Uznesenie Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 12. júl 2012

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoE/77/2011

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210219756
Dátum vydania rozhodnutia: 12. 07. 2012

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2012:1210219756.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Československá obchodní banka, a.s., Radlická
333/150, 150 57 Praha 5, Česká republika, IČO: 00 001 350, zastúpený: MAREK & PARTNERS, Mgr.
Ľubomírom Marekom, LL.M., advokátom, Palisády 36, 811 06 Bratislava, proti povinnému: GENERAL
FACTORING, a.s., Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený: HMG & PARTNERS,
s.r.o., Štefanovičova 12, 811 04 Bratislava, konajúci prostredníctvom Mgr. Jána Gajana, konateľa a

advokáta, o vymoženie uloženej povinnosti, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu
Bratislava II č.k. 39Er/1499/2010-1319 zo dňa 24.2.2011 v časti druhého výroku uznesenia a o odvolaní
povinného proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava II č.k. 39Er/1499/2010-1319 zo dňa 24.2.2011 v
časti prvého výroku uznesenia, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave prvý výrok napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava II č.k.
39Er/1499/2010-1319zodňa24.2.2011 potvrdzuje aodvolanieprotidruhémuvýrokunapadnutého

uznesenia o d m i e t a .

Krajský súd v Bratislave oprávnenému a povinnému trovy odvolacieho konania n e p
r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým uznesením súd prvého stupňa prvým výrokom návrh povinného na odopretie uznania

a vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri
Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010
na území Slovenskej republiky zamietol. Druhým výrokom súd povolil odklad vykonateľnosti konečného
rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore
so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 do právoplatného skončenia
konania pred Mestským súdom v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 vedeného vo veci žaloby o zrušenie

rozhodcovského nálezu.

V odôvodnení uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že návrhom doručeným súdu dňa 21.12.2010
žiadal povinný s poukazom na ustanovenia Newyorského dohovoru (ďalej len Dohovor) a ustanovenia
zák. č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZRK) o I. odopretie
uznania a výkonu exekučného titulu, II. odloženie vykonateľnosti exekučného titulu, ktorým je konečný

rozhodcovský nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so
sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 a III. zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia. Povinný svoj návrh doplnil dňa 21.12.2010 v časti nároku na odloženie
vykonateľnosti exekučného titulu predložením nového dôkazu, ktorým je odvolanie voči uzneseniu
Mestského súdu v Prahe č.k. 14Cm/180/2010-218 zo dňa 13.1.2011. Odvolanie bolo podané na Vrchný
súd v Prahe a je vedené pod sp. zn. 8Cmo/62/2011. Zároveň povinný uplatnil IV. kompenzačnú námietku

spočívajúcu v tom, že jednostranným zápočtom vykonaným listom zo dňa 22.2.2011 si započítal voči
exekučne vymáhanej pohľadávke oprávneného svoju pohľadávku, ktorú má voči oprávnenému vovýške 48.000.000,-Kč a ktorú nadobudol postúpením od spoločnosti TF Recovery, s.r.o.. Podaním
doručenýmsúdudňa22.2.2011povinnýdoplnilsvojnávrhzodňa21.12.2010včastinárokunaodloženie
vykonateľnosti exekučného titulu predložením nového dôkazu, ktorým je odvolanie voči uzneseniu

Mestského súdu v Prahe č.k. 14Cm/180/2010-218 zo dňa 13.1.2011. Odvolanie bolo podané na Vrchný
súd v Prahe a je vedené pod sp. zn. 8Cmo/62/2011.

K návrhu na I. odopretie uznania a výkonu exekučného titulu súd prvého stupňa v odôvodnení uviedol,
že povinný svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 28.10.2010 doručil Mestskému súdu v Prahe žalobu na

zrušenie rozhodcovského nálezu s návrhom na odloženie jeho vykonateľnosti. Povinný ďalej tvrdil, že
exekučný titul trpí vadami, ktoré podľa čl. V ods. 1 písm. b/, d/, e/ a podľa čl. V ods. 2 písm. b/ Dohovoru
bránia jeho uznaniu a zakladajú dôvody na odopretie jeho uznania a výkonu. Ako dôvod na zrušenie
rozhodcovského nálezu uviedol skutočnosť, že:

1. v konaní došlo k závažným vadám a ako účastníkovi mu bola odňatá možnosť konať pretože:

- rozhodcovský súd ponechal rozhodovať v spore subjektívne i objektívne zaujatého rozhodcu, napriek
tomu, že tento bol vylúčený v inom prípade vedenom pred tým istým rozhodcovským súdom, ktorý
priamo súvisel s predmetným rozhodcovským konaní; vôbec sa nevysporiadal s námietkou zaujatosti a
evidentnými dôvodmi na vylúčenie predsedajúceho rozhodcu,
- rozhodcovský súd povinnému nedoručil riadnym spôsobom rozhodcovský nález,

- v odôvodnení rozhodnutia sa nevysporiadal so žiadnymi zo zásadných argumentov povinného (ako
žalobcu).

2. Zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán, nakoľko spor rozhodoval
subjektívneiobjektívnezaujatýpredsedajúcirozhodcavrozporesgaranciounezávislostianestrannosti,

čím bol naplnený dôvod na odopretie uznania a výkonu rozhodcovského nálezu podľa čl. V ods. 1 písm.
d/ Dohovoru.

3.Nezáväznosťrozhodovaniaprestrany,keďžerozhodcovskýnáleznebolpovinnémuriadnedoručenýv
autorizovanom znení vlastnoručne podpísanom rozhodcami, nestal sa pre strany záväzný - toto konanie

napĺňa dôvody odopretia uvedené podľa čl. V. ods. 1 písm. e/ Dohovoru.

4. Rozpor s verejným poriadkom Slovenskej republiky spočívajúci
- v porušení práva na spravodlivý proces (podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a čl. VI ods. 1 Dohovoru) v dôsledku
rozhodovania sporu zaujatým rozhodcom a v neodôvodnení rozhodnutia o jeho vylúčení,

- v porušení zásady rovnosti strán,
- v neodôvodnení rozhodcovského nálezu, pretože rozhodcovský súd sa nevysporiadal s podstatnými
argumentami povinného.

Na základe vyššie uvedených vád doručil povinný Mestskému súdu v Prahe žalobu na zrušenie

rozhodcovského nálezu. Z tohto dôvodu žiadal, aby exekučný súd odložil vykonateľnosť exekučného
titulu do rozhodnutia o návrhu na jeho zrušenie a odklad vykonateľnosti.

Súd prvého stupňa v odôvodnení skonštatoval, že ustanovenia Dohovoru sú implementované do
právneho poriadku Slovenskej republiky v jeho ôsmej časti, §§ 46-50 ZRK, ktorého úprava je konformná

s označenou medzinárodnou zmluvou. Preto súd pri skúmaní návrhu povinného na odopretie uznania a
výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu postupoval v súlade s ustanoveniami ZRK. Súd prvého stupňa
s poukazom na §§ 46 ods. 1, 49 ods. 1, 2, 50 ods. 1, 2 ZRK na základe zisteného skutkového stavu z
vykonaného dokazovania dospel k záveru, že návrh povinného v prvej časti návrhu nie je dôvodný.

K tvrdeniam povinného, na ktorých zakladá dôvodnosť návrhu na odopretie uznania a vykonateľnosti
exekučného titulu, pretože 1/ v konaní došlo k závažným vadám a ako účastníkovi mu bola odňatá
možnosť konať, 2/ zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán,
exekučný súd uviedol, že exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je konečný rozhodcovský
nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v

Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010, ktorým bol povinný (v rozhodcovskom
konaní v procesnom postavení žalobcu) zaviazaný nahradiť oprávnenému (v rozhodcovskom konaní
v procesnom postavení žalovaného) trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a iných
nákladov v sume 40.281.893,42 Kč a trovy rozhodcovského konania v sume 840.000 USD. V zmysleuzavretej rozhodcovskej doložky začalo dňa 19.6.2002 rozhodcovské konanie na základe podanej
žaloby Investiční a poštovní bankou, a.s., ako žalobcom proti Československé obchodní bance, a.s., ako
žalovanému. Predmetom konania bolo zaplatenie sumy 39.999.999.999,-Kč s prísl. in eventum sumy

16.166.819.999,-Kč. Povinný, v procesnom postavení žalobcu, vstúpil do konania dňa 29.4.2008 na
základe uznesenia rozhodcovského súdu o pripustení zmeny žalobcu z dôvodu postúpenia pohľadávky.
Povinný vstúpil do konania už začatého, pričom akceptoval a prijal jeho stav. Ďalej súd prvého stupňa
poukázal na to, že povinný namietal zaujatosť predsedajúceho rozhodcu JUDr. Bohuslava Kleina a
spochybňuje jeho nestrannosť rozhodcovského súdu v konaní, ktoré predchádzalo vydaniu exekučného

titulu. Považuje ho za kreovaný v rozpore s dojednaním strán. V jeho zložení a rozhodovaní vidí
porušenie zásady rovnakého postavenia strán a práva na spravodlivý proces a rozpor s verejným
poriadkom SR, čo považuje za dôvod odopretia jeho uznania a vykonateľnosti. Podľa súdu prvého
stupňa bol trojčlenný senát ustanovený v súlade s čl. 20 ZPP a označenými Pravidlami rozhodcovského
konania (ďalej len Pravidlá). Povinný súdu nepreukázal, že by jeho právny predchodca v spore namietol
spôsob, akým došlo ku kreovaniu rozhodcovského senátu alebo zaujatosť niektorého z rozhodcov,

a že by sa s touto námietkou rozhodcovský súd nezaoberal. Povinný rovnako nepreukázal, že by
v čase od svojho vstupu do konania do rozhodnutia rozhodcovského súdu sám namietol zaujatosť
predsedu rozhodcovského senátu, a že by sa s jeho námietkou súd adekvátne nevysporiadal. Naopak
z obsahu rozhodcovského nálezu časť A.9 vyplýva, že strany podpisom Súpisu sporných otázok
dňa 18.4.2003 prehlásili, že nemajú námietky voči osobám tvoriacich rozhodcovský senát a súčasne

uznali, že rozhodcovský senát je oprávnený rozhodnúť o otázke svojej právomoci. Porušenie zásad
nestrannosti rozhodcovského súdu a naplnenie § 50 ZKR (čl. V ods. 1 písm. b), d/ a ods. 2 písm.
b/ Dohovoru) súd prvého stupňa nezistil ani v označenom liste U.. Y. T. z 18.4.2007 (č.l. 317, 318
exekučného spisu), nakoľko skutočnosti v ňom uvedené boli povinnému známe už v čase jeho vstupu
do konania, ani v argumentoch povinného odkazujúcich na tlač uverejnenú v ČR (novinové články) o

nepotvrdení rozhodcu Kleina v inom obdobnom spore. Tieto články boli v prevažnej miere uverejnené
v čase ešte prebiehajúceho rozhodcovského konania a povinnému museli byť známe. Z listinných
dôkazov vyplýva, že povinný viacerými podaniami doručenými rozhodcovskému súdu vzniesol námietku
zaujatosti predsedajúceho rozhodcu, avšak urobil tak až po vydaní rozhodnutia vo veci samej, čo je,
podľanázorusúduprvéhostupňa, neprípustné.Tupoukázalsúdnačl.11ods.1,2Pravidiel. Zlistinných

dôkazov (č.l. 519 - 523 exekučného spisu) vyplýva, že Súd Medzinárodnej obchodnej komory (ďalej len
Súd) listom zo dňa 18.9.2010 vyzval rozhodcu Kleina na vyjadrenie k námietke zaujatosti uplatnenej
povinným v podaní z 13.8.2010, t.j. po rozhodnutí vo veci samej. Predsedajúci rozhodca sa k námietke
vyjadril 20.8.2010 s tým, že sa necíti zaujatý a súd na zasadnutí dňa 28.10.2010 námietky zaujatosti
rozhodcu Kleina zamietol. Rozhodnutie Súdu bol vydané v súlade s čl. 7 ods. 4 Pravidiel a oznámené

účastníkom konania a aj členom rozhodcovského senátu listom zo dňa 28.10.2010.

Exekučný súd po dôslednom oboznámení sa so všetkými listinnými dôkazmi predloženými povinným,
ktorými pre údajnú zaujatosť predsedajúceho rozhodcu zdôvodňuje naplnenie podmienok na odopretie
uznania a vykonateľnosti exekučného titulu dospel k záveru, že tvrdenie povinného a ním uvádzané

dôvody na odopretie uznania a vykonateľnosti exekučného titulu podľa § 50 od. 1 písm. b, d ZRK
preukázané neboli.

K tvrdeniu k bodu 3/ nezáväznosť rozhodovania pre strany, keďže rozhodcovský nález nebol povinnému
riadne doručený, súd prvého stupňa poukázal na tvrdenie povinného, ktorý nespochybňuje, že

rozhodcovský nález bol v autorizovanej forme doručený jeho právnemu zástupcovi v konaní JUDr.
Pavlovi Šafářovi dňa 30.7.2010. Závadu v doručení povinný vidí v tom, že JUDr. Šafář v čase doručenia
rozhodcovskéhonálezuužneboljehoprávnymzástupcom,nakoľkomudňa20.7.2010odvolalplnúmoc.
Odvolanie plnej moci prijal zástupca dňa 21.7.2010. Napriek tomu však súd nedoručil rozhodcovský
nález priamo povinnému, ale jeho bývalému právnemu zástupcovi. Súd prvého stupňa po oboznámení

sa s obsahom procesných pravidiel Súdu rozhodných pre doručovanie nálezu, ako aj s procesnom
úpravou ČR s poukazom na čl. 4 ods. 2, 3, 28 ods. 1, 3 Pravidiel, čl. 19 ZPP, § 28 Občanského soudního
řádu ČR dospel k záveru, že tvrdenie povinného o nedostatku vykonateľnosti exekučného titulu nie sú
dôvodné a opodstatnené a doručovanie rozhodcovského nálezu bolo vykonané v súlade s Pravidlami
Súdu ako aj s § 28 OSŘ ČR. Z listinných dôkazov predložených oprávneným (č.l. 500 - 512 exekučného

spisu) vyplýva, že povinný oznámil odvolanie plnej moci súdu až listom zo dňa 17.8.2010, teda po
vykonaní doručenia a nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia. Právny zástupca povinného JUDr. Šafář
oznámil súdu odvolanie plnej moci až listom zo dňa 19.8.2010, pričom uviedol, že korešpondencia, ktorú
advokátska kancelária obdržala po 21.6.2010, bola postúpená povinnému. Listom zo dňa 24.8.2010,ktorý bol adresovaný účastníkom rozhodcovského konania, ich právnym zástupcom a rozhodcovskému
senátu (č.l. 507 - 512 exekučného spisu), súd konštatuje, že rozhodcovský nález bol zaslaný a riadne
doručený právnemu zástupcovi povinného JUDr. Šafářovi v zmysle čl. 28 ods. 3 Pravidiel.

K tvrdeniam 4/ rozpor s verejným poriadkom SR súd prvého stupňa poukázal na to, že rozpor s
verejným poriadkom spočíva v takom zásadnom rozpore cudzieho rozhodcovského rozhodnutia s
verejnýmporiadkomkrajinyuznania,žeúčinkyjehopoužitia,t.j.jehouznanieapovolenievykonateľnosti,
by sa priečili zásadám spoločenského a štátneho zriadenia SR a jej právneho poriadku, na ktorých
je potrebné bez výhrad trvať. V prípade právneho poriadku SR by išlo o porušenie rozhodcovského

nálezu s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Exekučný súd dospel na základe vykonaného dokazovania k záveru,
že exekučný titul v tomto smere nie je v rozpore s verejným poriadkom SR. Pri skúmaní rozporu
exekučného titulu s verejným poriadkom SR súd prvého stupňa poukázal na čl. 46 ods. 1 Ústavy
SR, § 36 ods. 2 ZRK, § 157 ods. 2 O.s.p., pričom sa zameral na preskúmanie, či odôvodnenie
rozhodcovského nálezu zásadným a nezlučiteľným spôsobom vybočuje z rámca ustanovení citovaných
právnych predpisov SR. Riadil sa aj ustálenou judikatúrou Ústavného súdu SR, v ktorej sa Ústavný súd

zaoberal otázkami dostatočného odôvodnenia rozsudku (napr. III. ÚS/380/2009,
III. ÚS/280/2010, I. ÚS/105/2010). Zdôraznil, že exekučný súd nemá právomoc meritórne preskúmavať
rozhodcovský nález z hľadiska správnosti právnych záverov v ňom uvedených, správnosť aplikovania
rozhodného práva či správnosť úvah, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Táto právomoc patrí len
sporovému súdu v konaní o žalobe na zrušenie rozhodcovského nálezu. Ďalej súd prvého stupňa

poukázal na to, že sa zameral len na zistenie, či odôvodnenie rozhodnutia obsahuje okruh Sporných
otázok predložených rozhodcovskému súdu, či je odôvodnenie jasné a zrozumiteľné, či je dostatočne
obsiahle, t.j. či odôvodnenie pre stručnosť dôvodov, resp. neuvedenie žiadnych dôvodov nemá charakter
nepreskúmateľného rozhodnutia, a či obsahuje úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Exekučný
súd dospel k záveru, že odôvodnenie rozsahom a charakterom zodpovedá vyššie citovaným všeobecne

záväzným predpisom SR upravujúcich podmienky kladené na odôvodnenie tuzemských rozhodnutí, a
preto nie je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky. Rozhodcovský nález obsahuje jasné
a na seba logicky nadväzujúce odôvodnenie. Súd v odôvodnení nálezu reagoval na všetky podstatné
tvrdenia účastníkov, uviedol rozhodné právo, ktorým sa spor riadil, skutkové zistenia, o ktoré sa oprel,
ozrejmil akými úvahami sa riadil a uviedol aj ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých skutkový

stav posúdil. Vysporiadal sa s otázkou svojej právomoci ako aj s otázkou aktívnej legitimácie žalobcu,
ktorý do konania vstúpil v jeho priebehu. Poukázal na rozhodujúce podania účastníkov, stanoviská
strán k jednotlivým otázkam, pričom konštatoval, že strany svoje prednesy často opakovali a uviedli
množstvo informácii, ktoré s prípadom nesúviseli. V odôvodnení sú preto zhrnuté tvrdenia strán, ktoré
boli rozhodcovským súdom považované za relevantné pre konanie. Rozhodcovský súd sa podľa názoru

exekučného súdu vysporiadal v rozhodnutí so všetkými podstatnými tvrdeniami povinného (žalobcu)
a oprávneného (žalovaného). Poukázal i na judikatúru Ústavného súdu SR, v zmysle ktorej právo na
spravodlivý proces neznačí právo na úspech v konaní pred všeobecným súdom (II.
ÚS/3/1997, II. ÚS/173/2007).

Súd prvého stupňa preto dospel k záveru, že nie sú naplnené podmienky § 50 ods. 1 písm. b/, d/, e/ a
ods.2zák.č.244/2002Z.z.(korešpondujúcesčl.Vods.1písm.b/,d/,e/ačl.Vods.2písm.b/Dohovoru)
na odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu zo dňa 26.7.2010 Medzinárodného
rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/
JHN/GZ na území Slovenskej republiky.

Súd prvého stupňa ďalej k bodu II. Odloženie vykonateľnosti exekučného titulu uviedol, že povinný v
podaní doručenom súdu dňa 21.12.2010 žiadal s poukazom na čl. VI. Dohovoru povoliť odklad výkonu
rozhodnutia na základe podania žaloby na Mestskom súde v Prahe dňa 29.10.2010, ktorou sa povinný
domáha zrušenia rozhodcovského nálezu, ktorý má byť exekučným titulom a súčasne požiadal súd o

odklad jeho vykonateľnosti. Oprávnený v písomnom podaní doručenom súdu dňa 7.2.2011 uviedol, že
Mestský súd v Prahe uznesením č.k. 14Cm/180/2010 - 218 zo dňa 13.1.2011 konanie o žalobe zastavil
pre nedostatok právomoci. Povinný podaním doručeným súdu dňa 22.2.2011 oznámil exekučnému
súdu, že proti uzneseniu Mestského súdu v Prahe podal odvolanie na Vrchný súd v Prahe. Konanie
je vedené pod sp. zn. 8Cmo/62/2011. Nakoľko má za to, že súdy Českej republiky majú právomoc

na konanie a rozhodnutie vo veci, pretože rozhodcovské konanie fakticky prebiehalo v Prahe, teda v
Českej republike a mesto Viedeň uvedené ako miesto vydania rozhodnutia má len geografický význam.
Súd prvého stupňa po dôkladnom oboznámení sa s obsahom podaní účastníkov a nimi predložených
dôkazovdospel vsúlades§48ZRKkzáveru,ženávrhnapovolenieodkladuvykonateľnostije dôvodný. Poukázal pritom na zásadnú odlišnosť medzi odopretím uznania a vykonateľnosti cudzieho
rozhodcovského nálezu na území SR a povolením odkladu jeho vykonateľnosti na území SR.

Zdôraznil, že rozhodnutie o odopretí uznania a vykonateľnosti cudzieho rozhodcovského nálezu s
konečnou platnosťou rieši nespôsobilosť jeho núteného výkonu na území SR in future, pre také jeho
formálne alebo materiálne vady uvedené v § 50 ZKR, ktoré bránia jeho uznaniu a vykonaniu. Naproti
tomu rozhodnutie o odklade vykonateľnosti je len dočasným oddialením núteného vymoženia na
exekúciu spôsobilého rozhodcovského nálezu pre prípad, ak je pre okamžité nariadenie exekúcie daná

prekážka, ktorú je potrebné brať do úvahy, a ktorá zakladá nárok povinného na poskytnutie dočasnej
súdnej ochrany povolením odkladu vykonateľnosti exekučného titulu. Súd prvého stupňa sa stotožnil s
argumentáciou povinného, že v súčasnej dobe existujú závažné okolnosti, ktoré je potrebné vziať do
úvahy, a ktoré zakladajú dôvod na dočasné povolenie odkladu vykonateľnosti exekučného titulu.

Súd návrh povinného, označený pod bodom III. zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie

poverenia považoval iba za podnet s poukazom na § 41 ods. 2 O.s.p., o ktorom nie je súd povinný
rozhodnúť.

K návrhu povinného IV. kompenzačná námietka, podľa názoru súdu prvého stupňa povinný vo svojom
podaní z 22.2.2011 poukázal na jednostranný zápočet, avšak s týmto tvrdením nespojil žiadny návrh

(petit), o ktorom by mal súd rozhodnúť.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa v časti prvého s výroku podal v zákonnej lehote odvolanie povinný
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Namietal, že súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí
odopretia uznania a vykonateľnosti predčasne, t.j. pred meritórnym rozhodnutím Vrchného súdu v Prahe

o žalobe o zrušenie rozhodcovského nálezu, a pred rozhodnutím Ústavného súdu ČR, nesprávne
priorizoval aplikáciu zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom pred
aplikáciou Dohovoru o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretého v New Yorku
dňa 10.6.1958, zverejneného v Zbierke zákonov SR pod č. 74/1959 (Newyorský dohovor), nesprávne
aplikoval právnu normu na zistený skutkový stav, nakoľko z predložených dôkazov vyplýva naplnenie

dôvodov na odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu podľa čl. V ods.1 písm. b/, d/,
e/ a ods. 2 písm. b/ Dohovoru, nepreveril materiálnu vykonateľnosť exekučného titulu. Zdôraznil, že
nakoľko rozhodnutie o zrušení rozhodcovského nálezu ani o ústavnej sťažnosti nebolo do dnešného dňa
vydané, súd prvého stupňa nemohol meritórne posúdiť otázku splnenia podmienok na odopretie uznania
a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu, pretože detailne sa skutkovými a právnymi okolnosťami

prípadu zaoberajú práve tieto orgány. Rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí odopretia uznania
a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu je v nesúlade s povolením odkladu jeho vykonateľnosti.
Poukázal na to, že v súlade s čl. 1 ods. 2 a čl. 7 ods. 5 Ústavy SR ako aj § 53 ZRK je potrebné
aplikovať na daný prípad ustanovenia Dohovoru, ktoré majú prednosť pred ZRK. Jedine exekučný súd
je oprávnený rozhodovať o otázke materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu aj o dôvodoch odopretia

uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského nálezu, vrátane posúdenia výhrady verejného poriadku
(judikatúra Súdneho dvora EÚ vo veci C-233/08 Milan Kyrian). Nesúhlasil s formálnym výkladom §
46 až 50 ZRK. Tiež považuje za nedostatočné posúdenie otázky zaujatosti predsedajúceho predsedu
JUDr. Kleina, ako i nedostatočné vysporiadanie sa exekučného súdu s argumentáciou povinného
ohľadne Medzinárodného rozhodcovského súdu ICC zo dňa 28.10.2010 o námietke zaujatosti, ktoré

zásadne porušilo základné procesné práva povinného. Tiež sa nestotožnil so záverom súdu prvého
stupňa uprednostňujúcim úpravu obsiahnuté v Pravidlách Medzinárodného rozhodcovského súdu
Medzinárodnej obchodnej Komory v Paríži pred kogentnými požiadavkami zákona. Opätovne zdôraznil,
že rozhodcovský nález nie je možné uznať a vykonať na území SR najmä pre jeho rozpor s verejným
poriadkom lex fori, predmetný spor rozhodoval zaujatý predsedajúci rozhodca, čím došlo k porušeniu

práva povinného na spravodlivý proces, došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, rozhodcovský nález
nebol riadne odôvodnený. Rozhodcovský súd napriek vylúčeniu rozhodcu v inom prípade vedenom pred
tým istým stálym rozhodcovským súdom, ktorý priamo súvisel s predmetným rozhodcovským konaním,
ponechal rozhodovaťsporsubjektívneiobjektívnezaujatémurozhodcovi.Nazákladevyššieuvedeného
povinný žiada odvolací súd, aby napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa v časti výroku o zamietnutí

návrhu na odopretie rozhodcovského nálezu č. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 vydaný
Medzinárodným rozhodcovským súdom Medzinárodnej obchodnej komory, č.k. 39Er/1499/2010 zmenil
nasledovne:Súd odopiera uznanie a výkon rozhodcovského nálezu č. 12190/
TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 vydaný Medzinárodným rozhodcovským súdom Medzinárodnej
obchodnej komory, č.k. 39Er/1499/2010 v súlade s čl. V ods. 1 písm. b/, d/, e/ a ods. 2 písm. b/ Dohovoru.

Oprávnený je povinný uhradiť povinnému trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia do 3 dní od
právoplatnosti rozhodnutia.

Proti druhému výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa podal v zákonnej lehote odvolanie oprávnený
prostredníctvom svojho právneho zástupcu. Uviedol, že súd prvého stupňa vychádzal z nesprávneho

právneho posúdenia veci z dôvodu rozporu čl. VI. Dohovoru a § 48 ZRK ako i z dôvodu, že predpoklady
čl. VI. Dohovoru neboli naplnené a je tu zrejmá bezdôvodnosť a účelovosť návrhu povinného na
povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského nálezu. Poukázal na čl. VI. Dohovoru a § 48 ZRK,
pričom z porovnania oboch týchto ustanovení vyplýva, že obsah oprávnenia, ktorý dávajú príslušnému
konajúcemu súdu nie je totožný, keďže je nepochybné, že inštitút „rozhodnutia o výkone rozhodnutia“
nie je totožný s právnym inštitútom „vykonateľnosti“. Nakoľko medzi zneniami oboch právnych noriem

existuje rozpor, uplatní sa kolízna právna norma upravená v § 53 ZRK a nakoľko medzinárodná zmluva,
ktorá je súčasťou právneho poriadku, v danom prípade Dohovor, ustanovuje inak, ustanovenia ZRK
sa v danom prípade nepoužijú. Predpoklady ustanovené v čl. VI. Dohovoru neboli naplnené. Žalobu
povinného na zrušenie rozhodcovského nálezu na Mestskom súde v Prahe pod sp. zn. 14Cm/180/2010
nie je možné považovať za žiadosť o zrušenie rozhodnutia u kompetentného orgánu spomenutého v čl.

V ods. 1 písm. e/ ako to ustanovuje Dohovor, resp. za v cudzine podaný návrh na zrušenie cudzieho
rozhodcovského rozsudku, ako to ustanovuje § 48 ZRK. Aj keď súd prvého stupňa použil pri vydaní
uznesenia § 48 ZRK mal skúmať, či povinný podal návrh na zrušenie rozhodcovského nálezu na vecne
a miestne príslušnom súde v cudzine. Tento záver vyplýva i z čl. VI Dohovoru, ktorý jediný mal byť v
danej veci aplikovaný. Povinný podal žalobu o zrušenie rozhodcovského nálezu na Mestskom súde v

Prahe napriek tomu, že miestom konania v zmysle čl. 14 ods. 1 Pravidiel bolo mesto Viedeň. Povinný
teraz tvrdí, že v rozhodcovskom konaní bolo právom miesta rozhodcovského konania české procesné
právo. Pritom práve povinný opakovane uvádzal, že právom miesta rozhodcovského konania je rakúske
právo. Ani Dohovor ani ZRK neuvádzajú žiadne kritériá, ktoré by mal súd zohľadniť pri posudzovaní
potrebnosti, resp. vhodnosti vydania uznesenia o odklade rozhodnutia o výkone rozhodnutia, resp. o

odklade vykonateľnosti rozhodnutia. Poukázal na rozpor v uznesení, keď na jednej strane súd prvého
stupňa jednoznačne určil, že dôvody na zrušenie rozhodcovského nálezu neexistujú a na druhej strane
odložil vykonateľnosť rozhodcovského nálezu. Súd prvého stupňa sa mal pred vydaním uznesenia
dôkladne zaoberať otázkou, či bezprostredné začatie exekúcie na majetok povinného skutočne môže
viesť k vyhláseniu konkurzu alebo mu inak môže spôsobiť závažnú ujmu. Oprávnený ďalej zdôraznil,

že súd prvého stupňa má pri rozhodovaní o návrhu na poverenie exekútora s vykonaním exekúcie
posudzovať len formálne náležitosti návrhu. Súd však v rozpore s odbornou literatúrou posudzoval také
skutočnosti, ktoré náležia do námietkového konania. Oprávnený nemal žiadnu vedomosť, že sa súd
návrhmi povinného seriózne zaoberá a nebol ani vyzvaný, aby nejaké dôkazy predložil. Preto navrhuje,
aby odvolací súd napadnuté uznesenie v rozsahu druhého výroku zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p., pretože sa účastníkovi konania postupom súdu
odňala možnosť konať pred súdom a z dôvodu v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p., pretože súd
prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenia právneho predpisu
a nedostatočne zistil skutkový stav.

Dňa 30.11.2011 bol odvolaciemu súdu zo strany oprávneného doručené právoplatné rozhodnutie
Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 vo veci žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu,
pričom uviedol, že súdne konanie vedené Mestský súdom v Prahe pod sp. zn. 14Cm/180/2010 bolo
právoplatne skočené dňa 18.11.2011 po tom, ako odvolací Vrchný súd v Prahe uznesením zo dňa
30.9.2011 vydaným pod sp. zn. 8Cmo/62/2011-306 potvrdil uznesenie Mestského súdu v Prahe sp. zn.

14Cm/180/2010, ktorým Mestský súd zastavil konanie o žalobe povinného. Preto dôvody, pre ktoré súd
prvého stupňa povolil odklad vykonateľnosti rozhodcovského nálezu odpadli.

Povinný vo svojom vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 16.12.2011 uviedol, že účastníci
konania presunuli miesto faktického priebehu rozhodcovského konania na územie Českej republiky,

preto tvrdenie rozhodcovského senátu o tom, že miestom rozhodcovského konania je Viedeň, je výlučne
formálne konštatovanie. Ďalej povinný rozobral problematiku vzťahu rozhodcovského nálezu k Českej
republike a žiadal, aby odvolací súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. f/ Ex. por. v spojení s § 58 ods. 1 Ex.por. exekučné konanie zastavil a zamietol návrh oprávneného na uloženie povinnosti povinnému zložiť
u Okresného súdu Bratislava II zábezpeku vo výške 40.281.893,42 Kč, 420.000 USD a 68.475,76 eur.

Dňa 18.1.2012 bolo odvolaciemu súdu doručené vyjadrenie povinného (totožné s vyjadrením zo dňa
20.2.2012), ktorý poukázal na to, že dňa 12.1.2012 mu doručené vyjadrenie oprávneného obsahujúce
uznesenie Vrchného súdu v Prahe č.k. 8Cmo/62/2011-306 zo dňa 30.9.2011 (ďalej Rozhodnutie 2),
ktorým bolo potvrdené uznesenie Mestského súdu v Prahe č.k. 14Cm/180/2010-218 zo dňa 13.1.2011
o zastavení konania o zrušenie rozhodcovského nálezu (ďalej Rozhodnutie 1). Nakoľko Rozhodnutie 1

a 2 trpí vážnymi faktickými a právnymi vadami a povinný trvá na tom, že rozhodcovský nález má byť
zrušený, po tom, čo povinný podal voči Rozhodnutiu 1 a 2 dňa 16.1.2012 dovolanie na Najvyšší súd ČR
spolu s návrhom na odklad vykonateľnosti Rozhodnutia 1 a 2, podal povinný na Mestský súd v Prahe
žalobu pre zmätočnosť s návrhom na odklad vykonateľnosti Rozhodnutia 1 a 2.

Následne oprávnený vo svojich vyjadreniach doručených odvolaciemu súdu dňa 27.2.2012 a 20.4.2012

k vyjadreniu povinného zo dňa 16.12.2011,18.1.2012 a 20.2.2012 uviedol, že na fakte, že rozhodnutie
Mestského súdu v Prahe je právoplatné sa nič nemení ani podaním zmätočnostnej žaloby. Keďže
povinným tvrdené dôvody pre údajnú zmätočnosť sú zhodné s dôvodmi uvedenými už v dovolaní,
tieto dôvody preskúma Najvyšší súd ČR v rámci dovolacieho konania, pričom v zmysle § 235b ods. 3
českého OSŘ bude konanie o žalobe pre zmätočnosť prerušené až do rozhodnutia dovolacieho súdu.

Z uvedeného je zrejmé, že rozhodnutie Mestského súdu v Prahe o žalobe o zrušenie rozhodcovského
nálezu je naďalej právoplatné, žiadne dôvody pre odopretie výkonu rozhodcovského nálezu neexistujú
a nič nebráni tomu, aby exekučný súd vydal pre súdneho exekútora poverenie na vykonanie exekúcie.
Zdôraznil, že súdy Českej republiky dňa 18.11.2011 právoplatne rozhodli o zastavení konania vo veci
žaloby povinného o zrušenie rozhodcovského nálezu, pričom konštatovali, že nemajú právomoc na

prerokovanie a rozhodnutie veci. Aj v zmysle uznesenia súdu prvého stupňa bol povolený odklad
vykonateľnosti rozhodcovského nálezu do momentu právoplatného skončenia konania vedeného pred
Mestským súdom v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010. Toto konanie bolo právoplatne skončené dňa
18.11.2011. Podanie mimoriadneho opravného prostriedku ani ústavnej sťažnosti už nemá žiaden
vplyv na to, že dňa 18.11.2011 odpadol dôvod pre povolenie odkladu vykonateľnosti rozhodcovského

nálezu. Ďalej sa oprávnený vyjadril k otázke podaného dovolania povinným, argumentáciou povinného o
nevysporiadaní sa s námietkou zaujatosti sudcov Vrchného súdu v Prahe. K ústavnej sťažnosti podanej
povinným uviedol, že jej obsah kopíruje dovolanie a nakoľko bola podaná súčasne s dovolaním, je
podaná zjavne predčasne. Pokiaľ ide o pokusy povinného o započítanie pohľadávky, tieto nemajú žiadne
právne účinky, nakoľko ani jedna z pohľadávok neexistuje.

Dňa 4.5.2012 povinný vo svojom ďalšom vyjadrení zdôraznil, že existencia rozhodcovského nálezu
ako takého a jeho opodstatnenosť sa bude odvíjať od rozhodnutí českých súdov o dovolaní a žalobe
pre zmätočnosť a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré by nezobralo
do úvahy predmetné konania a ich výsledok, by zásadným spôsobom zasiahlo do ústavných práv

povinného. Ďalej sa vo svojom vyjadrení zaoberal rozborom mimoriadnych opravných prostriedkov
proti Rozhodnutiu 1 a 2 , právomocou českých súdov na zrušenie rozhodcovského nálezu, dovolacími
dôvodmi, rozsahom prieskumu exekučného súdu, kde poukázal na uznesenie Ústavného súdu SR
č.k. I. ÚS/456/2011-19 zo dňa 23.11.2011. Zdôraznil, že o právomoci českých súdov na
zrušenie rozhodcovského nálezu môže definitívne a záväzne rozhodovať len súd Českej republiky, čo

v žiadnom prípade neznamená, že slovenský súd na rozhodnutie českých súdov o
mimoriadnych opravných prostriedkov musí čakať. Slovenský exekučný súd je plne kompetentný na to,
aby sám posúdil podmienky pre odopretie výkonu rozhodcovského nálezu, a to celkom zodpovedá textu
Newyorskému dohovoru.

Oprávnený vo svojom vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa 23.5.2012 ďalej poukázal na
skutočnosť, že povinný vyvodzuje z citovaného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo
dňa 23.11.2011, č.k. I. ÚS 456/2011-19 nesprávny záver. Ústavný súd SR posudzoval v citovanom
prípade situáciu, kedy jednak exekučný súd rozhodol o zastavení exekučného
konania až po vydaní poverenia na vykonanie exekúcie súdnemu exekútorovi, a ďalej exekučný súd

zastavil exekučné konanie z dôvodu formálnych vád exekučného titulu. V predmetnom prípade však
povinný kompenzačnou námietkou namieta zánik exekučného titulu, ktorý formálne i materiálne nemá
žiadne vady. Oprávnený už o svojom vyjadrení zo dňa 9.11.2011 poukázal na to, že právny názor,
podľa ktorého exekučný súd skúma podmienky na vydanie poverenia súdnemu exekútorovi nie jesprávny, nakoľko exekučný súd v tomto štádiu nemôže vykonávať dokazovanie. Dokazovanie môže súd
v exekučnom konaní vykonávať až v rámci konania o námietkach podaných povinným proti exekúcii.
Tento záver potvrdzuje ustálená judikatúra, a to najmä judikát R 69/1965. Rovnaké pravidlo potvrdzuje

aj aktuálna rozhodovacia činnosť Najvyššieho súdu SR, ktorého dovolacie senáty opakovane vo svojich
rozhodnutiach vyslovili právnu zásadu, že v štádiu exekučného konania o vydanie poverenia exekučný
súd vychádza z tvrdení oprávneného uvedených v návrhu a z exekučného titulu, a nakoľko v tomto
štádiu exekučný súd dokazovanie nevykonáva, nie je ani oprávnený skúmať iné otázky, medzi ktoré
nepochybne patria aj tvrdenia povinného o zániku vymáhanej pohľadávky. Preto oprávnený žiada

odvolací súd, aby rozhodol o odvolaniach proti uzneseniu a umožnil tak bezodplatné vykonanie exekúcie
na podklade Rozhodcovského nálezu.

K vyjadreniam oprávneného sa dňa 8.6.2012 vyjadril povinný, ktorý uviedol, že vzhľadom na skutočnosť
že rozhodnutie 1 a rozhodnutie 2 trpí závažnými faktickými a právnymi vadami a
povinný trvá na tom, že rozhodcovský nález má byť zrušený, potom, čo povinný podal voči rozhodnutiu

1 a rozhodnutiu 2 v plnom rozsahu dňa 16.1.2012 dovolanie na Najvyšší súd Českej republiky spolu
s návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia 1 a rozhodnutia 2 (ďalej ako dovolanie),
o ktorom aktívne prebieha konanie na Najvyššom súde Českej republiky a súčasne podal povinný na
Mestský súd v Prahe žalobu pre zmätočnosť s návrhom na odklad vykonateľnosti rozhodnutia
1 a rozhodnutia 2 (ďalej ako žaloba pre zmätočnosť), pričom konanie o žalobe pre zmätočnosť bolo

prerušené do doby rozhodnutia Najvyššieho súdu o dovolaní. Do súdneho spisu založil povinný zásadný
dôkazný prostriedok - vyjadrenie Ministerstva financií Českej republiky zo dňa 21.5.2012 o obsahu
námietok Českej republiky voči nominácií JUDr. Bohuslava Kleina ako kandidáta na rozhodcu v konaní
pred ICC. Ako uviedlo Ministerstvo financií Českej republiky, Česká republika ako strana žalovaná v 2.
rozhodcovskom konaní vzniesla námietku voči nominácií JUDr. Bohuslava Kleina, nakoľko JUDr. Klein

vykonával funkciu rozhodcu v paralelných rozhodcovských konaniach, ktoré sa týkali tej istej celkovej
transakcie, t. j. predaja podniku Investiční a poštovní banky, a. s. a s tým súvisiacich
poskytnutých štátnych záruk. Na základe tejto námietky ICC napokon zamietol nomináciu JUDr. Kleina
ako rozhodcu v 2. rozhodcovskom konaní, t. j. v konaní medzi Českou republikou a ČSOB, a.s.. Z
vyššie uvedeného vyplýva, že ICC sa dopustil zásadného porušenia svojich povinností, keď zamietol

nomináciu JUDr. Kleina v 2. rozhodcovskom konaní, avšak v 1. rozhodcovskom konaní (medzi
General Factoring, a.s. a ČSOB, a.s.) nevyhovel námietke zaujatosti JUDr. Kleina podanej spoločnosťou
General Factoring, a.s., ani ho nevymenil z vlastnej iniciatívy v čase, keď vyhovel námietke Českej
republiky v 2. rozhodcovskom v konaní. Je preto absolútne logické a v plnom súlade s požiadavkou
spravodlivosti, aby rozhodca, ktorý nie je potvrdený v jednom rozhodcovskom konaní

z dôvodu nesplnenia podmienok kladených na jeho osobu (2. rozhodcovské konanie) bol vylúčený z
rozhodovania vo všetkých sporov prebiehajúcich pred tou istou rozhodcovskou inštitúciou - ICC, vrátane
sporu medzi General Factoring, a.s. a ČSOB, a.s. - č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ (1. Rozhodnutie).
Povinný sa ďalej vo svojom vyjadrení zaoberal zásadnými úlohami ICC a poukázal na list JUDr. Kleina
zo dňa 29.11.2002, z ktorého vyplýva, že samotný kandidát na funkciu predsedajúceho rozhodcu si

bol plne vedomý existencie svojej zaujatosti. zároveň zdôraznil, že ICC si bol v čase uskutočnenia
svojho rozhodnutia o priamej voľbe predsedajúceho rozhodcu plne vedomý skutočnosti, že ním priamo
navrhovaný kandidát rozhoduje v spore pred rozhodcovským súdom HK ČR a AK ČR, ktorý má identický
právny základ ako prvé rozhodcovské konanie rozhodované pred ICC. Zarážajúca je skutočnosť, že na
svoj konflikt záujmov na ICC upozornil priamo kandidát na rozhodcu - JUDr. Klein a ICC aj napriek tomu

neuskutočnil žiadnu nápravu. Povinný ďalej poukázal na to, že vyššie uvedené dôkazné prostriedky
jednoznačne potvrdzujú, že rozhodcovský nález nie je možné uznať a vykonať na území Slovenskej
republiky najmä pre jeho rozpor s verejným poriadkom lex fori podľa ust. čl. V ods. 2 písm. b/ Dohovoru,
keďže došlo k porušeniu práva povinného na spravodlivý proces v zmysle čl. 36 ods.1 Listiny a čl.
6 ods.1 Dohovoru, nakoľko rozhodcovský súd ICC pri plnom vedomí dôvodov na vylúčenie rozhodcu

dovolil, aby predmetný spor rozhodoval zaujatý predsedajúci rozhodca, ktorého vylúčil z rozhodovania v
bezprostredne súvisiacom 2. rozhodcovskom konaní. Zároveň v zmysle čl. V ods. 1 písm. b/ Dohovoru
došlo k hrubému porušeniu zásady rovného postavenia strán, nakoľko povinný - spoločnosť
General Factoring, a.s., si nemohla v konaní uplatniť svoje práva a nebola jej poskytnutá možnosť na
riadne prejednanie veci pred nezávislým a nestranným rozhodcom. Zároveň došlo k porušeniu v čl. V

ods. 1 písm. d/ Dohovoru, t. j. zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním
strán. Zmluvné strany sa rozhodli podriadiť riešenie všetkých sporov, ktoré vznikli zo zmluvy o predaji
podniku, rozhodcovskému súdu ICC v súlade s jeho pravidlami, predovšetkým v ustanovení čl. 7 týchto
pravidiel, ktoré garantujú nezávislosť a nestrannosť rozhodovania. Nakoľko ICC nezabezpečilasplnenie tejto podmienky a predmetný spor rozhodoval nespôsobilý rozhodca v
rozpore s garanciou nezávislosti a nestrannosti, bol naplnený dôvod na odopretie
výkonu rozhodcovského nálezu podľa čl. V ods. 1 písm. d) Dohovoru. Za nesprávny a v rozpore so

zásadnými procesnými právami (s čl. 6 ods. 1 a 13 Dohovoru Rady Európy o ochrane
ľudských práv a základných slobôd, s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a s § 123 O.s.p. v spojení s § 251 ods.
4 O.s.p.) považuje výklad oprávneného o tom, že exekučný súd môže vychádzať pri rozhodovaní len z
dôkazných prostriedkov predložených oprávneným. Ďalej zdôraznil, že exekučný súd v konaní o vydaní
poverenia na vykonanie exekúcie z predložených dokladov posudzuje exekučný titul tak z

formálnej ako i materiálnej stránky. Rozhodcovský nález nespĺňa požiadavky materiálnej vykonateľnosti,
ktoré kladie Exekučný poriadok. Oprávnenému neprináleží rozhodovať o otázke rozsahu
posudzovania dôvodov pri rozhodovaní o uznaní a výkone cudzieho rozhodcovského nálezu, pretože
jediným subjektom oprávneným na uskutočnenie uvedeného prieskumu je exekučný súd.

Preto žiada, aby odvolací súd napadnuté uznesenie Okresného súdu Bratislava II v časti výroku o

zamietnutí návrhu na odopretie uznania rozhodcovského nálezu zmenil nasledovne: Súd odopiera
uznanie a výkon rozhodcovského nálezu č. 12190/TE/
MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 vydaný Medzinárodným rozhodcovským súdom Medzinárodnej
obchodnej komory, č.k. 39Er/1499/2010 v súlade s čl. V ods. 1 písm. b/, d/, e/ a ods. 2 písm. b/ Dohovoru.
Oprávnený je povinný uhradiť povinnému trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, a to do 3

dní od právoplatnosti rozhodnutia.

V prípade, ak odvolací súd dospel k záveru, že sú dané dôvody na zastavenie exekučného konania,
navrhuje, aby exekučný súd v súlade s § 57 ods. 1 písm. f) Exekučného poriadku v spojení s § 58 ods.
1 Ex. por. zastavil exekučné konanie v uvedenej právnej veci oprávneného voči povinnému pod sp. zn.

20 CoE/77/2011 na Krajskom súde v Bratislave. Zároveň žiada, aby bol oprávnený zaviazaný uhradiť
povinnému trovy konania, vrátane trov právneho zastúpenia, a to do 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia.

Vyjadrenie rovnakého znenia doručil povinný súdu dňa 2.7.2012, pričom priložil rozhodnutie Úradu pre
zastupovanie štátu vo veciach majetkových zo dňa 25.6.2012.

K vyjadreniu povinného zo dňa 8.6.2012 zaujal stanovisko oprávnený, ktorý reagoval na predloženie
listu Ministerstva financií Českej republiky zo dňa 21.5.2012 č.j. MF-43709/2012/10/1221
IK-906, z ktorého mala, podľa názoru povinného, vyplývať zaujatosť rozhodcu JUDr. Kleina v konaní
ukončenom vydaním rozhodcovského nálezu. List MF ČR obsahuje len konštatovanie, že Česká

republika vzniesla v konaní vedenom Medzinárodným rozhodcovským súdom ICC pod sp. zn. 15019/
JHN/GZ obavu, že JUDr. Klein by v dôsledku svojho pôsobenia ako rozhodca
v paralelne prebiehajúcom konaní medzi povinným a oprávneným mohol získať prístup k dôkazom
a argumentom ohľadom otázok, ktoré môžu byť podstatné aj pre rozhodcovské konanie prebiehajúce
medzi oprávneným a Českou republikou pod sp. zn. 15019/JHN/GZ, a to bez toho, aby Česká republika

mala príležitosť sa k týmto otázkam vyjadriť a predložiť vlastné dôkazy. Predovšetkým sa v liste MF ČR
nehovorí nič o tom, že konanie ukončené rozhodcovským nálezom a konanie vedené pod sp. zn. 15019/
JHN/GZ, ktorého účastníkmi boli oprávnení a Česká republika, navzájom bezprostredne súviseli,
alebo že sa obe tieto konania týkali vlastného predaja podniku Investičnej a poštovej banky, a. s., ako
opakovane nepravdivo uvádza povinný. Obe konania sa netýkali rovnakých skutkových ani právnych

otázok. Okrem toho, obava Českej republiky vyjadrená v námietkach zaujatosti JUDr. Kleina môže byť
dôvodom pre nepotvrdenie JUDr. Kleina ako rozhodcu maximálne v druhom, časovo nadväzujúcom
konaní. Nepredstavuje však žiaden dôvod pre jeho vylúčenie v prvom, časovo predchádzajúcom konaní,
ktoré predchádzalo exekučnému konaniu. Druhý dôvod zaujatosti JUDr. Kleina má spočívať v tom, že
informoval účastníkov konania o tom, že je predsedom senátu v nejakom spore, ktorý sa v podstate

taktiež vyvinul zo vzťahu sporných strán. V liste, ktorý povinný predkladá k vyjadreniu ako prílohu číslo
3, sa JUDr. Klein obrátil na obe strany práve s touto informáciou, a to s cieľom predísť prípadným
námietkam zaujatosti, pričom výslovne uvádza, že pokiaľ by čo len jedna strana námietku vzniesla,
nomináciu za rozhodcu by neprijal. Z prehlásenia JUDr. Kleina, ktoré predložil povinný v prílohe č. 4
vyjadrenia, potom vyplýva, že v reakcii na túto výzvu bol JUDr. Klein oboma stranami informovaný, že

voči jeho osobe námietky nemajú a jeho nomináciu nebudú spochybňovať. Zjavne to teda námietku
zaujatostivtomčasenezakladalo,aniejedôvodanimožnosťsajejterazdovolávaťpoviacakodesiatich
rokoch.Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie odvolateľa podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisov a dôvodmi odvolania dospel k

záveru, že odvolanie proti prvému výroku napadnutého uznesenia nie je dôvodné a odvolanie proti
druhému výroku napadnutého uznesenia je potrebné odmietnuť.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Pokiaľ ide o odvolanie povinného proti prvému výroku, odvolací súd skonštatoval, že súd prvého stupňa
vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil z neho správny právny záver a svoje

rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Odvolací súd poukazuje na správne závery súdu prvého stupňa, s
ktorými sa stotožňuje.

Exekučným titulom v predmetnej exekučnej veci je rozhodcovský nález Medzinárodného
rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/

JHN/GZ zo dňa 26.7.2010, ktorým bol povinný (v rozhodcovskom konaní
v procesnom postavení žalobcu) zaviazaný nahradiť oprávnenému (v rozhodcovskom konaní v
procesnom postavení žalovaného) trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a iných
nákladov v sume 40.281.893,42 Kč a trovy rozhodcovského konania v sume 840.000 USD.

Návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 21.12.2010 povinný požiadal o odopretie uznania a
výkonu exekučného titulu, o odloženie vykonateľnosti exekučného titulu, zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia a kompenzačnú námietku spočívajúcu v tom, že jednostranným
zápočtom vykonaným listom zo dňa 22.2.2011 si započítal voči exekučne vymáhanej pohľadávke
oprávnenéhosvojupohľadávku,ktorúmávočioprávnenémuvovýške48.000.000,-Kčaktorúnadobudol

postúpením od spoločnosti TF Recovery, s.r.o..

Proti prvému výroku rozhodnutia súdu prvého stupňa podal odvolanie povinný a proti druhému výroku
rozhodnutia podal odvolanie oprávnený.

Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že rozhodcovské rozhodnutia nie sú zastrešené Nariadením
Brusel I (Nariadenie Rady /ES/ č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach) ani Nariadením č. 805/2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre
nesporné nároky. Na území SR sa cudzie rozhodcovské rozhodnutia uznávajú v právnych režimoch:

a) zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZRK),

b) Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretý 10.6.1958 v New Yorku
(uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 74/1959 Zb.),

c) Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži uzavretý v Ženeve (uverejnený v Zbierke
zákonov pod č. 176/1964 Zb.),
d) medzinárodná zmluva o právnej pomoci, ktorá zastrešuje aj rozhodcovské rozhodnutia,

e) medzinárodné zmluvy o vzájomnej podpore a o ochrane investícií.

Uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí (nálezov) sa v Slovenskej republike spravuje
zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Podľa § 49 ZRK sa
uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský
rozsudok sa uzná tým, že súd, ktorý je príslušný na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, naň

prihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. Tomu zodpovedá aj ustanovenie § 42
ods. 4 Exekučného poriadku. ZRK (na rozdiel od § 67 ods. 3 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom - ZMPS) neumožňuje účastníkovi podať samostatný návrh na uznanie/
neuznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia. Námietky proti uznaniu a výkonu sa riešia v rámciexekučného konania. Preto nemožno na rozhodcovské rozhodnutie uplatniť § 44 ods. 5 Exekučného
poriadku. Pred podmienkami uznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia upravenými v ZRK má
prednosťúpravavmedzinárodnejzmluve(§53ZRK).Takoutomedzinárodnouzmluvoujepredovšetkým

Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (New York 10.6.1958). Dohovor je
základným predpokladom medzinárodnej arbitráže a ustanovenia Dohovoru boli premietnuté do ZRK.
Tento Dohovor sa vzťahuje na uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí vyplývajúcich zo sporov
medziosobamifyzickýmialeboprávnickýmiavydanýchnaúzemíinéhoštátunežtoho,vktoromsažiada
o ich uznanie a výkon. Rozlišovanie medzi tuzemským a cudzím rozhodcovským rozsudkom sa teda

uskutočňuje podľa miesta vydania rozhodcovského rozsudku. Vo vzťahu k rozhodcovským rozsudkom
zo štátov, ktoré nie sú signatármi Newyorského dohovoru, sa (pri absencii osobitnej úpravy) aplikujú
pravidlá ustanovené v zákone o rozhodcovskom konaní, ktoré však až na minimálne odchýlky
kopírujú ustanovenia a myšlienku Newyorského dohovoru. V zmysle recepčnej normy § 53 ZRK sa
ustanovenia ZRK použijú iba vtedy, ak medzinárodná zmluva neustanovuje niečo iné (pozri uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Odo 248/2008-165 zo dňa 30.11.2009). Z toho vyplýva, že v prípade

diskrepancie sa použije Newyorský dohovor. Newyorský dohovor presne nerozlišuje medzi uznávaním
a výkonom cudzieho rozhodnutia a prenecháva na vôľu jednotlivých štátov, či dôvody, za ktorých má
byť odopreté priznanie verejnoprávnych účinkov rozhodcovskému rozsudku, sa budú konštruovať ako
dôvody neuznania takéhoto rozsudku alebo ako dôvody odopretia jeho výkonu. Taktiež predmetom
úpravy Dohovoru nie je samotný proces uznávania a výkonu, ale iba stanovenie podmienok, za ktorých

možno rozhodnutie neuznať, resp. odoprieť jeho výkon. Cieľom Newyorského dohovoru je obmedziť
prípady neuznania, resp. odopretia jeho výkonu na taxatívne vymedzené dôvody. Podmienky uznania a
výkonu cudzieho rozhodnutia sú uvedené v článku V Dohovoru, pričom je rozhodujúce to, či sa na dôvod
neuznania prihliada iba na námietku povinného (ods. 1) alebo, či súd môže na dôvod pre neuznanie a
odmietnutie výkonu prihliadnuť aj ex offo (ods. 2).

Problematika uznania cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ako už bolo vyššie uvedené, je v rámci
slovenského právneho režimu predmetom § 46 až § 50 zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Cudzím rozhodcovským rozsudkom je na účely slovenského zákona o rozhodcovskom konaní
potrebné rozumieť také rozhodcovské rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo v rozhodcovskom v konaní o veci

samej a bolo vydané na území iného štátu ako Slovenskej republiky. Cudzí rozhodcovský rozsudok
možno uznať a vykonať v Slovenskej republike za podmienok ustanovených spomínaným
zákonom o rozhodcovskom konaní. Účastník konania, ktorý žiada o uznanie
a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, je povinný k písomnému návrhu na uznanie a výkon
cudzieho rozhodcovského rozsudku podaného na súd pripojiť originál tohto cudzieho rozhodcovského

rozsudku alebo jeho osvedčenú kópiu a originál rozhodcovskej zmluvy alebo jej osvedčenú kópiu. Ak
cudzí rozhodcovský rozsudok alebo rozhodcovská zmluva nie je vyhotovená v štátnom jazyku
Slovenskej republiky, účastník konania zabezpečí úradný preklad do tohto jazyka. Ak bol v cudzine
podaný návrh na zrušenie cudzieho rozhodcovského rozsudku, súd v Slovenskej republike môže
na návrh účastníka konania, ktorý návrh na zrušenie cudzieho rozhodcovského rozsudku podal, odložiť

vykonateľnosť tohto cudzieho rozhodcovského rozsudku. Ako už bolo povedané uznanie cudzieho
rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je
uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako
keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 49 ods. 1 ZRK). Cudzí rozhodcovský rozsudok sa v
Slovenskej republike vykonáva ako tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 49 ods. 2 ZRK).

Uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh účastníka konania,
proti ktorému sa cudzí rozsudok uplatňuje, a to za podmienok, ktoré sú totožné s podmienkami
uvedenými v Newyorskom Dohovore.

Podľa čl. V Dohovoru bod 1. uznanie a výkon rozhodnutia sa môže odoprieť na žiadosť strany, proti
ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, len vtedy, ak táto strana preukáže kompetentnému orgánu krajiny, v
ktorej sa žiada o uznanie a výkon:

a) že strany dohody, spomenutej v čl. II, boli podľa zákona, ktorý sa na ne vzťahuje, nespôsobilé na

konanie, alebo že spomenutá dohoda nie je platná podľa práva, ktorému strany túto dohodu podrobili,
alebo v nedostatku odkazu v tomto smere, podľa práva krajiny, kde sa rozhodnutie vydalo;b) že strana, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, nebola riadne upovedomená o ustanovení rozhodcu
alebo o rozhodcovskom konaní alebo nemohla z akýchkoľvek iných dôvodov uplatniť svoje požiadavky;

c) že rozhodnutie sa týka sporu, pre ktorý sa neuzavrela rozhodcovská zmluva, alebo ktoré nie je
v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozhodnutie presahuje dosah dohovoru o rozhodcovi
alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozhodnutia vo veciach
podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od časti rozhodnutí konajúcich o veciach, ktoré
nie sú mu podrobené, tá časť rozhodnutia, ktorá obsahuje rozhodnutia o veciach podrobených

rozhodcovskému konaniu, môže sa uznať a vykonať;

d) že zloženie rozhodcovského súdu alebo rozhodcovské konanie nebolo v súlade s dojednaním strán,
alebo ak nebolo také dojednanie, že nebol v súlade so zákonmi krajiny, kde sa rozhodcovské konanie
konalo;

e) že rozhodnutie sa doteraz nestalo pre strany záväzným, alebo sa zrušilo, alebo jeho výkon odložil
kompetentný orgán krajiny, v ktorej alebo podľa právneho poriadku ktorej sa vydalo.

2. uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozhodnutia môžu byť tiež odopreté, ak kompetentný
orgán krajiny, kde sa žiada o uznanie a výkon zistí:

a) že predmet sporu nemôže byť predmetom rozhodcovského konania podľa práva tejto krajiny;

b) že uznanie alebo výkon rozhodnutia by boli v rozpore s verejným poriadkom tejto krajiny.

Je potrebné opätovne uviesť, že čl. V. ods. 1 a 2 Dohovoru bol premietnutý do § 50 ods. 1 a 2 ZRK, kde
platí, že uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh účastníka
konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, len vtedy, ak tento účastník konania
preukáže súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu že:

a) ako zmluvná strana rozhodcovskej zmluvy (§ 3 ods. 1) nemohol uplatňovať svoje práva alebo že
rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe
dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá
podľa právneho poriadku štátu, kde bol rozhodcovský rozsudok vydaný,

b) nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o rozhodcovskom konaní alebo z iných
závažných dôvodov, ktoré výslovne uvedie, nemohol sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní (a tým
nebolo dodržané právo na právnu ochranu či spravodlivý súdny proces),

c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý rozhodcovská zmluva nepredvídala alebo nespĺňa

dohodnuté podmienky na predloženie sporu na rozhodcovské konanie, alebo sa ním rozhodlo o veci,
ktorá je podľa právneho poriadku, ktorým sa podľa dohody strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť,
alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku štátu, kde bol rozhodcovský rozsudok
vydaný, vylúčená z rozhodcovského konania,

d) rozhodcovský súd nebol ustanovený alebo rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom
dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania; ak sa táto dohoda neuzavrela a ak ustanovenie
rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s právnym poriadkom štátu,
kde sa rozhodcovské konanie konalo, alebo

e) rozhodcovský rozsudok sa nestal právoplatným a záväzným pre účastníkov rozhodcovského konania
alebo jeho výkon odložil súd štátu, v ktorom alebo podľa ktorého právneho poriadku bol rozhodcovský
rozsudok vydaný alebo týmto súdom zrušený.

Exekučný súd odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu povinného, ak

zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v rozhodcovskom
konaní, alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom. U cudzieho rozhodcovského
rozhodnutia na jeho uznanie teda nie je potrebné zvláštne konanie ani zvláštny výrok. Cudzierozhodcovské rozhodnutie je uznané tým, že exekučný súd k nemu prihliadne, akoby išlo o rozhodnutie
slovenského rozhodcovského konania.

Pri skúmaní osobitostí v procese uznávania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia je
potrebné mať na pamäti odlišnosti rozhodcovského konania oproti súdnemu konaniu. Súdne konanie
sa končí rozhodnutím, ktoré pravidelne môže byť napadnuté riadnymi opravnými prostriedkami
(odvolanie) a následne prípadne aj mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Predmetom uznávania
a výkonu býva v zásade konečné (právoplatné) rozhodnutie súdu. Rozhodcovské konanie sa

končí rozhodnutím, ktoré spravidla nie je možné napadnúť riadnym ani mimoriadnym opravným
prostriedkom v rámci systému rozhodcovských súdov (strany sa samozrejme môžu dohodnúť na
možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku). Takéto rozhodnutie je ale spravidla možné napadnúť
žalobou o preskúmanie rozhodcovského rozsudku súdom v štáte vydania rozsudku. Možnosť
napadnúť rozhodcovský rozsudok ale býva podmienená taxatívne vymedzenými dôvodmi, ktoré nie
sú upravené Newyorským dohovorom, ale vnútroštátnym právom (ktoré nie vždy kopíruje ustanovenia

Newyorského dohovoru určujúceho prekážky ich uznania a výkonu). Účastník rozhodcovského konania
v cudzine, ktorý nemal vo veci úspech, sa tak môže (a pravdepodobne
aj bude) brániť dvoma cestami. Rozhodcovský rozsudok môže takáto osoba napadnúť žalobou o jeho
zrušenie na súde v štáte jeho vydania a taktiež sa môže brániť voči jeho uznaniu a výkonu vo svojom
domovskom štáte (resp. tam, kde bude uznávaný a vykonávaný). Tieto dve cesty sú na sebe do veľkej

miery nezávislé a úspech na jednej nemusí automaticky znamenať úspech na druhej. Totiž, samotná
skutočnosť, že rozhodcovský rozsudok bol v štáte jeho vydania napadnutý pred tamojším súdom,
nepredstavuje automatickú prekážku pre uznanie a výkon takéhoto rozsudku v inom štáte. Súd, na
ktorom sa uznanie a výkon uplatňuje, môže, ak to pokladá za vhodné (teda nemusí), odložiť rozhodnutie
o výkone rozhodnutia a môže tiež na žiadosť strany domáhajúcej sa výkonu rozhodnutia, nariadiť

druhej strane, aby zložila primeranú zábezpeku (čl. VI Dohovoru, § 48 ZRK). Zrušenie rozhodcovského
rozsudku súdom v štáte jeho pôvodu je pritom spravidla dôvodom pre neuznanie takéhoto cudzieho
rozsudku. V záujme zabrániť tomu, aby rozšírenie dôvodov vo vnútroštátnej úprave umožňujúcich
zrušiť rozhodcovské rozhodnutie súdom ohrozilo uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí, boli vytvorené
určité mechanizmy. Uznávanie a výkon cudzích rozhodcovských rozsudkov v dôsledku toho, že sa

rozhodcovské rozhodnutie v štáte jeho pôvodu zrušilo, sa obmedzuje iba na prípady, kedy bolo
rozhodnutie zrušené z jedného z tých dôvodov, ktoré sú v Európskom dohovore uvedené. Tieto dôvody
pritom kopírujú dôvody pre neuznanie a odopretie výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku. Zmluvné
strany Európskeho dohovoru o obchodnej arbitráži sa tým vlastne zaviazali zosúladiť dôvody pre
zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa vnútroštátneho práva s dôvodmi neuznania a odmietnutia

výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku podľa Newyorského dohovoru. V slovenskom práve sú
pritom dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku v § 50 zákona o rozhodcovskom konaní podstatne
širšie, ako je medzinárodný štandard zakotvený v Európskom dohovore o obchodnej arbitráži z roku
1964. Samotný proces uznávania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku už nie je upravený
Newyorským dohovorom, ale vnútroštátnym právom (§§ 46 a nasl. ZRK).

Odvolací súd dáva do pozornosti, že dohovory sú tradičným nástrojom medzinárodného práva. Rada
Európskej únie pripravuje dohovory, ktoré odporúča členským štátom na prijatie. Odlišne od spoločných
postojov či iných rozhodnutí musia byť dohovory ratifikované národnými parlamentmi členských štátov.

Odvolacísúdpovažovalzapotrebnézaoberaťsaipojmomverejnýporiadok,ktorýakotakýniejestriktne
definovaný v žiadnom zákone. Má veľmi široký význam a záber, jeho korene je treba hľadať v článku 2
Ústavy Slovenskej republiky. Právny poriadok každého štátu obsahuje špeciálne právne normy, ktorými
sa ohraničuje pôsobnosť vlastného právneho poriadku tým, že tieto normy presne ustanovujú, kedy
sa na riešenie právneho pomeru s cudzím prvkom má použiť domáci a kedy cudzí právny poriadok.

Kolízna norma teda neslúži na riešenie právneho pomeru, ale len na zistenie hmotného práva, podľa
ktorého sa majú posudzovať práva a povinnosti subjektov. Pre naše justičné orgány je záväzný len
náš právny poriadok. Cudzí právny poriadok môžu aplikovať len vtedy, keď im to ustanovenia nášho
právneho poriadku (kolíznej normy) výslovne prikážu a len v medziach určených naším medzinárodným
právom súkromným. Funkciou kolíznej normy je teda ustanoviť, ktorý právny poriadok sa na meritórne

riešenie právneho pomeru má použiť, t. j. určenie rozhodného práva. Výhrada verejného poriadku je
ochranný inštitút, t. j. každý štát má právo odmietnuť aplikáciu tých ustanovení cudzieho práva, ktoré sú
v rozpore s jeho verejným poriadkom, aj keď by sa tieto ustanovenia cudzieho práva mali na základe
kolíznej normy použiť. Ustanovenie § 36 ZMPS stanovuje, že "Právny predpis cudzieho štátu nemožnopoužiť, pokiaľ by sa účinky tohto použitia priečili takým zásadám spoločenského a štátneho zriadenia
Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bezvýhradne trvať. “ Tiež § 64
písm. f/ stanovuje, že cudzie rozhodnutie nemožno uznať alebo vykonať, ak by sa uznanie priečilo

slovenskému verejnému poriadku. Výhrada verejného poriadku nesmeruje proti samotnému cudziemu
právnemu predpisu, ale len proti účinkom, ktoré by sa ich aplikáciou u nás prejavili.

Výhrada verejného poriadku podľa čl. V ods. 2 písm. b/ Dohovoru, musí byť interpretovaná
reštriktívne a vzťahuje sa na tzv. „medzinárodný“ verejný poriadok, predstavujúci koncept všetkými

signatármi akceptovateľných, hlavných, ťažiskových zásad, princípov a východísk, na ktorom sú
právne systémy členských štátov postavené. Takýmito zásadami sú napríklad zákaz diskriminácie,
bigamia, ochrana súkromného vlastníctva, dodržiavanie ľudských práv a podobne. Takýto koncept
nedovoľujeslovenskémusúdujednoduchéporovnávanieaplikáciecudzíchprávnychnoriemsaplikáciou
slovenských právnych noriem v podobných prípadoch, ak zároveň nedochádza takouto aplikáciou
cudzích právnych noriem k popretiu hlavných ťažiskových zásad, princípov a východísk, na ktorom je

právny systém Slovenskej republiky postavený.

Pokiaľ ide o odvolanie povinného proti prvému výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa,
ktorým návrh povinného na odopretie uznania a vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu
Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k.

12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 na území Slovenskej republiky zamietol, k odvolacím
dôvodom povinného zaujal odvolací súd nasledovné stanovisko.

Odvolací súd sa v prvom rade stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že s poukazom na § 53 ZRK
ustanovenia Dohovoru boli implementované do právneho poriadku Slovenskej republiky v jeho ôsmej

časti (§§ 46-50 ZRK), ktorého úprava je konformná s označenou medzinárodnou zmluvou. Preto súd
prvého stupňa pri skúmaní návrhu povinného na odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského
nálezu postupoval správne v súlade s ustanoveniami ZRK.

Taktiež sa stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, že exekučný súd nemá právomoc meritórne

preskúmať rozhodcovský nález z hľadiska správnosti právnych záverov v ňom uvedených, správnosti
aplikovania rozhodného práva či správnosti úvah, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Rozhodcovský
nález je zásadne konečný a nemôže byť vecne preskúmaný. Odvolací súd považuje za potrebné
zdôrazniť, že interpretačná prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky je jednotná v tom, že
predpokladom pre vydanie poverenia na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia,

pričom sa musí jednať o rozhodnutie vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke.
Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z úradnej povinnosti, a to počas celého exekučného
konania a v prípade zistenia, že nie sú splnené podmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti,
môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V zmysle ustanovenia § 41 Ex. por. exekučným titulom je iba také
rozhodnutie, ktoré je vykonateľné formálne a materiálne. Formálna vykonateľnosť je splnená dodržaním

zákonom predpísaných náležitostí o doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní alebo
nepodaní zákonom dovoleného opravného prostriedku. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu je
daná, ak účastníci v ňom označení skutočne existujú, resp. v čase vydania rozhodnutia existovali, sú
náležite individualizovaní tak, že nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť o aký subjekt sa jedná a ak
jenáležitevymedzenýrozsahaobsahplnenia.Exekučnýsúdniejeviazanýpotvrdenímovykonateľnosti,

ale sám je oprávnený skúmať, či je rozhodnutie skutočne vykonateľné.

Súd prvého stupňa sa náležite vysporiadal aj so zásadou súladu rozhodcovského nálezu s verejným
poriadkom Slovenskej republiky, pričom sa správne zameral len na zistenie, či odôvodnenie rozhodnutia
obsahuje okruh sporných otázok predložený rozhodcovskému súdu, či je odôvodnenie jasné a

zrozumiteľné, či je dostatočne obsiahle a či obsahuje úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil.
Odvolací súd sa po dôkladnom preštudovaní rozhodcovského nálezu stotožnil s právnym názorom súdu
prvého stupňa, že súd v odôvodnení nálezu reagoval na všetky podstatné tvrdenia účastníkov, uviedol
rozhodné právo, ktorým sa spor riadil, skutkové zistenia, o ktoré sa oprel, ozrejmil akými úvahami sa
riadil a uviedol aj ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých skutkový stav posúdil. Vysporiadal sa

aj s otázkou svojej právomoci a otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý do konania vstúpil v jeho
priebehu, ako aj so všetkými tvrdeniami oprávneného a povinného. Ako správne uviedol súd prvého
stupňa, rozpor s verejným poriadkom spočíva v takom zásadnom rozpore cudzieho rozhodcovského
rozhodnutia s verejným poriadkom krajiny uznania, že účinky jeho použitia (t. j. jeho uznanie a povolenievykonateľnosti) by sa priečili zásadám spoločenského a štátneho zriadenia SR a jej právneho poriadku,
naktorýchjepotrebnébezvýhradytrvať.Mohlobyísťnapr.ozásadurovnostistrán,právonaspravodlivý
proces. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že exekučný titul nie je v

rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky.

Odvolací súd v tejto súvislosti zdôrazňuje, že súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu
podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o
ochrane základných ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho

rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky
súvisiace s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS/209/04, IV. ÚS/115/03). Európsky súd pre
ľudské práva v rámci svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo
na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze IV. ÚS/115/03 už
vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a

skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Nedodržanie týchto zásad je aj porušením práva
účastníka na spravodlivý proces. Rozhodnutie rozhodcovského súdu je i podľa názoru odvolacieho súdu
dostatočné určité, jasné, zrozumiteľné, a preto povinnému nebolo odňaté právo na spravodlivý proces.

Povinný vo svojom odvolaní namietal:

1. súd prvého stupňa rozhodol o zamietnutí odopretia uznania a vykonateľnosti predčasne, a to pred
rozhodnutím Vrchného súdu ČR o žalobe o zrušenie rozhodcovského nálezu a pred rozhodnutím
Ústavného súdu ČR. Existencia rozhodcovského nálezu sa bude odvíjať od rozhodnutí českých súdov

o dovolaní a žalobe pre zmätočnosť a rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktoré by nezobralo
do úvahy predmetné konania a ich výsledok, by zásadným spôsobom zasiahlo do ústavných práv
povinného.Zároveňsúdprvéhostupňa nesprávneaplikovalprávnunormu,nakoľkosúnaplnenédôvody
na odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu podľa čl. V ods. 1 písm. b/, d/, e/ a ods.
2 písm. b/ Dohovoru;

2. súd nedostatočne posúdil otázku zaujatosti predsedajúceho predsedu JUDr. Bohuslava Kleina. Tým,
že rozhodoval zaujatý predsedajúci rozhodca, došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces a je
tu rozpor s verejným poriadkom lex fori;

3. súd sa nedostatočne vysporiadal s argumentáciou povinného ohľadne Medzinárodného
rozhodcovského súdu ICC zo dňa 28.10.2012 o námietke zaujatosti;

4. došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, nakoľko povinný si nemohol v konaní uplatniť svoje práva
a nebola mu poskytnutá možnosť riadne prejednať vec pred nezávislým a nestranným rozhodcom.

Zloženie rozhodcovského súdu bolo v rozpore s dojednaním strán, nakoľko zmluvné strany sa rozhodli
podriadiť riešenie všetkých sporov, ktoré vznikli zo zmluvy o predaji podniku, rozhodcovskému súdu ICC
v súlade s jeho pravidlami (čl. 7).

5. rozhodcovský nález nebol riadne odôvodnený;

6. rozhodcovský nález mu nebol riadnym spôsobom doručený.

K jednotlivým odvolacím dôvodom odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa bol oprávnený
posúdiť, či sú splnené všetky podmienky pre odopretie uznania a výkonu cudzieho rozhodcovského

rozsudku v zmysle § 50 ods. 1, 2 ZRK bez toho, aby počkal na rozhodnutie českých súdov o dovolaní,
o žalobe pre zmätočnosť a na výsledok ústavnej sťažnosti.

K námietke povinného o zaujatosti JUDr. Kleina odvolací súd dospel k záveru, že celý trojčlenný senát
rozhodcovského súdu bol ustanovený v súlade s čl. 20 Zmluvy o predaji podniku a čl. 7 Pravidiel

rozhodcovského konania ICC (ďalej len Pravidlá). I z obsahu rozhodcovského nálezu časť A.9 je
nesporné, že strany podpisom Súpisu sporných otázok dňa 18.4.2003 prehlásili, že nemajú námietky
voči osobám rozhodcovského senátu a uznali, že senát je oprávnený rozhodnúť o otázke svojej
právomoci. Okrem toho povinný vzniesol viackrát námietku zaujatosti predsedajúceho rozhodcu, aleaž po vydaní rozhodnutia vo veci samej, čo je v rozpore s čl. 11 bod 1, 2, 3 Pravidiel. Medzinárodný
rozhodcovský súd dňa 24.8.2010 účastníkom konania oznámil, že v súlade s článkom 11 Pravidiel
zamietol námietku zaujatosti podanú voči JUDr. Kleinovi. Zároveň uviedol, že súd sa v zmysle článku

12/2 Pravidiel rozhodol neiniciovať proces výmeny rozhodcu z vlastnej iniciatívy (č.l. 620 exekučného
spisu). Medzinárodný rozhodcovský súd rozhodol bez odôvodnenia svojho rozhodnutia, čo je v súlade
s článkom 7 ods. 4 Pravidiel. Pokiaľ ide o námietku povinného, že Medzinárodný rozhodcovský súd
napriekvylúčeniurozhodcuJUDr.Kleinavinomprípadevedenompredtýmistýmstálymrozhodcovským
súdom, ktorý priamo súvisel s predmetným rozhodcovským konaním, ponechal rozhodovať spor

subjektívne i objektívne zaujatému rozhodcovi, odvolací súd sa stotožnil s názorom oprávneného, podľa
ktorého obava Českej republiky vyjadrená v námietkach zaujatosti doktora Kleina môže byť dôvodom
pre nepotvrdenie JUDr. Kleina ako rozhodcu maximálne v druhom, časovo nadväzujúcom konaní
a nepredstavuje žiaden dôvod pre jeho vylúčenie v prvom, časovo predchádzajúcom konaní, ktoré
predchádzalo exekučnému konaniu. Odvolací súd preto skonštatoval, že Medzinárodný rozhodcovský
súd konal zákonne a nedošlo k porušeniu zásady rovného postavenia strán, ani nebola povinnému

odňatá možnosť v rozhodcovskom konaní uplatniť si svoje práva a riadne prejednať vec pred nezávislým
a nestranným rozhodcom.

Pokiaľ ide o tvrdenie povinného, že rozhodcovský nález nebol riadne odôvodnený, k tomu
odvolací súd už zaujal svoje stanovisko vyššie. K doručeniu rozhodcovského nálezu sa odvolací súd

plne stotožnil s odôvodnením súdu prvého stupňa (č.l. 9 rozhodnutia). Odvolací súd k tomu dodáva,
že Medzinárodný rozhodcovský súd doručenie rozhodnutia vykonával v súlade s článkom 3 bod 2, 3
Pravidiel.

Odvolací súd považuje za dôležité k tvrdeniu povinného, že oprávnený a povinný sa výslovne dohodli na

zmene miesta rozhodcovského konania uvedeného v rozhodcovskej doložke na Prahu, čo preukazuje
vzájomná dohoda schválená rozhodcovským súdom vo forme uznesenia zo dňa 22.9.2009 a samotné
ústne konanie v Prahe dňa 3.11.2009, uviesť, že v uznesení rozhodcovského súdu zo dňa 22.9.2009
a 3.11.2009 sa nenachádza žiadna schválená dohoda oprávneného a povinného o zmene miesta
rozhodcovského konania na Prahu (č.l. 717 a 722 exekučného spisu). Odvolací súd k tomu ďalej

poznamenáva, že v zmysle zmluvy o predaji podniku článok 23.2 akékoľvek zmeny
alebo úpravy tejto zmluvy môžu byť urobené len písomne a na základe vzájomne odsúhlasenej dohody
predávajúceho a kupujúceho. Povinný
žiadnu právne záväznú dohodu exekučnému súdu nepredložil.
Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že predložený rozhodcovský

nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži
č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 nie je v rozpore s ust. § 50 ZKR, a teda je spôsobilým
exekučným titulom na výkon exekúcie.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti - prvý výrok - v zmysle § 219

ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.

Pokiaľ ide o odvolanie oprávneného voči druhému výroku uznesenia Okresného súdu Bratislava
II, ktorým súd prvého stupňa povolil odklad vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu
Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k.

12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.7.2010 do právoplatného skončenia konania pred Mestským
súdom v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 vedeného vo veci žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu,
odvolací súd z exekučného spisu zistil, že súdne konanie vedené Mestským súdom v Prahe pod sp. zn.
14Cm/180/2010 bolo právoplatne skočené dňa 18.11.2011 po tom, ako odvolací Vrchný súd v Prahe
uznesením zo dňa 30.9.2011, vydaným pod sp. zn. 8Cmo/62/2011-306, potvrdil uznesenie Mestského

súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010, ktorým Mestský súd zastavil konanie o žalobe povinného. Na
právoplatnosti uznesenia Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 nič nemení ani tá skutočnosť,
že voči rozhodnutiu Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 a Vrchného súdu v Prahe sp.
zn. 8Cmo/62/2011 bolo podané dovolanie s návrhom na odklad vykonateľnosti obidvoch rozhodnutí a
podanie žaloby na Mestský súd v Prahe pre zmätočnosť s návrhom na odklad vykonateľnosti obidvoch

rozhodnutí.

Podľa § 218 ods. 1 písm. e/ O.s.p. odvolací súd odmietne odvolanie, ak rozhodnutie napadnuté
odvolaním zaniklo inak.Nakoľko dôvody, pre ktoré súd prvého stupňa povolil odklad vykonateľnosti rozhodcovského nálezu
právoplatnosťou uznesenia Mestského súdu v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 dňa 18.11.2011 odpadli,

odvolací súd v súlade s § 218 ods. 1 písm. e/ O.s.p. odvolanie oprávneného odmietol.

Podľa ustálenej judikatúry súdov SR vrátane Ústavného súdu SR odvolací súd v uvedených prípadoch
rozhoduje bez toho, aby skúmal vecnú stránku napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa a jemu
predchádzajúce konanie.

O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1
O.s.p. s tým, že povinný nebol v odvolacom konaní úspešný a oprávnený si trovy odvolacieho konania
neuplatnil.

Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004

Z.z. v znení neskorších predpisov).