Uznesenie ,
Potvrdzujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa štvrtok 28. november 2013

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 20CoE/154/2013

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1210219756
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2013

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tatiana Pastieriková
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2013:1210219756.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Československá obchodní banka, a.s., Radlická
333/150, 150 57 Praha 5, Česká republika, IČO: 00 001 350, zastúpený: MAREK & PARTNERS, Mgr.
Ľubomírom Marekom, LL.M., advokátom, Palisády 36, 811 06 Bratislava, proti povinnému: GENERAL
FACTORING, a.s., Košická 56, 821 08 Bratislava, IČO: 35 838 825, zastúpený: HMG & PARTNERS,
s.r.o.,Štefanovičova12,81104Bratislava,IČO:35885459,konajúciprostredníctvomMgr.JánaGajana,

konateľa a advokáta, o vymoženie uloženej povinnosti, o odvolaní povinného proti uzneseniu Okresného
súdu Bratislava II č.k. 39Er/1499/2010-1319 zo dňa 24.02.2011 v časti prvého výroku uznesenia, takto

r o z h o d o l :

Krajský súd v Bratislave prvý výrok napadnutého uznesenia Okresného súdu Bratislava II č.k.
39Er/1499/2010-1319 zo dňa 24.02.2011 p o t v r d z u j e .

Krajský súd v Bratislave oprávnenému trovy odvolacieho a dovolacieho konania n e p

r i z n á v a .

o d ô v o d n e n i e :

Súd prvého stupňa prvým výrokom návrh povinného na odopretie uznania a vykonateľnosti konečného
rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore,
so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.07.2010 na území Slovenskej republiky
zamietol. Druhým výrokom súd povolil odklad vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu

Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k.
12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.07.2010 do právoplatného skončenia konania pred Mestským
súdom v Prahe sp. zn. 14Cm/180/2010 vedeného vo veci žaloby o zrušenie rozhodcovského nálezu.

Odvolací súd na odvolanie oprávneného v časti druhého výroku a na odvolanie povinného v časti prvého
výroku napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa uznesením č.k. 20 CoE/77/2011-2199 zo dňa

12.07.2012prvývýroknapadnutéhouzneseniasúduprvéhostupňaspoukazomna§219ods.1,2O.s.p.
potvrdil a odvolanie proti druhému výroku napadnutého uznesenia odmietol. Zároveň oprávnenému ani
povinnému trovy odvolacieho konania nepriznal.
Proti prvému výroku odvolacieho súdu podal povinný dovolanie s poukazom na § 239 ods. 2 písm. b), c)
O.s.p. a existenciu dovolacích dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. a) O.s.p., nakoľko v konaní došlo k vade
zmätočnosti podľa § 237 písm. f) O.s.p. (účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať

pred súdom) a podľa § 241 ods. 2 písm. c) O.s.p., že rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom
posúdení veci.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací svojím rozhodnutím č.k. 2Cdo/369/2012 - 2411 zo
dňa 30.04.2013 v napadnutom výroku (prvý výrok) a vo výroku o náhrade trov odvolacieho konania zrušil
uznesenie Krajského súdu v Bratislave č.k. 20 CoE/77/2011-2199 zo dňa 12.07.2012 a v

rozsahu zrušenia mu vec vrátil na ďalšie konanie.V odôvodnení svojho rozhodnutia dovolací súd poukázal na to, že odvolací súd aj v potvrdzujúcom
rozsudku musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania. Na druhej strane
odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v odvolaní,

ale iba na tie, ktoré ostali sporné, majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo sú
nevyhnutné pre rozhodnutie o odvolaní. Uviedol, že v predmetom konaní odvolací súd s poukázaním
na ustanovenie § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa, poukázal na správnosť
dôvodov napadnutého rozhodnutia a odpovedal na námietky odvolania, týkajúce sa aplikácie právnej
normy, zaoberal sa výkladom pojmu verejný poriadok a posúdením súladu rozhodcovského rozhodnutia

s verejným poriadkom z hľadiska náležitosti obsahu rozhodcovského rozhodnutia. Dovolací súd sa
stotožnil s právnym názorom odvolacieho súdu, že ustanovenia článku V bod 1, 2 Newyorského
dohovoru, ktorý upravuje dôvody odopretia uznania a výkonu cudzích rozhodcovských
rozhodnutí aj ustanovenia § 50 Zákona o rozhodcovskom konaní boli implementované do právneho
poriadku Slovenskej republiky, a to do ôsmej časti Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 46 až 50) a
právna úprava Zákona o rozhodcovskom konaní je konformná s uvedenou medzinárodnou zmluvou.

Ďalšou podstatnou námietkou dovolateľa bolo tvrdenie, že odvolací súd nedostatočne posúdil dôvody
na odopretie uznania a výkonu predmetného rozhodcovského nálezu, pričom za zásadnú otázku v tomto
smere považoval otázku nezaujatosti a nestrannosti predsedajúceho rozhodcu JUDr. Bohuslava Kleina.
Aj v odvolacom konaní poukázal odvolateľ na to, že JUDr. Klein ako rozhodca pôsobil v rozhodcovskom
konaní č. Rsp/264/03 pri HK ČR a AK ČR ukončenom 02.11.2005, ktoré bezprostredne a skutkovo

súvisí s neskorším predmetným sporom, v ktorom bol vydaný rozhodcovský nález 26.07.2010. V
oboch konaniach uvedený rozhodca riešil právnu otázku platnosti zmluvy o predaji podniku z 19.06.2000
a právny názor na sporné otázky - aj na platnosť zmluvy - si vytvoril už v skôr skončenom konaní.
K uvedeným tvrdeniam predložil v odvolacom konaní ďalšie listinné dôkazy ktoré preukazujú, že
rozhodcovskýnálezjevrozporesverejnýmporiadkom,pretožeboloporušenéjehoprávonaspravodlivý

proces. Rozhodcovský nález trpí vadami konania, ktoré spôsobili hrubé porušenie zásady rovného
postavenia strán, pretože mu nebola poskytnutá možnosť riadne prejednať vec pred nezávislým a
nestranným rozhodcom. Dovolací súd ďalej poukázal na to, že odvolací súd sa v odôvodnení
napadnutého rozhodnutia nezaoberal ďalšími podstatnými argumentmi a dôkazmi povinného,
týkajúcimi sa porušenia zásady rovnosti strán a práva na spravodlivý proces v rozhodcovskom konaní

v súvislosti s namietanou osobou rozhodcu JUDr. Kleina. Nie je zrejmé, ako odvolací súd vyhodnotil
tvrdenia a dôkazy predložené povinným o skutočnosti, že namietaný rozhodca mal pomer
k prejednávanej veci, keď rozhodoval aj v inom rozhodcovskom konaní, predmet
ktorého súvisel s predmetnou vecou. Nezaoberal sa ani argumentom, že rozhodcovský súd porušil
Pravidlá Medzinárodného rozhodcovského súdu ICC (ďalej len Pravidlá), ak rozhodcu nevymenil z

vlastnej iniciatívy v čase, keď z tých istých dôvodov vyhovel námietke zaujatosti v inej veci. Následne
z hľadiska uvedených argumentov odvolací súd neposudzoval, či rozhodcovské rozhodnutie nie je v
rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky, prípadne či nie sú dané
dôvody odopretia uznania a výkon tohto rozhodnutia v zmysle čl. V ods. 2 písm. b), čl. V ods.1 písm.
b), d) Newyorského dohovoru (§ 50 ods. 2 písm. b/, ods.1 písm. b/, d/ Zákona o rozhodcovskom

konaní). Z uvedeného vyplýva, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nedáva odpoveď na
podstatné námietky žalovaného týkajúce sa zaujatosti predsedajúceho rozhodcu, v dôsledku čoho bolo
porušené právo žalovaného na spravodlivý proces a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, čo
je opodstatneným dovolacím dôvodom v zmysle § 237 písm. f) O.s.p.. V novom rozhodnutí súd znovu
rozhodne aj o trovách pôvodného konania a dovolacieho konania.

Dňa 05.08.2013 bolo odvolaciemu súdu doručené vyjadrenie oprávneného k dôvodom zrušenia
uznesenia Krajského súdu v Bratislave, v ktorom uviedol, že je nepochybné, že celé spochybňovanie
nezaujatosti JUDr. Kleina slúži povinnému len ako prostriedok na vyhnutie sa následkom preňho
nepriaznivého rozhodcovského nálezu, ktorého súčasťou je povinnosť uhradiť oprávnenému finančné

sumy zodpovedajúce hodnote zhruba 50 mil. Kč. Povinný vo svojich námietkach voči JUDr. Kleinovi
odkazuje na až 10 rokov staré udalosti a dovoláva sa dokumentov starých niekoľko rokov, ktoré mnohé
mohol mať k dispozícii ešte predtým ako do rozhodcovského konania vstúpil. Medzi takéto dokumenty
patria napr. rozsudok vydaný v rozhodcovskom konaní medzi spoločnosťou EC Group,
a.s. a Českou konsolidačnou agentúrou, novinové články predložené odvolaciemu súdu povinným,

informácie o JUDr. Kleinovi súvisiace s rozhodcovským konaním medzi oprávneným a
Českou republikou vedeným pred Medzinárodným rozhodcovským súdom ICC pod. sp. zn. 15019/JHN/
GZ, ako aj ďalšie dokumenty. Všetka snaha povinného získať dôkazy o údajnej zaujatosti JUDr. Kleina
sa rovnako datuje až za okamih vynesenia rozhodcovského nálezu. Povinný sa vo svojich tvrdeniachzamotáva, keď napríklad tvrdí, že JUDr. Klein mal zamlčať účasť v konaní EC Group, následne však
pripustil, že JUDr. Klein riadne informoval o svojom pôsobení v konaní EC Group,
čím podľa názoru povinného údajne mal priznať svoju vedomosť o zaujatosti. Ďalej oprávnený uviedol,

že to, čo bolo teraz Najvyšším súdom SR uložené zhodnotiť odvolaciemu súdu už dôkladne v minulosti
(september až október 2010) zhodnotil Medzinárodný rozhodcovský súd ICC, ktorý dospel k záveru,
že tu dôvody na jeho vylúčenie nie sú dané. Ďalej uviedol, že len ťažko možno považovať fakt, že
predmetné rozhodnutie Medzinárodného rozhodcovského súdu ICC nebolo odôvodnené, za odporujúce
verejnému poriadku, ak je pravidlo o odôvodňovaní týchto rozhodnutí vyslovene uvedené v článku 7

ods. 4 Pravidiel. Povinný pritom prejavil vôľu plne sa podriadiť Pravidlám a rešpektovať dohodu strán
sporu o ich aplikácii, keď výslovne vyjadril súhlas s
návrhom pôvodného žalobcu vstúpiť do konania namiesto neho a opakovane v rámci konania odkazoval
na znenia a postup konania podľa týchto Pravidiel. Skutočnosť, že povinný akceptoval a prijal stav
prebiehajúceho konania, je rovnako potvrdená v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR v časti zahrňujúcej
tvrdenia povinného. Akceptáciou Pravidiel Medzinárodného rozhodcovského súdu ICC vyslovil mimo

iného súhlas s tým, že prípadné rozhodnutie o vylúčení rozhodcov nebude odôvodňované, rovnako ako
s tým, že sa podrobí nálezu. Len potom, keď povinný zistil, že rozhodcovský nález je v jeho neprospech,
začal svoje predchádzajúce vyhlásenia spochybňovať. K výzve Najvyššieho súdu Slovenskej republiky,
aby sa odvolací súd zaoberal argumentáciou povinného, že rozhodcovský súd porušil Pravidlá, keď
rozhodcu nevymenil z vlastnej iniciatívy v dobe, keď z rovnakých dôvodov vyhovel námietke zaujatosti

v inej veci, oprávnený uviedol, že sa jedná o čisto špekulatívne tvrdenie povinného. Rozhodcovský súd
riadne posúdil možnú zaujatosť JUDr. Kleina v konaní a je možné predpokladať, že dospel k
záveru, že skutočnosti vedúce k vyhoveniu námietke zaujatosti v inom konaní boli celkom
odlišné od konania vedeného medzi oprávneným a povinným. Oprávnený tiež poukázal na to, že JUDr.
Dvouletý listom zo dňa 15.09.2010 poprel, že by niekedy JUDr. Kleina obvinil z korupčného konania.

Preto akékoľvek tvrdenia povinného o ich nadštandardných vzťahoch nie sú pravdivé a vierohodne
doložené. Údajnú zaujatosť JUDr. Kleina nenavodzujú ani novinové články, ktoré vyšli v rokoch
2007 až 2008, teda skôr, ako do rozhodcovského konania vstúpil povinný a taktiež skôr, ako právny
zástupca povinného potvrdil, že povinný nemá proti JUDr. Kleinovi žiadne námietky, vrátane námietok,
ktoré by viedli k pochybnostiam o nezaujatosti JUDr. Kleina. Preto navrhuje odvolaciemu súdu, aby

námietky povinného týkajúce sa údajnej zaujatosti JUDr. Kleina opätovne vyhodnotil ako nedôvodné a
napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa potvrdil v časti, v ktorej bola zamietnutá žiadosť povinného
odopretie uznania vykonateľnosti rozhodcovského nálezu.

Podaním doručeným súdu 18.11.2013 oprávnený doručil odvolaciemu súdu uznesenie Najvyššieho

súdu Českej republiky č.k. 23 Cdo/1034/2012-527 zo dňa 26.09.2013 o zamietnutí
dovolania povinného vo veci návrhu na zrušenie rozhodcovského nálezu podaného v Českej republike.

Povinný vo svojom vyjadrení, ktoré bolo doručené odvolaciemu súdu dňa 25.11.2013, poukázal na to, že
rozhodcovský nález nie je možné uznať a vykonať na území Slovenskej republiky najmä pre jeho rozpor

s verejný poriadkom lex fori podľa ustanovenia čl. V ods. 2 písm. b) Newyorského dohovoru, keďže:
- došlo k porušeniu práva povinného na spravodlivý proces v zmysle článku 36 ods. 1 Listiny a článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže rozhodcovský súd pri plnom
vedomí dôvodov na vylúčenie rozhodcu dovolil, aby predmetný spor rozhodoval zaujatý predsedajúci
rozhodca a svoje rozhodnutie o jeho nevylúčení žiadnym spôsobom neodôvodnil,

- došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, nakoľko rozhodoval zaujatý predsedajúci rozhodca, ktorý
zamlčal svoje kolidujúce pôsobenie v ďalšom arbitrážnom konaní a okolnosti spôsobujúce jeho
zaujatosť,

- rozhodcovský nález nebol riadne odôvodnený, rozhodcovský súd ICC sa nevysporiadal s podstatnými
argumentmi povinného, dokonca ich ani nezmienil v odôvodnení rozhodcovského
nálezu, pričom jedným z princípov tvoriacich právo na spravodlivý proces ako i pojem právny štát, patrí
povinnosť orgánov verejnej moci vrátane rozhodcovských súdov riadne odôvodňovať svoje rozsudky.
Pri posudzovaní verejného poriadku v procese uznania a výkonu je smerodajný verejný poriadok miesta

uznania a výkonu, t.j. verejný poriadok Slovenskej republiky. Verejným poriadkom v rozhodcovskom
konaní sa rozumie porušenie základných zásad spoločenského a štátneho zriadenia a porušenie
základných zásad správneho poriadku miesta uznania a výkonu rozhodcovského nálezu, ktoré zahŕňa
porušenie tak v oblasti práva procesného tak ich hmotného. V právnom štáte je neprípustné, abyrozhodcovský nález evidentne vydaný zaujatým predsedom arbitrážneho tribunálu bez akéhokoľvek
odôvodnenia bol uznaný na území Slovenskej republiky. Nezákonnosť či svojvôľa v postupe rozhodcov,
proti ktorej by neexistovala v rámci právneho poriadku procesná obrana by vo svojich dôsledkoch viedla

k porušeniu základných ústavných práv na poskytovanie súdnej ochrany.

Ďalej povinný poukázal na to, že JUDr. Klein bol do funkcie menovaný priamo na základe rozhodnutia
rozhodcovského súdu ICC, pričom základnou úlohou tohto súdu bolo plniť funkciu spočívajúcu v
zabezpečovaní uplatňovania pravidiel ICC a spočíva najmä v jeho dozornej funkcii. Rozhodcovský súd

v ICC porušil svoju povinnosť plniť dozornú funkciu pri výbere predsedajúceho rozhodcu a pri garancii
jeho nezávislosti počas rozhodcovského konania, a to hneď z dvoch prípadoch - pri nepotvrdení JUDr.
Kleina v bezprostredne súvisiacom rozhodovacom v konaní 15019/JHN a pri nevyhovení námietke
zaujatosti zo strany povinného. Zároveň poukázal na list JUDr. Kleina zo dňa 29.11.2002, z ktorého
jednoznačne vyplýva, že samotný kandidát na funkciu predsedajúceho rozhodcu si bol plne vedomý
existencie svojej zaujatosti, keď upozornil na skutočnosť, že je predsedom rozhodcovského senátu v

spore pred rozhodcovským súdom pri Hospodárskej komore ČR a Agrárnej komore ČR, ktorý sa vo
svojejpodstatevyvinulzovzťahuspornýchstránvkonaníuICCCourt.Predmetnékonanie,ktoréuvádza
JUDr. Klein bolo, ako vyplýva z rozhodcovského nálezu č. Rsp/264/03, konanie
vedené pred rozhodcovským súdom pri Hospodárskej komore Českej republiky a Agrárnej Komory
Českej republiky medzi žalobcom EC Group a Českou konsolidačnou agentúrou. Predmetom tohto

rozhodcovského konania bolo posúdenie, či žalovaná strana skutočne postúpila pohľadávku žalobcovi
a či táto pohľadávka vôbec existuje. Z odôvodnenia rozhodcovského nálezu č. Rsp/264/03 vyplýva,
že JUDr. Klein posudzoval v tomto konaní otázku platnosti zmluvy o predaji podniku IPB, ktorá bola
uzatvorená medzi Investiční a poštovní bankou, a.s. a ČSOB, a.s., t. j. oprávneným, a
posúdil ju tak, že zmluva o predaji podniku IPB je platná (výňatok z rozhodcovského nálezu Rsp 264/03

str. 8). JUDr. Klein o platnosti zmluvy o predaji podniku opätovne rozhodoval v rozhodcovskom
konaní pred ICC medzi oprávneným a povinným. O tejto skutočnosti ICC si bol vedomý, keďže ho
informovala Česká republika listom zo dňa 06.09.2007. Rovnakú právnu otázku však riešil JUDr. Klein
aj v rozhodcovskom konaní pred ICC, v ktorom bol vydaný rozhodcovský nález až po 7 rokoch
neskôr, t. j. 26.07.2010. Pritom táto otázka platnosti zmluvy o predaji podniku bola pre oprávneného

absolútne kľúčovou. V tejto súvislosti poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky
sp. zn. 1Ndz/1/2011 zo dňa 31.01.2011, podľa ktorého sudca je v prejednávanom prípade nestranný
iba vtedy, ak k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah ešte predtým, než mu vec
pripadla na prejednanie a rozhodnutie a je teda dostatočný predpoklad, že bude môcť vec posudzovať
úplne nezávisle a slobodne. Je pritom absolútne logické, aby rozhodca, ktorý nie je potvrdený v jednom

rozhodcovskom konaní z dôvodu nesplnenia podmienok kladených na jeho osobu (t. j. konanie medzí
ČR a ČSOB č.k. 15019/JHN), bol vylúčený z rozhodovania zo všetkých sporov prebiehajúcich pred
tou istou rozhodcovskou inštitúciou žalovaného, vrátane sporov medzi GENERAL FACTORING, a.s. a
ČSOB, a.s. č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ. Rozhodcovský súd ICC, ktorý rozhodoval dňa 28.10.2010
o námietke zaujatosti v odôvodnení ani jedinou vetou nezdôvodnil svoje rozhodnutie a obmedzil sa na

odkaz „dôverný“ charakter práce súdu ako určuje článok 6 prílohy I Pravidiel ICC a článok 7 Pravidiel
ICC. Keďže rozhodnutie o námietke predstavuje rozhodnutie vydané v rozhodcovskom konaní, na ktoré
sa aplikuje v súlade s § 30 Zákona o Rozhodčím řízení O.s.p.., v súlade s § 14 a nasl. českého O.s.p.
uznesenie musí obsahovať odôvodnenie (§ 167 ods. 1, 169 ods. 1 českého O.s.p.). Vo vzťahu k
ustanoveniam Pravidiel rozhodcovského súdu povinný zdôraznil, že najmä článok 7 je v ostrom rozpore

s kogentnými ustanoveniami lex fori, pod ktorý nie je možné sa odchýliť. Tento záver potvrdzuje i
konštantná judikatúra, pretože dojednanie o nezdôvodnení rozhodnutia o vylúčení rozhodcu obdobne
ako otázka doručovania, nepredstavuje otázku, ktorú si strany, resp. procesné pravidlá môžu dojednať
odlišným spôsobom od spôsobu upraveného v občianskom súdnom poriadku. Z uvedeného vyplýva,
že rozhodnutie rozhodcovského súdu o námietke je v ostrom rozpore s procesnými zásadami a napĺňa

podmienkyvýhradyverejnéhoporiadkuakodôvodnaodopretieuznaniavykonateľnostirozhodcovského
nálezu.Podľapovinnéhorozhodcovskýsúdnapriekvylúčeniurozhodcu vinomprípadevedenom
pred tým istým stálym rozhodcovským súdom, ktorý priamo súvisel s predmetným rozhodcovským
konaním, ponechal rozhodcovský súd rozhodovať spor subjektívne ich objektívne zaujatého rozhodcu,
vôbec sa nevysporiadal s námietkou zaujatosti a s evidentnými dôvodmi na vylúčenie predsedajúceho

rozhodcu, nedoručil riadnym spôsobom rozhodcovský nález a nevysporiadal sa vo svojom zdôvodnení
so žiadnymi zo zásadných argumentov žalovaného. Preto bol naplnený dôvod na odopretie výkonu
rozhodcovského nálezu podľa článku V ods. 1 písm. b) Newyorského dohovoru. Z vyššie uvedených
dôvodov exekučný titul nespĺňa požiadavku formálnej ani materiálnej vykonateľnosti. preto žiada abysúd odoprel uznanie a výkon rozhodcovského rozsudku a zamietol žiadosť súdneho
exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie ako aj odložil vykonateľnosť rozhodcovského
nálezu, nakoľko povinný podal návrh na zrušenie rozhodcovského nálezu v krajine jeho vydania.

Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.), preskúmal uznesenie súdu prvého stupňa
v napadnutej časti podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolanie povinného podľa § 214 ods. 2 O.s.p.
bez nariadenia pojednávania a po oboznámení sa s obsahom spisov a dôvodmi odvolania dospel k
záveru, že odvolanie proti prvému výroku napadnutého uznesenia nie je dôvodné.

Podľa § 219 ods. 1 O.s.p. odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

Podľa ods. 2, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia,
môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia,
prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

Súd prvého stupňa vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, vyvodil z neho správny právny
záver a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil. Odvolací súd poukazuje na správne závery súdu prvého
stupňa, s ktorými sa stotožňuje.

Jenesporné,žeexekučnýmtitulomvpredmetnejexekučnejvecijerozhodcovskýnálezMedzinárodného
rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/
JHN/GZ zo dňa 26.07.2010, ktorým bol povinný (v rozhodcovskom konaní
v procesnom postavení žalobcu) zaviazaný nahradiť oprávnenému (v rozhodcovskom konaní v
procesnom postavení žalovaného) trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia a iných

nákladov v sume 40.281.893,42 Kč a trovy rozhodcovského konania v sume 840.000 USD.

Návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 21.12.2010 povinný požiadal o odopretie uznania a
výkonu exekučného titulu, o odloženie vykonateľnosti exekučného titulu, zamietnutie žiadosti súdneho
exekútora o udelenie poverenia a kompenzačnú námietku spočívajúcu v tom, že jednostranným

zápočtom vykonaným listom zo dňa 22.02.2011 si započítal voči exekučne vymáhanej pohľadávke
oprávnenéhosvojupohľadávku,ktorúmávočioprávnenémuvovýške48.000.000,-Kčaktorúnadobudol
postúpením od spoločnosti TF Recovery, s.r.o..
Na základe rozhodnutia dovolacieho súdu č.k. 2Cdo/369/2012-2411 zo dňa 30.04.2013 predmetom
odvolacieho konania je iba prvý výrok súdu prvého stupňa, ktorým návrh povinného na odopretie

uznania a vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského súdu
pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa
26.07.2010 na území Slovenskej republiky zamietol a trovy odvolacieho ako i dovolacieho konania.

Odvolací súd považuje za dôležité uviesť, že rozhodcovské rozhodnutia nie sú zastrešené Nariadením

Brusel I (Nariadenie Rady/ES/č. 44/2001 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych
a obchodných veciach) ani Nariadením č. 805/2004, ktorým sa vytvára európsky exekučný titul pre
nesporné nároky. Na území SR sa cudzie rozhodcovské rozhodnutia uznávajú v právnych režimoch:
a) zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ZRK),

b) Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí uzavretý 10.6.1958 v New Yorku
(uverejnený v Zbierke zákonov pod č. 74/1959 Zb.),

c) Európsky dohovor o medzinárodnej obchodnej arbitráži uzavretý v Ženeve (uverejnený v Zbierke
zákonov pod č. 176/1964 Zb.),

d) medzinárodná zmluva o právnej pomoci, ktorá zastrešuje aj rozhodcovské rozhodnutia,

e) medzinárodné zmluvy o vzájomnej podpore a o ochrane investícií.

Uznanie a výkon cudzích rozhodcovských rozhodnutí (nálezov) sa v Slovenskej republike spravuje
zákonom č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov. Podľa § 49 ZRK sa
uznanie cudzieho rozhodcovského rozsudku nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský
rozsudok sa uzná tým, že súd, ktorý je príslušný na vydanie poverenia na vykonanie exekúcie, naňprihliadne, ako keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok. Tomu zodpovedá aj ustanovenie § 42
ods. 4 Exekučného poriadku. ZRK (na rozdiel od § 67 ods. 3 zák. č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom
práve súkromnom a procesnom - ZMPS) neumožňuje účastníkovi podať samostatný návrh na uznanie/

neuznanie cudzieho rozhodcovského rozhodnutia. Námietky proti uznaniu a výkonu sa riešia v rámci
exekučného konania. Preto nemožno na rozhodcovské rozhodnutie uplatniť § 44 ods. 5 Exekučného
poriadku. Pred podmienkami uznania cudzieho rozhodcovského rozhodnutia upravenými v ZRK má
prednosťúpravavmedzinárodnejzmluve(§53ZRK).Takoutomedzinárodnouzmluvoujepredovšetkým
Dohovor o uznaní a výkone cudzích rozhodcovských rozhodnutí (New York 10.6.1958). Dohovor je

základným predpokladom medzinárodnej arbitráže a ustanovenia Dohovoru boli premietnuté do ZRK.
Tento Dohovor sa vzťahuje na uznanie a výkon rozhodcovských rozhodnutí vyplývajúcich zo sporov
medzi osobami fyzickými alebo právnickými a vydaných na území iného štátu než toho, v ktorom sa
žiada o ich uznanie a výkon. Rozlišovanie medzi tuzemským a cudzím rozhodcovským rozsudkom sa
teda uskutočňuje podľa miesta vydania rozhodcovského rozsudku. Vo vzťahu k rozhodcovským
rozsudkom zo štátov, ktoré nie sú signatármi Newyorského dohovoru, sa (pri absencii osobitnej úpravy)

aplikujú pravidlá ustanovené v Zákone o rozhodcovskom konaní, ktoré však až na minimálne odchýlky
kopírujú ustanovenia a myšlienku Newyorského dohovoru. V zmysle recepčnej normy § 53 ZRK sa
ustanovenia ZRK použijú iba vtedy, ak medzinárodná zmluva neustanovuje niečo iné (pozri uznesenie
Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2 Odo 248/2008-165 zo dňa 30.11.2009). Z toho vyplýva, že v prípade
diskrepancie sa použije Newyorský dohovor. Newyorský dohovor presne nerozlišuje medzi uznávaním

a výkonom cudzieho rozhodnutia a prenecháva na vôľu jednotlivých štátov, či dôvody, za ktorých má
byť odopreté priznanie verejnoprávnych účinkov rozhodcovskému rozsudku, sa budú konštruovať ako
dôvody neuznania takéhoto rozsudku alebo ako dôvody odopretia jeho výkonu. Taktiež predmetom
úpravy Dohovoru nie je samotný proces uznávania a výkonu, ale iba stanovenie podmienok, za ktorých
možno rozhodnutie neuznať, resp. odoprieť jeho výkon. Cieľom Newyorského dohovoru je obmedziť

prípady neuznania, resp. odopretia jeho výkonu na taxatívne vymedzené dôvody. Podmienky uznania a
výkonu cudzieho rozhodnutia sú uvedené v článku V Dohovoru, pričom je rozhodujúce to, či sa na dôvod
neuznania prihliada iba na námietku povinného (ods. 1) alebo, či súd môže na dôvod pre neuznanie
a odmietnutie výkonu prihliadnuť aj ex offo (ods. 2).

Problematika uznania cudzích rozhodcovských rozhodnutí, ako už bolo vyššie uvedené, je v rámci
slovenského právneho režimu predmetom § 46 až § 50 zákona číslo 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom
konaní. Cudzím rozhodcovským rozsudkom je na účely slovenského zákona o rozhodcovskom konaní
potrebné rozumieť také rozhodcovské rozhodnutie, ktorým sa rozhodlo v rozhodcovskom v konaní o veci
samej a bolo vydané na území iného štátu ako Slovenskej republiky. Cudzí rozhodcovský rozsudok

možno uznať a vykonať v Slovenskej republike za podmienok ustanovených spomínaným
zákonom o rozhodcovskom konaní. Účastník konania, ktorý žiada o uznanie
a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku, je povinný k písomnému návrhu na uznanie a výkon
cudzieho rozhodcovského rozsudku podaného na súd pripojiť originál tohto cudzieho rozhodcovského
rozsudku alebo jeho osvedčenú kópiu a originál rozhodcovskej zmluvy alebo jej osvedčenú kópiu. Ak

cudzí rozhodcovský rozsudok alebo rozhodcovská zmluva nie je vyhotovená v štátnom jazyku
Slovenskej republiky, účastník konania zabezpečí úradný preklad do tohto jazyka. Ak bol v cudzine
podaný návrh na zrušenie cudzieho rozhodcovského rozsudku, súd v Slovenskej republike môže
na návrh účastníka konania, ktorý návrh na zrušenie cudzieho rozhodcovského rozsudku podal, odložiť
vykonateľnosť tohto cudzieho rozhodcovského rozsudku. Ako už bolo povedané uznanie cudzieho

rozhodcovského rozsudku sa nevyslovuje osobitným rozhodnutím. Cudzí rozhodcovský rozsudok je
uznaný tým, že súd, ktorý je príslušný na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu, naň prihliadne, ako
keby išlo o tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 49 ods. 1 ZRK). Cudzí rozhodcovský rozsudok sa v
Slovenskej republike vykonáva ako tuzemský rozhodcovský rozsudok (§ 49 ods. 2 ZRK).

Uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na návrh účastníka konania,
proti ktorému sa cudzí rozsudok uplatňuje, a to za podmienok, ktoré sú totožné s podmienkami
uvedenými v Newyorskom Dohovore.

Podľa čl. V Dohovoru bod 1. uznanie a výkon rozhodnutia sa môže odoprieť na žiadosť strany, proti

ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, len vtedy, ak táto strana preukáže kompetentnému orgánu krajiny, v
ktorej sa žiada o uznanie a výkon:a) že strany dohody, spomenutej v čl. II, boli podľa zákona, ktorý sa na ne vzťahuje, nespôsobilé na
konanie, alebo že spomenutá dohoda nie je platná podľa práva, ktorému strany túto dohodu podrobili,
alebo v nedostatku odkazu v tomto smere, podľa práva krajiny, kde sa rozhodnutie vydalo;

b) že strana, proti ktorej sa rozhodnutie uplatňuje, nebola riadne upovedomená o ustanovení rozhodcu
alebo o rozhodcovskom konaní alebo nemohla z akýchkoľvek iných dôvodov uplatniť svoje požiadavky;

c) že rozhodnutie sa týka sporu, pre ktorý sa neuzavrela rozhodcovská zmluva, alebo ktoré nie je

v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozhodnutie presahuje dosah dohovoru o rozhodcovi
alebo dosah rozhodcovskej doložky; ak ale môžu byť časti rozhodcovského rozhodnutia vo veciach
podrobených rozhodcovskému konaniu oddelené od časti rozhodnutí konajúcich o veciach, ktoré
nie sú mu podrobené, tá časť rozhodnutia, ktorá obsahuje rozhodnutia o veciach podrobených
rozhodcovskému konaniu, môže sa uznať a vykonať;

d) že zloženie rozhodcovského súdu alebo rozhodcovské konanie nebolo v súlade s dojednaním strán,
alebo ak nebolo také dojednanie, že nebol v súlade so zákonmi krajiny, kde sa rozhodcovské konanie
konalo;

e) že rozhodnutie sa doteraz nestalo pre strany záväzným, alebo sa zrušilo, alebo jeho výkon odložil

kompetentný orgán krajiny, v ktorej alebo podľa právneho poriadku ktorej sa vydalo.

2. uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozhodnutia môžu byť tiež odopreté, ak kompetentný
orgán krajiny, kde sa žiada o uznanie a výkon zistí:

a) že predmet sporu nemôže byť predmetom rozhodcovského konania podľa práva tejto krajiny;

b) že uznanie alebo výkon rozhodnutia by boli v rozpore s verejným poriadkom tejto krajiny.

Je potrebné opätovne uviesť, že čl. V. ods. 1 a 2 Dohovoru bol premietnutý do § 50 ods.

1 a 2 ZRK. Podľa ods. 1 uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku môže súd odoprieť na
návrh účastníka konania, proti ktorému sa cudzí rozhodcovský rozsudok uplatňuje, len vtedy, ak tento
účastník konania preukáže súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo na exekúciu že:

a) ako zmluvná strana rozhodcovskej zmluvy (§ 3 ods. 1) nemohol uplatňovať svoje práva alebo že

rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe
dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá
podľa právneho poriadku štátu, kde bol rozhodcovský rozsudok vydaný,

b) nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu alebo o rozhodcovskom konaní alebo z iných

závažných dôvodov, ktoré výslovne uvedie, nemohol sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní (a tým
nebolo dodržané právo na právnu ochranu či spravodlivý súdny proces),

c) rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, ktorý rozhodcovská zmluva nepredvídala alebo nespĺňa
dohodnuté podmienky na predloženie sporu na rozhodcovské konanie, alebo sa ním rozhodlo o veci,

ktorá je podľa právneho poriadku, ktorým sa podľa dohody strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť,
alebo ak takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku štátu, kde bol rozhodcovský rozsudok
vydaný, vylúčená z rozhodcovského konania,

d) rozhodcovský súd nebol ustanovený alebo rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom

dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania; ak sa táto dohoda neuzavrela a ak ustanovenie
rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s právnym poriadkom štátu,
kde sa rozhodcovské konanie konalo, alebo

e) rozhodcovský rozsudok sa nestal právoplatným a záväzným pre účastníkov rozhodcovského konania

alebo jeho výkon odložil súd štátu, v ktorom alebo podľa ktorého právneho poriadku bol rozhodcovský
rozsudok vydaný alebo týmto súdom zrušený.Podľa ods. 2 exekučný súd odoprie uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu
povinného, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky nemožno predmet sporu riešiť v
rozhodcovskom konaní, alebo by jeho uznanie a výkon boli v rozpore s verejným poriadkom.

U cudzieho rozhodcovského rozhodnutia na jeho uznanie teda nie je potrebné zvláštne konanie ani
zvláštny výrok. Cudzie rozhodcovské rozhodnutie je uznané tým, že exekučný súd k nemu prihliadne,
akoby išlo o rozhodnutie slovenského rozhodcovského konania.

Pri skúmaní osobitostí v procese uznávania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozhodnutia je
potrebné mať na pamäti odlišnosti rozhodcovského konania oproti súdnemu konaniu. Súdne konanie
sa končí rozhodnutím, ktoré pravidelne môže byť napadnuté riadnymi opravnými prostriedkami
(odvolanie) a následne prípadne aj mimoriadnymi opravnými prostriedkami. Predmetom uznávania
a výkonu býva v zásade konečné (právoplatné) rozhodnutie súdu. Rozhodcovské konanie sa
končí rozhodnutím, ktoré spravidla nie je možné napadnúť riadnym ani mimoriadnym opravným

prostriedkom v rámci systému rozhodcovských súdov (strany sa samozrejme môžu dohodnúť na
možnosti preskúmania rozhodcovského rozsudku). Takéto rozhodnutie je ale spravidla možné napadnúť
žalobou o preskúmanie rozhodcovského rozsudku súdom v štáte vydania rozsudku. Možnosť
napadnúť rozhodcovský rozsudok ale býva podmienená taxatívne vymedzenými dôvodmi, ktoré nie
sú upravené Newyorským dohovorom, ale vnútroštátnym právom (ktoré nie vždy kopíruje ustanovenia

Newyorského dohovoru určujúceho prekážky ich uznania a výkonu). Účastník rozhodcovského konania
v cudzine, ktorý nemal vo veci úspech, sa tak môže (a pravdepodobne aj bude) brániť
dvoma cestami. Rozhodcovský rozsudok môže takáto osoba napadnúť žalobou o jeho zrušenie na súde
v štáte jeho vydania a taktiež sa môže brániť voči jeho uznaniu a výkonu vo svojom domovskom štáte
(resp. tam, kde bude uznávaný a vykonávaný). Tieto dve cesty sú na sebe do veľkej miery nezávislé

a úspech na jednej nemusí automaticky znamenať úspech na druhej. Totiž, samotná skutočnosť,
že rozhodcovský rozsudok bol v štáte jeho vydania napadnutý pred tamojším súdom, nepredstavuje
automatickú prekážku pre uznanie a výkon takéhoto rozsudku v inom štáte. Súd, na ktorom sa uznanie a
výkonuplatňuje,môže,aktopokladázavhodné(tedanemusí),odložiťrozhodnutieovýkonerozhodnutia
a môže tiež na žiadosť strany domáhajúcej sa výkonu rozhodnutia, nariadiť druhej strane, aby zložila

primeranú zábezpeku (čl. VI Dohovoru, § 48 ZRK). Zrušenie rozhodcovského rozsudku súdom v štáte
jeho pôvodu je pritom spravidla dôvodom pre neuznanie takéhoto cudzieho rozsudku. V záujme zabrániť
tomu, aby rozšírenie dôvodov vo vnútroštátnej úprave umožňujúcich zrušiť rozhodcovské rozhodnutie
súdom ohrozilo uznávanie a výkon cudzích rozhodnutí, boli vytvorené určité mechanizmy. Uznávanie
a výkon cudzích rozhodcovských rozsudkov v dôsledku toho, že sa rozhodcovské rozhodnutie v štáte

jeho pôvodu zrušilo, sa obmedzuje iba na prípady, kedy bolo rozhodnutie zrušené z
jedného z tých dôvodov, ktoré sú v Európskom dohovore uvedené. Tieto dôvody pritom kopírujú dôvody
pre neuznanie a odopretie výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku. Zmluvné strany Európskeho
dohovoru o obchodnej arbitráži sa tým vlastne zaviazali zosúladiť dôvody pre zrušenie rozhodcovského
rozsudku podľa vnútroštátneho práva s dôvodmi neuznania a odmietnutia

výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku podľa Newyorského dohovoru. V slovenskom práve sú
pritom dôvody zrušenia rozhodcovského rozsudku v § 50 Zákona o rozhodcovskom konaní podstatne
širšie, ako je medzinárodný štandard zakotvený v Európskom dohovore o obchodnej arbitráži z roku
1964. Samotný proces uznávania a výkonu cudzieho rozhodcovského rozsudku už nie je upravený
Newyorským dohovorom, ale vnútroštátnym právom (§§ 46 a nasl. ZRK).

V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu ČR č.k. 23Cdo/1034/2012-527
zo dňa 26.09.2013, ktoré svojím podaním doručeným odvolaciemu súdu dňa 18.11.2013 doložil
oprávnený. V predmetnom uznesení Najvyšší súd ČR dovolanie spoločnosti General Factoring, a.s.,
zamietol s odôvodnením, že ak sa dohodli subjekty so sídlom v Českej republike, že ich prípadný
spor bude rozhodovať Medzinárodný rozhodcovský súd pri Medzinárodnej obchodnej komore v Paríži s

miestom konania rozhodcovského konania vo Viedni v Rakúsku, rozhodcovský nález v takomto konaní
vydaný nie je tuzemským rozhodcovským nálezom a nie je daná právomoc českých súdov pre konanie
o jeho zrušenie podľa zák. č. 216/1994 Sb. o rozhodcovskom konaní a o výkone rozhodcovských
nálezov. Zamietnutie dovolania spoločnosti General Factoring, a.s., však nie je automaticky dôvodom
pre zamietnutie návrhu povinného na odopretie uznanie a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu

Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k.
12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.07.2010. Napriek tomu, že nie je daná právomoc českých súdov
pre konanie o zrušenie rozhodcovského nálezu Medzinárodného rozhodcovského
súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa26.07.2010 je nepochybné, že účastníci konania si v čl. 18.1) má byť 19.1) Zmluvy o predaji podniku
dohodli, že zmluva sa bude riadiť a vykladať v súlade so zákonmi Českej republiky.
Odvolací súd poznamenáva, že predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR nedoručoval povinnému,

nakoľko toto rozhodnutie mu je známe.

Odvolací súd, pokiaľ ide o základnú námietku povinného, že prvostupňový súd ako aj odvolací súd
nesprávne aplikoval právnu normu, poukazuje na to, že dovolací súd sa stotožnil s názorom súdu prvého
stupňa a odvolacieho súdu, že ustanovenia čl. V ods. 1, 2 Dohovoru boli implementované do právneho

poriadku Slovenskej republiky, a to do ôsmej časti Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 46 až 50) a
právna úprava Zákona o rozhodcovskom konaní je konformná s uvedenom medzinárodnou zmluvou.

Odvolací súd ďalej dáva do pozornosti tú skutočnosť, že uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského
rozsudku môže súd odoprieť na návrh povinného účastníka len vtedy, ak tento účastník konania
preukáže súdu príslušnému na výkon rozhodnutia alebo exekúciu niektorý zo zákonom uznaných

dôvodov odopretia. Tieto dôvody sú podobné ako dôvody na zrušenie rozhodcovského rozsudku na
základe žaloby (§ 40 ZRK) a sú zhodné aj s dôvodmi podľa Dohovoru. Dôvody pre odopretie uznania
cudzieho rozhodcovského rozsudku sa delia na dve skupiny. Prvú skupinu tvoria dôvody, ktorých
existenciu je povinná preukázať strana, proti ktorej uznanie smeruje (§ 50 ods. 1 ZRK). Druhá skupina
obsahuje dôvody, ktoré súd skúma z úradnej povinnosti. Súd príslušný na súdnu exekúciu odoprie

uznanie a výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku aj bez návrhu účastníka konania, proti ktorému sa
má cudzí rozhodcovský rozsudok vykonať, ak zistí, že podľa právneho poriadku Slovenskej republiky
predmet sporu nemožno riešiť v rozhodcovskom konaní alebo jeho uznanie a výkon by boli v rozpore
s verejným poriadkom. Je potrebné tiež uviesť, že výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku nemožno
odoprieť len z dôvodu, že exekučný súd by považoval jeho výroky za vecne nesprávne. Vecná správnosť

takého exekučného titulu patrí do právomoci rozhodcovského orgánu, ktorý rozhodcovské rozhodnutie
vydal a nie do právomoci exekučných orgánov.
Odvolací súd, ktorý je viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, striktne ďalej postupoval v zmysle
jeho právnych záverov.

Súd prvého stupňa musí odpovedať na podstatné a právne významné dôvody odvolania. Na druhej
strane odôvodnenie rozhodnutia o odvolaní nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v
odvolaní, ale iba na tie, ktoré zostali sporné, majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní alebo
súnevyhnutnéprerozhodnutieoodvolaní.Toistéplatíajpreodvolacísúd,ktorýsazaoberalargumentmi
a námietkami, ktoré zostali sporné a ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie.

Odvolací súd zdôrazňuje, že súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí hodnotil každý dôkaz jednotlivo
a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliadal na všetky vyjadrenie účastníkov.

Pokiaľ ide o odvolanie povinného proti prvému výroku napadnutého uznesenia súdu prvého stupňa,
ktorým návrh povinného na odopretie uznania a vykonateľnosti konečného rozhodcovského nálezu

Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži č.k.
12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.07.2010 na území Slovenskej republiky zamietol, podstatnú
časť dôvodov pre odopretie uznania a vykonateľnosti rozhodcovského nálezu č.k. 12190/TE/MW/AVH/
JHN/GZ zo dňa 26.07.2010 zhrnul povinný vo svojom vyjadrení doručenom odvolaciemu súdu dňa
25.11.2011.

K odvolacím dôvodom povinného zaujal odvolací súd nasledovné stanovisko.

Podľa povinného rozhodcovský nález nie je možné uznať a vykonať na území Slovenskej republiky
najmä pre jeho rozpor s verejný poriadkom lex fori podľa ustanovenia čl. V ods. 2 písm. b) Newyorského

dohovoru, keďže:
- došlo k porušeniu práva povinného na spravodlivý proces v zmysle článku 36 ods. 1 Listiny a článku
6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže rozhodcovský súd pri plnom
vedomí dôvodov na vylúčenie rozhodcu dovolil, aby predmetný spor rozhodoval zaujatý predsedajúci
rozhodca a svoje rozhodnutie o jeho nevylúčení žiadnym spôsobom neodôvodnil,

- došlo k porušeniu zásady rovnosti strán, nakoľko rozhodoval zaujatý predsedajúci rozhodca, ktorý
zamlčal svoje kolidujúce pôsobenie v ďalšom arbitrážnom konaní a okolnosti spôsobujúce jeho
zaujatosť,- rozhodcovský nález nebol riadne odôvodnený, rozhodcovský súd ICC sa nevysporiadal s podstatnými
argumentmi povinného, dokonca ich ani nezmienil v odôvodnení rozhodcovského

nálezu, pričom jedným z princípov tvoriacich právo na spravodlivý proces ako i pojem právny štát, patrí
povinnosť orgánov verejnej moci vrátane rozhodcovských súdov riadne odôvodňovať svoje rozsudky.

Ďalej povinný uviedol, že rozhodcovský nález nie je možné vykonať na území Slovenskej republiky
najmä pre jeho rozpor s verejným poriadkom lex fori. Existencia výhrady verejného poriadku z dôvodu

porušenia práva na spravodlivý proces je daná najmä v dôsledku:
a) zaujatosti predsedajúceho rozhodcu JUDr. Kleina a nevysporiadaním sa s dôvodnou námietkou
zaujatosti zo dňa 13.08.2010 podanej na rozhodcovský súd,
b) porušenia zásady rovnosti pri nevysporiadaní sa s námietkou zaujatosti povinného vznesenou v
rozhodcovskom konaní,
c) neodôvodnením rozhodcovského nálezu.

Odvolací súd sa bude ďalej podrobne zaoberať týmito dôvodmi.

V prvom rade je potrebné sa zaoberať pojmom verejný poriadok, ktorý ako taký nie je striktne definovaný
v žiadnom zákone. Má veľmi široký význam a záber, jeho korene je treba hľadať v článku 2 Ústavy

Slovenskej republiky. Právny poriadok každého štátu obsahuje špeciálne právne normy, ktorými sa
ohraničuje pôsobnosť vlastného právneho poriadku tým, že tieto normy presne ustanovujú, kedy sa na
riešenie právneho pomeru s cudzím prvkom má použiť domáci a kedy cudzí právny
poriadok. Kolízna norma teda neslúži na riešenie právneho pomeru, ale len na zistenie hmotného práva,
podľa ktorého sa majú posudzovať práva a povinnosti subjektov. Pre naše justičné orgány je záväzný

len náš právny poriadok. Cudzí právny poriadok môžu aplikovať len vtedy, keď im to ustanovenia nášho
právneho poriadku (kolíznej normy) výslovne prikážu a len v medziach určených naším medzinárodným
právom súkromným. Funkciou kolíznej normy je teda ustanoviť, ktorý právny poriadok sa na meritórne
riešenie právneho pomeru má použiť, t. j. určenie rozhodného práva. Výhrada verejného poriadku je
ochranný inštitút, t. j. každý štát má právo odmietnuť aplikáciu tých ustanovení cudzieho práva, ktoré sú

v rozpore s jeho verejným poriadkom, aj keď by sa tieto ustanovenia cudzieho práva mali na základe
kolíznej normy použiť. Ustanovenie § 36 ZMPS stanovuje, že "Právny predpis cudzieho štátu nemožno
použiť, pokiaľ by sa účinky tohto použitia priečili takým zásadám spoločenského a štátneho zriadenia
Slovenskej republiky a jej právneho poriadku, na ktorých je potrebné bezvýhradne trvať. “ Tiež § 64
písm. f/ stanovuje, že cudzie rozhodnutie nemožno uznať alebo vykonať, ak by sa uznanie priečilo

slovenskému verejnému poriadku. Výhrada verejného poriadku nesmeruje proti samotnému cudziemu
právnemu predpisu, ale len proti účinkom, ktoré by sa ich aplikáciou u nás prejavili.
Výhrada verejného poriadku podľa čl. V ods. 2 písm. b/ Dohovoru, musí byť interpretovaná
reštriktívne a vzťahuje sa na tzv. „medzinárodný“ verejný poriadok, predstavujúci koncept všetkými
signatármi akceptovateľných, hlavných, ťažiskových zásad, princípov a východísk, na ktorom sú

právne systémy členských štátov postavené. Takýmito zásadami sú napríklad zákaz diskriminácie,
bigamia, ochrana súkromného vlastníctva, dodržiavanie ľudských práv a podobne. Takýto koncept
nedovoľujeslovenskémusúdujednoduchéporovnávanieaplikáciecudzíchprávnychnoriemsaplikáciou
slovenských právnych noriem v podobných prípadoch, ak zároveň nedochádza takouto aplikáciou
cudzích právnych noriem k popretiu hlavných ťažiskových zásad, princípov a východísk, na ktorom je

právny systém Slovenskej republiky postavený.
Rozpor s verejným poriadkom spočíva v takom zásadnom rozpore cudzieho rozhodcovského
rozhodnutia s verejným poriadkom krajiny uznania, že účinky jeho použitia, t.j. jeho uznanie a povolenie
vykonateľnosti by sa priečili zásadám spoločenského a štátneho zriadenia SR a jej právneho poriadku,
na ktorých je potrebné bez výhrad trvať.

Odvolací súd považuje za dôležité tiež uviesť, že exekučný súd nemá právomoc meritórne preskúmať
rozhodcovský nález z hľadiska správnosti právnych záverov v ňom uvedených,
správnosti aplikovania rozhodného práva či správnosti úvah, ktorými sa Medzinárodný rozhodcovský
súd pri rozhodovaní riadil. Rozhodcovský nález je zásadne konečný a nemôže byť vecne preskúmaný.

Interpretačná prax Najvyššieho súdu SR je jednotná v tom, že predpokladom pre vydanie poverenia
na vykonanie exekúcie je existencia vykonateľného rozhodnutia, pričom sa musí jednať o rozhodnutie
vykonateľné po materiálnej aj formálnej stránke. Ide pritom o predpoklady, ku ktorým súd prihliada z
úradnej povinnosti, a to počas celého exekučného konania a v prípade zistenia, že nie sú splnenépodmienky materiálnej alebo formálnej vykonateľnosti, môže exekúciu aj bez návrhu zastaviť. V zmysle
ustanovenia § 41 Ex. por. exekučným titulom je iba také rozhodnutie, ktoré je vykonateľné formálne
a materiálne. Formálna vykonateľnosť je splnená dodržaním zákonom predpísaných náležitostí o

doručení rozhodnutia, o uplynutí lehoty na plnenie a o podaní alebo nepodaní
zákonom dovoleného opravného prostriedku. Materiálna vykonateľnosť exekučného titulu je daná, ak
účastníci v ňom označení skutočne existujú, resp. v čase vydania rozhodnutia existovali, sú náležite
individualizovaní tak, že nemožno mať neodstrániteľnú pochybnosť o aký subjekt sa jedná a ak je
náležite vymedzený rozsah a obsah plnenia. Exekučný súd nie je viazaný potvrdením o

vykonateľnosti, ale sám je oprávnený skúmať, či je rozhodnutie skutočne vykonateľné. V tejto súvislosti
odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že výkon cudzieho rozhodcovského rozsudku nemožno odoprieť
len z dôvodu, že exekučný súd by považoval jeho výroky za vecne nesprávne. Vecná správnosť takého
exekučného titulu patrí do právomoci rozhodcovského orgánu, ktorý rozhodcovské rozhodnutie vydal a
nie do právomoci exekučných orgánov. To znamená, že exekučný súd nemôže skúmať rozhodcovský
rozsudok vo veci samej.

Odvolací súd sa stotožnil s postupom súdu prvého stupňa, ktorý sa náležite vysporiadal aj so
zásadou súladu rozhodcovského nálezu s verejným poriadkom Slovenskej republiky, pričom sa správne
zameral len na zistenie, či odôvodnenie rozhodnutia obsahuje okruh sporných otázok predložený
rozhodcovskému súdu, či je odôvodnenie jasné a zrozumiteľné, či

je dostatočne obsiahle a či obsahuje úvahy, ktorými sa súd pri rozhodovaní riadil. Odvolací súd sa po
dôkladnom preštudovaní rozhodcovského nálezu stotožnil s právnym názorom súdu
prvého stupňa, že súd v odôvodnení nálezu reagoval na všetky podstatné tvrdenia účastníkov, uviedol
rozhodné právo, ktorým sa spor riadil, skutkové zistenia, o ktoré sa oprel, ozrejmil akými úvahami sa
riadil a uviedol aj ustanovenia právnych predpisov, podľa ktorých skutkový stav posúdil. Vysporiadal sa

aj s otázkou svojej právomoci a otázkou aktívnej legitimácie žalobcu, ktorý do konania vstúpil v jeho
priebehu, ako aj so všetkými tvrdeniami oprávneného a povinného. Ako správne uviedol súd prvého
stupňa, rozpor s verejným poriadkom spočíva v takom zásadnom rozpore cudzieho rozhodcovského
rozhodnutia s verejným poriadkom krajiny uznania, že účinky jeho použitia (t. j. jeho uznanie a povolenie
vykonateľnosti) by sa priečili zásadám spoločenského a štátneho zriadenia SR a jej právneho poriadku,

na ktorých je potrebné bez výhrady trvať. Mohlo by ísť napr. o zásadu rovnosti strán,
právo na spravodlivý proces.

Pokiaľ ide o tvrdenie dovolacieho súdu, že odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu nedáva odpoveď
na podstatné námietky povinného týkajúce sa zaujatosti predsedajúceho rozhodcu, v dôsledku čoho

bolo porušené jeho právo na spravodlivý proces a bola mu odňatá možnosť konať pred súdom, odvolací
súd poznamenáva, že odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký procesný postup súdu,
ktorým účastníkovi odňala možnosť realizovať tie procesné práva, ktoré mu Občiansky súdny poriadok
umožňuje, a to najmä zúčastniť sa pojednávania vo veci, byť vypočutý ako účastník, robiť podania,
navrhovať dôkazy a pod.. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa článku 46 ods.

1 Ústavy SR, a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných
ľudských práv a slobôd je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,
ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace
s predmetom súdnej ochrany (III. ÚS/209/04, IV. ÚS/115/03). Európsky súd pre ľudské práva v rámci
svojej judikatúry vyslovil, že právo na spravodlivé súdne konanie zahŕňa aj právo na odôvodnenie

súdneho rozhodnutia. Aj Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze IV. ÚS/115/03 už vyslovil, že
súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také
odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a
skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou
proti takému uplatneniu. Nedodržanie týchto zásad je aj porušením práva účastníka na spravodlivý

proces. Právo na spravodlivý proces však nezaručuje právo na úspech v konaní (spravodlivý výsledok z
pohľadu účastníka). Rozhodnutie rozhodcovského súdu je podľa názoru odvolacieho súdu dostatočné
určité, jasné, zrozumiteľné, a preto povinnému nebolo odňaté právo na spravodlivý proces. Skutočnosť,
že povinný bol v rozhodcovskom konaní neúspešný a Medzinárodný rozhodcovský súd má iný právny
názor ako on, nie je odňatím práva na spravodlivý proces ani odňatím práva konať pred súdom. Povinný

konkrétne neuviedol, akými zásadnými argumentmi sa Medzinárodný rozhodcovský súd vo svojom
rozhodcovskom náleze nevysporiadal.K výhrade verejného poriadku v dôsledkoch uvedený v bodoch a, b, c, vyjadrenia povinného zo dňa
25.11.2013 (str. 12) odvolací súd udáva nasledovné:

Zásadnou otázkou v celom konaní je otázka nezaujatosti a nestrannosti predsedajúceho rozhodcu
JUDr. Kleina. Aby bolo možné posúdiť nestrannosť a nezaujatosť JUDr. Kleina je potrebné poukázať na
niektoré ustanovenia Zmluvy o predaji podniku a Pravidiel rozhodcovského konania.

Podľa čl.18.1 Zmluvy o predaji podniku (správne má byť 19.1) si zmluvné strany (Investiční

a poštovní banka, a.s., Praha a Československá obchodní banka, a.s., Praha) dohodli že „zmluva sa
bude riadiť a vykladať v súlade so zákonmi Českej republiky. Zmluvné strany výslovne súhlasia s tým, že
sa v Zmluve odchýlili od dispozitívnych ustanovení zákonov Českej republiky spôsobom v tejto Zmluve
stanoveným“.

Podľa čl. 20 Zmluvy „akékoľvek spory vyplývajúce z tejto zmluvy alebo v súvislosti s ňou budú postúpené

a rozhodnuté v rozhodcovskom konaní podľa rozhodcovských pravidiel Medzinárodnej obchodnej
komory (International Chamber of Commerce) tromi rozhodcami vymenovanými v súlade s týmito
pravidlami. Akýkoľvek výrok alebo procesné rozhodnutie bude konečné a pre strany Zmluvy záväzné.
Strany sa týmto vzdávajú akéhokoľvek práva na odvolanie proti akémukoľvek rozhodcovskému výroku,
pokiaľ takéto vzdanie sa práv môže byť platne vykonané“.

Podľa čl. 3 bod 2 Pravidiel všetky oznámenia alebo správy sekretariátu a rozhodcovského senátu
budú posielané na poslednú známu adresu strany, ktorej sú určené, alebo jej zástupcovi, oznámenou
príslušnou stranou alebo protistranou. Tieto oznámenia alebo správy môžu byť posielané dopisom s
doručenkou,doručenoupoštou,kuriérskouslužbou,faxom,ďalekopisom,telegramomaleboakoukoľvek

inou formou telekomunikácie, ktorá umožňuje uskutočniť záznam o odoslaní takýchto oznámení a
správy.

Podľa čl. 3 bod 3 oznámenie alebo správy bude považované za doručené dňom, kedy ho prevezme
príslušná strana alebo jej zástupca, alebo kedy malo byť prevzaté, pokiaľ sa to uskutočnilo v súlade s

ustanovením predchádzajúceho bodu.

Podľa čl. 6 bod 1 v prípade, že sa strany dohodnú podrobiť sa rozhodcovskému konaniu podľa týchto
Pravidiel, má sa za to, že sa podrobujú pravidlám s účinnosťou k dátumu zahájenia rozhodcovského
konania, pokiaľ sa nezaviažu podrobiť sa Pravidlám s účinnosťou k dátumu uzatvorenia rozhodcovskej

zmluvy.

Podľa čl. 7 bod 1 každý rozhodca musí byť nezávislý na ktorejkoľvek strane účastníkov rozhodcovského
konania.

Podľa čl. 7 bod 2 pred svojim menovaním a potvrdením musí prípadný rozhodca podpísať prehlásenie
o nezaujatosti a písomne oznámiť sekretariátu všetky skutočnosti alebo okolnosti, ktoré by svojou
podstatou mohli z pohľadu sporných strán spochybniť jeho nezaujatosť. Sekretariát poskytne tieto
informácie všetkým stranám a stanoví lehotu pre ich vyjadrenie.

Podľa čl. 7 bodu 4 rozhodnutie súdu vo veci menovania, potvrdenia, námietok alebo výmeny rozhodcov
je konečné a súd nie je povinný oznamovať dôvody svojho rozhodnutia.

Podľa čl. 11 bod 1 rozhodcu je možné odmietnuť z dôvodov údajnej predpojatosti alebo z iných príčin, a
to formou písomného podania sekretariátu, v ktorom budú uvedené skutočnosti a okolnosti, na ktorých

je odmietnutie rozhodcu založené.

Podľa čl. 11 bod 2, aby odmietnutie rozhodcu mohlo byť prijaté, musí ho strana poslať do 30 dní po
prevzatí oznámenia o menovaní alebo potvrdení tohto rozhodcu, prípadne do 30 dní odo dňa, kedy
strana odmietajúca rozhodcu zistila skutočnosti a okolnosti, na ktorých zakladá svoje odmietnutie, pokiaľ

tento dátum nasleduje po prevzatí vyššie uvedeného oznámenia.

Podľa čl. 11 bod 3 sekretariát poskytne dotknutému rozhodcovi a druhej strane alebo stranám i
ďalším členom senátu príležitosť písomne sa vyjadriť k odmietnutiu tohto rozhodcu v primeranej časovejlehote. Vyjadrenia budú zaslané stranám a rozhodcom. Potom súdu rozhodne o prípustnosti odmietnutia
rozhodcu, ako i prijatí tohto oznámenia.

Podľa č. 12 bod 2 súd môže vymeniť rozhodcu z vlastnej iniciatívy, ak dospeje k záveru, že rozhodca
nemôže de jure ani de facto vykonávať svoju funkciu, alebo že nevykonáva svoju funkciu v súlade s
Pravidlami alebo v stanovených časových lehotách.

Z citovaných ustanovení súd prvého stupňa ako i odvolací súd dospel k záveru, že celý trojčlenný senát

rozhodcovského súdu bol ustanovený v súlade s čl. 20 Zmluvy o predaji podniku a čl. 7 Pravidiel. I z
obsahu rozhodcovského nálezu časť A.9 je nesporné, že strany podpisom Súpisu sporných otázok
dňa 18.04.2003 prehlásili, že nemajú námietky voči osobám rozhodcovského senátu a uznali, že
senát je oprávnený rozhodnúť o otázke svojej právomoci. Povinný prejavil vôľu rešpektovať Pravidlá
Medzinárodného rozhodcovského súdu ICC keď výslovne vyjadril súhlas s návrhom pôvodného
navrhovateľa vstúpiť do konania namiesto neho a v rámci konania odkazoval na znenie a postup konania

podľa týchto Pravidiel.

Za rozhodujúcu skutočnosť súd prvého stupňa ako i odvolací súd považuje to, že povinný vzniesol
viackrát námietku zaujatosti predsedajúceho rozhodcu JUDr. Kleina (č.l. 322/345, 415/437,
450/474), ale až po vydaní rozhodnutia vo veci samej dňa 06.07.2010 (rozhodnutie sa stalo právoplatné

dňa 30.07.2010 a vykonateľné dňa 18.7.2010), čo je v rozpore s čl. 11 bod 1, 2, 3 Pravidiel. Napriek
tomu sa odvolací súd zaoberal postupom Súdu Medzinárodnej obchodnej komory. Medzinárodný
rozhodcovský súd listom zo dňa 18.09.2010 vyzval JUDr. Kleina, aby sa vyjadril k námietke zaujatosti
uplatnenej povinným v podaní dňa 13.07.2010, t.j. po rozhodnutí vo veci samej. JUDr. Klein k námietke
dňa 20.08.2010 uviedol, že vo veci sa necíti byť zaujatý, konal nezávisle a nestranne. O námietke

zaujatosti rozhodol Súd na zasadaní dňa 28.10.2010 tak, že námietku zaujatosti JUDr. Kleina zamietol,
čo bolo vykonané v súlade s článkom 7 ods. 4 Pravidiel s poukazom na článok 6 bod 1 a oznámené
účastníkom konania ako aj členom rozhodcovského senátu listom dňa 28.10.2010. Preto rozhodnutie
Súdu o zamietnutí námietky zaujatosti povinného voči JUDr. Kleinovi bolo konečné a súd nebol v zmysle
Pravidiel (čl. 7 bod 4) povinný oznamovať dôvody svojho rozhodnutia. Na základe vyššie uvedeného

odvolací súd nesúhlasí s argumentáciou povinného, že rozhodnutie Súdu o námietke zaujatosti, na ktoré
sa aplikuje v súlade s § 30 Zákona o rozhodcovskom řízení primerane Občiansky súdny poriadok, v
dôsledku čoho musí byť v zmysle § 16 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 českého O.s.p. uznesenie riadne
odôvodnené. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že účastníci konania sa v článku 20 Zmluvy
o predaji podniku dohodli, že budú postupovať podľa pravidiel Súdu. Dodržiavanie Pravidiel vyplýva aj z

článku 6 bod 1 Pravidiel. Akékoľvek zmeny Zmluvy podľa bodu 23.2 mohli byť upravené len písomne na
základe vzájomne odsúhlasenej dohody. Zmluvu o predaji podniku podpísali zmluvné strany slobodne,
vážne, určite a zrozumiteľne a ani jedna zo strán nespochybnila jej platnosť. Preto aj záväznosť Pravidiel
pre obidve strany bola riadne dojednaná a je platná a obidve zmluvné strany ju musia plne rešpektovať.
Medzinárodný rozhodcovský súd pri vymenovaní JUDr. Kleina postupoval teda v zmysle Pravidel.

Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že povinný nepreukázal, že by jeho
právny predchodca v spore namietol spôsob, akým došlo ku kreovaniu rozhodcovského senátu alebo
zaujatosťniektoréhozrozhodcovažebysatoutonámietkourozhodcovskýsúdnezaoberal.Tiežpovinný
nepreukázal, že by v čase od svojho vstupu do konania (29.04.2008) do rozhodnutia rozhodcovského
súdu sám namietol zaujatosť predsedu rozhodcovského senátu. Povinný taktiež nepreukázal, že list

JUDr. Aleša Dvouletého z 18.04.2007 (č.l. 317), ktorým preukazuje porušenie zásady nestrannosti
rozhodcovského súdu, v zmysle čl. 11 ods. 2 Pravidel, uplatnil ako dôvody zaujatosti v rozhodcovskom
konaní. V neskoršej korešpondencii sám JUDr. Aleš Dvouletý uvádza, že si nie je vedomý, že by
JUDr. Kleina niekedy obvinil z toho, že požiadal o úplatok (č.l. 526). Porušenie zásady nestrannosti
rozhodcovského súdu nie je zrejmé ani v argumentoch povinného, ktorý odkazuje na novinové články v

tlači v ČR (č.l. 438/450, 475/484). Tieto články jednak museli byť v čase vstupu do konania povinnému
známe a jednak nepotvrdzujú zaujatosť JUDr. Kleina.
Pokiaľ ide o tvrdenie povinného, že rozhodnutie Súdu mu nebolo riadne doručené, je nesporné, že
povinný nespochybnil, že rozhodcovský nález bol jeho právnemu zástupcovi JUDr. Pavlovi Šafářovi
doručený dňa 30.07.2010, závadu v doručení však vidí v tom, že v čase doručenia rozhodcovského

nálezu JUDr. Šafář už nebol jeho právnym zástupcom. Súd prvého stupňa správne poukázal na § 28
ods. 2 českého O.s.p., podľa ktorého odvolanie plnej moci účastníkom alebo jej výpoveď zástupcom
sú voči súdu účinné, len čo mu ich účastník alebo zástupca oznámil, voči iným účastníkom konania
sú účinné, len čo im ich oznámi súd. Taktiež poukázal na čl. 4 ods. 2, 3, 28 ods. 1 Pravidiel. Zlistinných dôkazov (č.l. 500/512) vyplýva, že povinný oznámil odvolanie plnej moci Súdu až listom
zo dňa 17.08.2010, teda až po vykonaní doručenia a nadobudnutí právomoci rozhodnutia. Rovnako
právny zástupca povinného oznámil Súdu odvolanie plnej moci až listom zo dňa 19.08.2010, pričom

v liste uvádza, že korešpondenciu, ktorú obdržal po 21.06.2010 postúpil povinnému. Preto námietka
povinného, že JUDr. Šafářovi odvolal plnú moc dňa 21.07.2010 nie je podstatná a právne významná,
pretože odvolanie plnej moci je voči súdu účinné až momentom, keď mu ho účastník alebo zástupca
oznámil.

Pokiaľ ide o námietku povinného, že Medzinárodný rozhodcovský súd napriek vylúčeniu rozhodcu JUDr.
Kleina v inom prípade vedenom pred tým istým stálym rozhodcovským súdom, ktorý priamo súvisel s
predmetným rozhodcovským konaním, ponechal rozhodovať spor subjektívne i objektívne zaujatému
rozhodcovi, odvolací súd sa zaoberal tvrdením oprávneného ako i povinného a dospel k záveru, že
povinný v danom prípade neuniesol dôkazné bremeno. Ani súdu prvého stupňa ani odvolaciemu súdu
neprislúcha posudzovať správnosť Súdu pri posudzovaní námietky zaujatosti v rozhodcovskom 15019/

JHN, ani námietky zaujatosti v rozhodcovskom konaní, ktorý je predmetom tohto rozhodnutia. Je
nesporné, že JUDr. Klein sa na rozhodovaní v konaní 15019/JHN/GZ žiadnym spôsobom nepodieľal,
pretože jeho nominácia nebola zo strany Medzinárodného rozhodcovského súdu potvrdená. Predmetom
tohto konania ani nebola otázka platnosti alebo neplatnosti Zmluvy o predaji podniku. Túto skutočnosť
povinný ničím nepreukázal. V tejto súvislosti sa povinný odvoláva na uznesenie Najvyššieho súdu SR

sp. zn. 1Ndz/1/2011 zo dňa 31.01.2011, podľa ktorého sudca je v prejednávanom prípade nestranný
iba vtedy, ak k právnemu vzťahu, ktorý rieši, nezískal vzťah ešte predtým, než mu vec pripadla na
prejednanie a rozhodnutie a je teda dostatočný predpoklad, že bude môcť vec posudzovať úplne
nezávisle a slobodne. Citovaný výrok je však vytrhnutý z kontextu celého rozhodnutia, predmetom
ktorého bola námietka zaujatosti proti všetkým sudcom Krajského súdu v Žiline, pričom žilinský sudcovia

vo svojich vyjadreniach k námietke zaujatosti sami namietali svoju zaujatosť z rôznych dôvodov
(znevažujúcevyjadrenianavrhovateľavovzťahuksudcomvŽiline,vylúčeniezpojednávaniavoveciach,
v ktorých sudca rozhodoval o predbežnom opatrení, kde bol navrhovateľ účastníkom konania a pod.).
Najvyšší súd SR rozhodol, že sudcovia Krajského súdu v Žiline nie sú vylúčení z prejednania a
rozhodovania v predmetnej veci. Odvolací súd sa nestotožnil ani s názorom povinného, že JUDr. Klein

si už vo veci rozhodcovského nálezu č. Rsp/264/03 vytvoril právny názor na platnosť Zmluvy o predaji
podniku, pričom o platnosti Zmluvy rozhodoval i v tomto rozhodcovskom konaní a preto
nespĺňa predpoklady na výkon funkcie rozhodcu a mal byť z neho zo strany ICC ex offo odstránený.
Povinný v tejto súvislosti poukázal na str. 8 výňatok rozhodcovského nálezu č. Rsp/264/03: „IPB, a.s.,
potomuzavřelasmlouvuoprodejipodnikusČeskoslovenskouobchodníbankou,a.s.,ježjakosmeněčný

rokojmí směnku zaplatila.“ Z predmetnej citácie ani zo žiadneho textu rozhodcovského nálezu č.
Rsp/264/03 nevyplýva, že by rozhodcovský súd v tejto veci vyslovil platnosť Zmluvy o predaji podniku
(č.k. 2253-2265).
Preto nie je možné tvrdiť, že rozhodcovský súd ICC porušil svoju povinnosť plniť dozornú funkciu keď
JUDr. Kleina vymenoval v tomto rozhodcovskom konaní na predsedu.

Taktiež s tvrdením povinného, že už z listu JUDr. Kleina zo dňa 29.11.2002 (č.l. 2104) jednoznačne
vyplýva, že samotný kandidát na funkciu predsedajúceho rozhodcu si bol plne vedomý existencie svojej
zaujatosti, odvolací súd nesúhlasí. V tomto liste sa práve JUDr. Klein obrátil na strany s informáciou o
tom, že je predsedom rozhodcovského senátu v spore pred rozhodcovským súdom pri HK ČR a AK

ČR, ktorý sa v podstate vyvinul zo vzťahu sporných strán v konaní u ICC Court, a to s cieľom predísť
prípadným námietkam zaujatosti, pričom ak by jedna zo strán vzniesla námietku, nomináciu by neprial.
Obidve strany jeho nomináciu nespochybnili.
K tvrdeniu povinného, že rozhodcovský súd sa vôbec nevysporiadal s platnosťou zmluvy o predaji
podniku a žiadne z citovaných rozhodnutí všeobecných súdov neobsahuje výrok, ktorý by vyhlasoval

zmluvu za platnú, odvolací súd dodáva, že rozhodcovský súd vo svojom rozhodcovskom náleze č.
12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ sa s platnosťou Zmluvy o predaji podniku vysporiadal v bode D.3 Platnosť
ZPP. Konštatoval, že „po starostlivom preskúmaní všetkých podaní a prednesov strán, ako i po vykonaní
a zhodnotení všetkými stranami navrhnutých a predložených dôkazov považuje rozhodcovský senát
za preukázané, že ZPP je platná. Pre rozhodcovský senát nebolo rozhodujúce, že ako ČNB, tak

predovšetkým NUS považovali ZPP za platnú. Rozhodcovský senát pri svojom názore na platnosť
ZPP však nemohol nevychádzať z toho, že platnosť ZPP bola preskúmaná českými súdmi v mnohých
konaniach a doterajšia judikatúra súdov všetkých stupňov považuje ZPP za platnú“. Skutočnosť, že
žiadne z rozhodnutí všeobecných súdov neobsahuje výrok, ktorý by vyhlasoval zmluvu za platnú,povinnýničímnepreukázal.Odvolacísúdvtejtosúvislostiopätovnezdôrazňuje,žeodvolacísúdnemôže
preskúmavať vecnú správnosť rozhodcovského nálezu. Okrem toho sa zmluvné strany zaviazali, že
„akýkoľvek výrok alebo procesné rozhodnutie bude konečné a pre strany tejto Zmluvy záväzné“. A tiež

sa vzdali akéhokoľvek práva na odvolanie proti akémukoľvek rozhodcovskému výroku, pokiaľ takéto
vzdanie sa práv môže byť platne vykonané (čl. 20 Zmluvy o predaji podniku).

Odvolací súd preto dospel k záveru, že povinný tvrdenia o zaujatosti JUDr. Kleina, riadne
neodôvodnenie rozhodcovského nálezu, riadne nedoručenie rozhodcovského nálezu, porušenie

dozornej funkcie Súdu na základe čoho malo dôjsť k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, zásady
rovnosti strán, nepreukázal a ani odvolací súd nevzhliadol rozpor s verejným poriadkom SR.
K tvrdeniu povinného, že došlo k hrubému porušeniu zásady rovného postavenia strán, pretože mu
nebola poskytnutá možnosť riadne prejednať vec pred nezávislým a nestranným rozhodcom, odvolací
súd dodáva, že k porušeniu zásady rovného postavenia strán nedošlo, pretože nebolo preukázané, že
JUDr. Klein bol v predmetnom konaní zaujatý.

Princíp rovnosti znamená, že účastníci musia byť pred súdom v rovnakom postavení. Procesná rovnosť
sa vzťahuje na fyzické, právnické osoby, ako aj na štát, ak je účastníkom konania. K zárukám rovnosti
patrí: právo na použitie materinského jazyka, respektíve jazyka, ktorému rozumie v konaní pred súdom,
právo na právnu pomoc v konaní, smerujúcom k tomu, aby ochrana práv bola efektívna.
Princíp rovnosti znamená aj povinnosť poskytnúť každému účastníkovi primeranú možnosť obhájiť

svoju vec, vrátane predloženia dôkazov, za podmienok, aby nebol postavený do situácie, ktorá je jasne
nevýhodnejšia ako situácia odporcu. Obidvom sporovým stranám bolo umožnené, aby predkladali svoje
návrhy, dôkazy, aby sa k nim vyjadrovali a odvolací súd za zaoberal všetkými podstatnými predloženými
dôkazmi a návrhmi.

Odvolací súd ďalej poznamenáva, že výhrada verejného poriadku je ochranný inštitút, t. j. každý štát
má právo odmietnuť aplikáciu tých ustanovení cudzieho práva, ktoré sú v rozpore s jeho verejným
poriadkom. V prípade právneho poriadku SR by išlo o rozpor rozhodcovského nálezu s čl. 46 ods. 1
Ústavy SR. Postup súdu, ktorým sa účastníkovi konania odňala možnosť konať pred súdom, zakladá
porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovoru).
K tomu odvolací súd ešte dodáva, že podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR každý sa môže domáhať zákonom
ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených
zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru každý má právo na to, aby
jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným

súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch. Podstata
základnéhoprávanasúdnuochranupodľačl.46ods.1ÚstavySRaprávanaspravodlivésúdnekonanie
podľa čl.6 ods.1 Dohovoru spočíva v oprávnení každého domáhať sa ochrany svojich práv na súde.
Tomuto oprávneniu zodpovedá povinnosť súdu nezávisle a nestranne vo veci konať tak, aby bola právu,
ktorého porušenie sa namieta, poskytnutá ochrana v medziach zákonov, ktoré tento článok ústavy o

základnom práve na súdnu ochranu vykonávajú. K porušeniu základného práva na súdnu ochranu by
došlo vtedy, ak by komukoľvek bola odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde a ak by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu.

Exekučný titul v tomto smere nie je v rozpore s morálnymi, sociálnymi, ekonomickými a právnymi

hodnotami našej krajiny, a teda nie je v rozpore s verejným poriadkom Slovenskej republiky a spĺňa
základné požiadavky spravodlivosti. Účastníci konania si v Zmluve o predaji podniku dohodli v bode
19.1. rozhodné právo Českej republiky. Toto právo ako aj postup Súdu nebol v rozpore s morálnymi,
sociálnymi, ekonomickými a právnymi hodnotami Slovenskej republiky ani s právnym poriadkom nášho
štátu. Právo ako aj morálne, sociálne a ekonomické hodnoty Českej a Slovenskej republiky sú vzhľadom

na historický vývoj našich štátov rovnaké, resp. veľmi podobné.
Povinnému preto nebola postupom Súdu odňatá možnosť v rozhodcovskom konaní uplatniť si svoje
práva a riadne prejednať vec pred nezávislým a nestranným rozhodcom a nie sú dané
dôvody pre odopretie uznania a výkonu tohto rozhodnutia v zmysle § 50 ods. 1 písm. b), d), § 50 ods.
2 písm. b) Zákona o rozhodcovskom konaní.

Odvolací súd k tvrdeniu povinného, že oprávnený a povinný sa výslovne dohodli na zmene miesta
rozhodcovského konania uvedeného v rozhodcovskej doložke na Prahu, čo preukazuje vzájomná
dohoda schválená rozhodcovským súdom vo forme uznesenia zo dňa 22.09.2009 a samotné ústnekonanie v Prahe dňa 03.11.2009, uviesť, že v uznesení rozhodcovského súdu zo dňa 22.09.2009
a 03.11.2009 sa nenachádza žiadna schválená dohoda oprávneného a povinného o zmene miesta
rozhodcovského konania na Prahu (č.l. 717 a 722 exekučného spisu). Odvolací súd k tomu ďalej

poznamenáva, že v zmysle zmluvy o predaji podniku článok 23.2 akékoľvek zmeny
alebo úpravy tejto zmluvy môžu byť urobené len písomne a na základe vzájomne odsúhlasenej dohody
predávajúceho a kupujúceho. Povinný žiadnu právne
záväznú dohodu exekučnému súdu nepredložil.

Odvolací súd sa stotožnil i s názorom súdu prvého stupňa, ktorý návrh povinného označený pod bodom
III. zamietnutie žiadosti súdneho exekútora o udelenie poverenia považoval iba za podnet s poukazom
na § 41 ods. 2 O.s.p., o ktorom nie je súd povinný rozhodnúť, a návrh povinného IV. kompenzačná
námietka nepovažoval za návrh, o ktorom by mal súd rozhodnúť.

Na základe vyššie uvedených skutočností odvolací súd dospel k záveru, že predložený rozhodcovský

nález Medzinárodného rozhodcovského súdu pri Medzinárodnej obchodnej komore, so sídlom v Paríži
č.k. 12190/TE/MW/AVH/JHN/GZ zo dňa 26.07.2010 nie je v rozpore s ust. § 50 ods. 2 písm. b), ods.
1 písm. b), d) ZRK (tým pádom ani s ust. čl. V ods. 2 písm. b), čl. V ods.1 písm. b), d) Newyorského
dohovoru), na ktoré sa odvoláva povinný a ktoré boli implementované do právneho poriadku Slovenskej
republiky, a to do ôsmej časti Zákona o rozhodcovskom konaní (§ 46 až 50), a teda je spôsobilým

exekučným titulom na výkon exekúcie.

Preto odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti - prvý výrok - v zmysle § 219
ods. 1 O.s.p. potvrdil ako vecne správne.

Odvolací súd sa odkladom vykonateľnosti rozhodcovského nálezu nezaoberal, nakoľko táto časť jeho
rozhodnutia (druhý výrok) nebola dovolacím súdom zrušená.

O náhrade trov odvolacieho a dovolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 a § 142
ods. 1 O.s.p. s tým, že povinný nebol v odvolacom konaní úspešný a oprávnený si trovy odvolacieho

konania neuplatnil.

Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zák. č. 757/2004
Z.z. v znení neskorších predpisov).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.