Rozsudok ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 1. marec 2017

Súd: Krajský súd Prešov
Spisová značka: 1To/33/2015
Identifikačné číslo súdneho spisu: 8111010445

Dátum vydania rozhodnutia: 01. 03. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eva Pirkovská

ECLI: ECLI:SK:KSPO:2017:8111010445.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Evy Pirkovskej a sudcov JUDr.
Vladimíra Monoka a Mgr. Iva Maruščáka na verejnom zasadnutí konanom dňa 1.3.2017 v trestnej veci
proti obž. V. B., pre zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. o odvolaní

obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov sp. zn. 6T/33/2011 zo dňa 18.5.2015 takto

r o z h o d o l :

Podľa § 321 ods. 1 písm. e/, ods. 3 Tr. por. z r u š u j e v napadnutom rozsudku výrok o treste.

Na základe § 322 ods. 3 Tr. por.

obžalovanému V. B. - nar. XX.XX.XXXX v B., trvale bytom B., ul. T. č. XXXX/XX

u k l a d á

podľa § 200 ods. 2 Tr. zák. s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. j/ Tr. zák. a § 39 ods. 1 Tr. zák. trest
odňatia slobody vo výmere 3 (troch) rokov.

Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. výkon trestu odňatia slobody podmienečne odkladá a súčasne u k l a d á
probačný dohľad nad jeho správaním v skúšobnej dobe.

Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. mu u r č u j e skúšobnú dobu na 4 (štyri) roky.

Podľa § 51 ods. 4 písm. i/ Tr. zák. u k l a d á povinnosť podrobiť sa v skúšobnej dobe psychoterapii
alebo zúčastniť sa na psychologickom poradenstve.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom uznal okresný súd obž. V. B. vinným zo zločinu sexuálneho násilia podľa § 200
ods. 1, 2 písm. a), b) Tr. zák. s poukazom na § 138 písm. b) Tr. zák. a § 139 ods. 1 písm. a), d) Tr. zák.
na tom skutkovom základe, že:

najmenej od mesiaca september 2009 až do svojho zadržania dňa 10.12.2010, v mieste svojho trvalého
bydliska v B. na ulici T. č. XXXX/XX, ako rodič zabezpečujúci výchovu, výživu, hmotné zaopatrenie a
starostlivosť, zneužíval veľmi nízky vek dcéry I. B., nar. XX.X.XXXX na to, že zasahujúc do jej telesnej
integrity, na jej osobe vykonával aktivity zamerané na uspokojenie svojich sexuálnych potrieb, ktoré
spočívali v dotýkaní sa pohlavným údom tela maloletej v rozkroku a na nohe, v bozkávaní, hladkaní astimulácii jeho pohlavného údu rukou maloletej dcéry a v manipulácii prstom v jej pohlavnom orgáne a
v konečníku, ktoré narušili jej zdravý psychický a fyzický vývin.

Za to mu podľa § 200 ods. 2 Tr. zák., s použitím § 38 ods. 2, ods. 3 Tr. zák. pri existencii poľahčujúcej
okolnosti podľa § 36 písm. j) Tr. zák. a neexistencii priťažujúcej okolnosti podľa § 37 Tr. zák. uložil trest
odňatia slobody v trvaní 7 rokov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. obžalovaného pre výkon trestu zaradil do ústavu na výkon trestu

odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia.

Proti tomuto rozsudku podal ihneď po jeho vyhlásení a poučení o opravnom prostriedku, priamo do
zápisnice o hlavnom pojednávaní, obžalovaný odvolanie, ktoré následne sám, aj prostredníctvom svojho
obhajcu odôvodnil.

V dôvodoch odvolania, ktoré podal prostredníctvom obhajcu mimo iného uviedol, že súd prvého stupňa
ho uznal za vinného najmä vzhľadom na výsluch maloletej poškodenej, ktorý mal byť vykonaný podľa
názoru súdu procesným spôsobom, a to za účasti psychologičky B.. X. K. a učiteľky svedkyne M. N..
S takýmto názorom súdu prvého stupňa nemožno súhlasiť. Je potrebné považovať ho za nesprávny a
nezákonný a naviac súd prvého stupňa nerešpektoval a doslova odignoroval právny názor Krajského

súdu v Prešove vyslovený v uznesení sp. zn. 6Tpo/16/2010 zo dňa 14.1.2011 ohľadne tohto úkonu,
výsluchu maloletej poškodenej, z ktorého vyplýva, že zákon je porušený ak bola osoba mladšia ako 15
rokov vypočutá v prítomnosti dospelého svedka, ktorý bol vypočutý alebo by mohol byť vypočutý k tým
istým skutočnostiam a ktorý okrem toho nie je osobou, ktorá by mohla prispieť k správnemu vedeniu
výsluchumaloletého.Jenesporné,žeprivýsluchumaloletejbolaprítomnáneoprávnenáosoba-učiteľka

M. N., ktorá následne po vznesení obvinenia bola vypočutá vo veci aj ako svedkyňa. V súvislosti s
týmtoúkonomjepotrebnépoukázaťajnaneprirodzenúrýchlosťpostupuvyšetrovateľa,ktorýuznesením
zo dňa 10.12.2010 mu vzniesol obvinenie, pričom toto uznesenie obhajcovi, ktorého si zvolil, bolo
doručené až 3.1.2011 a výsluch maloletej bol uskutočnený toho istého dňa 10.12.2010 vo večerných
hodinách, kedy bol závažným spôsobom narušený bežný život dieťaťa, v prítomnosti znalkyne, ktorá

mala uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania prevziať osobne, nevedno ako, kedy a kde, pričom
je viac ako isté, že takýto úkon nemal charakter neopakovateľného resp. neodkladného. Jednou z
charakteristických čŕt širšieho ponímania spravodlivého trestného konania je rešpektovanie princípu
rovnosti zbraní. Koncepcia spravodlivého trestného konania zahŕňa aj právo na kontradiktórne konanie,
počas ktorého procesné strany majú právo navrhovať prípadne predložiť dôkazy na podporu svojich

tvrdení, ale aj právo oboznámiť sa a vyjadriť sa k dôkazom predloženým druhou stranou, spravidla s
cieľom ovplyvniť súdne konanie. Rešpektovanie tohto práva je úzko spojené s právom obvineného na
riadne dokazovanie v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv, ktorý obsahuje
právo vypočúvať alebo dať vypočúvať svedkov proti sebe, ako aj právo dosiahnuť predvolanie a výsluch
svedkov vo svoj prospech za rovnakých podmienok ako proti sebe. V ďalšom poukazuje na judikatúru

Európskeho súdu pre ľudského práva, z obsahu ktorej možno zvýrazniť, že tento prihliada na potrebu
viesť trestné konanie takým spôsobom, aby sa chránili záujmy maloletých, ktorí ako svedkovia svedčia
v prípadoch sexuálneho zneužívania, pričom štáty musia viesť trestné konanie takým spôsobom, aby sa
vyhli neodôvodnenému ohrozeniu záujmu svedkov, predovšetkým tých, ktorí sú ešte maloletí. Na druhej
straneakjevýpoveďavýsluchmaloletejosobyjedinýmdôkazomprotiobžalovanému(avprejednávanej

veci tomu tak je), prípadne rozhodujúcim dôkazom, na podklade ktorého súd obžalovaného uznal
vinným,súdmápovinnosťamusíveľmidôkladnepreskúmať,čibolaobvinenémuposkytnutádostatočná
možnosť, aby si uplatnil svoje právo na obhajobu. Vo všeobecnosti by rozsudok o vine nemal byť
založený úplne alebo z veľkej časti iba na jedinej výpovedi, a to maloletej osoby, výpovedi ktorú
obžalovaný nemal možnosť napadnúť. Výsluch maloletej osoby je v právnom poriadku Slovenskej

republiky upravený v § 135 ods. 1 Tr. por. K výsluchu takejto osoby je obligatórne pribratie pedagóga,
inej osoby majúcej skúsenosti s výchovou mládeže, znalca, prípadne zákonného zástupcu, pokiaľ
môže prispieť k správnemu vykonaniu výsluchu. Poukazuje na rozhodnutie R 17/1981, podľa ktorého
je porušením ust. § 135 ods. 1 Tr. por. ak bola osoba mladšia ako 15 rokov vypočutá v prítomnosti
iného dospelého svedka, ktorý bol vypočutý alebo mohol byť vypočutý k tým istým skutočnostiam

a ktorý okrem toho nie je osobou, ktorá by mohla prispieť k správnemu vedeniu výsluchu takejto
osoby. Z videozáznamu, ako aj samotného prepisu obrazovo-zvukového záznamu z výsluchu svedka
osoby mladšej ako 15 rokov plynie, že pri výsluchu bolo prítomné dieťa, teda maloletá, psychologička
B.. X. K., učiteľka M. N., vyšetrovateľ mjr. W.. R.. V. M. a technik. Z takejto nominácie prítomnýchosôb jednoznačne vyplýva, že pri výsluchu absolútne nemala byť prítomná učiteľka M. N., ktorá bola
následne vypočutá k tým istým okolnostiam ako svedkyňa, naviac je to práve táto svedkyňa, ktorá
všetko svojim neuváženým postojom a postupom prameniacim zo zaujatosti voči jeho osobe zosnovala

a prakticky počas celého pobytu maloletého dieťaťa v materskej škôlke negatívnym spôsobom pôsobila
na jeho psychický vývin. Závažnou chybou pri výsluchu maloletého dieťaťa okrem toho, že tam bola
prítomná neoprávnená osoba, je aj neprítomnosť kolízneho opatrovníka a zákonného zástupcu dieťaťa
- matky. Hrubým procesným pochybeniam zodpovedá aj samotný výsluch. Ako to aj z prepisu vyplýva,
v prevažnej miere viedla a otázky kládla učiteľka, psychologička a vyšetrovateľ boli iba štatistami.

Znalkyňa B.. X. K. podala ňou vypracovaný znalecký posudok bleskovo, do menej ako 24 hodín,
pričom v písomnom vyhotovení posudku sú použité výpovede W.. R. U. z 9.12.2010, I. W. z 9.12.2010,
pričom celý tento znalecký posudok bol zo strany vyšetrovateľa zabezpečený skôr, ako vznikla možnosť
a právo obvinenému mať od samého počiatku vznesenia obvinenia zabezpečené právo obhajoby v
zmysle ustanoveného resp. zvoleného obhajcu. Aj týmto spôsobom bolo závažným spôsobom porušené
právoobhajoby.Zobrazovo-zvukovéhozáznamujeokremuvedenýchzávažnýchprocesnýchpochybení

zrejmé to, že dieťaťu, najmä zo strany učiteľky, boli kladené navádzajúce, sugestívne a kapciózne
otázky, a to napriek tomu, že dieťa v čase výsluchu malo iba 4 roky. Vzhľadom na to, že právnu
úpravu § 135 Tr. por. možno vnímať tak, že zákonodarca chráni záujmy osôb mladších ako 15 rokov
tým, že sa usiluje predísť oživovaniu určitých skutočností v ich pamäti a chrániť ich zdravý duševný
a mravný vývoj, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní dbať na to, aby získaný dôkaz sa

nestal dôkazom neprípustným, aby bol použiteľný aj v súdnom konaní. Úlohou prokurátora ako nositeľa
dôkazného bremena v konaní pred súdom je, že musí z hľadiska preukázania stíhaného skutku vziať
do úvahy závažnosť výpovede osoby mladšej ako 15 rokov v prípravnom konaní a vykonať, prípadne
zabezpečiť výsluch takejto osoby policajtom tak, aby bola použiteľná aj pred súdom. V opačnom
prípade berie na seba riziko, že takúto výpoveď nebude môcť v konaní pred súdom reálne použiť.

Právo obžalovaného v zmysle čl. 6 ods. 3 písm. d) Dohovoru je rešpektované v prípade výsluchu
osoby mladšej ako 15 rokov, pokiaľ obžalovaný alebo jeho obhajca mal možnosť sa výsluchu zúčastniť.
Čo sa týka znaleckého posudku znalca B.. M. tento nemožno podľa názoru odvolateľa akceptovať a
prijať jeho závery, pretože znalec bol úzko osobne spriahnutý s vyšetrovateľom a znalecký posudok
podal neobjektívne, skresľujúco, závery ktorého slúžia výlučne iba pre potreby vyšetrovateľa. Tento

svoj názor odôvodňuje príkladmo poukazom na odpoveď na otázku 5, že jeho osobné vlastnosti, čiže
jeho psychologický profil je v súlade s charakterom trestného činu a spôsobom jeho vykonania. Je to
rýdzo osobný a nesprávny názor znalca, pretože neexistuje nijaký špeciálny profil sexuálneho zločinca
u dospelých ľudí pri podozrení zo sexuálneho zneužívania detí. Naopak súd prvého stupňa pri celkovom
hodnotení dôkazov sa dostatočným spôsobom nevysporiadal s ďalšími znaleckými posudkami, ktoré

boli v priebehu trestného konania vykonané, najmä so závermi znaleckých posudkov W.. H., W.. W. a
nakoniec aj ďalších, ktoré sa javia ako nadbytočnými. Taktiež nemožno v prejednávanej veci opomenúť
a neakceptovať právny názor vyslovený v rozsudku NS SR 1To 1/2015 zo dňa 29.5.2015, podľa
ktorého súčasťou policajného zboru Slovenskej republiky nie je sekcia kontroly a inšpekčnej služby,
úrad inšpekčnej služby, odbor inšpekčnej služby Ministerstva vnútra SR, preto nemôže vykonávať

vyšetrovanie o trestných činoch a preverovanie oznámení o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že bol
spáchaný trestný čin a ostatných podnetoch na trestné stíhanie, i keď ide o trestnú činnosť policajtov,
z čoho vyplýva, že trestné stíhanie začal neoprávnený orgán bez kompetencie v zmysle Trestného
poriadku a Zákona o policajnom zbore. Keďže úkony nezákonného orgánu nie je možné konvalidovať,
treba ich považovať od samého začiatku za nulitné a dôkazy získané prostredníctvom takýchto úkonov

sú nezákonné v dôsledku čoho sú v konaní nepoužiteľné. Pre absenciu riadneho začatia trestného
stíhania zákonným spôsobom nebolo dokázané, že sa skutok stal, preto je potrebné ho spod obžaloby
oslobodiť v zmysle § 285 písm. a) Tr. por.

Obžalovaný sám v dôvodoch odvolania uvádza, že považuje za jeden veľký justičný omyl odsúdiť ho na

základe vykonštruovaného a ničím nepodloženého príbehu založeného na krivých výpovediach učiteliek
z materskej školy a psycho-logičky. Tomu, že celý tento prípad je vykonštruovaný nasvedčuje aj fakt,
že kresba, ktorú predložila psychologička I. W. a ktorá údajne vznikla pri cielenom rozhovore a od
ktorej sa to celé odvíja, nie je kresbou jeho dcéry. Tvrdí, že uvedená kresba nebola nakreslená I., ale
niekým iným. Ďalej v tejto súvislosti poukázal na rozpory vo výpovediach svedkýň I. W., M. N. a R. U..

R. U. dňa 9.12.2010 uvádzala, že dieťa na kresbe znázornilo postavu muža, začala kresliť postavu a
potom tú postavu dokončila ako postavu otca. Dňa 3.8.2011 táto svedkyňa na otázku, či videla kresby
alebo kresbu, ktorú nakreslila I. počas pohovoru uviedla, že nie. I. W. dňa 9.12.2010 uvádzala, že ona
dieťaťu v prítomnosti uvedených osôb dala list čistého papiera a ceruzku, požiadala ho, aby nakreslilopostavičku, dieťa začalo na list papiera spontánne kresliť postavu tým spôsobom, že ju samo celú
nakreslilo, potom sa s ňou o postavičke, čo nakreslila začala pýtať a uvádza aj odpovede na otázky.
Dňa 10.8.2011 svedkyňa uvádzala, že postupovala takou formou, že dala pred dieťa papier a vyzvala

ho, aby jej nakreslila ocka. Ak súd prijal DVD z výsluchu jeho dcéry, práve v ňom dcéra hovorí o I. W. a o
tom, kto jej v skutočnosti ukazoval, ako vyzerajú pišky. V ďalšom poukazuje na rozpory vo výpovediach
o mieste vykonania riadeného rozhovoru aj v tom, kto bol pri cielenom rozhovore prítomný a napokon aj
rozpory vo výpovediach svedkov o tom, kto a akým spôsobom o riadený rozhovor žiadal a aké závery z
rozhovoru vyplynuli. Týchto „zopár“ skutočností, ktoré sú takéto protikladné, sa mu doposiaľ nepodarilo

nijakým spôsobom pochopiť, nakoľko doposiaľ nevie z týchto dôkazov zistiť, kde sa riadený rozhovor
s dcérou konal, kto bol pri ňom prítomný, ako prebiehal, kto vlastne o riadený rozhovor žiadal a kedy,
keďže jedna svedkyňa tvrdí, že riadený rozhovor bol vykonaný v triede, druhá že bol vykonaný mimo
triedu. Uvedených nezrovnalostí vo výpovediach svedkýň je veľa a on osobne neverí ani jednej z nich,
nakoľko sú účelové a zaujaté. Poukázal na to, že počas výsluchu I. podľa DVD z výsluchu táto kreslila
koníky a táto skutočná kresba sa v spise nenachádza a dovolí si tvrdiť, že toto je marenie vyšetrovania,

nakoľko boli predložené falošné dôkazy. Hoci vraj skúmali, či dieťa mohlo byť zneužité, ani jedna učiteľka
ani psychologička sa nespýtala na názor jeho manželky, či pediatričky, alebo jeho matky a jednoznačne
zaujato rozhodli, že dieťa vykazuje znaky pohlavne zneužitého dieťaťa. Poukazuje aj na skutočnosť, že
počas výsluchu dcéry M. N. vykonala prehliadku tela dcérky za prítomnosti vyšetrovateľa, pričom nemá
vedomosť o tom, žeby bola súdom nariadená takáto prehliadka tela a tiež si myslí, že ju má vykonať lekár

a nie učiteľka. V neposlednom rade chce poukázať tiež na to, že nikto nechránil záujmy ich dieťaťa počas
uvedeného výsluchu, čo potvrdil aj ustanovený kolízny opatrovník, ktorý uviedol, že nebol ani pri poučení
dcéry, ani ju osobne nevidel. Toto je podľa neho hrubé porušenie práv a ochrany dieťaťa. Zápisnicu z
výsluchu I. podpísali spoločne X. K. a M. N., nie však ako prítomné osoby pri výsluchu, ale ako osoby,
ktorých by sa tento výsluch týkal, alebo akoby ony boli ustanovené za kolízneho opatrovníka. K uvedenej

zápisnici chce uviesť, že bola napísaná v tretej osobe a stala sa základom pre ďalšie posudzovanie či
už znalcov alebo orgánov činných v trestnom konaní, skutočný prepis výsluchu vznikol až po uzatvorení
spisu, kde tento má rozsah 23 strán a vyšetrovateľ ho dokázal v zápisnici z 10.12.2010 skĺbiť do 3 strán
a vo svojej podstate neopisuje komplexný výsluch, ale iba slová, ktoré sa hodili do uvedenej zápisnice.
Z tohto výsluchu vychádzali aj znalci M., M. a T.. Súčasne žiada, aby ďalším dôkazovým materiálom

v tomto prípade boli aj výpovede svedkýň M. N., R. U. a I. W. vo veci ORP-PP-187/07/2010, kde tieto
vypovedali na Okresnom riaditeľstve PZ v súvislosti s jeho prepustením z policajného zboru a tieto
zhodne uviedli, že niekedy v mesiaci september deti kreslili ľudské postavy, kde I. nakreslila postavu,
ktorá nebola kompletne dokreslená. Na otázku M. N., čo postavičke chýba odpovedala, že pipík. To je
tiež v rozpore s tým, čo následne uvádzali vo výpovediach pred vyšetrovateľom ako aj pred súdom,

kde svorne tvrdili, že postavičku nekreslili, ale modelovali z plastelíny. Je zrejmé, že nikto nemal záujem
hľadať skutočnú pravdu v tomto prípade, účelom bolo dehonestovať jeho osobu, zničiť mu kariéru, rozbiť
rodinu. Od začiatku procesu tvrdí, že je nevinný a na svojom si trvá a nestotožňuje sa vôbec s týmto
výsledkom procesu. Celý spis je od začiatku vykonštruovaný, zmanipulovaný a on musel prácne pred
súdom dokazovať svoju nevinu, čo sa mu napokon nepodarilo, pritom stačilo mať snahu, zbierať od

začiatku dôkazy aj v jeho prospech. Tvrdil, že sn_mka 0039 nie je jeho, ale dostal ju formou MMS. Ak by
bol urobený výpis jeho telefónnych hovorov bolo by to tam. Ak by boli riadne zdokumentované dôkazy
z digitálnych zariadení, nedošlo by k priradeniu rovnakého dátumu pri tzv. EXIF INFO pri snímke jeho
dcéry a inkriminovanej sn_mke 0039, ale bolo by súdu zrejmé, že tá sa nachádza v inej časti telefónu
a nie pri fotkách jeho rodiny. Ak by mal skutočne akýmkoľvek spôsobom svojej dcérke ublížiť, stačilo

vykonať biologické stery na prítomnosť spermií, či už na rukách alebo pohlavných orgánoch a tieto by
boli taktiež negatívne, pretože on nikdy takéto aktivity so svojou dcérkou nevykonával ani nebude, čo
potvrdila na súde aj W.. H.-O.. Objektivita v tomto prípade sa stratila dňom riadeného rozhovoru ich
dcérky s I. W., nakoľko podľa neho nemala na takýto rozhovor právo a od toho dňa sa vykonštruovávali
ďalšie a ďalšie veci proti jeho osobe a rodine. Je naozaj zvláštne a z jeho pohľadu zarážajúce, že I. W.,

M. N. a R. U. svorne tvrdia ako sa I. správala, teda že bola ustráchaná, zakríknutá, slepo počúvala atď.
Po preradení dcérky do škôlky Z. a následný nástup dieťaťa do spojenej školy a prestupe dcérky na
základnú školu, ktorú navštevuje doteraz, táto patrí medzi najlepších žiakov, nikto nezaznamenal takéto
jej správanie a dokonca ani psychologické vyšetrenia, ktoré absolvovala počas nástupu na základnú
školu toto nepotvrdili. Ako je teda možné, že sa takto o ich dcérke vyjadrujú svedkyne W., N. a U.?

Ako dôkaz k tomu predložil fotokópie kresieb I., a to kresby, ktorú priniesla z materskej školy tesne
pred vznesením obvinenia, bola nakreslená niekedy v období od 20.9.2010 do 29.10.2010, kresby, ktorá
údajne vznikla pri cielenom rozhovore s I. W. dňa 3.11.2010 a dvoch kresieb, ktoré vznikli v ambulanciipsychologičky K. dňa 27.12.2010, pričom poznamenáva, že kresba č. 2 sa už na prvý pohľad odlišuje.
Navrhol preto, aby krajský súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na prejednanie okresnému súdu.
Na základe podaného odvolania preskúmal odvolací súd napadnutý rozsudok v intenciách ust. § 317

ods. 1 Tr. por., podľa ktorého ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods. 1, alebo nezruší
rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku,
proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, pričom
na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania
podľa § 371 ods. 1 a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného je možné považovať za čiastočne

dôvodné, aj keď nie na podklade skutočností prezentovaných v dôvodoch odvolania.

V konaní pred súdom prvého stupňa bolo v posudzovanej veci vykonané naozaj veľmi rozsiahle
dokazovanie, to bolo vykonané nielen v rozsahu nevyhnutnom na zistenie skutkového stavu veci, v
ktorom nie sú dôvodné pochybnosti v rozsahu nevyhnutnom pre rozhodnutie, ale dokonca až nad tento
rámec.

Dôkazy, ktoré boli vo veci vykonané, okresný súd v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol a naozaj veľmi
podrobne v odôvodnení rozsudku rozpísal, ktoré skutočnosti z jednotlivo vykonaných dôkazov vyplývali.

Vzhľadom na uvedené nepovažuje krajský súd v ďalšom sa podrobne obsahom jednotlivých dôkazov

zaoberať a v tomto smere na dôvody rozhodnutia poukazuje.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, ako prvostupňový súd vykonané dôkazy vyhodnotil,
prečo obrane obžalovaného neuveril a o ktoré konkrétne dôkazy svoje skutkové závery oprel.

Aj podľa názoru krajského súdu je na základe dôkazov vykonaných pred súdom prvého stupňa možné
napriek obrane obžalovaného, ktorý spáchanie skutku v priebehu celého doterajšieho konania popieral,
i napriek existencii dôkazov, ktoré majú jeho obranu potvrdzovať a napriek jednej výhrade vo vzťahu k
záverom súdu prvého stupňa, možné nepochybne ustáliť, že skutok, pre ktorý bol obžalovaný uznaný
vinným súdom prvého stupňa, sa stal a že ho obžalovaný spáchal.

Spomínaná výhrada sa týka dôkazu, o ktorý prvostupňový súd ako o jeden z dôkazov svoj záver o vine
obžalovaného oprel a tým dôkazom je výpoveď maloletej I.. V zhode s námietkami prezentovanými v
dôvodoch odvolania sa krajský súd stotožňuje s tým, že výsluch maloletej nebol vykonaný v súlade so
zákonom a z takéhoto dôkazu nie je možné pri rozhodovaní vychádzať. K záveru o tom, že uvedený

dôkaz nebol vykonaný v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku dospel krajský súd ani nie tak
na základe všetkých tých námietok, ktoré boli prezentované v odvolaní, ale v prvom rade preto, že
nie je možné vyvodiť jednoznačný a nespochybniteľný záver o tom, či pred samotným výsluchom bola
maloletá v súlade so zákonom riadne poučená. Poučenie, ktoré sa nachádza v zápisnici o jej výsluchu, je
všeobecnýmpoučenímprebratýmzozákonaatakémutopoučeniunemôžeštvorročnédieťaporozumieť.

V spise sa síce nachádza záznam vyšetrovateľa o tom, ako mala byť maloletá poučená, uvedené
poučenie by bolo ináč možné považovať za primerané, na záver o riadnom poučení však záznam
vyšetrovateľa postačovať nemôže. A hoci aj znalkyňa uvádzala, že dieťa bolo poučené primerane veku,
z obsahu zvukového záznamu však takáto skutočnosť nevyplýva a vzhľadom na to, že výsluch bol
zaznamenávaný a vzhľadom na vek dieťaťa bolo zrejmé, že výsluch už nebude možné opakovať, aj

poučenie, ktoré konkrétne bolo resp. malo byť pred výsluchom dané, by muselo byť z uvedenej nahrávky
zrejmé,avšaktoznejneplynie.Ďalšouvýhradouvovzťahukuvedenémuúkonujefakt,žeuvedenýúkon
sa vlastne v celom jeho rozsahu nedá ani označiť za výsluch. Vyšetrovateľ, ako to zo záznamu plynie,
sa na tento úkon dostavil len na určitú krátku dobu, položil niektoré otázky a ostatné otázky boli vlastne
kladené predovšetkým učiteľkou, svedkyňou M. N., ktorá bola pri výsluchu prítomná. K námietkam vo

vzťahu k prítomnosti osôb pri tomto výsluchu krajský súd podotýka, že nie celkom v danom prípade
sa je možné stotožniť s tvrdením, že učiteľka vôbec nemala byť prítomná pri výsluchu, pretože aj v
osobe učiteľky by mohlo ísť o osobu, ktorá by mohla prispieť k správnemu vedeniu výsluchu (najmä
s ohľadom na fakt, že išlo o výsluch štvorročného dieťaťa, ktoré učiteľku poznalo, malo k nej vzťah,
kým vyšetrovateľa ani psychologičku nie), rozhodne však nemožno súhlasiť s tým, že by práve uvedená

osoba kládla otázky, a to otázky, z obsahu ktorých je zrejmé, že sú skutočné navádzacie, obsahujúce v
sebe odpoveď, ktorá sa mala výsluchom získať. Predovšetkým z uvedených dôvodov sa preto krajský
súd nestotožňuje so záverom prvostupňového súdu, ktorý tvrdí, že tento dôkaz bol vykonaný zákonným
spôsobom.Aj keď krajský súd uvedený dôkaz nepovažuje za zákonný, teda dôkaz, z ktorého je možné pri
rozhodovaní vychádzať, vzhľadom na obsah odvolacích námietok považuje za potrebné uviesť, že na

rozdiel od názoru odvolateľa je možné výsluch maloletej osoby v takýchto prípadoch, v konkrétnom
prípade zvlášť, považovať za úkon neodkladný, a to najmä vzhľadom na skutočnosť, že po vznesení
obvinenia mohlo dôjsť k ovplyvneniu výpovede maloletej najmä zo strany matky. Tento záver umožňuje
urobiť aj okolnosť, ktorá je zrejmá z obsahu dôkazov, no nielen vzhľadom na okolnosti, ktoré plynú
zo záverov psychologického vyšetrenia resp. znaleckého posudku z odboru psychológie, ktoré bolo

vykonávané aj vo vzťahu k svedkyni E. B., ale najmä z výpovede a správy psychologičky B.. O.
K., ku ktorej matka maloletú na vyšetrenie už v priebehu konania sama objednala a z obsahu
správy aj výpovede ktorej plynie, že dieťa bolo na vyšetrenie resp. odpovede zrejme pripravované. Z
uvedeného dôvodu bolo možné považovať výsluch za neodkladný a vzhľadom na vek dieťaťa aj za úkon
neopakovateľný.

K námietkam týkajúcich sa toho, že nebola prítomná pri výsluchu maloletej matka dieťaťa, krajský súd
podotýka, že právo maloletého dieťaťa v tomto konaní vzhľadom na možnú kolíziu záujmov chráni Úrad
práce, sociálnych vecí a rodiny, ktorý bol ustanovený za kolízneho opatrovníka. Pokiaľ prítomný kolízny
opatrovník dospel k záveru, že jeho priama účasť pri tomto výsluchu by narušila priebeh výsluchu, je
to oprávnenie kolízneho opatrovníka. V žiadnom prípade však zákon neposkytuje rodičom oprávnenie

výsluchu maloletej osoby sa zúčastniť a v niektorých prípadoch, v danom prípade zvlášť, vzhľadom
na charakter trestnej činnosti, pre ktorú bolo obvinenie vznesené, okolnosti stíhaného prípadu by bola
účasť rodiča (teda konkrétne matky) nežiaduca, nehovoriac o tom, že z obsahu spisu plynie, že matka
dokonca s výsluchom maloletej bez jej prítomnosti súhlasila. Za nedôvodnú by za okolnosti, že by
bol výsluch zákonný, bolo potrebné považovať v danej situácii aj námietku obhajoby v tom smere,

že bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces tým, že nemal možnosť pri tomto výsluchu klásť
otázky, predkladať návrhy a podobne. V tomto prípade sa totiž stretávajú dva ústavne a medzinárodnými
zmluvami chránené záujmy. Je to jednak právo obvineného na spravodlivý proces, ale na druhej strane
je to právo na ochranu záujmov maloletých detí, ktoré sú medzinárodnými dokumentmi zdôrazňované
zvlášť. V prípade, že dôjde k stretu takýchto dvoch práv, podľa názoru krajského súdu v každom prípade

preváži záujem maloletého dieťaťa.

Aj keď z dôvodov vyššie uvedených nepovažoval krajský súd výsluch maloletej I. za dôkaz vykonaný v
súlade so zákonom, a teda dôkaz, z ktorého by bolo možné pri rozhodovaní vychádzať, podľa názoru
krajského súdu existuje v posudzovanej veci dostatok dôkazov, na základe ktorých možno záver o

vine obžalovaného urobiť. Napokon, aj okresný súd pri odôvodnení svojho rozhodnutia zdôrazňuje, že
výpoveď maloletej nie je jediným dôkazom, na základe ktorého dospel k záveru o vine obžalovaného,
pričom na uvedené dôkazy a skutočnosti z nich plynúce aj konkrétne poukázal.

V súlade s uvedeným záverom súdu prvého stupňa aj podľa názoru krajského súdu, napriek tvrdeniu

obžalovaného, že skutok nespáchal, nikdy nevykonával aktivity zamerané na uspokojenie svojich
sexuálnych potrieb spočívajúce v dotýkaní sa dcéry a ona nikdy nemanipulovala s jeho pohlavným
údom, nehladkala ho, ani on nikdy nemanipuloval prstom v jej pohlavných orgánoch a napriek tvrdeniam
svedkyne E. B., manželky obžalovaného, ktorá považovala obvinenie manžela za absurdné a tvrdila, že
skutok sa nikdy nestal, že obaja sú vzornými a svedomitými rodičmi a dcére by neublížili, už obzvlášť

nie takým ohavným spôsobom, pričom naviac poukázala aj na to, že manžel bol sám s dcérou máločo
doma a tvrdenia svedkyne Z. B., matky obžalovaného, ktorá takisto popierala, že by sa obžalovaný mal
dopustiť konania, pre ktoré bol stíhaný, je záver o vine obžalovaného možné urobiť najmä vzhľadom na
obsah výpovedí svedkýň M. N., W.. R. U., I. W. a závery znaleckého posudku i výpovede znalkyne B..
X. K., ale aj ďalšie vo veci vykonané dôkazy, na obsah ktorých sa v rozhodnutí prvostupňového súdu

poukazuje.

Súhrne je treba uviesť, že nielen svedkyňa M. N., ktorá bola učiteľkou v triedach, ktoré maloletá
navštevovala v školskom roku 2009/2010 a 2010 do doby zadržania obžalovaného, ale aj svedkyňa W..
R. U., ktorá bola riaditeľkou materskej školy aj svedkyne W.. V. N. a Bc. F. J., ktoré boli učiteľkami a do

styku s maloletou prišli v školskom roku 2009/2010 do mesiaca júl uvádzali, že od nástupu maloletej
pozorovali príznaky, ktoré sa nie vždy prejavovali u všetkých detí. Maloletá bola ustráchaná, často sa
chvela, chodila po špičkách, roztriasla sa, keď na ňu niečo zapôsobilo. Uvedené prejavy spočiatku
pripisovaliťažšejadaptáciimaloletejotoviac,žetátonechodiladoškôlkypravidelne,častobývalachorá.Keď však tieto ani s odstupom času nepominuli, pretrvávali ďalej všimli si, že dieťa napríklad pri spánku,
keď si ľahla, zavrela oči a nepohla sa, až kým nevstávali, na rozdiel od ostatných detí takto nepohnuto
ležalanachrbteapozorovaliajďalšiepodľanichnezvyčajnéprejavydieťaťa,jehosprávaniekonzultovali

v kolektíve, informovali riaditeľku, pričom F. J., ktorá vtedy študovala predškolskú pedagogiku, podľa
výpovede svedkyne M. N. povedala, že aj keď má 20 ročnú prax s takýmto správaním sa nestretla,
pričom vyslovila podozrenie, že môže ísť o prejavy týraného dieťaťa. Preto dieťa pozorovali pozornejšie
s tým, že buď sa uvedené podozrenie potvrdí alebo vyvráti. Vždy keď dieťa v škole niečo povedalo
alebo sa objavili nejaké príznaky, opätovne nechodilo do školy a bolo práceneschopné, čo sa opakovalo

prakticky celý rok. Vyvrcholilo to niekedy v septembri 2010, keď robili s deťmi postavičky z plastelíny,
deti mali vyformovať trup, hlavu a nohy a potom tieto časti spojiť do celku. Keď sa svedkyňa M. N. ako
učiteľka deti opýtala, čo postavičkám chýba (pretože chýbali ruky) deti väčšinou odpovedali, že ruky,
iba I. že pipík, pričom na jej otázku, ako to vie povedala, že ocko jej ho doma ukazuje a hovorila, že
v kúpeľni. Vzhľadom na uvedené, ako aj ďalšie prejavy, ktoré na dieťati pozorovali, sa riaditeľka školy
rozhodla kontaktovať psychologičku, v prvom rade Dr. K., ktorá mala na starosti ich škôlku, tá však

nemala čas a na jej odporúčanie potom kontaktovali psychologičku B.. I. W., ktorá do škôlky prišla a
vykonala s maloletou riadený rozhovor, pri ktorom bola aj svedkyňa M. N. a sčasti aj svedkyňa W.. R. U..
Z výpovede svedkyne B.. I. W. okrem iného plynie, že kontakt s dieťaťom nadviazala bez problémov, keď
sa rozprávali o bežných veciach dieťa odpovedalo spontánne, akonáhle však prešli na tému domáceho
prostredia správanie dieťaťa sa rapídne zmenilo, začal absentovať očný kontakt, dieťa hľadelo do zeme,

resp. sa obzeralo po miestnosti, keď prešli na bežné veci znova reagovalo spontánne, pri návrate k téme
domáceho prostredia sa situácia opakovala. V prítomnosti učiteliek dala dieťaťu list čistého papiera a
ceruzku a požiadala ho, aby nakreslilo postavičku, pričom dieťa začalo kresliť postavu, samo ju celú
nakreslilo, potom sa ona na ňu začala pýtať, na otázku kto to je jej odpovedala ocko, potom sa opýtala
na útvar v strednej časti, na čo odpovedala, že je to pipík, potom jej ukázala na dva kruhové útvary a

dieťa odpovedalo, že sú to vajíčka, keď sa opýtala na malý nakreslený obdĺžnik na pipíku povedala, že
je to dierka na pipíku. Potom sa opýtala, čo je čiara, ktorú nakreslila od pipíka, na čo dieťa odpovedalo,
že ockovi niečo tečie. Na otázku čo odpovedala, že ocko pije veľa piva, preto mu musí stále niečo tiecť
z pipíka. Snažila sa aj prostredníctvom dvoch bábik, aby jej dieťa ukázalo, ako sa doma s ockom hrá,
no opäť nereagovalo a keďže nechcela dieťa nútiť keď nechce hovoriť, povedala, že skončia, ak jej

odpovie na otázku a keď sa jej opýtala, či jej niekto doma ubližuje, dieťa prikývlo, že áno, po otázke
kto zostalo ticho. Na otázku ako odpovedalo, že je to hnusná vec a i to, že má s ockom začarované
tajomstvo, o ktorom nemôže rozprávať. Po konzultácii s učiteľkami svedkyňa dospela k názoru, že
príznaky, ktoré sú uvádzané, sú charakteristické pre pohlavne zneužívané deti, išlo však len o predbežný
názor, preto chcela vykonať ešte jeden pohovor pre jednoznačný záver, preto mala učiteľka ďalej dieťa

pozorovať a robiť si poznámky, k ďalšiemu rozhovoru však už nedošlo. Okolnosti, čo maloletá uvádzala
svedkyni W. potvrdzujú vo výpovediach aj svedkyňa M. N. a sčasti aj svedkyňa U. a z výpovedí oboch
plynie, že dieťa pri tomto rozhovore kresbu, ktorá je súčasťou spisu nakreslilo. Na žiadosť psychologičky
učiteľka venovala pozornosť správaniu dieťaťa a nezvyčajnosti v tomto správaní zaznamenala, pričom
jej poznámky sú súčasťou spisu. Z výpovede svedkyne M. N. ďalej vyplýva, že po uvedenom rozhovore

niekedy začiatkom decembra sedela maloletá na koberci a tá sama od seba povedala, že sa jej páčia
pipíky, že majú peknú dierku uprostred, čím ju zaskočila, nechcela to ďalej rozoberať, no keď sa o pár dní
opýtala, ako to myslela odpovedala jej, že na pipíku sú pekné čiarky a dierka a na jej otázku, odkiaľ vie
toľko o pipíkoch odpovedala, že sa s ním dá pekne hrať, aj rukou to ukázala, preto jej dala do ruky banán
a maloletá ukázala, ako sa s ním hrá, ako mu dáva pusinky, pričom mala spojené bruška ukazováka a

palca pravej ruky do „O“. Ukazovala jej, ako ho pusinkuje, nedávala ho pritom do úst, ani ho neoblizovala
jazykom. Keď sa opýtala, ako to končí povedala, že ocko pije veľa piva a že potom musí veľa čúrať.

Aj keď je potrebné súhlasiť s námietkou obžalovaného, že vo výpovediach uvedených svedkýň sa
vyskytli určité rozpory a odlišnosti v tom smere, kto požiadal o rozhovor, vo vyjadreniach, či bolo dieťa

požiadané, aby nakreslilo postavičku alebo aby nakreslilo otca a ďalšie, nie sú to podľa názoru krajského
súdurozporytakvýraznéatakéhocharakteru,abyvzhľadomnaichexistenciubolomožnévyvodiťzáver,
ktorý vyvodzuje obžalovaný, teda záver, že výpovede sú nevieryhodné a nie je možné z nich vychádzať.

V žiadnom prípade však už podľa názoru krajského súdu nemožno akceptovať tvrdenie obžalovaného v

tom smere, že vo vzťahu k nemu a k celému obvineniu a procesu, ktorý je podľa neho vykonštruovaný,
malo ísť o spiknutie učiteliek z materskej školy s cieľom poškodiť mu a už vôbec sa nemožno stotožniť
so záverom, z akého dôvodu sa tak vlastne malo podľa neho stať (pretože mal riešiť to, že jedna z
učiteliek nedovolila doniesť dieťaťu do škôlky hračku). Príznaky, ktoré boli potom odborne aj znalkyňoupsychologičkou posúdené ako prejavy sexuálne zneužívaného dieťaťa boli pozorované už v prvej triede,
a potvrdzujú to aj výpovede svedkýň učiteliek, ktoré už do kontaktu s maloletou v druhom školskom
roku neprišli, aj keď tie uvedené prejavy pripisovali skôr ťažšej adaptácii dieťaťa na pomery škôlky, o to

viac, že dieťa (a vyplýva to aj z prehľadu dochádzky) škôlku resp. návštevy škôlky často vynechávalo.
Uvedené prejavy dieťaťa boli teda pozorované oveľa skôr, než mohla vôbec existovať nejaká vedomosť
učiteliek v tom smere, že výsledkom toho bude trestné stíhanie. Napokon nie je možné ani z konania
svedkýň či učiteľky alebo riaditeľky materskej školy nejakým spôsobom vyvodiť záver, že by ich konanie
smerovalo k tomu, aby bol niekto, teda obžalovaný, stíhaný. Ony sa to takto riešiť ani nesnažili, obrátili

sa na psychologické centrum o odbornú pomoc a vzhľadom na to, že psychologička, ktorá mala škôlku
na starosti vtedy nemala čas a potom, čo jej povedali, aký je problém, sama im odporučila psychologičku
Dr. W., ktorá riadený rozhovor s dieťaťom vykonala. Tá po rozhovore, v rámci ktorého sa objavili ešte
ďalšie skutočnosti, požiadala učiteľku, aby dieťa pozorovala, robila si poznámky a zbierala kresby. Ani
v tom čase ešte podľa názoru krajského súdu nemohol z prostredia škôlky nikto vedieť, že celé sa to
zavŕši trestným stíhaním obvineného a z poznámok, ktoré učiteľka robila a ktoré sú súčasťou spisu, sú

tiež zrejmé prejavy maloletej, ktoré boli posúdené prejavy sexuálneho zneužívania. Uviesť je potrebné
napokonajto,žetakétoprejavyvsprávanídieťaťanepozorovalalenučiteľkasvedkyňaM.N.,ktorápodľa
tvrdenia obžalovaného mala byť strojcom toho všetkého, ale aj riaditeľka materskej školy, aj svedkyňa
V. N. a F. J., ktoré takisto konštatovali ustráchanosť, utiahnutosť dieťaťa, pozorovali to, že dieťa pri
spánku ležalo nepohnute aj dve - dve a pol hodiny, čo pedagogičky posudzovali ako niečo, čo nie je

normálne, pozorovali tiež prejavy chodenia po špičkách, ako aj ďalšie. K námietke obžalovaného je
napokon potrebné uviesť, že to nemala byť učiteľka M. N., ktorá prvá vyšla s podozrením, že môže ísť
o týrané alebo zneužívané dieťa, uvedené prejavy boli pozorované dlhodobejšie a tento čas vyplýva aj
z obmedzenej dochádzky maloletej do školy. Až vtedy, keď deti modelovali v školskom roku 2010/2011,
konkrétne v septembri 2010 postavičky a keď sa maloletá vyjadrila k tomu, čo postavičke chýba už

vyššie popísaným spôsobom, až vtedy požiadala škôlka o psychologickú pomoc. Naviac je v súvislosti
s námietkou obžalovaného o údajnom „spiknutí“ potrebné zvýrazniť fakt, že to neboli učiteľky škôlky,
ktoré sa obrátili na orgány činné v trestnom konaní.

K námietke obžalovaného, že kresba, ktorú dieťa malo nakresliť pri riadenom rozhovore s

psychologičkou W. a ktorá je súčasťou spisu, nie je kresbou jeho maloletej dcéry, považuje krajský
súd za potrebné uviesť, že výpovede troch svedkýň potvrdzujú, že túto kresbu maloletá nakreslila.
Niet žiadneho dôvodu im neveriť a naviac je vyvrátené aj tvrdenie obžalovaného, že kresby s takýmto
motívom maloletá nikdy nekreslila. Z výpovede matky obžalovaného svedkyne Z. B. totiž vyplýva, že
takéto obrázky kreslila, aj keď je potrebné uviesť, že výpovede svedkyne v prípravnom konaní aj na

hlavnom pojednávaní sa v tomto smere do určitej miery líšia. Vo výpovedi dňa 11.12.2010 svedkyňa
uvádzala, že maloletá občas spomenula pipíka, tak raz za dva mesiace, aj nakreslí obrázok a povie,
že nakreslila pipíka. Na hlavnom pojednávaní už v tomto smere uvádzala to, že o tom, že by I. kreslila
pohlavné orgány, sa dozvedela až keď syna zobrali do väzby a ešte niesla výkres zo škôlky posledný,
nevšimla si, čo je tam nakreslené, pani učiteľka ho dala I., ktorá začala plakať, že chce výkres domov,

v deň keď po ňu v stredu prišla (je potrebné uviesť, že obžalovaný bol zadržaný v piatok 10.12.2010)
mala dva výkresy, jeden zobrala učiteľka, dala ho rýchlo do spálne a druhý na plač I. jej ho dala, že si
ho môže zobrať, bola tam postavička, že vraj tatíka a pipík. Ona výkres dala matke a na výkres pozreli
až potom, čo syna zobrali.

Zvýrazniť je však potrebné aj tú skutočnosť, že kresba, ktorú obžalovaný spochybňuje a ktorú mala
maloletánakresliťprirozhovoresosvedkyňouW.,ktorájupredložila,niejejedinoukresbou,kdemaloletá
kreslilapohlavnéorgány.Tiekreslila,ajkeďvinej,nietakzvýraznenejpodobe,ajpriznaleckomvyšetrení
znalkyňou K. a aj táto kresba je súčasťou spisu a naviac v knižočke, ktorú predložila svedkyňa M. N.
a ktorú mal pre maloletú pripraviť otec, sú tiež kresbičky, kde sú takéto náznaky a motívy. Naviac aj

z výpovedí svedkyne B.. O. K., ktorá ako bolo vyššie uvedené na žiadosť matky vykonala vyšetrenie
dieťaťa plynie, že aj keď pri tomto vyšetrení maloletá nekreslila obrázky so sexuálnym motívom, vždy
vystupuje do popredia otec.

Maloletá bola napokon vyšetrená aj znalkyňou z odboru psychológie, ktorá vyšetrenie a individuálny

rozhovorvykonalapospomínanom„výsluchu“maloletej.Ajzoznaleckéhoposudkuavýpovedeznalkyne
plynie to, že u dieťaťa ide o mentálne rozumovo vyspelé dievčatko, bystré, s dobrou bezprostrednou
funkciou pamäti, s detskou emocionalitou a prejavmi citovej závislosti a dôvernosti k blízkym či
známym osobám, prítomným úzkostným napätím a jemným chvením celého tela, trasľavým hláskom,pri cielených otázkach na rodinné prostredie s priamym vyhýbaním, teda odvrátením zraku, obzeraním
sa, hraním, neodpovedaním, uniknutím od témy (teda pozorovanie tých istých okolností, ako pri
rozhovore svedkyne W. s maloletou). Znalkyňa uvádzala aj to, že maloletá aj kreslila, kreslila aj ľudskú

postavu, ktorá mala znaky vekovej neprimeranosti, a to práve kvôli sexuálne pohlavným znakom. Z
psychologického hľadiska, aj keď si dieťa vie vymýšľať, nedokáže štvorročné dieťa vymyslieť veci v
súvislosti so sexuálnym obsahom, ktoré nakreslilo a o ktorých hovorilo, ak by ich nebolo skutočne zažilo.
U maloletej boli zistené znaky, ktoré sa vyskytujú u detí sexuálne zneužívaných, najmä ustrašenosť
dieťaťa, lipnutie na rodičoch, strach z cudzích ľudí, kresby, ktoré sú inšpirované sexuálnom tematikou,

hry s bábikami, ktoré môžu znázorňovať takisto sexuálne aktivity, ktoré dieťa videlo, pričom významným
znakom je naznačované tajomstvo s osobou, ktorá ju má zneužívať, vyskytuje sa u takýchto detí
absolútna poslušnosť, podriadenosť, zatajovanie, zapieranie všetkého, čo sa týka rodiny a tieto znaky
sa vyskytli aj u maloletej. Pri rozhovore uviedlo aj to, že bolo otcom odhaľované, že dochádzalo k
manipulácii otca na jeho pohlavných orgánoch, že išlo o určité sexuálne hry, ktoré však dieťa v tomto
veku nevníma ako sexuálne, ale ako bežne hravú činnosť so svojim rodičom, ku ktorému, teda tak k

otcovi, ako aj k matke, má maloletá veľmi pozitívny a intenzívny vzťah. Pri týchto hrách nezažívala
bolesť, traumu, išlo pritom o pre dieťa príjemné, hravé aktivity. Z výpovede znalkyne plynie aj to, že k
tomu, že dieťa má dôvod, aby bolo ustrašené, dospela aj z toho, že s otcom má tajomstvo, o ktorom
nesmie hovoriť a že keď niečo prezradí, tak by boli na koberci ihličky, na ktoré by postúpali a bolo by
tam veľa krvi, preto nesmie o veciach rozprávať a keď to povedala opakovane podľa jej názoru si to

nevymyslela a takýmto spôsobom bolo dieťa nútené, aby o veciach nehovorilo.

Vzhľadom na vyššie uvedené, ale aj s ohľadom na ďalšie dôkazy a skutočnosti, na ktoré poukazuje
prvostupňový súd v dôvodoch svojho rozhodnutia, sú podľa názoru krajského súdu skutkové závery, ku
ktorým okresný súd dospel, správne.

Správne zistenému skutkovému stavu zodpovedá aj správna právna kvalifikácia konania obžalovaného
a tú okresný súd aj náležitým odôvodnil.

K inému záveru, než k akému dospel prvostupňový súd, však v posudzovanom prípade dospel krajský

súd vo vzťahu k výroku o treste. Obžalovanému okresný súd v posudzovanej veci ukladal z dôvodov,
ktoré vo svojom rozhodnutí rozpísal, teda vychádzajúc z kritérií uvedených v § 34 ods. 4 Tr. zák. trest
odňatia slobody vo výmere 7 rokov, teda na dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby, keďže
za zločin sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2 Tr. zák. stanovuje Trestný zákon vo svojej osobitnej
časti sadzbu vo výmere od 7 do 15 rokov. Žiadna priťažujúca okolnosť, ani ich prevaha v danom prípade

zistená nebola, takže zvýšenie základnej trestnej sadzby z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 4 Tr. zák.,
pretože obžalovaný doposiaľ trestaný nebol, už vôbec nie z dôvodu uvedeného v § 38 ods. 5 Tr. zák.,
či dokonca ods. 6, neprichádzalo. Naopak prvostupňový súd zistil, vzhľadom na existenciu poľahčujúcej
okolnosti uvedenej v § 36 písm. j) Tr. zák., teda že pred spáchaním činu viedol obžalovaný riadny život,
prevahu poľahčujúcich okolností, v dôsledku čoho sa horná hranica trestnej sadzby v zmysle § 38 ods.

3 Tr. zák. znižuje o jednu tretinu (pri postupe uvedenom v § 38 ods. 8 Tr. zák. to znamená jej zníženie
o 2 roky a 8 mesiacov, čiže na 13 rokov a 4 mesiace). Podľa názoru okresného súdu vzhľadom na
závažnosť skutku a okolnosť, že súd nezistil žiadne mimoriadne okolnosti pre aplikáciu § 39 Tr. zák. bolo
obžalovanému potrebné ukladať trest v rámci zákonom stanovenej trestnej sadzby, a to na jej dolnej
hranici, pričom uvedený trest považoval prvostupňový súd za dostatočný z hľadiska dosiahnutia účelu

trestu sledovaného Trestným zákonom.

Podľa názoru krajského súdu však v danom prípade je možné ustanovenie § 39 ods. 1 Tr. zák. o
mimoriadnom znížení trestu aplikovať.

Podľa § 39 ods. 1 Tr. zák. ak súd vzhľadom na okolnosti prípadu alebo vzhľadom na pomery páchateľa
má za to, že by použitie trestnej sadzby ustanovenej týmto zákonom bolo pre páchateľa neprimerane
prísne a na zabezpečenie ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania, možno páchateľovi
uložiť trest aj pod dolnú hranicu trestu ustanoveného týmto zákonom.

Podľa uvedeného ustanovenia je teda potrebné skúmať predovšetkým fakt, či vzhľadom buď na
okolnosti prípadu (ktorými sa rozumejú také skutočnosti, ktoré môžu ovplyvniť povahu, charakter a
iné objektívne okolnosti spáchaného trestného činu, ktorými môžu byť i zákonné znaky skutkovej
podstaty, ak charakterom spáchania vybočujú z obvyklých prípadov), alebo pomery páchateľa (ktorýmisa rozumejú osobné a osobnostné hodnotenia osoby, ktoré charakterizujú osobu páchateľa ako objekt
trestu a tiež okolnosti, pre ktoré je rovnaký trest pre rôznych páchateľov rôzne citeľný) by použitie
zákonnej trestnej sadzby bolo pre páchateľa neprimerane prísne a súčasne to, či na zabezpečenie

ochrany spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

A z uvedeného pohľadu je potom potrebné skúmať všetky okolnosti spáchaného trestného činu
(samozrejme vzhľadom na to, že v danom prípade ide o zločin, nemyslí tým krajský súd skúmanie
závažnosti činu v zmysle ust. § 10 ods. 2 Tr. zák., pretože to je možné len u prečinov). Hodnotiť je v

každom prípade potrebné to, do akej miery boli naplnené znaky skutkovej podstaty tohto konkrétneho
trestného činu, keďže pod rovnakú skutkovú podstatu, napríklad ako v danom prípade skutkovú podstatu
zločinu sexuálneho násilia podľa § 200 ods. 2 Tr. zák., budú podriadené aj prípady, v ktorých napr.
maloleté dieťa k takýmto sexuálnym praktikám páchateľ donúti násilím, hrozbou násilia, za okolností,
ktoré u dieťaťa vyvolávajú strach, nielen v danom prípade, ale aj s dôsledkami do budúcnosti na jeho
psychike. Takéto prejavy, rovnako tak ako konanie, ktorého sa dopustil obžalovaný, sú podriadené pod

jednu skutkovú podstatu a trestané rovnakou trestnou sadzbou. V posudzovanom prípade však, ako to
vyplýva zo znaleckého posudku znalkyne z odboru psychológie, z výpovede znalkyne, ale aj z výpovedí
svedkýň je zrejmé, že dieťa toto konanie obžalovaného, ktoré samozrejme nie je v žiadnom prípade
nijako ospravedlniteľné, nevnímalo ako niečo, čo by mu ubližovalo, posudzovalo to ako hru, takže na
jeho psychike sa toto neprípustné konanie obžalovaného neprejavilo do takej miery, ako by sa trebárs

prejavilo na psychike poškodenej osoby v iných prípadoch. To je jedna z okolností, na ktorú je potrebné
pri úvahe o druhu a výmere trestu prihliadať. Ďalšou skutočnosťou, ktorú krajský súd pri rozhodovaní
o treste do úvahy bral, je doba, ktorá od spáchania skutku uplynula a po ktorú sa trestné stíhanie
vedie, ale predovšetkým skutočnosť, že osobná sloboda obžalovaného už bola obmedzená väzbou,
pričom po prepustení z väzby mu bolo uložených množstvo obmedzení, z ktorých doposiaľ trvá jeho

obmedzenie stýkať sa s maloletou dcérou. Uvedené obmedzenie, ktoré trvá od r. 2011, čiže už viac ako
5 rokov, podľa názoru krajského súdu je pre žalovaného veľmi výrazným postihnutím a práve vzhľadom
na uvedenú skutočnosť, dobu trvania väzby, ale aj spomínané okolnosti prípadu nie je podľa názoru
krajského súdu nevyhnutné pre dosiahnutie účelu trestu ukladať obžalovanému trest v rámci zákonnej
trestnej sadzby, tento trest by bol pre obžalovaného neprimerane prísnym a na zabezpečenie ochrany

spoločnosti postačuje aj trest kratšieho trvania.

Z uvedených dôvodov preto krajský súd napadnutý rozsudok vo výroku o treste zrušil a následne na
podkladeust.§322ods.3Tr.zák.rozhodolsámtak,žezdôvodovvyššieuvedených,spoužitímust.§39
ods. 1 Tr. zák. obžalovanému uložil trest odňatia slobody v trvaní 3 rokov (podľa § 39 ods. 3 písm. b) Tr.

zák. súd pri ukladaní trestu pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu nesmie uložiť trest odňatia slobody
kratší ako 2 roky, ak je v osobitnej časti tohto zákona dolná hranica trestnej sadzby aspoň 5 rokov),
pričom vzhľadom na okolnosti stíhaného prípadu i dobu, ktorá od spáchania skutku uplynula, súčasný
vek maloletej, ako aj osobu obžalovaného, už na neho nie je nevyhnutné a pre splnenie účelu trestu
potrebné pôsobiť priamo výkonom nepodmienečného trestu odňatia slobody, a preto obžalovanému

výkontrestupodmienečneodložilnaskúšobnúdobu4rokovsprobačnýmdohľadomnadjehosprávaním
v skúšobnej dobe. Vzhľadom na znalcami konštatované osobnostné charakterové vlastnosti mu uložil
aj povinnosť počas skúšobnej doby podrobiť sa psychoterapii lebo zúčastniť sa na psychologickom
poradenstve.

Na záver už krajský súd považuje za potrebné vyjadriť sa len k námietke obžalovaného v tom smere,
že trestné stíhanie začal neoprávnený orgán a úkony tohto orgánu, ktoré boli vo veci vykonávané,
je potrebné považovať od samého začiatku za nulitné a dôkazy takto získané za nezákonné a
nepoužiteľné, pretože tie boli vykonávané sekciou kontroly a inšpekčnej služby, Úradom inšpekčnej
služby Ministerstva vnútra Slovenskej republiky, opierajúc sa tak o právny názor vyslovený v rozsudku

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1To/1/2015 zo dňa 29.5.2015. K tomu krajský súd podotýka, že nielen
on sa s takýmto názorom nestotožňuje, v tomto smere vzhľadom na existenciu rôznych rozhodnutí
Najvyššieho súdu SR bolo prijaté zjednocujúce stanovisko kolégia Najvyššieho súdu SR, ktoré sa s
názorom prezentovaným v spomínanom rozhodnutí Najvyššieho súdu nestotožňuje.
jednohlasne

Poučenie:Proti tomuto rozsudku ďalší riadny opravný prostriedok nie je prípustný.