Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 22. jún 2021

Súd: Okresný súd Bardejov
Spisová značka: 8Csp/51/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 8220201139
Dátum vydania rozhodnutia: 22. 06. 2021
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Andrea Daráková

ECLI: ECLI:SK:OSBJ:2021:8220201139.4

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bardejov v konaní pred sudkyňou JUDr. Andreou Darákovou, v právnej veci žalobkyne:

O. C., R.. XX.XX.XXXX, D. F. XX, XXX XX D., právne zastúpenej advokátom: JUDr. Igor Šafranko, so
sídlomSovietskychhrdinov163/66,08901Svidník,protižalovanému:POHOTOVOSŤ,s.r.o.,sosídlom
Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35 807 598, právne zastúpeného advokátkou: JUDr. Katarína
Hegedüšová, so sídlom Majerníková 3/A, 841 05 Bratislava, o zaplatenie primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 300,- Eur, takto

r o z h o d o l :

I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobkyni sumu 300,- Eur a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Žalobkyni priznáva voči žalovanému 100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Bardejov (ďalej aj len „okresný súd“) 25.06.2020 sa žalobkyňa
domáhala uloženia povinnosti žalovanému zaplatiť jej sumu 300,- Eur a to titulom priznania jej
primeranéhofinančnéhozadosťučineniapodľa§3ods.5zákonač.250/2007Z.z.oochranespotrebiteľa
(ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“) a to za porušenie jej práv spotrebiteľa, ktorých porušenia sa
žalobkyňa úspešne dovolala už v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 Csp 94/2016, v ktorom
sa žalobkyňa svojou žalobou domáhala voči, aj v tomto konaní žalovanému, určenia neprijateľnosti
zmluvnej podmienky uvedenej v bode 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru k úverovej zmluve

č. 800500284, uzavretej medzi žalobkyňou a žalovaným 25.11.2009. Okresný súd rozsudkom č.k. 7
Csp 94/2016-77 z 08.02.2018 žalobe žalobkyne v celom rozsahu vyhovel a určil, že je neprijateľnou
zmluvná podmienka uvedená v bode 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru k úverovej zmluve
č. 800500284 z 25.11.2009, v zmysle ktorej mal dlžník (spotrebiteľ, v danom prípade žalobkyňa) učiniť
prehlásenie o uznaní dlhu voči žalovanému (dodávateľovi) nielen k istine úveru, ale aj vrátane poplatku
pozostávajúceho z 1/3 z úroku a z 2/3 z nákladov na vypracovanie a uzavretie úverovej zmluvy spolu
so všetkou administratívou s tým spojenou a súčasne žalobkyni priznal voči žalovanému 100 % nárok

na náhradu trov konania. K záveru o neprijateľnosti uvedenej zmluvnej podmienky okresný súd dospel
po zistení, že sa jedná o ustanovenie, ktoré spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach
zmluvných strán a to v neprospech spotrebiteľa (žalobkyne), ktoré nebolo navyše individuálne so
spotrebiteľom dojednané, ale bolo mu predložené k podpisu v predtlačenom formulárovom znení bez
možnosti spotrebiteľa ovplyvniť jeho obsah, takže jedinou možnosťou pre spotrebiteľa, ak chcel úver,
bolo ju prijať alebo neprijať. Okrem toho okresný súd konštatoval, že výška dojednaného poplatku v
sume 337,- Eur je v rozpore s dobrými mravmi čo považoval za prejav občianskoprávnej úžery a navyše

zo žiadneho dojednania v úverovej zmluve nebolo zrejmým, za aké konkrétne, spotrebiteľovi poskytnuté
služby, čo protiplnenia mal spotrebiteľ (žalobkyňa) tento poplatok zaplatiť. Rozsudok okresného súdu
č.k. 7 Csp 94/2016-77 z 08.02.2018 bol v celom rozsahu potvrdený aj rozsudkom Krajského súdu vPrešove (ďalej len „krajský súd“) č.k. 18 Co 63/20218-131 z 12.09.2018 a spolu nadobudli právoplatnosť
18.10.2018.

2. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že ako spotrebiteľka bola nútená domáhať sa v pôvodnom konaní
vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 Csp 94/2016 ochrany svojich práv spotrebiteľa, v ktorom
konaní bola úspešná, keďže žalobe bolo vyhovené a preto sa titulom § 3 ods. 5 zákona o ochrane
spotrebiteľa domáha voči žalovanému, ktorý mal v pôvodnom konaní sp. zn. 7 Csp 94/2016 taktiež
procesné postavenie žalovaného, priznania jej primeraného finančného zadosťučinenia v sume 300,-

Eur, ktoré podľa žalobkyne má mať sankčnú a odradzujúcu funkciu, aby sa žalovaný (dodávateľ)
nedopúšťal recidívy v obdobných veciach, ale taktiež má mať funkciu relutárnu s tým, že podľa
žalobkyne hmotnoprávny základ o rozsahu a charaktere jej porušených spotrebiteľských práv, pre ňou
uplatnený nárok na primerané finančné zadosťučinenie, ja daný v nemenných a záväzných záveroch
rozsudku okresného súdu č. k. 7 Csp 94/2016-77 z 08.02.2018 a rozsudku krajského súdu č. k. 18 Co
63/20218-131 z 12.09.2018, z ktorých je nutné vychádzať.

3. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe, doručenom okresnému súdu 28.07.2020 prostredníctvom
svojej právnej zástupkyne uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobkyne a žalobu na priznanie
jej primeraného finančného zadosťučinenia nepovažuje za dôvodnú, pretože § 3 ods. 5 zákona o
ochrane spotrebiteľa síce priznáva spotrebiteľovi v prípade úspešného dovolania sa ochrany jeho

porušených spotrebiteľských práv, právo domáhať sa primeraného finančného zadosťučinenia, avšak
s dôrazom práve na jeho primeranosť, t.j. vhodnosť, pričom podľa žalovaného je „vhodným“ priznať
spotrebiteľovi za porušenie jeho spotrebiteľských práv primerané finančné zadosťučinenie iba, ak toto
porušenie spotrebiteľských práv nie je možné odčiniť iným spôsobom, t.j. podľa žalovaného cit. „Cieľom
primeraného finančného zadosťučinenia je dovŕšenie ochrany porušeného práva v prípadoch, v ktorých

sa zistilo, že k porušeniu došlo spôsobom, ktorý vyžaduje poskytnutie vyššieho stupňa ochrany, nielen
deklaráciu porušení.“ V danom prípade však podľa žalovaného, už samotný rozsudok okresného
súdu č. k. 7 Csp 94/2016-77 z 08.02.2018 a rozsudok krajského súdu č.k. 18 Co 63/20218-131 z
12.09.2018 mali voči nemu dostatočný sankčný charakter v zmysle individuálnej i generálnej prevencie,
preto podľa žalovaného priznanie ešte aj finančného zadosťučinenia je neprimerane prísnym. Podľa

žalovaného príkladom, keby by bolo primeraným, t.j. vhodným priznať spotrebiteľovi primerané finančné
zadosťučinenie by bol prípad, kedy by právo spotrebiteľa na vydanie mu bezdôvodného obohatenia
bolo už premlčaným. Žalovaný tiež zdôraznil, že finančné zadosťučinenie je náhradou za spotrebiteľovi
spôsobenú nemajetkovú ujmu, pričom v danom prípade žalobkyni žiadna takáto nemajetková ujma
nevznikla, preto jeho priznanie by malo za následok spôsobenie hrubej nerovnováhy medzi právami

a povinnosťami veriteľa a spotrebiteľa, a to bez akéhokoľvek právneho dôvodu. Okrem toho žalovaný
apeloval na súd, aby pri rozhodovaní zohľadnil aj ľahkovážny postup žalobkyne pri uzatváraní úverovej
zmluvy, ktorá svojim podpisom potvrdila, že si ju prečítala, že ju uzatvorila vážne, zrozumiteľne, nie
v tiesni ani za nápadne nevýhodných podmienok, že jej obsahu porozumela a s ňou súhlasí. Taktiež
namietal,žežalobkyňaneodôvodnilavýškuňoupožadovanéhoprimeranéhofinančnéhozadosťučinenia

a teda neodôvodnila, prečo ho považuje za primerané. Podľa žalovaného cit. „Inštitút primeraného
finančného zadosťučinenia však nemá a nesmie slúžiť ako prostriedok ospravedlňujúci ľahostajnosť
spotrebiteľa, ktorý vstupuje do právneho vzťahu s dodávateľom bez toho, aby sa sám zaujímal o svoje
povinnosti plynúce mu z existujúceho záväzkovo - právneho vzťahu. Dodávateľ spotrebiteľa (v danom
prípade Žalovaný Žalobcu) nijakým spôsobom nenútil vstúpiť do záväzkovo - právneho vzťahu a vo

väčšine prípadov mu umožní sa so zmluvnými dojednaniami oboznámiť. Skutočnosť, že spotrebiteľ
(Žalobca) neprejavuje absolútne žiaden záujem oboznámiť sa so zmluvnými ustanoveniami a pochopiť
ich obsah nemôže byť automaticky na ujmu dodávateľa. Inštitút primeraného finančného zadosťučinenia
nesmie slúžiť na duplicitné uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia. (...) Preventívna
funkcia primeraného finančného zadosťučinenia má pôsobiť naprieč existujúcich spotrebiteľských

prácnych vzťahov, t.j. má pôsobiť aj na dodávateľa ale aj na spotrebiteľa. Priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia každému subjektu, t.j. aj subjektu správajúcemu sa ľahostajne v žiadnom
prípadenemožnochápaťakopozitívnepreventívnepôsobenie.Právenaopak,takýtopostupvaplikačnej
praxi súdov by mal za následok ľahostajnosť každého spotrebiteľa, ktorý dôverujúc bezhraničnej
ochrane súdov, bude vstupovať do akéhokoľvek právneho vzťahu bez toho, aby sa spoliehal aj na

vlastný úsudok.“ Žalovaný považuje žalobkyňou požadované primerané finančné zadosťučinenie za
nedôvodné, pretože jeho priznaním nie je naplnená jeho preventívna funkcia z dôvodu, že žalovaný v
nových spotrebiteľských úverových vzťahoch cit. „... už niekoľko rokov nepoužíva vytýkané nedostatky.“
s tým, že podľa žalovaného bola naplnená už aj kompenzačná funkcia zadosťučinenia a to tým, že cit.„V danom prípade bolo Žalobcovi priznané právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda nie je
čo kompenzovať.“ Z uvedených dôvodov, žalovaný navrhoval žalobu ako celok zamietnuť.

4. Žalobkyňa vo svojom stanovisku (replika) k vyjadreniu žalovaného, doručenom okresnému súdu
31.08.2020 v prvom rade poukázala na to, že inštitút finančného zadosťučinenia sa v Slovenskom
právnom poriadku aplikuje pri viacerých právnych inštitútoch, čo na jednej strane má síce za
následok určité spoločné prieniky tohto inštitútu pri rôznych právnych inštitútoch, avšak súčasne to tiež
znamená, že tento inštitút môže mať pri rôznych právnych inštitútoch a určité špecifiká, ktoré je treba

zohľadňovať. V tomto kontexte žalobkyňa uviedla, že cit. „Inštitút PFZ platí od 1.7.2007, keď už mali
iné právne inštitúty, ktoré spomínam vyššie, za sebou bohatú rozhodovaciu prax, čo môže zvádzať k
nesprávnemu chápaniu nového, špeciálneho inštitútu, PFZ v spotrebiteľskom práve.“ Podľa žalobkyne,
spotrebiteľské právo ako právo opozície, je novým prierezovým právnym odvetvím tretieho tisícročia,
ktorého pochopenie si vyžaduje nové myslenie a zbavenie sa zaužívaného poriadku prekonaných
stereotypov a predsudkov, v epicentre ktorého je ochrana spotrebiteľa ako slabšej zmluvnej strany

pred obratnosťou vyškolených a skúsených profesionálov, ovládajúcich techniky moderného obchodu.
Ochrana spotrebiteľa je garantovaná viacerými právnymi úpravami, ktoré je možné využiť aj vedľa
seba. Podľa žalobkyne, zneužitie dôvery spotrebiteľa dodávateľom a to z dôvodu „slabej“ danosti
spotrebiteľa či už v oblasti sociálnej, vzdelanostnej alebo mentálnej a pod., nemôže byť kladené za
vinu spotrebiteľovi a jeho ľahkovážnosti a za toto zneužitie musí niesť zodpovednosť dodávateľ, pretože

cit. «Neschopnosť spotrebiteľov nemôže byť legálnym zdrojom ziskov obchodníkov, poškodzujúc v
konečnom dôsledku celú spoločnosť. To sa týka aj konania, ktoré sa vonkajšiemu pozorovateľovi javí
byť ako ľahkomyseľnosť a nezodpovednosť, zo strany spotrebiteľa. V skutočnosti je to prejav slabosti
spotrebiteľa, ktorý je vo väčšine prípadov do konania, javiaceho sa ako ľahkomyseľné a nezodpovedné,
vmanévrovaný agresívnymi reklamnými kampaňami obchodníkov, z ktorých sa zdá, že ak si spotrebiteľ

produkt obchodníka kúpi, resp. dá si poskytnúť, ešte na tom zarobí.
Štát nemôže dovoliť, aby táto „nezodpovednosť a ľahkomyseľnosť“ spotrebiteľov, ktorá je len prejavom
ich slabosti, bola zdrojom neúmerných príjmov nič neprodukujúcich obchodníkov, keď jediným efektom
ich činnosti je ochudobňovanie obyvateľov SR a transfer obrovských súm finančných prostriedkov do
zahraničia, namiesto toho, aby sa dostali do finančného „krvného“ obehu v SR, napr. cez maloobchodnú

sieť, čo by v konečnom dôsledku podporilo výrobu, obchod, zamestnanosť a životnú úroveň všetkých
vrstiev obyvateľstva.» Žalobkyňa podotkla, že v tomto konaní je v zmysle dikcie § 3 ods. 5 zákona
o ochrane spotrebiteľa nevyhnutné, aby súd skúmal v prvom rade, či bola naplnená hmotnoprávna
podmienka pre priznanie jej finančného zadosťučinenia a to úspech žalobkyne (spotrebiteľa) v skoršom,
tzv. základnom súdnom konaní pri bránení si svojich spotrebiteľských práv a teda, že toto ustanovenie

je tak treba vykladať podľa jeho znenia a nie podľa analógii, ktoré sú na mieste v právnej úprave iných
právnych inštitútov, no nie sú explicitne pomenované aj v tomto § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa,
ktorý nevyžaduje, aby na priznane finančného zadosťučinenia bola spotrebiteľovi v dôsledku porušenia
jeho spotrebiteľských práv aj reálne spôsobená nejaká ujma a postačuje len, aby porušenie práva alebo
povinnosti bolo spôsobilé takúto ujmu privodiť s tým, že cit. „Po 9.6.2013 právo na PFZ vzniká už

úspechom spotrebiteľa na súde v otázke preukázania porušenia práva alebo povinnosti ustanovenej
Zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými predpismi. Žiadne matematické, psychologické,
sociálne, či zdravotné, ani iné úvahy, ktoré by dávali do pomeru, ktorý z účastníkov bol z komplexu
vzájomných právnych vzťahov a z nich vyplývajúcich práv a povinností viac, alebo menej poškodený,
vôbec do úvahy neprichádzajú, a to ani snahou o využitie inštitútu dobrých mravov.“ Žalobkyňa tiež

podotkla, že právo spotrebiteľa domáhať sa finančného zadosťučinenia potom, ako sa úspešne dovolal
v skoršom súdnom konaní ochrany svojich porušených spotrebiteľských práv nemôže byť oslabené
(znižované)činegovanéanitým,žedodávateľsisvojenárokyneuplatnilvočispotrebiteľoviriadneavčas
a ani tým, že v skoršom súdnom konaní mal spotrebiteľ len čiastočný úspech, pretože cit. „Čiastočný
úspech spotrebiteľa v základnom konaní, je vo vzťahu na naň nadväzujúce konanie o PFZ, vždy 100

% - ným úspechom.“ Žalobkyňa tiež neopomenula poukázať, že finančné zadosťučinenie plní viaceré
funkcie a to nie len vo vzťahu k dodávateľovi - sankčná funkcia smerujúca k tomu, aby sa obdobného
konania nedopustil aj voči iným spotrebiteľom, ale aj vo vzťahu k spotrebiteľovi - satisfakčná funkcia
smerujúca k tomu, aby bola aj odmenou pre spotrebiteľa za to, že sa pustil do sporu s nepochybne
ekonomicky a právne silnejším dodávateľom a svojím úspechom priniesol benefit aj pre ostatných

spotrebiteľov. Žalobkyňa napokon sumarizovala, že úlohou spotrebiteľa v súdnom spore o priznanie mu
primeraného finančného zadosťučinenia, nie je nič iné iba to, že bol úspešným v dovolaní sa ochrany
svojich porušených spotrebiteľských práv v skoršom súdnom spore s dodávateľom, keďže zo zákona
o ochrane spotrebiteľa cit. „... nevyplýva, aby spotrebiteľ dokazoval akúsi intenzitu, trvanie a rozsahpôsobenia nepriaznivého následku spotrebiteľa, ako ho pociťoval a prežíval a podobne.“, či niečo iné s
tým, že rozsah a intenzita porušenia spotrebiteľských práv je už kvalitatívne i kvantitatívne zadefinovaná
v rozsudku z tzv. skoršieho súdneho sporu, t.j. zo skoršieho súdneho konania, od záverov ktorých

sa súd konajúci o priznaní spotrebiteľovi finančného zadosťučinenia titulom týchto záverov, už nemá
právo odkloniť. Záverom žalobkyňa s poukazom na súdnu judikatúru uviedla, že pri určení sumy, resp.
výšky finančného zadosťučinenia je jediným objektívnym kritériom cit. „... výška škodlivého následku,
vyjadrená v peniazoch, ktorú dodávateľ spotrebiteľovi spôsobí, alebo mienil spôsobiť, porušením
spotrebiteľského práva a predovšetkým z tohto objektívneho kritéria by mal súd pri úvahe o výške PFZ

vychádzať.“, pričom žalobkyňa tiež podotkla, že pri rozhodovaní o sume finančného zadosťučinenia na
krajskom súde tzv. cit. „minimalistické“ senáty (napr. sp. zn. 9 Co 46/2019 z 30.05.2019; sp. zn. 17 Co
92/2019 z 03.12.2019) síce rozhodujú aj o priznaní iba symbolického finančného zadosťučinenia v sume
50,- Eur, avšak podľa žalobkyne cit. „To nemá nič spoločné ani so zákonnosťou, ani so spravodlivosťou.“
s tým, že žalobkyňa tiež uviedla cit. „Medzi rozhodnutiami Krajského súdu Prešov, presadzujúcimi
minimalizáciu výšky PFZ a absolútnou väčšinou ďalších senátov, je natoľko priepastný rozdiel, že je

doslova nešťastnou zhodou okolností, ak vec v rámci odvolania napadne do takého minimalistického
senátu, a spotrebiteľovi bude priznaný až len ponižujúci zlomok sumy, ktorá by mu bola s vysokou
pravdepodobnosťou priznaná, ak by vec napadla do niektorého z väčšinovo rozhodujúcich senátov.“
Záverom v spojení a argumentáciou žalovaného, že finančné zadosťučinenie má miesto iba v tých
prípadoch kedy zlyhajú iné prostriedky nápravy porušených spotrebiteľských práv, žalobkyňa uviedla

cit. „Zákon nepočíta s morálnou satisfakciou a s peňažným zadosťučinením, len ako jej doplnkom,
alebo alternatívou, ale počíta výlučne len s finančnou satisfakciou, v ktorej už logicky je obsiahnutá aj
satisfakcia morálna.“ Vzhľadom na všetky uvedené argumenty žalobkyňa navrhla jej žalobe vyhovieť a
priznať jej nárok na náhradu trov konania.

5. Žalovaný vo svojom stanovisku (duplika) doručenom okresnému súdu 08.10.2020 k vyjadreniu
žalobkyne, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne iba oznámil, že svoje skoršie vyjadrenie k veci
považuje za dostatočné a na ňom zotrváva.

6. Na pojednávanie nariadené na 22.06.2021 sa nedostavil žalovaný ani jeho právny zástupca, pričom

žalovaný svoju neúčasť ospravedlnili písomným podaním doručeným okresnému súdu 15.06.2021,
pričom súhlasili s vykonaním pojednávania v jeho neprítomnosti, preto okresný súd postupom podľa §
180 CSP vec pojednával v neprítomnosti žalovaného a jeho právneho zástupcu, ako aj v neprítomnosti
žalobkyne, pričom na pojednávaní prítomný právny zástupca žalobkyne v podstate argumentačne
zotrval na svojich skorších písomných vyjadreniach vo veci s tým, že žalobkyňa trvá na žalobe tak

ako bola podaná. V súvislosti s primeranosťou zadosťučinenia poukázal na rozhodnutie Najvyššieho
súdu SR sp. zn. 6 Cdo 127/2017 z 31.01.2019, podľa ktorého na priznanie finančného zadosťučinenia
nie je nevyhnutné, aby spotrebiteľ preukazoval vznik škody, prípadne príčinnú súvislosť medzi
škodou a konaním dodávateľa , ale je tu uľahčená dôkazná situácia spotrebiteľa, keďže jediným
predpokladom na priznanie finančného zadosťučinenia je úspešné dovolanie sa ochrany porušených

spotrebiteľských práv s tým, že otázka posúdenia primeranosti zadosťučinenia je na zvážení súdu. Pre
zdôvodnenie žalobkyňou požadovanej sumy finančného zadosťučinenia je potrebné zohľadniť jednako
dĺžku skoršieho konania, v ktorom sa žalobkyňa dovolávala ochrany spotrebiteľských práv, ako aj sumu
poplatku, ktorý od nej žalovaný žiadal napriek jeho nezákonnosti s tým, že finančné zadosťučinenie by
malobyťprespotrebiteľaajakousiodmenouzato,žesaodhodlalchrániťsisvojeprávaprotiekonomicky

vyspelejšiemu protivníkovi.

7. Okresný súd vykonal dokazovanie vyjadreniami sporových strán, ako aj nimi predloženými listinnými
dôkazmi a zistil tento skutkový stav.

8. Okresný súd Bardejov rozsudkom č. k. 7 Csp 94/2016-77 z 08.02.2018 takto rozhodol cit.: «„Určuje,
že zmluvná podmienka v zmluve o úvere č. 800500284 z 25.11.2009 uzavretá medzi žalobkyňou a
žalovaným, uvedená vo všeobecných podmienkach poskytnutia úveru v bode 12, v znení: „Dlžník
uznáva dlžnú sumu vrátane poplatku v celej výške na základe tejto zmluvy ako svoj dlh voči veriteľovi
čo do dôvodu i výšky tak, ako je uvedené v tejto zmluve. Tretina poplatku predstavuje dohodnutý úrok

a zvyšné dve tretiny zahŕňajú náklady na vypracovanie a uzatvorenie Zmluvy o úvere spolu so všetkou
administratívou s tým spojenou“ je neprijateľná.
Žalobkyňa m á voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.»Okresný súd svoje rozhodnutie odôvodnil aj týmto konštatovaním cit. „Vzhľadom k tomu, že súd
jednoznačne má za to, že zmluvný vzťah medzi žalobkyňou a žalovaným je vzťahom spotrebiteľským,
na tento je tak potrebné prednostne aplikovať špeciálne spotrebiteľské právo (...).

V súlade s ustanovením § 53 odsek 1 Občianskeho zákonníka súd zmluvnú podmienku uvedenú
v bode 12 Všeobecných podmienok poskytnutia úveru považuje za neprijateľnú, nakoľko ide
o ustanovenie spôsobujúce značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v
neprospech spotrebiteľa. Uvedená zmluvná podmienka je vyjadrená na predtlačenom formulári a nie
je individuálne dojednaná, teda žalobkyňa nemala možnosť ovplyvniť túto časť dohody o poplatku

predstavujúcom úrok a náhradu nákladov za vypracovanie a uzatvorenie zmluvy o úvere, jedinou jej
alternatívoujeprijatie,respektíveodmietnutienávrhu.Pretosasúdnestotožnilstvrdeniamižalovanéhoo
tom, že žalobkyni príslušný poplatok vyhovoval, keďže voči nemu nenamietala. Poplatok za poskytnutie
úveru predstavuje 42,125 % za obdobie troch mesiacov, čo predstavuje 168,50 % ročne. Poplatok v
takejto výške súd považuje za prejav občianskoprávnej úžery, a to je bez ďalšieho dôvodom záveru
o jeho absolútnej neplatnosti, a to pre rozpor s dobrými mravmi podľa ustanovenia § 39 Občianskeho

zákonníkaplatnéhovčaseuzavretiaúverovejzmluvy.Preporovnaniesúduvádza,žebankydojednávajú
obdobný poplatok za spracovanie zmluvy len vo výške 1 % alebo 2 % z výšky úveru.
Zo zmluvy resp. Všeobecných podmienok poskytnutia úveru zároveň nevyplýva, za čo spotrebiteľ tento
poplatok platí. Zo žiadneho zo zmluvných ustanovení nevyplýva, aké konkrétne služby, či protiplnenia
žalovaný žalobkyni poskytne. Pri poplatkoch zo spotrebiteľského úveru je nevyhnutné, aby sa nimi platilo

skutočné plnenie spotrebiteľovi, ktoré je aj v jeho záujme. (...)
Z uvedeného plynie, že povinnosťou žalobcu bolo a je vyhnúť sa používaniu uvedenej neprijateľnej
podmienky.“

9. Krajský súd v Prešove rozsudkom č.k. 18 Co 63/20218-131 z 12.09.2018 v celom rozsahu potvrdil

rozsudok okresného súdu č. k. 7 Csp 94/2016-77 z 08.02.2018, pričom tiež uviedol cit. „Vo vzťahu
k vyslovenej neprijateľnej zmluvnej podmienke poukazuje odvolací súd ešte aj na to, že samotná
skutočnosť,žeprávnaúpravaexplicitnenelimitujevýškupoplatkuneznamená,žežalovanýjeoprávnený
požadovaťjehozaplatenievľubovoľnejvýške.Dojednaniepoplatkupodliehaprieskumusúdomvosvetle
princípu dobrých mravov civilnoprávnej úžery a v neposlednom rade prieskumu v súlade s § 53 OZ.

Žalobkyňa nebola s podstatou tohto poplatku oboznámená a tento nebol ani náležite špecifikovaný,
keďže sa viaže na bližšie neurčené náklady na vypracovanie a uzavretie zmluvy. Poplatok, ktorý vo
výške presahuje polovicu sumy poskytnutého úveru nemôže ani pri najlepšej vôli predstavovať výdavky
spojené s administratívnou činnosťou. To znamená, že určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky
vo výsledkoch vykonaného dokazovania sa javí ako správny postup všeobecného súdu v zmysle

vnútroštátnej ale aj európskej judikatúry.“

10. Podľa § 290 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) „Spotrebiteľský
spor je spor medzi dodávateľom a spotrebiteľom vyplývajúci zo spotrebiteľskej zmluvy alebo súvisiaci
so spotrebiteľskou zmluvou.“

11. Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa (ďalej len „zákon o
ochrane spotrebiteľa“) „Tento zákon upravuje práva spotrebiteľov a povinnosti výrobcov, predávajúcich,
dovozcov a dodávateľov, pôsobnosť orgánov verejnej správy v oblasti ochrany spotrebiteľa, postavenie
právnických osôb založených alebo zriadených na ochranu spotrebiteľa (ďalej len "združenie") a

označovanie výrobkov cenami.“

12. Podľa poslednej vety § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa „Spotrebiteľ, ktorý na súde úspešne
uplatní porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej týmto zákonom a osobitnými predpismi, má právo
na primerané finančné zadosťučinenie od toho, kto za porušenie práva alebo povinnosti ustanovenej

týmto zákonom a osobitnými predpismi zodpovedá.“

13. V danom prípade sa žalobkyňa podanou žalobou domáha priznania jej nároku voči žalovanému,
na primerané finančné zadosťučinenie, ako satisfakcie (zadosťučinenia) za to, že žalobkyňa ako
spotrebiteľka sa v minulosti v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 7 Csp 94/2016 úspešne

dovolala, voči žalovanému ako dodávateľovi, ochrany svojich spotrebiteľských práv.

14. Vo vzťahu k cit. § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa, možno uviesť, že ide o ustanovenie s tzv.
relatívne neurčitou hypotézou, ktoré nestanovuje žiadne kritéria na vymedzenie toho, čo predstavujeprimerané finančné zadosťučinenie a ako treba určiť jeho výšku, avšak k uplatneniu tohto práva na
primerané finančné zadosťučinenie nemôže dôjsť automaticky a kedykoľvek. Podmienky vzniku nároku
na primerané finančné zadosťučinenie sú formulované v poslednej vete cit. § 3 ods. 5 zákona o ochrane

spotrebiteľa, pričom tieto podmienky musia byť splnené kumulatívne na to, aby žalobkyni (spotrebiteľovi)
mohlobyťpriznanéprávonaprimeranéfinančnézadosťučinenie.Zoznačenéhozákonnéhoustanovenia
tak možno vyvodiť, že týmito podmienkami sú: (i) úspešné uplatnenie porušenia práva alebo povinnosti
ustanovenej zákonom o ochrane spotrebiteľa alebo osobitnými právnymi predpismi na ochranu
spotrebiteľa a (ii) domáhanie sa primeraného finančného zadosťučinenia od subjektu, ktorý za porušenie

konkrétneho práva alebo povinnosti spotrebiteľa zodpovedá.

15. Pokiaľ ide o prvý z predpokladov na uplatnenie si nároku na primerané finančné zadosťučinenie,
ktorý spočíva v úspešnom uplatnení si ochrany práv spotrebiteľom na súde, tak z vykonaného
dokazovania je zrejmé, že žalobkyňa (spotrebiteľ) bola úspešnou pri bránení si svojich spotrebiteľských
práv voči žalovanému (dodávateľ) v súdnom konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 7 Csp

94/2016 v spojení s odvolacím konaním vedeným krajským súdom pod sp. zn. 18 Co 63/2018 o
určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, v ktorom konaní bola žalobkyňa plne úspešnou. Rozsudok
okresného súdu č. k. 7 Csp 94/2016-77 z 08.02.2018 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k.
18 Co 63/2018-131 z 12.09.2018 nadobudli právoplatnosť 18.10.2018 a ich právoplatnosťou bolo
ukončené konanie vo veci okresného súdu sp. zn. 7 Csp 94/2016, v ktorom dôsledku bol naplnený

predpoklad úspešného uplatnenia porušenia práva alebo povinnosti umožňujúci žalobkyni požadovať od
žalovaného primerané finančné zadosťučinenie, ktorý (rozumej žalovaný) za ich porušenie nepochybne
aj zodpovedá. V kontexte veci je totižto nutné mať na zreteli, že to bol práve žalovaný, ktorý koncipoval
obsah formulárovej zmluvy o úvere, za použitia neprijateľnej zmluvnej podmienky, tak ako ju konštatoval
okresný súd v konaní sp. zn. 7 Csp 94/2016. Nielen vnútroštátna právna úprava (napr. § 52 a

nasl. Občianskeho zákonníka), ale aj právo Európskej únie kladie dôraz na ochranu spotrebiteľa
pred neprijateľnými zmluvnými podmienkami. Smernica Rady 93/13/EHS o nekalých podmienkach v
spotrebiteľských zmluvách ukladá členským štátom zabezpečiť, aby spotrebiteľ nebol viazaný nekalými
podmienkami a zvážiť, či spotrebiteľská zmluva obsahujúca nekalé podmienky obstojí ako celok. Súdny
dvor Európskej únie dokonca považuje ochranu spotrebiteľa podľa čl. 6 Smernice za tak významnú, že

sa má klásť principiálne na roveň vnútroštátnym pravidlám verejného poriadku, a to v záujme vyššej
kvality života.

16. Vzhľadom na uvedené tak možno mať za to, že na priznanie žalobkyni primeraného finančného
zadosťučinenia bol splnený aj druhý zákonný predpoklad a to je domáhanie sa jeho priznania od

subjektu, ktorý za porušenie spotrebiteľských práv zodpovedá. Žalovaný napokon v tomto konaní,
svoju zodpovednosť za porušenie spotrebiteľských práv žalobkyne pri uzatváraní úverovej zmluvy z
25.11.2009 principiálne ani nepopieral iba sa ju snažil rozdeliť, resp. časť zodpovednosti preniesť aj na
žalobkyňu, ktorá bola podľa žalovaného pri uzatváraní úverovej zmluvy málo obozretnou a ľahkovážnou,
keď predmetnú úverovú zmluvu podpísala bez toho, aby porozumela jej obsahu a dôsledkom, čo podľa

žalovaného nemôže byť pripočítané na jeho ujmu. Na tomto mieste však okresný súd uvádza, že na
ujmu žalovaného (dodávateľa) nie je to, že by si spotrebiteľ (v danom prípade žalobkyňa) neprečítal
úverovú zmluvu alebo VOP, ani to, že im spotrebiteľ nerozumie, ale to, že dodávateľ opakovane,
cielene a aj napriek vedomosti z iných obdobných súdnych sporov, túto nevedomosť spotrebiteľa
zneužíva a predkladá mu k podpisu dokumenty, ktoré nespĺňajú zákonnú regulu ich obligatórnych

náležitostí, o ktorých má mať v prvom rade dodávateľ ako subjekt podnikajúci v oblasti poskytovania
finančných služieb bezpochyby vedomosť. A contrario, inými slovami povedané, podľa okresného
súdu je neprijateľným, aby dodávateľ (žalovaný), či už svoju vlastnú nevedomosť o tom, aké majú
byť všetky zákonné náležitosti úverových zmlúv alebo len jemu (rozumej dodávateľovi) známy zámer
tieto náležitosti v úverových zmluvách neuvádzať a tak zavádzať či klamať spotrebiteľa, prenášal na

plecia spotrebiteľa dôvodiac jeho nevedomosťou alebo ľahostajnosťou, pretože spotrebiteľ je ten, ktorý
má v zmluvnom vzťahu s dodávateľom postavenie slabšej zmluvnej strany a nie je a ani nemusí byť
odborníkom v oblasti úverov, prípadne iných finančných služieb, ktorý predpoklad je však nevyhnutným
na strane dodávateľa, ktorý v tejto oblasti podniká. Práve dodávateľ je tvorcom zmluvných podmienok,
ktoré sú vopred určené a ktoré spotrebiteľ spravidla nemá možnosť reálne ovplyvniť. Účelom právnej

úpravy regulujúcej právne vzťahy spotrebiteľského charakteru je práve vyrovnávať túto nerovnováhu
v právnom postavení dodávateľa a spotrebiteľa. Vychádza sa totiž z predpokladu, že predovšetkým
spotrebiteľ uzatvára zmluvu s dodávateľom v dobrej viere, že dodávateľ vzhľadom na jeho podnikanie
koná profesionálne a v súlade s poctivým prístupom k podnikaniu.17. Pri zvážení o dôvodnosti priznania primeraného finančného zadosťučinenia žalobkyni, okresný
súd ustálil, že jeho priznanie voči žalovanému je nevyhnutné pre zavŕšenie ochrany žalobkyne
ako spotrebiteľa, pričom okresný súd pri týchto svojich úvahách zohľadnil, že neprijateľná zmluvná

podmienka, ktorá sa týkala uznania žalobkyňu (spotrebiteľ) aj neprijateľne dojednaného poplatku za
úver v sume 337,- Eur zahŕňajúci úrok a administratívne poplatky, tak ako to bolo konštatované v
konaní okresného súdu sp. zn. 7 Csp 94/2016, bola okolnosťou spôsobilou negatívne zasiahnuť do
majetkovej sféry žalobkyne (spotrebiteľa) a potenciálne ohroziť jej sociálny i rodinný život. Okresný
súd zobral do úvahy aj postoj žalobkyne (spotrebiteľa), ktorá sa aj napriek jej postaveniu slabšej

zmluvnej strany vo vzťahu k žalovanému (dodávateľovi) rozhodla brániť svoje spotrebiteľské práva
a prispela tak k dosiahnutiu vyššej kvality života, pričom nie je ani potrebné pripomínať, že súdne
konania sú stresujúcim zážitkom, vyplývajúcim z obáv z výsledku sporu či možnosti vzniku ďalšej
majetkovej ujmy, v podobe náhrady trov konania protistrane, v prípade neúspechu v konaní. Navyše
nie zanedbateľnou je skutočnosť, že aj vďaka žalobkyni vyšlo najavo, že žalovaný (dodávateľ) uzatvára
alebo uzatváral formulárové zmluvy o úvere so spotrebiteľmi, v rámci ktorých používal zmluvné

podmienky v neprijateľnom znení. Je na mieste, aby spotrebitelia poukazovali na neprijateľné zmluvné
podmienky v spotrebiteľských zmluvách a predišli tak vzniku bezdôvodného obohatenia dodávateľov
titulom plnenia z neplatného právneho úkonu.
18. Na tomto mieste sa okresnému súdu žiada vyjadriť sa ešte k námietke žalovaného, podľa ktorého,
jemu vytýkanú neprijateľnú zmluvnú podmienku v úverových spotrebiteľských zmluvách už nepoužíva

a z tohto dôvodu už nie je potrebné ani priznávať žalobkyni primerané finančné zadosťučinenie,
pretože toto už v naznačenom smere nemôže voči žalovanému (dodávateľ) plniť svoju preventívnu a
prevýchovnú funkciu. Podľa okresného súdu je však v kontexte okolnosti veci málo uveriteľným uvedené
„kajúcnicke“správaniesažalovaného,pretožemôžebyťsícepravdou,žežalovanýuvedenéneprijateľné
zmluvné dojednanie v spotrebiteľsko-dodávateľských vzťahoch už neaplikuje v takom znení, ako tomu

bolo v tomto prípade, avšak je dôvodným domnievať sa, že žalovaný ešte sám nie je vlastne skutočne
presvedčený o nezákonnosti dotknutého zmluvného dojednania, keďže aj napriek svojej vedomosti z
početných súdnych sporov v obdobných svojich veciach, ešte aj v skoršom súdnom konaní iniciovanom
vočinemužalobkyňou,ktorébolookresnýmsúdomvedenépodsp.zn.7Csp94/2016avktorejvecibolo
právoplatne rozhodnuté až v 12/2018, žalovaný sám od seba neuznal neprijateľnosť v tomto označenom

súdnom konaní preskúmavaného zmluvného dojednania, ale toto ešte stále obhajoval ako dojednanie
zákonné a správne, neporušujúce práva spotrebiteľov. Súčasne je treba mať podľa okresného súdu
na zreteli, že prevýchovná, resp. preventívna funkcia nie je jedinou funkciou primeraného finančného
zadosťučinenia (viď ďalej).
19. V súvislosti s priznaním primeraného finančného zadosťučinenia je tiež nutné podotknúť, že

zákon o ochrane spotrebiteľa nevyžaduje pre vznik práva na primerané finančné zadosťučinenie, aby
spotrebiteľovi bola privodená (reálne spôsobená) nejaká ujma, ale postačuje ak porušenie práv alebo
povinnosti spotrebiteľa ustanovené predpismi na ochranu spotrebiteľa, bolo spôsobilé takúto ujmu
spotrebiteľovi privodiť. Aj napriek uvedenému, je na tomto mieste v okolnostiach veci nutné dodať, že
v danom prípade tým, že žalovaný, súc si aj z iných súdnych sporov vedomý nezákonností, resp.

neprijateľnosti zmluvného dojednania v úverovej zmluve o poplatku zahŕňajúcom úrok a administratívne
náklady na uzavretie úverovej zmluvy, sa aj napriek tomu domáhal od žalobkyne jeho (rozumej poplatku)
zaplatenia, vznikla žalobkyni jeho zaplatením nie len majetková škoda, ktorá mohla byť napravená
rozhodnutím o vrátení jej tohto obohatenia žalovaným, ale jednako tým, že žalobkyňa do doby kým by
sa sama tohto svojho práva na vrátenie jej obohatenia nedomohla, kedy musela znášať aj „strádanie“,

resp. nedostatok vo svojom súkromnom „rodinnom rozpočte“, čo nepochybne mohlo byť spôsobilé
vyvolať obavy o kvalitu jej života a života jej rodiny a jednako aj tým, že žalobkyňa sa aj napriek svojmu
postaveniu ako slabšej zmluvnej strany, sama odhodlala proti nepochybne právne i finančne silnejšiemu
„protivníkovi“ (dodávateľovi) brániť svoje práva v, z už uvedených dôvodov, stresujúcom súdnom spore,
mohlo, resp. bolo spôsobilé vyvolať u žalobkyne ujmu aj v nemajetkovej sfére. Uvedený výklad pojmu

„úspešné uplatnenie práva zo strany spotrebiteľa“, je verifikovateľný aj skrze interpretačné pravidlo
citované v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Obdo/45/2012 z 24.06.2013,
podľa ktorého pri nejednoznačnom výklade akejkoľvek problematiky týkajúcej sa ochrany spotrebiteľa
je potrebné uprednostniť vždy ten výklad, ktorý sleduje záujem spotrebiteľa, t.j. ktorý je pre spotrebiteľa
priaznivejší.

20. Pokiaľ ide o výšku finančného zadosťučinenia, táto závisí od úvahy súdu, čo však neznamená
svojvôľu pri jej určovaní, pretože pri jej stanovení, t.j. pri stanovení jej „primeranosti“ je nutné zohľadniť
rôzne kritériá, a to intenzitu zásahu do spotrebiteľských práv, časové trvanie závadného konaniadodávateľa, jeho satisfakčnú, sankčnú a preventívnu funkciu. Na tomto mieste je nutné vysporiadať
sa s obrannou argumentáciou žalovaného, ktorý dôvodil tým, že finančné zadosťučinenie možno
spotrebiteľovi priznať iba v prípade, ak neexistujú iné prostriedky na zjednanie nápravy porušených

spotrebiteľských práv s tým, že v danom prípade podľa žalovaného už došlo k zjednaniu tejto nápravy a
to samotným rozsudkom okresného súdu č. k. 7 Csp 94/2016-77 z 08.02.2018 a rozsudkom krajského
súdu č. k. 18 Co 63/2018-131 z 12.09.2018, ktoré rozhodnutia žalovaný rešpektuje a ktoré už na neho
maliprevýchovnýipreventívnyvplyvajednakožalovanýuviedol,žežalobkynibolocit.„...priznanéprávo
na vydanie bezdôvodného obohatenia, a teda nie je čo kompenzovať.“, takže pri priznaní žalobkyni aj

finančného zadosťučinenia by bola táto sankcia voči žalovanému už duplicitnou.

21. Podľa okresného súdu uvedená obranná argumentácia žalovaného v okolnostiach veci neobstojí,
pretože je treba mať na zreteli, že vydanie bezdôvodného obohatenia na jednej strane a primerané
finančné zadosťučinenie na strane druhej, sú dva rozdielne právne inštitúty s rôznymi dôsledkami.
Kým vydaním bezdôvodného obohatenia dochádza v podstate iba k navráteniu veci do pôvodného

zákonného stavu, pretože jeho vydaním sa poškodenému (spotrebiteľovi) iba vyrovná schodok v jeho
majetku o sumu, o ktorú bol tento jeho majetok nezákonne zmenšený a teda tento inštitút vzhľadom
k majetku škodcu (dodávateľa) nemôže mať sankčnú funkciu, pretože vydaním obohatenia sa jeho
majetok „zmenší“ iba o sumu o ktorú sa aj tak bezdôvodne a nezákonne obohatil, tak pri finančnom
zadosťučinení tým, že jeho vyplatením už dochádza k skutočnému a citeľnému zmenšeniu majetku

škodcu (dodávateľa) možno mať za to, že už dochádza k naplneniu jeho sankčnej, preventívnej a pre
poškodeného aj satisfakčnej a tiež aj preventívnej funkcie.

22. Okrem toho, v súvislosti s určovaním výšky sumy finančného zadosťučinenia, určovanie
ktorej ponechal zákonodarca na voľnej, ale samozrejme odôvodnenej úvahe súdu, v súvislosti s

argumentáciou žalobkyne, ktorá s poukazom na judikatúru dôvodila tým, že finančné zadosťučinenie
by malo byť v zásade paušálne priznávané vo výške rovnajúcej sa sume o ktorú sa dodávateľ na úkor
spotrebiteľa obohatil alebo sa mienil obohatiť, pretože jeho priznanie v nižšej sume podľa žalobkyne nie
je zákonné a spravodlivé, okresný súd podotýka, že jednako tak ako už bolo uviedol, inštitút primeraného
finančnéhozadosťučinenianajednejstraneainštitútbezdôvodnéhoobohatenianastranedruhej,súdva

rozdielne právne inštitúty z hľadiska dôvodov a účelu ich priznania a jednako pri takomto reštriktívnom
(zúženom) chápaní primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré by sa malo podľa žalobkyne rovnať
sume dodávateľom uskutočneného alebo zamýšľaného bezdôvodného obohatenia, by bola v konečnom
dôsledku negovaná právomoc súdu konajúceho a rozhodujúceho o priznaní finančného zadosťučinenia,
ktorá mu bola daná zákonodarcom a to voľne, t.j. bez obmedzenia aj na dodávateľom uskutočnené

alebo zamýšľané bezdôvodné obohatenie, zvážiť a uvážiť, aké finančné zadosťučinenie by vzhľadom
na okolnosti (ad hoc) tej ktorej veci, bolo pre spotrebiteľa primeraným. Inými slovami povedané,
ak by súd rozhodujúci o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia mal rozhodovať striktne
podľa dodávateľom uskutočneného alebo zamýšľaného bezdôvodného obohatenia, tak ako to tvrdí
žalobkyňa, bol by to zákonodarca zaiste takto zakotvil aj v právnej norme, avšak zákonodarca dal v

tomto smere súdu právo voľnej, t.j. ničím neobmedzenej úvahy posúdiť ad hoc primeranosť finančného
zadosťučinenia v tej ktorej veci.

23. V danom prípade pri určovaní výšky primeraného finančného zadosťučinenia, ktorého priznania
sa žalobkyňa domáha v sume 300,- Eur, okresný súd zohľadnil jednako, že žalobkyňa sa sama

podaním žaloby v pôvodnom konaní domohla voči žalovanému ochrany svojich práv spotrebiteľa,
spočívajúcejvdeklarovaníneprijateľnostizmluvnéhodojednania,ktorétýmžesatýkaloajneprijateľného
dojednania poplatku v sume 337,- Eur pozostávajúceho z úroku a z administratívnych nákladov, mal
priamy dopad na majetkovú sféru žalobkyne, pretože jeho zaplatenia sa žalovaný domáhal hoci naň
nemal nárok, ale predovšetkým okresný súd zohľadnil, že doposiaľ súdmi opakovane judikované

porušenie spotrebiteľských práv žalovaným v obdobných prípadoch, nemalo na žalovaného očakávaný
preventívny ani prevýchovný účinok, keďže žalovaný, aj napriek svojej vedomosti o týchto záveroch
súdov vo veci ním používaných neprijateľných zmluvných dojednaní v zmluvných spotrebiteľsko-
dodávateľských vzťahoch, nerešpektujúc zákonný imperatív v § 53a Občianskeho zákonníka tieto
neprijateľné podmienky opakovane uplatňoval, prípadne ich ako zákonné obhajoval tak, ako tomu bolo

aj v tomto prípade.

24. Z dôvodu objektívnosti veci, je však potrebné pre naplnenie všetkých funkcií finančného
zadosťučinenia, zobrať do úvahy nie len skutočnosti na strane žalovaného, kvôli ktorým sa posudzujesplnenie jeho funkcie sankčnej a preventívnej smerom k žalovanému, ale je potrebné zohľadniť aj
skutočnosti na strane žalobkyne, kvôli posúdeniu nie len satisfakčnej, ale taktiež aj preventívnej
funkcie finančného zadosťučinenia smerom aj k žalobkyni, ako spotrebiteľovi, aby do budúcna bola

obozretnejšou a predvídavejšou pri využívaní finančných služieb a aby sa bez ďalšieho nespoliehala iba
na to, že za akýchkoľvek okolností bude jej vyžadovanú obozretnosť suplovať aj tak súd. V tomto smere,
nie je úlohou súdu bezhlavá ochrana za akýchkoľvek okolností, ale úlohou súdu je aj prevýchovné a
preventívne pôsobenie nie len na dodávateľov, ale aj na spotrebiteľov a to v zmysle pravidla „vigilantibus
iura scripta sunt“, t.j. „práva patria len bdelým" (pozorným, ostražitým, opatrným, starostlivým), resp.

zákony sú písané pre tých, ktorí dbajú o svoje práva, čo však neznamená, že tak ako už bolo uvedené,
nezákonný prístup dodávateľa (žalovaného) by mohol a mal byť pripočítaný na ťarchu neobozretnosti
spotrebiteľa (žalobkyne), prípadne, že touto neobozretnosťou spotrebiteľa by mal byť ospravedlnený,
pretože ako to konštatoval aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 5 Cdo 61/2012 cit.
«Princíp „vigilantibus iura sripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach ustupuje
dôležitejšiemu princípu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa.»

25. Vzhľadom na uvedené, je okresný súd toho názoru, že čo sa týka výšky finančného zadosťučinenia,
bude pre žalobkyňu toto finančné zadosťučinenie primerané v sume 300,- Eur a to jednako s ohľadom na
intenzitu zásahu žalovaného do práv žalobkyne ako spotrebiteľa, ktorá musela zo svojho bezdôvodne
vynaložiť sumu 337,- Eur (t.j. neprijateľne a teda neplatne dojednaný poplatok) a jednako vzhľadom

na správanie sa žalovaného, ktorý aj napriek opakovanému judikovaniu neprijateľnosti žalovaným
naformulovaného zmluvného dojednania aj o uvedenom poplatku, aj naďalej svoj postoj ako zákonný
obhajuje, takže priznané finančné zadosťučinenie by malo byť dostatočným, aby žalovaného nie len
sankcionovalo za jeho nezákonné správanie, ale aby na jeho správanie pôsobilo aj preventívne a
prevýchovne do budúcna vo vzťahu k iným spotrebiteľom tak, aby ho odradilo od nekalého konania.

Okrem toho priznané finančné zadosťučinenie je primeranou satisfakciou aj pre žalobkyňu za to, že sa
ako spotrebiteľ pustila do sporu s nepochybne ekonomicky a právne silnejším dodávateľom.

26. Podľa § 255 ods. 1 CSP „Súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo
veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne

vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.“

27.Podľa§262ods.1CSP„Onárokunanáhradutrovkonaniarozhodneajbeznávrhusúdvrozhodnutí,
ktorým sa konanie končí.“

28. Podľa § 262 ods. 2 CSP „O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po
právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny
úradník.“

29. Týmto rozhodnutím sa konanie končí, preto okresný súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov

konania a to podľa § 255 CSP, v zmysle ktorého tak v konaní plne úspešnej žalobkyni priznal voči
neúspešnému žalovanému 100 % nárok na náhradu účelne vynaložených trov konania. O výške
náhrady trov konania rozhodne okresný súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí,
samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku môže podať odvolanie strana, v ktorej neprospech bol rozsudok vydaný (§ 359
C.s.p.). Odvolanie sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na Okresnom súde Bardejov.
Odvolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v uvedenej lehote podané na príslušnom odvolacom súde
(§ 362 ods. 1, 2 C.s.p.).

V odvolaní popri všeobecných náležitostiach podania (§ 127 C.s.p.) je treba uviesť, proti ktorému
rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za
nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 C.s.p.).

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky,b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces,
c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,

d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci,
e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností,
f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam,
g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo

h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci
(§ 365 ods. 1 C.s.p.).
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej
inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada
mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej (§ 365 ods. 2 C.s.p.).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie
odvolania (§ 364 C.s.p.). Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do
uplynutia lehoty na podanie odvolania (§ 365 ods. 3 C.s.p.). Odvolanie len proti odôvodneniu rozsudku
nie je prípustné (§ 358 C.s.p.).

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred
súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak
a) sa týkajú procesných podmienok,
b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu,
c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci alebo
d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie
(§ 366 C.s.p.).

Ak podá ten, kto je na to oprávnený, včas odvolanie, nenadobúda rozhodnutie právoplatnosť, dokiaľ o

odvolaní právoplatne nerozhodne odvolací súd. Ak sa rozhodlo o niekoľkých právach so samostatným
skutkovým základom alebo ak sa rozhodnutie týka niekoľkých subjektov a ide o samostatné
spoločenstvo podľa § 76 a
odvolanie sa výslovne vzťahuje len na niektoré práva alebo na niektoré subjekty, nie je právoplatnosť
výroku, ktorý nie je napadnutý, odvolaním dotknutá. To neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku

závisívýrok,ktorýodvolanímnebolvýslovnedotknutý,aleboakurčitýspôsobusporiadaniavzťahumedzi
stranami vyplýva z osobitného predpisu. Právoplatnosť ostatných výrokov nie je dotknutá ani vtedy, ak
odvolanie smeruje len proti výroku o trovách konania, o príslušenstve pohľadávky, o jej splatnosti alebo
o predbežnej vykonateľnosti (§ 367 C.s.p.).

Dokiaľ o odvolaní nebolo rozhodnuté, možno ho vziať späť. Ak odvolateľ vzal odvolanie späť, nemôže
ho podať znova. Ak odvolateľ vezme odvolanie späť, právoplatnosť napadnutého rozhodnutia nastane,
ako keby k podaniu odvolania nedošlo. Lehoty, ktoré majú plynúť od právoplatnosti napadnutého
rozhodnutia, plynú v takom prípade od právoplatnosti uznesenia o zastavení odvolacieho konania. Ak
sa odvolanie, o ktorom nebolo rozhodnuté, vzalo späť, odvolací súd odvolacie konanie zastaví. Ak sa

odvolanie vzalo späť sčasti, použijú sa ustanovenia predchádzajúcich odsekov primerane (§ 369 C.s.p.).

Ak je žaloba vzatá späť po rozhodnutí súdu prvej inštancie, ale skôr, ako rozhodnutie nadobudlo
právoplatnosť,odvolacísúdrozhodneopripusteníspäťvzatia.Súdspäťvzatiežalobynepripustí,akstým
protistrana z vážnych dôvodov nesúhlasí. Ak späťvzatie žaloby pripustí, odvolací súd zruší rozhodnutie

súdu prvej inštancie a konanie zastaví. Ak je žaloba vzatá späť sčasti, použijú sa ustanovenia
predchádzajúcich odsekov primerane (§ 370 C.s.p.).

Žalobu nemožno v odvolacom konaní meniť (§ 371 C.s.p.). V odvolacom konaní nemožno uplatniť práva
voči žalobcovi vzájomnou žalobou (§ 372 C.s.p.).

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh
na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnostiv znení neskorších predpisov, ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon
rozhodnutia.