Rozsudok ,
Potvrdené, Zmenené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 16. september 2020

Súd: Okresný súd Prešov
Spisová značka: 14C/299/2015

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8115218323
Dátum vydania rozhodnutia: 16. 09. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Eduard Valenčin

ECLI: ECLI:SK:OSPO:2020:8115218323.10

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Prešov sudcom JUDr. Eduardom Valenčinom v právnej veci žalobcov: X./. F. P., A..

XX.XX.XXXX, W. H. Y.T. X, XXX XX P., X./. P. P., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XX, XXX XX Č., X./. D. Ď.,
A.. XX.XX.XXXX, W. W. X, XXX XX S., X./. P. P., A.. XX.XX.XXXX, W. W. XXX, XXX XX O. X - H., Č.Á.
H., X./. Y. P., A.. XX.XX.XXXX, W. C. XX, XXX XX Č. S.A., Č. H., X./. U. H. X.., A.. XX.XX.XXXX, W.
O.A. XX, XXX XX Č., X./. U. H. P.., A.. XX.XX.XXXX, W. O. XX, XXX XX Č., X./. P. Ž., A.. XX.XX.XXXX,
W. O.A. XX, XXX XX H., X./. Y. P., A.. XX.XX.XXXX, Š.A. XX, XXX XX D. P., všetci žalobcovia právne
zastúpení: JUDr. Michal Feciľak, advokát, Jesenná 8, 080 05 Prešov proti žalovaným: 1./ Národná
diaľničná spoločnosť, a.s., so sídlom Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, právne zastúpený: GARAJ

& Partners s.r.o., .Jozefská 3, 811 06 Bratislava, IČO: 35 951 125, 2./ Slovenská republika - Ministerstvo
dopravy, výstavby, a regionálneho rozvoja SR, Námestie Slobody 6, 810 05 Bratislava, IČO: 30 416 094,
X./. G.. U. U., A.. XX.XX.XXXX, M. S. XXXX/XXXA, XXX XX Č. W., Č. H., X./. D. U., A.. XX.XX.XXXX,
H. XX/XX, XXX XX M. W., Č. H., v konaní o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, takto

r o z h o d o l :

I. u r č u j e , že žalobcovia v 1. až 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností -
novovytvorených parciel nachádzajúcich sa v katastrálnom území X.:
O.-I. Č.. XXXX/XX - N. F. Y. A.T. E. Q. XXXX P.X,

O.-I. Č.. XXXX/X - N. F. Y. A. E. Q. XXXX P.X,
vytvorených Geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, overený Okresným úradom F.,
katastrálnym odborom, dňa 11.10.2017 pod č. L.-XXXX/XX, a to:

žalobca v 1. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/8 a 8/64,
žalobca v 2. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16 a 2/64,
žalobca v 3. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/64,
žalobca v 4. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16 a 1/64,

žalobca v 5. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/64,

II. u r č u j e , že Y. H., H.. P., A.. XX.XX.XXXX, N.. T. XX.XX.XXXX, A. W. O. XX, XXX XX Č.Í., bola ku
dňu smrti podielovou spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom v rozsahu 2/64 k nehnuteľnostiam
- novovytvoreným parcelám nachádzajúcich sa v katastrálnom území X.:
O.-I. Č.. XXXX/XX - N. F. Y. A.T. E. Q. XXXX P.X,
O.-I. Č.. XXXX/X - N. F. Y. A. E. Q. XXXX P.X,

vytvorených Geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa 05.10.2017, overený Okresným úradom F.,
katastrálnym odborom, dňa 11.10.2017 pod č. L.-XXXX/XX,

III. v prevyšujúcej časti žalobu z a m i e t a ,

IV. stranám sporu náhradu trov konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou súdu podanou dňa 07.08.2015, po pripustení zmeny žaloby uznesením zo dňa 20.10.2017,
navrhli žalobcovia, aby súd rozhodol tak, že:

"I. určuje sa, že žalobcovia v 1. až 5. rade sú podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností -
novovytvorených parciel nachádzajúcich sa v katastrálnom území Solivar:
O.-I. Č.. XXXX/XX - N. F. Y. A. E. Q. XXXX P.X,
O.-I. Č.. XXXX/X - N. F. Y. A. E. Q. XXXX P.X,
vytvorených Geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa 05.10.2017, overený Okresným úradom F.,
katastrálnym odborom, dňa 11.10.2017 pod č. L.-XXXX/XX, a to tak, že:

žalobca v 1. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/8 a 8/64,
žalobca v 2. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16 a 2/64,
žalobca v 3. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 2/64,
žalobca v 4. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/16 a 1/64,
žalobca v 5. rade vo veľkosti spoluvlastníckeho podielu 1/64.

II. určuje sa, že Y. H., H.. P., A.. XX.XX.XXXX, H.. Č.. XXXXXX/XXX, N.. T. XX.XX.XXXX, A. W. O. XX,
XXX XX Č., bola ku dňu smrti podielovou spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom v rozsahu
2/64, a Y. U., H.. P., A.. XX.XX.XXXX, H.. Č.. XXXXXX/XXX, N.. T. XX.XX.XXXX, A. W. U. XXX/XX,
D. P., bola ku dňu smrti podielovou spoluvlastníčkou so spoluvlastníckym podielom v rozsahu 1/4 v
nehnuteľnostiach - novovytvorených parciel nachádzajúcich sa v katastrálnom území X.:

O.-I. Č.. XXXX/XX - N. F. Y. A. E. Q. XXXX P.X,
O.-I. Č.. XXXX/X - N. F. Y. A. E. Q. XXXX P.X,
vytvorených Geometrickým plánom č. XXX/XXXX zo dňa 05.10.2017, overený Okresným úradom F.,
katastrálnym odborom, dňa 11.10.2017 pod č. L.-XXXX/XX.".

2. V rámci odôvodnenia žaloby, žalobcovia poukázali na to, že spolu so žalovanými v 3. a 4. rade sú
oprávnenými dedičmi po U. P., A.. XX.XX.XXXX, N.. XX.XX.XXXX Y. U. P. Y., H.. Q.G., A.. XX.XX.XXXX,
N.. XX.XX.XXXX, ktorí mali 4 deti, a to:
- Margitu P., H.. P., F. O. U. T. F. P. (žalobca v 1. rade),
- Š. P., F. O. X. T. P. P., H.. P. (žalobkyňa v 2. rade), D. Ď., H.. P. (žalobkyňa v 3. rade), nebohá Y. H., po

ktorej sú dedičmi manžel U. H. X.. (žalobca v 6. rade) a syn U. H. P.. (žalobca v 7. rade) a nebohý P. P.,
po ktorom sú dedičmi synovia P. P. (žalobca v 4. rade) a Y. P. (žalobca v 5. rade),
- Y. U., H.. P., po ktorej sú dedičmi G.. U. U. (žalovaný v 3. rade), D. U. (žalovaný v 4. rade), P. Ž., H..
U. (žalobkyňa v 8. rade) a Y. P., H.. U. (žalobkyňa v 9. rade),
- U. P., po ktorom sú dedičmi H.. U. Š.Y., H.. P. Y. H.. P. X., H.. P., ktoré ale nie sú účastníčkami konania.

3. Zo žaloby vyplýva, že právni predchodcovia žalobcov, resp. žalovaných v 3. a 4. rade U. P. Y. U. P. Y.,
H.. Q. na základe výmeru o vlastníctve pôdy č. XXXX/XXXX N. T. XX.XX.XXXX nadobudli do vlastníctva,
okrem iných aj parcelu mpč. XXX/X - orná pôda vo výmere XX.XXX P., nachádzajúcu sa v k.ú. M.. Na
základe uznesení o prejednaní dedičstva po nebohom U. P. a jeho manželke nadobudli vlastníctvo k

predmetnej parcele ich deti, pričom keďže následne zomreli Y. U., H.. P. Y. Y. H., H.. P., navrhli žalobcovia
určiť, že uvedené osoby boli ku dňu smrti spoluvlastníčkami tejto nehnuteľnosti.
Žalobcovia poukázali aj na to, že v roku 2001 bol vykonaný register obnovenej evidencie pozemkov
(ROEP), v rámci ktorej nebolo žalobcom zapísané vlastnícke právo k pôvodnej parcele KN-E č. XXX/
X - orná pôda o výmere XX.XXX P., resp. im bolo zrušené vlastníctvo v časti tejto parcely o výmere

XX.XXX P., a to z dôvodu, že na uvedenej časti parcely je založený v súbore „C“ LV č. XXX, kde je ako
vlastník zapísaná Slovenská republika - Slovenská správa ciest a na tejto časti parcely sa nachádza
stavba diaľnice Prešov - Košice. Dňa 04.08.2009 došlo rozhodnutím Ministerstva dopravy, výstavby a
regionálneho rozvoja SR (MDVaRR) č. 129/2009 k vyňatiu časti majetku zo správy Slovenskej správy
ciest, medzi inými aj parcely KN - C č. XXXX - zastavané plochy a nádvoria o výmere 30.259 m2,

zapísanej na LV č. XXXX (pôvodne parcela KN - C č. 621/5) a k prechodu vlastníckeho práva k tejto
parcele na MDVaRR SR. K odovzdaniu a prevzatiu správy nehnuteľného majetku došlo delimitačným
protokolom zo dňa 03.11.2009.
Žalobcovia zároveň poukázali na to, že titulom nadobudnutia vlastníckeho práva na žalovaných v 1. a 2.
rade je prechod vlastníckeho práva zapísaného v prospech Československého štátu - Okresnej správe

ciest, neskôr Slovenskej správe ciest, pričom na Okresnom úrade Prešov, katastrálny odbor neexistujúžiadne listiny, na základe ktorých došlo k zápisu vlastníckeho práva v prospech Československého
štátu. Nachádza sa tam iba žiadosť riaditeľstva diaľnic o zápis do evidencie nehnuteľnosti zo dňa
07.10.1986, ktorého prílohou bol geometrický plán zo dňa 10.01.1984 a vyvlastňovací súpis k tomuto

geometrickému plánu, ako aj hospodárske zmluvy. Žalobcovia uviedli, že výmer o vlastníctve pôdy zo
dňa 07.04.1948 nebol doteraz žiadnym právnym relevantným spôsobom zrušený a je stále platným
titulom nadobudnutia vlastníctva. Geometrickým plánom č. 210/2012 zo dňa 19.11.2012 vyhotoveným
spoločnosťou GEOPLAN Prešov, s.r.o., overeným Správou katastra Prešov dňa 23.11.2012 pod č. L.
- XXXX XXXX bolo zidentifikované, že časti pôvodnej parcely mpč. XXX/X E. Q. XX.XXX P. (ku ktorej

bol žalobcom v 1. až 9. rade a žalovaným v 3. a 4. rade, resp. ich právnym predchodcom zrušený
zápis vlastníckeho práva, alebo im vlastnícke právo zapísané nebolo, resp. táto časť pozemku nebola
predmetom dedičstva), pôvodne sa nachádzajúcej v k.ú. Haniska, zodpovedajú novovytvorené parcely
nachádzajúce sa v k.ú. Solivar, a to: O.-I. Č.. XXXX/X - zastavaná plocha a nádvorie o výmere X.XXX
P. Y. O.-I. Č.. XXXX/XX - N. F. E. Q. X.XXX m2.

4. Právny zástupca žalobcov taktiež poukázal na to, že právni predchodcovia žalobcov sa stali
vlastníkmi predmetných nehnuteľností na základe tzv. prvej konfiškácie, pričom prebehla ešte tzv. druhá
konfiškácia, ktorú je potrebné považovať za nulitný právny úkon (paakt), keďže vtedy p. O., ktorému
bol skonfiškovaný majetok už nebol vlastníkom týchto nehnuteľností, preto tieto nemohli byť opätovne
skonfiškované. V tejto súvislosti poukázal na to, že štát nemohol byť oprávneným detentorom, keďže

práve štát v tomto smere pochybil. Oprávnenými detentormi nemohli byť následne ani ďalšie subjekty.

5. Žalovaný v 1. rade namietal aktívnu legitimáciu žalobcov s tým, že všetkých potencionálnych dedičov
je potrebné považovať za nerozlučných spoločníkov v zmysle § 77 ods. 1 CSP s tým, že až do
vyporiadania dedičstva sú ohľadom tejto veci legitimovaní všetci do úvahy prichádzajúci dedičia. Taktiež

poukázalnato,žejeneprípustnásituácia,pokiaľzatakéhotostavuvystupujúdedičiapoY.U.ajnastrane
žalobcov, aj na strane žalovaných. Namietal aj nedostatočnú identifikáciu predmetu konania a poukázal
na nedostatok naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení vlastníckeho práva, keďže títo mali
možnosť uplatniť si svoj nárok v osobitnom reštitučnom konaní podľa osobitných predpisov a v takomto
prípade nie je možné domáhať sa toho istého nároku cestou všeobecného občianskeho súdneho

konania, pričom tento záver je podporený aj všeobecným uznávaným pravidlom lex specialis derogat
legi generáli. V tomto ohľade taktiež poukázal na českú judikatúru, hlavne prelomové a zjednocujúce
rozhodnutie - rozsudok veľkého senátu NS ČR zo dňa 11.09.2003, sp. zn. 31Cdo/1222/2001, v ktorom
sa súd jednoznačne vysporiadal s otázkou vzťahu nároku podľa reštitučných predpisov a nároku
uplatneného v občianskom súdnom konaní podľa všeobecných predpisov (Občianskeho práva). V tejto

súvislosti uviedol:
„Oprávnená osoba, ktorej nehnuteľnosti prevzal štát v rozhodnej dobe (§ 4 ods. 1 zákona o pôde)
bez právneho dôvodu, sa nemôže domáhať ochrany vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov
(najmä podľa § 126 ods. 1 ObčZ), a to ani formou určenia vlastníckeho práva podľa § 80 písm. c) OSP,
pokiaľ mohla žiadať vydanie veci podľa § 6 ods. 1 písm. p) zákona o pôde. To platí aj v prípade, že

oprávnená osoba tento nárok uplatnila, ale v reštitučnom konaní o ňom ešte nebolo rozhodnuté.“
Český Najvyšší súd sa v danej veci jednoznačne vysporiadal aj s otázkou zániku vlastníckeho práva keď
povedal, že podľa zákona od okamihu, keď bolo rozhodnuté o zamietnutí reštitučného nároku, prípadne
od okamihu márneho uplynutia lehoty na uplatnenie tohto nároku, nie je možné ďalej oprávnenú osobu
považovať za vlastníka veci.

Jedným z hlavných dôvodov, ktoré možno považovať za základ daného rozhodnutia je zvýraznenie
princípu právnej istoty vo vlastníckych vzťahoch, ktorý by podľa názoru Najvyššieho súdu, v prípade
pripustenia určovacích žalôb (a žalôb o vydanie) za situácie, keď lehoty na uplatnenie nároku v
reštitučnom konaní dávno uplynuli, bol značne narušený.
Najvyšší súd sa v tejto veci vyjadril nasledovne: „Jedným zo základných princípov, charakterizujúcich

právny štát, je princíp právnej istoty. Z tohto nepochybne vychádzal i zákonodarca, keď viazal uplatnenie
reštitučných nárokov na lehoty, po ktorých márnom uplynutí bolo možné s vecami, ku ktorým sa tieto
nárokyvzťahovali,nakladať.Zpreambulyzákonaopôdejezrejmé,žeúčelomjenielenzmierneniekrívd,
ale aj úprava vzťahov k pôde. Úpravu týchto vzťahov si však nemožno predstaviť bez ich vyrovnania,
teda bez toho, aby toto vlastníctvo bolo v miere pokiaľ možno najširšej postavené na isto. Pokiaľ by

aj naďalej bolo možné domáhať sa vydania vecí, ktoré bolo možné žiadať podľa § 6 ods. 1 písm. p)
zákona o pôde, podľa § 126 ods. 1 ObčZ (príp. požadovať určenie vlastníctva k nim), bola by hromadne
narušená právna istota osôb, ktoré až potom, čo bolo zrejmé, že k vydaniu pozemkov podľa zákonao pôde nedôjde, na základe riadnych právnych skutočností tieto veci získali od štátu a jeho právnych
nástupcov, ako aj právna istota budúcich nadobúdateľov takéhoto majetku.“
Žalovaný v 1. rade taktiež poukázal na to, že právni predchodcovia žalobcov nikdy nepožiadali o

zápis prídelu do evidencie nehnuteľnosti, ktorá mala do roku 1950 právotvorné účinky, taktiež v rámci
uskutočnenej ROEP nepožadovali zápis do katastra nehnuteľnosti a ani nijakým iným spôsobom sa
nepričinili o získanie predmetných nehnuteľností, nevyužili možnosti podľa reštitučných predpisov, ale
až v čase, keď boli tieto pozemky zastavané diaľnicou, tak majú záujem ich získať späť do vlastníctva.
Vzhľadom na tú skutočnosť, že nezáujem žalobcov trval takmer 40 rokov nemal sa správca majetku

štátu pri vynaložení bežnej opatrnosti ako dozvedieť, že pozemky by mohli patriť právnym predchodcom
žalobcov. Žalovaný v 1. rade zároveň poukázal na to, že v roku 2001 bola vykonaná tzv. ROEP, ktorej
závery žalobcovia žiadnym spôsobom nenapadli, teda dá sa povedať, že tieto závery akceptovali, aj
keď mali možnosť vyjadriť sa. Z uvedených dôvodov preto navrhol žalovaný v 1. rade, aby súd žalobu
zamietol.

6. V rámci vyjadrenia zo dňa 28.02.2017 žalovaný v 1. rade taktiež poukázal na svoju dobrú vieru pri
nadobúdaní časti predmetu sporu, keďže pri nadobúdaní parcely č. 3640/1, od ktorej má byť zrejmé časť
predmetu sporu oddelená, nemal žiadnu vedomosť o tom, že by tento pozemok nemal vlastnícky patriť
štátu. Za danej situácie, keď údajní „skutoční“ vlastníci pozemku o tento neprejavovali žiadny záujem (a
to už od samotného „pridelenia“), by mal súd uprednostniť dobrú vieru dobromyseľného nadobúdateľa

pozemku pred striktným uplatnením zásady nemo plus iuris. Dobrá viera v danom prípade vystupuje
ako korektív všeobecne platný pre občianske právo a súd by ju mal podľa názoru žalovaného v 1. rade
zohľadniť. Spravodlivé rozhodnutie je možné len za rešpektovania konceptu právnej istoty a ochrany
dobromyseľne nadobudnutých práv. Ďalej uviedol, že vyššie uvedené závery sú dnes aprobované
judikatúrou Ústavného súdu ČR a aktuálne aj Ústavného súdu SR, podľa ktorej je potrebné v každom

konkrétnom prípade dôsledne skúmať, či nie je potrebné povýšiť princíp právnej istoty dobromyseľného
nadobúdateľa nad striktné a formálne aplikovanie zásady nemo plus iuris. Zjednodušene povedané,
nižšie uvádzaná judikatúra aprobuje možnosť nadobudnutia vlastníckeho práva od nevlastníka za
situácie, že osobitná skutková podstata takéhoto nadobudnutia v legislatíve absentuje.

7. Žalovaný v 2. rade rovnako poukázal na nedostatok naliehavého právneho záujmu na určení
vlastníckeho práva, keďže žalobcovia mali možnosť uplatniť si svoj nárok v osobitnom reštitučnom
konaní s tým, že žalobcovia si mohli reštitučný nárok uplatniť do 31.12.2004, a keďže tak neurobili,
neuplatnením reštitučného nároku došlo k zániku vlastníckeho práva. V tejto súvislosti poukázal taktiež
na to, že pokiaľ by Slovenská republika bola povinná z titulu samotnej existencie reštitučných predpisov

pochybovať o každom svojom vlastníckom práve, ktoré dobromyseľne 10-tky rokov vykonáva, tak
najneskôr od 01.01.2005 sa mohla spoľahnúť, že toto právo už nebude nijako napadnuté. V danej veci
je potrebné poukázať aj na to, že žaloba bola podaná až 08.07.2015. Preto navrhol žalobu zamietnuť.

8. Žalovaný v 3. rade nemal pripomienky k žalobe a žalovaný v 4. rade sa k žalobe nevyjadril.

9. Súd v predmetnej veci rozhodol rozsudkom zo dňa 17.10.2018 tak, že žalobu zamietol. V rámci
odôvodnenia tohto rozhodnutia poukázal na to, že riešil kolíziu dvoch právnych princípov, a to ochrany
dobrej viery nadobúdateľa a ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka, pričom v predmetnej veci
dospel k záveru, že je potrebné uprednostniť princíp právnej istoty, a to aj s ohľadom na zásadu „nemo

plus iuris at alium transfere potest quam ipse habet“, keďže v opačnom prípade by bolo, v podstate bez
akéhokoľvek časového obmedzenia, možno podať, aj po uplynutí už predlžovaných reštitučných lehôt,
žalobu na určenie vlastníckeho práva, čo je podľa názoru súdu, z hľadiska stability právnych vzťahov
a princípu právnej istoty, nenáležité.

10. Na základe odvolania žalobcov, Krajský súd v Prešove rozhodnutím zo dňa 26.02.2020 zrušil
rozsudoksúduprvejinštancieavecmuvrátilnaďalšiekonanie.Vrámciodôvodneniasvojhorozhodnutia
odvolací súd okrem iného poukázal na to, že:
„Odvolací súd preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, a zistil, že
odvolanie žalobcov je dôvodné. Podstatné pre rozhodnutie danej veci je, či súd prvej inštancie správne

rozlíšil, či v danej veci je možné alebo nie je možné podať žalobu podľa všeobecných ustanovení
Občianskeho zákonníka. Odvolací súd sa nestotožňuje s tým, že v danom prípade je aplikovateľný
záver nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky I. ÚS/460/2017 zo dňa 20.12.2017, podľa ktorého je
potrebné sa zaoberať aj tým, prečo predchádzajúci vlastníci nevyužili jednoduchšiu možnosť domáhaťsa svojho vlastníctva cestou reštitučných predpisov a pokiaľ tak bez dobrého dôvodu neurobili, nemajú
právo podať žalobu podľa všeobecných predpisov občianskeho práva. Tento nález Ústavného súdu
Slovenskej republiky uvádza, že nepopiera doterajšiu judikatúru Ústavného súdu Slovenskej republiky,

podľa ktorej je možné v prípade odňatia veci bez právneho dôvodu podať aj žalobu podľa predpisov
občianskeho práva, nie len podľa reštitučných predpisov, vychádzajúc z myšlienky, že v prípade odňatia
bez právneho dôvodu vlastníctvo pôvodných vlastníkov nezaniklo a podľa všeobecných zásad, na
ktorých občianske právo stojí, ostalo k nehnuteľnosti zachované vlastnícke právo toho subjektu, kto bol
jej posledným vlastníkom ku dňu zápisu vlastníckeho práva štátu, hoci zápis v evidencii nehnuteľnosti

tomu nezodpovedá. Odvolací súd vníma nález I. ÚS/460/2017 ako nález zodpovedajúci individuálnym
okolnostiam prípadu prejednávanom ÚS SR v konaní I. ÚS 460/2017, ktorý však nenastoľuje iné
všeobecné pravidlo, ako vyplýva z doterajšieho rozhodovania Ústavného súdu. Z doterajšej judikatúry
ÚS SR a NS SR (na ktorú v odvolaní poukázali žalobcovia) vyplýva, že je možné domáhať sa
vlastníckeho práva podľa všeobecných predpisov občianskeho práva v prípade, kedy bolo vlastníctvo
odňaté bez právneho dôvodu. Keďže súd prvej inštancie svoje rozhodnutie oprel o nesprávny záver

týkajúci sa možnosti podať žalobu podľa všeobecných predpisov občianskeho práva a v dôsledku tohto
nesprávneho právneho názoru nevykonal potrebné dôkazy a nezistil skutkové okolnosti týkajúce sa
nároku samotného, odvolací súd postupom podľa § 398 ods. 1 písm. b) CSP zrušil rozhodnutie súdu
prvej inštancie a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
V ďalšom konaní súd prvej inštancie bude vychádzať z toho, že žaloba podľa všeobecných predpisov

občianskeho práva v danom prípade prichádza do úvahy. Pokiaľ vlastníctvo žalobcov, resp. ich právnych
predchodcov bolo odňaté bez právneho dôvodu, ich vlastníctvo zostalo zachované napriek inému
zápisu v evidencii nehnuteľností. Je však potrebné preveriť, či vlastnícke právo žalobcov (ich právnych
predchodcov) k týmto nehnuteľnostiam skutočne existovalo.“

11. Podľa § 391 ods. 2 Civilného sporového poriadku (CSP), ak bolo rozhodnutie zrušené a ak bola
vec vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, súd prvej inštancie je viazaný právnym názorom
odvolacieho súdu.

12. Podľa § 1 ods. 2 nariadenia SNR č. 104/1946 Sb.n., výmer o vlastníctve pôdy je verejnou

listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej pôdohospodárskej nehnuteľnosti, na základe
ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech prídelcu bez podmienky
dodatočného ospravedlnenia.

13. Podľa § 7 zákona č. 162/1995 (katastrálny zákon), kataster obsahuje tieto údaje:

a) geometrické určenie a polohové určenie nehnuteľností a katastrálnych území,
b) parcelné čísla, údaje o parcelách registra "C" evidovaných na katastrálnej mape, údaje o parcelách
registra "E" evidovaných na mape určeného operátu, druhy a výmery pozemkov, súpisné čísla
stavieb, údaje o príslušnosti pozemkov k zastavanému územiu obce, 2) údaje o druhoch chránených
nehnuteľností, o cenách poľnohospodárskych a lesných pozemkov a údaje o využívaní nehnuteľností,

vybrané údaje na začlenenie pozemkov do poľnohospodárskeho pôdneho fondu alebo do lesného
pôdneho fondu, údaje o bonitovaných pôdnoekologických jednotkách, vybrané údaje na tvorbu a
ochranu životného prostredia a vybrané údaje pre iné informačné systémy o nehnuteľnostiach,
c) údaje o právach k nehnuteľnostiam, údaje o vlastníkoch nehnuteľností (ďalej len "vlastník") a o
iných oprávnených z práv k nehnuteľnostiam (ďalej len "oprávnená osoba"), ak ide o fyzickú osobu,

meno, priezvisko, rodné priezvisko, dátum narodenia, rodné číslo a miesto trvalého pobytu, ak ide o
právnickú osobu, názov, sídlo a identifikačné číslo, ako aj údaje o skutočnostiach súvisiacich s právami
k nehnuteľnostiam,
d) údaje o základných a podrobných polohových bodových poliach alebo údaje o bodových poliach,
e) sídelné a nesídelné geografické názvy.

Podľa § 70 ods. 1 tohto zákona, údaje katastra uvedené v § 7 sú hodnoverné, ak sa nepreukáže opak.

14. Súd prvej inštancie pri viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu vychádzal z toho, že žaloba
podľa všeobecných predpisov občianskeho práva je v danom prípade možná, pričom pokiaľ vlastníctvo
právnych predchodcov žalobcov bolo odňaté bez právneho dôvodu, ich vlastníctvo zostalo zachované

napriek inému zápisu v evidencii nehnuteľnosti. Vzhľadom na vyslovený právny názor odvolacieho súdu,
súd v podstate skúmal už iba to, či vlastnícke právo právnych predchodcov žalobcov k nehnuteľnostiam,
ktoré sú predmetom sporu, existovalo.15. Na základe predložených listinných dôkazov mal súd za preukázané, že v pozemnoknižnej vložke č.
1, k.ú. M. (majetková podstata) je pod bodom 17 zápis: „došlo 29.11.1947 č.d. XXXX“, z ktorého vyplýva,
že týmto zápisom bola poznačená konfiškácia pre účely pozemkovej reformy s tým, že dispozícia s týmto

majetkom je vyhradená výlučne Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy.
Pod bodom 39 je zápis: „došlo 22.09.1958 č.d. XXXX“ z ktorého vyplýva, že týmto zápisom bola
poznamenaná konfiškácia majetku pre: Československý štát a zároveň bola vymazaná konfiškácia pod
bodom 17.

16. Z výmeru, vydaného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, o vlastníctve pôdy
zo dňa 07.04.1948 vyplýva, že do vlastníctva U. P. a manželky Y., H.. Q. bola, okrem iných, pridelená
aj parcela č. 120/3 (vložka č. 1) k. ú. M. - O., pričom aj keď je na tomto výmere uvedené meno U. P. Y.
P. Y., H.. Q., práve z označenia manželky, resp. aj všetkých okolností dostupných listinných dôkazov, je
podľa názoru súdu zrejmé, že sa jedná o osobu U. P..

17. Z vyjadrenia právneho zástupcu žalobcov, ako aj z predložených listinných dôkazov vyplynulo, že
prídelcovia užívali predmetné parcely do roku 1957, kedy ich vniesli do JRD M., pričom družstvo užívalo
tieto parcely až do času, kým štát previedol hospodárskymi zmluvami z roku 1986 tieto parcely na
Riaditeľstvo diaľnic, pričom následne boli vlastníkmi Slovenská správa ciest, Ministerstvo dopravy a v
súčasnosti je to žalovaný v 1. rade.

18. Z pripojeného reštitučného spisu Okresného úradu Prešov vyplýva, že právni nástupcovia (deti)
pôvodných prídelcov, konkrétne Y. U., H.. P. Y. F. A. F. U. P. (H.. U. Š. Y. H.. P. X.), si uplatnili reštitučné
nároky k pôvodnej parcele mpč. XXX/X, pričom rozhodnutím zo dňa 08.07.2002 Okresný úrad Prešov,
odbor pozemkový, poľnohospodárstva a lesného hospodárstva rozhodol, že uvedené osoby spĺňajú

podmienky § 6 ods. 1 písm. p) zákona č. 229/1991 Zb., pričom z odôvodnenia tohto rozhodnutia okrem
iného vyplýva, že pôvodným vlastníkom U. P. (N.. H.. XXXX) Y. P.. Y., H.. Q., boli pridelené parcely
Výmerom o vlastníctve pôdy č. XX/XXXX/XX zo dňa 07.04.1948, podľa nariadenie SNR č. 104/45 Sb. v
znení nariadenia SNR č. 64/46 Sb. do vlastníctva z konfiškovaného majetku K. O. Y. X.. Q. O.. Ú. M..
Z citovaného rozhodnutia vyplýva, že právni predchodcovia U. P. s manželkou vstúpili do reálneho

užívania pridelených nehnuteľností a správali sa ako vlastníci. Založením JRD v M., došlo k prevzatiu
všetkých pridelených nehnuteľností do užívania družstva. Zároveň bola pozastavená aj platobná
povinnosť voči prídelcom a nedošlo ani k právne účinnému prevodu, len pre nedostatok zápisu do
pozemkovej knihy. V šesťdesiatych rokoch došlo k výstavbe Hydinárskych závodov n. p. Prešov na
parcelách mpč. XXX/X Y. P.. XXX/X, pričom pre nerealizované zápisové konanie štát od prídelcov

nevyvlastnil ani nevykúpil predtým konfiškované a potom pridelené parcely na výstavbu. Uvedené
parcely prešli na štát na základe Hospodárskej zmluvy č. 1-D/68 zo dňa 23.08.1968 a boli vedené
na LV č. 2 pre Čsl. štát - ONV Prešov. Výsledky prídelového pokračovania neboli zohľadnené pri
určovaní vlastníckych práv k nehnuteľnostiam, hoci neboli zrušené Výmery o vlastníctve k pôde,
ktoré ostali platné. Taktiež aj časť parcely mpč. XXX/X, bola prevedená na štát - Riaditeľstvo diaľnic

Bratislava hospodárskymi zmluvami č. B. - XXXXX/XX-X/Ša N. T. XX.XX.XXXX Y. T.-XXXX/XX-X/Ša N.
T. XX.XX.XXXX Y. U. Q. A. D. Č.. XXX F. Č.. Š. - Riaditeľstvo diaľnic Bratislava. Táto časť parcely je
zastavaná Petrovanskou križovatkou diaľnice Prešov - Košice.
Uvedené prevody na štát boli uskutočnené bez vlastníckeho vyporiadania, a tiež bez poskytnutia
náhrady právnym predchodcom. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, došlo k prevzatiu nehnuteľnosti

štátom bez právneho dôvodu, pričom keďže podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona sú zákonné prekážky na
vydanie nehnuteľnosti, oprávnené osoby majú podľa § 14 ods. 1 v spojení s § 11 ods. 2 zákona nárok na
náhradu s tým, že za pozemky, ktoré nie je možné vydať sa oprávneným osobám prevedú bezodplatne
do vlastníctva iné pozemky vo vlastníctve štátu v primeranej výmere a kvalite ako boli pôvodné pozemky
(§ 11 ods. 2 zákona). Z predloženého reštitučného spisu taktiež vyplýva, že uvedeným osobám bola

vyplatená z titulu reštitúcie finančná náhrada.

19. Pokiaľ právny zástupca žalovaného v 1. rade namietal nedostatok aktívnej legitimácie, resp.
skutočnosť, že potencionálni dedičia musia vystupovať v súdnom konaní na jednej strane, tak súd
poukazuje na to, že nie je vadou konania, pokiaľ niektorí z potencionálnych dedičov vystupujú na

strane žalobcov a niektorí na strane žalovaných. Súd zároveň poukazuje na to, že pokiaľ žalobcovia
žiadali určiť vlastnícke právo, resp. určiť, že časť predmetnej parcely patrí do dedičstva po ich právnych
predchodcoch, tak takéto určenie je možné, keďže žiadali určiť iba jednotlivé podiely, ktoré formálneprededili ich právni predchodcovia po pôvodných prídelcoch, aj keď je zrejme, že predmetné vlastníctvo
bolo vedené duplicitne jednak v registri „E“, ako aj v registri „C“.

20. V súvislosti s námietkou nedostatočnej identifikácie parciel, ktoré sú predmetom konania, súd
poukazuje na to, že z geometrického plánu vyplýva, že novovytvorené pozemky KN - C parc. č. XXXX/X
Y.XXXX/XXsúsúčasťoupôvodnejpozemno-knižnejparcelympč.XXX/X,ktorábolaevidovanávk.ú.M.,
pričom tento geometrický plán je dostatočným podkladom pre identifikovanie parciel, teda preukázanie
skutočnosti, že parcely, ktoré sú predmetom tohto konania boli vytvorené z pôvodnej mpč. XXX/X O..Ú..

M..

21. Vzhľadom na závery odvolacieho súdu, súd skúmal, či vlastnícke právo právnych predchodcov
žalobcov existovalo. V tejto súvislosti považuje súd za podstatné, že z výmeru o vlastníctve pôdy zo dňa
07.04.1948 nepochybne vyplýva, že z majetku bývalého vlastníka: Q. O. a spol. boli pridelené U. P. Y.
P. Y., H.. Q. do vlastníctva poľnohospodárske nehnuteľnosti v katastrálnom území M. - Kendice, okrem

iného parcela č. XXX/X - H. E. Q. X,XXXX M... Uvedená skutočnosť nepochybne vyplýva aj z konečného
prídelového plánu s tým, že osobitne sú označené parcely XX, XX - dom a dvor o výmere X,XXXX M.
a parcela č. XX/A - pol.sýpky o výmere X,XXXX M., pričom výmera ostatných parciel (role) je sčítaná
a predstavuje celkovo X,XXXX M. (v konečnom prídelovom pláne je výmera X,XXXX), teda uvedené
skutočnostisvedčiaovlastníctveprávnychpredchodcovžalobcov.Vsúvislostisnámietkoužalovanéhov

1.radeohľadomskutočnosti,žepredmetnývýmernebolpremietnutýdopozemkovejknihyavuvedenom
čase platil intabulačný princíp, súd poukazuje na to, že zo samotného výmeru čl. IV. bod 1 vyplýva,
že výmer je verejnou listinou dokazujúcou vlastnícke právo prídelcu k pridelenej poľnohospodárskej
nehnuteľnosti, na základe ktorej príslušný knihovný súd urobí záznam vlastníckeho práva v prospech
prídelcu bez podmienky dodatočného ospravedlnenia. Z uvedeného teda nevyplýva, že prídelcovia boli

povinní urobiť knihový záznam, keďže táto povinnosť im z výmeru nevyplývala, a taktiež je potrebné
brať zreteľ na spoločenské pomery existujúce v danom čase, pričom len samotná absencia zápisu podľa
názoru súdu nemôže mať vplyv na zánik vlastníckeho práva právnych predchodcov žalobcov, pričom
táto otázka už bola judikatúrou vyriešená a súd v tejto súvislosti taktiež poukazuje aj na nariadenie SNR
č.104/1946Sb.n.,zktoréhotaktiežvyplýva,ževýmerovlastníctvepôdyjeverejnoulistinoudokazujúcou

vlastnícke právo prídelcu. Vzhľadom na uvedené mal teda súd za preukázané vlastnícke právo právnych
predchodcov žalobcov, preto žalobe vyhovel tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti rozsudku, nakoľko
žalobcovia majú naliehavý právny záujem na požadovanom určení v zmysle § 137 c) CSP, keďže ako
vlastníci predmetných nehnuteľností sú v súčasnosti zapísaní žalovaní v 1. a 2. rade.

22. V súvislosti s nadobúdacím titulom právnych predchodcov žalovaných v 1. a 2. rade, t.j.
Československého štátu, súd poukazuje na to, že konfiškácia, ktorá bola poznamenaná na vložke č. 1
k.ú. M. - majetková podstata (čl. 104 spisu - rubová strana) pod bodom 39 (22.08.1958, č.d. 1089), je
ničotným právnym aktom, teda paktom, na ktorý súd nemôže prihliadať, keďže je nepochybné, že, pokiaľ
bola na tejto vložke pod bodom 17 poznamenaná konfiškácia majetku po veľkostatkárovi O., ktorý bol

následne prerozdelený do vlastníctva prídelcov, v danom prípade aj právnych predchodcov žalobcov,
tak nie je možné (ani logické), aby ten istý majetok bol skonfiškovaný ešte raz, teda druhýkrát, pričom
pokiaľ už bol skonfiškovaný na základe zápisu zo dňa 29.11.1947 a následne rozdelený prídelcom, tak
nemohol byť ten istý majetok skonfiškovaný opätovne na základe zápisu zo dňa 22.08.1958 v prospech
Československého štátu. V tomto ohľade je teda zápis z 22. septembra 1958 ničotným aktom, na ktorý

nemožno prihliadať a vzhľadom na uvedené teda Československý štát nemohol byť dobromyseľný
už pri vstupe do prípadnej držby, keďže neexistuje žiaden relevantný titul, na základe ktorého by bol
Československý štát dobromyseľne vstúpil do užívania predmetných parciel, a následne ani ďalšie
subjekty (jednalo sa výlučne o štátne subjekty), a teda ani žalovaný v 1. rade, ako akciová spoločnosť
so 100 % účasťou štátu, ani žalovaný v 2. rade, teda vždy štát, nemohol byť dobromyseľný, a preto

nemohol nadobudnúť vlastnícke právo z titulu vydržania.

23. Podľa § 116 ods. 1 zákona č. 141/1950 Zb. (Občiansky zákonník účinný od 01.01.1951), vlastnícke
právokhnuteľnejvecinadobudne,ktojudržíoprávnene(§145)anepretržitetriroky;akideonehnuteľnú
vec, je potrebná vydržacia doba 10 ročná.

Podľa § 145 ods. 1 cit. zákona, ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný v tom, že mu
vec patrí, alebo právo patrí, je držiteľom oprávneným.
Podľa § 145 ods. 2 cit. zákona, v pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.Podľa § 566 ods. 1 cit. zákona, lehota, ktorá začala bežať pred prvým januárom 1951, sa skončí, ak tento
zákon určuje kratšiu lehotu, najneskoršie uplynutím tejto kratšej lehoty počítanej odo dňa 01.01.1951;
ak určuje dlhšiu lehotu, uplynutím tejto dlhšej lehoty počítanej odo dňa, keď lehota začala bežať.

Podľa § 566 ods. 2 cit. zákona, to isté platí o vydržacej a premlčacej dobe.

24. Pokiaľ žalovaný v 1. rade namietal, že v predmetnej veci neprebehla intabulácia a že vlastníctvo
nebolo zapísané do pozemkovej knihy, tak je nepochybné, že právni predchodcovia žalobcov užívali
predmetné nehnuteľnosti od času, keď im boli pridelené, teda pokiaľ by aj súd počítal začiatok plynutia

vydržacej lehoty od vystavenia výmeru, t.j. od 07.04.1948, tak je nepochybné, že žalobcovia tieto
nehnuteľnosti užívali a aj keď ich v roku 1957 vniesli (združili) do JRD M., táto skutočnosť nemala vplyv
na plynutie vydržacej lehoty a s poukazom na vyššie citovanú právnu úpravu, právni predchodcovia
žalobcov nadobudli vlastnícke právo aj z titulu vydržania k 01.01.1961. Ako už však súd konštatoval,
súdna prax považuje za titul vlastníctva aj výmer o vlastníctve pôdy bez ohľadu na to, že tento nebol
zapísaný v pozemkovej knihe. Uvedené skutočnosti teda taktiež potvrdzujú záver o určení vlastníckeho

práva v prospech právnych nástupcov pôvodných vlastníkov tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti
rozsudku.

25. Žalobu žalobcov v 8. a 9. rade súd považoval za nedôvodnú z dôvodu, že právna predchodkyňa
týchto žalobcov si uplatnila reštitučný nárok a nepochybne jej bola vyplatená finančná náhrada, preto

títo žalobcovia nemôžu žiadať určiť vlastnícke právo k podielu nehnuteľnosti vo vzťahu ku ktorej už bol
uplatnený reštitučný nárok, ktorý aj bol uspokojený. Preto súd žalobu v prevyšujúcej časti zamietol.

26. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné
osobitného zreteľa.

Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

27. O trovách konania súd rozhodol na základe § 257 CSP, pričom za dôvod hodný osobitného zreteľa
považoval vývoj judikatúry najvyšších súdnych autorít (Ústavného súdu SR) s ohľadom na skutočnosť,

že prvotná judikatúra bola nastavená tak, že popri reštitučnom zákonodarstve bolo možné uplatniť
nárok na určenie vlastníckeho práva aj podľa všeobecných predpisov. Z následnej judikatúry už ale,
podľa názoru súdu, vyplynulo, že v prípade neuplatnenia reštitučných nárokov v rámci viacnásobne
predĺžovaných reštitučných lehôt, už nie je možné uplatňovať nárok na určenie vlastníckeho práva
podľa všeobecných predpisov. Teda za takéhoto stavu sa v podstate každá zo strán sporu mohla

domnievať, že v konaní môže byť úspešná, čo súd vyhodnotil ako dôvod hodný osobitného zreteľa pre
nepriznanie nároku na náhradu trov konania, v danom prípade pomerne úspešnejšiemu žalobcovi, ktorý
bol neúspešný v časti petitu, ktorým žiadal určiť vlastnícke právo po jednej zo štyroch dedičov pôvodných
prídelcov. Súd zároveň poukazuje na to, že žalovaní v 3. a 4. rade nárok žalobcov nerozporovali,
resp. žalovaný v 4. rade sa k žalobe ani nevyjadril, pričom zo situácie, že právny zástupca žalobcov

označil tieto subjekty na žalovanej strane, je taktiež hodné osobitného zreteľa nepriznanie trov konania
žalobcom vo vzťahu k týmto žalovaným.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní od jeho doručenia, cestou tunajšieho súdu, na
Krajský súd v Prešove.

Podľa § 363 Civilného sporového poriadku, v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania
uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie
považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti

(Exekučný poriadok).