Uznesenie ,
Zrušené Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 25. september 2019

Súd: Krajský súd Trnava
Spisová značka: 23Co/76/2019

Identifikačné číslo súdneho spisu: 2714203641
Dátum vydania rozhodnutia: 25. 09. 2019

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Jankovičová
ECLI: ECLI:SK:KSTT:2019:2714203641.1

Uznesenie

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň:
JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a. s.
so sídlom v Žiline na Hodžovej ul. 11, proti žalovanému: M. C., narodenému XX.XX.XXXX, bývajúcemu
na U. č. XXXX/X v Z., v konaní o zaplatenie sumy 1.273,94 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu
proti rozsudku Okresného súdu Skalica, č. k. 3C/233/2014-83 zo dňa 14. januára 2019 v spojitosti s

opravným uznesením, č. k. 3C/233/2014-101 zo dňa 25. februára 2019, v časti zamietnutia (výrok III.)
a náhrady trov konania (výrok IV.), takto

r o z h o d o l :

Rozsudok súdu I. inštancie sa v napadnutej časti (zamietnutia - výrok III. a náhrady trov konania - výrok
IV) r u š í a vec mu v tejto časti v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd I. inštancie rozsudkom rozhodol tak:

I. Súd konanie čiastočne zastavuje, a to o sumu istiny 53,32 eur, o úrok 18,31 eur, o úrok z omeškania
7,89 eur, o úrok 19,90 % ročne zo sumy 0,03 eur od 5.7.2014 do 15.5.2015, o úrok 19,90 % ročne zo
sumy 16,21 eur od 16.5.2015 do 8.6.2015, o úrok 19,90 % ročne zo sumy 13,46 eur od 9.6.2015 do
12.8.2015, o úrok 19,90 % ročne zo sumy 1,31 eur od 13.8.2015 do 19.10.2015, o úrok 19,90 % ročne zo
sumy 11,26 eur od 20.10.2015 do 18.12.2015, o úrok 19,90 % ročne zo sumy 11,05 eur od 19.12.2015

do zaplatenia, o úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 0,03 eur od 5.7.2014 do 15.5.2015, o úrok z
omeškania 8 % ročne zo sumy 16,21 eur od 16.5.2015 do 8.6.2015, o úrok z omeškania 8 % ročne zo
sumy 13,46 eur od 9.6.2015 do 12.8.2015, o úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 1,31 eur od 13.8.2015
do 19.10.2015, o úrok z omeškania 8 % ročne zo sumy 11,26 eur od 20.10.2015 do 18.12.2015, o úrok
z omeškania 8 % ročne zo sumy 11,05 eur od 19.12.2015 do zaplatenia.
II. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 876,22 eur s úrokom z omeškania 8 % ročne od

15.5.2014 do zaplatenia, pričom súd povoľuje žalovanému plniť uvedené v splátkach vo výške 200,-
eur mesačne, splátka splatná vždy do 15-teho kalendárneho dňa v mesiaci počnúc prvým mesiacom po
právoplatnosti tohto rozsudku a to pod stratou výhody splátok.
III. Vo zvyšku súd žalobu zamieta.
IV. Žalobcovi súd oproti žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania 27,86 %.
V. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa

konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2. Súd zastáva názor, že predmetná úverová zmluva je jednoznačne zmluvou spotrebiteľskou, kde
na jednej stane vystupuje fyzická osoba - spotrebiteľ (v procesnom postavení žalovaný), ktorý pri
uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej
podnikateľskej činnosti a na stane druhej právnická osoba - dodávateľ, v procesnom postavení žalobca),

ktorá pri uzatváraní zmluvy koná v rámci predmetu svojej podnikateľskej činnosti. Súd posudzoval vzťah
strán nielen podľa Obchodného zákonníka, ale pri právnom posúdení veci aplikoval aj ustanoveniaObčianskeho zákonníka v znení ku dňu uzavretia zmluvy a to aj s prihliadnutím na znenie § 52 ods.
2 tretej vety Občianskeho zákonníka, účinné od 1.4.2015, podľa ktorého na všetky právne vzťahy,
ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka,

aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. Uvedené zákonné ustanovenie neobsahuje
žiadne prechodné ustanovenia, ktoré by obmedzovali jeho účinnosť iba na zmluvy uzavreté po
1.4.2015. Uvedené použitie zákonného ustanovenia § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka
na všetky právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou konštatoval vo svojom rozsudku aj Najvyšší
súd Slovenskej republiky z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014. Toto ustanovenie je potrebné

aplikovať aj na právny vzťah žalobcu a žalovaného z toho dôvodu, aby žalovaný nebol znevýhodnený v
porovnaní so spotrebiteľmi, ktorých záväzkový vzťah vznikol za účinnosti tohto znenia § 52 ods. 2 tretej
vety Občianskeho zákonníka. Súd preskúmal túto zmluvu a dospel k záveru, že zmluva o úvere obsahuje
podstatné náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka a po tejto stránke vznikla
platne. Toto ustanovenie súd použil z dôvodu, že iný právny predpis zmluvu o úvere ako typ zmluvy
neupravuje. Zmluva o úvere - pôžička je právnou povahou zmluvou spotrebiteľskou podľa ustanovení

§ 52 Občianskeho zákonníka, z dôvodu, že žalobca bol dodávateľom finančnej služby žalovanému a
žalovaný zmluvu o úvere neuzatváral, neplnil z nej v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo
podnikateľskej činnosti. U zmluvy o úvere - pôžičky zo 19.10.2012 sa jedná vo vzťahu k predmetu
uplatnenej pohľadávky konkrétne o právny vzťah vzniknutý zo spotrebiteľského úveru. Po preskúmaní
náležitostí zmluvy z pohľadu zákona č. 129/2010 Z. z. súd dospel k záveru, že je splnená predpísaná

písomná forma (§ 9 ods. 1 zákona) a zmluva obsahuje aj niektoré náležitosti vyžadované v ustanovení
§9 ods. 2 ZoSÚ. Súd hodnotí zmluvu o úvere zo dňa 19.10.2012 ako platne uzavretú aj z pohľadu
náležitostí, predpísaných týmto zákonom. Aj keď je zmluva o úvere upravená iba v obchodnoprávnom
predpise a je podľa § 261 ods. 6 písm. d) Obchodného zákonníka absolútnym obchodom, na právny
vzťah, keďže v ňom žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ aplikoval súd v zmysle § 52 ods. 1 a 2 OZ pre

ochranu spotrebiteľa predpisy občianskoprávne, nestotožňujúc sa s tým, čo naznačoval žalobca, že súd
má postupovať pri rozhodovaní o nárokoch žalobcu, uplatnených žalobou, napríklad u nároku na úrok
z omeškania a posúdiť ich podľa Obchodného zákonníka.

3. Zo zisteného stavu veci vyvodil súd ten právny záver, že žaloba bola podaná dôvodne iba čiastočne,

a to v časti priznanej vo výroku tohto rozhodnutia. Súd preskúmal úverovú zmluvu z pohľadu náležitostí,
ktoré má zmluva obsahovať podľa § 9 ods. 1, 2 zákona o spotrebiteľských úveroch a zistil, že úverová
zmluva bola uzavretá v písomnej forme, neobsahuje však všetky náležitosti, ktoré by mala mať a to
konkrétne sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, ako náležitosť zmluvy podľa § 9
ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. To, že zmluva obsahuje údaj o počte, termíne a výške

splátok, bez uvedenia rozčlenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky súd nepovažuje za splnenie si
povinnosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch. Spotrebiteľ už pri uzatváraní
zmluvy má právo vedieť, z čoho sa skladá splátka, teda koľko zo splátky patrí na istinu a koľko na
úrok. Uvedenie členenia splátky v úverovej zmluve by malo výpovednú hodnotu aj vo vzťahu k § 566
ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri čiastočnom plnení peňažného dlhu sa plnenie dlžníka

započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Z prehľadu splácania, predloženého
žalobcom, však súdu vyplýva, že žalobca nezapočítaval splátky iba na splatenie toho, čo bol žalovaný
povinný vrátiť, ale časť došlých peňazí započítaval aj na úrok, uvedené je evidentné pri každej jednotlivej
splátke realizovanej žalovaným od 20.11.2012 do 15.5.2014. Absencia rozčlenia splátky na istinu, úroky
a iné poplatky v úverovej zmluve spôsobuje, že žalobcovi zákon o spotrebiteľských úveroch v § 11 ods.

1 písm. a) upiera právo na zaplatenie úrokov z úveru a poplatkov od dlžníka (žalovaného), preto súd
žalobcovi v časti žaloby na úroky nevyhovel a žalobu ohľadom tohto nároku zamietol.

4.Súdmalvovecistránpreukázanélistinnýmidôkazmi,žežalovanýažalobcauzavreliúverovúzmluvua
žalovanému bol poskytnutý úver v celkovej výške 1.500,- eur, skutočnosť nebola medzi stranami sporná,

je preukázaná aj výpisom z osobného účtu žalovaného. Úver súd vyhodnotil ako úver bezúročný a bez
poplatkov. Z prehľadu splátok mal súd preukázané, že žalovaný do dňa podania žaloby na súd uhradil
žalobcovi celkom sumu 570,46- eur. Súd považuje úverovú zmluvu za platnú a úver za bezúročný a
bezpoplatkový.

5. Súd rozhodol o trovách konania s použitím ustanovenia § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 256 ods.
1 CSP, pričom súd žalobcovi, ktorý bol v konaní úspešnejší, priznal nárok na náhradu trov konania
27,86 % (úspech žalobcu 63,93 % v sume 876,22 eur a v späťvzatej časti 53,32 eur, nakoľko uvedenú
čiastku žalovaný uhradil až po začatí konania, teda zavinil zastavenie konania v tejto časti, úspechžalovaného 36,07 % v sume 464,39 eur a v sume 60 eur za poplatky, v ktorej žalobca vzal žalobu späť
a zavinil tak zastavenie konania v tejto časti). O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie
po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny

úradník (§ 262 ods. 2 CSP).

6. Odvolanie žalobcu: Okresný súd Skalica vyššie uvedeným rozsudkom konanie v časti zamietol,
žalobcovi priznal náhradu trov konania v rozsahu 27,86 %, pričom uviedol nasledovné argumenty: Súd
preskúmal úverovú zmluvu z pohľadu náležitostí, ktoré má zmluva obsahovať podľa § 9 ods. 1, 2 zákona

o spotrebiteľských úveroch a zistil, že úverová zmluva bola uzavretá v písomnej forme, neobsahuje
však všetky náležitosti, ktoré by mala mať a to konkrétne sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov, ako náležitosť zmluvy podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona o spotrebiteľských úveroch.
To, že zmluva obsahuje údaj o počte, termíne a výške splátok, bez uvedenia rozčlenia splátky na istinu,
úroky a iné poplatky súd nepovažuje za splnenie si povinnosti v zmysle § 9 ods. 2 písm. k) zákona o
spotrebiteľských úveroch. Uvedenie členenia splátky v úverovej zmluve by malo výpovednú hodnotu

aj vo vzťahu k § 566 ods. 2 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pri čiastočnom plnení peňažného
dlhu sa plnenie dlžníka započítava najprv na istinu a potom na úroky, ak dlžník neurčí inak. Absencia
rozčlenia splátky na istinu, úroky a iné poplatky v úverovej zmluve spôsobuje, že žalobcovi zákon o
spotrebiteľských úveroch v § 11 ods. 1 písm. a) upiera právo na zaplatenie úrokov z úveru a poplatkov
od dlžníka (žalovaného), preto súd žalobcovi v časti žaloby na úroky nevyhovel a žalobu ohľadom tohto

nároku zamietol.
S uvedenými argumentmi súdu I. inštancie sa žalobca nestotožňuje a považuje rozsudok v napadnutej
časti za nesprávny a odôvodňuje odvolanie tým, že rozhodnutie súdu vychádza z nesprávneho právneho
posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) CSP).
Podľa žalobcu je nesporné, že zmluva obsahuje údaje o výške, počte a termínoch anuitnej splátky v

bode 1.2. V tabuľke zmluvy sa prehľadne a zrozumiteľne nachádzajú tieto údaje, a tak žiadny spotrebiteľ
nemôže mať pochybnosti o tom, v akej výške a kedy bude poskytnutý úver splácať. Žalobca odkazuje
na ustálenú súdnu prax Najvyššieho súdu ohľadne splnenia náležitosti podľa i 9 ods. 2 písm. k) zákona
č. 129/2010 Z. z., a to konkrétne vo veciach žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., v ktorých posudzoval
obdobné úverové zmluvy ako je zmluva, z ktorej vyplýva nárok uplatnený v tomto konaní (všetky

rozhodnutia zverejnené na internetovej stránke NS SR), a to:
- uznesenie Najvyššieho súdu SR z 22. februára 2018 č. k. 3 Cdo 146/2017, Najvyšší súd SR považoval
dovolanie žalobcu v otázke nutnosti rozpisu splátky v zmluve za prípustné a dôvodné. Uviedol, že
vychádzajúc z účelu Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 0 zmluvách
o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS, právnych záverov vyjadrených v

Rozsudku Európskeho súdneho dvora z 9. novembra 2016 vo veci 042/15 Home Credit Slovakia, a.s.
proti Kláre Bíróovej, účelu § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. a čiastkových právnych záverov
vyjadrených v uznesení, predmetné ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby
zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba
tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ predmetné ustanovenie zákona č. 129/2010 Z. z. hovorí o výške, počte,

termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým
neustanovuje povinnosť uviesť požadované informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom
a iným poplatkom) osobitne, ale len ich uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a
iné poplatky.
- uznesenie Najvyššieho súdu SR č. k. 4Cdo/211/2017-201 z 23.4.2018, eurokonformným výkladom

predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale
aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa tohto zákona nie je
možné od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda
rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9
ods. 2 písm. k) zákona uvádza pojmy „výška" alebo „počet" či „termíny splátok istiny, úrokov a iných

poplatkov", je za použitia eurokonformného výkladu možné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len
spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje. Z dôvodovej správy k zákonu v žiadnom prípade nevyplýva, že by
zámerom zákonodarcu bolo, aby ustanovenie zákona sprísnila požiadavku zakotvenú v Smernici. Podľa
presvedčenia dovolacieho súdu zohľadňujúceho aj účel zákona, ktorý je vyjadrený v dôvodovej správe,
ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. neupravuje požiadavku odlišnú od toho, ako

ju vymedzuje článok 10 ods. 2 písm. h) Smernice. Účelom predmetného ustanovenia nebolo, aby mal
spotrebiteľ pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude v tej ktorej
splátke pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Podrobné informácie o skladbe splátky podáva
veliteľ na žiadosť spotrebiteľa bezplatne a kedykoľvek počas doby trvania zmluvy vo forme amortizačnejtabuľky. Uviedol, že zákonom z 12.10.2017 č. 279/2017 Z. z. došlo k zmene dotknutého ustanovenia
tak, že sa s účinnosťou od 1.5.2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov" nahrádzajú
slovami „frekvenciu splátok a", od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením

odstráni možnosť rôzneho výkladu, ktorú bolo možné a potrebné preklenúť už podľa doterajšej úpravy
jeho eurokonformným výkladom. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky dovolateľky súd uzavrel, že
dovolanie je nielen prípustné aj tiež dôvodné.
- uznesenie Najvyššieho súdu 3Cdo/56/2018 z 17.4.2018, s poukazom na znenie smernice Európskeho
parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23. apríla 2008 a rozsudok Európskeho súdneho dvora z

09.11.2016 vo veci C-42/15 sa má ČI. 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 vykladať v tom zmysle,
že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok spotrebiteľa odkazom
na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez ťažkostí a s istotou
identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku), ČI.10 ods. 2 písm. h/ stanovuje, že zmluva o
úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami

úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku), z čl. 10 ods. 2 písm. 1/ Smernice a článku 10 ods. 3
Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veliteľ povinný bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom Smernica
nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky. Pokiaľ
ide o zmluvy patriace do pôsobnosti Smernice, členské štáty by nemali ukladať zmluvným stranám

povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku), čl. 10 ods. 2 písm. h/ a i/ Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe
nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice

bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku). Najvyšší súd ďalej poukázal na to, že otázka splnenia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm.
k) zákona č. 129/2010 Z. z. bola najvyšším súdom už vyriešená rozhodnutím z 28. februára 2018 sp.
zn. 3 Cdo 146/2017. V predmetnom rozhodnutí boli uvedené právne záver, v zásade vyslovené v už
skoršom rozhodnutí sp. zn. 3 Cdo 146/2017, na ktoré v plnom rozsahu najvyšší súd poukázal. Podľa

jeho presvedčenia ani v predmetnom spore neboli dané dôvody opodstatňujúce záver, že žalobkyňou
žalovanému poskytnutý úver treba považovať za bezúročný a bez poplatkov.
- uznesenie Najvyššieho súdu 4Cdo/65/2018 z 26.9.2018, eurokonformný výklad §9 ods. 2 písm.
k) zákona o spotrebiteľských úveroch umožňuje dospieť k záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje,
aby zmluva obsahovala presné vymedzenie vnútornej skladby jednotlivých splátok. Účelom daného

ustanovenia nebolo, aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy v číselnom vyjadrení informáciu, aká
časť bude v tej-ktorej splátke pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby. Uvedený záver vyslovil v
rozsudku vo veci C-42/ 15 aj Súdny dvor Európskej únie a je dôvodný aj vzhľadom na účel smernice
2008/48/ES, účel daného ustanovenia a právne závery vyslovené v odôvodnení tohto uznesenia.
- uznesenie Najvyššieho súdu 5Cdo/132/20174 z 29.10.2018, v ktorom s odkazom na doterajšie

rozhodnutia NS SR 3Cdo/146/2017, 3Cdo/56/2018 a 4Cdo/211/2017 uviedol, že ustanovenie §9 ods.
2 písm. k) zákona o sporebiteľských úveroch je nutné interpretovať tak, že zmluva o spotrebiteľskom
úverenemusínevyhnutneobsahovaťčíselnévyjadreniekaždejjednotlivejzložkyanuitnejsplátky,pričom
taká interpretácia zodpovedá účelu smernice 2008/48/ES z 23.4.2008, právnym záverom vyjadreným v
rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/ 15 a tiež účelu samotného ustanovenia.

- uznesenie Najvyššieho súdu 2Cdo/235/2017 z 21.12.2018, v uznesení v plnom rozsahu poukázal na
skoršie rozhodnutie 3Cdo/146/2017, v ktorom vyslovené právne závery zastáva. Vychádzajúc z účelu
smernice 2008/48/ES z 23.4.2008, právnych záverov vyjadrených v rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C- 42/15, účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné dané ustanovenie
interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie

toho, aká je vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky.
- uznesenie Najvyššieho súdu 3Cdo/45/2018 z 22.11.2018, v ktorom Najvyšší súd poukázal na rozsudok
Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15, ktorý konštatoval, že smernica smernice
2008/48/ES z 23.4.2008 bráni, aby súdy vo vnútroštátnej úprave stanovili povinnosti zahrnúť do zmluvy o
úvere iné než vymenované v čl. 10 ods. 2. Nakoľko podľa dôvodovej správy bolo úmyslom zákonodarcu

transponovať zákonom č. 129/2010 Z. z. smernicu v celom rozsahu, jeho zámerom bezpochyby nebolo,
aby ust. § 9 ods. 2 sprísnilo požiadavku zakotvenú v smernici a tým bolo v rozpore so smernicou.
Vychádzajúc z účelu smernice, právnych záverov vyjadrených v rozsudku Súdneho dvora Európskej
únie vo veci C-42/15, účelu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je potrebné dané ustanovenieinterpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie
toho, aká je vnútorná skladba tej-ktorej anuitnej splátky.
Žalobca poukazuje aj na uznesenie Najvyššieho súdu vo veci iného žalobcu, ktoré sa tak isto týka

splnenia náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., a to:
- uznesenie Najvyššieho súdu 4Cdo/187/2017 z 23.4.2018, v ktorom uviedol, že zákonom č. 129/2010 Z.
z. je smernica 2008/48/ES transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom rozsahu a zásada
konformného výkladu vyžaduje, aby sa súdy pri interpretácii vnútroštátneho práva usilovali dospieť k
riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou a zaručuje jej úplnú účinnost' (rozsudok

Európskeho súdneho dvora C-212/07, bod 110). Rozsudok Európskeho súdneho dvora z 09.11.2016
vo veci C-42/15 konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej právnej
úprave stanovili povinnost' zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva článok
10 ods. 2 Smernice. Úmyslom zákonodarcu, ktorý zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy
k zákonu č. 129/2010 Z. z., bolo transponovať Smernicu v celom rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda
bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. bolo

v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice. To je skutočnosť, na ktorú musí vziať zreteľ vnútroštátny súd
pri aplikácii ustanovenia § 9 ods. 2 písm. 1</ zákona č. 129/2010 Z. z. 31. Eurokonformným výkladom
predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj
potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/ 2010 Z. z.
nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda

rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods.
2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z. z. uvádza pojmy „výška", alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov
a iných poplatkov", je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len
spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.
Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti má žalobca za to, že jeho odvolanie je dôvodné, ked'že

je daný odvolací dôvod v zmysle ustanovenia § 365 ods. 1 písm. h) Civilného sporového poriadku -
rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žalobca navrhuje, aby
odvolací súd v zmysle § 388 Civilného sporového poriadku rozhodnutie súdu I. inštancie v napadnutom
rozsahu zmenil tak, že návrhu žalobcu vyhovie aj v zamietnutom rozsahu a žalovaného zaviaže uhradit'
dlh v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku a zároveň, aby žalobcovi priznal aj náhradu trov konania

a trov odvolacieho konania.

7. Vyjadrenie nebolo podané.

8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362

ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359
CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP),
po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ
použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie
v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez

nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že odvolanie
žalobcu je dôvodné.

9. Základnou spornou otázkou bolo, či predmetná zmluva obsahuje obligatórnu náležitosť v zmysle § 9
ods. 2 písm. k) ZoSÚ - výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov.

10. Podľa čl. 10 ods. 2 písm. h) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008
o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej len „Smernica“)
zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými

sadzbami úveru na účely splatenia.

11. Európsky súdny dvor v rozsudku z 09.11.2016 vo veci C 42/15 Home Credit Slovakia, a.s., proti
Kláre Bíróovej (ďalej len Rozsudok) konštatoval, že článok 10 ods. 2 písm. h/ Smernice 2008/48 sa má
vykladať v tom zmysle, že nie je nevyhnutné, aby zmluva o úvere uvádzala splatnosť každej zo splátok

spotrebiteľa odkazom na konkrétny dátum, pokiaľ podmienky tejto zmluvy umožňujú spotrebiteľovi bez
ťažkostí a s istotou identifikovať dátumy týchto splátok (bod 50 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h)
stanovuje, že zmluva o úvere musí uvádzať iba výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne
poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovýmisadzbami úveru na účely splatenia (bod 52 Rozsudku). Z článku 10 ods. 2 písm. i) Smernice a článku
10 ods. 3 Smernice vyplýva, že iba na žiadosť spotrebiteľa je veriteľ povinný bezplatne a kedykoľvek
počas doby trvania zmluvy odovzdať mu výpis vo forme amortizačnej tabuľky (bod 53 Rozsudku); pričom

Smernica nestanovuje povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere takýto výpis vo forme amortizačnej tabuľky.
PokiaľideozmluvypatriacedopôsobnostiSmernice,členskéštátybynemaliukladaťzmluvnýmstranám
povinnosti, ktoré táto smernica neupravuje, ak táto smernica obsahuje harmonizované ustanovenia v
oblasti, do ktorej patria tieto povinnosti (bod 55 Rozsudku). Článok 10 ods. 2 písm. h) a i) Smernice sa
má vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe

nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 Smernice
bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave (bod 59
Rozsudku).

12. V úvode všeobecnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ sa uvádza, že predložený návrh zákona „je

svojím obsahom úplnou transpozíciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES ES z 23.
apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS do slovenského
právneho poriadku. Uplatňovaním tejto novej úpravy bude slovenský úverový trh zosúladený v rámci
vnútorného trhu Spoločenstva“. V závere všeobecnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ sa konštatuje,
že predkladaným zákonom je Smernica transponovaná do slovenského právneho poriadku v plnom

rozsahu.

13. V dôvodovej správe k § 9 ods. 2 ZoSÚ sa zdôrazňuje zásadný význam ochrany spotrebiteľa v
zmluvných vzťahoch, ktorý má mať dostatočné množstvo informácií o podmienkach úveru, nákladoch
a záväzkoch, ktoré z neho vyplývajú. Zmluva o spotrebiteľskom úvere musí uvádzať celkovú výšku,

menu spotrebiteľského úveru a podmienky upravujúce jeho čerpanie. Zmluva o spotrebiteľskom úvere
musí upravovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov (spotrebiteľ musí byť
zrozumiteľne informovaný v akých termínoch, resp. kedy, v akej výške a ako dlho je povinný plniť si
povinnosti (splácať istinu, úroky a iné poplatky) vyplývajúce mu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere).

14. Cit. Rozsudok ESD konštatoval, že Smernica bráni členským štátom, aby vo svojej vnútroštátnej
právnej úprave stanovili povinnosť zahrnúť do zmluvy o úvere iné náležitosti, než sú tie, ktoré vymenúva
článok 10 ods. 2 Smernice. Aj so zreteľom na to sa v praxi všeobecných súdov Slovenskej republiky
vyskytujú (resp. vyskytovali) pochybnosti o tom, či textu „zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza
výšku, počet a frekvenciu splátok spotrebiteľa a prípadne poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať

k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami úveru na účely splatenia“ (článok
10 ods. 2 písm. h) Smernice) obsahovo zodpovedá text „zmluva o spotrebiteľskom úvere ... musí
obsahovať výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom
sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami
spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia“. Ako už bolo uvedené, úmyslom zákonodarcu, ktorý

zreteľne vyjadril aj v úvodnej časti dôvodovej správy k ZoSÚ, bolo transponovať Smernicu v celom
rozsahu. Zámerom zákonodarcu teda bezpochyby nebolo, aby novo prijímané ustanovenie § 9 ods. 2
písm. k) ZoSÚ bolo v rozpore s článkom 10 ods. 2 Smernice.

15. V rozsudku NS SR sp. zn. 3Cdo/146/2017 zo dňa 22.02.2018 v obdobnej veci eurokonformným

výkladom predmetného ustanovenia ZoSÚ, ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný,
dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa ZoSÚ nemožno od dodávateľov
žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach
(samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ
uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia

eurokonformného výkladu potrebné dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka
úveruzahrňuje.Vpredmetnomkonanínebolosporné,žezmluvaospotrebiteľskomúveremávšeobecné
náležitosti podľa OZ. Sporným nebolo ani to, že vymedzuje tiež celkovú výšku úroku, výšku mesačnej
anuitnej splátky, počet splátok a termíny splátok. Pokiaľ ide o to, či zmluva o spotrebiteľskom úvere,
ktorú uzatvorili strany sporu, obsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov,

je potrebné mať na zreteli, že eurokonformný výklad § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ umožňuje dospieť k
záveru, že toto ustanovenie nevyžaduje, aby zmluva o úvere obsahovala presné vymedzenie vnútornej
skladby jednotlivých splátok, to znamená určenie, aká časť každej jednotlivej splátky sa použije na
splátku istiny a aká jej časť spláca bežné úroky a poplatky. Účelom predmetného ustanovenia nebolo,aby mal spotrebiteľ už pri uzatvorení zmluvy k dispozícii v číselnom vyjadrení informáciu, aká časť bude
v tej ktorej anuitnej splátke (výška ktorej je konštantná) pripadať na istinu, úverový úrok a iné platby.
Dovolací súd v súvislosti s tým poznamenáva, že aj v zmysle rozsudku zmluva o úvere na dobu určitú

stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky
spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie istiny. Podrobné informácie o vnútornej
skladbe anuitnej splátky podáva veriteľ na žiadosť spotrebiteľa, a to bezplatne a kedykoľvek počas doby
trvania zmluvy a vo forme amortizačnej tabuľky.

16. Vychádzajúc z účelu Smernice, právnych záverov vyjadrených v Rozsudku ESD, účelu § 9 ods.
2 písm. k) ZoSÚ a čiastkových právnych záverov vyjadrených vyššie NS SR uzavrel, že predmetné
ustanovenie je potrebné interpretovať tak, že nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere
obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Pokiaľ
predmetné ustanovenie ZoSÚ hovorí o výške, počte, termínoch splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
je potrebné ho eurokonformne vykladať tak, že sa tým neustanovuje povinnosť uviesť požadované

informácie vo vzťahu ku každej položke (t.j. istine, úrokom a iným poplatkom) osobitne, ale len ich
uvedenie v súhrne ku splátke, ktorá zahrňuje istinu, úroky a iné poplatky.

17. Zákonom č. 279/2017 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré

zákony, došlo k zmene (medzi iným) ustanovenia § 9 ods. 2 písm. i) ZoSÚ v tom zmysle, že sa v ňom
s účinnosťou od 1. mája 2018 slová „a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ nahrádzajú
slovami „frekvenciu splátok a“. V dôvodovej správe k tomuto zákonu sa uvádza, že vypustenie náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere bolo nevyhnuté so zreteľom na závery vyjadrené v cit. rozsudku SD EU.
Od uvedeného dňa sa teda legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu

predmetného ustanovenia, ktorú bolo - podľa názoru vec prejednávajúceho senátu najvyššieho súdu -
možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.

18. S poukazom na vyššie uvedené právne a teoretické východiská, s odkazom na aktuálnu judikatúru,
podľa názoru odvolacieho súdu potom predmetná úverová zmluva obsahuje obligatórnu náležitosti v

zmysle § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov,
záversúduprvoinštančnéhosúduotom,žepredmetnýúversapovažujevdôsledkuabsencietohtoúdaja
za bezúročný a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) citovaného zákona potom nie je opodstatnený
a dôvodný. Vzhľadom na opodstatnenosť námietky odvolateľa, že napadnutý rozsudok prvoinštančného
súdu spočíva na nesprávnom právnom posúdení v otázke splnenia náležitostí zmluvy o spotrebiteľskom

úvere vyplývajúcich z ust. § 9 ods. 2 písm. k) ZoSÚ, ktorá je podkladom pre záver o tom, či poskytnutý
spotrebiteľský úver je alebo nie je bezúročný (§ 11 ods. 1 písm. b) ZoSÚ), odvolací súd uzatvára, že
odvolanie žalobcu je dôvodné.

19. Na základe uvedeného podľa § 389 ods. 1 písm. b) CSP odvolací súd zrušil rozhodnutie súdu I.

inštancie v napadnutej časti zamietnutého výroku a výroku o náhrade trov konania a vec v tejto časti
vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

20. Povinnosťou súdu I. inštancie bude vo veci (v zrušenej časti) opätovne rozhodnúť, pričom bude
potrebné posúdiť dôvodnosť priznania úrokov a poplatkov, v časti ktorú zamietol, v prípade potreby

doplniť dokazovanie, jeho výsledky riadne vyhodnotiť a náležite sa vysporiadať s relevantnou právnou
i skutkovou argumentáciou strán sporu.

21. Podľa § 396 ods. 3 CSP ak odvolací súd zruší rozhodnutie a vráti vec súdu I. inštancie na ďalšie
konanie, rozhodne o náhrade trov súd I. inštancie v novom rozhodnutí o veci.

22. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon
pripúšťa (§ 419 CSP).Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa
konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,

b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,
d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo
zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,

b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti
uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak

a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;
na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase

začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP).
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby
na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP).

Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné
spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP).
Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§
426 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1
CSP).
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom
súde (§ 427 ods. 2 CSP).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa
musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1).

Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,
c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený

osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 ods. 2 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie

dovolania (§ 430 CSP).
Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto
ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP).Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom
právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP).
Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne,

a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP).
Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej
inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP).
Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP).
V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany

okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).