Rozsudok ,
Potvrdené Rozhodnutie bolo vynesené dňa pondelok 10. február 2020

Súd: Okresný súd Rožňava
Spisová značka: 8C/22/2012

Identifikačné číslo súdneho spisu: 7711210627
Dátum vydania rozhodnutia: 10. 02. 2020
Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Jarmila Dušáková

ECLI: ECLI:SK:OSRV:2020:7711210627.21

ROZSUDOK V MENE

SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Rožňava, sudkyňou JUDr. Jarmilou Dušákovou v právnej veci žalobcu U.. Q. M., nar. X.

XX. XXXX, bytom U.. P. XXXX/XX, P., právne zastúpeného JUDr. Ladislavom Csákóom, advokátom
Advokátskej kancelárie so sídlom v Rožňave, Hviezdoslavova 4 proti žalovanej Slovenskej republike,
za ktorú koná Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR so sídlom v Bratislave, Špitálska 4, 6, 8,
o náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 50 000,- Eur s prísl., takto

r o z h o d o l :

I. Súd žalobu z a m i e t a .

II. Súd stranám nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

o d ô v o d n e n i e :

1. Predmetom konania vo veci je nárok žalobcu na zaplatenie sumy 50 000,- Eur, ktorej sa žalobca

domáhal voči žalovanej, označenej ako Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo práce,
sociálnych vecí a rodiny SR a to titulom ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným
postupom sociálnych pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P.h.

2. Žalobca vo svojom návrhu uviedol, že postupom pracovníkmi žalovanej došlo ku konaniu v rozpore
so zákonom, keď pracovníci žalovanej - Úradu práce, soc. vecí a rodiny v P. bez súdneho rozhodnutia
vyhotovili dňa 10. marca 2008 zápisnicu, v ktorej uvádzali neoverené a nepravdivé údaje bez toho,

aby mali stanovisko dotknutej strany a druhého rodiča a ktorú predložili na podpis 7-ročnému dieťaťu a
difamujúcimi údajmi úmyselne zavinili zásah do osobnostného práva na súkromie žalobcu, jeho rodinný
a súkromný život a rodinnú väzbu. Dňa 19. marca 2010 sociálni pracovníci Úradu práce v P. protiprávne
a napriek nesúhlasu, vstúpili do bytu žalobcu násilím, žalobcu a jeho priateľku atakovali v prítomnosti
ich maloletého 2 a pol ročného dieťaťa, pričom boli pod vplyvom alkoholu. Zásahom do súkromia mu
bola zároveň permanentne narušená rodinná väzba.

3. Za každý označený úradný postup štátu žalobca žiadal zaplatenie sumy 2 x po 25 000,- Eur, spolu
50 000,- Eur s odôvodnením, že každý má právo na slušné správanie sa štátu a jeho úradníkov.

4. Prvostupňový súd rozhodol o nároku žalobcu na zaplatenie sumy 50.000,- Eur, ktorej sa žalobca
domáhal voči žalovanej a to titulom ujmy, ktorá mu mala byť spôsobená nesprávnym úradným postupom
sociálnych pracovníkov Úradu práce v P., keď po vykonanom dokazovaní hlavne dôkaznými listinami,
predovšetkým oznámením o výsledku predbežného prerokovania žiadosti zo dňa 20. 7. 2011 pod

číslom konania 7557/2011-IV/6, 31297/2011, písomnými vyjadreniami žalobcu a žalovaného, žalobu v
celom rozsahu zamietol, pretože tvrdenia žalobcu súd označil za nepodložené, založené len na jeho
subjektívnom hodnotení práce pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P., keďže sporné
šetrenie žalobca opísal len na základe vyjadrení v tom čase svojej družky U. P. a jeho tvrdenia nebolipreukázané ani žalobcom predloženým videozáznamom. Súd konštatoval, že žaloba je zmätočná,
nezrozumiteľná a nejasná, pretože z nej nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti sa žalobca domáhal
nemajetkovej ujmy. Súd mal za to, že žalobca nie je v spore aktívne legitimovaný (nie je otcom

maloletej, ani účastníkom konania vo veci zverenia maloletej do osobnej starostlivosti a nebol prítomný
ani pri ním opisovanom šetrení), nepreukázal žiadnu škodu, ktorá by vznikla následkom škodovej
udalosti, nepreukázal nesprávny postup orgánu štátu, ktorým mu mala byť spôsobená škoda a tým
ani vzťah príčiny a následku, súvisiaci so vznikom tvrdenej škody a dospel k záveru, že na základe
nepodložených dohadov žalobcu nie je možné považovať jeho žalobu za dôvodnú a preto žalobu v

celom rozsahu zamietol. Vo svojom rozhodnutí prvostupňový súd poukázal na to, že pokiaľ sa žalobca
svojou žalobou domáhal práva na ochranu osobnosti a v súvislosti s tým primeraného zadosťučinenia,
na preukázanie svojich tvrdení nepredložil relevantné dôkazy, čím si nesplnil povinnosť tvrdenia a ani
dôkaznú povinnosť, vyplývajúcu z ustanovenia § 79 ods. 1 a § 120 ods. 1 v tom čase platnom O.
s. p., pretože náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch, podľa ustanovenia § 13 a nasl. Občianskeho
zákonníka, by prichádzala do úvahy, len ak by bola preukázaná ujma žalobcu, ako aj okolnosti, za

ktorých k porušeniu došlo a že nestačí len morálne zadosťučinenie, a to z hľadiska intenzity, trvania a
rozsahu nepriaznivých následkov i vzhľadom na postavenie žalobcu v rodine a v spoločnosti.

5. Prvostupňový súd svoj rozsudok odôvodnil tým, že po zrušení jeho predchádzajúceho rozsudku
uznesením odvolacieho súdu vykonal vo veci dokazovanie oboznámením sa s listinnými dôkazmi,

ktoré v dôvodoch rozsudku aj konkretizoval a následne uviedol, že po oboznámení sa s uvedenými
dôkazmi dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná a neopodstatnená. S poukazom na znenie § 11
a 13 Občianskeho zákonníka opätovne konštatoval, že z obsahu žaloby nie je zrejmé, na základe
akej skutočnosti sa žalobca domáhal nemajetkovej ujmy, keď nebolo ohrozené jeho právo na ochranu
osobnosti tak, ako je to uvedené vo vyššie uvedených § 11 a 13 OZ a z uvedeného dôvodu preto nie je

ani dôvod sa domáhať upustenia od neoprávnených zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti, resp.
odstrániť následky týchto zásahov. Konštatoval, že žalobca nie je aktívne legitimovaný v predmetnom
spore s poukazom na to, že nie je otcom maloletej Š. F., ktorým účelom bolo vykonané šetrenie
pracovníkov ÚPSVaR P. a nie je ani účastníkom konania vo veci zverenia maloletej do osobnej
starostlivosti, ani zákonným zástupcom maloletej a hlavne nebol ani fyzicky prítomný pri samotnom

šetrení, ktoré v žalobe opísal. Okrem toho, že žalobcu nepovažoval v spore za aktívne legitimovaného
konštatoval, že jeho tvrdenia sú nepodložené, založené iba na jeho subjektívnom hodnotení práce
pracovníkov, pretože sporné šetrenie nimi vykonané opísal iba na základe tvrdení svojej družky U. P. a
preto nemožno na základe nepodložených dohadov považovať jeho žalobu za dôvodnú a opodstatnenú.
Nepreukázal, aby sa jednalo o zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý spôsobiť mu ujmu, nebolo zo

strany žalovaného preukázané konanie proti jeho osobnej a mravnej integrite znižujúcej jeho dôstojnosť,
vážnosť a česť, prípadne ohrozené jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti tak, ako je to uvedené v
citovaných ustanoveniach. Rovnako nebol preukázaný ani nesprávny postup pracovníkov štátu, ktorými
mala byť spôsobená žalobcovi škoda a preto vyvodil záver, že neexistuje ani príčinná súvislosť medzi
konaním žalovaného a vznikom škody. Ďalej konštatoval, že žalobca v konaní nesplnil svoju procesnú

dôkaznú povinnosť a nebol z jeho strany preukázaný nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci,
vznik škody, ani výška uplatnenej škody, ktorú v žalobe požadoval, ako ani príčinná súvislosť medzi
uplatňovanou škodou a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci. Ďalej poukázal na
právnu úpravu náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu, v zmysle Zákona č. 514/2003 Z. z. a konštatoval, že táto nadväzuje

na všeobecnú občianskoprávnu úpravu zakotvenú v Občianskom zákonníku, v zmysle ktorej, v prípade
ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu
spôsobenú poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ je však možné
dosiahnuť náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom, ako už spomínal peňažnú náhradu, právna
úprava dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady. Na základe toho s poukazom na znenie § 191

ods. 1 CSP dospel k záveru, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie skutočností, na ktoré
poukázalapretosúdžalobuajpreneuneseniedôkaznéhobremenažalobcomvcelomrozsahuzamietol.

6. Proti rozsudku v zákonnej lehote podal odvolanie žalobca, ktorý žiadal napadnutý rozsudok zrušiť,
zároveň žiadal ustanovenie advokáta z Centra právnej pomoci za účelom poskytnutia právnej pomoci

a jeho zastupovania. Ďalej konštatoval, že súd mu svojim postupom odňal možnosť konať pred súdom.
Poukázal na to, že v inej veci (12C/92/2009) ten istý súd v H. dožiadal o výsluch žalobcu Okresný súd
S.. Konštatoval, že dôkazy boli súdu už doručené spolu so žalobou. Tvrdil, že zamestnanci žalovaného
neboli aktívne legitimovaní na to, aby vstupovali do spoločných priestorov bytového domu, do bytu,nemali povolenie, osočovali, boli opití, agresívni a tiež uviedol, že deti, za účelom ktorých sa robilo
šetrenie, u neho neboli.

7. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný. Tento žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny v
celom rozsahu potvrdiť a žiadal priznať náhradu trov konania. Uviedol, že sa pridržiava svojich tvrdení
uvedených vo vyjadrení k žalobe a na svojich vyjadreniach na pojednávaní. Mal za to, že skutočnosti,
ktoré uvádzal žalobca v odvolaní boli nepodložené a v žiadnom prípade nie je možné podľa jeho názoru
posúdiť na základe nepodložených dohadov žalobu ako dôvodnú. Mal za to, že žalobca nie je v konaní

aktívnelegitimovaný,keďženebolprítomnýaniprisamotnomšetrení,ktorénapádalapretoniejezrejmé,
na základe čoho sa domáhal odškodnenia. Nepreukázal, že mu žalovaný spôsobil nemajetkovú ujmu
zásahom do jeho súkromia a z obsahu žaloby ani z odvolania nie je zrejmé, na základe čoho si uplatnil
nemajetkovú ujmu vo výške 50.000,- Eur.

8. Po rozhodnutí súdu prvej inštancie bolo odvolaciemu súdu doručené dňa 13. 9. 2017 podanie

advokáta U.. D. I., so sídlom v H., M. X, v ktorom podaní advokát oznámil, že bol žalobcovi rozhodnutím
Centra právnej pomoci, kancelária M. priznaný nárok na poskytnutie právnej pomoci a súčasne mu bol
on určený na jeho zastupovanie v konaní o náhradu nemajetkovej ujmy. Na základe toho mu žalobca
udelil splnomocnenie na právne zastúpenie v konaní, ktoré pripojil a uviedol, že žalobcu mieni vo veci
právne zastupovať.

9. Dňa 27.9.2017 uvedený právny zástupca žalobcu doručil písomné podanie označené ako upresnenie
vovecináhradynemajetkovejujmy.Vpodaníuviedol,ževytýčenýchpojednávanísažalobcanezúčastnil
zo zdravotných, ako aj ekonomických dôvodov, svoju neprítomnosť vždy vopred ospravedlnil. Na druhej
strane z toho nevyplýva, že kedy on mal ním podanú žalobu predniesť, čo považuje za podmienku

pre začatie konania bez jeho prítomnosti. Má za to, že neboli preto splnené podmienky k tomu,
aby súd mohol vykonať dokazovanie. Pokiaľ bol súd toho názoru, že sú splnené podmienky, aby
pristúpil k prejednaniu veci, nemal postupovať tak ako postupoval, pretože v takom prípade mal
možnosť rozhodnúť vo veci pre tzv. zmeškanie žalobcu (ak sú k tomu splnené všetky procesné
podmienky), teda podľa jeho názoru, súd nemal vykonávať dokazovanie, ale mal možnosť rozhodnúť

o podanej žalobe rozsudkom pre zmeškanie. Mal za to, že súd ho vyzval na upresnenie žaloby,
ktorú považoval za zmätočnú a nejasnú. V samotnom rozsudku konštatuje, že vady svojho podania
neodstránil, napriek tomu o nej konal a aj rozhodol. Mal za to, že ak súd jeho žalobu považoval za
nejasnú a nezrozumiteľnú, túto nemal zamietnuť, ale mal žalobu odmietnuť. Rozsudok považoval za
nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť dôvodov a nedostatok dôvodov v jeho odôvodnení, v dôsledku

čoho nebolo možné zistiť, ako súd dospel k záverom, na ktorých založil svoje rozhodnutie.

10. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo
podľa § 380 ods. 1, 2 CSP a na základe toho dospel k záveru, že odvolanie žalobcu bolo dôvodné. Súd
prvej inštancie napadnutým rozsudkom nerozhodol vo vzťahu k strane konania (žalovanému) tak, ako

ju označil žalobca a teda nerozhodol o nároku žalobcu voči tomu žalovanému, ktorého v žalobe označil.
Rozsudok odôvodnil súd prvej inštancie dôvodmi, ktoré si odporujú a preto odôvodnenie rozsudku
považoval odvolací súd za zmätočné a nedostatočné.

11. Naviac, odvolací súd poukázal aj na porušenie procesných povinností, ktoré sú osobitným

samostatným dôvodom pre zrušenie rozsudku a to bez toho, aby bolo potrebné vyporiadavať sa s
dôvodnosťou odvolacích námietok žalobcu proti zamietavému rozsudku. Na základe toho odvolací súd
zrušil rozsudok súdu prvej inštancie, podľa ustanovenia § 389 ods. 1 písm. b/ CSP a vec mu vrátil na
ďalšie konanie s tým, že uložil súdu prvej inštancie vyzvať právneho zástupcu žalobcu na odstránenie
vád žaloby a iba po preukázaní splnenia procesných podmienok konania, vykonať dokazovanie ohľadne

vecného prejednania žaloby.

12. Súd v intenciách uznesenia Krajského súdu v Košiciach, sp. zn. 1 Co 194/2017 zo dňa 30. 4.
2018 pokračoval v konaní, vo veci vytýčil pojednávanie, ktorého sa zúčastnil už aj žalobca, ktorý trval
na podanej žalobe v celom rozsahu, ako aj na svojich písomných vyjadreniach a vo svojom vyjadrení

na pojednávaní zdôraznil, že zo strany pracovníčky ÚPSVaR v P. pani P.. X. dochádzalo voči jeho
osobe, ako aj voči jeho rodine k rôznym schválnostiam. Pani P.. X. pochádza z M., odkiaľ pochádzal aj
bývalý manžel jeho družky - P. P.. Pani P.. X.ová robila všetko preto, aby ich vzťah s pani P. rozbila a
zrejme chcela docieliť to, aby sa vrátila pani P. k svojmu bývalému manželovi P. P.. Tvrdila o ňom, žeje alkoholik, že bol vyhodený z Komory komerčných právnikov, alebo, že bol vo väzení a šírila o ňom
rôzne nezmysly. Dňa 19. 3. 2010 prišla k nim do bytu pani P.. X.Á. G. a pán X., ktorého žalobca - ako
to uviedol - absolútne nepozná a vtedy ho prvý krát videl. Žalobca tiež uviedol, že bol doma, aj pani P.

bola doma, pretože v tom čase bývala s ním a s nimi bývalo aj ich spoločné 2,5 - ročné dieťa - U., ktoré
ešte nechodilo ani do škôlky, t. č. má už 11 rokov. Dňa 19. marca 2010 prišli ku nim pracovníci z úradu
práce s tým, že mali skúmať pomery v domácnosti, keďže aj on má deti z rozvedeného manželstva,
rovnako ako pani P.. Žalobca sa ich opýtal, v súvislosti s ktorým dieťaťom mali robiť šetrenie, vtedy mu
povedali, že nejde o ich spoločnú U., ale ide o Š.A. F. t. j. najstaršiu dcéru pani P., ktorá v tom čase mohla

mať 7-8 rokov a chodila do základnej školy. On im na to povedal, aby počkali, medzitým si išiel zobrať
fotoaparát a vysvetlil im, že maloletá Š. F. je v X. A. Q. u otca. Tiež im povedal, aby skúmali pomery v
domácnosti otca maloletej - u pána F.. Na to sa pani P.. X. otočila na pána W.. X. a hovorila mu, že vedela
o tom, že bude robiť problémy. Na to ich žalobca začal kamerovať. Pani P.. X. sa otočila so spisom a
utekala dolu schodmi a pán W.. X. sa tlačil do bytu a rukou zakrýval fotoaparát a snažil sa mu ho zobrať.
Vtedy vznikol ten problém, keď žalobca si chránil svoje súkromie a podľa jeho názoru, sociálni pracovníci

závažne takto zasiahli do jeho súkromia. Žalobca sa však nevedel vyjadriť k tomu, či v čase šetrenia
bola maloletá Š. F. zverená do výchovy matky alebo otca. V tom čase už maloletá u nich nebývala,
ale bola u otca. Zároveň žalobca dodal, že z úst pána W.. X. cítil aj alkohol. K úradnému záznamu zo
dňa 10. 3. 2008 žalobca uviedol, že predmetným záznamom chcel poukázať na difamujúe výroky zo
strany sociálnych pracovníkov, ktorý úradný záznam, ale nesúvisel s predmetnou vecou. Žalobca na

otázku, na základe akej skutočnosti si odvodil svoje právo na náhradu škody uviedol, že na základe
toho, že sociálny pracovník ako verejný činiteľ, ak vykonáva kontrolu v domácnosti, v rodine, nemal by
používať násilie, nemal by byť vulgárny. Vulgárne bolo to, že šermoval rukami, ohrozil život a zdravie
dieťaťa a to tak, že mohol ohroziť dieťa. Pán W.. X. závažným spôsobom zasiahol do jeho súkromia.
Vznikla mu nemajetková ujma difamujúcimi výrokmi a tým, že sa pracovník dotkol jeho fotoaparátu, ale

nevznikla mu žiadna škoda. Podľa žalobcu sociálny pracovník násilníckym konaním ohrozoval dieťa
a jeho súkromie. Na otázku, ako mohol pracovník ohroziť jeho súkromie, ktorý vykonával šetrenie v
súvislosti s maloletým dieťaťom Š. F., ktorej matkou je U. P., ktorá v tom čase žila s ním v spoločnej
domácnosti, k tomu žalobca uviedol, že maloleté dieťa s nimi nežilo, bolo u nich len cez prázdniny -
jeden, dva dni a následne išlo späť k otcovi, o čom pracovníci mali vedieť, že dieťa nie je u matky.

Žalobca znovu zdôraznil, že nemajetkovej ujmy sa domáha preto, že pracovník mu robil problémy, bol
konfliktný, čo hovoril hlavne preto, že aj on o ňom tvrdil to isté. Žalobca k výpovedi pracovníčky P.. G. X.,
ktorá uviedla, že on v čase šetrenia v byte nebol, uviedol, že je to klamstvo, tvrdil však, že práve pani P.,
v tom čase nebola v byte, pričom on vyhotovoval obrazový záznam. V žalobe však žalobca uviedol, že
pán W.. X. drzo tlačil dvere do bytu a atakoval jeho a jeho priateľku a vo svojej výpovedi zase uviedol, že

priateľka, resp. jeho družka v čase šetrenia bola niekde na nákupe a nebola v byte. Následne uviedol, že
si nepamätá, či tam bola, alebo nebola jeho priateľka. Jemu sa však zdá, že tam nebola. Pokiaľ v žalobe
požadoval 2 x po 25 000,- Eur, je to za každý nesprávny úradný postup štátu, mal na mysli „difamujúce
výroky“, keď 5-6 rokov niečo niekto tvrdil a väčšinou o ňom na úrade rozprávali a keď niekto nevie o
jeho veciach, nech o tom nerozpráva. Ako ďalšiu vec uviedol kontrolu dňa 19. marca 2010 pracovníkmi

v jeho byte, ktorí použili násilie a ohrozili zdravie dieťaťa a úrady takto postupovali proti nemu a prečo
on nemôže postupovať proti nim. Úrady klamú, aj úrady ho mohli zažalovať, ale ho nezažalovali, ale on
svoje právo využil, z toho vidno, že úrady nie sú v práve, pretože ho nezažalovali. Žalobu podával preto,
aby toto skončilo - zásah do jeho súkromia. Žalobca sa porovnával so sudcami, ktorí sa tiež domáhajú
svojho práva, keď sa sudcovia cítili poškodení, keď kvôli platom podávali žaloby, proti valorizácii platov,

zažalovali štát, ktorý je v skutočnosti ich zamestnávateľom a preto nevidel dôvod, prečo on nemôže
žalovať štát. Výšku odškodnenia ponechal na voľnú úvahu súdu s tým, aby súd rozhodol spravodlivo,
podľa práva. Žalobca opätovne zdôraznil, že pani P. nebola pri šetrení a v súvislosti s jej výsluchom
nenavrhoval, aby bola vo veci vypočutá.

13. Súd vo veci vypočul svedkov P.. G. X., W.. U. X. a U. P..

14. Z výpovede svedkyne P.. G. X., pracovníčky ÚPSVaR v P., ktorá spoločne s kolegom W.. X.
vykonávali šetrenie vyplýva, že šetrenie mali realizovať u pani U. P., ktorá v tom čase žila s pánom M.
(na Ul. U.. P. XX v P.), v spoločnej domácnosti a to v súvislosti s dožiadaním Okresného súdu v P. za

maloletú Š. F. - najstaršiu dcéru pani P.. Šetrenie sa malo vykonať dňa 19. 3. 2010. Vzhľadom na to, že
išlo o problematickú rodinu, o pomoc požiadala svojho kolegu pána W.. X.. Súdu predložila aj správu,
ktorá bola následne vypracovaná o šetrení v rodine, teda o výsledku šetrenia v rodine. V správe sú
podchytené všetky skutočnosti, súvisiace so šetrením. V správe je uvedené, že sa nepodarilo vykonaťšetrenie, preto, že pani P. - matka dieťaťa, im otvorila byt, následne zatvorila s tým, že nie je vlastníčkou
bytu, nemá tam ani trvalý pobyt a k vykonaniu šetrenia je potrebný súhlas majiteľa bytu, pričom majiteľa
bytu neoznačila. Majiteľ bytu sa ani neukázal, jeho ani nevideli, dokonca im bolo povedané, že majiteľ

bytu nie je doma. Pani P. následne vošla do bytu a v čase, keď už boli na odchode, vyšla s fotoaparátom,
povedala im, že ich ide odfotiť s tým, aby nemohli tvrdiť, že tam neboli. Vtedy pani P. upozornili na to,
že si neželajú, aby ich fotila a kolega natiahol ruku pred fotoaparát, resp. mobil, aby nepokračovala a
následne išli preč. Na okamih sa na chodbe objavilo aj maloleté dieťa. Pokiaľ žalobca vo svojej výpovedi
tvrdil, že boli pod vplyvom alkoholu, k tomu svedkyňa uviedla, že ona žiaden alkohol nepoužíva, ani len

príležitostne, ani na rodinných oslavách. Kolega tiež chodí autom do práce a alkohol nemohol požívať. V
tom čase mali aj na úrade bezpečnostného technika, ktorý im náhodne dával fúkať. Hneď potom, ako sa
vrátili zo šetrenia informovali vedúcu, čo sa udialo, bol spísaný aj záznam a pokiaľ by boli požili alkohol,
určite by to bola zistila aj ona. Svedkyňa k osobe pána M. uviedla, že má sklon k slovnej agresivite, čo už
s ním zažila, keď v minulosti vykonávala v jeho rodine šetrenie, keď ju slovne vulgárne napádal aj na ulici
a keďže mala z neho obavy, na šetrenie išla s kolegom. Svedkyňa zdôraznila, že do bytu sa nedobíjali

a keďže im pani P. nechcela umožniť vstup do bytu, otočili sa a odišli. K videonahrávke uviedla, že na
nahrávke je kolega, ako aj ona, bol tam zachytený moment, keď odchádzali od matky maloletej a na
ďalších záberoch sú zábery zo schodišťa, keď tam bolo vidno aj zábradlie a v zábere aj matku maloletej.
Bolo vidno aj ako kolega dvihol ruku smerom k fotoaparátu, aby ho zakryl. V tom čase už boli ďalej od
matky a nebolo možné sa dotknúť ani len fotoaparátu, kolega dvihol ruku len preto, aby ich nesnímala.

15. Z výpovede svedka W.. U. X. tiež zamestnanca Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v P., ktorý
spoločnevykonávalšetreniespaniP..X.vyplýva,žešetreniasazúčastnilhlavnenapožiadaniekolegyne
a to z dôvodu, že išlo o “problémovú rodinu“ a mal tam ísť v podstate len ako svedok. Rodinu pani P. on
nepoznal, ani nebol s nimi v styku, len o nich počul ako o „problémovej rodine“. K predmetnému šetreniu

uviedol, že hneď, ako prišli k bytu, v ktorom bývala pani P., zazvonili, pani P.á im otvorila, kolegyňou jej
bolo vysvetlené, prečo tam prišli, že potrebujú vykonať šetrenie v jej rodinnom prostredí pre dožiadaný
Okresný súd v P.. Nato pani P. povedala, že vlastníkom bytu je jej druh, ktorý ale nie je doma a preto ich
do bytu nemôže pustiť len s jeho súhlasom. Nato pani P. vošla do bytu, dvere nechala otvorené a vrátila
sa s tým, že ich začala fotiť mobilom resp. fotoaparátom, s čím oni nesúhlasili a sa ju opýtali, prečo ich

fotí. Vtedy natiahol ruku smerom k fotoaparátu, aby ich nefotila, vtedy už boli od nej ďalej, len sa otočili a
išli preč. Do bytu nevkročili, neodohrali sa tam žiadne roztržky, neboli ani slovné napádania, len keď pani
P.Í. oznámila, že nemôžu vstúpiť do bytu, vtedy im to už hovorila so zvýšeným hlasom, ale nič iné sa
neodohralo. V čase šetrenia pána M. nevidel, ani nepočul a sama pani P. im uviedla, že do bytu nemôže
vstúpiť, pretože majiteľ bytu nie je doma. Svedok uviedol, že pána M. nepozná, nikdy ho nestretol a

ani ho nikdy nevidel. V súvislosti s požitím alkoholu uviedol, že je to krivé obvinenie zo strany žalobcu,
nakoľko v robote počas pracovnej doby a aj celkove sa alkohol nepožíva a naviac, do práce chodí denno-
denne na svojom aute, čo je ďalší dôvod, prečo alkoholické nápoje nepožil, ani nemohol požívať. K
prehratým záberom z DVD-nosiča uviedol rovnako, ako jeho kolegyňa, že ich pani P. fotila potom, keď
už odchádzali, čo je zrejmé zo záberu, natiahol aj ruku, aby zabránil foteniu, vtedy bol asi meter od

nej a v podstate už boli na treťom, štvrtom schode. Najprv ich však pani P. odfotila, keď odchádzali od
dverí, vtedy bola ona na chodbe a ďalší záber bol už keď schádzali po schodišti dole. Svedok rovnako,
ako aj svedkyňa, uviedol, že hneď po šetrení v práci išli za vedúcou oddelenia a oboznámili ju s tým,
že šetrenie nebolo možné vykonať, pretože matka maloletej im to nedovolila, nemohli vstúpiť do bytu a
vykonať šetrenie. Vedúcej tiež oznámili, že ich fotili, o čom sa spísal aj záznam.

16. Svedkyňa U. P. vo svojej výpovedi uviedla, že so žalobcom žila od r. 2005 do roku 2012 a majú spolu
maloletú dcéru U. M.. T. č. už nie sú v kontakte. Uviedla, že vie o pochybení Úradu práce, soc. vecí
a rodiny a v súvislosti s tým o nemajetkovej ujme. Aj keď to bolo už dávno, spomína si, že žalobca v
tom čase nebol doma a úradníci z ÚPSVaR robili kontrolu. Uviedla, že boli v byte žalobcu a žalobcom

bola upozornená na to, aby nikoho nevpúšťala do bytu, ani pracovníkov úradu práce, sociálnych vecí a
rodiny. Spomenula si, že prišiel ku nej pracovník aj s pani P.. X., ktorí tvrdili, že musia vykonať kontrolu
ohľadne Q., resp. už si ani nepamätá, ohľadne ktorého dieťaťa, pretože to bolo dávno. Vie však, že ona
im tvrdila, že ich nemôže pustiť do bytu a do bytu ich ani nevpustila, pretože jej to zakázal žalobca. Na
otázku, či došlo medzi ňou a pracovníkmi k nejakým nezhodám a či pri samotnom šetrení bol aj žalobca

uviedla, že nie „v tom čase 19. marca 2010, nie“. Potvrdila, že bývala v tom čase u žalobcu, mala tam
evidovaný aj trvalý pobyt a aj stále má. V súvislosti s maloletou Š. F. uviedla, že nevie, kedy odišla do
X. A. Q. ku otcovi a ani sa nevedela vyjadriť, či ju v tom spornom čase mala zverenú do starostlivosti.
Tiež uviedla, že pracovník Úradu práce, soc. vecí a rodiny sa snažil dostať sa do bytu, na čo ho onaupozornila, že vstupovať do bytu nesmie. K tomu, kto vyhotovil obrazový záznam, k tomu sa nevedela
vyjadriť, nepamätá si, ale bol vyhotovený mobilným telefónom.

17. Žalovaný vo svojom vyjadrení žiadal žalobu ako nedôvodnú zamietnuť, pretože má za to, že
skutočnosti, ktoré uvádzal žalobca vo svojej žalobe sú nepodložené, zmätočné a nie sú žiadnym
spôsobom preukázané a v žiadnom prípade nie je možné podľa ich právneho názoru posúdiť, na
základe nepodložených dohadoch žalobu ako dôvodnú. Podľa názoru žalovaného nebol žalobcom
preukázaný nesprávny úradný postup orgánov verejnej moci, vznik škody, ani výška uplatnenej škody,

ktorú v žalobe žalobca požaduje ako ani kauzálny nexus medzi uplatňovanou škodou a nesprávnym
úradným postupom orgánov verejnej moci v súlade so Zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti
za škodu, spôsobenú pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov a to žiadnymi dôkazmi,
ktoré by preukazovali žalobcom uvádzané tvrdenia. Žalovaný má za to, že žaloba, ako aj písomné
podania žalobcu sú v celom rozsahu nedôvodné. Ku skutkovým okolnostiam žalovaný opätovne uviedol,
že dňa 19. 3. 2010 sa za účasti pracovníkov sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately Úradu

práce, soc. vecí a rodiny v P. (ďalej len ÚSPVaR P.) P.. X. a W.. X. uskutočnilo na základe požiadavky
Okresného súdu P. šetrenie rodinného a výchovného prostredia u pani P. U. - družky žalobcu. Uvedené
šetrenie sa týkalo mal. Š. F. - najstaršej dcéry družky žalobcu. Pred dverami bytu žalobcu zamestnanci
ÚPSVaR P. oznámili pani P. v akej veci a za akým účelom chcú vykonať šetrenie. Táto uviedla, že
nie je možné sociálne šetrenie vykonať, nakoľko ona nie je vlastníčkou bytu a ani nemá trvalý pobyt

na uvedenej adrese. Tento rozhovor prebiehal na chodbe - v spoločných priestoroch bytového domu.
Následne pani P. vošla do bytu, dvere zatvorila a nechala pred dverami maloletú dcéru. Po krátkej dobe
sa vrátila s fotoaparátom a chcela ich vyfotiť s tým, “aby zamestnanci nemohli povedať, že tam neboli“.
Zamestnanci toto fotenie odmietli, odobrali sa na odchod s tým, že pani P. sa ich snažila po celý čas
fotiť a kričala, že tam nemajú čo robiť. Pracovníci na toto správanie žiadnym spôsobom nereagovali a

pokračovali v ceste. Podľa vyjadrenia pracovníkov ÚPSVaR P., resp. na základe ich výpovedi v tejto
veci, k žiadnym slovným, či dokonca fyzickým útokom nedošlo. Žalobca podľa vyjadrenia pracovníkov
ÚPSVaR Michalovce nebol prítomný pri tomto šetrení, takže nemohol tvrdiť, ako šetrenie prebiehalo, ani
že zamestnanec bol pod vplyvom alkoholu, alebo sa následným spôsobom snažil dostať do bytu. Podľa
vyjadrenia ÚPSVaR P., ide o nepodložené, nepravdivé tvrdenie a obvinenia zo strany žalobcu. Tieto

skutočnosti potvrdili svojimi výpoveďami obaja svedkovia - P.. X. a W.. X.. V neposlednom rade žalovaný
poukázal aj na tú skutočnosť, že v predmetnom konaní žalobca nie je aktívne legitimovaný, keďže nebol
prítomný ani pri samotnom šetrení, ktoré napáda a preto nie je zrejmé, na základe čoho sa domáha
odškodnenia, resp. nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal, že mu žalovaný spôsobil nemajetkovú
ujmu zásahom do jeho súkromia a z predmetnej žaloby nie je zrejmé, na základe čoho si uplatňuje

nemajetkovú ujmu vo výške 50 000,- Eur. Žalobca vo svojej žalobe neuviedol, v čom mal spočívať
údajný nesprávny úradný postup a akým spôsobom mu mala byť týmto údajným nesprávnym úradným
postupomspôsobenáškoda.Rovnakotaksamotnývýpočetškodyzostranyžalobcupovažovalžalovaný
za nedôvodný, nepreukázaný a ničím nepredložený. Žalobca nepreukázal nesprávny úradný postup
orgánu verejnej moci, vznik škody, ani výšku uplatnenej škody, ktorú žalobca v žalobe požaduje a ani

kauzálny nexus medzi uplatňovanou škodou a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci,
v súlade so Zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za spôsobenú škodu pri výkone verejnej moci
a to žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali žalobcom uvádzané tvrdenia. Preto má žalovaný za to, že
žaloba je v celom rozsahu nedôvodná. Nesprávny postup orgánu štátu musí byť vždy so vznikom škody
vo vzťahu príčiny a následku. V tejto súvislosti žalobca nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť

medzi vznikom škody a postupom zamestnancov ÚPSVaR P..

18. Žalovaný žiadal žalobu v celom rozsahu zamietnuť. Poukázal na to, že žalobca neuniesol dôkazné
bremeno v predmetnej veci, ani bremeno tvrdenia, nepreukázal ani vznik nemajetkovej ujmy, keďže
ani nie je zrejmé, či sa v rozhodujúcom čase žalobca nachádzal doma. Žalovaný je toho názoru, že

zamestnanci Úradu práce postupovali pri šetrení v súlade so zákonom a konali na základe dožiadania
Okresného súdu P.. Nešlo z ich strany o nejakú “šikanu žalobcu“, preto žalovaný navrhol, aby súd žalobu
zamietol a v prípade úspechu si uplatnil náhradu trov konania.

19. Súd vykonal dokazovanie aj oboznámením sa s listinami, ktoré sú súčasťou spisu - písomnými

vyjadreniami žalobcu, žalovanej, uznesením o zastavení konania zo dňa 19. 4. 2012, odvolaním zo
dňa 11. 5. 2012 voči uzneseniu zo strany žalobcu , uznesením Krajského súdu v O. (ďalej len KS) o
zrušení uznesenia prvostupňového súdu zo dňa 25. 10. 2012, námietkou zaujatosti zo strany žalobcu,
písomnými vyjadreniami sudcov Okresného súdu v H. k námietke žalobcu, uznesením KS O. zo dňa 29.4. 2013, úradným záznamom Okresného úradu justičnej polície PZ P. zo dňa 31. 7. 2003, uznesením
o oslobodení žalobcu od platenia súdnych poplatkov zo dňa 13. 6. 2013, rozsudkom tunajšieho súdu
zo dňa 27. 6. 2013, odvolaním žalobcu proti rozsudku prvostupňového súdu zo dňa 4. 9. 2013,

fotodokumentáciou, vyjadrením žalovaného k odvolaniu žalobcu, uznesením KS O. zo dňa 18. 11.
2013, uznesením KS O. zo dňa 31. 10. 2013, ktorým bol zrušený rozsudok prvostupňového súdu a vec
vrátená na ďalšie konanie , uznesením Najvyššieho súdu SR zo dňa 27. 8. 2014, ktorým bolo zastavené
dovolacie konanie, upresnením žaloby žalobcu zo dňa 3. 12. 2014 , uznesením KS O. zo dňa 26. 1. 2015
o nevylúčení sudkyne JUDr. Jarmily Dušákovej z prejednávania a rozhodovania veci, sp. zn. 8 C 22/2012

OkresnéhosúduH.,uznesenímtunajšiehosúduzodňa14.11.2014, uznesenímtunajšiehosúduzodňa
25. 2. 2015, odpoveďou na sťažnosť žalobcu zo dňa 28. 7. 2015, videozáznamom na DVD, správami
Mestského úradu P., OR PZ SR v P., výpoveďami svedkov P.. G. X., W.. U. X., oznámením o výsledku
predbežného prerokovania žiadosti Ministerstvom práce, soc. vecí a rodiny SR, pripojenými spismi
Okresného súdu v P. sp. zn. 14 P 98/2007, sp. zn. 17 Pd 1/2010, spisovou dokumentáciou Úradu práce,
soc. vecí a rodiny v P. vo veci maloletej U. M., celým obsahom predmetného spisu, spisom Okresného

súdu v X. A. Q. sp. zn. 8 P 17/2009, ako aj ďalšími listinnými dôkazmi, ktoré sú súčasťou spisu.

20. Z oznámenia o výsledku predbežného prerokovania žiadosti žalobcu vyplýva, že žalovaný -
Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny SR po posúdení podkladov, ktoré boli predložené k žiadosti,
ako aj z podkladov z úradu práce, žalovanému oznámil, že v rámci predbežného prerokovania jeho

žiadosti nebude odškodnený. Predbežné prerokovania náhrady škody na ústrednom orgáne štátnej
správy, nie je správnym konaním a preto sa nevydáva rozhodnutie, na základe ktorého by bolo možné
podať opravný prostriedok.

21. Súd po oboznámení sa s dôkaznými listinami dospel k tomu záveru, že žaloba žalobcu je nedôvodná

a neopodstatnená.

22. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä
života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej
povahy.

23. Podľa § 13 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od
neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov
a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa odseku 2/, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce
zadosťučinenie podľa ods. 1/ najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby,

alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa ods. 3/ výšku náhrady podľa odseku 2/ určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a
na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.

24. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení, predmetom ochrany podľa § 11 OZ sú také rýdzo

osobné práva občana, ktoré ovplyvňujú rozvoj jeho osobnosti a sú s ním úzko späté. Všestranný
rozvoj a uplatnenie osobnosti človeka je hlavným zmyslom a cieľom tejto občianskoprávnej ochrany.
Toto hľadisko je určujúce pri posudzovaní otázky, či a ktoré práva sú chránené ustanovením § 11
OZ. Vyjadrenie subjektívneho názoru vysloveného v rámci uplatňovania procesných práv účastníka
nemožnooznačiť zaneoprávnenýzásahdoosobnostiobčana,ajkeďbysainaktýkalosobnostižalobcu,

aj sa tak stalo spôsobom primeraným osobnostiam, za akých malo k zásahu dôjsť. Ustanovenie § 11 OZ
ustanovuje všeobecnú zásadu ochranu osobnosti a súčasne uvádza typické zložky a prejavy osobnosti
bližšie rozvedené v ustanovení § 12 ods. 1/ OZ. Ide zväčša o prejednávanie zásahov proti občianskej cti
a proti dôstojnosti občana, ako aj o výroky o skutočnostiach, týkajúcich sa rodinného, intímneho života.
Občiansky zákonník, ustanovením v § 13 poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia

občianskej cti, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne
spôsobilý takúto ujmu spôsobiť. Ide o konanie proti osobnej a mravnej integrite občana, znižujúce
jeho dôstojnosť, vážnosť a česť, o konanie, ktoré z hľadiska vzťahu občana k ostatným spoluobčanom
ohrozuje jeho postavenie a uplatnenie v spoločnosti, nemožno priznať právo na ochranu osobnosti, v
zmysle ustanovenia § 13 OZ, ak niekto konal protispoločensky a teda ak prejav o tejto skutočnosti je

kritikou tohto konania a zásahom proti spoločenským nešvárom.25. Neoprávneným zásahom je zásadne každé nepravdivé tvrdenie, alebo obvinenie, ktoré zasahuje
práva chránené ustanovením § 11 a nasl. OZ. Pre úspešné uplatnenie práva na ochranu osobnosti stačí
zistenie, že zásah bol objektívne spôsobilý narušiť, alebo ohroziť práva chránené ustanovením § 11 OZ.

26. Z predmetnej žaloby nie je zrejmé, na základe akej skutočnosti sa žalobca domáha nemajetkovej
ujmy, keď nebolo ohrozené jeho právo na ochranu osobnosti tak, ako sa to uvádza vo vyššie uvedených
§§ 11 a 13 OZ a z uvedeného dôvodu preto nie je ani dôvod domáhať sa upustenia neoprávnených
zásahov do jeho práva na ochranu osobnosti resp. odstrániť následky týchto zásahov. Naviac, žalobca,

ako je to zrejmé z dôkazných listín a z výpovedí svedkov, nie je ani aktívne legitimovaný v predmetnom
spore, pretože fyzicky nebol prítomný pri samotnom šetrení, naviac, nie je ani otcom maloletej Š. F., za
ktorým účelom bolo vykonané šetrenie pracovníkov ÚPSVaR P. a nie je ani účastníkom konania vo veci
zverenia maloletej do osobnej starostlivosti, ani zákonným zástupcom maloletej. Vecná legitimácia totiž
práve so zreteľom k hmotnému právu ustanovuje, kto je nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti
v konkrétnom prípade. Stanovujú ju predpisy hmotného práva. Aktívnou vecnou legitimáciu sa pritom

rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatňované právo (nárok),
respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Nedostatok vecnej
legitimácie znamená, že žalobca nebol nositeľom práva, o ktoré v posudzovanej veci išlo. K aktívnej
(i pasívnej) legitimácii sa súd vyjadruje v rozhodnutí vo veci samej vychádzajúc zo skutkového stavu
zisteného vykonaným dokazovaním. Žalobca okrem toho, že v spore nie je aktívne legitimovaný, jeho

tvrdenia sú naviac nepodložené, založené len na jeho subjektívnom hodnotení práce pracovníkov Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v P., pretože sporné šetrenie opísal len na základe opisu podaného jeho
družkou - U. P. a preto nie je možné na základe sprostredkovaných a nepodložených tvrdení žalobcu
považovaťžalobuzadôvodnúaopodstatnenú.Žalobcanepreukázal,žebyzostranyžalovanéhodošlok
zásahom proti občianskej cti a proti dôstojnosti občana. V predmetnom konaní žalobca nepreukázal, že

by sa jednalo zo strany pracovníkov žalovaného o nejaký zásah, ktorý bol objektívne spôsobilý spôsobiť
mu ujmu, nebolo zo strany žalovaného preukázané konanie proti jeho osobnej a mravnej integrite,
znižujúcejehodôstojnosť,vážnosťačesť,prípadneohrozenéjehopostavenieauplatnenievspoločnosti
tak, ako je to uvedené vo vyššie citovaných ustanoveniach. Nebol v predmetnom konaní preukázaný ani
nesprávny postup štátu, ktorým by mala byť spôsobená škoda žalobcovi a preto neexistuje ani príčinná

súvislosť medzi konaním žalovaného a vznikom škody.

27. V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada, t. j. žalobca aj žalovaný má povinnosť
tvrdenia, ako aj dôkaznú povinnosť, následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého
rozhodnutia nesie tá strana sporu, ktorá tieto povinnosti nesplnila. Medzi povinnosťou tvrdenia a

povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ strana sporu nesplní
povinnosťtvrdenia,nemôžesplniťanipovinnosťoznačiťnasvojetvrdeniadôkazy.Dôkaznýmbremenom
sa rozumie aj procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho
tvrdenia a že z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Dôkazné bremeno
ohľadne tvrdených skutočností leží na tej strane sporu, ktorá tieto skutočnosti tvrdí. Žalobca si v tomto

konaní vôbec nesplnil svoju dôkaznú povinnosť a zo strany žalobcu nebol preukázaný ani nesprávny
úradný postup orgánu verejnej moci, vznik škody, ani výška uplatnenej škody, ktorú v žalobe žalobca
požaduje ako ani príčinná súvislosť medzi uplatňovanou škodou a nesprávnym úradným postupom
orgánov verejnej moci, v súlade so Zákonom č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú
pri výkone verejnej moci, v znení neskorších predpisov a to žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali

žalobcom uvádzané tvrdenia. Úradným postupom je postup štátu, súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej)
moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. V nadväznosti
na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie
pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to aj pri
takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Rozhodovanie o náhrade škody,

spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto
postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o
objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.
Z hľadiska objektívnej zodpovednosti štátu ide teda o vzťah príčinnej súvislosti vtedy, ak škoda vznikla
následkom škodovej udalosti, teda ak je doložené, že nebyť škodovej udalosti, nedošlo by ku škode.

Nesprávny postup orgánu štátu musí byť teda vždy so vznikom škody vo vzťahu príčiny a následku.
Súd má za to, že žalobca nepreukázal vznik škody, ani príčinnú súvislosť so vznikom škody a postupom
zamestnancom ÚPSVaR P.. Ani z videozáznamu a fotodokumentácie nevyplýva nezákonný postup
úradníkov tak, ako to popísal žalobca. Z krátkeho videozáznamu je zrejmé, že pracovníci žalovanéhoboli prítomní na šetrení, ale z nahrávky vôbec nevyplýva akékoľvek porušenie povinností pracovníkmi
pri uskutočňovaní jednotlivých úkonov, v súvislosti so šetrením v rodine maloletej Š. F.. Z videozáznamu
nevyplýva ani prítomnosť žalobcu na samotnom šetrení.

28. Zmyslom a účelom Zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone
verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, účinným od 1. júla 2004 je stanoviť podmienky, za ktorých
vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu,
či orgánu verejnej správy alebo jeho nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje

odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu
verejnej moci, ktoré sa neskôr ukázalo ako nezákonné, alebo jeho nesprávnym úradným postupom.

29. I keď platná právna úprava vo všeobecnosti nevymedzuje, čo sa rozumie pod nesprávnym úradným
postupom, za nesprávny úradný postup možno označiť porušovanie povinností pri uskutočňovaní
jednotlivých úkonov v rámci konania, predovšetkým ich nesprávne vykonanie alebo ich vykonanie

bez splnenia zákonných podmienok, či iný nezákonný zásah do práv a právom chránených záujmov
fyzických a právnických osôb.

30. Rozhodovanie o náhrade škody, ku ktorej vzniku došlo v dôsledku nesprávneho úradného postupu je
závislé od náležitého posúdenia všetkých predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, predovšetkým

príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody.

31. Náhradou nemajetkovej ujmy by sa pritom mal sledovať cieľ kompenzácie ujmy spôsobenej najmä
poškodením dobrej povesti, občianskej cti, prípadne kompenzácie morálneho utrpenia v prípadoch
rôznych foriem obmedzenia, resp. pozbavenia osobnej slobody.

32. Právna úprava náhrady nemajetkovej ujmy vzniknutej v dôsledku nezákonného rozhodnutia alebo
nesprávneho úradného postupu obsiahnutá v Zákone č. 514/2003 Z. z., nadväzuje na všeobecnú
občianskoprávnu úpravu zakotvenú v Občianskom zákonníku, v zmysle ktorej v prípade, ak iba samotné
konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú

poškodenému subjektu, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch. Pokiaľ je však možné dosiahnuť
náhradu nemajetkovej ujmy iným spôsobom ako už spomínanou peňažnou náhradou, právna úprava
dáva prednosť práve tejto inej forme náhrady.

33. Úlohou úpravy práva na ochranu osobnosti je zabezpečiť rešpektovanie osobnosti, fyzickej osoby a

tým jej všestranný slobodný rozvoj. Cieľom, ktorý sleduje zadosťučinenie, v zmysle § 13 Občianskeho
zákonníka, je primerane a s ohľadom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu optimálne a tým účinne
vyvážiť a zmierniť nepriaznivý následok neoprávneného zásahu, t.j. nemajetkovú ujmu vzniknutú na
osobnosti dotknutej osoby.

34. Súd na základe vykonaného dokazovania, aj s poukazom na ustanovenie § 191 ods. 1/ Civilného
sporového poriadku, keď dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky
dôkazy k ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo
mal za to, že žalobca nepredložil žiadne dôkazy na preukázanie skutočností, na ktoré poukázal a preto
súd žalobu žalobcu aj pre neunesenie dôkazného bremena v celom rozsahu zamietol.

35. V neposlednom rade je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že z predmetnej žaloby nie je
zrejmé, čo je predmetom odškodnenia, resp. nemajetkovej ujmy. Žalobca nepreukázal nezákonný zásah
do jeho súkromia a absentuje akýkoľvek nesprávny postup pracovníkov zo strany žalovaného, na
základe čoho by si žaloba mohol uplatniť nemajetkovú ujmu v celkovej výške 50 000,- Eur. Pokiaľ

sa žalobca predmetnou žalobou domáha práva na ochranu osobnosti a v súvislosti s tým primeraného
zadosťučinenia a pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie, tak práva na náhradu nemajetkovej
ujmy v peniazoch, v súvislosti s ustanovením § 13 a nasl. Občianskeho zákonníka, v tejto súvislosti
treba poukázať na to, že náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch by prichádzala do úvahy, ak by bola
preukázaná „ujma“, ako aj „okolnosti“, za ktorých k porušeniu došlo. Musel by mať súd preukázané, že

sú tu okolnosti preukazujúce, že v konkrétnom prípade nestačí zadosťučinenie a to z hľadiska intenzity,
trvania a rozsahu nepriaznivých následkov vzniknutých žalobcovi, vzhľadom na postavenie žalobcu
v rodine a v spoločnosti. Keďže žalobca v predmetnej veci nepredložil žiadne relevantné dôkazy napreukázanie svojich tvrdení, čím si nesplnil svoju dôkaznú povinnosť, súd z dôvodov vyššie uvedených
rozhodol tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

36. Súd má za to, že v žalobe absentujú základné náležitosti, vyžadované Zákonom č. 514/2003 Z.
z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci pre uplatnenie nároku na náhradu
škody t. j. žalobca neuviedol, od akej skutočnosti odvodzuje svoje právo na náhradu škody, svoj výpočet
výšky škody nepodložil dôkazmi, neuviedol, akým nezákonným rozhodnutím malo dôjsť k vzniku škody
a rovnako ako aj v čom vidí príčinnú súvislosť medzi nezákonným rozhodnutím a vznikom škody.

Žalovanému nie je zrejmý nárok žalobcu, ktorý si uplatňuje prostredníctvom súdu.

37. Je potrebné poukázať aj na tú skutočnosť, že v predmetnom konaní žalobca nie je aktívne
legitimovaný, keďže nebol prítomný pri samotnom šetrení, ktoré napáda a preto nie je zrejmé ani to,
na základe čoho sa domáha odškodnenia, resp. nemajetkovej ujmy. V tejto súvislosti súd poukazuje
na výpovede svedkov P.. X., W.. X. a hlavne svedkyne - v tom čase družky žalobcu - U. P., ktorí boli

prítomní na uvedenom šetrení, na rozdiel od žalobcu, ktorý tam nebol a k veci sa riadne vyjadrili, pričom
z ich výpovedí je zrejmé, že ide o žalobcom nepodložené - nepravdivé tvrdenia a práve žalobca bol ten,
ktorý nedôvodne obvinil pracovníkov žalovaného. Žalobca nepreukázal, že mu žalovaný spôsobil ujmu
zásahom do jeho súkromia a z predmetnej žaloby už vôbec nie je zrejmé, na základe čoho si uplatňuje
nemajetkovú ujmu vo výške 50 000, Eur. Žalobca konkrétne neuviedol, v čom mal spočívať údajný

nesprávny úradný postup a akým spôsobom mu mala byť údajným nesprávnym úradným postupom
spôsobená škoda. Rovnako, samotný výpočet škody zo strany žalobcu je nedôvodný, nepreukázaný a
ničím nepodložený. Dôkazné bremeno ohľadne tvrdených skutočností leží na tej strane sporu, ktorá tieto
skutočnosti tvrdí. Žalobca si v tomto konaní nesplnil dôkaznú povinnosť a neuniesol dôkazné bremeno.
Žalobcom nebol preukázaný jednak nesprávny úradný postup orgánu verejnej moci, vznik škody, ani

výška uplatnenej škody, ktorú v žalobe žalobca požaduje, ako ani kauzálny nexus medzi uplatňovanou
škodou a nesprávnym úradným postupom orgánov verejnej moci v súlade so Zákonom č. 514/2003 Z. z.
a to žiadnymi dôkazmi, ktoré by preukazovali žalobcom uvádzané tvrdenia a preto súd považoval žalobu
v celom rozsahu za nedôvodnú a neopodstatnenú. Pokiaľ žalobca prostredníctvom svojho právneho
zástupcu vo svojom vyjadrení poukázal na to, že úradníci ÚPSvaR nemali čo robiť v byte žalobcu,

pretože v tom čase maloleté dieťa ohľadne ktorého mali robiť šetrenie, tam nebývalo, šetrenie sa
však malo vykonať v mieste, kde v tom čase bývala matka maloletej. V tejto súvislosti súd poukazuje
na tú skutočnosť, že bola to práve matka maloletej ohľadne ktorej sa malo robiť šetrenie, šetrenie sa
realizovalo za účelom dožiadania Okresného súdu v P. a nie na základe nejakého svojvoľného konania
úradníkov a pokiaľ v tom čase matka mala trvalý pobyt u žalobcu, čo nakoniec aj sama potvrdila, keďže

trvalý pobyt u žalobcu má aj doposiaľ, oprávnene úradníci robili šetrenie na adrese u žalobcu, bez ohľadu
na to, či v tom čase mohlo byť dieťa u matky, resp. bolo u otca a hlavne, keď v tom čase prebiehalo
konanie ohľadne rodičovských práv a povinností voči maloletému dieťaťu. Preto nie je možné súhlasiť s
vyjadrením právneho zástupcu žalobcu, že nebol dôvod vykonávať akékoľvek šetrenie v mieste bydliska
žalobcu len preto, že v spornom období žila u žalobcu v spoločnej domácnosti matka maloletej a nie

maloleté dieťa a že šetrenie sa malo vykonať v bydlisku otca maloletého dieťaťa. Takéto tvrdenie je
nesprávne a nie je zrejmé, na základe čoho aj právny zástupca žalobcu spochybnil konanie úradníkov,
ktorí konali na základe žiadosti súdu a nesprávne takto právny zástupca v pochybení podporoval
žalobcu. Právny zástupca žalobcu, keďže bol žalobcovi ustanovený Centrom právnej pomoci mal práve
naopak žalobcu usmerniť a poučiť ho v zmysle platných právnych predpisov, hoci sám žalobca má

právnické vzdelanie a predpokladá sa, že by žalobcovi nemali byť neznáme ustanovenia zákona - platné
právne predpisy v súvislosti s predmetnou vecou.

38. Pokiaľ žalobca poukázal na konanie v rozpore so zákonom u pracovníkov žalovaného - Úradu
práce, sociálnych vecí a rodiny v P., keď mali bez súdneho rozhodnutia vyhotoviť dňa 10. 3. 2008

zápisnicu, v ktorej uvádzali neoverené a nepravdivé údaje bez toho, aby mali stanovisko dotknutej strany
a druhého rodiča a takto „difamujúcimi“ údajmi úmyselne zaviniť zásah do osobnostného práva na
súkromie žalobcu, jeho rodiny a súkromný život a rodinnú väzbu, súd v tejto súvislosti poukazuje na to,
že predmetný záznam nesúvisí so sporným šetrením a predmetný záznam je v tejto veci irelevantný.

39. Podľa § 255 ods. 1/ CSP súd prizná strane náhradu trov konania, podľa pomeru jej úspechu vo veci.40. V civilnom sporovom konaní sa povinnosť nahradiť trovy konania spravuje predovšetkým zásadou
úspechu v konaní.

41. Ak mala strana plný úspech vo veci, prizná sa jej tiež celá náhrada nákladov trov konania, ak mala
strana len čiastočný úspech, náhrada nákladov bude pomerne rozdelená. Ak je úspech a neúspech
vyvážený, vysloví súd, že žiadna zo strán nemá nárok na náhradu trov konania. Platí teda, že žalobca
má plný úspech, ak výrok rozsudku zodpovedá žalobnému petitu, naopak, žalovaný má plný úspech, ak
žaloba je v plnom rozsahu zamietnutá. V zmysle vyššie citovaného § 255 CSP súd rozhodne v prípade,

ak sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, ak však súd dospeje k záveru,
že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, potom za použitia § 257 CSP náhradu trov celkom, alebo
sčasti neprizná.

42. Súd v predmetnom konaní o trovách konania rozhodol podľa § 257 CSP, keď súd výnimočne
neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody, hodné osobitného zreteľa.

43. Ustanovenie § 257 CSP teda znamená, že súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu nahradiť trovy
konaniaúspešnejstrane,totoustanovenievšaknemožnovykladaťtak,žemožnokedykoľvekbezohľadu
na základné zásady rozhodovania o náhrade trov konania, nepriznať náhradu trov úspešnej strane, vždy
musí ísť o výnimočný prípad. Podľa súdnej praxe, pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa

treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých strán a tiež na okolnosti, ktoré
viedli strany k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí
zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich hľadísk je aj to, aby
sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči strane aby neodporovalo dobrým mravom.
Toto ustanovenie je výrazom toho, že tam, kde zákon nemôže byť natoľko kauzistický, aby postihol

celú rozmanitosť života, dotvára sa právo sudcovským výkladom, pričom zákon stanovuje všeobecné
podmienky, za ktorých môže dôjsť rozhodnutím súdu k inému záveru, než by plynul z dispozície právnej
normy.

44. Zákon vyžaduje na také rozhodnutie dve podmienky; musí ísť o dôvody hodné osobitného zreteľa

a o výnimočné okolnosti, pričom výklad týchto podmienok je vecou konkrétneho prípadu, či došlo k
takým okolnostiam, ktoré môžu byť podkladom na rozhodnutie o zmiernení účinkov právnych noriem,
ktoré upravujú náhradu trov konania. Predpokladom výnimočného použitia tohto ustanovenia je, aby
išlo o prípady hodné osobitného zreteľa. Ide o odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok i zo
zásady zodpovednosti za zavinenie a náhodu. Je odôvodnená tam, kde by strohá aplikácia ustanovenia

o náhrade trov konania mohla v konkrétnych prípadoch viesť k nežiaducej tvrdosti. Výnimočnosť prípadu
môže spočívať jednak v okolnostiach danej veci, ale i v okolnostiach na strane strán sporu.

45. Vzhľadom na vyššie uvedené je súd toho názoru, že aj v prípade rozhodnutia o trovách konania
je potrebné v predmetnej veci hľadieť ako na výnimočnú a rozhodnutie modifikovať tak, aby neslúžilo

žiadnej zo strán sporu ako prostriedok prejavu negatívneho vzťahu k protistrane. Teda aj v tomto
smere je potrebné vziať do úvahy korektív dobrých mravov a náhradu trov konania inak úspešnému
žalovanému nepriznať. Dôvody hodné osobitného zreteľa súd vidí hlavne v osobných, majetkových a
zárobkových pomeroch žalobcu. Aj keď v konečnom dôsledku došlo k zamietnutiu žaloby a žalobca bol
v konaní neúspešný, súd má za to, že by zaťažilo žalobcu znášať trovy tohto konania, aj keď je potrebné

poznamenať, že žalobca na takto podanej nedôvodnej žalobe trval aj potom, ako bol zastúpený právnym
zástupcom, v dôsledku čoho dochádzalo k navyšovaniu trov konania. Súd však pre nepriaznivé sociálne
pomery žalobcu, ktorému bol pre jeho nepriaznivé pomery ustanovený aj advokát na zastupovanie a
to rozhodnutím Centra právnej pomoci v Humennom, aplikoval ustanovenie § 257 CSP a o trovách
konania rozhodol tak, že nepriznal náhradu trov konania žiadnej zo strán. Tým, že súd nepriznal trovy

konania žalovanému, ktorý bol v konaní úspešný, žalovaný nepriznaním trov konania nebude vážne
poškodený, čo však neplatí v prípade žalobcu.

46. Na základe uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení súd rozhodol tak, ako je
uvedené vo výroku tohto rozsudku.

Poučenie:Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote do 15 dní od doručenia rozsudku, ktoré sa podáva
na Okresný súd Rožňava a o odvolaní rozhodne Krajský súd v Košiciach.

Podľa ustanovenia § 363 Civilného sporového poriadku v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach
podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa
rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Podľa § 364 Civilného sporového poriadku rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ

rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Podľa § 365 Civilného sporového poriadku
odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym
procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere,
že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne
obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e)
súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd

prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený
skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie
prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie
vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa odseku 2 citovaného § odvolanie proti
rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré

predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Podľa odseku 3 citovaného § odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie
možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Podľa § 125 ods. 1,2,3 Civilného sporového poriadku podanie možno urobiť písomne, a to v listinnej

podobe alebo v elektronickej podobe. (2) Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez
autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej
podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na
podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva. (3) Podanie urobené v listinnej
podobe treba predložiť v potrebnom počte rovnopisov s prílohami tak, aby sa jeden rovnopis s prílohami

mohol založiť do súdneho spisu a aby každý ďalší subjekt dostal jeden rovnopis s prílohami. Ak sa
nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie podania na trovy toho, kto podanie
urobil.

Ak strana sporu ( žalobca alebo žalovaný ) nesplní povinnosť uloženú týmto rozsudkom, môže

oprávnená strana podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Exekučného poriadku.