Rozsudok ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 30. apríl 2020

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 10Co/31/2020

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1117215308
Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Eren

ECLI: ECLI:SK:KSBA:2020:1117215308.1

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Eren a členiek

senátu JUDr. Michaely Frimmelovej a JUDr. Zuzany Kučerovej v právnej veci žalobcu: BYTOKOMPLET -
D,s.r.o.,Kamenárskaul.č.18,Bratislava,IČO:35799285,zastúpenýadvokátom:JUDr.MiroslavPekár,
Krížna ul. č. 44, Bratislava, IČO: 50 897 292, proti žalovanému: Bytové družstvo "Centrum" v Bratislave,
Záhradnícka ul. č. 25, Bratislava, IČO: 00 176 834, zastúpený advokátom: JUDr. Dušan Jovankovič,
Doležalova ul. č. 5, Bratislava, IČO: 36 076 511, o zaplatenie istiny 311,46 eur s príslušenstvom, na
odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 14. novembra 2019, č. k.
16C/40/2017 - 165, takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobcovi p r i z n á v a n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

o d ô v o d n e n i e :

1.

Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi do troch
dní odo dňa právoplatnosti rozsudku istinu vo výške 311,46 eur s úrokom z omeškania vo výške 5
% ročne odo dňa 01. 04. 2017 do zaplatenia, žalobcovi priznal voči žalovanému nárok na náhradu

trov konania v rozsahu 100 % a návrh žalovaného na prerušenie konania zamietol. Svoje rozhodnutie
odôvodnil právne ust. § 6 ods. 1 a 2, § 8a ods. 2, § 8b ods. 2 a § 10 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z.
o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov“), §
100 ods. 1, § 107 ods. 1 a 2, § 112, § 451 ods. 1 a 2, § 454, § 456, § 580 a § 581 ods. 2 Občianskeho
zákonníka a vecne dôvodnosťou podanej žaloby, keď po vyhodnotení vykonaného dokazovania a po
právnom vyhodnotení veci dospel k záveru, že žaloba žalobcu na zaplatenie istiny vo výške 311,46
eur s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne odo dňa 01. 04. 2017 do zaplatenia titulom úhrady

nedoplatku z ročného vyúčtovania za rok 2016 je dôvodná. Uviedol, že žalobca sa voči žalovanému
podanou žalobou domáhal zaplatenia nedoplatku na vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu
za obdobie od 01. 01. 2016 do 31. 12. 2016, a to bytu č. 1 nachádzajúceho sa na 1. p. bytového
domu so súpisným číslom 67, vchod Družstevná 3 v Bratislave, ktorý je vo vlastníctve žalovaného a
ktorý sa nachádza v bytovom dome, ktorého správu vykonáva žalobca. Poukázal na to, že žalovaný
v rámci vyjadrenia k žalobe a ani v písomnom vyjadrení (k vyjadreniu žalobcu) podanom po márnom
uplynutí lehoty na vyjadrenie podľa ust. § 167 ods. 4 Civilného sporového poriadku (ďalej len „C. s.

p.“) tvrdenie žalobcu ohľadne existencie a výšky nedoplatku na vyúčtovaní za rok 2016 nesporoval s
tým, že žalobca na základe zmluvy o výkone správy zo dňa 30. 03. 2001 vykonáva správu bytového
domu a zabezpečuje prevádzku, údržbu a opravy spoločných častí, spoločných zariadení, príslušenstva
bytového domu, zabezpečuje plnenia spojené s užívaním bytov, nebytových priestorov, spoločných častía zariadení a ďalších služieb v súvislosti s bytovým domom, kde sa nachádza byt č. 1, v súvislosti
s ktorým bol nedoplatok uplatnený. Uviedol, že žalovaný ako vlastník predmetného bytu si neplnil
svoje povinnosti, keď riadne a včas neuhrádzal predpísané zálohové platby, teda príspevok do fondu

prevádzky, údržby a opráv, úhrady za plnenia, odmenu za správu a nedoplatok vyplývajúci z vyúčtovaní
nákladov spojených s užívaním bytu v jeho vlastníctve, a teda si neplnil svoje povinnosti vyplývajúce
mu zo zmluvy o výkone správy, ako aj zo zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov s tým, že k
01. 01. 2016 bol počiatočný stav na účte + 86,36 eur a k 31. 12. 2016 bol stav - 766,73 eur, ako to
vyplýva z prehľadu platieb za rok 2016, ktoré bolo súčasťou vyúčtovania za rok 2016. Poukázal na

skutočnosť, že podľa vyúčtovania nákladov za užívanie bytu boli skutočné náklady vo výške 776,51
eur a predpísané zálohové platby vo výške 1.231,78 eur s tým, že po zohľadnení skutočných nákladov
v súvislosti s predmetným bytom a výškou predpísaných zálohových platieb mal žalovaný preplatok
v sume 455,27 eur (rozdiel sumy 1.231,78 eur a sumy 776,51 eur), ktorý však bol vyúčtovaný ako
preplatok účtovný a nie reálny, keďže žalobca tento preplatok vyúčtoval ako rozdiel sumy skutočných
nákladov vynaložených v roku 2016 a sumy predpísaných zálohových platieb, pričom žalobca od takto

vyčísleného preplatku odpočítal dlžnú sumu zo strany žalovaného, t. j. sumu 766,73 eur, ktorú mal
žalovaný povinnosť v roku 2016 žalobcovi zaplatiť (čo vyplýva z analýzy platieb za relevantné obdobie
a z prehľadu platieb za rok 2016, ktorý bol súčasťou vyúčtovania), a vyúčtoval žalovanému nedoplatok
za rok 2016 v sume 311,46 eur (rozdiel sumy 455,27 eur a sumy 766,73 eur). Uviedol, že na obranu
žalovaného, ktorý v priebehu pojednávania namietal výšku žalobcom uplatneného nedoplatku za rok

2016 v sume 311,46 eur neprihliadol z dôvodu, že sa žalovaný nevyjadril konkrétne k vyčíslenému
nedoplatku za rok 2016, neuviedol, čo sporuje, akú sumu a z akých dôvodov, či sporuje správnosť
výpočtu žalobcom uplatneného nedoplatku, resp. prípadné nezohľadnenie zaplatenia tej-ktorej sumy
žalovaným. Nestotožnil sa ani s tvrdením žalovaného, že žalovaná suma v žalobe nie je špecifikovaná,
pretože zo žaloby jednoznačne vyplývalo, čoho sa žalobca voči žalovanému domáhal, akým titulom a

v akej výške s tým, že žalobca v žalobe uplatnený nárok odôvodnil a pripojil listinné doklady, na ktoré
sa v žalobe i odvolal. Prisvedčil tiež argumentácii žalobcu, že žalovaný pohľadávku nespochybnil a voči
uplatnenému nároku uskutočnil započítanie svojej pohľadávky. Rozhodnutie o úrokoch z omeškania
súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka a § 3 nariadenia
vlády Slovenskej republiky č 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Občianskeho

zákonníka a vecne tým, že žalovaný sa ako vlastník bytu dostal do omeškania s úhradou nedoplatku
na vyúčtovaní nákladov za užívanie predmetného bytu za rok 2016, preto mu uložil povinnosť zaplatiť
žalobcovi úrok z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 311,46 eur odo dňa 01. 04. 2017 do zaplatenia.
Poukázal na to, že žalobca vyzval žalovaného na zaplatenie predmetného nedoplatku výzvou zo dňa
16. 03. 2017, doručenou žalovanému dňa 20. 03. 2017, v ktorej žalovaného žiadal, aby nedoplatok

zaplatil do 31. 03. 2017 s tým, že žalovaný žalobcom uplatnené príslušenstvo ani nijakým spôsobom
nenamietal. Súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozsudku ďalej poukázal na to, že žalovaný v
rámci procesnej obrany tvrdil, že žalovaná pohľadávka žalobcu zanikla započítaním, keď listom číslo
216/EÚ/2017-1 zo dňa 10. 04. 2017 žalovaný oznámil žalobcovi, že podľa ust. § 580 Občianskeho
zákonníka jednostranne započítava pohľadávky žalobcu (vrátane pohľadávky žalobcu uplatnenej v

tomto konaní) voči jeho pohľadávke vo výške 8.543,47 eur, ktorá predstavuje sumu, o ktorú sa žalobca
na jeho úkor bezdôvodne obohatil, a to tak, že žalovaný zaplatil na výzvu žalobcu dňa 24. 01. 2014
sumu 8.543,47 eur na účet vlastníkov bytov a nebytových priestorov za plnenia poskytované s bytom,
ktorého vlastníkom ale žalovaný nebol. Súd prvej inštancie v dôvodoch svojho rozhodnutia ďalej uviedol,
že žalobca považoval započítanie zo strany žalovaného za neplatné a právne neúčinné a zároveň

vzniesol námietku premlčania tejto pohľadávky žalovaného (tvrdeného bezdôvodného obohatenia na
jeho strane), keď túto procesnú obranu žalovaného posúdil ako nedôvodnú, a to vzhľadom na žalobcom
vznesenú námietku premlčania žalovaným uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia
vo výške 8.543,47 eur. Uviedol, že ak by došlo k žalovaným tvrdenému bezdôvodnému obohateniu na
strane žalobcu, objektívna trojročná premlčacia doba by začala plynúť samotným prijatím plnenia (t. j.

dňa 24. 01. 2014) a uplynula by dňa 24. 01. 2017 s tým, že žalobca mohol vyčísliť nárok na zaplatenie
nedoplatku na vyúčtovaní nákladov spojených s užívaním bytu za rok 2016 až v roku 2017, pričom
si nárok na zaplatenie nedoplatku uplatnil voči žalovanému listom zo dňa 16. 03. 2017, teda v čase,
keď už bol nárok žalovaného na vydanie ním tvrdeného bezdôvodného obohatenia v sume 8.543,47
eur premlčaný. Vo vzťahu k žalovaným tvrdenej skutočnosti, že k premlčaniu jeho nároku na vydanie

bezdôvodnéhoobohatenianedošlovzhľadomnaskutočnosť,žesažaloboudoručenouOkresnémusúdu
Bratislava III dňa 22. 01. 2016 domáhal voči žalovaným v 1. až 174. rade (Romana Konečná a spol., t.
j. voči vlastníkom bytov a nebytových priestorov v domoch na uliciach Družstevná 1, 3, Vajnorská 10,
12, 14 a Kalinčiakova 1 v Bratislave, ktorí boli zároveň majiteľmi spoločného účtu pre fond prevádzky,údržby a opráv domu) a tiež voči správcovi domu ako voči žalovanému v 175. rade (v tomto konaní v
postavení žalobcu) zaplatenia sumy 8.543,47 eur s príslušenstvom (konanie vedené na Okresnom súde
Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016), súd prvej inštancie uviedol, že sa s týmto tvrdením žalovaného

nestotožnil, pretože v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka predpokladom spočívania premlčacej
doby je, že veriteľ (v prejednávanej veci žalovaný) v začatom konaní i riadne pokračuje a neuskutoční
prekážky v postupe súdu a v jeho skončení rozhodnutím súdu. Uviedol, že o riadne pokračovanie v
konaní nejde, ak veriteľ zaviní zastavenie konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
sp. zn. 3 Cdo 185/2009). Skonštatoval, že ak došlo k zastaveniu konania v dôsledku späťvzatia žaloby,

prihliada sa na vec, ako keby ku konaniu vôbec nedošlo; t. j. zastavené súdne konanie nemá žiaden
právny dopad na plynutie premlčacej doby pri práve na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia
podľa ust. § 107 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Poukázal na to, že žalovaný (v procesnom postavení
žalobcu) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016 vzal žalobu v časti
o zaplatenie 7.140,27 eur späť, čo malo za následok, že sa na vec prihliada tak, ako keby k uplatneniu
nároku žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia na súde ani nedošlo, a teda neboli splnené

predpokladané následky podania žaloby, t. j. spočívanie premlčacej doby. Výrok, ktorým zamietol návrh
žalovaného na prerušenie konania odôvodnil súd prvej inštancie právne ust. § 162 ods. 1 a 3 a § 164
C. s. p. a vecne nedôvodnosťou tohto návrhu, nakoľko žalovaný návrh na prerušenie konania až do
právoplatného skončenia konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016
nijakým spôsobom neodôvodnil a v zmysle zákona ani žiadny dôvod na prerušenie konania nebol daný,

a to ani obligatórny podľa ust. § 162 C. s. p., ani fakultatívny podľa ust. § 164 C. s. p. s tým, že prípadné
prerušeniekonaniabybolovrozporesprincípomuvedenýmvčl.17C.s.p.,podľaktoréhosúdpostupuje
v konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, predchádza zbytočným prieťahom,
koná hospodárne a bez zbytočného a neprimeraného zaťažovania strán sporu a iných osôb. Výrok,
ktorým rozhodol o nároku na náhradu trov konania, súd prvej inštancie odôvodnil právne ust. § 255 ods.

1 C. s. p. v spojení s ust. § 262 ods. 1 C. s. p. a vecne plným úspechom žalobcu v konaní s tým, že o
výške náhrady trov konania rozhodne v súlade s ust. § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia,
ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

2.

Proti tomuto rozsudku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie z dôvodu, že rozhodnutie súdu
prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s.
p.), a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové
rozhodnutie. Nestotožnil sa s právnym posúdením započítania žalovanej pohľadávky zo strany súdu

prvejinštancie,nakoľkovzačatomkonaníriadnepokračuje(vzmysleust.§112Občianskehozákonníka)
aj ten účastník súdneho konania, ktorý súčinnosť so súdom v konaní sám nevyvíja, svojimi úkonmi
však nebráni priebehu konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci (judikát R 32/1978), keď
o riadne pokračovanie v konaní nejde vtedy, keď účastník zaviní zastavenie konania tým, že neopraví
vady žaloby, bezdôvodne vezme žalobu späť, neodôvodnene preruší konanie podľa ust. § 163 C. s.

p. atď. Poukázal na to, že čiastočné zastavenie konania vedeného na Okresnom súde Bratislava III
pod sp. zn. 45C/17/2016, a to v dôsledku realizácie jeho dispozičného práva zobrať žalobu späť podľa
ust. § 144 C. s. p., nebolo bezdôvodné, ale bolo podmienené zánikom časti pohľadávky v dôsledku
započítania, ktoré nastalo až po podaní žaloby (započítacím prejavom žalovaného zo dňa 10. 04. 2017),
a preto nemožno toto zastavenie konania posudzovať ako ním zavinené. Uviedol, že s procesným

úkonom podania žaloby na súd sa spájajú procesné i hmotnoprávne účinky s tým, že v zmysle ust. § 112
Občianskeho zákonníka je takýmto hmotnoprávnym účinkom zastavenie plynutia premlčacej doby, ktorá
v prejednávanom prípade spočívala až do vykonania započítania žalovanej pohľadávky, čím žalovaná
pohľadávka zanikla. Poukázal na skutočnosť, že v prejednávanej veci došlo na strane žalobcu na jeho
úkor k získaniu bezdôvodného obohatenia plnením bez právneho dôvodu, a to tým, že dňa 24. 01. 2014

uhradil na jeho účet sumu 8.543,47 eur, pričom objektívna premlčacia doba začala plynúť samotným
prijatím plnenia, t. j. dňa 24. 01. 2014, ale neuplynula dňa 24. 01. 2017, pretože si svoje právo na vydanie
bezdôvodného obohatenia uplatnil žalobou na Okresnom súde Bratislava III v konaní vedenom pod sp.
zn. 45C/17/2016, a v čase vykonania započítania (započítací prejav zo dňa 10. 04. 2017) premlčacia
doba neuplynula, ale spočívala, pričom žalobu vzal späť v časti o zaplatenie 7.140,27 eur z dôvodu

započítania až podaním zo dňa 22. 03. 2019. Vytkol súdu prvej inštancie nesprávne právne posúdenie
jeho procesnej obrany, v rámci ktorej argumentoval, že listom zo dňa 10. 04. 2017 si jednostranne
započítal pohľadávku bytového domu, ktorý spravuje žalobca (okrem iného aj za byt č. 14), voči jeho
pohľadávke voči bytovému domu z titulu plnenia bez právneho dôvodu s tým, že žalovaná pohľadávkažalobcu tak zanikla okamihom, kedy sa ich vzájomné pohľadávky spôsobilé na započítanie stretli, a
preto je žaloba žalobcu nedôvodná.

3.

Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovaného navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne
správny,nakoľkosúdprvejinštancievodôvodnenínapadnutéhorozsudkusprávne,jasneazrozumiteľne
vysvetlil dôvody existencie premlčania prípadnej pohľadávky žalovaného, ktorá právna skutočnosť je

predmetom odvolania žalovaného. Uviedol, že žalovaný si svoju kvázi pohľadávku vo výške 8.543,47
eur síce uplatnil v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016, a to dva
dni pred uplynutím premlčacej doby, v dôsledku čoho došlo k spočívaniu (neplynutiu) premlčacej doby
v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka, ktoré je však podľa hmotného práva viazané na riadne
pokračovanie v začatom konaní, a dňa 10. 04. 2017 vykonal zápočet vo vzťahu k nemu a ním žalovanej
sume (bez ohľadu na jeho neplatnosť), avšak následne vzal žalobu v časti o zaplatenie 7.140,27 eur

vedenú na Okresnom súde Bratislava III z titulu viacerých kvázi zápočtov späť, čím fakticky v tejto
časti v rozpore s ust. § 112 Občianskeho zákonníka nepokračoval riadne v konaní, čoho dôsledkom
nastal právny stav taký, ako keby k sporovému konaniu vôbec nedošlo, t. j. nedošlo ani k prerušeniu
premlčacej lehoty a prípadná pohľadávka žalovaného, pokiaľ by aj existovala, sa fakticky premlčala.
Poukázal na skutočnosť, že v dôsledku ním vznesenej námietky premlčania nebolo možné prihliadnuť

na obranu žalovaného, t. j. na (beztak neplatný) zápočet jeho premlčanej pohľadávky, ktorá sa premlčala
dňa 24. 01. 2016, oproti pohľadávke uplatňovanej v tomto konaní, ktorá bola vyúčtovaná a splatná ku
dňu 01. 04. 2017. Poukázal na to, že vo vzťahu k platnosti zápočtu žalovaného, resp. vo vzťahu k
existencii pohľadávky žalovaného spôsobilej na započítanie vzniesol v konaní viaceré námietky, ktoré
však prvoinštančný súd vzhľadom na námietku premlčania ďalej neskúmal. Uviedol, že pohľadávka

žalovaného vo výške 8.543,47 eur titulom úhrady nedoplatkov za byt č. 27 zrejme vznikla (aktuálne
je premlčaná), avšak bezdôvodne sa mohol obohatiť jedine vlastník bytu, za ktorého sa plnilo to, čo
mal plniť sám (v zmysle ust. § 454 Občianskeho zákonníka) s tým, že samotné pohnútky žalovaného,
vychádzajúce z domnienky, že je, resp. sa stane vlastníkom bytu č. 27, spočívali v omyle a preto
musia ísť na ťarchu žalovaného, ktorý je povinný vysporiadať si vzťahy so skutočným vlastníkom bytu.

Argumentoval, že správca bytového domu sa už z titulu svojho postavenia správcu nemohol obohatiť
ani v teoretickej rovine, keďže finančné prostriedky boli pripísané na účet bytového domu, nie na účet
správcu, do úvahy by preto teoreticky prichádzala aj pasívna legitimácia ostatných vlastníkov bytov, ktorí
sa však prijatím platby na účet bytového domu neobohatili, pretože sa len doplatil existujúci nedoplatok
viaznuci na byte č. 27, čiže ich majetok sa nezväčšil. Poukázal na skutočnosť, že ako správca z

titulu absencie vlastnej pasívnej legitimácie ohľadne pohľadávky žalovaného, ako aj z titulu absencie
zákonného zmocnenia (v zmysle kogentnej úpravy oprávnení správcu v zákone č. 182/1993 Z. z. o
vlastníctve bytov) nie je subjektom, voči ktorému by bolo možné platne vykonať zápočet, a to namiesto
toho, aby bol zápočet zrealizovaný vo vzťahu k všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov, preto
akýkoľvek zápočet smerujúci fakticky voči finančným prostriedkom vlastníkov bytu, avšak adresovaný

správcovi je a priori neplatný, keďže správca nie je zo zákona vecne legitimovaný prijímať a vykonávať
v mene a za vlastníkov zápočty vo vzťahu k tretím osobám. Namietol, že právna úprava spočívania
premlčacej doby neslúži a nemôže slúžiť na to, aby veriteľ pochybnou a neskôr čiastočne späťvzatou
žalobou bez rozhodnutia súdu „predĺžil“ premlčaciu dobu a čakal na ešte neexistujúcu protipohľadávku
dlžníka, ktorú by si teoreticky mohol v rámci spočívania premlčania v budúcnosti započítať, keď takýto

výklad by bol contra rationem lege s tým, že bolo navyše otázne, či sa prvoinštančný súd mohol a mal
obranou žalovaného v tomto konaní vôbec zaoberať, pretože žalovaný si uplatnil pohľadávku vo výške
8.543,47 eur v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016, čo vytvorilo
prekážku litispendencie v tomto konaní, a preto žalovaný nemohol z titulu tej istej kvázi pohľadávky viesť
aktívne konanie v pozícii žalobcu a súčasne sa tou istou pohľadávkou brániť v tomto konaní, keďže

fakticky ide o vzájomnú žalobu v zmysle ust. § 147 ods. 2 C. s. p., ktorá sa posudzuje len ako obrana
žalovaného.

4.

Žalovaný sa k vyjadreniu žalobcu, ktoré mu bolo doručené dňa 26. 02. 2020, nevyjadril.

5.Odvolací súd preskúmal vec viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania podľa ust. § 379 a ust.
§ 380 ods. l C. s. p., túto prejednal bez nariadenia odvolacieho pojednávania (ust. § 385 ods. 1 C. s.
p.) a rozsudok verejne vyhlásil dňa 30. apríla 2020 podľa ust. § 378 ods. 1 v spojení s ust. § 219 ods.

3 C. s. p., viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (ust. § 383 C. s. p.), pričom o
termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli strany sporu upovedomené zákonným spôsobom.

6.

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil, pretože je vo svojich výrokoch vecne
správny (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.).

7.

Z dikcie ust. § 387 ods. 1 C. s. p. vyplýva, že odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je

vo výroku vecne správne. Obsah rozhodnutia vo veci samej vyjadruje súd vo výroku rozhodnutia, ktorý
je prejavom konečného úsudku konajúceho súdu o prejednávanej veci. Vecná správnosť ako zákonný
predpoklad na vydanie potvrdzujúceho verdiktu sa vyžaduje iba v prípade výroku preskúmavaného
rozhodnutia. Vecná nesprávnosť odôvodnenia rozhodnutia súdu prvej inštancie teda nebráni tomu,
aby odvolací súd v konečnom dôsledku rozhodnutie (ako vecne správne) potvrdil. K záveru o vecnej

správnosti výroku môže odvolací súd dospieť aj z odlišných dôvodov, než na ktorých založil svoje
rozhodnutie súd prvej inštancie. Potvrdzujúce rozhodnutie odvolacieho súdu môže byť (okrem iného)
založenénaodlišnomprávnomposúdení,zakéhovychádzalsúdprvejinštancie,pritomjevšakpotrebné
mať na zreteli ust. § 382 C. s. p., ktoré vyžaduje, aby odvolací súd vyzval strany k možnému použitiu
všeobecne záväzného právneho predpisu, ktoré pri doterajšom rozhodovaní veci nebolo použité a ktoré

je pre rozhodnutie veci rozhodujúce, ak má odvolací súd za to, že sa na prejednávanú vec takéto
ustanovenie vzťahuje, čím sa má zabrániť vydávaniu tzv. prekvapivých rozhodnutí.

8.

V prejednávanej veci dospel odvolací súd k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vo
svojich výrokoch vecne správny, avšak z čiastočne odlišných dôvodov (na základe čiastočne odlišného
právneho posúdenia), než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie.

9.

K námietke žalovaného v podanom odvolaní, že napadnutý rozsudok spočíva v nesprávnom právnom
posúdení veci (odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. h/ C. s. p.) odvolací súd uvádza, že právnym
posúdenímječinnosťsúdu,priktorejzoskutkovýchzistenívyvodzujeprávnezáveryaaplikujekonkrétnu
právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii

práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil
správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval,
alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

10.

K tvrdeniu žalovaného, že nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie malo spočívať v
tom, že nesprávne právne posúdil jeho procesnú obranu, v rámci ktorej argumentoval, že si listom
zo dňa 10. 04. 2017 jednostranne započítal pohľadávku bytového domu, ktorý spravuje žalobca,
proti svojej pohľadávke voči bytovému domu z titulu plnenia bez právneho dôvodu, a preto žalobou

uplatnená pohľadávka žalobcu zanikla okamihom, kedy sa ich vzájomné pohľadávky spôsobilé na
započítanie stretli, odvolací súd uvádza, že sa s touto argumentáciou žalovaného nestotožňuje a
meritórny (vyhovujúci) výrok napadnutého rozsudku považuje za vecne správny.

11.

Podľa ust. § 112 vety prvej Občianskeho zákonníka, ak veriteľ v premlčacej dobe uplatní právo na
súde alebo u iného príslušného orgánu a v začatom konaní riadne pokračuje, premlčacia doba od tohto
uplatnenia po dobu konania neplynie.12.

Podľa ust. § 580 Občianskeho zákonníka, ak veriteľ a dlžník majú vzájomné pohľadávky, ktorých plnenie
je rovnakého druhu, zaniknú započítaním, pokiaľ sa vzájomne kryjú, ak niektorý z účastníkov urobí voči
druhému prejav smerujúci k započítaniu. Zánik nastane okamihom, keď sa stretli pohľadávky spôsobilé
na započítanie.

13.

Podľa ust. § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka, započítať nemožno premlčané pohľadávky,
pohľadávky, ktorých sa nemožno domáhať na súde, ako aj pohľadávky z vkladov. Proti splatnej
pohľadávke nemožno započítať pohľadávku, ktorá ešte nie je splatná.

14.

V zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka premlčacia doba neplynie, pokiaľ si veriteľ v premlčacej
dobe uplatní právo na súde a v začatom konaní riadne pokračuje. Predpokladom spočívania premlčacej
doby teda je, že veriteľ (v prejednávanej veci žalovaný) v začatom konaní riadne pokračuje. V začatom

konaní riadne pokračuje aj tá strana sporu, ktorá súčinnosť so súdom v konaní sama nevyvíja, svojimi
úkonmi však nebráni priebehu konania a jeho skončeniu rozhodnutím súdu vo veci (R 32/1978). O riadne
pokračovanie v konaní nejde vtedy, keď sporová strana zaviní zastavenie konania z dôvodu, že neopraví
vady žaloby (ust. § 129 C. s. p.), bezdôvodne vezme žalobu späť (ust. § 144 a nasl. C. s. p.), nedôvodne
navrhne prerušenie konania a následne nenavrhne pokračovanie v konaní (ust. § 163 C. s. p.) a pod.

K zastaveniu konania však môže dôjsť aj v dôsledku iných skutočností než z dôvodu, že žalobca
riadne nepokračoval v začatom konaní. V takom prípade následok spočívajúci v neplynutí premlčacej
doby nastáva a premlčacia doba sa predlžuje o časový úsek jej spočívania. Typickým prípadom, kedy
žalobca nezavinil zastavenie konanie, je späťvzatie žaloby z dôvodu, že po podaní žaloby došlo k zániku
žalovanej pohľadávky (napr. z dôvodu, že žalovaný po podaní žaloby uhradil žalovanú pohľadávku).

15.

Odvolací súd sa preto stotožnil s argumentáciou žalovaného, že (čiastočné) zastavenie konania
v dôsledku (čiastočného) späťvzatia žaloby žalobcom z dôvodu, že došlo k započítaniu žalovanej

pohľadávky žalobcu so vzájomnou pohľadávkou žalovaného, nemožno posudzovať ako bezdôvodné
späťvzatie žaloby, a teda ako žalobcom zavinené zastavenie konania, nakoľko započítanie pohľadávok
predstavuje náhradnú formu splnenia dlhu (porovnaj systematické zaradenie inštitútu započítania v
Občianskom zákonníku do oddielu upravujúceho zánik záväzkov) a pokiaľ žalobca (veriteľ) vezme
žalobu späť z dôvodu, že svoju pohľadávku voči žalovanému (dlžníkovi) započítal so vzájomnou

pohľadávkou žalovaného voči nemu, je potrebné skonštatovať, že žalobca v zmysle ust. § 112
Občianskehozákonníkariadnepokračovalvkonaníaždookamihu,kedydošlokzánikujehopohľadávky
započítaním (presnejšie do okamihu, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu), z čoho vyplýva,
že premlčacia doba teda neplynula až do okamihu započítania žalovanej pohľadávky (do okamihu
urobenia prejavu smerujúceho k započítaniu) a pohľadávka žalobcu (veriteľa) teda nemohla byť v

čase započítania premlčaná, t. j. pokiaľ má žalobca možnosť započítať svoju žalobou uplatnenú
pohľadávku so vzájomnou pohľadávkou žalovaného, ktorá vznikla v priebehu konania, ale až po
„uplynutí“ premlčacej doby (nebyť spočívania premlčacej doby z dôvodu prebiehajúceho súdneho
konania), nie je možné nútiť žalobcu pokračovať v konaní (a nevykonať započítanie) s odôvodnením,
že v opačnom prípade by nepokračoval riadne v konaní v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka,

keď takýto záver by bol zjavne nelogický, už len z toho dôvodu, že započítanie môže byť vykonané aj zo
strany žalovaného, ktorý pokiaľ by s takýmto započítaním proti jeho vzájomnej pohľadávke nesúhlasil
(napr. z dôvodu, že neuznáva existenciu žalobcovej pohľadávky), nič by mu nebránilo v tom, aby sa
proti žalobcovi domáhal zaplatenia svojej pohľadávky samostatnou žalobou, pričom v súdnom konaní
o tejto žalobe by sa ako predbežná otázka musela riešiť platnosť započítania vzájomných pohľadávok

žalobcu a žalovaného.

16.Z uvedeného preto vyplýva, že nakoľko v uvedenej argumentácii spočívala aj procesná obrana
žalovaného v tomto konaní, bolo potrebné ako predbežnú otázku riešiť otázku platnosti započítacieho
prejavu žalovaného zo dňa 10. 04. 2017 (list žalovaného označený ako „Vec: Započítanie pohľadávky“

zo dňa 10. 04. 2017, založený v súdnom spise na č. l. 52), pretože pokiaľ by bol tento jednostranný
započítací prejav žalovaného platný, bol by urobený v čase, kedy pohľadávka žalovaného nebola
premlčaná, keďže premlčacia doba neplynula z dôvodu, že žalobca uplatnil toto svoje právo na súde
a v začatom konaní (vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016) aj riadne
pokračoval, avšak odvolací súd dospel k záveru (v zhode so žalobcom), že jednostranné započítanie

žalovaného zo dňa 10. 04. 2017 je absolútne neplatný právny úkon.

17.

Právo z občianskoprávneho vzťahu zaniká (okrem iného) spôsobom predpokladaným v ust. § 580
Občianskeho zákonníka. Predpoklady zániku pohľadávok započítaním sú a/ vzájomnosť pohľadávok

(musí ísť o dva záväzky medzi tými istými subjektami, kde veriteľ jednej pohľadávky je zároveň dlžníkom
druhej a naopak), b/ rovnaký druh plnenia (ten je splnený, ak ide o pohľadávky peňažné), c/ spôsobilosť
pohľadávok na započítanie (nejde o pohľadávky, ktorých započítateľnosť je vylúčená zákonom alebo
dohodou účastníkov) a d/ právny úkon smerujúci k započítaniu (jednostranný či dvojstranný). Ku
kompenzácii treba, aby jeden z účastníkov urobil prejav smerujúci k započítaniu adresovaný druhému

účastníkovi. Forma takéhoto právneho úkonu nie je predpísaná, musí spĺňať všeobecné náležitosti
stanovené v ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka a z jeho obsahu musí byť zrejmé, aká pohľadávka
a v akej výške sa uplatňuje na započítanie proti pohľadávke veriteľa. K zániku peňažných pohľadávok
v rozsahu, v ktorom sa vzájomne kryjú, dochádza okamihom, kedy sa pohľadávky stretli (t. j. v okamihu
splatnosti pohľadávky, ktorá sa stala splatnou ako posledná). Z ust. § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka

je zrejmé, že zákon vylučuje možnosť jednostranným prejavom započítať pohľadávky premlčané.
Nezáleží pritom na tom, kedy bol urobený prejav smerujúci k započítaniu; premlčanie sa posudzuje
k okamihu, kedy sa pohľadávky stretli. Inými slovami povedané, pre posúdenie, či je pohľadávka
premlčaná (a teda či ju možno použiť na započítanie, prípadne započítanie proti nej úspešne namietať)
je rozhodujúci okamih, kedy sa pohľadávky stretli. Pri splnení zákonných predpokladov platí, že ak

bola vzájomná pohľadávka premlčaná už v okamihu, kedy dospela pohľadávka neskôr splatná, je zánik
záväzku jednostranným započítaním vylúčený (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky
zo dňa 24. apríla 2007, sp. zn. 33 Odo 336/2005 a uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
zo dňa 26. mája 2010, sp. zn. 1 M Cdo 11/2008).

18.

Z vyššie uvedeného vyplýva, že jednostranné započítanie je adresovaný právny úkon, ktorý musí v
zmysle ust. § 580 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka dôjsť
adresátovi (dostať sa do jeho dispozičnej sféry), pričom v prejednávanom prípade je nesporné, že

žalovaný urobil započítací prejav zo dňa 10. 04. 2017 voči žalobcovi a tomuto ho aj doručil a zároveň je
nesporné, že žalovaný poslal sumu 8.543,47 eur (tvrdené bezdôvodné obohatenie žalobcu) na bankový
účet, ktorý žalobca viedol v zmysle ust. § 8 ods. 3 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov ako
správca bytového domu za účelom prijímania úhrad od vlastníkov bytov a nebytových priestorov, avšak
majiteľom tohto účtu bytového domu zriadeného správcom v banke sú vlastníci bytov a nebytových

priestorov a finančné prostriedky na tomto účte sú majetkom týchto vlastníkov, pričom správca je len
disponentom s týmito finančnými prostriedkami, a majetok vlastníkov nie je súčasťou majetku správcu a
správcanesmievyužiťmajetokvlastníkovvovlastnýprospechalebovprospechtretíchosôb.Pokiaľteda
v prejednávanej veci došlo k vzniku bezdôvodného obohatenia vo výške 8.543,47 eur, toto bezdôvodné
obohatenie vzniklo vlastníkom bytov a nebytových priestorov a započítací prejav žalovaného mal byť

preto adresovaný a doručený vlastníkom bytov a nebytových priestorov, a nie žalobcovi ako správcovi
bytového domu. Je nutné totiž poukázať aj na skutočnosť, že v zákone č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve
bytov nie je ani obsiahnuté zákonné zmocnenie, ktoré by v takýchto prípadoch oprávňovalo správcu
bytového domu konať v mene vlastníkov (porovnaj ust. § 8b ods. 1 a § 9 ods. 7 a 8 zákona č. 182/1993
Z. z. o vlastníctve bytov v súčasnom znení, resp. ust. § 8b ods. 1 a 2 zákona č. 182/1993 Z. z. o

vlastníctve bytov v znení účinnom do 31. 10. 2018), a nakoľko započítací prejav žalovaného zo dňa
10. 04. 2017 smeroval voči žalobcovi a tomuto bol aj doručený, odvolací súd konštatuje, že tento
jednostranný adresovaný právny úkon bol urobený v rozpore s ust. § 580 Občianskeho zákonníka, a
teda je v zmysle ust. § 39 Občianskeho zákonníka absolútne neplatný pre rozpor so zákonom, a pretožalobou uplatnená pohľadávka žalobcu tak nemohla zaniknúť započítaním a meritórne rozhodnutie súdu
prvej inštancie je správne.

19.

Ku kompenzačnej námietke žalovaného vznesenej na pojednávaní dňa 14. 11. 2019 (v zmysle ust.
§ 147 ods. 2 C. s. p.), ktorej obsahom bolo započítanie tej istej pohľadávky žalovaného na vydanie
bezdôvodného obohatenia, a to v rozsahu žalobcom uplatnenej pohľadávky odvolací súd uvádza, že

nakoľko započítací prejav žalovaného zo dňa 10. 04. 2017 je absolútne neplatný, čiastočné späťvzatie
žaloby žalovaným v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava III pod sp. zn. 45C/17/2016 bolo
bezdôvodné a zastavenie konania v príslušnej časti o zaplatenie istiny 7.140,27 eur bolo zavinené
žalovaným (v uvedenom konaní v pozícii žalobcu), žalovaný teda nepokračoval riadne v začatom konaní
v zmysle ust. § 112 Občianskeho zákonníka a toto konanie tak nemalo vplyv na plynutie premlčacej doby
ohľadom práva žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia a keďže bezdôvodné obohatenie

malo vzniknúť dňa 24. 01. 2014, objektívna trojročná premlčacia doba uplynula v zmysle ust. § 107 ods.
2 Občianskeho zákonníka dňa 24. 01. 2017 a pohľadávka žalobcu uplatnená v tomto súdnom konaní sa
stala splatná až dňa 01. 04. 2017, teda v čase, keď už bolo právo žalovaného na vydanie bezdôvodného
obohatenia premlčané, z dôvodu ktorého s poukazom na ust. § 581 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v
zmysle ktorého je započítanie premlčanej pohľadávky jednostranným započítacím prejavom vylúčené,

nemohol odvolací súd na žalovaným vznesenú kompenzačnú námietku prihliadnuť (a to aj vzhľadom
na žalobcom vznesenú námietku premlčania).

20.

Žalovaný podaným odvolaním napadol aj závislý výrok, ktorým súd prvej inštancie rozhodol o náhrade
trov konania, ako aj výrok, ktorým súd prvej inštancie zamietol jeho návrh na prerušenie konania,
pričom odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je i v týchto častiach vecne správny s
poukazom na skutočnosť, že žalovaný v odvolaní vo vzťahu k týmto výrokom neargumentoval ničím
(napr. nesprávnym právnym posúdením), obmedzil sa odvolací súd len na konštatovanie ich správnosti,

pričom na zdôraznenie správnosti rozsudku aj v tejto časti odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd
rozhodol o nároku na náhradu trov konania podľa ust. § 255 ods. 1 C. s. p. podľa zásady úspechu
žalobcuvspore,t.j.aplikovalsprávnezákonnéustanovenieavecajpoprávnej stránkesprávneposúdil,
a zároveň správne zamietol aj návrh na prerušenie konania z dôvodu, že neboli splnené podmienky
predpokladané ust. § 162 C. s. p. alebo ust. § 164 C. s. p., keď aplikoval správne zákonné ustanovenia

a vec aj po právnej stránke správne posúdil.

21.

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako

vecne správny potvrdil (ust. § 387 ods. 1 C. s. p.).

22.

O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ust. § 396 ods. 1 C. s. p. v spojení s ust. §

255 ods. 1 a ust. § 262 ods. 1 C. s. p. tak, že v odvolacom konaní plne úspešnému žalobcovi priznal proti
žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady
trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie
končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

23.

Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (ust. § 393 ods.
2 veta druhá C. s. p. v spojení s ust. § 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

Poučenie:Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C. s. p.).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa

konanie končí, ak
a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov,
b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný
zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,
e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo
f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné
práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C. s. p.).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo

rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej
otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu,
b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo
c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní
proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 C. s. p.).

(1) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy;

na príslušenstvo sa neprihliada,
b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany
neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,
c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia
dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania
žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 C. s. p.).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C. s. p.).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu

oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie,
lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo
dovolacom súde (§ 427 C. s. p.).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v
akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne
(dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C. s. p.).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa

musia byť spísané advokátom.
(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,
b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské
právnické vzdelanie druhého stupňa,

c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený
osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa
(§ 429 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v
tomto ustanovení.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada(§ 431 C. s. p.).

(1) Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom

právnom posúdení veci.
(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za
nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 C. s. p.).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej

inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C. s. p.).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C. s. p.).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany
okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.

s. p.).