Uznesenie ,
Zrušujúce Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 28. apríl 2014

Súd: Krajský súd Bratislava
Spisová značka: 9Co/520/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 1109221786
Dátum vydania rozhodnutia: 28. 04. 2014

Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár
ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1109221786.1

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: C. I., G.. XX.X.XXXX, K. Y. X, K., zastúpená Mgr.
Romanom Tomanom, PhD., advokátom, so sídlom Rudnayovo námestie 1, Bratislava, proti odporcovi:
Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Bratislava, Župné
námestie 13, o zaplatenie náhrady škody vo výške 20.504,80€, na odvolanie navrhovateľky proti
rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. apríla 2012, č.k. 22C 199/2009 - 105 v pomere hlasov

3:0 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na
ďalšie konanie.

o d ô v o d n e n i e :

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala aby
súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy 20.504,80€ s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa

zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, keď si uplatnila náhradu majetkovej škody, vzniknutú
jej vynaložením nákladov na trovy obhajoby vo výške 854,32 €, náhradu ušlého zisku vo výške
2.241,19 €, ktorý odôvodnila tým, že v dôsledku väzby nemohla odpracovať pre zamestnávateľa
ďalších 196,56 hodín z celkovo dohodnutých 300 hodín, ktoré mala preňho odpracovať v roku 2005,
pričom výška jej hodinového zárobku v predchádzajúcom období od 1.2.2005 do 31.8.2005 bola

343,50Sk a nemajetkovú ujmu v peniazoch v sume 16.596,96 € (500.000,- Sk), dôvodiac, že na základe
nezákonného rozhodnutia jej bolo závažným spôsobom zasiahnuté do jej osobnostným práv.
Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil ustanoveniami § 3, 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, 3, 7, 9 ods.
1,2, § 15 ods. 1, § 16 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov ustanoveniami § 1 ods. 1
zákona č. 403/2004 Z.z. § 1 ods. 1, § 4 ods. 8, bod 8, § 14 ods. 1, písm. h), § 15, § 16, § 17 ods. 1 o

európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinného do 31.8.2010, keď z
vykonaného dokazovania mal za preukázané, že v danom prípade bolo o zadržaní, resp. vzatí do väzby
navrhovateľky rozhodnuté na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu vydaného dňa 11.5.2005, sp.
zn. Bny 37/2005/2 Mestským súdom v Esztergome, Maďarská republika a tiež, že navrhovateľka bola z
väzby prepustená dňa 15.12.2005 na základe rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorý
zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp. Zn. NtcII. 5/05 a rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz

nevykoná z dôvodu podľa § 14 ods. 1 písm. h), teda, že časť skutku mala byť spáchaná v Slovenskej
republike. Súd mal rovnako za preukázané, že uznesením Policajného kapitánstva v Esztergome, č.k.
11060/1092/2005/ko zo dňa 9.6.2010 bol príkaz na zatknutie voči navrhovateľke zrušený, z dôvodu, že
zanikla trestnosť činu premlčaním. Prvostupňový súd prihliadnuc na výsledky vykonaného dokazovania
ako aj vyššie uvedenú právnu úpravu dospel k záveru, že návrhu navrhovateľky nie je možné vyhovieť,
s odôvodnením, že v danom prípade nie je daný právny základ na priznanie nároku na náhradu škody.

Navrhovateľka v konaní nepreukázala existenciu nezákonného rozhodnutia, tak ako ho predpokladá §
6 zákona č. 514/2003 Z. z. V tomto smere sa súd nestotožnil s tvrdením právneho zástupcu, že nauznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým bolo zrušené uznesenie Krajského súdu v
Bratislave a zároveň rozhodnuté o nevykonaní zatýkacieho rozkazu je potrebné hľadieť obdobne ako na
oslobodzujúci rozsudok navrhovateľky, resp. situáciu kedy došlo k zastaveniu trestného stíhania, kedy

konštantná judikatúra priznáva poškodenému právo na náhradu škody, na základe čoho je potrebné na
daný prípad priamo aplikovať článok 5 ods. 5 Dohovoru.
Predpokladom vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím je
predovšetkým existencia nezákonného rozhodnutia, t.j. takého rozhodnutia, ktoré je v rozpore s
objektívnym právom, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná

súvislosť medzi škodou a nezákonným rozhodnutím. Práve existencia rozhodnutia, ktoré je v rozpore
s objektívnym právom ako základný predpoklad pre vznik nároku navrhovateľky v konaní absentuje.
Rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 26.10.2005 totiž kritérium nezákonnosti nespĺňa.
Uvedené rozhodnutie bolo zmenené v riadnom inštančnom postupe nadriadeným súdom, preto ho nie
je možné chápať ako rozhodnutie podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ako už bolo uvedené vznik
nároku na náhradu škody si vyžaduje kumulatívne splnenie všetkých zákonných podmienok, teda: 1.

existenciu nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, 2. vznik škody, 3. príčinná
súvislosť medzi vzniknutou škodou a nesprávnom úradným postupom alebo nezákonným rozhodnutím.
Bezsplneniačoilenjednejznichniejemožnéuplatnenémunárokuvyhovieť.Zanezákonnérozhodnutie
podľa § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. nie je možné považovať ani Uznesenie Krajského súdu v
Bratislave zo dňa 25.09.2005, ktorým bola žalobkyňa vzatá do väzby, nakoľko toto rozhodnutie nikdy

nebolo zrušené ani zmenené príslušným orgánom, navrhovateľka dokonca nevyužila zákonnú možnosť
podať proti uvedenému uzneseniu sťažnosť v zákonnej lehote, v dôsledku čoho uznesenie nadobudlo
dňa 11.10.2005 právoplatnosť.
Vznik škody odvodzovala navrhovateľka nielen od existencie nezákonného rozhodnutia, ale aj od
nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 26.10.2005, sp. zn. NtcII. 5/05,

podľa § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z., definovaného ako porušenie povinnosti orgánu verejnej
moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej
moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom
chránených záujmov a povinností fyzických a právnických osôb. V tejto súvislosti bolo potrebné
prisvedčiť názoru odporcu podporeného konštantnou judikatúrou, v zmysle ktorej za nesprávny úradný

postup orgánu verejnej moci v zmysle § 9 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. sa teda nepovažuje
rozhodovacia činnosť tohto orgánu, ale "činnosť spojená s výkonom právomoci určitého štátneho
orgánu, ak pri tomto výkone alebo v súvislosti s ním dôjde k porušeniu pravidiel ustanovených právnymi
normami pre konanie štátneho orgánu alebo k porušeniu poriadku, ktorý vyplýva z povahy, funkcie
alebo cieľov tejto činnosti. ( rozhodnutie NS SR 4 Cdo 60/2003). Z uvedeného vyplýva, že vydaním

uznesenia o vzatí do väzby ani uznesením o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu sa Krajský súd
v Bratislave nemohol dopustiť nesprávneho úradného postupu, nakoľko ich vydanie bolo bezpochyby
výsledkom jeho rozhodovacej činnosti, uskutočňovanej v rámci jeho rozhodovacej právomoci zverenej
mu zákonom a v zákonnej lehote. Odporca v tomto smere poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu
SR, sp. zn. 2Tost 1/2012, podľa ktorého v konaní o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu slovenské

orgány neskúmajú dôvodnosť jeho vydania ani dôvodnosť podozrenia zo spáchania trestného činu, pre
ktorý bol vydaný. V uvedenom má potom oporu právny názor, že pri rozhodovaní o vzatí navrhovateľky
do väzby nebol slovenský súd oprávnený skúmať či sú a budú splnené podmienky na jej vydanie
do Maďarskej republiky. V tejto súvislosti je možné vyvodiť tiež záver, že ak v súvislosti s trestným
konaním vedeným voči navrhovateľke došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia, resp. k rozhodnutia

oprávňujúceho záver pre vznik nároku na odškodnenie za neoprávnený zásah do jej práv, došlo k nemu
v trestnom konaní vedenom orgánmi činnými v trestnom konaní Maďarskej republiky, a preto v súvislosti
s nimi nemohlo dôjsť k vzniku zodpovednosti Slovenskej republiky. Vzhľadom na záver súdu ohľadom
neexistencie nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho úradného postupu sa súd vznikom škody,
jej výškou ako aj príčinnosťou súvislosťou medzi nimi z dôvodu hospodárnosti nezaoberal.

O trovách konania rozhodol prvostupňový súd podľa ustanovenia § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že plne
úspešnémuodporcovivkonaníichnáhradunepriznal,keďžeodporca sineuplatnil náhradutrovkonania
a v konaní mu žiadne nevznikli.
Proti tomuto rozsudku podala v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľka, ktorá žiadala aby
odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vrátil vec súdu prvého stupňa na ďalšie

konanie. V prípade, že by odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok, navrhuje, aby odvolací súd vyslovil
vo výroku svojho potvrdzujúceho rozsudku, že dovolanie je prípustné, pretože ide o nasledovné otázky
po právnej stránke zásadného významu : 1./ Má pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej
rozhodnutím o obligatórnom vzatí do vydávacej väzby podľa § 17 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 8 zákonač. 403/2004 Z. z., rozhodnutím o tom, že sa európsky zatýkací rozkaz nevykoná z dôvodu uvedeného
v § 14 ods. 1 písm. h/ zákona č. 403/2004 Z. z. o prepustení z vydávacej väzby podľa § 17 ods. 4
písm. e/ zákona č. 403/2004 Z. z., rovnaké dôsledky ako zrušenie rozhodnutia o vzatí do vydávacej

väzby pre nezákonnosť (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.); 2./ Je rozhodnutie o obligatórnom vzatí
do vydávacej väzby podľa § 17 ods. 1 v spojení s § 4 ods. 8 zákona č. 403/2004 Z. z. nezákonné (§
6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z.) v prípade, že v čase rozhodovania o vzatí do vydávacej väzby bolo
zrejmé, že európsky zatýkací rozkaz nebude možné vykonať z dôvodu uvedeného v § 14 ods. 1 písm.
h/ zákona č. 403/2004 Z. z., pretože povinnosťou všeobecného súdu v zmysle čl. 152 ods. 4 Ústavy

bolo prednostne chrániť základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1
Dohovoru a naplniť jeho zmysel.
Vo svojom odvolaní uviedla, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného
stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa
zákona č. 514/2003 Z. z. účinného od 1. júla 2004 a rovnako aj podľa predtým platného zákona č.
58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym

úradným postupom účinného do 30. júna 2004. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu
právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená
nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená a dospela
k záveru, že ak došlo k zastaveniu trestného stíhania alebo k oslobodeniu spod obžaloby, treba s
prihliadnutím na konkrétne okolnosti a dôvody vychádzať z toho, že občan čin nespáchal, a že trestné

stíhanie proti nemu nemalo byť začaté. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania
sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím. Rozhodujúcim
meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok
trestného konania. Tieto závery prijaté súdnou judikatúrou v čase platnosti zákona č. 58/1969 Zb. sú
napriek zmene právnej úpravy stále použiteľné. Obdobná situácia je daná aj v predmetnej veci, keď

uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3To 136/2005 z 15. 12. 2005 (ďalej
len „uznesenie najvyššieho súdu“) bolo okrem iného rozhodnuté, že európsky zatýkací rozkaz vydaný
na žalobkyňu dňa 11. 5. 2005, sp. zn. 1Bny 37/2005/2, Mestským súdom v Esztergome, Maďarská
republika (ďalej len „európsky zatýkací rozkaz“) sa nevykoná z dôvodu uvedeného v § 14 ods. 1
písm. h/ zákona č. 403/2004 Z. z. o Európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení niektorých

zákonov v znení účinnom do 31. 8. 2010 (ďalej len „zákon č. 403/2004 Z. z.) a podľa § 17 ods.
4 písm. e/ zákona č. 403/2004 Z. z. bola žalobkyňa prepustená z väzby na slobodu. Uznesením
najvyššiehosúdutakzanikliúčinkyuzneseniakrajskéhosúdu.Rozhodujúcimmeradlomopodstatnenosti
(nezákonnosti) vzatia do vydávacej väzby (držania v nej) je neskorší výsledok vydávacieho konania.
Nárok na náhradu škody spôsobenej vzatím do vydávacej väzby je potrebné preto posudzovať ako

nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím, v opačnom prípade by v rozpore so
zmyslom právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu nebola odčinená ujma spôsobená nesprávnym
či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe). Navrhovateľka nesúhlasila zo záverom
súdu prvého stupňa, že ak v súvislosti s trestným konaním vedeným voči nej došlo k vydaniu
nezákonného rozhodnutia, resp. rozhodnutia oprávňujúceho záver pre vznik nároku na odškodnenie za

neoprávnený zásah do jej práv, došlo k nemu v trestnom konaní vedenom orgánmi činnými v trestnom
konaní Maďarskej republiky, a preto v súvislosti s nimi nemohlo dôjsť k vzniku zodpovednosti Slovenskej
republiky. Poukázal v tejto súvislosti nato, že podľa čl. 12 Rámcového rozhodnutia Rady 2002/584/
SVV z 13. júna 2002 o Európskom zatýkacom rozkaze a vydávacom konaní medzi členskými štátmi
(Úradný vestník Európskych spoločenstiev L 190, 18. 7. 2002; ďalej len „Rámcové rozhodnutie“ keď

je osoba zatknutá na základe európskeho zatykača, vykonávajúci súdny orgán vydá rozhodnutie o
tom, či vyžiadaná osoba sa má naďalej zadržiavať v súlade s právnymi predpismi vykonávajúceho
členského štátu. Osoba sa môže kedykoľvek dočasne prepustiť v súlade s vnútroštátnymi právnymi
predpismi vykonávajúceho členského štátu za podmienky, že príslušný orgán uvedeného členského
štátu vykoná všetky potrebné opatrenia, na jej zabránenie ukrytiu. Citované ust. Rámcového rozhodnutia

nezaväzovalo Slovenskú republiku k uzákoneniu obligatórnej väzby, ako to následne zákonodarca v
ust. § 17 ods. 1 veta druhá zákona č. 403/2004 Z. z. normoval. Tomuto nasvedčuje aj znenie § 16 ods.
1 a ods. 2 zákona č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze, ktorý už v súčasnosti nepozná
inštitút obligatórnej vydávacej väzby. I z týchto dôvodov je v súvislosti s jej vzatím do vydávacej
väzby daná výlučne zodpovednosť Slovenskej republiky, a nie Maďarskej republiky, keď navyše do

vydávacej väzby bola vzatá rozhodnutím slovenského justičného orgánu, a nie maďarského. Aj keď má
Slovenská republika tzv. zmiešaný model extradičného práva procesného, v ktorom je rozhodovanie
o extradícii rozdelené medzi súdy a ministra spravodlivosti, sú aj všeobecné súdy pri posudzovaní
prípustnosti vydania viazané ľudsko-právnymi normami. Podmienky prípustnosti vydania (extradičnéprávo hmotné), ktoré sú súdy povinné zvažovať, sa teda rozširujú o podmienku ľudsko-právnu, jadrom
ktorej je naplnenie textu Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a judikatúry k nemu.
V prípade kolízie dvoch medzinárodných záväzkov Slovenskej republiky, z ktorých jeden je záväzok zo

zmluvy o ochrane ľudských práv a základných slobôd a druhým je záväzok vzájomného vydávania
osôb na trestné stíhanie alebo na výkon trestu, vzhľadom na čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky,
podľa ktorého je Slovenská republika právnym štátom, je namieste vždy dať prednosť záväzkom zo
zmluvy o ochrane ľudských práv a základných slobôd, keďže rešpekt a ochrana základných práv sú
definitívnymi znakmi materiálne chápaného právneho štátu. Uznesením krajského súdu boli porušené

ústavnoprocesné princípy vyplývajúce z čl. 152 ods. 4 Ústavy a z tohto dôvodu ho treba považovať za
nezákonné v zmysle § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. Čl. 12 Rámcového rozhodnutia nezaväzoval
Slovenskú republiku k uzákoneniu obligatórnej vydávacej väzby. Keďže európsky zatýkací rozkaz
obsahoval aj opis skutku (opis okolností, za ktorých bol trestný čin spáchaný, vrátane času, miesta a
miery účasti vyžiadanej osoby na trestnom čine), už v čase rozhodovania o jej vzatí do vydávacej väzby
bolo zrejmé, že európsky zatýkací rozkaz nebude možné vykonať z dôvodu uvedeného v § 14 ods. 1

písm. h/ zákona č. 403/2004 Z. z. Za takejto situácie bolo povinnosťou všeobecného súdu prednostne
chrániť základné právo na osobnú slobodu podľa čl. 17 ods. 1 Ústavy a čl. 5 ods. 1 Dohovoru a naplniť
jeho zmysel. Inými slovami povedané, bolo povinnosťou všeobecného súdu ust. § 17 ods. 1 v spojení
s § 4 ods. 8 zákona č. 403/2004 Z. z. vyložiť ústavne komformným spôsobom v zmysle čl. 152 ods.
4 Ústavy a nevziať ju do vydávacej väzby, nakoľko v čase rozhodovania o vzatí do vydávacej väzby

bolo zrejmé, že európsky zatýkací rozkaz nebude možné vykonať z dôvodu, že sa týkal skutku, ktorý sa
podľa právneho poriadku Slovenskej republiky považuje za spáchaný čiastočne na území Slovenskej
republiky, a že ona bude musieť byť prepustená z vydávacej väzby.
Odporca sa k odvolaniu navrhovateľky písomne nevyjadril.
Odvolací súd preskúmal a prejednal vec v napadnutom celom rozsahu na základe odvolania podaného

navrhovateľkou podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania / § 214 ods. 2
O.s.p. / a dospel k záveru, že v danom prípade nie sú podmienky ani na potvrdenie ani na zmenu
rozsudku.
Predmetom konania v danej veci je nárok navrhovateľky na náhradu škody podľa zákona č. 514/2003
Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, ktorá jej bola spôsobená nezákonnými rozhodnutiami Krajského súdu v
Bratislave o väzbe v ktorej bola od 25.9.2005 do 15.12.2005, keď žalovaná škoda predstavuje ušlý zisk
vo výške 2.241,19 €, trovy obhajoby v súvislosti s väzbou vo výške 854,32 € a náhradu nemajetkovej
ujmy vo výške 16.596,96 €.
Podľa skutkového stavu zisteného súdom prvého stupňa / tento medzi účastníkmi nebol sporný /

bolo uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp. zn. NtcII. 5/05 zo dňa 25.9.2005 rozhodnuté o
vzatí navrhovateľky do väzby na základe Európskeho zatýkacieho rozkazu, sp. zn. 1Bny 37/2005/2
vydaného dňa 11.5.2005 Mestským súdom v Esztergome, Maďarská republika, s tým, že väzba
začína 23.9.2005 o 8.30 hod. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 11.10.2005.
Navrhovateľka sťažnosť proti uzneseniu nepodala. Uznesením Krajského súdu v Bratislave, sp.

zn. Ntc II. 5/05 zo dňa 26.10.2005 bolo rozhodnuté, že sa vykoná Európsky zatýkací rozkaz zo dňa
11.5.2005, sp. zn. 1Bny 37/2005/2 vydaný Mestským súdom v Esztergome pre 1 násobný trestný
čin plynulého spáchania podvodu na značnú škodu ako spolupáchateľ podľa § 318 odsek 1, odsek
5 písmeno a) Trestného zákonníka Maďarskej republiky. Voči uzneseniu sp. zn. Ntc II. 5/05 zo
dňa 26.10.2005 podala navrhovateľka ústne do zápisnice sťažnosť, ktorú prostredníctvom právneho

zástupcu odôvodnila tým, že skutok popísaný v Európskom zatýkacom rozkaze spĺňa všetky znaky
pokračovaniavtrestnomčinepodvoduspáchanéhoformouspolupáchateľstva.Zopisuskutkujerovnako
zrejmé, že k niektorým z jednotlivých čiastkových útokov malo dôjsť na území Slovenskej republiky.
Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3To 136/2005 bolo uznesenie Krajského
súdu v Bratislave z 26.10.2005, sp. zn. Ntc II. 5/05 zrušené a navrhovateľka bola prepustená na slobodu.

Zo žiadosti o predbežné prerokovanie doručenej odporcovi dňa 15.6.2006 vyplýva, že navrhovateľka
požiadal odporcu o prerokovanie jej nároku na náhradu škodu vo výške v celkovej výške 20.504,80€.
Prvostupňový súd návrh navrhovateľky zamietol, keď mal zato, že nie je splnený zákonný predpoklad
vzniku zodpovednosti štátu za škodu a to nezákonné rozhodnutie t.j. takého rozhodnutia, ktoré je
v rozpore s objektívnym právom. Mal zato, že za nezákonné rozhodnutie podľa § 6 ods. 1 zákona

č. 514/2003 Z.z. nie je možné považovať Uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. NtcII. 5/05
zo dňa 25.09.2005, ktorým bola navrhovateľka vzatá do väzby, nakoľko toto rozhodnutie nikdy
nebolo zrušené ani zmenené príslušným orgánom, navrhovateľka nevyužila zákonnú možnosť podať
proti uvedenému uzneseniu sťažnosť v zákonnej lehote, v dôsledku čoho uznesenie nadobudlo dňa11.10.2005 právoplatnosť a rovnako ani uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. NtcII. 5/05 zo
dňa 26.10.2005 toto kritérium nezákonnosti nespĺňa, keďže toto rozhodnutie bolo zmenené v riadnom
inštančnom postupe nadriadeným súdom, preto ho nie je možné chápať ako rozhodnutie podľa § 6

ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Prvostupňový súd tiež mal zato, že ak vznik škody odvodzovala
navrhovateľka aj od nesprávneho úradného postupu Krajského súdu v Bratislave, zo dňa 26.10.2005,
sp. zn. NtcII. 5/05 tento nebol preukázaný, keďže vydaním uznesenia o vzatí do väzby ani uznesením o
vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu sa Krajský súd v Bratislave nemohol dopustiť nesprávneho
úradného postupu, nakoľko vydanie rozhodnutí bolo bezpochyby výsledkom rozhodovacej činnosti

súdu, uskutočňovanej v rámci jeho rozhodovacej právomoci zverenej mu zákonom a v zákonnej
lehote. Vzhľadom na tieto závery ohľadom neexistencie nezákonného rozhodnutia, resp. nesprávneho
úradného postupu sa súd vznikom škody, jej výškou ako aj príčinnosťou súvislosťou medzi nimi z dôvodu
hospodárnosti nezaoberal.
Po oboznámením sa s obsahom spisu odvolací súd má zato, že závery súdu prvého stupňa ohľadne
neexistencie nezákonného rozhodnutia nie sú správne.

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci
aozmeneniektorýchzákonovplatnéhoaúčinnéhodo31.8.2007 t.j.platnéhoaúčinnéhovčasevydania
rozhodnutí / ďalej len „ zákon“/ štát zodpovedá za podmienok ustanovených týmto zákonom za škodu,
ktorá bola spôsobená orgánmi verejnej moci, okrem tretej časti toho zákona, pri výkone verejnej moci
a) nezákonným rozhodnutím;

b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody;
c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe; alebo
d) nesprávnym úradným postupom.
Podľa § 3 ods. 2 zákona zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.
Vzhľadom na predmet konania náhrada škody spôsobenej s rozhodnutím o väzbe treba na vec aplikovať

ustanovenie § 8 zákona.
Podľa § 8 ods. 5 zákona právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe má ten, kto bol
vzatý do väzby, ak
a) bolo proti nemu zastavené trestné stíhanie;
b) bol oslobodený spod obžaloby alebo

c) vec bola postúpená inému orgánu.
Podľa § 8 ods. 6 zákona právo na náhradu škody nevznikne
a) ak si osoba uloženie trestu, ochranného opatrenia alebo väzbu zavinila sama;
b) pri zahladení odsúdenia alebo odpustení alebo zmiernení trestu udelením individuálnej milosti alebo
amnestie prezidentom republiky;

c) ak súhlas daný poškodeným alebo príslušným štátnym orgánom, ktorý bol potrebný na začatie
trestného stíhania alebo pokračovanie v ňom, bol vzatý späť, hoci sa tento súhlas podľa osobitného
predpisu vyžaduje;
d) ak dôjde k zastaveniu trestného stíhania z dôvodu, že je trest, ku ktorému môže stíhanie viesť,
celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný čin bol obvinenému už uložený alebo ktorý ho podľa

očakávania postihne, alebo že o skutku obvineného bolo už rozhodnuté iným orgánom disciplinárne,
kárne alebo cudzozemským súdom alebo cudzozemským úradom a toto rozhodnutie možno považovať
za dostačujúce;
e) ak došlo k podmienečnému zastaveniu trestného stíhania podľa osobitného predpisu,
f) ak bol schválený zmier podľa osobitného predpisu,

g) ak bola osoba spod obžaloby oslobodená alebo trestné stíhanie zastavené, pretože nie je trestne
zodpovedná, alebo ak po právoplatnosti rozhodnutia zanikla trestnosť činu alebo medzinárodná zmluva,
ktorábolavyhlásenáspôsobomustanovenýmvzákone,aleboamnestiaprezidentarepublikynedovoľuje
trestné stíhanie, čin prestal byť zmenou zákona trestným činom alebo miernejší trest bol uložený preto,
že na trestný čin zákon ustanovil miernejší trest, alebo

h) ak škoda bola spôsobená rozhodnutím cudzieho orgánu uznaného alebo prevzatého na výkon na
územie Slovenskej republiky.
Podľa § 17 ods. 1, 2 zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk. V prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú
nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v

peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak.
Podľa§18ods.1,3zákona náhradaškodyzahŕňaajnáhradutrovkonania,ktorépoškodenémuvznikliv
konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení
alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody alebo vykonané zadržanie av konaní, v ktorom bolo rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom
bola vec postúpená inému orgánu. Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia vo výške
ustanovenej osobitným predpisom. Súčasťou trov konania nie sú náklady na predbežné prerokovanie

nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.
Predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe sú v zákone č. 514/2003
Z. z. vymedzené tak pozitívne (§ 8 ods. 5), ako aj negatívne (§ 8 ods. 6). Nevyhnutným predpokladom
na vznik nároku na náhradu škody je teda naplnenie niektorej z hypotéz predpokladaných v ustanovení
§ 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z., t. j., že voči osobe, ktorá bola vzatá do väzby, bolo trestné

stíhanie zastavené, bola spod obžaloby oslobodená alebo vec bola postúpená inému orgánu. Ide však
len o prvý predpoklad vzniku tohto nároku, pretože vychádzajúc z logického a systematického výkladu
zákona č. 514/2003 Z. z., je kumulatívnou podmienkou súčasné nenaplnenie žiadneho z negatívnych
predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 (in concreto zavinenie
väzby). Inak povedané, v prípade naplnenia niektorého z negatívnych predpokladov uvedených v
§ 8 ods. 6 zákona č. 514/2003 Z. z. [napr. (i) zavinenie väzby, (ii) zastavenie trestného stíhania z

dôvodu, že trest, ku ktorému môže stíhanie viesť, je celkom bez významu popri treste, ktorý pre iný
čin bol obvinenému už uložený, alebo (iii) oslobodenie spod obžaloby, pretože osoba nie je trestne
zodpovedná], nárok na náhradu škody nevznikne ani v prípade danosti niektorého z pozitívnych
predpokladov vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe ustanovených v § 8
ods. 5 zákona č. 514/2003 Z. z.

V prejednávanej veci išlo o rozhodovanie o väzbe v súvislosti s konaním o európskom zatýkacom
rozkaze v zmysle zákona č. 403/2004 Z.z. o európskom zatýkacom rozkaze a o zmene a doplnení
niektorých zákonov účinného do 31.8.2010 / tzv. predbežná a vydávacia väzba / a teda s procesného
hľadiska nemohlo byť v tomto konaní rozhodnuté tak, ako to predpokladá vyššie citované ustanovenie
§ 8 ods. 5 zákona.

Z hľadiska výkladu teleologického, vychádzajúceho zo zmyslu a účelu právneho predpisu, ktorým je
v prípade uvedeného zákona ochrana základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným
rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom v zmysle čl. 46 ods. 3 Ústavy SR, odvolací súd
zastáva názor, že analógiou, keď splnenie podmienok je potrebné vykladať extenzívne je možné prijať
záver, že odmietnutím vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu a to Uznesením Najvyššieho súdu

SR sp.zn. 3 To 136/2005 zo dňa 15.12.2005, ktorý zrušil uznesenie Krajského súdu v Bratislave, sp.
Zn. NtcII. 5/05, rozhodol, že európsky zatýkací rozkaz nevykoná z dôvodu podľa § 14 ods. 1 písm.
h), a navrhovateľku prepustil z väzby na slobodu došlo de facto k zastaveniu konania o ňom v zmysle
§ 8 ods. 5 písm. a) zákona , keď Najvyšší súd SR v odôvodnení svojho rozhodnutia skonštatoval
pochybenie Krajského súdu spočívajúce v tom, že tento dôsledne neskúmal rozsah skutku uvedeného

v posudzovanom európskom zatýkacom rozkaze a následne z opisu tohto skutku / trestného činu /,
nezistil, že časť skutku mala byť spáchaná na území Slovenskej republiky. Ústavnoprávny základ
nároku jednotlivca na náhradu škody v prípade vydávacej väzby, keď osoba bola vzatá do väzby, ale
nakoniec bola prepustená a bolo rozhodnuté, že európsky zatýkací rozkaz sa nevykoná treba hľadať
nielen v ustanovení čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky, ale vo všeobecnej rovine predovšetkým

v čl. 1 ods. 1 tohto základného zákona, teda v princípoch materiálneho právneho štátu. Ak má byť štát
skutočne považovaný za materiálny právny štát, musí niesť objektívnu zodpovednosť za konanie svojich
orgánov,ktorýmpriamozasiahlidozákladnýchprávjednotlivca.Nemožnototižprehliadnuť,žeštátnemá
slobodnú vôľu, ale je povinný striktne dodržiavať právo v jeho ideálnej (škodu nepôsobiacej) interpretácii.
( Pozri tiež Uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 MCdo 15/2009, sp. zn. 4 Cdo 183/2009, sp. zn.

4 Cdo 54/2011
S poukazom na uvedené dospel odvolací súd k záveru, že v danom prípade u navrhovateľky boli splnené
predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe , ktoré sú vymedzené
pozitívne v zmysle § 8 ods. 5 zákona č. 514/2003 Z.z.. a zároveň nebol naplnení žiadny z negatívnych
predpokladov, za ktorých nárok na náhradu škody nevznikne podľa § 8 ods. 6 zákona. Odvolací súd k

tomu len dodáva, že až novelou zákona č. 514/2003 Zz. vykonanej zákonom č. 412/2012 Z.z. ktorým
sa mení a dopĺňa zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej
moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov platným a účinným od 1.1.2013 bolo
ustanovenie § 8 ods. 6 doplnené o ďalší z negatívnych predpokladov za ktorých nárok na náhradu
škody nevznikne a to pod písm. h) podľa ktorého „ právo na náhradu škody nevznikne ak ide o väzbu

nariadenú v konaní o vydaní do cudziny; to neplatí, ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím
alebo nesprávnym úradným postupom orgánov Slovenskej republiky“. Podľa zákona č. 514/2003 Z.z.
platného a účinného do 31.8.2007 toto ustanovenie absentovalo čo argumentum a contrario znamená,že do 31.8.2007 bolo možné priznať právo na náhradu škody ak išlo aj o väzbu nariadenú v konaní o
vydaní do cudziny.
Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa v

zmysle § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil, pretože súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil
aj keď na daný prípad správne aplikoval zákona č. 514/2003 Z.z., ale nesprávne dospel k záveru, že
neboli splnené predpoklady vzniku nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o väzbe a tým
nedostatočne zistil skutkový stav, v dôsledku čoho odvolací súd vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie
konanie / § 221 ods. 2 O.s.p. /.

V ďalšom konaní bude súd prvého stupňa povinný riadiť sa vyššie uvedeným názorom odvolacieho
súdu ktorým je podľa § 226 O.s.p. viazaný.
Úlohou súdu prvého stupňa bude skúmať ďalšiu podmienku pre priznanie náhrady škody a to výšku
škody, ktorá mala predstavovať ušlý zisk, trovy obhajoby v súvislosti s väzbou a trovy právneho
zastúpenia v súvislosti s predbežným prerokovaním nároku. Ak prvostupňový súd dospeje k záveru, že
sú splnené podmienky v zmysle § 17 ods. 2 aj na priznanie nemajetkovej ujmy bude potrebné ďalej

doplniť dokazovanie na určenie jej výšky. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetné ustanovenie § 17
ods. 2 je normou s relatívne neurčitou hypotézou ktorá nie je stanovená priamo právnym predpisom /
ustanovenie § 17 ods. 3, 4,5 boli doplnené až zákonom č. 517/2008 Z.z. účinným od 1.1.2009, resp.
ďalej zmenené až zákonom č. 421/2012 Z.z. účinným od 1.1.2013 / a ktorá tak prenecháva súdu,
aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo

širokého, vopred neobmedzeného okruhu okolností bude potrebné aj pri výšky náhrady nemajetkovej
ujmy vychádzať z obdobných kritérií ako pri určovaní náhrady nemajetkovej ujmy podľa zákona č.
58/1969 v spojení aplikáciou čl. 5 ods. 5 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. V
danom prípade je dôkazná povinnosť na preukázanie výšky škody resp. nemajetkovej ujmy v zmysle §
120 ods. 1 O.s.p. na navrhovateľke. Po doplnení dokazovania a jeho vyhodnotení potom prvostupňový

súd opätovne vo veci rozhodne, keď v prípade nového rozhodnutia v tomto nesmú absentovať dôvody
rozhodnutia, rozhodnutie musí byť presvedčivé a preskúmateľné a musí mať náležitosti v zmysle § 157
O.s.p.
V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania / § 224 ods.
3 O.s.p. /.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je možné podať odvolanie.