Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa streda 6. október 2021

Súd: Krajský súd Žilina
Spisová značka: 3To/50/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 5618010248
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2021

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Adriana Gallová
ECLI: ECLI:SK:KSZA:2021:5618010248.9

Uznesenie

Krajský súd v Žiline, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Adriany Gallovej a sudcov JUDr.
Vladimíra Sučika a JUDr Moniky Liptákovej, na verejnom zasadnutí konanom 7. októbra 2021 prejednal
odvolanie podané obžalovanou O. S. a poškodeného F. S. proti rozsudku Okresného súdu Liptovský
Mikuláš, sp.zn. 2T/57/2018 zo 16.12.20219 a takto

r o z h o d o l :

Podľa § 319 Tr. por. odvolania obžalovanej O. S. a poškodeného F. S. z a m i e t a , pretože nie

sú dôvodné.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš, sp.zn. 2T/57/2018 zo 16.12.20219 bola
obžalovaná O. S. uznaná za vinnú zo spáchania pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1,
ods. 2, ods. 3 písm. d) Tr. zák. s použitím § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 127 ods. 3 Tr. zák., na
skutkovom základe, že:

v presne nezistený deň v mesiaci júl 2016 prišla do O. XXX za svojou svokrou - poškodenou E. S.,
nar. XX. 8. XXXX, trvale bytom O. XXX, s prosbou o požičanie peňazí vo výške 2.000,- eur, klamlivo
jej prezentujúc, že tieto peniaze potrebuje na poplatky súvisiace s vybavovaním pozostalosti, požiadala
poškodenú, aby tieto peniaze získala vo svojom mene v rámci úveru, ktorý tiež zabezpečí záložným
právom k svojim nehnuteľnostiam - rodinný dom č. XXX a pozemky zapísané na listoch vlastníctva č.

XXXX a č. XXX, k.ú. O., obec O., okres X. S., s prísľubom daným poškodenej, že úver riadne vyplatí,
s čím poškodená súhlasila, následne dňa 8. 8. 2016 prišla obžalovaná za poškodenou do O. aj so
zástupcami veriteľa - spoločnosti ALTERING, s.r.o., Malacky, s ktorými išla k notárovi do X. S., kde
poškodená požiadala obžalovanú, ktorej dôverovala, aby skontrolovala predložené písomnosti, ktoré
mala podpísať, obžalovaná ju ubezpečila, že písomnosti sú v poriadku a následne poškodená podpísala
s uvedenou spoločnosťou Zmluvu o úvere č. 15/16, bez toho, aby si ju predtým prečítala, na jej základe

bol veriteľom poskytnutý úver v skutočnosti vo výške až 3.500,- eur, úverové prostriedky boli poukázané
na číslo účtu IBAN: N.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, ktorý je účtom K. S. - syna obžalovanej a
súčasne tým istým spôsobom v ten istý deň podpísala Zmluvu o záložnom práve č. 15/16 na vyššie
špecifikované nehnuteľnosti, následne v dňoch 5. 9. 2016 a 19. 9. 2016 pod zámienkou zníženia úroku
z vyššie uvedeného úveru obžalovaná požiadala poškodenú, aby podpísala ďalšie písomnosti, pričom
jej zamlčala, že v skutočnosti sa jedná o dodatky k vyššie uvedenej zmluve o úvere so spoločnosťou

ALTERING, s.r.o., Malacky, na základe ktorých bol predmetný úver navýšený o ďalšie sumy 4.500,-
eur a 6.000,- eur, ktoré boli poukázané opäť na účet K. S. IBAN: N.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX,
následne dňa 4. 10. 2016, s cieľom získať neoprávnený majetkový prospech opäť pod zámienkou
zníženiaúrokuzvyššieuvedenéhoúveru,obžalovanápožiadalapoškodenú,abyunotárkyvLiptovskom
Mikuláši - JUDr. Viery Hamorskej podpísala ďalšie písomnosti k úverovej zmluve z 8.8.2016, pričom jej
zamlčala, že v skutočnosti ide o uzavretie Úverovej zmluvy č. 110/16 so spoločnosťou Dobson Limit,

s.r.o., Praha (Česká republika) ako veriteľom a dlžníkom E. S., ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru
vo výške 25.000,- € so splatnosťou jeden mesiac, pričom časť tohto úveru vo výške 14.000,- eur bolapoukázanánaúčetč.IBAN:N.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX spoločnostiALTERING,s.r.o.,Malacky,
z dôvodu vyplatenia skoršieho úveru (číslo zmluvy č. 15/16 a jej dodatkov) a časť úveru vo výške
11.000,- eur bola poukázaná na účet IBAN: N.XXXXXXXXXXXXXXXXXXXXXX, ktorého majiteľom je

poškodená a disponentom obžalovaná, ktorý účet na žiadosť obžalovanej zriadila poškodená 4.10.2016,
pričom obžalovaná jej prezentovala, že na tento účet prídu peniaze z pozostalosti, poškodená dôverujúc
obžalovanej, bez prečítania si podpisovaných listín označenú zmluvu o úvere a zároveň aj zmluvu
o záložnom práve na svoje nehnuteľnosti zapísané na liste vlastníctva číslo XXXX a XXX, k.ú. O.,
podpísala, sumu 11.000,- eur, ktorá bola na účet pripísaná, obžalovaná z účtu vybrala v hotovosti toho

istého dňa a použila pre svoju potrebu, spravila tak, hoci bola uzrozumená, že nedisponuje finančnými
prostriedkami, z ktorých by uvedený úver v dohodnutej lehote splatila, čím spôsobila poškodenej E. S.
škodu vo výške najmenej 25.000,- eur, pričom v rámci dobrovoľnej dražby konanej 20. 9. 2017 (notárska
zápisnica JUDr. Zuzany Holčíkovej, sp. zn. N 32/2017), realizáciou záložného práva bolo vlastnícke
právo poškodenej k založeným nehnuteľnostiam prevedené na tretiu osobu.
Za tento trestný čin bola obžalovaná odsúdená podľa § 221 ods. 3 Tr. zák., § 38 ods. 2, ods. 5 Tr.

zák. na trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov a 6 mesiacov.

Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. súd obžalovanú na výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu
na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia.

Podľa § 288 ods. 1 Tr. por. per analogiam súd dedičov poškodenej E. S., zomr. XX.X.XXXX s nárokom
na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Proti tomuto rozsudku podala riadne a včas odvolanie obžalovaná. V písomných dôvodoch odvolania
prostredníctvom svojho obhajcu uviedla, že popiera, že by mala úmysel poškodenú uviesť do omylu

a spôsobiť jej škodu na majetku. Z tohto dôvodu nie je naplnená subjektívna stránka trestného činu
podvodu. Síce popiera, že by poškodenej hovorila o úvere nepravdu, ale nemožno opomenúť fakt,
že poškodená mala viacero možností sa oboznámiť s podmienkami poskytnutia úverov. Na úverových
zmluvách je hneď na prvej strane tučným písmom uvedená výška úveru. Na oboznámenie sa s touto
skutočnosťou sa od poškodenej vyžadovala elementárna opatrnosť, nebolo potrebné čítať nejakú dlhú

náročne formulovanú zmluvu, ktorú by poškodená mala problém pochopiť. Taktiež lehota splatnosti
je uvedená hneď na prvej strane. V tejto súvislosti poukázala na výpovede svedkov Y. H. a V. I.,
ktorí potvrdili, že poškodená bola dôsledne oboznámená s podmienkami úverovej zmluvy. Súd týmto
výpovediam neprikladal veľký význam. Spochybnil ich všeobecným tvrdením, že je prirodzené, že
svedkovia budú vypovedať spôsobom, podľa ktorého si všetky povinnosti s uzavretím zmluvy riadne

splnili. Takýmto spôsobom by však bolo možné spochybniť akéhokoľvek svedka, obžalovaného, či
poškodeného. Aj u poškodenej možno povedať, že je prirodzené, že bude vypovedať tak, aby jej bola
škoda nahradená. V tejto súvislosti poukázala na konfrontáciu medzi poškodenou a svedkom Y. H., kde
svedok zotrval na tvrdeniach, že poškodená bola dôsledne oboznámená s úverovými zmluvami, aj s ich
rizikami, aj s tým, že v prípade nesplatenia úverov môže ísť jej nehnuteľnosť do dražby. Poškodená sa

vyjadrila tak, že všetko, čo svedok povedal je pravda, akurát nevedela o tom, že ide o úver vo výške
25.000 EUR. Asi nepočula, čo jej svedok hovoril, bola si istá, čo jej povedala obžalovaná, že ide o
poníženie úrokov. Z uvedeného vyplýva, že poškodená potvrdila, že zo strany sprostredkovateľa úveru
bola oboznámená so všetkými podmienkami jeho poskytnutia. Záver súdu o nedôveryhodnosti svedka
H. tak nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, keďže jeho tvrdenia potvrdila samotná poškodená. Súd

pri posúdení viny vychádzal iba z výpovedí poškodenej, ktorá však vypovedala rozdielne pri jednotlivých
výpovediach v niektorých podstatných veciach. Zdôraznila, že poškodenej minimálne pri podpise
dodatku č. 2 k prvej úverovej zmluve a druhej úverovej zmluve, muselo byť zrejmé, že nemôže ísť o
poníženie úrokov, keďže úver mal byť už splatený. Taktiež nepresvedčivo vyznieva tvrdenie poškodenej,
že úver mala splácať obžalovaná, o ktorej finančných problémoch nevedela. Na konci výsluchu dňa

23.2.2018 poškodená povedala, že si spomína, že obžalovaná jej spomínala niečo so sociálkou, a to už
pred prvým úverom. Poškodená tiež potvrdila, že obžalovanej finančne vypomáhala a šekmi jej posielala
peniaze. Aj spomínané platby peňazí poškodenou v čase pred poskytnutím prvého úveru i po ňom, ktoré
preukazujú aj ústrižky poštových poukážok, vyvracajú tvrdenie poškodenej, že obžalovaná tvrdila, že
má dosť peňazí. Ak by ich bola mala dosť, nebola by potrebovala peniaze od poškodenej. Namieta tiež

použitie kvalifikačného znaku spáchania zločinu podvodu na chránenej osobe (osobe vyššieho veku). V
tejto súvislosti poukázala na to, že len samotná skutočnosť, že poškodená bola osobou vyššieho veku
ešte neodôvodňuje aplikáciu § 139 písm. e) Tr. zák. Najvyšší súd SR v rozsudku 2 Tdo/65/2013 uviedol,
že na aplikáciu § 139 písm. e) Tr. zák. sa vyžaduje, aby páchateľ vyšší vek poškodeného spájal s jehomenším odporom alebo slabšou odvetou, alebo umocnením účinku trestného činu voči poškodenému,
prípadne s inou okolnosťou, ktorá zakladá alebo podporuje rozhodnutie páchateľa spáchať trestný
čin. Takáto subjektívna súvislosť však v tomto prípade preukázaná nebola. Ak aj komunikovala s

poškodenou ohľadom poskytnutia peňazí, nebolo to z dôvodu, že bola osobou vyššieho veku, ale
preto, že bola matkou jej druha, neskôr manžela. Tiež namieta, že v priebehu súdneho konania bolo
závažnýmspôsobomporušenéjejprávonaobhajobu.Napojednávanívseptembri2019 požiadalasúdo
ustanovenieobhajcuzdôvodu,ženemádostatokprostriedkovnaúhradutrovobhajoby.Súdjejustanovil
obhajcu a zároveň odovzdal alebo zaslal formulár na deklarovanie svojich príjmov. Dňa 9.10.2019 sa

hlavné pojednávanie neuskutočnilo, do termínu ďalšieho hlavného pojednávania vyplnený formulár na
súd doručený nebol, hoci ho prostredníctvom svojej sestry odoslala. Na pojednávaní konanom dňa
13.11.2019 ju predseda senátu upozornil, že doposiaľ nebol súdu doručený uvedený formulár, na čo
ona uviedla, že bol odoslaný vo štvrtok alebo v piatok predchádzajúceho týždňa. Napriek tomu súd
ďalej konal s ustanoveným obhajcom, ktorý ešte 25.11.2019 podal na súd návrh na vykonanie dôkazov.
Avšakvoštvrtok12.12.2019bolobhajcoviajjejosobedoručenézrušenieustanovenéhoobhajcu,pričom

najbližšie hlavné pojednávanie bolo nariadené na 16.12.2019. V danej situácii ako matka troch detí
nemala dosť času zohnať dostatok prostriedkov na to, aby zaplatila zvoleného obhajcu, keďže nemala
dostatočné prostriedky na úhradu trov obhajoby. Pokiaľ by jej súd nevyhovel, žiadala, aby jej poskytol
dostatok času na získanie peňažných prostriedkov na úhradu trov obhajoby a za týmto účelom odročil
hlavné pojednávanie. Súd však týmto návrhom nevyhovel a dňa 16.12.2019 pojednával a rozhodol bez

obhajcu. Od hlavného pojednávania jej súd nijako neavizoval, že je s preukázaním jej majetkových
pomerov problém. To samozrejme nebol povinný spraviť, ale nie je zrejmé, prečo so zrušením obhajcu
čakal až do 9.12.2019. Keďže nedoručenie formuláru jej oznámil na hlavnom pojednávaní 13.11.2019,
pričom ona tvrdila, že bol odoslaný vo štvrtok 7.11.2019 alebo v piatok 8.11.2019, musel už okolo
20.11.2019 vedieť, že formulár doručený nebol. Nič mu nebránilo v poslednej dekáde novembra zrušiť

ustanovenie obhajcu, čím by jej poskytol dostatok času na vyriešenie vzniknutej situácie. Takto však na
toto riešenie mala dva pracovné dni. Vzhľadom na štádium trestného konania a jej majetkové pomery
tak nebolo reálne, aby si zvolila obhajcu. Pokiaľ ona dňa 12.12.2019 požiadala o ustanovenie obhajcu
s poukazom na § 40 ods. 2 Tr. por., súd nemôže žiadneho obžalovaného ignorovať len z dôvodu,
že pri predchádzajúcej žiadosti nepreukázal svoje príjmy. Jednak mu to neumožňuje zákon a zároveň

od posledného ustanovenia obhajcu z majetkových dôvodov môže dôjsť k zmene pomerov na strane
obvineného, čo musí súd zohľadniť. Keďže sudca jej obhajcu neustanovil, závažným spôsobom porušil
jej právo na obhajobu. Ďalším procesným pochybením predsedu senátu bolo nekonanie o námietke
zaujatosti, ktorú voči nemu vzniesla podaním zo dňa 7.11.2019. Pokiaľ predseda senátu o námietke
zaujatosti rozhodol podľa § 32 ods. 6 Tr. por. tak, že o námietke nekonal, mal použiť reštriktívny výklad

uvedeného ustanovenia a mal v záujme zachovania jej práv na spravodlivý proces nechať o vznesenej
námietkesenátsmožnosťouprieskumutohtorozhodnutiasúdomdruhéhostupňa.Nemožnosúhlasiťani
s názorom predsedu senátu, že v konaní pred súdom nemožno vzniesť námietku zaujatosti prokurátora
z dôvodu rovnosti strán v konaní. Samozrejme, o tejto námietke nemal rozhodovať súd, ale i v dôsledku
nekonania o námietke zaujatosti prokurátora, považuje konanie za nezákonné. Podľa jej názoru v konaní

bola porušená zásada rovnosti strán iným spôsobom, a to pri výsluchu svedka F. S.. Zdôraznila, že
prokurátor v obžalobe nenavrhol vykonať jeho výsluch. Trestný poriadok síce umožňuje súdu odmietnuť
vykonať dôkazy v prípade ich oneskoreného návrhu iba v prípade obvineného, avšak vzhľadom na
zásadu rovnosti strán by súd mal odmietnuť vykonať taký dôkaz, o ktorom prokurátor vedel už v čase
podania obžaloby, čo je v tomto prípade výsluch svedka F. S.. Naproti tomu súd odmietol vykonať

dôkazy navrhnuté obžalovanou. Je síce právom súdu rozhodnúť, ktoré dôkazy vykoná, avšak tým, že
návrhu prokurátora na výsluch svedka F. S. napriek jeho oneskorenému podaniu vyhovel, ale včasným
návrhom obžalovanej nie, čím porušil zásadu rovnosti strán konania pred súdom. Je toho názoru, že
trestné oznámenie, i následné výsluchy poškodenej sú len prejavom snahy jej bývalého manžela F. S.
pomstiť sa jej a dostať ju do výkonu trestu odňatia slobody. V závere uviedla, že popiera, že by sa skutok

stal tak, ako je uvedené v rozsudku. Namieta naplnenie objektívnej aj subjektívnej stránky trestného
činu podvodu, porušenie svojho práva na obhajobu a zásady rovnosti strán konania pred súdom, ako
aj iné procesné pochybenia, ktoré mali za následok nezákonnosť rozsudku. Navrhla, aby krajský súd
napadnutý rozsudok zrušil a sám vo veci rozhodol tak, že ju spod obžaloby oslobodí.

Obhajca obžalovanej na verejnom zasadnutí zdôraznil, že kvalifikačný znak ustanovenia § 139 ods. 2
Tr. zák. nevyplýva zo skutkovej vety napadnutého rozsudku, ani z jeho odôvodnenia. Uviedol tiež,
že v prejednávanej trestnej veci by sa mal uplatniť v prospech obžalovanej princíp ultima ratio.Príslušný prokurátor v písomnom vyjadrení k odvolaniu obžalovanej uviedol, že napadnutý rozsudok
považuje za zákonný v plnom rozsahu. Tvrdenia uvádzané v podanom odvolaní sú zjavne účelové.
Výsledok dokazovania na hlavnom pojednávaní preukazuje spoľahlivo a bez pochybností skutkové

závery prezentované v napadnutom rozsudku súdu, na základe čoho treba odvolanie obžalovanej
posúdiť ako nedôvodné.

Proti rozsudku podal odvolanie aj poškodený F. S., ktoré bližšie písomne neodôvodnil.

Na podklade podaného odvolania krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal v zmysle § 317 ods. 1
Tr. por. zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého rozsudku, ako i správnosť postupu konania, ktoré mu
predchádzalo. Mal pritom na zreteli aj povinnosť prihliadnuť na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané,
ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por., a zistil, že odvolanie obžalovanej O.
S. a odvolanie poškodeného F. S. nie sú dôvodné.

Podľa § 2 ods. 10 Tr. por. orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol náležite zistený skutkový
stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy
obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. S rovnakou starostlivosťou
objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v
oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie.

Podľa§2ods.12Tr.por.orgányčinnévtrestnomkonaníasúdhodnotiadôkazypodľasvojhovnútorného
presvedčenia, založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne,
nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán.

K výroku o vine

Odvolací súd po splnení prieskumnej povinnosti dospel k záveru, že súd prvého stupňa sa dôsledne
riadil citovanými zákonnými ustanoveniami. Aj podľa názoru krajského súdu odsudzujúci výrok
prvostupňového súdu je správny, zákonný a má dostatočnú oporu vo vykonaných dôkazoch.

Okresný súd v konaní postupoval tak, aby bol náležite zistený skutkový stav veci, a to v rozsahu
nevyhnutnom na jeho rozhodnutie. Starostlivo objasňoval okolnosti svedčiace proti obžalovanej,
ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jej prospech. Vykonané dôkazy hodnotil podľa svojho vnútorného
presvedčenia, založeného na uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne. V odôvodnení

napadnutého rozsudku vyložil, ktoré skutočnosti a prečo vzal za dokázané a o ktoré dôkazy oprel svoje
skutkové zistenia, taktiež akými úvahami sa spravoval pri hodnotení vykonaných dôkazov.

Pokiaľ ide o skutkové zistenia okresného súdu, krajský súd nemá žiadne pochybnosti, že súdený skutok
sa stal a že ho spáchala obžalovaná O. S.. V tomto smere okresný súd veľmi výstižne a presvedčivo v

odôvodnení napadnutého rozsudku vysvetlil, na základe akých dôkazov a zistení z nich vyplývajúcich
dospelkzáveruovineobžalovanej.Natakomtozákladepotomokresnýsúdvyvodilzdôkazovopodstate
súdeného trestného činu zistenia, ktoré sú správne. Dôvody napadnutého rozsudku sú zrozumiteľné
a dostatočne logické, vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných právnych noriem.
Odvolací súd znovu pripomína, že v dvojinštančnom súdnom konaní rozhodnutia súdov tvoria jednotu a

pri existencii vysoko kvalifikovaného rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolaciemu súdu nezostáva nič
iné, len v podrobnostiach poukázať na veľmi správne a erudované dôvody, na ktorých senát okresného
súdu založil svoje odsudzujúce rozhodnutie.

Na tomto mieste odvolací súd poukazuje na nasledovnú časť odôvodnenia písomného vyhotovenia

rozsudku súdu prvého stupňa:

„Podstata podvodného konania obžalovanej spočíva v tom, že predstierala pred poškodenou, že splatí
úver, hoci si musela byť vedomá, že jej nepriaznivá finanční situácia neumožňuje splatiť úver a pri
ďalších zmluvných vzťahoch zavádzala, že ide o znižovanie úroku z úveru, čo bolo v rozpore s realitou,

keďže úver sa navýšil až na 25.000,- eur. Vo svetle všetkých okolností prípadu je zrejmé, že jedinou
osobou, ktorá mala a mohla mať záujem na získaní predmetných úverov, bola obžalovaná. Uvedenému
záveru nasvedčuje zistenie, že bola to práve obžalovaná, ktorá požiadala poškodenú o získanie peňazí
prostredníctvom úverov, v prípade ktorých zmluvnou stranou na pozícii dlžníka bola poškodená abola aktívna pri zabezpečení veriteľa poskytujúce úver, tiež prísľub obžalovanej, že úver splatí ona
a tiež zistenie, že úverové prostriedky boli v skutočnosti poukázané v prospech obžalovanej, či už
na účet jej neplnoletého syna (ku ktorému mala dispozičné oprávnenie), resp. peňažné prostriedky

získala od poškodenej bezprostredne po ich výbere z účtu poškodenej, ku ktorému mala tiež dispozičné
oprávnenie.Nadruhejstraneniejedanýžiadnyrozumnýdôvodpretvrdenie,žebolatopoškodená,ktorá
mala záujem získať úver a splácať ho. Tvrdenie obžalovanej, že poškodená mala splácať úver, nemá
oporu nielen vo vykonanom dokazovaní, ale je aj v rozpore so zásadami logického úsudku. Je predsa
nelogické, aby poškodená, ktorá žiadnym spôsobom neparticipovala na čerpaní úverových prostriedkov,

chcela splácať úver. Už len nastavené zmluvné podmienky spočívajúce v povinnosti poškodenej zaplatiť
25.000,- eur do jedného mesiaca svedčia o tom, že poškodená ako poberateľka starobného dôchodku
nebola a nemohla byť schopná ich dodržať, obzvlášť v situácii, keď nad ňou visela reálna hrozba straty
vlastníckeho práva k rodinnému domu založeného na zabezpečenie úveru v prípade jeho nesplácania,
čím by sa poškodená pripravila „o strechu nad hlavou“. Naviac sama bola zaťažená dlhmi z iných
záväzkových vzťahov, čo len podporuje záver súdu, že s úverom ako takým, jeho čerpaním a splácaním

poškodená nemala nič spoločné.

Nepochybne platí zásada, že každý má pri ochrane svojho vlastníckeho práva postupovať s náležitou
opatrnosťou. Poškodená pri podpísaní jednotlivých zmlúv sa v plnom rozsahu v duchu tejto zásady
neriadila, pretože sama sa riadne nepresvedčila pred podpisom zmlúv, aký je ich obsah. Konanie

poškodenej, ktorá pristúpila k uzavretiu úverových zmlúv a nadväzujúcich zmlúv o zriadení záložného
práva, je možné vysvetliť až takmer bezhraničnou dôverou, ktorú prechovávala poškodená ku
obžalovanej. Poškodená dôverujúc obžalovanej si preverila „výhodnosť“ predmetných zmlúv práve
prostredníctvom obžalovanej, ktorá ich odobrila. Poškodená tak verila, že ďalšie zmluvné úpravy súvisia
so znižovaním úrokov. Najvýstižnejšie vyjadruje vzťah medzi obžalovanou a poškodenou výpoveď

svedka H., ktorý o skutkových okolnostiach podpisu zmlúv doslova povedal: „Pani E. nemala nikdy
otázky, vždy sa pozrela na pani O., tá jej kývla a podpísalo sa. Presne takisto prebiehali aj ďalšie
stretnutia.“ Obžalovaná zneužila dôverčivosť a ochotu poškodenej pomôcť a dopustila sa vyššie
opísaného konania sledujúc zištný motív.

Za uvedenie do omylu je možné považovať aj konanie páchateľa, ktorý k tomu, aby sa obohatil, vytvoril
situáciu zámerne vyvolávajúcu u poškodeného pocit dôvery, ktorú potom páchateľ zneužil, napr. tým, že
neinformoval poškodenú o podstatných okolnostiach určitej majetkovej dispozície, pokiaľ pod vplyvom
dôverčivosti vyvolanej páchateľom a pri neznalosti zámeru páchateľa mu poškodený umožnil alebo sám
uskutočnil transakciu na úkor vlastného majetku. To platí najmä za situácie, ak je poškodený vyššieho

veku či psychicky alebo mentálne oslabený a na rozdiel od páchateľa neskúsený v danom odbore alebo
z iného dôvodu neschopný domyslieť dôsledky svojho konania (uznesenie Najvyššieho súdu Českej
republiky z 27. 2. 2018, sp.zn. 8Tdo/97/2018). Uvedené závery označeného rozhodnutia sú v plnom
rozsahu použiteľné na súdený prípad.

Z výpovede svedkov I. a H. vyplynulo, že poškodená bola riadne oboznámená s podmienkami úverových
zmlúv, ako aj s prípadnými následkami nesplácania úveru. V súvislosti s obsahom ich výpovede je
prirodzené, že budú vypovedať spôsobom, podľa ktorého si všetky povinnosti v súvislosti s uzavretím
zmluvy ako zástupca veriteľa, resp. sprostredkovateľ obchodu riadne splnili. Je však potrebné uviesť,
že zo strany veriteľa nemohla byť náležitým spôsobom pred uzavretím zmluvy overená schopnosť

poškodenej splácať úver, najmä posledný v sume 25.000,- eur pri zohľadnení jej starobného dôchodku
ako jediného príjmu a súčasne zmluvnej povinnosti vyplatiť úver do jedného mesiaca, čo bolo v prípade
poškodenej nemožné. Uvedená skutočnosť má nie nepodstatný význam na posúdenie dôveryhodnosti
výpovedí uvedených svedkov.

Obhajoba obžalovanej je postavená na tvrdení, že poškodená od začiatku vedela o nepriaznivej
finančnej situácii obžalovanej, napriek tomu sa rozhodla jej pomôcť. Poškodená priznala, že obžalovanej
zasielala peňažné prostriedky v období pred aj po uzavretí zmlúv a v tomto smere vysvetlenie
poškodenej, že obžalovanej chcela pomôcť je presvedčivé a zodpovedá významu hodnôt, na ktorých

je staršia generácia vychovaná. U osôb vyššieho veku je prítomná vyššia miera ochoty pomôcť
druhým ľuďom, s ktorou nie je spojený žiadny zištný motív. Skutočnosť, že poškodená takto pomáhala
poškodenej, však neznamená, že mala vedomosť o jej skutočnej finančnej situácii, dlhoch, exekúciách.
Je len ťažko predstaviteľné, že poškodená poznajúc výraznú nepriaznivú finančnú situáciu obžalovanej,by sa rozhodla jej pomôcť prijatím záväzku splatiť úver, ktorého výška niekoľkonásobne prevyšuje
zárobkové a majetkové možnosti poškodenej. Z dôkazov, ktoré boli vykonané na hlavnom pojednávaní
je zrejmé, že nebolo v schopnostiach obžalovanej už v čase vzniku, resp. splatnosti záväzku splniť

si záväzok smerujúci k vráteniu peňažných prostriedkov. Uvedenú skutočnosť mal súd preukázanú
čiastočne výpoveďou obžalovanej, ktorá priznala nedostatok peňažných prostriedkov v rozhodnom
období, ako aj listinnými dôkazmi, z ktorých vyplýva, že bola zaťažená viacerými exekúciami. Podvodný
úmysel je tiež daný tým, že po uzavretí zmlúv poškodenou sa ani nezaujímala o splácanie úveru a
dokonca nabádala poškodenú, aby nepreberala písomnosti v čase dražby nehnuteľnosti predstierajúc,

že ide len o omyl a všetko sa dá do poriadku.

Niet pochýb o tom, že obžalovaná v čase vzniku, resp. splatnosti záväzku splácať úver nedisponovala
príjmomrelevantnýmpreuspokojenienárokuveriteľa,naopakbolazaťaženáexekúciamianesplatenými
dlhmi, preto si musela byť vedomá toho, že svoj záväzok vrátiť veriteľovi peniaze nesplní. Tým
poškodenú uviedla do omylu v úmysle seba obohatiť, keďže po uzavretí úverových zmlúv vylákala od

poškodenej poskytnuté úverové peňažné prostriedky. Tvrdenie obžalovanej, že časť z takto získaných
prostriedkov vyplatila poškodenej, nebolo podporené žiadnym dôkazom.

Obžalovaná konala v priamom úmysle, pretože vyššie uvedeným spôsobom chcela porušiť záujem
chránený Trestným zákonom, ktorým je ochrana vlastníckeho práva.

Z vyššie uvedených skutkových zistení tak vyplýva, že vykonané dôkazy vytvárajú logickú, ničím
nenarušenú a uzatvorenú sústavu vzájomne sa doplňujúcich a na seba nadväzujúcich priamych a
nepriamych dôkazov, ktoré vcelku a spoľahlivo dokazujú, že skutok, ktorý je predmetom obžaloby
spáchala obžalovaná. Z týchto dôkazov potom možno vyvodiť len jediný záver o tom, že skutok spáchala

obžalovaná a vylúčiť tým možnosť prijatia iného záveru.

Súd nemal pochybnosti o tom, že obžalovaná mala vedomosť o veku poškodenej v čase spáchania
skutku, poškodená bola nielen jej svokrou, teda matkou manžela obžalovanej, ale naviac boli v častom
osobnom kontakte, navštevovali sa. Obžalovaná tak vedela, že poškodená je osobou vyššieho veku

a túto okolnosť subjektívne spájala s menším odporom poškodenej, vedomosť obžalovanej o veku a
dôverčivosti poškodenej minimálne podporilo (ak nezakladalo) rozhodnutie obžalovanej spáchať trestný
čin“.

Krajský súd ďalej poznamenáva, že pokiaľ sa skutkové závery prvostupňového súdu zakladajú na

vnútornom presvedčení, získanom po starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu a tieto závery
boli vyvodené na podklade úplného zistenia skutočného stavu veci a úvahám, ktorými sa k takýmto
záverom došlo, nemožno vytknúť nedôslednosť alebo vnútorné rozpory, nemožno im potom v prospech
obžalovaného úspešne odporovať odvolaním len preto, že súd mohol dospieť aj k iným záverom, keby
sa bol spravoval inými úvahami.

Súd prvého stupňa sa zaoberal a vysporiadal s návrhmi na dokazovanie, skutkovou a právnou
argumentáciou strán v konaní pri dodržaní princípov kontradiktórnosti konania. Skutočnosť, že odvolateľ
sa nestotožnil so skutkovými a právnymi názormi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, nemôže
sama o sebe viesť odvolací súd k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti záverov

vyslovených súdom prvého stupňa.

Krajský súd po preskúmaní hodnotenia dôkazov vykonaných okresným súdom nezistil, že by súd prvého
stupňa pri hodnotení dôkazov nepostupoval podľa zákona v zmysle § 2 ods. 12 Tr. por. a vykonané
dôkazy by vyhodnotil jednostranne v neprospech obžalovanej.

Právna kvalifikácia súdeného skutku ako pokračovacieho zločinu podvodu podľa § 221 ods.
1, ods. 2, ods. 3 Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. a § 127 ods. 3 Tr. zák.
aj podľa názoru krajského súdu zodpovedá správnym úvahám súdu prvého stupňa v tomto smere a
všetkým zákonným predpokladom na posúdenie prejednávaného skutku práve podľa vyššie uvedených

zákonných ustanovení.
Pre posúdenie skutku ako trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zák. sa po subjektívnej stránke
vyžaduje, aby bolo preukázané, že páchateľ konal už od začiatku s úmyslom iného poškodiť a sebaalebo iného na škodu cudzieho majetku obohatiť, pričom z tejto pohnútky uvedie niekoho do omylu alebo
niečí omyl využije.

Zo subjektívnej stránky sa vyžaduje úmysel. Bude stačiť aj úmysel eventuálny (§ 15 písm. b/ Tr.
zák.). Zavinenie ako podstatná zložka subjektívnej stránky trestného činu je vybudovaná na zložke
vedomostnej (intelektuálnej) a zložke vôľovej. Vôľovou zložkou sa rozumie predovšetkým chcenie, ale
aj uzrozumenie. Zavinenie je vnútorný, psychický vzťah páchateľa k podstatným zložkám trestného
činu a vzťahuje sa na porušenie alebo ohrozenie záujmu chráneného Trestným zákonom, spôsobom

uvedeným v tomto zákone. Vzťahuje sa na priebeh páchateľovho činu, ktorý sa prejavil v objektívnej
realite a ktorý zodpovedá znakom skutkovej podstaty trestného činu. Zavinenie sa vzťahuje na
podstatné skutočnosti, ktoré tvoria páchateľov skutok, čin. K subjektívnej stránke patrí ako fakultatívny
znak nepochybne aj motív konania páchateľa, ktorý predstavuje vnútorný podnet vedúci páchateľa k
rozhodnutiu spáchať trestný čin.

Podľa § 127 ods. 3 Tr. zák. osobou vyššieho veku sa na účely tohto zákona rozumie osoba staršia ako
šesťdesiat rokov.

Podľa § 139 ods. ods. 1 Tr. zák. chránenou osobou sa rozumie dieťa, tehotná žena, blízka osoba, osoba
vyššieho veku, chorá osoba, osoba požívajúca ochranu podľa medzinárodného práva, verejný činiteľ

alebo osoba, ktorá plní svoje povinnosti uložené na základe zákona alebo svedok, znalec, tlmočník
alebo prekladateľ.

Podľa § 139 ods. 2 Tr. zák. ustanovenie odseku 1 sa nepoužije, ak trestný čin nebol spáchaný v súvislosti
s postavením, stavom alebo vekom chránenej osoby.

Okresný súd sa týmito úvahami vo vzťahu k súdenému trestnému činu dôsledne riadil a jeho závery,
že zistil zavinenie obžalovanej, sú správne. Krajský súd, rovnako ako súd prvého stupňa, zistil u
obžalovanej zavinenie podľa § 15 písm. a) Tr. zák., t.j. spáchanie zločinu podvodu podľa § 221 ods. 1,
ods. 2, ods. 3 Tr. zák. v priamom úmysle.

Odvolací súd v posudzovanom prípade ďalej zdôrazňuje, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v
opravnom konaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba
na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné
na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní.

Obžalovaná primárne namieta v podrobnom odvolaní hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa a
predkladá odvolaciemu súdu vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali
vyplynúť z dokazovania vykonaného na hlavnom pojednávaní. Obžalovaná odvolanie založila aj na
opakovaných dôvodoch svojej obhajoby použitej v konaní pred súdom prvého stupňa. S jej námietkami,

skutkovými a právnymi, sa ale súd prvého stupňa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú
žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na odvolacom súde.

Legitímnym dôvodom pre zrušenie odvolaním napadnutého rozsudku nemôže byť len nové prejednanie
veci súdom prvého stupňa a bez ďalšieho rozhodnutie podľa predstáv jednej zo strán v konaní - v

prejednávanej veci odvolateľa. Odvolací súd nezistil, že hodnotenie dôkazov súdom prvého stupňa
nebolo založené na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo aj v ich súhrne. Nezistil,
že skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú logicky odôvodnené. V dôsledku tohto zistenia nemôže
napadnutýrozsudokzrušiťlenpreto,žeodvolateľnazákladesvojhopresvedčeniahodnotítieistédôkazy
s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom.

Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby všeobecný súd sa stotožnil s jeho
právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo
na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade
s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva obžalovaného, ak si neosvojí ním

navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jeho výkladom všeobecne záväzných
právnych predpisov.Všeobecne treba pripomenúť, že výpoveď obžalovaného je dôkazom rovnocenným s ostatnými
dôkazmi. Obsah výpovede obžalovaného je zároveň formou jeho obhajoby, pričom krajský súd
neopomína, že obžalovaný sa môže brániť spôsobom, ktorý uzná za vhodný, a teda i tvrdeniami,

ktoré sa nezakladajú na pravde. Pravdivosť tvrdení obžalovaného je však potrebné vyvrátiť procesne
relevantnými dôkazmi a zistením skutkového stavu veci, o ktorom nie sú pôvodné pochybnosti a ktoré
zároveň vyvracajú výpoveď a obhajobu obžalovaného.

Je pochopiteľné, že obžalovaná popiera spáchanie súdeného skutku. Využíva tak svoje zákonné právo

hoci aj beztrestne klamať. Výpoveď obžalovaného musí súd vždy posudzovať s rešpektom a s ohľadom
aj na to, že môže uvádzať nepravdu a tú prezentovať ako jedinú pravdu - svoju. Preto je vždy v
prioritnom záujme obžalovaného predložiť súdu svoje alibi, a tak dodať svojim vyjadreniam „punc úplnej
pravdivosti“. Ani krajský súd neuveril tvrdeniam obžalovanej, že poškodená sa jej sama ponúkla, že
zoberie nejaký úver, ktorý bude splácať ona, keďže vedela o jej nepriaznivej finančnej situácii. Takto
jej poškodená sama chcela pomôcť. Celé je to len pomsta zo strany syna poškodenej F. S.. Uvedené

tvrdenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní.

V predmetnej veci obhajoba, a to ani pri výraznej snahe, nepreukázala, že by poškodená E. S.
vypovedala nepravdu o podstatných okolnostiach spáchania súdeného skutku a že poškodená chcela
úmyselne nepravdivými informáciami privodiť trestné stíhanie obžalovanej. Výpovede obžalovanej v

okolnostiach danej veci aj krajský súd vyhodnotil ako nedostatočne spôsobilé na preukázanie jej neviny.
Podľa názoru odvolacieho súdu poškodená presvedčivo usvedčuje obžalovanú zo spáchania súdeného
skutku a krajskému súdu nie sú známe žiadne skutočnosti spochybňujúce vierohodnosť jej výpovedí.
Podľa zistení krajského súdu poškodená nemala žiaden relevantný dôvod obžalovanú krivo obviňovať.
Prvostupňový súd dostatočne podrobne vyhodnotil aj vierohodnosť svedkyne poškodenej v kontexte

s ďalšími dôkazmi, najmä svedeckými výpoveďami Y. H. a V. I., predmetnými úverovými zmluvami a
ďalšími vykonanými listinnými dôkazmi.

Z vykonaného dokazovania vyplynul bezpečný záver, že obžalovaná mala vedomosť o tom, že
poškodená, ktorá bola jej svokra, je osoba staršia ako 60 rokov, teda je osobou vyššieho veku v zmysle

§§ 127 ods. 3, § 139 ods. 1 písm. e) Tr. zák. Tým je splnená podmienka subjektívnej stránky vo vzťahu
k dotknutej okolnosti ako okolnosti, ktorá podmieňuje použitie vyššej trestnej sadzby. V posudzovanom
prípade ide nepochybne o podmienku uvedenú v § 18 písm. b) Tr. zák., keďže ide o inú skutočnosť. Vo
vzťahu k súvislosti medzi vekom poškodeného a spáchaním trestného činu, ktorá sa vyžaduje v zmysle
§ 139 ods. 2 Tr. zák. je potrebné, aby bol (v danom prípade) vek poškodenej v určitej vecnej súvislosti

zároveň aj motivačným faktorom, ktorý založil alebo podporil vôľovú zložku (rozhodnutie obžalovanej
smerujúce k spáchaniu trestného činu).

V prejednávanom prípade bol práve vek poškodenej motivačným faktorom, ktorý podporil vôľovú zložku
obžalovanej a túto okolnosť (vek poškodenej) obžalovaná využila vo svoj prospech a uviedla poškodenú

do omylu, pričom poškodená vzhľadom na svoj vek ani pri zvýšenej opatrnosti nemohla rozpoznať, že
je uvádzaná do omylu. Obžalovanej sa u poškodenej podarilo vytvoriť klamný dojem o jej úprimnom
vzťahu k nej. Poškodená doslova uviedla, že obžalovanej verila všetko. Jej dôveru si získala tak, že jej
kosila, bola ku nej taká milá, že jej verila viac ako svojmu synovi. Dokonca jej obžalovaná povedala,
že jej bude pomáhať, aj keď nebude žiť s jej synom, čím mala poškodenú utvrdiť v presvedčení,

že z jej strany ide skutočne o seriózne vzťahy. Skutočnosť, že poškodená bezhranične dôverovala
obžalovanej, vyplynulo aj z výpovede svedka Y. H., ktorý potvrdil, že obžalovaná bola prítomná vždy
pri podpisoch zmlúv, pričom poškodená sa vždy pozrela na obžalovanú, tá jej prikývla a podpísalo
sa. Doslova uviedol, že poškodená by podpísala aj prázdny papier. Ona tak verila, že sa to bude
splácať. Poškodená tiež uviedla, že obžalovaná jej pred uzavretím úverových zmlúv všeličo navravela,

napr. že potrebuje peniaze na poplatky na pozostalosť do Talianska po svokre, že bude stačiť 400
EUR, potom že úver bude 2.000 EUR na dedičské konanie, že má zablokovaný účet, že treba nejaké
papiere. Je nesporným faktom, že obžalovaná práve na základe takej umelo vytvorenej povesti, že má
k poškodenej úprimný a vrúcny vzťah, vylákala od nej podpisy na úverových zmluvách. Svedok Y. H.
potvrdil, že reálny záujem na uzavretí zmlúv mala obžalovaná. Uvedenie poškodenej do omylu malo

určitý základ aj v tom, že keď obžalovaná od poškodenej vylákala podpisy na úverových zmluvách a
prevzala peniaze z úverových zmlúv, nedala poškodenej do dispozície žiadne zmluvy. Keď poškodenej
z katastra nehnuteľností prišlo oznámenie, že jej rodinný dom je založený a túto skutočnosť oznámila
obžalovanej, táto ju opäť ubezpečovala, že všetko je v poriadku, že je to omyl, že sa nemá báť, že nemápreberať poštu. Poškodená, ako osoba vyššieho veku, obžalovanej uvedené informácie opäť uverila,
nakoľko obžalovanej tak dôverovala, že nemala pochybnosti o tom, že obžalovaná hovorila pravdu, že
je všetko v poriadku.

Okolnosť,ktorápodmieňujepoužitievyššejtrestnejsadzby,jepodľanázorukrajskéhosúdudostatočným
spôsobom vyjadrená v skutkovej vete výrokovej časti rozsudku (§ 163 ods. 3 Tr. por.).

Vo vzťahu k odvolacej námietke obžalovanej, že okresný súd mal o námietke zaujatosti, ktorú vzniesla

voči predsedovi senátu, konať, krajský súd poukazuje na nasledovné skutočnosti.

Vznesenounámietkouzaujatostisavzásaderozumiekaždépodaniestranytrestnéhokonania,zktorého
priamo alebo implicitne vyplýva žiadosť (návrh) tejto strany trestného konania o vylúčenie konkrétneho
subjektu z vykonávania úkonov trestného konania (resp. žiadosť, aby v predmetnej veci rozhodoval,
vykonával úkony trestného konania iný subjekt), a to bez ohľadu na dôvody v tomto podaní uvádzané,

t.j. bez ohľadu na dôvodnosť takejto žiadosti (návrhu) o vylúčenie.

Po vznesení námietky zaujatosti stranou konania je ďalší procesný postup rozhodujúceho orgánu
závislý od dôvodov, na ktorých je námietka zaujatosti založená, ako i včasnosti jej podania, po posúdení
a zvážení čoho môže a zároveň je povinný rozhodujúci orgán dospieť len k jednej z nasledujúcich

dvoch alternatív, a to po prvé, že o vznesenej námietke zaujatosti z dôvodov uvedených v § 32 ods. 6
Tr. por. sa nekoná (t.j. príslušný rozhodujúci orgán sa ňou vôbec nezaoberá a nevydáva o nej žiadne
rozhodnutie), ktorá skutočnosť musí byť tomu, kto námietku zaujatosti vzniesol, oznámená a zároveň
musí byť i procesne fixovaná - zachytená vo forme zápisnice. Len v opačnom prípade, t.j. v prípade
zistenia, že sa nejedná o žiaden prípad uvedený v § 32 ods. 6 Tr. por., o vznesenej námietke zaujatosti

príslušný orgán (§ 32 ods. 2, ods. 3 Tr. por.) koná, t.j. vydá uznesenie, ktorým rozhodne o (ne)vylúčení
namietaného subjektu z vykonávania úkonov trestného konania.

V danom prípade obžalovaná odôvodnila vznesenie námietky zaujatosti tým, že predseda senátu Mgr.
Juraj Lukáč nad rámec svojich pracovných kontaktov sa stretáva s príslušníkom PZ pracujúcim v

Liptovskom Mikuláši, ktorý je synovec (bratovým synom) a krstným otcom nebohej poškodenej E. S. a
bratrancom jej syna F. S.. Predseda senátu s ním pravidelne chodí na dovolenky a spolu s ním športuje.

Podľa § 32 ods. 6 Tr. por. o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre
ktoréužrazbolootakejnámietkerozhodnuté,aleboktoránebolavznesenábezodkladnepodľa§31ods.

4, alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup súdu v konaní, sa nekoná; to platí aj o námietke,
ktorá je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31.

Z citovaného zákonného ustanovenia, účelom ktorého je zamedzovanie aktivitám zo strany strán
trestného konania zapríčiňujúcich zbytočné a v mnohých prípadoch výrazné prieťahy v trestnom konaní,

vyplývajú nasledovné štyri prípady, kedy sa rozhodujúci orgán námietkou zaujatosti vznesenou stranou
konania nezaoberá a nevydáva o nej žiadne meritórne rozhodnutie:
1/ ak ide o duplicitnú námietku - t.j. námietku založenú na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo
o námietke rozhodnuté, alebo
2/ ak zistí, že námietka bola vznesená oneskorene - t.j. nebola vznesená bezodkladne - bez meškania,

len čo sa strana trestného konania o dôvodoch vylúčenia dozvedela (§ 31 ods. 4 Tr. por.), alebo
3/ ak dôvodom námietky je výlučne len procesný postup súdu v konaní (medzi ktorý patrí napr. i spôsob
vedenia hlavného pojednávania, (ne)akceptovanie návrhov obžalovaného na doplnenie dokazovania),
alebo
4/ ak je námietka zaujatosti založená na iných dôvodoch ako dôvodoch vylúčenia podľa § 31 Tr. por. - t.j.

ak namietajúci subjekt odôvodňuje vznesenie námietky zaujatosti inými dôvodmi ako sú tie, ktoré zákon
na vylúčenia namietaného subjektu z vykonávania úkonov trestného konania vyžaduje a predpokladá.
Trestný poriadok v § 31 ods. 1 až 3 Tr. por. ako dôvody vedúce k vylúčeniu tam konkretizovaných
subjektov taxatívnym spôsobom uvádza len 3 skupiny dôvodov, a to:
a/ existenciu pomeru namietaného subjektu uvedeného v § 31 ods. 1 Tr. por. k prejednávanej veci alebo

k osobám, ktorých sa úkon priamo týka, k obhajcovi, k zákonnému zástupcovi, splnomocnencom alebo
k inému orgánu činnému v tomto trestnom konaní, alebob/ bez ohľadu na taký pomer je dôvodom vylúčenia subjektu konkretizovaného v § 31 ods. 2 Tr. por.
pôsobiaceho na súde (prvého i vyššieho stupňa) tá skutočnosť, že tento subjekt bol v prejednávanej
veci činný ako niektorá z osôb uvedených v § 31 ods. 2 in fine Tr. por., alebo

c/ bez ohľadu na pomer uvedený v 1/ je dôvodom vylúčenia subjektu konkretizovaného v § 31 ods. 3 veta
prvá Tr. por. z rozhodovania na súde vyššieho stupňa (i nižšieho stupňa) skutočnosť, že tento subjekt sa
zúčastnil na rozhodovaní na súde nižšieho stupňa (alebo vyššieho stupňa). Z rozhodovania o dovolaní
je vylúčený ten, kto sa v prejednávanej veci zúčastnil na rozhodovaní ako sudca alebo prísediaci súdu
iného stupňa.

Súd prvého stupňa teda postupoval správne a v súlade so zákonom, keď vzhľadom na obsah vznesenej
námietky nezvolil jej meritórne vybavenie, ale do zápisnice o priebehu hlavného pojednávania konaného
dňa 13.11.2019 uviedol, že o námietke zaujatosti vznesenej obžalovanou podľa § 32 ods. 6 Tr. por.
nekoná, keďže námietka je založená na iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31 Tr. por.

Správny postup súdu prvého stupňa bol zvolený aj pri námietke prokurátora. V tejto súvislosti odvolací
súd poukazuje na obsah zápisnice o priebehu hlavného pojednávania 13.11.2019 (čl. 472 spisu).

Pokiaľ ide o obžalovanou namietané nevykonanie navrhnutých dôkazov v konaní pred okresným súdom,
treba poznamenať, že súd prvého stupňa návrhy obžalovanej na doplnenie dokazovania odmietol podľa

§ 272 ods. 3 Tr. por. Obžalovaná navrhla ďalšie doplnenie dokazovania aj v rámci odvolacieho konania.
Odvolací súd na verejnom zasadnutí konanom 7.10.2021 navrhnuté vykonanie dôkazov podľa § 272
ods. 3 Tr. por. rovnako odmietol, nakoľko navrhované dôkazy považoval, vzhľadom na skutok, kladený
obžalovanej za vinu, za bezpredmetné. V prejednávanej trestnej veci bol skutkový stav preukázaný
dostatočne vykonanými dôkazmi, pričom takéto návrhy je možné považovať za dôvodné vtedy, keď z

vykonaných dôkazov, najmä výsluchov svedkov, vzniknú isté pochybnosti o priebehu súdeného skutku.
V prejednávanej trestnej veci však takáto situácia nevznikla, preto ani odvolací súd návrhy obžalovanej
na doplnenie dokazovania nepovažoval za dôvodné.

Podľa názoru krajského súdu odmietnutím vykonania navrhnutých dôkazov nedošlo k porušeniu

práv obžalovanej, keďže medzi práva obvineného nepatrí vyhovenie všetkým návrhom na vykonanie
dokazovania. Je na súdoch zvážiť, či navrhnutý dôkaz považujú za relevantný na zistenie skutkového
stavu bez dôvodných pochybností. Ak dospejú k negatívnemu výsledku, sú povinné rozhodnúť o
odmietnutí dôkazu. Krajský súd z predloženého spisu pritom zistil, že zo strany
okresného súdu boli návrhy zákonným spôsobom odmietnuté s náležitým odôvodnením na strane 13-14

napadnutéhorozsudku.Právonaspravodlivýprocesjenaplnenétým,ževšeobecnésúdyzistiaskutkový
stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery
nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel
zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka
konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov

(uznesenie ústavného súdu z 31. augusta 2004, sp. zn. IV. ÚS 252/04). Z čl. 6 ods. 3
písm. d) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd nevyplýva povinnosť súdneho orgánu
vykonať všetky dôkazy navrhnuté v trestnom konaní (vrátane výsluchu svedkov), avšak odmietnutie
žiadosti obžalovaného o vykonanie ním navrhovaných dôkazov v trestnom konaní musí byť súdom
náležite zdôvodnené (uznesenie ústavného súdu z 11. júla 2012, sp. zn. II. ÚS 258/2012).

Pokiaľ okresný súd akceptoval návrh prokurátora na doplnenie dokazovania výsluchom svedka F. S.,
ktorého na výsluch pred okresným súdom zabezpečil priamo prokurátor, tomuto postupu niet čo vytknúť.
Porušením práva na obhajobu nie je ani obsah a rozsah vlastnej úvahy orgánu činného v trestnom
konaní alebo súdu o voľbe použitých dôkazných prostriedkov. Pod porušenie práva na obhajobu

nepatrí hodnotenie a rozsah vykonaného dokazovania súdmi nižšieho stupňa. Je iba na úvahe súdov
nižšieho stupňa posúdiť, či pre rozhodnutie vo veci potrebujú vykonať konkrétny dôkaz. Nemožno preto
akceptovať odvolaciu námietku obžalovanej, že v konaní došlo k porušeniu zásady rovnosti strán.

Neobstojí ani názor obžalovanej, že v konaní pred okresným súdom bolo podstatným spôsobom

porušené jej právo na obhajobu v súvislosti so zrušením obhajcu podľa § 40 ods. 2 Tr. por. a následným
neustanovením obhajcu opätovne v tejto istej veci pre tzv. nemajetnosť podľa § 40 ods. 2 Tr. por.
Postup, ktorý zvolil okresný súd, krajský súd považoval za správny a zákonný, nakoľko z analýzy
prebiehajúceho konania nepochybne vyplývala snaha obžalovanej mariť trestné konanie a okresný súdna hlavnom pojednávaní konanom 16.12.2019 eliminoval opätovnú možnosť obštrukčného správania
zo strany obžalovanej. Žiada sa pripomenúť, že obžalovaná mala možnosť ešte aj počas odvolacieho
konania konajúcim súdom preukázať svoje tvrdenia, že prostredníctvom svojej sestry S. S. zaslala

okresnému súdu tzv. formulár o jej majetkových pomeroch potvrdzujúcich dôvodnosť ustanovenia
obhajcu podľa § 40 ods. 2 Tr. por. Keďže tak doposiaľ neučinila, aj odvolací súd dospel k záveru, že
z jej strany išlo o obštrukciu. Okresný súd postupoval správne, keď nevyhovel žiadosti obžalovanej o
opätovné ustanovenie obhajcu pre tzv. nemajetnosť a hlavné pojednávanie dňa 16.12.2019 neodročil.
Je nepochybné, že obvinenému sa musí poskytnúť primeraný čas a možnosť prípravy svojej obhajoby,

ktorú vykonáva buď sám alebo prostredníctvom obhajcu. Práva obvineného ale nemožno zamieňať so
svojvôľou obvineného.

Nemožno sa stotožniť ani s názorom obžalovanej, že vzťahy obžalovanej a poškodenej boli
občianskoprávne a súd pri aplikácii zásady ultima ratio z trestného pohľadu vec nemal posudzovať.
V uvedených súvislostiach odvolací súd uvádza, že základom pre uplatnenie trestnoprávnej zásady

subsidiarity trestnej represie, ktorá je jednou zo základných zásad trestného práva a vyžaduje, aby
štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo, to znamená, predovšetkým tam, kde iné právne
prostriedky zlyhávajú alebo nie sú efektívne, lebo trestné právo a trestnoprávnu kvalifikáciu určitého
konaniaakotrestnéhočinujepotrebnépovažovaťzaultimaratio,tedakrajnýprostriedok,jespoločenská
nebezpečnosť činu. Tá je určovaná predovšetkým povahou a závažnosťou spáchaného trestného činu,

t.j. najmä, spôsobom vykonania činu a jeho následkami, okolnosťami, za ktorých bol čin spáchaný,
mierou zavinenia páchateľa, jeho pohnútkou. V posudzovanom prípade sa obžalovaná dopustila
úmyselnej majetkovej činnosti, ktorou spôsobila väčšiu škodu na majetku poškodenej, a to vo výške
25.000 EUR. Je teda zrejmé, že o spoločenskej nebezpečnosti konania obžalovanej nemôžu byť žiadne
pochybnosti a jej trestnoprávna zodpovednosť je celkom namieste, a to aj napriek tomu, že k spáchaniu

trestného činu došlo v rámci súkromnoprávnych vzťahov, čo je v prípade majetkových trestných činov
bežné. V okolnostiach danej veci sa krajský súd nestotožňuje s názorom obžalovanej, že ochranu
subjektívnych práv poškodenej neprípustne prevzali orgány činné v trestnom konaní a tým došlo v
danom prípade k porušeniu zásady subsidiarity trestnej represie. Len pre úplnosť je potrebné dodať, že
NS SR v aktuálnej judikatúre pripustil princíp ultima ratio len vo sfére tzv. materiálnej protiprávnosti tres-

tného činu, teda len pri posudzovaní závažnosti prečinov (§ 10 ods. 2 Tr. zák.), a to v rámci posudzo-
vania závažnosti konkrétneho prečinu.

K výroku o treste

Krajský súd preskúmal aj výrok o treste a stotožnil sa so záverom okresného súdu, pokiaľ ide o druh aj
výmeru trestu, ktorý za súdenú trestnú činnosť uložil obžalovanej.

Podľa § 34 ods. 2, 3, 4 Tr. zák. páchateľovi možno uložiť len taký druh trestu a len v takej výmere, ako je
to ustanovené v tomto zákone, pričom tento zákon v osobitnej časti ustanovuje len trestné sadzby trestu

odňatia slobody. Trest má postihovať iba páchateľa, tak aby bol zabezpečený čo najmenší vplyv na jeho
rodinu a jemu blízke osoby. Pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob
spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na
osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy.

Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni
v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a
súčasne iných odradí od páchania trestných činov; trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa
spoločnosťou.
Podľa § 38 ods. 2 Tr. zák., pri určovaní druhu trestu a jeho výmery musí súd prihliadnuť na pomer a

mieru závažnosti poľahčujúcich okolností a priťažujúcich okolností.

Pri opätovnom spáchaní zločinu sa zvyšuje dolná hranica zákonom ustanovenej trestnej sadzby o jednu
polovicu; v takom prípade sa ustanovenie odseku 4 nepoužije.

Podľa názoru krajského súdu súd prvého stupňa pri rozhodovaní o treste zohľadnil všetky rozhodné
okolnosti a príslušné zákonné ustanovenia. Trest bol ukladaný v zmysle zásad pre ukladanie trestov
prihliadajúc na generálnu a individuálnu prevenciu, proporcionálnosť a tiež personálnosť trestu.Krajský súd v zmysle vyššie uvedených právnych úvah s prihliadnutím na § 38 ods. 2 Tr. zák., ods.
5 Tr. zák. zistil, že okresný súd uložil obžalovanej zákonný trest odňatia slobody vo výmere 7 rokov
a 6 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Tr. zák. okresný súd správne obžalovanú na výkon trestu

odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko obžalovaná
vposlednýchdesiatichrokochpredspáchanímsúdenéhotrestnéhočinunebolavovýkonetrestuodňatia
slobody, ktorý mu bol uložený za úmyselný trestný čin.

Pri úvahách, aký druh a výmera trestu by spravodlivo zohľadňovali konanie obžalovaného, jeho

zavinenie, následok, pohnútku, osobu, pomery a možnosti jeho nápravy a v neposlednom rade aj
poľahčujúce a priťažujúce okolnosti, vychádzal aj odvolací súd zo zásady, že trest je právnym následkom
trestného činu, a teda musí byť úmerný k spáchanému trestnému činu (zásada proporcionálnosti trestu).
Trest je jedným z prostriedkov na dosiahnutie účelu Trestného zákona. Tým je určená aj jeho funkcia v
tých smeroch, v ktorých má pôsobiť zákon na ochranu spoločnosti, jednak pred páchateľom trestného
činu, voči ktorému sa prejavuje prvok represie (zabráneniu v trestnej činnosti) a prvok individuálnej

prevencie (výchovy k riadnemu životu - rehabilitácia), a jednak aj voči ďalším občanom - potencionálnym
páchateľom, voči ktorým sa prejavuje prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie trestu na
ostatných členov spoločnosti). Trest samozrejme musí vyjadrovať aj morálne odsúdenie páchateľa
(retribúcia).

K výroku o náhrade škody

Na základe odvolania obžalovanej, aj poškodeného F. S., krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok
aj vo výroku o náhrade škody a dospel k záveru, že okresný súd neporušil zákon v ustanoveniach § 288
ods. 1 Tr. por., keď dedičov poškodenej s nárokom na náhradu škody odkázal na civilný proces.

Odvolací súd preskúmal správnosť konania, ktoré predchádzalo napadnutým výrokom rozsudku, a
nezistil žiadne pochybenie. Nezistil ani chyby, ktoré odvolaním neboli vytýkané a ktoré by boli takej
povahy, že by odôvodňovali po právoplatnosti rozsudku podanie mimoriadneho opravného prostriedku,
a to dovolania na základe ustanovenia § 371 ods. 1 Tr. por.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná