Rozsudok ,
Zmeňujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 27. september 2021

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23CoCsp/45/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2319203692
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 09. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Daša Kontríková

ECLI: ECLI:SK:KSTT:2021:2319203692.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudcov:

JUDr. Ľubica Bundzelová a Mgr. Fedor Benka, v spore žalobkyne: J. V., nar. XX.XX.XXXX, bytom V.
XXXX/XXB, A., zastúpená: Sidor a partneri, s.r.o., so sídlom Železničná 4/A, Hlohovec, IČO: 52 635
970, proti žalovanému: PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, Bratislava, IČO: 35 792
752, zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. Andrea Cviková, s.r.o., so sídlom Kubániho 16, Bratislava
- mestská časť Staré Mesto, IČO: 47 233 516, o zaplatenie primeraného finančného zadosťučinenia vo
výške 300 eur, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 28Csp/162/2019 -
102 zo dňa 17. septembra 2020, takto

r o z h o d o l :

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku I. m e n í tak, že žalovaný je p o v i n n ý
zaplatiť žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 eur do troch dní od právoplatnosti
tohto rozsudku a žaloba sa vo zvyšnej časti z a m i e t a.

II. Rozsudok súdu prvej inštancie sa vo výroku II. v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e.

III. Žalobkyni sa p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu

100 %.

IV. Súdu prvej inštancie sa n a r i a ď u j e v úvodnej časti (záhlaví) napadnutého rozsudku vykonať
opravu obchodného mena žalovaného.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobkyni
primerané finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku a výrokom
II. rozhodol, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Súd po citovaní § 3
ods. 5 prvá a tretia veta zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa rozsudok vecne odôvodnil tým,

že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že žalobkyňa si úspešne uplatnila nárok vyplývajúci z
porušenia jej práva ako aj porušenia povinností žalovaného ustanovených právnymi predpismi v konaní
vedenom na Okresnom súde Galanta pod sp. zn. 35Csp/143/2016, v dôsledku čoho bolo nariadené
neodkladné opatrenie a žalovaný bol jednak povinný zdržať sa výkonu zrážok zo mzdy žalobkyne a tiež
bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 64,51 eura titulom vydania bezdôvodného
obohatenia. Súd sa v plnom rozsahu stotožnil s právnou argumentáciou žalobkyne, že boli splnené
podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalovaný pri vyhotovovaní zmluvy

porušil ustanovenia zák. č. 129/2010 Z. z., čím sa bezdôvodne obohatil a vyvolal stav právnej neistoty.
Žalovaný preukázateľne nedôvodne, nezákonne získal od žalobkyne bezdôvodné obohatenie vo výške
64,51 eura. Okresný súd Galanta rozsudkom pod sp. zn. 35Csp/143/2016 uzavrel, že úver je bezúročný
a bez poplatkov pre mnohé pochybenia pri vypracovaní zmluvy o úvere uzavretej medzi stranamisporu, pričom žalovaný sa snažil vyhnúť právnej úprave o spotrebiteľských úveroch. Vzhľadom na
konanie žalovaného boli súd, rovnako ako žalobkyňa, toho názoru, že suma 300 eur je primeraná suma
priznaného finančného zadosťučinenia.

2. Podľa názoru súdu prvej inštancie nárok na primerané finančné zadosťučinenie je nárokom
objektívnym, ktorý nie je viazaný na naplnenie akýchkoľvek subjektívnych podmienok. Finančné
zadosťučinenie a jeho výška má byť kompenzáciou za nevyčísliteľné straty, ktoré postihnutý utrpel,
resp. prihliadne sa na to, aby náhrada ujmy predstavovala určitú satisfakciu za stav, ktorý musela

žalobkyňa týmto konaním žalovaného strpieť (už len prebiehajúce súdne konanie je pre laika stresovou
situáciou). Pre priznanie zadosťučinenia nie je potrebné, aby žalobcovi vznikla reálna ujma. Neexistuje
spôsob výpočtu, vzorec, ktorý by určil konkrétnu výšku finančného zadosťučinenia a je len výsledkom
voľnej úvahy súdu s prihliadnutím na okolnosti prípadu. Suma vo výške 300 eur splní všetky funkcie
primeraného finančného zadosťučinenia, bude mať dostatočný satisfakčný charakter pre žalobkyňu,
dostatočný sankčný charakter voči žalovanému v zmysle individuálnej, ale aj generálnej prevencie a

zároveň bude odmenou pre žalobkyňu za to, že sa nekalému konaniu žalovaného nepodrobila, ale
napriek nepochybne svojej slabšej ekonomickej a právnej situácii sa pustila do sporu s ním. Konanie
žalovaného vyústilo do súdneho sporu, ktorý prebiehal viac ako 2,5 roka a ku ktorému by nebolo došlo,
keby žalovaný postupoval s odbornou starostlivosťou, korektne a poctivo a žalobkyňa by nemusela niesť
náklady na právne zastúpenie. Navyše žalovaný si vo vzťahu k žalobkyni uplatnil aj zrážky zo mzdy na

základe dohody o zrážkach zo mzdy aj v októbri 2017, napriek nariadenému neodkladnému opatreniu
z 27.10.2016, ktorým súd žalovanému uložil povinnosť zdržať sa výkonu práva na zrážky zo mzdy a
vyvolal tak u žalovanej stav právnej neistoty. Súd považuje postup žalovaného za absolútne neprípustný,
nepožívajúci právnu ochranu a to aj s poukazom na to, že sa nejedná o ojedinelý prípad. Na základe
uvedeného súd žalobe vyhovel v plnom rozsahu.

3. Pokiaľ ide o námietku žalovaného o multiplikovanie sporov, túto súd považuje za neopodstatnenú,
nakoľko k uplatneniu práva na primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť kedykoľvek. Toto právo
vzniká v zmysle § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa až po tom, ako zo strany spotrebiteľa dôjde
k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinností na súde. Či došlo k úspešnému uplatneniu

porušenia práva alebo povinností na súde vyplynie až z právoplatného rozhodnutiu súdu vydaného vo
veci samej.

4. O nároku žalobkyne na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 v spoj. s § 262 ods.
1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), keďže bola v konaní v celom

rozsahu úspešná, priznal jej nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške trov konania
bude rozhodnuté po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník
(§ 262 ods. 2 CSP).

5. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu

z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), d), f) a h) CSP a navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu
prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietne. Zároveň si uplatnil nárok na náhradu trov odvolacieho
konania. Žalovaný v odvolaní namietal, že v konaní neboli preukázané podmienky pre vznik nároku
podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a zároveň neboli preukázané a z napádaného rozsudku
nevyplývajú žiadne dokázané skutočnosti, ktoré by odôvodnili priznanie zadosťučinenia v sume 300

eur. Z podstaty finančného zadosťučinenia, ktoré je v civilnom práve používané na viacerých miestach
vyplýva, že ide o satisfakciu za imateriálnu ujmu. Žiadnu inú funkciu mu právna úprava nepriznáva.
Všeobecne teda primerané finančné zadosťučinenie znamená odčinenie nemajetkovej ujmy (buď v
peniazoch alebo aj nepeňažnou formou). Vyznačuje sa ďalej tým, že má osobný charakter, t. j. viaže
sa na osobu, ktorá takúto ujmu utrpela. Existencia ujmy ako predpoklad priznania jej vyrovnania v

podobe zadosťučinenia síce nemusí byť exaktne preukazovaná, ale v rámci racionálnych záverov
musí byť odôvodnená konkrétnymi okolnosťami ako daná. Inak by zadosťučinenie nepredstavovalo
žiadnu satisfakčnú funkciu. Právna úprava len uľahčuje postavenie spotrebiteľa v tom, že nie je povinný
dokazovať rozsah ujmy, príčinnú súvislosť a pod. Na strane druhej ale neznamená, že nárok vznikne za
každých okolností, aj keď ujma nevznikla. Pre úspešné uplatnenie takejto nemajetkovej ujmy v súdnom

konaní je potom nevyhnutné, aby bola jej existencia tvrdená a aby bola takáto ujma skutočná. Samotný
záver,žežalovanýporušilprávaspotrebiteľavyplývajúcezozmluvy,niejezáveromoskutočnejexistencii
takejto ujmy a pre priznanie finančného zadosťučinenia podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa
nie je dostatočný. Tieto skutočnosti automaticky, bez ďalšieho, neznamenajú ujmu na strane žalobcu.V opačnom prípade je zadosťučinenie podľa uvedeného zákonného ustanovenia jediným prípadom v
rámci právneho poriadku Slovenskej republiky, ktoré nie je „satisfakciou“. V iných prípadoch (napr. zásah
do osobnostných práv, zásah do telesnej integrity, zásah do práva na súdnu ochranu neprimeranou

dĺžkou konania a pod.) totiž právna úprava existenciu ujmy a istý spôsob jej preukázania vyžaduje.
Ustanovenie § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa sa nejaví byť žiadnou výnimkou.

6. Podľa žalovaného odôvodnenie napádaného rozsudku neobsahuje žiadne skutkové a právny závery
nadväzujúce na vykonané dokazovanie, ktorým by sa preukázala dôvodnosť a výška zadosťučinenia

v sume 100 eur. Odôvodnenie rozsudku je subjektívne a nepreskúmateľné, pretože žiadne konkrétne
skutočnosti, ktoré súd prvej inštancie zvažoval a na základe ktorých rozhodol z rozsudku jednoducho
nevyplývajú. Žalovaný poukázal na § 220 ods. 2 CSP i na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn.
IV. ÚS 115/03 a vyslovil názor, že súdom priznané finančné zadosťučinenie nebolo podľa obsahu
a odôvodnenia rozsudku preukázané v konkrétnych skutkových okolnostiach, argumentačne nie je
podložené v rozsudku takým spôsobom a v rozsahu, ktorý by zodpovedal požiadavkám na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia v zmysle hore označeného ustanovenia zákona.

7. Žalovaný namieta nesprávne závery súdu, ktorý sa s námietkou opakovaného podávania žalôb o
finančné zadosťučinenie vysporiadal len tým, že ak došlo k opakovanému porušeniu práv spotrebiteľa,
potom je možné opakovane podávať aj žaloby. Z rozsudku nevyplýva, ako separátne uplatňovanie

jednotlivých nárokov (namiesto podania jednej žaloby) je zlučiteľné nielen s hospodárnosťou konania,
ale aj s tým, že existuje možnosť posudzovania totožných skutočností vo viacerých rôznych konaniach a
či uplatnenie viacerých nárokov jednou žalobou je porušením § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa a
obmedzuje práva spotrebiteľa. Postup žalobkyne, ktorá v zásade od každého ňou iniciovaného konania
(žalobkyňa podávala žaloby samostatne bez toho, aby podala jednu žalobu, čo nemá žiadny oprávnený

vecný alebo procesný význam) odvodzuje uplatňovanie primeraného finančného zadosťučinenia,
odporuje účelu hore citovaného zákonného ustanovenia. Z postupu žalobkyne, ktorá bez relevantného
dôvodu nepodala jednu žalobu, ale x žalôb, by potom vyplývalo, že by ešte aj každú ňou podanú žalobu
mohla rozdeliť na ďalšie a ďalšie čiastkové žaloby. Ak je účelom zadosťučinenia nahradenie diskomfortu,
ktorý by mal spotrebiteľ v súvislosti s uplatnením práva na súde zažívať, potom je namieste otázka,

či multiplikovanie sporov rovnako znamená, že sa má multiplikovane poskytovať primerané finančné
zadosťučinenie.

8. Ak účelom súdneho konania je ochrana porušeného alebo ohrozeného práva (§ 131 CSP) a súčasne
ak právna úprava vychádza z hospodárnosti konania (prejavujúceho sa z pohľadu súdu napr. spojením

viacerých vecí do jedného konania), potom podanie troch žalôb v ten istý deň sa javí ako príklad
zneužitia práva vedúci k oprávnenému tvrdeniu o tom, že takýto postup smeruje len k dvom veciam -
účelovo a zámerne multiplikovať súdne spory a zamedziť komplexnému posudzovaniu skutkového stavu
a nedôvodne produkovať trovy právneho zastúpenia (namiesto jedného konania vyvolať tri konania).
Opísaný postup žalobkyne za žiadnych okolností nesleduje účel § 3 ods. 5 zákona ochrane spotrebiteľa

a je dôvodné ho sankcionovať postupom vyplývajúcim z čl. 5 CSP.

9. K odvolaniu sa vyjadrila žalobkyňa prostredníctvom právneho zástupcu s tým, že žalovaný vo svojom
odvolaní uvádza totožné argumenty a námietky ako v konaní pred súdom prvej inštancie a rozhodnutie
považuje za nesprávne jednoducho z toho dôvodu, že súd nerozhodol v súlade s jeho očakávaniami a

predostretýmvýkladomprávnychnoriem.Odvolaniežalovanéhojepomernezmätočné,nakoľkotvrdí,že
sanepreukázala„dôvodnosťavýškazadosťučineniavsume100eur“.Predmetomtohtokonaniaalebola
suma 300 eur. Uvedené teda naznačuje, že žalovaný používa v rôznych veciach šablónové odvolania s
cieľomoddialiťprávoplatnosťrozhodnutiaaplniťzadosťučinenie(zastav,ktorýsámspôsobil).Rozsudok
súdu prvej inštancie spĺňa všetky atribúty podľa § 220 ods. 2 CSP.

10. Žalovaný opakovane tvrdí, že pre vznik nároku uplatneného žalobou, musí existovať ujma. Tento
názor odporuje pritom samotnému zneniu zákona, ako aj súdnej praxi vrátane súdnej praxi Najvyššieho
súdu SR. Súdna prax opakovane zdôrazňuje, že jedinou podmienkou pre vznik nároku podľa § 3
ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa je porušenie povinností alebo povinností veriteľom a úspešné

uplatnenie tohto porušenia spotrebiteľom na súde. Tieto podmienky sú nesporne dané, o čom svedčia
právoplatné rozhodnutia súdov (Okresný súd Galanta sp. zn. 35Csp/143/2016 v spojení s Krajským
súdom Trnava sp. zn. 23Co/138/2018). Žiadne iné podmienky nemusia byť splnené, o čom svedčí aj
bohatá judikatúra, vrátane judikatúry NS SR (sp. zn. 6Cdo/127/2017, sp. zn. 6Cdo/389/2015), podľaktorej jediným predpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde
úspešne uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi.
Pod úspešným uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť,

že súd judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok
zo zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve. Podmienka existencie
ujmy nie je ani zákonným predpokladom pre vznik žalobou uplatneného nároku, dokonca od 10.06.2013
sa upustilo od podmienky, že porušenie je spôsobilé privodiť spotrebiteľovi ujmu. Ak teda právna úprava

do 09.06.2013 vyžadovala iba spôsobilosť privodiť ujmu a nie vznik ujmy samotnej, potom od 10.06.2013
o to viac nemožno žiadať od spotrebiteľa, aby takúto ujmu dokazoval, pretože vypadla aj podmienka
„spôsobilosti konania privodiť ujmu“. Žalobca teda nemusí preukázať ani to, že konanie veriteľa je
spôsobilé privodiť ujmu, pretože takúto podmienku už zákon nepozná. Postačí, ak preukáže samotné
porušenie práva alebo povinnosti. Ak však ujma vznikne, táto okolnosť iba znásobuje závažnosť konania
žalovaného a musí sa odzrkadliť vo výške primeraného finančného zadosťučinenia. Na druhej strane,

ak ujma neexistuje, nemá to žiadny vplyv na vznik a existenciu nároku. Nárok podľa § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa nie je nárokom, ktorý pozná § 13 zák. č. 40/1964 Zb. OZ, pretože predmetom tohto
konania nie je osobnosť človeka a jeho nemajetkové práva (česť, vážnosť, dôstojnosť), ale ochrana práv
spotrebiteľa, teda ochrana fyzickej osoby z hľadiska postavenia (statusu) v zmluvnom vzťahu.

11. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie dostatočne odôvodnil aj rozsah priznaného primeraného
finančného zadosťučinenia. Výška zadosťučinenia sa nedá vypočítať na základe podkladov alebo
dôkazov, ako to je napríklad v prípade spôsobenej škody alebo bezdôvodného obohatenia, ale jeho
výška závisí od úvahy súdu, ktorý prihliada na konkrétne okolnosti súdneho sporu. Súd prvej inštancie
teda prihliadal na satisfakčný a sankčný charakter zadosťučinenia. Jej výška musí byť taká, aby odradila

nepoctivého dodávateľa od používania nekalých praktík alebo iného porušovania zákona.

12. Súčasne musí byť primeraná úsiliu, ktoré žalobkyňa musela vyvinúť na ochranu svojich práv
(vyhľadanie právneho zástupcu, podanie žaloby na súd); dĺžku trvania súdneho sporu (súdne konanie
medzi stranami sporu prebiehalo viac ako 2,5 roka, pričom počas tohto obdobia žila žalobkyňa v napätí

a neistote) a musí zohľadniť aj protiprávne uplatnenie zrážok zo mzdy žalobkyne žalovaným. Žalobkyňa
nesúhlasila ani s námietkou týkajúcou sa množenia sporov. Uviedla, že si jednotlivé nároky uplatňovala
tak, ako postupne vznikali. Nárok na primerané finančné zadosťučinenie vzniká až právoplatným
rozhodnutím súdu, z ktorého vyplýva porušenie práv alebo povinností veriteľom. Nebolo teda objektívne
možné podať dve alebo viac žalôb naraz, pretože nároky žalobkyne vznikali postupne, pričom od

žalobkyne nemožno spravodlivo žiadať, aby čakala na právoplatné skončenie všetkých svojich súdnych
sporov proti žalovanému, pretože by sa tým vystavovala možnému riziku premlčania jej nárokov.
Vzhľadom na uvedené žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil a
priznal jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

13. V odvolacej replike žalovaný prostredníctvom právneho zástupcu uviedol, že Civilný sporový
poriadok nepripúšťa, na rozdiel od predchádzajúceho sporového kódexu, súdny odhad nároku vo veci
samej. V zmysle uznesenia NS SR sp. zn. 5Obdo/14/2020 z 23.06.2020 (R 52/2020) je potom potrebné
vykladať aj § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa. Žalobkyňa v podanom vyjadrení neoznačila
žiadnu časť rozsudku, v ktorej by súd označil konkrétne preukázané skutočnosti, na základe ktorých by

súd prvej inštancie odôvodnil svoje rozhodnutie o priznaní sumy 300 eur ako primeraného finančného
zadosťučinenia. Ani žalobkyňa v podanom vyjadrení neoznačila žiadnu časť rozsudku, ktorou by súd
prvej inštancie odôvodnil taký rozsah, charakter a dĺžku trvania zásahu, že je namieste priznať nárok
na zaplatenie sumy 300 eur. Nedostatok odôvodnenia sumy primeraného finančného zadosťučinenia
zásadným spôsobom odporuje zákonu. Nie je z neho zrejmé, v čom je napríklad daná primeranosť. Z

pojmu „primeranosť“ možno vyvodiť, že súdu je daná možnosť a povinnosť postupovať individuálne,
hodnotiť a posudzovať okolnosti konkrétneho zásahu, prípadne stanoviť ďalšie kritériá pre posúdenie
každého prípadu.

14. Žalobkyňa v odvolacej duplike podanej prostredníctvom právneho zástupcu okrem skutočností

uvedených vo vyjadrení k odvolaniu vyjadrila nesúhlas s tvrdením žalovaného o absencii skutkových
a právnych záverov týkajúcich sa preukázania výšky finančného zadosťučinenia v sume 300 eur. V
tejto súvislosti poukázala na bod 10. odôvodnenia rozsudku. Výška nemajetkovej ujmy v prípadoch
podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa môže dokonca zodpovedať výške finančnej ujmy,ktorá spotrebiteľovi hrozila (napr. Krajský súd v Prešove sp. zn. 11Co/56/2016, sp. zn. 20Co/107/2013,
sp. zn. 19Co/169/2016). Ak by žalobkyňa ostala pasívna v bránení svojich majetkových práv, hrozila
by jej ujma v celkovej výške 1.324,44 eura. Pokiaľ by súd prejudiciálne neučil úver vyplývajúci zo

zmluvy za bezúročný a bez poplatkov, žalobkyňa by bola nepochybne povinná uvedenú odplatu v
celom rozsahu žalovanému zaplatiť. V tejto súvislosti žalobkyňa upriamila pozornosť na rozhodnutia
Krajského súdu v Žiline sp. zn. 6Co/22/2018 a 6Co/99/2018 a Krajského súdu v Banskej Bystrici sp.
zn. 12Co/473/2016. Suma finančného zadosťučinenia 300 eur je plne opodstatnená s ohľadom na
skutočnosť, že v predmetnom prípade spotrebiteľke hrozilo, že žalovaný od nej bude domáhať plnení

nad rámec istiny, na ktoré nemal nárok. Žalovaný, napriek právoplatnému rozhodnutiu o zákaze výkonu
tohto práva, prostredníctvom spoločnosti Anaco s.r.o. zasielal zamestnávateľovi žalobkyne žiadosti o
vykonávanie zrážok (napr. dňa 5.10.2017, t. j. rok po vydaní neodkladného opatrenia). Nepriznanie
finančného zadosťučinenia ani v takej minimálnej výške, ako sa domáha žalobkyňa v tejto veci, by
znamenalo nielen postup v rozpore so zákonom (ktorý výslovne takýto nárok spotrebiteľovi priznáva),
ale aj priame podporovanie podnikateľských subjektov v tom, aby aj naďalej porušovali právnu úpravu,

keďže to najhoršie čo by sa mohlo žalovanému stať, by bola povinnosť vrátiť nezákonne získané
finančnéprostriedky(žiadnasankciaaleboinéplnenie,t.j.žiadnefinančnézadosťučineniebytotižpodľa
žalovaného nemalo byť namieste).

15. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas

(§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP),
proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného
vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred
jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), po oboznámení sa s obsahom celého spisu dospel k záveru, že
odvolanie žalovaného je čiastočne dôvodné.

16. Predmetom konania je nárok žalobkyne ako spotrebiteľky na zaplatenie sumy 300 eur titulom
finančného zadosťučinenia od žalovaného ako veriteľa za porušenie práv a povinností ustanovených
zák. č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. Žalovaný v odvolaní spochybňuje vznik nároku na
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia a súdom prvej inštancie priznanú výšku toho nároku.
Zároveň poukazuje na množenie (multiplikovanie) sporov žalobkyňou.

17. Všeobecným právnym predpisom upravujúcim ochranu spotrebiteľa nie je Občiansky zákonník,
ale zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č.
372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Vo vzťahu k tomuto právnemu predpisu aj
Občiansky zákonník má povahu osobitného predpisu a vo svojich ustanoveniach len dopĺňa všeobecnú

úpravu danú zákonom o ochrane spotrebiteľa o ďalšie osobitné ustanovenia zamerané na ochranu
spotrebiteľov. Je to zrejmé z § 3 ods. 3 zákona o ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého každý
spotrebiteľ má právo na ochranu pred neprijateľnými podmienkami v spotrebiteľských zmluvách, pričom
v poznámke k tomuto ustanoveniu je daný odkaz na ustanovenia § 52 až § 54 Občianskeho zákonníka.
V prípade porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa vzniká

spotrebiteľovi právo na primerané finančné zadosťučinenie. Toto právo vyplýva z § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa, podľa ktorého proti porušeniu práv a povinností ustanovených zákonom s cieľom
ochrany spotrebiteľa môže sa spotrebiteľ proti porušiteľovi na súde domáhať ochrany svojho práva.
Spotrebiteľ,ktorýnasúdeúspešneuplatníporušenieprávaalebopovinnostiustanovenejtýmtozákonom
aosobitnýmipredpismi,máprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenieodtoho,ktozaporušeniepráva

alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.

18. Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 6Cdo/127/2017 zo dňa 30.01.2019 konštatoval, že citované
ustanovenie má plniť jednak funkciu satisfakčnú a jednak funkciu sankčnú. Jeho cieľom je predovšetkým
odradiť dodávateľov od protiprávneho konania voči spotrebiteľom. Možno ho však chápať aj ako

prostriedok na vyvolanie aktivity spotrebiteľov domáhať sa ochrany svojich práv proti dodávateľom v
prípadoch, kedy dodávatelia ich práva hrubým spôsobom porušujú. Účelom finančného zadosťučinenia
je dovŕšiť ochranu porušeného práva spotrebiteľa ako slabšej strany v spotrebiteľských zmluvách
spôsobom, ktorý práve z tohto dôvodu vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany. Jedinýmpredpokladom, ktorý citované ustanovenie zákona vyžaduje je, že spotrebiteľ na súde úspešne uplatní
porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi. Pod úspešným
uplatnením porušenia práva alebo povinnosti v zmysle tohto ustanovenia treba rozumieť, že súd

judikuje v prospech spotrebiteľa konkrétny nárok z porušenia práva alebo povinnosti, napr. nárok zo
zodpovednosti za škodu, z bezdôvodného obohatenia, alebo vo výroku rozsudku určí neprijateľnosť
konkrétne vymedzenej zmluvnej podmienky používanej v spotrebiteľskej zmluve (porovnaj rozhodnutie
NS SR sp. zn. 6Cdo/389/2015). Žiadnu inú podmienku, t. j. ani podmienku, aby bol medzi stranami spor
zo spotrebiteľskej zmluvy a aby spotrebiteľovi bola privodená konkrétna ujma, nevyžaduje. Zákonodarca

priuplatňovanítohtonárokuuľahčilspotrebiteľomdôkaznúsituáciu,keďnarozdielodnárokunanáhradu
škody (bezdôvodného obohatenia), je dôkazné bremeno na strane spotrebiteľa oveľa ľahšie, lebo
odpadá problematické preukazovanie či už výšky škody, ujmy, príčinnej súvislosti alebo majetkového
prospechu druhej strany. Preukazovanie skutočnej výšky utrpenej ujmy by bolo spravidla nereálne.
Pokiaľ ide o rozsah finančného zadosťučinenia, neustanovuje žiadne kritériá, ktoré by bolo potrebné pri
určení výšky zadosťučinenia zohľadniť. Jediným kritériom je primeranosť finančného zadosťučinenia.

Bude preto vecou úvahy súdu, aby so zreteľom na všetky okolnosti každého jednotlivého prípadu,
stanovil rozsah finančného zadosťučinenia.

19. Žalobkyňa si uplatnila nárok na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia vo výške
300 eur titulom úspešného uplatnenia spotrebiteľských práv v spore vedenom na Okresnom súde

Galanta pod sp. zn. 35Csp/146/2016. V tomto konaní bolo vyhovené žalobkyni, keď žalovaný bol
rozsudkom č. k. 35Csp/143/2016 - 98 zo dňa 10.01.2018 zaviazaný zaplatiť žalobkyni sumu 64,51 eura
spolu s príslušenstvom. Uvedený rozsudok bol potvrdený rozsudkom Krajského súdu v Trnave č. k.
23Co/138/2018 - 144 zo dňa 08.04.2019. V konaní sp. zn. 35Csp/146/2016 bolo konštatované, že v
zmluve o úvere zo dňa 23.04.2015 absentovali obsahové náležitosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. f) a

k) zák. č. 129/2010 Z. z., preto sa spotrebiteľský úver považoval podľa § 11 ods. 1 písm. b) zák. č.
129/2010 Z. z. za bezúročný a bez poplatkov. Žalobkyňa tak mala žalovanému zaplatiť len istinu úveru, v
dôsledku čoho suma 64,51 eura predstavovala bezdôvodné obohatenia žalovaného na úkor žalobkyne
a preto bolo žalobe o vydanie bezdôvodného obohatenia vyhovené. Z obsahu spisu zároveň vyplýva,
že v priebehu konania vedenom pod sp. zn. 35Csp/146/2016 bolo uznesením zo dňa 27.10.2016

nariadené neodkladné opatrenie, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zdržať sa výkonu práva
na zrážky zo mzdy žalobkyne z dohody o zrážkach zo mzdy až do právoplatného skončenia konania
vo veci samej. Vzhľadom na uvedené je nepochybné, že žalobkyňa tak splnila predpoklad, ktorý zákon
o ochrane spotrebiteľa v § 3 ods. 5 zák. č. 250/2007 Z.z. vyžaduje pre vznik práva na primerané
finančné zadosťučinenie. V prejednávanej veci je možné konštatovať, že zo strany žalovaného došlo k

takému porušeniu spotrebiteľského práva, ktoré bolo spôsobilé privodiť ujmu spotrebiteľovi spočívajúcu
v nezákonnom preplatení úveru (strate finančných prostriedkov) a stavu právnej neistoty počas vedenia
súdneho konania v ktorom sa spotrebiteľ musel domáhať svojich porušených zákonných práv. Súd prvej
inštancie správne uzavrel, že boli splnené podmienky vyplývajúce z § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa. Žalobkyni teda vznikol nárok na primerané finančné zadosťučinenie. Odvolacia námietka

žalovaného spochybňujúca vznik toho nároku je tak neopodstatnená.

20. Čo sa týka odvolateľom namietanej výšky priznaného finančného zadosťučinenia, odvolací
súd poukazuje na to, že za nemajetkovú ujmu pre spotrebiteľa je možné považovať obmedzenie
spotrebiteľovho komfortu vo všetkých oblastiach jeho života, najmä však vo finančnom obmedzení, ktoré

žalobkyni neoprávnenými platbami v prospech dodávateľa vznikli a potom tiež v rovine psychického
napätia, stresu a dĺžke trvania závadového stavu. Nakoľko právny predpis neustanovuje výšku
primeraného finančného zadosťučinenia, ustálenie jeho výšky je realizované na základe voľnej úvahy
súdu. Nemôže však ísť o svojvôľu súdu. Musí byť primeraná okolnostiam konkrétneho prípadu.
Primerané zadosťučinenie môže pozostávať z náhrady morálnej ujmy ako satisfakcie za stav, ktorý

spotrebiteľ musel trpieť, nakoľko nie vždy je postačujúce iba vrátenie neoprávnene zaplatených
finančných prostriedkov.

21. Súd prvej inštancie priznal žalobkyni finančné zadosťučinenie v celej ňou uplatnenej výške 300
eur. Podľa odvolacieho súdu však prvoinštančný súd dostatočne neporovnal úspech žalobkyne v

konaní vedenom pod sp. zn. 35Csp/146/2016 s výškou ňou žiadaného finančného zadosťučinenia a s
dôsledkami, ktoré malo platenie neoprávnených súm žalovanému žalobkyňou, ako aj intenzitu zásahu
do práv žalobkyne spojených s konaním žalovaného. Podľa názoru odvolacieho súdu je tiež potrebné
prihliadnuť na fakt, že žalobkyňa sa domáha svojich nárokov na vydanie bezdôvodného obohateniavo viacerých konaniach, na základe uzavretých viacerých zmlúv o úvere so žalovaným a existuje
predpoklad, že v týchto konaniach bude úspešná a uplatní si ďalšie nároky na zaplatenie primeraného
zadosťučinenia.

22. Žalobkyňa sa vo veci sp. zn. 35Csp/146/2016 domohla voči žalovanému vydania bezdôvodného
obohatenia vo výške 64,51 eura. Žalovaný síce porušil svoje povinnosti vyplývajúce zo zákona č.
129/2010 Z. z. tým, že zmluva o úvere zo dňa 23.04.2015 neobsahovala zákonom stanovené náležitosti,
avšakjepotrebnésiuvedomiť,žesankcionovanýjeužtým,žeposkytnutýúversapovažujezabezúročný

a bez poplatkov. To znamená, že žalobkyňa bola povinná vrátiť žalovanému iba výšku poskytnutého
úveru. Na druhej strane je však nutné zohľadniť skutočnosť, že žalobkyňa celkom isto už len tým, že
musela vymáhať svoju pohľadávku súdnou cestou, utrpela určité psychické napätie a stres, čo ani nie je
potrebné dokazovať. Žalovaný si síce uplatňoval voči žalobkyni zrážky zo mzdy aj napriek nariadenému
neodkladnému opatreniu zo dňa 27.10.2016, ktorým mu bola uložená povinnosť zdržať sa výkonu práva
na zrážky zo mzdy žalobkyne, ale v konečnom dôsledku úspešný nebol a po vydaní neodkladného

opatrenia žalobkyni zo mzdy zrážky zo mzdy vykonávané neboli. Je tiež potrebné poukázať na to, že
súdne konanie pred Okresným súdom Galanta pod sp. zn. 35Csp/146/2016 bolo začaté doručením
žaloby dňa 30.09.2016, okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom dňa 10.01.2018, ktorý bol potvrdený
rozsudkomkrajskéhosúdudňa08.04.2019,t.j.totokonanieprebiehalopribližne2,5roka.Pozhodnotení
všetkých týchto okolností dospel odvolací súd k záveru, že primeraným je finančné zadosťučinenie pre

žalobkyňu vo výške 50 eur. Vzhľadom na porušenie práva spotrebiteľa dodávateľom, žalovaným je
takto určená výška finančného zadosťučinenia vo vzťahu k porušenému právu a skutkovým okolnostiam
prípadu podľa názoru odvolacieho súdu primeraná a súčasne zodpovedá svojmu účelu, ktorým
je poskytnutie satisfakcie spotrebiteľovi a odradenie dodávateľa od porušovania práv spotrebiteľov.
Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom, že by výška finančného zadosťučinenia mala

zodpovedaťškode,ktorábymohlabyťspôsobenáspotrebiteľovi,akbyžalobunepodal.Ideohypotetickú
otázku (nezodpovedajúcu realite) a súd by nemal pri svojej rozhodovacej činnosti zohľadňovať
hypotetické situácie. Výška primeraného zadosťučinenia by sa podľa názoru odvolacieho súdu mala
pohybovať kompletne za všetky porušenia povinností zo strany žalovaného v rozpätí od 300 do 500
eur, t.j. malo by ísť skôr o symbolickú sumu, aby sa na druhej strane nestala možnou zárobkovou

činnosťou spotrebiteľa a jeho právneho zástupcu (advokáta). Žalovaná v tomto prípade nepoprela,
že so žalovaným vedie viacero sporov o vydanie bezdôvodného obohatenia, resp. o určenie úverov
za bezúročné a bez poplatkov a mieni sa domáhať ďalšieho vydania primeraného zadosťučinenia,
t.j. priznaná suma nie je konečná. Žalobkyňa si žalobou uplatňovala sumu 300 eur. S prihliadnutím
na aplikačnú prax odvolacieho súdu v obdobných veciach, odvolací súd považuje danú sumu v

súlade s vyššie uvedeným za neprimeranú. Finančné zadosťučinenie vo výške 300 eur je priznávané
spotrebiteľomvprípadoch,kedyreálnebezdôvodnéobohatenieveriteľanaúkorspotrebiteľadosahovalo
sumu podstatne vyššiu ako v prejednávanej veci 64,51 eura (porovnaj napr. rozsudky Krajského súdu
v Trnave sp. zn. 25CoCsp/4/2021 vydanie bezdôvodného obohatenia 701,34 eura, primerané zadosť
učinenie 300 eur; 23CoCsp/36/2020 - vydanie bezdôvodného obohatenia 1.407,67 eura, primerané

zadosťučinenie 300 eur; sp. zn. 9Co/215/2018 vydanie bezdôvodného obohatenia 1.790,18 eura,
primerané zadosťučinenie 500 eur tiež s konštatovaním nezákonne vykonávanými zrážkami zo mzdy
počas doby dvoch rokov). Odvolací súd zdôrazňuje, že výška finančného zadosťučinenia musí byť
primeraná individuálnym okolnostiam daného prípadu a nesmie viesť k ďalšiemu neopodstatnenému
obohateniu tentokrát na strane spotrebiteľa.

23. Odvolaciu námietku žalovaného o zvyšovaní počtu sporov žalobkyňou odvolací zohľadnil pri priznaní
výšky primeraného zadosťučinenia. Z § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa nevyplýva povinnosť pre
spotrebiteľa uplatniť si toto právo jednou žalobou. V prípade súdom judikovaného porušenia práva alebo
povinnosti ustanovenej zákonom na ochranu spotrebiteľa v rámci viacerých sporov, nemá spotrebiteľ

povinnosť požadovať primerané finančné zadosťučinenie za viaceré porušenia len jednou žalobou, ale
na druhej strane nemala by mu byť priznaná za každú úspešnú žalobu paušálne, pomerne vysoká suma
finančného zadosťučinenia. Odvolací súd sa v tejto súvislosti stotožňuje s názorom prvoinštančného
súdu, že právo na primerané finančné zadosťučinenie vzniká až po tom, čo zo strany spotrebiteľa dôjde
k úspešnému uplatneniu porušenia práva alebo povinnosti na súde. Vzhľadom na možný postupný

vznik nárokov na primerané finančné zadosťučinenie (rozdielna dĺžka trvania sporov), sa bude v tomto
prípade žalobkyňa ako spotrebiteľka domáhať nároku na primerané finančné zadosťučinenie samotnými
žalobami, čo vyplýva z obsahu spisu.24. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 CSP
napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. zmenil tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť
žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 eur, do troch dní od právoplatnosti tohto

rozsudku a žalobu vo zvyšnej časti zamietol.

25. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

26. Podľa § 396 ods. 2 CSP ak odvolací súd zmení rozhodnutie, rozhodne aj o nároku na náhradu trov
konania na súde prvej inštancie.

27. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

28. Podľa § 255 ods. 2 CSP ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania

pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.

29. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.

30. Zásadu úspechu vo veci (§ 255 CSP) treba uplatniť aj na konania, v ktorých výška plnenia závisí
od úvahy súdu alebo od znaleckého posudku. V týchto prípadoch však nejde o procesne neúspešného
žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, nemožno ho totiž ad absurdum
zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej
činnosti. Pri rozhodovaní o náhrade trov konania je potrebné rozlíšiť čo je základné a čo sprevádzajúce.

Za základné sa považuje rozhodnutie, že do žalobcovho práva bolo zasiahnuté, výška ujmy je potom
druhotná a nadväzujúca. Rovnako odborná otázka posudzovaná znalcom môže presahovať možnosti
strany sporu, ktorá napr. výšku škody „iba“ odhaduje. Aj tu je primárny fakt, že škoda bola spôsobená;
jej výška nasleduje. Žalobcu v takejto veci preto treba považovať za plne procesne úspešného, keďže
mal plný úspech čo do základu uplatneného nároku a súčasne výška plnenia, vyplývajúca z tohto jeho

procesného úspechu, závisela výlučne od úvahy súdu.

31. Nárok na plnú náhradu trov konania sa priznáva iba z prisúdenej sumy, čo treba vyjadriť vo výroku
rozsudku (rozsudok Krajského súdu v Trnave z 13.12.2017, sp. zn. 10Co/191/2017).

32. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom priznal žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie v
sume 300 eur, t. j. v celej ňou uplatnenej výške. Na základe podaného odvolania zo strany žalovaného
odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobkyni priznal iba sumu 50 eur. Vzhľadom
na to, že výška priznanej sumy závisela od posúdenia zo strany súdu, je možné konštatovať úspech
žalobkyne v rozsahu 100 %. Žalobkyňa bola v zmysle vyššie uvedeného v plnom rozsahu úspešná v

uplatnenom nároku na náhradu primeraného finančného zadosťučinenia. Preto rozhodnutie súdu prvej
inštancie pokiaľ ide o nárok na náhradu trov prvoinštančného konania bolo správne a odvolací súd ho
v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP potvrdil.

33. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté postupom podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255

ods. 1 CSP. Vzhľadom na to, že výška priznanej sumy závisela od posúdenia zo strany súdu, je možné
konštatovať úspech žalobkyne v rozsahu 100 %. Odvolací súd preto rozhodol v súlade s § 255 ods. 1
CSPtak,žepriznalžalobkynivočižalovanémunároknanáhradutrovodvolaciehokonaniavrozsahu100
%. O ich výške rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku,
a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

34. Odvolací súd zároveň nariadil vykonanie opravy v úvodnej časti (záhlaví) písomného vyhotovenia
napadnutého rozhodnutia pri označení žalovaného z dôvodu, že obsahuje chybu v písaní. Súd prvej
inštancie nesprávne uviedol obchodné meno žalovaného „POROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.“, pričom
správne má byť uvedené „PROFI CREDIT Slovakia, s.r.o.“. Uvedenú nesprávnosť je potrebné opraviť

postupom podľa § 224 CSP.

35. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo

zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia
právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,

b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase
začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby

na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).
Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).

Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu
oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1

CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne

(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).
Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou aak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,
a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).