Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 30. september 2020

Súd: Krajský súd Košice
Spisová značka: 11Co/317/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7712201061
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Zuzana Matyiová

ECLI: ECLI:SK:KSKE:2020:7712201061.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Matyiovej a sudcov

JUDr. Jarmily Maximovej a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne V. X., nar. XX.X.XXXX, bytom
Q., F. XX, zast. JUDr. Vladimírom Bajtošom, advokátom, so sídlom Košice, Slovenskej jednoty 8, proti
žalovanej Slovenskej republike, za ktorú koná Generálna prokuratúra Slovenskej republiky, Štúrova 2,
Bratislava, o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, o odvolaní žalovanej proti rozsudku 10C/7/2012 zo
7.5.2019 Okresného súdu Michalovce

r o z h o d o l :

P o t v r d z u j rozsudok v časti výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené do sumy 19.075,75 €, ktoré je
žalovaná povinná zaplatiť žalobkyni do 30 dní od právoplatnosti rozsudku.

V prevyšujúcej časti m e n í rozsudok tak, že žalobu zamieta.

Žalobkyni priznáva náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1.Súdprvejinštancie(ďalejlen„súd")rozsudkomzaviazalžalovanúzaplatiťžalobkynisumu4.075,75€z
titulunáhradyškodyspôsobenejnezákonnýmtrestnýmstíhaním,(I),sumu50.000€ztitulunemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným trestným stíhaním, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku (II) a
žalobkyni priznal plnú náhradu trov konania (III).

2. Rozhodol tak o návrhu žalobkyne, ktorá sa od žalovanej domáhala náhrady škody spolu vo výške
54.075,75 € v zmysle ust. § 3 ods. 1 a 2 zákona č. 514/2003 Z.z. s poukazom na to, že bola zadržaná a
umiestnenádocelypredbežnéhozadržaniaod14.12.2005do15.12.2005avzhľadomnajejoslobodenie
spod obžaloby má za to, že aj jej zadržanie a umiestnenie do cely predbežného zadržania bolo
nezákonné. Dôvodila, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania,
ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona

č. 514/2003 Z.z., pričom jej bola spôsobená škoda majetková, spočívajúca v nákladoch vynaložených
na obranu v trestnom konaní a nemajetková ujma spočívajúca v znížení jej spoločenského statusu ako
aj škoda spôsobená nezákonným zadržaním.

3. Súd prvej inštancie vo veci prvýkrát rozhodol rozsudkom sp. zn. 10C 7/2012-68 zo 14.1.2014, kedy
žalobu zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania. Rozhodnutie založil na tom,
že neboli splnené podmienky na rozhodnutie vo veci, pretože (pôvodne) žalovaná strana Ministerstvo

vnútra Slovenskej republiky, aj keď má spôsobilosť na právne úkony, nemá v prejednávanej veci pasívnu
legitimáciu a zodpovednosť za škodu má niesť štát. Po odvolaní sa žalobkyne Krajský súd v Košiciach
uznesením sp. zn. 2Co 417/2014-82 zo 4.5.2015 zrušil rozsudok súdu prvej inštancie z dôvodu, že odňal
žalobkyni možnosť konať pred súdom a vec mu vrátil na ďalšie konanie, vytýkajúc mu, že neposudzovalvec z pohľadu opodstatnenosti žaloby po hmotnoprávnej stránke, ale žalobu zamietol len na základe
toho, že žalovaná nebola označená v plnom rozsahu v zmysle ust. § 3 zákona č. 514/2003 Z.z., pričom
je nepochybné, a vyplýva to aj zo žaloby, že žalobkyňa cituje ust. § 3 ods. 1, 2 uvedeného zákona a

konštatuje, že štát zodpovedá za škodu, ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej
moci. Už len z tejto skutočnosti mohol súd prvej inštancie širším výkladom vyvodiť záver, že žalovanou
je Slovenská republika, ktorá nikdy nemôže vystupovať ako samostatný subjekt bez označenia orgánu,
ktorý má za ňu konať. Následne žalobkyňa podaním z 9.10.2015 uviedla, že žalovanou je Slovenská
republika, za ktorú koná Ministerstvo vnútra SR. Súd prvej inštancie druhýkrát vo veci rozhodol proti

takto označenej žalovanej rozsudkom 10C/7/2012-136 z 30.3.2017, ktorým žalobe v plnom rozsahu
vyhovel. Po odvolaní sa žalovanej Krajský súd v Košiciach uznesením 11Co/270/2017-170 z 15.8.2018
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie s usmernením, že za štát má v prejednávanej veci konať Generálna
prokuratúra SR (viď rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Cdo/289/2014).

4. Súd v odôvodnení rozsudku (v poradí tretieho) zhrnul výsledky dokazovania, vyšiel zo skutkových

tvrdení žalobkyne a na vec aplikoval ust. § 3 ods. 1, § 4 ods. 1 písm. b/, § 5 ods. 2, 3, § 6 ods. 1, 2, 3,
4, § 15 ods. 1, 2, § 17 ods. 1, 2, § 18 ods. 1, 2, 3, § 27b ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., účinného do
31.12.2008adospelkzáveru,žežalobajedôvodná.Konštatoval,ženebolomedzistranamisporným,že
dňa 14.12.2005 bolo uznesením vyšetrovateľa Ministerstva vnútra, úradu inšpekčnej služby PZ začaté
voči žalobkyni trestné stíhanie a vznesené proti nej obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci

verejného činiteľa podľa § 158 ods. 1 písm. a/ Trestného zákona a prijímania úplatku a inej nenáležitej
výhody podľa § 160 ods. 2 Trestného zákona, a že následne personálnym rozkazom Ministra vnútra
SR bola prepustená zo služobného pomeru príslušníka policajného zboru. Rozsudkom Okresného súdu
Michalovce sp. zn. 8T 121/2009-1090 z 1.2.2010 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach
5To 18/2010-1108 z 23.10.2010 bola žalobkyňa oslobodená spod obžaloby vznesenej prokurátorom

Vojenskej obvodovej prokuratúry Prešov pre skutok kvalifikovaný ako trestný čin zneužívania právomoci
verejného činiteľa a pre trestný čin prijímania úplatku a inej náležitej výhody, pretože nebolo dokázané,
že sa stal skutok, pre ktorý bola stíhaná. Uznesenie o vznesení obvinenia zo 14.12.2005 bolo preto
rozhodnutím nezákonným, z ktorého dôvodu žalobkyni vznikol nárok na náhradu škody podľa zákona
č. 514/2003 Z.z., a to nárok na náhradu trov v trestnom konaní (predložená faktúra a rozpis právnych

služieb na vyúčtovanie odmeny advokáta v sume 4.075,75 €) a na náhradu nemajetkovej ujmy v sume
50.000 €.

5. Súd mal za preukázané, že nezákonné trestné stíhanie a kriminalizácia zasiahli do majetkovej sféry
žalobkyne, nakoľko stratou zamestnania došlo k zníženiu, ba priam až k znemožneniu jej možností

majetkovo zabezpečiť seba a svoju rodinu, došlo aj k zásahu do jej osobnostnej sféry, nakoľko vážne
bola narušená jej povesť bezúhonného človeka, prišla o prácu, a keďže počas takmer celého svojho
profesijného života pracovala v X. predpoklad, že ak by nedošlo k jej trestnému stíhaniu, naďalej by
ostala príslušníčkou policajného zboru. Mal za zrejmé, že k vedeniu trestného stíhania proti osobe
žalobkyne, a teda k zásahu do jej práv, nemuselo dôjsť, nakoľko rozsudok Okresného súdu Michalovce

8T 121/2009 v spojení s rozsudkom krajského súdu 5To 18/2010 je dôkazom toho, že skutok, pre
ktorý bolo vedené trestné stíhanie voči nej, sa nestal. Konštatoval, že pri výške nemajetkovej náhrady
vychádzal z voľnej úvahy, avšak z hľadísk, ktoré sú v súčasnosti uvedené v § 17 ods. 3 zák. č.
514/2003 Z.z. Mal za to, že výška náhrady nemajetkovej ujmy je primeraná ujme, ktorú utrpela žalobkyňa
nezákonným rozhodnutím. Poukázal na argumentáciu v rozhodnutí Krajského súdu v Bratislave sp.

zn. 14Co/85/2013 z 26.3.2013 podľa ktorej vo veciach ochrany osobnosti sú žalobcom priznávané
náhrady nemajetkovej ujmy v podstatne vyšších sumách (napr. niektorým politikom ako aj bývalému
predsedovi Najvyššieho súdu SR), hoci zásahy do ich osobnostných práv nemali zďaleka také dôsledky,
aké malo nezákonné trestné stíhanie žalobkyne. Prihliadajúc na kritériá vyplývajúce z ust. § 17 ods.
2 z.č. 514/2003 Z.z. konštatoval, že žalobkyňa pred vznesením obvinenia zo dňa 14.12.2005 viedla

riadny život a bola bezúhonnou osobou. Podkladom pre vydanie personálneho rozkazu ministra vnútra,
ktorým bola žalobkyňa prepustená zo služobného pomeru bol skutok, pre ktorý bolo proti žalobkyni
vznesené obvinenie pre trestný čin zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatkov a inej
nenáležitej výhody, a po nútenom odchode už nemohla v uvedenej oblasti v policajnom zbore pracovať,
pretože aj keď ju následne na základe rozkazu ministra vnútra z 8.5.2013 prijali do policajného zboru,

v dôsledku šikany zo strany nadriadených ako aj z dôvodu, že bola pridelená na pracovisko, ktoré bolo
najvzdialenejšie od miesta jej trvalého bydliska (86 km) bola nútená požiadať následne o predčasný
odchod do dôchodku. Vedenie trestného stíhania proti nej malo za následok jednak stratu zamestnania
a následne sťaženie jej spoločenského uplatnenia, dlhé obdobie si nemohla nájsť prácu a zhoršil sajej zdravotný stav (rok od vznesenia obvinenia bola PN). Súd uzavrel, že trestným stíhaním žalobkyne
utrpela jej povesť jednak v mieste bydliska ale aj v predchádzajúcom profesionálnom živote, a to aj na
základe mediálnych výstupov vtedajšieho ministra vnútra. Trestné stíhanie vážne a negatívne zasiahlo

nielen do súkromného života samotnej žalobkyne ale do života celej jej rodiny, nezákonným trestným
stíhaním prišla o stály príjem a zabezpečenie rodiny, čo nepochybne zanechalo stopy v partnerskom
vzťahu a v rodine ako takej, v dôsledku trestného stíhania začala mať aj zdravotné problémy, utrpela
duševnú traumu a okrem iných zdravotných problémov do súčasnej doby užíva antidepresíva, v
dôsledku trestného stíhania prestala žiť spoločenským životom, s nikým sa nestýka, cíti sa spoločensky

vyradená, má za to, že každý na ňu pozerá, ako by niekoho zavraždila. Ttrestné stíhanie žalobkyne
narušilo vzájomné vzťahy nielen medzi manželmi ale aj rodičmi a deťmi a okolím, čo malo najmä u
detí vplyv na ich duševné zdravie a psychický vývoj. Došlo aj k zásahu do spoločenského uplatnenia
žalobkyne, pretože dlhú dobu si nemohla nájsť prácu, a aj keď ju museli opätovne prijať k polícii, z
dôvodov už vyššie uvedených musela odísť a zamestnanie si našla až ako opatrovateľka v Rakúsku.

6. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalovaná argumentujúc, že napadnutý rozsudok
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhla aby odvolací súd rozsudok súdu prvej
inštancie zmenil a to tak, že žalobu v celom rozsahu zamietne, prípadne ako nezákonný zruší
a vráti súdu prvej inštancie za účelom dokazovania. Po citácii § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003
Z.z. uviedla, že v prípade zodpovednosti orgánu verejnej moci za škodu spôsobenú nezákonným

rozhodnutím, musí ísť o rozhodnutie, ktorým bola spôsobená škoda a toto bolo pre nezákonnosť zrušené
alebo zmenené príslušným orgánom. V tejto súvislosti poukazovala na právne názory vyjadrené v
rozsudkoch Okresného súdu Bratislava I z 15.10.2015 sp. zn. 8C/10/2013-154 a z 24.7.2015 sp. zn.
19C/181/2013-140 a v rozsudku Krajského súdu v Bratislave pod sp. zn. 8Co/251/2010, ktoré súhlasne
zastávali stanovisko, že nemožno považovať uznesenie o vznesení obvinenia za nezákonné len z

dôvodu, že obvinený nebol právoplatne odsúdený. Žalovaná poukázala aj na uznesenie Najvyššieho
súdu SR zo dňa 20.3.2012 sp. zn. 7Cdo/27/2011, z ktorého vyplýva, že na to aby bolo rozhodnutie
označené ako nezákonné, musí byť určeným procesným postupom zrušené. V zmysle Trestného
poriadku policajný orgán, resp. vyšetrovateľ nemal inú možnosť, ak je na podklade trestného oznámenia
alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin

spáchala určitá osoba, iba vydať uznesenie o vznesení obvinenia. Zdôraznila, že súd v predmetnej
veci obžalobu prokurátora prijal, pričom dospel k záveru, že nie sú dané dôvody na postup podľa §
241 a nasl. Trestného poriadku, teda nie sú dôvody na postúpenie veci, prípadne zastavenie trestného
stíhania. Súd prijatím obžaloby potvrdil zákonnosť obžaloby a nezistil procesné pochybenia, pre ktoré
by mohol vrátiť obžalobu prokurátorovi. Následne po dokazovaní súd rozhodol tak, že žalobkyňu spod

obžaloby oslobodil, pretože nebolo preukázané, že sa stal skutok, pre ktorý bola trestne stíhaná. K výške
nemajetkovej ujmy žalovaná uviedla, že táto má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý mal
spôsobiť nenapraviteľnú ujmu dotknutej osobe. Nemajetková ujma neslúži na navrátenie do pôvodného
stavu, či ako prostriedok na obohatenie sa, ale predovšetkým ide o prostriedok spravodlivej nápravy.
V tejto súvislosti odvolateľka poukazovala na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR zo dňa 30.7.2008 pod

sp. zn 3Cdo/201/2007, sp. zn. 4Cdo/171/2005 z 26.4.2005, v ktorých je konštatované, že i keď je
výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy súdu, jeho úvaha sa musí opierať o konkrétne a
preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej úvahy sa nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu,
vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole a nemožno priznávať neprimerané sumy, ktoré by vo svojich
dôsledkoch viedli k bezdôvodneému obohacovaniu sa. Citovala ust. § 17 ods. 4 z.č. 514/2003 Z.z. a § 6

z.č. 215/2006 Z.z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi, podľa ktorého celková
suma odškodnenia poskytnutá podľa tohto zákona nesmie presiahnuť 50 násobok minimálnej mzdy a v
tejtosúvislostipoukázalanauzneseniaNajvyššiehosúduSRsp.zn.7Cdo/100/2017zo17.10.2017asp.
zn. 3Cdo/19/2018, v ktorých bol vyslovený záver o povinnosti všeobecného súdu určiť primeranú výšku
náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení iných právnych predpisov slovenského

právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry ústavného súdu a ESĽP. Určenie
maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle z.č.
412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada nebola vyššia ako náhrada za ujmu, ktorú utrpeli obete
trestných činov, je pokračovaním v už nastolenom trende legislatívnych úprav pod vplyvom rozhodnutí
ESĽP. Podľa názoru ESĽP náhrada nemajetkovej ujmy musí byť rozumne primeraná utrpenej ujmy na

povesti (napr. Tolstoy Miloslavsky v. Spojené kráľovstvo. ESĽP tiež konštatoval, že pri určovaní výšky
náhrady treba vychádzať z dôkazov preukazujúcich výšku ujmy (napr. Flux v. Moldavsko). Zdôraznil, že
určená výška náhrady za porušenie osobnostných práv musí zohľadňovať výšku náhrady priznávanej
za telesné zranenia a pre obete násilných činov, pričom náhrada za porušenie iných osobnostných právby nemala bez existencie závažných a dostatočných dôvodov prevyšovať maximálnu výšku náhrady
priznávanú za telesné zranenie alebo násilné činy (napr. Iltalehti a Karhuvaara v. Fínsko). Žalovaná
dôvodila, že žalobkyňa bola síce prepustená zo zamestnania, avšak následne bola opäť prijatá do

policajného zboru. Prípadnú šikanu a pridelenie 86 km od bydliska mala riešiť so svojim nadriadeným.
K zhoršeniu zdravotného stavu žalobkyne odvolateľka uviedla, že tento preukázateľne nevyplýva z
trestného stíhania proti nej.

7. Žalobkyňa vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej zastávala názor, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je

správne, v súlade s právnym názorom odvolacieho súdu v predchádzajúcich konaniach. K zákonnosti
- nezákonnosti postupu orgánov činných v trestnom konaní uviedla, že už z faktu, že z pätnástich
zadržaných a stíhaných osôb, všetci, alebo takmer všetci obžalovaní boli oslobodení, možno vyvodiť
nekvalitu a účelovosť postupu orgánov prípravného konania, včítane nedostatočného dozoru nad
zákonnosťou príslušnej súčasti prokuratúry. Trvala na tom, že postup najmä zložiek MV SR mal
politické pozadie, malo slúžiť vtedajšiemu novému ministrovi vnútra SR - mimochodom mimoriadne

nekompetentného vo veciach trestného práva - na jeho „osobnú prezentáciu“ ako bojovníka proti
korupcii, o čom svedčia vtedajšie mediálne výstupy, ktoré sú z časti súčasťou tohto spisu. Aj v dôsledku
týchto medializácií bol dopad trestného stíhania na žalobkyňu zosilnený s dôsledkami, ako to bolo
dokumentované v tomto konaní. Pokiaľ ide o výšku nemajetkovej ujmy, jej uznanie aj výška je plne
odôvodnená, pričom v rámci konania na OS Michalovce predniesla návrh na mimosúdne vyrovnanie

v záujme urýchleného ukončenia tejto veci, ktorý žalovaná odmietla. Navrhla rozhodnutie súdu prvej
inštancie potvrdiť v celom rozsahu a rozhodnúť o trovách konania.

8. Žalovaná vo vyjadrení k podaniu žalobkyne zastávala stanovisko, že orgány činné v trestnom konaní
a súd rozhoduje o každej osobe, proti ktorej je vedené trestné stíhanie samostatne. Tvrdenia žalobkyne,

že všetci, alebo takmer všetci obžalovaní boli oslobodení sú ničím nepodložené. Súd v trestnom konaní
aplikoval zásadu dubio in reo, teda v pochybnostiach v prospech páchateľa. Prokuratúra je nezávislý
orgán, nepodlieha kontrole žiadneho z ústredných orgánov štátnej správy. Nie je možné prokuratúre
pričítať zodpovednosť za konanie vtedajšieho ministra vnútra, rovnako tak medializáciu prípadu.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalovanej ako podané včas
(§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie
prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP
a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích
dôvodov, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380

ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalovanej je čiastočne dôvodné.

10. Odvolací súd sa stotožňuje so správnymi skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, že
žalovaná je zodpovedná za nemajetkovú ujmu, ktorá žalobkyni vznikla v priamej príčinnej súvislosti
s vydaním nezákonného uznesenia o vznesení obvinenia vyšetrovateľa Odboru inšpekčnej služby v

Košiciach zo dňa 14.12.2005, na základe ktorého bola žalobkyňa nespravodlivo obvinená z trestného
činu zneužívania právomoci verejného činiteľa a prijímania úplatku a inej nenáležitej výhody podľa §
158 ods. 1 písm. a) a § 160 ods. 2 Trestného zákona, a trestne stíhaná v období od 14.12.2005 až do
času, kedy sa trestná vec skončila oslobodzujúcim rozsudkom Okresného súdu Michalovce zo sp. zn.
8T/121/2009 v spojení s rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 5To/18/2010.

11. K odvolacej námietke žalovanej týkajúcej sa ust. § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. (ak tento
zákonneustanovujeinak,právonanáhraduškodyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutímmožnouplatniť
iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené
pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím

tohto orgánu) a k argumentácii, že v trestnom konaní proti žalobkyni, nebolo žiadne z právoplatných
rozhodnutí zrušené alebo zmenené, na to určeným procesným postupom, preto nešlo o nezákonné
rozhodnutia, odvolací súd dodáva:

12. Pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania

a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že
sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie
uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č.
514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorýchzákonov). Právoplatnosťou rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí a
zanikajú účinky rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Základným predpokladom
zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím v zmysle cit. ustanovenia § 6

ods. 1 prvá veta uvedeného zákona je zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, ktorým
bola spôsobená škoda, a to pre jeho nezákonnosť príslušným orgánom. Pre správnu interpretáciu
tohto ustanovenia nestačí vychádzať len z jeho jazykového znenia, teda z doslovného gramatického
výkladu, ale je nevyhnutné uplatniť výklad systematicky a teleologicky. Z hľadiska systematického
výkladu objasňujúceho obsah právnej normy vo vzájomných súvislostiach s inými právnymi normami

možno dospieť k záveru, že pokiaľ cit. ustanovenie § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. je umiestnené
vo štvrtej časti označenej ako spoločné ustanovenia, prichádza do úvahy jeho praktické uplatnenie
aj v prípade zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktorej podmienky
upravuje § 6 tohto zákona. Z hľadiska teleologického výkladu vychádzajúceho zo zmyslu a účelu
právneho predpisu, ktorým je v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu
škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46

ods. 3 Ústavy SR, nemožno lipnúť na formálnom zrušení (zmene) tvrdeného nezákonného rozhodnutia,
ale splnenie tejto podmienky treba vykladať extenzívne. Za ústavne konformný treba preto považovať
výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o
začatítrestnéhostíhaniaavzneseníobvinenia,zastavenietrestnéhostíhania,akktakémutorozhodnutiu
došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako

zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Právoplatnosťou
rozhodnutia o zastavení trestného stíhania sa trestné konanie končí, to znamená, že zanikajú účinky
rozhodnutia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia. Zastavenie trestného stíhania znamená,
že výsledky trestného (prípravného) konania ukazujú, že nejde o trestný čin, zároveň znamená, že
podozrenie zo spáchania trestného činu sa nepotvrdilo a vyšla tak najavo nezákonnosť rozhodnutia o

začatí trestného stíhania o vznesení obvinenia (pozri uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4M Cdo
15/2009).

13. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo
právoplatným odsúdením je teda špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003

Z.z. Zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu je, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe), bola odčinená. Nárok na
náhradu škody spôsobený začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia
(vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Ústavnoprávny základ nároku

jednotlivca na náhradu škody v prípade trestného stíhania, ktoré je skončené oslobodením spod
obžaloby, prípadne zastavením trestného stíhania, je treba hľadať nielen v ustanovení čl. 36 ods. 3
Listiny základných práv a slobôd, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým v čl. 1 ods. 1 Ústavy, teda v
princípoch materiálneho právneho štátu, ktorý musí niesť zodpovednosť za nezákonné konanie svojich
orgánov, či za konanie, ktorým štátne orgány alebo orgány verejnej moci priamo zasahujú do základných

práv jednotlivca. Na jednej strane je isto povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní vyšetrovať a
stíhať trestnú činnosť, na druhej strane sa štát nemôže zbaviť zodpovednosti za postup týchto orgánov,
pokiaľ sa neskôr ukáže nielen ako nezákonný, ale tiež v prípade, keď je trestné konanie samo zastavené,
alebo ak bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený.

14. V prejednávanej veci súd prvej inštancie správne aplikoval na daný prípad ust. § 6 ods. 1 zákona
č. 514/2003 Z.z. a správne posúdil zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím. Správne interpretoval uvedené ustanovenie v otázke, že zastavenie
trestného stíhania z dôvodu, že k trestnému činu nedošlo má rovnaký význam ako zrušenie uznesenia
o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Vo vzťahu k žalobkyni vydal

vyšetrovateľ uznesenie o vznesení obvinenia dňa 14.12.2005, ktoré v zmysle judikatúry Najvyššieho
súdu SR treba považovať za nezákonné a potom, čo žalobkyňa bola spod obžaloby oslobodená, aj za
zrušené.

15. Je pravdou, že nie každé uznesenie o vznesení obvinenia možno považovať automaticky za

nezákonné potom, čo nedošlo k odsúdeniu obvineného, ale v takom prípade je potrebné prihliadnuť
na okolnosti, pre ktoré nedošlo k odsúdeniu obvineného. Zastavenie trestného stíhania nemá rovnaký
význam ako zrušenie, či zmena uznesenia pre nezákonnosť, a preto nevzniká ani právo na náhradu
škody spôsobenej uznesením o vznesení obvinenia za predpokladu, ak si obvinený vznesenie obvineniazavinil sám alebo bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti ktorému bolo trestné stíhanie zastavené iba
preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že
trestný čin bol amnestovaný. O takýto prípad sa však v prejednávanej veci nejedná, nakoľko žalobkyňa

bola oslobodená spod obžaloby, pretože nebolo dokázané, že skutky v obžalobe sa stali. Vzhľadom na
uvedené, odvolacia námietka žalovanej spočívajúca v nesplnení podmienok pre vznik zodpovednosti
za škodu, je nedôvodná.

16. Za dôvodné však považuje odvolací súd odvolanie žalovanej vo vzťahu k právnemu posúdeniu

veci súdom prvej inštancie ohľadom výšky priznanej nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti odvolací súd
uvádza, že súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a stotožňuje sa so záverom súdu prvej
inštancie, že každé trestné stíhanie predstavuje vážny zásah do osobnej slobody jednotlivca, ktoré
vyvoláva negatívne dopady na jeho osobný život a životný osud, pretože samotný fakt trestného stíhania
je záťažou pre každú osobu a stresujúcim životným faktorom. Už samotné trestné stíhanie trvajúce vyše
štyri roky výrazne negatívne zasiahlo do súkromného a osobného života žalobkyne, jej rodiny, do jej cti

a dobrej povesti, dôstojnosti, a to tým skôr, ak išlo o obvinenie nepravdivé, čo je potvrdené právoplatným
oslobodzujúcim rozsudkom. Je teda nepochybné, že trestné stíhanie, ktoré bolo realizované v rozpore
so zákonom, resp. ústavným poriadkom, je spôsobilé vyvolať vedľa vzniku materiálnej škody aj vznik
nemateriálnej ujmy vo sfére osobnostných práv.

17. Odvolací súd v tejto súvislosti dáva do pozornosti nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 27.
januára2017sp.zn.ÚS754/2016-42podľaktoréhovedenietrestnéhostíhanianazákladenezákonného
uznesenia o jeho začatí bez ohľadu na to, či bolo vydané za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. alebo za
účinnosti zákona č. 514/2003 Z. z., odôvodňuje s ohľadom najmä na čl. 46 ods. 3 ústavy a čl. 36 ods.
3 listiny právo na náhradu nemajetkovej ujmy takto stíhanej osoby, pokiaľ jej táto v príčinnej súvislosti s

vedením trestného stíhania vznikla. Ústavný súd preto konštatoval, že priznanie náhrady nemajetkovej
ujmy v peniazoch za vedenie trestného stíhania, ktoré sa právoplatne skončilo inak než odsúdením (a to
aj v prípade, ak nebolo realizované väzobne), je ústavne akceptovateľným a ústavou predpokladaným
spôsobom poskytnutia satisfakcie takto stíhanej osobe, a to aj v prípade, ak bolo trestné stíhanie začaté
už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. (t. j. pred 1. júlom 2004).

18. Odvolací súd v súvislosti s výškou priznanej nemajetkovej ujmy odkazuje aj na na rozhodnutie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Cdo/19/2018 z 24.7.2018, ktorý v dôvodoch svojho uznesenia okrem
inéhouviedol:„Najvyššísúdvrozhodnutíz31.mája2007sp.zn.4Cdo177/2005,ktorébolopublikované
v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky ako judikát R 13/2009,

pri riešení otázky odškodnenia väzby vyslovil záver, podľa ktorého nárok na náhradu nemajetkovej ujmy
treba posudzovať aj v súvislosti s čl. 5 ods. 1 a 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „Dohovor“), i keď nárok na odškodnenie väzby vznikol podľa § 5 ods. 1 zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym
úradným postupom (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.). Najvyšší súd zdôraznil, že ustanovenie čl. 5 ods.

5 Dohovoru obsahuje tzv. neurčitý právny pojem, ktorý vyžaduje jeho aplikáciu na konkrétne skutkové
okolnosti prípadu. Neurčité právne pojmy v žiadnom prípade nie sú ustanoveniami, ktoré by súdu
umožňovali ľubovôľu, alebo ktoré by umožňovali súdu absolútne neobmedzenú úvahu. Ich aplikáciu
a výklad je súd povinný vo svojom rozhodnutí zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi
účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s prihliadnutím na rozsah odškodnenia v iných, prejedávanej

veci obdobných veciach (najvyšší súd v tomto rozhodnutí poukázal na rozsudok ESĽP zo 17. júla
2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike). V rozhodnutí z 27. apríla 2006 sp. zn. 4 Cdo
171/2005 najvyšší súd konštatoval, že i keď je výška zadosťučinenia v peniazoch predmetom úvahy
súdu, jeho úvaha sa musí opierať o celkom konkrétne a preskúmateľné hľadiská. Uplatnenie voľnej
úvahy sa tak nesmie stať nepreskúmateľnou ľubovôľou súdu, vymykajúcou sa akejkoľvek kontrole.

Nemožno priznávať neprimerané či dokonca tak premrštené sumy, ktoré by vo svojich dôsledkoch
viedli k bezdôvodnému obohacovaniu sa a ktoré by napríklad pri porovnaní „odškodnenia“ zásahu do
práva na ochranu osobnosti s „odškodňovaním“ zásahov do iných základných práv zaručených Ústavou
Slovenskej republiky mohli niektoré ujmy na iných základných právach (napríklad ujmy na zdraví či
dokonca živote) bagatelizovať. Danou problematikou sa najvyšší súd zaoberal aj v rozhodnutí z 31.

júla 2012 sp. zn. 6 Cdo 37/2012, v ktorom dospel k záveru, že súd je povinný vo svojom rozhodnutí
zdôvodniť a vyrovnať sa s relevantnými argumentmi účastníka o neprimeranosti odškodnenia aj s
prihliadnutímnarozsahodškodneniaviných,prejednávanejveciobdobnýchveciach;vtomtorozhodnutí
dovolací súd poukázal na nález ústavného súdu zo 6. decembra 2006 sp. zn. III. ÚS 147/06 a tiežna rozsudok ESĽP zo 17. júla 2012 v prípade Winkler proti Slovenskej republike. Najvyšší súd v
rozhodnutí z 30. septembra 2013 sp. zn. 6 MCdo 15/2012 dospel k záveru, podľa ktorého určenie
výšky primeranej náhrady nemajetkovej ujmy nie je záležitosťou voľnej úvahy, ktorá by nepodliehala

žiadnemu hodnoteniu; jej základom je zistenie skutkových okolností, ktoré súdu umožnia úvahu na
určitom kvalitatívnom posúdení základných súvislostí. Treba, aby súdy v súvislosti s tým vzali do
úvahy aj iné hmotnoprávne predpisy upravujúce odškodnenie, napríklad zákon č. 215/2006 Z.z. v
zmysle ktorého v prípade, že trestným činom bola spôsobená smrť, má poškodený nárok na vyplatenie
odškodnenia v sume päťdesiatnásobku minimálnej mzdy; pri trestnom čine znásilnenia, sexuálneho

násilia alebo sexuálneho zneužívania za spôsobenú morálnu škodu stanovuje limit odškodnenia
vo výške desaťnásobku minimálnej mzdy. Súd sa musí zaoberať napríklad aj otázkami, v čom je
nemajetková ujma žalobcu v jeho spoločenskom, pracovnom, rodinnom živote spôsobená nezákonným
rozhodnutímväčšia,vporovnanísosmrteľnýmnásledkomtrestnéhočinu,respektívesmorálnouškodou
spôsobenou trestným činom znásilnenia, sexuálneho násilia alebo sexuálneho zneužívania. Vyššie
uvedené rozhodnutia najvyššieho súdu sa týkali sporov, v ktorých išlo o náhradu nemajetkovej ujmy v

zmysle zákona č. 58/1969 Zb. Tento zákon neupravoval náhradu (a teda ani jej výšku) nemajetkovej
ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím štátu. K záveru o možnosti priznať túto náhradu v zmysle
zákona č. 58/1969 Zb. dospela prax všeobecných súdov Slovenskej republiky až v súvislosti s právnymi
názormi najvyššieho súdu obsiahnutými v judikáte R 13/2009. V danom prípade žalobca uplatnil nárok
na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 514/2003 Z.z., ktorý na rozdiel od zákona č. 58/1969

Zb. upravuje možnosť priznať aj túto náhradu. Zákon č. 514/2003 Z.z. bol od svojho vydania viackrát
novelizovaný. Výšky náhrady nemajetkovej ujmy sa týkala novela vykonaná zákonom č. 517/2008 Z.z.
ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a o
zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 517/2008 Z.z.“) účinným od 1. januára 2009
a ďalej zákonom č. 412/2012 Z.z. ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za

škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov
(ďalej len „zákon č. 412/2012 Z.z.“) účinným od 1. januára 2013. V zmysle § 17 ods. 3 zákona č.
514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z.z. sa výška nemajetkovej ujmy určuje s prihliadnutím
najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť
vzniknutejujmyanaokolnosti,zaktorýchknejdošlo,c/závažnosťnásledkov,ktorévzniklipoškodenému

v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení.
Ustanovením § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení zákona č. 517/2008 Z.z. bol stanovený
minimálny limit výšky nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonnými rozhodnutiami uvedenými v § 7 a
8 tohto zákona (tak, že jej výška je najmenej jedna tridsatina priemernej nominálnej mesačnej mzdy
zamestnanca v hospodárstve Slovenskej republiky za predchádzajúci kalendárny rok, a to za každý,

aj začatý deň pozbavenia osobnej slobody). V zmysle § 17 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. v znení
zákona č. 412/2012 Z.z. výška náhrady nemajetkovej ujmy priznaná podľa § 17 ods. 2 tohto zákona
nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná osobám poškodeným násilnými trestnými činmi
podľa osobitného predpisu (pričom osobitným predpisom sa tu podľa poznámky pod čiarou rozumie
zákon č. 215/2006 Z.z.). Zákonom č. 412/2012 Z.z. bol teda stanovený maximálny limit výšky náhrady

nemajetkovej ujmy spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Na záveroch najvyššieho súdu o povinnosti
všeobecného súdu určiť primeranú výšku náhrady spôsobenej nezákonným rozhodnutím po zohľadnení
iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich odškodnenie, ako aj judikatúry
ústavného súdu a ESĽP, ku ktorým dospel najvyšší súd skôr už v rozhodnutiach, v ktorých bol uplatnený
nárok na náhradu nemajetkovej ujmy podľa zákona č. 58/1969 Zb., nezmenili neskôr nič ani zákon

č. 517/2008 Z.z, ani zákon č. 412/2012 Z.z. Určenie maximálnej hranice náhrady nemajetkovej ujmy
spôsobenej nezákonným rozhodnutím v zmysle zákona č. 412/2012 Z.z. tak, aby priznaná náhrada
nebolavyššiaakonáhradazaujmu,ktorúutrpeliobetetrestnýchčinov,jepokračovanímvužnastolenom
trendelegislatívnychúpravpodvplyvomrozhodnutíESĽP“.Dovolacísúdvtomtorozhodnutítiežuviedol,
že pokiaľ odvolací súd pri úvahách o určení primeranej výšky náhrady nemajetkovej ujmy neprihliadol na

záverynajvyššiehosúduopotrebeurčiťprimeranúvýškunáhradyspôsobenejnezákonnýmrozhodnutím
po náležitom zohľadnení iných právnych predpisov slovenského právneho poriadku upravujúcich
odškodnenie, odklonil sa od ustálenej praxe dovolacieho súdu a rozhodol nesprávne.

19. Aj keď zákon č. 514/2003 Z.z. neuvádza žiadnu metodiku výpočtu ani bodové ohodnotenie, na

základe ktorého by sa výška priznávanej náhrady súdom určila, je treba určiť túto výšku na základe
zákona podľa voľnej úvahy, ktorá však musí byť odôvodnená, musí mať svoje základy v zistenom
skutkovom stave, musí sa riadiť úvahou rešpektujúcou vyššie uvedené skutočnosti a určenie výšky
nemajetkovej ujmy má byť vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu v súlade s požiadavkouspravodlivosti. Výška nemajetkovej ujmy by mala korešpondovať aj so životnou úrovňou obyvateľstva
ako aj s čiastkami, ktoré sú v tom ktorom štáte vyplácané ako odškodnenie z titulu rôznej ujmy (názor
vyslovený Európskym súdom pre ľudské práva).

20. V tejto súvislosti odvolací súd odkazuje napr. na konanie 36C/95/2014 Okresného súdu Košice I
v skutkovo obdobnej veci, v ktorej rozsudkom z 15.12.2015 bola žalobcovi priznaná náhrada škody
1.980,45 € a nemajetková ujma 75.000 €. V služobnom pomere bol od 25.6.1980 a prepustený bol
na základe personálneho rozkazu 22.12.2005, zamestnanie stratil vo veku 48 rokov po 25 rokoch

výkonu funkcie, rozsudok bol uznesením Krajského súdu v Košiciach 1Co/202/2016 zrušený a vec
vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, kde v poradí druhým rozsudkom z 18.9.2018 bola
žalobcovi priznaná náhrada škody 1.980,45 € a nemajetková ujma 15.000 €. V konaní 19C/325/2012
Okresného súdu Košice I tiež v skutkovo obdobnej veci, bola v poradí druhým rozsudkom z 9.4.2018,
potvrdeným rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 1Co/265/2018 z 22.5.2019, žalobcovi, priznaná
nemajetková ujma 15.000 € s prísl. V konaní 37C 31/2014 Okresného súdu Košice II, potvrdeným

rozsudkom Krajského súdu v Košiciach 6Co/322/2016 z 28.3.2017, bola žalobcovi priznaná náhrada
nemajetkovej ujmy 5.000 €. Odvolací súd poukazuje napr. aj na rozsudok Okresného súdu Bratislava
I. z 21.1.2016 sp. zn. 16C/219/2014, ktorým bola žalovaná (SR) zaviazaná zaplatiť žalobcovi náhradu
nemajetkovej ujmy vo výške 7.420 €, s tým, že ako nezákonné rozhodnutie bolo označené uznesenie
o vzatí do väzby, v ktorej pobudol žalobca po dobu cca 1 roka, pričom samotné trestné stíhanie bolo

vedenéažpodobucca9rokov,rozsudokKrajskéhosúduvBratislavez29.6.2017sp.zn.3Co/266/2015,
ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou bola žalovanej (SR)
uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi (bývalému prokurátorovi) náhradu nemajetkovej ujmy 33.193,91
€ s tým, že ako nezákonné rozhodnutie bolo označené uznesenie o vzatí do väzby, v ktorej pobudol
žalobca po dobu cca 4 mesiacov, pričom samotné trestné stíhanie bolo vedené až po dobu cca 7 rokov,

zároveň žalobca v konaní preukázal zdravotné ťažkosti psychického charakteru, t.j. 6 rokov navštevoval
psychiatra a bral lieky.

21. Odvolaciemu súdu je známe, že v niektorých skutkovo podobných konania boli priznané aj vyššie
náhrady nemajetkovej ujmy. K tomu podotýka, že je nespochybniteľné, že negatívny zásah do

osobnostnej sféry pôsobí zraňujúco, individuálne a rozmanito u každej fyzickej osoby inak a aj dôsledky
zásahu do týchto osobnostných sfér života každého človeka sú vysoko individuálne a musia byť v
konaní náležite dokázané. Na vyjadrenie rozsahu a intenzity ujmy, ktorú vyvolali zásahy do týchto oblastí
súkromného, rodinného života je preto nepostačujúce (paušálne) prirovnanie s inými, i keď obdobnými
prípadmi. Nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú

ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť
a postavenie fyzickej osobe práve v súvislosti s vedením trestného stíhania. V prejednávanej veci
žalobkyňa neoznačila a najmä nepreukázala existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladala
jej právo na priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v ňou požadovanej výške. Odvolací súd má v
prejednávanej veci za to, že náhrada nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 € zodpovedá zákonným

kritériám podľa § 17 ods. 3 zák. č. 514/2003 Z.z. a nepochybne odzrkadľuje aj najnovší vývoj súčasnej
judikatúry.

22. Odvolací súd preto konštatuje, že súd prvej inštancie pri posudzovaní nároku na náhradu
nemajetkovej ujmy síce správne zistil skutkový stav, avšak vec nesprávne právne posúdil vo vzťahu

k výške priznanej nemajetkovej ujmy, ak výšku nemajetkovej ujmy stanovil vo výške 50.000 € bez
prihliadnutia na maximálnu výšku náhrady nemajetkovej ujmy stanovenú v intenciách skutočností
vyplývajúcich z bodu 18 odôvodnenia tohto rozhodnutia.

23. S účinnosťou od 1. januára 2013 bolo zákonom č. 412/2012 Z. z., ktorým sa mení zákon č. 513/2003

Z. z., doplnené ustanovenie § 17 ods. 4 limitujúce hornú hranicu výšky náhrady nemajetkovej ujmy,
podľa ktorého výška náhrady nemajetkovej ujmy nemôže byť vyššia ako výška náhrady poskytovaná
osobám poškodeným násilnými trestnými činmi podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 215/2006
Z. z. o odškodňovaní osôb poškodených násilnými trestnými činmi v znení neskorších predpisov.

24. Podľa § 12 ods. 2 zákona č. 274/2017 Z.z. ak bola trestným činom spôsobená smrť, obeť násilného
trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 násobku minimálnej mzdy.25. Odvolací súd je toho názoru, že výška nemajetkovej ujmy nemôže presiahnuť výšku odškodnenia
osôb poškodených násilnými trestnými činmi a v tejto súvislosti poukazuje aj na rozhodnutie Európskeho
súdu pre ľudské práva, podľa ktorých by priznaná finančná náhrada, napr. z konania o ochrane

osobnosti, nemala byť neprimeraná iným finančným kompenzáciám - napr. výške náhrady za utrpenie
a bolesť (ktoré boli napr. spôsobené telesnými zraneniami). Ak teda bola trestným činom spôsobená
smrť, obeť násilného trestného činu má nárok na vyplatenie odškodnenia v sume 50 násobku minimálnej
mzdy. Nemajetková ujma vzniknutá hoc aj nezákonným vedením trestného stíhania, pri ktorom nedošlo
k úmrtiu, nemôže byť odškodňovaná v rovnakej výške ako úmrtie spôsobené trestným činom, nakoľko

sa jedná o diametrálne odlišné ujmy poškodených. Z uvedeného dôvodu preto odvolací súd prihliadajúc
k zásahu do osobnostných práv žalobkyne vedením nezákonného trestného stíhania má za to, že
žalobkyni patrí náhrada nemajetkovej ujmy, avšak nie v maximálnej výške (rovnajúcej sa náhrade za
smrť spôsobenú trestným činom), ale vo výške 15.000 € za morálne poškodenie jej osoby, so zreteľom
na jej vek, osobu, doterajší bezúhonný život, prostredie, v ktorom žije a pracovala, závažnosť následkov
v súkromnom živote žalobkyne a v jeho spoločenskom uplatnení, ktoré sa nepochybne zhoršilo.

26. Odvolací súd preto rozsudok v časti náhrady škody a náhrady nemajetkovej ujmy vo výške 15.000
€ potvrdil a v časti prevyšujúcej náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 15.000 € napadnutý rozsudok
zmenil a žalobu zamietol.

27. Odvolací súd zároveň rozhodol o nároku na náhradu trov celého konania vrátane trov odvolacieho
konania. Žalobkyňa bola vo veci, pokiaľ sa týka jej nároku, resp. základu jej nároku úspešná v plnom
rozsahu. Zásadu úspechu vo veci treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí od úvahy
súdu (sudcovské právo). V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešnú žalobkyňu, ak jej bola
priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku. Nemožno ju totiž zaťažiť procesnou zodpovednosťou

za predvídanie výsledku sporu na základe úvahy súdu. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania v tomto
prípade treba riešiť, čo je základné a čo sprevádzajúce. Za základné sa považuje rozhodnutie, že
do práva žalobkyne bolo zasiahnuté. Otázka nemajetkovej ujmy je potom druhoradá a nadväzujúca.
V prejednávanom spore o náhradu nemajetkovej ujmy rozsah úspechu žalobkyne závisel od úvahy
súdu, nakoľko súd na základe vlastnej úvahy stanovil rozsah nemajetkovej ujmy, čím bola v konečnom

dôsledku znížená suma priznaná žalobkyni. Priznanie plnej náhrady trov konania výlučne z prisúdenej
sumy v zmysle § 255 ods.1 CSP je v tomto prípade zdôvodniteľné cez interpretáciu pojmu „úspech vo
veci“, keďže ten sa skúma, čo do právneho základu, a nie do výšky priznaného nároku. Odvolací súd
preto žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania proti žalovanej v rozsahu 100% (§ 255 ods. 1, §
396 ods. 1, 2 CSP). O výške trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku

samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods.2 CSP), zohľadňujúc ustanovenie § 251
CSP. Pri vyčíslení výšky náhrady trov konania bude súd vychádzať iba z prisúdenej sumy (nie sumy
žalovanej).

28. Rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 druhá veta

CSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak: a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní
vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať
pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej
veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený

sudcaalebonesprávneobsadenýsúd,alebof)súdnesprávnymprocesnýmpostupomznemožnilstrane,
aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý
proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo
rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej

otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom
rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak: a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom
plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý
výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje

dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania
len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje
sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je
rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1, 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v
ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov

od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej
inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len
v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom
odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1,2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z

akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha
(dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Táto povinnosť neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická

osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba
a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a

ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
dovolania (§ 430 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a procesnej

obrany, okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného odvolania (§
435 CSP).