Rozsudok Rozhodnutie bolo vynesené dňa utorok 7. február 2017

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 8C/22/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711210627
Dátum vydania rozhodnutia: 07. 02. 2017
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Dušáková

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2017:7711210627.12

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Jarmilou Dušákovou v právnej veci žalobcu U.. Q. M., nar. X.

XX. XXXX, bytom U.. P. XXXX/XX, P. proti žalovanému Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny SR,
Špitálska 4, 6, 8, Bratislava, o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Žalovanému sa priznáva právo na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Žalobca sa pôvodne podaným návrhom domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 50 000,- Eur,
titulom náhrady nemajetkovej ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom
žalovaného takým spôsobom, že

a/ v rozpore so zákonom a bez súdneho rozhodnutia sociálni pracovníci úradu práce v Michalovciach
vyhotovili dňa 10. marca zápisnicu, v ktorej uvádzali neoverené a nepravdivé údaje bez toho, aby
mali stanovisko dotknutej strany a druhého rodiča a ktorú predložili na podpis 7-ročnému dieťaťu a
difamujúcimi údajmi úmyselne zavinili zásah do osobnostného práva na súkromie žalobcu, jeho rodinný
a súkromný život a rodinnú väzbu,
b/ dňa 19. marca 2010 sociálni pracovníci úradu práce v P. protiprávne a napriek nesúhlasu, vstúpili do
bytu žalobcu násilím, žalobcu a jeho priateľku atakovali v prítomnosti ich maloletého 2 a pol ročného

dieťaťa, pričom boli pod vplyvom alkoholu. Zásahom do súkromia mu bola zároveň permanentne
narušená rodinná väzba.

2. Za každý označený úradný postup štátu žalobca žiadal zaplatenie sumy 25 000,- Eur s odôvodnením,
že každý má právo na slušné správanie sa štátu a jeho úradníkov.

3. Súd prvého stupňa po vykonanom dokazovaní listinnými dôkazmi a z nich predovšetkým

oznámením o výsledku predbežného prerokovania žiadosti zo dňa 20.7.2011 č.k. 7557/2011-IV/6,
31297/2011, písomným vyjadrením žalobcu a žalovaného i videozáznamom, označil tvrdenia žalobcu za
nepodložené, založené len na jeho subjektívnom hodnotení práce pracovníkov Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny v P., keďže sporné šetrenie žalobca opísal len na základe vyjadrení U. P.Í. a nepreukazuje
ich ani žalobcom predložený videozáznam, nakoľko obsah disku je prázdny, resp. ho nemožno otvoriť.
Konštatoval, že žaloba je zmätočná, nezrozumiteľná a nejasná, pretože z nej nie je zrejmé, na základe
akej skutočnosti sa žalobca domáha nemajetkovej ujmy, že žalobca nie je v spore aktívne legitimovaný

(nie je otcom maloletej, ani účastníkom konania vo veci zverenia maloletej do osobnej starostlivosti a
nebol prítomný ani pri ním opisovanom šetrení), nepreukázal žiadnu škodu, ktorá by vznikla následkom
škodovej udalosti, nepreukázal nesprávny postup orgánu štátu, ktorým mu mala byť spôsobená škoda a
tým ani vzťah príčiny a následku, súvisiaci so vznikom tvrdenej škody a dospel k záveru, že na základenepodloženýchdohadovžalobcuniejemožnépovažovaťjehožalobuzadôvodnúapretožalobužalobcu
v celom rozsahu zamietol. Vo svojom rozhodnutí prvostupňový súd poukázal na to, že pokiaľ sa žalobca
svojou žalobou domáhal práva na ochranu osobnosti a v súvislosti s tým primeraného zadosťučinenia,

na preukázanie svojich tvrdení nepredložil relevantné dôkazy, čím si nesplnil povinnosť tvrdenia a ani
dôkaznú povinnosť, vyplývajúcu z ustanovenia § 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 O. s. p., pretože náhrada
nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ustanovenia § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka by prichádzala
do úvahy, len ak by bola preukázaná ujma žalobcu, ako aj okolnosti, za ktorých k porušeniu došlo a že
nestačí len morálne zadosťučinenie, a to z hľadiska intenzity, trvania a rozsahu nepriaznivých následkov

i vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a v spoločnosti. O trovách konania súd rozhodol tak, že
účastníkom náhradu trov konania nepriznal s poukazom na skutočnosť, že žalovaný, aj keď bol v konaní
úspešný si neuplatnil náhradu trov konania a žalobcovi, ktorý bol v konaní neúspešný, nevznikol nárok
na náhradu trov konania.

4. Proti rozsudku prvého stupňa, ktorým bola žaloba žalobcu zamietnutá podal včas odvolanie žalobca

a to z odvolacieho dôvodu uvedeného v ustanovení § 205 ods. 2 písm. b) O.s.p., tvrdiac, že sa mu ako
účastníkovi konania postupom prvostupňového súdu odňala možnosť konať pred súdom, ako i z dôvodu
neúplne zisteného skutkového stavu veci, pretože súd nevykonal ním navrhnutý dôkaz (§ 205 ods. 2
písm. c/ O. s. p.) a tiež z dôvodu uvedeného v § 205 ods. 2 písm. d) a f) O.s.p.. Z obsahu odvolania
žalobcu zároveň vyplývalo, že ako odvolací dôvod uplatnil i skutočnosti a dôkazy, ktoré neboli uplatnené

pred súdom prvého stupňa, ktorými má byť preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať
za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej (§ 205a ods. 1 písm. b/ O.s.p.), ako i to, že nebol
riadne poučený, podľa § 120 ods. 4 O.s.p. (§ 205a ods. 1 O.s.p. písm. c/ O.s.p.). Navrhol napadnutý
rozsudok v celom rozsahu zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na nové prejednanie a rozhodnutie,
eventuálne zmeniť rozsudok a uložiť žalovanému povinnosť zaplatiť mu nemajetkovú ujmu 50.000,- Eur

a trovy poštovného 4,90 Eura.

5. V odvolaní uviedol, že sa pojednávaní nezúčastňoval z objektívnych dôvodov (hmotná núdza) a nie
zo subjektívnych príčin, súdu neúčasť na pojednávaniach vždy ospravedlnil, resp. procesnoprávne k
danej veci konal, a ospravedlnil i svoju neúčasť na pojednávaní dňa 27.6.2013, a to rukou napísaným

textom, zo dňa 19.6.2013 na predvolaní na toto pojednávanie, ktoré odoslal súdu prvého stupňa, dňa
19.6.2013 z pošty v P..

6. Predovšetkým vyčítal súdu prvého stupňa záver o zmätočnosti jeho žaloby tvrdiac, že pokiaľ jeho
žalobný návrh nespĺňal procesnoprávne náležitosti a podmienky na jeho prejednanie neboli splnené,

súd ho mal vyzvať na odstránenie nedostatkov podania. Pretože tak prvostupňový súd neučinil a ani
konanie nezastavil, porušil predpisy procesného práva. Ako účastník konania mal totiž právo, aby sa
jeho návrhom na začatie konania súd včas a riadne zaoberal (§ 6 O.s.p.).

7. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21.08.1997 sp. zn. 3Cdo/191/1996 a zdôraznil, že v

bode 1 žaloby, z 20.7.2011 tvrdil, že dochádza k zásahu do jeho osobnostného práva a akým spôsobom
apoukázalinarozsah(značnejintenzity),dobutrvania(obdobierokov2008,2010aždoposiaľ)aspôsob
zásahu (difamujúce údaje) do jeho osobnostných práv pracovníkmi úradu práce v P., označiac pritom ich
tvrdenia za zavádzajúce a skresľujúce pravdivosť vtedajšej situácie. Namietal tiež, že žalovaný, ktorý
bol podľa žalobcu zle informovaný o okolnostiach veci, predbežne neprejednal jeho žiadosť zákonným

postupom a procesným spôsobom, keď vo svojej odpovedi iba frázovito uvádzal nepravdivé informácie.
Vytkol súdu prvého stupňa, že odmietol vykonať a vôbec akceptovať jeho návrhy na dokazovanie,
vykonal úkony takým smerom, ktoré neviedli k odstráneniu stavu právnej neistoty a konal zmätočne i
pri rozhodovaní o jeho poplatkovej povinnosti z podanej žaloby vo výške 1.566,- Eur. Uviedol, že žiadal,
aby vo veci konal Okresný súd v P., ktorý mohol vykonať i dôkaz ním predloženým videozáznamom z

19.3.2010. Keďže sa žalobou domáhal ochrany osobnostných práv, ktoré boli porušené zásahom štátu
a jeho zamestnancov, trval na vykonaní všetkých listinných dôkazov i dôkazu videozáznamom, ktorý
označil za spôsobilý na vykonanie, pretože nebol uzamknutý ani kódovaný.Tiež tvrdil, že je nesporné, že
voči nemu konali zaujaté orgány štátu a preto sa cíti ich konaním poškodený a namietal, že súd prvého
stupňa v posudzovanej veci konal a rozhodol napriek tomu, že mu doručil dovolanie zo dňa 17.2.2012.

8. Žalovaný vo vyjadrení sa k odvolaniu žalobcu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa
potvrdiť. Predovšetkým poukázal na svoje tvrdenia uvedené vo vyjadrení k žalobe zo dňa 20.2.2013,
zastávajúc názor, že počas šetrenia opisovaného žalobcom na základe vyjadrenia inej osoby amaloletého dieťaťa pracovníci Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P. postupovali štandardným
spôsobom, ktorý bol v súlade so zákonom aj internými predpismi. Tvrdenia žalobcu o nepravdivých
údajoch v úradnom zázname označil za nepodložené, nepreukázané a právne irelevantné a jeho

odvolanie za zmätočné.

9. K veci samej uviedol, že dňa 19. 3. 2010 sa za účasti pracovníkov sociálnoprávnej ochrany detí
a sociálnej kurately P.. X. Y. W.. X. uskutočnilo na základe požiadavky Okresného súdu P. šetrenie
rodinného a výchovného prostredia maloletej dcéry družky žalobcu. Potom, ako ju pred dverami bytu

žalobcu (na chodbe v spoločných priestoroch bytového domu) zamestnanci Úradu práce, sociálnych
vecí a rodiny P. oboznámili, v akej veci a za akým účelom chcú vykonať šetrenie, s odôvodnením, že
nie je vlastníčkou bytu a ani tam nemá trvalý pobyt, družka žalobcu uviedla, že sociálne šetrenie nie
je možné vykonať, pred dverami nechala svoju maloletú dcéru, sama vošla do bytu a dvere zatvorila.
Po krátkej dobe sa vrátila s fotoaparátom a chcela vyhotoviť fotografie s tým, aby zamestnanci nemohli
povedať, že tam neboli. Napriek tomu, že zamestnanci takéto fotenie odmietli a odobrali sa na odchod,

družka žalobcu sa ich snažila po celý čas odfotiť kričiac, že tam nemajú čo robiť, no oni na toto jej
správanie žiadnym spôsobom nereagovali a pokračovali v ceste, pričom k žiadnym slovným či dokonca
fyzickým útokom nedošlo. Keďže žalobca v tom čase na mieste šetrenia nebol prítomný, nemohol ani
tvrdiť ako šetrenie prebiehalo, ani že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu a že sa násilným spôsobom
snažil dostať do bytu.

10. Odvolací súd na základe podaného odvolania, vec podľa ustanovenia § 214 ods. 2 O.s.p.
prejednal bez nariadenia pojednávania, preskúmal rozsudok súdu prvého stupňa aj s konaním, ktoré mu
predchádzalo (§ 212 ods. 1 O.s.p.) a dospel k záveru, že v posudzovanej veci nie sú splnené podmienky
ani pre potvrdenie a ani pre zmenu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, ale rozsudok bolo

potrebné zrušiť.

11. Súd prvého stupňa zaťažil konanie a následne rozhodnutie vadou spočívajúcou v
nepreskúmateľnosti rozhodnutia, čím došlo k takej vade konania, na ktorú odvolací súd v zmysle
ustanovenia § 212 ods. 3/ O.s.p., prihliadal z úradnej povinnosti, keďže mala za následok nesprávne

rozhodnutie vo veci.

12. Je totiž nepochybné, že jedným z aspektov na spravodlivý proces je aj právo účastníka na
také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpoveď na všetky právne
a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany (IV. ÚS 115/03). Z práva na

spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami,
argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, avšak s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS
46/05, I. ÚS 353/06, II. ÚS 220/08, III. ÚS 12/07, IV. ÚS 163/08). Odôvodnenie má byť prostriedkom
kontroly správnosti rozhodnutia nielen pre súd, ktorý ho vydal, ale aj pre súd, ktorý ho bude preskúmavať
v dôsledku opravného prostriedku.

13. Štruktúra práva na odôvodnenie je rámcovo upravená v ust. § 157 ods. 2 O.s.p., v zmysle ktorého,
v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ domáha a z akých dôvodov, ako sa vo veci
vyjadril odporca, prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti
považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení

dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby
odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.

14. V súlade s uvedeným ustanovením Občianskeho súdneho poriadku bolo teda povinnosťou
všeobecného súdu uviesť v rozhodnutí dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie

založil. Dostatočnosť a relevantnosť týchto dôvodov sa musí týkať tak skutkovej ako i právnej stránky
rozhodnutia.

15. Predovšetkým pokiaľ prvostupňový súd usúdil, že žaloba je zmätočná, nezrozumiteľná a nejasná,
bol namieste postup podľa § 43 ods. 1 a 2, veta prvá O.s.p., v zmysle ktorého sudca alebo poverený

zamestnanec súdu uznesením vyzve účastníka, aby nesprávne, neúplné alebo nezrozumiteľné podanie
doplnil alebo opravil v lehote, ktorú určí, ktorá nemôže byť kratšia ako desať dní. V uznesení uvedie,
ako treba opravu alebo doplnenie vykonať. Ak ide o podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu
návrhom na začatie konania, odošle súd uznesenie do 60 dní od doručenia takéhoto podania. Akúčastník v lehote podľa odseku 1 podanie neopraví alebo nedoplní a pre uvedený nedostatok nemožno v
konaní pokračovať, súd odmietne podanie, ktoré by mohlo byť podľa svojho obsahu návrhom na začatie
konania.

16. Obsahové náležitosti žaloby vymedzuje totiž ustanovenie § 79 ods. 1 O.s.p tak, že žaloba má okrem
všeobecných náležitostí (§ 42 ods. 3) obsahovať meno, priezvisko, prípadne aj dátum narodenia a
telefonický kontakt, bydlisko účastníkov, prípadne ich zástupcov, údaj o štátnom občianstve, pravdivé
opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva, a musí byť z

neho zrejmé, čoho sa navrhovateľ domáha. Ak je účastníkom právnická osoba, návrh musí obsahovať
názov alebo obchodné meno, sídlo a identifikačné číslo, ak je pridelené. Ak je účastníkom zahraničná
osoba, k návrhu musí byť pripojený výpis z registra alebo z inej evidencie, do ktorej je zahraničná osoba
zapísaná. Ak je účastníkom fyzická osoba, ktorá je podnikateľom, návrh musí obsahovať obchodné
meno,sídloaidentifikačnéčíslo,akjepridelené.Akjeúčastníkomštát,návrhmusíobsahovaťoznačenie
štátu a označenie príslušného štátneho orgánu, ktorý bude za štát konať.

17. V súlade s výkladom podávaným právnou teóriu i praxou sa rozhodujúcimi skutočnosťami v zmysle
ust. § 79 ods. 1 O.s.p. rozumejú údaje, ktoré sú nevyhnutné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na
akom podklade má súd rozhodnúť. Žalobca musí v návrhu uviesť také skutočnosti, ktorými opíše skutok
(skutkový dej), na základe ktorého uplatňuje svoj nárok, a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho

jednoznačnú individualizáciu, t.j. nemožnosť zámeny s iným skutkom. Právnu charakteristiku skutku (tzv.
právny dôvod žaloby) za súčasného právneho stavu nie je žalobca povinný v žalobe uvádzať.

18. Opísanie rozhodujúcich skutočností slúži k vymedzeniu predmetu konania po skutkovej stránke
a k jeho identifikácii umožňujúcej odlíšenie od predmetov iných konaní. I s ohľadom na nutnosť

posúdenia, či sa nejedná o totožný predmet konania a nie sú dané prekážky konania, musí žaloba
spĺňať všetky náležitosti predpísané v § 42 ods. 3 a § 79 ods. 1 O.s.p. tak, aby bola prejednateľná,
t.j. že skutkové okolnosti sú v nej nezameniteľne vymedzené rozhodujúcimi skutočnosťami. Povinnosť
účastníka konania uložená mu § 101 ods. 1 O.s.p. sa potom týka všetkých významných skutočností pre
rozhodnutie vo veci.

19.Nedostatoknáležitostížalobybránijejvecnémuprejednaniuapokračovaniuvkonaní,akneobsahuje
opísanie rozhodujúcich skutočností alebo, ak je opísanie týchto skutočností natoľko neúplné, neurčité
alebo nezrozumiteľné, že nemožno bez ďalšieho stanoviť, aký skutok má byť predmetom konania, alebo
ak je medzi tvrdenými skutočnosťami a žalobným petitom logický rozpor.

20. Z obsahu spisu bolo zistené, že v posudzovanej veci žalobca nebol riadne poučený a vyzvaný na
odstránenie vád návrhu, napriek logickému rozporu medzi žalobným petitom (náhrada nemajetkovej
ujmy vo výške 2 x 25.000,- Eur) a v žalobe neúplne tvrdenými skutočnosťami (okrem namietaného
nesprávneho úradného postupu zamestnancov úradu práce v P., dňa 10. marca 2008 a dňa 19. marca

2010 i tvrdenie žalovaného o šírení difamujúcich údajov, že je pokútnik, aj keď bol živnostníkom,
manželom sociálnej pracovníčky úradu práce i sudcami P. súdu a bol osočovaný, že bol vyhodený z
Komory komerčných právnikov), pri súčasnom rešpektovaní ustálenej judikatúry všeobecných súdov,
podľa ktorej nie je vecou súdu, aby žalobcu poučoval o hmotnom práve (§ 5 ods. 1 O.s.p.) a ani o
otázkach vecnej legitimácie.

21. Uvedené bolo nutné považovať za vadu konania.

22. Nakoľko táto vada konania nebola zhojená a v zmysle záveru súdu prvého stupňa bola naopak
dôvodom neúspechu žalobcu, konanie bolo z tohto dôvodu postihnuté vadou predstavujúcou významný

zásah do procesného postavenia žalobcu a do jeho práva na spravodlivé súdne konanie, čo je vždy
dôvod na zrušenie rozsudku odvolacím súdom podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p..

23. Z uvádzaných dôvodov nebolo možné posúdiť ani správnosť právneho posúdenia otázky vecnej

legitimácie žalobcu, teda posúdiť, či na zistený skutkový stav použil súd prvého stupňa správny predpis
a či ho aj správne interpretoval.24. Záver súdu o nedostatku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, navyše pri absencii skutkových záverov
a hmotnoprávnej kvalifikácie nároku, je tak v nadväznosti na uvedené rozporný a nepreskúmateľný (a
za posudzovaného procesného stavu prejednávanej veci i predčasný).

25. Každý sa totiž môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a
nestrannom súde (čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) a každý má i právo na náhradu škody
spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu, či orgánu verejnej správy alebo
nesprávnym úradným postupom (čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky).

26. Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanovuje zákon (čl. 46 ods. 4 Ústavy
Slovenskej republiky).

27. Pokiaľ súd posudzoval uplatnený nárok ako nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym
úradným postupom orgánu verejnej moci a dospel k záveru o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu z

dôvodu, že nebol účastníkom konania, v rámci ktorého malo byť zasiahnuté do jeho osobnostných práv,
potom, vychádzajúc z vyššie uvedeného, bol povinný posudzovať uplatnený nárok aj podľa ustanovení
§ 11 a nasl. Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti.

28. Pretože súd prvého stupňa v odôvodnení iba opísal obsah tvrdení žalobcu obsiahnutých v

jeho žalobe, obsah vyjadrenia žalovaného a skutočnosť, ktorá vyplynula z oznámenia o výsledku
predbežného prerokovania žiadosti, že žalobca nebude žalovaným odškodnený, a to bez hodnotenia,
ktoré právne významné skutočnosti vzal z týchto dôkazov (a z ktorých) za preukázané, pri súčasnej
absencii akýchkoľvek skutkových záverov bolo nutné označiť za nepreskúmateľné i ostatné jeho právne
závery (o neunesení dôkazného bremena pri uplatnení nároku zo zodpovednosti štátu za škodu

žalobcom, ako i záver, že žalobca neuniesol bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno pri uplatnení nároku
podľa § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka z jeho práva na ochranu osobnosti).

29. Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa s nedostatočným odôvodnením znemožnil žalobcovi i
žalovanému právne relevantným spôsobom reagovať na právne závery súdu prvého stupňa, preto

takýmto postupom bola účastníkom odňatá možnosť konať pred súdom, čo je vždy dôvod na zrušenie
rozsudku odvolacím súdom.

30. Predovšetkým z uvedených dôvodov odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1/ písm. f) O.s.p. zrušil
rozsudok súdu prvého stupňa a vec vrátil na ďalšie konanie.

31. V ďalšom konaní uložil súdu prvého stupňa odstrániť označené procesné vady, vyzvať žalobcu
v súlade s ustanovením § 43 O.s.p. na upresnenie žaloby a po splnení podmienok na jej vecné
prejednanie, pri rozhodovaní prihliadnuť na všetky rozhodné skutočnosti, ktoré vyplynuli zo všetkých
vykonaných dôkazov, ako aj na skutočnosti, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné (§ 153 ods. 1

O.s.p. v spojení s ustanovením § 132 O.s.p.) a v nadväznosti na to sa vysporiadať dôsledne s
relevantnými tvrdeniami žalobcu ako aj s obranou žalovaného a rozhodnutie odôvodniť tak, aby malo
všetky náležitosti, v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. a mohlo byť predmetom odvolacieho prieskumu.

32. V novom rozhodnutí uložil súdu prvého stupňa rozhodnúť aj o trovách celého konania, vrátane trov

odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.).

33. Súd v intenciách uznesenia Krajského súdu v O.G., sp. zn. 4 Co 304/2013, zo dňa 31. 10. 2013
pokračoval v konaní, vo veci vytýčil pojednávania, ktorých pojednávaní sa žalobca nezúčastnil, svoju
neúčasť opakovane ospravedlňoval jednak z dôvodu dočasnej práceneschopnosti a hlavne z dôvodu,

že nemá financie, aby cestoval na pojednávanie z P. do H.. Súd, keďže sa žalobca pojednávaní
nezúčastňoval a bol nútený opakovane odročovať pojednávanie v prejednávanej veci, vyzval žalobcu,
aby sa písomne vyjadril k žalobe, uznesením zo dňa 14. novembra 2014 mu bola opakovane uložená
povinnosť odstránenia vád podania, v súlade s ustanovením § 43 vtedy platného O. s. p., aby sa
vyjadril, čoho sa predmetným podaním domáha ako aj s poukazom na uznesenie Krajského súdu v

O., sp. zn. 4 Co 304/2013, hlavne, aby upresnil žalobu ktorá nemá náležitosti v zmysle § 79 ods.
1/ O. s. p. a v rámci upresnenia žaloby, aby uviedol také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový
dej), na základe ktorého si uplatňuje nárok a to v takom rozsahu, ktorý umožňuje jeho jednoznačnú
individualizáciu, t. j. nemožnosť zámeny s iným skutkom. Na svoje tvrdenia bol vyzvaný, aby označildôkazy. Žalobca na predmetné výzvy reagoval svojou sťažnosťou jednak na prieťahy konania a domáhal
sa vylúčenia konajúcej sudkyne z prejednávania a rozhodovania vo veci. Súd nakoniec, keďže nedošlo
k vylúčeniu sudkyne U.. U. T. z prejednávania a rozhodovania vo veci, pokračoval v konaní a keďže

žalobca, ani v zmysle uznesenia zo dňa 25. 2. 2015, ktorým bol opakovane vyzvaný na odstránenie
vád svojho podania, ako aj k tomu, aby sa vyjadril, čoho sa predmetným podaním domáha. Vo svojom
písomnom vyjadrení svoju žalobu nedoplnil, opätovne poukázal na to, že v zmysle Zákona č. 514/2003
sa domáha náhrady nemajetkovej ujmy za nesprávne úradné postupy, keď predmetom podania žaloby
boli 2 skutky - úradný záznam zo dňa 10. 3. 2008 o difamujúcich výrokoch s podpisom dieťaťa a

násilné vniknutie do bytu a násilnícke správanie sa úradníkov z úradu práce P. dňa 19. 3. 2010 pred
ich dcérou - vtedy 2,5 ročnou U., keď podanou žalobou sa takto usiluje chrániť biologickú a citovú
väzbu svojich blízkych ako aj právo byť s blízkymi. Má za to, že žaloba zo dňa 27. 7. 2011 má
zákonné náležitosti, obsahuje presné sumy, ktoré požaduje, aby ich žalovaný na základe rozhodnutia
súdu zaplatil. Obidva skutky sú v žalobe konkrétne popísané, za akých okolností k nim došlo. Má za
to, že štát - Slovenská republika je zodpovedný za konanie svojich zamestnancov. Nechápe, prečo

by mal dokazovať „difamujúce tvrdenia“, ak ich „o mne šíri iná osoba - zamestnanec štátu“. Konanie
zamestnancov štátu v prípade oboch skutkov popísaných v žalobe považuje za protiprávne, vyvolané
následkom zasahujúcim do súkromia a do citovej a rodinnej väzby, ako aj konaním podguráženého
„úradníka X.“ ohrozujúceho zdravie a život maloletého dieťaťa. V zmysle nálezu Ústavného súdu SR
I.ÚS 408/2010 a § 13 OZ, zákon ukladá súdu povinnosť prihliadať pri konaní a rozhodovaní na hľadiská

a tak na závažnosť vzniku ujmy, ako aj na okolnosti, za ktorých došlo k porušeniu práva. Vzhľadom
na uvádzané obdobia, ide o zásahy značnej intezity a dlhodobé zásahy do súkromia (citovej a rodinnej
väzby). V celom rozsahu trval na uplatnenej žalobe, zo dňa 27. 7. 2011, z ktorej žaloby súd zistil, že
žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že „mimo zákona a mimo rozhodnutia súdu sociálni pracovníci
úradu práce v P. - P., O., X. vyhotovili zápisnicu, dňa 10. marca 2008 a aj keď nemali stanovisko

dotknutej strany a druhého rodiča, uvádzali neoverené a nepravdivé údaje a takúto zápisnicu predložili
na podpis maloletému dieťaťu - 7-ročnému, konkrétne maloletej Q. P., nar. XX. X. XXXX. Úmyselne
zavinili protiprávnym konaním zásah do osobnostného práva na súkromie dotknutej osoby - žalobcu,
difamujúcimi údajmi. Takéto úmyselné konanie permanentne zasahovalo do súkromia žalobcu, jeho
rodiny a súkromný život, jeho rodinnú väzbu. Súdy SR prejudikovali, že pravdivosť difamujúcich tvrdení

musí preukázať ich autor a šíriteľ. Dňa 19. marca 2010 sociálni pracovníci úradu práce v P. - X. Y.
X. aj napriek tomu, že boli zrozumiteľne vyzvaní, aby do bytu žalobcu nevstupovali a išli preč, lebo
boli podgurážení alkoholom, z úst im bolo cítiť alkoholický zápach, X. sa vrátil a drzo sa ďalej tlačil
do bytu, násilím sa mu to podarilo, atakoval majiteľa a jeho priateľku, pritom celú situáciu sledovalo
2,5 ročné dieťa - maloletá U. M.. Žalobca v podanom návrhu namietal úmyselné protiprávne konanie

sociálnych pracovníkov, ktorí pod vplyvom alkoholu stratili mieru ovládania sa a slušnosti, čo im bránilo
vec citlivo vyriešiť, keďže prítomné bolo maloleté dieťa rodičov, ktorých byt navštívili. Konanie štátu cez
zamestnancov voči žalobcovi považuje žalobca v oboch prípadoch za nezákonné, v príčinnej súvislosti
s prejudikovanými difamujúcimi tvrdeniami z hľadiska pravdivosti ich obsahu v rovine dôkazu. Dieťa
nemá zo zákona nijaký podpisový vzor, pravdivosť jeho výrokov je pochybná z toho, že vychádza už z

tvrdení jej „chorého otca“. Príčinná súvislosti takéhoto protiprávneho konania so vznikom nemajetkovej
ujmy spočíva aj v tom, že zásahom do súkromia bola žalobcovi permanentne narúšaná rodinná väzba.
Osočovaním, že bol vyhodený z niekadiaľ, mu vznikla ujma ako právnikovi v pracovnej oblasti. Došlo
aj k priamemu zásahu do súkromia, atak v byte, doma, kde žije s priateľkou a maloletou dcérou, zo
strany úradníka štátu. Takéto konanie žalobca považuje za neospravedlniteľné, arogantné, šokujúce,

kriminalizujú dotknutú osobu. Sú v príčinnej súvislosti s následkami, aké spôsobili žalobcovi v súkromí“.
Žalobca za každý nesprávny úradný postup štátu voči nemu požaduje po 25 000,- Eur, spolu 50 000,-
Eur s odôvodnením, že každý má právo na slušné správanie štátu a jeho úradníkov. Vo svojej žalobe
ďalej poukázal na to, že „niektorí sudcovia si uzurpujú od štátu svojimi žalobcami slušnosť a aj svoje
platy a sami si túto slušnosť vysudzujú a na odškodnení si nadelili po 100 000,- Eur. Sudca F. zo Ž. za

články v bulvárnom časopise vysúdil odškodnenie 17 miliónov Sk, pritom súdi ďalej a poberá plat. Nikto z
nich o prácu neprišiel, kým o ňom sudcovia P. súdu roky šíria difamujúce údaje, že je pokútnik, aj keď bol
živnostníkom. Preto výšku svojho odškodnenia vo forme nemajetkovej ujmy 50 000,- Eur považuje za
primeranú k daným postupom štátu“. Tiež zdôraznil, že žalovaného požiadal o predbežné prejednanie
žiadosti , ale žalovaný mu odškodnenie nepriznal. Domáhal sa preto zaplatenia nemajetkovej ujmy vo

výške 50 000,- Eur a uplatnil si náhradu trov konania.

34. Súd s poukazom na sociálne pomery žalobcu, požiadal Okresný súd v P. o výsluch žalobcu, ako aj
svedkov prostredníctvom vyššieho súdneho úradníka. Žalobca sa na opakované predvolania nedostavilani na Okresný súd v P. k výsluchu s tým, že bol poučený, že pokiaľ sa nedostaví na výsluch, súd bude
mať za to, že súhlasí s rozhodnutím vo veci v jeho neprítomnosti. Žalobca bol na výsluch predvolaný aj
pod hrozbou predvedenia, ako aj uloženia poriadkovej pokuty. S poukazom na tú skutočnosť, že žalobca

nemal záujem dostaviť sa na výsluch v predmetnej veci, spis bol vrátený tunajšiemu súdu, výsluchu sa
na Okresnom súde v P. zúčastnili len predvolaní svedkovia.

35. Svedkyňa P.. G. X., pracovníčka ÚPSVaR v P. vo svojej výpovedi uviedla, že na základe dožiadania
súdu, vo veci vtedy maloletej Š. F., nar. v roku XXXX, ktorá je dcérou matky maloletej U. M., z jej prvého

manželstva sa dňa XX. X. XXXX spolu aj s kolegom W.. U. X. pokúsili o vykonanie šetrenia na adrese:
P., J.. P. XX, avšak toto nebolo vykonané z dôvodu, že po zazvonení na zvonček pri dverách bytu, im
otvorila dvere U. P. - matka maloletých detí, ktorú pred dverami bytu (spoločný priestor) oboznámili s
účelom ich návštevy. Táto im však oznámila, že im šetrenie v predmetnom byte, v rodine neumožní,
nakoľko nemá v uvedenom byte trvalý pobyt a nie je ani vlastníčkou bytu. Vlastník bytu podľa jej udania
v tom čase nebol v byte prítomný. Jednalo sa o pána U.. Q. M.. V uvedený deň a v uvedenom čase

pána M., vlastníka bytu nevidela, ani s ním nekomunikovala a pani P. sama zdôraznila, že k vykonaniu
tohto šetrenia je potrebný súhlas vlastníka bytu. Z uvedeného dôvodu sa zberali na odchod a matka
dieťaťa odbehla do bytu, pričom na vonkajšej chodbe pred bytom nechala maloletú U. a dvere zatvorila.
Jej dieťa vlastne zostalo s nimi na tejto chodbe bez jej dozoru. Po chvíli, asi cca do 1 minúty otvorila
dvere a z dverí ich začala fotiť, pričom oni už boli v strede schodišťa a na odchode, kým jej kolega pán

X. sa snažil zakryť z diaľky záber, keďže pani P. nemala povolenie ich fotiť. Následne išli do práce a
okamžite kontaktovali v práci vedúcu, ktorú oboznámili s okolnosťami, za akých bolo uvedené šetrenie
u pani U. P. vykonané. Svedkyňa tiež zdôraznila, že pani P. ich oboch videla a mohla potvrdiť, že nejavili
ani najmenšie známky požitia alkoholických nápojov, čo tvrdil žalobca vo svojej žalobe. Na uvedenom
úrade práce, ako to svedkyňa uviedla, už pracuje niekoľko desiatok rokov a nedovolila by si ani ona

resp. ani jej kolega požiť alkoholické nápoje už aj z toho dôvodu, že bezpečnostným pracovníkom boli a
aj sú u nich vykonávané námatkové kontroly na požitie alkoholu. V súvislosti s ich správaním, uvedeným
v návrhu, že bolo drzé, uviedla, že za tú krátku dobu ani nemali možnosť komunikovať s pani P., len
ju oboznámili s účelom ich šetrenia. Z ich strany k žiadnemu drzému, resp. agresívnemu násilnému
správaniu nedošlo. Celé to ich šetrenie mohlo trvať cca do 10 minút so všetkým.

36. Svedok Bc. U. X., pracovník ÚPSVaR P. vo svojej výpovedi uviedol, že dňa 19. 3. 2010 bol požiadaný
kolegyňouP..X.,abysňouišielvykonaťšetreniedorodinypaniP.O.,keďžepotrebovalapreOkresnýsúd
P. vypracovať správu zo šetrenia na mal. Š. F. a to z dôvodu, že mala obavy, aby na ňu nevykonštruovali
nejaké nepravdivé obvinenia, keďže z minulosti bolo zrejmé, že sa jedná o problémovú a konfliktnú

rodinu. Na základe toho jej požiadania s tým súhlasil a zúčastnil sa s ňou predmetného šetrenia v
uvedenej rodine. Potvrdil, že šetrenie prebehlo tak, ako to popísala svedkyňa P.. G. X.. K predloženej
fotografii v spise uviedol, že nedošlo k žiadnemu fyzickému násiliu, ani k agresívnemu správaniu, ako
to uviedol žalobca v žalobe. V čase šetrenia žalobcu ani nevidel, nebol s ním v kontakte a preto si
nevie vysvetliť, ako on dokázal túto X. opísať. Pána Q. M. vôbec nepozná a nemal ani tú česť sa s ním

vôbec stretnúť. K predloženej fotografii na vysvetlenie uviedol, že postoj podľa pána M., keď tvrdil, že
je karateristický, tak tento bol iba postoj chrániaci identitu jeho ako pracovníka vo vzdialenosti cca 2
- 3 metre od fotoaparátu a osoby pani P.. Tiež uviedol, že tvrdenia, ktoré uviedol žalobca v žalobe sú
nepravdivé - klamlivé a sú len krivým osočovaním jeho ako aj jeho kolegyne.

37. Žalovaný vo svojom vyjadrení žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože má za to, že
skutočnosti, ktoré uvádzal žalobca vo svojej žalobe sú nepodložené, zmätočné a nie sú žiadnym
spôsobom preukázané a v žiadnom prípade nie je možné podľa ich právneho názoru posúdiť, na základe
nepodložených dohadoch žalobu ako dôvodnú. Podľa názoru žalovaného nebol žalobcom preukázaný
nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci, vznik škody, ani výška uplatnenej škody, ktorú v

žalobe žalobca požaduje ako ani kauzálny nexus medzi uplatňovanou škodou a nesprávnym úradným
postupom orgánov verejnej moci v súlade so Zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu,
spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov a to žiadnymi dôkazmi, ktoré by
preukazovali žalobcom uvádzané tvrdenia. Žalovaný má za to, že žaloba, ako aj písomné podania
žalobcu sú v celom rozsahu nedôvodné. Ku skutkovým okolnostiam žalovaný opätovne uviedol, že dňa

19. 3. 2010 sa za účasti pracovníkov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately Úradu práce, soc.
vecí a rodiny v P. (ďalej len ÚSPVaR P.) P.. X. a W.. X. uskutočnilo na základe požiadavky Okresného
súdu P. šetrenie rodinného a výchovného prostredia u pani P. U. - družky žalobcu. Uvedené šetrenie sa
týkalo mal. Š. F. - najstaršej dcéry družky žalobcu. Pred dverami bytu žalobcu zamestnanci ÚPSVaR P.oboznámili pani P. v akej veci a za akým účelom chcú vykonať šetrenie. Táto uviedla, že nie je možné
sociálne šetrenie vykonať, nakoľko ona nie je vlastníčkou bytu a ani nemá trvalý pobyt na uvedenej
adrese. Tento rozhovor prebiehal na chodbe - v spoločných priestoroch bytového domu. Následne pani

P.O. vošla do bytu, dvere zatvorila a nechala pred dverami maloletú dcéru. Po krátkej dobe sa vrátila s
fotoaparátom a chcela ich vyfotiť s tým,“aby zamestnanci nemohli povedať, že tam neboli“. Zamestnanci
toto fotenie odmietli, odobrali sa na odchod s tým, že pani P. sa ich snažila po celý čas odfotiť a kričala,
že tam nemajú čo robiť. Pracovníci na toto správanie žiadnym spôsobom nereagovali a pokračovali v
ceste. Podľa vyjadrenia pracovníkov ÚPSVaR P., resp. na základe ich výpovedi v tejto veci, k žiadnym

slovným, či dokonca fyzickým útokom nedošlo. Žalobca podľa vyjadrenia pracovníkov ÚPSVaR P. nebol
prítomný pri tomto šetrení, takže nemohol tvrdiť, ako šetrenie prebiehalo, ani že zamestnanec bol pod
vplyvom alkoholu, alebo sa následným spôsobom snažil dostať do bytu. Podľa vyjadrenia ÚPSVaR
P., ide o nepodložené, nepravdivé tvrdenie a obvinenia zo strany žalobcu. Tieto skutočnosti potvrdili
svojimi výpoveďami obaja svedkovia - P.. X. a W.. X.. V neposlednom rade žalovaný poukázal aj na
tú skutočnosť, že v predmetnom konaní žalobca nie je aktívne legitimovaný, keďže nebol prítomný ani

pri samotnom šetrení, ktoré napáda a preto nie je zrejmé, na základe čoho sa domáha odškodnenia,
resp. nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že mu žalovaný spôsobil nemajetkovú ujmu zásahom do
jeho súkromia a z predmetnej žaloby nie je zrejmé, na základe čoho si uplatňuje nemajetkovú ujmu vo
výške 50 000,- Eur. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol, v čom mal spočívať údajný nesprávny úradný
postup a akým spôsobom mu mala byť týmto údajným nesprávnym úradným postupom spôsobená

škoda. Rovnako tak samotný výpočet škody zo strany žalobcu považoval žalovaný za nedôvodný,
nepreukázaný a ničím nepredložený. Žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup orgánu verejnej
moci, vznik škody, ani výšku uplatnenej škody, ktorú žalobca v žalobe požaduje a ani kauzálny nexus
medzi uplatňovanou škodou a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci, v súlade so
Zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za spôsobenú škodu pri výkone verejnej moci a to žiadnymi

dôkazmi, ktoré by preukazovali žalobcom uvádzané tvrdenia. Preto má žalovaný za to, že žaloba je v
celom rozsahu nedôvodná. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody vo vzťahu
príčiny a následku. V tejto súvislosti žalobca nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť medzi
vznikom škody a postupom zamestnancov ÚPSVaR P..
Žalobca vo svojom podaní zo dňa 7. 2. 2017 zdôraznil bez akéhokoľvek súvisu a logiky, že požiadal

Centrum právnej pomoci O. o ustanovenie advokáta na zastupovanie a žiadal, aby súd vo veci nekonal,
pokiaľ nemá ustanoveného advokáta. K svedeckým výpovediam pani X. a F. X. uviedol, že nie je
pravdivé ich tvrdenie, že nepili, pretože z nich „razilo ako zo suda“ a pokiaľ obaja svedkovia hovoria
o „problémovej, konfliktnej rodine“, predpokladá, že hovoria o svojich rodinách. Ak konali v súlade so
zákonom, prečo osočovali. Žalobca je presvedčený, že obaja svedkovia pijú, doma sú hádaví a ohrozujú

malé deti aj na iných miestach. K výpovedi U.. T. Ď. - zamestnankyne žalovaného Ministerstva práce,
soc. vecí a rodiny - žalobca tiež uviedol, že sa nebude stretávať s touto osobou - takéto konanie štátu
a jeho zástupcu (ale aj súdu) v tejto diskriminačnej forme iba devastuje psychiku človeka. „Je to osoba
znalá práva !!! potom žiadam vysvetliť, prečo išli (násilne) ku mne do bytu, ak dcéry U.. P. - Q. a Š. -
nemali u mňa trvalý pobyt, ten mali u svojich otcov, s ktorými aj bývali. Zástupca žalovanej nechápe

systém ochrany osobnosti.“

38. Súd vykonal dokazovanie aj oboznámením sa s listinami, ktoré sú súčasťou spisu - písomnými
vyjadreniami žalobcu, žalovanej, uznesením o zastavení konania zo dňa 19. 4. 2012, odvolaním zo
dňa 11. 5. 2012 voči uzneseniu zo strany žalobcu , uznesením Krajského súdu v O. (ďalej len KS) o

zrušení uznesenia prvostupňového súdu zo dňa 25. 10. 2012, námietkou zaujatosti zo strany žalobcu,
písomnými vyjadreniami sudcov tunajšieho súdu k námietke žalobcu, uznesením KS O. zo dňa 29. 4.
2013, úradným záznamom Okresného úradu justičnej polície PZ P. zo dňa 31. 7. 2003, uznesením
o oslobodení žalobcu od platenia súdnych poplatkov zo dňa 13. 6. 2013, rozsudkom tunajšieho súdu
zo dňa 27. 6. 2013, odvolaním žalobcu proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 4. 9. 2013,

fotodokumentáciou, vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu, uznesením KS O. zo dňa 18. 11.
2013, uznesením KS O. zo dňa 31. 10. 2013, ktorým bol zrušený rozsudok prvostupňového súdu a vec
vrátená na ďalšie konanie , uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 8. 2014, ktorým bolo zastavené
dovolacie konanie, upresnením žaloby žalobcu zo dňa 3. 12. 2014 , uznesením KS O. zo dňa 26. 1. 2015
o tom, že sudkyňa U.. U. T. nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci, sp. zn. 8 C 22/2012

Okresného súdu H.Ň., uznesením tunajšieho súdu zo dňa 14. 11. 2014, uznesením tunajšieho súdu zo
dňa 25. 2. 2015, odpoveďou na sťažnosť žalobcu zo dňa 28. 7. 2015, videozáznamom na CD, správami
Mestského úradu P., OR PZ SR v P., výpoveďami svedkov P.. G. X., W.. U. X., oznámením o výsledku
predbežného prerokovania žiadosti Ministerstvom práce, soc. vecí a rodiny SR, pripojenými spismiOkresného súdu v P. sp. zn. 14 P 98/2007, sp. zn. 17 Pd 1/2010, spisovou dokumentáciou Úradu práce,
soc. vecí a rodiny v P. vo veci maloletej U. M., celým obsahom predmetného spisu, spisom Okresného
súdu v X. A. Q. sp. zn. 8 P 17/2009, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu.

39. Z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania žiadosti vyplýva, že žalovaný - Ministerstvo
práce, sociálnych vecí a rodiny SR po posúdení podkladov, ktoré boli predložené k žiadosti, ako aj z
podkladov z úradu práce, žalovanému oznámil, že v rámci predbežného prerokovania jeho žiadosti
nebude odškodnený. Predbežné prerokovania náhrady škody na ústrednom orgáne štátnej správy nie je

správnym konaním a preto sa nevydáva rozhodnutie, na základe ktorého by bolo možné podať opravný
prostriedok.

40. Súd po oboznámení sa s dôkaznými listinami dospel k tomu záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná
a neopodstatnená.

41. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

42. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od

neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa odseku 2/, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa ods. 1/ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby,
alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa ods. 3/ výšku náhrady podľa odseku 2/ určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a

na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

43. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení, predmetom ochrany podľa § 11 OZ sú také rýdzo
osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Všestranný
rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka je hlavným zmyslom a cieľom tejto občianskoprávnej ochrany.

Toto hľadisko je určujúce pri posudzovaní otázky, či a ktoré práva sú chránené ustanovením § 11
OZ. Vyjadrenie subjektívneho názoru vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv účastníka
nemožnooznačiť zaneoprávnenýzásahdoosobnostiobčana,ajkeďbysainaktýkalosobnostižalobcu,
aj sa tak stalo spôsobom primeraným osobnostiam, za akých malo k zásahu dôjsť. Ustanovenie § 11 OZ
ustanovuje všeobecnú zásadu ochranu osobnosti a súčasne uvádza typické zložky a prejavy osobnosti

bližšie rozvedené v ustanovení § 12 ods. 1/ OZ. Ide zväčša o prejednávanie zásahov proti občianskej cti
a proti dôstojnosti občana, ako aj o výroky o skutočnostiach, týkajúcich sa rodinného, intímneho života.
Občiansky zákonník, ustanovením v § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia
občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne
spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite občana, znižujúce

jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným spoluobčanom
ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti, nemožno priznať právo na ochranu osobnosti, v
zmysle ustanovenia § 13 OZ, ak niekto konal protispoločensky a teda ak prejav o tejto skutočnosti je
kritikou tohto konania a zásahom proti spoločenským nešvárom.

44. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie, alebo obvinenie, ktoré zasahuje
práva chránené ustanovením § 11 a nasl. OZ. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí
zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.

45. Z predmetnej žaloby nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti sa žalobca domáha nemajetkovej

ujmy, keď nebolo ohrozené jeho právo na ochranu osobnosti tak, ako je to uvedené vo vyššie uvedených
§§ 11 a 13 OZ a z uvedeného dôvodu sa preto nie je ani dôvod domáhať sa upustenia neoprávnených
zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti resp. odstrániť následky týchto zásahov. Naviac, žalobca,
ako je to zrejmé z dôkazných listín a z výpovedí svedkov, nie je ani aktívne legitimovaný v predmetnom
spore, pretože nie je ani otcom maloletej Š. F., za ktorým účelom bolo vykonané šetrenie pracovníkov

ÚPSVaR P. a nie je ani účastníkom konania vo veci zverenia maloletej do osobnej starostlivosti, ani
zákonným zástupcom maloletej a hlavne nebol ani fyzicky prítomný pri samotnom šetrení, ktoré v žalobe
opisuje. Vecná legitimácia totiž práve so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom
uplatneného práva alebo povinnosti v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva.Aktívnou vecnou legitimáciu sa pritom rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva
žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny
nárok uplatňovať. Nedostatok vecnej legitimácie znamená, že žalobca nebol nositeľom práva, o ktoré

v posudzovanej veci išlo. K aktívnej (i pasívnej) legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej
vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného vykonaným dokazovaním. Žalobca okrem toho, že v spore
nie je aktívne legitimovaný, jeho tvrdenia sú naviac nepodložené, založené len na jeho subjektívnom
hodnotení práce pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P., pretože sporné šetrenie opísal
len na základe svojej družky - U. P. a preto nie je možné na základe nepodložených dohád žalobcu

považovať žalobu za dôvodnú a opodstatnenú. Žalobca nepreukázal, že by zo strany žalovaného došlo
k zásahom proti občianskej cti a proti dôstojnosti občana. V predmetnom konaní žalobca nepreukázal,
že by sa jednalo o nejaký zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý spôsobiť mu ujmu, nebolo zo strany
žalovaného preukázané konanie proti jeho osobnej a mravnej integrite, znižujúce jeho dôstojnosť,
vážnosť a česť, prípadne ohrozené jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti tak, ako je to uvedené
vo vyššie citovaných ustanoveniach. Nebol v predmetnom konaní preukázaný ani nesprávny postup

orgánu štátu, ktorým by mala byť spôsobená škoda žalobcovi a preto neexistuje ani príčinná súvislosť
medzi konaním žalovaného a vznikom škody.

46. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, t. j. žalobca aj žalovaný má povinnosť
tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť, následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého

rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a
povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní
povinnosťtvrdenia,nemôžesplniťanipovinnosťoznačiťnasvojetvrdeniadôkazy.Dôkaznýmbremenom
sa rozumie aj procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho
tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno

ohľadne tvrdených skutočností leží na tej strane sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí. Žalobca si v tomto
konaní vôbec nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a zo strany žalobcu nebol preukázaný ani nesprávny
úradný postup orgánu verejnej moci, vznik škody, ani výška uplatnenej škody, ktorú v žalobe žalobca
požaduje ako ani príčinná súvislosť medzi uplatňovanou škodou a nesprávnym úradným postupom
orgánov verejnej moci, v súlade so Zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú

pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov a to žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali
žalobcom uvádzané tvrdenia. Úradným postupom je postup štátu, súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej)
moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. V nadväznosti
na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie
pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to aj pri

takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Rozhodovanie o náhrade škody,
spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla

následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.
Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Súd má za to, že žalobca nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť so vznikom škody a postupom
zamestnancom ÚPSVaR P.. Ani z videozáznamu a fotodokumentácie nevyplýva nezákonný postup
úradníkov tak, ako to popísal žalobca.

47. Zmyslom a účelom Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinným od 1. júla 2004 je stanoviť podmienky, za ktorých
vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu,
či orgánu verejnej správy alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje

odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu
verejnej moci, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné, alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

48. I keď platná právna úprava vo všeobecnosti nevymedzuje, čo sa rozumie pod nesprávnym úradným
postupom, za nesprávny úradný postup možno označiť porušovanie povinností pri uskutočňovaní

jednotlivých úkonov v rámci konania, predovšetkým ich nesprávne vykonanie alebo ich vykonanie
bez splnenia zákonných podmienok, či iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb.49. Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu je
závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

50. Náhradou nemajetkovej ujmy by sa pritom mal sledovať cieľ kompenzácie ujmy spôsobenej najmä
poškodením dobrej povesti, občianskej cti, prípadne kompenzácie morálneho utrpenia v prípadoch
rôznych foriem obmedzenia, resp. pozbavenia osobnej slobody.

51. Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu obsiahnutá v Zákone č. 514/2003 Z. z., nadväzuje na všeobecnú
občianskoprávnu úpravu zakotvenú v Občianskom zákonníku, v zmysle ktorej v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ je však možné dosiahnuť

náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako už spomínanou peňažnou náhradou, právna úprava
dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady.

52. Úlohou úpravy práva na ochranu osobnosti je zabezpečiť rešpektovanie osobnosti, fyzickej osoby a
tým jej všestranný slobodný rozvoj. Cieľom, ktorý sleduje zadosťučinenie, v zmysle § 13 Občianskeho

zákonníka, je primerane a s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinne
vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu vzniknutú na
osobnosti dotknutej osoby.

53. Súd na základe vykonaného dokazovania, aj s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1/ Civilného

sporového poriadku, keď dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy k ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo
mal za to, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie skutočností, na ktoré poukázal a preto
súd žalobu žalobcu aj pre neunesenie dôkazného bremena v celom rozsahu zamietol.

54. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že z predmetnej žaloby nie je
ani zrejmé, na základe čoho sa domáhal žalobca odškodnenia, resp. nemajetkovej ujmy. Žalobca
nepreukázal zásah žalovaného do jeho súkromia a z predmetnej žaloby ani nie je zrejmé, na základe
čoho si uplatňuje nemajetkovú ujmu vo výške - 2 x po 25 000,- Eur, spolu 50 000,- Eur. Pokiaľ sa
žalobca predmetnou žalobou domáha práva na ochranu osobnosti a v súvislosti s tým primeraného

zadosťučinenia a pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie, tak práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, v súvislosti s ustanovením § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, v tejto súvislosti treba
poukázať na to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch by prichádzala do úvahy a to, ak by bola
preukázaná „ujma“, ako aj „okolnosti“, za ktorých k porušeniu došlo. Musel by mať súd preukázané, že
sú tu okolnosti, preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie a to z hľadiska intenzity,

trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi, vzhľadom na postavenie žalobcu
v rodine a v spoločnosti. Keďže žalobca v predmetnej veci nepredložil žiadne relevantné dôkazy na
preukázanie svojich tvrdení, čím si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, súd z dôvodov vyššie uvedených
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

55. Pokiaľ žalobca vo svojom písomnom podaní zo dňa 7. 2. 2017, navrhol vypočuť okrem svedkov
pána X. a pani X. aj maloletú Q. P. (ktorá ako 6-ročná podpisovala zápisnicu), tiež žiadal pojednávanie
odročiť z dôvodu, že sa dá zastúpiť advokátom z centra právnej pomoci, súd predmetný návrh žalobcu
neakceptoval (výsluch maloletej a odročenie pojednávania z dôvodu právneho zastupovania žalobcu)
a to s poukazom na sudcovskú koncentráciu konania, ustanovenie § 153 CSP, keď strany sú povinné

uplatniť prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany včas. Prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany nie sú uplatnené včas, ak ich strana mohla predložiť už skôr,
ak by konala starostlivosti so zreteľom na rýchlosť a hospodárnosť konania. Prostriedky procesného
útoku a prostriedky procesnej obrany, ktoré strana nepredložila včas, nemusí súd prihliadnuť, najmä,
ak by to vyžadovalo nariadenie ďalšieho pojednávania, alebo vykonanie ďalších úkonov súdu. Ak

súd na prostriedky procesného útoku, alebo prostriedky procesnej obrany neprihliadne, uvedie to v
odôvodnení rozhodnutia vo veci samej. Súd poukazuje na to, že žaloba bola podaná žalobcom ešte
dňa 28. 7. 2011 a od podania žaloby mal žalobca dostatok času na uplatnenie si svojich návrhov.
Opakovane súd odročoval pojednávania hlavne z dôvodu jeho neúčasti na pojednávaniach, ktorých sanezúčastňoval a napriek opakovaným výzvam zo strany súdu neuviedol také skutočnosti, na základe
ktorých by si dôvodne uplatňoval svoj nárok a neoznačil dôkazy na svoje tvrdenia, na ktoré bol
opakovaneniekoľkokrátvyzvanýaažpodanímzodňa17.2.2017,navrholvdeňpojednávaniaopätovne

pojednávanie odročiť a nekonať do tej doby, kým mu nebude ustanovený právny zástupca. Súd takýto
návrh žalobcu hlavne z dôvodu, že sa jedná o staršiu vec ako 5 rokov, ako aj z dôvodu, že žalobca
mal možnosť za celé to viac ako 5-ročné obdobie takýto návrh včas uplatniť. Keďže tak neurobil, súd
na jeho návrh neprihliadol s poukazom na vyššie citované ustanovenia a naviac výsluch maloletej Q. P.
považoval súd v tomto konaní za bezpredmetný.

56. Podľa § 255 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového priadku (ďalej len „CSP“), súd
prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.

57. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí,
ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti

rozhodnutia, ktorým sa konanie končí samostatným uznesením ktoré vydá súdny úradník.

58.Vdanomprípademalžalobcavoveciplnýúspech,pretomusúdpriznalnáhradutrovkonaniavcelom
rozsahu s tým, že o výške trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti
rozhodnutia vo veci samej.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva
na Okresný súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.

Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach

podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ
rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 Civilného sporového poriadku

odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 125 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej

podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami

mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil.

Ak strana sporu ( žalobca alebo žalovaný ) nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže

oprávnená strana podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.