Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 30. november 2021

Súd: Krajský súd Trenčín
Spisová značka: 27CoP/67/2021

Identifikačné číslo súdneho spisu: 3720201550
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 11. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubica Bajzová
ECLI: ECLI:SK:KSTN:2021:3720201550.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

KrajskýsúdvTrenčínevsenátezloženomzpredsedníčkysenátuJUDr.ĽubiceBajzovejačlenieksenátu
JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej vo veci návrhu manžela W., o rozvod manželstva
s manželkou F., a úpravu práv a povinností rodičov na čas po rozvode k mal. M. a mal. J., oboch
bytom u matky, zastúpených Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny B. ako kolíznym opatrovníkom, o
odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 23. júna 2021, č. k.

14P/24/2020-108, takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých častiach - o zverení maloletých detí na čas po rozvode
do osobnej starostlivosti matky, určení vyživovacej povinnosti otcovi, o rozsahu a spôsobe
úpravy styku maloletých detí s otcom a náhrade trov konania účastníkov vzniknutých im pred súdom
prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, ktorou rozhodol, že matka je oprávnená vychovávať

maloleté deti, zastupovať maloleté deti a spravovať ich majetok m e n í tak, že zastupovať
maloleté deti a spravovať ich majetok na čas po rozvode budú obaja rodičia.

Žiaden z účastníkov n e m á n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Napadnutým, v záhlaví identifikovaným rozsudkom, súd prvej inštancie rozhodol tak, že manželstvo
manžela W. M., nar. XX.X.XXXX a manželky F. M. M., rod. J., nar. XX.X.XXXX, uzavreté dňa X.X.XXXX

v B., zapísané v knihe manželstiev matričného úradu B. vo zväzku XX, ročník XXXX, na
strane XX, pod poradovým číslom X rozvádza. Zároveň zveruje na čas po rozvode mal. M. M., nar.
XX.X.XXXX a mal. J. M., nar. XX.X.XXXX do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich bude vychovávať,
zastupovať a spravovať ich majetok v bežných veciach. Otec je povinný od právoplatnosti tohto
rozsudku o rozvode platiť na mal. M. M., nar. XX.X.XXXX výživné vo výške 170,- eur mesačne a na
mal. J. M., nar. XX.X.XXXX výživné vo výške 130,- eur mesačne, vždy k 25. dňu v mesiaci vopred k
rukám matky maloletých. Otec je oprávnený stýkať sa s mal. M. M., nar. XX.X.XXXX a mal. J. M., nar.

XX.X.XXXXkaždýnepárnykalendárnytýždeňodpiatka12:00hod.donedele17:30hod.stým,žepočas
školského roka si otec bude v príslušné piatky deti preberať v školskom, resp. predškolskom zariadení,
počas prázdnin pred bytom matky a v príslušné nedele bude deti matke vracať pred jej obydlím. Otec je
oprávnený stýkať sa s mal. M. M., nar. XX.X.XXXX a mal. J. M., nar. XX.X.XXXX každý 2., 6., 10., 14.,
18., 22., 26., 30., 34., 38., 42., 46. a 50. týždeň od stredy 12:00 hod. do štvrtka 18:00 hod. s tým, že počas
školského roka si otec bude v príslušné stredy deti preberať v školskom, resp. predškolskom zariadení,

počas prázdnin pred bytom matky a v príslušné štvrtky bude deti matke vracať pred jej obydlím. Matka
je povinná v určený čas deti na styk pripraviť a styk otcovi s deťmi umožniť. Žiaden z účastníkov nemá
nárok na náhradu trov konania.2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že manžel sa podaným návrhom domáhal rozvodu
manželstva so svojou manželkou a zverenia maloletých detí pochádzajúcich z manželstva do svojej

osobnej starostlivosti a určenia výživného manželke po 28,97 eur mesačne, dôvodiac rozvratom vzťahov
medzi manželmi, dôvod ktorého podľa jeho tvrdenia zaťažuje predovšetkým jeho manželku a spočíva v
jej nevere. Jeho deti majú rady, rovnako jeho rodičov, sú naučené na prostredie, v ktorom žili, pričom na
strane druhej, matka rozbila fungujúcu rodinu, svojím klamaním a správaním navodzuje u detí dojem,
že otec nie je dobrý a potrebný, so svojím priateľom ovplyvňujú myslenie a správanie detí voči otcovi.

On ťažko prijíma skutočnosť, že jej priateľ ako cudzí muž je s jeho deťmi viac ako on, on ako otec
nemá problém upraviť si zmeny v zamestnaní tak, aby sa plne mohol venovať výchove svojich detí.
Manželka s rozvodom manželstva súhlasila, pre prípad rozvodu žiadala, aby súd zveril deti do jej
osobnej starostlivosti, otcovi určil výživné a upravil styk jeho s deťmi. Tvrdila, že problémy v manželstve
sú dlhoročné, existovali už predtým ako spoznala svojho terajšieho priateľa, ktorý je len následkom
dlhoročných nezhôd a dlhodobej citovej odluky a rozdielnosti vzájomných pováh s manželom. Uvádzala,

že o rozvode sa už veľakrát bavili aj v minulosti. Potvrdila, že je pravdou, že býva s priateľom v spoločnej
domácnosti spolu s deťmi od júla 2019. Deti majú s ním dobrý vzťah a zabezpečené u neho stabilné
výchovné prostredie. Dôvodom odsťahovania bola skutočnosť, že manžel ju viackrát vyhadzoval z domu
aj pred deťmi a bála sa ho. Na stretávaní otca s deťmi sa snažila s ním dohodnúť. Nevidí žiadnu šancu
na obnovenie manželského spolužitia. Jej osobná starostlivosť je vhodná aj z dôvodu, že deti majú z jej

domácnosti do školy, resp. do škôlky doslovne len cez cestu. Majú tam vytvorené dlhodobé kamarátske
vzťahy, a preto akákoľvek zmena by bola v rozpore s ich záujmami. Nesúhlasí s premiestňovaním detí
do inej školy či škôlky vzhľadom na ich sociálne väzby. Nikdy ich otcovi nebránila v styku s nimi. Myslela
si, že s manželom sa na všetkom dohodnú. Mal. M. uviedla, že by chcela bývať s mamou, že mal. J. sa
už na začiatku počas pobytu u otca pýtal k matke, čomu však otec nevyhovel, a mal. J. preto plakal a

bol smutný, že sa jej moc nepáčilo, keď mala byť u otca 2 týždne, že dochádzanie do školy z bydliska
otca do školy v B. sa jej nakoniec prestalo páčiť a že z tohto dochádzania bola unavená (viď prvá hodina
35 minúta a nasl. zvukového záznamu z pojednávania 16.12.2020), že s tatom by chcela
byť, keď tato bude mať voľno alebo keď bude s nimi chcieť ísť na dovolenku, že striedanie 5, resp. 7
dní u mamy a 5, resp. 7 dní u tata by nechcela, lebo by to bolo dlho, že sa pýtala J. a že pre neho

by bol týždeň dlho, že u tata by chcela byť, keď tato bude mať voľno a že 7 dní u tata by bolo pre ňu
moc (viď 2 minúta 5 sekunda a nasl. zvukového záznamu z pojednávania 9.6.2021). Mal J. uviedol,
že chce „pri mame byť“ a že u tata bývajú moc dlho a že by chcel, aby to bolo kratšie (viď 17 minúta a
nasl. zvukového záznamu z pojednávania 9.6.2021).

3. Súd prvej inštancie vychádzajúc z vykonaného dokazovania považoval za preukázané, že W. M. a F.
M. J. uzatvorili manželstvo dňa X.X.XXXX, že dňa XX.X.XXXX sa im narodila dcéra M. a dňa XX.X.XXXX
syn J.. Čistý priemerný mesačný príjem manžela v období od apríla 2020 do marca 2021 bol 1.403,39
eur (č.l. 63 v spojení s č.l. 67). Pokiaľ ide o správu W.. W. O., súd neuveril tomu, že pokiaľ aj mal.
M. pri rozhovore s W.. O. povedala, že „...chcela by byť s oboma rodičmi striedavo...“, že tým vyjadrila

svoju túžbu byť zverená do striedavej osobnej starostlivosti. Súd pritom vychádzal z toho, že mal. M.
úradu práce uviedla, že chce bývať u matky (č.l. 45); to isté pritom povedala aj sudcovi - a to nielen dňa
16.12.2020, ale aj dňa 9.6.2021. Pokiaľ ide o otcom predložené fotografie, tieto nepreukazujú, že deti
sú v jeho prítomnosti spokojné - z fotografie na č.l. 95 vyplýva, že v čase zhotovenia tejto fotografie bola
prítomná aj matka detí, z fotografií na č.l. 97 - 100 nie je zrejmé, že by s deťmi bol prítomný aj ich otec.

Pokiaľ ide o fotografiu na č.l. 96, žiada sa uviesť, že v konaní nebolo sporné, či majú deti k otcovi kladný
citový vzťah, ale to, ako dlho sú schopné vydržať bez matky bez toho, aby citovo strádali - fotografia
však nie je spôsobilá preukázať to, ako dlho sú deti schopné vydržať bez matky.

4. Na zistený skutkový stav súd prvej inštancie aplikoval ust. § 23 ods. 1, § 25 ods. 2, §

65 ods. 1, § 75 ods. 1 Zákona o rodine, s odkazom na ktoré dospel k záveru, že manželstvo neplní
žiadne zo svojich funkcií, nie je predpoklad na obnovenie spolužitia, z ktorého dôvodu návrhu vyhovel a
manželstvo rozviedol. Pretože súd rozviedol manželstvo rodičov mal. M. a mal. J., bolo potrebné upraviť
výkon rodičovských práv. Z § 24 Zákona o rodine pritom vyplýva, že zákonodarca preferuje striedavú
osobnú starostlivosť (viď posledná veta odseku 2 paragrafu 24 Zákona o rodine) pred zverením detí do

výlučnej osobnej starostlivosti. Z § 24 ods. 2 Zákona o rodine vyplýva, že súd môže maloleté dieťa zveriť
do striedavej osobnej starostlivosti obidvoch rodičov ak obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať,
majú o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, je to v záujme dieťaťa a budú takto
lepšie zaistené potreby dieťaťa. Z obsahu spisu je zrejmé, že obaja rodičia majú záujem oosobnú starostlivosť o dieťa a že obaja rodičia sú spôsobilí deti vychovávať. Samotný záujem o výchovu
a striedavú starostlivosť však nestačia na to, aby súd zveril mal. deti do striedavej osobnej starostlivosti.
Treba si totiž uvedomiť, že spravidla platí, že matka je pre dieťa ten najdôležitejší človek v živote a že

dieťa sa cíti najbezpečnejšie práve pri matke (čo zjavne súvisí s tým, že sú to práve matky, ktoré trávia
s dieťaťom najviac času, a tiež s tým, že z biologického hľadiska si dieťa práve matku spája s potrebou
jedla a tým aj s prežitím; naproti tomu s otcami deti nemajú spojený inštinkt prežitia). Samozrejme,
postupom toho, ako dieťa rastie, môže nastať situácia, že dieťa nadobudne tento pocit bezpečia aj pri
otcovi. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že uvedená štandardná situácia (t.j. že dieťa sa cíti

najbezpečnejšie práve pri matke) sa týka aj mal. M. a mal. J.. Je totiž zrejmé, že mal. M. chce bývať u
matky a navštevovať otca cez víkendy, že mal. J. sa stále túli k matke, že M. by bez mamy vedela vydržať
iba kratší čas než dva týždne (č.l. 45), že M. by chcela bývať s mamou, že mal. J. sa už na začiatku
počas pobytu u otca pýtal k matke, čomu však otec nevyhovel a mal. J. preto plakal a bol smutný, že
M. sa moc nepáčilo, keď mala byť u otca 2 týždne, že dochádzanie do školy z bydliska otca do školy v
B. sa jej nakoniec prestalo páčiť a že z tohto dochádzania bola unavená a že mal J. že chce „pri mame

byť“. Je teda zrejmé, že mal. M. a mal. J. v súčasnosti ešte nedospeli natoľko, aby rovnaký, resp. aspoň
obdobný stupeň bezpečia, aký pociťujú v prítomnosti matky, pociťovali aj v prítomnosti otca. Za tejto
situácie teda nie je v záujme mal. M. a mal. J., aby ich súd zveril do striedavej osobnej starostlivosti. Pre
úplnosť sa žiada uviesť, že sotva sa mal. M. začne u otca cítiť bezpečne v situácii, keď otec svojej dcére
hovorí, že je sprostá a „vyser si oko“, a v situácii, keď otec svoju dcéru opakovane nabáda k tomu, aby

druhovi svojej matky ukazovala vztýčený prostredník. Pre úplnosť uviedol, že aj to, že „experimenty“,
ktoré otec robil na svojich deťoch tým, že si vynucoval stretávanie s nimi počas dvojtýždňových, resp.
týždňových období, viedli k tomu, že deti si na základe ich vlastnej skúsenosti vytvorili taký názor, že už
týždeň bez prestávky u otca je pre nich neprijateľne dlhým obdobím (viď 18 minúta 42 sekunda záznamu
z 9.6.2021). Z uvedených dôvodov podľa názoru súdu prvej inštancie mal. deti ešte nemožno zveriť do

striedavej osobnej starostlivosti, preto ich zveril matke prihliadnuc na to, že mal. M. a mal. J. sa vyjadrili
práve v tom smere, že chcú byť zverení práve matke (viď napr. prvá hodina 44 minúta 50
sekunda zvukového záznamu z pojednávania 16.12.2020). Pokiaľ ide o výživné, z
vykonaného dokazovania vyplýva, že priemerný príjem otca je cca 1.403,- eur mesačne netto. Vzhľadom
na takýto príjmy otca a na fakt, že tento nemá iné vyživovacie povinnosti, súd dospel k záveru, že je

v možnostiach otca platiť výživné 170,- eur mesačne na mal. M. a 130,- eur mal. J.; takéto výživné
považoval za adekvátne aj potrebám maloletých. Pokiaľ ide o úpravu styku, pracovný čas otca nie je
rozvrhnutý rovnomerne a sám otec teda nevie v rámci dlhšieho časového obdobia (t.j. obdobia dlhšieho
ako jeden kalendárny mesiac) uviesť dni a hodiny, počas ktorých mu pracovné povinnosti nebudú brániť
v tom, aby sa mohol venovať deťom. To však zároveň znemožňuje súdu, aby výrok o styku prispôsobil

pracovnému kalendáru otca. Súdu preto nezostala iná možnosť, než styk upraviť štandardne - t.j. na
každý druhý víkend s tým, že vzhľadom na vyjadrenie detí súd určil, že stretnutia otca s maloletými sa
nezačnú až v sobotu, ale už v piatok. Pretože však mal. M. uviedla, že by s tatom chcela byť
niekedy aj cez týždeň, súd určil, že maloletí sa majú s otcom stretávať aj počas týždňa - a to konkrétne
od stredy do štvrtka. Vzhľadom na to, že mal. M. má už školské povinnosti, súd považoval za príliš

náročné, a teda nevhodné, aby sa maloletí počas stredy/štvrtka s otcom stretávali každý druhý týždeň,
nakoľko v takom prípade by deťom chýbala stabilita, keď by deti boli nútené každý týždeň cestovať do
domácnosti otca, preto určil konkrétne týždne. O trovách konania súd rozhodol podľa § 52 CMP.

5.Rozsudoksúduprvejinštancievzákonomstanovenejlehoteodvolanímnapadolnavrhovateľ(manžel)

prostredníctvom svojho právneho zástupcu, smerujúc svoje odvolanie výlučne voči úprave práv a
povinností k maloletým deťom pochádzajúcim z manželstva na čas po rozvode (čo do rozvodu výslovne
uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie odvolaním nenapáda), navrhujúc odvolaciemu súdu jeho
zmenutak,žemaloletédetibudúzverenédostriedavejosobnejstarostlivostiobochrodičovvtýždňových
intervaloch, jemu bude určená vyživovacia povinnosť vo výške 100,- eur na M. a vo výške 80,- eur na

J. a v prípade, ak sa s týmto jeho odvolacím návrhom odvolací súd nestotožní, navrhoval mu rozšíriť
styk s maloletými deťmi podľa svojho pracovného kalendára tak, ako to navrhoval v predchádzajúcom
konaní pred súdom prvej inštancie. Alternatívne navrhoval možnosť zrušenia rozhodnutia súdu prvej
inštancie v odvolaním dotknutých častiach a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a
nové rozhodnutie. Napriek tomu, že jasne verbalizoval v odvolaní, že rozhodnutie v časti rozvodu

nenapáda, opakovane sa obsiahlo aj v odvolaní venuje dôvodom rozvratu manželských vzťahov a
poukazuje na jasné nezadefinovanie toho, že ťažisko rozvratu manželstva leží na jeho manželke a má
pôvod v jej nevere. Pokiaľ ide o dôvody odvolania vzťahujúce sa k rozsahu rozhodnutia, ktoré bolo
odvolaním výslovne napadnuté, nesúhlasí s tým, že súd svoje rozhodnutie oprel o záver, že matka jepre dieťa najdôležitejší človek a cítia sa deti najbezpečnejšie pri nej, čo neznamená, že by nemohli byť
u svojho biologického otca. Podľa jeho názoru otcovi svojím rozhodnutím uprel právo participovať na
ich výchove, aktívnej starostlivosti o ne. Otec priznal, že dvojtýždňové cykly, ktoré deti absolvovali od

opusteniaspoločnejdomácnostiuneho,súdlhé,alepodľanehotýždňovécyklybydeťombezproblémov
vyhovovali a boli by tak rovnako s otcom aj s matkou. Nemôže sa stotožniť tiež s tým, že deti by nemali
rovnaký pocit bezpečnosti, aký pociťujú v prítomnosti matky aj v prítomnosti otca. Súd vybral z kontextu
výpovedi len negatíva a vôbec sa nevysporiadal s negatívami na strane matky a jej partnera a napriek
tomu, že ich správaní je celý rad negatív, na ktoré otec poukázal, súd ich nebral do úvahy. Už vôbec

sa nemôže stotožniť s tým, čo súd uviedol v odôvodnení, že morálne pravidlá týkajúce sa manželského
a predmanželského života všeobecne uznávané nie sú. Úplne niečo odlišné definuje Zákon o rodine.
Matka tvrdila, že si hľadá prácu, ale nedala o tom žiaden relevantný doklad a z výpovede jej partnera
vyplynulo, že doposiaľ sa nezamestnala preto, lebo nenašla pre seba vhodnú prácu. Z rozhodovania
súdov podľa jeho názoru sa vytratila úcta k morálnym pravidlám, z ktorých vychádza zákonodarca pri
tvorbe jednotlivých zákonov, ktoré majú odzrkadľovať určitú morálnu úroveň spoločnosti. Podľa jeho

názoru súd sa nespravoval ust. § 24 ods. 4 Zákona o rodine, ktorého cieľom je právo dieťaťa na
starostlivosť zo strany oboch rodičov, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržiavanie pravidelného,
rovnocenného a rovnoprávneho styku s oboma rodičmi. Namieta, že súd dal deti do výlučnej právomoci
matky vychovávať, zastupovať a spravovať majetok detí v bežných veciach napriek tomu, že to zákon
zverujeobomrodičom.Pokiaľideovýživnévprípade,akbydetibolizverenédostriedavejstarostlivostiv

týždenných cykloch, neprichádza súdom určená výška výživného do úvahy, keďže otec deťom doposiaľ
všetko zabezpečoval, platil družiny, poistky, školské potreby, ošatenie a podobne. Styk ako ho upravil
súd otcovi ešte zmenšil práva a rozsah stretávania oproti tomu, ako to mal do podania návrhu aj počas
celého súdneho konania. Viac bude s deťmi partner matky, čo je podľa neho neakceptovateľné. Súd
vykonal rozsiahle dokazovanie, ale urobil z neho nesprávne závery. Nebýva bežné, aby dieťa bolo

vypočúvané pred súdom viackrát, pretože týmto by boli vlastne deti aj zaťažené, zľaknuté, nemajú
predstavu o čase, čo u takto malých detí nie je výnimočné, styk, ktorý požadoval otec, by bol v záujme
maloletých detí, pretože by si zvykli na určitý režim, cyklus a boli by jeden týždeň s jedným a druhý
týždeň s druhým rodičom, čím by sa docielila proporcionalita styku, ale bolo by aj rešpektované právo
detí byť vyvážene s matkou a s otcom. Maloleté deti boli zvyknuté aj na starých rodičov zo strany otca,

trávili s nimi voľný čas, toto prostredie im chýba a toto je možné zabezpečiť len SOS. V prípade, ak by
sa s takýmto názorom odvolací súd nestotožnil, žiada rozšíriť styk tak, ako ho otec navrhoval podľa
svojho pracovného kalendára.

6. Matka maloletých detí (manželka) vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovala

rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. K tvrdeniam navrhovateľa uvádza, že sa
neodsťahovala z domácnosti proti vôli detí, ale z dôvodu agresívneho správania otca. Je pravdou, že
s novým partnerom má vytvorenú spoločnú domácnosť. Aj po zistení súdu je stabilným výchovným
prostredím už vyše 2 rokov pre deti. Deti majú vytvorené kamarátske vzťahy v okolí a do školského
a predškolského zariadenia to majú v podstate cez cestu. Otec rodinný dom v K. prerobil len pred

nedávnom za účelom navodenia ideálneho výchovného prostredia pre deti. Tieto tam však nemajú
vytvorené žiadne kamarátske kontakty, teda tam nemôžu mať ani pocit domova. Naviac K. je vzdialené
14 km od ich školských a predškolských zariadení. V čase, keď otec bol v práci, deti prespávali u rodičov
otca v B. G.. Často boli prevážané do B. starým otcom, neupravením starostlivosti nikdy nevedeli, kedy
ich zoberie otec, budú u starých rodičov, alebo kedy budú v K.. Táto nestabilita a chaos pri realizácii

stretávania sa detí s otcom nie je v záujme detí. Opakovane sa deti vyjadrili pred kolíznym opatrovníkom
ajsúdom,žesotcomchcúbyťpočasvíkendovanienadlhšiudobu.Skutočnosť,žematkaniekoľkorokov
nepracuje, nemá vplyv na spôsobilosť matky riadne sa o deti starať. Nie je pravdou, že by ovplyvňovala
deti. Popierajú to aj samotné zistenia kolízneho opatrovníka. Súd vykonával výsluch detí opakovane,
keďžeotecsinechalvypracovávaťpsychologickúsprávubezsúhlasumatkyupsychologičkyW..O..Súd

z hľadiska zistenia skutkového stavu preto deti opakovane vypočul. Zistenia súdu boli totožné s kolíznym
opatrovníkom, keď sa zistilo, že deti by nevedeli byť dlhšiu dobu u otca. Matka vlastní rodinný dom v
k.ú. R., kde spoločne s manželom bývali pred odídením zo spoločnej domácnosti, takže vlastné bývanie
bez ohľadu na jej priateľa má zabezpečené. Nie je teda pravdou, že bývanie detí by bolo ohrozené.
Otec si niekedy deti nechával po dobu 2 týždňov bez dohody s matkou, prezentujúc, že je dohodnutý

s ňou na striedavej starostlivosti, a to napriek tomu, že deti mu hovorili, že im je smutno za mamou,
odbil ich tým, že musí skončiť tento cyklus a až potom pôjdu za mamou, aby to bolo fér. Sledoval takto
len svoje záujmy a nie záujmy detí. Odovzdávanie detí bolo vždy problematické, pretože pri snahe o
normálnu komunikáciu ohľadom zdravia či potrieb detí tento vybuchol, nadával, prípadne nič nechcelpočuť a doslova utekal preč. Nikdy nebral na zreteľ, kedy s ním deti chceli byť. Matka nikdy neviedla
deti k zlému voči jeho osobe, naopak, viedla ich k úcte. Je to práve on, ktorý deti navádzal proti nej a
jej priateľovi. Správanie otca bolo často nevhodné pred maloletými deťmi pokiaľ ide o vulgárne výrazy,

ktoré používal. Samotný otec paradoxne sa v odvolaní dovoláva toho, aby styk bol upravený spôsobom,
že deti by mali určitý režim, na ktorý by si zvykli, čo však vidí v striedaní cyklickom týždňovom detí medzi
matkou a otcom. Otec však neprihliada na túžby detí a ich smútok z dlhšieho odlúčenia od matky. Súd
podľa jej názoru rozhodol v záujme detí, neprihliadol na vzájomné spory a nedorozumenia medzi nimi
ako rodičmi. Podľa jej názoru súd vykonal rozsiahle dokazovanie, zistil dostatočne skutkový stav a preto

navrhuje rozsudok potvrdiť.
7. Navrhovateľ v reakcii na vyjadrenie matky detí (manželky) prostredníctvom právnej zástupkyne
uvádza, že tvrdenia matky ohľadne údajného agresívneho správania otca voči nej sú úplné klamstvo.
Je pravdou, že otec nie je majiteľom domu v K., ale plánuje tento dom odkúpiť, na svojpomocných
prerábkach sa podieľa, avšak rekonštrukčné práce financuje jeho otec, teda starý otec maloletých. K.
je vzdialené len 12,7 km a nie 14 km od školského a predškolského zariadenia detí. Tvrdenie, že deti

v podstate vyslovili svoje prianie byť so svojím otcom len počas víkendov a nie na dlhšiu dobu bolo
docielené tendenčne vedeným výsluchom detí, ktorým boli kladené kapciózne otázky, ktoré deti doslova
navádzali na túto odpoveď. Súd nevzal do úvahy správu vypracovanú W.. O., kde M. vyslovila, že chce
byť s obidvomi rodičmi rovnako, pretože jej obidvaja chýbajú. Matka vedie nemravný a záhaľčivý spôsob
života, preto ňou tvrdené stabilné výchovné prostredie detí na jej strane nie je reálne. Tvrdenie, že otec si

nechalvypracovaťpsychologickúsprávubezsúhlasumatkyuW..O.jenepravdivé.MaloletáM.totižbola
na vyšetrení v doprovode matky u nej už počas hospitalizácie necelý rok pred opakovanou návštevou
so žiadosťou o posúdenie jej stavu. Začala mať smutné očká a meravý výraz na tvári a chýbala jej
koncentrácia pri školských povinnostiach, čo bol impulz prvotný na sedenia s uvedenou psychologičkou,
kde chodila s dieťaťom matka. Je pravda, že odovzdávanie detí bolo vždy problematické, avšak výlučne

z dôvodov na strane matky. Namieta tiež tvrdenie matky o tom, že pred deťmi používa vulgárne výrazy.
Napriek odchodu matky zo spoločnej domácnosti si otec plní všetky povinnosti voči škole či potrebám
detí, platí dokonca študijné náklady matke a počas celého obdobia spoločnej domácnosti financoval celý
chod rodiny on. Zabezpečoval potreby detí aj počas ich pobytu u priateľa ich matky, kupoval im nielen
darčeky, ale aj oblečenie, obuv, detské bicykle. Deťom chýbajú aj citové väzby na starého otca zo strany

matky, ktorého podľa vyjadrenia maloletej M. už nevidela veľmi dlho, matka svoje sestry s rodinami
nenavštevuje, lebo jej vytýkajú vedenie neusporiadaného života. Návštevy M. a J. u nich sú výhradne
s otcom detí, s ktorým švagriné a švagrovia majú dobrý vzťah a spoločne sa navštevujú. Striedavá
starostlivosť u rodičov fungovala ešte pred podaním návrhu na rozvod v dvojtýždňových cykloch aj počas
súdneho konania, kde sa len preukázalo na základe signalizácie detí, že tieto cykly by mali byť kratšie,

týždňové, aby boli vyhovujúce pre deti aj rodičov. Matka si však presadzovala, aby boli zverené jej, s
cieľom získať od otca výživné. Z uvedených dôvodov trvá na podanom odvolaní.

8. Matka vo svojej duplike na repliku otca prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa opakovane
obsiahlo vyjadruje k dôvodom, prečo odišla zo spoločnej domácnosti, k prerábaniu domu otcom v K.,

k vzdialenosti K. od školského a predškolského zariadenia detí. Opakovane poukazuje na to, že otec
si deti v rámci cyklického striedania nechával dlhšie ako boli dohodnutí, maloletý J. za mamou plakal.
Nie je pravdou, že vyšetrenie psychologičkou O. nadväzovalo na predchádzajúce vyšetrenie maloletej
M., keďže prvotné bolo navrhnuté nemocnicou, čo je bežný postup pri hospitalizácii dieťaťa a zisťovania
dôvodu bolesti bruška. Matka odmieta tvrdenia otca, že je to opakovaná návšteva, ktorá mala súvisieť

s predchádzajúcou hospitalizáciou. Odovzdávanie detí bolo vždy problematické. Otec si nedáva pozor
na vulgarizmy pred deťmi. Deti citovo vydiera, často hovorí pred nimi o svojej smrti. Nie je pravdou, že
deťom vždy všetko kupoval otec. Citová väzba na starého otca zo strany otca deťom určite nechýba,
striedavá starostlivosť ako uvádza otec nikdy neprebiehala. Podľa jej názoru je rozhodnutie súdu prvej
inštancie v záujme a s vôľou maloletých detí, matka vždy prejavovala ochotu s otcom sa dohodnúť a

dať mu deti aj mimo pracovného voľna, napríklad na sviatky, oslavy, celozávodné dovolenky a v súlade
s vôľou detí.

9. Kolízny opatrovník k vyjadreniu otca vo svojom písomnom vyjadrení uviedol, že navrhuje, aby
rozsudoksúduprvejinštanciebolakovecnesprávnypotvrdený,keďžepodľaichnázorutentobolvydaný

v súlade so záujmom maloletých detí.

10. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané v lehote
(§ 362 CSP) a má predpísané náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie beztoho, aby bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania ( § 65 a § 66 CMP), prihliadnuc i na prípadné
vady konania (§ 67 CMP) a po jeho preskúmaní dospel k záveru, že toto je potrebné napadnutých
častiach - o zverení mal. detí na čas po rozvode do starostlivosti matky, určenia výživného otcovi,

rozsahu a podmienkach styku otca s mal. deťmi a o trovách konania podľa § 387 ods. 1 CSP ako
vecne správne potvrdiť a v časti, o zastupovaní mal. detí a spravovaní ich majetku na čas po rozvode
za použ. § 388 CSP zmeniť, nakoľko v tejto časti neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani
zrušenie. Rozsudok súdu prvej inštancie v časti rozvodu manželstva nepreskúmaval, keďže v tejto časti
rozhodnutie suspenzívnym účinkom odvolania dotknuté nebolo.

11. Napadnutým rozhodnutím súd prvej inštancie manželstvo účastníkov rozviedol a na čas po rozvode
upravil práva a povinnosti rodičov mal. detí tak, že tieto zveril do osobnej starostlivosti matky s tým, že
táto ich bude vychovávať, zastupovať a spravovať ich majetok, otcovi určil výživné na mal. M. 170,- eur
a mal. J. 130,- eur mesačne, zároveň upravil stretávanie otca s deťmi na každý druhý víkend od piatka
do nedele a tiež v určitých týždňoch od stredy do štvrtka s tým, že žiaden účastníkov nemá nárok na

náhradu trov konania.

12. Odvolateľ (navrhovateľ - otec) namietal posúdiac obsah odvolania nesprávnosť skutkových a
právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, pre nezohľadnenie
rozhodujúcich skutočností, čo indikuje k uplatneniu dôvodov na odvolanie uvedených v ust. § 365 ods. 1

písm. f/ a h/ CSP. Požaduje SOS a s ňou súvisiacu zmenu výživného čo do výšky, zmenu v zastupovaní
mal. detí a spravovaní ich majetku, prípadne zmenu úpravy styku podľa jeho pracovného kalendára pre
prípad ak by sa odvolací súd s SOS nestotožnil). Rozvod manželstva odvolaním nenapáda.

13. Odvolací súd za aplikácie ust. § 380 ods. 2 CSP v spojitosti s ust. § 67 CMP z úradnej povinnosti

predovšetkým posudzoval, či konanie pred súdom prvej inštancie nie je zaťažené vadou/vadami, ktorá/
ktoré sa týka/týkajú procesných podmienok. Posúdením procesného postupu súdu prvej inštancie v
konaní, ktoré prechádzalo rozhodnutiu vo veci a ktorý zistil odvolací súd preskúmaním predloženého
súdneho spisu, odvolací súd uvádza, že v konaní nezistil procesné vady zakladajúce dôvody pre
zrušenie rozhodnutia podľa § 389 ods. 1 písm. a/ CSP a existenciu takejto vady odvolateľ ani netvrdil.

14. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal dôvodnosťou o. i aj uplatnených odvolacích dôvodov uvedených
v ust. § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP (nesprávne skutkové a právne závery).

15. Nesprávny skutkový záver je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd prvej inštancie

nepostupuje pri hodnotení dôkazov podľa § 191 CSP. Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a
to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom starostlivo prihliada na
všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Pri hodnotení dôkazov v súdnom konaní platí zásada voľného
hodnotenia dôkazov sudcom z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Nesprávne
hodnotenie dôkazov by bolo možné vytknúť súdu prvej inštancie len v prípade, ak by vzal do úvahy

skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov, alebo prednesov účastníkov nevyplynuli,
ani inak nevyšli v konaní najavo, prípadne, že by si nepovšimol rozhodné skutočnosti, ktoré neboli
vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli v konaní najavo, prípadne preto, že v hodnotení dôkazov,
či poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán, alebo vyšli najavo inak z hľadiska ich závažnosti,
zákonnosti, pravdivosti alebo vierohodnosti, je logický rozpor.

16. Nesprávne právne posúdenie veci je spôsobilým odvolacím dôvodom vtedy, keď súd pochybí pri
aplikácii práva na zistený skutkový stav, teda prípad, kedy bol skutkový stav posúdený podľa iného
právneho predpisu, než ktorý správne mal byť použitý, alebo ak síce bol aplikovaný správne určený
právny predpis, ale súd ho nesprávne interpretoval (nesprávne vyložil podmienky všeobecne vyjadrené

v hypotéze právnej normy a v dôsledku toho nesprávne aplikoval vlastné pravidlo, stanovené dispozíciou
právnej normy).

17. Vyššie uvedené odvolacie námietky navrhovateľa (manžela) - otca, vyhodnotil (s
výnimkou požadovanej zmeny v zastupovaní mal. detí a spravovaní ich majetku v ktorej časti odvolací

súd rozhodnutie za použ. § 388 CSP zmenil) odvolací súd ako neopodstatnené, bez opory v zistenom
skutkovom stave a v následnom právnom posúdení veci súdom prvej inštancie. Preskúmaním obsahu
spisu a skutočností vyplývajúcich z vykonaného dokazovania bez viazanosti uplatnenými odvolacími
dôvodmi avšak so zreteľom tiež na ne, odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie vychádzajúc zdostatočne zisteného skutočného stavu veci, pri plnom rešpektovaní vyšetrovacieho princípu (§ 35
a § 36 CMP) vyvodil správny záver o vhodnosti výchovného modelu pre mal. deti so zreteľom na
aktuálne podmienky v podobe výlučnej osobnej starostlivosti matky o mal. deti uprednostniac ju tak

pred striedavou osobnou starostlivosťou, ďalej len „SOS“ (§ 24 Zákona o rodine), primerane veku,
odôvodneným potrebám a pomerom rodičov určil otcovi vyživovaciu povinnosť (§ 65 a § 75 ods. 1
Zákona o rodine) a v konečnom dôsledku upravil za akceptovateľného rozsahu aj spôsob stretávania
mal. detí s otcom (§ 25 ods. 2 Zákona o rodine). Za správne odvolací súd považuje tiež jeho rozhodnutie
otrováchkonania(§52CMP).Svojerozhodnutiesúdprvejinštancietieždostatočne odôvodnil,v súlade

s požiadavkami uvedenými v ust. § 220 ods. 2 CSP. Odvolací súd nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil
od logických argumentov a relevantných právnych záverov, spolu so správnou citáciou dotknutých
právnych noriem obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie, ktoré
vytvárajú dostatočné právne východiská pre jeho potvrdenie. Súčasne sa stotožňuje s odôvodnením
napadnutého rozsudku (s výnimkou časti, vzťahujúcej sa k zastupovaniu mal. detí a spravovaniu ich
majetku na čas po rozvode), konštatuje správnosť jeho dôvodov a v podrobnostiach naň odkazuje (§

387 ods. 2 CSP), aby nadbytočne neopakoval všetky pre účastníkov známe fakty posudzovanej veci
spolu s právnymi závermi súdu prvej inštancie.
18.Vovzťahukobsiahlemuodvolaniunavrhovateľa(manžela)-otcavzťahujúcemusaknímuplatneným
odvolacím dôvodom odvolací súd uvádza, že prakticky celá ich ťažisková časť bola ním produkovaná
už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a bola tak predmetom jeho posudzovania, s ktorými

námietkami, sa už súd prvej inštancie vysporiadal (s výnimkou zastupovania detí a spravovania ich
majetku. Pokiaľ odvolateľ v odvolaní obsiahlo rozoberá tiež príčiny rozvratu manželstva, či správnosť
záverov o tom, koho z manželov dôvodne zaťažujú, tieto odvolací súd vecnému prieskumu z hľadiska
ich správnosti nepodrobil, keďže odvolateľ výslovne v odvolaní rozhodnutie v časti o rozvode vymedzil
ako odvolaním nenapadnuté.

19. Nad rámec uvedeného, vo vzťahu k odvolacím námietkam vzťahujúcim sa k rozhodnutiu v
napadnutej časti odvolací súd uvádza:

20. Z obsahu spisového materiálu, doposiaľ vykonaného dokazovania a tiež z obsahu pripojených

spisov vyplýva, že manželstvo rodičov mal. detí bolo práve napadnutým rozhodnutím t.č. už právoplatne
rozvedené. Rodičia maloletých detí, v tom čase ešte manželia, od júla 2019 nežijú v spoločnej
domácnosti, matka žije s novým partnerom, kde vychováva aj maloleté deti. Obaja majú záujem o
osobnú starostlivosť o maloleté deti a tiež obaja sú spôsobilí deti vychovávať a majú na to, vychádzajúc
z vykonaného dokazovania, vytvorené aj všetky podmienky. Prvotne po rozchode sa rodičia dohodli, že

deti si budú striedať v dvojtýždňových intervaloch, čo sa však neosvedčilo, maloletá M. pri pohovoroch
uvádzala, že bez matky by vedela vydržať iba kratší čas než dva týždne, chcela by bývať s matkou,
maloletý J. už na začiatku pobytu u otca sa pýtal k matke, čomu však otec nemal vyhovieť, preto mal
plakať, byť smutný, čo sa maloletej M. moc nepáčilo, tiež bola unavená z dochádzania do školy v B. a
uvádzala, že maloletý J. chcel byť pri mame. Pri zisťovaní ich názoru je zrejmé, že v konečnom dôsledku

už aj týždeň bez prestávky u otca je pre nich neprijateľne dlhým obdobím. Obe sa v konečnom dôsledku
vyjadrili v tom zmysle, že chcú byť zverené práve matke, s otcom chcú byť cez víkendy, prípadne niekedy
v týždni. Deti majú k obom rodičom vytvorený zjavne silný citový vzťah, s otcom chcú stráviť čas, nie
však v rozsahu, v akom si to on predstavuje. Aktuálne aj kolízny opatrovník odporúča výlučnú osobnú
starostlivosť matky a rozsah a podmienky nastavenia stretávania detí s otcom tak, ako to upravil svojím

rozhodnutím súd prvej inštancie.

21. V zmysle čl. 41 Ústavy SR, je vymedzený rámec ústavnej starostlivosti ochrany manželstva, rodiny
a rodičovstva, kde okrem iného, je Ústavou zaručené právo detí, na rodičovskú výchovu a starostlivosť

a zároveň právo rodičov, na starostlivosť o deti a ich výchovu. Zákon o rodine, je jeden z rozhodujúcich
zákonov,ktorýmsačl.41vykonáva.Zabezpečenieprávaprávomchránenýchzáujmovdetíjezákladnou
úlohou súdu v procese rozhodovania o právach detí.

22. Rodičovské práva a povinnosti majú teda rodičia vo vzťahu k maloletému dieťaťu a vznikajú priamo

zo zákona narodením dieťaťa. Tieto majú v rovnakom rozsahu, pričom je irelevantné, či sú rodičia
dieťaťa manželmi, alebo nie. Súčasťou rodičovských práv a povinností sú najmä sústavná a dôsledná
starostlivosť o výchovu, zdravie, výživu a všestranný vývoj maloletého dieťaťa, zastupovanie maloletého
dieťaťa a správa majetku maloletého dieťaťa (§ 28 ods. 1 písm. a/, b/, c/ zák. č. 36/2005 Z.z. v platnomznení ďalej "Zákon o rodine"). Pri ich výkone, sú povinní chrániť záujmy maloletého dieťaťa (§ 28 ods.
2 Zákona o rodine).

23. Podľa § 24 ods. 2 a 3 Zákona o rodine, ak sú obidvaja rodičia spôsobilí dieťa vychovávať a ak majú
o osobnú starostlivosť o dieťa obidvaja rodičia záujem, tak súd môže zveriť dieťa do striedavej osobnej
starostlivosti obidvoch rodičov, ak je to v záujme dieťaťa a ak budú takto lepšie zaistené potreby dieťaťa.
Ak so striedavou osobnou starostlivosťou súhlasí aspoň jeden z rodičov dieťaťa, tak súd musí skúmať, či
budestriedaváosobnástarostlivosťvzáujmedieťaťa.Rozhodnutieoúpravevýkonurodičovskýchpráva

povinností možno nahradiť dohodou rodičov. Dohoda musí byť schválená súdom, inak je nevykonateľná.

24. Podľa § 24 ods. 4 Zákona o rodine, súd pri rozhodovaní o výkone rodičovských práv a povinností,
alebo pri schvaľovaní dohody rodičov rešpektuje právo maloletého dieťaťa na zachovanie jeho vzťahu
k obidvom rodičom a vždy prihliadne na záujem maloletého dieťaťa, najmä na jeho citové väzby,
vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia a ku schopnosti rodiča dohodnúť sa na

výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom. Súd dbá, aby bolo rešpektované právo dieťaťa na
výchovu a starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a aby bolo rešpektované právo dieťaťa na udržovanie
pravidelného, rovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi.

25. Z ust. § 25 ods. 2 Zákona o rodine vyplýva, že ak sa rodičia o úprave styku s maloletým dieťaťom
nedohodnú (na čas po rozvode), súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom.

26. Podľa článku 3 Dohovoru o právach dieťaťa, záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom

akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí, nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami
sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.

27. Podľa čl. 9 ods. 3 Dohovoru o právach dieťaťa, štáty, ktoré sú zmluvnou stranou Dohovoru, uznávajú
právo dieťaťa, oddeleného od jedného alebo oboch rodičov, udržiavať pravidelné osobné kontakty s

oboma rodičmi, iba žeby to bolo v rozpore so záujmami dieťaťa.

28. V čl. 24 Charty základných práv Európskej únie ods. 2 je zakotvené, že pri všetkých opatreniach
prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom
rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa. Podľa ods. 3 každé dieťa má právo na pravidelné

udržiavanie osobných vzťahov a priamych stykov s obidvoma svojimi rodičmi, ak to nie je v rozpore s
jeho záujmom.

29. Vychádzajúc z citovaných zákonných ustanovení, je preto potrebné posudzovať aj opodstatnenosť
odvolania navrhovateľa - otca, teda z hľadiska zmyslu a účelu ustanovení zákona, podľa ktorých súd

o úprave rodičovských práv a povinností v tomto konaní vymedzenom rozsahu rozhoduje.

30. Otec mal. detí nesúhlasí s výlučnou starostlivosťou matky, požaduje SOS v týždňových intervaloch
dôvodiac,žeinakbytoznamenaloobmedzenierozsahu jehodoterajšiehokontaktusmal.deťmi,napriek
tomu, že pre plnohodnotnú a rovnocennú participáciu na výkone osobnej starostlivosti má vytvorené

rovnaké, ak nie lepšie (tie materiálne) podmienky ako matka, dôvodí tiež naplnením svojho zákonného
práva rodiča rovnocenne s matkou sa podieľať na výkone osobnej starostlivosti o deti, na ich výchovnom
a vzdelávacom procese, čo mu v rámci stanoveného modelu nebude umožnené.

31. Striedavá osobná starostlivosť upravená v ust. § 24 ods. 2 Zákona o rodine znamená, že dieťa žije

striedavo s každým z rodičov v určitom pravidelnom časovom intervale. Hmotnoprávnymi podmienkami
pre jej nariadenie kumulatívne sú, že obidvaja rodičia sú spôsobilí dieťa vychovávať (čo je dané
ich zdravotným stavom, fyzickým alebo psychickým, kvalitou ich výchovného pôsobenia, existujúcim
dostatočným a vhodným prostredím v domácnosti rodiča a podobne), že obidvaja rodičia majú o osobnú
starostlivosť o dieťa záujem, že je to v záujme dieťaťa, pričom treba prihliadnuť najmä na citové väzby

dieťaťa, jeho vývinové potreby, stabilitu budúceho výchovného prostredia, schopnosť rodiča dohodnúť
sa na výchove a starostlivosti o dieťa s druhým rodičom, rešpektovanie práva dieťaťa na výchovu a
starostlivosť zo strany obidvoch rodičov a rešpektovanie práva dieťaťa na udržovanie pravidelnéhorovnocenného a rovnoprávneho osobného styku s obidvomi rodičmi za podmienky, že takto budú lepšie
zaistené potreby dieťaťa.

32. Z uvedeného teda vyplýva, že samotná skutočnosť, že obaja rodičia o osobnú starostlivosť o
dieťa majú záujem a že sú vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania z hľadiska fyzického
a psychického (z pohľadu svojho zdravotného stavu), a existujúcich vhodných bytových podmienok,
spôsobilí sa o deti starať, nevedie ešte opodstatnene k záveru, že striedavá osobná starostlivosť
je pre deti vhodná, pokiaľ nie je preukázané aj splnenie ďalších zákonom stanovených podmienok,

kumulatívne právnou úpravou vyžadovaných, t.j. že takáto starostlivosť je v záujme dieťaťa a že
prostredníctvom tejto formy osobnej starostlivosti, budú lepšie zaistené potreby detí. Súčasná právna
úprava, plne rešpektuje ako prvoradé hľadisko záujem detí.

33. Záujem dieťaťa napriek tomu, že ide o jeden zo základných princípov, na ktorých je založené
súčasné rodinné právo, právne predpisy síce nedefinujú, jeho interpretácia vo svetle čl. 3 ods. 1

Dohovoru o právach dieťaťa je však obsiahnutá v Komentári Výboru OSN pre práva dieťaťa v ktorom
sa uvádza: „Koncept najlepšieho záujmu dieťaťa je flexibilný a adaptabilný. Mal by byť prispôsobený
a definovaný individuálne s ohľadom na špecifickú situáciu, v ktorej sa dieťa, či deti, ktorých sa vec
týka nachádzajú, pričom pozornosť by mala byť venovaná ich osobným pomerom, situácii a potrebám.
V rámci individuálnych rozhodnutí, musí byť najlepší záujem dieťaťa hodnotený a stanovený vo svetle

špecifických okolností konkrétneho dieťaťa.“

34. A práve vo svetle vyššie uvedeného prioritného princípu (záujmu mal. detí) vo svetle východísk,
ktoré zosobňuje v praktickom živote, sa súd prvej inštancie pri svojom rozhodovaní zjavne a správne
spravoval.

35. Rovnako ako súd prvej inštancie, ani odvolací súd v preskúmavanej veci nespochybňuje spôsobilosť
otca ako druhého z rodičov, po stránke fyzickej, či psychickej, teda z hľadiska jeho zdravotného stavu,
či vytvorenia zodpovedajúcich bytových podmienok, vykonávať svoje rodičovské práva k deťom aj
prostredníctvom striedavej osobnej starostlivosti, pričom naviac má vytvorené tiež predpoklady z
hľadiska materiálneho, túto starostlivosť reálne aj zabezpečiť. Otec verbalizuje, že o striedavú osobnú

starostlivosť má záujem a niet dôvodu pochybovať o tom, že je tu existencia vzájomných citových väzieb
medzi otcom a deťmi, a rovnako ani o tom, že otec, rovnako ako matka, je pre ďalší vývoj a smerovanie
detí nepostrádateľný, z ktorého dôvodu je potrebné, aby bolo zabezpečené jeho právo podieľať sa na
výkone rodičovských práv.

36. Významným faktorom však z hľadiska posúdenia splnenia zákonných predpokladov pre striedavú
osobnú starostlivosť je zistenie, či požadovaný model SOS je v záujme detí a či možno prijať záver,
že prostredníctvom tejto formy osobnej starostlivosti, budú lepšie zaistené potreby detí, za súčasného
splnenia podmienky, že takouto zmenou nedôjde k narušeniu stability výchovného prostredia oboch detí.

37. Preskúmaním rozhodujúcich skutočností vo svetle vyššie citovanej právnej úpravy na danú
problematiku dopadajúcej, však odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie dospel k záveru, že
otcom produkované dôvody, ani žiadne ďalšie v konaní zistené skutočnosti, nie sú aktuálne spôsobilé k
záveru o naplnení zákonných predpokladov pre ním požadovaný model výkonu osobnej starostlivosti,
keďže nemožno prijať bezpečný záver, že prostredníctvom SOS by boli lepšie zabezpečené potreby

detí, ako aj potrebná stabilita výchovného režimu.

38. Nemožno síce spochybniť existenciu zákonného práva otca, ako rodiča, rovnocenne s matkou sa
podieľať a to vo všetkých smeroch na starostlivosti o deti, reálne je potrebné si však uvedomiť, že tento
ideálny stav je v princípe možné dosiahnuť len v úplnej rodine, kde spolužijúci rodičia vytvárajú dieťaťu

domov a vo vzájomnej zhode rovnocenne participujú na starostlivosti o deti a ich výchove, o ktorý prípad
však v posudzovanej veci nejde. Dôsledkom odlúčenia rodičov detí a ich následným rozvodom, k čomu
došlo aj v danej veci, býva zvyčajne nastolený taký faktický stav, ktorý z povahy veci znemožňuje
dosiahnutie z hľadiska záujmu detí takéhoto ideálneho výchovného modelu.

39. Bolo by síce možné polemizovať v podmienkach danej veci o tom, kto z rodičov a v akej miere
sa na diskvalifikácii detí vyrastať v takomto pre nich ideálnom výchovnom modeli ťažiskovou mierou
podieľal, pričom možno prisvedčiť otcovi, že matka zjavne uprednostnila vlastné predstavy o spolužití s
novým partnerom a to už počas trvania manželstva pred zachovaním pre deti známeho a prirodzenéhoprostredia rodiny, ktoré odlúčenie jednoznačne muselo mať dopad a nie pozitívny do osobnej sféry
mal. detí (o čom svedčia aj vyjadrenia mal. M., že by bola najradšej aby rodičia zase žili spolu), avšak
vo výsledku to nie je jediným, ani ťažiskovým kritériom (ako sa zjavne mylne domnieva otec), ktoré

by určovalo vhodnosť pre deti zvoleného modelu východného prostredia v zmysle, že výkon osobnej
starostlivosti by mal zabezpečovať rodič, ktorý prípadne v menšej miere rozvrat manželstva zapríčinil.
Rozmanitosť životných situácií totiž prináša aj rozchody rodičov a bez ohľadu na ich príčinu, sú to
prioritne mal. deti, záujem ktorých určuje spôsob, akým následne budú práva a povinnosti rodičov voči
nim upravené.

40. Je potrebné si uvedomiť, že bez ohľadu na to, aký dlhý čas by uplynul od odluky rodičov a následne
aj od rozvodu manželstva (v tomto prípade len necelé dva roky), bolo by iluzórnym sa na strane oboch
rodičov (predovšetkým matky, keďže verbalizuje adaptáciu detí na nové podmienky) domnievať, že táto
zásadná zmena v ich živote ako rodiny, teda jej definitívny rozpad a v princípe absencia jedného rodiča
na ich každodennom živote, by nemala priamy dopad na jednej strane na deti samotné, či na následný

výkon rodičovských práv a povinností vo vzťahu k mal. deťom zo strany jednotlivých rodičov. Bolo by
iracionálne sa tiež domnievať, že takýto pre deti dovtedy nepoznaný stav v podobe trvalého odlúčenia
rodičov by akémukoľvek dieťaťu bez ohľadu na jeho vek (o to viac v tom čase deväť a päťročnému), vo
svetle jeho minimálne emocionálnych potrieb, mohol byť na prospech, resp. že tento navodený stav
by deti nestresoval, pričom nie je významným, či si to aj deti uvedomujú, v každom prípade však aj v

rovine podvedomej nemožno hovoriť o priaznivých dôsledkoch na ich duševný stav, vo svetle čoho je
potrebné nahliadať aj na každú detí sa týkajúcu možnú ďalšiu zásadnú zmenu v ich živote, akou zmena
dovtedy zaužívaného výchovného modelu nesporne je.

41. Obe mal. deti napriek svoju nízkemu veku, už boli v priebehu posledných rokov vystavené takým

zásadným zmenám vo svojom krátkom živote, ktoré bez následkov spracovať nie je pravdepodobné ani
zo strany dospelého jedinca, nieto ešte u detí ich veku. Akceptovanie toho, že otec už s matkou a s nimi
netvorí jeden harmonický celok, či akceptovanie nového partnera matky s ktorým sa ocitli v spoločnej
domácnosti a ktorý bol pre ne na rozdiel od otca cudzím človekom, musel byť pre ne vysoko stresujúcim
(bez ohľadu na to či v rovine vedomej, či nevedomej), nehovoriac o zjavne hlboko narušených vzťahoch

medzi rodičmi premietajúcim sa aj do konfliktného spôsobu preberania detí pri stretávaní s otcom, čo
ako vyplýva z skutočností uvádzaných mal. M., tieto ťažko prežívajú. Preto primárnou úlohou oboch
rodičov by malo byť, aby sa vzhľadom na záujem maloletých detí svojim konaním približovali k stavu, aby
riešenie akéhokoľvek problému, nezhody v oblasti výkonu ich rodičovských práv, či snahy o realizáciu
ich vlastných predstáv týkajúcich sa detí, bolo vo všetkých aspektoch v záujme detí, aby títo pred ním

nefavorizovali vlastné egoistické záujmy či predstavy, pretože každý rodič by si mal byť vedomý toho
(ako to vo svojom Náleze zdôraznil tiež Ústavný súd Českej republiky sp. zn. I. ÚS 266/10 z 18.augusta
2010), že „..priorita záujmu dieťaťa platí okrem iného preto, že dôsledky ignorovania záujmu dieťaťa sa
v jeho sfére (v jeho živote, či už v súčasnosti alebo v budúcnosti) prejavia intenzívnejšie negatívne, ako
v živote rodiča ako človeka dospelého; dieťa totiž nie je "hotová" silná osobnosť a nie je schopné sa s

uvedenou situáciou vysporiadať, takže často si nesie psychické traumy po celý život...“.

42. V konkrétnostiach posudzovanej veci je však zjavné, že rodičia sa pri výkone rodičovských práv,
vyššie uvedenými princípmi dôsledne neriadili. Pod taktovkou svojich vlastných predstáv v podobe
dosiahnutia u matky prevažnej, u otca minimálne rovnocennej participácie na starostlivosti o deti,

opomenuli myslieť na to, ako situáciu vnímajú a prežívajú ich deti a v podstate predovšetkým mal. M.
tak egoisticky vmanipulovali do úlohy, ktorá jej veku neprináleží, a to do úlohy dospelého jedinca -
ochrancu či už mal. J., či podľa situácie ochrancu matky, alebo otca, či rozhodcu medzi nimi, čo je
neakceptovateľné.

43.Nemožnotedapochybovať,žeprioritnýmprirozhodovaníovhodnostivýchovnéhomodeluvzhľadom
na vek a záujem mal. detí, je zabezpečiť im podmienky pre ďalší zdravý a psychický vývoj, čo je možné
dosiahnuť len eliminovaním pre ne stresujúcich momentov, bez ohľadu na to, ktorý rodič na nich väčšom
mierou participuje a tiež tým, že na adaptovanie sa na nové podmienky budú mať vytvorený dostatočný
časový priestor, aby slobodne mohli priebežne vyhodnotiť, aký spôsob výkonu osobnej starostlivosti o

ne zo strany rodičov, je pre ne po všetkých stránkach vyhovujúci.

44. Otec tvrdí, že neexistuje prekážka, ktorá by znemožňovala nastolenie SOS. V tomto sa však s ním
nemožno stotožniť.45. Odvolací súd v tomto smere primárne poukazuje na názor obsiahnutý v náleze Ústavného súdu
ČR zo dňa 18.08.2010 pod sp. zn. I.ÚS 266/10, zo záverov ktorého vyplýva, že za rozhodujúcu

prekážku SOS ako vhodného výchovného modelu je potrebné považovať prípady, keď absentuje
kvalifikovaná komunikácia rodičov, a práve o takýto nedostatok ide aj v konkrétnostiach posudzovanej
veci. Nemožno pochybovať, že vzťahy medzi rodičmi detí sú vážne narušené, predovšetkým otec nie
je ešte vysporiadaný s neverou manželky, jej odchodom s deťmi zo spoločnej domácnosti, spolužitím
s iným mužom, je zjavné, že rodičia nie sú schopní sa na otázkach vhodného výchovného modelu, či

rozsahu styku bez intervencie súdu dohodnúť, preberanie detí je poznačené konfliktnými situáciami,
ktorú obe mal. deti nepriaznivo vnímajú, mal. M. sa snaží „lavírovať“ medzi oboma rodičmi, čo je stav,
ktorý zakladá zásadnú prekážku pre otcom požadované rozhodnutie v tomto smere.

46. Rovnako významným je v tomto prípade tiež názor mal. detí, ktorý bol súdom ich veku primeranou
formou zisťovaný a keďže rodičia ani kolízny opatrovník nepovažovali otázku SOS riešiť za prispenia

odborníka (príkladmo znalca), čo je na jednej strane vzhľadom na vek detí pochopiteľné, nezostalo
súdu prvej inštancie nič iné, ako tento názor bezpečne zistiť dostupnými primeranými prostriedkami,
keďže v tomto ohľade rodičia produkovali odlišné tvrdenia o vôli detí. Keďže ide nepochybne o okolnosť
významnú, nemožno na ťarchu súdu pripísať, že posúdil potrebu zopakovať toto zisťovanie názoru detí,
aby tak nemal vážnejšie pochybnosti o vôli a predstavách detí. Pokiaľ by sa rodičia správali zodpovedne

a favorizovali by aj reálne záujem mal. detí pred vlastnými predstavami, nielen ho verbalizovali, nemožno
pochybovať, že by dospeli ku konsenzu a deti by si striedali podľa okolností, ktoré priebežne nastanú
s prihliadnutím na ich vôľu, a súd by nemusel deti takémuto opakovanému zisťovaniu podrobovať.
Posúdiac výsledky takýchto zisťovaní názoru detí sa nemožno stotožniť s otcom, že deti by aktuálne
prejavili vôľu byť zverené do SOS a to bez ohľadu na rozsah zvolených intervalov. Naviac je potrebné

si uvedomiť, že vzhľadom na ich vek a k nemu sa viažucu rozumovú vyspelosť, ani nie sú schopné
pokryť všetky nuansy, ktoré by so sebou otcom požadované rozhodnutie prinieslo. Je pravdou, že zo
správy W.. O. vyplýva silná citová naviazanosť k obom rodičom (u mal. M. a sprostredkovane
aj u mal. J.), možno sa však stotožniť so súdom prvej inštancie, že nie je z nej opoznateľná reálna
vôľa dieťaťa (mal. M.) byť spolu s bratom v SOS. I keď nemožno pochybovať, že mal. deti pociťujú

bezpečie a ochranu zo strany oboch rodičov, a keď nie sú jednotlivo s nimi, pociťujú za nimi smútok,
predsa (a to je so zreteľom na ich vek prirodzené) rozsahom tráveného času inklinujú skôr k matke, čo
môže mať pôvod v tom, že pociťujú potrebu určitej stability v niektorom prostredí, nastavenia denného
režimu, zabehanej sociálnej interakcie v mieste bydliska matky (budovaním kamarátskych vzťahov zo
školy a predškolského zariadenia), čo však neznamená, že otca by ľúbili menej. Je však zrejmé, že

predovšetkým mal. M. sa snaží vyhovieť obom rodičom, čo nemá na ňu priaznivý dopad a zároveň
si preberá na seba zodpovednosť za akúsi ochranu mal. J., ktoré bremeno pre dieťa jej veku je viac
ako neprimerané, a bolo tak úlohou súdu aby svojim rozhodnutím vytvoril predpoklady pre nefixovanie
tohto nepriaznivého stavu. Keďže deti aktuálne verbalizujú vo väčšej miere tráviť čas s matkou a sú tu
aktuálne prítomné aj vážne narušené vzťahy rodičov, odvolací súd v zhode so súdom prvej inštancie

je toho názoru, že SOS aktuálne nie je možné vyhodnotiť ako poskytujúcu deťom lepšie podmienky
pre ich ďalší zdravý psychický a fyzický vývoj. Deti potrebujú nadobudnúť určitú dennú rutinu, vnútorne
sa nastaviť na zmeny, ktoré v ich mladých životoch nastali, nesmú mať pocit, že sú niekým do niečoho
nútené, že patria všade a vlastne nikam a len tak môže prirodzene sa na povrch dostať ich skutočná
vôľa o rozsahu a spôsobe trávenia času s tým-ktorým rodičom.

47. Odvolací súd nemá v úmysle prostredníctvom vyššie uvedených záverov spochybňovať otca
ako rodiča, či popierať jeho právo na čo možno najplnohodnotnejšie vytvorenie podmienok pre jeho
spolupodieľanie sa na výchove a starostlivosti o deti, či spochybňovať jeho nesporne silný citový vzťah k
nim, považuje však za potrebné zdôrazniť vo vzťahu k ním produkovaným námietkam, ktoré v ťažiskovej

časti pojednávajú o jeho právach a predstavách, že súdy pri svojom rozhodovaní v akomkoľvek konaní
týkajúcom sa maloletých detí, ako subjektov osobitne chránených tak normami verejného, ako aj
súkromného práva, prioritne prostredníctvom svojich rozhodnutí nemajú chrániť a preferovať záujem a
predstavy rodičov, ale vždy a za každých okolností maloletých detí, v kolízii so záujmom ktorých, sú
práva a predstavy dotknutého rodiča nepochybne v hierarchii chránených hodnôt nižšie. Nemožno to

preto ani chápať ako uprednostňovanie „nemorálneho“ rodiča, ako matku charakterizuje, či jej partnera
v rozsahu, akým sú v živote detí prítomní, je potrebné si uvedomiť, že deti si daný stav neprivodili, ani
zaň nenesú zodpovednosť, znášajú takto len dôsledky konania dospelých, preto je potrebné im to aj za
cenu nerealizovania vlastných predstáv umožniť.48. Pokiaľ otec v konečnom dôsledku vo vzťahu k požiadavke na SOS namietal, že v dôsledku
napadnutého rozhodnutia nevidí priestor na perspektívne rozšírenie jeho možností rovnocenne

participovať na všetkých oblastiach života svojich detí, tak takéto úvahy nemajú žiadne racionálne
opodstatnenie. Ide totiž o proces, po zásadnej zmene v živote detí, ktorý musí byť vzhľadom na ich
vek pozvoľný, nenásilný, ideálne za súčinnosti so spontánnym želaním samotných detí, k čomu sa
dajú prakticky vytvoriť predpoklady jednak tak, že nebudú deti konfrontované s protichodnými želaniami
rodičov ohľadne nich, ich vzájomnými nezhodami, či problematickou komunikáciou a jednak tak, aby

aj nad rámec súdneho rozhodnutia, pokiaľ deti samotné bude s tým uzrozumené a nebudú sa cítiť
byť nadbytočne stresované, či zaťažené, im aj nad rámec súdneho rozhodnutia bol kontakt s otcom
umožnený bez ohľadu na to či cez bežný, či mimo bežný týždeň, čo v kumulácii s ich vývojom, vekom a
rozumovou vyspelosťou a upevnením emocionálneho stavu, môže byť pre ne jedine prospešným, čomu
by mala prispôsobiť svoje konanie a správanie aj matka a tak vo výsledku aj otec, ako pre deti v ich
živote nepochybne významná a nepostrádateľná osoba, bude môcť aj reálne zaujať svoje rovnocenné

miesto, k akému požadovanému výsledku by adaptačný proces na zmenené podmienky v živote detí
mal ideálne aj vyústiť.

49. Správne, objektívne a prioritne so zreteľom na mal. deti zohľadnil súd prvej inštancie všetky
rozhodujúce skutočnosti a s jeho záverom, že aktuálne nie sú so zreteľom na záujem mal. detí naplnené

zákonné podmienky pre SOS sa tiež odvolací súd plne identifikuje. Mal. deti zjavne s takouto trvalou a
fixovanou možnosťou zjavne nie sú uzrozumené, ani na ňu pripravené. Dôsledky prípadne vynútenej
a aktuálne samotnými deťmi neželanej SOS, by boli spôsobilé len narušiť ich aktuálne dobrý vzťah so
samotným otcom, k čomu tak otec, ako matka, a v konečnom dôsledku ani samotné konajúce súdy
svojim rozhodnutím, nemôžu zakladať predpoklady.

50. Pokiaľ ide o vyživovaciu povinnosť otca určenú mu v prospech mal. detí, túto namietal otec posúdiac
obsah odvolania len v závislosti na prípadnej SOS, v prípade ponechania výlučnej starostlivosti matky
túto v pomere odôvodnených potrieb mal. detí s pomermi rodičov v konkrétnostiach nespochybňoval
a tiež odvolací súd vo svetle ust. § 65 a nasl. Zákona o rodine nezistil, že by táto s platnou právnou

úpravou kolidovala.

51. Pokiaľ otec pre prípad, že sa odvolací súd nestotožní s jeho požiadavkou na SOS, žiadal
upraviť styk komfortnejšie, v konkrétnostiach odkazujúc na svoj pracovný kalendár, tak predovšetkým si
zjavne neuvedomil, že ním predložený pracovný kalendár má platnosť len do 30.9.2021, takže v čase

rozhodovania odvolacieho súdu je nepoužiteľný a jednak, že úlohou odvolacieho súdu nie je nahrádzať
absentujúce skutkové tvrdenia a špecifické požiadavky odvolateľa dohľadávaním skutočností (ktoré
mal alebo mohol mať na mysli) z listín, na ktoré len vo všeobecnosti odkazuje. Pokiaľ ide o rozsah
a podmienky súdom prvej inštancie nastaveného styku otca s mal. deťmi v tejto etape, upevňovanie
či prehlbovanie vzájomných vzťahov medzi otcom a deťmi, je aktuálne zabezpečené prostredníctvom

dostatočne rozsiahlym spôsobom upraveného vzájomného styku, limity ktorého zohľadňujú všetky
rozhodujúce aspekty ku ktorým bolo potrebné prihliadať a ktorý rozhodne nemožno hodnotiť ako
obmedzenie styku otca s deťmi. K realizácii styku je matka samozrejme z hľadiska
záujmov detí povinná vytvárať potrebné podmienky, za súčasnej disciplinovanosti otca s prihliadnutím
na možné zmeny v dennom režime detí, tento rešpektovať, čo samozrejme nevylučuje dohodu rodičov

o jeho zmenených podmienkach.

52. Vo vzťahu k vyššie uvedeným čiastkovým rodičovským právam, tak odvolanie otca vyhodnotil
odvolací súd ako nedôvodné

53. V konečnom dôsledku odvolateľ namietal nesprávnosť rozhodnutia v časti, ktorou bolo zverené
zastupovanie mal. detí a spravovanie ich majetku na čas do rozvodu výlučne matke.

54. Rozhodnutie o zverení maloletého dieťaťa jednému z rodičov do osobnej starostlivosti, zachováva
všetky rodičovské práva a povinnosti aj tomu z rodičov, ktorému maloleté dieťa nebolo zverené do

osobnej starostlivosti. Tento rodič, aj keď je spravidla prevažne vylúčený z bezprostredného výkonu
svojich rodičovských práv a povinností, najmä sústavného výchovného pôsobenia na maloleté dieťa, nie
je pozbavený práva dieťa vychovávať. Jedným z prostriedkov na zabezpečenie čiastočnej spoluúčasti
rodiča, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, na výchove maloletého dieťaťaa na udržiavaní rodičovského vzťahu a upevňovaní citových väzieb, je osobný styk rodiča s
maloletým dieťaťom. Ust. § 25 Zákona o rodine je tak špeciálnym ustanovením vo vzťahu k ust.
§ 24, keďže sa dotýka len jedného prvku rodičovských práv, a to styku s maloletým dieťaťom. Preto

tiež v konkrétnostiach v posudzovanej veci, pokiaľ súd prvej inštancie rozhodol nad rámec úpravy
styku o výlučnom práve matky deti vychovávať, deti zastupovať, či spravovať ich majetok, v tejto časti
rozhodnutie koliduje so zákonnou úpravou rodičovských práv. Keďže či už rozvodom, alebo oddeleným
spolužitím, žiaden z rodičov nestráca rodičovské práva, tieto v plnom rozsahu zostávajú zachované
naďalej a ustanovenia upravujúce možnosť úpravy týchto práv nemožno vykladať tak, že súd má

oprávnenie niektorému z rodičov ich časť odobrať (zásahy možno robiť len v súvislosti s konaním
upraveným ust. § 38 ZoR - pozastavenie, obmedzenie, alebo pozbavenie rodičovských práv o ktorý
prípadvšakvposudzovanejvecinešlo),zktoréhodôvodutuprichádzadoúvahyjedinetakérozhodnutie,
ktorým sa upraví výkon práv a povinností rodiča, ktorému neboli mal. deti do osobnej starostlivosti
zverené (v posudzovanej veci otca) tak, že právo zastupovať a spravovať majetok mal. detí bude
ponechanéobomrodičombezobmedzenia,keďževkonanínebolodoposiaľpreukázanétakézákonnom

kvalifikované konanie otca, ktoré by indikovalo k tak závažnému zásahu do jeho rodičovských práv,
akým je ich obmedzenie v uvedenom rozsahu. Samotný súd prvej inštancie svoje rozhodnutie v tejto
časti ani na existencii takýchto skutočností nezaložil. Pokiaľ ide o právo mal. deti vychovávať, toto je
zabezpečované prostredníctvom úpravy styku otca s mal. deťmi, preto nie je potrebné ho osobitne týmto
spôsobom vo výroku vymedzovať.

55. Keďže rozhodnutie v tejto časti nemožno považovať vychádzajúc z vyššie uvedeného za správne,
bolo potrebné toto zmeniť za použitia § 388 CSP tak, že právo zastupovať mal. deti a spravovať ich
majetok majú obaja rodičia, pričom ako bolo tiež uvedené, právo spolupodieľať sa na výchove detí, je
subsumované v úprave styku.

56. Záverom odvolací súd považuje za potrebné do pozornosti rodičov dať, že je potrebné si uvedomiť,
že akokoľvek by sa súd pri svojom rozhodovaní snažil prostredníctvom svojho rozhodnutia pre dieťa
nastaviť ideálne podmienky, reálne to môžu zabezpečiť prostredníctvom svojej skutočnej (nie len
formálne verbalizovanej) rodičovskej zodpovednosti, súčasťou ktorej musí byť citlivé vnímanie potrieb

detí, jedine samotní rodičia. Zostáva veriť, že si to aj v posudzovanej veci skutočne uvedomia, keďže
škody, ktoré by mohli byť na psychike detí napáchané vo svetle realizovania ich vlastných egoistických
predstáv, by už nemuseli byť skonvalidovateľné.

57.Spoukazomnavyššieuvedenúargumentáciu, preto odvolacísúdrozsudoksúduprvejinštancieako

vecne správny (nad rámec jeho zmeňujúcej časti a časti o rozvode, ktorá odvolaním nebola dotknutá)
potvrdil, za použitia ust. § 387 ods. 1 CSP. Otec neuviedol vo svojom odvolaní žiadne rozhodujúce
skutočnosti, ktoré by už neboli predmetom posudzovania súdom prvej inštancie a ktoré by boli spôsobilé
k odlišnému, v prospech neho spôsobilému rozhodnutiu.

58. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj
na odvolacie konanie.

59. Podľa § 52 CMP žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania, ak tento zákon
neustanovuje inak.

60. Podľa § 55 CMP súd môže náhradu trov konania priznať aj vtedy, ak je to s ohľadom na okolnosti
prípadu spravodlivé.

61.VmimosporovýchkonaniachupravenýchCMPplatívychádzajúczcitovanýchzákonnýchustanovení

zásada, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, čo znamená, že každý z
účastníkov si teda sám znáša svoje trovy, ktoré v konaní platil. CMP obsahuje z tejto zásady aj výnimku
a to v zmysle § 55, umožňujúceho náhradu trov konania priznať, ak je to spravodlivé s ohľadom na
okolnosti prípadu, pričom zákon nekonkretizuje, komu môže súd podľa tohto ustanovenia náhradu trov
konania priznať. Zákonodarca konštatoval, že materiálny korektív spravodlivého požadovania náhrady

trov konania môže súd použiť vo všetkých typoch mimosporových konaní, zároveň je však potrebné
zdôrazniť, že pre aplikáciu ustanovenia § 55 CMP, nie je nevyhnutným predpokladom úspech v konaní.62. S poukazom na vyššie uvedené teoretické východiská, odvolací súd o nároku na náhradu trov
konania vzniknutých v odvolacom konaní, rozhodol v zmysle § 396 ods. 1 CSP v spojitosti s § 52 CMP
tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, keďže nezistil dôvod na

aplikáciu výnimky v zmysle § 55 CMP a existenciu takýchto okolností účastníci ani netvrdili.

63. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu Trenčín pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods.
2 CSP).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP),

v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde,
ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia
opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).

Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza (§ 76 CMP).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje,

v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh
na vykonanie exekúcie u súdneho exekútora podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch

a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) alebo návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia u miestne
príslušného súdu podľa zákona č. 161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok.

Rozhodnutie o peňažnej povinnosti vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou exekúcie podľa
Exekučného poriadku, a to exekúciou zrážkami zo mzdy a z iných príjmov, prikázaním pohľadávky,

prikázaním pohľadávky z účtu v banke, prikázaním iných peňažných pohľadávok, postihnutím iných
majetkových práv, exekúciou na obchodný podiel, predajom hnuteľných vecí, predajom cenných
papierov, predajom nehnuteľnosti, predajom podniku, príkazom na zadržanie vodičského preukazu.

Rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná

povinnosť vo vzťahu k maloletému možno vykonať cestou súdneho výkonu rozhodnutia podľa zákona č.
161/2015 Z. z. Civilný mimosporový poriadok, a to odňatím maloletého tomu, u koho podľa rozhodnutia
nemá byť a odovzdaním tomu, komu bol podľa rozhodnutia zverený, alebo tomu, komu rozhodnutie
priznáva právo na styk s maloletým po obmedzený čas, alebo tomu, kto je oprávnený neoprávnene
premiestneného alebo zadržaného maloletého prevziať.