Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 22. september 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 9Co/19/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5118214558
Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ladislav Mejstrík

ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5118214558.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Ladislava Mejstríka a členov senátu JUDr. Jozefa Turzu a JUDr. Romana Tichého, v právnej
veci žalobcu: C. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. T. D., D. XXX/X, zastúpený: Advokátska kancelária
JUDr. Milan Chovanec, s.r.o., so sídlom Žilina, V. Tvrdého 17, IČO: 36 436 640, proti žalovanej: N. C.,
rod. G., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. T. D., T.. G.. Q. XXXX, zastúpenej: JUDr. Andreou Vladárovou,
advokátkou, so sídlom Žilina, Veľká Okružná 17, IČO: 51 407 442, o určenie vlastníckeho práva, na
odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 41C/82/2018-419 zo dňa 08.06.2020,
takto

r o z h o d o l :

Rozsudok okresného súdu vo výroku I. odvolaním nenapadnutom, ostáva n e d o t k n u t ý.

V ostatných výrokoch II. až IV. rozsudok okresného súdu p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom Okresný súd Žilina zastavil konanie v časti o určenie, že nehnuteľnosti
vedené na LV XXX, v kat. úz. U. T. D., ako byt č. X na prízemí, vo vchode č. X., domu č. XX, na KNC 1079
sospoluvlastníckympodielomnaspoločnýchčastiachaspoločnýchzariadeniachdomuapozemkuKNC

1079/1 a byt č. X na poschodí, vo vchode č. X so spoluvlastníckym podielom na spoločných častiach a
spoločných zariadeniach domu a pozemku KNC 1079/1 neexistujú. Ďalším výrokom určil, že žalobca je
výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci U. T. D., zapísanej na LV č. XXX ako dom č.
XX na KNC 1079/1 a KNC 1079/1 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 160 m2, a to v celosti. Zároveň
súd určil, že žalobca je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti v katastrálnom území U. T. D., zapísaných
na LV č. XXXX ako pozemky KNC 1079/2 zastavaná plocha a nádvorie o výmere 44 m2, KNC 1079/3
zastavaná plocha a nádvorie o výmere 69 m2, KNC 1080/2 záhrada o výmere 110 m2. O trovách konania

rozhodol tak, že žalobca má voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
Svoje rozhodnutie zdôvodnil s poukazom na ust. § 43b, § 54, § 85 Stavebného zákona, § 37, § 39, §
41, § 118 Občianskeho zákonníka, § 1, § 2 zák. č. 182/1993 Z.z., ako aj § 19, § 22, § 23,
§ 26 vládneho nariadenia 93/1950, resp. § 105 zák. č. 141/1950 Zb. a § 73 a § 75 zák. č. 67/1956
Zb. Súd prvej inštancie konštatoval, že na základe vykonaného dokazovania rodinný dom č. XX v
kat. úz. U. T. D. je a vždy bol v právnom slova zmysle rodinným domom v celku bez jeho členenia
na dva samostatné byty, a teda ako rodinný dom vcelku mohol byť predmetom občianskoprávnych

vzťahov. Dospel k záveru, že tento rodinný dom nie je a ani nebol tvorený dvoma samostatnými bytmi
na prízemí a v prvom nadzemnom podlaží. Vychádzal z toho, že v roku 1956 stavebníkovi Z. G. bolo
vydané povolenie stavby predstavujúcej nadstavbu existujúceho rodinného domu na starých múroch a
starých základoch. Zo znaleckého posudku V.. H. vyplynulo, že v roku 1941 bola prevedená nadstavbana polovici prízemia, v roku 1955 bola prevedená ďalšia nadstavba ako prístavba k už prevedenej
nadstavbe, čím dom č. XX sa stal poschodovým. V konaní nebolo preukázané, že od roku 1956 tak, ako
to tvrdila žalovaná, rodinný dom č. XX bol tvorený dvoma samostatnými bytmi, čo nakoniec vyplynulo aj

z rozhodnutia Okresného úradu Žilina zo dňa 8.3.2018, ktorým bol spochybnený aj znalecký posudok
V.. I., na základe ktorého bol vykonaný zápis v katastri nehnuteľnosti s tým, že predmetný rodinný dom
sa skladá z dvoch samostatných bytových jednotiek, a to byt č. 1 a byt č. 2. Následne potom časti domu,
resp. časť označená ako byt č. X na I. poschodí, nemohol byť predmetom prevodu na základe kúpnej
zmluvy zo dňa 23.9.2015, ako aj k tomu sa viažuce spoluvlastnícke podiely pozemkov. Okresný súd tak

dospel k záveru, že vykonaným dokazovaním nedošlo k naplneniu definície bytu v danej veci. Absentuje
rozhodnutie stavebného úradu a pri pochybnostiach, či jednotlivá miestnosť alebo súbor v miestnosti
je samostatným bytom, rozhodne stavebný úrad. Takéto rozhodnutie súdu predložené nebolo, pričom
výmer z roku 1956 nimi jednoznačne nie je. Aj podľa znaleckého posudku V.. I. pre byt č. X na poschodí
bude (v budúcnosti) dobudované vonkajšie schodisko so samostatným vchodom, a teda v čase prevodu
nebol splnený ani vlastný uzáver funkčného celku v zmysle právnej úpravy. Pokiaľ teda jednotlivé byty v

rodinnom dome neexistovali, nebolo možné plnenie v zmysle kúpnej zmluvy z roku 2015 a jedná sa tak
o absolútne neplatný právny úkon. Následne nemohla žalovaná darovacou zmluvou zo dňa 24.5.2018
nadobudnúť vlastnícke právo k predmetnému daru pri dodržaní zásady, že nikto nemôže previesť viac
práv, ako má (dar v čase darovania neexistoval a ani nepatril darcovi). K obdobnému záveru dospel
súd aj v súvislosti s prevodom pozemkov, ktoré boli vytvorené ako podiely k neexistujúcemu bytu č. X a

vytvárali sa len za účelom prevodu tohto bytu tak, ako to vyplynulo z geometrického plánu a znaleckého
posudku V.. I.. Boli naviazané na predaj domovej nehnuteľnosti (bytu) a s týmto spojené. Nemožno ich
potom oddeliť obsahovo od kúpnej zmluvy. Pri rozhodnutí o náhrade trov konania konštatoval súd, že
vo veci samej bol žalobca úspešný v celom rozsahu.

2. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podala prostredníctvom zástupcu odvolanie
žalovaná (výroky II., III., IV.).
Podľa nej došlo k procesnému pochybeniu, keď rozsudočný návrh nemá náležitosti či už po procesnej
alebo hmotnoprávnej stránke. V danom prípade sa jednalo o synalagmatický záväzok a formuláciou
výroku je potrebné zaistiť vzájomnú viazanosť plnenia, čo v tomto prípade v rozsudku vyjadrené nie

je. Nesporne medzi účastníkmi kúpnej zmluvy došlo k vzájomnému plneniu a zo strany kupujúceho k
zaplateniu kúpnej ceny vo vyjadrení 100,- eur. Nakoľko žalobca svoju vzájomnú reštitučnú povinnosť
v zmysle § 457 OZ nesplnil a v podanom žalobnom návrhu nevyjadril synalagmatickosť vzájomných
plnení povinnosti strán, súd mal žalobu bez ďalšieho zamietnuť v celom rozsahu z dôvodu vady
žalobného návrhu. Odvolateľka tiež namietala rozpor medzi predbežným prejednaním sporu vo väzbe

na tretí výrok napádaného rozsudku. Súd sa vyjadril tak, že nemožnosť plnenia sa viaže len na byt ako
nehnuteľnosť. Prevod pozemkov mal byť riešený samostatne. Nemožno tak súhlasiť so záverom súdu,
že tieto nehnuteľnosti (pozemky) boli bez pochybností prevedené len ako súčasť domovej nehnuteľnosti,
resp. rodinného domu č. XX. Súd tak porušil zásadný inštitút, ktorého účelom je zefektívnenie sporového
konania s cieľom prevencie prekvapivého rozhodnutia. Prvostupňový súd nesprávne posúdil, že rodinný

dom č. XX vždy bol a je v právnom slova zmysle rodinným domom vcelku. Okresný súd mal za to, že
výmer z roku 1956 nie je rozhodnutím a projektová dokumentácia nepreukazuje, že miestností sú bytom.
Možno súhlasiť so záverom súdu, že užívacie povolenie predložené nebolo, ale nemožno vylúčiť, že
neexistovalo. Od vydania stavebného povolenia a postavenie horného bytu v rodinnom dome uplynula
doba 65 rokov a vzhľadom na medzerovitosť Štátneho archívu v Bytči nemožno tak striktne uzavrieť,

že neexistovalo a nebolo vydané. Je zrejmé, že pôvodná stavba mala spodnú časť s miestnosťami a
príslušenstvom, ktoré spĺňajú charakter obytných miestností ako byt. Následne bola zákonne povolená
rozhodnutím stavebného úradu nadstavba rodinného domu o ďalšie miestnosti a príslušenstvo tak,
aby tieto slúžili na bývanie druhej rodine (opätovne tvorili funkčný celok). Stavba tak preukázateľne
existovala a bola využívaná ako byty, naviac v konaní nebol tvrdený a preukázaný ani jeden dôkaz, že

by stavebný úrad vyvodzoval voči stavebníkovi nejaké sankcie, že by mal pochybnosti alebo výhrady
voči nadstavbe prvého poschodia. Súd prvej inštancie sa mal zaoberať aj tým, že v 50.-tych rokoch
minulého storočia sa nepovoľovalo užívať byt v rodinnom dome, aj keď miestnosť slúžila na bývanie a
mohla byť posudzovaná ako byt. Dôležitým bolo účelové určenie miestnosti podľa pojmového znaku byt.
Otázku stavebného určenia bytu bolo potrebné posudzovať podľa vtedy platných predpisov, a to zák. č.

280/1949 Zb., resp. Občianskeho zákonníka č. 141/1950 Zb. Tieto predpisy nemali samostatnú definíciu
bytu tak, ako to definuje explicitne následná právna úprava. Odvolateľka tvrdí, že byt na prízemí a byt na
vrchnom poschodí existovali od roku 1956 a účelovo boli využívané ako byty bez ohľadu na to, či bolo
vybudované vonkajšie schodisko alebo nie. Odvolateľka spochybnila závery súdu, v ktorých odkazovalna rozhodnutie Okresného úradu Žilina z 8.3.2018, nakoľko toto rozhodnutie nie je právoplatné a
neprešlosúdnymprieskumom,pretopresúdniejezáväzné.Prvostupňovémusúduodvolateľkavyčítala,
že si sám urobil bez vypočutia účastníkov, znalca a prípadnej ohliadky na mieste samom úsudok o

tom, že miestnosti netvorili súbor usporiadaný do funkčného celku, čím nebola naplnená požiadavka
na splnení charakteru bytov. Žalovanej tak neostáva nič iné, len zotrvať na svojom názore, že predmet
kúpy de facto a de iure existoval. Právny predchodca žalovanej U. C. nadobudol od žalobcu vlastníctvo
k bytu s poukazom na ustanovenia zák. č. 182/1993 Z.z. na základe zmluvy o prevode vlastníctva bytu s
vlastníkom domu zo dňa 23.9.2015. Nejednalo sa o prevod na základe zmluvy o výstavbe, stavbe alebo

nadstavbe domu, ani dedením, ani rozhodnutím štátneho orgánu. Táto zmluva spĺňala všetky náležitosti
podľa ust. § 5 zák. č. 182/1993 Z.z. Zmluva tak bola platná, a preto mohol previesť U. C. nadobudnuté
vlastníctvo na žalovanú. Podľa názoru žalovanej zásadnou otázkou, ktorú bolo treba v spore vyhodnotiť,
bola i vôľa strán pri uzatváraní zmluvy. Keďže súd zamietol navrhovaný výsluch strán sporu a znalca,
ktorý vypracovával znalecký posudok nevyhnutný pre zápis do katastra nehnuteľnosti a bol na mieste
samom, žalovaná nemala možnosť sa k uvedenému vyjadriť. Žalobca ako predávajúci mal záujem

odpredať právnemu predchodcovi žalovanej vrchnú časť rodinného domu, a preto sa treba zamerať na
základný princíp výkladu zmlúv. Priorita výkladu zakladá platnosť zmluvy pred takým výkladom, ktorý
zakladá neplatnosť zmluvy, ak sú možné obidva výklady. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, nie
zásadou. Odvolateľka tiež ako nesprávny napadla výrok o trovách konania, keď podľa nej vo výroku I.
bolo konanie zastavené a súd mal rozhodnúť podľa § 256 ods. 1 CSP s tým, že zastavenie procesne

zavinil žalobca. Súd však tomuto priznal nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Žiadala preto,
aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie zmenil, žalobu zamietol a priznal žalovanej nárok na náhradu
trov konania, prípadne zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

3. K podanému odvolaniu sa prostredníctvom zástupcu vyjadril žalobca.

Pokiaľ žalovaná namietala, že súd sa v rozsudku odklonil od svojho predbežného právneho posúdenia
veci, ktoré vyslovil na predbežnom prejednaní sporu, s týmto tvrdením sa nestotožnil. Súd na
predbežnom prejednaní sporu uviedol svoje predbežné právne posúdenie a predpokladaný termín
pojednávania, pričom súd s poukazom na následne vykonané dokazovanie nie je svojim predbežným
právnym posúdením veci viazaný. Z tohto dôvodu sa od neho môže na pojednávaní odkloniť. Predbežné

posúdenie nie je rozhodnutím vo veci samej. V tomto prípade sa žalobca plne stotožnil s odôvodnením
rozsudku, kde súd prvej inštancie uviedol, prečo žalobca je výlučným vlastníkom nielen stavby, ale aj
nehnuteľnosti predstavujúcich priľahlé pozemky. Súd správne dospel k záveru, že tieto nehnuteľnosti
boli naviazané na hlavný predmet kúpnej zmluvy, a to rodinný dom, resp. neexistujúci byt č. X.
Tieto nehnuteľnosti boli bez pochybností prevedené len ako súčasť domovej nehnuteľnosti. Z kúpnej

zmluvy nevyplýva, že tieto mali tvoriť samostatný, ničím nepodmienený predmet prevodu. Súd tiež
správne rozhodol, že v tomto prípade sa jedná o rodinný dom a nie dom bytový. Charakter domu
č. XX, ako rodinného, vyplýva aj z predložených znaleckých posudkov dotknutých znalcov, ktorí pri
popise stavby konštatovali, že sa jedná o rodinný dom. S oboznámením dedičských rozhodnutí, najmä
znaleckého posudku V.. H. vyplynulo, že stavba bola ako rodinný dom v evidencii nehnuteľnosti až

do sporného prevodu v roku 2018. Súd tiež správne konštatoval, že údaje katastra sú hodnoverné,
ak sa nepreukáže opak. Stavba bytovým domom nie je, kód stavby priradený k nehnuteľnosti na
príslušnom LV nie je podstatný. Dom č. XX spĺňal zákonnú definíciu „charakteru rodinného domu“
aj podľa právnej úpravy § 73 zák. č. 67/1956 Zb. Ani výmerom z roku 1956 rodinný dom č. XX
nebol rozdelený na dva samostatné byty v právnom slova zmysle. Rozhodnutím stavebného úradu o

nadstavbe rodinného domu na starých základoch a starých múroch je súd viazaný a nemôže v tomto
konaní bez náležitého preukázania a doloženia potrebných rozhodnutí v stavebnom konaní polemizovať
ohľadne charakteru predmetných nehnuteľností ako (bytového) rodinného domu pozostávajúceho z
dvoch samostatných bytov. Rozhodnutie stavebného úradu o existencii dvoch samostatných bytov
v tomto rodinnom dome, ako predmetom občianskoprávnych vzťahov, v danom prípade absentuje,

pretože neexistuje. Pri zodpovedaní otázky, či súbor miestností, prípadne jednotlivá obytná miestnosť
je bytom, je nutné vychádzať zo stavebnotechnických predpisov, pričom rozhodujúci je kolaudačný stav,
nie faktický spôsob užívania. Preto je irelevantné, akým spôsobom bol rodinný dom č. XX užívaný. Už
aj § 23 vládneho nariadenia č. 93/1950 Zb. konštatoval „stavebný úrad vykoná na žiadosť stavebníka
miestne šetrenie, zistí, či stavba bola uskutočnená podľa potvrdeného stavebného projektu, či stavba

bola uskutočnená riadne a odborne, či stavba je už spôsobilá, aby mohla byť bez závad užívaná“. Podľa
výsledku miestneho vyšetrenia vysloví stavebný úrad, či, odkedy a poprípade za akých podmienok
možno stavbu užívať. Žalobca sa tak stotožňuje so stanoviskom okresného súdu, že v čase prevodu
predmetné byty neexistovali a plnenie v zmysle kúpnej zmluvy tak bolo nemožné. Takýto úkon jeabsolútne neplatným právnym úkonom. Pri závere o absolútnej neplatnosti kúpnej zmluvy z roku 2015
nemohla darovacia zmluva z roku 2018 spôsobiť vznik vlastníctva u žalovanej. K námietke o správnosti
rozhodnutia pri trovách konania sa žalobca opäť stotožnil so závermi súdu prvej inštancie, keď v zmysle

§ 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ako žalobca
bol v konaní úspešný v celom rozsahu, preto súd správne v rozsahu 100 % priznal jej náhradu trov. Aj
po čiastočnom späťvzatí návrhu sa súd zaoberal otázkou, či existovali jednotlivé byty, avšak v rámci
prejudiciality. Nakoľko rozhodnutie súdu prvej inštancie zodpovedá zákonným požiadavkám kladeným
na odôvodnenie rozhodnutia a jeho správnosť, žiadal, aby odvolací súd rozsudok potvrdil.

4. Vo vyjadrení žalovanej k vyjadreniu žalobcu táto uviedla, že rozsudok nie je možné potvrdiť v
časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené, nakoľko súd prvého stupňa sa nezaoberal vecou z hľadiska
vzájomnej podmienenosti plnení žalobcu a žalovanej. Opakovane poukázala na skutočnosť, že sa jedná
o synalagmatický záväzok. Čo sa týka predbežného právneho posúdenia veci, nie je to rozhodnutím
vo veci samej, avšak žalovaná v tejto časti odvolania poukázala na to, že nie je zrejmé, na základe

akýchnovýchskutkovýchokolnostíadôkazovsaodklonilprvostupňovýsúdodpôvodneprezentovaného
názoru. Čo sa týka charakteristiky rodinného domu č. XX, tu nesprávne pochopil žalobca, že by sa
žalovaná odvolávala na to, že stavba nie je rodinným domom. Bol to práve žalobca, ktorý chcel
posudzovať nehnuteľnosť ako obytný dom a žalovaná má za to, že nehnuteľnosť je rodinným domom s
dvoma bytmi a takýmto domom ostal aj po uzavretí kúpnej zmluvy. V ostatnom poukázala na vyjadrenia

prezentované v odvolaní.

5. V ďalšom vyjadrení žalobca uviedol, že pokiaľ sa domáha žalovaná hodnotenia tzv. synalagmatického
záväzku, súd sa týmto nemohol zaoberať, lebo predmetom konania nebola žaloba na plnenie, ale žaloba
naurčenie.Súdtakrozhodovalvzmysle§137písm.c)CSPotom,čituprávojealebonieje.Vostatnom

poukázal na svoje predchádzajúce vyjadrenie a žiadal rozsudok potvrdiť.

6. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v intenciách ust. § 379 a § 381 CSP
a postupom bez nariadenia pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP odvolaním napadnutý rozsudok v
jednotlivých výrokoch podľa ust. § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil. Vo výroku I. odvolaním

nenapadnutom, ostal rozsudok súdu prvej inštancie nedotknutý.

7. Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku odvolací súd vychádzal z rozsahu odvolania, zo spisového
materiálu a zo skutkového stavu tak, ako ho zistil súd prvej inštancie. Je nepochybné, že v konaní
sa riešila otázka, či kúpnopredajnou zmluvou a následne zmluvou darovacou v roku 2015, resp. v

roku 2018 mohol byť predmetom prevodu byt č. X, nachádzajúci sa na poschodí rodinného domu č.
37, nachádzajúceho sa v kat. úz. U. T. D.. Žalobca sa domáhal voči žalovanej určenia vlastníckeho
práva s tým, že v roku 2015 nepochybne bol vlastníkom rodinného domu č. XX, v kat. úz. U. T. D..
Dňa 23.9.2015 ako predávajúci s kupujúcim U. C. uzavrel kúpnu zmluvu, v zmysle ktorej kupujúcemu
odpredal byt č. X, na I. poschodí, vo vchode č. 1 so spoluvlastníckym podielom 12618/23933 na

spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu a pozemku KNC 1079/1, 1079/2, 1079/3 a 1080/2.
O zmluve rozhodol Okresný úrad Žilina, katastrálny odbor, ktorý povolil vklad zmluvy a následne bol
vykonaný zápis nového vlastníka k bytu č. X. Uzatvoreniu zmluvy predchádzalo vyhotovenie znaleckého
posudku V.. I. z 29.7.2015, ktorého predmetom bolo rozdelenie stavby - domu na dve bytové jednotky
a stanovenia spoluvlastníckych podielov na spoločných častiach a zariadeniach domu č. súp. XX s

príslušenstvom k bytom č. X a X. . Z úlohy znalca vyplynulo, že mal vykonať rozdelenie stavby - domu na
dve bytové jednotky a stanoviť spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach a zariadeniach domu a
vytvoriť spoluvlastnícke podiely z pozemkov prislúchajúcich k domu. Ako právny podklad znalec uviedol
zák. č. 182/1993 Z.z., vyhláška č. 254/2010 Z.z. v spojení s vyhláškou č. 492/2004 Z.z. a vyhláška č.
605/2008 Z.z., resp. 47/2009 Z.z., ktorou sa taktiež mení vyhláška č. 492/2004 Z.z. Darovacou zmluvou

bol byt č. X v rodinnom dome č. XX, kat. úz. U. T. D. prevedený na obdarovanú - žalovanú v tomto
konaní. Súd prvej inštancie sa oboznámil s jednotlivými listinnými dôkazmi, z ktorých vyplynulo, že dom
č. XX v obci U. T. D. bol pravdepodobne postavený v roku 1922, v roku 1941 bola prevedená nadstavba
na polovici prízemia a v roku 1955, resp. 1956 bola prevedená ďalšia nadstavba, čím sa stal dom
poschodovým. Pokiaľ bol dom predmetom právnych úkonov v minulosti, resp. predmetom dedenia, vždy

bol opisovaný ako rodinný dom č. XX bez zmienky o tom, že by v dome existovali dva samostatné byty.
Je však zrejmé, že dom bol v minulosti po nadstavbe v roku 1956 užívaný dvoma rodinami, pričom jedna
rodina bývala v prízemí rodinného domu, druhá rodina na poschodí rodinného domu. Žalobca získal
vlastníctvo k rodinnému domu darovacou zmluvou v roku 2014.8. Na základe takto zistených skutočností je možné konštatovať, že súd prvej inštancie v dostatočnom
rozsahu zistil skutočnosti potrebné pre posúdenie veci, vykonal dokazovanie, ktoré vyhodnotil v súlade

s ust. § 195 CSP a dospel k skutkovým a právnym záverom, s ktorými sa odvolací súd v plnom rozsahu
stotožnil a na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje. Súd prvej inštancie v odôvodnení
svojho rozhodnutia riadnym spôsobom uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom
opísal stanoviská procesných strán, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré
aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Tieto zároveň primeraným

a dostatočným spôsobom v súlade s ust. § 227 CSP zdôvodnil. Pokiaľ teda žalovaná rozporovala
správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie s poukazom na procesné pochybenia, prípadne nesprávne
zistený skutkový stav alebo nesprávne právne posúdenie veci, s týmto sa odvolací súd nestotožnil.
Vo svojom odvolaní žalovaná neuviedla žiadne skutočností, ktoré by neboli preskúmané súdom prvej
inštancie, resp. ktoré by boli spôsobilé inak vyhodnotiť skutkový alebo právny stav odvolacím súdom,
a preto potom odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie v jednotlivých napadnutých výrokoch

odvolaním ako vecne správne potvrdil. Pokiaľ sa jedná o námietku nesprávneho výroku, v tomto prípade
súd prvej inštancie rozhodoval o určení vlastníckeho práva. Dospel k záveru, že vlastníkom v minulosti
a aj v čase rozhodovania súdu je žalobca, nakoľko vlastníctvo nadobudol zmluvou v roku 2014. Pokiaľ
boli urobené v roku 2015, resp. 2018 právne úkony, na základe ktorých malo dôjsť k zmene vlastníckeho
práva k časti nehnuteľnosti označenej ako byt č. X, na poschodí rodinného domu č. XX, tieto úkony

vyhodnotil súd ako absolútne neplatné, nakoľko predmet prevodu vlastníckeho práva, resp. darovania,
neexistoval. Podľa názoru odvolacieho súdu v tomto prípade nie je preto potrebné, aby výrok rozsudku
obsahoval aj výrok, ktorým by bol zaviazaný žalobca na vrátenie kúpnej ceny (nebolo rozhodované v
zmysle ust. § 451 a nasl. OZ). Čo sa týka záverov o tom, že predmetom prevodu bol byt č. X spoločne
s podielom na spoločných častiach domu a spoločných pozemkoch, ako uviedla samotná žalovaná, jej

právny predchodca nadobudol „byt č. 2“ v zmysle zák. č. 182/1993 Zb. Pri takomto prevode nie je možné
samostatne predávať byt a samostatne predávať podiel na spoločných častiach a zariadeniach domu
alebo pozemkoch. Preto aj v tomto prípade závery súdu o tom, že pozemky boli predávané len preto,
že predstavovali spoluvlastnícky podiel k bytu č. X v rodinnom dome, vyplýva, že neboli samostatným
predmetom predaja. Ak teda neexistoval byt, neexistoval k tomu ani podiel na spoločných častiach a

zariadeniach domu a pozemkov. V tomto prípade sa aj odvolací súd stotožnil s názorom žalobcu, že
predbežným posúdením veci súd nie je viazaný a konečné rozhodnutie vo veci príjme po vykonanom
dokazovaní. Čo sa týka existencie bytu v dome č. XX, aj odvolací súd sa stotožnil s tým, že v minulosti
nič nenasvedčovalo tomu, že by rodinný dom č. XX bol stavebnými úpravami (nadstavbou) zmenený
na rodinný dom s dvoma bytovými jednotkami (bez ohľadu na to, či v dome samostatne v jeho častiach

bývali dve rodiny). Predmetom prevodu rodinného domu č. XX v minulosti vždy sa jednalo o prevod
rodinného domu ako celku, prípadne podielov jednotlivých spoluvlastníkov, čo zo strany účastníkov
nebolo nijako spochybnené. Navyše, do roku 2015, bol dom takto evidovaný aj v katastri nehnuteľnosti.
Až na základe posudku V.. I. bola vykonaná zmena zápisu, pričom samotný znalec sa odvoláva na
právne predpisy, v zmysle ktorých došlo k rozdeleniu rodinného domu na byty, na predpisy platné v

tom čase. Správne potom stanovil súd prvej inštancie, že pokiaľ neexistovalo stavebné rozhodnutie
(či už stavebné povolenie alebo užívacie, tzv. kolaudačné povolenie), nebolo možné konštatovať, že
rodinný dom tvoria dve samostatné bytové jednotky bez ohľadu na to, či takto bol rodinný dom v minulosti
užívaný alebo nie. Rozhodnutie Okresného úradu Žilina len potvrdil závery súdu prvej inštancie, že na
základe znaleckého posudku V.. I. nemohlo dôjsť k vytvoreniu dvoch bytových jednotiek v rodinnom

dome. Ak teda na základe rozhodnutia stavebného úradu, či už v súčasnej dobe alebo v minulosti,
nedošlo o posúdení odborných otázok k tomu, či je možné vytvoriť v rodinnom dome č. XX v U. T. D. dve
samostatné bytové jednotky a týmto orgánom o tom nebolo rozhodnuté, len s poukazom na existujúci
užívací stav rodinného domu dvomi rodinami a znaleckého posudku Ing. Mráza nemohli samostatné
bytové jednotky vzniknúť. Znalec nemôže meniť charakter bytu. To môže rozhodnúť stavebný úrad. Len

na základe posudku tak nemohlo dôjsť k zmene.
Správne potom súd prvej inštancie vo veci rozhodol, keď prejudiciálne posúdil kúpnu a darovaciu
zmluvu z roku 2015 a 2018 ako neplatné s konštatovaním, že vlastníkom je naďalej žalobca. Pokiaľ
žalovaná poukazovala na rozhodnutie o trovách konania v súvislosti s čiastočným späťvzatím žaloby, zo
skutkového stavu v podstate k späťvzatiu nedošlo, na základe upresnenia žalobcu bol len upravovaný

navrhovaný petit z hľadiska skutkového vymedzenia žaloby a hmotnoprávnych dôsledkov „späťvzatia“
k zmene „o čom má súd rozhodovať“ v konaní, nedošlo. Správne potom súd prvej inštancie konštatoval,
že vo veci samotnej bol žalobca úspešný a priznal mu voči žalovanej nárok na náhradu trov konania
v celom rozsahu.9. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd s poukazom na ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení
s § 255 ods. 1 CSP a žalobcovi, ktorý bol úspešný v odvolacom konaní, priznal proti žalovanému nárok

na náhradu trov odvolacieho konania v celom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne súd
prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré
vydá súdny úradník (§ 262 CSP).

10. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote 2
mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval
v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného

uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).