverom súdu prvej inštancie nestotožnil.

16. Pokiaľ ide o zásah do osobnostnej sféry, je nesporné, že vedené trestné stíhanie je spôsobilé do

tejto zasiahnuť. Trestné stíhanie, v ktorom boli žalobcovia oslobodení spod obžaloby trvalo šesť rokov,
čo nepochybne ťaživo zasiahlo oboch žalobcov a ich rodiny. Pokiaľ však ide o vzťah žalobcov k ich
partnerom, títo im naďalej verili, stáli po ich boku, žalobca 2/ sa napriek trestnému stíhaniu oženil.
Dcéry žalobcu 1/ a zároveň sestry žalobcu 2/ nemali o ich trestnom stíhaní vedomosť (čo napokon
konštatoval i súd prvej inštancie). Pokiaľ žalobca 2/ poukazoval na skutočnosť, že trestné stíhanie ho

spolu s manželkou ovplyvnilo v rozhodnutí nemať dieťa, nebolo preukázané, že práve uvedené bolo
dôvodom pre takéto rozhodnutie.17. Pokiaľ ide o zásah do spoločenského života, tento nemal súd jednoznačne preukázaný, išlo viac
menej o subjektívne vnímanie žalobcov, pričom na preukázanie svojich skutočností nenavrhli vykonať
žiadne dôkazy. Pokiaľ žalobcovia poukazovali na to, že Martin je malé mesto, nebolo preukázané, že

by sa to dostalo do povedomia širšej verejnosti, keď o trestnom stíhaní žalobcov nemali vedomosť ani
dcéry žalobcu 1/. Nebolo preukázané, že by trestné stíhanie malo vplyv na povesť žalobcov. Pokiaľ však
ide o žalobcu 1/, v konaní bolo preukázané, že tento bol politicky činný, rátalo sa s ním aj v období kedy
sa viedlo trestné stíhanie, pričom z výpovede žalobcu 1/ vyplynulo, že od uvedeného upustil práve aj
v súvislosti s trestným stíhaním (zároveň však aj v súvislosti so zdravotným stavom). Pokiaľ žalovaná

poukazovala na to, že išlo o dobrovoľné rozhodnutie, uvedené nesporne malo súvis s vedeným trestným
stíhaním, keď aj v súčasnosti je spoločenskou požiadavkou, aby do politiky išli predovšetkým osoby
morálne čisté.

18. Ako dôvodnú vyhodnotil odvolací súd námietku žalovanej vo vzťahu k záverom súdu prvej inštancie
o zhoršení zdravotného stavu žalobcov v súvislosti s trestným stíhaním. Z lekárskej správy žalobcu 1/

zo dňa 11. 04. 2019 vyplýva, že tento mal určité ťažkosti ešte pred začatím trestného stíhania v apríli
2010 - bolesti na hrudníku a i keď zo zdravotného záznamu nevyplýva, že by už v tom čase mal poruchu
srdca, samotná skutočnosť, že následne sa stal kardiologickým pacientom, nepreukazuje, že sa tak
stalo v dôsledku trestného stíhania. Pokiaľ ide o žalobcu 2/, rovnako zo zdravotného záznamu zo dňa
10. 10. 2017 nemožno vyvodiť, že jeho problémy s vysokým tlakom súvisia práve s trestným stíhaním

(u žalobcu bola konštatovaná obezita, chronický nikotinizmus). Žalobcovia pritom v konaní nenavrhli
vykonať žiaden dôkaz, ktorým by bolo preukázané, že k zhoršeniu zdravotného stavu došlo výlučne v
dôsledku trestného stíhania, resp. toto malo na zhoršenie zdravotného stavu podstatný vplyv.

19. Odvolací súd zároveň nemal preukázané ani zníženie príjmu žalobcu 2/ práve v súvislosti s

trestným stíhaním. Pokiaľ ide o prácu v Rakúsku, ako konštatoval už súd prvej inštancie, v konaní
nebol predložený žiaden dôkaz, že by ukončenie pracovného pomeru žalobcu 2/ súviselo s trestným
stíhaním. Pokiaľ ide o skúšky stavbyvedúceho, odvolací súd poukazuje na to, že problém s preukázaním
bezúhonnosti nesúvisel s prebiehajúcim trestným stíhaním, v súvislosti s ktorým si žalobcovia uplatnili
nárok na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, ale so skorším odsúdením žalobcu 2/.

20. Vychádzajú z uvedeného, odvolací súd pri aplikácii ust. § 17 ods. 2, 3 zákona č. 514/2003
Z. z. pri zohľadnení výšky nemajetkovej ujmy vychádzal z toho, že primárnou funkciou náhrady je
funkcia satisfakčná, ktorej účelom je zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu a iba
samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením, vzhľadom na ujmu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Vychádzajúc z dĺžky samotného trestného konania a zásahu do
osobnostných práv žalobcov, odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nepovažoval za dostatočnú
satisfakciu pre žalobcov len samotné oslobodenie spod obžaloby a za dôvodné považoval i priznanie
náhrady nemajetkovej ujmy.

21. Pokiaľ ide o žalobcu 1/, vzhľadom na jeho bezúhonnosť a preukázaný zásah do rodinného a
spoločenského života, i keď nie v rozsahu, v akom uvádzal žalobca (nenastal rozvrat v rodine, nebolo
preukázané zhoršenie zdravotného stavu ani neprimeraný zásah do spoločenského života, s výnimkou
politického života) považoval odvolací súd za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,-
eur.

22. Vo vzťahu k žalobcovi 2/, u ktorého už bolo v minulosti zistené konanie v rozpore so zákonom,
odvolací súd, vzhľadom na dĺžku trvania trestného konania, ak aj preukázaný zásah do rodinného života
(pri nepreukázaní zásahu do spoločenského či pracovného života) považoval za primeranú náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,- eur.

23. Odvolací súd pri určení výšky nemajetkovej ujmy prihliadal aj na okolnosti za akých k trestnému
stíhaniu žalobcov došlo, keď nebolo sporné, že k potýčke medzi žalobcami a poškodeným v trestnom
konaní došlo, v tejto potýčke poškodený utrpel aj určité zranenia, pričom k oslobodeniu žalobcov došlo
v podstate na základe zásady in dubio pro reo, keď neboli preukázané konanie žalobcov a zranenia

poškodeného v takom rozsahu, ako sa žalobcom kládlo za vinu. Celá potýčka medzi žalobcami a
poškodeným pritom vznikla v dôsledku gesta cyklistu, po predbehnutí motorovým vozidlom, ktoré viedol
žalobca, čo šiel žalobca (úplne bezdôvodne) „riešiť“ a v dôsledku čoho následne došlo i k fyzickému
kontaktu medzi žalobcami a poškodeným.24. Vychádzajúc z vyššie uvedených zistení a záverov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo výroku
I. čo do uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 1/ sumu 5.606,53 eur, ktorá suma pozostáva z

náhrady škody vo výške 2.606,53 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 3.000,- eur, spolu s úrokom
z omeškania 5 % ročne zo sumy 5.606,53 eur od 27. 06. 2018 do zaplatenia (vo vzťahu k príslušenstvu
neboli produkované odvolacie námietky), do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potvrdil, vo zvyšnej
časti (čo do zaplatenia sumy 5.000,- eur s príslušenstvom predstavujúcej náhradu nemajetkovej ujmy)
rozsudok okresného súdu vo výroku I. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol. Rozsudok súdu prvej

inštancie vo výroku III. čo do uloženia povinnosti žalovanej zaplatiť žalobcovi 2/ sumu 3.488,13 eur, ktorá
suma pozostáva z náhrady škody vo výške 2.488,13 eur a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 1.000,-
eur, úrok z omeškania 5 % ročne zo sumy 3.488,13 eur od 27. 06. 2018 do zaplatenia, do troch dní od
právoplatnostirozsudku,potvrdilavozvyšnejčasti(čodozaplatenianemajetkovejujmyvovýške8.000,-
eur s príslušenstvom) rozsudok okresného súdu vo výroku III. zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol.

25. Vo výrokoch II. a IV., ktorými súd žalobu žalobcov vo zvyšku zamietol, ktorý nebol napadnutý
odvolaním žiadnej zo strán konania, ponechal odvolací súd napadnutý rozsudok okresného súdu
nedotknutý.

26. Nakoľko odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvej inštancie vo veci samej, podľa § 396 ods. 1, 2

C. s. p. nanovo rozhodol o trovách (odvolacieho i prvoinštančného) konania. O nároku na náhradu trov
rozhodol odvolací súd pri aplikácii ust. § 255 C. s. p., podľa ktorého súd prizná náhradu trov konania
podľa pomeru jej úspechu vo veci.

27. Pri rozhodovaní o trovách konania odvolací súd vychádzal z toho, že žalobcovia si podanou žalobou

uplatnili v podstate dva nároky - nárok na náhradu škody a nárok na náhradu nemajetkovej ujmy.

28. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu škody bol žalobca 1/, pri porovnaní uplatnenej a súdom
priznanej sumy náhrady škody, úspešný v rozsahu žalobcu 77,44 %, neúspech 22,56 %, a teda čistý
úspech žalobcu 1/ predstavuje 54,88 % (77,44 % - 22,56 %). Úspech žalobcu 2/ predstavuje 74 %,

neúspech 26 %, a teda čistý úspech žalobcu 2/ predstavuje 48 % (74 % - 26 %).

29. Vo vzťahu k uplatnenému nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je úspech žalobcov v konaní závislý
iba od úvahy súdu. Civilný sporový poriadok nemá ustanovenie obdobné ustanoveniu § 142 ods. 3
Občianskeho súdneho poriadku účinného do 30. 06. 2016 <., preto im v časti nároku

na náhradu trov konania vznik nárok v plnom rozsahu, avšak pri výpočte konkrétnej výšky trov konania
so zohľadnením prisúdenej sumy.

30. Následne súd pri priznaní nároku na náhradu trov konania vychádzal z priemeru úspechu žalobcov,
a teda žalobca 1/ bol úspešný v rozsahu cca 77 %, žalobca 2/ v rozsahu 74 %. Súd preto žalobcovi

1/ priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 77 % a žalobcovi 2/ v rozsahu 74 %,
pričom o výške náhrady trov konania následne rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením
po právoplatnosti tohto rozhodnutia (§ 262 ods. 2 C. s. p.). Pri výpočte výšky trov konania bude potrebné
vo vzťahu k uplatnenej nemajetkovej ujme vychádzať zo sumy priznanej súdom, nie zo sumy uplatnenej
žalobcami v žalobe.

31. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 (za) : 0 (proti).Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné

práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 C. s. p.)

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,

a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1, 2 C. s. p.)

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany

neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 C. s. p.)

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 C. s. p.)

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,

lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (§ 427 ods.
1 C. s. p.)

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej
veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa

toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody)
a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 C. s. p.)

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania. (§ 430 C. s. p.)